Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118203522
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6118203522.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: RS-4, s. r. o., Priemyselná 10,
821 09 Bratislava, IČO: 36 867 390, právne zastúpený: AK Igor Milichovský s.r.o., Južná trieda 2/A,
040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 54 824 486, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná,
a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS
| ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 278.379,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Košice z 3. októbra 2023, č. k. 26Cb/34/2018 - 580, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice z 3. októbra 2023, č. k. 26Cb/34/2018 – 580 vo výroku
II. a III.

II. Odmieta odvolanie proti výroku I. rozsudku Mestského súdu Košice z 3. októbra 2023, č. k.
26Cb/34/2018 – 580, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

III. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

IV. Žalovanému priznáva proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol (výrok I.); žalobu zamietol (výrok II.) a zároveň priznal žalovanému právo na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok III).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom
súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 278.379,93 eur

s príslušenstvom a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 480,- eur, titulom
neuhradeného doplatku na množstvo dodanej elektriny za 1/2015 – 12/2015, fakturovanej jednotlivými
faktúrami.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny s právom na podporu v zmysle zákona č.
251/2012 Z. z. o energetike v spojení s ustanoveniami zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (ďalej len „Zákon o podpore“), ktorému patria

práva - podpora definovaná v ustanovení § 3 ods. 1 Zákona o podpore, medzi ktoré patrí v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) aj právo na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za
kalendárny mesiac. Žalovaný nárok žalobcu na doplatok na kalendárny rok 2015 nezaplatil.4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť,
ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, t. j. povinnosť oznámiť žalovanému
ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods.

1 písm. b) a c) Zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 v
zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014, čím stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na
podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore.

5. Žalobca v priebehu konania poukázal, že svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c)

Zákona o podpore voči žalovanému splnil a to: (i) zaslaním rozhodnutia ÚRSO číslo 0739/2014/E-OZ
zo dňa 22.10.2013 elektronickou poštou dňa 5.2.2014, ktoré samo osebe obsahuje všetky relevantné
skutočnosti podľa ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c) Zákona o podpore; (ii) listom z 2.7.2014 spoločne s
faktúrou č. 140006, ktorou žalovanému vyúčtoval výrobu a dodávku elektrickej energie z obnoviteľného
zdroja energie (ďalej len „OZE“); (iii) listom z 13.8.2014 odoslaným žalovanému na poštovú prepravu
dňa 14.8.2014. Zároveň uviedol, že zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, teda

nemôže byť postihnutý sankciou zániku oprávnenia uplatniť si právo na podporu podľa ustanovenia § 4
odsek 3 Zákona o podpore, v znení zákona č. 382/2013 Z. z., účinného od 1.1.2014, a to s poukazom
na § 18e ods. 1 Zákona o podpore.

6. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v zákonom stanovenej lehote neeviduje. Zo strany žalobcu
nebolo v zákonom stanovenej lehote žalovanému doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala vôľa
žalobcu oznámiť žalovanému predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015 a rovnako ani
vôľa žalobcu oznámiť žalovanému uplatnenie podpory v roku 2015. Namietal, že cenové rozhodnutie
ÚRSO vydané na obdobie rokov 2014 až 2026 nemožno považovať za splnenie oznamovacej povinnosti

v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, vyžadujúceho každoročné opakujúce sa plnenie. Ani
prípadná skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal žalovanému viaceré dokumenty obsahujúce niektoré
informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore alebo dokumenty, z ktorých
takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia ÚRSO, nezbavuje žalobcu povinnosti plniť
si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Pokiaľ ide o zásielku žalobcu

z 2.7.2014, táto neobsahovala žiadne podanie o predpokladanej ročnej charakteristike výroby elektriny
v roku 2015, ani uplatnenie podpory v roku 2015 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.
Obsahovala len faktúru č. 140006 spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom
kalendárnom mesiaci, ktorou si žalobca uplatnil podporu za mesiac 6/2014. Ďalej žalobcom predložený
podací hárok zo 14.8.2014 od odosielateľa EL-INSTA ENERGO s.r.o. nepreukazuje, že obsahom

doručovanej zásielky bolo oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015
a uplatnení podpory v roku 2015 z 13.8.2014, tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný pritom neeviduje žiadne
oznámenie žalobcu o uplatnení podpory, ktoré by bolo doručené v zákonom stanovenej lehote, keďže
žalobcom označená zásielka bola žalovanému doručená až dňa 18.8.2014. Oznámenie o uplatnení
podpory a jej rozsahu, ktorým si žalobca plní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.

c) Zákona o podpore je hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym úkonom, ktorý musí byť
žalobcom ako výrobcom uskutočnený každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta,
pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Jedná sa o lehotu hmotnoprávnu, a táto
zostáva zachovaná, ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu, v stanovenej lehote
aj reálne doručené. Nestačí teda len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je

tomu u procesných lehôt. S aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa vysporiadal už Ústavný súd SR
Nálezom PL. ÚS/50/2015, v ktorom dospel k záveru, že ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je prípustná.
Práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo
vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie voči ÚRSO, prípadne inému orgánu
verejnej správy.

7. Žalobca dôvodil, že vo vzťahu k doručovaniu oznámenia o predpokladanej ročnej dodávke elektriny
vroku2015auplatnenípodporyvroku2015z13.8.2014jepotrebnéaplikovať§43cods.3Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia, ak navrhovateľ
o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený a to ústne, alebo odoslaním správy.

Žalovaný na potvrdenie včasnosti doručenia oznámenia z 13.8.2014 doručil žalobcovi návrh zmluvy
o dodávke elektriny, prevzatiu zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktorá bola žalobcom podpísaná
15.10.2014 a žalovaným dňa 22.10.2014. Je teda zrejmé, že pokiaľ by žalovaný považoval oznámenie
žalobcu za oneskorene doručené, návrh zmluvy by žalobcovi nikdy nebol doručil. Tým, že žalovanýv relevantnej dobe po doručení oznámenia žalobcu sa k žalobcovi naďalej správal tak, akoby mu
predmetné oznámenie bolo doručené včas, je na oznámenie žalobcu odoslané dňa 14.8.2014 nutné
prihliadať ako na včas doručené.

8. Žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného na
Najvyššom súde SR, ktorého predmetom je preskúmanie rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
29.9.2022,sp.zn.4Cob/99/2021,ktorýmbolpotvrdenýrozsudokOkresnéhosúduKošiceIz24.11.2020,
sp. zn. 26Cb/14/2016 v obdobnej veci.

9. Žalobca navrhol súdu prvej inštancie podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., aby podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, a to za účelom poskytnutia výkladu: (i) článku 2 Zmluvy o Európskej únii; (ii) článku
16 Charty základných práv Európskej únie; (iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z
23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a

následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES a (iv) smernice Európskeho parlamentu a Rady
2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje
smernica 2003/54/ES, majúcich význam pre posúdenie výkladu vnútroštátnej právnej úpravy Zákona
o podpore.

10. Žalovaný namietal, že vnútroštátne právo členských štátov je z konania o prejudiciálnej otázke
vylúčené. Žalobcom uvádzané otázky, ktoré sa snaží prejudiciálnym konaním pred Súdnym dvorom
EÚ vyriešiť, už boli predmetom posudzovania zo strany Ústavného a Najvyššieho súdu SR. Žalobcom
uvádzané články smernice 2009/72/ES nemajú žiaden súvis s konaním vo veci samej.

11. Súd prvej inštancie s poukazom na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS/50/2015 zo dňa
22.03.2017, sp. zn. PL. ÚS/17/2014 zo dňa 22.06.2016, sp. zn. IV. ÚS/491/2018 zo dňa 31.01.2019
a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.8.2019 mal za to, že otázka sankcie
podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 a posúdenie lehoty
„k 15. augustu“ boli jednoznačne vyriešené. Preto nepodal v zmysle žiadosti žalobcu návrh na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Všetky sporné otázky týkajúce sa nároku
žalobcu už boli zodpovedané a vyriešené rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Nie je teda dôvod ani
na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn.
4Obdo/17/2023, ktoré sa týka konania vedeného na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 26Cb/14/2016.
S poukazom na vyššie uvedené súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

12. Súd prvej inštancie v ods. 27. odôvodnenia rozsudku uviedol, aké prostriedky procesného útoku
použil v konaní žalobca a v ods. 28. odôvodnenia, aké prostriedky procesnej obrany použil žalovaný.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že: (i) tieto uzatvorili Zmluvu o dodávke

elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_251_2011_15, Číslo
zmluvy VSE: OZE_251_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014; (ii) žalovaný listom z 15.12.2014 oznámil
žalobcovi nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015; (iii) žalobca doručil žalovanému
faktúry č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016, 150019, 150022, 150025, 150028,
150031, 150034, 140006; (iv) žalovaný faktúry č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016,

150019, 150022, 150025, 150028, 150031, 150034 vrátil žalobcovi; (v) rozhodnutia ÚRSO; (vi)
korešpondencia medzi stranami /vrátane príloh/; (vii) žalobca dodával elektrinu do distribučnej siete
žalovaného; (viii) žalobca si voči ÚRSO splnil svoju oznamovaciu povinnosť; (ix) zásielka s oznámením
o uplatnení podpory z 13.8.2014 sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného dňa 18.8.2014.

14. Uviedol súd prvej inštancie, že medzi stranami ostalo sporné, či žalobca riadne a včas splnil svoju
oznamovaciu povinnosť v roku 2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

15. Žalovaný na preukázanie, že s faktúrou č. 140006 mu nebolo doručené oznámenie žalobcu o
uplatnení podpory na rok 2015 predložil výpis z poštovej knihy so záznamom o doručení faktúry žalobcu

č. 140006 a faktúru žalobcu č. 140006 s údajmi o výrobe a dodávke elektriny.16. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca Oznámením - „Predpokladaná ročná charakteristika
dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory“ z 13.8.2014 uplatnil nárok
na podporu na rok 2015 a oznámil predpokladané množstvo dodanej elektriny.

17.Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľaustanovení§3,§4(vzneníúčinnomdo31.12.2013aod
1.1.2014), § 18e Zákona o podpore, upravujúce spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny;
práva a povinnosti výrobcu elektriny; prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.1.2014. Ďalej
podľa § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a § 470 ods. 1 a 2 C.s.p.

18. Dôvodil súd prvej inštancie, že novelou ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, účinnou od 1.1.2014
nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky
podpory ako také ostali aj po 1.1.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si
povinností výrobcov uvedených v § 4 ods. 2 Zákona o podpore, a to tak, že výrobca elektriny s právom na
podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení

na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

19. Súd prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS/50/2015-148
zo dňa 22.3.2017, podľa ktorého ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení platnom a účinnom
od 1.1.2014 nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. Konštatoval súd prvej inštancie, že v spore nebolo preukázané, že žalobca doručil žalovanému spolu
s faktúrou č. 140006 zo dňa 2.7.2014 aj list zo dňa 2.7.2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu
na rok 2015. Z poštovej knihy žalovaného nevyplýva doručenie takéhoto listu.

21. S poukazom, že oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, neakceptoval súd
prvej inštancie názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil doručením cenového rozhodnutia (e-mailom
zo dňa 5.2.2014). Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti
a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť

plní, musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva
a povinnosti z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová správa doručená žalovanému dňa
5.2.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO zo dňa 22.10.2013, nepreukazuje splnenie
oznamovacej povinnosti žalobcu.

22. K tvrdeniu žalobcu, že boli porušené jeho práva vlastniť majetok, súd prvej inštancie poukázal na
závery Nálezu Ústavného súdu (č. PL. ÚS/50/2015-148 zo dňa 22.03.2017), podľa ktorého ani tieto
práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Zároveň poukázal na
závery uvedené v Náleze Ústavného súdu SR č. IV. ÚS/491/2018 – 65 zo dňa 31.1.2019.

23. Uviedol súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie NS SR z 27.8.2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018,
že lehotu „k 15. augustu“ obsiahnutú v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je potrebné považovať
za lehotu hmotnoprávnu, plne zohľadňujúc povahu strán sporu, povahu dotknutej právnej normy, ako aj
samotnej povinnosti a s tým spojených hmotnoprávnych následkov. Stanovisko ÚRSO charakterizujúce
dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je správne.

24. Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je prejavom vôle, ktorý musí byť v
zmysle § 37 Občianskeho zákonníka urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Oznámenie ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol
zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrené, čo sa

ním uplatňuje, požaduje. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018, následne tiež v
uznesení sp. zn. 3Obdo/72/2019 a uznesení sp. zn. 3Obdo/116/2019 výslovne zdôraznil, že: „Logickým
a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva
úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny,
všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne

s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami,
ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej
elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“ Uvedený
právny názor bol podrobený skúmaniu zo strany Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS/52/2020.25. Uviedol súd prvej inštancie, že mal preukázané, že žalovaný neevidoval k dátumu uvedenému v
Zákone o podpore, k 15. augustu príslušného roka, teda k 15.8.2014, včasné splnenie si žalobcovej

notifikačnej povinnosti ako výrobcu v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, keďže
k splneniu povinnosti došlo až dňom 18.8.2014, ktorým dňom bolo oznámenie doručené žalovanému.
Žalobca svoju povinnosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nesplnil voči
žalovanému v zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehote (do 15.8.2014), jeho právo na podporu v
nasledujúcom kalendárnom roku zaniklo (sankcia v zmysle ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore) a teda v

roku 2015 si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa
§ 3 a § 4 odseku 1 písm. c) Zákona o podpore. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo zo
zákona a nie je potrebné o nej rozhodnúť v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami
súkromného práva.

26.Nazákladevyššieuvedenéhosúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcovinevznikolzarok2015

nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom (doplatok), preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

27. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

28. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365
ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

29. Žalobca v podanom odvolaní primárne namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval jeho

návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), v
ktorom odôvodnil predpoklady predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie SD EÚ. Mal za to, že
správne uplatnenie práva Európskej únie v posudzovanej veci nedosiahlo takého stupňa jednoznačnosti
(o ktorom nie sú nijaké rozumné pochybnosti), ktorý by takýto návrh vylučoval. Uviedol, že súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že otázka sankcie podľa

ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 a posúdenie lehoty „k 15.
augustu“ boli jednoznačne vyriešené, a to s poukazom na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS/50/2015 zo dňa 22. marca 2017, sp. zn. PL. ÚS/17/2014 zo dňa 22. júna 2016, sp. zn.
IV. ÚS/491/2018 zo dňa 31. januára 2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, ktoré v podstatných častiach citoval. Žalobca však dôvodil,

že ani jedna z menovaných najvyšších súdnych autorít sa ním vymedzenými otázkami v návrhu na
prerušenie konania nezaoberala v kontexte práva Európskej únie, na ktoré poukázal, ale vec právne
posúdili výlučnevdimenziivnútroštátnehopráva.Pretozávery,ktorévyplývajúzoznačenýchrozhodnutí
Ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú v kontexte výkladu dotknutých ustanovení
práva Európskej únie neaplikovateľné. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o nepotrebnosti

predloženia prejudiciálnej otázky, bol povinný aplikovať dotknuté právne normy práva Európskej únie
a zároveň dospieť k záveru, že vnútroštátna právna úprava je eurokonformná s právom Európskej
únie, čo v odôvodnení napádaného rozsudku absentuje, teda je nepreskúmateľný. Podľa žalobcu sú
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c), ods. 3 a § 18e ods. 1 Zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014
nekonformné s právom Európskej únie a preto neaplikovateľné v spore.

30. Pokiaľ ide o formuláciu a význam oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore, žalobca citoval § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), § 4 ods. 3 a § 18e
ods. 1 Zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014. Ďalej článok 2 Zmluvy o Európskej únii; článok
16 Charty základných práv Európskej únie; článok 2 písm. k), článok 13 ods. 1 smernice 2009/28/ES;

bod 37., 38. odôvodnenia a článok 37 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES.

31. Uviedol, že k zmene § 4 ods. 3 Zákona o podpore došlo zákonom č. 382/2013 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Zákon o podpore (ďalej len ,,novela“). Povaha podpory, t. j. jej jednotlivé typy, ostali novelouv zásade nedotknuté, a to vrátane práva na zvýhodnený odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) v
spojení s § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore a práva na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) v spojení
s § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore. Argumentoval, že v prípade novely ust. § 4 ods. 3 Zákona o

podpore ide o nepravú retroaktivitu, s ktorým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v Náleze PL. ÚS/50/2015- 148 zo dňa 22. marca 2017. Uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 Zákona o
podpore je dôvodom, pre ktorý žalovaný popiera nárok žalobcu na zaplatenie podpory na rok 2015, t.
j. je dôvodom, pre ktorý žalovaný odopiera zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Pokiaľ ide o formuláciu
oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, žalobca mal za to, že táto

je sporná, a to s prihliadnutím na čas rozhodný pre splnenie oznamovacej povinnosti vymedzený ako
„vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“. Toto vymedzenie umožňuje trojaký výklad, a to
(i) oznamovaciu povinnosť je treba splniť do 15.8. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje
uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny, (ii) oznamovaciu povinnosť je treba splniť v deň 15.8.
roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny,
(iii)oznamovaciupovinnosťtrebasplniťnanasledujúcikalendárnyrok(toznamenádo31.12.aktuálneho

kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.8. aktuálneho kalendárneho roka. Pokiaľ
ide o význam oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, považoval žalobca za
nutnézdôrazniť,žejejsplnenieniejepreÚRSOanipreprevádzkovateľadistribučnejsústavyvýznamné,
naopak splnenie tejto povinnosti je bezúčelné. Uviedol, že aj zákonodarca (s účinnosťou od 1.1.2019)
odstránil uvedenú povinnosť zo systému podpory. Oznámením podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o

podpore výrobca oznamuje ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy len tie informácie, ktorými
už oba subjekty disponujú, nakoľko okrem iného vyplývajú aj z obsahu rozhodnutia ÚRSO, ktorým bolo
rozhodnuté o priznaní podpory pre výrobcu elektriny z OZE na roky 2014 až 2026. Týmto rozhodnutím
disponuje tak ÚRSO (ako pôvodca rozhodnutia), ako aj prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy,
ktorýbybezpreukázaniaexistencietakéhotorozhodnutiasvýrobcomelektrinyzOZEneuzatvorilzmluvu

o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Z uvedeného dôvodu výrobcovi
elektriny neostávala iná možnosť, len zakaždým zopakovať ten istý prediktívny údaj vyplývajúci z
rozhodnutia ÚRSO. Namietal, že o porušení povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore,
o uplatnení sankcie, resp. jej výške neprebiehalo žiadne správne konanie, súdne konanie alebo iný
právny proces, teda nemal žiaden priestor brániť sa, že si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) splnil.

Sankcia straty podpory na celý rok je zároveň neprimeraná.

32. Ďalej žalobca v odvolaní namietal diskonformitu niektorých ustanovení Zákona o podpore s
právom Európskej únie. Mal za to, že vnútroštátne ustanovenia Zákona o podpore, na ktoré poukázal,
nekonvenujú s článkom 13 odsek 1 smernice 2009/28/ES, nakoľko sa nimi zavádza neprimerané a nie

nevyhnutné opatrenie v podobe sankcie straty podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore na
jeden kalendárny rok. Dôvodil, že takto vymedzená sankcia nezodpovedá významu povinnosti, za ktorej
porušeniesaukladáakonevyhnutnýprávnynásledokbezmožnostizníženia,odpusteniaalebozrušenia,
alebo aspoň uplatnenia diskrečnej právomoci ÚRSO. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie z 11.9.2014 v spojených veciach C-204/12 až c-208/12 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

z 1.7.2014 vo veci C-573/12.

33. Žalobca tiež namietal, že ust. § 18e odsek 1 Zákona o podpore vylučuje uplatnenie sankcie podľa
§ 4 ods. 3 na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred
1.1.2014.

34. Sumarizujúc vyššie uvedené mal žalobca za to, že právna úprava ust. § 4 ods. 2 písm. c); § 4 ods.
3; § 18e ods. 1 Zákona o podpore nekonvenuje ani s ustanovením článku 16 Charty základných práv
Európskej únie. Poukázal, že vykonáva činnosť výrobcu elektriny z OZE ako podnikateľskú činnosť,
t. j. za účelom dosiahnutia zisku. V dôsledku uplatnenia sankcie vymedzenej v § 4 ods. 3 Zákona o

podpore bola a je jeho možnosť na dosiahnutie zisku podstatne obmedzená a sťažená, nehovoriac o
nesmiernych finančných ťažkostiach, ktoré mu náhle odňatie finančnej podpory spôsobilo.

35. V prípade, že sa odvolací súd nestotožní s právnym názorom žalobcu týkajúcim sa absencie
eurokonformného výkladu a s nepredložením prejudiciálnej otázky na rozhodnutie súdnemu dvoru

Európskej únie, s ktorým je spojená ďalšia odvolacia námietka žalobcu, spočívajúca v nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, žalobca navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie a
predložil Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovnú prejudiciálnu otázku: Majú sa článok 2 Zmluvy o
Európskej únii; článok 16 Charty základných práv Európskej únie; článok 2 písm. k) v spojení s článkom13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie
z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a
2003/30/ES a článok 37 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s
elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že:
A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému
podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku
vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku

na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka, a to za nesplnenie jeho
oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, pričom:
• zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.8. roka
predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny alebo

ju treba splniť v deň 15.8. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a
predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12.
aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.8. aktuálneho kalendárneho
roka a pričom:
• národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, bez ohľadu na

oznámenie elektroenergetického podniku, už disponujú údajom o predikcii dodávky elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického podniku získať podporu
je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje po dobu 15 rokov,
B) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepriznáva národnému
energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní prejednať uloženie sankcie

elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie
jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane
oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie povinnosti sankciu, pričom

takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení prebehlo správne alebo súdne
konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc, pričom rozhodujúcim je
tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu súkromného
práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil,
C)zamedzujútakejvnútroštátnejprávnejúprave,oakúidevovecisamej,ktorábezrelevantnéhodôvodu

odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému
energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje
podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny,

vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate
nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka?

36. Žalobca v odvolaní uzavrel, že ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, jedna zo zásielok
žalobcu, ktorej obsahom bolo preukázateľne oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o

podpore, bola žalovanému odoslaná dňa 14.8.2014 a doručená dňa 18.8.2014. Žalovaný v konaní
namietal oneskorené doručenie oznámenia zo strany žalobcu (po 15.8.2014), tvrdiac, že na predmetné
oznámenie sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Argumentoval, že na doručenie
oznámenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je nutné aplikovať ustanovenie § 43c ods.
3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia,

ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo
odoslaním správy. Poukázal, že žalovaný na potvrdenie včasnosti doručenia oznámenia, mu doručil
návrh zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktorú podpísal dňa
15.10.2014 a žalovaný dňa 22.10.2014. Vzhľadom na uvedené považoval za zrejmé, že pokiaľ by
žalovaný považoval jeho oznámenie za oneskorene doručené, návrh predmetnej zmluvy (ktorou sa

žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi podporu vo forme doplatku), by žalobcovi nikdy nebol doručil.
Tým, že žalovaný v relevantnej dobe po doručení oznámenia žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore (odoslaného dňa 14.8.2014 a doručeného žalovanému dňa 18.8.2014) sa k žalobcovi naďalej
správal tak, akoby mu predmetné oznámenie bolo doručené včas, je na oznámenie žalobcu odoslanédňa 14.8.2014 nutné prihliadať ako na včas doručené, no s uvedenou argumentáciou sa súd prvej
inštancie nevysporiadal.

37. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedol,
že rozhodnutie o neprerušení konania považuje za správne, pretože nie sú dané obligatórne a ani
fakultatívne dôvody na prerušenie konania. Argumentoval, že v danom prípade sa nejedná o spor,
ktorého podstatou by bol výklad predpisov komunitárneho práva. Mal za to, že žalobcom predložené

otázky predstavujú len teoretizovanie o právnych otázkach, ktoré sú tohto času už na vnútroštátnej
úrovni ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rovnako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky jednoznačne ustálene vyriešené. Zároveň zdôraznil, že vnútroštátne právo
členských štátov je z konania o prejudiciálnej otázke vylúčené, t. j. Súdny dvor Európskej únie nemôže
vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by toto bolo v
rozpore s komunitárnym právom a rovnako nemôže ani aplikovať právo Európskej únie na konkrétne

situácie v prípadoch prejednávaných vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ nesmie vnútroštátnym
súdom poskytnúť odpoveď na otázku, či existuje rozpor vnútroštátneho práva a práva Európskej únie,
pretože by tým vo svojej podstate preskúmaval vnútroštátne právo, čím by prekročil svoje právomoci.
Vzhľadom na to, že otázka interpretácie a aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a v ňom
obsiahnutej lehoty „k 15. augustu“ bola zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uzneseniach

sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019 zo dňa 20. novembra 2019 a
sp. zn. 3Obdo/116/2019 zo dňa 24. júna 2020 jednoznačne zodpovedaná a správnosť právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola potvrdená zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky v
jehoNálezesp.zn.IV.ÚS/491/2018-65zodňa31.januára2019,akoajvuznesenísp.zn.II.ÚS/52/2020,
mal žalovaný za to, že žalobcom predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SD EÚ je

bezpredmetný, pričom dôvody, prečo tomu tak je, vo vzťahu k jednotlivým prejudiciálnym otázkam aj
podrobne rozviedol.

38. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v rámci odvolania nerozporuje skutkový
stav a ani právne posúdenie a závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zásielke z 2.7.2014, a teda

považoval za preukázané a nesporné, že zásielka žalobcu zo dňa 2.7.2014 neobsahovala podanie, z
ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore, ale len (i) faktúru spoločnosti RS-1 č. 140006, (ii) faktúru spoločnosti RS-2 č. 140006 a
(iii) faktúru spoločnosti RS-4 č. 140006, tak ako je táto zásielka aj zapísaná v knihe doručenej pošty
žalovaného pod č. 42026. Predmetom odvolania žalobcu je teda okrem návrhu na prerušenie konania

z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke, výlučne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie vo
vzťahu k zásielke zo 14.8.2014 doručenej žalovanému dňa 18.8.2014 a s tým súvisiaca otázka výkladu
povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

39.Žalovanýargumentoval,ževrámciústnychajpísomnýchpodanívkonanípredsúdomprvejinštancie

bol podrobnejšie rozoberaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho uzneseniach
sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp. zn. 3Obdo/116/2019 a im predchádzajúci právny
názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS/50/2015, IV. ÚS/491/2018, či II. ÚS/52/2020.
Mal za to, že otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore,
ktorá bola kľúčovou otázkou pre posúdenie predmetu tohto sporu, bola zo strany najvyšších súdnych

autorít jednoznačne a nesporne zodpovedaná a právny výklad poskytnutý v predmetnej otázke zo strany
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky bol v zmysle článku
2 ods. 2 základných princípov C.s.p. smerodajný aj pre súd prvej inštancie a tento ho správne na
zistený skutkový stav pri svojom rozhodovaní zohľadnil a aplikoval. Zdôraznil, že za moment oznámenia
zákonom požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je nevyhnutné

považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného ako prevádzkovateľa
distribučnej sústavy a tento sa objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť, t.j. v prípade tohto sporu
moment 18.8.2014.

40. Ďalej žalovaný dôvodil, že Zmluva o dodávke elektriny nepredstavuje odstránenie následkov

oneskoreného plnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému, ale iba prostriedok, ktorým si žalovaný plnil
svoje zákonné povinnosti voči konkrétnemu výrobcovi elektriny. Preto žalovaný nikdy neprejavil vôľu
zvrátiť následky § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Zmluva o dodávke elektriny bola so žalobcom rovnako ako
so všetkými ostatnými výrobcami uzatvorená v rámci celoplošného systému prezmluvňovania. Navyšeupravovala aj iné otázky ako podporu vo forme doplatku, napríklad prevzatie zodpovednosti za odchýlku.
Zmluva len deklaruje právo žalobcu na podporu, avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si žalobca môže
toto právo uplatniť len v prípade, ak splní podmienky v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, čo žalobca

pre rok 2015 riadne a včas nesplnil.

41.Žalobcavodvolacejreplikezotrvalnasvojejdoterajšejargumentáciivpriebehukonaniaavpodanom
odvolaní.

42. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania
a vo vyjadrení k odvolaniu.

43. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (až na výrok I.),
bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„C.s.p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

44. Rozsudok odvolacieho súdu bol v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

45. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C.s.p. Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

46. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel
k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité, mimoriadne podrobné a zároveň
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387
ods. 2 C.s.p.).

47. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúca na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu
o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

48. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

49. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu
v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil

všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona.

50. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia
zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o
podpore. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní totiž bolo splnenie si zákonnej povinnosti

žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vzťahu k výrobným zariadeniam žalobcu
a v tejto súvislosti výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči
žalovanému, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore (platného v rozhodnom čase) je
žalobcaakovýrobcaelektrinysprávomnapodporupovinnýÚRSOažalovanémuakoprevádzkovateľovi

regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore,
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, malo by to
za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
na doplatok za rok 2015 v žalovanej výške.

51. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zásielku, obsahom ktorej malo byť plnenie zákonom
stanovených povinností, podal dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu, pričom do dispozičnej sféry
žalovaného bola doručená až dňa 18.8.2014.52. Odvolací súd pri posúdení zásadnej právnej otázky medzi stranami - výkladu lehoty „k 15.
augustu“, vychádzal pri rozhodovaní tohto sporu z vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších

súdnych autorít Slovenskej republiky, a to najmä z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné
aj na posudzovaný spor, ktoré rozhodnutie prešlo aj testom ústavnosti, keď ústavná sťažnosť voči
uvedenému rozhodnutiu bola Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 6. februára 2020 pod sp. zn.
II. ÚS/52/2020 odmietnutá. Vo vyššie uvedenom spore rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd dovolací o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2017, č.
k. 4Cob/11/2017-227, kde predmetom sporu bol uplatnený nárok na zaplatenie podpory. V súvislosti
s rozhodnutím vo veci samej sa dovolací súd zaoberal základnou spornou otázkou a tou je výklad
lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Dovolací súd dospel
k záveru, že logickým a gramatickým výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je zrejmé,
že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne

uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená
porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory,
avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní
svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi

elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore dve samostatné povinnosti, avšak na seba
nadväzujúce,atosvýslovneuvedenoulehotou,ktorájevyjadrenáčíselneaurčenánapresnestanovený
dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Tento
záver oprel dovolací súd aj o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS/50/2015, ktorý
nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods. 3 Zákona o

podpore má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a
predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí
mať povahu hmotnoprávnej.

53.Vychádzajúczoznačenéhozáverudovolaciehosúdu,odvolacísúdtakdospelkzáveru,žežalobcasi

nesplnilsvojupovinnosťuvedenúvužvyššiecitovanomustanoveníZákonaopodpore,pretoženedoručil
žalovanému „oznámenie“ do 15. augusta 2014 tak, aby žalovaný mal v tento deň zásielku vo svojej
dispozičnej sfére.

54. Ďalej odvolací súd dodáva, že cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom

konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno
zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, ktorá sleduje iný
účel.

55. Odvolací súd zvýrazňuje, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Nepochybne

§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore stanovuje žalobcovi povinnosť oznámiť voči žalovanému dve
skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny.
Je nepochybné, že predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch
notifikačných povinností, avšak musí byť preukázané, že tieto boli splnené.

56.Žalobcasícevpriebehukonaniatvrdil,žepredpokladanémnožstvododanejenergiežalobcomnarok
2015, na ktoré si uplatňuje doplatok vyplýva z cenového rozhodnutia ÚRSO, no z cenového rozhodnutia
iba vyplýva, že ÚRSO pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v roku 2014
uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre rok 2014 predložených žalobcom, teda z údajov vzťahujúcich
sa na rok 2014 a nie na rok 2015, keďže výrobcovia elektriny môžu v priebehu obdobia, na ktoré im

bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych dôvodov vyrobiť elektriny viac, ako pôvodne uviedli vo svojej
žiadosti alebo úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť.

57. Zo znenia ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore jednoznačne vyplýva, že k splneniu
tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je

potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu na nasledujúci rok. Ide
teda o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je
uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, zákonodarca nemal na mysli
predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2013.58. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore v roku 2014, aby nestratil
právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015. Žalobca má právo na podporu, avšak

bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú
povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu.
To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v
tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Právny dopad

nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 Zákona o podpore jednoznačný, teda žalobca si nemôže
na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona,
teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas
ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.

59. Podľa odvolacieho súdu je nenáležitá aj argumentácia žalobcu o tom, že oneskorené oznámenie

žalobcu o uplatnení podpory zo dňa 14.8.2014 je potrebné považovať za včas doručené podľa § 43c ods.
3 Občianskeho zákonníka tým, že následne došlo k uzatvoreniu zmluvy o dodávke elektriny, prevzatiu
zodpovednosti za odchýlku a doplatku (Zmluva o dodávke a doplatku), keďže oznámenie o podpore
nemá povahu (účinky) návrhu na uzatvorenie zmluvy, ale ide o jednostranný právny úkon.

60. Zmluva o dodávke a doplatku s účinkami od 1.1.2015 sa uzatvárala na celé obdobie podpory,
bez ohľadu, či právo na podporu výrobcovi na daný rok (2015) zaniklo z dôvodu nesplnenia zákonnej
povinnosti. Odvolaciemu súdu je pritom známe z jeho rozhodovacej činnosti, že k uzatváraniu takýchto
zmlúv zo strany žalovaného dochádzalo v roku 2014 celoplošne, so všetkými výrobcami s právom
na podporu, bez rozdielu, či títo splnili povinnosť podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore na rok 2015,

keďže sa uvedenou zmluvou malo regulovať celé obdobie podpory a nie len jeho jeden rok. Napokon
Zmluvou o dodávke a doplatku boli upravené práva a povinnosti zmluvných strán nielen vo vzťahu k
odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu
elektriny pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3 ods. 1 písm. b/), ale aj prevzatím zodpovednosti
za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (§ 3 ods. 1 písm. d/), teda bez jej

uzatvorenia s účinkami k 1.1.2015 by žalobca nemal nárok na takýto druh podpory.

61. K námietke žalobcu, že v prípade porušenia povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore neprebiehalo žiadne správne konanie, súdne konanie alebo iný právny proces, teda
nemal žiaden priestor brániť sa, odvolací súd udáva, že ne/porušenie tejto povinnosti žalobcu bolo

posudzované v rámci tohto konania ako prejudiciálna otázka pre vznik nároku na podporu, ktorá bola
uplatnená v tomto konaní.

62. Ďalej odvolací súd udáva, že s aplikáciou § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa vysporiadal Ústavný
súd SR Nálezom sp. zn.: PL. ÚS/50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity

prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce,
pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým,
že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle
§ 4 ods. 2 Zákona o podpore sú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez
ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.

63. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore. Žalovaný tak postupoval v zmysle § 4 ods. 3 Zákona
o podpore a podporu žalobcovi neposkytol dôvodne. Preto dospel odvolací súd k záveru o vecnej
správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu, ktorou si

uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku za rok 2015 zamietol, z dôvodu nesplnenia
si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c), v dôsledku čoho mu podľa
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore právo na podporu zaniklo.

64. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým

žalobu zamietol, ako vecne správny.

65. Rovnako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o náhrade
trov konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne.66. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie
neprerušil, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 neumožňuje podať

odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý návrh strany sporu na prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. c) C.s.p., preto odvolací súd v súlade s ust. § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie žalobcu
proti tomuto výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol.

67. K návrhu na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. odvolací súd uvádza,

že ak v konaní pred vnútroštátnym súdom vznikne otázka výkladu úniového práva, o takejto otázke
rozhoduje SD EÚ, pričom jeho závery aplikuje na konkrétny prípad vnútroštátny súd. Odvolací súd
má za to, že vo veci nie je daná potreba stanoviť hranice úniového práva a vyriešenie prejudiciálnej
otázky nastolenej žalobcom nie je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci
samej. Odvolací súd navyše považuje za potrebné prisvedčiť žalovanému, že v danom prípade sa
nejedná o spor, ktorého podstatou by bol výklad predpisov úniového práva a žalobcom nastolené otázky

predstavujú len polemiku o právnych otázkach, ktoré sú tohto času už na vnútroštátnej úrovni ustálenou
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky
jednoznačne ustálené a vyriešené.

68. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany sporu na prerušenie konania a

postúpenie návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie rozhodnutia o prejudiciálnej otázke. Túto
povinnosť nemá ani vtedy, keď v prípade určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného a účinného v
SR, do ktorého bol transponovaný obsah právnych noriem EÚ. Zmyslom riešenia prejudiciálnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny (R 61/2013). Článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ totiž nepredstavuje ďalší opravný

prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.

69. Preto odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. c)
C.s.p. zamietol.

70. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

71. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal

plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto
odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.

72. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota

plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebojeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).