Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/141/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022200923
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1022200923.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej
veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. XXXXX/XX, D., proti žalovanému: Národný
bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 05306/2022/KÚ/E. zo dňa 12. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného riaditeľa Národného
bezpečnostného úradu č. 05306/2022/KÚ/E. zo dňa 12. mája 2022 a prvostupňové rozhodnutie
Národného bezpečnostného úradu č. 04317/2022/KÚ/E. zo dňa 14. marca 2022 a vec v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 02. marca 2022 bola žalovanému elektronicky doručená žiadosť žalobcu o sprístupnenie
informácií, v ktorej v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o slobode informácií“) žiadal žalovaného o sprístupnenie kópií rozhodnutí podľa § 27b ods. 2
zákona č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kybernetickej bezpečnosti“), ktoré žalovaný vydal od účinnosti
dotknutého ustanovenia do 02. marca 2022 19.00 hod.

2. Žalovaný ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 04317/2022/KÚ/E. zo dňa 14. marca

2022 podľa § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti rozhodol o nesprístupnení požadovaných
informácií žalobcovi, pretože boli získané na základe zákona o kybernetickej bezpečnosti alebo
v súvislosti s ním, pričom takéto informácie môže použiť len na plnenie úloh podľa tohto zákona, a teda
sprístupnenie požadovaných informácií je obmedzené osobitným predpisom.

3. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobcom požadované informácie vytvára, spracúva a
získava pri plnení svojich zákonných kompetencií vyplývajúcich zo zákona o kybernetickej bezpečnosti.

Poukázal na ustanovenie § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti, ktoré stanovuje limity
možného využitia údajov a informácií vytvorených, získaných a spracúvaných na základe tohto zákona
alebo v súvislosti s ním tak, že uvedené informácie a údaje možno využiť len na plnenie úloh
vyplývajúcich z citovaného zákona, pričom do tejto kategórie spadá aj rozhodnutie o blokovaní podľa §27b ods. 2 zákona o kybernetickej bezpečnosti. Mal za to, že z dikcie § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej
bezpečnosti explicitne vyplýva potreba obmedzenia prístupu tretích strán k informáciám získaným
na základe tohto zákona alebo v súvislosti s ním, pričom výnimky z danej povinnosti sú stanovené

priamo zákonom o kybernetickej bezpečnosti (napr. sprístupnenie rozhodnutia osobe, ktorá má vykonať
blokovanie, alebo jeho poskytnutie súdu na účely súdneho prieskumu) a sprístupnenie rozhodnutia
pre účely konania podľa zákona o slobode informácií medzi ne nepatrí. Konštatoval, že všeobecnú
úpravu poskytovania informácií v zmysle zákona o slobode informácií v uvedenom prípade nie je možné
aplikovať, keďže právna úprava poskytovania informácií získaných na základe zákona o kybernetickej

bezpečnosti je v pomere špeciality ku všeobecnej úprave sprístupňovania informácií podľa zákona o
slobode informácií. Vzhľadom na existenciu zákonnej prekážky sprístupnenia informácií musel prístup
žalobcu k požadovaným informáciám obmedziť.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol riaditeľ žalovaného ako
druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. 05306/2022/KÚ/E. zo dňa 12. mája 2022 tak,

že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

5. Dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne, keď v ňom žalovaný správne
aplikoval dotknuté ustanovenie zákona o kybernetickej bezpečnosti, a zároveň dané rozhodnutie
obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a žalovaný pri jeho vydaní
postupoval v súlade so zákonom o kybernetickej bezpečnosti, zákonom o slobode informácií a so
správnym poriadkom. Vychádzajúc z čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) mal za to, že pokiaľ je to potrebné na ochranu práv a
slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti, možno

obmedziť základné právo na prístup k informáciám buď priamo v zákone o slobode informácií ako lex
generalis, alebo v osobitnom zákone. Vyjadril sa, že ustanovenie § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej
bezpečnosti je koncipované široko a týka sa akýchkoľvek informácií získaných na základe tohto zákona
alebo ešte širšie, čo i len v súvislosti s ním, pričom nepripúšťa možnosť správnej úvahy v otázke, či dané
informácie, resp. ktoré z nich môžu byť použité aj na iný účel ako na plnenie úloh podľa tohto zákona.

Uviedol, že k vyššie uvedenému výkladu ustanovenia § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti
sa prikláňa aj odborná literatúra (CHLIPALA, M. a kol. Zákon o kybernetickej bezpečnosti. Komentár.
Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2019. s. 112).

6. Považoval za nepochybné, že každú informáciu, ktorú žalovaný vytvorí v rámci plnenia svojich

zákonných kompetencií vyplývajúcich zo zákona o kybernetickej bezpečnosti alebo v súvislosti s ním, je
potrebné považovať za informáciu získanú na základe tohto zákona s tým, že opačný (zužujúci) výklad
nemá oporu v texte zákona a by bol tiež v rozpore s účelom daného ustanovenia, ktorým je ochrana
informácií získaných pri plnení bezpečnostných úloh štátu podľa zákona o kybernetickej bezpečnosti
alebo v súvislosti s ním. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„Najvyšší súd“) zo dňa 21. apríla 2010, sp. zn. 5Sži/4/2009, v ktorom je spomenutá tzv. koncepcia
implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, podľa ktorej pre obmedzenie základného práva na
prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia zákona o slobode informácií, ale implicitne aj
ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu,
verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť. S prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“ alebo „kasačný súd“), sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16.
decembra 2021 bol toho názoru, že pre obmedzenie práva na informácie postačuje, ak je vylúčenie
implicitné, t. j. z aplikovanej právnej normy je zrejmý záujem zákonodarcu na obmedzení prístupu k
dotknutým informáciám.

7.ArgumentáciužalobcunálezomÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„Ústavnýsúd“)zodňa
03. februára 2022, sp. zn. II. ÚS 522/2021 označil za bezpredmetnú, keďže žalovaný v prvostupňovom
rozhodnutí aplikoval konkrétnu právnu normu (§ 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti), a teda
nemožno hovoriť o odmietnutí sprístupnenia informácie len na základe teoretickej koncepcie bez opory
v zákonnom texte. Upozornil, že aj napriek pomenovaniu § 12 zákona o kybernetickej bezpečnosti

názvom „mlčanlivosť a ochrana osobných údajov“ sa mlčanlivosť zjavne týka iba ustanovení ods. 1 až
5 tohto paragrafu, pretože povinnosťou mlčanlivosti možno zaviazať iba fyzickú osobu a ustanovenie §
12 ods. 8 citovaného zákona stanovuje povinnosť žalovanému ako právnickej osobe. S prihliadnutím
na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 a PL. ÚS 21/2014 sa nestotožnil s požiadavkoužalobcu na zachovanie maximálnej miery transparentnosti a prístupu verejnosti k informáciám získaným
žalovaným pri plnení niektorých jeho zákonných kompetencií z dôvodu, že v oblasti kybernetickej
bezpečnosti je právo šíriť a prijímať informácie v súlade s Ústavou SR obmedzené za účelom ochrany

bezpečnostných záujmov štátu, na zabezpečenie ktorej žalovaný vykonáva špecifické činnosti v rozsahu
zákona o kybernetickej bezpečnosti. Súčasne zdôraznil, že podľa § 27b ods. 7 zákona o kybernetickej
bezpečnosti je každé rozhodnutie o blokovaní preskúmateľné súdom.

II.

Správna žaloba

8. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. 05306/2022/KÚ/E. zo dňa 12. mája 2022, ako aj prvostupňového rozhodnutia č. 04317/2022/KÚ/E.
zo dňa 14. marca 2022 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm.
c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“),

eventuálne pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, v ktorom prípade žiadal, aby si
správny súd podľa § 193 SSP v spojení s § 84 SSP vyžiadal od žalovaného požadované informácie a
uložil mu povinnosť uviesť dôvody, pre ktoré ich nemožno sprístupniť a v prípade, že tieto dôvody posúdi
ako nepostačujúce, uložil žalovanému povinnosť sprístupniť mu požadované rozhodnutia o blokovaní
podľa § 27b ods. 2 zákona o kybernetickej bezpečnosti.

9. Správnu žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie
žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že explicitné
znenie ustanovenia § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti nedáva žalovanému právomoc
nesprístupniť podľa zákona o slobode informácií informácie získané na základe zákona o kybernetickej

bezpečnosti. Uviedol, že predmetné ustanovenie upravuje rozsah a podmienky použitia informácií, ktoré
žalovaný spracováva na základe zákona o kybernetickej bezpečnosti, pričom rozhodnutie o blokovaní
podľa § 27b zákona o kybernetickej bezpečnosti nie je informáciou ani osobným údajom získaným na
základe tohto zákona, nanajvýš ide o informáciu, ktorá bola vytvorená na základe tohto zákona (nie
získaná), čo vylučuje žalovaným zvolený výklad. Poukázal na skutočnosť, že v prípade obmedzenia

práva na informácie by sa mal preferovať zužujúci výklad právnej normy.

10. V súvislosti s tzv. konceptom implicitného obmedzenia práva na informácie prezentovaným zo strany
žalovaného poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa 03. februára 2022,
ktorý žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil ako bezpredmetný bez bližšej argumentácie. Mal

za to, že predmetný nález sa zaoberá práve konceptom implicitného obmedzenia práva na informácie
v tom smere, že daný koncept pri posúdení s ustanovením čl. 26 ods. 4 Ústavy SR neobstojí, keďže
žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v
zákonnom texte. Konštatoval, že koncept implicitného obmedzenia práva na informácie sa povinné
osoby snažia uplatňovať v situáciách, kde nemajú vyslovený právny základ na takéto obmedzenie, ale

spravidla v sektorovej právnej norme nachádzajú takémuto obmedzeniu blízke ustanovenie. Vyjadril
sa, že vytváranie takéhoto obmedzenia v interpretácii určitého ustanovenia vo fáze rozhodovania
o konkrétnej podanej žiadosti o informácie v konečnom dôsledku znamená, že (i) obmedzenie sa
nestanovuje zákonom, ale až ad hoc administratívnym rozhodnutím v rozpore s čl. 24 ods. 4 Ústavy
SR a (ii) v pochybnostiach o výklade zákona dochádza k uplatneniu takého výkladu zákona, ktorý je

zužujúci vo vzťahu k právu na informácie, resp. vzájomne nevyvážený medzi právom na informácie a
náprotivným Ústavou SR chráneným záujmom v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

11. Upozornil, že rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/4/2009 zo dňa 21. apríla 2010 citovaný
v napadnutom rozhodnutí sa týkal obmedzenia práva na informácie, ktoré bolo upravené rádovo

„explicitnejšie“ než v prejednávanom prípade, keď išlo o žiadosť o sprístupnenie zvukového záznamu
z rokovania Vlády Slovenskej republiky a podľa § 1a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov sú schôdze vlády neverejné,
pričom uvedené ustanovenie upravuje ďalšie podmienky práva na prístup k informáciám. Tvrdil, že aj z
nadväzujúceho rozhodnutia Ústavného súdu (uznesenie sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07. decembra

2010) vyplýva, že ust. § 1a predstavuje explicitný dôvod na obmedzenie práva na informácie. Pokiaľ ide
o žalovaným uvádzané rozhodnutie NSS SR zo dňa 16. 12. 2021 vo veci sp. zn. 5Sžik/3/2020, dodal
k nemu, že toto bolo vydané pred vydaním nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa
03. februára 2022, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sa žiadnym spôsobom nevylučujú s jehoodvolacou a ani žalobnou argumentáciou. Citované rozhodnutie NSS SR podľa jeho mienky ilustruje,
že koncept implicitného obmedzenia práva na informácie, kým nebol prekonaný nálezom Ústavného
súdu sp. zn. ÚS 522/2021 zo dňa 03. februára 2022, kládol relatívne vysoké nároky na vykonanie

testu proporcionality, resp. materiálneho testu obmedzenia, pričom z napadnutého rozhodnutia nie je
zrejmé, aký konkrétny chránený záujem je nevyhnutné chrániť neposkytnutím požadovaných rozhodnutí
o blokovaní. Vyjadril názor, že ak by zákonodarca mal ustanovením § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej
bezpečnosti v úmysle vylúčiť uplatnenie zákona o slobode informácií na administratívne rozhodnutia
žalovaného vydané podľa zákona o kybernetickej bezpečnosti, formuloval by to explicitne.

12. Poukázal tiež na skutočnosť, že zákonodarca ustanovenie § 12 zákona o kybernetickej bezpečnosti
pomenoval titulom „mlčanlivosť a ochrana osobných údajov“, pretože v jednotlivých odsekoch sú
vymedzené podmienky spracúvania osobných údajov v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona,
v ktorom kontexte treba vnímať aj ustanovenie odseku 8. Mal za to, že uvedený výklad potvrdzuje
dôvodová správa aj odborná spisba (ANDRAŠKO, J. a kol. Zákon o kybernetickej bezpečnosti.

Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2018, s. 156), ktoré ani náznakom nepripúšťajú, že by
ustanovenie § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti slúžilo na vylúčenie právnej povinnosti
žalovaného sprístupňovať rozhodnutia, resp. informácie získané podľa daného zákona. Uviedol, že tieto
pramene naopak jednoznačne vykladajú celý § 12 vrátane ods. 8 výhradne v kontexte normovania
mlčanlivosti a ochrany osobných údajov. Pre úplnosť dodal, že jediný zdroj pripúšťa žalovaným zvolený

výklad § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti (CHLIPALA, M. a kol. Zákon o kybernetickej
bezpečnosti. Komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o. 2019 s. 112), ale je nepresvedčivý, pretože pre
daný výklad neponúka žiadne podporné argumenty a autori výklad rámcujú slovom „pravdepodobne“.

III.

Vyjadrenie žalovaného

13. Vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 04. januára 2023 žalovaný uviedol, že podanú
správnu žalobu považuje za nedôvodnú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že z dikcie
§ 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti vyplýva potreba obmedzenia prístupu tretích strán k

informáciám získaným žalovaným na základe zákona o kybernetickej bezpečnosti alebo v súvislosti
s ním. Argument žalobcu o nepresvedčivosti uvedeného právneho názoru, ktorý bol vyjadrený aj v
odbornej publikácii citovanej v napadnutom rozhodnutí, označil za kuriózny, keďže žalobca ako dôkaz
opaku citoval inú odbornú publikáciu, ktorá sa predmetnej problematike vôbec nevenuje. Poukázal na
skutočnosť, že použitie metód výkladu právnych noriem, ktorých využitia sa žalobca domáha, prichádza

do úvahy len tam, kde obsah a rozsah pojmov použitých zákonodarnom v texte právneho predpisu
nie je zrejmý a je potrebné odstrániť sémantické (jazykové) nejasnosti v znení právneho predpisu. V
danom prípade však podľa jeho názoru neexistuje žiadny skutočný interpretačný problém pri výklade
právnej normy uvedenej v § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti, pretože je zrejmé, koho táto
norma zaväzuje (žalovaného) a aký je jej obsah (povinnosť využiť informácie a údaje získané na základe

zákona o kybernetickej bezpečnosti výlučne na plnenie úloh podľa tohto zákona).

14. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že ak by zákonodarca mal úmysel predmetným ustanovením vylúčiť
aplikáciu zákona o slobode informácií, formuloval by ho explicitne, pripomenul, že rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít bolo opakovane konštatované, že vo vzťahu k dôvodom nesprístupnenia

informácií sa uplatňuje tzv. koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám. Upozornil,
že pokiaľ žalobca zakladá jadro svojej žalobnej argumentácie práve na vlastnom výklade konkrétnej
zákonnej normy (§ 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti), je zmätočné, ak sa následne odvoláva
na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa 03. februára 2022 riešiaci situáciu neexistencie
konkrétnej normy, na základe ktorej bolo rozhodnuté, pričom Ústavný súd v tomto náleze žiadnym

spôsobom koncept implicitného obmedzenia prístupu k informáciám nespochybnil.

15. Považoval za zrejmé, že aj keď nadpis nad § 12 zákona o kybernetickej bezpečnosti znie
„mlčanlivosť a ochrana osobných údajov“, ustanovenie § 12 ods. 8 citovaného zákona sa napriek
svojmu zaradeniu v § 12 netýka a z povahy veci logicky ani nemôže týkať mlčanlivosti, ale stanovuje

limity možného využitia informácií získaných žalovaným ako štátnym orgánom (právnickou osobou)
nazákladezákonaokybernetickejbezpečnostialebovsúvislostisním.Pokiaľideožalobcomnamietaný
ústavnoprávny rozmer samotného ustanovenia § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti z
hľadiska jeho možného zásahu do základného práva jednotlivcov na prístup k informáciám a z tohovyplývajúcu potrebu jeho neaplikovateľnosti, poukázal na to, že v právnom poriadku Slovenskej
republiky sa uplatňuje prezumpcia ústavnosti právnych predpisov vychádzajúca z ustálenej a všeobecne
akceptovanej judikatúry Ústavného súdu (IV. ÚS 306/2018, IV. ÚS 74/2019, III. ÚS 274/07, I. ÚS 8/96).

Napokon uviedol, že neobstojí ani argument žalobcu týkajúci sa potreby verejnej kontroly činnosti
žalovaného a dodržiavania princípu transparentnosti verejnej moci, pretože aj verejná kontrola má svoje
hranice, keď právo šíriť a prijímať informácie je v oblasti kybernetickej bezpečnosti v súlade s Ústavou
SR obmedzené z dôvodov ochrany bezpečnostných záujmov štátu.

16. Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného v súdom určenej lehote.

IV.
Konanie na správnom súde

17. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd
v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je
prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-2S/141/2022. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce
správneho súdu bola predmetná vec dňa 6. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti SR pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 22. mája
2024 rovnakým spôsobom pridelená do novovzniknutého senátu 8S Správneho súdu v Bratislave.

V.
Verejné vyhlásenie rozsudku

18. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie riaditeľa žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré im prechádzalo, a dospel k záveru, že správna žaloba
je dôvodná.

19. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 28. novembra 2024, nakoľko boli

splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie
pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli dňa 18. novembra
2024 oznámené na úradnej tabuli správneho súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle
Ministerstva spravodlivosti SR.

VI.
Relevantné právne predpisy

20.Podľa§493eSSPvzneníúčinnomod01.07.2023,konaniazačatéaneskončenédo30.júna2023sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

22.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.24. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

26. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

27. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví
zákon.

28. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

29. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v znení účinnom do 31. decembra 2022 každý má
právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

30. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

31. Podľa § 12 zákona o slobode informácií v znení účinnom do 31. decembra 2022 všetky obmedzenia
práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane
sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie
odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

32. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,
vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak
žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

33. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.28)

34.Podľa§4písm.a)zákonaokybernetickejbezpečnostipôsobnosťvoblastikybernetickejbezpečnosti
vykonáva Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „úrad“).

35. Podľa § 5 ods. 1 písm. ag) zákona o kybernetickej bezpečnosti úrad v oblasti kybernetickej
bezpečnosti rozhoduje o blokovaní škodlivého obsahu alebo škodlivej aktivity, ktorá smeruje do
kybernetického priestoru Slovenskej republiky alebo z kybernetického priestoru Slovenskej republiky
(ďalej len „blokovanie“) a zabezpečuje vykonanie tohto rozhodnutia alebo vykonáva blokovanie na

základe žiadosti.

36. Podľa § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti informácie a osobné údaje získané na základe
tohto zákona alebo v súvislosti s ním môže úrad použiť len na plnenie úloh podľa tohto zákona.

37. Podľa § 27b ods. 1 zákona o kybernetickej bezpečnosti úrad z vlastnej iniciatívy rozhoduje o
blokovaní, spôsobe blokovania a vykonáva blokovanie, ak § 27c neustanovuje inak.

38. Podľa § 27b ods. 2 zákona o kybernetickej bezpečnosti rozhodnutie o blokovaní obsahuje najmä
a) identifikáciu úradu,

b) identifikáciu osoby, ktorá prevádzkuje infraštruktúru, na ktorej je blokovanie potrebné vykonať,
c) identifikáciu škodlivého obsahu alebo škodlivej aktivity,
d) dôvod blokovania,
e) spôsob blokovania,f) lehotu na vykonanie blokovania, trvanie blokovania a možnosti jeho odblokovania,
g) poučenie.

39. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VII.
Posúdenie veci správnym súdom

41. V prejednávanej veci bolo úlohou správneho súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia
riaditeľa žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, ktorým bolo podľa § 12 ods.
8 zákona o kybernetickej bezpečnosti rozhodnuté o nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií,
a to kópií rozhodnutí podľa § 27b ods. 2 zákona o kybernetickej bezpečnosti, ktoré žalovaný vydal

od účinnosti dotknutého ustanovenia do 02. marca 2022 19.00 hod., z dôvodu, že tieto boli získané
na základe zákona o kybernetickej bezpečnosti alebo v súvislosti s ním, pričom takéto informácie
môže použiť len na plnenie úloh podľa tohto zákona, a teda sprístupnenie požadovaných informácií je
obmedzené osobitným predpisom.

42.Správnysúdkonštatuje,žežalobcavpodanejsprávnejžalobenamietalnesprávneprávneposúdenie
veci žalovaným, ako aj riaditeľom žalovaného a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
a prvostupňového rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ ide o žalobné body týkajúce sa
nesprávneho posúdenia veci, žalobca mal za to, že tzv. koncept implicitného obmedzenia práva na
informácie, na ktorý sa riaditeľ žalovaného odvolávala v napadnutom rozhodnutí, bol už s poukazom

na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa 03. februára 2022 prekonaný. Zároveň
vyjadril presvedčenie, že ustanovenie § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti neslúži
na vylúčenie povinnosti žalovaného sprístupňovať informácie získané podľa tohto zákona. Navyše
rozhodnutie o blokovaní podľa § 27b zákona o kybernetickej bezpečnosti podľa jeho mienky nie je
informáciou ani osobným údajom získaným na základe tohto zákona. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia z obsahu správnej žaloby vyplýva názor žalobcu, že pokiaľ by aj správny
súd nevyhodnotil tzv. koncept implicitného obmedzenia práva na informácie ako prekonaný, tento kladie
vysoké požiadavky na vykonanie testu proporcionality, resp. materiálneho testu obmedzenia, ktorých
dodržanie z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

43. V súvislosti s koncepciou implicitného obmedzenia prístupu k informáciám správny súd poukazuje
na nasledujúcu argumentáciu obsiahnutú v rozsudku NSS SR sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16. decembra
2021, ktorú kasačný súd neskôr zopakoval v rozsudku sp. zn. 6Svk/38/2022 zo dňa 23. novembra 2023,
ako aj v rozsudku sp. zn. 7Svk/11/2023 zo dňa 30. mája 2024:

44. „27. V otázke vzťahu informácií chránených podľa zákona o slobode informácií a obmedzení, ktoré
stanovuje katastrálny zákon, kasačný súd vychádza z doterajšej rozhodovacej prace Najvyššieho súdu
SR a upriamuje pozornosť správneho súdu na nasledovné úvahy:

45. 28. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje najvšeobecnejšiu a zároveň

najkomplexnejšiu úpravu ktorá je prejavom ústavne garantovaného práva na informácie v zmysle čl.
26 Ústavy SR. To však nevylučuje, aby iné právne predpisy vydané v súlade s čl. 26 ods. 1 a 4
Ústavy obsahovali obmedzenia, ktoré nemusia vždy korešpondovať s kategóriami pokrytými § 8-11
zákona o slobode informácií, obsahujúcimi explicitné obmedzenie práva na prístup k informáciám. Súdy
prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti deklarovali koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k

informáciám,vzmyslektorejobmedzeniesprístupneniainformáciívyplývaajzinýchprávnychpredpisov,
nielen zo zákona o slobode informácií (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/4/2009
zo dňa 21.04.2010, ktoré prešlo následným testom ústavnosti II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa31.07.2013, sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012, ako aj z rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010. Túto koncepciu súdna prax, vrátane ÚS SR, opakovane potvrdzuje,
avšak vyžaduje, aby bol implicitný zákaz poskytnutia informácie vždy zrozumiteľne odôvodnený v

rozhodnutí, ktorým sa žiadosti nevyhovuje.

46. 29. Súdna prax zároveň akcentuje potrebu reštriktívneho výkladu prípustnosti obmedzenia práva
na informácie. Obmedzenie práva na informácie, ktoré spadá do kategórie základných práv a slobôd,
je možné výlučne za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno

vykonať len na základe zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky
taxatívne vymenúva dôvody obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej
spoločnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26
zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.
Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia
dodržať podľa čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie

sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva
na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a
dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia
všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka
znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“

sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne
záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ... Prvou materiálnou
podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním
musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej
materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou

podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98).

47. 30. Súčasne, rozhodovacia prax súdov požaduje zabezpečenie materiálneho prístupu
k informáciám. Pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany
určitej informácie, t.j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia

informácie za chránenú - t.j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento
dôvod v čase podania žiadosti stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť
(Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: 5 Sži 1/2009). Aj ak je identifikované zákonné obmedzenie, je
potrebné aj v rámci zákonného obmedzenia vykonať správnu úvahu, či niektoré čiastkové informácie
nemožno žiadateľovi sprístupniť ( IV. ÚS 464/2010).“

48. Vzhľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že riaditeľ žalovaného v danom prípade
nepochybil, pokiaľ v napadnutom rozhodnutí vychádzal z koncepcie implicitného obmedzenia prístupu
k informáciám, ktorá vyplynula z rozhodovacej praxe Ústavného súdu a je kontinuálne aplikovaná aj
zo strany NSS SR, resp. v minulosti Najvyššieho súdu. S námietkou žalobcu, že táto koncepcia bola

s poukazom na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa 03. februára 2022 prekonaná,
sa správny súd nemohol stotožniť, keďže v žalobcom citovanom rozhodnutí sa Ústavný súd vôbec
nezaoberal otázkou, či je daná koncepcia naďalej relevantná. Kasačný súd pritom z danej koncepcie
vychádzal aj vo svojich neskorších rozhodnutiach (rozsudok sp. zn. 6Svk/38/2022 zo dňa 23. novembra
2023, rozsudok sp. zn. 7Svk/11/2023 zo dňa 30. mája 2024). Argumentácia obsiahnutá v citovanom

náleze Ústavného súdu pritom nie je nijakým spôsobom v rozpore s predmetnou koncepciou, keď sa
v ňom uvádza:

49. „19. Ústavný súd upriamuje pozornosť na zmysel a účel zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
ktorým je vytvorenie právneho rámca pre realizáciu základného práva jednotlivca na informácie

a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej
spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné a žiaduce. Z uvedených dôvodov je zákon o slobodnom
prístupe k informáciám koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade povinné na žiadosť poskytnúť
všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú. Z tejto generálnej klauzuly
zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje výnimky zo sprístupnenia údajov. Rovnako aj

osobitné zákony (napr. zákon o utajovaných skutočnostiach, pozn.) môžu určiť, že niektorá informácia
sprístupneniunepodlieha.Vzhľadomnato,žeurčenietakýchtovýnimiekjesvojoupovahouobmedzením
základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. čl. 10 ods. 2
dohovoru. Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto výnimky, teda žeich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou,
ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne
odmietnutiesprístupneniainformácienemožnoodôvodniťteoretickoukoncepcioubezoporyvzákonnom

texte.“

50. Z citovanej časti vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu a contrario vyplýva, že povinná
osoba môže odmietnuť sprístupniť informáciu len vtedy, ak disponuje konkrétnou zákonnou normou
vylučujúcou sprístupnenie informácie. Okrem toho musia byť splnené aj ďalšie podmienky obmedzenia

základného práva na informácie. Žalovaný, resp. riaditeľ žalovaného pritom svoje rozhodnutie založili
na konkrétnom zákonnom ustanovení, ktorým je § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti.
Správny súd preto ďalej skúmal, či žalovaný a riaditeľ žalovaného pri aplikácii predmetnej právnej
normydostatočnýmspôsobomodôvodnilisplnenieformálnejpodmienky,akoajmateriálnychpodmienok
obmedzenia práva na informácie v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu a kasačného súdu.

51. Z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného správny
súd zistil, že žalovaný a následne riaditeľ žalovaného sa zaoberali splnením formálnej podmienky
obmedzenia práva na informácie, keď identifikovali konkrétne ustanovenie osobitného zákona
obsahujúce takéto obmedzenie, a to § 12 ods. 8 zákona o kybernetickej bezpečnosti. Žalovaný ani
riaditeľ žalovaného však vôbec nevyhodnocovali, či došlo k naplneniu dvoch materiálnych podmienok

obmedzenia práva na informácie, keď neobjasnili, prečo existuje potreba danú informáciu chrániť, či
tento dôvod v čase podania žiadosti stále trval a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej
časť. Zároveň v napadnutom rozhodnutí a rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje správna
úvaha, či niektoré čiastkové informácie nebolo možné žalobcovi sprístupniť. Pokiaľ aj riaditeľ žalovaného
v napadnutom rozhodnutí vo všeobecnosti poukazoval na ochranu bezpečnostných záujmov štátu,

na zabezpečenie ktorej žalovaný vykonáva špecifické činnosti, zároveň neuviedol, akým spôsobom sa
tento argument vzťahuje na žalobcom požadované informácie.

52. Žalobca súčasne žiadal, aby si správny súd v zmysle § 193 SSP v spojení s § 84 SSP od žalovaného
vyžiadal dotknuté informácie a aby mu uložil povinnosť v určenej lehote uviesť dôvody, pre ktoré

nemožno požadovanú informáciu sprístupniť, správny súd však v danom štádiu konania nevzhliadol
potrebu takéhoto postupu, keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, na základe ktorých
žalobcovi nesprístupnil požadované informácie, hoci ich správny súd nevyhodnotil ako dostačujúce.

53. Vzhľadom na uvedené správny súd po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia žalovaného a

napadnutého rozhodnutia riaditeľa žalovaného, ako aj obsahu administratívneho spisu dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie riaditeľa žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o
dôvodnosti podanej správnej žaloby, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojení s § 191
ods. 3 písm. a) SSP napadnuté rozhodnutie riaditeľa žalovaného a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

54. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude posúdiť splnenie vyššie uvedenej formálnej, ako
aj materiálnych podmienok obmedzenia práva na informácie vo vzťahu k žalobcom požadovaným
informáciám a vyhodnotiť, na ktoré časti požadovaných rozhodnutí o blokovaní podľa § 27b zákona

o kybernetickej bezpečnosti sa toto obmedzenie vzťahuje, pretože obsahujú informácie alebo osobné
údaje získané na základe zákona o kybernetickej bezpečnosti alebo v súvislosti ním a z tohto dôvodu
ich nemožno žalobcovi sprístupniť.

55.Pokiaľ žalovaný, ktorý je v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný právnym názorom správneho súdu,

po vykonaní vyššie uvedeného postupu opätovne rozhodne o nesprístupnení požadovaných informácií
alebo ich časti, svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 47 ods. 3
správneho poriadku.

56.Otrováchkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§167ods.1SSPtak,žeúspešnémužalobcovipriznal

voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne
správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
podľa § 175 ods. 2 SSP.57. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia

na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.