Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 23, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 5Saz/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100723
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Vysaníková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100723.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Tunisko, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov A., C. XX, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, občianske
združenie, so sídlom v Bratislave, Budyšínska 1, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. ČAS: MU-PO-78-57/2024-Ž zo dňa 04.09.2024 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 07.10.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj správny
súd alebo súd) dňa 14.10.2024 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-
PO-78-57/2024-Ž zo dňa 04.09.2024 a žiadal vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

administratívne rozhodnutie

2. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-78-57/2024-Ž zo dňa 04.09.2024 (ďalej aj napadnuté
rozhodnutie alebo preskúmavané rozhodnutie) vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu rozhodol tak,
že žalobcovi sa:

- neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj zákon o azyle alebo zákon č. 480/2002 Z. z.);
- neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle;

- neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle;
- neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5
zákona o azyle.

3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný k neudeleniu azylu žalobcovi podľa § 13 ods. 1
písm. a) zákona o azyle najmä uviedol, že ide o jeho štvrté konanie na území Slovenskej republiky
(ďalej aj SR) a celkovo desiate v Európe. Okrem toho ani raz nezotrval na území SR do vydania

rozhodnutia, resp. do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v jeho predchádzajúcich žiadostiach.
O medzinárodnú ochranu požiadal v piatich ďalších krajinách, a to vo väčšine prípadov rovnako bez
toho, aby tam počkal na rozhodnutie vo veci jeho žiadosti. V jeho výpovediach dochádzalo k uvádzaniu
nepravdivých informácií, či už v otázke samotných dôvodov žiadosti, ako aj v otázke identity, pričomje potrebné konštatovať, že išlo tak o zásadné informácie, akými sú meno, dátum narodenia, krajina
pôvodu, či samotné dôvody žiadosti, ako aj o informácie, ktoré neboli kľúčové, avšak mali podľa
žalobcu zvýšiť jeho dôveryhodnosť. Medzi takéto nepravdivé informácie patrí výkon vojenskej služby,

vrátane jeho profesionálneho pôsobenia v armáde, existencia brata D., resp. D., ktorý mal zomrieť
v dôsledku konfliktu v Líbyi, ale aj mená rodičov, zamestnanie matky, pobyt súrodencov v Taliansku,
trasa cesty do Európy, miesto straty jeho cestovného dokladu, zamestnanie v A., či zamlčanie pobytu
v Katare a používania niektorých sociálnych sietí. Pri zadržaní na ceste do Nemecka v marci 2024
už síce uviedol pred nemeckými úradmi, že opustil domovskú krajinu z dôvodu, že má „náklonnosť

voči mužom", avšak zároveň naďalej vystupoval pod vymyslenou identitou D. E., s dátumom narodenia
XX.XX.XXXX a štátnou príslušnosťou Líbya, pričom sa tu pod týmto menom aj podpísal. Až následne
pred nemeckými úradmi zmenil aj svoju identitu tak, ako ju uvádza v súčasnosti. Žalobca mal k dispozícii
kópie svojich dokladov, ako aj ďalšiu dokumentáciu týkajúcu sa jeho štúdia, práce, pobytu v zahraničí
a osobného života, ktoré do predchádzajúcich konaní zámerne nepredložil. Opakovane tiež odmietal
podpisovať zápisnice z jeho vyjadrení, ktoré boli zhotovené políciou SR a to zápisnice zo dňa 26.07.2021

a zo dňa 30.04.2024, ako aj dve rozhodnutia vydané políciou SR dňa 30.04.2024 týkajúce sa jeho
administratívneho vyhostenia a zaistenia.
4. Na základe uvedeného žalovaný vyhodnotil, že žalobca dlhodobo nevynakladá skutočné úsilie
zdôvodniť svoju žiadosť o udelenie azylu, nepredkladá dokumenty, ktoré má k dispozícii a týkajú sa
ako jeho osoby, tak aj dôvodov jeho žiadosti. Rovnako tak z dlhodobého hľadiska nie sú vyhlásenia

žalobcu súvislé a hodnoverné, ale sú zámerne menené s cieľom zavádzať príslušné úrady a z jeho
konania je zjavné, že hoci úplne prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu podal bezprostredne po
zadržaní políciou SR, opakovanými troma odchodmi z územia SR väčšinou pred vydaním rozhodnutia
preukázal, že išlo výhradne o účelové podanie žiadosti. Napokon v súčasnom konaní požiadal o
medzinárodnú ochranu až dva týždne po jeho príchode z Nemecka, a to po vydaní rozhodnutia o jeho

administratívnom vyhostení a zaistení na tento účel. Aj potom, ako žalobca začal uvádzať aktuálne
dôvody svojho odchodu z krajiny pôvodu, naďalej dochádza z jeho strany k neúplným, či vyhýbavým
odpovediam. Medzi ne patrí neúplné uvedenie názvu a zlé uvedenie roku vytvorenia svojho profilu
na Instagrame, neposkytnutie všetkých emailových adries, ktoré používa, nakoľko v predchádzajúcom
konaní kontaktoval migračný úrad z adresy, ktorú v súčasnosti už neuvádza. Ďalej bez vysvetlenia

neuviedol meno svojho aktuálneho partnera. Pri otázke, prečo uvádzal v minulosti iný dátum narodenia,
argumentoval najprv zlým zápisom na polícii, čo by však nevysvetlilo, prečo tento dátum uvádzal
opakovane, a to aj v zahraničí. Na túto nezrovnalosť len skonštatoval, že už výpoveď nechcel meniť.
Okrem toho pred nemeckými orgánmi, ktoré skúmali jeho vstup na územie Nemecka v roku 2024,
odpovedal na otázku, prečo nemá so sebou cestovný doklad, že nevie, hoci z jeho výpovede je zjavné,

že vie, že ho stratil v Rumunsku pred niekoľkými rokmi. Rovnako pred týmito orgánmi poprel, že by
uvádzal nepravdivé identity. Napokon treba dodať, že podľa svojej vlastnej výpovede pracoval vo F.,
avšak francúzske orgány vôbec neregistrujú jeho prítomnosť na ich území, z čoho vyplýva, že tam
vykonával prácu nelegálne. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností vyhodnotil žalovaný aj
všeobecnúdôveryhodnosťžalobcuzanepreukázanú.Nakoľkožalobcapredložildokonaniaaspoňkópie

dokumentov, ktoré potvrdzujú, resp. sa zásadne nerozchádzajú s jeho aktuálnou výpoveďou v otázkach
jeho identity, teda mena, dátumu narodenia, štátneho občianstva, ako aj adresy pobytu v Tunise, štúdia
a zamestnania v Tunisku, a Katare tieto vyhodnotil žalovaný za dostatočne preukázané.
5. Vo vzťahu k prvému dôvodu jeho súčasnej žiadosti o azyl, teda obave z bratranca, rodiny, prípadne
širšej spoločnosti z vyzradenia že bol ako maloletý sexuálne zneužívaný iným mužom, nepredložil

žalobca do konania žiaden dôkaz nad rámec svojej výpovede. Hoci v tomto prípade ide o skutočnosti,
ktorésamaliudiaťpredviacako14rokmiažalobcaonichnikomudoteraznehovoril,samotnévydieranie
zo strany bratranca malo trvať podľa výpovede žalobcu približne do roku 2019 pričom mu vtedy z Kataru
mal ešte naposledy posielať peniaze. Nakoľko teda nepredložil do konania akýkoľvek dôkaz na podporu
svojho tvrdenia o vydieraní zo strany bratranca v súvislosti s jeho zneužívaním, vyhodnotil migračný úrad

túto časť výpovede za nepreukázanú. Vzhľadom na charakter samotnej skutočnosti zneužívania a jej
okolnosti, žalovaný uznáva, že nemožno v tomto konkrétnom prípade očakávať takmer žiadne dôkazy
v podobe informácií z úradov, alebo od iných osôb a pripustil aspekt samotného zneužívania na ďalšie
posudzovanie vo vzťahu k podmienkam pre udelenie medzinárodnej ochrany.
6. K druhému dôvodu jeho súčasnej žiadosti o azyl, teda k obave z bratranca, rodiny, prípadne širšej

spoločnosti z vyzradenia jeho sexuálnej orientácie, predložil žalobca do konania jednu fotku s údajným
partnerom z Kataru, jednu fotku s údajne transrodovou osobou, dve videá s iným údajným partnerom
a fotku obrazovky mobilného telefónu zachytávajúcu kontakty profilu na sociálnej sieti Snapchat. K
predloženým materiálom je potrebné uviesť, že na prvej fotke, ktorá má zachytávať jeho údajnéhopartnera v Katare, sú dvaja muži v exteriéri, vrátane žalobcu. Žiaden aspekt tejto fotky sa ničím nelíši
od akejkoľvek inej fotky, ktorá by zachytávala dvoch mužov, ktorí sa stretli na ulici a neboli by v žiadnom
vzťahu. Nič na danej fotke nenaznačuje, že títo muži sú viac než len známi. K druhej fotke, zrejme

urobenej v interiéri, na ktorej má byť žalobca s transrodovou osobou, je možné konštatovať, že fotka
nijako nepreukazuje, že táto druhá osoba by nebola cis-žena, ale že by išlo o transrodovú osobu.
Rovnako aj táto fotka sa nelíši od akejkoľvek inej fotky, ktorá by zachytávala žalobcu s cis- ženou resp.
osoby, priateľov, resp. známych, ktorí nijako nie sú spolu vzájomne vo vzťahu. Ďalším predloženým
dôkazom sú dve videá v trvaní 11 sekúnd a 8 sekúnd, ktoré zachytávajú žalobcu s inou osobou, zrejme

mužom, v interiéri. K týmto videám treba uviesť, že ide o krátke zachytenie z rovnakej udalosti, oslavy
alebo obyčajného stretnutia na byte pri hudbe, na ktorom sú zachytené minimálne dve ďalšie osoby.
Rovnako ako v predošlých prípadoch, ani jedno video sa nelíši ničím od akéhokoľvek videa, ktoré by
zachytávalo podobnú oslavu alebo stretnutie priateľov, resp. známych alebo susedov na byte, ktorí
nijako nie sú spolu vzájomne vo vzťahu. Pokiaľ by video malo zachytávať partnera žalobcu, nič by
nevylučovalo, že partnerom by mohla byť rovnako tak osoba, ktorá nestojí priamo za žalobcom, ale

niektorá zo sediacich osôb v tejto miestnosti, nakoľko dané video nijako neodráža jednotlivé vzťahy.
Posledný predložený materiál, fotka obrazovky mobilného telefónu zachytávajúca kontakty profilu na
sociálnej sieti Snapchat, zachytáva 8 kontaktov s menami, resp. prezývkami. Je však potrebné uviesť,
že z týchto ôsmich kontaktov je päť len návrhov na kontakty, nakoľko obsahujú možnosť „pridať" medzi
kontakty. Zo zvyšných troch kontaktov majú dva pri svojom mene, resp. prezývke symbol dúhovej vlajky.

Môžeme sa teda domnievať, že v prípade týchto dvoch osôb ide o LGBT+ osoby. Avšak nič z daného
záberu obrazovky neindikuje sexuálnu orientáciu žalobcu ani existenciu akéhokoľvek vzťahu s týmito
osobami, pričom nie je možné zo zoznamu kontaktov ani určiť, či vôbec došlo k akejkoľvek interakcii po
pridaní medzi kontakty. Dva kontakty so symbolom dúhovej vlajky indikujú sexuálnu orientáciu žalobcu
rovnako, ako tretí kontakt bez symbolu dúhovej vlajky. Okrem toho zo záberu nie je možné ani určiť, aký

profil na sieti Snapchat má mať tieto kontakty, a teda či ide o profil žalobcu, alebo o profil úplne inej osoby.
Na základe tejto analýzy všetkých materiálov predložených žalobcom na podporu jeho tvrdenia o jeho
sexuálnej orientácii dospel žalovaný k záveru, že žiaden z nich, osve ani spolu, nemožno považovať za
dostatočný na preukázanie tohto jeho tvrdenia.
7. Nakoľko v tomto prípade prišlo k deklarovaniu homosexuálnej orientácie až pri štvrtom azylovom

konaní na území SR a deviatom azylovom konaní v rámci EÚ, teda pri poslednej žiadosti v Nemecku,
a zároveň žalobca nepodporil túto svoju výpoveď relevantnými dôkazovými prostriedkami, ani po
výslovnej výzve, aby predložil akékoľvek dokumenty relevantné pre konanie a súvisiace s jeho dôvodmi,
vyhodnotil žalovaný tento aspekt jeho výpovede, jeho homosexuálnu orientáciu, za nepreukázaný.
Navyše predložené materiály nepredstavujú ani dôvod, prečo by mal byť žalobca považovaný úradmi,

rodinou, či širšou spoločnosťou za LGBT+ osobu. Pokiaľ ide o úrady a širšiu spoločnosť, aj z výpovede
žalobcu je zjavné, že ani v Katare, ani v Tunisku, kde je homosexuálne konanie trestné, nebola jeho
osobe pripísaná príslušnosť k tejto skupine a nebol vnímaný ako LGBT+ osoba. Rovnako žiaden z
predložených materiálov nezakladá dôvod domnievať sa, že by prípadní aktéri prenasledovania, a to
vrátane bratranca a rodiny, mali jeho osobu začať považovať na základe týchto materiálov za LGBT+

osobu, resp. osobu s homosexuálnym konaním.
8. Žalovaný v ďalšom kroku pristúpil k samotnému posúdeniu zostávajúceho dôvodu žiadosti žalobcu,
teda že bol ako maloletý sexuálne zneužívaný iným mužom, svojim bratrancom, ku ktorému malo
dochádzať opakovane od jeho deviatich až do sedemnástich rokov. V prvom rade žalovaný konštatoval,
že zneužívanie maloletej osoby predstavuje akt prenasledovania, a to vo forme fyzického a sexuálneho

násilia namiereného voči deťom. K posúdeniu rizika takéhoto prenasledovania v budúcnosti však treba
zdôrazniť, že žalobca je už plnoletý, a teda je v zásadne inom spoločenskom, právnom, ale aj fyzickom
postavení voči prípadnému sexuálnemu útoku zo strany bratranca. V tejto súvislosti je tiež podstatné, že
s bratrancom nie je už päť rokov v kontakte, a teda vie zabrániť tomu, aby sa o jeho aktuálnom pobyte
dozvedel. V treťom rade žalovaný poukázal aj na možnosť žalobcu presťahovať sa mimo hlavného

mesta Tunis, kde bratranec býva, pokiaľ by bola prípadná ochrana zo strany štátnych orgánov práve v
hlavnom meste neúčinná a využiť tak vnútroštátnu formu riešenia svojho problému. K osobe žalobcu
treba v tejto veci konštatovať, že ide o dospelého, mladého, zdravého, samostatného, slobodného,
bezdetného muža, s pracovnými skúsenosťami, schopného vybudovať si sociálne zázemie v novom
prostredí, príslušníka hlavného náboženského prúdu v krajine, sunitského Islamu, ktorý ovláda viacero

ďalších jazykov okrem arabčiny, úradného jazyka krajiny, schopného ďalšieho vzdelávania a adaptácie
na nové prostredie. Žalobca opustil Tunisko v roku 2018, čo nepredstavuje takú časovú prekážku, ktorá
by bránila jeho integrácii do miestnej spoločnosti v prípade návratu. Žalobca navyše vo svojej výpovedi
nepoukázalnažiadendôvod,ktorýbymuobjektívnebránilpresťahovaťsanainémiestovrámciTuniska.V súvislosti s tzv. „flashbackmi" na tieto udalosti, ktoré by mohol po návrate do Tuniska dostávať, mu nič
nebráni vyhľadať v krajine pôvodu odbornú zdravotnú starostlivosť a riešiť tak svoje psychické zdravie.
9. Za účelom objektívneho posúdenia výpovede žalobcu v súvislosti so situáciou v Tunisku si

žalovaný do konania zaistil aj relevantné informácie o krajine pôvodu so zameraním na postihovanie
homosexuálneho konania, ako aj prístup k maloletým obetiam sexuálneho násilia. Na základe
uvedených informácií si je žalovaný vedomý, že problém sexuálneho zneužívania maloletých je v
Tunisku vážny a dochádza k nemu najmä v rodinnom prostredí. Zároveň, ako už bolo konštatované,
prípadný sexuálny útok zo strany bratranca voči žalobcovi by bol v súčasnosti považovaný zároveň za

homosexuálny, čím by sa vystavoval potenciálnemu trestnému stíhaniu zo strany tuniských štátnych
orgánov aj v tomto smere. V kontexte uvedených informácií sa za rovnako nepravdepodobné javí, že by
bratranec v budúcnosti zverejnil sexuálne obťažovanie žalobcu počas jeho detstva, nakoľko by tým sám
riskoval trestné stíhanie. Navyše žiadne zo správ nenaznačujú, že by na obete sexuálneho násilia počas
ich detstva bolo v Tunisku nazerané ako na osobitnú sociálnu skupinu, odlišnú od zvyšku populácie, s
ktorou by bolo štátom alebo v spoločnosti zaobchádzané inak. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené

pri posudzovaní tohto dôvodu nepovažuje migračný úrad za opodstatnené domnievať sa, že by bol
žalobca v súvislosti s možným sexuálnym útokom zo strany bratranca vystavený v budúcnosti takej
miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania.
10. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle
žalovaný poukázal na to, že k trestom smrti Amnesty International vo svojej poslednej výročnej správe

z mája 2024 uvádza, že v Tunisku nebol trest smrti zrušený, avšak v krajne je moratórium na jeho
vykonávanie a za posledných viac než 10 rokov nebol nikto popravený. Navyše nič nenasvedčuje tomu,
že by žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol takýto trest hroziť. Z jeho vyjadrení vyplýva,
že v krajine pôvodu nespáchal žiaden trestný čin, nebol z ničoho obvinený, nie je trestne stíhaný a
nie je ani hľadanou osobou. Legálne opustenie Tuniska tiež samo o sebe nezakladá trestnoprávny

postih a už vôbec nie v podobe trestu smrti. Neexistuje preto dôvod objektívne sa domnievať, že by
žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol takýto trest hroziť. Počas pobytu v krajine pôvodu
žalobca, mimo posudzovaného sexuálneho zneužívania v detstve, nikdy nečelil mučeniu, krutému alebo
neľudskému zaobchádzaniu, nebol v minulosti väznený, zatknutý, zadržaný ani trestne stíhaný, nemal
problémy s políciou, úradmi ani inými štátnymi orgánmi. Rovnako nebolo preukázané, že by takýmto

konaniam čelil zo strany neštátnych aktérov. Ani legálne opustenie Tuniska a vycestovanie do zahraničia
samo o sebe nezakladá trestnoprávny postih. Na základe uvedeného nie je teda dôvod objektívne sa
domnievať, že by sa v prípade jeho návratu stal objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania.
Pri posudzovaní tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho

ozbrojenéhokonfliktu,žalovaný vychádzalzaktuálnychinformáciíobezpečnostnejsituáciivTunisku,so
zameraním na provinciu Tunis, odkiaľ žalobca pochádza, a kde býval niekoľko rokov. Na základe týchto
skutočností a vzhľadom na uvedené informácie žalovaný jednoznačne vyhodnotil mieru neselektívneho
násilia v provincii Tunis v Tunisku ako takú, ktorá vo všeobecnosti nepredstavuje žiadne reálne riziko,
že by civilná osoba čelila vážnemu bezpráviu tak, ako ho predpokladá § 2 písm. f/ bod 3 zákona o

azyle. Žalobca vo svojej výpovedi nepoukázal ani na žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by
bol špecificky dotknutý z dôvodov vlastných jeho osobnej situácii, ktoré by vyžadovali nižšiu úroveň
neselektívneho násilia na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu.
11. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia
rodiny žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky z objektívnych dôvodov, keďže

nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom ani s poskytnutou doplnkovou
ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.

súdne konanie

12. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. ČAS:
MU-PO-78-57/2024-Ž zo dňa 04.09.2024. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie.

13. Žalobca najmä namietal, že od počiatku svojho azylového konania na Slovensku, teda od jeho prvej
žiadosti o azyl mal obavu povedať skutočný dôvod, kvôli ktorému opustil krajinu pôvodu a ktorým je jehosexuálna orientácia. Žalobca uvádza, že si zvolil ľahšiu cestu vo forme udania nepravdivých informácií
a to predovšetkým skutočnosť, že jeho krajinou pôvodu je Líbya, z ktorej utiekol kvôli občianskej vojne.
K uvedenému sa uchýlil z presvedčenia, že ako štátnemu občanovi Líbye sa mu skôr podarí získať

medzinárodnú ochranu, ako človeku, ktorý prišiel z Tuniska a teda z krajiny, v ktorej aktuálne neprebieha
žiadny ozbrojený vnútroštátny alebo medzinárodný konflikt. V tejto súvislosti je neopomenuteľný aj
fakt, že na vyššie uvedené rozhodnutie žalobcu mala vplyv predovšetkým tá skutočnosť, že žalobca
pochádza z moslimskej krajiny, v ktorej bol ako moslim vychovávaný. Je všeobecne známa skutočnosť,
že pre muža a jeho rodinu je v moslimskej krajine veľmi veľká hanba a poníženie priznať v rodine

člena s odlišnou sexuálnou orientáciou, resp. príslušnosť k LGBT+ komunite. Nemenej významným je
aj fakt, že v Tunisku je príslušnosť ku LGBT+ komunite a aktivita medzi mužmi a ženami rovnakého
pohlavia trestná. Trestná sadzba je maximálne tri roky odňatia slobody. Záver žalovaného, že žalobca
sa na Slovensku a taktiež aj v iných krajinách Európskej únie snaží využívať azylový systém považuje
žalobca za nesprávne právne posúdenie veci. Naopak, žalobca opustil Tunisko, z jediného dôvodu,
ktorý bolo jeho prenasledovanie z dôvodu príslušnosti ku sociálnej skupine, ktorou je komunita LGBT

+ ľudí a to zo strany rodinného príslušníka, svojho bratranca, ktorý žalobcu jednak vydieral videom
zachytávajúcim pohlavný styk žalobcu s iným mužom, pričom tento bratranec žalobcu dokonca sexuálne
zneužíval od veku jeho 9 rokov. Žalobca vedomý si nemožnosti obrátiť sa na štátne orgány o pomoc kvôli
potencionálnemu trestnému stíhaniu jeho osoby štátnymi orgánmi pre príslušnosť k LGBT+ komunite,
vyhodnotil útek z krajiny pôvodu ako jediné východisko z tejto pre neho neúnosnej situácie.

14. Ďalej žalobca namietal, že jeho obavy zo zverejnenia jeho sexuálnej orientácie a jeho sexuálnych
aktivít neplynú z toho, že by mal bratranec podať na žalobcu oznámenie štátnym orgánom o tom, že mal
so žalobcom pohlavný styk, navyše keď ho sexuálne zneužíval dlhé roky, a tým pádom sám seba udať.
O to viac, keď bratranec si je vedomý toho, že žalobca nedisponuje dôkazom o tomto trestnom čine,

ktorý bol na ňom spáchaný. Naopak, žalobcove obavy plynú z existencie videa, ktoré natočil vtedajší
partner žalobcu, a ktoré zachytávajú ich pohlavný styk, a ktorým disponuje práve žalobcov bratranec.
V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že žalovaný úplne opomenul veľmi podstatnú časť výpovede
žalobcu a to, že ho bratranec v roku 2014/2015 nahral pri sexuálnom akte s iným mužom na video
a následne sa mu vyhrážal zverejnením tohto videa na sociálnych sieťach, alebo jeho odovzdaním

polícii. Napriek skutočnosti, že žalobca nedisponuje spomínaným videom, na ktorom je zachytený jeho
pohlavný styk s vtedajším partnerom v Tunisku, žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým
spôsobom nevysporiadal s touto časťou výpovede žalobcu a rovnako ju vôbec nevzal na zreteľ. Naopak,
v rozpore s touto výpoveďou žalobcu vylúčil možnosť, aby sa rodina žalobcu, širšia spoločnosť, či
štátne orgány mohli o sexuálnej orientácii žalobcu dozvedieť. Ak, by existencia takéhoto videa nebola

pravdivá a fakt vydierania žalobcu bratrancom týmto videom nebol skutočný, nebol by žalobca nútený
v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu zo strany polície pre jeho pohlavný styk s osobou rovnakého
pohlavia platiť bratrancovi roky peniaze za zachovanie mlčanlivosti o jeho sexuálnej orientácii a taktiež
za nezverejnenie tohto videa. Významný je aj fakt, že osoba, ktorá mala žalobcu za zverejnenie vyššie
spomenutého videa vydierať, bola práve tá istá osoba, ktorá už od deviatich rokoch žalobcu sexuálne

zneužívala niekoľko rokov. Na základe uvedeného žalobca nemal najmenší dôvod pochybovať o úmysle
bratranca a jeho zámere svoje vyhrážky aj splniť.

15. V prípade núteného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by žalobcovi hrozilo pokračovanie trestného
činu sexuálneho násilia a znásilnenia zo strany bratranca, teda by mu hrozilo neľudské a ponižujúce

zaobchádzanie, ktorému ako bolo vyššie uvedené čelil niekoľko rokov. Žalobca je presvedčený, že ak
by sa vrátil do Tuniska, bratranec by sa prostredníctvom rodiny rýchlo dozvedel o jeho návrate a taktiež
aj o mieste jeho pobytu aj v prípade, že by žalobca v úmysle vyhnúť sa mu, žil na inom mieste v krajine,
resp. v inom meste. Žalobca sa počas svojho života v Tunisku nedokázal prenasledovaniu bratrancom
vyhnúťanipodovŕšenísvojejplnoletosti,čohovkonečnomdôsledkudonútilozTuniskapredbratrancom

a možným trestným stíhaním za príslušnosť k LGBT+ komunite utiecť. Navyše, ako bolo už vyššie
uvedené, žalobca pred týmto konaním nemá ani možnosť ochrany zo strany štátnych orgánov, keďže
by mu hrozilo zverejnenie videa o sexuálnych aktivitách žalobcu s bratrancom. Sexuálne zneužívanie
žalobcu je možné jednoznačne považovať za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie hraničiace až
s mučením. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca záver žalovaného, že žalovaný nepovažuje za

opodstatnené domnievať sa, že by bol žalobca v súvislosti s možným sexuálnym útokom zo strany
bratranca vystavený v budúcnosti takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej
obavy z prenasledovania, za nesprávne právne posúdenie veci.16. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.10.2024 najmä uviedol, že naďalej poukazuje na
celkovú nedôveryhodnosť žalobcu, na zavádzanie úradov, na notorické klamanie o osobných údajoch a
oskutočnostiach,ktoréopakovaneposkytovalžalovanému,naasylumshopping,keďsižalobcacestoval

naprieč Európou a vyberal si
krajiny, v ktorých sa mu hodilo zostať a žiadal tam o udelenie azylu. Zastavilo ho až to, keď bol
zaistený.AktuálnejeumiestnenývÚtvarepolicajnéhozaisteniavSečovciach.Žalovanýje presvedčený,
že zaistenie a hrozba vyhostenia do krajiny pôvodu je jediný dôvod, pre ktorý žalobca „počkal“ na
doručenie rozhodnutia, podal správnu žalobu a je stále prítomný na našom území. Jeho žiadosť o

udelenie azylu žalovaný preto považuje iba za účelovú. V súvislosti s prípadmi, keď bola konštatovaná
nedôveryhodnosť žiadateľov o udelenie azylu, čo objektívne spôsobilo nemožnosť posúdiť prítomnosť
dôvodov ako na udelenie azylu, tak aj na poskytnutie doplnkovej ochrany žalovaný poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj Najvyšší súd SR).

17. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 14.11.2024. Žalobca nevyužil právo na podanie

repliky.

právny názor správneho súdu

18. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach azylu [§
207 až § 220 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

aj SSP)] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 04.09.2024, oboznámil sa s obsahom
súdneho spisu i administratívneho spisu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP),
vyhlásil dňa 23.12.2024 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené
dňa 09.12.2024), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania
nepriznal.

19. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu vo
veciach azylu neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je
rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

20. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca prvýkrát požiadal o medzinárodnú ochranu
na území SR 20.01.2021, vtedy pod identitou Ahmed BEN HUSSIN, narodený XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť Líbya, z dôvodu obavy o svoj život pre občiansku vojnu v Líbyi. Následne s ním bol
03.02.2021 v Záchytnom tábore Humenné vykonaný vstupný pohovor za účelom zdôvodnenia jeho
žiadosti. Konanie vo veci jeho žiadosti však bolo zastavené rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-

PO-8-20/2021-Ž zo dňa 26.02.2021 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle, nakoľko územie
SR svojvoľne opustil ešte pred vydaním rozhodnutia o jeho žiadosti. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.03.2021. Žalobca následne podával žiadosti o medzinárodnú ochranu v ďalších
krajinách, a to vo Švajčiarsku, v Rakúsku a v Nemecku, avšak dňa 26.07.2021 bol vrátený v súlade
s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej aj Dublinské

nariadenie) z územia Švajčiarska na územie SR, odkedy bol opäť žiadateľom o azyl na území SR,
a to naďalej pod identitou Ahmed BEN HUSSIN, narodený XX.XX.XXXX štátna príslušnosť Líbya.
Dňa 11.08.2021 s ním bol v ÚPZC Sečovce vykonaný vstupný pohovor za účelom zdôvodnenia jeho
žiadosti. Aj toto konanie vo veci jeho žiadosti však bolo zastavené, a to rozhodnutím žalovaného č.
ČAS: MU-PO-202-18/2021-Ž zo dňa 22.11.2021 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle, nakoľko

územie SR opätovne svojvoľne opustil ešte pred vydaním rozhodnutia o jeho žiadosti, toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.2021. Žalobca následne opäť žiadal o medzinárodnú ochranu v
ďalších krajinách Európskej únie (ďalej aj EÚ), v Luxembursku a v Holandsku, pričom bol po druhý raz
vrátenýnaúzemieSRvsúladesDublinskýmnariadením,tentorazzúzemiaHolandskadňa24.10.2023,
odkedy bol opäť žiadateľom o azyl na území SR aj tento raz pod identitou Ahmed BEN HUSSIN,

narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Líbya. Po vykonaní vstupného pohovoru dňa 21.11.2023
bola jeho ostatná žiadosť objektívne vyhodnotená a komplexne posúdená a žalovaný dospel k záveru,
že žalobca uvádzanú krajinu pôvodu mal síce opustiť z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie, ako aj
pre údajné obavy z rodiny svojej bývalej priateľky, avšak nič nenasvedčovalo tomu, že by osobnečelil akémukoľvek prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu. Žalovaný preto rozhodnutím ČAS: MU-
PO-336-51/2023-Ž zo dňa 07.03.2024 žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a
súčasneneposkytoldoplnkovúochranupodľa§13cods.1a§20ods.4zákonaoazyle.Totorozhodnutie

bolo žalobcovi doručené a nadobudlo právoplatnosť 28.03.2024, pričom proti nemu nepodal opravný
prostriedok, no žalobca už 26.03.2024 územie SR po tretí raz svojvoľne opustil.

21. Rovnako ako v minulosti, žalobca po opustení SR podal ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu
v zahraničí, v poradí už deviatu, tento raz v Nemecku. Dňa 30.04.2024 bol znova vrátený v súlade

s Dublinským nariadením na územie SR. Na základe rozhodnutia polície SR zo dňa 30.04.2024
začalo konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR a zároveň žalobca bol na účel výkonu
administratívneho vyhostenia bol zaistený a umiestnený do ÚPZC Sečovce. Dňa 14.05.2024 však
opätovne požiadal pred pracovníkmi ÚPZC Sečovce o medzinárodnú ochranu na území SR. Za účelom
zdôvodnenia jeho aktuálnej žiadosti, v rámci jeho štvrtého azylového konania na území SR s ním bol
dňa 29.05.2024 v ÚPZC Sečovce vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že informácie,

vrátaneosobnýchúdajovadôvodovjehožiadosti,ktoréuviedolvpredošlýchazylovýchkonaniachneboli
pravdivé, nakoľko sa obával svojho vyhostenia do Tuniska. Žalobca potvrdil, že nebol členom žiadnej
politickej strany, hnutia ani inej organizácie, ani nevyvíjal žiadne politické aktivity, nakoľko sa o politiku
nezaujímal, a rovnako nebol v Tunisku ani trestne stíhaný. Žalobca ďalej uviedol, že svoje vzdelávanie
ukončil v Tunisku približne v roku 2015 a v ďalšom štúdiu nepokračoval, nakoľko plánoval odísť z krajiny.

Po skončení štúdia pracoval vo viacerých zamestnaniach, v obchodoch s oblečením a kozmetikou,
priamo v meste Tunis. V roku 2018 si vybavil víza do Kataru, kde pracoval v rovnakom odvetví obchodu
až do roku 2019. Po svojom odchode z Kataru sa vrátil približne na dva týždne do mesta Tunis, a
následne, s cieľom dostať sa do Talianska, vycestoval v októbri 2019 do Srbska, kde strávil viac ako rok.
Odtiaľto potom pokračoval ďalej, už bez povolenia cez Rumunsko a Maďarsko až na Slovensko, kde bol

v januári 2021 zadržaný políciou SR. Do Tuniska sa nechce vrátiť pre obavy plynúce z jeho sexuálnej
orientácie, ako aj pre sexuálne zneužívanie v minulosti zo strany rodinného príslušníka (bratranca). K
zneužívaniu zo strany jeho bratranca dochádzalo opakovane od jeho deviatich až do sedemnástich
rokov. V tejto súvislosti sa mu bratranec vyhrážal, že jeho rodine o tom povie. V prípade návratu do
Tuniska by dostával tzv. „flashbacky" na tieto nepríjemné udalosti. V súvislosti so svojou sexuálnou

orientáciou uviedol, že mal niekoľko vzťahov s inými mužmi, jeden vzťah ešte v Tunisku, jeden v Katare
a dva po jeho príchode do Európy. Jeho bývalý partner z Tuniska sa poznal s jeho bratrancom, cez
ktorého sa s žalobcom aj zoznámil. Potom, ako si ich tento jeho partner približne v roku 2014 tajne nahral
v intímnej situácii a video sa dostalo aj k bratrancovi, tento sa mu začal vyhrážať jeho zverejnením. Za
nezverejnenie požadoval sex, avšak žalobca mu radšej za jeho mlčanie zaplatil. Peniaze pýtal bratranec

opakovane, naposledy, keď mal žalobca 25 rokov a posielal mu ich vtedy z Kataru. V tejto súvislosti
ho opakovane kontaktoval ako cez sociálne siete, tak aj cez sestru žalobcu. Od toho času však už nie
sú s bratrancom v kontakte. V prípade návratu do Tuniska však predpokladá, že by si ho bratranec
hocikde v Tunisku našiel a znova by pokračovali vyhrážky. Rodine o svojich partneroch ani sexuálnej
orientácii nepovedal, nakoľko sa hanbí. Predpokladá však, že o tom vedia a neznášajú ho preto, keďže

mu opakovane hovoria, že im robí hanbu a otec sa s ním nechce rozprávať. Iné dôvody svojej žiadosti
neuviedol. Z Tuniska opakovane vycestoval bez problémov, legálne, na svoj vlastný, prvý a jediný
cestovný pas, ktorý si v krajine pôvodu vybavil bez akýchkoľvek problémov v roku 2018. Do konania
však žiaden doklad totožnosti nepredložil, nakoľko svoj cestovný pas, podľa svojho vyjadrenia stratil v
Rumunsku, a preto predložil len jeho kópiu. Okrem toho tiež doložil do konania viacero dokumentov

týkajúcich sa aj jeho vzdelania a pracovných aktivít v Tunisku a Katare, vrátane kópie katarských víz
udelených k spomenutému tuniskému cestovnému dokladu, ako aj kópiu tuniskej identifikačnej karty.
Na základe jeho vlastnej výpovede, podloženej predloženými dokumentmi žalovaný ustálil jeho identitu.
Žalobca tiež v priebehu konania doložil na podporu svojej žiadosti fotky svojej osoby počas pobytu v
Katare, jednu fotku s partnerom z Kataru, jednu fotku s transrodovou osobou, dve videá s partnerom

a fotku obrazovky mobilného telefónu zachytávajúcu kontakty profilu na sociálnej sieti Snapchat, ktoré
sú súčasťou spisového materiálu.

22. Podľa § 2 písm. c/ zákona o azyle, doplnkovou ochranou je ochrana pred vážnym bezprávím v
krajine pôvodu.

23. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie
spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv3a) alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v1.použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2.zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3.odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4.neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5.trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6.konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

24. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle , vážnym bezprávím je
1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2.mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3.vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

25. Podľa § 8 zákona o azyle, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj Ministerstvo) udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
26. Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,

a)manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant
so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b)slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c)rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej
starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.

27. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a)nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b)nespĺňa podmienky podľa § 10.

28. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

29.Podľa§13bods.1zákonaoazyle,Ministerstvonaúčelzlúčeniarodinyposkytnedoplnkovúochranu,

ak tento zákon neustanovuje inak,
a)manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo
aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b)slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa
písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c)rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18
rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla
doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí.

30. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak

a)nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo
b)nespĺňa podmienky podľa § 13b.

31.Podetailnomoboznámenísasprejednávanouvecou másprávnysúdzato,že námietkyžalobcunie

sú dôvodné. Primárnym dôvodom neudelenia azylu žalobcovi bolo nesplnenie relevantných podmienok
pre udelenie azylu podľa zákona o azyle. S takýmto záverom sa správny súd stotožnil. Žalovaný venoval
náležitú pozornosť jeho žiadosti a vykonal dokazovanie okrem výsluchu žalobcu aj obsahom správ o
krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Zároveň sa podrobnezaoberal jednotlivými dôvodmi vo svetle dôkazov predložených zo strany žalobcu. Žalovaný podľa
názoru súdu dostatočne zistil skutkový stav a správne naň aplikoval citované ustanovenia zákona
o azyle, pričom v podrobnostiach na závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí odkazuje.

32. Správny súd pri svojom rozhodovaní vychádza zo skutočnosti, že poskytnutie azylu je úplne
špecifickým dôvodom pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky a nemožno ho zamieňať s inými
legálnymi formami pobytu cudzincov na území SR tak, ako sú upravené napr. v zákone č. 404/2011 Z.

z. o pobyte cudzincov. Azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu,
kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v štáte, ktorého je
občanom. Azyl ako právny inštitút nie je (a nikdy nebol) univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany
pred bezprávím, postihujúcim jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody na poskytnutie azylu
sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušení ľudských práv a slobôd,
ktoré sú uznávané v medzinárodnom aj vo vnútroštátnom kontexte. Inštitút azylu je preto aplikovateľný

v obmedzenom rozsahu, a to iba pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená iba najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené
(obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/6/2015 zo dňa 25.03.2015).

33. Na tomto mieste považuje správny súd za dôležité upriamiť pozornosť na to, že na udelenie azylu

podľa zákona o azyle musí žiadateľ kumulatívne splniť tieto kritériá: (1) musí sa nachádzať mimo
krajiny svojho pôvodu; (2) musí mať odôvodnený strach; (3) jemu hroziaca ujma musí dosahovať
intenzitu prenasledovania; (4) ochrana v krajine pôvodu zlyhala; (5) musí byť prenasledovaný z azylovo
relevantných dôvodov; a (6) nesmie sa naňho vzťahovať vylučujúca klauzula (pozri aj rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 28.5.2009, č. j. 5 Azs 36/2008 - 119).

34. Nakoľko udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť
prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ tohto zákona alebo na odôvodnené
obavy z tejto skutočnosti podľa názoru súdu žalobcom uvedené dôvody nedosahujú intenzitu, ktorá by

odôvodňovala obavy z prenasledovania po prípadnom návrate žalobcu do krajiny pôvodu. Správny súd
má za to, že žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej
veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou
dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný
prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť

tohto rozhodnutia. Taktiež je podľa názoru správneho súdu v tomto kontexte vyjadrení žalobcu v
konaní o udelenie azylu správne vyhodnotenie predložených dôkazných prostriedkov. V tejto súvislosti
nie je možné opomenúť, vzhľadom na to, že ide už o štvrtú žiadosť žalobcu o azyl na území SR
podanú opätovne z dôvodov a pod novou identitou, že v zápisnici o podaní vysvetlenia č. PPZ-HCP-
PO9-32-009/2021-AV zo dňa 26.07.2021 uviedol, že nemá záujem o azyl a nechcel azyl na území SR.

35. Správny súd taktiež považuje za dôležité zdôrazniť, že konanie o medzinárodnej ochrane je
špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 26.02.2008, č. j . 2 AZS 100/2007 - 64, a zo
dňa 27.03.2008, č . j . 4 AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenie
strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má
pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky.

36. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného

bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno
tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ
ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu
a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je
povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a

informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých
prípadoch, tak ako aj v preskúmavanej veci, však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t.
j.vtedy,keďniejeanižiadateľanisprávnyorgánschopnýdoložiť,čivyvrátiťurčitúskutočnosť,čitvrdenie
žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveďžiadateľaakľúčovýmfaktoromsastávaposúdeniecelkovejvierohodnostižiadateľaapravdepodobnosti,
že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo.

37. V tejto súvislosti súd ďalej poznamenáva, že posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie
azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s
prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu
v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa
žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal

svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine
pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na
preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim
konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby (obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27.05.2008).

38. Nakoľko rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žalobcu nemôžu byť len niektoré nepatrné
nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory
vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná, z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že
rozpory vo výpovediach žalobcu aj vzhľadom na predchádzajúce žiadosti žalobcu o azyl nebolo

možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, nakoľko žalobca vo výpovediach uvádzal nepravdivé
informácie či už v otázke samotných dôvodov žiadosti, ako aj v otázke identity, pričom išlo o zásadné
informácie, akými sú meno, dátum narodenia, krajina pôvodu, či samotné dôvody žiadosti, ako aj o
informácie, ktoré neboli kľúčové, avšak mali podľa žalobcu zvýšiť jeho dôveryhodnosť. V tejto súvislosti
je nevyhnutné poukázať aj na rozhodnutie č. ČAS: MU-PO-336-51/2023-Ž zo dňa 07.03.2024 o

v poradí tretej žiadosti žalobcu o udelenie azylu, ešte pod identitou Ahmed BEN HUSSIN, narodený
XX.XX.XXXX štátna príslušnosť Líbya, ktorú odôvodňoval obavami z dôvodu predmanželského resp.
mimomanželského pomeru so ženou, pričom aktuálnu žiadosť už ako A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť: Tunisko odôvodňoval okrem iného aj obavami z dôvodu inej sexuálnej orientácie.

39. Pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých mal žalovaný pochybnosti o nedôveryhodnosti žalobcu súd
poukazuje na to, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí síce spochybňoval dôveryhodnosť žalobcu,
avšak až sekundárne a tento záver nemal vplyv na konanie o žalobcovej žiadosti, nakoľko táto bola
riadne v merite preskúmaná. Správny súd takýto postup žalovaného považuje za správny.

40. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnom právnom
posúdení veci vo vzťahu k aplikácii doplnkovej ochrany. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je
poskytnúť subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany

viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri
rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného
žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. Vo vzťahu k aplikácii doplnkovej ochrany správny súd
poznamenáva že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí možnosťou udelenia doplnkovej ochrany po

posúdení dôvodov uvádzaných žalobcom dostatočne zaoberal, súd považuje odôvodnenie rozhodnutia
žalovaného ohľadne neposkytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia ako aj za účelom
zlúčenia rodiny za správne a v podrobnostiach odkazuje na správny právny záver žalovaného
v napadnutom rozhodnutí.

41. Vo svetle vyššie uvedeného súd považuje rozhodnutie žalovaného za vecne správne a preto žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

42. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na

náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, preto nemá právo na
náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré
by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach
vlehotejednéhomesiacaododňadoručeniarozsudku.Zmeškanielehotynapodaniekasačnejsťažnosti

nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/

alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné
body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.