Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/73/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715206998
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2715206998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX
XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpeného advokátkou: JUDr. Zuzana Flaková, Mesačná 9,
821 02 Bratislava, proti žalovanému: B. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, D.,
zastúpenému advokátom: JUDr. Václav Sosna, Námestie slobody 2, 909 01 Skalica, IČO: 34048529,
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica č. k. SI-3C/225/2015-394 zo dňa 10. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou
ust. § 139 ods. 2, § 142 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“ alebo „Občiansky zákonník“); § 206 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že
žalobca sa žalobou zo dňa 28.10.2015 a jej doplnením zo dňa 9.3.2016 domáhal zrušenia podielového

spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného (každý o veľkosti podielu 1 k celku) k nehnuteľnostiam, a to
pozemkom: parcele č. 3860/1 vo výmere 108 m2, parcele č. 3860/2 vo výmere 106 m2, parcele č.
3860/3 vo výmere 110 m2, parcele č. 3860/4 vo výmere 82 m2, parcele č. 3862/2 vo výmere 137 m2
a k stavbám: rodinnému domu súpisné číslo XXX na parcele č. 3860/1 (ďalej len „rodinný dom“) a
ku kovodielni súpisné č. XXX na parcele 3860/2 (ďalej len „kovodielňa“), zapísaným na LV č. XXXX,
katastrálne územie D., (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) a vyporiadania rozdelením (v žalobe uvedené
ako prikázanie do podielového spoluvlastníctva). Žaloba a jej doplnenie boli odôvodnené tým, že medzi

spoluvlastníkmi prichádza k neustálym nezhodám ohľadom užívania sporných nehnuteľností, žalovaný
užíva približne 2/3 priestorov bez súhlasu žalobcu, znemožňuje žalobcovi užívanie týchto nehnuteľností
zaprataním priechodných priestorov, zamedzovaním prístupu k vstupnej bráne. Napriek snahe o dohodu
k tejto nedošlo. Sporné nehnuteľnosti užívajú spoluvlastníci na podnikateľskú činnosť.
Žalovaný k žalobe uviedol, že ju považuje za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Podľa neho
žalobcom navrhovaný spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva (rozdelením) nie
je realizovateľný a účelný z technického ani z právneho hľadiska, jeho realizovaním by došlo k

znehodnoteniu týchto nehnuteľností. Akékoľvek rozdelenie nehnuteľností je pochybné a problematické,
preto najvhodnejším riešením vyporiadania podielového spoluvlastníctva je podľa neho prikázanie
všetkých nehnuteľností do jeho výlučného spoluvlastníctva s tým, že bude zaviazaný k vyplateniu
primeranej náhrady žalobcovi (pri zmierlivom vyriešení sporu do výlučného vlastníctva jedného z nich).Podaním zo dňa 5.6.2018 žalobca navrhol zmenu žaloby, ktorá bola pripustená uznesením č. k.
3C/225/2015-101 zo dňa 4.2.2019, právoplatným dňa 22.2.2019, tak, že súd zrušuje podielové
spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a tieto budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu

za finančnú náhradu (vyrovnací podiel) 20.200 eur. Uznesením č. k. 3C/225/2015-220 zo dňa
20.12.2019, právoplatným dňa 7.1.2020, súd pripustil žalobcom navrhnutú zmenu žaloby tak, že súd
zrušuje podielového spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a tieto budú prikázané do výlučného
vlastníctva žalobcu za finančnú náhradu (vyrovnací podiel) 21.050 eur.
V písomnom vyjadrení zo dňa 10.1.2020 žalovaný žiadal prikázať sporné nehnuteľnosti do jeho

výlučného vlastníctva za finančnú náhradu.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že prvý krát vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 3C/225/2015-247
zo dňa 10.2.2020 tak, že žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietol a
žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti rozsudku súdu
prvej inštancie podal odvolanie žalobca. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením č. k.
10Co/50/2020-299 zo dňa 30.6.2021 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.
V písomnom vyjadrení zo dňa 18.7.2023 žalobca uviedol, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený
k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. K
reálnej nedeliteľnosti sporných nehnuteľností uviedol, že táto skutočnosť nie je medzi sporovými
stranami spornou, žalovaný to tvrdil od začiatku konania, žalobca predložil súdu dôkazy, ktoré to

potvrdzujú (odpoveď Mesta Holíč zo 16.1.2020, technická správa F. G. z 11/2021 a odpoveď Mesta
Holíč z 22.7.2022). V prípade pochybností navrhol ako dôkaz obhliadku. Súčasne uviedol, že ak
by nebolo uskutočniteľné rozdelenie veci bez nákladných stavebných úprav, jednalo by sa o vec
reálne nedeliteľnú (R 61/1968). Taktiež ak by žiadny zo spoluvlastníkov nebol ochotný vynaložiť nič
na vykonanie nevyhnutných stavebných úprav, musela by byť stavba považovaná za nedeliteľnú

(R 45/1991). Pri reálnej deľbe sa musia zohľadniť aj hľadiská územného plánovania, prístupu ku
komunikáciám, polohy pozemkov (NS SR sp. zn. 5Cdo 93/2010). Podmienkou rozdelenia stavieb
(budov) je, aby rozdelením vznikli samostatné veci, ktorých existencia bude v súlade so stavebnými
predpismi (R 108/1967). Na základe vyššie uvedených dôkazov možno uviesť, že stavebný úrad by v
žiadnom prípade nepovolil ani rekonštrukciu kovodielne, nie to ešte jej rozdelenie na dve samostatné

jednotky, a to z dôvodu nezlučiteľnosti súčasnej existencie s územným plánom mesta. Žalobca opätovne
poukázal na dlhodobé nezhody medzi sporovými stranami, ktoré medzi sebou už ani nekomunikujú. Vo
vzťahu k prikázaniu sporných nehnuteľností žalobcovi za náhradu uviedol, že rekonštrukcia sporných
nehnuteľností vzhľadom na stanovisko Mesta Holíč bude možná len za účelom individuálnej bytovej
výstavby, no žalovaný stále trvá na tom, že tam bude prevádzkovať výrobu kovodielne, tieto však

nebude môcť rekonštruovať. Naopak, žalobca v prípade prikázania do výlučného vlastníctva sporné
nehnuteľnosti by rekonštruoval za účelom riešenia bytovej otázky svojich detí, z budovy kovodielne by
vytvoril funkčný sklad pre svoje potreby. Žalovaný ako bezdetný a slobodný má svoju bytovú otázku
vyriešenú, pretože býva sám v rodičovskom dome s garážou, v ktorej by eventuálne mohol svoju výrobu
praktizovať.Žalobcajevýlučnýmvlastníkompriľahléhopozemkuparc.č.3862/4,naktoromsanachádza

elektrická rozvodná skriňa a plynová prípojka k rodinnému domu, ktorá následne vedie cez dom do
kovodielne. Žalobca je ochotný a schopný vyplatiť žalovanému primeranú finančnú náhradu za jeho
spoluvlastnícky podiel, naopak žalovaný deklaroval, že nemá finančné prostriedky na výplatu žalobcu.
Podľa znaleckého posudku č. 193/2019 z 6.12.2019 je hodnota sporných nehnuteľností 42.100 eur (1
potom zodpovedá suma 21.050 eur).

Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní odkázala na svoje písomné vyjadrenie z 18.7.2023. Zástupkyňa
žalovaného na tomto pojednávaní uviedla, že žalovaný nesúhlasí so zrušením podielového
spoluvlastníctva,nakoľkochceajnaďalejnatejtovecivykonávaťpodnikateľskúčinnosť,atedazrušením
podielového spoluvlastníctva by mu to bolo znemožnené, pričom žalobca uviedol, že do budúcna nemá
záujem na danej nehnuteľnosti vykonávať už podnikateľskú činnosť.

Súd prvej inštancie stranám sporu uviedol, že nevykoná dokazovanie navrhnuté žalujúcou stranou, a
to vyjadrením Regionálneho úradu verejného zdravotníctva za účelom zistenia, či ich podnikateľská
činnosť na sporných nehnuteľnostiach je alebo nie je v súlade s územným plánom mesta Holíč v časti
týkajúcej sa dopadu na životné prostredie, nakoľko i prípadné negatívne zistenie by pre rozhodnutie
sporu bolo právne irelevantné, nakoľko podľa súdu je pre jeho rozhodnutie podstatný faktický, aktuálny

(v čase rozhodovania súdu) stav užívania predmetných nehnuteľností. Navrhnutý dôkaz súd posúdil
ako tzv. nadbytočný dôkaz (NS SR 5Cdo/107/2019 z 31. marca 2021). Súd nevykonal ani navrhnuté
dokazovanie obhliadkou (nadbytočný dôkaz), a to s prihliadnutím na právne posúdenie sporu.Prvoinštančný súd pri rozhodovaní sporu vychádzal z nasledovných dôkazov: výsluch žalobcu, výsluch
žalovaného, výpis z listu vlastníctva, výpisy zo živnostenského registra, stanoviská Mesta Holíč,
technická správa, z ktorých zistil tento skutkový stav veci. Výpisom z listu vlastníctva č. XXXX pre

obec a katastrálne územie D. mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca a žalovaný sú zapísaní
ako podieloví spoluvlastníci (každý o veľkosti podielu 1 k celku) nehnuteľností, a to pozemkov: parcela
č. 3860/1 vo výmere 108 m2, parcela č. 3860/2 vo výmere 106 m2, parcela č. 3860/3 vo výmere
110 m2, parcela č. 3860/4 vo výmere 82 m2, parcela č. 3862/2 vo výmere 137 m2 a stavieb:
rodinný dom súpisné číslo XXX na parcele č. 3860/1 a kovodielňa súpisné č. XXX na parcele 3860/2.

Táto skutočnosť nebola ani spornou. Zo stanoviska Mesta Holíč zo 16.1.2020 vyplýva, že zámer
rozdelenia jestvujúcej prevádzky dielne kovovýroby na predmetných pozemkoch na dve samostatné
dielne kovovýroby je neprípustný, nakoľko nie je v súlade so záväznou časťou územného plánu mesta.
Dôvodom je predpokladané zvýšenie negatívnej záťaže a dopadu na životné prostredie a komfortu
bývania v obytnej zóne na predmetnej ulici E. XXX/X. Zo stanoviska Mesta Holíč z 22.7.2022 vyplýva,
že zámer rozdelenia jestvujúcej prevádzky dielne kovovýroby na predmetných pozemkoch na dve

samostatné dielne kovovýroby nie je možný, nakoľko podľa územného plánu mesta je neprípustné
zriaďovať v predmetnej lokalite priemyselné výrobné prevádzky s negatívnym dopadom na životné
prostredie. Z technickej správy F. G., autorizovaného stavebného inžiniera z 11/2021 vyplýva, že rodinný
dom nedoporučuje v žiadnom prípade ani po častiach rekonštruovať a prevádzku v ňom z tohto dôvodu
rozdeľovať, bolo by to technologicky extrémne náročné, ale predovšetkým to je vzhľadom na účel stavby

náročné aj ekonomicky. Ako najvhodnejšie riešenie uviedol celý objekt asanovať a vytvoriť tu tak čistý
pozemok. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že žalobca je v ňom zapísaný pod obchodným
menom: A. B. - B., IČO: 33045721, s miestom podnikania (prevádzky): Holíč, Priateľstva 612/2. Z výpisu
zo živnostenského registra taktiež vyplýva, že aj žalovaný je v ňom zapísaný, a to pod obchodným
menom: B. B. H. - Kovovýroba, IČO: 11836296, miestom prevádzky: Holíč, Priateľstva 612/2.

Z výsluchu žalobcu k súčasnému stavu ohľadom užívania sporných nehnuteľností prvoinštančný súd
zistil, že dôvod prečo naďalej zotrváva na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je ten,
že vzťahy medzi nimi sú narušené, vyhrotené. Na predmetných nehnuteľnostiach obaja podnikajú. Na
podnikanie využíva kovodielňu i rodinný dom. Kovodielňa nie je nijako rozdelená, on tam vykonáva
podnikateľskú činnosť len keď tam nie je žalovaný. Uviedol, že nakoľko zo stanoviska Mesta Holíč

vyplýva, že by sa tam nemalo do budúcna podnikať, preto tam plánuje bývanie pre jeho deti, on má
bývanie zabezpečené. Na sporných nehnuteľnostiach nikdy nebývali, mali tam hydinu, následne tam
začali podnikať.
Z výsluchu žalovaného k súčasnému stavu ohľadom užívania sporných nehnuteľností bolo zistené, že
k žiadnym vyhroteným stavom so žalobcom na sporných nehnuteľnostiach neprichádza, je pravda, že

sa so žalobcom nezdravia, on si tam robí svoju prácu, žalobca si tam robí svoju prácu. So zrušením
podielového spoluvlastníctva nesúhlasí, chcel by tam naďalej vykonávať podnikateľskú činnosť, ktorú
tam vykonáva aj v súčasnosti. Žalobca mu zakázal, aby svojim vozidlom slúžiacim na podnikanie
parkoval na spornej nehnuteľnosti. Chcel to riešiť dohodou o spoločnom užívaní veci, toto žalobca
odmietol. Ohľadom výkonu podnikateľskej činnosti v súčasnosti neprebieha žiadne konanie smerujúce

k zastaveniu tejto činnosti. Možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť inde nemá. Je dôchodca, poberá
dôchodok.
Zástupkyňa žalobcu v záverečnej reči uviedla, že tu nie sú splnené dôvody na zamietnutie návrhu
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pre existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, počas celého konania je zrejmé, že sporové strany sa nevedia na ničom dohodnúť, z

tohto dôvodu neboli ani zo strany žalobcu vykonané žiadne investície do spornej nehnuteľnosti.
Žalovaný nepreukázal existenciu dôvodov na nezrušenie podielového spoluvlastníctva. Ďalšie zotrvanie
v podielovom spoluvlastníctve pre sporové strany nie je riešením danej situácie. Ako vyplýva z
dokazovania žiadna zo sporových strán nie je na túto nehnuteľnosť odkázaná na bývanie, čo sa týka
podnikateľskej činnosti tak obaja sú už poberateľmi dôchodku, príjem majú zabezpečený, napriek tomu

je podnikateľská činnosť z ich strany vykonávaná, no do budúcna s prihliadnutím na stanovisko Mesta
Holíč možno predpokladať, že táto ich podnikateľská činnosť bude musieť byť ukončená. Ak by žaloba
bola právoplatne zamietnutá, je predpoklad, že by medzi sporovými stranami opäť vznikol spor, ktorý
by bolo opäť nutné riešiť podaním žaloby na súd. Taktiež nebolo zo strany žalovaného preukázané,
prečo by mala byť sporná nehnuteľnosť prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Pokiaľ žalovaný tvrdí,

že nemôže podnikať, nevidí právna zástupkyňa prekážku v tom smere, že by si žalovaný mohol na
prevádzkovanie podnikateľskej činnosti nájsť iný priestor v priemyselnej časti, resp. vo svojom rodinnom
dome, kde má dielňu aj garáž.Zástupkyňa žalovaného v záverečnej reči uviedla, že má za to, že v danom prípade sú splnené
podmienky pre postup podľa § 142 ods. 2 O.z., a to z dôvodu, že v danom prípade existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa prečo spoluvlastníctvo nezrušiť a nevyporiadať. Zrušením a vyporiadaním

podielového spoluvlastníctva by došlo k závažnému zásahu do iného práva žalovaného, a to konkrétne
právavykonávaťpodnikateľskúčinnosť.Natentoúčelbolipredmetnénehnuteľnostizriadené,čovyplýva
aj z výpisu LV, kde je príslušná stavba označená ako kovodielňa. Dôvody hodného osobitného zreteľa sú
preukázané jednak výpisom zo živnostenského registra, z ktorého vyplýva, že v týchto nehnuteľnostiach
je vykonávaná podnikateľská činnosť, rovnako táto skutočnosť vyplýva aj z výsluchu žalobcu a

žalovaného. Poprela tvrdenia žalobcu, že žalobca a žalovaný nemôžu nehnuteľnosti naďalej spoločne
užívať s tým, že aj počas celej doby tohto konania žalobca aj žalovaný v týchto priestoroch naďalej
túto činnosť vykonávali. Žalovaný má záujem nehnuteľnosti naďalej využívať na výkon podnikateľskej
činnosti, má dohodnuté aj ďalšie zákazky, je odkázaný na tento priestor. Žalovaný na rozdiel od
žalobcu nemá deti, je odkázaný si aj naďalej zabezpečovať príjem vykonávaním podnikateľskej činnosti.
Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov konania s tým, že on tento spor nezavinil, od počiatku mal

záujem sa dohodnúť na komplexnom vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a tiež mal záujem na
uzatvorení dohody o spoločnom užívaní veci. Podľa názoru žalovaného nebolo potrebné ani žiaduce
podať návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
Po vykonanom dokazovaní a zistení skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k právnemu záveru,
že žalobe o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam nie je

možné z dôvodu aplikácie ust. § 142 ods. 2 O.z. vyhovieť (rozhodnúť kladným spôsobom), a preto žalobu
zamietol. Z vykonaného dokazovania mal preukázané (a toto nebol ani sporným), že strany sporu sú v
súčasnosti zapísané ako podieloví spoluvlastníci (po 1 k celku) nehnuteľností na LV č. XXXX v obci a k.ú.
D.. S poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.z. súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, ak nedôjde k dohode
spoluvlastníkov (čo bolo dané aj v tomto prípade - nesporná skutočnosť), zruší spoluvlastníctvo a vykoná

vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov. Z povahy podielového spoluvlastníctva

(ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti) vyplýva, že ak nedôjde k
dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho
vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby
zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Uvedená zásada však
podľa prvoinštančného súdu nie je absolútnou, nakoľko Občiansky zákonník v ustanovení § 142 ods.

2 určuje výnimku z tejto zásady, kedy v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa súd
nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením
výťažku. Ako vyplýva z ust. § 142 ods. 2 O.z., súd pri aplikácii tohto ustanovenia musí mať preukázané,
že sporné nehnuteľnosti nie je možné rozdeliť, nakoľko nezrušenie a nevyporiadanie podielového
spoluvlastníctva v zmysle § 142 ods. 2 O.z. je možné len pri prikázaní veci za náhradu alebo predaji

veci a rozdelením výťažku. Pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nie je súd viazaný
navrhnutým spôsobom vyporiadania niektorým zo spoluvlastníkov, ale musí striktne (okrem prípadu
uzatvorenia zmieru) postupovať chronologicky, t. j. najprv zistiť, či je možné spoločnú vec rozdeliť, ak
nie, potom túto prikázať do výlučného vlastníctva niektorého zo spoluvlastníkov a ak ani to nie je možné,
t. j. ak žiaden zo spoluvlastníkov spoločnú vec nechce, potom nariadiť predaj spoločnej veci a výťažok

rozdeliť podľa podielov (§ 142 ods. 1 O.z.).
Súd prvej inštancie preto v danom prípade v prvom rade zisťoval, či je možné sporné nehnuteľnosti
(spoločnú vec) rozdeliť, nakoľko sa jednak jedná o najprirodzenejší spôsob likvidácie spoluvlastníckych
vzťahov a súčasne sa jedná o prvý možný spôsob zrušenia a vyporiadania daný zákonom (§ 142 ods.
1 O.z.). I napriek tomu, že samotné sporové strany nemali za spornú otázku nedeliteľnosti ich spoločnej

veci, čo vyplýva jednak z vyjadrenia žalovaného k žalobe a vyjadrenia žalobcu z 18.7.2023, súd
skúmal túto možnosť a zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v tomto prípade rozdelenie
spoločnej veci (sporných nehnuteľností) možné nie je. Súd vychádzal jednak z technickej správy F.
G., autorizovaného stavebného inžiniera z 11/2021 ako odborného vyjadrenia (§ 206 CSP), z ktorej
vyplýva, že rodinný dom nedoporučuje v žiadnom prípade ani po častiach rekonštruovať a prevádzku

v ňom z tohto dôvodu rozdeľovať, bolo by to technologicky extrémne náročné, ale predovšetkým to
je vzhľadom na účel stavby náročné aj ekonomicky. Ako najvhodnejšie riešenie dokonca uviedol celý
objekt asanovať a vytvoriť tu tak čistý pozemok. Nedeliteľnosť sporných nehnuteľností možno vyvodiť aj
zo stanovísk Mesta Holíč zo 16.1.2020 a 22.7.2022, z ktorých vyplýva, že rozdelenie kovodielne možnénie je pre rozpor z územným plánom mesta. Otázka prípadnej deliteľnosti pozemkov pod spornými
stavbami sa potom stala irelevantnou, nakoľko zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
je potrebné posudzovať ako celok a nie je možné oddeliť, teda rozdeliť len spoločný pozemok pod

spornou stavbou bez tohto, aby bola rozdelená aj spoločná stavba, keďže spolu tvoria v súčasnosti jeden
funkčný (neoddeliteľný) celok. Čo sa týka nedeliteľnosti spoločnej veci, prvoinštančný súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s odkazom žalobcu obsiahnutom vo vyjadrení zo dňa 18.7.2023 (najmä rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5Cdo 93/2010, ale i R 61/1968, R 45/1995 a R 108/1967), keďže pri prípadnej reálnej
deľbe sa musia zohľadniť aj hľadiská územného plánovaniam (čo v danom prípade možné nie je -

stanoviskáMestaHolíčz16.1.2020a22.7.2022).Otázkunedeliteľnostispoločnejvecitaksúdpovažoval
za jednoznačne danú. Do úvahy tak prichádzali ostatné dve zákonné možnosti dané ustanovením §
142 ods. 1 O.z., t.j. prikázanie veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov, resp. nariadenie
jej predaja a rozdelenie výťažku, avšak aj keď sa jedná o poslednú z možných možností zrušenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva, súd prvej inštancie túto možnosť predbežne vylúčil, nakoľko
týmto spôsobom by bolo možné postupovať len v prípade, ak by žiadny zo spoluvlastníkov spoločnú vec

nechcel, čo v danom prípade dané nebolo, nakoľko naopak obaja (tak žalobca aj žalovaný) prejavili o
výlučné vlastníctvo sporných nehnuteľností záujem. Takže v rámci rozhodovania v merite veci súd prvej
inštancie posudzoval možnosť prikázania veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov, resp.
aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 2 O.z.
Pri posudzovaní ktorému zo súčasných spoluvlastníkov by bolo možné spoločnú vec prikázať do

výlučného vlastníctva, vyvstala pred súdom prvej inštancie taká právne významná skutočnosť, že
jednak v súčasnosti (čo je pre súd určujúce), ale v podstate od samého počiatku užívania sporných
nehnuteľností je táto tak žalobcom ako i žalovaným využívaná na podnikateľskú činnosť. Uvedené
vyplýva jednak z výpisov zo živnostenského registra ako i z výsluchov sporových strán. Predmetná
skutočnosť bola podľa názoru súdu takého významu, že bolo potrebné sa zaoberať možnou aplikáciou

ust. § 142 ods. 2 O.z., o čom súd strany sporu aj na pojednávaní upovedomil, aby tým predišiel
prípadnému prekvapivému rozhodnutiu. Nič na tom (potrebou sa s tým vysporiadať) nemenila ani
tá skutočnosť, že obaja spoluvlastníci sú poberateľmi dôchodku. Súd prvej inštancie vychádzal zo
súčasného skutkového stavu, pri rešpektovaní tohto, že je právom tak žalobcu ako i žalovaného
túto činnosť aj napriek ich „dôchodkovému veku“ vykonávať. Súčasne z výsluchu sporových strán

bolo zistené, že ani jedna z nich sporné nehnuteľnosti nepotrebuje za účelom zabezpečenia bytovej
potreby, na strane žalobcu bola argumentácia len vo vzťahu k jeho deťom o pláne využitia spornej
nehnuteľnosti na účely bývania, avšak odkázanosť týchto osôb na bývanie v spornej nehnuteľnosti
preukázaná v konaní nebola. Občiansky zákonník v § 142 ods. 2 neuvádza (ani demonštratívne ani
taxatívne) aké sú možné dôvody hodné osobitného zreteľa. Je preto na súde, aby sám zo skutkového

stavu vyvodil, zhodnotil ich existenciu, ich závažnosť. Existencia takýchto dôvodov musí byť natoľko
závažná, aby nimi bola opodstatnená výnimočnosť takéhoto „negatívneho“ rozhodnutia súdu (rozsudok
NS SR sp. zn. 1Cdo 84/2009 z 30.11.2010). Dôvody hodné osobitného zreteľa sú okolnosti viac-menej
subjektívneho charakteru, ktoré sú buď na prospech žalovaného alebo v neprospech žalobcu. Môže
sa jednať o okolnosti ako sú zdravotný stav, vek, sociálna situácia, stav odkázanosti na bývanie v

spornej nehnuteľnosti, osobné väzby na spoločnú vec. Ani jedna z týchto okolností v danom prípadne
daná podľa súdu nebola. Ďalej medzi tieto okolnosti (dôvody hodné osobitného zreteľa) možno zaradiť
okolnosti materiálnej povahy - napr. zárobkové, podnikateľské, dané výškou finančných prostriedkov
vynaloženýchnaspoločnúvec. Apráveexistenciatakejtookolnostivdanomprípadedaná(preukázaná)
bola, táto okolnosť tu pretrváva aj v súčasnosti a je ňou vykonávanie podnikateľskej (zárobkovej) činnosti

oboma spoluvlastníkmi, ktoré je naviazané práve na sporné nehnuteľnosti. Len ťažko by sa hľadal
kľúč, na základe ktorého by bolo možné v danej situácii určiť, ktorému z týchto dvoch podnikajúcich
spoluvlastníkov by bolo možné (vhodné) prikázať sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva. Vždy
by pri takomto spôsobe vyporiadania, t. j. prikázania za náhradu do výlučného vlastníctva len jednému z
nichboldruhýznichnedôvodnepoškodený,atovovzťahukmožnostivykonávaťpodnikateľskúčinnosť,

nakoľkoanijedenznichnemáinúmožnosťvykonávaniatejtoichpodnikateľskejčinnostinainommieste.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa možno zaradiť aj tú skutočnosť, že jediným sledovaným cieľom
podanejžalobyjevyriešeniespornýchužívacíchvzťahov,atedažeotázkazánikuspoluvlastníctvanemá
pre spoluvlastníkov v podstate prioritu a význam. Zo skutkového stavu nepochybne vyplýva, že medzi
sporovými stranami ako spoluvlastníkmi sú nezhody ohľadom užívania ich spoločnej veci, avšak na tieto

situácie je potrebné postupovať inou formou právnej ochrany, a to žalobou podanou v zmysle § 139 ods.
2 O.z., keďže pod pojmom hospodárenia so spoločnou vecou súdna prax zaradila aj užívanie spoločnej
veci ich spoluvlastníkmi (NS ČR sp. zn. 22Cdo2528/1998). Existencia konfliktov medzi spoluvlastníkmi
v súvislosti s užívaním ich spoločnej veci nie je dôvodom na zrušenie a vyporiadanie podielovéhospoluvlastníctva (k tomu napr. rozsudok OS Košice sp. zn. 25C/10/2017 z 19.6.2018), keďže ako už
bolo súdom uvedené, možnosť právnej ochrany (nápravy) vyplýva z ust. § 139 ods. 2 O.z. Na základe
zisteného skutkového stavu, pri úvahách uvedených vyššie potom súd žalobu v zmysle § 142 ods. 2

O.z. zamietol (výrok I.).
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP a
vecne tým, že v danom prípade nemožno hovoriť o úspechu niektorej zo strán sporu. Návrh žalobcu
spočíval prvotne v rozdelení veci, neskôr v prikázaní spoločnej veci do jeho výlučného vlastníctva,
návrh žalovaného spočíval v prikázaní spoločnej veci do jeho výlučného vlastníctva, až po právnom

posúdení uvedenom súdom stranám sporu jeho postoj spočíval v zamietnutí žaloby pre existenciu
dôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa.Anijednazosporovýchstrántaknebolavkonaníúspešnejšia.Súd
prvej inštancie zohľadnil aj to, že žaloba bola podaná z dôvodu riešenia nezhôd medzi spoluvlastníkmi,
pričom obaja na riešenie tejto situácie navrhovali výlučné vlastníctvo toho - ktorého z nich, čomu súdom
vyhovené nebolo.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zruší podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v obci D., okres: Skalica, katastrálne územie D., zapísaným na
Okresnom úrade Skalica, odbor katastrálny, vedeným na liste vlastníctva č. XXXX ako: rodinný dom
so súpisným číslom XXX, postavený na parcele CKN č. 3860/1, kovodielňa so súpisným číslom XXX,

postavená na parcele CKN č. 3860/2, pozemok – parcela CKN č. 3860/1 o výmere 108 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok – parcela CKN č. 3860/2 o výmere 106 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok – parcela CKN č. 3860/3 o výmere 110 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok – parcela CKN č. 3860/4 o výmere 82 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, pozemok – parcela CKN č. 3862/2 o výmere 137 m2, druh

pozemku: ostatná plocha a uvedené nehnuteľnosti prikáže do výlučného vlastníctva žalobcu s tým, že
žalobcovi uloží povinnosť na vyrovnanie podielu zo zrušeného podielového spoluvlastníctva zaplatiť
žalovanému sumu 21.050 eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému uloží povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP a uviedol, že v zmysle odôvodnenia

napadnutého rozsudku mal súd prvej inštancie za preukázané a nesporné, že nie je možné vyporiadať
podielové spoluvlastníctvo reálnym rozdelením nehnuteľností, teda nie je možné využiť prvý zákonný
spôsob vyporiadania. S uvedeným vyhodnotením skutkového stavu a právnym záverom súdu prvej
inštancie v plnom rozsahu žalobca súhlasí, preto správne súd postupoval, keď pristúpil k posúdeniu
druhej zákonnej možnosti danej ust. § 142 ods. 1 O.z. a to prikázaniu veci za náhradu jednému zo

spoluvlastníkov. Žalobca žalobou žiadal, aby súd prikázal sporné nehnuteľnosti do jeho výlučného
vlastníctva s tým, že vyplatí žalovanému primeranú náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel. Žalovaný
taktiež žiadal súd, aby prikázal nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva s povinnosťou výplaty
primeranej náhrady žalobcovi. Podľa ust. 142 ods 1. O.z. súd pri vyporiadaní prihliada na veľkosť
spoluvlastníckych podielov a na účelné využitie veci; obzvlášť pri prikázaní veci za náhradu prihliadne

pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči
ostatným spoluvlastníkom. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď dôsledne
neskúmal, komu v konaní svedčia objektívne a subjektívne predpoklady pre prikázanie veci za
náhradu a hneď prešiel k aplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa, aj keď to žiadna zo strán
nežiadala. V zmysle ustálenej judikatúry sú objektívnymi predpokladmi najmä veľkosť podielov,

účelné využitie veci a prípadné násilné správanie spoluvlastníka. Subjektívne predpoklady zahŕňajú
najmä tú skutočnosť, že spoluvlastník, ktorému má byť vec prikázaná s tým súhlasí a zároveň
je ochotný a reálne schopný primeranú náhradu druhému spoluvlastníkovi vyplatiť – preukázanie
tzv. solventnosti (NS ČR 22Cdo1346/2002, ÚS ČR III. 687/04). Nakoľko sú spoluvlastnícke podiely
sporových strán rovnaké a násilné správanie v rámci spoluvlastníkov v konaní tvrdené nebolo, bolo

podľa názoru žalobcu povinnosťou súdu prvej inštancie dôsledne skúmať účelné využitie veci v rámci
preukazovania objektívnych predpokladov pre prikázanie. Keďže obaja spoluvlastníci žiadali prikázať
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, je nesporné, že súhlasili s prikázaním. Súd prvej inštancie
sa taktiež absolútne nezaoberal subjektívnym predpokladom pre prikázanie, ktorým je zisťovanie tzv.
solventnosti spoluvlastníkov a následné zisťovanie výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

Žalobca predložil súdu prvej inštancie dostatok dôkazov na podporu svojich tvrdení o účelnom využití
nehnuteľnosti v jeho prospech, ako aj v deklarovaní jeho solventnosti oproti žalovanému, ktorý viackrát
počas konania uvádzal, že nemá dostatok finančných prostriedkov na výplatu primeranej náhrady. K
účelnejšiemu využitiu nehnuteľností žalobcom boli prednesené viaceré tvrdenia a predložené viacerédôkazy, s ktorými sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal alebo len nedostatočne vysporiadal,
s niektorými sa ani neoboznámil. Z toho vyplýva, že v odôvodnení jeho rozsudku absentuje ich
vyhodnotenie v rámci skutkového stavu a ich následné právne posúdenie. Žalobcovi je zrejmé, že

súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky strán sporu prednesené
v konaní a vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy, avšak v rámci zachovania a dodržania
presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia má za to, že súd je povinný sa aspoň oboznámiť s
tvrdeniami a navrhovanými dôkazmi, zhrnúť ich a zaujať k nim postoj aj v podobe konštatácie ich ne/
relevancie pre súd alebo ne/vykonania dôkazov a aspoň stručne tento svoj záver odôvodniť, nakoľko

úplná absencia takéhoto odôvodnenia zakladá vadu v podobe nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.
Žalobca k účelnému využitiu nehnuteľností v jeho prospech v konaní preukázal, že stavby, ktoré sú
predmetom spoluvlastníctva bude nevyhnutné vzhľadom na ich vek a zlý technický stav čím skôr
zásadne (významne) rekonštruovať, resp. z väčšej časti asanovať. Z vyjadrení mesta Holíč (ako
príslušného stavebného úradu) bolo jasne v konaní preukázané, že územný plán nepočíta do budúcna
s tým, že sa bude v intraviláne medzi rodinnými domami nachádzať prevádzka výroby kovodielne.

Z toho dôvodu je zrejmé, že nutná rekonštrukcia eventuálne asanácia predmetných stavieb bude
možná len za účelom individuálnej bytovej výstavby a vyššej občianskej vybavenosti, čo znamená
vydanie príslušných (stavebných) povolení na rekonštrukciu, resp. prístavbu len za účelom bývania, nie
prevádzky kovodielne. Žalobca súdu viackrát uviedol, že má záujem predmetnú nehnuteľnosť v celosti
rekonštruovať,jeschopnýajfinančneriešiťrekonštrukciuauvedenýmnovýmbývanímchceriešiťbytovú

otázku svojej rodiny. Naproti tomu žalovaný má záujem len o kovodielňu, čo je len zadná časť stavby
(predný rodinný domček ho nezaujíma), pričom nie je ochotný ani schopný (finančne) zásadne stavby
rekonštruovať. Naproti tomu žalobca chce komplexne rekonštruovať všetky stavby (predný domček aj
s kovodielňou). Žalobca má konkrétnu predstavu o rekonštrukcii predného domčeka na plnohodnotnú
obývania schopnú jednotku, pričom zadnú stavbu – kovodielňu, chce rekonštruovať a obnoviť tým

spôsobom, že z nej urobí funkčný sklad pre svoje potreby bez hlučnej a prašnej prevádzky, ktorá často
prekáža aj susedom. Žalovaný naproti tomu svoju obranu postavil len na skutočnosti, že podnikateľská
činnosť je jeho právom a že ju nemá kde inde vykonávať len v spornej časti nehnuteľnosti. K uvedenému
však neprodukoval žiadne dôkazy, napr. prečo si nemôže prenajať iný priestor na to vhodný, alebo prečo
nemôže vykonávať podnikanie v mieste bydliska, keďže vlastní rodinný dom so samostatnou garážou

a samostatnou dielňou a podobne. Súd prvej inštancie si len jednoducho osvojil tvrdenia žalovaného (z
výsluchu žalovaného), ktoré žalovaný ani riadne nepreukázal a súd následne v rozhodnutí neodôvodnil,
prečo sa stotožnil len s nedokázanými tvrdeniami žalovaného. V konaní bolo žalobcom jednoznačne
preukázané, že k účelnejšiemu využitiu nehnuteľností žalobcom dôjde aj z toho dôvodu, že žalobca
je výlučným vlastníkom priľahlého pozemku – parcely č. 3862/4 (situačný nákres na č. l. 188 spisu),

ktorý tvorí s predmetnými nehnuteľnosťami logický priestorovo usporiadaný celok. Zároveň sa na ňom
nachádza elektrická rozvodná skriňa a plynová prípojka k rodinnému domu, ktorá následne cez dom
vedie aj do kovodielne. V prípade, ak by boli nehnuteľnosti prikázané žalovanému, ostala by opätovne
nevyriešená otázka domových rozvodov, čo by znova viedlo k nezhodám medzi sporovými stranami a
ďalšej potrebe riešenia tejto situácie pravdepodobne súdnym sporom.

Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že pri posudzovaní skutkového stavu nemení nič na tom
ani skutočnosť, že obaja spoluvlastníci sú poberateľmi dôchodku. Keďže obe sporové strany sú
dôchodcami,čižemajúprimárnypríjemzdôchodku,ichpodnikateľskýpríjemjelenpríjmomdoplnkovým,
t. j. príjmom na zvýšenie životnej úrovne. Žalovaný je slobodný a bezdetný a svoju bytovú otázku má
vyriešenú, pretože býva sám v rodičovskom rodinnom dome s garážou a samostatnou dielňou, v ktorej

by mohol svoju výrobu praktizovať. V konaní žalovaný síce tvrdil, že potrebuje aj príjem z podnikateľskej
činnosti, avšak opätovne toto tvrdenie nijako nepreukázal, prečo by mal byť odkázaný aj na tento príjem.
Zároveň nie je zrejmé, prečo žalovaný viaže svoje právo na podnikateľskú činnosť a jej vykonávanie len
na časť spornej nehnuteľnosti - kovodielňu. Podnikať mu nikto nezakazuje a sama skutočnosť, že by
podnikal inde ako v sporných nehnuteľnostiam, ešte nezakladá závažný zásah do jeho práva.

Vkonanížalobcapreukázal,žejeochotnýaobjektívneschopnývyplati?žalovanémuprimeranúnáhradu
za jeho spoluvlastnícky podiel. Napriek tomu žalovaný v konaní a aj pri mimosúdnom jednaní viackrát
deklaroval, že nemá finanené prostriedky na výplatu žalobcu. Preto žalovaný nemôže požadova?
prikázanie nehnute3ností do jeho vlastníctva, kei reálne nemá finanené prostriedky na náhradu pre
žalobcu. Súd prvej inštancie sa následne vôbec nezaoberal otázkou výšky primeranej náhrady za

spoluvlastnícky podiel a vôbec nevzal do úvahy žalobcom predložený znalecký posudok e. 193/2019.
Pod3a ustálenej judikatúry základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnute3nos? je jej
všeobecná cena obvyklá v danom mieste v dobe rozhodovania s tým, že túto náhradu súd ureí
zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci, nie cenou, za ktorú by bolo možné preda? spoluvlastníckypodiel (stanovisko obe. kol. NS SR Cpj. 30/1997). Žalobca produkoval dôkaz – znalecký posudok e.
193/2019 zo 6.12.2019 znalca Ing. 1ubomíra Neeasa na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnute3ností,
ktorým bola stanovená celková hodnota na sumu 42.100 eur (e.l. 159 spisu). Z toho vyplýva, že výška

primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel 1 vzh3adom k celku pre žalovaného je v sume 21.050
eur. Žalovaný sa k tomuto nikdy nevyjadril a súd to ani neskúmal. Pod3a názoru žalobcu nebol riadne
splnený zákonný postup súdu prvej inštancie, kei bez toho, aby posúdil tzv. solventnos? spoluvlastníkov,
prešiel hnei aplikácii dôvodov hodných osobitného zrete3a na tento prípad.
Podľa žalobcu nie je možné aplikovať v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa, keď obe

strany sporu od začiatku deklarujú vôľu zrušiť podielové spoluvlastníctvo, pričom sa v konaní hľadal
a posudzoval vhodný spôsob vyporiadania. Žalovaný len na poslednom pojednávaní dňa 10.8.2023
vyhlásil, že žiada zamietnuť žalobu na základe existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Zároveň však deklaroval, že „jediným spôsobom, aby prišlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového
spoluvlastníctva a súčasne aby neprišlo k zásahu do jeho práv by bola taká možnosť, že by boli
nehnuteľnosti prikázané do jeho výlučného vlastníctva“ (zápisnica z pojednávania dňa 10.8.2023 –

záverečná reč zástupkyne žalovaného). Žalobca má za to, že nie je právne prípustné, aby strana sporu
podmieňovala rozhodnutie v jej prospech (v tomto prípade prikázanie do vlastníctva žalovaného) tým,
že pokiaľ súd takto nerozhodne, tak bude žiadať žalobu zamietnuť z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. K posudzovaniu a prípadnej aplikácii ust. § 142 ods. 2 O.z. by malo zo strany súdu dôjsť len vo
výnimočnýchprípadochatohlavnevtedy,keďužsúdvyčerpal,t.j.vydokazovalaposúdilvšetkyzákonné

spôsoby vyporiadania. Tým práve môže súd deklarovať výnimočnosť danej situácie, pretože objektívne
nenašiel iný vhodný spôsob vyporiadania a zároveň sa k tomu pridajú aj okolnosti výnimočnej povahy,
spravidla teda subjektívnej na strane toho, ktorý žiada spoluvlastníctvo nezrušiť. Z toho dôvodu musí
byť v konaní aj pri aplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa zachovaná určitá postupnosť (najprv
preskúmanie spôsobov vyporiadania v zákonnom poradí a až následná možnosť aplikácie § 142 ods. 2

O.z.), nakoľko logicky potom niet o čo tieto výnimočné dôvody skutkovo oprieť. Súd prvej inštancie však
v konaní takto nepostupoval, nakoľko bez dôsledného preskúmania a posúdenia účelného využitia veci
pri prikázaní, prešiel hneď k aplikácii § 142 ods. 2 O.z. Z tohto dôvodu sa javí byť rozhodnutie súdu prvej
inštancie predčasné. Zároveň z odôvodnenia rozsudku vyplýva len jediný dôvod, na ktorom súd založil
svoje rozhodnutie a žalobu zamietol, a to, že obaja spoluvlastníci vykonávajú podnikateľskú činnosť v

sporných nehnuteľnostiach. Samostatný výkon podnikateľskej činnosti v spornej nehnuteľnosti oboma
stranami sporu nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Súd v odôvodnení jedinou
vetou konštatoval, že: „....vždy by pri prikázaní za náhradu do výlučného vlastníctva len jednému z nich
bol druhý z nich nedôvodne poškodený, a to vo vzťahu k možnosti vykonávať podnikateľskú činnosť,
nakoľko ani jeden z nich nemá inú možnosť vykonávať túto činnosť na inom mieste“. Žalobcovi nie je

zrejmé, ako súd prvej inštancie prišiel k záveru (na základe akých vykonaných dôkazov), že strany sporu
nemôžu vykonávať podnikateľskú činnosť inde, ale iba v sporných nehnuteľnostiach. Pri zákonnom
spôsobe vyporiadania prikázaním veci do vlastníctva len jednému z dvoch spoluvlastníkov, sa bude
navonok vždy javiť, že jeden zo spoluvlastníkov bude „ukrátenejší“ voči druhému. Súd v tomto prípade
autoritatívne vstupuje do vlastníckeho práva oboch subjektov a svojím rozhodnutím konštituuje nový

vlastnícky vzťah len jedného subjektu, kde sa predpokladá, že druhý subjekt bude vlastnícky ukrátený.
Tu potom nastupuje inštitút primeranej náhrady za prikázanie veci, ktorý slúži práve na to, že finančne
kompenzuje ustupujúceho spoluvlastníka za stratu vlastníctva jeho podielu. Vyššie uvedené však určite
nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa. Zároveň nemožno dávať do rovnosti v danom prípade tú
skutočnosť, že strata vlastníctva kovodielne žalovaného znamená aj stratu jeho možnosti vykonávať

podnikateľskú činnosť. Práve vyplatením primeranej náhrady by mal žalovaný optimálnu možnosť si
zabezpečiťnovépriestorynaprevádzku,čiužkúpou,prenájmomaleboprispôsobenímsivlastnejgaráže
či dielne na pozemku, kde býva.
Podľa platnej judikatúry súdov, pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je nevyhnutné
ich nielen tvrdiť ale aj náležite odôvodniť a zabezpečiť o nich dôkazy, a zároveň súd musí presvedčivo

odôvodniť v rozhodnutí vykonaný test proporcionality spočívajúci v dôslednom porovnaní situácie a
potrieb sporových strán, ktorý dá jednoznačnú odpoveď na to, prečo súd nezrušil spoluvlastníctvo a v
tomto prípade nedokázal ani po dôslednom preskúmaní predpokladov na prikázanie veci jednému zo
spoluvlastníkov rozhodnúť v prospech jedného alebo druhého spoluvlastníka a v konečnom dôsledku
sa výnimočne rozhodol prelomiť zásadu, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval

v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje (NS SR 1 Cdo 33/2010).
Predmetné odôvodnenie v rozsudku v tomto smere úplne absentuje. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie ustálil, že obe sporové strany majú záujem o výlučné vlastníctvo sporných nehnuteľností.
Žalobcovi nie je zrejmé, prečo súd ďalej neskúmal predpoklady pre prikázanie, či sú viac na prospechžalobcu alebo žalovaného a ani sa s týmto nijako v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.
Namiesto toho súd deklaroval, že za najvýznamnejšiu pre rozhodnutie považuje skutočnosť, že obaja
spoluvlastníci vykonávajú a využívajú dané nehnuteľnosti na podnikateľskú činnosť, preto „len ťažko

by sa hľadal kľúč, na základe ktorého by bolo možné v danej situácii určiť, ktorému z týchto dvoch
spoluvlastníkov by bolo možné (vhodné) prikázať sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva“. Je
naozaj náročné spravodlivo vyhodnotiť a rozhodnúť komu prikázať nehnuteľnosti do vlastníctva v rámci
vyporiadania spoluvlastníctva, ale je to práve úloha súdu, ktorý starostlivo zváži a vyhodnotí všetky
okolnosti a dôkazy v prospech i v neprospech oboch sporových strán a autoritatívne rozhodne. Súd v

rámci posledného pojednávania (10.8.2023) konštatoval, že po preskúmaní judikatúry vyšších súdov
nenašiel prejednávaný prípad, kde by bola skutkovo podobná vec riešená v súvislosti s tým, že obaja
spoluvlastnícivykonávajúpodnikateľskúčinnosťvnehnuteľnosti,kuktorejžiadajúspoluvlastníctvozrušiť
a vyporiadať prikázaním jednému z nich. Podľa žalobcu ide o celkom bežnú situáciu v praxi často sa
vyskytujúcu, kedy obaja spoluvlastníci žiadajú prikázať nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva
a k nehnuteľnosti majú rovnaký postoj, to znamená, že buď tam obaja bývajú, alebo pracujú alebo ju

iným spôsobom užívajú (hospodárenie, farmárčenie a pod.). Nikdy však tento rovnaký postoj, resp.
rovnaký dôvod užívania nehnuteľnosti neviedol k aplikácii § 142 ods. 2 O.z., nakoľko sám o sebe nestačí.
Úplne bežne súdy v takýchto prípadoch rozhodnú o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
prikázaním veci jednému spoluvlastníkovi za primeranú náhradu druhému spoluvlastníkovi.
Ako druhý dôvod hodný osobitného zreteľa súd prvej inštancie označil aj tú skutočnosť, že „......jediným

sledovaným cieľom podanej žaloby je vyriešenie sporných užívacích vzťahov a teda, že otázka zániku
spoluvlastníctva nemá pre spoluvlastníkov v podstate prioritu a význam“. Podľa žalobcu uvedený záver
súdu nemožno považovať za výsledok vykonaného dokazovania, nakoľko samotné konanie trvá už 8
rokov,stranysporusanevediananičomdohodnúť,komunikujúužlencestousvojichprávnychzástupcov
a sám žalovaný potvrdil, že sa so žalobcom – svojím vlastným bratom už ani nezdravia, nekomunikujú

spoluavyhýbajúsajedendruhému.Tietoskutočnostidokazujú,ževzťahymedzistranamisporusúveľmi
vyhrotené a vážne narušené. Žalovaný síce na poslednom pojednávaní (10.8.2023) tvrdil, že vzťahy
nie sú až také zlé, avšak toto jeho tvrdenie bolo len účelové v danom okamihu, pretože dovtedy tvrdil
opak. Medzi stranami sporu bolo viacero vážnejších konfliktov, ktoré však súd opätovne ani neskúmal,
pretože celé konanie bolo vedené s tým, že obaja chcú zrušiť spoluvlastníctvo. Až keď súd upovedomil

strany sporu o možnosti aplikácie ust. § 142 ods. 2 O.z., zmenila sa dovtedajšia obrana žalovaného.
Súd ďalej poukázal na riešenie užívacích vzťahov cez využitie podania žaloby podľa ust. § 139 ods.
2 O.z. Tento záver súdu však nepovažuje žalobca za správny. Primárnym cieľom spoluvlastníkov pri
podaní žaloby podľa § 139 ods. 2 O.z. je, že sa nevedia dohodnúť o hospodárení so spoločnou vecou,
avšak stále chcú byť spoluvlastníci danej veci. V prejednávanom prípade však vonkoncom nejde o

nezhody pri hospodárení s vecou, čo bolo v konaní aj riadne preukázané, ale o to, že v prvom rade chce
žalobca zrušiť podielové spoluvlastníctvo a následne ho vyporiadať. Rovnaký postoj až do posledného
pojednávania mal aj žalovaný, fakt že, obaja chcú spoluvlastníctvo zrušiť bol nesporný, riešilo sa už len
akým spôsobom sa vyporiada. Z procesného hľadiska nie je možné subsumovať eventuálnu možnosť
podania iného typu žaloby (v tomto prípade podľa § 139 ods. 2 O.z.) pod dôvody hodné osobitného

zreteľa.Toznamená,žebuďsúdzamietnežalobuzdôvoduaplikácie§142ods.2O.z.,alebojuzamietne
z dôvodu, že bol žalobcom nesprávne zvolený typ žaloby. Nemožno však spájať, resp. zlúčiť tieto dva
dôvody pre zamietnutie žaloby do jedného. Po ôsmich rokoch trvania sporu je evidentné, že konflikty
medzi spoluvlastníkmi vyrieši len rozhodnutie súdu, ktorým bude spoluvlastníctvo zrušené. Pretože
zamietnutie žaloby z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezakladá prekážku res iudicata a takáto

žaloba môže byť podaná stranami sporu opätovne.
Žalobca súdu prvej inštancie vyčíta, že nevykonal relevantné navrhnuté dôkazy (§ 365 ods. 1 písm.
e/ CSP), čo následne vytvára nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu v konaní. Súd sa
dôsledne nezaoberal účelným využitím veci pri prikázaní veci jednému zo spoluvlastníkov. Súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal žalobcom prezentovanými skutočnosťami, o ktorých predložil aj dôkazy,

a to žalobcovo výlučné vlastníctvo priľahlých pozemkov, na ktorých sú IS a prípojky; tzv. ne/solventnosť
oboch spoluvlastníkov, výška primeranej náhrady za podiel, pričom k týmto dôkazom sa súd prvej
inštancie vôbec vyjadril ani sa s nimi nijako v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Zároveň
súd prvej inštancie dospel z vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP). Súd nesprávne vyhodnotil žalobcom tvrdené a predložené dôkazy o vážnosti

konfliktov medzi spoluvlastníkmi, ktorí chcú spoluvlastníctvo zrušiť (a nejedná sa len o užívací problém),
nemožnosti rekonštrukcie sporných nehnuteľností za účelom prevádzky kovodielne, dôležitosti faktu o
poberaní dôchodku žalovaným a jeho neodkázanosti na podnikateľský príjem.Súdu prvej inštancie taktiež vyčíta nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 h/ CSP), nakoľko
namiesto toho, aby sa v konaní riadne zaoberal predpokladmi pre prikázanie veci jednému zo
spoluvlastníkov za náhradu, aplikoval na ním zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, a to ust.

§ 142 ods. 2 O.z. – dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré v konaní neboli preukázané. Zároveň súd v
odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 139 ods. 2 O.z., čo sa však nevzťahuje na prejednávaný prípad,
nakoľko strany sporu od počiatku sporu chceli zrušiť podielové spoluvlastníctvo a všetky mimosúdne
rokovania prebiehali len o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Nikdy sa neriešili len
užívacie vzťahy. Ďalej súdu prvej inštancie vyčíta, že správne zvolenú a správne interpretovanú právnu

normu (§ 142 ods. 1 O.z.) nesprávne aplikoval v predmetnom konaní, keď právne posúdil bez ďalšieho
(en bloc) nemožnosť prikázania sporných nehnuteľností jednému zo spoluvlastníkov za primeranú
náhradu (predčasnosť rozhodnutia).
Žalobca si uplatňuje náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, nakoľko práve žalovaný
zapríčinil súčasnú dĺžku sporu a to neustálym deklarovaním možnosti dohody so žalobcom na súdnych
pojednávania.Pričomakonáhlebolopojednávaniezatýmtoúčelomodročenéaleboprerušené,žalovaný

absolútne prestal komunikovať, odmietal sa stretnúť a nebol schopný relevantne žalobcovi odpovedať
na jeho návrh, resp. predložiť reálny protinávrh pre žalobcu. Žalovaný sa takýmto konaním snaží len
oddialiť možné rozhodnutie vo veci v jeho neprospech, pretože mu takýto stav vyhovuje, nakoľko nemá
finančné prostriedky na výplatu žalobcu. Zároveň v zmysle platnej judikatúry, v prípade úspechu žalobcu
v tomto konaní, by bolo rozhodnuté tak, ako žalobca navrhol, čím by sa považoval za úspešného v

konaní v plnom rozsahu (NS SR 4 MCdo 10/2012).

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval pod3a ustanovení CSP (úeinného od 1.7.2016), ktorým bol zrušený

zákon e. 99/1963 Zb. Obeiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, keiže pod3a § 470 ods.
1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania zaeaté predo doom nadobudnutia jeho
úeinnosti a pod3a ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne úeinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo doom nadobudnutia úeinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané veas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúš?a (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolate3 použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakova? alebo doplni? dokazovanie (§ 383
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), kei miesto a
eas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku eoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je
posúdi?, ei súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu (o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného k nehnute3nostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území D., zapísaným na LV e. XXXX ako pozemky parcely reg. „C“ parcela e. 3860/1
o výmere 108 m2, parcela e. 3860/2 o výmere 106 m2, parcela e. 3860/3 o výmere 110 m2, parcela e.
3860/4 o výmere 82 m2, parcela e. 3862/2 o výmere 137 m2 a stavby - rodinný dom súpisné eíslo XXX
postavený na parcele e. 3860/1 a kovodieloa súpisné e. XXX postavená na parcele 3860/2, u každého

spoluvlastníka v podiele 1), zamietol, II. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

7. Odvolací súd nemal (napriek opaenému názoru odvolate3a) dôvod nesúhlasi? s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia zamietnutím žaloby

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodu existencie dôvodov hodných
osobitného zrete3a. Odvolací súd sa však nemohol v celom rozsahu stotožni? s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a zároveo musí ueini? zados? tiež povinnosti vyporiada? sa s podstatnýmitvrdeniami uvedenými v odvolaní, preto, ale aj pre celkovú úplnos? nad rámec už uvedeného súdom
prvej inštancie dopaoa nasledovné:

8. Podľa § 142 ods. 1 O.z. ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na
návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci.
Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie
podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce,

súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
Podľa § 142 ods. 2 O.z. z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada
spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

9. Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza Obeiansky zákonník zo zásady, že nikoho
nemožno núti?, aby zotrval v spoluvlastníckom vz?ahu. Jedným zo spôsobov zániku je dohoda

spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní (§ 141 O.z.), ktorú Obeiansky zákonník uprednostouje
ako základnú formu likvidácie spoluvlastníckeho vz?ahu. Ak k takejto dohode spoluvlastníkov nedôjde,
zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého z nich súd svojím autoritatívnym
rozhodnutím. Súdne konanie sa zaeína len na návrh, ktorý môže poda? ktorýko3vek zo spoluvlastníkov.
Spôsobytohtovyporiadania,ichporadieazásady,ktorýmisasúdprivyporiadanímusíriadi?,súuvedené

v § 142 ods. 1 O.z. Súd musí dodrža? zákonom stanovenú postupnos? spôsobov vyporiadania. Pri
vyporiadaní súd prihliada na ve3kos? podielov a na úeelné využitie veci. Najprirodzenejším spôsobom
likvidácie spoluvlastníckych vz?ahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov pod3a výšky ich podielov.
Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o delite3nú vec (z
technického h3adiska) a že jej rozdelenie je aj funkene opodstatnené, t.j. vtedy, kei rozdelením veci

vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naialej slúži? spôsobom, ktorý zodpovedá
ich povahe a spoloeenskému poslaniu (záujmu). Okrem prípadov, kei nie je technicky možné stavbu
rozdeli?, sa v praxi vyskytujú aj prípady, kei stavbu v tom stave, v akom sa nachádza, nemožno rozdeli?.
Staeila by však menšia ei väešia stavebná úprava, aby nastala situácia, že reálne rozdelenie stavby
by bolo možné. Než súd rozhodne o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k stavbe jej

reálnym rozdelením, je povinný zaobera? sa tým, ei doterajší spoluvlastníci, alebo niektorý z nich, sú
ochotní hradi? náklady na rozdelenie veci. Ak by žiadny zo spoluvlastníkov nebol ochotný nie vynaloži?
na vykonanie nevyhnutných stavebných úprav, stavba by sa z tohto h3adiska musela považova?
za nedelite3nú (R 45/1991). Ak nie je rozdelenie veci (prvý spôsob autoritatívneho vyporiadania
súdom) dobre možné, súd pristúpi k druhému spôsobu vyporiadania a prikáže vec za primeranú

náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva súdom, a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoloenej veci
niektorému (niektorým) zo zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, v ust. § 142
ods. 1 druhá a tretia veta O.z. sú zakotvené tri kritériá, a to ve3kos? spoluvlastníckych podielov, úeelné
využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voei ostatným spoluvlastníkom.

Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, nariadi súd jej predaj a vý?ažok rozdelí pod3a podielov
(tretí spôsob súdneho vyporiadania podielového spoluvlastníctva). Súd je povinný postupova? pod3a
zákonom ustanoveného poradia a nie je viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi úeastníkov konania,
pokia3 ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

10. Zo zásady, že nikto nemôže by? spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vz?ahu,
existujú aj výnimky. Z dôvodov hodných osobitného zrete3a súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo
prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením vý?ažku. Súd takto môže postupova?
len v prípade, kei k zrušeniu spoluvlastníctva a vykonaniu jeho vyporiadania nemôže dôjs? reálnym
rozdelením veci. Súeasne však pre taký postup súdu musí by? splnená ialšia podmienka, ktorou sú

dôvody hodné osobitného zrete3a. Tieto dôvody musí súd v každej veci ve3mi starostlivo skúma?
a zaobstara? si o nich spo3ahlivé skutkové podklady a vždy spravodlivo posúdi? s prihliadnutím na
dôležitos? jednotlivých sporných záujmov a na celkovú povahu konkrétneho prípadu. Takými dôvodmi
môže by? napríklad vysoký vek spoluvlastníkov a ich želanie v nehnute3nosti doži?, ialej skutoenos?,
že o nehnute3nos? sa vždy starali len tí, ktorí by sa mali vys?ahova?, že prípadným vyhovením návrhu

sa aj tak nevyrieši bytová situácia úeastníkov, a pod. V uvedených prípadoch však nie nebráni tomu, aby
spoluvlastníci neskôr zrušili svoje spoluvlastníctvo dohodou, alebo aby si pri podstatnej zmene pomerov
podali nový návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom.Dôvody, ktoré je možné považovať za hodné osobitného zreteľa, nie sú uvedené ani demonštratívne,
zákon tak poskytuje široký priestor pre interpretáciu tohto pojmu zo strany súdu. V aplikačnej
praxi sa postupne ustálilo niekoľko typických situácií, ktoré sú, resp. nie sú považované za dôvody

hodné osobitného zreteľa. Častým dôvodom zamietnutia návrhu je vysoký vek odporcu spojený
s jeho nepriaznivým zdravotným stavom a skutočnosťou, že v nehnuteľnosti, ktorá tvorí predmet
spoluvlastníctva, prežil väčšinu svojho života a má k nej citovú väzbu. Pokiaľ práve konanie
takéhoto spoluvlastníka je dôvodom nezhôd medzi spoluvlastníkmi, vysoký vek nebude dôvodom
na zamietnutie návrhu. Za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať nielen samotných

účastníkov konania, ale aj ich rodinných príslušníkov, sociálnu situáciu, bytové pomery a pod.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa sa považuje aj skutočnosť, že v dotknutej nehnuteľnosti má
maloleté dieťa spoluvlastníkov vytvorený svoj domov. Obyčajný záujem ostatných spoluvlastníkov na
zotrvaní podielového spoluvlastníctva, či malá závažnosť rozporov medzi spoluvlastníkmi, naopak,
nie sú dôvodmi na zamietnutie návrhu. V každom prípade musí ísť o okolnosti, ktorých záujem
prevažuje nad záujmom (právom) spoluvlastníka nebyť v spoluvlastníckom vzťahu s iným subjektom.

Zamietnutie návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva netvorí prekážku res iudicata, v prípade
pominutia dôvodu, pre ktorý bol návrh zamietnutý, možno podať nový návrh na zrušenie podielového
spoluvlastníctva (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.)

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi nehnute3ností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec D., okres Skalica, evidovaných Okresným úradom
Skalica, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva e. XXXX, ako pozemky parcely registra „C" parc. e.
3860/1 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 108 m2, parc. e. 3860/2 – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 106 m2, parc. e. 3860/3 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 110 m2, parc. e. 3860/4 –

zastavanáplochaanádvorieovýmere82m2,parc.e.3862/2–ostatnáplochaovýmere137m2astavby
- rodinný dom súpisné eíslo XXX postavený na parc. e. 3860/1 a kovodieloa súpisné e. XXX postavená
na parc. 3860/2, každý v podiel 1. Nesporným v konaní bolo, že žalobca ani žalovaný v predmetných
nehnute3nostiach nebývajú, obaja sú živnostníci a od zaeiatku nehnute3nosti využívajú na podnikanie
tak, že rodinný dom využívajú ako kancelárske priestory so sociálnym zariadením a v kovodielni majú

každý svoje stroje a zariadenia, na ktorých pracujú.
Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že k dohode o zrušení spoluvlastníctva medzi stranami
nedošlo,pretobolodôvodné,abyozrušeníavyporiadaníspoluvlastníctvarozhodolsúdspoukazomna§
142 ods. 1 O.z. Prvoinštanený súd nebol viazaný navrhnutým spôsobom vyporiadania spoluvlastníctva,
ale zákonom stanoveným poradím týchto spôsobov, preto správne v prvom rade zis?oval, ei je možné

sporné nehnute3nosti rozdeli?. I napriek tomu, že medzi žalobcom a žalovaným nebola spornou
otázku nedelite3nosti nehnute3ností, súd prvej inštancie preskúmal túto možnos? a dospel k záveru,
že v tomto prípade rozdelenie sporných nehnute3ností možné nie je. Vychádzal jednak z technickej
správy F. G., autorizovaného stavebného inžiniera z 11/2021 ako odborného vyjadrenia, z ktorej
vyplýva, že rodinný dom v spornej nehnute3nosti nedoporueuje v žiadnom prípade ani po eastiach

rekonštruova? a prevádzku v oom z tohto dôvodu rozde3ova?, bolo by to technologicky extrémne
nároené, ale predovšetkým to je vzh3adom na úeel stavby nároené aj ekonomicky. Nedelite3nos?
sporných nehnute3ností vyvodil aj zo stanovísk Mesta Holíe zo 16.1.2020 a 22.7.2022, z ktorých
vyplýva, že rozdelenie kovodielne možné nie je pre rozpor z územným plánom mesta. Otázku prípadnej
delite3nosti pozemkov pod spornými stavbami potom považoval súd prvej inštancie za irelevantnú

z dôvodu, že zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je potrebné posudzova? ako celok a
nie je ani možné oddeli? a teda rozdeli? len spoloený pozemok pod spornou stavbou bez tohto aby bola
rozdelená aj spoloená stavba, keiže spolu tvoria v súeasnosti jeden funkený (neoddelite3ný) celok.
Do úvahy tak prichádzali ialšie dve zákonné možnosti vyporiadania spoluvlastníctva dané ustanovením
§ 142 ods. 1 O.z. a to prikázanie veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov a v prípade

nemožnosti vyporiada? podielové spoluvlastníctvo týmto spôsobom by bolo potrebné pristúpi? k
nariadeniu jej predaja a rozdelenie vý?ažku. Súd prvej inštancie túto tretiu možnos? (nariadenie predaja)
predbežne vylúeil, nako3ko týmto spôsobom by bolo možné postupova? len v prípade, ak by žiadny
zo spoluvlastníkov spoloenú vec nechcel, eo v danom prípade dané nebolo, kei žalobca aj žalovaný
prejavili o výluené vlastníctvo sporných nehnute3ností záujem. Súd prvej inštancie preto posudzoval

možnos? prikázania veci za primeranú náhradu jednému zo spoluvlastníkov, resp. aplikáciu ustanovenia
§ 142 ods. 2 O.z.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zrete3a, pre
ktoré nezrušil a nevyporiadal spoluvlastníctvo prikázaním veci. Za tieto považoval jednak skutočnosť, žesporné nehnuteľnosti sú využívané stranami sporu na podnikateľskú činnosť, ktorá je naviazaná na tieto
nehnuteľnosti, jednak že jediným sledovaným cieľom žaloby je vyriešenie sporných užívacích vzťahov.

12. Žalobca v odvolaní uviedol, že súhlasí s vyhodnotením skutkového stavu a právnym záverom súdu
prvej inštancie, ktorý považoval za preukázané a nesporné, že nie je možné vyporiada? podielové
spoluvlastníctvo reálnym rozdelením nehnute3ností, teda využi? prvý zákonný spôsob vyporiadania a
preto správne súd prvej inštancie postupoval, kei pristúpil k posúdeniu druhej zákonnej možnosti danej
ust. § 142 ods. 1 O.z. a to prikázaniu veci za náhradu jednému zo spoluvlastníkov. Pod3a žalobcu

súd prvej inštancie nepostupoval správne, kei dôsledne neskúmal, komu v konaní svedeia objektívne
a subjektívne predpoklady pre prikázanie veci za náhradu a hnei prešiel k aplikácii dôvodov hodných
osobitného zrete3a, aj kei to žiadna zo strán nežiadala.
K námietke žalobcu, že žiadna zo strán nežiadala aplikova? ust. § 142 ods. 2 O.z. odvolací súd
uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že takýto návrh predniesla jednak právna zástupkyoa žalovaného
na pojednávaní doa 10.8.2023 (odsek 10 a odsek 21 napadnutého rozsudku) ako aj samotný žalovaný

pri svojom výsluchu (odsek 19 napadnutého rozsudku), preto nebolo možné súhlasi? so žalobcom, že
o použitie týchto dôvodov žiadna zo strán nežiadala.
Dôvodnou ale bola námietka týkajúca sa nedôsledného vyhodnotenia predpokladov pre prikázanie veci
súdom prvej inštancie, ktorý explicitne neuviedol, v prospech ktorého zo spoluvlastníkov sa javia by?
dôvody pre prikázanie sporných nehnute3ností. Odvolací súd vychádzajúc z nespornej skutoenosti,

že žalovaný nemá finanené prostriedky na vyplatenie primeranej náhrady žalobcovi (z ktorého dôvodu
žalovaný mimosúdne navrhoval zámenu spoluvlastníckych podielov na inej nehnute3nosti) a ako
aj zo skutoenosti, že žalovaný poeas konania svoj návrh na vyporiadanie zmenil a o prikázanie
nehnute3ností do jeho vlastníctva už nežiadal (na poslednom pojednávaní doa 10.8.2023 navrhol
podielové spoluvlastníctvo nezruši? a žalobu žiadal zamietnu?), dopaoa, že je nepochybné, že

predpoklady pre prikázanie nehnute3ností mohli svedei? len žalobcovi. Preto nebol správny právny
záver súdu prvej inštancie o nemožnosti prikáza? sporné nehnute3nosti jednému zo spoluvlastníkov
a námietka žalobcu o nesprávnej aplikácii ust. § 142 ods. 1 O.z. bola dôvodná. Keiže ako bolo
vyššie konštatované, žalovaný o prikázanie nehnute3ností nežiadal, bolo nadbytoené a nehospodárne
rozobera? a porovnáva? predpoklady pre prikázanie veci tomu ktorému spoluvlastníkovi, z ktorého

dôvodu nebola relevantná námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s viacerými
tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom na preukázanie úeelnejšieho využitia veci v prípade
prikázania žalobcovi (možnos? rekonštrukcie stavieb len za úeelom bývania, vlastníctvo pri3ahlého
pozemku a inžinierskych sietí, neodkázanos? žalovaného na podnikate3ský príjem) a solventnosti ako
predpokladov pre prikázanie veci.

13. Žalobca ialej v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že v tomto prípade nie je možné aplikova?
dôvody hodné osobitného zrete3a, lebo obe strany od zaeiatku deklarovali vô3u zruši? podielové
spoluvlastníctvo a až na poslednom pojednávaní žalovaný vyhlásil, že žiada žalobu zamietnu?. Zároveo
však žalovaný deklaroval, že jediným spôsobom, aby prišlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového

spoluvlastníctva a súeasne aby neprišlo k zásahu do jeho práv by bola taká možnos?, že by boli
nehnute3nosti prikázané do jeho výlueného vlastníctva. Žalobca má za to, že nie je právne prípustné,
aby strana sporu podmieoovala rozhodnutie v jej prospech.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že počas konania obe strany sporu menili svoje návrhy na spôsob
vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Žalovaný najprv žiadal sporné nehnuteľnosti rozdeliť, neskôr

žalobu zamietnuť, potom prikázať do svojho vlastníctva a na poslednom pojednávaní, na ktorom
súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok, žalovaný žiadal podielové spoluvlastníctvo nezrušiť z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní dňa 10.8.2023. Pod3a § 217
ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v ease jeho vyhlásenia. V čase vyhlásenia
rozsudku žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto súd prvej

inštancie správne aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.z. Z kontextu prednesov právneho zástupcu žalovaného
na pojednávaní vyplýva, že tento ozrejmil, za akej situácie by žalovaný súhlasil s prikázaním veci
do jeho vlastníctva, teda pri komplexnom vyriešení právnych vz?ahov aj k inej nehnute3nosti, kedy
by bol ochotný svoj podiel v inej nehnute3nosti (rodieovskom dome) prenecha? žalobcovi (vymeni?
podiely), o eom mimosúdne rokovali a o eom by bol žalovaný naialej ochotný sa dohodnú?. Odvolací

súd dodáva, že takýto spôsob vyporiadania nehnute3ností súdnym rozhodnutím nebol možný, nako3ko
druhá nehnute3nos? (rodieovský dom) nebol predmetom tohto sporu. Súd prvej inštancie teda správne
pri rozhodnutí vychádzal zo stavu na poslednom pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok (§ 217
CSP), preto ani táto námietka žalobcu nebola dôvodná.14. Odvolate3 ialej namietal, že k aplikácii ust. § 142 ods. 2 O.z. by malo prís? výnimoene vtedy, kei už
súd vyeerpal všetky zákonné spôsoby vyporiadania a tým môže súd deklarova?, že objektívne nenašiel

inývhodnýspôsobvyporiadaniaaktomusapridajúokolnostivýnimoenejpovahy,ajpriaplikáciidôvodov
hodných osobitného zrete3a musí by? zachovaná postupnos?, súd prvej inštancie bez dôsledného
preskúmania a posúdenia úeelného využitia pri prikázaní prešiel hnei k aplikácii § 142 ods. 2 O.z.
a z tohto dôvodu sa javí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako predeasné.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že k aplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa

môže súd pristúpiť len vtedy, ak neprichádza do úvahy prikázanie veci do výlučného vlastníctva
niektorého podielového spoluvlastníka. Podmienka aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa
podľa ust. § 142 ods. 2 O.z. je len jedna a to nemožnosť reálne rozdeliť spoločnú vec. Uvedené
vyplýva z citovaného ustanovenia (z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada
spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku) a je v súlade
aj s ustálenou judikatúrou súdov, od ktorej nebolo dôvodné sa ani v tomto prípade odchýliť (R

1/1989). Nemožnosť vyporiadať podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci za primeranú náhradu
tak nie je podmienkou aplikácie § 142 ods. 2 O.z. Práve naopak, toto ustanovenie sa použije
v prípade, ak sú splnené predpoklady pre tento druhý spôsob vyporiadania (prikázaním veci za
náhradu), prípadne aj tretí (predajom veci a rozdelením výťažku), ale dôvody hodné osobitného zreteľa
sú tak závažné, že súd napriek možnosti prikázať vec do vlastníctva jedného spoluvlastníka toto

podielové spoluvlastníctvo nezruší a vec tomuto spoluvlastníkovi neprikáže. Inak povedané, nezrušenie
podielového spoluvlastníctva nie je v poradí štvrtým spôsobom ako má súd rozhodnúť, nejedná sa
o poslednú možnosť v prípade, ak by nebolo možné rozhodnúť žiadnou z troch zákonných možností.
Nezrušenie spoluvlastníctva prichádza do úvahy práve vtedy, ak je možné vyporiadať podielové
spoluvlastníctvo prikázaním veci niektorému zo spoluvlastníkov, prípadne nehnuteľnosť predať, avšak

dôvody hodné osobitného zreteľa prevážia. Odvolací súd uzatvára, že jedinou podmienkou pre aplikáciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 142 ods. 2 O.z. je nedeliteľnosť spoločnej veci a nie aj
nemožnosť vyporiadať spoluvlastníctvo druhým spôsobom ako tvrdil žalobca v odvolaní.

15. Podľa názoru odvolateľa pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je nevyhnutné ich

nielen tvrdiť ale aj náležite odôvodniť a zabezpečiť o nich dôkazy a zároveň súd musí presvedčivo
odôvodniť v rozhodnutí vykonaný test proporcionality spočívajúci v dôslednom porovnaní situácie a
potrieb sporových strán, ktorý dá jednoznačnú odpoveď na to, prečo súd nezrušil spoluvlastníctvo,
predmetné odôvodnenie v rozsudku v tomto smere podľa odvolateľa úplne absentuje.
Uvedená námietka žalobcu bola podľa odvolacieho súdu čiastočne dôvodná. Z odseku 29 napadnutého

rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že
od samého počiatku užívania sporných nehnuteľností sú tieto tak žalobcom ako i žalovaným využívané
na podnikateľskú činnosť, čo vyplýva jednak z výpisov zo živnostenského registra ako i z výsluchov
sporových strán. Nič na tom podľa prvoinštančného súdu nemení ani to, že obaja spoluvlastníci sú
poberateľmi dôchodku, pretože právom tak žalobcu ako i žalovaného je túto činnosť aj napriek ich

dôchodkovému veku vykonávať. Z výsluchu sporových strán bolo súdom prvej inštancie zistené, že
ani jedna z nich sporné nehnuteľnosti nepotrebuje za účelom zabezpečenia bytovej potreby, na strane
žalobcu bola argumentácia len vo vzťahu k jeho deťom o pláne využitia spornej nehnuteľnosti na účely
bývania, avšak odkázanosť týchto osôb na bývanie v spornej nehnuteľnosti preukázaná v konaní nebola.
Okolnosti subjektívneho charakteru v danom prípadne podľa súdu prvej inštancie neboli zistené, ale

bola preukázaná okolnosť materiálnej povahy (zárobková, podnikateľská), ktorá okolnosť tu pretrváva
aj v súčasnosti a je ňou vykonávanie podnikateľskej (zárobkovej) činnosti oboma spoluvlastníkmi, ktoré
je naviazané práve na sporné nehnuteľnosti. Pri prikázaní veci za náhradu do výlučného vlastníctva
len jednému z nich by bol druhý z nich nedôvodne poškodený, a to vo vzťahu k možnosti vykonávať
podnikateľskú činnosť, nakoľko ani jeden z nich nemá inú možnosť vykonávania tejto ich podnikateľskej

činnosti na inom mieste.
Právne posudzovanie veci je einnos? súdu, pri ktorej skutkový stav podriaiuje pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy, na základe eoho dospieva k záveru, ei sa právo prizná alebo neprizná. Právne
posúdenie veci je nesprávne, ak súd vec posúdil pod3a nesprávneho právneho predpisu alebo, že
správnepoužitýprávnypredpisnesprávneinterpretoval,prípadnehonazistenýskutkovýstavnesprávne

aplikoval.
Podľa § 142 ods. 2 O.z. z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada
spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 2 nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa. Keďže tieto osobitné dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne v zákone uvedené,
je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť,

čo by mu umožnilo rozhodnúť, či treba zamietnutím návrhu poskytnúť právnu ochranu niektorému zo
spoluvlastníkovtým,žesaspoluvlastníctvokspoločnejvecinaďalejzachováanezruší.Existenciatýchto
dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia.
Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel.
Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem

žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť
podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Pri posudzovaní veci podľa uvedeného
ustanovenia je vždy vecou súdu, aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a zadovážil si dostatok
podkladov na posúdenie situácie, ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva. Na
úplnom poznaní skutkového stavu veci založené dôsledné porovnanie situácie, ktorá by pre žalovaného
vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by pre žalobcov vznikla v prípade jej zamietnutia, je

nevyhnutným základom, bez ktorého je akýkoľvek záver o (ne)existencii dôvodov hodných osobitného
zreteľa predčasný a nepodložený. Z účelu ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na
ochranu toho, koho spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore
vyznievajú buď na prospech žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov

tohto konania, v neprospech žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho
zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti,
nedostatok možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy
nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od
ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej

dané výškou finančných prostriedkov vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech
žalobcov môže byť napríklad to, že si v plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný
stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide
predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá
pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 84/2009).

16. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie použil správnu právnu normu (§ 142 ods. 2
O.z.) a správne ju aj interpretoval, ale na daný skutkový stav ju aplikoval čiastočne nesprávne, čo však
nemalovplyvnasprávnosťkonečnéhoprávnehozáverusúduprvejinštancieopotrebezamietnuťžalobu

z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z obsahu spisu vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa boli tvrdené len na strane žalovaného,
pretonebolodôvodnéposudzovaťichajnastranežalobcu.Zazákladnúotázkupriposudzovanídôvodov
hodných osobitného zreteľa bolo potrebné považovať to, či záujem žalobcu na zániku spoluvlastníctva
je v porovnaní so záujmom žalovaného na zachovaní spoluvlastníctva významnejší a zároveň prednejší.

Bolo preto potrebné hodnotiť okolnosti svedčiace v prospech žalovaného, resp. v neprospech žalobcu,
z ktorého dôvodu odvolací súd dopĺňa nasledovné.
Súd prvej inštancie za dôvod hodný osobitného zrete3a považoval skutoenos?, že od samého poeiatku
užívania sporných nehnute3ností sú tieto tak žalobcom ako i žalovaným využívané na podnikate3skú
einnos?ažalovanýnemáinúmožnos?vykonáva?tútopodnikate3skúeinnos?nainommieste.Uvedené

síce súd prvej inštancie uviedol aj o žalobcovi, avšak opomenul zoh3adni? skutoenos?, že žalobca
v konaní uvádzal, že v budúcnosti už neplánuje v sporných nehnute3nostiach podnika?, ale jeho deti
by si ich prerobili na bývanie.
Žalobca poeas konania a aj v odvolaní namietal, že samotný výkon podnikate3skej einnosti v spornej
nehnute3nosti nemožno považova? za dôvod hodný osobitného zrete3a a nie je mu zrejmé, ako súd

prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu nemôžu vykonáva? podnikate3skú einnos? inde ako
v sporných nehnute3nostiach. Strata vlastníctva kovodielne žalovaného neznamená stratu možnosti
vykonáva? podnikate3skú einnos?, lebo vyplatením primeranej náhrady by mal žalovaný optimálnu
možnos? si zabezpeei? nové priestory na prevádzku, ei už kúpou, prenájmom alebo prispôsobením si
vlastnej garáže ei dielne na pozemku, kde býva.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný uvedené tvrdenia žalobcu poprel a uviedol, že nemá možnos?
zabezpeei? si iné priestory, bolo by to finanene aj technicky nároené, žalovaný nemá možnos? získa?
úver v banke z dôvodu, že je dôchodca a nebolo by spravodlivé s oh3adom na vek žalovaného
požadova?, aby si zabezpeeoval iné priestory.Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom
každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t. j. musí preukázať to, čo
tvrdí. V sporovom konaní platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno

od účastníka (v tomto prípade žalovaného) spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti (neexistenciu vhodných priestorov), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu
dôkazného bremena na žalobcu.
Žalobca svoje tvrdenia o tom, že žalovaný má možnos? podnika? na inom mieste nepreukázal
(nepredložil ani neoznaeil dôkaz, že v meste Holíe sú priestory na takúto prevádzku – kovovýrobu, ich

cenu, prípadne, že v rodinnom dome žalovaného je povolené zriadi? takúto prevádzku a že by s tým
súhlasili všetci podieloví spoluvlastníci rodinného domu), preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil,
že žalovaný nemá možnos? vykonáva? podnikate3skú einnos? na inom mieste a odvolacia námietka
žalobcu tak nebola dôvodná.
V tejto súvislosti je potom potrebné prisvedei? žalovanému, že prikázaním nehnute3ností do vlastníctva
žalobcu by došlo k závažnému zásahu do práva žalovaného vykonáva? podnikate3skú einnos?,

ktorá je naviazaná na sporné nehnute3nosti. Na tento úeel boli sporné nehnute3nosti zriadené, tomu
úeelu od poeiatku aj slúžili a aj v súeasnosti v nich obe strany prevádzkujú svoje podnikanie. To, ei
v budúcnosti budú môc? nehnute3nosti slúži? tomuto úeelu je v súeasnosti irelevantné, lebo pre súd je
ureujúca situácia v ease jeho rozhodovania, kedy je prevádzkovanie podnikate3skej einnosti v sporných
nehnute3nostiach povolené.

Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že je právom žalovaného (aj žalobcu) vykonáva? podnikate3skú
einnos? aj napriek dôchodkovému veku. U žalovaného je táto okolnos? umocnená tým, že napriek
poberaniu dôchodku si príjem musí zabezpeeova? aj z podnikate3skej einnosti, lebo na rozdiel od
žalobcu nemá deti a nemá mu kto pomáha? a tento príjem potrebuje. Žalobca to síce poprel, ale svoje
tvrdenia o opaku žiadnym dôkazom nepreukázal ani žiadny dôkaz vykona? nenavrhol (napr. výsluchom

žalovaného).
Ďalej bolo potrebným vyhodnotiť aj to, na čo každá strana sporu sporné nehnuteľnosti skutočne
potrebuje a porovnať situáciu, ktorá by pre žalovaného vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by
vznikla žalobcovi v prípade jej zamietnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bolo nesporným, že ani jedna strana nepotrebuje sporné

nehnute3nosti pre seba na bývanie. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že tento ich potrebuje na
prevádzkovanie svojej podnikate3skej einnosti, ktorou si zabezpeeuje príjem. Žalobca pri výsluchu
potvrdil, že on neplánuje do budúcna podnika?, rodinný dom by si prerobili jeho deti na bývanie a potom
by to bolo prevedené na ne a kovodielou by on využíval ako sklad. V prípade vyhovenia žalobe by
tak žalovaný prišiel o miesto podnikania a o príjem z podnikania. V prípade zamietnutia žaloby by

žalobca mohol naialej podnika? v sporných nehnute3nostiach, ale nemohol by rodinný dom poskytnú?
na bývanie svojim de?om (ktorých odkázanos? na bývanie v tejto nehnute3nosti preukázaná nebola).
Po porovnaní situácie a potrieb sporových strán odvolací súd dospel k záveru, že právo žalovaného
na podnikanie naviazané na sporné nehnute3nosti a zároveo potreba zabezpeeovania si príjmu aj
z podnikania prevažuje nad záujmom (právom) žalobcu neby? v spoluvlastníckom vz?ahu s iným

subjektom, naviac ak žalobca predmetné nehnute3nosti po rekonštrukcii plánuje previes? na svoje deti.
Odvolacísúdpoukazujenato,žeNajvyššísúdSRvoviacerýchrozhodnutiachkonštatoval,žezadôvody
hodnéosobitnéhozrete3ajemožnépovažova?ajosobnéväzbyspoluvlastníkanaspornénehnute3nosti
majúce materiálnu povahu, napr. podnikate3skú, zárobkovú a inú (vii rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/137/1997 z 25.2.1998 publikovaný pod R 100/1999, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1 Cdo 84/2009 z 30.11.2010).
Preukázané osobné väzby žalovaného na sporné nehnute3nosti majúce materiálnu povahu
(podnikate3skúazárobkovú)súnato3kozávažné,žejenimiopodstatnenávýnimoenos?tuprejednávnej
veci. Ide o skutoenos? takého významu, že keby jej nebolo, bolo by dôvodné žalobe vyhovie?. Odvolací
súd obdobne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že odkázanos? žalovaného na podnikanie

v sporných nehnute3nostiach je dôvodom hodným osobitného zrete3a, pre ktorý súd prvej inštancie
správne nezrušil a nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo strán sporu. Bolo by nespravodlivým, aby
bezdetný dôchodca, ktorý si podnikaním privyrába a ktorý dlhé roky podnikal v spornej nehnute3nosti
(zatia3 stále ureenej na podnikanie) a ktorý naialej podnika? chce, si v tomto veku h3adal nové priestory
na podnikanie (nemajúc istotu že také nájde, keiže prevádzku kovovýroby pod3a stanovísk Mesta Holíe

nemožno zriadi? kdeko3vek a že bude ma? na ne dostatok financií, kei ako dôchodca úver od banky
nedostane) a ustúpil tak žalobcovi, ktorý podnika? v spornej nehnute3nosti neplánuje, ale chce tým
vyrieši? otázku bývania svojich detí a nehnute3nosti dokonca na deti previes?.17. Napriek tomu, že uvedený dôvod postaeoval pre zamietnutie žaloby, súd prvej inštancie za ialší
dôvod hodný osobitného zrete3a považoval aj tú skutoenos?, že jediným sledovaným cie3om podanej
žaloby je vyriešenie sporných užívacích vz?ahov, a teda že otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre

spoluvlastníkov v podstate prioritu a význam.
Odvolate3 v tejto súvislosti vytýkal súdu prvej inštancie, že za druhý dôvod hodný osobitného zrete3a
oznaeil aj túto skutoenos?. Pod3a žalobcu uvedený záver súdu nemožno považova? za výsledok
vykonaného dokazovania, nako3ko samotné konanie trvá už 8 rokov, strany sporu sa nevedia na nieom
dohodnú?, komunikujú už len cestou svojich právnych zástupcov a sám žalovaný potvrdil, že sa so

žalobcom–svojímvlastnýmbratomužaninezdravia,nekomunikujúspoluavyhýbajúsajedendruhému,
tieto skutoenosti dokazujú, že vz?ahy medzi stranami sporu sú ve3mi vyhrotené a vážne narušené,
žalovaný síce na poslednom pojednávaní (10.8.2023) tvrdil, že vz?ahy nie sú až také zlé, avšak toto
jeho tvrdenie bolo len úeelové v danom okamihu, pretože dovtedy tvrdil opak, medzi stranami sporu bolo
viacero vážnejších konfliktov, ktoré však súd opätovne ani neskúmal, pretože celé konanie bolo vedené
s tým, že obaja chcú zruši? spoluvlastníctvo, až kei súd upovedomil strany sporu o možnosti aplikácie

ust. § 142 ods. 2 O.z., zmenila sa dovtedajšia obrana žalovaného.
Z odseku 29 napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie k tomuto dôvodu uviedol, že zo
skutkového stavu nepochybne vyplýva, že medzi sporovými stranami ako spoluvlastníkmi sú nezhody
oh3adom užívania ich spoloenej veci, avšak na tieto situácie je potrebné postupova? inou formou
právnej ochrany, a to žalobou podanou v zmysle § 139 ods. 2 O.z., keiže pod pojmom hospodárenia

so spoloenou vecou súdna prax zaradila aj užívanie spoloenej veci ich spoluvlastníkmi (NS ER 22Cdo
2528/1998). Existencia konfliktov medzi spoluvlastníkmi v súvislosti s užívaním ich spoloenej veci nie
je dôvodom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (rozsudok OS Košice sp. zn.
25C/10/2017 z 19.6.2018), keiže možnos? právnej ochrany (nápravy) vyplýva z ust. § 139 ods. 2 O.z.
S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožouje a poukazuje na to, že súd prvej

inštancie z vykonaného dokazovania považoval za preukázané (odsek 29 napadnutého rozsudku), že
medzi sporovými stranami ako spoluvlastníkmi sú nezhody a tieto sa týkajú užívania ich spoloenej veci.
Aj pod3a odvolacieho súdu v prípade nezhôd oh3adne hospodárenia so spoloenou vecou je potrebné
najprv využi? právne nástroje na to ureené a to žalobu podanú pod3a § 139 ods. 2 O.z. ako správne
uviedol aj súd prvej inštancie.

Žalobca v odvolaní uviedol aj to, že nepovažuje záver súdu o riešení užívacích vz?ahov cez využitie
podania žaloby pod3a ust. § 139 ods. 2 O.z. za správny. Primárnym cie3om spoluvlastníkov pri podaní
žaloby pod3a § 139 ods. 2 O.z. je, že sa nevedia dohodnú? o hospodárení so spoloenou vecou, avšak
stále chcú by? spoluvlastníci danej veci. V prejednávanom prípade však vonkoncom nejde o nezhody
pri hospodárení s vecou, eo bolo v konaní aj riadne preukázané, ale o to, že v prvom rade chce

žalobca zruši? podielové spoluvlastníctvo a následne ho vyporiada?. Rovnaký postoj až do posledného
pojednávania mal aj žalovaný, fakt, že, obaja chcú spoluvlastníctvo zruši? bol nesporný, riešilo sa už len
akým spôsobom sa vyporiada. Z procesného h3adiska nie je možné subsumova? eventuálnu možnos?
podania iného typu žaloby (v tomto prípade pod3a § 139 ods. 2 O.z.) pod dôvody hodné osobitného
zrete3a.Toznamená,žebuisúdzamietnežalobuzdôvoduaplikácie§142ods.2O.z.,alebojuzamietne

z dôvodu, že bol žalobcom nesprávne zvolený typ žaloby. Nemožno však spája? resp. zlúei? tieto dva
dôvody pre zamietnutie žaloby do jedného.
Odvolací súd k tejto námietke žalobcu uvádza, že žalobca síce tvrdí, že nechce by? spoluvlastníkom
spornej nehnute3nosti, avšak zároveo z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoluvlastníctvo chce
zruši? pre nezhody a že tieto nezhody strán sporu sa týkajú užívania spoloenej veci (eím bola

odôvodnená aj žaloba). Podstata záujmu žalobcu na zániku spoluvlastníctva teda vychádza z nezhôd pri
spoloenom užívaní veci (a záujmu prenecha? dom na užívanie svojím de?om). V konaní nebolo tvrdené
ani preukázané, že by sa výluene žalovaný podie3al na vyvolávaní nezhôd medzi spoluvlastníkmi,
žalovaný poeas konania dokonca chcel zo žalobcom nezhody rieši? dohodou o spoloenom užívaní veci,
eo mal žalobca odmietnu?. Pod3a názoru odvolacieho súdu skutoenos?, že strany sporu môžu vyrieši?

svoje nezhody iným spôsobom (žalobou na to ureenou, prípadne dohodou o užívaní veci ako navrhoval
žalovaný), je okolnos?ou svedeiacou v neprospech žalobcu pri zis?ovaní dôvodov hodných osobitného
zrete3a, keiže v prípade ich vyriešenia by dôvod pre zrušenie spoluvlastníctva odpadol. Uvedený
názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozsudku z 30. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 84/2009, v ktorom
konštatoval, že v neprospech žalobcov môže by? napríklad to, že im ide predovšetkým o vyriešenie

spornýchužívacíchvz?ahov,takžeotázkazánikuspoluvlastníctvanemáprenichprioritu.Zodôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nesprávne zvolený typ
žaloby, ale na ust. § 139 ods. 2 O.z. súd prvej inštancie len poukázal v súvislosti možnos?ou rieši?
nezhody medzi spoluvlastníkmi iným spôsobom, prieom vec na základe tejto právnej normy nerozhodol,nako3ko žalobu zamietol pod3a ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.z. Preto ani táto námietka
žalobcu nebola dôvodná.

18. V zhrnutí odvolania žalobca vyeítal súdu prvej inštancie, že v prvom rade nevykonal relevantné
navrhnuté dôkazy, eo následne vytvára nedostatoenos? doteraz zisteného skutkového stavu v konaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v odvolaní neuviedol ktoré konkrétne navrhnuté dôkazy súd
prvej inštancie nevykonal, preto jeho námietka v tomto smere nemohla by? podrobená odvolaciemu
prieskumu.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vyžiadaním vyjadrenia
Regionálneho úradu verejného zdravotníctva za úeelom zistenia, ei podnikate3ská einnos? na sporných
nehnute3nostiach je alebo nie je v súlade s územným plánom mesta Holíe v easti týkajúcej sa
dopadu na životné prostredie a nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil tým, že i prípadné negatívne
zistenie by pre rozhodnutie sporu bolo právne irelevantné, nako3ko pod3a súdu prvej inštancie je pre
jeho rozhodnutie podstatný faktický, aktuálny (v ease rozhodovania súdu) stav užívania predmetných

nehnute3ností. Navrhnutý dôkaz súd prvej inštancie posúdil ako tzv. nadbytoený dôkaz s poukazom
na rozhodnutie NS SR 5Cdo/107/2019 z 31.3.2021. Súd prvej inštancie nevykonal ani dokazovanie
obhliadkou nehnute3ností z dôvodu nadbytoenosti dôkazu, a to s prihliadnutím na právne posúdenie
sporu. K týmto nevykonaným dôkazom však žalobca odvolaciu argumentáciu nepredložil a odvolací súd
odôvodnenie ich nevykonania súdom prvej inštancie považoval za dostatoene a správne.

19. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal žalobcom prezentovanými skutoenos?
ami o jeho výluenom vlastníctve pri3ahlého pozemku, solventnosti spoluvlastníkov, výške primeranej
náhrady za podiel.
K tejto námietke odvolací súd poukazuje na odsek 12 tohto rozsudku a dopaoa, že výlučné vlastníctvo

priľahlého pozemku žalobcu by bolo potrebné zohľadniť v prípade vyporiadania spoluvlastníctva
prikázaním veci jednému zo spoluvlastníkov, k čomu v danom prípade pristúpené nebolo, preto
nemalo význam sa touto skutočnosťou zaoberať a vysporiadavať sa s ňou. Solventnosť žalobcu
a nesolventnosť žalovaného v konaní nebola sporná, rovnako ako ani minimálna výška primeranej
náhrady preukázaná znaleckým posudkom predloženým žalobcom, preto osobitné nevysporiadanie

sa s týmito skutočnosťami (nemajúcimi podstatný význam pre rozhodnutie veci) nemalo za následok
porušenia práva strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003 podľa ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“

20. Odvolate3 ialej vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel z vykonaného dokazovania k nesprávnym

skutkovým zisteniam, lebo nesprávne vyhodnotil žalobcom tvrdené a predložené dôkazy o vážnosti
konfliktov medzi spoluvlastníkmi, ktorí chcú spoluvlastníctvo zruši? (a nejedná sa len o užívací problém),
nemožnosti rekonštrukcie sporných nehnute3ností za úeelom prevádzky kovodielne, dôležitosti faktu o
poberaní dôchodku žalovaným a jeho neodkázanosti na podnikate3ský príjem.
Odvolací súd uvádza, že eo sa týka vyhodnotenia tvrdení o vážnosti konfliktov, žalobca v odvolaní

neuviedol, ktoré konkrétne vážne konflikty nevzal súd prvej inštancie do úvahy. Žalobca pri výsluchu
uviedol, že vz?ahy medzi nimi sú narušené a vyhrotené a žalobca tam vykonáva podnikate3skú einnos?
kei tam nie je žalovaný. Žalovaný pri výsluchu uviedol, že k žiadnym vyhroteným stavom so žalobcom
neprichádza, so žalobcom sa nezdravia, každý si tam robí svoju prácu. Z obsahu spisu ialej vyplýva, že
žalobca nepredložil ani neoznaeil žiadny dôkaz na preukázanie konkrétnych konfliktov, preto súd prvej

inštancie v súlade s ostatnými tvrdeniami strán dospel k správnemu záveru, že sa jedná o nezhody pri
hospodárení so spoloenou vecou.
K nemožnosti rekonštrukcie sporných nehnute3ností za úeelom prevádzky kovodielne odvolací súd
uvádza, že žalobca neuviedol, akým dôkazom malo by? toto tvrdenie preukázané, kei z technickej
správy F. G. z 11/2021 vyplýva, že rodinný dom nedoporueuje rekonštruova?, ale ku kovodielni sa

v správe vôbec nevyjadruje a zo stanovísk Mesta Holíe zo 16.1.2020 a 22.7.2022 vyplýva, že
rozdelenie jestvujúcej prevádzky dielne kovovýroby na predmetných pozemkoch na dve samostatné
dielne kovovýroby nie je možné. V stanoviskách sa ale neuvádza, že kovodielou nie je možné
rekonštruova?, resp. opravi? strešnú krytinu.Nesprávne skutkové zistenie pod3a žalobcu má by? aj dôležitos? faktu o poberaní dôchodku žalovaným
a jeho neodkázanos? na podnikate3ský príjem.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca tieto svoje všeobecné tvrdenia bližšie nešpecifikoval a nepreukázal

žiadnym dôkazom a žalovaný tieto tvrdenia žalobcu v konaní popieral a uvádzal vlastné skutkové
tvrdenia, že síce poberá dôchodok, ale musí si privyrába? podnikaním, lebo nemá deti tak ako žalobca,
ktoré by mu pomáhali a tento príjem potrebuje. Žalobca napriek popretiu jeho tvrdení tieto nepreukázal
žiadnym dôkazom (ani žiadny dôkaz nenavrhol vykona? a ani pri výsluchu žalovaného mu otázky k tejto
skutoenosti nepoložil). Z odseku 29 napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal zo

skutoenosti, že je právom žalobcu aj žalovaného podnika? aj napriek dôchodkovému veku a nie na tom
nemení skutoenos?, že sú poberate3mi dôchodku, preto ani táto námietka odvolate3a nebola dôvodná.

21. Odvolací súd dodáva, že stranám sporu nie nebráni, aby zrušili svoje spoluvlastníctvo dohodou,
alebo aby si pri podstatnej zmene pomerov podali nový návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva súdom. Takouto zmenou pomerov bude odpadnutie dôvodov hodných osobitného

zrete3a, pre ktoré súd nezrušil a nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo, prieom napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie nebude predstavova? prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP).

22. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho I. výroku pod3a § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

23. Žalobca podal odvolanie aj voei II. výroku napadnutého rozsudku (ktorým súd prvej inštancie
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania) a namietal, že žalovaný zapríeinil
súeasnú dažku sporu a to neustálym deklarovaním možnosti dohody so žalobcom.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu za

výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 CSP
ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, prieom úspech vo veci súd vždy skúma eo do
právneho základu veci a eo do výšky priznaného nároku. Súd prizná strane náhradu trov konania pod3a
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len eiastoený, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Odvolacieargumentyžalobcutýkajúcesadažkysporu,ktorúmalzapríeini?žalovaný,súprerozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania právne bezvýznamné, nemajúce oporu v právnej úprave. Súd
prvej inštancie správne v preskúmavanom prípade skúmal úspech oboch strán sporu a po zistení, že
obe strany poeas konania menili svoje návrhy a ani jedna zo sporových strán tak nebola v konaní
úspešnejšia, uzavrel a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd

sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožouje a poukazuje na to, že žalovaný žiadal žalobu
zamietnu? a súd jeho návrhu vyhovel, preto bol žalovaný v konaní plne úspešný a s poukazom na § 255
ods. 1 CSP má nárok na náhradu trov konania. Žalovaný však odvolanie proti napadnutému rozsudku
nepodal a nako3ko v konaní o opravnom prostriedku nemôže by? rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu,
ktorá opravný prostriedok uplatnila (el. 16 ods. 3 CSP), odvolací súd II. výrok napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie pod3a § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Ialšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I pod3a už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
da? odpovei na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatoene objasoujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí da? odpovei
na každú jednu poznámku, ei pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ialšiu argumentáciu odvolate3a, už nespôsobilú

ovplyvni? posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytoených podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagova? špecifickou odpoveiou.

25. Pod3a § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Pod3a § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a úeelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatoovaním alebo bránením práva.
Pod3a § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania pod3a pomeru jej úspechu vo veci.Pod3a § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie koneí.
V tomto odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu

trov tohto odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnú? odvolací súd,
keiže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie koneí. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade
bol žalovaný v tomto odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, do odvolacieho
konania sa nezapojil, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyeíslil a pod3a obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana,
ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne
neprejavila záujem, naviac pod3a obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný
prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použite3né ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia
legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov el. 4 ods. 2 CSP aplikoval na
rozhodnutie o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania princíp racionálneho zákonodarcu

a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol pod3a fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej pod3a obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s el. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnú? priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr pod3a § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, kei oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. S oh3adom na uvedené
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal.

26. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)