Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121246189
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121246189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: N.. N. Š., T.. XX.
XX. XXXX, H. I. O.. Č.. X, H., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., IČO: 36
740 951, Staré Grunty č. 162, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653,
so sídlom Tomášikova ul. č. 48, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Reblán, Cestice č. 118,
Cestice, IČO: 48 174 297, o zaplatenie istiny 5. 049, 51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. novembra 2022, č. k. 17Cpr/7/2021 - 254, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný j e p

o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 5. 049, 51 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5. 049, 51
eur odo dňa 11. 08. 2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 5. 049, 51 s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.

049, 51 eur od 02. 08. 2020 do zaplatenia z titulu náhrady mzdy spojenej s porušením informačných a
konzultačných povinností žalovaného pri hromadnom prepúšťaní v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 17 ods. 1, § 18, § 60 ods. 1, 2, § 73 ods. 1 písm. c), § 73 ods.
8 Zákonníka práce a vecne neopodstatnenosťou podanej žaloby, nakoľko mal vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalobcovi, ktorému vzniklo právo na zaplatenie peňažného plnenia spojeného so
skončením pracovného pomeru práve vo výške 22. 950 eur osobitne dohodnutej v Dohode o skončení
pracovného pomeru zo 06. 07. 2020, a nie iba vo výške ustanovenej zákonom a v kolektívnej zmluve

a so zreteľom na to, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný skutočne vyplatil tzv. mimoriadnu odmenu
žalobcovi v dohodnutej výške 22. 950 eur brutto, tak nárok žalobcu na odstupné, ako aj na náhradu
mzdy (v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce), ktorého sa žalobca domáha, už v celom rozsahu splnením
zanikli pred podaním žaloby (§ 559 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce).
Poukázal na to, že v konaní nebola medzi stranami sporná skutočnosť, že v čase, kedy bol so žalobcom
skončenýpracovnýpomer,t.j.k31.07.2020,žalovanýzamestnávalviacako300zamestnancov,apreto
v prípade, ak zamestnávateľ zamestnáva viac ako 300 zamestnancov, pôjde o hromadné prepúšťanie

vtedy, ak zamestnávateľ počas 30 dní skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce alebo iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe
zamestnanca, najmenej s 30 zamestnancami (§ 73 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce; čl. 14 ods. 2
Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022). Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovanýpočas 30 dní skončil pracovný pomer s viac ako 30 zamestnancami a do tejto skupiny zamestnancov
patril aj žalobca, keď predsedníčka odborovej organizácie pôsobiacej u Ž. H. I. vo svojej výpovedi
potvrdila, že žalovaný počas 30 dní skončil pracovný pomer so 149 svojimi zamestnancami s tým, že

mal z vykonaného dokazovania preukázané aj splnenie predpokladu, že dôvod skončenia pracovného
pomeru s prepustenými zamestnancami nespočíval v ich osobe, a to z písomných výpovedí 61 bývalých
zamestnancov žalovaného v spojení s výpoveďou predsedníčky odborovej organizácie pôsobiacej u
žalovaného,ktoríakobývalízamestnancižalovanéhozhodneuviedli,ževprvejpolovicimesiacajúl2020
im bolo zo strany vedúcich zamestnancov oznámené, že žalovaný sa s nimi rozhodol skončiť pracovný

pomer z dôvodu, že pre digitalizáciu a technologické zmeny, potreba realizovania ktorých vyvstala aj
v dôsledku štátom prijatých opatrení v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19, sa rušia viaceré
pracovné miesta. Poukázal na to, že títo zamestnanci sami nemali záujem skončiť pracovný pomer so
žalovaným, ale boli bez akéhokoľvek informovania v dostatočnom časovom predstihu priamo postavení
pred voľbu skončenia ich pracovného pomeru buď dohodou, alebo výpoveďou pre ich nadbytočnosť,
pričom prednosť dali alternatíve skončenia pracovného pomeru dohodou, a to kvôli ponúknutému

vyššiemu peňažnému plneniu - tzv. „mimoriadnej odmene“, ktorá im mala byť pri skončení pracovného
pomeru vyplatená, pričom ani u jedného z týchto zamestnancov nebolo zistené, že by dôvod skončenia
pracovného pomeru dohodou spočíval v jeho nepriaznivom zdravotnom stave, neuspokojivom plnení
pracovných úloh, porušení pracovnej disciplíny, v strate predpokladov pre výkon dohodnutej práce,
v strate pracovného povolenia alebo povolenia na pobyt či uplynutí dohodnutej doby (t. j. dôvodoch

uvedených v § 63 ods. 1 písm. c/, d/ alebo e/ alebo v § 59 ods. 2, 3 a 4 Zákonníka práce), a
preto dospel k záveru, že so žalobcom bol pracovný pomer skutočne skončený v rámci hromadného
prepúšťania, čím považoval prvý predpoklad pre priznanie žalobou uplatneného procesného nároku
za splnený (§ 73 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce). K ďalšiemu predpokladu pre priznanie žalobou
uplatneného nároku na náhradu mzdy (v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce), že zamestnávateľ si pri

hromadnom prepúšťaní svojich zamestnancov nesplnil informačné a konzultačné povinnosti, ktoré mu
ukladajú ustanovenia § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
splnenie týchto informačných a konzultačných povinností v konaní nielenže žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal, ale ich riadne splnenie ani netvrdil, nakoľko argumentácia žalovaného spočívala
skôr v tom, že v danom prípade vôbec nešlo o hromadné prepúšťanie, resp. skončenie pracovného

pomeru so žalobcom v rámci hromadného prepúšťania, a preto ho splnenie uvedených informačných
a konzultačných povinností vôbec nezaťažovalo, alebo že žalobou uplatnený peňažný nárok žalobcu
v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ak vôbec vznikol, bol už v celom rozsahu splnený (zaplatený).
Poukázal na to, že nakoľko skutkové tvrdenia žalobcu o nesplnení informačných a konzultačných
povinností v zmysle § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce zo strany žalovaného boli účinne popreté

a relevantnými dôkazmi vyvrátené, považoval ich v zmysle ust. § 151 ods. 1 C. s. p. za nesporné,
z čoho vyplýva záver, že aj tento druhý predpoklad pre priznanie žalobou uplatneného procesného
nároku žalobcu bol splnený. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že mal z
vykonaného dokazovania za preukázané naplnenie hypotézy právnej normy v ustanovení § 73 ods. 8
Zákonníka práce, že žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania,

priktoromporušilsvojeinformačnéakonzultačnépovinnostiustanovenév§73ods.2až4a6Zákonníka
práce, a preto žalobcovi skutočne vznikol nárok na náhradu mzdy, ktorého zaplatenia sa podanou
žalobou domáha, a to vo výške dvojnásobku jeho priemerného zárobku, tak ako to vyplýva z čl. 14
ods. 5 Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022. K námietke žalovaného, že nárok žalobcu zanikol v
celom rozsahu v dôsledku jeho splnenia, pretože už bol zaplatený pri skončení pracovného pomeru v

rámci tzv. mimoriadnej odmeny, ktorá bola dohodnutá v Dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa
06. 07. 2020, súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi pri skončení pracovného pomeru vznikol podľa
Zákonníka práce v spojení s kolektívnou zmluvou nárok na odstupné vo výške 5. 049, 51 eur a nárok na
náhradu mzdy za porušenie povinností žalovaného spojených s hromadným prepúšťaním vo výške 15.
148, 53 eur, ako i príspevok na regeneráciu pracovnej sily v sume 220 eur, t. j. spolu vo výške 20. 418,

04 eur s tým, že nakoľko si sporové strany v Dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 06. 07.
2020 osobitne dohodli výšku peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného pomeru v sume
22. 950 eur, teda vo výške prevyšujúcej súčet zákonom v spojení s kolektívnou zmluvou ustanovenej
sumy odstupného a náhrady mzdy spojenej s porušením povinností pri hromadnom prepúšťaní, potom
trebavyhodnotiťdohodusporovýchstránopeňažnomplneníspojenúsoskončenímpracovnéhopomeru

obsiahnutú v Dohode o skončení pracovného pomeru za platnú a účinnú, obsahom ktorej sú obe
zmluvné strany viazané. Uviedol, že žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi pri skončení
pracovného pomeru peňažné plnenie vo výške 22. 950 eur, pričom sumu rozdielu prevyšujúcu súčet
zákonom ustanovenej v spojení s kolektívnou zmluvou dohodnutej sumy odstupného a náhrady mzdyv zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie žalobcu s tým,
že žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného
pomeru práve vo výške 22. 950 eur osobitne dohodnutej v Dohode o skončení pracovného pomeru a nie

iba vo výške ustanovenej zákonom a v kolektívnej zmluve a keďže v konaní nebolo sporné, že žalovaný
skutočne vyplatil tzv. mimoriadnu odmenu žalobcovi v dohodnutej výške 22. 950 eur brutto, znamená
to, že nárok žalobcu zanikol. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi ako zamestnancovi, s ktorým bol v
rámci hromadného prepúšťania skončený pracovný pomer dohodou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, patrí odstupné a náhrada mzdy za porušenie informačných a konzultačných

povinností žalovaného ako jeho zamestnávateľa spojených s hromadným prepúšťaním s tým, že nárok
na odstupné vznikol žalobcovi vo výške dohodnutej v kolektívnej zmluve, a to v sume šesťnásobku jeho
priemerného mesačného zárobku, t. j. 15. 148, 53 eur (10 x 1. 324, 81 eur); v zmysle citovaného ust. §
76 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce v spojení s čl. 14 ods. 6 písm. e/ Kolektívnej zmluvy na roky 2020
- 2022 a nárok na náhradu mzdy za porušenie informačných a konzultačných povinností žalovaného
pri hromadnom prepúšťaní vznikol žalobcovi vo výške dohodnutej v kolektívnej zmluve, a to v sume

dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, t. j. 5. 049, 51 Eur (2 x 2. 524, 75 eur), v zmysle ust.
§ 73 ods. 8 Zákonníka práce v spojení s čl. 14 ods. 5 Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022. Uviedol,
že sporové strany si v Dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 06. 07. 2020 dohodli sumu
peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného pomeru, tzv. mimoriadnu odmenu, ktorou
mali byť uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi

vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, a to vo výške 22. 950 eur, ktorá bola žalobcovi v najbližšom
výplatnom termíne riadne zaplatená s tým, že matematickým porovnaním sumy peňažného plnenia,
na ktoré vznikol žalobcovi nárok vyplývajúci z citovaných ustanovení zákona v spojení s kolektívnou
zmluvou a sumy, ktorá bola pri skončení pracovného pomeru žalobcovi skutočne vyplatená, zistil, že
žalobcovi bolo plnené vo výške, ktorá prevyšuje súčet sumy odstupného a náhrady mzdy spojenej s

porušením povinností pri hromadnom prepúšťaní, t. j. vo výške (22. 950 - 20. 418, 04 eur); t. j. 2.
531, 96 eur v prospech žalobcu, a preto je nesporné, že na základe tohto výpočtu bolo žalobcovi
pri skončení pracovného pomeru vyplatené viac, než čo mu zo zákona a kolektívnej zmluvy patrilo.
K námietke žalobcu, že tzv. mimoriadna odmena nezahŕňala v sebe aj nárok na náhradu mzdy za
porušenie povinností žalovaného pri hromadnom prepúšťaní v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a

preto samotným zaplatením mimoriadnej odmeny ešte nemožno považovať za splnený aj tento nárok
na náhradu mzdy uviedol, že je nedôvodná, nakoľko na základe vykonaných dôkazov mal preukázané,
že žalovaný po oznámení svojho zámeru žalobcovi skončiť s ním pracovný pomer mu navrhol skončiť
pracovný pomer dohodou, obsahom ktorej bola tiež dohoda o peňažnom plnení spojenom so skončením
pracovného pomeru - tzv. „mimoriadnej odmene“, a to vo výške 22. 950 eur (§ 43a ods. 1 Občianskeho

zákonníka), z čoho vyplýva, že žalovaný mal záujem skončiť so žalobcom pracovný pomer vo forme
dohody len za tých podmienok, že peňažné plnenie spojené so skončením pracovného pomeru (tzv.
mimoriadna odmena) bude v konečnej výške 22. 950 eur, pričom táto suma bude zahŕňať všetky
nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu.
Poukázal na to, že aj preto bola zámerne navrhovaná v sume nadsadenej oproti minimálnym zákonným

požiadavkámtak,abynielenmotivovalažalobcukskončeniupracovnéhopomerudohodou,alezahŕňala
aj všetky do úvahy prichádzajúce peňažné nároky, pričom ak by žalobca na dohodu v navrhovanom
znení nepristúpil, žalovaný by s ním skončil pracovný pomer výpoveďou. Poukázal na skutočnosť,
že žalobca tento návrh na uzavretie zmluvy v celom rozsahu a bez zmeny prijal, akceptoval (§ 43c
ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom týmto súhlasným prejavom zhodnej vôle oboch zmluvných

strán nadobudla Dohoda o skončení pracovného pomeru a dohoda o peňažnom plnení spojenom
so skončením pracovného pomeru (mimoriadnej odmene) v dohodnutej výške 22. 950 eur platnosť
a účinnosť a stala sa pre zmluvné strany právne záväznou (§ 18 Zákonníka práce v spojení s § 44
ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto sa v súdnom konaní už nie je možné domôcť pozitívneho
rozhodnutia súdu v rozpore so závermi Dohody, ktoré z jej obsahu nevyplývajú a na ktorých sa zmluvné

strany vzájomne nedohodli. Uviedol, že podľa jeho názoru z obsahu Dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 06. 07. 2020 nevyplýva, že účelom dojednania tzv. mimoriadnej odmeny malo byť len
zaplatenie základného zákonného nároku na odstupné, práve naopak, tzv. mimoriadna odmena mala
byť plnením v značnej miere presahujúcim výšku základného zákonného nároku na odstupné tak, aby
motivovala žalobcu ku skončeniu pracovného pomeru dohodou a zároveň aby pokryla všetky do úvahy

prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré mu voči žalovanému vznikli.
Ako nedôvodnú posúdil aj námietku žalobcu, že náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce
je zákonnou sankciou pre porušenie povinností zamestnávateľa pri hromadnom prepúšťaní, nakoľko
Zákonník práce nevylučuje, aby tento hoci svojou povahou sankčný nárok nemohol byť predmetomdohody zamestnávateľa a zamestnanca o peňažnom plnení spojenom so skončením pracovného
pomeru, a rovnako ani neurčuje, aby tento nárok musel byť v takejto dohode výslovne pomenovaný
či obligatórne oddelený od ostatných nárokov spojených so skončením pracovného pomeru (napr. od

odstupného), t. j. vyčíslený samostatne a nie v súhrne s ostatnými plneniami, a preto takéto dojednanie
neobchádza zákon ani sa zákonu neprieči. K tvrdeniu žalobcu, že nárok na náhradu mzdy pre porušenie
informačných a konzultačných povinností žalovaného (v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce) nebol
zahrnutý v rámci tzv. mimoriadnej odmeny, ktorý žalobca vyvodzoval z listiny - vzoru pre výpočet
mimoriadnej odmeny zamestnancov, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nemal

preukázané, že tento vzor pre výpočet mimoriadnej odmeny tvoril súčasť dohody o skončení pracovného
pomeru žalobcu zo dňa 06. 07. 2020, nakoľko Dohoda o skončení pracovného pomeru naň v žiadnom
svojom ustanovení neodkazuje a ani ho vôbec nespomína, pričom táto skutočnosť vyplynula aj z
výpovede G. H. I., ktorá potvrdila, že tento dokument nemal byť zamestnancom odovzdaný, ako aj z
výpovede žalobkyne (zrejme žalobcu, pozn. odvolacieho súdu), ktorá uviedla, že predmetný dokument
jej dali iba k nahliadnutiu, nemohla si ho zobrať domov a poradiť sa. Uviedol, že pokiaľ tento vzor netvoril

súčasťaniprílohudohodyoskončenípracovnéhopomeružalobcuzodňa06.07.2020,možnohopotom
vyhodnotiť len ako určité metodické usmernenie centrály žalovaného pre pobočky, podľa ktorého mala
byť vypočítaná výška tzv. mimoriadnej odmeny, aby nedochádzalo pri jednotlivých zamestnancoch, s
ktorými sa končil pracovný pomer, k neodôvodneným odlišnostiam, zvýhodneniam či znevýhodneniam
a išlo teda o interný dokument zamestnávateľa, ktorého účelom bolo zabezpečenie súladu zásady

rovnakého zaobchádzania pri určení výšky peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného
pomeru tak, aby jeden zamestnanec nedostal v porovnaní s iným „porovnateľným“ zamestnancom
„neporovnateľne“ viac či menej, a zároveň aby mimoriadna odmena v prípade skončenia pracovného
pomeru vo forme dohody bola vyššia ako plnenie v prípade skončenia pracovného pomeru vo forme
výpovede a motivovala tak zamestnancov práve k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru.

Poukázal na to, že pokiaľ vzor pre výpočet tzv. mimoriadnej odmeny netvoril súčasť Dohody o skončení
pracovného pomeru a nebol ani jej prílohou, nie je v tejto súvislosti podstatné, akým spôsobom sa
dospelo k výslednej sume navrhovanej mimoriadnej odmeny, keď z platných právnych predpisov vyplýva
len to, že zamestnanec musí pri skončení pracovného pomeru dostať vyplatené odstupné a náhradu
mzdy spojenú s porušením povinností zamestnávateľa spojených s hromadným prepúšťaním, pričom

výšku týchto nárokov Zákonník práce limituje len dolnou hranicou, z čoho potom možno vyvodiť, že
nič nebráni zamestnávateľovi a zamestnancovi si pri skončení pracovného pomeru dohodnúť aj vyššie
odstupné či náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ako je ustanovená Zákonníkom
práce alebo kolektívnou zmluvou. Zopakoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mimoriadna
odmena ako peňažné plnenie spojené so skončením pracovného pomeru je vyššia než plnenie v

prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou, kedy zamestnancovi okrem odstupného ešte patrí
mzda za odpracované mesiace počas plynutia výpovednej doby, bolo potrebné nejakým spôsobom
túto mimoriadnu odmenu navýšiť tak, aby motivovala zamestnanca skončiť pracovný pomer dohodou,
a preto žalovaný každému zamestnancovi pripočítal k základnému nároku na odstupné ešte ďalšie tri
priemerné mesačné zárobky, čo označil ako kompenzáciu platenú priemernou mzdou za výpovedné

mesiace august až október 2020, za ktoré by zamestnancovi, keby dostal výpoveď, ešte patrila mzda,
pričom táto „kompenzácia“ nie je nárokom, ktorý by vyplýval zo zákona alebo kolektívnej zmluvy, keďže
zamestnanec po skončení pracovného pomeru už nemá nárok na mzdu či jej náhradu, a preto ho
treba považovať len za plnenie s účelom motivovať zamestnanca skončiť pracovný pomer formou
dohody a vyrovnať všetky jeho nároky a pohľadávky proti žalovanému z pracovnoprávneho vzťahu.

Uviedol, že preto možno subsumovať nárok na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce
do tohto peňažného plnenia označeného ako „kompenzácia“ za výpovednú dobu, ktorá v prípade
skončenia pracovného pomeru formou dohody nikdy neplynie s tým, že započítaniu tohto nároku na
náhradu mzdy (v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce) do tzv. mimoriadnej odmeny ako peňažného
plnenia spojeného so skončením pracovného pomeru, nebráni ani skutočnosť, že v čase uzavretia

Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 06. 07. 2020, podľa tvrdenia žalobcu tento nárok ešte
neexistoval. Nestotožnil sa s názorom žalobcu o neexistencii uvedenej pohľadávky v čase uzavretia
Dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko Dohoda o skončení pracovného pomeru a dohoda
o tzv. mimoriadnej odmene, do ktorej patrí aj náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce,
boli medzi sporovými stranami uzavreté súčasne a z formálneho hľadiska na rovnakej listine s tým, že

Dohoda o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 Zákonníka práce je právnym úkonom smerujúcim
k zániku práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu a jej právnym následkom je faktické skončenie
pracovného pomeru a pokiaľ sa táto dohoda uzatvára z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, potom je skončenie pracovného pomeru zo zákona spojené s nárokom na odstupnéa tiež s nárokom na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ak bolo uskutočnené v rámci
hromadného prepúšťania, pri ktorom zamestnávateľ porušil jemu uložené informačné a konzultačné
povinnosti podľa § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce. Poukázal na to, že nielen náhrada mzdy podľa §

73 ods. 8 Zákonníka práce, ale aj odstupné teda predstavujú určité práva a povinnosti, ktoré Zákonník
práce priamo spája so skončením pracovného pomeru vo forme dohody z vyššie uvedeného dôvodu
a ktoré budú musieť byť medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu nejakým právne konformným
spôsobom usporiadané (t. j. spôsobom vyplývajúcim zo zákona, kolektívnej zmluvy alebo osobitne
dohodnutým spôsobom ad hoc), avšak Zákonník práce nezakazuje, aby si zmluvné strany nemohli

tieto práva a povinnosti usporiadať už v dohode o skončení pracovného pomeru a nenúti ich, aby
museli počkať, kým táto dohoda nadobudne účinky, a to až do dňa nasledujúceho po dni, ktorý bol v
dohode dohodnutý ako deň skončenia pracovného pomeru a až potom si osobitne upraviť tieto nároky
spojené so skončením pracovného pomeru (odstupné a náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka
práce), keďže obidva tieto nároky získavajú svoje opodstatnenie až okamihom, kedy sa pracovný pomer
fakticky skončí. Uviedol, že odstupné a náhrada mzdy za porušenie povinností zamestnávateľa pri

hromadnom prepúšťaní síce získajú svoje skutočné opodstatnenie až nasledujúci deň po tom, ako
sa pracovný pomer fakticky skončil, keďže dovtedy ešte stále možno dohodu o skončení pracovného
pomeru zmeniť či zrušiť, resp. prípadnú výpoveď odvolať, avšak takýto výklad predostretý žalobcom
je priveľmi reštriktívny, vo výsledku pôsobí v neprospech zamestnancov a popiera motivačnú funkciu,
nakoľko aby sa zamestnanec rozhodol pre skončenie pracovného pomeru práve vo forme dohody, môže

byť preňho rozhodujúcou navrhovaná výška peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného
pomeru, a preto je preňho podstatné, aby túto výšku poznal už v čase uzatvárania dohody o skončení
pracovného pomeru a aby ju už mal dohodnutú ešte pred samotným faktickým skončením pracovného
pomeru a nespoliehal sa na akýsi sľub zamestnávateľa, že mu ju po skončení pracovného pomeru
doplatí vo vyššej výške, ako mu inak vyplýva zo zákona či kolektívnej zmluvy, a preto dospel k záveru,

že názor žalobcu, že náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nemožno platne zahrnúť
do peňažného plnenia spojeného so skončením pracovného pomeru, ak bolo dohodnuté ešte pred
samotnýmskončenímpracovnéhopomeruokamihomskončeniapracovnéhopomeru,jenesprávny.Ako
nedôvodnú vyhodnotil aj argumentácii žalobcu, že sa uzavretím Dohody o mimoriadnej odmene zároveň
nemohol vzdať nároku na zaplatenie náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko

podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdal svojich práv, je
neplatný, keďže žalobca sa uzavretím Dohody o skončení pracovného pomeru a dohody o peňažnom
plnení, ktoré mu malo byť pri skončení pracovného pomeru vyplatené, nevzdal žiadnych svojich práv
s tým, že žalobcovi nárok na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce riadne vznikol a
žalovanému vznikla tomu zodpovedajúca povinnosť uvedený nárok žalobcovi zaplatiť, a preto tento

nárok na náhradu mzdy už bol zahrnutý v tzv. mimoriadnej odmene a už bol v celom rozsahu splnený.
Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C. s.
p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému preto proti neúspešnému žalobcovi vznikol
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.
s. p.), z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Uviedol, že sa plne
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že oba predpoklady pre vznik nároku na náhradu mzdy
v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce boli splnené, čo súd prvej inštancie podrobne odôvodnil v
bodoch 24. až 28. rozsudku, avšak napriek vykonaným dôkazom dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že odôvodnenie tohto rozsudku zákonnej

sudkyne je iba plagiátom rozsudku N.. D. H.Á., C.. zo dňa 27. 06. 2022, č. k. 21Csp/31/2021 (ide
o spisovú značku, pozn. odvolacieho súdu), ktorý rozhodoval na tunajšom súde v inej obdobnej veci
týkajúcej sa hromadného prepúšťania u žalovaného ako aj ďalších jeho rozsudkov v iných obdobných
veciach týkajúcich sa predmetu sporu s inými žalobcami a celé ustanovenia tohto odôvodnenia sú od
slova do slova skopírovanými pasážami rozsudku N.. H. len s pozmeneným číslovaním jednotlivých

bodov tohto odôvodnenia, a preto má dôvodnú pochybnosť o nestrannosti pri rozhodovaní zákonnej
sudkyne v tomto konaní a je toho názoru, že sa jedná o zrejmé porušenie základných zásad súdneho
konania zo strany zákonnej sudkyne v tomto konaní, nerešpektujúc postavenie žalobcu ako slabšej
strany v súdnom konaní a ochranu súdu takejto osoby a uplatňujúcich arbitrárnosť svojho rozhodnutia vprospech žalovaného. Poukázal na to, že z totožného odôvodnenia spomenutých rozsudkov je zrejmé,
že títo sudcovia postupovali po predošlej vzájomnej konzultácií a v zhode na konkrétnych aspektoch
predmetného právneho problému, čo sa odráža v ich odôvodneniach. Nesúhlasil s názorom súdu

prvej inštancie, že mu ako zamestnancovi, s ktorým bol v rámci hromadného prepúšťania skončený
pracovný pomer dohodou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, patrí odstupné
a náhrada za porušenie informačných a konzultačných povinností žalovaného ako jeho zamestnávateľa
spojených s hromadným prepúšťaním, nakoľko náhrada mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce
nie je automatickým nárokom zamestnanca, ktorej výška sa zohľadňuje pri ukončovaní pracovného

pomeru výpoveďou či dohodou a strany sa majú na nej dohodnúť. Uviedol, že nárok v zmysle §
73 ods. 8 Zákonníka práce tiež nepatrí zamestnancovi, ktorý je súčasťou hromadného prepúšťania
automaticky, ale patrí mu až v prípade, ak zamestnávateľ poruší povinnosti, ktoré mu ukladá § 73
ods. 2 až 6 Zákonníka práce s tým, že v čase uzatvárania dohody, t. j. v čase, kedy obdržal ofertu,
či už na skončenie pracovného pomeru dohodou alebo na výšku mimoriadnej odmeny, ktorá mu
bude vyplatená, ak bude súhlasiť s takou formou skončenia pracovného pomeru, nemal objektívne

žiadnu vedomosť o tom, že jeho skončenia pracovného pomeru je súčasťou hromadného prepúšťania,
žalovaný ani len slovom nekomunikoval, že takáto náhrada mzdy je súčasťou mimoriadnej odmeny,
mimoriadna odmena bola odprezentovaná v zmysle „vzoru pre výpočet odmeny“, ktorú predložil súdu.
Poukázal na to, že ak by s ním žalovaný aj komunikoval, že jeho skončenie pracovného pomeru je
súčasťou hromadného prepúšťania, ako objektívne má ako zamestnanec získať vedomosť o splnení

si informačných povinnosti ÚPSVaR a povinnosť prerokovania voči zástupcom zamestnancov, pretože
zamestnanec v postavení slabšej strany má legitímne očakávania, že žalovaný ako zamestnávateľ
dodržuje všetky povinnosti uložené právnou normou, že zákony neporušuje a už vôbec nepredpokladá,
že mu zamestnávateľ vopred zaplatí za porušenie zákonných povinností zákonom uloženú sankciu,
pretožetakémutopostupuzamestnávateľaabsentujeelementárnalogika.Uviedol,žesavtejtosúvislosti

vynára otázka, z akých dôvodov by ako zamestnanec, ktorý už dostal náhradu mzdy v zmysle § 73
ods. 8 Zákonníka práce inicioval toto konanie, míňal svoje finančné prostriedky a pred súdmi tvrdil, že
žiadne plnenie týkajúce sa náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nedostal a rovnako
sa vynára otázka, z akého dôvodu odborová organizácia iniciovala konanie pred sprostredkovateľom
o porušenie záväzku týkajúceho sa hromadného prepúšťania plynúceho z kolektívnej zmluvy, ak by

mala vedomosť, že zamestnávateľ zamestnancov za porušenie jeho povinností v zmysle § 73 ods.
2 až 6 Zákonníka práce zamestnancov „odškodnil“ formou náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8
Zákonníka práce. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy vôľu zmluvných
strán (žalobcu a žalovaného), ktorú prejavili pri skončení pracovného pomeru dohodou v súvislosti
s dohadovaním sa o výške mimoriadnej odmeny. Poukázal na to, že žalovaný ako zamestnávateľ

prejavil vôľu pri skončení pracovného pomeru dohodou namotivovať žalobcu, aby ani len nerozmýšľal
nad skončením pracovného pomeru výpoveďou a mzdou, ktorá by mu počas tohto obdobia patrila,
a to tak, že mu ponúkol túto časť mzdy ako kompenzáciu na výpovednú dobu, čo žalovaný nikdy
ani nepoprel a zhodne to tvrdil nielen on, ale aj G. H. I. a z uvedeného je zrejmé, že obe zmluvné
strany mali zhodný prejav vôle v tom, že mzda za výpovednú dobu bude žalobcovi poskytnutá ako

časť mimoriadnej odmeny, pričom samotná skutočnosť, že mu žalovaný ponúkol kompenzáciu za
výpovednú dobu vyššiu o jeden mesiac, automaticky nenasvedčuje tomu, že šlo o náhradu mzdy v
zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ale o snahu žalovaného urobiť mimoriadnu odmenu čo najviac
atraktívnejšou, nakoľko, ak by mu bola mimoriadna odmena poskytnutá v identickej výške plnení, akú
by dostal pri skončení pracovného pomeru výpoveďou, motivačný charakter mimoriadnej odmeny, o

ktorej hovorí súd v bode 40. rozsudku, by ani neexistoval. Poukázal na to, že z vykonaných dôkazov
je teda zrejmé, že skutočnou vôľou zmluvných strán bolo poskytnúť v rámci mimoriadnej odmeny
kompenzáciu za výpovednú dobu, a to aj napriek tomu, že Zákonník práce, resp. platná kolektívna
zmluva uvedené peňažné plnenia neupravuje. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný až do 02. 05. 2022
v žiadnom svojom prednese ani len jedinou zmienkou netvrdil, že mimoriadna odmena zahŕňa náhradu

mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko samotné hromadné prepúšťanie vylučoval,
odmietal a tvrdil, že s ním skončil pracovný pomer z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh,
pričom až vo svojom vyjadrení zo dňa 02. 5. 2022 začal, a je viac než zrejmé, že účelovo, tvrdiť, že
mimoriadna odmena skonzumovala v sebe aj náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce,
avšak svoje tvrdenie nepodložil absolútne žiadnymi dôkazmi. Zdôraznil, že z dejovej línie procesu

uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru a dohody na mimoriadnej odmene je zrejmé, že
v čase jej uzatvárania žiadna zo zmluvných strán neprejavila súhlas a vôľu s tým, že táto mimoriadna
odmena zahŕňa v sebe aj takúto prípadnú náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, práve
naopak, obe zmluvné strany sa dohodli, že táto mimoriadna odmena zahŕňala výlučne kompenzáciuza výpovednú dobu, odstupné v zmysle kolektívnej zmluvy a príspevok na regeneráciu pracovnej sily v
zmysle platnej kolektívnej zmluvy, čo v konaní dôkazmi preukázal, pričom súd prvej inštancie nemôže
svojvoľneprihodnotenídôkazovmeniťvôľuzmluvnýchstránprejavenúpriuzatváranídohodyoskončení

pracovného pomeru. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že súčasťou Dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 06. júla 2020, ktorej súčasťou bolo dohodnuté aj vyplatenie mimoriadnej odmeny, bolo
aj ustanovenie v znení „uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči
zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu“, a uvedené dojednanie ho teda neoprávňuje
iniciovať konanie, aké aktuálne prebieha a to z titulu, že jednak prehlásil, že všetky jeho nároky sú

uspokojené a vysporiadané a jednak žalovaný cielene nadsadil minimálne zákonné požiadavky tak,
aby žalobcu nielen motivovali ku skončeniu pracovného pomeru, ale aby aj zahŕňali všetky do úvahy
prichádzajúce peňažné nároky, žalobca uviedol, že uvedené tvrdenie súdu je postihnuté nesprávnou
aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je neplatný taký právny úkon, ktorým
sa zamestnanec vzdáva svojich práv. Uviedol, že právom zamestnanca je totiž nielen požadovať plnenia
od zamestnávateľa týkajúce sa skončenia pracovného pomeru podľa § 76, resp. § 76a Zákonníka

práce, ale aj plnenia týkajúce sa vyplatenia nevyčerpanej dovolenky (viď § 116 ods. 2 Zákonníka
práce), plnenia týkajúceho sa vyplatenia peňažnej náhrady podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, resp.
plnenia v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce a v neposlednom rade aj plnenia podľa ustanovenia
§ 73 ods. 8 Zákonníka práce, tak akékoľvek prehlásenia a dohody zamestnanca a zamestnávateľa
v čase podpisu dokumentu spojeného so skončením pracovného pomeru zamestnanca týkajúce sa

konečného a definitívneho vysporiadania a uspokojenia si vzájomných nárokov a pohľadávok sa javia
ako neplatné. Poukázal na to, že Zákonník práce neobsahuje špeciálnu právnu úpravu neplatnosti
právneho úkonu z dôvodu absencie jeho podstatných náležitostí (ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka
práce sa týka iba formy právneho úkonu), treba vychádzať z ustanovení § 37 a nasl. Občianskeho
zákonníka a z ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré zakotvuje princíp subsidiarity medzi

ZákonníkompráceaObčianskehozákonníka,pričomzuvedenéhojezrejmé,žečasťdohody,výpovede,
resp. iného dokumentu, na základe ktorého dochádza ku skončeniu pracovného pomeru, v ktorej by
zamestnanec vyhlásil, že všetky jeho nároky sú vysporiadané a teda si do budúcna nebude uplatňovať
(či už súdnou cestou alebo inou formou) prípadne nároky, ktoré by vznikli dodatočne, po skončení
pracovného pomeru, sú v tejto časti neplatné. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že náhrada

mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce je plným právom zamestnanca, ktoré mu však nevyplýva
ako nárok plynúci pracovnoprávneho vzťahu, ale jeho vyplatenie a priznanie je naviazané na porušenie
povinností zamestnávateľa voči orgánom verejnej moci a voči zástupcom zamestnancov, ktoré tvoria
oblasť kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, t. j. nejde o obligatórny a ani automatický nárok, na
ktorého vyplatení sa so zamestnancom výslovne dohaduje, a preto prehlásenie z dohody, na ktoré sa

odvoláva súd prvej inštancie nie je spôsobilé znemožniť zákonné právo zamestnanca na uplatňovanie
si svojich nárokov súdnou cestou. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil predložené
a zistené dôkazy, nakoľko v konaní nikdy netvrdil, že by mu v súvislosti so skončením pracovného
pomeru vznikol nárok výlučne iba na odstupné a náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka
práce, pretože opakovane uvádzal počas celého konania, že mu v súvislosti so skončením pracovného

pomeru dohodou bola vyplatená mimoriadna odmena, ktorej výška bola určená v zmysle podkladov a
výpočtov predložených žalovaným, ktoré akceptoval, pričom nárokovateľnosť tejto mimoriadnej odmeny
mu vyplývala z Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 06. júla 2020, takže logicky nemohol
tvrdiť, že mu vznikol nárok na odstupné a keďže žalovaný v dohode o skončení pracovného pomeru
neuviedol výpovedný dôvod, čo je v rozpore s § 60 ods. 2 Zákonníka práce, nemohol mu žalovaný

legálnou a zákonnou cestou vyplácať odstupné, keďže to je naviazané na existenciu Zákonníkom práce
probovaného výpovedného dôvodu, takže žalobca nemohol a nikdy ani netvrdil, že mu vznikol nárok
na odstupné. Poukázal na to, že opakovane uvádzal, že dôvod skončenia pracovného pomeru nebol
nikdy v dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 06. júla 2020 uvedený, žalovaný mu tento
dôvod neodkomunikoval, a preto mu logicky neponúkal a nevyplácal žiadne odstupné, nakoľko skončil

pracovný pomer dohodou bez uvedenia dôvodu a odstupné je v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce
naviazané na existenciu výpovedného dôvodu, keďže ho však chcel žalovaný namotivovať, aby skončil
pracovný pomer touto formou, vyplatil mu mimoriadnu odmenu vo výške 22. 950 eur a pokiaľ súd prvej
inštancie v bodoch 39. a 40. uviedol, že dokument „vzor pre vyplatenie mimoriadnej odmeny“ nebol
právne záväzný a tvoril len metodiku výpočtu mimoriadnej odmeny, tak od žalovaného nedostal nikdy

žiadne odstupné, ale motivačnú odmenu, ktorá ho mala presvedčiť o finančnej výhodnosti skončenia
pracovného pomeru dohodou. V kontexte uvedeného žalobca uviedol, že je zrejmé, že aj napriek tomu,
že jeho pracovný pomer skončil z dôvodu nadbytočnosti v režime hromadného prepúšťania, čo súd
prvej inštancie skonštatoval v bodoch 24. a 30. rozsudku, nedostal odstupné a už vôbec nie náhradumzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pričom až napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
skonštatoval, že skončenie pracovného pomeru spadalo do režimu hromadného prepúšťania, takže
jeho nárok na náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce potvrdil. Poukázal na to, že z

logiky veci, ako aj zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplýva, že k úhrade náhrady
mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce nemohlo dôjsť v rámci poskytnutej mimoriadnej odmeny
vo výške 22. 950 eur s tým, že ak by žalovaný dodržal všetky postupy týkajúce sa hromadného
prepúšťania v zmysle § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, a skončil by s ním pracovný pomer výpoveďou
z dôvodu nadbytočnosti v režime hromadného prepúšťania, tak jeho finančné nároky/plnenia by boli

nepomerne výhodnejšie, resp. v sume 29. 547, 60 eur (bez sumy 220 eur, na ktorú by mal nárok
v súvislosti s regeneráciou pracovnej sily v zmysle Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022), ako
výška odmeny, ktorú mu žalovaný poskytol v súvislosti so skončením pracovného pomeru, takže
konštatovanie súdu prvej inštancie v dôsledku nižšie uvedeného vyznieva viac než vágne a opakovane
poukazuje na to, že súd nielenže na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ale jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to,

že ak by žalovaný dodržal všetky povinnosti v zmysle § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce a skončil
by s ním pracovný pomer dohodou z dôvodu nadbytočnosti v režime hromadného prepúšťania,
nárok na plnenie vo výške 24. 498, 08 eur (bez sumy 220 eur, na ktorú by mal nárok v súvislosti
s regeneráciou pracovnej sily v zmysle Kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022), ktoré je o 1. 548,
08 eur vyššie ako dostal, takže nevedno, na základe akých skutočností súd dospel k záverom, že

mu bola vyplatená mimoriadna odmena nad rozsah jeho zákonných nárokov a nárokov z kolektívnej
zmluvy a toto konštatovanie vyznieva viac než vágne a opakovane poukazuje na to, že súd nielenže
na základe vykonaných dôkazov prezentuje nesprávne skutkové zistenia, ale vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že preňho bolo teda nepomerne výhodnejšie skončiť pracovný
pomer výpoveďou, resp. dohodou z dôvodu uvedenom v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v

režime hromadného prepúšťania, ako spôsobom, ktorým pracovný pomer ukončil, a preto na základe
vyššie uvedeného vyvstáva otázka, v čom bolo preňho tak motivačné vyplatenie mimoriadnej odmeny
v dôsledku skončenia pracovného pomeru dohodou, ako uvádza súd prvej inštancie. Za nesprávne
považoval žalobca aj tvrdenie súdu o cielene navrhovanej vyššej výške mimoriadnej odmeny, keďže
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytkol súdu prvej

inštancie, že mal pri hodnotení dôkazov skúmať prvotnú vôľu a úmysel zmluvných strán (žalobcu a
žalovaného) pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 06. júla 2020, kde obe strany
prejavili vôľu uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru pod podmienkou vyplatenia mimoriadnej
odmeny (nie odstupného a náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce) vo výške 22. 950
eur, čo bolo preukázané súdu jeho výsluchom, ale aj kalkuláciou výpočtu výšky mimoriadnej odmeny,

pričom nevedno na základe akých dôkazov a tvrdení dospel súd prvej inštancie k záverom, že so
žalovaným dohodli výšku mimoriadnej odmeny vrátane náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka
práce, a preto už nemá žiadny priestor si súdnou cestou uplatňovať tento druh nároku, pričom takýto
názor súdu prvej inštancie by mu upieral ústavné právo domáhať sa svojich práv na nezávislom a
nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a jednak upretím čl. 9 Základných zásad

Zákonníka práce. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že z obsahu dohody o skončení pracovného pomeru
nevyplýva, že súčasťou mimoriadnej odmeny by malo byť len odstupné, ale výška mimoriadnej odmeny
výrazne presahovala výšku zákonného nároku na odstupné a bola zámerne dohodnutá vo vyššej výške,
aby kryla všetky do úvahy prichádzajúce nároky a pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, a preto
niet rozumného dôvodu, prečo by do nej nemala byť započítaná náhrady mzdy v zmysle § 73 ods. 8

Zákonníka práce žalobca uviedol, že tento názor je nesprávny, nakoľko mu v súvislosti so skončením
pracovného pomeru bola poskytnutá mimoriadna odmena, nie odstupné a to vzhľadom na skutočnosť,
že jeho skončenie pracovného pomeru bolo realizované bez uvedenia dôvodu a v takom prípade
zamestnancovi nevzniká nárok na žiadne odstupné. Uviedol, že nie je žiadnym právnym predpisom
vylúčené, aby zamestnávateľ v súvislosti so skončením pracovného pomeru poskytoval peňažné

plnenia, na ktoré nevzniká zákonný nárok, keďže ich pracovnoprávne predpisy nepoznajú, avšak
zamestnávateľ ich chce poskytnúť, aby namotivoval finančne zaujímavejšou ponukou zamestnanca
skončiť pracovný pomer dohodou, čo sa stalo aj v jeho prípade. Zdôraznil, že žalovaný poskytol
mimoriadnu odmenu, ktorej výšku sám navrhol, avšak nikdy pri jej komunikovaní neuviedol, že zahŕňa
aj náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a preto je takéto tvrdenie dezinterpretáciou

vykonaných dôkazov, navyše žalovaný nikdy v konaní pred súdom prvej inštancie ničím, žiadnym
dôkazom nepreukázal, že by mu dňa 13. júla 2020 (dátum stretnutia žalobcu so žalovaným, kde mu
bol zo strany žalovaného oznámený zámer ukončiť s ním pracovný pomer) odprezentoval vyplatenie
sankcie za porušovanie Zákonníka práce vopred, a preto neexistuje rozumný dôvod, aby mimoriadnaodmena zahŕňala náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce, keď na to žiadny dôkaz
alebo argument zo strany žalovaného neexistuje. Namietol, že takýto názor súdu je nebezpečný,
nakoľko silne popiera ochranu zamestnanca ako slabšej strany zmluvnej strany a nereflektuje na s

tým spojenú zásadu, že pri možnosti výkladu právnych úkonov účastníkov pracovnoprávneho vzťahu
viacerými spôsobmi vyplýva povinnosť použitia výkladu v prospech slabšej strany, teda v prospech
zamestnanca a naopak súd prvej inštancie popiera právo zamestnanca na ochranu pred hromadným
prepúšťaním, pri ktorom je zamestnávateľovi vedome uložených množstvo povinností voči orgánom
verejnejmoci(ÚPSVaR),akoajvočizástupcomzamestnancovscieľomhľadaťriešenianaminimalizáciu

dopadov hromadného prepúšťania, t. j. hromadné prepúšťanie obmedziť, resp. mu predísť, prípadne
zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre
opätovné zamestnanie hromadným prepúšťaním nadbytočných zamestnancov. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní absolútne nerozlišuje medzi obsahom individuálnych a
kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov upravených v § 73 Zákonníka práce, dokonca vo svojom
rozhodovaní umožňuje, aby sa predmetom individuálnych pracovnoprávnych vzťahov (predmetom

dojednania medzi zamestnávateľom a zamestnancom) stala aj úprava pracovnoprávnych vzťahov
s prvkami verejného práva, čo je zjavne v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce.
Uviedol, že zamestnanec nie je oprávneným subjektom na výkon a realizáciu ustanovení kolektívnych
pracovnoprávnych vzťahov obsiahnutých v § 73 ods. 2 až ods. 6 Zákonníka práce, keďže nie je
zástupcom zamestnancov, nemôže preto ani obsah týchto kompetencií moderovať prostredníctvom

individuálneho zmluvného dojednania so zamestnávateľom a nakoľko povaha sankčného plnenia
za porušenie uvedených povinností zamestnávateľom obsiahnutá v § 73 ods. 8 Zákonníka práce
sa nemôže uplatniť bez predchádzajúcej existencie porušenia príslušných ustanovení Zákonníka
práce, nemôže byť ani obsah neexistujúceho práva zamestnancov upravený v individuálnom (ale ani
kolektívnom) zmluvnom vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom (takáto možnosť moderácie

je totižto vylúčená aj napr. v zmluvnom vzťahu medzi zamestnávateľom a zástupcom zamestnancov).
Zdôraznil, že ak súd prvého stupňa konštatoval vo svojom rozhodnutí splnenie hmotnoprávnych
podmienok pre hromadné prepúšťanie, ktorých porušenia sa dopustil zamestnávateľ, mal prísť k
automatickému záveru o povinnosti zamestnávateľ vyplatiť sankčné plnenie podľa § 73 ods. 8
Zákonníka práce, a nie skúmať obsah individuálneho zmluvného kontraktu medzi zamestnávateľom

a zamestnancom, pretože takýto pracovnoprávny nárok v ňom ani obsiahnutý nemohol byť z vyššie
uvedených dôvodov, pretože by bol absolútne neplatný z dôvodu rozporu s kogentnými ustanoveniami
Zákonníka práce. Poukázal na Smernicu 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa hromadného prepúšťania, ktorá nastavuje silnú ochranu zamestnanca pred hromadným
prepúšťaním s tým, že názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak pri skončení pracovného pomeru

zamestnávateľ poskytne zamestnancovi vyššie finančné plnenia ako pozná zákon, či kolektívna zmluva,
týmto pokryl všetky nároky a pohľadávky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu a zamestnávateľ
už nemusí realizovať žiadne povinnosti súvisiace s hromadným prepúšťaním zameraným práve na
predchádzanie a zmiernenie jeho následkov, tak tento názor v plnom rozsahu popiera ochranársku úlohu
pracovného práva, neguje postavenie zamestnanca ako slabšej strany a poskytuje nebezpečný „návod

na vykúpenia sa“ z časovo a administratívne náročných povinností zamestnávateľa pri hromadnom
prepúšťaní zaplatením vyššej sumy peňazí, pričom takýto názor súdu prvej inštancie je zjavným
nepochopením obsahu právnej normy, konkrétne ustanovení § 73 Zákonníka práce v nadväznosti
na Smernicu 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného
prepúšťania (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C12/08 Mono Car Styling SA, v likvidácii proti

Dervis Odemis a i.). K názoru súdu prvej inštancie, že Zákonník práce nevylučuje, aby náhrada mzdy
v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce bola predmetom dohody zamestnanca a zamestnávateľa o
peňažnom plnení spojenom so skončením pracovného pomeru a rovnako ani neurčuje, aby tento nárok
musel byť v dohode výslovne pomenovaný, či obligatórne oddelený od ostatných nárokov spojených
so skončením pracovného pomeru uviedol, že je opäť iba nepochopením hypotézy právnej normy,

v tomto prípade § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Namietol aj názor súdu prvej inštancie, že nie je
rozhodujúceakľúčové,akýmspôsobomsadospelokvýslednejsumenavrhovanejmimoriadnejodmeny,
tvrdiac, že z právnych predpisov vyplýva len to, že zamestnanec musí pri skončení pracovného pomeru
dostať odstupné (ak naň vznikol nárok), rovnako aj náhradu mzdy spojenú s porušením povinností
zamestnávateľa spojených s hromadným prepúšťaním (ak naň vznikol nárok), pričom ich upravuje v

minimálnej výške a nič nebráni zamestnávateľovi a zamestnancovi dohodnúť si vyššiu výšku týchto
plnení. Žalobca poukázal na to, že tento názor súd prvej inštancie je rozporný s vykonanými dôkazmi,
nakoľko z výsluchu svedkyne, žalobcu, ako aj z predložených listinných dôkazov - dokument „vzor pre
výpočet mimoriadnej odmeny“ bol smerodajným metodickým usmernením pre jej výpočet, pričom všetcizo 149 zamestnancov, s ktorými bol skončený pracovný pomer k 31. 07. 2020 mali výpočet mimoriadnej
odmeny v súlade s týmto dokumentom, pričom skutočnosť, že Dohoda o skončení pracovného pomeru
na tento dokument neodkazovala a ani tento dokument netvoril jej prílohu ešte neznamená, že žalovaný

pri autonómnom určovaní výšky mimoriadnej odmeny nepostupoval v súlade s ním. Namietol, že súd
prvej inštancie si protirečí, keď na jednej strane považuje dokument „vzor pre výpočet mimoriadnej
odmeny“ za právne nerelevantný, keďže naň Dohoda o skončení pracovného pomeru s ním a ani inými
zamestnancami neodkazovala, na strane druhej však poukazuje, že súčasťou mimoriadnej odmeny
bolo aj odstupné a aj náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Uviedol, že tvrdenie súdu

o vyplatení odstupného a náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce právne neobstojí aj z
dôvodu, že jeho pracovný pomer skončil bez uvedenia dôvodu a Zákonník práce na takéto bezdôvodné
skončenia pracovného pomeru nenadväzuje žiadne plnenia, teda ani odstupné, teda nemožno tvrdiť, že
mimoriadna odmena je akýmsi odstupným, keď nárok na odstupné vzniká až právoplatným rozhodnutím
súdu, ktorý posúdil stav u žalovaného z júla 2020 ako hromadné prepúšťanie z dôvodu nadbytočnosti,
na ktoré už Zákonník práce viaže aj v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou odstupné.

Vytkol súdu prvej inštancie, že žalovaný mu vyplatil mimoriadnu odmenu vo výške, ku ktorej dospel
prostredníctvom metodiky na vyššie spomínanom vzore aj keď nebola súčasťou Dohody o skončení
pracovného pomeru, pričom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil tú skutočnosť, že
žalovaný ani na výzvu súdu v obdobných konaniach vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 19C/22/2021 a sp. zn. 19Cpr/10/2021, aby v lehote 10 dní predložil súdu riadnu špecifikáciu

mzdových nárokov označených ako mimoriadna odmena v Dohode o skončení pracovného pomeru
so žalobcom, vôbec nešpecifikoval jednotlivé mzdové nároky, ktoré mu predkladal pri oznámení o
zámere ukončiť s ním pracovný pomer na stretnutí so zástupcami žalovaného, a to ani pri výpovedi,
ani pri ponúkanej dohode o skončení pracovného pomeru v rámci vyplatenej mimoriadnej odmeny.
Upriamil pozornosť na skutočnosť, že samotný „Vzor výpočtu mzdových nárokov v prípade, ak by bol

s ním pracovný pomeru ukončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ako aj špecifikáciu mzdových
nárokov označených ako mimoriadna odmena v Dohode o skončení pracovného pomeru so žalobcom“,
ktorý bol zamestnankyňou Ž. V.. F. C. - M. B. F. G. zaslaný dňa 09. 07. 2020 mailom svedkyni, bol
vyhotovený a predložený samotným žalovaným a vo všetkých prípadoch výpočtu jednotlivých nárokov
v rámci ukončenia pracovných pomerov dohodou so 149 zamestnancami alebo aj výpoveďou, žalovaný

postupoval podľa neho, pričom podľa tohto žalovaným predloženého Vzoru žalobca predložil súdu prvej
inštancie výpočet konkrétnej mimoriadnej odmeny v zmysle uzatvorenej Dohody o skončení pracovného
pomeru a uvedená suma presne sedí, so zaokrúhlením niekoľkých jednotiek so sumou, ktorá mu bola
žalovaným vyplatená a so žalovaným dohodnutá a nakoľko pri zostavovaní tohto výpočtu boli použité
všetky položky podľa žalovaným vyhotoveného vzoru výpočtu, je jednoznačné, že v ňom nie je žiadny

priestor na zarátanie žalovaného nároku a teda tento ani z uvedeného dôvodu nemohol byť súčasťou
vyplácanej mimoriadnej odmeny, čo však súd prvej inštancie vôbec pri hodnotení dôkazov nezohľadnil.
Namietol, že súd prvej inštancie namiesto zohľadnenia vyššie uvedených skutočností len sám so sebou
polemizoval o účele dokumentu „vzor pre výpočet mimoriadnej odmeny“, kde dokonca uviedol, že tento
slúžil iba na zabezpečenie súladu zásady rovnakého zaobchádzania pri určení výšky peňažného plnenia

spojeného so skončením pracovného pomeru tak, aby jeden zamestnanec nedostal v porovnaní s
iným „porovnateľným“ zamestnancom „neporovnateľne“ viac či menej, resp. aby mimoriadna odmena
v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou bola vyššia ako v prípade skončenia pracovného
pomeru výpoveďou. Uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva aj v
jeho názore, ktorým sa nestotožnil s jeho tvrdením o neexistencii pohľadávky - náhrada mzdy podľa

§ 73 ods. 8 Zákonníka práce v čase uzatvorenia Dohody o skončení pracovného pomeru a teda nič
nebránitomu,abysatátopohľadávkazohľadnilavovýškemimoriadnejodmeny,nakoľkoakniektopočas
celého konania pred súdom prvej inštancie tvrdí, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a
teda v tejto súvislosti mu nevznikol žiadny sankčný nárok, takýto nárok nemohol byť ani predmetom
vyplatenia v rámci mimoriadnej odmeny pri skončení pracovného pomeru dohodou, keďže žalovaný

nemal v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru žiaden titul na zakomponovanie
nárokuvzmysleust.§73ods.8Zákonníkaprácedovyplatenejmimoriadnejodmeny,keďsámexistenciu
hromadného prepúšťania z jeho strany popieral, nikdy sa mu o tejto skutočnosti pri uzatváraní Dohody
o skončení pracovného pomeru, ani v čase jej predloženia s kalkuláciou výpočtu mimoriadnej odmeny
nezmieňoval. Namietol, že nevedno na základe akých skutočností súd prvej inštancie skonštatoval,

že jeho nárok existoval už v čase podpisu Dohody, najmä ak samotnému žalovanému nebolo zrejmé
koľko zamestnancov zo 149 zamestnancov návrh dohody o skončení pracovného pomeru prijme a
uzatvorí na účely posúdenia § 73 ods. 1 Zákonníka práce a teda, či vôbec u žalovaného dôjde k
hromadnému prepúšťaniu, pričom takýto názor súdu prvej inštancie len podporuje absurdnosť celéhotvrdenia žalovaného, že tento už vlastne vopred vedel, že plánuje porušovať právne predpisy týkajúce
sa hromadného prepúšťania, a preto sám a dobrovoľne na túto skutočnosť upozorňuje zamestnancov
tým, že im ponúka náhradu mzdy v zmysle § 73 ods. 8 Zákonníka práce ešte pred samotným

skončením pracovného pomeru. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a fakt, že v rámci
prvostupňového konania už boli vykonané všetky relevantné dôkazy navrhnuté účastníkmi tohto konania
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza iba z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia veci, nie je v ďalšom konaní nutné vykonať nové dokazovanie, resp. iné právne
úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu, navrhol v rámci zachovania hospodárnosti konania a

jeho postavenia ako slabšej strany, ktorá má eminentný záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci, zmeniť
napadnutý rozsudok a jeho žalobe vyhovieť.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a

zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K tvrdeniu žalobcu, že
napadnutý rozsudok je plagiát iného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III v inej skutkovo súvisiacej
veci (t. j. rozsudku z 27. 06. 2022, č. k. 21Csp/31/2021-273), čo žalobca interpretuje ako okolnosť, ktorá
má zakladať jeho (subjektívnu) pochybnosť o nestrannosti pri rozhodovaní prvoinštančnej zákonnej
sudkyne v tomto konaní, kedy vyjadruje i svoju domnienku, že „títo sudcovia postupovali po predošlej

vzájomnej konzultácii...“, čo sa podľa neho odráža v odôvodneniach týchto dvoch rozhodnutí, uviedol,
že už samotné použitie označenia „plagiát“ na súdne rozhodnutie sa javí min. ako snaha o hrubo
urážlivé podanie žalobcu (jeho právneho zástupcu), s cieľom degradovať toto rozhodnutie a nie vecným
spôsobom vytknúť napadnutému rozhodnutiu žalobcom zamýšľané odvolacie vady (ktoré ale podľa
žalovaného nie sú dané) s tým, že ak žalobca spochybňuje nestrannosť prvoinštančnej zákonnej

sudkyne iba z dôvodu jeho vlastných domnienok, je presvedčený, že vo veci neexistuje a ani zo strany
žalobcu nebola preukázaná žiadna taká okolnosť, ktorá by reálne viedla k dôvodným pochybnostiam
o jej nezaujatosti. Uviedol, že nie je ale sporným, že v oboch prípadoch sa jedná o veci obdobné
(právne i skutkovo), a preto nemôže byť žiadnou vadou napadnutého rozhodnutia, ak v súvisiacich
konaniach totožný súd prvej inštancie rozhodne v zhode s princípom predvídateľnosti rozhodovania

a rozhodnutí (nález Ústavného súdu SR zo dňa 25. 06. 2019, sp. zn. III. ÚS 275/2018 (R 12/2019).
Zopakoval, že povinnosti uložené v ust. § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce vždy časovo predchádzajú
právnemu úkonu, ktorým sa pracovný pomer končí, a preto zamestnávateľ už v čase uzatvárania
dohody vie, či pred jej uzatvorením postupoval v zmysle predmetných ustanovení, a či si splnil v nich
stanovené povinnosti a poukázal aj na to, že žalobca v rámci svojho návrhu na pokračovanie v konaní

(určenom upomínaciemu súdu) uviedol, že už v júni 2020 mal o redukcii zamestnancov vedomosť aj
z médií, a preto žalobcovi ani jemu nič nebránilo v tom, aby sa pri určení výšky mimoriadnej odmeny
v dohode prihliadlo v rámci pomýšľaného uspokojenia žalobcu prostredníctvom mimoriadnej odmeny
aj na nárok podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce. S poukazom na povahu dohody o skončení
pracovného pomeru ako dvojstranného právneho úkonu smerujúceho k zániku práv a povinností z

pracovnoprávneho vzťahu zopakoval, že Zákonník práce žiadnym spôsobom nezakazuje, aby si strany
nemohli vzájomné práva a povinnosti, najmä nárok na náhradu mzdy a odstupné, usporiadať už v
dohode o skončení pracovného pomeru a nenúti ich čakať na to, kým takáto dohoda nadobudne účinky.
Zhrnul, že vyplatením mimoriadnej odmeny po skončení pracovného pomeru došlo vzhľadom na ods.
3 a 4 dohody k zániku žalovaného nároku, a to už pred začatím súdneho konania, keďže vyplatenie

mimoriadnej odmeny takýto nárok skonzumovalo. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní protirečivo a
chaoticky (nelogicky) vyčíta súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy vôľu zmluvných strán ohľadne
mimoriadnejodmeny,keďžepodľažalobcumimoriadnaodmenamalazahŕňaťiúdajnýnároknanáhradu
mzdy počas neexistentnej (in concreto - v prípade Dohody o skončení pracovného pomeru - nemožnej)
výpovednej doby tvrdiac, že takéto jeho sporné tvrdenie nikdy nepoprel, čo však nie je pravdou, nakoľko

opak vyplýva z obsahu súdneho spisu (viď. napr. podanie zo dňa 02. 10. 2022, zo dňa 11. 11. 2022,
ako aj jeho prednesy na pojednávaniach, kde expressis verbis takéto nepreukázané a nepravdivé
tvrdenie žalobcu procesne relevantným spôsobom poprel a svoje popretie aj odôvodnil) s tým, že jeho
tvrdenie obsiahnuté prvýkrát až v jeho odvolaní o tom, že „mimoriadna odmena nemá údajne väzbu
na odstupné“ (viď. str. 13 odvolania, druhý odsek zdola), pretože „takýto nárok žalobcovi nevznikol a

žalobca nemohol tvrdiť, že mu nárok na odstupné vznikol“ (napr. str. 3 odvolania, ods. 3 zhora), pričom
z odvolania vyplýva celkom nové tvrdenie žalobcu, že mimoriadna odmena sa akoby „neskladala zo
žiadnych nárokov zamestnanca“, čo je v zjavnom rozpore s doterajšími tvrdeniami žalobcu (ten najprv
tvrdil, že mimoriadna odmena je vo výške odstupného podľa Kolektívnej zmluvy (viď. napr. vyjadreniežalobcu zo dňa 14. 04. 2022 na str. 2 ods. 2 zdola, str. 3 ods. 2 zdola a str. 4 ods. 1 zhora), ktoré
následne zmenil vyjadrením zo dňa 18. 07. 2022, v ktorom pripustil, že mimoriadna odmena presahuje
odstupné a že jej výška bola určená i s prihliadnutím na ďalšie nároky žalobcu, avšak vyplývajúce mu

výlučne zo zákona a Kolektívnej zmluvy, ktoré však určil nesprávne, v rozpore s týmto jeho novším
tvrdením). Uviedol, že v tejto korelácii je tak druhým paradoxom procesného útoku žalobcu to, že už
na začiatku odvolania žalobca tvrdí, že „mimoriadna odmena sa skladala z rôznych častí „nárokov
žalobcu“, kedy jedným z nich má byť údajne aj nepreukázaná a sporná „náhrada mzdy za (neexistentnú)
výpovednú dobu žalobcu“, čím si sám odporuje. Namietol, že uvedené sporné (žalovaným výslovne

popreté) tvrdenie žalobcu totiž z ničoho nevyplýva a nebolo ani nijako preukázané (a to ani sporným
„vzorom kalkulácie výpočtu odmeny“, predloženým prvýkrát so súhlasom žalobcu na pokračovanie v
konaní určenom upomínaciemu súdu a následne ešte dvakrát (s cieľom „preukázať“ vždy iné tvrdenia
žalobcu) a zároveň z časového hľadiska je zjavné, že tu ide len o zmenu taktiky vedenia sporu zo
strany žalobcu (keď tým žalobca iba reagoval na nový procesný stav). Poukázal na to, že žalobca najprv
tvrdil, že výška mimoriadnej odmeny sa rovná odstupnému podľa Kolektívnej zmluvy (t. j. tvrdil, že

odstupné vo výške 15. 148, 53 eur) sa rovná mimoriadnej odmene vo výške 22. 950 eur a až 522 dní po
začatí súdneho konania, bol v snahe o svoj úspech nútený vytvoriť novú procesnú taktiku, výsledkom
čoho je jeho tvrdenie o akejsi „kompenzácii výpovednej doby žalobcu“, ktoré však aktuálne ale „tvrdo
naráža“ na nové tvrdenie žalobcu prvýkrát uvedené až v jeho odvolaní o tom, že súčasťou mimoriadnej
odmeny zrazu akoby už nebolo „nič“, t. j. najmä nie odstupné; avšak paradoxne jeho súčasťou je

akási „náhrada mzdy za (neexistujúcu) výpovednú dobu“, čo je tvrdenie sporné, nepreukázané a z
ničoho ani nevyplýva. Za ďalší nedostatok, resp. vadu v procesnom útoku žalobcu v súvislosti s vyššie
uvedeným považoval žalovaný aj tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že (neexistujúca) výpovedná doba
mu mala byť kompenzovaná v rámci mimoriadnej odmeny, hoci takýto nárok žalobca nemá ani zo
Zákonníka práce a ani z Kolektívnej zmluvy, pričom paradoxom je, že žalobca takýmto tvrdením sám

pripúšťa, že účelom vyplatenia mimoriadnej odmeny po skončení pracovného pomeru bolo a byť aj malo
skonzumovanie jeho nárokov vyplývajúcich mu z pracovného pomeru, súvisiacich so skončením jeho
pracovného pomeru. Ku vzoru výpočtu mimoriadnej odmeny, ktorý žalobca v konaní predložil, uviedol,
že tento vzor nebol súčasťou ani prílohou dohody a táto naň nijako neodkazuje, pričom zároveň nie je
ani nikým podpísaný. V tejto súvislosti vyjadril názor, že zakomponovaním ods. 3 a 4 do dohody je daná

kauzálna jednota medzi samotným dojednaním mimoriadnej odmeny, jej výškou a výplatou po skončení
pracovného pomeru na jednej strane a právne relevantnou vôľou zmluvných strán a účelom, ktorý sa
jej vyplatením po skončení pracovného pomeru má dosiahnuť na strane druhej, a nakoľko je suma
mimoriadnej odmeny výrazne vyššia ako súčet všetkých nárokov žalobcu súvisiacich so skončením
pracovného pomeru dohodou, nemohol byť ukrátený na žiadnych svojich nárokoch, pretože reálne

dostal vyššiu sumu, než akú by dostal, ak by sa mu vyplácali výlučne nároky zo zákona a Kolektívnej
zmluvy. Vzhľadom na uvedené potom označil argumentáciu žalobcu o vzdaní sa práva s poukazom na
odsek 4 dohody za nesprávny, keďže vyplatením mimoriadnej odmeny dostal o približne 11, 03 % (o 2.
531, 96 eur viac) viac, ako mu vyplýva z pracovnej zmluvy, zo Zákonníka práce a Kolektívnej zmluvy.
Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca sa svojho nároku vopred nevzdal, iba s ním

dovoleným spôsobom nakladal v čase uzatvárania právneho úkonu priamo smerujúceho ku skončeniu
jeho pracovného pomeru tak, aby pre seba dosiahol ešte väčšiu výhodu, než na akú mal ex lege nárok.
Uviedol, že navyše, pokiaľ by bol odsek 4 dohody, určujúci účel a zmysel dojednania mimoriadnej
odmeny neplatný, tak neplatný by musel byť aj odsek 3 dohody, určujúci výšku mimoriadnej odmeny, a
teda žalobca by bol povinný mimoriadnu odmenu vrátiť z dôvodu bezdôvodného obohatenia vo výške

prevyšujúcej jeho základné nároky. Poukázal na to, že nesporným vyplatením celej sumy mimoriadnej
odmeny po skončení pracovného pomeru sa naplnil účel Dohody a jej zaplatenie skonzumovalo ešte
pred začatím súdneho konania žalovaný nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, keďže uvedené
vyplýva z obsahu Dohody, ktorá žalobcu v jeho majetkovej sfére nijako nepoškodila. Nesúhlasil s
tvrdením žalobcu, že sa Dohodou (odsek 4) o skončení pracovného pomeru sa „vopred vzdal“ svojich

práv podľa § 17 Zákonníka práce, nakoľko strany sa dohodli, že žalobcovi bude prostredníctvom
mimoriadnej odmeny (na ktorú mu nárok nevyplýva ani zo zákona, ani z Kolektívnej zmluvy, t. j. ide
o nárok dojednaný prvýkrát a výlučne v Dohode) vyplatené po skončení pracovného pomeru cca o
11, 03 % viac, než by mu bolo zaplatené, ak by sa vychádzalo len z jeho nárokov podľa pracovnej
zmluvy, Kolektívnej zmluvy, či Zákonníka práce. Uviedol, že mimoriadna odmena nebola bezúčelná, t.

j. vyplatená z akejsi roztopaše, bezcieľne, či z jeho pasie, keďže je jednoznačné, že k jej vyplateniu
malo dôjsť až po skončení pracovného pomeru (t. j. až keď už skôr vzniknutý nárok podľa § 73 ods.
8 Zákonníka práce plnohodnotne „dospel“), pričom jej vyplatením sa podľa obsahu Dohody uspokojili
všetky nároky a pohľadávky žalobcu voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu,kedy takýmto nárokom je i nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Namietol, že žalobca sa tak tohto
nároku vopred určite nevzdal, iba s ním dovoleným spôsobom (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce) nakladal v
čase uzatvárania právneho úkonu priamo smerujúceho ku skončeniu jeho pracovného pomeru tak, aby

pre seba dosiahol ešte väčšiu výhodu, než na akú mal nárok ex lege (t. j. jeho majetková sféra nijako
neutrpela, ale naopak získala). Zdôraznil, že súd prvej inštancie nemohol meniť obsah zrozumiteľnej,
jasnej (nepochybnej) Dohody, ako dvojstranného konsenzuálneho prejavu vôle strán, urobeného v
zákonom požadovanej forme (písomne), vychádzajúcej z vôle strán v čase jej uzatvorenia (a nie z toho,
ako sa až v priebehu súdneho konania správajú jeho účastníci, napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR,

sp.zn. 22Cdo/1027/2005, sp. zn. 21Cdo/2730/2007 a iné), rešpektujúc prioritu takého výkladu, ktorý
nezakladá neplatnosť právneho úkonu (napr. nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 242/07, sp. zn.
I. ÚS 640/2014 a iné), a preto je argumentácia žalobcu ustanovením § 17 ods. 1 Zákonníka práce,
vo vzťahu k mimoriadnej odmene, nedomyslená (neplatnosť účelu mimoriadnej odmeny by zakladala
povinnosť žalobcu vrátiť ju žalovanému), zameraná je iba na získanie ďalšieho žalovaného peňažného
plnenia na ujmu zamestnávateľa, na ktoré v dôsledku vyplatenia mimoriadnej odmeny, konzumujúcej

žalovanú sumu (podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce), žalobca nemá nárok, vzhľadom na kauzálnu
jednotuods.3.a4.Dohodyoskončenípracovnéhopomeru(t.j.platnýpísomnýdvojstrannýprávnyúkon,
predstavujúci konsenzuálny prejav vôle oboch strán), poslednú výplatnú pásku žalobcu a vykonané
dokazovanie. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nie
je nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu, nakoľko takýto nárok je vždy pevne spojený s

pracovnoprávnym vzťahom medzi zamestnancom a zamestnávateľom. K aktuálnemu tvrdeniu žalobcu,
že v priebehu konania netvrdil, že mu vznikol nárok na odstupné uviedol, že je nepravdivé, nakoľko
žalobca pred súdom prvej inštancie výslovne vyhlasoval, že má nárok na odstupné a aj na žalovanú
sumu, a preto prvoinštančný súd nevyhodnotil dôkazy vadne, ale vychádzal z toho, čo žalobca reálne
tvrdil v rozhodnom čase, a čo je obsahom súdneho spisu. K prepočtom hypotetických nárokov žalobcom

v podanom odvolaní uviedol, že sú nielen chybné, ale pre odvolacie konanie úplne bezpredmetné,
nakoľkonepriliehajúnareálny,skutočnýstavveci,keďžalobcavrámcinichpracujeibasošpekuláciamia
výlučne modelovými (t. j. teoretickými) situáciami, ktoré však nikdy reálne nenastali a nastať ani nemohli,
pričom uvedené nemá žiaden potenciál v súčasnosti založiť odvolaciu vadu napadnutého rozhodnutia
s tým, že napriek tomu, že žalobca je od začiatku konania zastúpený advokátom a v rámci odvolania sa

neuplatňujú žiadne novoty (§ 365 ods. 1 písm. g/ a § 366 C. s. p.), ide tu o novú argumentáciu žalobcu,
vnesenú do konania neskoro, prvýkrát až v rámci odvolacieho konania, pričom táto pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie nebola žiadnym spôsobom relevantná, ak netvorila včas obsah jeho súdneho spisu, a
teda procesne nezakladala ani stav, ktorý by pôsobil v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia (§
217 ods. 1 C. s. p.). Poukázal zároveň na to, že hypotetické (s vecou nesúvisiace) prepočty žalobcu

sú nesprávne i preto, že „rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene“ bolo prijaté až potom, ako
došlo k uzatvoreniu Dohody o skončení pracovného pomeru so žalobcom, pričom v čase uzatvárania
tejto Dohody neexistovalo žiadne rozhodnutie v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (písomné
rozhodnutie zamestnávateľa vzniklo až po uzatvorení Dohody), čo je zjavné aj z obsahu súdneho spisu,
t. j. žalobcu by sa netýkalo, a preto obiter dictum, ak žalobca v odvolaní pri svojich výpočtoch čisto

hypotetických nárokov tvrdí, že lehota „najmenej mesiac“ nie je 30 dní, poukazuje na počítanie času
podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy takáto lehota môže byť 28/29 dní, 30 dní alebo 31 dní
podľatoho,naakýkonkrétnymesiaclehotapripadne,hocijenejasné,čovlastnežalobcachceuvedeným
povedať, a či to má nejaký význam pre posudzovanú vec. Odmietol aj tvrdenia žalobcu, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy vôľu a úmysel zmluvných strán pri uzatváraní Dohody, nakoľko vôľa a úmysel

zmluvných strán sú primárne určené listinou, na ktorej je prejav vôle strán zachytený a vyjadrený, a preto
sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý s prihliadnutím na ods. 3 a 4 Dohody a poslednú
výplatnú pásku žalobcu skúmal, aké nároky vlastne žalobca v súvislosti so skončením pracovného
pomeru mal a správne potom ustálil, že žalobca mal nárok iba na odstupné, náhradu mzdy podľa ust.
§ 73 ods. 8 Zákonníka práce a na celý príspevok na regeneráciu za kalendárny rok, kedy ich súčet

predstavoval maximálnu sumu eur. Uzavrel, že žalobca nebol v súvislosti so skončením pracovného
pomeru žiadnym spôsobom poškodený na svojich majetkových právach, nakoľko mu predložil finančne
najvýhodnejšiu ponuku.

4.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa pridržiava názoru
vyjadrenom v odvolaní, v ktorom exaktne špecifikoval odvolacie dôvody s tým, že sa nebude vyjadrovať
k viacerým častiam vyjadrenia žalovaného, nakoľko nemajú absolútnu relevanciu k prebiehajúcemukonaniu a sú iba štylistickým cvičením právneho zástupcu žalovaného. Uviedol, že žalovaný nepredložil
žiadne nové okolnosti, ktoré už neboli spomenuté v samotnom konaní.

5.

Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení k odvolaniu

žalobcu, ako aj na ostatných svojich podaniach a vyjadreniach, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie,
napadnuté odvolaním žalobcu, považuje v zhode s § 387 C. s. p. za vecne správne, a preto ho navrhuje
potvrdiť. K jeho odvolacej replike uviedol, že žalobca v nej logicky (keďže ide o sporové konanie)
vyjadruje svoj nesúhlas s jeho argumentáciou, kedy rešpektujúc právo žalobcu nesúhlasiť, si zasa
dovoľuje nesúhlasiť so žalobcom a jeho argumentáciou, ktorú považuje za nesprávnu a zmätočnú,
pričom podľa jeho názoru odvolacie dôvody uplatnené žalobcom nie sú dané. K námietke žalobcu, že

vo svojom vyjadrení k jeho odvolaniu neuviedol žiadne nové okolnosti uviedol, že nakoľko odvolanie
nepodal, je v súlade s § 383 C. s. p. nedôvodná. Poukázal na to, že preskúmavacia činnosť odvolacieho
súdu vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol základom rozhodnutia súdu prvej inštancie, v súlade
s požiadavkou procesnej ekonómie, pričom nové tvrdenia možno v odvolacom konaní uplatňovať iba za
zákonom presne stanovených podmienok, v dôsledku najmä koncentračného princípu, ktorý je zásadne

sústredený do prvoinštančného konania, čo znamená, že v odvolacom konaní v zásade nie sú prípustné
nové skutkové tvrdenia ani nové dôkazné návrhy, čo in concreto platí aj vzhľadom na odvolacie dôvody
uplatnené, resp. skôr neuplatnené žalobcom. Uviedol, že následkom toho, že žalobca v odvolacom
konaní neuplatnil žiadne „novoty“, pretože na to nebol žiaden dôvod, žiadna sporová strana v rámci
odvolacieho konania nemohla a ani nemôže „predkladať nové okolnosti, ktoré ešte neboli spomenuté

v prvoinštančnom konaní“. K tvrdeniu žalobcu vo vzťahu k „mimoriadnej odmene“, že sa pridržiava
svojich argumentov počas celého konania, uviedol, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé a nakoľko
žalovaný zopakoval svoje tvrdenia z vyjadrenia k odvolaniu, považuje odvolací za nadbytočné ich
opätovne uvádzať. K rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. 03. 2023, č. k. 24Cpr/10/2021
- 360, na ktorý poukázal žalobca vo svojej replike uviedol, že ho považuje za exces s tým, že ide o

neprávoplatné rozhodnutie, nakoľko ho napadol odvolaním, o ktorom doposiaľ rozhodnuté nebolo (čo
žalobca akosi opomenul uviesť). Doplnil, že tento rozsudok považuje za vybočenie z princípov právnej
istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí i preto, že na Okresnom súde Bratislava III (teraz na
Mestskom súde Bratislava IV) prebiehalo na počiatku celkovo 68 skutkovo obdobných konaní, kedy je v
súčasnosti meritórne (hoci neprávoplatne) rozhodnutých na súde prvej inštancie celkovo už 34 vecí tak,

že žaloby boli v celom rozsahu zamietnuté (pozn. a to aj po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III zo
dňa 03. 03. 2023, č. k. 24Cpr/10/2021 - 360, ktoré z logických dôvodov žalobca, ako jediné rozhodnutie,
ktorým mu bolo k dnešnému dňu vyhovené, nenáležite takmer glorifikuje).

6.

Žalobca, ktorému bola odvolacia duplika žalovaného doručená dňa 09. 10. 2023 na vedomie, sa k nej
nevyjadril.

7.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s.
p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, rozsudok, vychádzajúc zo skutkových zistení

súdu prvej inštancie, ktoré v rozhodujúcom rozsahu ani neboli medzi stranami sporu sporné a pri
právnom posúdení veci aplikoval zákonné ustanovenia, ktoré už boli v doterajšom konaní použité, resp.
strany nimi argumentovali (R 48/2020) verejne vyhlásil dňa 30. januára 2024 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.

8.Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu
domáhajúcehosanárokunanáhradumzdyvsume5.049,51eurspríslušenstvomspojenejsporušením
informačných a konzultačných povinností pri hromadnom prepúšťaní (§ 73 ods. 8 Zákonníka práce),

keď dospel k záveru, že nárok žalobcu na odstupné a náhradu mzdy zanikol v celom rozsahu ešte pred
podaním žaloby tým, že žalobcovi bola v súlade s Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 06.
07. 2020, ktorú so žalovaným uzavrel, vyplatená mimoriadna odmena, do ktorej bol zahrnutý aj v konaní
uplatnený nárok.

9.

V konaní nebolo sporné, že žalobca dňa 22. 08. 2017 uzavrel so žalovaným Pracovnú zmluvu, na
základe ktorej vykonával pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii Risk Analyst, na Odbore Strategické
riadenie rizík a ani skutočnosť, že jeho pracovný pomer sa skončil dňom 31. 07. 2020 na základe
Dohody so žalovaným o skončení pracovného pomeru (bez uvedenia dôvodu), uzavretej dňa 06. 07.

2020. V konaní zároveň nebolo sporné, že dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobcu bola
u žalovaného prebiehajúca digitalizácia a technologické zmeny, v dôsledku ktorých sa žalobca stal
nadbytočným. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že dôvod
skončenia pracovného pomeru žalobcu, v jeho osobe nespočíval.

10.

V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo medzi stranami sporné ani to, že žalovaný počas 30-tich dní
uvedeným spôsobom skončil pracovný pomer so svojimi 149 - timi zamestnancami, pričom súd prvej
inštancie potom správne vyhodnotil a aj právne posúdil, že v danom prípade išlo zo strany žalovaného o

hromadné prepúšťanie a zároveň dospel k správnemu právnemu záveru, že nakoľko si žalovaný nesplnil
informačné a konzultačné povinnosti, ktoré mu ako zamestnávateľovi, ktorý pristúpil k hromadnému
prepúšťaniu vyplývajú z ust. § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka práce, vznikol žalobcovi podľa ust. § 73
ods. 8 Zákonníka práce nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojnásobku jeho priemerného
zárobku, teda v celkovej sume 5. 049, 51 eur, ktorej výpočet tiež medzi stranami sporný nebol, keď obe

strany sporu potvrdili, že žalovaný po skončení pracovného pomeru vyplatil žalobcovi dohodnutú tzv.
mimoriadnu odmenu vo výške 22. 950 eur brutto.

11.

Z obsahu spisu vyplýva, že podľa vzoru pre jej výpočet používaného žalovaným, sa táto mimoriadna
odmena poskytnutá zamestnancom, ktorí s ním uzatvoria dohodu o skončení pracovného pomeru,
skladala z „kompenzácie platenej priemernou mzdou“ vo výške trojnásobku priemernej mzdy
zamestnanca za mesiace august až október 2020, z odstupného vo výške podľa kolektívnej zmluvy a
príspevku na regeneráciu v paušálnej výške 220 eur.

12.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že skončenie pracovného pomeru
žalobcu spadá pod režim hromadného prepúšťania, ako aj so záverom, že žalovaný pri hromadnom

prepúšťaní porušil informačné a konzultačné povinnosti uložené mu ust. § 73 ods. 2 až 4 a 6 Zákonníka
práce. Správny je potom aj jeho záver, že žalobcovi preto vznikol nárok podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka
práce na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku.

13.

Vzhľadom na uvedené nepovažuje odvolací súd za účelné a potrebné opakovať argumenty
prezentované v napadnutom rozsudku súdom prvej inštancie a odkazuje na (aj vyššie uvedené)
odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti. Ak však súd prvej inštancie (osvojujúc si argumentáciu
žalovaného) žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalovaný nárok bol zahrnutý v mimoriadnej

odmene dojednanej v Dohode o skončení pracovného pomeru (keďže podľa znenia Dohody mimoriadna
odmena zahŕňa všetky nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z
pracovnoprávneho vzťahu), a bol už žalovaným žalobcovi zaplatený, odvolací súd s jeho závermi, ani s
jeho vyššie uvedenými právnymi úvahami, ktoré ho k zamietnutiu žaloby žalobcu viedli, nesúhlasí.14.

Odvolací súd sa totiž nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o zániku nároku žalobcu
podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce plnením (zaplatením) dohodnutej mimoriadnej odmeny, ktorá
žalovaný nárok konzumovala a naopak dospel k rezultátu, že napadnutý rozsudok je postihnutý vadou
nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie zo správnych skutkových zistení
vyvodil nesprávny právny záver.

15.

Podľa názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce nebol a ani
nemohol byť súčasťou v Dohode o skončení pracovného pomeru dohodnutej mimoriadnej odmeny,
nakoľko sporové strany pri dojednávaní dohody neprejavili vôľu pokryť mimoriadnou odmenou aj tento

nárok žalobcu, o ktorom v čase uzatvorenia dohody ani nemali vedomosť.

16.

Primárnou právnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto spore správne vyriešiť, či bol vyplatením

zmluvne dohodnutého nároku na mimoriadnu odmenu uhradený aj nárok žalobcu podľa ust. § 73 ods.
8 Zákonníka práce (predstavujúci sankciu pre žalovaného a satisfakciu pre žalobcu), teda či si aj jeho
úhradu strany v uzavretej Dohode skutočne dohodli. Z písomne uzavretej Dohody strán o skončení
pracovného pomeru táto skutočnosť explicitne nevyplýva, pretože v nej nárok žalobcu podľa ust. § 73
ods. 8 Zákonníka práce nie je vôbec uvedený, a to ani ako súčasť mimoriadnej odmeny a nakoľko právne

úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale predovšetkým podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil (ak táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia
úkonu), odvolací súd skúmal a posudzoval obsah právneho úkonu - Dohody o skončení pracovného
pomeru s dôrazom na vôľu strán v čase jej uzavretia.

17.

Vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že dohoda o skončení pracovného
pomeru uzatvorená v zmysle ust. § 60 Zákonníka práce je dvojstranný právny úkon smerujúci ku
skončeniu pracovného pomeru zamestnanca a nakoľko Zákonník práce neobsahuje špeciálnu právnu

úpravu týkajúcu sa právnych úkonov, v zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa na právne úkony v
pracovnom práve subsidiárne aplikujú ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.

18.

Podľa ust. § 34 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku,
zmenealebozánikutýchprávalebopovinností,ktoréprávnepredpisystakýmtoprejavomspájajú.Podľa
právnej teórie na to, aby právny úkon vyvolal právne následky, musia byť splnené všetky náležitosti
vyžadované právnymi predpismi, a síce náležitosti osoby, vôle, prejavu vôle, pomeru vôle a prejavu

a napokon predmetu. Podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, treba právne úkony vyjadrené
slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

19.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011 v súvislosti
s výkladom právnych úkonov judikoval, že cit. „Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti
alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto

pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu
vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí
skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve,
musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivýchpoužitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska
zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného
dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby

mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia
úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.
Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo
výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená,
že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už

nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho
úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie,
prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode,
bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.“

20.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, dohoda strán o skončení pracovného pomeru vo svojom písomnom
(textovom) vyjadrení neobsahuje žiadnu zmienku o sankčnom nároku žalobcu podľa ust. § 73 ods. 8
Zákonníka práce, ani o dohode o jeho úhrade. Jazykovým výkladom preto dospel odvolací súd k názoru,

že Dohoda strán neobsahuje výslovne aj dohodu o úhrade žalovaného nároku a z jej textu nemožno ani
takútodohodustránjednoznačnevyvodiť.Vkonanívšaknastalasituácia,kedykaždázosporovýchstrán
vykladala predmetnú dohodu inak. Pre meritórne posúdenie prejednávanej veci bola preto pre správny
výklad právneho úkonu - Dohody o skončení pracovného pomeru rozhodujúca práve vôľa sporových
strán (vnútorný psychický vzťah konajúcej osoby, ktorej výrazom je jej prejav) v čase jej uzatvárania.

Žalobca tvrdil, že úhrada sankčného nároku dohodnutá nebola (a že o takomto nároku ani nemal v
čase uzatvárania dohody vedomosť) a naopak žalovaný tvrdil, že dohodnutá bola, resp. že mimoriadna
odmena zahŕňala aj jeho úhradu. Súd prvej inštancie si osvojil tvrdenia žalovaného, avšak bez toho,
aby prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré taktiež vyplynuli z argumentácie žalovaného, a ktoré
z logických dôvodov vylučujú jeho záver, že splnením dohodnutej mimoriadnej odmeny (ktorá mala

žalovaný nárok konzumovať), bol žalovaným plnený aj nárok žalobcu podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka
práce.

21.

Odvolací súd pri zisťovaní skutočnej vôle strán pri uzatváraní predmetnej dohody prihliadol aj na časové
súvislosti, aj na argumentáciu žalovaného, ktorý v konaní v prvom rade popieral samotné hromadné
prepúšťanie. Tvrdil, že so žalobcom neskončil pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, keďže
k hromadnému prepúšťaniu z jeho strany nedošlo, a preto nebol ani povinný splniť si informačné
povinnosti, a žalobcovi ani žiadny nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nevznikol.

Z obsahu jeho písomných vyjadrení vyplýva, že iba v prípade, ak by sa súd s týmto jeho tvrdením
nestotožnil, tvrdil, že tzv. mimoriadna odmena, ktorú si strany dohodli v dohode o skončení pracovného
pomeru, v sebe zahŕňala aj sankčný nárok žalobcu podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a že tento zanikol
vyplatením mimoriadnej odmeny dojednanej v dohode.

22.

Z uvedeného je potom nevyhnutné prijať jediný logický záver, a to, že žalovaný si v čase uzatvárania
dohody nebol vedomý ani hromadného prepúšťania, ani porušenia svojich povinností pri hromadnom
prepúšťaní, a teda nemohol mať ani vedomosť o sankčnom nároku žalobcu, a preto ani nemohol prejaviť

vôľu vyporiadať dohodou o mimoriadnej odmene aj tento nárok žalobcu, o ktorom v tom čase ani nevedel
(anáslednehovkonanípredsúdomdokoncapopieral).Jenutnévšakzdôrazniť,žeanižalobcanemohol
vDohodeoskončeníjehopracovnéhopomeruprejaviťvôľuvysporiadaťžalovanýnárok,keďžeotom,že
mutentonárokvznikne,nemalvčaseuzatváraniaDohodyvedomosť,keďnaviacvtomčaseaninevedel,
že skončenie jeho pracovného pomeru bolo súčasťou hromadného prepúšťania zo strany žalovaného.

Je potom úplne zrejmé, že jeho vôľa nemohla smerovať k vyjadreniu súhlasu s tým, že vyplatením
mimoriadnej odmeny bude vysporiadaný aj žalovaný nárok.

23.Odvolací súd prijal vzhľadom na vyššie uvedené preto záver, že vzhľadom na vôľu strán v čase
jej uzatvárania, súčasťou Dohody strán o skončení pracovného pomeru žalobcu a dohody o tzv.

mimoriadnej odmene zo dňa 06. 07. 2020, nebola a ani nemohla byť dohoda o úhrade nároku žalobcu
vyplývajúceho z ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a preto tento (žalovaný) nárok nebol vyplatením
mimoriadnej odmeny žalobcu splnený, a teda nezanikol.

24.

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že žalobca tvrdil, že mu žalovaný sankčný nárok vyplývajúci
z ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce neuhradil, a preto ak chcel byť žalovaný v konaní so svojou
argumentáciou úspešný, bol povinný preukázať, že mu žalovaný nárok zaplatil (pretože žalobca nemá
možnosť dôkazmi preukázať neexistenciu úhrady), čo však žiadnym listinným alebo iným dôkazom
nepreukázal, hoci ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Ak žalovaný s poukazom na nespornú skutočnosť,

že žalobcovi vyplatil dohodnutú mimoriadnu odmenu tvrdil, že jej súčasťou bol aj žalovaný nárok (ktorý
boltedatiežzaplatenýazanikol),bolpovinnýpreukázať,žesasožalobcomnatakejtoúhradesankčného
nároku v rámci dohody o vyplatení mimoriadnej odmeny skutočne dohodol (žalobca to poprel), čo
taktiež nepreukázal, naopak, ako už bolo uvedené vyššie, z časového hľadiska a s prihliadnutím na
argumentáciužalovanéhojevylúčené,žebyobsahomprávnehoúkonu-Dohodyoskončenípracovného

pomeru, bolo aj vyporiadanie žalovaného nároku.

25.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že matematické výpočty súdu prvej inštancie, na základe

ktorých ustálil, že žalovaný vyplatil na základe dohody o mimoriadnej odmene žalobcovi viac, ako by bol
povinný pri skončení pracovného pomeru dohodou zo zákona a z kolektívnej zmluvy, a že suma, ktorú
žalovaný žalobcovi zaplatil, reálne pokryla celý žalovaný nárok, nemá na uvedený záver žiadny právny
účinok, pretože žalovaný sa sám a dobrovoľne rozhodol ponúknuť žalobcovi pre prípad skončenia
jeho pracovného pomeru dohodou mimoriadnu odmenu vo výške 22. 950 eur brutto (vypočítanú podľa

vlastného vzoru), a žalobca iba jeho ponuku prijal.

26.

Je nutné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nebola kľúčovou otázka, či žalovaný plnil žalobcovi v zmysle

Dohody nad rámec jeho nárokov zo zákona a z kolektívnej zmluvy, keďže „smerom nahor“ nebol ničím
limitovaný a takto postupovať mohol (limitovaný bol zákonom a kolektívnou zmluvou len v tom smere,
že žalobcovi nemohol vyplatiť menej ako stanovuje zákon a kolektívna zmluva), nakoľko rozhodujúcim
bolo zodpovedanie otázky, či sa strany v Dohode o skončení pracovného pomeru dohodli na úhrade
žalovaného nároku, teda sankčnej náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, v rámci vyplatenia

mimoriadnej odmeny.

27.

Odvolací súd vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vylúčil, že by bol nárok žalobcu na
sankčnú náhradu mzdy v čase uzavretia dohody predmetom vyporiadania.

28.

Nebolo možné stotožniť sa ani so záverom, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, že nárok žalobcu
na sankčnú náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce bol Dohodou o skončení pracovného
pomeru vysporiadaný aj z dôvodu, že dohoda obsahuje vyjadrenie strán, že vyplatením mimoriadnej
odmenybudúvyporiadanévšetkynárokyapohľadávkyzamestnancavočizamestnávateľovivyplývajúce

z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mimoriadna odmena už bola žalobcovi žalovaným vyplatená, preto
bol aj žalovaný nárok v zmysle dohody vysporiadaný.

29.Z dikcie ustanovenia § 17 ods. 1 Zákonníka práce totiž jednoznačne vyplýva, že právny úkon, ktorým sa
zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný, t. j. citované ustanovenie chráni pred vzdaním sa

práva vopred výhradne zamestnanca, pričom normuje, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred
vzdá svojich práv je absolútne neplatný. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je preto
podstatné rozlišovať, či sa zamestnanec vzdal práva, ktoré už vzniklo (vtedy je aplikácia citovaného
ustanovenia vylúčená), alebo sa vzdal práva vopred, pod čím je potrebné rozumieť vzdanie sa takých
práv, ktoré v čase urobenia právneho úkonu ešte nevznikli, nie sú mu známe, a s ktorými nemôže z

tohto dôvodu disponovať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 102/1997, závery ktorého sú
v posudzovanej veci plne aplikovateľné) ale vzniknú, resp. môžu vzniknúť až v budúcnosti. Platnosť
právneho úkonu pritom treba vždy posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny
úkon urobený.

30.

Žalovaný, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, však nepreukázal, že žalobca mal v čase uzavretia
Dohody o skončení pracovného pomeru vedomosť o tom, že skončenie jeho pracovného pomeru je
súčasťou hromadného prepúšťania, pri ktorom žalovaný porušil svoje informačné povinnosti, v dôsledku
čoho mu vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a preto zastáva odvolací

súd názor, že aj keď sa žalobca mohol z médií dozvedieť informáciu, že žalovaný mieni hromadne
prepúšťať (na čo poukazoval žalovaný), táto skutočnosť nepreukazuje, že vedel o tom, že u žalovaného
skutočne a reálne dochádza k hromadnému prepúšťaniu (definovanému v Zákonníku práce), o tom,
že žalovaný pri hromadnom prepúšťaní porušil svoje informačné povinnosti, a o tom, že mu vznikol
nárok na (sankčnú) náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Ak teda žalobca v čase uzavretia

Dohody o skončení pracovného pomeru nevedel, že má voči žalovanému nárok na náhradu mzdy podľa
§ 73 ods. 8 Zákonníka práce, nemohol s týmto nárokom ani disponovať a prejaviť vôľu, že je dohodou
vysporiadaný.

31.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené nepovažoval za rozhodujúce, či už nárok žalobcu na sankčnú
náhradu mzdy podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce v čase právneho úkonu uzavretia Dohody o
skončení pracovného pomeru reálne existoval, pretože platne sa možno vzdať iba práv (nárokov), ktoré
zamestnancovi v čase urobenia tohto úkonu nielen že vznikli, ale museli mu byť v tom čase aj známe

(a preto by s nimi mohol aj aktívne disponovať), čo ale nie je prípad prejednávanej veci. Aj pri osvojení
si tvrdenia žalovaného, že nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce v čase
uzavretia Dohody o skončení pracovného pomeru už existoval, je namieste prijať záver, že žalobca
žiadnym spôsobom neprejavil vôľu sa tohto nároku vzdať, naopak, nemal o ňom vôbec vedomosť (a
rovnako o ňom nemal vedomosť ani žalovaný, ktorý predsa popieral už samotné hromadné prepúšťanie,

existenciu jeho informačných povinností, a aj žalovaný nárok), keď ani žalovaným koncipovaná Dohoda
o skončení pracovného pomeru takýto nárok žalobcu neobsahuje. Ak sa potom strany v Dohode o
skončení pracovného pomeru dohodli, že vyplatením mimoriadnej odmeny, budú vysporiadané všetky
nároky a pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu,
odvolací súd vyhodnotil, že takáto neurčitá a všeobecná formulácia (nespĺňajúca kritérium určitosti v

zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka), ktorá relevantným spôsobom nešpecifikuje o aké nároky a
pohľadávky zamestnanca vlastne ide, pričom z nej nie je ani zrejmé, že sa týka aj nároku žalobcu podľa
§ 73 ods. 8 Zákonníka práce, môže zahŕňať len vysporiadanie nárokov, o ktorých mali strany v čase jej
uzavretia vedomosť a prejavili vôľu s nimi disponovať, nie však vysporiadanie nárokov, o ktorých žiadna
zo strán v čase uzavretia Dohody vedomosť nemala.

32.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nakoľko žalobca a ani žalovaný nemali v čase uzatvárania
Dohody o skončení pracovného pomeru vedomosť o existencii nároku žalobcu voči žalovanému,

vyplývajúceho z ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nemohli v Dohode ani prejaviť vôľu takýto nárok
vysporiadať, a preto sa predmetná dohoda na tento nárok žalobcu, ak v tom čase existoval, nevzťahuje.

33.Z uvedených dôvodov rezultuje aj záver odvolacieho súdu, že odvolanie žalobcu je dôvodné, nakoľko
v dojednanej mimoriadnej odmene nebol s prihliadnutím na vôľu sporových strán zahrnutý aj žalovaný

nárok žalobcu podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko tento nárok žalobcovi s poukazom
na správne závery súdu prvej inštancie (ktoré si odvolací súd osvojil a poukazuje na ne) jednoznačne
vznikol.

34.

Podľa ust. § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odsekoch
2 až 4 a 6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného
prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa.
Žalovaná výška dvojnásobku priemerného mesačného zárobku žalobcu nebola medzi stranami sporná
(žalovaný vychádzal z rovnakej výšky priemernej mesačnej mzdy žalobcu pri stanovení jej ponúknutej

mimoriadnej odmeny, vypočítanej podľa jeho vzoru), a preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 5. 049, 51 eur.

35.

Podľa čl. II bod 4 pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami je mzda splatná najneskôr do 9. dňa
nasledujúceho mesiaca a vypláca sa bezhotovostne na účet určený zamestnancom.

36.

Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

37.

V zmysle ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

38.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení priznal odvolací súd žalobcovi aj príslušenstvo k
prisúdenejistiny,tedaúrokzomeškaniavovýške5%ročnezpriznanejsumyod11.08.2020,keďustálil,

že posledným dňom na výplatu mzdy (náhrady mzdy) žalobcovi bol deň 09. 08. 2020, a nasledujúcim
dňom 10. 08. 2020 sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením žalovanej sumy, pričom žalobca
žiadal v odvolaní priznať úrok z omeškania od 11. 08. 2020, čím bol odvolací súd viazaný. Základná
úrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnákudňu11.08.2020bolavovýške0%,zčohovyplýva
výška zákonného úroku z omeškania 5 % ročne.

39.

Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na úrok z omeškania
vychádzal z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04. 07. 2017, podľa

ktorého zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je
povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo.

40.Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 C. s. p.
zmenil, žalobe žalobcu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 5. 049, 51 eur
s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5. 049, 51 eur od 11. 08. 2020 do zaplatenia.

41.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2, §
255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v prvoinštančnom a odvolacom konaní priznal nárok

na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).