Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-31S/214/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200643
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200643.1

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D.
XXXX/XX, XXX XX E., zast.: AKSK s.r.o. so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859
711 proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Ul. Vysokoškolákov
8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, takto

r o z h o d o l :

Žalobu odmieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“)
dňa 19.12.2022 sa žalobca domáhal, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi
ako opomenutému účastníkovi konania Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA-OSZP2 - 2019/004276-33/
Gr vydané dňa 18.12.2019 (ďalej aj „Záverečné stanovisko“) do troch dní od právoplatnosti uznesenia

správneho súdu. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že ako vlastník pozemku parc. č. 4462 a chaty
súp. č. 516 nachádzajúcich sa v k. ú. F. G. je chatárom v chatovej osade Jánošíkovo ležiacej v
Strečnianskom priesmyku, na pravom brehu Váhu pri ústí doliny Hoskora do Váhu. Poukázal na to,
že žalovaný po predchádzajúcom správnom konaní začatom dňa 16.10.2018 uskutočnenom podľa
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon EIA“ alebo „zákon č. 24/2006 Z. z.“) vydal

dňa 18.12.2019 Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA-OSZP2-2019/004276 - 33/Gr, ktorým podľa § 37
ods. 4 cit. zákona súhlasil s realizáciou cyklistickej diaľnice nazvanej „Žilina - Vrútky - Martin, úsek
Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (ďalej
ako „cyklodiaľnica“). Navrhnutá cyklodiaľnica má viesť cez chatovú osadu Jánošíkovo, pričom má byť
postavená aj na pozemkoch susediacich s pozemkom vo vlastníctve žalobcu, a to konkrétne parc. č.
4472. Navrhovateľom cyklodiaľnice i správneho konania vo veci posúdenia cyklodiaľnice na životné

prostredie podľa Zákona EIA je Žilinský samosprávny kraj (ďalej aj ako „ŽSK“ alebo „navrhovateľ“).
2. Žalobca v správnej žalobe tvrdí, že Záverečné stanovisko mu nebolo doručené, hoci sa s ním
ako s účastníkom administratívneho konania podľa Zákona EIA ústiaceho do vydania Záverečného
stanoviska malo konať, pretože Ústavou, Listinou i Dohovorom garantované základné práva (právo na
priaznivé životné prostredie, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, právo na zdravie
i právo na spravodlivý proces) môžu byť Záverečným stanoviskom priamo dotknuté, pričom od vydania

Záverečného stanoviska, t. j. odo dňa 18.12.2019, neuplynuli ku dňu podania tejto správnej žaloby
opomenutého účastníka viac ako tri roky.
3. Žalobca v bode 4. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcu ako neopomenuteľného
účastníka konania ústiaceho do vydania záverečného stanoviska“ poukázal na vydané Uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03. 2021 (ďalej aj „Uznesenie“), ktorým bola
odmietnutásprávnažalobaopomenutýchúčastníkov-žalobcovE.G.aD.G.-chatárovvchatovejosade

Jánošíkovo a uviedol, že toto Uznesenie nespôsobuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci a správna
žaloba žalobcu je prípustná. V bode 4.a) správnej žaloby označenej ako „Právo žalobcu na priaznivéživotné prostredie“ žalobca poukázal na čl. 44 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“), na obsah práva na životné
prostredievyplývajúcizcitovanejúpravyijudikatúryNajvyššiehosúduSR(ďalejaj„NSSR“)aÚstavného
súdu SR (ďalej aj „ÚS SR“). Žalobca uviedol, že svojou účasťou v správnom konaní o posúdení (vplyvu)

cyklodiaľnice na životné prostredie sa snaží o zachovanie priaznivého stavu životného prostredia pre
nasledujúce pokolenia. Samotná EIA slúži na to, aby sa tí, ktorých sa daný projekt, resp. daná činnosť
bezprostredne týka, mohli účinne zúčastňovať rozhodovania o tomto území a svojou účasťou sa snažiť
o zachovanie prírodného dedičstva pre budúce generácie. Súčasne tým materiálne chránia svoje právo
na priaznivé životné prostredie. Tvrdil, že žalobcovo právo na priaznivé životné prostredie môže byť

výstavbou a prevádzkou navrhnutej cyklodiaľnice priamo dotknuté, čo potvrdzuje aj samotné Záverečné
stanovisko, ktoré uvádza jednotlivé prípady negatívneho vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie,
vrátane chatovej osady Jánošíkovo a Národného parku Malá Fatra (ďalej aj „NP Malá Fatra“).
4. Žalobca v bode 4.b) správnej žaloby označenej ako „Chatová osada Jánošíkovo a jej unikátny
charakter“ poukázal na historické súvislosti vzniku predmetnej chatovej osady, pričom chatová osada
je uvádzaná vo všetkých relevantných mapách, všetky štátne orgány o nej vedia a nie je problém si

vyhľadať vlastníkov jednotlivých chát z katastra nehnuteľností. V bode 4.c) správnej žaloby označenej
ako „Účastníci EIA konania podľa EIA zákona“ žalobca uviedol, že podľa jeho právneho názoru
účastníkmi EIA konania sú:
(i) navrhovateľ-vzmysle§20ods.1a3,§30ods.1a2ZákonaEIAavzmysle§14ods.1(prvádefinícia
účastníka konania) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 64 Zákona EIA a s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl.
11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej
len „Listina“) a v spojení s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), keďže sa v EIA konaní konalo o základnom práve navrhovateľa
vlastniť majetok, ktorého súčasťou je aj právo navrhovateľa realizovať výstavbu cyklodiaľnice;

(ii) ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania k navrhovanej činnosti prihlási
postupom podľa § 24 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 Zákona EIA;
(iii) ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania prihlási postupom podľa § 24
ods. 4, t. j. podaním odvolania proti záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 v spojení s § 24 ods.
2 Zákona EIA; a tiež

(iv) fyzická alebo právnická osoba, ktorej subjektívne hmotné práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti môžu byť v zmysle všeobecného procesného ustanovenia § 14 ods. 1 (druhej definície
účastníka konania) Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a v súlade s príslušnými
ustanoveniamiÚstavy,ListinyiDohovorugarantujúcimipríslušnézákladnéprávaaslobody,záverečným
stanoviskom priamo materiálne alebo priamo právne dotknuté.

5. V bode 4.d) správnej žaloby označenej ako „Priamy vplyv záverečného stanoviska na základné
práva žalobcu“ žalobca s poukazom na citáciu z publikácie Správny poriadok. Komentár. týkajúcu
sa definície účastníka správneho konania, z ktorej vyplýva potreba preukázania možného priameho
právneho vplyvu a nielen možného priameho materiálneho vplyvu na práva žalobcu, konštatoval, že
samotný Zákon EIA vychádza z koncepcie fikcie priameho materiálneho vplyv na práva dotknutej

verejnosti (§ 24 ods. 2 veta druhá Zákona EIA). Tiež poukázal na § 3 písm. a) Zákona EIA a uviedol,
že životným prostredím dotknutej verejnosti musí by životné prostredie na území celej Slovenskej
republiky, keď v EIA konaní dotknutá verejnosť toto životné prostredie háji vo verejnom záujme a
súčasne však práve prostredníctvom EIA konania účinne chráni aj svoje právo na priaznivé životné
prostredie. Aj keď sa ust. § 24 ods. 2 veta druhá Zákona EIA vzťahuje na následné povoľovacie

konania a nie na samotné EIA konanie podľa Zákona EIA, je toto ustanovenie podľa žalobcu relevantné,
pretože ukazuje, ako zákonodarca vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia pristupuje k
určeniu podmienok pre priznanie účastníctva v administratívnych konaniach. Na uvedené je potrebné
prihliadnuťpriposudzovaníprávnejotázky,čižalobcovisvedčípostavenieneopomenuteľnéhoúčastníka
EIA konania. Z ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA vyplývajú dve alternatívy, keď priamy dotyk/vplyv na

právo dotknutej verejnosti na životné prostredie spôsobuje nielen samotné povolenie navrhovanej
činnosti alebo povolenie jej zmeny, ale tiež následná realizácia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny.
Ak by aj žalobca pripustil, že Zákon EIA vychádza z koncepcie priameho právneho dotyku/vplyvu
záverečného stanoviska na priaznivé životné prostredie dotknutej verejnosti, použitím argumentu a
minori ad maius, musí byť aj žalobca účastníkom EIA konania. Ak by sa totiž ust. § 24 ods. 2

Zákona EIA vykladalo tak, že obsahuje právnu fikciu priameho právneho dotyku/vplyvu následných
povolenínaprávodotknutejverejnostinaživotnéprostredieatýmvlastnezákonneodôvodňujepriznanie
postavenia účastníka dotknutej verejnosti v týchto následných povoľovacích konaniach, muselo by tým
viac úplne rovnaké pravidlo platiť aj vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca má totiž na rozdiel od dotknutejverejnosti priamy vzťah k územiu dotknutému výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice a k jeho jednotlivým
zložkám, a to tým, že (i) vlastní pozemok a chatu na pozemku susediacom s pozemkom, na ktorom
má byť cyklodiaľnica postavená a prevádzkovaná; (ii) žije ako chatár v chatovej osade Jánošíkovo

práve v chate a na pozemku, ktoré budú výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice priamo zasiahnuté/
dotknuté; (iii) žije v chatovej osade Jánošíkovo, ktorej charakter ako pokojnej chatovej osady určenej pre
rekreáciu a zároveň ako oblasť, „kde líšky dávajú dobrú noc“, sa radikálne zmení na jednu z mnohých
„občerstvovacích staníc“ na trase cyklodiaľnice, po ktorej sa môžu predovšetkým v jarných a letných
mesiacoch pohybovať stovky až tisícky cyklistov denne.

6. V bode 4.e) správnej žaloby označenej ako „Priamy materiálny vplyv záverečného stanoviska na
základné práva žalobcu“ žalobca uviedol, že priamo dotknuté môžu byť materiálne najmä tieto jeho
subjektívne hmotné práva ako konkrétnej fyzickej osoby žijúcej a vlastniacej rekreačnú chatu na území,
v ktorom, resp. v jeho bezprostrednej blízkosti, má byť postavená a prevádzkovaná cyklodiaľnica
ako navrhnutá činnosť: (i) základné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy
a čl. 35 ods. 1 Listiny samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie, pretože bude priamo

materiálne dotknuté/zasiahnuté jeho samotné bezprostredné životné prostredie a to odsúhlaseným
výrubom stromov a krovín, zmenou pôdnych podmienok, výstavbou cyklodiaľnice po dobu 18 mesiacov
a prevádzkou stavby cyklodiaľnice na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; (ii)
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny a základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru samostatne aj v spojení so zákazom

diskriminácie, predovšetkým právo na pokojné užívanie rekreačnej chaty a priliehajúceho pozemku
v rekreačnej chatovej osade Jánošíkovo, pretože sa radikálne zmení využitie susedných pozemkov
v porovnaní so súčasným stavom, pričom v prípade cyklodiaľnice ide o radikálnu a zásadnú zmenu
využitia pozemkov ležiacich priamo v niekoľkých chránených územiach, a to z doterajšej bezzásahovej
zóny na cyklistickú cestnú asfaltovú infraštruktúru; (iii) základné právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 10 ods. 2 Listiny
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru samostatne aj v spojení
so zákazom diskriminácie a to výstavbou cyklodiaľnice po dobu 18 mesiacov a prevádzkou cyklodiaľnice
na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; (iv) právo na ochranu zdravia podľa čl.
40 Ústavy a podľa čl. 31 Listiny, v rozsahu, v akom by tieto hodnoty a záujmy neboli už súčasťou práva

na priaznivé životné prostredie, a to samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie, keď by práve
výrub stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty I/18 i zo železnice na ľavom brehu Váhu,
mohol materiálne zasiahnuť aj do práva žalobcu na zdravie.
7. V bode 4. f) správnej žaloby označenej ako „Priamy právny vplyv záverečného stanoviska na
základné práva žalobcu“ žalobca s poukazom na ust. § 24 ods. 2 a § 3 písm. s) Zákona EIA uviedol,

že z uvedených ustanovení je možné dospieť k záverom, že (i) Zákon EIA predpokladá, že dotknutá
verejnosť, ako kategória širokej verejnosti, ktorá sa z nej vyčlenila prihlásením do EIA konania, má
minimálne záujem na EIA konaní a maximálne je EIA konaním dotknutá; (ii) povolením (vydaným v
povoľovacom konaní) týkajúcim sa navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je dotknutá verejnosť priamo dotknutá na svojom práve na

priaznivé životné prostredie. Medzi týmito mantinelmi „vplyvu“ a „riadneho vplyvu“ sa nachádza aj
žalobca a jeho právo na priaznivé životné prostredie môže byť Záverečným stanoviskom priamo
materiálnedotknuté.PodľažalobcuZáverečnéstanoviskoniejelen:(i)novokonštituovanýmoprávnením
navrhovateľa podať návrhy na začatie príslušných povoľovacích konaní podľa § 37 ods. 1 Zákona
EIA; (ii) záväzným súhlasným rozhodnutím pre povoľovacie konania podľa § 37 ods. 1 Zákona EIA;

ale predovšetkým (iii) špeciálnym, osobitným povolením, tzv. povolením sui generis podľa § 37 ods.
4 Zákona EIA, pretože v Záverečnom stanovisku žalovaný ako príslušný orgán, okrem celkového
hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti uvádza, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých
podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej
analýzy. Záverečné stanovisko je rozhodnutie vydané v osobitnom povoľovacom konaní podľa Zákona

EIA, ktoré je záväzné pre ďalšie povoľovacie konania. Ak teda žalovaný Záverečným stanoviskom
súhlasí s realizáciou výstavby a prevádzky cyklodiaľnice, a tým aj aprobuje a súhlasí so zásahmi
do (bezprostredného) životného prostredia žalobcu, keď sa výstavbou i prevádzkou cyklodiaľnice
životné prostredie žalobcu radikálne v porovnaní so súčasným stavom zmení, a to k horšiemu.
Žalobca nad rámec predmetu konania súčasne uviedol že žalovaným uložené opatrenia a podmienky

na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov cyklodiaľnice na životné prostredie
sú buď nedostatočné alebo všeobecné, až sú nevynútiteľné. Zo Záverečného stanoviska vyplýva
pre navrhovateľa subjektívne oprávnenie realizovať výstavbu cyklodiaľnice za splnenia podmienok
a opatrení uvedených v Záverečnom stanovisku, podať návrh na začatie nadväzných povoľovacíchkonaní a povinnosť navrhovateľa podľa § 38 ods. 1 Zákona EIA zabezpečiť súlad ním predkladaného
návrhu na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti so Zákonom EIA a so Záverečným
stanoviskom a jeho podmienkami. Týmto oprávneniam navrhovateľa súčasne zodpovedá subjektívna

povinnosťžalobcustrpieťrealizáciuvýstavbycyklodiaľnicezasúčasnéhosplneniapodmienokaopatrení
uvedených v Záverečnom stanovisku, podanie návrhu na začatie nadväzných povoľovacích konaní
podľa § 37 Zákona EIA a tiež zásah navrhovateľa do konkrétneho a bezprostredného životného
prostredia žalobcu spočívajúci vo výrube stromov a krovín, v 18 mesiacov trvajúcich stavebných prácach
spočívajúcich o. i. v odvoze zeminy, zmene pôdnych pomerov, vyasfaltovaní a vybudovaní 3 metre

širokého pásu, v sťaženom prístupe k Váhu a po dobu prevádzky cyklodiaľnice v celodennom a
takmer celoročnom pohybe značného počtu cyklistov v bezprostrednej blízkosti jeho rekreačnej chaty.
Uvedené zásahy do bezprostredného životného prostredia žalobcu sú kombináciou priameho právneho
vplyvu prejavujúceho sa v priamom materiálnom vplyve na jeho životnom prostredí. Aj keď samotné
Záverečné stanovisko ešte neoprávňuje navrhovateľa umiestniť a vybudovať cyklodiaľnicu, na to je
nevyhnutné vydanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia podľa zákona č. 50/1976 Zb. o

územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Stavebný zákon“), avšak vzhľadom na záväznosť Záverečného stanoviska pre ďalšie povoľovacie
konanie podľa § 37 ods. 1 a 38 ods. Zákona EIA, ako aj § 140c Stavebného zákona, znenie § 126 ods.
4 Stavebného zákona, podľa ktorého dotknutý orgán vo svojom stanovisku v procese posudzovania
vplyvov na životné prostredie podľa Zákona EIA môže uviesť, že jeho stanoviskom sa nahrádza aj jeho

vyjadrenie alebo stanovisko k posudzovanému zámeru v konaní, ktoré nasleduje podľa Stavebného
zákona, keď vzhľadom k tomu, že na začiatku administratívneho konania k navrhovanej činnosti podľa
tretej časti Zákona EIA nie je možné predpokladať, či dotknutý orgán svoje oprávnenie podľa cit. § 126
ods. 4 Stavebného zákona využije alebo nie, pričom postačuje úplne existencia zákonného oprávnenia
tohto orgánu na vydanie uvedeného stanoviska vzhľadom na celkovú časovú, odbornú, hmotnoprávnu

i procesnú právnu náročnosť administratívneho konania podľa tretej časti Zákona EIA, keď žiadny
navrhovateľ nepodáva návrh na posúdenie navrhovanej činnosti len tak, ale so zámerom a s cieľom
následne získať povolenie oprávňujúce ho realizovať navrhovanú činnosť a z toho vyplývajúcu motiváciu
žalobcu presadzovať všetkými dostupnými právnymi prostriedkami svoj zámer realizovať navrhovanú
činnosť a aktívne chrániť a hájiť svoje základné právo vlastniť majetok, keď by absencia účasti žalobcu

v postavení účastníka EIA konania žalobcu obrala o právnu možnosť účinne chrániť svoje základné
práva garantované Ústavou, Listinou i Dohovorom, keď by ani jeho aktívna účasť v ďalších povoľovacích
konaniach nemohla zvrátiť záväzný výsledok uvedený v Záverečnom stanovisku (súhlas/nesúhlas s
realizáciou navrhovanej činnosti a určenie podmienok podľa § 37 ods. 4 Zákona EIA) pre tieto ďalšie
povoľovacie konania, je evidentné, že Záverečné stanovisko sa priamo dotkne aj právneho postavenia

samotného žalobcu a jeho základných práv, vrátane práva na priaznivé životné prostredie.
8. V bode 4.g) správnej žaloby označenej ako „Ďalšie zásadné argumenty žalobcu na podporu právneho
záveru, že záverečné stanovisko má priamy právny vplyv na základné práva žalobcu“ žalobca pre
prípad oponentúry, že povinnosť strpieť výkon oprávnení ŽSK ako navrhovateľa majú aj všetci členovia
dotknutej verejnosti, a preto len strpenie výkonu týchto oprávnení nevyčleňuje žalobcu dostatočne a

individuálne v porovnaní s dotknutou verejnosťou a nemení tak jeho právne postavenie v porovnaní
so stavom pred vydaním Záverečného stanoviska, uviedol, že (i) na rozdiel od dotknutej verejnosti,
ktorá nevlastní žiadne pozemky a ani nežije na území, na ktorom má byť cyklodiaľnica vybudovaná
a prevádzkovaná, resp. v jej bezprostrednej blízkosti, žalobca takéto spojenie s dotknutým územím
má, a preto je miera jeho povinnosti strpieť výkon oprávnení navrhovateľa oveľa vyššia, väčšia a

intenzívnejšia; (ii) vo väčšine prípadov sú účastníci správneho konania, predovšetkým EIA konania a
v územnom a stavebnom konaní podľa Stavebného zákona, odlišní od navrhovateľa, povinní strpieť
výkon oprávnení navrhovateľa. Povinnosti týchto iných účastníkov sú výnimočné a nie sú typické pre
EIA konanie a konanie podľa Stavebného zákona; aj vlastníci pozemkov, na ktorých má byť samotná
cyklodiaľnica vybudovaná, sú tiež len povinní strpieť výkon oprávnení navrhovateľa (a to aj v prípade

vyvlastnenia pozemkov). Rozhodujúci podľa žalobcu preto nie je typ samotnej právnej povinnosti, ale jej
intenzita v porovnaní s inými subjektmi; (iii) podmienky pre účasť iných fyzických (právnických) osôb ako
navrhovateľa v správnom konaní, konkrétne EIA konania, nesmú byť nastavené tak vysoko, že ich nikto
nesplní, ale naopak, treba ich určiť tak, že ich splnia tí, ktorí majú materiálne spojivo s územím, na ktorom
sa má navrhovaná činnosť uskutočniť. Podľa žalobcu vlastníctvo chaty v chatovej osade Jánošíkovo a

jeho postavenie chatára v tejto chatovej osade je práve tým relevantným a zásadným spojením, ktoré
ho oddeľuje od iných členov dotknutej verejnosti; (iv) príliš prísne nastavenie podmienok pre priznanie
postavenia neopomenuteľného účastníka EIA konania pre osoby odlišné od členov dotknutej verejnosti
by viedlo k absurdnému výsledku, že ochrana práv týchto osôb by bola bez riadneho dôvodu faktickyi právne menšia ako členov dotknutej verejnosti a viedla by tak k výsledku, ktorý je v rozpore s cieľom
Zákona EIA, ktorý transponuje aj požiadavky Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých
verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „EIA Smernica“ alebo „smernica“)

do slovenského právneho poriadku i Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej aj
„Aarhuský dohovor“ alebo „dohovor“) a to rozšíriť možnosti širokej verejnosti zúčastniť sa rozhodovacích
procesov týkajúcich sa životného prostredia; (v) príliš prísne nastavenie podmienok pre priznanie
postavenia neopomenuteľného účastníka EIA konania pre osoby odlišné od členov dotknutej verejnosti,

a teda vylúčenie žalobcu z okruhu neopomenuteľných účastníkov EIA konania, by bol aj v rozpore so
samotným princípom legitímnej ochrany účastníkov konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, čl.
46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny i čl. 6 ods. 1 Dohovoru; (vi) príliš prísne nastavenie podmienok pre
priznanie postavenia neopomenuteľného účastníka EIA konania pre osoby odlišné od členov dotknutej
verejnosti, a teda vylúčenie žalobcu z okruhu neopomenuteľných účastníkov EIA konania, by bolo v
rozpore so znením § 24 ods. 2 v spojení s § 64 Zákona EIA a § 14 ods. 1 Správneho poriadku;

(vii) pre plnohodnotnú a skutočne materiálnu ochranu práva žalobcu na priaznivé životné prostredie
prostredníctvom práva na spravodlivé súdne a iné konanie teda nestačí len ochrana tohto jeho práva
(spolu s vlastníckym právom, právom na ochranu zdravia i právom na ochranu súkromného života) v
územnom konaní a v stavebnom konaní podľa Stavebného zákona, je nevyhnutná ochrana jeho práva
na priaznivé životné prostredie už priamo v EIA konaní a následnom správnom súdnom konaní.

9. V bode 4.h) správnej žaloby označenej ako „Zákaz diskriminácie“ žalobca tvrdil, že nepriznanie
postavenia účastníka EIA konania žalobcovi by viedlo k jeho diskriminácii, keď by navrhovateľ na
jednej strane mohol v konaní účinne chrániť svoje právo vlastniť majetok, na druhej strane by však
žalobca bez ospravedlniteľného dôvodu nemohol vôbec chrániť svoje základné právo vlastniť majetok,
čo je v rozpore s ustanoveniami Ústavy, Listiny a Dohovoru garantujúcimi základné právo vlastniť

majetok a zakazujúcimi diskrimináciu, nemohol by vôbec chrániť svoje základné právo na priaznivé
životné prostredie, právo na súkromný a rodinný život a právo na zdravie, čo je tiež v rozpore s
ustanoveniami Ústavy, Listiny i Dohovoru a to prostredníctvom svojho práva na spravodlivé súdne a
iné konanie a v rozpore so zákazom diskriminácie. Poukázal na to, že EIA konanie je multilaterálnym
procesom, v ktorom nevyhnutne dochádza ku kolízii záujmov medzi účastníkmi – záujmom navrhovateľa

uskutočniť navrhovanú činnosť a získať k nej súhlasné záverečné stanovisko na jednej strane a
na druhej strane záujmom fyzických osôb, vrátane žalobcu, túto činnosť neuskutočniť vôbec alebo
iným spôsobom ako navrhuje navrhovateľ, t. j. zachovať status quo, pretože navrhnutou činnosťou
a jej realizáciou môžu byť významne negatívne dotknutí na svojich právach. Ak nemal žalobca
možnosť svoje práva v konaní reálne brániť, pretože ako opomenutý účastník správneho konania

nemal možnosť predkladať dôkazy, resp. korigovať dôkazy predložené navrhovateľom, nemohol sa
vyjadriť ku kľúčovému dokumentu pre EIA konanie, ktorým je Správa o hodnotení navrhovanej činnosti,
vypracovaného navrhovateľom prostredníctvom odborne spôsobilej osoby, vedie to podľa žalobcu k jeho
materiálnemu a bezdôvodnému znevýhodneniu, t. j. k diskriminácii, v porovnaní s iným účastníkom -
vlastníkom, ktorým je navrhovateľ, pretože žalovaný neumožnil žalobcovi riadne chrániť svoje práva.

Takýmto prístupom by žalobcovi bolo odňaté právo na spravodlivý proces a ochranu jeho hmotných práv
(práva na priaznivé životné prostredie, vlastníckeho práva, práva na súkromný a rodinný život i práva
na zdravie) v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
10. Žalobca v bode 5. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcu ako neopomenuteľného
účastníka EIA konania ako priamy dôsledok postavenia navrhovateľa ako účastníka EIA konania a

zákazu diskriminácie žalobcu v porovnaní s navrhovateľom pri ochrane práv žalobcu“ pod písm. a)
poukázal na predmet EIA konania, ktorým je na základe návrhu Žilinského samosprávneho kraja ako
investora a navrhovateľa posúdenie vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie, vrátane zdravia ľudí
v súlade s § 2 písm. b), c), d) a e) Zákona EIA a súčasne vydanie záväzného súhlasu žalovaného
s realizáciou cyklodiaľnice spolu s príslušnými opatreniami, resp. vydanie záväzného nesúhlasu s jej

realizáciounakonkrétnychpozemkochvoformezáverečnéhostanoviskapodľa§37ods.1,4a5Zákona
EIA. V bode 5.b) správnej žaloby označenej ako „Navrhovateľ ako účastník EIA konania“ žalobca mal
za to, že vzhľadom na predmet EIA konania sa v EIA konaní rozhoduje o práve navrhovateľa realizovať
cyklodiaľnicu (s použitím finančných prostriedkov z eurofondov, t. j. za cudzie peniaze na cudzích
pozemkoch), pričom hodlá zmeniť súčasný skutkový i právny stav využívania dotknutého územia na iný,

pričom dotknutým územím je nielen územie, na ktorom má byť cyklodiaľnica postavená, ale aj susediace
pozemky a širšie okolie, vrátane chatovej osady Jánošíkovo a podstatnej časti obce Nezbudská Lúčka.
Podľa žalobcu je preto potrebné porovnať postavenie navrhovateľa s právnym postavením žalobcu.
Správny súd pritom nemôže (v súlade so všeobecným zákazom diskriminácie) vyžadovať, aby malžalobca iné, extra vlastnosti, ktoré musí splniť, aby sa mohol kvalifikovať ako účastník EIA konania.
Obsah vlastníckeho práva navrhovateľa a obsah vlastníckeho práva žalobcu musia mať rovnaký
obsah i procesné práva z toho vyplývajúce a tiež rovnaké procesné príležitosti účinne chrániť svoje

vlastnícke práva i právo na priaznivé životné prostredie. Základná charakteristika navrhovanej činnosti
totiž spočíva práve v tom, že sa má zmeniť spôsob využitia dotknutého územia, pričom dopady budú
tiež na susedné pozemky, resp. spôsob ich využitia a ľudia majúci vlastnícke práva k týmto susedným
pozemkom alebo žijúci na týchto susedných pozemkoch musia byť podľa žalobcu preto nevyhnutne
neopomenuteľnými účastníkmi EIA konania tak, aby mohli účinne chrániť svoje práva. Žalobca v prípade

realizácie cyklodiaľnice preukazuje, že táto bude mať zásadne negatívny vplyv predovšetkým na právo
žalobcu na priaznivé životné prostredie, vlastnícke právo i právo na súkromný a rodinný život a právo
na zdravie. V bode 5.c) správnej žaloby označenej ako „Charakter rozhodovania žalovaného vo forme
záverečného stanoviska“ žalobca poukázal na to, že žalovaný má návrh navrhovateľa na zmenu využitia
dotknutého územia riadne v EIA konaní posúdiť a za tým účelom vydať Záverečné stanovisko podľa §
37 ods. 4 Zákona EIA, pričom výsledok EIA konania vo forme Záverečného stanoviska môže mať priamy

vplyv/môže sa priamo dotknúť hmotných práv žalobcu uvedených v časti 4. správnej žaloby. Žalovaný
bol pritom povinný v EIA konaní postupovať v súlade so základnými zásadami správneho konania podľa
Správneho poriadku, bol povinný zistiť riadne skutkový stav (§ 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku
v spojení s § 64 Zákona EIA) a bol povinný postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi EIA konania
podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a za tým účelom bol povinný zistiť

riadne všetkých známych účastníkov EIA konania v súlade s § 18 ods. 3 Správneho poriadku. Ak by
bol takto žalovaný postupoval, musel by bez ťažkostí zistiť, že výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice
budú priamo dotknutí na svojich právach obyvatelia obce Nezbudská Lúčka, predovšetkým vlastníci
pozemkov susediacich s pozemkami, na ktorých má byť umiestnená a postavená cyklodiaľnica i chatári
z chatovej osady Jánošíkovo, predovšetkým vlastníci pozemkov susediacich s pozemkami, na ktorých

má byť umiestnená a postavená cyklodiaľnica. Ak by bol žalovaný zistil skutkový stav a posúdil v rámci
EIA konania možný vplyv cyklodiaľnice na duševné a fyzické zdravie ľudí po celej trase cyklodiaľnice a
tiež možný vplyv cyklodiaľnice na zdravie chatárov v chatovej osade Jánošíkovo i na životné prostredie
v tejto chatovej osade, mohol bez prekážok identifikovať chatárov v chatovej osade Jánošíkovo a pribrať
ich ako účastníkov do EIA konania, keď chatová osada Jánošíkovo je spolu s NPR Krivé stredobodom

celej cyklodiaľnice, je uvedená v projektovej dokumentácii predloženej navrhovateľom žalovanému v
rámci EIA konania a žalovaný o tejto chatovej osade vedel. Žalovaný sa mal preto rozhodnúť (v súlade
s eurokonformným výkladom príslušných slovenských právnych noriem vo svetle cieľov EIA Smernice),
či treba chatárom v chatovej osade Jánošíkovo doručovať oznámenie o začatí EIA konania, resp. ich o
prebiehajúcom EIA konaní do vlastných rúk alebo prostredníctvom verejnej vyhlášky v súlade s § 25 ods.

2 Zákona EIA a § 26 ods. 1 Správneho poriadku informovať aj na úradnej tabuli dočasne umiestnenej
priamo v chatovej osade Jánošíkovo, aby sa mohli reálne o EIA konaníA dozvedieť a chrániť tak svoje
hmotné práva.
11. Žalobca v bode 6. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcu ako neopomenuteľného
účastníka EIA konania ako priamy dôsledok záväznosti záverečného stanoviska pre ďalšie povoľovacie

konania, predovšetkým pre územné rozhodnutie a stavebné povolenie podľa stavebného zákona“
argumentoval, že ak Stavebný zákon „prevádza“ všeobecné procesné ustanovenie o účastníkoch
správneho konania podľa § 14 ods. 1, druhá definícia účastníkov konania Správneho poriadku do
hmotnoprávneho ustanovenia § 34 ods. 2 Stavebného zákona pre účely územného konania a § 59 ods.
1 písm. b) Stavebného zákona pre účely stavebného konania, neexistuje podľa žalobcu žiadny dôvod,

prečo by tie isté subjekty, t.j. fyzické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo
stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov, mohli byť priamo dotknuté v ich
vlastníckych právach len/až rozhodnutím vydaným v územnom a stavebnom konaní, a už by nemohli byť
priamo dotknuté v ich práve na priaznivé životné prostredie a vo vlastníckych právach aj/už Záverečným
stanoviskom vydaným v EIA konaní, keď sa rozhodnutia vydané podľa Stavebného zákona a podľa

Zákona EIA vzájomne ovplyvňujú a dopĺňajú.
12. V bode 6.a) správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcu ako účastníka EIA konania a jeho
hmotnoprávny pomer k predmetu EIA konania“ žalobca tvrdil, že je neopomenuteľným účastníkom EIA
konania vedúceho k vydaniu Záverečného stanoviska, pretože kvalita jeho vplyvu je priama, Záverečné
stanovisko ma preukázateľný a reálny vplyv na právne postavenie osoby žalobcu ako účastníka EIA

konania, konkrétne na jeho právo na priaznivé životné prostredie, vlastnícke právo, právo na súkromný
a rodinný život a právo na zdravie, pretože je spôsobilé priamo ovplyvniť jeho právne postavenie.
V bode 6.b) správnej žaloby označenej ako „Uznesenie Ústavného súdu č. k. III. ÚS 71/2021 - 68
zo dňa 29.01.2021 (ďalej „uznesenie Ústavného súdu“) a hmotné právo žalobcu na priaznivé životnéprostredie“ žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení síce
odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov (p. E. G. a p. D. G.), avšak s odôvodnením, že sťažovatelia
majú zachované svoje právne prostriedky, či už v rovine správnych konaní alebo správnych súdnych

konaní, v ktorých môžu ďalej namietať povolenie stavebných a iných činností, ktoré majú mať za
následok zásah do ich základného práva na priaznivé životné prostredie. Podľa žalobcu za takéto
konania je treba považovať predovšetkým toto správne súdne konanie týkajúce sa jeho postavenia
ako neopomenuteľného účastníka EIA konania. Ústavný súd zo súdnych a správnych konaní vo
svojom uznesení nijako nevylúčil EIA konanie ani samotnú správnu žalobu opomenutých účastníkov v

danej veci. Súhlasil s právnym názorom sťažovateľov, že ich právo na priaznivé životné prostredie je
nepochybne tvorené i tým, že ich chatová oblasť sa nachádza v doteraz inak nedotknutom prostredí, do
ktorého má byť zasiahnuté výstavbou cyklodiaľnice.
13. V bode 6.c) správnej žaloby označenej ako „Hmotnoprávna väzba k predmetu EIA konania“
žalobca pre prípad, že by bol správny súd názoru, že u žalobcu absentovala základná hmotnoprávna
väzba k predmetu EIA konania (vzhľadom na argumentáciu uvedenú v uznesení Krajského súdu

v Žiline č. k. 31S/48/2020), uviedol, že predmetom tohto konkrétneho EIA konania je posúdenie
vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie, vrátane zdravia ľudí a súčasne vydanie záväzného súhlasu
žalovaného s jej realizáciou spolu s príslušnými opatreniami alebo vydanie záväzného nesúhlasu s
jej realizáciou na konkrétnych pozemkoch v konkrétnom území vo forme záverečného stanoviska
podľa § 37 ods. 1 a 4 Zákona EIA, pričom v konaní sa rozhoduje o vlastníckom práve navrhovateľa

realizovať cyklodiaľnicu, keď právo na priaznivé životné prostredie a s ním spojená jeho ochrana nie
je len formálnou abstraktnou formuláciou v zmysle článku 44 ods. 1 Ústavy, ale jeho konkrétnym
obsahomjesubjektívnehmotnoprávneoprávnenieprislúchajúcefyzickýmosobámažalobcoviposkytuje
nástroje zabezpečujúce mu takú kvalitu životného prostredia, ktorá mu umožňuje nerušene žiť, a
to z hľadiska osobného i spoločenského života, mať právo na zdravé, priaznivé, vhodné, nerušené,

dôstojné životné prostredie, poskytujúce mu možnosti kvalitného bývania, dobrého životného pocitu,
zdravých pracovných podmienok a pod. Podľa žalobcu všeobecné procesné ustanovenie § 14 ods. 1
Správneho poriadku o účastníkoch správneho konania je potrebné vykladať v súlade s ustanoveniami
Ústavy, Listiny, Dohovoru, garantujúcimi základné a hmotné subjektívne práva žalobcu. Právo na
priaznivé životné prostredie má podľa žalobcu svoj hmotnoprávny a procesnoprávny aspekt, ktoré

zahŕňa aj oprávnenie žalobcu byť účastníkom správnych a súdnych správnych konaní, v ktorých môže
byť toto hmotnoprávne oprávnenie priamo dotknuté. Právo žalobcu na priaznivé životné prostredie je
nepochybne tvorené aj tým, že chatová oblasť sa nachádza v doteraz nedotknutom prostredí, do ktorého
má byť zasiahnuté výstavbou cyklodiaľnice, Záverečným stanoviskom predpokladané a odsúhlasené
zásahy do životného prostredia žalobcu, a to priamo v okolí pozemku a chaty žalobcu, v tesnej blízkosti

a priamo v chatovej osade Jánošíkovo sa priamo dotknú po dobu výstavby, aj po celú predpokladanú
dobu životnosti cyklodiaľnice, života aj zdravia žalobcu a jeho rodiny, t. j. aj jeho práva na priaznivé
životné prostredie a práva na duševné a fyzické zdravie a to najmä (i) predpokladanými negatívnymi
vplyvmi na chatovú osadu Jánošíkovo, (ii) výraznou zmenou krajinnej scenérie, (iii) radikálnou zmenou
charakteru chatovej osady Jánošíkovo z tichej rekreačnej oblasti na miesto s intenzívnou návštevnosťou

odhadovaných 20 000 cyklistov mesačne, (iv) radikálnou zmenou využívania územia patriaceho svojou
polohou i charakterom do chatovej osady Jánošíkovo na trvalú dopravu cyklistov a využívanie tohto
územia značným počtom cyklistov, s priamym vplyvom na využívanie ostatného územia ležiaceho
v chatovej osade Janošíkovo, vrátane pozemku patriaceho žalobcovi, na ktorom je postavená jeho
rekreačná chata, (v) výrubom značného počtu stromov a drevín v okolí Jánošíkova, v k.ú. F. G. a v

k.ú. G., (iv) zmenou pôdnych pomerov vybudovaním asfaltovej cesty a narušením záplavového územia
v okolí Jánošíkova, (pričom žalobca konkrétne odcitoval prislúchajúce parciálne časti zo Záverečného
stanoviska), Záverečným stanoviskom predpokladané odsúhlasené zásahy do životného prostredia
žalobcu vyššie opísané, a to priamo v okolí pozemku a chaty žalobcu, v tesnej blízkosti a priamo
v chatovej osade Jánošíkovo, sa priamo dotknú po dobu výstavby aj po celú predpokladanú dobu

životnosti cyklodiaľnice aj vlastníckeho práva žalobcu, aj jeho práva na súkromný a rodinný život;
vplyv cyklodiaľnice na životné prostredie bol posudzovaný práve preto, lebo navrhovaná činnosť môže
mať podľa odborného stanoviska samostatne alebo v kombinácii s inou činnosťou významný vplyv
na územie sústavy chránených území, pričom celá chatová osada Jánošíkovo, vrátane pozemku
žalobcu, sa nachádza v NP Malá Fatra, v tesnej blízkosti NPR Krivé, na územiach NATURA 2000,

pričom táto skutočnosť vytvára priamy dotyk Záverečného stanoviska na právo žalobcu na priaznivé
životné prostredie; súčasťou Záverečného stanoviska má byť aj posúdenie vplyvu príslušného zámeru
(cyklodiaľnice) aj na zdravie ľudí, vrátane žalobcu a chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, vrátane
únosnosti využitia územia, hluku a ďalších parametrov. Uvedená chatová osada je v Strečnianskompriesmyku jediná a práve trasovanie cyklodiaľnice cez ňu je kľúčové a nemožno ju tak nijakým spôsobom
vynechať. Žalobca poukázal na pasivitu všetkých štátnych orgánov, predovšetkým žalovaného, ako
aj navrhovateľa, keď chatárov nijako reálne neoslovili a o zámere cyklodiaľnice ich neinformovali tak,

aby sa EIA konania mohli zúčastniť. Žalovaný teda v tomto zmysle nezistil reálny stav veci a konal so
rozpore so zásadou materiálnej pravdy; navrhovateľ podal návrh na posúdenie cyklodiaľnice na životné
prostredie a žalovaný uskutočnil správne konanie podľa Zákona EIA, vydal Záverečné stanovisko, aby
navrhovateľ mohol podať návrhy na nadväzujúce povoľovacie konania s cieľom uskutočnenia svojho
zámeru. Žalobca mal za to, že Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 3S/48/2020 posúdil podmienky

priameho dotyku práva žalobcu na životné prostredie prísne formalisticky.
14. V bode 6.d) správnej žaloby označenej ako „Záväznosť záverečného stanoviska pre ďalšie
povoľovacie konania“ žalobca poukázal na vývoj právnej úpravy vo vzťahu k povahe a účinkom
Záverečného stanoviska, poukázal na aktuálne účinnú právnu úpravu uvedenú v § 37, § 38 a § 39
Zákona EIA. Poukázal tiež na ustanovenia Stavebného zákona, z ktorých podľa žalobcu vyplýva, že
žalobca nebude môcť v týchto nadväzujúcich povoľovacích konaniach vznášať pripomienky, námietky

a navrhovať dôkazy a vyvodzovať z toho vyplývajúce právne závery, ktoré majú svoje východisko v
samotnom Záverečnom stanovisku a v jemu predchádzajúcom EIA konaní, t. j. také pripomienky, ktoré
by sa týkali vplyvu cyklodiaľnice na jeho životné prostredie a na jeho právo na životné prostredie a
ďalšie základné práva, ak tieto pripomienky a námietky vychádzajú zo skutkových zistení a z nich
vyplývajúcich právnych záverov uvedených v Záverečnom stanovisku. Záverečné stanovisko preto

podľa žalobcu predstavuje prekážku veci rozhodnutej, pre nadväzujúce povoľovacie správne konania
podľa Stavebného zákona, aj pre iné povoľovacie konania, je záväzné. Žalobca tak v povoľovacích
konaniach nebude môcť plne a účinne chrániť svoje právo na priaznivé životné prostredie v chatovej
osade Jánošíkovo tak, ako je to možné práve v EIA konaní. Žalobca sa následne vyjadril k právnym
záverom uvedeným v Uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/48/2020 s tým, že ak by boli

závery v ňom uvedené správnym súdom akceptované ako vecne správne, viedlo by to k odňatiu
práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a jeho práva na priaznivé životné prostredie a ďalších
základných práv. Vyslovil názor, že v takom prípade by množina neopomenuteľných účastníkov EIA
konania podľa druhej definície § 14 ods. 1 Správneho poriadku bola prakticky prázdna. Argumentoval,
že ak túto definíciu nespĺňa ani žalobca na základe skutkových zistení, keď je dopad Záverečného

stanoviska na jeho právo na priaznivé životné prostredie vysoko intenzívny, nebude ju tak môcť vo
svojej podstate splniť žiadna fyzická alebo právnická osoba na Slovensku. Účastníkmi EIA konania by
tak zostal navrhovateľ a dotknutá verejnosť, ktorá sa do neho prihlásila, resp. podala odvolanie proti
Záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 3 alebo 4 Zákona EIA. Takýto výsledok by bol v protiklade
s § 64 Zákona EIA, podľa ktorého sa na EIA konanie vzťahuje Správny poriadok, vrátane § 14 ods.

1 a aj v rozpore s cieľmi, duchom a filozofiou Zákona EIA, ktorý vychádza z Aarhuského dohovoru
a transponuje Smernicu EIA do slovenského právneho poriadku, t. j. zabezpečiť čo najširšiu účasť
verejnosti v konaniach. Za absurdnú považoval takú interpretáciu ustanovení § 24 ods. 2 a 64 Zákona
EIA v spojení s § 3 písm. a) a písm. c) a § 18 písm. g) cit. zákona v spojení s § 14 ods. 1 Správneho
poriadku, že vo svojom dôsledku by prakticky vylučovali fyzické osoby v rovnakom postavení a za

podobného skutkového stavu, ako je žalobca, z automatickej účasti v EIA konaní a žalobca rovnako,
ako akékoľvek iné fyzické osoby v podobnom postavení ako žalobca, by tak boli odkázaní na účasť v
EIA konaní len ako dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 3 a ods. 4 Zákona EIA. V takomto prípade by
takýto výklad preniesol na žalobcu (ako účastníka) EIA konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku
všetky zásadné negatívne dopady spojené s porušením zásady materiálnej pravdy žalovaným riadne

zistiť skutkový stav a riadne posúdiť potenciálny vplyv cyklodiaľnice na životné prostredie a zároveň
riadne zistiť okruh známych účastníkov EIA konania tak, ako to vyplýva z obsahu podanej správnej
žaloby. Týmto dôsledkom by bolo podľa žalobcu odňatie práva na spravodlivý proces žalobcovi vo
vzťahu k ochrane jeho hmotného práva na priaznivé životné prostredie a ďalších základných práv.
Potenciálny dopad/vplyv Záverečného stanoviska na právo žalobcu na priaznivé životné prostredie i na

jeho vlastnícke právo, právo na súkromný a rodinný život a právo na zdravie je tak vzhľadom na jeho
právne účinky podľa § 37 ods. 4 v spojení s § 37 ods. 1, § 38 ods. 6 a § 39 ods. 1 Zákona EIA minimálne
rovnako intenzívny, ako je potenciálny dopad územného rozhodnutia na jeho vlastnícke právo podľa
§ 34 ods. 2 Stavebného zákona i potenciálny dopad stavebného povolenia podľa § 59 ods. 1 písm.
b) Stavebného zákona. Obidve tieto ustanovenia Stavebného zákona sú pritom konkretizáciou druhej

definície účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa žalobcu neexistuje
žiadny dôvod, aby sa rovnaký prístup nemohol uplatniť aj vo vzťahu k Záverečnému stanovisku.
15. Žalobca v bode 7. správnej žaloby označenej ako „Pravdepodobný významný nepriaznivý vplyv
cyklodiaľnice na právo žalobcu na priaznivé životné prostredie - Strečnianske meandre Váhu“ uviedolniektoré vybrané pravdepodobná nepriaznivé vplyvy výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na životné
prostredie, ktoré podporujú právny záver žalobcu uvedený v bode 4. správnej žaloby o tom, že tieto
pravdepodobne nepriaznivé vplyvy budú mať nevyhnutne priamy materiálny vplyv a v konečnom

dôsledku i priamy právny vplyv na právo žalobcu na životné prostredie, na jeho právo vlastniť majetok,
právo na súkromný a rodinný život i právo na zdravie. Výstavba a prevádzka navrhovanej cyklodiaľnice
a činnosti s ňou súvisiace rozšíria rozsah územia NP Malá Fatra, lokalít NATURA 2000 (konkrétne
SKUEV0252 Malá Fatra, SKCHUV033 Malá Fatra a SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu), ktoré
sú zasiahnuté antropogénnymi vplyvmi na úkor územia chráneného v súlade so záujmami ochrany

prírody a krajiny, poslaním NP Malá Fatra a účelom ochrany týchto území podľa zákona č. 543/2002
Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoPaK“). V rámci uvedeného
bodu správnej žaloby žalobca uviedol konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej tvrdil, že dôjde k a)
devastácii SKUEV0665 Strečnianskych meandrov Váhu a jeho ochranného pásma rozsiahlym výrubom
brehových porastov na ľavom brehu Váhu, b) devastácii SKUEV0665 Strečnianskych meandrov Váhu
a jeho ochranného pásma rozsiahlym výrubom drevín a budovaním cyklovalu na pravom brehu

Váhu pri chatovej osade Jánošíkovo, c) zhrnul negatívne dopady cyklodiaľnice na SKUEV0665
Strečnianske meandre Váhu a d) poukázal na absenciu akejkoľvek analýzy dopadu výstavby a
prevádzky cyklodiaľnice na SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu.
16. Žalobca v bode 8. správnej žaloby označenej ako „Pravdepodobný významný nepriaznivý vplyv
cyklodiaľnice na právo žalobcu na priaznivé životné prostredie - nepriaznivý pravdepodobný vplyv

cyklodiaľnice na ekologickú integritu SKUEV0252 Malá Fatra v okolí chatovej osady Jánošíkovo“
poukázal na nepriaznivé vplyvy výstavby cyklovalu a cyklodiaľnice na a) pozemok parc. č. 4472 v k. ú.
F. G., ktorý leží v bezcestnom území, b) na absenciu akejkoľvek analýzy dopadu výstavby a prevádzky
cyklodiaľnice na dolinu Hoskora ležiacu v SKUEV0252 Malá Fatra v okolí Jánošíkova, c) absenciu
akejkoľvek analýzy dopadu výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na chatovú osadu Jánošíkovo a na jej

obyvateľov a d) celkovo nedostatočne zistený skutkový stav vo veci vplyvu výrubu drevín na integritu
tohto územia.
17. Žalobca sa v bode 9. správnej žaloby označenej ako „K otázke doručovania záverečného stanoviska
verejnou vyhláškou a vplyvu tohto doručovania na postavenie žalobcu ako účastníka EIA konania“
vyjadril k možnému argumentu, podľa ktorého by v prípade počtu účastníkov EIA konania väčšieho

ako 20 mohol žalovaný doručovať žalobcovi Záverečné stanovisko verejnou vyhláškou v súlade s § 25
ods. 2 Zákona EIA, čím by bol žalobca v rovnakej pozícii ako v prípade správnej žaloby opomenutého
účastníka.AkbyajpodmienkynadoručovanieZáverečnéhostanoviskaverejnouvyhláškoubolisplnené,
v takejto verejnej vyhláške by podľa žalobcu museli byť uvedení všetci známi účastníci EIA konania,
vrátane žalobcu. Ak by tomu tak nebolo, žalobcovi aj ostatným známym účastníkom by svedčilo

postavenie opomenutého účastníka konania. Žalobca poukázal na právny názor niektorých autorov,
podľa ktorých postavenie opomenutého účastníka nepatrí tej osobe, s ktorou síce orgán verejnej
správy nekonal ako s účastníkom administratívneho konania, hoci jej takéto postavenie inak patrilo,
no vo veci vydané meritórne alebo konečné rozhodnutie, resp. opatrenie nebolo v zmysle osobitnej
právnej úpravy doručované jednotlivo do vlastných rúk, ale bolo oznamované verejnou vyhláškou,

pričom na podporu tohto právneho názoru odkazujú na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2
Sžp 19/2011 z 30.03.2012 (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol., Správny súdny
poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2018, 1824 s., str. 875). Uvedení autori však neuvádzajú, či
takáto verejná vyhláška musí alebo nemusí všetkých známych účastníkov správneho konania uvádzať
a táto otázka nebola ani predmetom príslušného súdneho sporu a Najvyšší súd SR sa k nej vo vyššie

citovanom uznesení ani nevyjadroval. Podľa žalobcu uvedený právny názor je potrebné chápať v tom
zmysle, že doručovanie správneho rozhodnutia verejnou vyhláškou obsahujúcou meno a priezvisko,
resp. dostatočne presnou definíciou/popisom príslušného účastníka, ktorý sa neskôr domáha správnou
žalobou opomenutého účastníka doručenia takéhoto správneho rozhodnutia do vlastných rúk, vylučuje
úspech takejto žaloby. Žalobca poukázal na to, že podľa správnej praxe stavebných úradov obsahujú

verejné vyhlášky podľa Stavebného zákona minimálne všeobecný popis/charakteristiku účastníkov
územného a stavebného konania, t. j. (bez uvedenia mena a priezviska týchto známych účastníkov,
ale tak, aby boli identifikovateľní, napr. ako „fyzické osoby a právnické osoby, ktorých vlastnícke alebo
iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu
byť v riešenom území rozhodnutím priamo dotknuté“ s uvedením príslušných nehnuteľností/objektov

a pod., prípadne ako „vlastníci pozemkov dotknutých stavbou“ alebo len ako „vlastníci susedných
pozemkov“. Otvorenou zostáva právna otázka, či takáto prax je dostatočná a či spĺňa požiadavky
určitosti a právnej istoty podľa § 47 ods. 2 v spojení s ods. 5 a § 3 ods. 2 veta prvá a § 16 ods. 3
Správneho poriadku. Podľa žalobcu takáto prax nie je v súlade s uvedenými ustanoveniami, ani v súladeso základným právom na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobca vyslovil názor, že na písomnostiach
doručovaných verejnou vyhláškou, vrátane záverečného stanoviska vydaného podľa Zákona EIA, je
nevyhnutné uvádzať meno a priezvisko všetkých známych účastníkov konania. Rovnaký názor ako

žalobcamajúajautoriKomentáraksprávnemuporiadku,podľaktoréhonapísomnostiachdoručovaných
verejnou vyhláškou správny orgán je povinný uviesť všetkých známych účastníkov konania. Ak by na
písomnosti doručovanej verejnou vyhláškou nebol uvedený niektorý z účastníkov konania, išlo by v
takom prípade o opomenutého účastníka konania. Na podporu tohto právneho názoru bol uvedený
odkaz na rozsudok Krajského súdu Hradec Králové č. k. 30A 95/2012 z 28. marca 2014 (viď Komentár

k správnemu poriadku, str. 229). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na právne úvahy uvedené v
predmetnom rozsudku. Napriek tomu, že ustanovenie § 69 ods. 2 českého zákona č. 500/2004 Sb.
správního řádu v znení neskorších predpisov explicitne určuje, že písomné vyhotovenie rozhodnutia
musí obsahovať meno a priezvisko všetkých účastníkov, k podobnému právnemu záveru podľa žalobcu
možnodospieťajvprípade§47ods.2aods.5slovenskéhoSprávnehoporiadkuupravujúcichobsahové
náležitostisprávnychrozhodnutívspojenís§3ods.2a§18ods.3Správnehoporiadku.Vtomtoprípade

však ani žalobca, ani iní chatári v chatovej osade Jánošíkovo a ani vlastníci príslušných pozemkov a
stavieb v obci Nezbudská Lúčka nachádzajúcich sa v blízkosti plánovanej trasy cyklodiaľnice, neboli v
Záverečnom stanovisku vôbec uvedení, a to ani presnou identifikáciu menom a priezviskom, ani nijako
inak. Z tohto dôvodu je potrebné žalobcu aj naďalej považovať za opomenutého účastníka EIA konania.
18. Žalobca v bode 10. správnej žaloby označenej ako „Porušenie zákonnej povinnosti žalovaného

účinne informovať žalobcu o EIA konaní a následne doručiť záverečné stanovisko žalobcovi“ uviedol, či
v tejto veci je potrebné rozhodnúť, či má prednosť (i) zásada rímskeho práva „vigilantibus iura scripta
sunt“ (práva patria len bdelým) a žalobcovia sa mali aktívne zaujímať o dianie okolo seba a mohli sa
dozvedieť o začatí EIA konania a prihlásiť sa do neho (§ 24 ods. 4 Zákona EIA) alebo (ii) ochrana
práva na priaznivé životné prostredie v spojení (iii) s doktrínou legitímneho očakávania chatárov v

chatovej osade Jánošíkovo, nachádzajúcou sa v NP Malá Fatra s 3. stupňom ochrany, SKUEV0252
Malá Fatra a SKUCHVÚ033 Malá Fatra,v tesnej blízkosti NPR Krivé a v ochrannom pásme SKUEV0665
Strečnianske meandre Váhu, že v tomto území sa nebudú stavať žiadne iné líniové ani iné stavby, keďže
sa tak nedialo posledných 50 rokov a neexistoval žiadny dôvod predpokladať, že by sa to mohlo zmeniť
najmä s ohľadom na neustále prísnejšiu legislatívu na úseku ochrany prírody a krajiny; pred vydaním

Záverečného stanoviska sa neuskutočnilo ani žiadne posúdenie žiadneho strategického dokumentu
ŽSKzameranéhonavýstavbucyklotrásvŽilinskomkrajinaživotnéprostredie,ktorébytakpredchádzalo
posúdeniu tejto konkrétnej cyklodiaľnice na životné prostredie podľa § 18 a nasl. Zákona EIA, z ktorého
by bolo možné vyvodzovať zmenu v prístupe k ochrane území dotknutých výstavbou cyklodiaľnice.
Zmenač.5ÚzemnéhoplánuveľkéhoúzemnéhocelkuŽilinskéhokrajaŽSK,ktorápredpokladávýstavbu

cyklodiaľnicepouskutočneníEIAkonania,savroku2018síceuskutočnilaabolaposudzovanáakoSEA,
ale stalo sa tak paralelne až v čase posudzovania vplyvu samotnej cyklodiaľnice na životné prostredie.
Informovanie verejnosti o týchto zmenách bolo tiež nulové; a v spojení (iv) s povinnosťou žalovaného
vhodne, včasne a účinné informovať o EIA konaní v súlade s čl. 6. 2 Aarhuského dohovoru, v súlade s čl.
6 ods. 4 EIA Smernice a s čl. 9 EIA Smernice a s ust. § 26 Správneho poriadku a § 25 ods. 2 Zákona EIA.

19. V bode 10.a) správnej žaloby označenej ako „Doktrína legitímneho očakávania“ žalobca ozrejmil
podstatu uvedenej doktríny, v zmysle ktorej orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania
postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto
orgánu účastník má a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánu verejnej moci
v podobných prípadoch. Žalobca má za to, že uvedenú doktrínu je možné aplikovať na situáciu, v ktorej

sa žalobca nachádzal pred EIA konaním a pred vydaním Záverečného stanoviska. Žalobca mal všetky
dôvody legitímne očakávať, že chatová osada Jánošíkovo a jej bezprostredné okolie, vrátane NPR Krivé
a SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu, nebudú zaťažené žiadnou novou výstavbou vzhľadom na
charakter týchto území ako osobitne chránených území. Chatová osada Jánošíkovo bola postavená v
30tych rokoch 20. storočia a po vypálení počas SNP bola postupne obnovená v 50tych a 60tych rokoch

20. storočia, t. j. ešte pred vyhlásením Chránenej krajinnej oblasti Malá Fatra a pred vyhlásením NP Malá
Fatra s účinnosťou od 01.04.1988. Žiadny orgán regionálnej alebo miestnej samosprávy ani vlastníci
lesných a pobrežných pozemkov Váhu až do EIA konania nenavrhli vybudovanie žiadnej cyklistickej
trasy na tomto území. Žiadny štátny orgán teda nikdy v minulosti neviedol žiadne konania týkajúce
sa trasovania a výstavby nových líniových stavieb a neexistoval žiadny dôvod domnievať sa, že toto

územie chránené vo verejnom záujme, by mohlo byť predmetom akejkoľvek ďalšej výstavby, už vôbec
nie výstavby v značnom rozsahu, ako to vyplýva z návrhu ŽSK na výstavbu cyklodiaľnice. Žalobca,
ako aj ostatní chatári v Jánošíkove, mohli teda legitímne očakávať, že príslušné štátne orgány nebudúviesť vôbec nejaké správne konanie vedúce k výstavbe líniových stavieb a rozhodovať (a už vôbec nie
pozitívne) o rozsiahlej výstavbe v tejto oblasti.
20. V bode 10.b) správnej žaloby označenej ako „Vhodné, včasné a účinné informovanie“ žalobcov

o EIA konaní podľa čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru a predovšetkým podľa čl. 6 ods. 4 EIA
Smernice a „vhodný postup“ žalovaného pri informovaní žalobcov o záverečnom stanovisku podľa čl.
9 EIA Smernice žalobca s poukazom na vyššie uvedené články Aarhuského dohovoru uviedol, že
zainteresovaná verejnosť má byť informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho
sa životného prostredia podľa okolností, či už verejným oznamom alebo jednotlivo, a to vhodným,

včasným a účinným spôsobom, pričom každá strana podnecuje potenciálnych žiadateľov, aby zistili
zainteresovanú verejnosť, vstúpili s nimi do diskusie a ešte pred požiadaním o povolenie jej poskytli
informáciu o cieľoch ich žiadosti. V tomto prípade to bolo podľa žalobcu primerané, pretože údaje o
chatároch boli a sú ľahko zistiteľné z katastra nehnuteľností. Žalobca mal za to, že príslušný správny
orgán nemôže vylúčiť aplikačnú prednosť Aarhuského dohovoru. Žalobca poukázal na to, že čl. 6 ods. 2
Aarhuského dohovoru bol prevzatý do čl. 6 ods. 4 EIA Smernice, podľa ktorého sa dotknutej verejnosti

poskytnú včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa procesu rozhodovania týkajúceho sa životného
prostredia uvedených čl. 2 ods. 2 (t. j. v konaní podľa národných EIA zákonov) a na tento účel je
oprávnenávyjadriťpripomienkyastanoviská,kýmsúeštepríslušnémuorgánuotvorenévšetkymožnosti
predtým, ako sa rozhodne o žiadosti o povolenie. Je potrebné uplatniť zásadu eurokonformného
výkladu, a preto žalovaný mal príslušné ustanovenia Správneho poriadku v spojení s ustanoveniami

Zákona EIA vykladať eurokonformne v súlade s čl. 6 ods. 4 a Smernice EIA tak, aby žalobcu riadne
o prebiehajúcom konaní informoval a pristupoval k nemu ako k účastníkovi EIA konania. Žalobca v
tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 280/18, ktorý sa zaoberal otázkou
výkladučl.6ačl.9tejtoEIASmernice.Podľatohtorozhodnutiamusíbyťdotknutáverejnosťinformovaná
o povoľovacom konaní (ktorým sa myslí podľa jej čl. 2 aj konanie podľa Zákona EIA) a o svojich

možnostiach zúčastniť sa na tomto konaní primeraným spôsobom dostatočne vopred. Výklad čl. 6
a čl. 9 Smernice EIA tak podľa uvedeného rozhodnutia bráni tomu, aby členský štát uskutočňoval
úkony účasti verejnosti na rozhodovacom procese o projekte na úrovni sídla príslušného regionálneho
správneho orgánu, nie na úrovni jednotky obce, v ktorej sa má tento projekt uskutočniť, ak konkrétne
uplatňované podmienky nezaručujú dotknutej verejnosti skutočne dodržanie jej práv, čo prislúcha overiť

vnútroštátnemu súdu. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie o povolení je ex post k dispozícii na
internetovej stránke Ministerstva životného prostredia (ďalej aj „MŽP“), nemôže byť považovaná za
dostatočnúzhľadiskazásadyefektivity,pretoževprípade,ženeexistovalidostatočnéinformácieozačatí
postupu účasti verejnosti, nemožno vo vzťahu k nikomu predpokladať, že sa informoval o uverejnení
príslušného konečného rozhodnutia. Žalobca nebol účinne informovaný o začiatku EIA konania: (i)

fyzické „odstrihnutie“ chatárov z Jánošíkova dané geografickými pomermi Strečnianskeho priesmyku
oddeľujúcimi Jánošíkovo od materskej Nezbudskej Lúčky, (ii) skutočnosť, že žalobca nemá v obci
NezbudskáLúčkatrvalýaniprechodnýpobyt,(iii)skutočnosť,žežalovanýnikdyvsamotnomJánošíkove
neumiestnil dočasnú fyzickú úradnú tabuľu ani iným spôsobom neumiestnil oznam o začatí EIA konania,
napriek tomu, že to § 26 ods. 2 umožňoval a (iv) skutočnosť, že žalovaný sa nikdy ani iným spôsobom

neobrátil na žalobcu a ani na iného chatára z Jánošíkova, napriek tomu, že priamo celé územie
Jánošíkova podliehalo posudzovaniu vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie, pretože trasovanie
cyklodiaľniceceztotoúzemiejeprecyklodiaľnicuurčujúce,čopodľažalobcuvediekzáveru,žežalovaný
porušil povinnosti vyplývajúce pre neho z čl. 6 ods. 4 a čl. 9 EIA Smernice. Pri uplatnení doktríny
legitímnehoočakávaniachatárovvosadeJánošíkovo,ženachránenomúzemínebudeprebiehaťžiadna

výstavba spolu s povinnosťou žalovaného uvedenou v čl. 6 ods. 4 v spojení s čl. 9 EIA Smernice a v
spojení so zásadou materiálnej pravdy, podľa žalobcu mal žalovaný žalobcovi Záverečné stanovisko
doručiť.
21. Žalobca navrhol, aby správny súd uznesením rozhodol o povinnosti žalovaného doručiť žalobcovi
Záverečné stanovisko zo dňa 18.12.2019 do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia a

priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom
rozsahu.
22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe doručenom správnemu súdu dňa 03.03.2023 poukázal
na chronológiu podávania rôznych podaní vo veci navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek
Strečno - Lipovec, Lipovec - Vrútky, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18 „cyklodopravná trasa)“,

keď v januári 2023 boli žalovanému doručené na vyjadrenie 3 identické žaloby vo veci opomenutého
účastníka konania, ktoré úzko súvisia (č. k. 31S/214/2022 - A. C., 30S/261/2022 - D. G., 32S/24/2022
- D. H. a spol.), hoci už uplynuli 3 roky od vydania rozhodnutia z procesu posudzovania navrhovanej
činnosti a všetci žalobcovia vo svojich žalobách zhodne uvádzajú, že vedeli o skutočnosti, že v roku2020 bola už takáto žaloba podaná a aj ukončená (žalobcami boli p. D. G. a p. E. G.), ktorá žaloba
bola zamietnutá Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021. Žalovaný
preto podané žaloby vyhodnotil ako účelové, resp. šikanózne. Žalovaný tiež poukázal na jednotlivé

podania p. D. G. adresované žalovanému, súdom i Krajskej prokuratúre v Žiline, čo žalovaný považuje
za šikanovanie. K tvrdeniu žalobcu, že je opomenutým účastníkom správneho konania vo veci vydania
Záverečného stanoviska, ktoré bolo vydané vo veci posúdenia navrhovanej činnosti podľa Zákona EIA,
žalovaný poukázal na cieľ tejto cyklotrasy, ktorým je zabezpečenie bezpečného koridoru pre cyklistov,
umiestneného mimo zóny automobilovej dopravy a zároveň sprístupnenie koridoru rieky Váh a jej okolia

pre využitie na šport, rekreáciu a cestovný ruch. Záverečné stanovisko bolo zverejnené na webovom
sídle E. I. J. C. v časti „Informačné systémy“, ako aj na stránke Okresného úradu Žilina, na stránke
navrhovateľa (Žilinský samosprávny kraj) a príslušných miest a obcí, ktoré sú navrhovanou činnosťou
dotknuté. Žalovaný nespochybňuje, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o
ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
SR, avšak ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a ktorá neobsahuje

priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Podľa žalovaného inštitút prednosti
sa môže vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný
všeobecnezáväznýpredpis.Zdôraznil,žeAarhuskýdohovorzaručujezainteresovanejverejnostiprístup
k informáciám o životnom prostredí, účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach
špecifikovaných v Prílohe I. Aarhuského dohovoru; v čl. 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru sa

uvádza, že Slovenská republika v súlade so svojím vnútroštátnym právom uplatní ustanovenia tohto
článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I., ktoré môžu mať významný
vplyv na životné prostredie. V bodoch 1 až 19 Prílohy Aarhuského dohovoru sú uvedené činnosti, na
ktoré sa priamo aplikujú ustanovenia dohovoru. Výstavba cyklotrás nie je uvedená v Prílohe I., v bode
1 až 19. Uvedený dohovor je rámcový dohovor, ktorý bol premietnutý a spodrobnený v Smerniciach

Európskeho parlamentu a tie boli následne transponované do zákonov Slovenskej republiky, (napr.
zákon č. 24/2006 Z. z.). Žalovaný uviedol, že Záverečné stanovisko bolo vydané podľa Zákona EIA,
procesposudzovaniabolzahájenýnazákladevydanéhostanoviskanaúsekuochranyprírodyakrajinya
vybranýchzložiekživotnéhoprostrediavzmysle§28ods.4zák.č.543/2002Z.z.Povinnosťpríslušného
úradu informovať verejnosť pri posudzovaní navrhovanej činnosti, na základe vydaného odborného

stanoviska, je upravená v § 24 ods. 1 písm. e) Zákona EIA, ktorý podrobne upravuje postavenie
verejnosti a dotknutej verejnosti v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie. Skonštatoval,
že žalovaný verejnosti v zmysle § 24 Zákona EIA viackrát vytvoril podmienky na zabezpečenie jej
účasti v konaní a k predmetnej navrhovanej činnosti bolo možné sa vyjadriť viacnásobne: predložiť
pripomienky k Rozsahu hodnotenia - 04/2016, zúčastniť sa na verejnom prerokovaní Správy o hodnotení

navrhovanej činnosti - 11/2018, predložiť stanovisko k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti -
11/2018 a podať odvolanie proti vydanému Záverečnému stanovisku v zákonom stanovenej lehote
12/2019 až 01/2020. Obsah všetkých písomností vydaných v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu
Záverečného stanoviska, bol vždy zverejnený na úradnej tabuli OÚ Žilina, na úradnej tabuli navrhovateľa
(ŽSK), na webovom sídle MŽP SR Bratislava, na úradných tabuliach jednotlivých obcí, ktoré sú

navrhovanou činnosťou priamo dotknuté (Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, Vrútky, Martin). Chatová
osada Jánošíkovo nie je právny subjekt, ktorý má svoju úradnú tabuľu a ani sa nikdy neprihlásil do
žiadnych správnych konaní prebiehajúcich na OÚ Žilina. Žalobca v osade nemá trvalý pobyt. K tvrdeniu
žalobcu o tom, že všetky úrady vedia o existencii chatovej osady Jánošíkovo a nie je problém si
vyhľadať vlastníkov jednotlivých chát z katastra nehnuteľností žalovaný uviedol, že orgány verejnej

správy nemusia vedieť o existencii tejto chatovej osady, ani iných chatových osád, nie je ani povinnosťou
žalovaného na území viacerých okresov, prípadne celého územia Žilinského kraja, ako sa bežne
posudzujú navrhované činnosti, vyhľadávať všetkých možných, resp. domnelých a iných vlastníkov, ktorí
sú dotknutí navrhovanou činnosťou, pretože ide o veľký počet subjektov. Ak by aj žalovaný pripustil
možnosť, že účastníctvo žalobcu v konaní vyplýva priamo zo zákona a nie je nutné, aby sa doň prihlásil

prejavením záujmu v zmysle § 24 ods. 3 Zákona EIA alebo podaním odvolania v zmysle § 24 ods. 4
Zákona EIA, orgán verejnej správy by vzhľadom na vysoký počet účastníkov konania bol nútený využiť
inštitút doručovania verejnou vyhláškou podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA a žalobca by bol v podstate
v rovnakom postavení, ako je tomu pri zverejňovaní jednotlivých dokumentov v rámci posudzovania
vplyvov, t. j. musel by sa aktívne zaujímať o dianie v jeho okolí pravidelným sledovaním úradných tabúľ

dotknutých obcí, OÚ alebo webového sídla MŽP SR. Žalovaný poukázal na úpravu uvedenú v § 37
ods. 6 Zákona EIA, z ktorej vyplýva povinnosť priameho doručovania Záverečného stanoviska len vo
vzťahu k navrhovateľovi, rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej
obci. Informovanosť ostatných subjektov, najmä verejnosti a dotknutej verejnosti, ktorá bola účastníkomkonania, sa uskutoční zverejnením Záverečného stanoviska na webovej stránke príslušného orgánu a
súčasne aj na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii, tak ako to vykonal konajúci orgán verejnej správy.
23. Žalovaný s poukazom na § 1 Zákona EIA zdôraznil účel posudzovania vplyvov na životné prostredie,

ktorým je prevencia negatívnych dôsledkov rôznych ľudských aktivít na životné prostredie, vrátane
zdravia. Uskutočňuje sa formou komplexného a odborného vyhodnotenia predpokladaných vplyvov
navrhovaných činností na životné prostredie, ešte pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred
ich povolením podľa osobitných predpisov. Realizačným výstupom posúdenia je výber optimálneho
variantu a návrh opatrení na elimináciu, resp. zníženie negatívnych vplyvov posudzovaných činností

na zdravie ľudí a životné prostredie. Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu ČR žalovaný uviedol, že sa nemôže riadiť zákonmi a právnymi normami cudzej krajiny. Žalovaný
ďalej poukázal na to, že na ďalších stranách správnej žaloby žalobca napáda obsah a znenie celého
Záverečného stanoviska z pohľadu ochrany prírody a krajiny. Toto však nie je predmetom správnej
žaloby, keďže táto bola podaná ako žaloba opomenutého účastníka konania. Žalovaný sa preto k bodom
7 a 8 správnej žaloby len okrajovo vyjadril s tým, že má za to, že realizáciou (navrhovanej) činnosti

nehrozí závažná ujma na životnom prostredí a samotná stavba cyklotrasy je vo verejnom záujme. K
otázke doručovania verejnou vyhláškou a tvrdeného porušenia informovať žalobcu o EIA konania (body
9 a 10 správnej žaloby) žalovaný opätovne zdôraznil, že ak by aj pripustil možnosť, že účastníctvo
žalobcu v konaní vyplýva priamo zo zákona a nie je nutné, aby sa doň prihlásil prejavením záujmu v
zmysle § 24 ods. 3 zákona EIA alebo podaním odvolania v zmysle § 24 ods. 4 Zákona EIA, orgán

verejnej správy by bol vzhľadom na vysoký počet účastníkov konania nútený využiť inštitút doručovania
verejnouvyhláškoupodľa§25ods.2ZákonaEIA,takžežalobcabybolvpodstatevrovnakompostavení,
ako je tomu pri zverejňovaní jednotlivých dokumentov v rámci posudzovania vplyvov. Poukázal na
okruh subjektov, ktorým je príslušný orgán v zmysle § 37 ods. 6 Zákona EIA povinný priamo doručovať
Záverečné stanovisko. Informovanosť ostatných subjektov - najmä verejnosti a dotknutej verejnosti,

ktorá bola účastníkom konania, sa uskutočňuje zverejnením Záverečného stanoviska na webovej
stránke príslušného orgánu a súčasne na jeho úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii, ako to aj žalovaný
vykonal. Žalovaný uzavrel, že žalobcu nepovažuje za účastníka EIA konania, Záverečné stanovisko
považuje za zákonné a navrhol žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), nakoľko bola podaná zjavne

účelovo a neoprávnenou osobou.
24. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že Záverečné stanovisko je nezákonné, a
preto sa žalobou opomenutého účastníka snaží dosiahnuť nápravu nezákonného stavu a ochrániť
životné prostredie Strečnianskeho priesmyku. Následne v bode 2 uviedol niektoré fakty o Záverečnom
stanoviskuadevastačnýchvplyvochcyklodiaľnice.Vbode3vysvetlildôvodynezákonnostiZáverečného

stanoviska. Zdôraznil špecifickosť danej lokality, poukázal na zákaz výrubu brehového porastu riek
podľa ZoPaK, zákaz odstraňovania brehových porastov podľa vodného zákona, zákaz výrubu drevín,
odstraňovania trvalých trávnych porastov a umiestnenia stavieb na pobrežných pozemkoch podľa
záväznej dokumentácie ochrany prírody - RÚSES – vypracovanej podľa ZoPaK, zákaz rozorávania
trvalýchtrávnychporastovavýrubudrevínnapozemkochv4.stupniochrany,zákazrozorávaniatrvalých

trávnych porastov a výrubu drevín na pozemkoch v ochrannom pásme SKÚEV0665 Strečnianske
meandre, v ktorom podľa § 103 ods. 4 ZoPaK platí na účely EIA konania tak isto 4. stupeň ochrany,
zákaz výstavby cyklodiaľnice na pozemku parc. č. 4472 k.ú. F. G. tvoriacom ochranné pásmo NPR
Krivé, v ktorom platí 5. stupeň ochrany na účely EIA konania podľa § 103 ods. 4 ZoPaK, 60 m
zákonné ochranné pásmo SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu a 60 m zákonné ochranné pásmo

prírodnej pamiatky Domašínsky meander ev. č. 243 ako ochranné pásmo prírodnej pamiatky nie je
určené k územnému rozvoju, a preto ani navrhovaná cyklodiaľnica nesmie byť v tomto ochrannom
pásmeumiestnená.Žalobcapoukázalnaprávnenázoryžalovanéhouvedenévovyjadreníaprezentoval
svoje právne názory vo vzťahu k otázke účastníctva žalobcu v konaní, zotrval na podanej správnej
žalobe. Tvrdil, že mal byť účastníkom konania, poukázal pritom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu

SR k základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu a k základnému právu na spravodlivé súdne
konanie. Mal za to, že rozhodnutím žalovaného - Záverečným stanoviskom môžu byť priamo dotknuté
základné práva žalobcu ako chatára z chatovej osady Jánošíkovo uvedené v jeho žalobe; tvrdil, že mal
byť účastníkom EIA konania priamo zo zákona, a to podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení
s § 24 ods. 2 a 64 Zákona EIA, berúc do úvahy aj účel sledovaný článkom 9.3 Aarhuského dohovoru

a nemusel sa tak do EIA konania samostatne prihlasovať; v súlade so zásadami správneho konania
uvedenými v § 3 Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA bol žalovaný povinný riadne zistiť
všetkých známych účastníkov EIA konania; žalovaný bol objektívne schopný svoje povinnosti podľa
Správneho poriadku bez akýchkoľvek ťažkostí splniť, keď sú z katastra nehnuteľností ľahko zistiteľníchatári v chatovej osade Jánošíkovo ako vlastníci chát, pritom osada Jánošíkovo sa v Záverečnom
stanovisku v rozličných kontextoch uvádza až 26 krát; žalovaný mohol objektívne najneskôr v priebehu
konania zistiť, že žalobca môže byť na svojich právach, vrátane práva na priaznivé životné prostredie

a vlastníckeho práva, priamo dotknutý, rovnako ako aj ostatní chatári v chatovej osade Jánošíkovo, a
mal z toho vyvodiť jediný možný záver a to: pribrať žalobcu, rovnako aj ostatných chatárov chatovej
osady Jánošíkovo ako účastníkov do EIA konania a doručiť žalobcovi a tiež ostatným chatárom do
vlastných rúk Záverečné stanovisko podľa § 24 Správneho poriadku, prípadne Záverečné stanovisko
doručovať verejnou vyhláškou podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA. Ak by aj žalobca pripustil, že žalovaný bol

oprávnený použiť doručenie Záverečného stanoviska verejnou vyhláškou podľa § 26 ods. 1 Správneho
poriadku, pretože mu aspoň niektorí účastníci EIA konania neboli známi, bol aj naďalej povinný v takejto
verejnej vyhláške označiť všetkých účastníkov konania, ktorí mu známi boli. Žalobca tvrdil, že Zákon
EIA neumožňuje doručovať Záverečné stanovisko verejnou vyhláškou účastníkom konania známym
príslušnému orgánu tak, ako to explicitne stavebnému úradu prikazuje § 36 ods. 4, § 42 ods. 2, §
61 ods. 4 a § 69 ods. 1 Stavebného zákona. Podľa žalovaného z § 37 ods. 6 Zákona EIA vyplýva

povinnosť priameho doručovania Záverečného stanoviska len subjektom v tomto ustanovení uvedeným,
v skutočnosti však žalovaný postupom podľa § 24 Správneho poriadku Záverečné stanovisko doručil
aj príslušníkom dotknutej verejnosti, ktorí sa do EIA konania prihlásili prejavením záujmu podľa § 24
ods. 2 a ods. 3 Zákona EIA. Žalobca ďalej v replike poukázal na predmet a účel EIA konania a na
aplikáciu zásady materiálnej pravdy a zásady postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi správneho

konania a povinnosť zistiť účastníkov EIA konania žalovaným; uviedol, že v žalobe aj v replike preukázal,
že žalovaný najneskôr v priebehu EIA konania musel nevyhnutne zistiť, že práve životné prostredie v
chatovej osade Jánošíkovo a v jej bezprostrednom okolí bude výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice
veľmi negatívne ovplyvnené. Tvrdil, že základným kritériom pre posúdenie účastníctva žalobcu v konaní
je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základné práva,

ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, a to aj vtedy, ak
príslušný právny predpis výslovne niekoho za účastníka konania neoznačuje. V tejto súvislosti poukázal
na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 219/07 z 13.03.2008. Ďalej poukázal na relevantnosť výkladu § 14
ods. 1 Správneho poriadku vo svetle účelu sledovaného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru podaného
NajvyššímsúdomSRvrozhodnutísp.zn.5Sžp/21/2012pretotosprávnesúdnekonanie.Žalobcazotrval

na petite uvedenom v správnej žalobe.
25. Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcu uviedol, že sa k nej nebude vyjadrovať, nakoľko nedošlo
k žiadnym novým skutočnostiam. Zdôraznil, že správna žaloba bola podaná vo veci opomenutého
účastníka a nie vo veci nezákonnosti Záverečného stanoviska, ktoré žalobca popisuje vo svojom
vyjadrení.

26. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a)
uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej

Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.
31S/214/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA- 31S/214/2022.
27. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd prejednal správnu žalobu
opomenutého účastníka bez nariadenia pojednávania, keďže predmetom posudzovania je len otázka,
či žalobcovi patrí postavenie opomenutého účastníka konania, t. j. posúdenie právnej otázky, resp.

procesnej podmienky konania podľa § 179 ods. 1 SSP a otázka, či od vydania napadnutého rozhodnutia
orgánu verejnej správy (Záverečné stanovisko zo dňa 18.12.2019, právopl. 27.01.2020) neuplynuli
viac ako tri roky. V prípade zistenia, že žalobcovi nesvedčí postavenie účastníka administratívneho
konania, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia orgánu verejnej správy (Záverečné stanovisko), t. j.
žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, správny súd rozhoduje uznesením, ktorým odmietne

správnu žalobu opomenutého účastníka konania v zmysle § 98 ods. 1 písm. e) SSP, ktoré rozhodnutie
je rozhodnutím procesného charakteru, a preto nie je potrebné, aby správny súd nariadil pojednávanie
(nejde o prejednanie veci samej). Takýto postup je súladný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá dokonca aj vo veci samej pripúšťa upustiť od
verejného ústneho pojednávania, ak ide o riešenie odborných či právnych otázok, o ktorých možno

rozhodnúť na základe spisu alebo o posúdenie, či sú vôbec dané podmienky konania (napr. rozsudok
ESĽP zo dňa 12.11.2002 Döry proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95), ako aj s judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 87/97, uznesenie sp. zn. II. ÚS 472/2013,
nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, nález sp. zn. II. ÚS 285/2017). V tejto súvislosti správny súd poukazujeaj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu SR, napr. rozhodnutie sp. zn. 1Sžk/12/2019
zo dňa 17.12.2019, podľa ktorého v prípade, ak bolo vydané procesné rozhodnutie, t. j. správny súd
nerozhodoval o veci samej, povinnosť nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP sa

na správny súd nevzťahuje.
28. Podľa § 179 ods. 1 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť

tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný
doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.
29. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
30. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2018 (ďalej len „Zákon EIA“)
tento zákon upravuje postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné
prostredie1) (ďalej len „posudzovanie vplyvov“).
31. Podľa § 2 Zákona EIA účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii

environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na
podporu trvalo udržateľného rozvoja,3)
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a
navrhovanej činnosti na životné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti a to

aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného
prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia,4)
e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení
činnosti podľa osobitných predpisov.2)

32. Podľa § 3 písm. c), f), r), s) Zákona EIA na účely tohto zákona
c) posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je postup uvedený v tretej časti tohto
zákona, v priebehu ktorého sa hodnotia pravdepodobné vplyvy navrhovanej činnosti alebo jej zmeny
na životné prostredie vrátane vplyvov na zdravie ľudí; tento postup zahŕňa vypracovanie zámeru,
určenie rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, vypracovanie správy o hodnotení

vplyvov navrhovanej činnosti alebo zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie (ďalej len "správa
o hodnotení činnosti") alebo jej zmeny a záverečného stanoviska z posúdenia navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny (ďalej len "záverečné stanovisko"), pričom pri všetkých fázach postupu je zabezpečená
účasť verejnosti a konzultovanie s verejnosťou a dotknutými orgánmi, a ak ide o posudzovanie vplyvov
presahujúcich štátne hranice, aj s dotknutou stranou,

f) navrhovaná činnosť alebo zmena navrhovanej činnosti (ďalej len "navrhovaná činnosť alebo jej
zmena")jerealizáciastavieb,inýchzariadení,realizačnýzámeraleboinýzásahdoprírodnéhoprostredia
alebo do krajiny meniaci fyzické aspekty lokality vrátane ťažby nerastnej suroviny,
r) verejnosť je jedna fyzická osoba, právnická osoba alebo viac fyzických osôb, alebo právnických osôb,
ich organizácie alebo skupiny,

s) dotknutá verejnosť je verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim
sa životného prostredia, alebo má záujem na takomto konaní; platí, že mimovládna organizácia
podporujúca ochranu životného prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v tomto zákone má
záujem na takom konaní.
33.Podľa§22ods.1,2ZákonaEIA(1)Akmábyťpredmetomposudzovaniavplyvovnavrhovanáčinnosť

alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti
alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer je
navrhovateľ povinný doručiť písomne a elektronicky a zároveň vopred dohodnúť s príslušným orgánom
potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil
k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29.

(2) Príslušný orgán na základe zámeru podľa odseku 1 vykoná posudzovanie vplyvov navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny vrátane postupu podľa § 23.
34. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona EIA (1) Príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom
webovom sídle , prípadne aj na svojej úradnej tabuli oa) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov,
konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu
vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,

b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní
alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne,
c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,
d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,

e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a § 23, rozsahu hodnotenia
podľa § 30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,
f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o
konaní verejného prerokovania,
g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne,
ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok

alebo otázok,
h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenia
štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť,
i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.

(2) Dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne
postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup
podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu.24) Právo
dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo
jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo

jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.
(3) Verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení
a) odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4,
b) odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30
ods. 8,

c) odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2,
d) odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9.
(4) Verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej
zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len “rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní“), alebo
proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o

vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého
odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29
ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním
odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení.
Poznámka 24) § 14 zákona č. 71/1967 Zb.

35. Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) (1) Účastníkom konania je ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,
že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo

dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
(2) Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.
36. Podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA ak sa zúčastňuje jedného konania viac ako 20 členov dotknutej
verejnosti, doručovať možno verejnou vyhláškou; členovia občianskej iniciatívy vytvorenej postupom
podľa § 24 ods. 11 sa na tieto účely považujú za jedného člena dotknutej verejnosti.

37. Podľa § 30 ods. 7, 8 Zákona EIA (7) Navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bezodkladne
informuje verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho
harmonograme spôsobom v mieste obvyklým.
(8) Verejnosť, dotknutá obec, dotknutý samosprávny kraj, dotknutý orgán a ďalšie osoby môžu predložiť
pripomienky k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny do desiatich pracovných dní od

jeho zverejnenia podľa odseku 7 príslušnému orgánu, ktorý ich po vyhodnotení doručí navrhovateľovi.
38. Podľa § 36 ods. 7 Zákona EIA odborný posudok je podkladom na vydanie záverečného stanoviska
podľa § 37.39. Podľa § 37 ods. 1, 4, 5, 6, 7, 8 Zákona EIA (1) Výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa

navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.
1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.
(4) V záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí

a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).
(5) Podrobnosti o obsahu záverečného stanoviska sú uvedené v prílohe č. 12.
(6) Príslušný orgán doručí záverečné stanovisko do 30 dní od jeho vydania navrhovateľovi, rezortnému
orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci a zverejní ho bezodkladne na
webovom sídle ministerstva a na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.
(7) Dotknutá obec, ktorej bolo doručené záverečné stanovisko, ho zverejní v lehote troch pracovných

dní od jeho doručenia na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na úradnej tabuli obce a oznámi,
kde a kedy možno doň dohliadať, robiť z neho výpisy, odpisy alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie.
(8) Platnosť záverečného stanoviska je sedem rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti.
Záverečné stanovisko nestráca platnosť, ak sa počas jeho platnosti začne konanie o umiestnení alebo
povolení činnosti podľa osobitných predpisov.2)

40. Podľa § 64 Zákona EIA na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní okrem
a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona,
b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3,
c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6,

d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2,
e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30,
f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
41. Podľa čl. 44 ods. 1, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (1) Každý má právo na priaznivé životné
prostredie.

(6)Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.
42. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37
ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
43. Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť

verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v
súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka
tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a
dosiahnutie blahobytu.
44. Podľa čl. 2 ods. 4, ods. 5 Aarhuského dohovoru na účely tohto dohovoru (4) “verejnosť“ znamená

jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi
alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny;(5)“zaintresovaná verejnosť“ znamená verejnosť,
ktorájealebobymohlabyťovplyvnenározhodovacímprocesomtýkajúcimsaživotnéhoprostrediaalebo
sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu
životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa

o rozhodovací proces.
45. Podľa čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány
podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na
rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.
46. Podľa čl. 6 ods. 1, 2, 4, 5 Aarhuského dohovoru

(1) Každá Strana
a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené
v Prílohe I;
b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia
o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné

prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a
c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať
ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana
domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.(2) Zainteresovaná verejnosť je informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa
životného prostredia podľa okolností, či už verejným oznamom alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným
a účinným spôsobom, okrem iného

a) o navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať;
b) o podstate možných rozhodnutí alebo o návrhu rozhodnutia;
c) o orgáne verejnej moci zodpovednom za prijatie rozhodnutia;
d) o uvažovanom postupe vrátane toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto informácia
i) o začiatku procesu;

ii) o možnosti účasti verejnosti;
iii) o čase a mieste akéhokoľvek plánovaného verejného prerokovania;
iv) o orgáne verejnej moci, od ktorého možno získať príslušné informácie a kde boli informácie na účely
preskúmania verejnosťou uložené;
v)opríslušnomorgáneverejnejmocialeboakomkoľvekinomúradnomorgáne,ktorémumožnopredložiť
pripomienky alebo otázky a časový rozpis na predloženie pripomienok a otázok, a

vi) o skutočnosti, aké informácie o životnom prostredí vzťahujúce sa na navrhovanú činnosť sú k
dispozícii, a
e) o skutočnosti, že činnosť podlieha vnútroštátnemu alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov
na životné prostredie.
(4) Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť

verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.
(5) Každá Strana, ak je to primerané, podnecuje potenciálnych žiadateľov, aby zistili zainteresovanú
verejnosť, vstúpili s ňou do diskusie a ešte pred požiadaním o povolenie jej poskytli informáciu o cieľoch
ich žiadosti.
47. Podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru každá Strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia orgánom

verejnej moci bola verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Každá Strana
sprístupní verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie
založené.
48. Správna žaloba opomenutého účastníka konania predstavuje osobitný typ všeobecnej správnej
žaloby, ktorá má zabezpečiť ochranu práv a právom chránených záujmov tým osobám, s ktorými

orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekonal ako s účastníkmi konania, hoci sa s nimi
ako s účastníkmi administratívneho konania malo konať a ktorým nebolo doručené rozhodnutie orgánu
verejnej správy vydané v tomto administratívnom konaní. Základným účelom takejto správnej žaloby
opomenutého účastníka v intenciách ust. § 179 ods. 1 SSP je výlučne samotné zabezpečenie doručenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd teda v konaní podľa § 179 ods. 1 SSP nepreskúmava

zákonnosť samotného vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy v administratívnom konaní. Pod
nekonaním ako s účastníkom konania podľa § 179 ods. 1 SSP je potrebné rozumieť taký postup
orgánu verejnej správy, ktorý protiprávne neumožnil žalobcovi uplatniť v administratívnom konaní jeho
účastnícke práva a súčasne takýto svoj postup zavŕšil samotným nedoručením v konaní vydaného
rozhodnutia žalobcovi. Správny súd pri správnej žalobe opomenutého účastníka skúma len to, či

sú kumulatívne splnené dve skutočnosti, a to: 1/ či od vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy
neuplynuli viac ako tri roky a 2/ či žalobcovi patrí postavenie opomenutého účastníka..
49. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaný vydal rozhodnutie č.: OU - ZA -OSZP2 -
2019/004276 - 33/Gr (Záverečné stanovisko) dňa 18.12.2019. Žalobca podal správnu žalobu Krajskému
súdu v Žiline (ako príslušnému správnemu súdu) dňa 19.12.2022 (pondelok), teda správna žaloba bola

podaná včas (§ 69 ods. 1, 3, 5, 6 SSP), keďže od vydania napadnutého rozhodnutia neuplynuli viac
ako tri roky.
50. Správny súd ďalej skúmal, či v prípade žalobcu ide o opomenutého účastníka administratívneho
konania, t. j. konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie - Záverečné stanovisko v zmysle § 37 ods. 1
Zákona EIA, a či v tomto administratívnom konaní mal žalovaný so žalobcom ako s účastníkom konať,

vrátane doručenia rozhodnutia - Záverečného stanoviska.
51. Z administratívneho spisu žalovaného i zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol v čase vydania
Záverečného stanoviska (a aj v súčasnosti je) vlastníkom pozemku parc. č. 4462 a chaty súp. č. XXX,
nachádzajúcich sa v k. ú. F. G. (ďalej aj „nehnuteľnosti“) v chatovej osade Jánošíkovo, ktorá leží v
Strečnianskom priesmyku, na pravom brehu rieky Váh a tvorí ju niekoľko chát.

52. Z administratívneho spisu vyplýva, že Žilinský samosprávny kraj ako navrhovateľ dňa 22.12.2015
doručil žalovanému žiadosť o odborné stanovisko k cyklodopravnej trase „Žilina - Vrútky - Martin,
úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18“ (cyklodiaľnica). Táto cyklodiaľnica
bola plánovaná v katastrálnych územiach obcí Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a v katastrálnomúzemí miest Vrútky a Martin, v okresoch Martin a Žilina, v Žilinskom kraji a mala prechádzať aj okolo
chatovej osady Jánošíkovo. Žalovaný rozhodnutím č.: OU- ZA- OSZP1 - 2016/001502 - 008/Ryb zo
dňa 23.02.2016 (právopl. 21.03.2016) vyslovil, že navrhovaná činnosť (cyklodiaľnica) je predmetom

posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa osobitného predpisu (zákon č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Dňa 18.04.2016 žalovaný po prerokovaní s navrhovateľom, Ministerstvom dopravy a
regionálneho rozvoja SR (ďalej aj „MDaRR SR“), Ministerstvom životného prostredia SR (ďalej aj
„MŽP SR“), obcami Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestami Vrútky a Martin, Štátnou ochranou

prírody SR, Banská Bystrica (ďalej aj „ŠOP SR“) a Občianskym združením Nádej pre Sad Janka Kráľa,
Bratislava (ďalej aj „OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa“) vypracoval „Rozsah hodnotenia navrhovanej
činnosti“ (ďalej aj „Rozsah hodnotenia“), v ktorom boli stanovené: 1/ Varianty pre ďalšie hodnotenie,
2/ Rozsah hodnotenia: 2.1. Všeobecné podmienky a 2.2. Špecifické podmienky (o. i. navrhovateľ mal
podľa bodu 2.2.7. Bližšie špecifikovať parametre navrhovaných lokalít (lokalizácia, mapové zobrazenia,
charakteristika) a v správe o hodnotení konkretizovať nároky na chránené územia v súvislosti s

plánovanými aktivitami, ako aj vplyvy na záujmy ochrany prírody a krajiny a územia chránené podľa
medzinárodných dohovorov a všetky prvky ÚSES v dotknutom území. Pre hodnotenie vplyvu na územia
sústavy NATURA 2000 bolo požadované vykonať primerané posúdenie podľa vypracovanej metodiky.)
Rozsah hodnotenia bol zverejnený na webstránke K., ako aj na stránke Okresného úradu Žilina
(žalovaný). K Rozsahu hodnotenia podali pripomienky v zmysle § 30 ods. 6 Zákona EIA nasledovné

subjekty: Modrá planéta - HEARTH, Občianske združenie za udržateľný rozvoj regiónov, Žilina (ďalej
aj „OZ Modrá planéta -HEARTH“), A. D. L., M., Slovenský cykloklub Piešťany, ŠOP SR a MŽP SR.
Žalovanýdoručenépripomienkydňa10.05.2016postúpilspolusichvyhodnotenímnavrhovateľovinaich
zapracovanie do Správy o hodnotení navrhovanej činnosti. Podľa oznámenia zo dňa 25.11.2016 sa na
návrh navrhovateľa rozsah hodnotenia zmenil - doplnil v bode 1. Varianty pre ďalšie hodnotenie, pričom

pre ďalšie hodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti (cyklodiaľnica) boli určené 3 varianty riešenia (Nulový
variant -stav, ak by sa činnosť nerealizovala; Variant 1 - predložený navrhovateľom so stanoveným
Rozsahom hodnotenia; Variant 2 - riešenie zmeny navrhovanej činnosti, ktorá spočíva v nasledovnom:
do technickej štúdie, ktorá bola podkladom pre stanovenie Rozsahu hodnotenia v apríli 2016, boli
doplnené 2 úseky cyklotrasy C.9 a C.10). Uvedené doplnenie bolo vyhodnotené ako opodstatnené a

je neoddeliteľnou súčasťou stanoveného Rozsahu hodnotenia pre navrhovanú činnosť „Žilina - Vrútky
- Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18“ (cyklodopravná trasa) zo
dňa 18.04.2016, pod č.: OU-ZA-OSZP2-2016/018158/Gr.
53. Navrhovateľ (ŽSK) dňa 15.10.2018 predložil žalovanému Správu o hodnotení navrhovanej činnosti
„Žilina-Vrútky-Martin,úsekStrečno-Lipovec,Vrútky-MartinmimocestnéhotelesaI/18(cyklodopravná

trasa)“ (ďalej aj „Správa o hodnotení“), ktorá bola spracovaná v súlade s Rozsahom hodnotenia zo dňa
18.04.2016. Žalovaný v prílohe podania zo dňa 16.10.2018 zaslal dátový nosič obsahujúci uvedenú
Správu o hodnotení mestám Žilina, Vrútky a Martin a dotknutým obciam Strečno, Nezbudská Lúčka a
Lipovec, oznámil, že dňom doručenia Správy o hodnotení navrhovateľom žalovanému dňa 15.10.2018
začalsprávnekonanievoveciposudzovaniapredpokladanýchvplyvovnaživotnéprostredieažeSpráva

je zverejnená na stránke: http://www.enviroportal.sk/slc/eia/detail/ - zilina - vrutky - martin - usek - strecno
- lipovec - vrutky - martin - mimo – cestneho. Súčasne dotknuté obce požiadal, aby informovali verejnosť
do troch pracovných dní od doručenia tohto oznámenia o Správe o hodnotení navrhovanej činnosti
spôsobom v mieste obvyklým a zároveň verejnosti oznámili, kedy a kde je možné do Správy o hodnotení
navrhovanejčinnostinahliadať,stým,žeSprávaknavrhovanejčinnostimusíbyťverejnostisprístupnená

najmenej po dobu 30 dní od zverejnenia informácie o jej doručení a účastníci konania a zúčastnené
osoby majú možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu
jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň dotknuté obce vyzval o zaslanie písomného
stanoviska k predmetnej Správe v lehote 30 dní od jej doručenia. Žalovaný ďalej o predložení Správy
podaním zo dňa 16.10.2018 informoval aj dotknuté orgány, rezortný orgán, povoľujúci orgán, ako aj

doterajšiu zainteresovanú verejnosť (OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa, OZ Modrá planéta - HEARTH,
A. D. L., M. a Slovenský cykloklub Piešťany). Navrhovateľ následne podaním zo dňa 22.10.2018 v
spolupráci s dotknutými obcami zvolal verejné prerokovanie Správy o hodnotení na deň 13.11.2018 v
klubovni ŽSK, pričom uvedenú pozvánku zaslal o. i. obciam Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestu
Vrútky a požiadal ich, aby túto skutočnosť oznámili verejnosti na úradnej tabuli obce, na webovom sídle

obce, resp. iným spôsobom v mieste obvyklom. Rezortný orgán, dotknuté orgány, dotknuté obce (obce
Lipovec, Strečno, Nezbudská Lúčka a mesto Žilina) i zástupcovia vyššie uvedenej zainteresovanej
verejnosti predložili k Správe o hodnotení svoje písomné vyjadrenia.54. Žalovaný dňa 28.11.2018 následne určil odborne spôsobilú osobu na spracovanie odborného
posudku pre navrhovanú činnosť. Dňa 20. mája 2019 navrhovateľ predložil žalovanému Odborný
posudok k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,

Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (opravený o vytknuté
nedostatky dňa 01.03.2019). Žalovaný podaniami zo dňa 27.05.2019 a 26.08.2019 požiadal MŽP SR
o stanovisko k návrhu Záverečného stanoviska podľa Zákona EIA, ktoré tvorilo prílohu uvedených
podaní. MŽP SR žalovanému doručilo dňa 04.10.2019 stanovisko k navrhovanému Záverečnému
stanovisku, ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 02.12.2019. Žalovaný následne dňa 18.12.2019 vydal

Rozhodnutie č.: OU- ZA- OSZP2-2019/004276 - 33/Gr, ktorého obsahom bolo Záverečné stanovisko
k navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo
cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (časť II.), s vymedzeným účelom navrhovanej činnosti -
vybudovanie novej cyklodopravnej trasy spájajúcej obce Strečno (okres Žilina) a mesto Vrútky (okres
Martin), pričom užívateľmi navrhovanej činnosti budú Žilinský samosprávny kraj, resp. obyvatelia
dotknutých obcí Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Martin, obyvatelia regiónu Žilinského

samosprávneho kraja a návštevníci z ostatných regiónov Slovenska, prípadne zo susedných štátov.
Navrhovaná činnosť bude situovaná v Žilinskom kraji v okresoch Žilina a Martin, na území obce
Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Vrútky a v katastrálnych územiach Strečno, Nezbudská
Lúčka, Lipovec a Vrútky, a to v rámci zastavaného územia dotknutých obcí a mesta, ako aj mimo
zastavaného územia dotknutých obcí a mesta. Trasa v celej svojej dĺžke prechádza údolím rieky

Váh, Vážskeho derivačného kanála rieky Turiec a je umiestnená v koridore, ktorý v súčasnosti nemá
riešenú cyklodopravnú trasu. Začína v obci Strečno, kde tento úsek je pokračovaním existujúceho
cyklochodníka vybudovaného popri ľavom brehu Vodného diela Žilina. Ďalej trasa prechádza územím
obce Nezbudská Lúčka proti prúdu rieky Váh, okrajom chráneného prírodného územia, popod chatovú
osadu Jánošíkovo, územie obce Lipovec smerom do mesta Vrútky, kde trasa končí v križovatke ulíc

Matušovičovský rad - Čachovský rad pri cestnom moste ponad rieku Turiec. Navrhovaná cyklodopravná
trasa je navrhovaná v dvoch variantoch, pričom rozdielne trasovanie majú iba v dvoch úsekoch C.9
a C.10. Vo variante 1 je trasa vedená cez obec Lipovec do Vrútok priamo po ceste III/2130 až po
železničnú trať, ktorú podchádza, resp. križuje mimoúrovňovo, popri nej cca 200 metrov, následne
odbočuje vľavo a vedie po existujúcej miestnej komunikácii až k úrovňovému železničnému priecestiu,

za ktorým už trasa pokračuje tak, ako je navrhnutá v oboch variantoch. Vo variante 2 trasa z Lipovca
do Vrútok nebude viesť priamo po ceste III/2130, ale popri nej z jej pravej strany v smere z Lipovca do
Vrútok až k železničnej trati, ktorú podíde, už takisto ako vo variante 1 a následne odbočí vpravo po
novonavrhovanom mostnom objekte ponad železnicu, následne pôjde popri železničnej trati a vyjde za
úrovňovým železničným priecestím, kde už pokračuje až do konca úseku v zmysle variantu 2. Celkovo

má byť o dĺžke cca 16,5 km. Podľa bodu II. 6. „ ... V katastri Nezbudská Lúčka je trasa vedená v
tesnej blízkosti Národnej prírodnej rezervácie Krivé, ale nevstupuje doň. Chodník následne opustí k. ú.
F. G. vstupuje do k. ú. G.. Ďalej je chodník vedený v trase existujúcej spevnenej lesnej cesty. Doprava
na tejto komunikácii je minimálna, cesta slúži prevažne ako prístup k osade Jánošíkovo a chatovej
oblasti Lipovec...“(str. 4 Záverečného stanoviska). Po následnom zhrnutí procesu posudzovania (časť

III.), vrátane vypracovania Správy o hodnotení a jej verejného prerokovania s verejnosťou, uvedenia
obsahu doručených stanovísk a pripomienok, vrátane ich vyhodnotenia, a po komplexnom zhodnotení
vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, vrátane zdravia (časť IV.), ako aj na chránené
územia (časť V.), z hľadiska ich pravdepodobnosti, rozsahu a trvania navrhovanej činnosti, miesto
vykonávania navrhovanej činnosti, so zameraním najmä na súlad s územnoplánovacou dokumentáciou,

úroveň spracovania Správy o hodnotení činnosti, stanoviská orgánov štátnej správy a samosprávy
a dotknutej verejnosti a ich vyhodnotenie, výsledok spoločného verejného prerokovania navrhovanej
činnosti, výsledok Odborného posudku k navrhovanej činnosti, po konzultáciách a za súčasného stavu
poznania žalovaný súhlasil s realizáciou navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno
- Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (časť VI.) za

predpokladu splnenia podmienok a realizácie opatrení uvedených v kapitole VI. Časť 3 vo variante 2
a zároveň uložil opatrenia a podmienky na prípravu, realizáciu a prípadne na ukončenie navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny, ak je spojené s likvidáciou, sanáciou alebo rekultiváciou vrátane opatrení
na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny. V
odôvodnení Záverečného stanoviska (časť VII.) je uvedené podrobné zdôvodnenie akceptovania alebo

neakceptovania predložených písomných stanovísk k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti, ktorých
bolo doručených 14 (tabuľka str. 57 až 72). Podľa časti VIII. Záverečného stanoviska (Informácia pre
povoľujúci orgán o dotknutej verejnosti) dotknutá verejnosť je podľa § 3 písm. c) Zákona EIA verejnosť,
ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo mázáujem na takomto konaní, pričom platí, že mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného
prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v zákone má záujem na tomto konaní. Ďalej je uvedený
odkaz na ustanovenie § 24 ods. 2 Zákona EIA a § 14 Správneho poriadku s tým, že v rámci procesu

posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie bola identifikovaná dotknutá verejnosť
a to: 1/ A. D. L., M., 2/ Modrá planéta HEARTH, Občianske združenie za udržateľný rozvoj v oblasti
infraštruktúry cestovného ruchu, 3/ Slovenský cykloklub, Piešťany a 4/ OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa,
Bratislava. V časti IX. je uvedené poučenie o odvolaní, vrátane citácie ust. § 53 a 54 ods. 2 Správneho
poriadkua§24ods.4 ZákonaEIA,akoajpoučenieopreskúmateľnostiZáverečnéhostanoviskasúdom.

55. Záverečné stanovisko (rozhodnutie žalovaného zo dňa 18.12.2019) bolo zverejnené na webovej
stránke:https://www.enviroportal.sk/sk/eia/detail/-zilina-vrutky-martin-usek-strecno-lipovec-vrutky
- martin - mimo - cestného dňa 20.12.2019, ďalej bolo doručené navrhovateľovi (ŽSK) a zainteresovanej
verejnosti (A. D. L., M., OZ Modrá planéta - HEARTH, Slovenský cykloklub Piešťany, OZ Nádej pre Sad
JankaKráľa),akoajpovoľujúcemuorgánu,rezortnémuorgánu,dotknutýmorgánomadotknutýmobciam
(obceStrečno,NezbudskáLúčka,LipovecamestámMartinaVrútky),pričomdotknutéobcebolivyzvané

v zmysle § 37 ods. 8 Zákona EIA o zverejnenie Záverečného stanoviska v lehote troch pracovných dní
od jeho doručenia na ich webovom sídle, ak ho majú zriadené, a na úradnej tabuli obce a aby oznámili,
kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisky alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie s
tým, že Záverečné stanovisko musí byť zverejnené po dobu 30 dní. Záverečné stanovisko nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.01.2020, keďže v zákonom stanovenej lehote nebolo proti nemu

podané odvolanie (po uplynutí lehoty podali odvolanie osoby, ktoré neboli účastníkmi konania - D. G. a
E. G.). Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nepodal proti Záverečnému stanovisku odvolanie.
56. V preskúmavanej veci žalobca v správnej žalobe tvrdil, že mal byť účastníkom konania žalovaného
o posúdení vplyvov navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice) na životné prostredie, pričom svoje postavenie
účastníka konania odôvodňoval tým, že Záverečným stanoviskom vydaným v predmetnom konaní,

môžu byť jeho základné práva (právo na priaznivé životné prostredie, právo vlastniť majetok, právo na
súkromie a rodinný život, právo na zdravie a právo na spravodlivý proces) priamo dotknuté. Priamy
dotyk na týchto svojich právach Záverečným stanoviskom a realizáciou cyklodiaľnice žalobca vyvodzuje
z toho, že v čase administratívneho konania i vydania Záverečného stanoviska bol (a aj v súčasnosti
je) vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v chatovej osade Jánošíkovo a žije ako chatár v tejto

chatovej osade. Žalobca prezentoval svoj právny názor, že účastníkom EIA konania sú: 1/ navrhovateľ
(§ 20 ods. 1 a 2, § 30 ods. 1 a 2 Zákona EIA a § 14 ods. 1 (prvá definícia účastníka konania) Správneho
poriadku), 2/ ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania o navrhovanej činnosti
prihlási postupom podľa § 24 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 Zákona EIA, 3/ ten člen dotknutej verejnosti,
ktorý sa do príslušného EIA konania prihlási postupom podľa § 24 ods. 4, t. j. podaním odvolania proti

Záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 2 Zákona EIA a 4/ fyzická alebo
právnická osoba, ktorej subjektívne hmotné práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu
byť v zmysle všeobecného procesného ustanovenia § 14 ods. 1 (druhá definícia účastníka konania)
Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy,
Listiny i Dohovoru Záverečným stanoviskom priamo materiálne alebo priamo právne dotknuté. Žalobca

vyvodzoval svoje postavenie účastníka konania z ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA v spojení s ust. § 14 ods.
1 Správneho poriadku a s § 64 Zákona EIA.
57. Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie upravuje zákon č. 24/2006 Z. z., pričom podľa
§ 64 cit. zákona sa na konania podľa tohto zákona vzťahuje Správny poriadok ako všeobecný právny
predpis o správnom konaní (okrem prípadov uvedených v § 64 písm. a) až f) Zákona EIA), ktorému

však v jednotlivostiach môže predchádzať odlišná úprava uvedená v zákone č. 24/2006 Z. z. ako lex
specialis. Zákon č. 24/2006 Z. z. neobsahuje osobitnú úpravu účastníctva v konaniach podľa citovaného
zákona, preto sa v zásade musí aplikovať aj ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku.
58. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, časť vety pred bodkočiarkou, je účastníkom konania ten, o
koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať (prvá definícia účastníka

konania) alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo
dotknuté (druhá definícia účastníka konania). Samotné posudzovanie vplyvov konkrétnej navrhovanej
činnosti sa podľa § 22 ods. 1 Zákona EIA začína predložením zámeru, ktorý predkladá navrhovateľ
(v preskúmanom prípade ŽSK) a podľa § 37 ods. 1 cit. Zákona EIA sa končí vydaním záverečného
stanoviska (ktoré o. i. oprávňuje navrhovateľa podať návrh na začatie príslušného povoľovacieho

konania). Predmet tohto administratívneho konania je vymedzený v § 3 písm. c), § 18 ods.1, 2 Zákona
EIA a tomu zodpovedá i predmet Záverečného stanoviska (časť VI. bod 1). Pri posudzovaní vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie sa tak priamo koná o (subjektívnom) práve navrhovateľa
navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o jej povolenie v nasledujúcich povoľovacích konaniach.Je nepochybné, že pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa nerozhoduje
o povolení navrhovanej činnosti, nerozhoduje sa teda ani o tom, že by iné osoby bez ďalšieho museli
strpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto činnosť v skutočnosti aj zrealizuje, sa rozhoduje až v následných

povoľovacích konaniach (viď. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 71/2021). Tvrdenie
žalobcu,žeZáverečnéstanoviskojepretietokonaniazáväzné(§37ods.1ZákonaEIA)jetedapravdivé,
znamená to však len toľko, že v povoľovacom konaní nie je možné povoliť navrhovanú činnosť za
podmienok, ktoré by odporovali Záverečnému stanovisku a podmienkam v ňom uvedených. Záväznosť
Záverečného stanoviska však neznamená, že by sa v ňom uvedená činnosť musela zrealizovať bez

toho, aby proti nej bolo možné namietať aj z iných hľadísk, než len zo samotného hľadiska vplyvov
na životné prostredie ako celok, ako to naznačuje žalobca v správnej žalobe. Vychádzajúc z povahy
Záverečného stanoviska, ktoré je v zmysle § 37 ods. 1 Zákona EIA výsledkom naplnenia predmetu
príslušného administratívneho konania (o posudzovaní vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na
životné prostredie) vedúceho k jeho vydaniu, má správny súd za to, že Záverečné stanovisko nie je
spôsobilé mať priamy vplyv na právne postavenie žalobcu a jeho právo na priaznivé životné prostredie

(čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Predmetom samotného Záverečného stanoviska nie sú práva, právom
chránené záujmy ani povinnosti iných osôb, osobitne nie tých, ktoré sú (alebo môžu byť) navrhovanou
činnosťou dotknuté. Tieto osoby tak nemôžu byť účastníkmi konania podľa prvej definície účastníka
konania uvedenej v § 14 ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou Správneho poriadku.
59. Z obsahu správnej žaloby je možné vyvodiť, že žalobca svoje účastníctvo v predmetnom

administratívnom konaní vyvodzuje z druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1, časť vety
pred bodkočiarkou Správneho poriadku, keď tvrdí, že rozhodnutím vydaným v konaní o posudzovaní
vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie (vydaním Záverečného stanoviska) môže byť
na svojich právach priamo dotknutý. Záverečné stanovisko je výsledkom posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti a samé osebe, a to nezávisle na skutočnosti, že je záväzné v zmysle § 37 ods.

1 veta druhá Zákona EIA pre ďalšie povoľovacie konania a tiež na skutočnosť, že právoplatnosťou
Záverečného stanoviska vzniká navrhovateľovi oprávnenie podať návrh na začatie povoľovacieho
konania k navrhovanej činnosti vo variante odsúhlasenom príslušným orgánom verejnej správy v
Záverečnom stanovisku, nie je spôsobilé priamo, (a teda v zmysle druhej definície účastníka konania),
ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Spôsobilosť akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej správy

ovplyvniťprávnepostaveniekonkrétnehosubjektujemožnékonštatovaťlenvprípade,keď predmetným
rozhodnutím dôjde k zmene právneho postavenia konkrétneho subjektu, čo znamená, že pri porovnaní
jeho právneho postavenia pred vydaním tohto rozhodnutia a jeho právneho postavenia po vydaní
rozhodnutia bude možné takúto zmenu zadefinovať kvantitatívne alebo kvalitatívne. Len v takýchto
prípadoch možno v zmysle druhej definície účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku uvažovať

o priamom dotyku na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnej fyzickej
alebo právnickej osoby. Takýto priamy dotyk medzi Záverečným stanoviskom a právom žalobcu na
priaznivé životné prostredie nemožno konštatovať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to,
že podľa ustálenej judikatúry odpoveď na otázku, na ktoré subjekty sa tzv. druhá definícia účastníka
konania v zmysle § 14 ods. 1, veta pred bodkočiarkou Správneho poriadku vzťahuje, (t. j. kto bude

priamo dotknutý na svojich právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach), dávajú predpisy
hmotného práva a až z týchto predpisov vyplýva okruh osôb, ktoré sú alebo ktoré sa môžu stať
nositeľmi práv alebo povinností, o ktorých orgán verejnej správy rozhoduje (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sž - o – NS 134/2004, Zo súdnej praxe č. 41/2005). Obdobne Ústavný súd ČR
vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 547/02 konštatoval, že základnou podmienkou preto, aby bola

fyzická či právnická osoba považovaná za účastníka konania je hmotnoprávny vzťah tejto konkrétnej
osoby k veci, ktorá je predmetom správneho konania. Predpisy hmotného práva tak určujú okruh osôb,
ktoré sú alebo sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje alebo
ktorých právom chránené záujmy môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Uvedené závery sú uvedené
aj v publikácii Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký, J., Mendelová, D., Správny poriadok.

Komentár. Tretie vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, str. 116, 117: Účastníkom konania je fyzická alebo
právnická osoba, s ktorej statusom spája právna úprava (odhliadnuc od samotného správneho orgánu)
všeobecného správneho konania najviac práv a povinností. Vo svojej podstate sú to adresáti verejnej
správy, pričom ich relatívne presnú procesnú špecifikáciu poskytuje § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku.
Správny poriadok však nemôže vymenovať všetky osoby, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci

správnych konaní, preto vymedzuje všeobecné podmienky na základe ktorých možno osobu spoľahlivo
z právneho hľadiska identifikovať. Ak konkrétna osoba v konkrétnom prípade tieto podmienky spĺňa,
správny orgán je povinný s ňou zaobchádzať ako s účastníkom správneho konania. To aké vlastnosti
(podmienky, predpoklady) musí osoba spĺňať, aby jej mohol byť priznaný status účastníka konania,ďalej konkretizujú hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov (napr. vek 18 rokov, bezúhonnosť,
odborná spôsobilosť).
60. Predmetom Zákona EIA je postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov

na životné prostredie [§ 1 ods. 1 písm. h)], ktorými sa rozumie akýkoľvek priamy a nepriamy vplyv
na životné prostredie vrátane vplyvu na zdravie ľudí, flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie,
vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo a vzájomné pôsobenie medzi
týmito faktormi [§ 3 písm. a)]. Účelom tohto zákona je podľa § 2 najmä včasne a účinne zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany životného prostredia, zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy,

objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu a určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu, zmiernia
ho alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia. Z citovaných ustanovení Zákona EIA teda
vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy na životné prostredie ako súbor všetkého, čo vytvára
prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja.
Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú podmienky existencie človeka ako živého
organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov vlastníka a užívateľa nehnuteľností na

ochranu pred konkrétnymi vplyvmi, ktorými by bol obťažovaný nad mieru primeranú pomerom (žalobca
napr. tvrdí, že výrub stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty I/18 i zo železnice na ľavom
brehu Váhu, by mohol materiálne zasiahnuť do jeho práva na zdravie, ďalej že výrubom stromov a
krovín, zmenou pôdnych podmienok, výstavbou cyklodiaľnice a jej prevádzkou by bolo zasiahnuté jeho
bezprostredné životné prostredie, právo na pokojné užívanie rekreačnej chaty a priliehajúceho pozemku

k rekreačnej chatovej osade Jánošíkovo, a teda zásah do práva vlastniť majetok i práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a pod.). Predpokladané vplyvy na
životné prostredie súvisiace s navrhovanou činnosťou a identifikované v rámci procesu posudzovania
vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie nie je možné podľa správneho súdu
stotožňovať s predpokladanými vplyvmi na individuálne nehnuteľnosti žalobcu (ako vlastníka a užívateľa

predmetnýchnehnuteľnostínachádzajúcichsavchatovejosadeJánošíkovo)aichbezprostrednéokolie,
ani na ním ďalšie označené práva - právo pokojne užívať rekreačnú nehnuteľnosť, právo vlastniť
majetok, právo na súkromný a rodinný život, či právo na ochranu zdravia. Nemožno prihliadať ani na
argumentáciu žalobcu, že „má priamy vzťah k územiu dotknutému výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice
a k jeho jednotlivým zložkám“. Konanie podľa Zákona EIA sa svojím predmetom i účelom odlišuje od

iných konaní, napr. od územného konania alebo od stavebného konania, v ktorých sa skúmajú vplyvy
konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti (viď. napr. Uznesenie Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 7Svk/7/2021 zo dňa 30.06.2023). Pri posudzovaní možného účastníctva žalobcu v
predmetnom EIA konaní tak nemožno prihliadať na okolnosť, že žalobca je vlastníkom a užívateľom
nehnuteľností (rekreačnej chaty a pozemku), resp. chatárom v chatovej osade Jánošíkovo, ktoré sú v

blízkosti plánovanej navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice). Vplyv navrhovanej činnosti na pohodu a kvalitu
užívania konkrétnej rekreačnej nehnuteľnosti nemožno stotožňovať s jej vplyvom na životné prostredie
tak, ako je tento vymedzený v § 3 písm. a) Zákona EIA, teda ako vplyv na v cit. ustanovení uvedené
zložky živej a neživej prírody vrátane človeka samotného. Pokiaľ žalobca (okrem tvrdeného zásahu
do pohody a kvality užívania svojej rekreačnej nehnuteľnosti) vo všeobecnosti zdôrazňoval, že čl. 44

ods. 1 Ústavy SR mu zaručuje aj (subjektívne) právo na priaznivé životné prostredie a aj toto právo
môže byť právom, ktorého dotknutie môže v zmysle druhej definície účastníka konania v zmysle § 14
ods. 1, časť pred bodkočiarkou Správneho poriadku zakladať jeho účastníctvo v konaní o posudzovaní
vplyvov navrhovanej činnosti, správny súd uvádza, že základné právo na priaznivé životné prostredie
zaručené čl. 44 ods. 1 Ústavy SR síce patrí „každému“, avšak podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa tohto

práva možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Je teda v právomoci zákonodarcu,
aby v konkrétnom prípade ustanovil procesné možnosti a formy, v akých môžu jednotlivé fyzické osoby
toto ústavné právo realizovať (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/07, sp. zn. III.
ÚS 505/2015). Z cit. čl. 44 ods. 1 Ústavy SR súčasne vyplýva pozitívny záväzok Slovenskej republiky
chrániť životné prostredie. Tento záväzok sa prejavuje napr. priznaním procesných práv združeniam

a subjektom chrániacim životné prostredie v prospech verejného záujmu (napr. uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 107/2019). Priamo z čl. 44 ods. 1 Ústavy SR však nemožno vyvodiť, že by vždy
a za každých okolnosti zakladal postavenie účastníka v zmysle Správneho poriadku každému, kto tvrdí,
že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého výsledkom by
mohlo byť povolenie alebo schválenie činností, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné

prostredie (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7 Svk 7/2021).
61. Zákon EIA v ust. § 3 písm. s) vymedzuje na účely tohto zákona pojem „dotknutá verejnosť“, ktorou
sa rozumie verejnosť (fyzická osoba, právnická osoba alebo viac týchto osôb, ich organizácie alebo
skupiny- § 3 písm. r) cit. zákona), ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim saživotného prostredia alebo má záujem na takomto konaní. Z citovaného ustanovenia podľa správneho
súdujednoznačnevyplýva,žetí,ktorýchprávonaživotnéprostrediejealebomôžebyťdotknutékonaním
podľa uvedeného zákona, sa považujú za osobitný subjekt – tzv. dotknutú verejnosť. Okruh týchto

subjektov na účely tohto zákona tak zahŕňa práve aj osoby, ktoré sú vlastníkmi susedných pozemkov
a ktorých sa priamo dotýkajú vplyvy navrhovaných činností (Katrlík, R. Zákon o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie. Komentár. Wolters Kluwer: Bratislava 2016, s. 34). Ustanovenie § 24 ods. 2
Zákona EIA, výklad ktorého žalobca prezentuje v správnej žalobe a z ktorého odvodzuje (vzhľadom na
odkaz /24), a teda na aplikáciu § 14 Správneho poriadku svoje postavenie účastníka konania, výslovne

ustanovuje, že dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti
(posudzovanie navrhovaných činností, §§ 18 až 39) a následne postavenie účastníka v povoľovacom
konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak
jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu (odkaz na § 14 Správneho poriadku). Z cit.
ustanovenia je tak predovšetkým zrejmé, že okruh dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. c) Zákona EIA,
ktorá sama je vymedzená „dotknutím alebo možným dotknutím“ konaním podľa Zákona EIA, ešte nie je

totožný s okruhom účastníkov konania o posudzovaní navrhovanej činnosti (podľa tretej časti Zákona
EIA), o aké sa jedná v preskúmavanej veci. Naopak, cit. ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA predpokladá,
že takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom tohto konania až okamihom, kedy postupom podľa
odseku 3 alebo 4 prejaví vôľu stať sa ním. To znamená, že napriek tomu, že dotknutú verejnosť tvoria
osoby,ktorésúdotknutéalebopravdepodobnemôžubyťdotknutékonanímvoveciživotnéhoprostredia,

cit. ust. § 24 ods. 2 výslovne predpokladá, že účastníkom konania o posudzovaní navrhovanej činnosti
sa nestanú ex lege, ale až okamihom prejavenia príslušnej vôle (podaním odôvodneného písomného
stanoviska k zámeru, odôvodnených pripomienok k rozsahu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,
odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení navrhovanej činnosti, odôvodneného
písomného stanoviska k oznámeniu o zmene alebo podaním odvolania proti rozhodnutiu o tom, či

sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona alebo proti záverečnému
stanovisku). Z uvedeného logicky vyplýva, že pred takýmto prejavom nie sú účastníkmi tohto konania,
a to napriek tomu, že zákon výslovne vychádza z toho, že sú alebo môžu byť dotknutí konaním vo veci
životného prostredia (§ 3 písm. c) Zákona EIA).
62. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd v intenciách rozhodovacej činnosti NSS SR (uznesenie

sp. zn. 7 Svk 7/2021) konštatuje, že v konaní podľa tretej časti Zákona EIA nie je možné aplikovať
ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku takým spôsobom, ako sa domáha žalobca v správnej
žalobe. Napriek tomu, že toto ustanovenie zakladá postavenie účastníka tomu, koho práva môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté, (možné) dotknutie určitej osoby na práve na priaznivé životné prostredie
vedie podľa § 3 písm. c) Zákona EIA len k tomu, že takáto osoba sa na účely tohto zákona považuje

len za dotknutú verejnosť. Na to, aby sa ako dotknutá verejnosť stala aj účastníkom konania podľa
tretej časti Zákona EIA (posudzovanie navrhovaných činností), sa takáto osoba - hoci je aj dotknutá
na práve na životné prostredie - musí o svoju účasť prihlásiť postupom predpokladaným v § 24 ods. 3
alebo 4 Zákona EIA. Pokiaľ sa takýmto spôsobom o účasť v konaní neprihlási, nemožno ju považovať
za účastníka takéhoto konania a v dôsledku toho nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým

príslušný orgán verejnej správy mal konať. Túto právnu úpravu je potrebné považovať za zákon, ktorým
sa v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR vykonáva o. i. aj základné právo na životné prostredie zaručené
čl. 44 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného je možné vyvodiť, že ten, kto sa chce domáhať tohto základného
práva ako účastník v konkrétnom konaní podľa Zákona EIA, musí sa najskôr o svoje účastníctvo prihlásiť
spôsobom ustanoveným v § 24 ods. 3 alebo 4 Zákona EIA, inak sa s ním ako s účastníkom nekoná.

63. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe s poukazom na ust. § 24 ods. 2, veta prvá, text za čiarkou
„ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu“ (§14 Správneho poriadku) Zákona EIA
argumentuje, že aj v procese posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti môže účastníctvo vzniknúť
fyzickej osobe, a teda aj žalobcovi, ktorý môže byť a aj bude povolením navrhovanej činnosti a jej
následnourealizácioupriamodotknutýnasvojichprávach,predovšetkýmnaprávenaživotnéprostredie,

správny súd uvádza, že z cit. ust. § 24 ods. 2, uvedený záver nemožno vyvodiť. Ak by totiž každý,
koho právo na priaznivé životné prostredie môže byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa
Zákona EIA, mal byť účastníkom EIA konania už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14
Správneho poriadku, potom by sa celkom vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle §
3 písm. s) Zákona EIA (verejnosť, ktorá je alebo pravdepodobne môže byť dotknutá konaním vo veci

životného prostredia), pretože okruhy týchto osôb by boli totožné. Navyše, predmetom posudzovania
podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých zložiek (§ 3 písm. a) Zákona EIA, §
2 zákona č. 17/1992 Zb.), a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú
priamo dotknuté na životnom prostredí a osôb, ktoré sú „len“ dotknuté na životnom prostredí, ako tovyplýva zo správnej žaloby. Z ustanovení Zákona EIA nemožno vyvodiť, že by tento rozlišoval životné
prostredie do určitej vzdialenosti od navrhovanej činnosti a životné prostredie od určitej vzdialenosti,
resp. nerozlišuje medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným prostredím osôb, ktoré

majú k určitej lokalite alebo k určitému územiu (ktoré môže byť navrhovanou činnosťou dotknuté)
osobitný vzťah a životným prostredím ostatných ľudí. V prípade životného prostredia ako súboru jeho
všetkých zložiek, ktoré vytvárajú podmienky pre existenciu človeka, preto nemožno rozlišovať „priamy“
a „nepriamy“ dotyk. K argumentácii žalobcu v správnej žalobe, v ktorej prezentoval takéto rozlišovanie
a svoj „priamy“ dotyk odvodzoval od vlastníctva a užívania svojich (rekreačných) nehnuteľností a

dlhodobého chatárčenia v chatovej osade Jánošíkovo, správny súd uvádza, že takýmto spôsobom sa
v skutočnosti dovolával práva na určitú (doterajšiu) úroveň, resp. kvalitu užívania jeho (rekreačných)
nehnuteľností, t. j. nárokov z vlastníckeho práva a nie svojho práva na priaznivé životné prostredie.
Ochrana vlastníckeho práva, resp. užívacieho práva k nehnuteľnostiam však sama osebe nie je účelom
postupov upravených Zákonom EIA, čo vyplýva z ust. § 2 cit. zákona. Nemá oporu v zákone preto
ani tvrdenie žalobcu, že takýto výklad vytvára nerovnosť medzi ochranou jeho vlastníckeho práva,

resp. práva na užívanie rekreačných nehnuteľností nachádzajúcich sa v chatovej osade Jánošíkovo a
ochranou vlastníckeho práva navrhovateľa (ŽSK). Pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti podľa
Zákona EIA nie je dôležitá skutočnosť, či navrhovateľ navrhovanou činnosťou realizuje svoje vlastnícke
právo alebo nie, žalovaný v procese posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti neprihliada ani na
to, ako a či vydaným rozhodnutím (Záverečným stanoviskom) obmedzuje vlastnícke právo samotného

navrhovateľa. Nepriznanie postavenia účastníka konania žalobcovi z týchto dôvodov nevedie ani k
diskriminácii žalobcu, ako to tvrdí v správnej žalobe.
64. K poukazu žalobcu na povahu a účinky Záväzného stanoviska, s dôrazom na jeho záväznosť
pre ďalšie povoľovacie konania a k poukazu na právny názor Krajského súdu v Žiline vyjadrený v
Uznesení sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021, (pozn. správneho súdu predmetným Uznesením

bola odmietnutá žaloba žalobcov E. G. a D. G., ktorou sa domáhali doručenia Záverečného stanoviska
vydaného žalovaným dňa 18.12.2019, pričom správny súd dospel k záveru, že žalobcom nesvedčil
status účastníkov konania vedúceho k vydaniu Záverečného stanoviska, a preto ich nemožno považovať
za opomenutých účastníkov uvedeného administratívneho konania, proti ktorému Uzneseniu bola
podanákasačnásťažnosť,oktorejrozhodolNSSSRUznesenímsp.zn.7Svk7/2021zodňa30.06.2023

tak, že kasačnú sťažnosť zamietol), podľa ktorého by osoby dotknuté na práve na priaznivé životné
prostredie mali byť považované za súčasť dotknutej verejnosti podľa § 3 písm. s) Zákona EIA, čo by
podľa žalobcov znamenalo, že by množina neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa druhej
definície § 14 ods. 1 Správneho poriadku (odkaz na osobitný predpis v ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA)
bola prakticky prázdna, správny súd uvádza, že sa s takýmto názorom nestotožňuje. Z ust. § 24 ods.

2 Zákona EIA vyplýva, že upravuje účastníctvo nielen v konaní podľa tretej časti Zákona EIA, ale aj v
následných povoľovacích konaniach. Povoľovacím konaním je podľa § 3 písm. h) Zákona EIA konanie,
v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo jej zmene
podľa osobitných predpisov (napr. územné konanie, stavebné konanie, povolenia podľa predpisov
upravujúcich jednotlivé zložky životného prostredia). Pre tieto povoľovacie konania tak (zhodne, ako pre

konania podľa tretej časti Zákona EIA) z cit. ust. § 24 ods. 2 vyplýva, že dotknutá verejnosť v nich má
postavenie účastníka konania, ak sa o svoju účasť prihlásila postupom podľa § 24 ods. 3 alebo ods.
4 Zákona EIA. Pri doslovnom výklade by sa však takéto obmedzenie (potreba prihlásiť sa najskôr do
procesu posudzovania vplyvov) mohlo vzťahovať aj na osoby, ktorým by v jednotlivých povoľovacích
konaniach prislúchalo účastníctvo už na základe § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s osobitnými

zákonmi. Účelom dovetku v prvej vete § 24 ods. 2 Zákona EIA je, aby toto ustanovenie, ktorého cieľom
je predovšetkým rozšíriť možnosť účasti dotknutej verejnosti na základe prejavu jej záujmu o životné
prostredie, neviedlo k neželanému zúženiu okruhu účastníkov v povoľovacích konaniach, v ktorých sa
aplikuje ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku a v ktorých účastníctvo nie je podmienené prejavením
takéhoto záujmu.

65. V preskúmavanej veci správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca v čase od predloženia
Zámeru navrhovateľom (a jeho zverejnenia v súlade s ust. 23 Zákona EIA) až do vydania Záverečného
stanoviska (a jeho zverejnenia v súlade s ust. 37 Zákona EIA) neprejavil záujem na navrhovanej činnosti
a na konaní o jej povolení spôsobom ustanoveným v § 24 ods. 3 Zákona EIA, t. j. nepodal odôvodnené
písomné stanovisko k Zámeru podľa § 23 ods. 4, nepodal ani odôvodnené pripomienky k Rozsahu

hodnotenia navrhovanej činnosti podľa § 30 ods. 8, ani odôvodnené písomné stanovisko k Správe o
hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2. Napokon žalobca v správnej žalobe ani netvrdil, že by využil
postup podľa § 24 ods. 3 Zákona EIA. Keďže až do vydania Záverečného stanoviska (18.12.2019)
žalobca neprejavil záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení postupom podľa § 24 ods. 3Zákona EIA, nestal sa (do 18.12.2019) účastníkom konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti
(cyklodiaľnica). Žalovaný preto do 18.12.2019 nebol povinný so žalobcom konať ako s účastníkom
konania, a teda nebol ani povinný žalobcovi doručiť (oznámiť) rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom tohto

konania (Záverečné stanovisko), pretože takúto povinnosť mal žalovaný len vo vzťahu k účastníkom
konania. Z administratívneho spisu nevyplýva ani skutočnosť, že by žalobca uplatnil postup podľa §
24 ods. 4 Zákona EIA (podaním odvolania proti Záverečnému stanovisku). Žalobcu preto vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti nemožno považovať za opomenutého účastníka konania, v dôsledku čoho
absentuje jeho aktívna legitimácia na podanie žaloby opomenutého účastníka konania v zmysle § 179

SSP.
66. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe (i v replike) poukazoval na jednotlivé predpokladané nepriaznivé
vplyvy výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na životné prostredie, resp. na právo žalobcu na priaznivé
životné prostredie, na konkrétnu lokalitu, vrátane nehnuteľností vo vlastníctve, resp. v užívaní žalobcu,
ako aj na chatovú osadu Jánošíkovo, jej okolie a jej obyvateľov, uvedená argumentácia je vzhľadom na
vyššie uvedené závery, že žalobca nie je účastníkom administratívneho konania o posudzovaní vplyvov

navrhovanej činnosti v zmysle druhej definície účastníkov konania podľa § 14 Správneho poriadku,
pričom neuplatnil postupy podľa § 24 ods. 3 alebo ods. 4 Zákona EIA, irelevantná v konaní podľa § 179
ods. 1 SSP. Obdobne argumentácia žalobcu vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti Záverečného stanoviska
presahuje rámec posudzovania správnej žaloby opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP, keďže
v tomto konaní správny súd nepreskúmava zákonnosť samotného vydaného rozhodnutia (Záverečného

stanoviska).
67. Žalobca v správnej žalobe poukázal na možné doručovaniu Záverečného stanoviska verejnou
vyhláškou v prípade počtu účastníkov EIA konania väčšieho ako 20 (s poukazom na ust. § 25 ods. 2
Zákona EIA). Keďže sa jedná len o hypotetické úvahy (v preskúmavanej veci sa nejedná o takýto prípad
a Záverečné stanovisko bolo doručované v súlade s § 37 ods. 7 a 8 Zákona EIA) a aj vzhľadom na

predmet a povahu konania (správna žaloba opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP), správny
súdsaúvahamižalobcupodrobnejšienezaoberal.Zrovnakéhodôvodunemáprávnyvýznamvyjadrovať
sa k úvahám žalobcu ohľadne otázky, či v prípade doručovania rozhodnutí verejnou vyhláškou je alebo
nie orgán verejnej správy povinný označiť na tomto rozhodnutí všetkých známych účastníkov konania
a akým spôsobom, resp. vyjadrovať sa k žalobcom naznačenej praxi stavebných úradov pri doručovaní

rozhodnutí vydaných v územnom alebo stavebnom konaní.
68. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe tvrdil, že v zmysle § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 Správneho
poriadku bol žalovaný povinný riadne zistiť skutkový stav a za tým účelom bol povinný zistiť všetkých
účastníkov konania, správny súd uvádza, že zásada materiálnej pravdy nespočíva v žalobcom
tvrdenej povinnosti žalovaného identifikovať žalobcu, resp. chatárov z chatovej osady Jánošíkovo

ako účastníkov EIA konania, ale týka sa povinnosti orgánu verejnej správy riadne objasniť všetky
skutočnosti a fakty súvisiace s predmetom konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na
životné prostredie v intenciách Zákona EIA. Tak, ako bolo vyššie uvedené, u žalobcu absentovala
základná hmotnoprávna väzba k predmetu konania, ktoré vyústilo do vydania Záverečného stanoviska,
ktorá väzba je podmienkou pre záver o jeho účastníctve v predmetnom administratívnom konaní v

zmysle druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Keďže žalobca nebol
účastníkom predmetného administratívneho konania, žalovaný neporušil svoje povinnosti, ak s ním
ako s účastníkom konania nekonal a nedoručil mu rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom tohto konania
(Záverečné stanovisko). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na povahu navrhovanej činnosti,
ktorej sa Záverečné stanovisko týka, tiež na špeciálnu úpravu okruhu adresátov/subjektov, ktorým sa

Záverečné stanovisko doručuje a spôsob doručovania podľa § 37 ods. 6 a 7 Zákona EIA. Za irelevantný
v tomto prípade považoval správny súd poukaz žalobcu na sťaženú dostupnosť žalobcu k úradnej tabuli
umiestnenej v obci Nezbudská Lúčka. Chatová osada Jánošíkovo je od centra obce, do ktorej kat.
územia patrí, vzdialená cca 16 km a je dostupná po verejných komunikáciách cez viaceré obce, kde bola
informácia o posudzovanej navrhovanej činnosti (cyklodiaľnici) preukázateľne zverejnená/vyvesená v

období viac ako dva roky.
69. K argumentácii žalobcu viažucej sa k Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský
dohovor) a k poukazu na jeho jednotlivé články ( čl. 6 ods. 2, 4, 5, čl. 9) správny súd uvádza:
Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru (ďalej aj „dohovor“) každá strana (štát, ktorý je zmluvnou stranou)

zaručí o. i. účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia. Podľa čl. 6 ods. 2 má zainteresovaná verejnosť (ktorá je v čl. 2 písm. d) dohovoru
vymedzená zhodne ako dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. s) Zákona EIA) byť informovaná hneď
na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa životného prostredia podľa okolností, a to či užverejným oznamom alebo jednotlivo, o určitých vlastnostiach navrhovanej činnosti. Podľa čl. 6 ods.
3 dohovoru majú tieto procesy zahŕňať primeraný časový rámec, aby sa verejnosť mohla pripraviť a
účinne sa zúčastniť na rozhodovacom procese. Podľa čl. 6 ods. 4 sa má umožniť účasť verejnosti v

čase, kedy sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť sa môže uskutočniť efektívne. Podľa čl. 6 ods.
5 má strana podnecovať žiadateľov, aby zistili zainteresovanú verejnosť a vstúpili s ňou do rokovaní.
Podľa ods. 7 až 9 cit. čl. 6 dohovoru majú strany vytvoriť primerané možnosti, aby verejnosť mohla
predložiť pripomienky a názory, zabezpečiť, aby pripomienky boli primerane zohľadnené a aby bola
zainteresovaná verejnosť informovaná o prijatom rozhodnutí. Obdobná úprava je obsiahnutá aj v čl. 6

ods. 2 až 4 Smernice 2011/92 (ďalej aj „Smernica EIA“), ktoré o. i. napĺňajú záväzky Európskej únie
z Aarhuského dohovoru. Z cit. článkov dohovoru nesporne vyplýva, že ich cieľom je zabezpečiť účasť
verejnosti na rozhodovacích procesoch. Zo žiadneho z citovaných článkov však nevyplýva, že by túto
účasť malo alebo muselo byť nutné dosiahnuť len tým, že sa všetkej zainteresovanej, resp. dotknutej
verejnosti založí účastníctvo podľa vnútroštátneho procesného práva v procese posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie. Naopak, zo znenia cit. čl. 6 ods. 3, 4, 7-9 Aarhuského

dohovoru, ako aj z čl. 6 ods. 4 Smernice EIA jednoznačne vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť
priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov, avšak nevyplýva z nich
povinnosť považovať túto verejnosť ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými právami hneď
od počiatku tohoto procesu. Uvedené požiadavky napĺňa Zákona EIA, ktorý v ust. § 24 ustanovuje/
určuje konkrétne predpoklady a postupy, ako sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy sa stane

účastníkom konania. Ani z cit. ust. § 24 Zákona EIA, ani z Aarhuského dohovoru a ani zo Smernice
EIA nemožno vyvodiť záver, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o možnostiach účasti v
procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne a od počiatku prizná postavenie
účastníka konania podľa vnútroštátneho práva. Z cit. článkov Aarhuského dohovoru a Smernice EIA
nemožno vyvodzovať závery pre výklad špecifickej otázky slovenského právneho poriadku, či dotknutá

verejnosťmápostavenieúčastníkakonaniapodľadruhejdefinícievustanovení§14Správnehoporiadku
a či sa teda môže domáhať ochrany opomenutého účastníka postupom podľa § 179 SSP (závery
uvedené Uznesení NSS SR sp. zn. 7Svk 7/2021). Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že
predmetná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ zo dňa 13.12.2011 o posudzovaní
vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie bola v čase predmetného

administratívneho konania, v ktorom bolo vydané Záverečné stanovisko, transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky a to do zákona č. 24/2006 Z. z. (Zákon EIA).
70. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že žalovaný porušil povinnosť vhodne, včasne a účinne informovať
žalobcu o EIA konaní (podľa čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru a čl.6 ods. 4 Smernice EIA) a
nepostupoval podľa čl. 9 Smernice EIA pri informovaní žalobcu o Záverečnom stanovisku. Správny súd

v tejto súvislosti okrem argumentácie uvedenej v bode 69. tohto uznesenia poukazuje na skutočnosť,
že žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami Zákona EIA a vhodným spôsobom, včasne a účinne
informovalverejnosť/dotknutúverejnosťonavrhovanejčinnostiiEIAkonanítak,akotovyplývazpostupu
špecifikovaného v bodoch 52-54 tohto uznesenia, ktorým mala verejnosť/dotknutá verejnosť vytvorené
reálne podmienky, aby sa k navrhovanej činnosti mohla vyjadriť: predložiť pripomienky k Rozsahu

hodnotenia (apríl 2016), zúčastniť sa na verejnom prerokovaní Správy o hodnotení navrhovanej činnosti
(13.11.2018), predložiť písomné stanovisko k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti (november
2018), podať odvolanie proti vydanému rozhodnutiu – Záverečnému stanovisku zo dňa 18.12.2019
(december 2019-január 2020). Obsah vyššie uvedených písomností a správ bol vždy zverejnený
v súlade s ustanoveniami Zákona EIA na úradnej tabuli žalovaného (OÚ Žilina), na úradnej tabuli

navrhovateľa (ŽSK), na webovom sídle MŽP SR (K.), na úradných tabuliach jednotlivých dotknutých
obcí (Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec) a miest (Vrútky, Martin). Napokon žalobca v správnej
žalobe nespochybnil vyššie uvedený procesný postup žalovaného v procese posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti a zverejňovania jednotlivých listín, ktorý bol opísaný aj v Záverečnom stanovisku
(časť III.). Realizovaním vyššie uvedených úkonov v rámci procesného postupu predchádzajúceho

vydaniu Záverečného stanoviska žalovaný podľa správneho súdu vytvoril vhodným, včasným a účinným
spôsobom možnosť aj pre žalobcu, aby bol informovaný v zmysle Zákona EIA, ako aj čl. 1 a čl. 6
ods. 2 Aarhuského dohovoru, o navrhovanej činnosti, EIA konaní i o vydaní Záverečného stanoviska.
Takýto záver nemôžu spochybniť ani skutočnosti, na základe ktorých žalobca tvrdil, že nebol účinne
informovaný o začatí EIA konania (fyzické „odstrihnutie“ chatárov z Jánošíkova dané geografickými

pomermi Strečnianskeho priesmyku oddeľujúcimi Jánošíkovo od Nezbudskej Lúčky, skutočnosť, že
žalobca nemal v obci Nezbudská Lúčka trvalý ani prechodný pobyt, skutočnosť, že žalovaný nikdy
v samotnom Jánošíkove neumiestnil dočasnú fyzickú úradnú tabuľu, ani iným spôsobom neumiestnil
oznam o začatí EIA konania napriek tomu, že mu to § 26 ods. 2 Zákona EIA umožňoval (§ 26 bolzrušený od 1.1.2015, pozn. správneho súdu), skutočnosť, že žalovaný sa nikdy ani iným spôsobom
neobrátil na žalobcu a žalobca si nie je vedomý toho, že by tak žalovaný učinil vo vzťahu k akémukoľvek
chatárovi v Jánošíkove napriek tomu, že celé územie Jánošíkova podliehalo posudzovaniu vplyvu

cyklodiaľnice na životné prostredie...), keďže žalobcom označený postup, resp. povinnosti nevyplývali
žalovanému zo žiadneho ustanovenia Zákona EIA. Zo žiadneho ustanovenia Zákona EIA, ani iného
právneho predpisu nevyplýva totiž povinnosť žalovaného, aby identifikoval, vyhľadával a následne
kontaktoval vlastníkov/užívateľov nehnuteľností/rekreačných nehnuteľností nachádzajúcich sa v celom
území, v ktorom sa má posudzovať (a následne realizovať) navrhovaná činnosť (cyklodiaľnica), resp.

po celej trase cyklodiaľnice. Ani z čl. 6 ods. 5 a čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru nie je možné vyvodiť
povinnosť žalovaného vyhľadávať účastníkov konania takým spôsobom, ako to prezentuje žalobca. Nie
je preto možné v konaní žalovaného ako orgánu verejnej správy a výsledku tohto konania vo forme
vydania Záverečného stanoviska konštatovať zásah do legitímnych očakávaní žalobcu v intenciách jeho
argumentácie uvedenej v správnej žalobe.
71. Postup žalovaného v predmetnom administratívnom konaní nevybočoval ani z požiadaviek

vyplývajúcich zo záverov žalobcom označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-280/18 zo dňa
07.11.2019, podľa ktorého sa má čl. 6 Smernice EP a Rady 2011/92/EÚ z 13.12.2011 vykladať v tom
zmysle, že bráni tomu, aby členský štát uskutočňoval úkony účasti verejnosti na rozhodovacom procese
o projekte na úrovni sídla príslušného regionálneho správneho orgánu, a nie na úrovni jednotky obce,
v ktorej sa má tento projekt uskutočniť, ak konkrétne uplatňované podmienky nezaručujú dotknutej

verejnosti skutočné dodržanie jej práv, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. (Inak povedané, bráni
informovaniu o navrhovanej činnosti na odľahlom a ťažko dostupnom mieste od miesta, kde sa má
uvedená činnosť realizovať). Následne čl. 9 a 11 uvedenej smernice sa majú vykladať tak, že v takomto
prípade nemožno voči členom dotknutej verejnosti namietať zmeškanie lehoty na podanie opravného
prostriedku, ktorá začína plynúť od oznámenia povolenia projektu na internete, pokiaľ títo členovia

dotknutej verejnosti nemali predtým primeranú možnosť informovať sa o povoľovacom konaní podľa
čl. 6 ods. 2 smernice. Podľa § 24 ods. 4 Zákona EIA má však (dotknutá) verejnosť právo podať
odvolanie proti Záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom konania o jeho vydanie. Za deň
doručenia sa v takom prípade považuje pätnásty deň zverejnenia Záverečného stanoviska príslušným
orgánom podľa § 37 ods. 7 Zákona EIA, t. j. na webovom sídle MŽP SR. Podaním odvolania zároveň

verejnosť prejavuje záujem na konaní, čo podľa § 24 ods. 4 Zákona EIA zakladá jej účastníctvo so
všetkými právami. Z cit. ustanovenia teda vyplýva, že právo dotknutej verejnosti podať odvolanie proti
Záverečnému stanovisku nie je podmienené tým, že sa stala účastníkom konania pred jeho vydaním
(napr. rozhodnutie SD EÚ C-263/08 z 15.10.2009). Závery žalobcom označeného rozsudku SD EÚ
C-280/18 v podmienkach Zákona EIA znamenajú, že prípadné nedostatky v informovaní dotknutej

verejnosti v procese posudzovania vplyvov sa môžu zohľadniť pri posudzovaní včasnosti odvolania
dotknutej verejnosti v zmysle § 24 ods. 4. V prípade, ak sa zistí, že príslušný orgán nezabezpečil
informovanie verejnosti v zhode s požiadavkami čl. 6 Smernice EIA, môže to znamenať, že lehota podľa
§ 24 ods. 4 Zákona EIA na podanie odvolania buď vôbec nezačala plynúť alebo toto nedostatočné
informovanie môže byť dôvodom odpustenia jej zmeškania podľa § 28 Správneho poriadku. Tieto

okolnosti by tiež bolo možné zohľadniť pri posúdení otázky, či uvedené nedostatky celkom nevylúčili
dotknutú verejnosť z možnosti podať opravný prostriedok proti Záverečnému stanovisku v procese podľa
Zákona EIA a či nejde o výnimku z požiadavky vyčerpania opravného prostriedku zainteresovanou
verejnosťou v zmysle § 7 písm. a) SSP, čo by viedlo k možnosti podať správnu žalobu zainteresovanej
verejnosti podľa § 61 písm. c) SSP proti Záverečnému stanovisku aj bez podania odvolania v správnom

konaní. Tieto otázky však nemožno riešiť v konaní podľa § 179 ods. 1 SSP, ale len v konaní, v
ktorom žalobca ako zainteresovaná verejnosť napadne samotné Záverečné stanovisko alebo prípadné
rozhodnutie, resp. opatrenie o vybavení jeho odvolania proti nemu. V takomto konaní by sa potom
eventuálne mohlo riešiť aj to, či je prípad žalobcu porovnateľný s vecou, ktorú posudzoval SD EÚ v
rozsudku C-280/18. V preskúmavanej veci sa však o takýto prípad nejedná, žalobca nepodal správnu

žalobu o preskúmanie Záverečného stanoviska, ani o preskúmanie rozhodnutia (opatrenia) o vybavení
odvolania proti Záverečnému stanovisku. Žalobca napokon nepodal ani takéto odvolanie, a to ani
oneskorene.
72. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žalobcovi nesvedčilo
postavenie účastníka konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice) na životné

prostredie, ktorého zavŕšením bolo vydanie Záverečného stanoviska dňa 18.12.2019, a preto žalovaný
nebol povinný so žalobcom konať, ani doručiť mu Záverečné stanovisko, z čoho vyplýva, že žalobcu nie
je možné považovať za opomenutého účastníka predmetného administratívneho konania. Správny súdpreto postupujúc podľa § 179 ods. 7 SSP rozhodol o odmietnutí žaloby žalobcu podľa § 98 ods. 1 písm.
e) SSP, keďže žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
73. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak

žaloba bola odmietnutá.
74. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá. Správny súd nezistil
podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa § 171 SSP.
75. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení

s § 147 ods. 2 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147
ods. 2 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo

rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutia
na Správny súd v Banskej Bystrici.
O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bol nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písmenom g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom.
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP (1) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §
440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP (1) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.