Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201301
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4322201301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, v
konanízastúpený:AdvokátskakanceláriaJUDr.JakubMandelík,s.r.o.,sosídlomZáhradnícka4836/51,
Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: Slovenská republika orgán
vystupujúci v mene štátu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie 757,08 eura s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 22. augusta
2024, č. k. 13C/17/2022-318, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie podľa § 12 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok,
ďalej iba „CSP“) rozsudkom zo dňa 22. augusta 2024, č. k. 13C/17/2022-318 žalobu zamietol. Zároveň
rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 1 písm. a/, § 3 ods. , písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm.

d/, § 9 ods. 1, §, § 16 ods. 1, § 18 ods. 2, 3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za
škodu“), § 442 ods. 1, 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 52 ods. 2 písm. a/, §
89 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „Zákon o priestupkoch“), § 1 ods. 1, 3, § 12 ods. 2, § 14
ods. 1, § 15 ods. 3, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Vyhláška“).

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa podanou
žalobou doručenou Okresnému súdu Levice domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 757,08 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 757,08 eur od 12.
01. 2022 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ako aj
náhrady trov konania. Na základe vykonaného dokazovania následne súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Žalovaná suma 757,08 eur s príslušenstvom predstavuje náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom a to konkrétne za právne služby poskytnuté žalobcovi

v správnom konaní o priestupku, vedenom pod sp. zn. ORPZ-LV-ODI2-581/2020-P. Súd mal z
obsahu súdneho a pripojeného priestupkového spisu za preukázané, že proti žalobcovi bolo vedené
správne konanie o prejednaní priestupku, skončené Rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Leviciach sp. zn. ORPZ-LV-ODI2-581/2020-P zo dňa 13.09. 2021, ktorým bolo zastavené konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
podľa § 22 ods. 1, písm. g/ Zákona o priestupkoch. Zo spáchania tohto priestupku bol obvinený žalobca.
Žalobca bol v správnom konaní zastúpený advokátom, pričom si vyúčtoval za poskytnutie právnej

pomoci (obhajobu) odmenu v sume 757,08 eur, ktorú mu je povinný zaplatiť žalobca. Žalobca dňa 26.
12. 2021 požiadal Slovenskú republiku (konajúcu prostredníctvom Ministerstva vnútra SR) o náhradu
škody vo výške 757,08 eur spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci, a to
začatím a vedením správneho konania o priestupku Okresným riaditeľstvom PZ v Leviciach, ODI, ČVS:
ORPZ-LV-ODI2-581/2020-P vedeného proti žalobcovi. Predmetné správne konanie sa po vykonanom

dokazovaní ukázalo ako neopodstatnené. Keďže Ministerstvo vnútra SR, ako orgán príslušný konať v
mene štátu písomným podaním zo dňa 12. 01. 2022 odmietlo uhradiť nárok na náhradu škody, žalobca
sa so svojím nárokom obrátil na súd. Žalobca ako poškodený si žalobou uplatnil voči štátu náhradu
odmeny advokáta za svoje zastupovanie v priestupkovom konaní.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa zaoberal a skúmal prioritne, či žalobca zastúpený právnym

zástupcom v priestupkovom konaní reálne tomuto zaplatil žalovanú sumu 757,03 eur, predstavujúcu
trovy právneho zastúpenia.

5. Na pojednávaní dňa 21. 05. 2024 si konajúci súd splnil svoju povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP a
uviedol predbežné právne posúdenie veci s tým, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody, t. j. že

reálne uhradil sumu, ktorú si uplatňuje podanou žalobou voči žalovanému. Na pojednávaní dňa 23. 07.
2024 právny zástupca žalobcu, ktorý žalobcu zastupoval aj v priestupkovom konaní potvrdil, že suma
757,08 eur predstavuje trovy právneho zastúpenia za zastupovanie žalobcu v priestupkovom konaní,
pričom nebola reálne zaplatená Advokátskej kancelárii JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o.. Právny zástupca
žiadal žalobe vyhovieť s odkazom na právny názor trestného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa

26. 10. 2016, sp. zn. Tpjn/300/2016, podľa ktorého „Nelze rovněž přehlédnout, že jde o náklady, které
poškozenému objektivně již vznikly, neboť byly účelně vynaloženy v souvislosti s uplatňováním nároku
poškozeného jeho zmocněncem, na jejichž úhradu má zmocněnec na základe smlouvy o zastupování
nárok. Proto i podle názoru trestního kolegia Nejvyššího soudu nic nebrání tomu, aby soud uložil
obviněnému povinnosť nahradit poškozenému náklady vzniklé přibráním zmocněnce v podobě odměny

za poskytnuté úkony právní pomoci a vynaložené hotové výdaje, i když je ještě poškozený neuhradil
svému zmocněnci“.

6. Zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu svedčí
existencia škody, existencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti medzi nimi.

Škoda ako predpoklad vzniku tejto zodpovednosti je daná, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 757,03 eur za
právne zastupovanie v priestupkovom konaní, ktorú sumu svojmu právnemu zástupcovi zatiaľ nezaplatil,
v dôsledku čoho v tomto spore nevedel preukázať zmenšenie svojho majetkového stavu v porovnaní
pred začatím priestupkového konania v porovnaní so stavom po ukončení priestupkového konania.

Ustanovenie § 17 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu nedefinuje presne pojem škody, a preto je
potrebné v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy v Občianskom zákonníku
podľa§442OZ.VObčianskompráveplatíprincípúplnejnáhradyškody(restitutioinintegrum),t.j.škodu
je potrebné nahradiť vždy v plnom rozsahu, aby sa majetkový stav poškodeného dostal do stavu, aký
tu bol pred vznikom škody. Určujúcim kritériom pre rozsah reparácie je vždy výška spôsobenej škody.

Skutočná škoda nevznikla, ak ku dňu rozhodovania súdu sa majetkový stav poškodeného dosiaľ neznížil
(Uz NS ČR z 29.01.2003, sp. zn. 25Cdo 586/2001). Škodu vo všeobecnosti je potrebné chápať ako
ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, c) je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

7.Zákonozodpovednostizaškodujekoncipovanýv§17ods.1tak,žesauhrádzaskutočnáškodaaušlý
zisk. Žalobca v tomto konaní neosvedčil základný predpoklad k tomu, aby bol v konaní úspešný, pretože
nepreukázal zmenšenie svojho majetkového stavu o žalovanú sumu, ktorú si uplatňuje od žalovaného,
keďže reálne trovy právneho zastúpenia vo výške 757,03 eur nezaplatil právnemu zástupcovi, ktorý ho
zastupoval v priestupkovom konaní.

8. Z tohto dôvodu žalobca neosvedčil vznik ujmy v jeho majetkovej sfére, nepreukázal zmenšenie
majetku o sumu 757,03 eur, ktorá ujma by bola objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmiabolabynapraviteľnáposkytnutímmajetkovéhoplnenia,predovšetkýmpeniazmi.Žalobcaakopoškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak
na ňom spočíva dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad,
musí škoda existovať najneskôr v čase, kedy o uplatnenom nároku rozhoduje súd. Ku dňu rozhodnutia

súdu žalobca nie len, že nepreukázal, že mu škoda reálne vznikla v majetkovej sfére, ale súdu potvrdil,
že uplatnený nárok žalobou voči žalovanému doposiaľ neuhradil svojmu právnemu zástupcovi. Žalobca
mal v konaní preukázať, že odmenu advokátovi zaplatil, čím sa mu znížil majetkový stav (rozsudok
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz27.novembra2003,sp.zn.3Cdo134/03).Rovnakoajrozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2013, sp. zn. 16Co 424/2012 akcentuje, že „Poškodený je

povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody leží tak práve na
navrhovateľovi dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla“. Ak neexistuje škoda v čase rozhodovania
súdu o uplatnenom nároku na jeho náhradu, bol nárok uplatnený predčasne (čo je aj tento prípad), čo má
za následok zamietnutie žaloby bez toho, aby bolo nutné zaoberať sa splnením ďalších predpokladov
zodpovednosti za škodu (aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 2601/2010). Majetkový
stav poškodeného, žalobcu je východiskovým pre zistenie existencie škody a pre vyčíslenie jej výšky, je

tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov (vecí) s určitou hodnotou vyjadrenou v peniazoch.
K zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota jeho aktív (prípadne sa zväčší
hodnota pasív) takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu
stavu zníži (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 8. februára 2001, sp. zn. 25Cdo 38/2000). Rovnaké
stanovisko zaujal aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí z 26. mája 2011 sp. zn. 13Co 13/2010, keď

uviedol, že „Škoda v uplatnenej výške žalobcovi dosiaľ nevznikla, pretože dosiaľ zo svojho majetku
nezaplatil sumu, ktorá podľa neho predstavuje škodu, ktorej náhrady sa domáha“.

9. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal faktické zmenšenie majetku, súd ustálil, že žiadna škoda v
majetkovej sfére žalobcu doposiaľ nenastala. V tomto štádiu konania je preto nárok žalobcu predčasný.

Pre neexistenciu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu súd žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, tak, že
žalovaný mal v spore plný úspech voči žalobcovi, a preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu

vyhovie a žalobcovi voči žalovanému prizná náhradu trov konania. V podanom odvolaní poukázal
na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Namietal, že počas
konania (ako aj s ohľadom na predbežné právne posúdenie) prezentoval viaceré argumenty, pre ktoré
sa nejaví ako vhodné aplikovať obvyklé ponímanie vzniku škody (až v momente faktickej úhrady
pohľadávky). Uvedené argumenty spočívali v špecifickom vzťahu klienta a jeho zástupcu, ktorý je

povinný konať v najlepšom záujme klienta, a nie sa sám pričiniť o vznik jeho škody, ktorej úhrada
zo strany štátu je vzhľadom na postoj štátu vždy otázna. Nemenej podstatným dôsledkom tohto
výkladu by bola situácia, kedy by pri zastupovaní nemajetného klienta škoda nevznikla nikdy napriek
tomu, že by jeho zástupca účelne vynakladal prostriedky na jeho obranu v jeho mene. Advokát by
mohol od vlastného klienta aj márne vymáhať tieto náklady a štát by ich napriek tomu neuhradil

s odôvodnením, že nedošlo k transakcii medzi klientom a advokátom. Uvedené len podčiarkuje
praktickú neúnosnosť požiadavky úhrady nákladov vopred. Okresný súd však tieto dôvody priamo
nekonfrontoval. Namiesto toho poukázal na viacero rozhodnutí slovenských a českých súdov, ktoré
boli vydané v skutkovo nepriliehavých okolnostiach, teda nezohľadňujúc špecifický vzťah klienta a jeho
zástupcu (konajúceho v najlepšom záujme klienta). Inak povedané, okresný súd v nadväznosti na

argumenty o nevhodnosti obvyklého posudzovania vzniku škody prezentuje zoznam rozhodnutí, ktoré
vysvetľujú práve obvyklé posudzovanie vzniku škody, čím sa so žalobcom argumentačne míňa. Žalobca
poukázal na praktickú neudržateľnosť aplikovania obvyklého ponímania vzniku škody v konkrétnych
okolnostiach prejednávanej veci a okresný súd v odôvodnení uviedol množstvo rozhodnutí, ktoré
sa k prejednávanej veci skutkovo ani nepribližujú. Požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia

nezodpovedá postup súdu, keď namiesto odpovede na konkrétne argumenty viazané na špecifikum
prípadu uvedie všeobecný výber rozhodnutí, ktoré vzišli z rôznych (a zároveň od prejednávanej veci
celkom odlišných) skutkových okolností.12. V ďalšom žalobca s poukazom na § 18 ods. 2 a 3 uviedol, že nárok na náhradu škody v
rozsahu trov vzniknutých v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu je viazaný
na ich účelné vynaloženie, nie zaplatenie. Účelným vynaložením treba rozumieť aj ich vynaloženie

splnomocneným právnym zástupcom v správnom konaní. Tento výklad podporuje (za primeraného
použitia) aj zbierkové rozhodnutie trestného kolégia NS ČR z 26. 10. 2016, sp. zn. Tpjn 300/2016
(R 2/2017), na ktoré opätovne žalobca poukazuje, pretože okresný súd ho žiadnym spôsobom
argumentačne nekonfrontoval navzdory tomu, že žalobca považoval tam uvedené závery za zásadné a
ďaleko vhodnejšie v prejednávanej veci. Je evidentné, že závěr prezentovaný trestným kolégiom NS ČR

sa prieči tradičnému ponímaniu damnum emergens, navzdory tomu ide o výklad nielen preukázateľne
možný, ale v konkrétnych okolnostiach potrebný, keďže zamedzuje praktickým dôsledkom, ktoré sú
zjavne negatívne (a preto je potrebné sa usilovať o taký výklad, ktorý im zabráni).

13. Okrem toho okresný súd nemal na zreteli ďalšie negatívne dôsledky, ktoré môžu nastať v
dôsledku osobitného režimu premlčania. Dôsledkom výkladu § 19 ods. 1 Zákona o zodpovednosti

za škodu prijatého okresným súdom môže byť situácia, kedy sa nárok na náhradu škody premlčí
skôr, ako škoda vôbec vznikne, pokiaľ klient svojmu splnomocnenému zástupcovi neuhradí odmenu a
výdavky v premlčacej dobe, ktorej začiatok je viazaný na oznámenie zrušujúceho alebo zmeňujúceho
rozhodnutia. V súdenej veci síce nejde o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ale nesprávnym
úradným postupom, to však nemá vplyv na výhradu voči možným nepriaznivým následkom výkladu

prezentovaného okresným súdom, v dôsledku ktorého tak všetky náklady ponesie účastník správneho
konania a jeho splnomocnený zástupca. Tento dôsledok, v spojení s už skôr uvedeným, dotvára celkový
obraz neudržateľnosti interpretácie okresného súdu.

14. Ďalej žalobca argumentoval tým, že žalobca bol účastníkom dopravnej nehody, utrpel ťažkú ujmu

na zdraví, čím sa ocitol v neľahkej situácii a následne s ním správne orgány zaobchádzali ako so
zodpovedným za predmetnú nehodu. Bezvýhradným trvaním na požiadavke uskutočnenia transakcie
medzi klientom a právnym zástupcom by bol žalobca povinný vynaložiť ďalšie vlastné finančné
prostriedky na zaplatenie nákladov účelne vynaložených na svoju obranu bez toho, aby bolo vôbec isté,
či tieto náklady štát niekedy nahradí. Podotkol, že akceptovaním pôvodného postupu správneho orgánu

by bol žalobca stratil možnosť domáhať sa náhrady škody na zdraví z povinného zmluvného poistenia
druhého účastníka nehody. Za týmto účelom nemal inú možnosť než sa brániť. Vzhľadom na vyššie
uvedené má žalobca zato, že „nákladmi vzniknutými v konaní“ ako je uvedené v § 18 ods. 2 a 3 Zákona
o zodpovednosti za škodu treba rozumieť aj náklady vynaložené splnomocneným zástupcom účastníka
priestupkového konania.

15. Okresný súd rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný
bol v konaní úspešný v celom rozsahu, avšak žiadne trovy mu nevznikli, nakoľko ide o subjekt, ktorý
poveruje úkonmi vo vzťahu k súdu svojich zamestnancov. Žalovaný nemusel v priebehu konania zaplatiť
ani súdny poplatok. Rovnako sa nevykonalo také dokazovanie, z ktorého by vznikali trovy. Preto bolo

potrebné s poukazom na zásadu hospodárnosti a procesnej ekonómie náhradu trov žalovanej nepriznať.
Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 2. 2018,
sp. zn. 7Cdo/14/2018 , R 72/2018: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v
súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu,
rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“.

16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobcom podanému odvolaniu uviedol, že má za to, že Okresný súd
Levice správne vyhodnotil skutkové okolnosti, pričom vydal vyššie uvedený rozsudok, ktorým žalobu
v celom rozsahu zamietol. Žalovaný opakovane uvádza skutočnosť, že žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že by uhradil trovy právneho zastúpenia. Pretože

žalobca nijako nepreukázal, že vyplatil advokátovi finančnú hotovosť, ktorá mala byť odmenou za
právne zastupovanie, tak mu nemohla ani žiadna škoda vzniknúť. Uviedol, že vznik majetkovej ujmy je
jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorý musí existovať v čase posudzovania
nároku poškodeného na náhradu majetkovej ujmy. Tvrdenie žalobcu, že mu vznikla nemajetková ujma
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom príslušníkov policajného zboru na priznanie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu nepostačuje a jej
vznik, existenciu a výšku je potrebné hodnoverným spôsobom preukázať. Odvolaciemu súdu navrhol
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.17. Žalobca v rámci odvolacej repliky poukázal na obsah podaného odvolania.

18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok

zvolením procesného postupu v zmysle § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané odvolanie
žalobcu je nedôvodné a z tohto dôvodu napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil stotožňujúc sa pritom s rozsahom ako aj obsahom odôvodnenia napadnutého
rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP), na ktoré v ďalšom poukazuje.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy

konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 18 ods. 3 veta prvá cit. zák., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré
zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta.

Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

20. V prípade tohto prebiehajúceho odvolacieho konania odvolací súd v nadväznosti na svoju zákonnú
povinnosť skúmať, či zo strany žalobcu napadnutý prvoinštančný rozsudok nebol vydaný v konaní

postihnutom výskytom niektorej z procesných vád v zmysle § 389 ods. 1 CSP, prijal ten záver, že
predmetný rozsudok ani jednou z procesných vád obsiahnutou v citovanom ustanovení CSP netrpí,
a preto ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

21. Pokiaľ ide o rozsah skutkového stavu zisteného konajúcim prvoinštančným súdom v danej

prejednávanej veci, tak tento je potrebné vyhodnotiť za plne postačujúci k zaujatiu právneho záveru,
pod vplyvom ktorého súd prvej inštancie podanú žalobu žalobcu z dôvodu jej predčasného podania
zamietol. Zaujatý právny záver súdu prvej inštancie vychádza z relevantnej aprobácie ním odcitovaných
ustanovení všeobecného hmotnoprávneho predpisu (OZ) ako aj špeciálnych právnych predpisov (zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a zákon

o priestupkoch) v rámci bodov 14. až 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj z odkazu súdu na
konkrétnu rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít ohľadom tejto problematiky (napr. Uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 29. 01. 2003, sp. zn. 25Cdo/586/2001, Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.
11. 2003, sp. zn. 3Cdo/134/03 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. 05. 2013, sp. zn.
16Co/424/2012). Taktiež aj proces hodnotenia v konaní predložených dôkazov zo strany súdu prvej

inštancie je potrebné vyhodnotiť za plne súladný s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP, čo znamená,
že takto nazhromaždené dôkazy boli vyhodnotené jednotlivo a zároveň aj v ich vzájomnej súvislosti,
s prihliadnutím na všetko vyšlé počas konania najavo.22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací
súd poznamenáva, že sa plne stotožňuje z hľadiska jeho významu s dominantným právnym názorom
prvoinštančného súdu, založeným na jeho konštatovaní v tom smere, že žalobca v danom spore

neuniesol dôkazné bremeno, aby preukázal zmenšenie svojho majetku práve o žalovanú istinu 757,03
eura, resp. ku dňu rozhodovania súdu nepreukázal, že by predmetnú sumu reálne uhradil jeho
vtedajšiemu(aajsúčasnému)právnemuzástupcovi,apretozuvedenéhodôvodubolopotrebnépristúpiť
k zamietnutiu danej žaloby. V súvislosti so zaujatím tohto právneho názoru, súd prvej inštancie po
argumentačnej stránke v súlade s ust. § 220 ods. 2 vety tretej CSP, t. j. presvedčivo odôvodnil svoje

zamietavé stanovisko vo vzťahu k uplatnenej žalobe.

23. V súvislosti s právnym posúdením inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v intenciách zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu súd prvej
inštancie správne vychádzal z kumulatívneho splnenia troch esenciálnych zložiek tohto inštitútu,
ktorými sú: existencia škody, existencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti

medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o kumulatívne (súčasné)
naplnenie týchto troch esenciálnych náležitostí, ako zákonného predpokladu pre úspešné uplatnenie
náhrady škody z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, tak aj podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť, pretože v rámci svojej dôkaznej
povinnosti žalobca nepreukázal splnenie jednej z troch kumulatívnych podmienok potrebných pre

úspešné uplatnenie tohto druhu náhrady škody. Za túto nesplnenú podmienku je potrebné v súlade
s názorom prvoinštančného súdu považovať existenciu škody na strane žalobcu, ktorá mu najneskôr
ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie mala vzniknúť tým spôsobom, že žalobca uhradil právnemu
zástupcovi, ktorý ho zastupoval v priestupkovom konaní, náklady vo výške 757,08 eura spojené
so žalobcovým právnym zastupovaním. Výsledok nečinnosti žalobcu v naznačenom smere ku dňu

rozhodovania prvoinštančného súdu, tento súd následne z právneho aspektu správne vyhodnotil tak, že
nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu, čo ním podanú žalobu stavia do pozície predčasnosti s potrebou
jej zamietnutia. Skutočnosť nezaplatenia žalovanej istiny 757,08 eura žalobcom ku dňu rozhodovania
prvoinštančného súdu, jeho súčasnému právnemu zástupcovi, ktorý je totožný s právnym zástupcom
žalobcu v priestupkovom konaní, potvrdil v tomto spore žalobca, čo s poukazom na ust. § 151 ods. 1

CSP znamená, že ide o skutočnosť, resp. tvrdenie nesporné.

24. Odvolací súd v súvislosti s potvrdením napadnutého rozsudku ako vecne správneho podľa §
387 ods. 1, 2 CSP uvádza, že z jeho pohľadu sa nemožno stotožniť s podstatnou argumentáciou
žalobcu ako odvolateľa prezentovanou v ním podanom odvolaní, vychádzajúcou z tvrdenia ohľadom

nesprávneho ponímania vzniku škody prvoinštančným súdom viažuceho sa až na moment faktickej
úhrady pohľadávky poškodeným. Žalobca na margo svojej argumentácie v naznačenom smere
opätovne dal do pozornosti odvolacieho súdu zbierkové rozhodnutie trestného kolégia Najvyššieho súdu
ČRzodňa26.10.2016,sp.zn.Tpjn300/2016publikovanépodR2/2017,sktorýmsasúdprvejinštancie
v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal. Aplikovanie klasického ponímania

vznikuškodykonajúcimsúdomvzhľadomnakonkrétneokolnostidanéhosporuspôsobujetotižpraktickú
neudržateľnosť takéhoto postupu súdu.

25.Pokiaľideovyslovenýnesúhlasodvolaciehosúdusvyššieoboznámenouargumentáciouodvolateľa,
tak tento je podmienený v súčasnosti rozdielnou právnou úpravou, týkajúcou sa kvalifikovania vzniku

škody na strane poškodeného obsiahnutou v rámci súčasne platného OZ na území Slovenskej republiky
a v rámci súčasne platného OZ na území Českej republiky. Zatiaľ čo právna úprava inštitútu škody,
resp. jej náhrady v zmysle § 442 OZ na území Slovenskej republiky zatiaľ nebola novelizovaná, na
rozdiel od Českej republiky, na našom území sa stále vychádza z platnosti tej zásady, že ak neexistuje
škoda na strane poškodeného v čase rozhodovania súdu o ním uplatnenom nároku na náhradu škody,

je potrebné takto uplatnený nárok z dôvodu jeho predčasnosti zamietnuť. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie dôvodne poukázal na uznesenie NS ČR zo dňa 29. 01. 2023, sp. zn. 25Cdo/586/2001.

Iná je situácia, čo sa týka ponímania tohto inštitútu v súčasnosti na území Českej republiky podľa
nového OZ, tak ako vyplýva z obsahu ust. § 2894 ods. 1 tohto zákonníka. Podľa takto novelizovanej

úpravy škodou sa totiž po novom rozumie nielen zníženie majetku poškodeného, t. j. jeho aktív, ale
aj zväčšenie dlhov (pasív). Takýmto náhľadom na čas vzniku škody na strane poškodeného, ktorý
náhľad je v súčasnej dobe odlišný od náhľadu na vznik škody na území Slovenskej republiky, stratila
opodstatnenie na území Českej republiky judikatúra aplikovaná súdmi účinná do prijatia nového OZ,podľa ktorej o vznik škody na strane poškodeného nešlo vtedy, ak mu vznikol pričinením žalovaného
dlh (v danom prípade nesprávnym úradným postupom žalovaného trovy právneho zastúpenia žalobcu
vo výške 757,03 eura). Pod vplyvom prijatia nového OZ v Českej republike, konkrétne aj princípu

vzniku škody na strane poškodeného, došlo na území tohto štátu aj k zmene rozhodovacej činnosti
(judikatúry) v tejto oblasti, príkladom čoho je napríklad žalobcom v prvoinštančnom aj v odvolacom
konanícitovanérozhodnutietrestnéhokolégiaNSČRzodňa26.10.2016,sp.zn.Tpjn300/2016.Odklon
judikatúry, resp. rozhodovacej činnosti súdov na území Slovenskej republiky ohľadom vzniku škody na
strane poškodeného je s poukazom na vyššie uvedené zrejmý a prezentovaný napr. Nálezom ÚS SR,

sp. zn. I. ÚS/207/2019 zo dňa 26. 09. 2019, rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 6Co/79/2017
zo dňa 28. 02. 2018. V kontexte uvedeného odvolací súd konštatuje, že náklady žalobcovi vzniklé
v danom priestupkovom konaní podľa § 18 ods. 2, 3 zák. č. 514//2003 Z. z., v súvislosti s jeho
právnym zastupovaním, mu ako škodu vo výške 757,08 eura spolu s príslušenstvom nemožno priznať,
pretože túto sumu do rozhodovania súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi neuhradil, čím nedošlo
k zmenšeniu majetku žalobcu.

26. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, taktiež
vzhľadom na žalobcom ako odvolateľom namietanú jeho nedostatočnosť, vykazuje tie esenciálne
náležitosti, ako sú zakotvené v ust. § 220 ods. 1 až 4 CSP, čo v konečnom dôsledku znamená, že je
aj presvedčivé.

27. Čo sa týka rozhodnutia prvoinštančného súdu súvisiacim výrokom o náhrade trov prvoinštančného
konania, tak tento je správny, nakoľko plne korešponduje s výsledkom sporu (plný úspech žalovaného)
ako aj aplikovanými ustanoveniami procesného predpisu (§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP). Napriek
tomu, že v tomto spore žalovaného nezastupoval advokát, ale iba jeho zamestnanec s právnickým

vzdelaním, táto skutočnosť ešte neznamená dôvodnosť tvrdenia žalobcu obsiahnutého v odvolaní,
že žalovanému z tohto dôvodu nárok na náhradu trov konania nemohol vzniknúť. Z obsahu spisu
v prejednávanej veci je zrejmé, že poverení zamestnanci žalovaného (E. E. F. a E. E. C.) sa v dňoch 21.
05. a 23. 07. 2024 zúčastnili pojednávania na súde prvej inštancie v Leviciach, pričom v tejto súvislosti
im vznikli určité náklady (napr. cestovné) o refundácii, ktorých za predpokladu ich uplatnenia žalovaným

rozhodol súd prvej inštancie správne, keď nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % priznal
úspešnému žalovanému v tomto spore voči neúspešnému žalobcovi.

28. S prihliadnutím na tieto dôvody, odvolací súd podané odvolanie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné,
s rozhodnutím o ňom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému vzhľadom na jeho plný úspech v tomto konaní priznal voči
neúspešnému žalobcovi 100 %-ný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).