Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 11, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: TT-14S/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200372
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:2019200372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M.

a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: MIKROVRT, spol. s r.o., so sídlom Sládkovičova 67, 920 41 Leopoldov,
IČO: 36 227 731, zastúpený: WITT&KLEIM Legal s. r. o., so sídlom Na Troskách 26, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 47 257 164, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102784592/2019 zo dňa 03.12.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, so sídlom Podzámska 39, 920 01 Hlohovec (ďalej
len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 102257875/2019 zo dňa 30.09.2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 850,70 eur za nezaplatenie dane

z príjmov zo závislej činnosti vyrubenej podaním hlásenia za zdaňovacie obdobie 2013 v ustanovenej
lehote a v ustanovenej výške.

2. Správca dane uviedol, že lehota na podanie hlásenia za zdaňovacie obdobie 2013 uplynula dňa
30.04.2014 a žalobca podal hlásenie k dani z príjmov zo závislej činnosti za rok 2013 dňa 07.04.2014.
Priznaná daň predstavovala sumu 22.101,03 eur a daň vo výške 1.437,92 eur bola uhradená do
dňa splatnosti. Suma vo výške 19.245,19 eur bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Suma vo

výške 1.417,92 eur, čo predstavuje preddavok za november 2013, nebola dotknutá reštrukturalizáciou,
prihlásená v reštrukturalizácii a nebola súčasťou reštrukturalizačného plánu – žalobca danú sumu
neuhradil v ustanovenej výške a v ustanovenej lehote, t.j. do 30.04.2024. Správca dane tak vypočítal
úrok z omeškania do dňa 30.04.2018, kedy uplynula lehota štyroch rokov omeškania s platbou.

3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v rámci ktorého poukázal na to, že
Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 09.12.2013 začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi,

uznesením zo dňa 15.04.2014 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu a uznesením zo dňa 13.10.2014
bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu a bola skončená reštrukturalizácia žalobcu. Vzhľadom
na obsah prvostupňového rozhodnutia tak bolo podľa žalobcu zrejmé, že skutkové deje, z ktorých
pohľadávka uvedená v prvostupňovom rozhodnutí vyplýva, nastali pred začatím reštrukturalizáciežalobcu. Žalobca konštatoval, že v danom smere je irelevantné, kedy bolo prvostupňové rozhodnutie
vydané, resp. kedy bolo splatné, ale rozhodujúcim kritériom je moment vzniku pohľadávky, ktorú
si správca dane uplatňuje. Pretože moment vzniku pohľadávky nastal preukázateľne pred začatím

reštrukturalizácie žalobcu, pohľadávka sa spravuje režimom, kedy je potrebné ju v prihlasovacej lehote
podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o konkurze“) prihlásiť do reštrukturalizácie, vrátane
jej príslušenstva. Žalobca súčasne poukázal na to, že samotný správca dane uvádza, že suma vo
výške 1.417,92 eur predstavuje preddavok za november 2013 a tento nárok nebol prihlásený do

reštrukturalizácie. Žalobca následne poukázal na okamih plnenia pohľadávky podľa § 120 ods. 2 Zákona
okonkurze.Sodkazomnažalobcomprezentovanújudikatúruuzavrel,žesprávcadaneneboloprávnený
vyrubiť úrok z omeškania z tzv. „starej pohľadávky“ za obdobie po začiatku reštrukturalizačného konania.

II.
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

4. Na podklade podaného odvolania žalovaný ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. 102784592/2019
zo dňa 03.12.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Žalovaný zosumarizoval prvostupňové rozhodnutie, odvolanie a samotný administratívny spis,
a následne sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.

5. Žalovaný uviedol, že správca dane vyrubil žalobcovi, u ktorého bola skončená reštrukturalizácia,
úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti vyrubenej podaním hlásenia za
zdaňovacie obdobie 2013, ktorej splatnosť pripadla na obdobie po začatí reštrukturalizačného konania,
t. j. v lehote do 30.04.2014. Úrok z omeškania bol vyrubený zo sumy 1.417,92 eur, ktorá predstavovala

preddavky na daň za mesiac november 2013 a tieto neboli do reštrukturalizačného konania prihlásené.

6. Zo spisového materiálu vyplynulo, že žalobca podal dňa 07.04.2014 opravné hlásenie o vyúčtovaní
dane z príjmov zo závislej činnosti za rok 2013 a dňa 10.06.2014 podal dodatočné hlásenie, v ktorom
uviedol daň v sume 22.101,03 eur, daňový nedoplatok v sume 20.663,11 eur, t. j. neuhradené preddavky

na daň za rok 2013 sa stali daňou.

7. Žalovaný, s odkazom na príslušné právne predpisy uzavrel, že vzhľadom na to, že právne predpisy
nedefinujú preddavok na daň ako povinnú platbu na daň, uvedený preddavok na daň za mesiac
november 2013 nebol daňovým nedoplatkom vzniknutým do začatia reštrukturalizačného konania,

a preto nemohol byť ani pohľadávkou na účely prihlasovania v reštrukturalizácii. Na preddavok na
daň nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania, a teda nebol dotknutý reštrukturalizáciou.
Úrok z omeškania k preddavku na daň ani nebol vyrubený, a teda nemohol byť prihlásený v lehote na
prihlásenie pohľadávok.

8. Tým, že žalovaný neodviedol preddavky na daň za november 2013 v zákonom ustanovenej lehote
a výške, bol naplnený § 156 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), podľa
ktorého má správca dane povinnosti vyrubiť úrok z omeškania. Na tejto povinnosti správcu dane
nemení nič ani skutočnosť, že Okresný súd Trnava potvrdil u žalobcu reštrukturalizačný plán a skončil

reštrukturalizáciu, pretože ako aj žalobca uviedol, v danom prípade nebola pohľadávka zahrnutá do
reštrukturalizačného plánu.

9. Žalovaný uviedol, že v zmysle § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania
podľa konkrétnej situácie, ktorá u daňového subjektu nastala – správca dane vyrubil úrok z omeškania,

začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátenia alebo použitia daňového
preplatku alebo vykonania kompenzácie alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania, najdlhšie
za štyri roky omeškania s platbou. Úrok z omeškania, sankcia a pokuta podľa Daňového poriadku sú
aj na účely Zákona o konkurze samostatným nárokom – daňovou pohľadávkou správcu dane. Keďže
preddavky na daň za mesiac november 2013 neboli prihlásené do reštrukturalizácie, nie sú dotknuté

reštrukturalizáciou a je ich možné úročiť podľa Daňového poriadku a rovnako vymáhať.

10. K námietke žalobcu, že daň vo výške 1.417,92 eur mala byť prihlásená do reštrukturalizácie
žalovaný uviedol, že úrok z omeškania bol vyrubený vo vzťahu k subjektu, u ktorého proces likvidácieneznamená koniec jeho podnikania, pretože reštrukturalizácia nie je obdobou konkurzu alebo likvidácie.
Žalovaný konštatoval, že konanie o vyrubení úroku z omeškania je samostatné konanie, ktoré nie je
možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka z tohto konania

vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania. Daňový poriadok
zároveň neobsahuje ustanovenia, ktoré by vylučovali vyrubovanie sankcií u daňového subjektu, ktoré
je v reštrukturalizačnom konaní, u ktorého bola povolená reštrukturalizácia alebo u ktorého bola
reštrukturalizáciaskončená,apretoskončeniereštrukturalizácieapotvrdeniereštrukturalizačnéhoplánu
nie je prekážkou pre vyrubenie úroku z omeškania v daňovom konaní. Keďže žalobca nespochybnil

skutočnosť, že daň z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2013 v sume 1.417,92 eur
nezaplatil, žalovaný považoval skutkový stav za nesporný.

III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

11. Žalobca podal na Krajský súd v Trnave správnu žalobu zo dňa 13.12.2019 (ďalej len „žaloba“),
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia,
ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

12. Žalobca poukázal na to, že v jeho prípade Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 09.12.2013

zverejneným dňa 19.12.2013 v Obchodnom vestníku č. 245/2013 začal reštrukturalizačné konanie,
uznesením zo dňa 15.04.2014 reštrukturalizáciu povolil a ustanovil správcu a následne uznesením
zo dňa 13.10.2014 zverejneným dňa 21.10.2014 v Obchodnom vestníku č. 201/2014 potvrdil
reštrukturalizačný plán a reštrukturalizáciu skončil. Žalobca dôvodil, že napadnutým rozhodnutím v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli porušené jeho subjektívne práva, pretože tieto nezákonné

rozhodnutia priamo zasahujú do jeho majetkovej sféry, keďže mu ukladajú peňažnú povinnosť uhradiť
úrok z omeškania vyrubený v rozpore so zákonom.

13. Žalobca mal za to, že prvostupňové rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania bolo vydané
v rozpore so zákonom a nárok z neho vyplývajúci nemá oporu v platnom hmotnom práve, pričom

konkrétne žalovaný nesprávne aplikoval ustanovenia Zákona o konkurze, ako aj ustanovenia Daňového
poriadku vo vzťahu k Zákonu o konkurze s tým, že na danú vec je potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia Zákona o konkurze. Vychádzajúc z ustanovení Zákona o konkurze, najmä z § 120 ods.
1 až 3, dôvodil, že na základe diferenčného kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii možno
rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok veriteľov dlžníka, a to (i) pohľadávky, ktoré sa uplatňujú

prihláškou podľa ustanovenia § 121 a nasl. Zákona o konkurze a (ii) prednostné pohľadávky, pričom
pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok,
tzv. staré dlhy, ktorých (s)plnenie je účelom a cieľom reštrukturalizácie. Ide o pohľadávky, ktoré vznikli
pred začatím reštrukturalizačného konania s tým, že osoby oprávnené z takýchto pohľadávok sú
povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich prihlásiť spôsobom ustanoveným Zákonom

o konkurze do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené nebudú, v dôsledku
potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, zanikne právo tieto nároky voči dlžníkovi vymáhať.
Dôvodil ďalej, že v zmysle Zákona o konkurze sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov
dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované. Za prednostné
pohľadávky Zákon o konkurze považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči

dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, t.j. po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

14. Za rozhodujúce kritérium pre uspokojovanie peňažných pohľadávok v reštrukturalizácii žalobca
považoval moment vzniku pohľadávky, ktorý v danom prípade nastal pred začatím reštrukturalizácie,

pričom nerelevantným podľa neho je, kedy bolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydané,
resp. kedy sa stalo splatným. Poukázal na to, že pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia správcu dane
mala byť prihlásená do reštrukturalizácie, ak nie ako príslušenstvo k pôvodnej pohľadávke (tu žalobca
poukázal na daň z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie, pozn. správneho súdu), s ktorou
je vo vzťahu akcesority, tak minimálne ako podmienená pohľadávka v zmysle § 120 ods. 3 Zákona o

konkurze, pričom neprihlásením tejto pohľadávky právo vymáhať nároky zaniklo momentom potvrdenia
reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný opomína, že pohľadávka
vyplývajúca z prvostupňového rozhodnutia bude vždy závisieť od primárnej pohľadávky, a to čo do
právneho dôvodu i výšky, a je teda príslušenstvom primárnej pohľadávky.15. Žalobca mal ďalej za to, že z dôvodu, že bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo
vymáhať neprihlásené pohľadávky, vrátane riadne neprihláseného príslušenstva pohľadávky úplne

zaniklo, a preto nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie,
od ktorej sa vyrubený úrok odvíja, po potvrdení reštrukturalizačného plánu nemá a nemôže mať oporu v
platnom práve, nakoľko celkom zjavne odporuje účelu Zákona o konkurze a samotnej reštrukturalizácii.
V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že nakoľko účel reštrukturalizácie je ozdravenie podniku dlžníka a
pomerné uspokojenie veriteľov pri zachovaní podniku a podnikania dlžníka sú obdobné rozhodnutia

ako prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie celkom zjavne v rozpore s legitímnym
očakávaním, ku ktorému sa hlási aj Ústavný súd Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008), pretože v rozpore s právnymi predpismi
stanovujú povinnosť dlžníkom uhrádzať pohľadávky neprihlásené do reštrukturalizácie, i keď vznikli pred
reštrukturalizáciou, a teda podliehajú režimu Zákona o konkurze.
16. Žalobca okrem zrejmej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia

poukázal aj na nesprávnosť výpočtu úroku z omeškania, kedy pri riadne prihlásených pohľadávkach sa
do reštrukturalizačného plánu zaraďuje výlučne riadne prihlásené príslušenstvo patriace k pohľadávke
dozačatiareštrukturalizačnéhokonania,t.j.do02.05.2016,pričomvnapadnutýchrozhodnutiachsútieto
vypočítané k poslednému dňu uplynutia štvorročnej doby odo dňa splatnosti jednotlivých dlžných súm.
Poukázaltiežnato,žebližšieuvedeniejednotlivýchdátumovjenastrane3prvostupňovéhorozhodnutia,

pričom žiaden čiastkový vyrubený úrok z omeškania nespadá začiatkom i koncom omeškania do
obdobia pred začatím reštrukturalizačného konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že nakoľko o začatí
omeškania s úhradou dlhu žalovaný, resp. správca dane musel mať vedomosť, je o to významnejšia
skutočnosť, že túto pohľadávku vo forme príslušenstva do reštrukturalizačného konania neprihlásil ako
podmienenú pohľadávku, a to z dôvodu, že časť úroku z omeškania zodpovedajúcu obdobiu spred

reštrukturalizácie správca dane riadne prihlásil do reštrukturalizácie dodajúc, že pri výpočte správnosti
výšky úroku z omeškania vychádzal z § 138 ods. 2 Zákona o konkurze, ktorého aplikáciu správca dane
a žalovaný pri výpočte úroku z omeškania opomenul. Rovnako s poukazom na § 2 písm. b) Daňového
poriadkuargumentoval,žeúrokzomeškaniajeobsahomslovadaňvýlučnenaúčelydaňovéhoporiadku,
a preto zastal názor, že vyrubený úrok z omeškania je daňou výlučne na účely daňového poriadku

a na účely reštrukturalizačného konania je svojou povahou príslušenstvom k istine, ktoré malo byť v
zmysle ustanovení Zákona o konkurze prihlásené do reštrukturalizácie. V tejto súvislosti dôvodil, že
podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku sa úrok z omeškania vyrubí do dňa začatia reštrukturalizačného
konania dodajúc, že daňový poriadok nikde neuvádza, že úrok z omeškania je možné vyrubiť aj za
obdobie po začatí reštrukturalizačného konania, a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Zákona

o konkurze. S poukazom na uvedené zastal názor, že úrok z omeškania vyrubený správcom dane
nie je možné považovať za samostatný daňový nedoplatok, obsahom tohto pojmu je výlučne na účely
daňového poriadku a zdieľa osud dane (istiny) ako primárnej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej vzniká
z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu. Preto je úrok z omeškania vyrubený žalovaným
súčasťou pojmu daňový nedoplatok, nie však z titulu samostatného postavenia, ale akcesorického

vzťahu k daňovému nedoplatku vo forme vyrubenej dane.

17. Následne sa žalobca hypoteticky zameral na niektoré argumenty žalovaného a poukázal aj na
relevantnú judikatúru.

IV.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 06.02.2020 (ďalej len „vyjadrenie“). Žalovaný uviedol,

že žalobca podal za rok 2013 opravné hlásenie o vyúčtovaní dane z príjmov zo závislej činnosti dňa
07.04.2014 a dňa 10.06.2014 podal dodatočné hlásenie, v ktorom uviedol daň v sume 22.101,03 eur
adaňovýnedoplatokvsume20.663,11eur.Zuvedenejsumybolasumavovýške1.437,92euruhradená
do dňa splatnosti, suma 19.245,19 eur bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu a suma 1.417,92 eur,
predstavujúca preddavok za mesiac november 2013 nebola prihlásená do reštrukturalizácie a nebola

súčasťou reštrukturalizačného plánu. Keďže žalobca rozdiel v sume 1.417,92 eur neuhradil v stanovenej
lehote, správca dane vypočítal úrok z omeškania odo dňa splatnosti, t. j. od 30.04.2014 do dňa
30.04.2018, kedy uplynuli štyri roky omeškania s platbou.19. K nesprávnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že Daňový poriadok neupravuje účinky vyhlásenia
konkurzu a povolenia reštrukturalizácie osobitne, ale upravuje ich len rámcovo a správcu dane odkazuje
na Zákon o konkurze. Podľa príslušných ustanovení Zákona o konkurze sa do reštrukturalizácie

prihláškou prihlasujú daňové nedoplatky, t. j. neuhradené sumy dane po lehote splatnosti vzniknuté do
dňa predchádzajúceho dňu začatia reštrukturalizačného konania.

20. Následne uviedol, že podľa § 2 písm. u) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“) preddavkom na daň je povinná platba na daň, ktorá sa

platí v priebehu zdaňovacieho obdobia, ak skutočná výška dane za toto obdobie nie je ešte známa.
Vzhľadom na to, že zákon definuje preddavok na daň ako povinnú platbu na daň, uvedený preddavok na
daň za mesiac november 2013 nebol daňovým nedoplatkom vzniknutým do začatia reštrukturalizačného
konania, a preto nemohol byť ani pohľadávkou na účely prihlasovania v reštrukturalizácii. Na preddavok
nadaňnepôsobiaúčinkyzačatiareštrukturalizačnéhokonania,atedaneboldotknutýreštrukturalizáciou.
Úrad z omeškania k preddavku na daň ani nebol vyrubený, a teda nemohol byť prihlásený v lehote

na prihlásenie pohľadávok. Tým, že žalobca neodviedol preddavky na daň za mesiac november 2013
v zákonom ustanovenej lehote a výške, bol naplnený § 156 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého
mal správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Na uvedenej povinnosti správcu dane nezmenila
ani skutočnosť, že bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu a došlo k skončeniu reštrukturalizácie.
Keďže preddavky na daň za mesiac november 2013 neboli prihlásené do reštrukturalizácie, neboli

dotknuté reštrukturalizáciou a bolo možne ich úročenie a vymáhanie.

21. K nesprávnosti výpočtu úroku z omeškania žalovaný uviedol, že správca dane vyrubil úrok
z omeškania za štyri roky omeškania s platbou, pričom z tabuľky, nachádzajúcej sa v prvostupňovom
rozhodnutíanapadnutomrozhodnutíbolozrejmé,žeúrokzomeškanianebolpriebežnevyrubený,ateda

sa nejednalo o čiastkový úrok z omeškania, resp. pokračujúci úrok z omeškania. Následne sa žalovaný
vyjadril k ďalším žalobným bodom, najmä s odkazom na aplikáciu Zákona o konkurze a navrhol žalobu
zamietnuť.

22. Žalobca sa následne vyjadril replikou zo dňa 04.03.2020, v rámci ktorej zotrval na svojej

predchádzajúcej argumentácii.

23. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

V.

Konanie na správnom súde

24. Krajský súd v Trnave vydal dňa 19.11.2020 rozsudok č. k. 14S/132/2019-92, ktorým žalobe
vyhovel a napadnuté rozhodnutie, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, zrušil a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie. Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, na podklade

ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/29/2021 zo dňa
30.03.2023, ktorým rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/132/2019-92 zo dňa 19.11.2020 zrušil
a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uviedol, že v ďalšom konaní bude potrebné v prvom rade

objasniť povahu a vzájomný vzťah medzi pohľadávkou na úroky z omeškania a primárnou pohľadávkou
na úhradu dane a zaoberať sa vplyvom uskutočnenej reštrukturalizácie žalobcu na tieto pohľadávky.
Súčasne bude potrebné prihliadnuť aj na § 156 ods. 2 Daňového poriadku, ktorý pre prípad začatia
reštrukturalizácie daňového subjektu výslovne upravuje, že vyrubiť úrok z omeškania možno len za
obdobie omeškania s platením spadajúce od nasledujúceho dňa po dni jej splatnosti do dňa začatia

reštrukturalizačného konania.

VI.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

26. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých jeod 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec

náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. TT-14S/35/2023.

27. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní
v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby, viazaný právnym záverom Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na §
190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
ju zamietol.

28. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani
jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.12.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).

29. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie

je dotknuté.

30. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

31. Podľa § 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovníkom fyzická
osoba alebo právnická osoba.

32. Podľa § 2 písm. u) Zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie preddavkom na daň
povinná platba na daň, ktorá sa platí v priebehu zdaňovacieho obdobia, ak skutočná výška dane za toto

obdobie ešte nie je známa.

33. Podľa § 2 písm. v) Zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie platiteľom dane
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je povinná zraziť alebo vybrať daň alebo preddavok na daň
od daňovníka, a ktorá je povinná daň alebo preddavok na daň vybrané od daňovníka alebo zrazené

daňovníkovi odvádzať správcovi dane a majetkovo za ne zodpovedá.

34. Podľa § 39 ods. 9 písm. b) Zákona o dani z príjmov, zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, je
povinný predkladať miestne príslušnému správcovi dane v lehote podľa § 49 hlásenie o vyúčtovaní dane
a o úhrne príjmov zo závislej činnosti poskytnutých jednotlivým zamestnancom bez ohľadu na to, či ide

o peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie za uplynulé zdaňovacie obdobie, o zrazených preddavkoch
na daň, o zamestnaneckej prémii a o daňovom bonuse (ďalej len „hlásenie“); hlásenie obsahuje aj meno
a priezvisko osoby, ktorej bol príjem poskytnutý, jej rodné číslo, nezdaniteľné časti základu dane, poistné
a príspevky, ktoré platí zamestnanec, preddavky na daň, daňový bonus, zamestnaneckú prémiu a daň,
aknejdeoosoby,naktorésavzťahujúosobitnéspôsobyvykazovaniaúdajovpodľaosobitnéhopredpisu.

35. Podľa § 39 ods. 11 Zákona o dani z príjmov, na hlásenie sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona
a ustanovenia osobitného predpisu vzťahujúce sa na daňové priznanie, pričom hlásenie sa považuje
za daňové priznanie, opravné hlásenie sa považuje za opravné daňové priznanie a dodatočné hlásenie
sa považuje za dodatočné daňové priznanie podľa osobitného predpisu. Ak bol zamestnávateľ, ktorý

je platiteľom dane, povinný podať prehľad a tento nepodal do piatich dní po uplynutí lehoty uvedenej
v § 49 ods. 2 na podanie prehľadu, správca dane použije postup podľa osobitného predpisu, ak
zamestnávateľovi, ktorý je platiteľom dane, za tento kalendárny mesiac vznikla povinnosť odviesť
preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti alebo žiadal správcu dane o vyplatenie daňového
bonusu, daňového bonusu na zaplatené úroky alebo zamestnaneckej prémie.

36. Podľa § 49 ods. 2 prvá a druhá veta Zákona o dani z príjmov, daňové priznanie sa podáva do
troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla
po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do koncakalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania
alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň
aj zaplatiť. Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do

lehoty podľa odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je
povinný daň zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo
doručené po lehote na podanie daňového priznania. Rovnaký postup sa použije, ak za osobu, ktorá
nemá do termínu na podanie daňového priznania správcom dane oznámené číslo účtu správcu dane
vedeného pre daňovníka, podáva daňové priznanie dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 2 písm. f) Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým nedoplatkom
dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

38. Podľa § 156 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa
odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške

alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane preddavok na daň.

39. Úlohou správneho súdu bolo v rozsahu uplatnených žalobných bodov, viazaný právnym názorom
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky preskúmať napadnuté rozhodnutie a prvostupňové
rozhodnutie, a teda, či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s Daňovým poriadkom

a Zákonom o konkurze pri vyrubení úrokov z omeškania. Správny súd, vychádzajúc zo žaloby vyvodil,
že podstatnou žalobnou námietkou bol, či úroky z omeškania boli dotknuté reštrukturalizáciou žalobcu
a či mohol správca dane dané úroky z omeškania žalobcovi vyrubiť.

40. S odkazom na právny záver Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa tak správny súd

prvotne zaoberal objasnením povahy a vzájomného vzťahu medzi pohľadávkou na úroky z omeškania,
ktoré boli vyrubené napadnutými rozhodnutiami a primárnou pohľadávkou na úhradu dane (teda
samotným preddavkom na daň z príjmov právnickej osoby), a to z dôvodu, že v zmysle ustálenej
súdnej praxe kasačného súdu je pohľadávka na úrokoch z omeškania považovaná za pohľadávku
sankčnej povahy, ktorej vznik sa viaže na objektívne okolnosti - existenciu splatnej dane (ako primárnej

pohľadávky), nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania (viď rozhodnutie
veľkého senátu i rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/29/2021 zo
dňa 24.11.2021). Samotná pohľadávka na úroky z omeškania však vzniká ex lege už dňom, kedy sa
daňový dlžník dostal do omeškania s úhradou dane. Totižto, v prípade, ak na primárnu pohľadávku
dopadnú účinky reštrukturalizácie, nemožno následne vymáhať ani úroky z omeškania, ktoré sú priamo

naviazané na existenciu primárnej pohľadávky. V prvom rade tak bolo potrebné, aby sa správny súd
zameral na vznik a splatnosť primárnej pohľadávky.

41. Vo všeobecnosti správny súd uvádza, že preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby zo závislej
činnosti nie je daňovým nedoplatkom. Ide o povinnú priebežnú platbu na daň, za ktorej zrazenie,

odvedenie aj záverečné ročné zúčtovanie v súlade so zákonom platiteľ dane (zamestnávateľ)
zodpovedá. Hlásenie o ročnom zúčtovaní dane má povahu daňového priznania a jeho predmetom sú
preddavky (a iné platby) za zdaňovacie obdobie (predchádzajúceho kalendárneho roka). Až z tohto
hlásenia je možné určiť skutočnú výšku daňovej povinnosti za celé zdaňovacie obdobie. Takto určená
výška daňového nedoplatku (nezaplatenej splatnej dane) je v danom prípade predmetom výkazu

nedoplatkov, ktorý je exekučným titulom (k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 446/2024 zo dňa 24.09.2024).

42. Správny súd poukazuje na to, že aj keď povinnosť odviesť preddavky na daň predpokladá lehotu
najneskôr do piatich dní po dni výplaty, poukázania alebo pripísania zdaniteľnej mzdy zamestnancovi

k dobru (§ 35 ods. 6 Zákona o dani z príjmov), ročné zúčtovanie a výpočet dane vykoná zamestnávateľ,
ktorý je platiteľom dane, najneskôr do 31. marca roka nasledujúceho po uplynutí zdaňovacieho obdobia
(§ 38 ods. 6 Zákona o dani z príjmov). Súčasne podľa § 39 ods. 9 písm. b) Zákona o dani z príjmov,
zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, je povinný predkladať miestne príslušnému správcovi dane
v lehote podľa § 49 hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti poskytnutých

jednotlivým zamestnancom bez ohľadu na to, či ide o peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie za
uplynulé zdaňovacie obdobie, o zrazených preddavkoch na daň, o zamestnaneckej prémii a o daňovom
bonuse.43. Rozhodujúcim teda pre správne posúdenie vzniku daňovej povinnosti je práve výpočet dane, ktorý
sa prejaví v Hlásení o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti poskytnutých jednotlivým
zamestnancom bez ohľadu na to, či ide o peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie za uplynulé

zdaňovacie obdobie, o zrazených preddavkoch na daň, o zamestnaneckej prémii a o daňovom bonuse.
Až výpočet dane, ktorý zohľadňuje odvedené, prípadne aj nesprávne odvedené alebo neodvedené
preddavky na daň, predstavuje vznik daňovej povinnosti. K vzniku daňovej povinnosti (a zároveň aj
daňovej pohľadávky) teda nedochádza nezrazením a neodvedením preddavku na daň z príjmu v lehote
do 5 dní po dni výplaty, poukázania alebo pripísania zdaniteľnej mzdy zamestnancovi (§ 35 ods. 6

Zákona o dani z príjmov), pretože v zmysle vyššie uvedeného § 2 písmeno u) Zákona o dani príjmov
preddavkom na daň je povinná platba na daň, ktorá sa platí v priebehu zdaňovacieho obdobia, ak
skutočná výška dane za toto zdaňovacie obdobie nie je ešte známa, pričom skutočná výška dane je
známa až podaním hlásenia o vyúčtovaní dane z príjmov (hlásenie sa podľa § 39 ods. 11 Zákona o
dani z príjmov považuje za daňové priznanie). A zároveň tu správny súd poukazuje na to, že podľa § 2
písmeno f) Daňového poriadku preddavok na daň nie je daňovým nedoplatkom.

44. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca podal dňa 07.04.2014
opravné hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti, poskytnutých jednotlivým
zamestnancom bez ohľadu na to, či ide o peňažné alebo nepeňažné plnenia za uplynulé zdaňovacie
obdobie o zrazených preddavkoch na daň, o zamestnaneckej prémii a o daňovom bonuse (ďalej len

„hlásenie“) a dňa 10.06.2014 podal dodatočné hlásenie. Hlásenie a dodatočné hlásenie boli podané
podľa § 39 ods. 9 písm. b) Zákona o dani z príjmov.

45. Správny súd si dovoľuje zopakovať, že v zmysle ustanovenia § 2 písm. u) Zákona o dani z príjmov
preddavkom na daň je povinná platba na daň, ktorá sa platí v priebehu zdaňovacieho obdobia, ak

skutočná výška dane za toto zdaňovacie obdobie nie je ešte známa, pričom skutočná výška dane je
známa s podaním hlásenia o vyúčtovaní dane z príjmov podľa § 39 ods. 11 Zákona o dani z príjmov.

46. V predmetnej veci bolo podľa názoru správneho súdu nepochybné, že žalobca podal opravné
hlásenie dňa 07.04.2019, v ktorom nevykázal preplatok a vykázal nedoplatok vo výške 22.101,03 eur a

následne v dodatočnom hlásení, ktoré podal 10.06.2014, nevykázal daňový preplatok a vykázal daňový
nedoplatok vo výške 20.663,11 eur. Správny súd uzatvára, že v zmysle vyššie uvedeného daňová
povinnosť vznikla až dňom podania hlásenia a s odkazom na § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov vznikla
k 30.04.2014 („daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho
obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon

neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny
mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník,
dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť“). Keďže daňová povinnosť vznikla až
k 30.04.2014 (kedy sa daň stala splatnou), nevzťahuje sa na ňu účinok začatia reštrukturalizačného
konania vymedzený v § 114 ods. 1 Zákona o konkurze, pretože k povoleniu reštrukturalizácie došlo

rozhodnutím Okresného súdu Trnava zo dňa 15.04.2014, pričom samotné reštrukturalizačné konanie
voči žalobcovi bolo začaté na podklade uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 09.12.2013, formou
publikovania v Obchodnom vestníku č. 245/2013 zo dňa 19.12.2023. Správny súd preto ustálil, že
daňová pohľadávka z nedoplatku na dani z príjmov (teda primárna pohľadávka) vznikla a stala sa
splatnou až v období po začatí reštrukturalizačného konania v čase podania hlásenia, čiže žalobcom

tvrdené zákonné účinky reštrukturalizácie sa na spornú pohľadávku – úroky z omeškania vyrubené
napadnutými rozhodnutia neaplikujú. Skutočnosť, že v danom prípade vznik a splatnosť daňovej
povinnosti splývajú, vychádza zo špecifického vyberania a platenia preddavkov na daň a dani z príjmov
zo závislej činnosti (obdobne sa k tomu vyjadril aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku
sp. zn. 4Sfk/105/2022 zo dňa 27.03.2024).

47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má správny súd za to, že daňový nedoplatok, ktorý vykázal
žalobca v hlásení vznikol až po začatí reštrukturalizačného konania, a primárna pohľadávka vznikla
po začatí reštrukturalizačného konania. Z dôvodu, ako to bolo uvedené už vyššie, že pohľadávka
na úrokoch z omeškania je považovaná za pohľadávku sankčnej povahy, ktorej vznik sa viaže na

objektívne okolnosti - existenciu splatnej dane (ako primárnej pohľadávky) – ktorý vznikol po začatí
reštrukturalizačného konania, tak správca dane, ako aj žalovaný nepostupovali v rozpore so zákonom,
ak napadnutými rozhodnutiami vyrubili úrok z omeškania z daňového nedoplatku, ktorý vznikol až
po začatí reštrukturalizačného konania. Súčasne správny súd uvádza, že správca dane vyrubil úrokyz omeškania odo dňa omeškania, a nie od 25.06.2013 ako to nesprávne uviedol v replike zo dňa
04.03.2020. Z prvostupňového rozhodnutia totižto jednoznačne vyplýva, že správa dane počítal úroky
zomeškaniaododňasplatnostidane,t.j.od30.04.2014,vsúlades§156ods.2Zákonaodanizpríjmov.

48. Správny súd súčasne uvádza, že samotný žalobca v žalobe opisoval skutočnosti, ktoré nevyplývali
z administratívneho spisu – v bode 30. žaloby uviedol, že pôvodná pohľadávka bola daň z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie, čo je však nesprávne, keďže sa jednalo o daň z príjmov a zároveň
v bode 36. žaloby žalobca uviedol, že pohľadávka mala byť prihlásená do začatia reštrukturalizačného

konania, t. j. do 02.05.2016, pričom u žalobcu bolo reštrukturalizačné konanie začaté dňa 09.12.2013
(v tomto si žalobca v žalobe vzájomne odporuje).

49. S ohľadom na uvedené potom nemožno na predmetnú vec aplikovať ani judikatúru, uvádzanú
žalobcom a záväzný právny názor veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený
v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021, pretože tieto pracovali so skutkovým stavom, podľa

ktorého primárna pohľadávka vznikla ešte pred začatím reštrukturalizačného konania, a teda sa jednalo
opred-reštrukturalizačnúpohľadávku.Vovzťahukuvedenémusprávnysúdsúčasneuvádza,žesprávca
dane tak vyrubil úroky z omeškania z primárnej pohľadávky, ktorá vznikla po začatí reštrukturalizačného
konania, a teda v postupe správcu dane a žalovaného nevzhliadol žiadne vady, ktoré by mali vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

50. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane
a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k nedôvodnosti
podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu
v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania, vrátane kasačného konania nepriznal, keďže mu
žiadne trovy v konaní nevznikli.

52. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia
na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.

1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny

súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).