Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/62/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415221088
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4415221088.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. A. D. E. XXX, 2. F. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. B. G. H., I. XXXX/XX,
3. D. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., B. XXX/XX, žalobcovia v 1. až 3. rade zastúpení JUDr. Igorom
Haruštiakom, advokátom, so sídlom Bratislava, Linzbothova 13, proti žalovaným: 1. B. B. K., A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. A., L. XX, E. M., 2. N. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. X, B. XX, E. M., 3. A. D.
L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. X, O. XXX/XX, E. M., žalovaní v 1. až 3. rade zastúpení Advokátskou
kanceláriouSOUKENÍK-ŠTRPKA,s.r.o.,sosídlomBratislava,Šoltésovej14,IČO:36862711,ourčenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 24. novembra 2022 č. k. 5C/495/2015-795 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

I. Žalobcovia v 1., 2. a 3 rade sú podieloví spoluvlastníci, a to: žalobca v 1. rade: A. B., M. B., nar. XX. XX.
XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom C. A. D. E. XXX, štátna príslušnosť Slovenská republika, v podiele
1-iny z celku, žalobca v 2. rade: F. A. B., M. B., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom G. B.

G. H., I. E. XXXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika, v podiele 1/4-iny z celku a žalobca v 3.
rade: D. J., M. J., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom A., B. XXX/XX, štátna príslušnosť
Slovenská republika, v podiele 2/4-ín z celku, nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území
P., obec P., Q. G. R., a to:
-novovytvorených parciel: C-KN č. 13615/2 - zastavané plochy o výmere 1292 m2, C-KN č. 13618/9 -
orná pôda o výmere 47284 m2, C-KN č. 13634/3- ostatné plochy o výmere 5659 m2, C-KN č. 13618/10
- orná pôda o výmere 15815 m2, C-KN č. 13618/13 - zastavané plochy o výmere 140 m2, C-KN č.
13618/16 - orná pôda o výmere 652 m2, C-KN č. 13634/8 - ostatné plochy o výmere 811 m2, C-KN

č. 13618/12 - orná pôda o výmere 1511 m2, C-KN č. 13618/15 - zastavané plochy o výmere 445 m2,
C-KN č. 13618/17- orná pôda o výmere 28712 m2, C-KN č. 13621/3-zastavané plochy o výmere 312
m2, C-KN č. 13629/3 - trvalé trávne porasty o výmere 4688 m2, C-KN č. 13631/6 - orná pôda o výmere
24349 m2 a C-KN č. 13634/5 - ostatné plochy o výmere 1123 m2, vytvorených geometrickým plánom
č. 11976454-S-Gp-F-271/2017, vyhotoveným dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom Petkaničom - GEPOS,
Nové Mesto nad Váhom, úradne overeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom dňa
16. 05. 2018 pod č. 382/18, na oddelenie pozemkov p. č. 13615/2, 13618/9,10,12,13,15,16,17, 13621/3,

13629/3, 13631/6, 13634/3, 5, 8 a vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva.

II. Geometrický plán č. 11976454-S-Gp-F-271/2017, vyhotovený dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom
Petkaničom - GEPOS, Nové Mesto nad Váhom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálnym odborom dňa 16. 05. 2018 pod č. 382/18, je súčasťou rozsudku.

III. Žalobcom v 1., 2. a 3. rade sa priznáva voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa po pripustení zmeny petitu domáhali určenia spoluvlastníckych práv
k novovytvoreným parcelám, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 11976454-S-GP-F-271/2017,

vyhotovený dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom Petkaničom – GEPOS, Nové Mesto nad Váhom, úradne
overeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18 na
oddelenie pozemkov parcela č. 13615/2, 13618/9, 10, 12, 13, 15, 16, 17, 13621/3, 13629/3, 13631/6,
13634/3, 5, 8, a to na vymedzenie rozsahu popísaného a v katastri evidovaného duplicitného vlastníctva.

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.) a o trovách

konania rozhodol tak, že priznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade voči žalobcom v 1., 2. a 3. rade nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.).

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2,
3 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.3. Dospel k záveru, že žalobcovia v 1. až 3. rade majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva na strane žalobcov, t. j. na podanie žaloby v zmysle § 137 písm. c/ CSP, a to z dôvodov evidovanej
duplicity ich vlastníctva. Žalobcovia v 1. až 3. rade svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam
odvodzovali od svojich právnych predchodcov – manželov J., ktorí ich mali nadobudnúť na základe

výmeru o vlastníctve pôdy vydaného vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
pričom ako dôkaz predložili Výmer č. 3017/1948-10/B zo dňa 11. 05. 1948. Týmto dôkazom mal
súd za preukázané, že výmer bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
v súlade s § 1 ods. 1 Nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa
Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, ktorý výmer je

súčasne opatrený pečiatkou a podpisom povereníka. Z výmeru súd zistil, že po vykonanom pokračovaní
predpísanomNariadenímč.104/1945Sb.n.SNRvzneníNariadeniač.64/1946Sb.n.SNRokonfiškácii
a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenskéhonárodaaVyhláškoupovereníkapôdohospodárstvaapozemkovejreformyč.21/1946UR.V.
o schvaľovaní prídeľových plánov a na základe prídelového plánu, vypracovaného Miestnou roľníckou

komisiou v Köböbolkúte (P.), potvrdeného Okresnou roľníckou komisiou v Parkane (O.) a schváleného
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 10. 05. 1948, boli manželom A. a S.
J. pridelené do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. v tom čase Köbölkúte (dnes P.),
a to nehnuteľnosti evidované v tom čase v PKN vl. č. XXXX ako parcela č. 3618, 3619, 3620/26 a 3630.
Predložený výmer je vkladuschopný, nadobúdací titul, ktorý sa považuje za verejnú listinu a dokazuje

vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Nebolo preukázané, že by
právni predchodcovia právne relevantným spôsobom ako prídelcovia o toto vlastníctvo prišli. Naopak,
súd považoval za preukázané, že časť pôvodnej parcely č. 3618 prídelcovia odpredali kúpnou zmluvou
R1-79/73 manželom B., čím došlo k zníženiu parcely č. 3618 o predanú časť 54 235 m2. Zostatok
pridelených nehnuteľností následne prešiel na rodičov a potom na samotných žalobcov v 1. až 3. rade.

Z nájomných zmlúv predložených žalobcami spolu s dokladmi preukazujúcimi úhradu nájomného súd
vyvodil, že žalobcovia i predchodcovia sa o svoje vlastníctvo starali a fakticky ním nakladali.

1.4. Žalovaní si svoje vlastníctvo odvodzovali od svojho predka J. D. K., ktorému bolo toto vlastníctvo
odňaté, t. j. z ktorého prešlo na štát v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným

v § 6 ods. 1 písm. p/ (§ 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb.). Tieto prevzaté nehnuteľnosti boli síce
predmetom vrátenia oprávneným osobám, potomkom Dr. Slávika podľa dohody schválenej rozhodnutím
Pozemkového úradu Nové Zámky č. 300/92 zo dňa 11. 03. 1993 v spojení s opravným rozhodnutím
Pozemkového úradu Nové Zámky č. jednania 300/92/I.a zo dňa 08. 11. 1995. Časť takto vrátených
nehnuteľností následne dedením po svojej matke nadobudli žalované v 2. a 3. rade. V danom prípade

vznikla situácia, keď reštituentom bolo vrátené do vlastníctva niečo, čo v tom čase ale bolo súčasne
vo vlastníctve iných súkromných fyzických osôb, t. j. predmet reštitúcie nebol podľa súdu spôsobilým
predmetom na vydanie podľa zákona č. 229/1991 Zb. Súd mal za to, že predmetom vydania boli
nespôsobilénehnuteľnosti,ktoréprávnipredchodcoviažalobcovnadobudlinazákladevýmerudosvojho
vlastníctva a tieto riadne prechádzali na ich potomkov a tieto riadne užívali. Vznikla tu teda kolízia

dvoch práv, a to práva žalobcov ako právnych nástupcov prídelcov, ktorí vlastníctvo nadobudli nazáklade výmeru o vlastníctve pôdy a právo žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, ktorým boli do
vlastníctva nehnuteľnosti prinavrátené na základe uplatnených reštitučných zákonov podľa reštitučných
predpisov.

1.5. Po zrušení prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom, ktorým žalobe vyhovel,
sa súd prvej inštancie zaoberal tvrdením žalovaných v 1. až 3. rade, že nadobudli vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam vydržaním a hodnotil, či je namieste poskytnúť ochranu dobromyseľnému
nadobúdateľovi, a či žalovaní boli v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti, že im vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam patrí.

1.6. Po vrátení veci prvoinštančnému súdu, súd doplnil dokazovanie s cieľom zistiť, kto reálne
sporné nehnuteľnosti užíval, kto ich teda má/mal vo faktickej držbe, či žalobcovia, resp. ich právni
predchodcovia, alebo žalovaní, resp. ich právni predchodcovia. V konaní nebolo sporné, že v danej
veci ide o kolíziu dvoch vlastníckych práv, a to spoluvlastníckeho práva žalobcov, ktorých právni

predchodcovia (predkovia) vlastníctvo nadobudli originálnym spôsobom, a to na základe výmeru
o vlastníctve pôdy vydaného vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č.
3017/1948-10/B zo dňa 11. 05. 1948 a žalovaných v 1., 2. a 3. rade, ktorí si svoje vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam odvodzujú od rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 11. 03.
1993 v znení opravného rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 08. 11. 1995, ktorým

rozhodnutím príslušný pozemkový úrad schválil dohodu o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktoré
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona. Ako žalobcovia, tak aj
žalovaní zhodne v konaní tvrdili, že sa stali, či už oni, alebo ich právni predchodcovia, vlastníkmi,
resp. spoluvlastníkmi uvedených nehnuteľností na základe relevantných nadobúdacích titulov. V poradí

prvom rozsudku prvoinštančný súd teda skonštatoval, že žalobcovia svoje spoluvlastníctvo nadobudli
od svojich predkov, a to A. J. a manž. S., rod. T., ktorí ho zase nadobudli výmerom, že títo a ani ich právni
nástupcovia o toto vlastníctvo neprišli. Súčasne súd skonštatoval, že žalovaní nemohli nadobudnúť
vlastníctvo na základe citovaného rozhodnutia príslušného pozemkového úradu, pretože súd považoval
toto rozhodnutie za paakt. Vychádzajúc z rozhodnutia odvolacieho súdu, je však potrebné sa zaoberať

aj tým, či žalovaní nemohli nadobudnúť vlastníctvo vydržaním a súčasne oň žalobcovia ako nedbalí
vlastníci prísť. Rozhodnutie pozemkového úradu je rozhodnutie správneho orgánu. Ako bolo viac
krát konštatované v rozhodnutí odvolacieho súdu, čo sa týka rozhodnutí správnych orgánov, mimo
rámec správneho súdnictva nie sú všeobecné súdy oprávnené skúmať vecnú správnosť správneho
aktu. Správny akt môže preskúmať len z toho hľadiska, či ide o akt nulitný (ničotný). A nulitným

aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom. V tomto prípade
žalovaní, resp. ich predchodcovia v roku 1993 opäť nadobudli do vlastníctva nehnuteľnosti (aj tie, ktoré
sú predmetom sporu), ktoré boli skonfiškované ich predkovi J. K.. Rozhodnutie Pozemkového úradu
Nové Zámky zo dňa 11. 03. 1993 v znení opravného rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky zo
dňa08.11.1995,ktorýmbolaschválená dohodamedzioprávnenýmiapovinnýmovydanínehnuteľností

podľa § 9 ods. 1a 2 zákona č. 229/1991 Zb. je rozhodnutím vydaným vecne príslušným orgánom, ktorým
orgánom bol podľa citovaného zákona príslušný pozemkový úrad. Preto nie je možné toto rozhodnutie
považovať za nulitný akt. Súčasne však treba skonštatovať, že ním bolo vydané niečo, čo nebolo
spôsobilé vydania. Okresný súd uvedený nedostatok rozhodnutia - správneho aktu ale v tejto veci
odstrániť nemôže. A práve pre tento nedostatok správneho konania došlo k vzniku evidovanej duplicity

vlastníctva. Vychádzajúc z listinných dôkazov, a to vyššie citovaného rozhodnutia pozemkového úradu
a aj z oznámenia Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor zo dňa 08. 07. 2014, o zápise
poznámky mal súd za preukázané, že reštitučné konanie bolo ukončené právoplatnosťou opravného
rozhodnutia zo dňa 08. 11. 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 1995. Najneskôr dňom
právoplatnosti ukončenia predmetného správneho konania (spolu s vykonanou opravou správneho

aktu), t. j. od 11. 12. 1995, žalovaný v 1. rade a N. U., M. K. (právna predchodkyňa žalovaných v 2. a 3.
rade) nadobudli držbu sporných nehnuteľností. Nie je sporné, že v rámci reštitučného konania vydané
nehnuteľnosti boli v súlade s doručenými rozhodnutiami pozemkového úradu zapísané v katastri do
novo založeného LV č. XXXX ako C-KN parcely. Podľa vyjadrenia príslušného katastrálneho odboru v
rámcijehooznámeniaozápisepoznámkyzodňa08.07.2014,tentonemalvedomosťotom,žeuvedené

pozemky boli aj predmetom prídelového konania. V konaní nebolo sporné ani to, že predmetné CKN
parcely, resp. ich časti, ktoré boli v roku 1995 vydané žalovanému v 1. rade a právnej predchodkyni
žalovaných v 2. a 3. rade, sú totožné s E-KN parcelami, ktoré majú do svojho spoluvlastníctva zase
zapísané žalobcovia v 1. až 3. rade, a to na LV č. XXXX. Z oznámenia KÚ o zápise poznámky zo dňa08. 07. 2014 súd tiež zistil, že keďže v rámci dedičského konania 8D/75/97 (po L. B.) a ani k doručenému
osvedčeniu nebola priložená jeho súčasť, t. j. súvisiaci grafický (prídelový) plán, tieto pozemky boli
zápisom osvedčenia o dedičstve prevzaté do reg. parciel E-KN bez ich identifikácie. Tento plán bol

katastru doručený až 07. 05. 2014. Obdobne bolo v roku 2002 do katastra zapísané aj uznesenie D22/60
vo veci dedičstva po A. J. a rozhodnutie D1100/70 v dedičstve po S. J., M. T. a v roku 2013 po D. J., nar.
XXXX. Všetky sporné nehnuteľnosti, ku ktorým je evidované duplicitné vlastníctvo strán sporu, či už sú
zapísané na LV č. XXXX, alebo na LV č. XXXX, sa nachádzajú v katastrálnom území P..

1.7. Ako bolo uvedené, povinnosťou tunajšieho súdu bolo zaoberať sa tvrdením žalovaných, ktorých v
katastri zapísané vlastnícke právo súvisí s reštitúciou, a to ich tvrdením, že nadobudli vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, pričom povinnosťou súdu bolo, rešpektujúc vyššie uvedené
rozhodnutie odvolacieho súdu, zaoberať sa najmä tým, či žalovaní mohli nadobudnúť vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, a to s poukazom na ustanovenia § 130, § 132, § 133, § 134 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

1.8. Reštitúcie slúžili k obnove pôvodných vlastníckych vzťahov pôvodných vlastníkov, resp. ich
potomkov k ich majetku. Aj v prípade žalovaných, resp. ich právnych predchodcov bolo v ich záujme
obnovenie vlastníctva štátom skonfiškovaného majetku patriaceho ich predkovi Dr. Slávikovi. Za
správnosť reštitúcie, t. j. za samotný jej priebeh a splnenie podmienok takejto reštitúcie zodpovedá štát,

veď celý jej proces je, a v tomto prípade aj bol, podľa zákona č. 229/1991 Zb. zavŕšený konkrétnym
správnym aktom príslušného pozemkového úradu. Preto aj v tomto prípade tento správny akt, vyššie
uvedené príslušné reštitučné rozhodnutie, ktorým bola schválení dohoda reštituentov s povinnou
osobou, podľa súdu založilo vstup žalovaného v 1. rade a N. U. do oprávnenej a dobromyseľnej držby. A
to aj napriek tomu, že predmetom dohody boli nehnuteľnosti, ktoré už boli v tom čase vo vlastníctve iných

súkromných osôb. Oprávnená a dobromyseľná držba vznikla práve z dôvodu, že vznikla na základe
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu zodpovedného za realizáciu tej ktorej reštitúcie. Po N. U. v
tejto držbe po jej smrti pokračovali jej právni nástupcovia, a to žalovaní v 2. a 3. rade (§ 134 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, ale aj z ustálenej súdnej praxe, sa teda
za vydržanie vlastníckeho práva považuje nadobudnutie vlastníctva oprávneným držiteľom, ktorý v

dôsledku kvalifikovanej držby konkrétnu vec, a to po zákonom stanovenú dobu, dlhodobo ovláda v
dobrej viere, že je jej vlastníkom. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že u
žalovaných v 1., 2. a 3. rade, resp. ich predchodkyne nastal stav oprávnenej, dobromyseľnej držby
predmetných nehnuteľností vtedy, kedy boli tieto v roku 1995 (najneskôr právoplatnosťou opravného
rozhodnutia zo dňa 08. 11. 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 1995) vydané v reštitúcii

potomkom J. D. K., t. j. od doby, kedy bol zavŕšený proces reštitúcie a táto držba trvala viac ako 10 rokov.
T. j. 10-ročná vydržacia doba uplynula v tomto prípade najneskôr 11. 12. 2005. Súd nemal preukázané,
že by počas tejto 10-ročnej doby boli žalovaní, resp. právna predchodkyňa žalovaných v 2. a 3. rade v
tejto držbe nejako rušení, že by tu bol dôvod na prerušenie jej plynutia. Žalovaní, resp. ich predchodcovia
sa počas celej uvedenej doby nehnuteľnosti, ktoré dali zamerať ako C-KN parcely, a takto zapísané

v spoluvlastníctve na príslušnom LV aj reálne prenajímali, sa teda ako vlastníci k nim aj správali, a to
minimálne do júla 2014. Preukázateľne sa totiž žalovaní o zápise duplicity vlastníctva dozvedeli až na
základe oznámenia katastrálneho úradu o zapísanej poznámke z 08. 07. 2014. T. j. takmer deväť rokov
po uplynutí vydržacej doby.

1.9. Súd v konaní vypočul aj svedka F. Q. C., ktorý bol predsedom PD Gbelce v čase uvedenej
dohody so žalovanými, resp. ich predchodcom a tiež v čase, kedy žalobcovia mali uzatvorené nájomné
zmluvy s družstvom. Nepamätal si na spôsob prenajímania predmetných nehnuteľností, ani na reštitúciu
predmetnýchpozemkov,vzhľadomnatzv.búrlivúdobu.VýsluchomďalšiehosvedkaF.M.L.súdzistil,že
je konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti PROFMAT, s. r. o. Už i jeho spoločnosť užíva sporné

pozemky niekedy od roku 1994, kedy vznikol nájomný vzťah medzi uvedenou obchodnou spoločnosťou
a žalovanými, resp. ich predchodkyňou s tým, že priebežne každých 5 rokov sa obnovoval tento nájomný
vzťah za účasti p. K.. Predmetné pozemky spoločnosť užíva doposiaľ a zároveň svedok potvrdil aj
pravosť jeho podpisov na nájomných zmluvách uzatvorenými medzi spoločnosťou PROFMAT, s. r. o.
a nájomcami (žalovanými v 1. až 3. rade).

1.10. Súd z takto vykonaného dokazovania výsluchom svedka F. M. L. zistil, že spoločnosť PROFMAT,
s. r. o. počas vydržacej doby sporné pozemky (u žalovaných ako parcely C-KN) riadne a nepretržite
užívala na základe nájomných zmlúv uvedených vyššie. Tieto spoločnosť PROFMAT, s. r. o. začalaužívať už na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 29. 09. 1994 a ako sa vyjadril samotný svedok,
t. j. konateľ a spoločník tejto spoločnosti, užíva ich doposiaľ, t. j. aj v roku 2022, čo preukazujú nájomné
zmluvy. To, že predmetné nehnuteľnosti zapísané ako C-KN parcely na LV č. XXXX, resp. ich časti,

ktoré sú predmetom tohto konania, prenajímali žalovaní v 1., 2. a 3. rade spoločnosti PROFMAT, s. r.
o., v podstate relevantným spôsobom nespochybnili ani žalobcovia. Ich právny zástupca len tvrdil, že
tieto isté parcely, avšak ako parcely E-KN, prenajímali aj žalobcovia v 1., 2. a 3. rade, resp. ich právni
predchodcovia na základe nájomných zmlúv uzavretých s Poľnohospodárskym družstvom Gbelce, resp.
s ďalšími nájomcami, a to zo dňa 01. 10. 1991, 03. 01. 1994, 20. 12. 1998, 06. 06. 2001, 26. 11. 2003.

Právny zástupca žalobcov súčasne poukazoval na aktuálnu prax, podľa ktorej postupovali aj jeho klienti,
t.j. žalobcovia. Poukazoval na to, že títo s nehnuteľnosťami riadne nakladali, čo preukazuje jednak aj to,
že časť z nich bola nimi odpredaná, ale aj to, že boli uzatvorené nájomné zmluvy, predmetom ktorých
nájomných zmlúv boli tieto nehnuteľnosti. Žalobcovia pritom túto poľnohospodársku pôdu prenajímali
ako E-KN parcely a z ničoho im nevyplývala povinnosť dať si ju geometricky zamerať, čo by bolo pre nich
nielen náročné, ale ich zameraním by v podstate nič nedocielili, pretože v rámci poľnohospodárskeho

fondu by sa rovnako nedali spojiť tie zamerané, ako sa nedajú spojiť aj nezamerané. Preto podľa
právneho zástupcu žalobcov mali žalobcovia jedinú možnosť, tak ako ju mali vlastníci 7 a pol milióna
registrovanýchparcielvSlovenskejrepublikekudňu31.12.2014,t.j.kroku,kedysaduplicitavlastníctva
zistila. Týchto 7 a pol milióna parciel bolo k 31. 12. 2014 užívaných presne takým istým spôsobom,
ako ju užívali žalobcovia. Žalobcovia teda mali za to, že sa riadne starali o svoj majetok, prenajímali

ho, brali z neho hospodársky úžitok, nešlo teda podľa nich o žiadnu ich nečinnosť, resp. nedbalosť.
Súčasne žalobcovia s poukazom na to, že v danej veci nejde o duplicitu samotného vlastníctva, ale len
o jeho duplicitný zápis, pretože podľa nich sa žalovaní relevantným spôsobom vlastníkmi stať nemohli
a to ani na základe rozhodnutia pozemkového úradu, ktorý považovali za paakt, a to ani vydržaním.
Tvrdili, že oni sa o svoje vlastníctvo riadne starali, neboli nedbalí a nedôslední. K prípadnému vydržanou

zo strany žalovaných uviedli, že k nemu nemohlo dôjsť, žalovaní, ani ich právni predchodcovia neboli
dobromyseľní. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil, ako bolo uvedené, nadobúdacím titulom, na základe
ktorého žalovaní, resp. ich predchodkyňa vstúpili do oprávnenej a dobromyseľnej držby bol vyššie
uvedený správy akt prijatý podľa reštitučných predpisov. Tvrdenie žalobcov o nedobromyseľnom konaní
žalovaných v procese reštitúcie, a to s poukazom na nejakú úmyselnú manipulácii s podkladmi pre

reštitučné konanie (údajný neoprávnený zásah do geometrického plánu) v ich prospech, či už priamo zo
strany žalovaných, alebo s ich vedomím, žalobcovia v konaní nepreukázali. Naopak, v tomto spore me-
dzi žalobcami ako pôvodnými vlastníkmi a žalovanými ako dobromyseľnými nadobúdateľmi prihliadal
súd na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve cit.: „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv. V opačnom

prípade o ne môžu prísť. Tak, ako to bolo aj v prípade žalobcov, ktorí splnením všetkých podmienok
zo strany žalovaných, potrebných k vydržaniu vlastníckeho práva (aj preukázanie faktickej držby) o toto
vlastníctvo prišli, a to práve z dôvodu podcenenia aktívnej ochrany svojich vlastníckych práv. Práve
nadobudnutím vlastníckeho práva žalovanými vydržaním, a to uplynutím vydržacej doby (10-ročná
vydržacia doba uplynula v tomto prípade najneskôr 11. 12. 2005), kedy žalobcovia počas celej tej doby

nepostrehli, že ich nehnuteľnosti má v tzv. faktickej držbe niekto iný a že ten iný s nimi aj ako vlastník
disponuje a nakladá, potom žalobcovia ako tzv. nedbalí vlastníci o toto svoje vlastníctvo aj prišli. Súd
na doplnenie uvádza, že žalobcovia okrem existencie nájomných zmlúv, v ktorých bol predmet nájmu
špecifikovaný veľme všeobecne, iný relevantný dôkaz preukazujúci ich aktívny, starostlivý a ostražitý
prístup k vlastníctvu nenavrhli.

1.11. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal teda súd za dostatočne preukázané, že spornú
poľnohospodársku pôdu, t.j. sporné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby, ku ktorým žiadajú
žalobcovia určiť svoje spoluvlastníctvo, reálne preukázateľne tak, ako boli zamerané v teréne, t.j. ako
C-KN parcely užíva/užívali a nakladá/nakladali s nimi ako vlastník, resp. ako spoluvlastníci žalovaní

v 1., 2. a 3. rade, resp. žalovaný v 1. rade a právna predchodkyňa žalovaných v 2. a 3. rade. Ako bolo
uvedené vyššie, súd mal za preukázané, že táto ich držba bola oprávnená, dobromyseľná, nakoľko
na strane žalovaných existoval síce nie perfektný, ale reálny nadobúdací titul, t. j. titul na vstup do
oprávnenej držby, a to stranám sporu známe rozhodnutie Pozemkového úradu Nové Zámky. Reálnu,
faktickú držbu (reálne užívanie) sporných nehnuteľností žalovanými po zákonom požadovanú dobu

potvrdilo vykonané dokazovanie. Reálne faktické nakladanie s uvedenými nehnuteľnosťami preukazuje
aj to, že nájomca žalovaných užíval na základe nájomných zmlúv C-KN parcely. T.j. predmetom nájmu
boli v teréne zamerané parcely. Žalovaní ako prenajímatelia teda prenajímali, reálne nakladali s
konkrétnymivterénezameranýmiparcelamianakladalisnimiakovlastníci,ktorívlastníctvoodvodzovaliod reštitúcie. Takéto reálne nakladanie, t.j. takúto faktickú držbu ale nevedeli v konaní preukázať
žalobcovia, ktorí síce tiež predložili svoje nájomné zmluvy na sporné nehnuteľnosti, ale ako vyplynulo
z výsluchu svedkov, tieto nehnuteľnosti ich nájomcami reálne užívané neboli, keďže ich reálne, fakticky

užíval nájomca žalovaných. K tomu, aby boli žalobcovia v konaní úspešní, bolo ich povinnosťou preto
preukázať, že uvedená reálna, faktická držba žalovaných nebola dobromyseľná a nerušená, čo však v
konaní preukázané nebolo. Naopak, súd s ohľadom na všetky okolnosti dospel k záveru, že žalovaní
sporné nehnuteľnosti vydržaním do vlastníctva nadobudli po splnení zákonných podmienok, preto súd
žalobu žalobcov o určenie ich vlastníctva zamietol.

1.12. O nároku na náhradu trov konania o určenie vlastníctva súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
Žaloba bola zamietnutá, preto súd, tak ako je uvedené v II. výroku rozsudku, nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu100%priznalžalovanýmv1.až3.rade,atovočivkonaní neúspešným žalobcomv1.
až 3. rade. O konkrétnej výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.Rozsudoksúduprvejinštancienapadlivzákonnejlehoteodvolanímžalobcovia,ktorísadomáhalijeho
zmeny a vyhovenia ich žalobe v zmysle pripustenej zmeny žalobného petitu. Odvolanie podali z dôvodov
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP.

2.1. V prvom rade namietali, že odvolací súd svojím uznesením č. k. 9Co/71/2020-480 zo da 28. 05.

2021, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie, neobmedzil preskúmavaciu činnosť na rozsah
a dôvody v podanom odvolaní. Odvolanie, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, neobsahuje slovo
„vydržanie“, až po zmene právneho zástupcu žalovaných v ďalšom vyjadrení sa zaoberajú možnosťou
nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Preto sú toho názoru, že argumentáciu už nemal odvolací súd
prijať, práve z dôvodov, ktoré sám v uznesení vyčerpávajúco popísal. Tieto námietky vznášajú preto

v rámci odvolacieho konania aj ako prostriedky svojej procesnej obrany, čo im umožňuje ust. § 366 CSP.

2.2. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v zmysle vysloveného názoru nadriadeného súdu zaoberal, či
žalovaní mohli nadobudnúť k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním, tvrdia, že stav
oprávnenej držby tu nikdy nenastal, a preto žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam vydržaním. Neboli v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti, že im vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí.

2.3. V konaní sa nepreukázal len „údajný“ zásah do geometrického plánu, ale aj skutočnosť, že
o existencii konečného prídelového plánu v reštitučnom konaní žalovaní vedeli, dokonca z podkladov

poznali aj mená prídelcov. Žalovaným muselo byť z dvoch geometrických plánov, na ktoré aj poukazujú
a ktoré predložili do reštitučného konania, zrejmé, že v rámci nimi reštituovaného územia došlo
k zmenšeniu tohto územia vlastníckym pohybom a že sa tam už nachádza aj vlastníctvo fyzických
osôb. Všetky tieto skutočnosti vydokladovali. Žalovaní mali ku kúpnej zmluve so zmluvou o deľbe
kedykoľvek prístup, pretože mohli osvedčiť tzv. oprávnený záujem, nakoľko si dňa 18. 03. 1992 na

Pozemkovom úrade Nové Zámky uplatnili nárok na vydanie predmetných nehnuteľností, keď zároveň
predložili dohodu o vydanie nehnuteľností s povinnou osobou. Tvrdenia žalovaných, že o existencii
prídelového plánu nevedeli, považujú za nepravdivé, pretože pri predkladaní kompletných relevantných
dokladov v elektronickej forme sa objavil dokument, ktorý svedčí o opaku. Poukázali aj na písomný
dôkaz, ktorý predložili na pojednávaní dňa 10. 02. 2022, keď predložili vytlačenú verziu elektronického

dokumentu. Uplatnenie res. nárokov v pdf, elektronicky súdu zaslaného v mesiaci december 2021.
V uvedenej odpovedi Obvodného úradu Štúrovo sa uvádza: „Vo veci uplatnenia reštitučných nárokov J.
J. K.“ úrad v prílohe zasiela ajnávrh prídelového plánu a konečný prídelový plán. Na 3. strane konečného
prídelového plánu sa priamo nachádza meno ich právneho predchodcu, prídelcu A. J. a jeho manželky,
dom č. popisné 263, záhrada a dvor, obytné a hospodárske budovy a role. Aj v zmysle § 23 Zákona

o správnom konaní, všetci účastníci, ako aj zástupcovia a zúčastnené osoby mali právo nazerať
do administratívnych spisov správneho orgánu, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov.
V samotnom administratívnom spise Pozemkového úradu Nové Zámky sp. zn. 300/92 sa informácia
o existencii prídelových konaní v rámci 2. pozemkovej reformy, ku ktorým bola uplatnená reštitúcia,
teda nachádzala od mesiaca december 1992, pričom reštitučné konanie bolo ukončené Rozhodnutím č.

300/92/I.a zo dňa 08. 11. 1995, z čoho je zrejmé, že žalovaní mali viac ako dostatočný časový priestor na
využitie svojich základných procesných práv ako účastníkov správneho konania. Malo byť povinnosťou
a základnou obozretnosťou žalovaných oboznámiť sa s dostupnými aspektami veci, ak sa chceli neskôr
odvolávať na svoju dobromyseľnosť pri vydržaní a popierať vedomosť o existencii prídelového plánu,pričom tento sa od decembra 1992 nachádzal v správnom spise vedenom o ich reštitúcii. Majú za to,
že žalovaní teda nesplnili jednu zo základných podmienok vydržania, ktorej absencia samotná stačí
na to, aby k vydržaniu dôjsť mohlo. Pri tvrdenom nadobúdaní vlastníctva chýbala preukázateľne „bona

fide“. Nakoľko žalovaní neboli pri začatí plynutia premlčacej doby dobromyseľní, nemohla z tohto dôvodu
plynúť premlčacia doba. Preto nie je splnená ani ďalšia z podmienok vydržania – uplynutie požadovanej
zákonnej doby oprávnenej držby, pri nehnuteľnosti je to 10 rokov.

2.4. Súd prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami a dôkazmi vôbec nezaoberal a vôbec neobjasnil, prečo

ich považoval za tak bezvýznamné, že im venoval len minimálnu, či žiadnu pozornosť.

2.5. V konaní neboli pochybnosti o tom, že ich pozemky boli v družstevnom užívaní a v takom právnom
režime vstúpili do transformačného obdobia po roku 1989. V zmysle ust. § 22 ods. 1 písm. a/ Zákona
o pôde zaniklo právo družstevného užívania združeným pozemkom vlastníkov, ktorí neboli členmi
poľnohospodárskeho družstva ku dňu účinnosti zákona, teda ku dňu 24. 06. 1991. Ich rodičia ako

vlastníci z rôznych pozemkov, ktorí neboli členmi poľnohospodárskeho družstva v zmysle uvedeného
ustanovenia ako účastníci nájomného vzťahu s Poľnohospodárskym družstvom Gbelce sa stali dňom
24. 06. 1991 prenajímateľmi predmetnej poľnohospodárskej pôdy zo zákona. Neskôr ich rodičia, už
ako prenajímatelia zo zákona, uzatvorili so svojím stávajúcim nájomcom s PD Gbelce dňa 01. 10.
1991 aj písomnú nájomnú zmluvu. Dňa 15. 01. 1993 im bol v zmysle zák. č. 42/1992 Zb. vyčíslený

majetkový podiel oprávnenej osoby na transformovanom PD. Z uzatvorenej nájomnej zmluvy poberali
pravidelne nájomné a boli im vydané aj družstevné podielnické listy podľa zákona. V roku 1994 na
základe rozhodnutia členskej schôdze PD Gbelce bolo rozhodnuté, že družstvo prestane vykonávať
nájmy poľnohospodárskej pôdy, ako vypovedal aj vypočutý svedok F. C., bývalý predseda družstva
- na základe uvedenej členskej schôdze družstvo ukončilo nájomné zmluvy, informovalo vlastníkov

pôdy, kto bude ďalej na pôde hospodáriť a pomáhalo pri prevedení týchto zmlúv na nové subjekty,
spolupracujúcich agropodnikateľov. Nájom ich pozemkov prevzal p. N. D., P. (už tiež nebohý) na základe
rovnakých zmlúv, v rovnakom režime a pokračoval v nájmoch prakticky bez akýchkoľvek zmien. Počas
týchto rokov bolo prakticky absolútne nemožné, aby vlastníci mohli kontrolovať, či je na ich pozemkoch
náhodou nehospodári iný subjekt ako ten, s ktorým majú zmluvu. Sú hlboko presvedčení, že tak ako

ich predkovia, ani oni, súčasní vlastníci, sa nedopustili ničoho, prečo by mali byť kvalifikovaní ako
nečinní alebo nedbalí vlastníci. Konali v tejto veci tak, ako by konal každý vlastník, ktorý by si pozemky
nevyčleňoval pre samostatné hospodárenie ešte pred spustením štátneho procesu pozemkových úprav.

2.6. Chcú teda povedať, že pokiaľ ich nájomcovia si vymieňali užívanie pozemkov, ktoré mali

zazmluvnené s inými nájomcami, hoci aj bez právneho dôvodu, len na základe neformálneho dohovoru
– alebo inak sa rozdrobené právne pozemky užívať v praxi súčasnými strojmi nedali, tak to bol absolútne
bežný a normálny, masovo využívaný spôsob hospodárenia na pôde v 90-tich a nultých rokoch. Sporné
pozemky mali zapísané na liste vlastníctva od roku 1998. V roku zápisu duplicity do neho (2014) bolo
teda takých „E“ parciel vedených na listoch vlastníctva X XXX XXX. Všetci vlastníci ich museli užívať

bez geodetického zamerania a vyznačenia v teréne, tak ako aj oni.

3. K podanému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov konania. Nestotožnili sa s názorom žalobcov,
že „odvolanie proti pôvodnému rozsudku z dôvodu vydržania bolo podané oneskorene“. Odvolanie bolo

podanévčassuvedenímkonkrétnychodvolacíchdôvodovavzákonomstanovenejlehote.Spĺňalvšetky
zákonné náležitosti.

3.1. Poukázali na ust. § 134 odsek 1 OZ a výkladom k uvedenému ustanoveniu uviedli, že tvrdenia
žalobcov, ktorí sa snažia spochybniť ich dobromyseľnosť držby, sú tvrdeniami subjektívneho charakteru

a nie sú podloženými žiadnymi relevantnými dôkazmi zo strany žalobcov. Žalobcovia sa snažia
spochybniť oprávnenosť ich držby tvrdením, že už počas reštitučného konania a rozhodnutia, od ktorého
siodvodzujúsvojenároky,nebolidobromyseľní,apretonemohlinadobudnúťvlastníckeprávoksporným
nehnuteľnostiam. Práve skutočnosť, že z ich strany došlo k zameraniu nehnuteľností geometrickým
plánom a k ich zapísaniu do registra C-KN katastra nehnuteľností, a to už priamo pri reštitúcii, a tiež, že

takto zamerané a katastrálne vymedzené nehnuteľnosti boli následne predmetom ich dobromyseľného
užívania, práve potvrdzuje, že od reštitúcie boli oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností. Tvrdenia
žalobcov o úmyselnej manipulácii s podkladmi pre reštitučné konanie a tiež údajnom zásahu do
geometrického plánu preukazuje skutočnosť, že nerozumejú podstate a funkcii geometrického plánua jeho overenia. Geometrický plán podlieha autorizačnému overeniu a toto autorizačné overenie vykoná
autorizovaný geodet a kartograf a pre potreby katastra sa používa len geometrický plán overený aj
katastrálnymúradom,pričomúradnéovereniegeometrickéhoplánuvykonávapríslušnásprávakatastra.

3.2. Dovoľujú si opätovne zdôrazniť, že pri obnovení ich vlastníctva v procese reštitúcie došlo
k podpísaniu dohody s povinnou osobou (poľnohospodárskym družstvom), ktorá následne bola
schválená v správnom konaní Pozemkovým úradom Nové Zámky. Nemali preto žiaden dôvod
spochybňovať postup povinnej osoby. Disponovali v danom čase legitímnym očakávaním v správnosť

procesného postupu správneho orgánu a v zmysle princípu právnej istoty podľa výkladu, ktorého je
adresát výkonu verejnej moci oprávnený domnievať sa/očakávať, že štát pozná právo, vie ho správne
aplikovať a vykonávať a že sa daným platným právom aj riadi. Preto je nelogické až nezmyselné vytvárať
zdanie, že mali nahrádzať úlohy a právomoci správneho orgánu a prezumovať konkrétne skutočnosti
týkajúce sa evidencie vlastníckeho práva. Ako adresáti výkonu práva, resp. adresáti výkonu verejnej
správy realizovanej prostredníctvom reštitučného konania boli osobami, ktoré nemohli akokoľvek

ovplyvniť konanie správneho orgánu, nakoľko sa sami celkom logicky spoliehali v rámci princípu právnej
istoty a legitímnych očakávaní na Pozemkový úrad Nové Zámky, ktorý, pokiaľ by mal pochybnosti
o možnosti vydania predmetných pozemkov, mohol pristúpiť k vydaniu tzv. náhradných pozemkov.
Objektívne preto nemohli predpokladať, ani mať vedomosť o tom, že po pozbavení vlastníckeho
práva ich právneho predchodcu v roku 1948 došlo k uskutočneniu právne absurdných úkonov v rámci

prideľovania odňatého vlastníckeho práva konkrétnym fyzickým osobám – právnym predchodcom
žalobcov, a zároveň ani nemali povinnosť túto okolnosť skúmať alebo zisťovať. Až do roku 2014 nemali
žiadnu objektívnu, ani subjektívnu vedomosť o existencii „konkurenčného“ vlastníckeho práva žalobcov,
resp.o„konkurenčnom“nadobúdacomtituležalobcov,nakoľkovdanomčase(roky1992až1995)riadne
vstúpili do držby.

3.3. Na záver sumarizovali skutočnosti, ktoré sa týkajú nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, t.
j. originárnym spôsobom z ich strany:
- vstup do oprávnenej a dobromyseľnej držby na základe nadobúdacieho titulu, a to rozhodnutia
Pozemkového úradu Nové Zámky,

- reálne užívanie sporných nehnuteľností a následný dlhoročný nájom jednému subjektu, ktorý trvá
dodnes, pričom v nájomnej zmluve je jasne zadefinovaný predmet nájmu – teda sporné nehnuteľnosti
s označením pozemno-knižnej vložky, označením čísiel parciel, ich výmer, katastrálneho územia,
- uplynutie 10-ročnej vydržacej doby.
Majú za to, že ide o skutočnosti, ktoré sú preukázané predloženými dôkazmi, výsluchom svedka

a potvrdzujú reálny faktický stav a majú za to, že boli kumulatívne spojené všetky podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

4. K podanému vyjadreniu žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí opätovne zdôraznili, že
pokiaľ pôvodný právny zástupca žalovaných vo svojom odvolaní (jedinom podanom včas) nerozviedol

konkrétne odvolacie dôvody prípadu pre nadobudnutie vlastníctva žalovanými vydržaním a tieto boli
súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie odvolania, tak toto odvolanie, čo
do odvolacieho dôvodu vydržania, nemalo náležitosti podľa § 363 CSP. Opätovne poukázali na samotné
reštitučné správne konanie, ktoré začalo dňa 18. 03. 1992, kedy si žalovaní na Pozemkovom úrade
Nové Zámky uplatnili nárok na vydanie predmetných nehnuteľností, a keď zároveň predložili dohodu

o vydaní nehnuteľností s povinnou osobou zo dňa 06. 03. 1992. Poukázali ďalej na písomnú zmluvu zo
17. 12. 1991, kedy prenechávali ako prenajímatelia predmetné pozemky PD Gbelce ako nájomcovi do
dočasného užívania na dobu určitú do 30. 09. 1992 s možnosťou predĺženia o ďalší rok. Poukázali na to,
že 06. 03. 1992 rovnaké pozemky vydávalo družstvo žalovaným, v postavení povinnej osoby, tentoraz
ako údajný vlastník. Ďalej poukázali aj na ďalšie nájomné zmluvy. Žalovaní boli až priveľmi angažovaní

v každom smere, ktorý by im čo najrýchlejšie priblížil cieľ začatia poberania výnosov z majetku ich
predkov. Naďalej tvrdia, že vzhľadom na okolnosti a povahu v danej veci bolo možné od žalovaných
požadovať takú normálnu opatrnosť, že sa oboznámia aspoň s materiálmi v administratívnom spise
svojho prípadu a tam sa nachádzajúcim konečným prídelovým plánom, ktorý sa prekrýval s priestorom
nimi reštituovaných pozemkov a na základe ktorého vznikali nové parcely, ktoré boli v čase reštitúcie už

zapísané na liste vlastníctva v prospech iných osôb. Naďalej potvrdzujú svoje presvedčenie, že nebola
splnená zo strany žalovaných jedna zo základných podmienok vydržania, ktorej absencia samotná stačí
nato,abykvydržaniunemohlodôjsť–dobromyseľnosť,vzhľadomnavšetkyokolnostiapovahuprípadu.4.1. Pokiaľ ide o ich údajnú nedbanlivosť ako vlastníkov, žalovaní na túto argumentáciu vôbec
nereagovali. V nepretržitosti existencie prenajímania sporných pozemkov ich rodinou, počnúc
socialistickým družstevným užívaním, následne nájmom zo zákona cez plynulý prechod do režimu

zmluvných nájomných vzťahov s poľnohospodárskym družstvom a z jeho odvodenými nájomcami, ako
aj zápisom ich „E“ parciel na liste vlastníctva v roku 1998. Pokiaľ ide o absenciu pozemkových úprav,
táto sa týkala iba ich, pretože ich predkovia nadobudli len štyri rozdrobené parcely prideľované v rámci
tzv. druhej pozemkovej reformy novým roľníkom. Naproti tomu, žalovaní po svojom predkovi reštituovali
celý celený veľkostatok z obdobia prvej republiky. To je zásadný rozdiel, keďže žalovaní na žiadne

pozemkové úpravy čakať nemuseli. Naďalej tvrdia, že ak by aj boli nedbalými vlastníkmi, ktorí boli
zapísaní na liste vlastníctva a po celý čas mali riadne uzatvorené nájomné zmluvy s riadne vyplácaným
nájomným – to len preto, že si nedali na ich „E“ parcely vypracovať geometrický plán, tak nedbalými
vlastníkmi boli vlastne aj vlastníci viac ako 8 miliónov „E“ parciel v Slovenskej republike, pretože „E“
parcela je z definície parcelou geometricky nezameranou, ale terénne zlúčenou do väčších celkov. Nie
je možné ich preto hodnotiť ako nedbalých vlastníkov, pretože pri správe svojho majetku konali len tak,

ako by na ich mieste konal každý iný zodpovedný vlastník. Zotrvali na dôvodoch uvedených v podanom
odvolaní zo dňa 16. 02. 2023.

5. K vyjadreniu žalobcov sa opätovne vyjadrili žalovaní. Upriamili pozornosť na fakt, že žalobcovia
na jednej strane síce uvádzajú, resp. menujú v predošlom odvolacom konaní riešené odvolacie dôvody

žalovaných, medzi ktoré patrilo aj nesprávne právne posúdenie súdu, avšak na druhej strane tvrdia,
že uvedenie dodatočnej ďalšej právnej argumentácii v ich vyjadrení v už skoršom odvolacom konaní je
dôvodom pre spochybnenie postupu prvoinštančného súdu v následnom opätovnom prvoinštančnom
konaní. Uvedené tvrdenia žalobcov, podľa ich názoru, pôsobia značne rozporným „dojmom“ a potvrdzujú
právno-argumentačnú núdzu žalobcov spôsobenú vydaním napadnutého rozhodnutia. Dodávajú, že

pokiaľ sa žalobcovia nestotožnili s právnymi závermi predošlého rozhodnutia odvolacieho súdu,
disponovali oprávnením podať dovolanie v zmysle § 419 a nasl. CSP, prípadne podať individuálnu
ústavnú sťažnosť. Ani jeden z uvedených prostriedkov možnej nápravy neuplatnili, preto nie je zrejmé,
za akým účelom a na akom právnom základe opakovane prezentujú svoju argumentáciu spočívajúcu
v evidentnej nespokojnosti s predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu. Opätovne sa vyjadrili k priebehu

reštitučného konania vedeného na Pozemkovom úrade Nové Zámky, ako aj k miere ich participácie
na tomto konaní. Opätovne poukázali na svoju doterajšiu argumentáciu a vyjadrenia ohľadne otázok
súvisiacich s bdelosťou pri výkone a ochrane vlastníckeho práva užívaním dotknutých pozemkov
prostredníctvom uzatváraných nájomných zmlúv, pričom vyjadrenie žalobcov v tejto časti podľa ich
názoruneobsahuježiadnenovérelevantnéskutočnostiatvrdenia,kuktorýmbychcelizaujaťstanovisko.

V podrobnostiach poukázali a odkázali na všetky ich podania a vyjadrenia prezentované počas
prvoinštančného konania, ktoré sa nachádzajú v spise a ktorých sa v plnom rozsahu pridržiavajú
a odkazujú na ne. Napadnutý rozsudok obsahuje odborne objektívne a zmysluplné logické právne
závery o tom, že došlo k obnoveniu vlastníckeho práva na ich strane, keď vstúpili do oprávnenej držby,
pričom táto držba bola dobromyseľná, pretože disponovali dvomi samostatnými originárnymi titulmi

nadobudnutia vlastníckeho práva, a to rozhodnutie štátneho orgánu a vydržanie.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku – ďalej len „CSP“) po
zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou – žalobcami, v neprospech ktorých bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti (druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon

odvolanie pripúšťa (§ 355 odsek 1 CSP) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 odsek 1 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 odsek 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a žalobe vyhovieť tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Predmetomkonaniajeurčenie,žežalobcoviav1.,2.a3radesúpodielovíspoluvlastníci,ato:žalobca
v 1. rade: A. B., M. B., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom C. A. D. E. XXX, štátna príslušnosť

Slovenská republika v podiele 1-iny z celku, žalobca v 2. rade: F. A. B., M. B., nar. XX. XX. XXXX, r.
č.: XXXXXX/XXXX, bytom G. B. G. H., I. E. XXXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika v podiele
1/4-iny z celku a žalobca v 3. rade: D. J., M. J., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom A., B.XXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika v podiele 2/4-ín z celku, nehnuteľností nachádzajúcich
sa v katastrálnom území P., obec P., okres Nové Zámky, a to:
-novovytvorených parciel: C-KN č. 13615/2 - zastavané plochy o výmere 1292 m2, C-KN č. 13618/9 -

orná pôda o výmere 47284 m2, C-KN č. 13634/3- ostatné plochy o výmere 5659 m2, C-KN č. 13618/10
- orná pôda o výmere 15815 m2, C-KN č. 13618/13 - zastavané plochy o výmere 140 m2, C-KN č.
13618/16 - orná pôda o výmere 652 m2, C-KN č. 13634/8 - ostatné plochy o výmere 811 m2, C-KN č.
13618/12 - orná pôda o výmere 1511 m2, C-KN č. 13618/15 - zastavané plochy o výmere 445 m2, C-
KN č. 13618/17- orná pôda o výmere 28712 m2, C-KN č. 13621/3-zastavané plochy o výmere 312 m2,

C-KN č. 13629/3 - trvalé trávne porasty o výmere 4688 m2, C-KN č. 13631/6 - orná pôda o výmere
24349 m2 a C-KN č. 13634/5 - ostatné plochy o výmere 1123 m2, vytvorených geometrickým plánom
č. 11976454-S-Gp-F-271/2017, vyhotoveným dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom Petkaničom - GEPOS,
Nové Mesto nad Váhom, úradne overeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom dňa
16. 05. 2018 pod č. 328/18, na oddelenie pozemkov p. č. 13615/2, 13618/9,10,12,13,15,16,17, 13621/3,
13629/3, 13631/6, 13634/3,5,8 a vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva s tým, že geometrický

plán č. 11976454-S-Gp-F-271/2017, vyhotovený dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom Petkaničom -
GEPOS, Nové Mesto nad Váhom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym
odborom dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18 bude súčasťou rozsudku.

8.OkresnýúradNovéZámky,katastrálnyodborvrámcišetreniaevidencieúdajovoparceláchregistraC-

KN č. 13615/1, 13618/2, 13618/3, 13618/7, 13629, 13631, 13634/2 a 13634/3 v liste vlastníctva č. XXXX
a parcela registra E-KN č. 3618, 3619, 1620/26 a 3630 v LV č. XXXX v kat. úz. P., vykonaného na základe
žiadosti F. A. B., D. J. a v rámci identifikácie parciel číslo jednania K1-2842/14, vyhotovenej dňa 14. 05.
2014 na žiadosť F. A. B. zistil, že v kat. úz. P. došlo k operácii katastra k duplicitnej evidencii vlastníckeho
práva k tým istým pozemkom, resp. k ich častiam, ktoré sú evidované ako časti parciel C-KN č. 13615/1 –

zastavanáplochaanádvoriesvýmerou10094m2,č.13618/2–zastavanáplochaanádvoriesvýmerou
1773 m2, 13618/3 – orná pôda s výmerou 138066 m2, 13618/7 – orná pôda s výmerou 488579 m2,
13629 – trvalý trávnatý porast s výmerou 12927 m2, 13631 – orná pôda s výmerou 119479 m2, 13634/2
– ostatná plocha s výmerou 7478 m2 a 13634/3 – ostatná plocha s výmerou 11178 m2 na LV č. XXXX
vo vlastníctve B. K. v podiele 2/4-iny, N. O., M. U. v podiele 1-ina a A. D. L., M. U. v podiele 1-ina

a zároveň ako parcely registra E-KN č. 3618 – orná pôda s výmerou 54235 m2, 3619 – trvalý trávnatý
porast s výmerou 18418 m2, 3620/26 – orná pôda s výmerou 30980 m2 a 3630 – trvalý trávnatý porast
s výmerou 30160 m2 na LV č. XXXX vo vlastníctve A. B. v podiele 1-ina, F. A. B. v podiele 1-ina a D.
J. v podiele 2/4-iny.

8.1. Žalobcovia v 1. až 3. rade si svoje nároky odvodzujú od svojich právnych predchodcov – A. J.
a manž. S. M. T., ktorí tieto nehnuteľnosti nadobudli na základe Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorý bol
vydaný vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pridelenej podľa Nariadenia
č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 46/1946 Sb. n. SNR o skonfiškovaní a urýchlenom
rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského

národa v kat. úz. v I. (P.) o celkovej výmere 13,5558 ha, skonfiškovaných bývalému vlastníkovi J. D. K.,
právnemu predchodcovi žalovaných v 1. až 3. rade, zapísaných v PKN vložke č. 1254 ako súčasť parciel
3618, 3619, 3620/26 a 3630. Žalobcovia tieto nehnuteľnosti nadobudli od svojich právnych predchodcov
na základe dedičského práva uznesením D 522/60 vo veci dedičstva po A. J., rozhodnutím D 1100/70
v dedičskej veci po S. J., M. T. a osvedčením o dedičstve 8D 75/97 po L. B., M. J., osvedčením 4D

43/2013 po D. J.. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetnému majetku
od jeho pridelenia nikdy nestratili, disponovali ním, o čom svedčí aj predaj časti nehnuteľností v roku
1973 riadnou kúpnou zmluvou V. a S. B., ktorá kúpna zmluva bola registrovaná pod č. R-I-79/73.

9. Žalovanísavkonaníbránilitým,žespornénehnuteľnostinadobudliposvojomprávnompredchodcovi

J.D.K.,ktorémubolipočasobdobiasocialistickéhorežimubezprávnehodôvoduodňaté,aneskôr,podľa
§ 9 ods. 2 zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu
majetku v znení zák. č. 93/92 Zb. opätovne jeho právnym potomkom vydané, a to rozhodnutím
Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 11. 03. 1993 v znení opravného rozhodnutia Pozemkového
úradu Nové Zámky zo dňa 08. 11. 1995, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností podľa § 9

ods. 2 zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku.
Uvedeným rozhodnutím bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva
štátu podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona, ktorú dohodu uzavreli dňa 11. 03. 1992 žalovaný v 1. rade
a právna predchodkyňa žalovaných v 1. a 2. rade. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, žek odňatiu vlastníckeho práva došlo bez právneho dôvodu, pričom malo byť zistené, že nehnuteľnosti
boli pridelené do vlastníctva JRD, čiže právnickej osoby. Žalovaní sa v konaní bránili aj tým, že ich
právny predchodca dr. D. K. nikdy nebol odsúdený. Uznesením KS v Prahe pod č. 2RK 334/92 zo

dňa 30. 11. 1992 bolo jeho trestné stíhanie, zahájené Radnou komorou Krajského súdu trestného
v Prahe zo dňa 28. 04. 1948, zastavené. Tvrdili, že Čsl. štát nevlastnil sporné nehnuteľnosti v čase,
kedy bol predmetný výmer v prospech právnych predchodcov žalobcov vydaný. Preto daný výmer
nemohol ani zakladať hmotno-právne účinky pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech právnych
predchodcov žalobcov. Žalovaní si predmetné pozemky dali zamerať geometrickým plánom a tieto

prenajímajú spoločnosti PROFMAT, s. r. o. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 29. 09. 1994 až doposiaľ.

10. Súd prvej inštancie vo veci po prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 09. 2019 č. k.
5C/495/2015-264, kedy konanie o vzájomnom návrhu žalovaných v 1. až 3. rade zastavil a podanej
žalobe žalobcov vyhovel tak, že určil, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú podieloví spoluvlastníci sporných
nehnuteľností, tak ako to bolo uvedené vo výroku prvého rozhodnutia.

11. V dôsledku podaného odvolania odvolací súd uznesením zo dňa 28. 05. 2021 č. k. 9Co/71/2020-480
rozsudoksúduprvejinštancievjehovyhovujúcomvýroku,ktorýmsúdurčil,žežalobcoviasúpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností (III., IV.), ako aj vo výroku o nároku žalobcu na náhradu trov konania (V.)
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ dospel k záveru,
že predložený výmer o vlastníctve sporných poľnohospodárskych nehnuteľností predkov žalobcov
spĺňa predpísané náležitosti a je perfektný a preukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi
predchodcami žalobcov. Pokiaľ si žalovaní odvodzujú svoje vlastníctvo od rozhodnutia Pozemkového

úradu Nové Zámky zo dňa 11. 03. 1993 v znení opravného rozhodnutia Pozemkového úradu Nové
Zámky zo dňa 08. 11. 1995, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku, odvolací
súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie vyslovil záver, že v čase schvaľovania dohody o vydaní
nehnuteľností boli vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe dokladu o vlastníctve prídelcu – výmeru

právni predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia, a preto vydaniu nehnuteľností nachádzajúcich sa v
PK vložke č. 1254 bránila v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 229/91 Zb. tá skutočnosť, že v čase
vydania a schvaľovania dohody neboli tieto pozemky vo vlastníctve štátu, ani právnickej osoby, a preto
bolo potrebné dospieť k záveru, že predmetom vydania nehnuteľností boli pozemky, vydaniu ktorých
bránilo zákonné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 Zb. Odvolací súd však vrátil vec súdu

prvej inštancie a zrušil jeho rozsudok z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal obranou a tvrdením
žalovaných, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním. Uložil súdu prvej
inštancie posúdiť vo veci všetky rozhodujúce skutočnosti, ako aj právne argumenty a vyhodnotiť, či
žalovaní mohli, resp. nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním.

12. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým rozsudkom zo dňa 24. 11. 2022 č. k. 5C/495/2015-795
podanú žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaní sporné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva
vydržaním pri splnení všetkých zákonných podmienok.

13. Podľa § 137 písmeno c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

14. V danej veci sa žalobcovia domáhajú určenia ich spoluvlastníckeho práva podľa podielov
a k parcelám uvedených v petite žaloby, pričom bolo v konaní zistené, že na LV č. XXXX sú

ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností uvedení žalovaní v 1. až 3. rade (ako spoluvlastníci tam
uvedených E-KN parciel), a zároveň na tomto LV je uvedená poznámka, že hodnovernosť ich vlastníctva
je spochybnená z dôvodu evidencie duplicitného vlastníctva žalovaných v 1. až 3. rade k tým istým
pozemkom, ktoré sú však evidované ako parcely C-KN na LV č. XXXX, resp. ich častí.

Spory o určenie vlastníckeho práva v prípade duplicitného zápisu vlastníckeho práva v prospech
viacerých vlastníkov s formuláciou pozitívneho, a nie negatívneho určovacieho petitu boli predmetom
dovolacieho prieskumu (8Cdo 94/2020, 3Cdo 40/2019, 6Cdo 198/2018 a ďalšie), pričom v otázke
určovacích žalôb sa opakovane vyjadril aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach III. ÚS 588/2021, III.ÚS 622/2021, ktorý konštatoval, že určovacia žaloba je oprávneným prostriedkom ochrany tam, kde na
jejzáklademožnodosiahnuťprávnuistotuvdotknutomprávnomvzťahu,azároveňnajejzáklademožno
dosiahnuť úpravu vzájomných vzťahov a predísť budúcim sporom. Z uvedeného je možné uzavrieť,

že duplicitne zapísaný vlastník (spoluvlastník) má vždy naliehavý právny záujem na určení vlastníctva,
nakoľkorozhodnutieotakejtourčovacejžalobebudepodkladompreriadnyzápisvkatastrinehnuteľností
formou záznamu podľa § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona. Preto, pokiaľ si súd prvej inštancie vyriešil
otázku danosti naliehavého právneho záujmu pozitívne, je jeho záver správny, tak ako s týmto záverom
súhlasil odvolací súd aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí.

Pokiaľ súd prvej inštancie nepoužil vo svojom (druhom) rozhodnutí ust. § 137 písm. c/ CSP, toto
ustanovenie bolo aplikované už v skoršom štádiu konania (v prvom rozhodnutí) a strany sporu sa mali
možnosť vyjadriť k otázke naliehavého právneho zastúpenia na požadovanom určení. Preto odvolací
súd má za to, že nebol potrebný postup podľa § 382 CSP.

15. Žalobcovia si svoje nároky odvíjajú od svojich právnych predchodcov, a to A. J. a manž. S., rod. T.,
ktorí nadobudli nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. XXXX kat. úz. I. na základe Výmeru o vlastníctve
pôdy, vydaným vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pridelenej podľa
Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 46/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov

slovenského národa, v kat. úz. P. v celkovej výmere 13,5558 ha, skonfiškovanej bývalému vlastníkovi
Dr. Jurajovi Slávikovi (právnemu predchodcovi žalovaných v 1. až 3. rade). Jednalo sa o nehnuteľnosti
zapísané v PKN vložke č. XXXX ako parcela č. 3618 – roľa o výmere 5,7000 ha, parcela č. 3619 – lúka
o výmere 1,7418 ha, parc. č. 3620/26 – roľa o výmere 3,0980 ha a parc. č. 3630 – lúka o výmere 3,0160
ha. Z prídelcov tieto nehnuteľnosti prešli dedičskými rozhodnutiami na žalobcov v 1. až 3. rade.

Odvolací súd sa už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zhodne s názorom súdu prvej inštancie,
vyjadril k samotnému výmeru a k jeho právnym účinkom. Opätovne zdôrazňuje, že súdna prax už
dávnejšie dospela k záveru, že správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné
v súčasnej dobe preskúmavať, a takýto právny akt je potrebné považovať za právny a bezchybný,

z ktorého súd musí vychádzať v zmysle § 186 ods. 1 CSP. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci
právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci
správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom. K rovnakému záveru dospel
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 123/2003, v ktorom vyslovil právny názor, že výmery
a prídelové listiny ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným

nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami a že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd
nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať len so zreteľom
na to, či ide o akt nulitný (ničotný), ako i, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne veci
nepríslušným správnym orgánom. Rovnaký záver zaujal aj NS SR v rozsudku 5Cdo 110/2000, ktorý
bol uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako aj rozsudok 2Cdo 337/2006, ako aj

uznesenie sp. zn. 4Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR
pod č. 65/95.

S poukazom na vyššie uvedené je preto potrebné Výmer o vlastníctve pôdy č. 3017/1948-10/B po
pôvodnomvlastníkoviJ.D.K.vkat.úz.I.prídelcomA.J.amanž.S.,M.T.zodňa11.05.1948,považovať

o listinu, ktorá je perfektná a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov, resp.
ich právnych nástupcov k nehnuteľnostiam tam označeným preukázať (R 44/2005, 3Cdo 12/2004, 5Cdo
157/2007).

Keďže nadobudnutiu vlastníctva výmerom nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemá vplyv na

vlastníctvo prídelu.

Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka k zmene vlastníctva právnych predchodcov žalobcov, resp.
žalobcov mohlo dôjsť iba zo spôsobov uvedených v § 111 až § 118, pričom žiaden z týchto dôvodov
zmeny vlastníctva v danej veci nebol preukázaný, ani účastníkmi tvrdený. Rovnako nebolo tvrdené, ani

preukázané, že by vlastnícke právo predmetu prídelu zaniklo vzdaním sa takéhoto vlastníckeho, resp.
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým na základe výmeru. Vzhľadom na vyššie
uvedené závery, neboli dôvodné ani námietky žalovaných, že ich právny predchodca J. D. K. nikdy
nebol odsúdený, pretože uznesením Krajského súdu v Prahe pod č. 2RK 334/92 zo dňa 30. 11. 1992bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uznesením Rady komory
KrajskéhosúdutrestnéhovPrahezodňa28.04.1948,ktorébolovyvesenédňa05.05.1948,bolpodľa§
29 ods. 3 zák. č. 50/23 Sb. a § 13 ods. 1 a 3 zák. č. 23/1948 zabavený všetok majetok osôb menovaných

(v rozhodnutí) na území Československej republiky, medzi ktorými osobami sa nachádzal pod bodom
5. J. D. K., nar. XX. XX. XXXX, ktorý bol právnym predchodcom žalovaných. Následne bol práve
právnympredchodcomžalobcovA.J.ajehomanž.S.,rod.T.VýmeromPovereníctvapôdohospodárstva
pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 11. 05. 1948 pridelený podľa Nariadenia č. 104/45 v znení
Nariadenia č. 64/1946 majetok, pričom sa jednalo o majetok bývalého vlastníka Dr. Juraja Slávika. Súd

je viazaný rozhodnutím správneho orgánu, ktorý vydal výmer, je povinný vychádzať z jeho účinkov,
ktoré sa pravujú v tom, že je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho a je rozhodnutím o prídele
nehnuteľností.

16. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že sporné nehnuteľnosti nadobudli po svojom právnom
predchodcovi J. D. K., ktorému boli počas obdobia socialistického režimu bez právneho dôvodu odňaté.

V zmysle zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku si uplatnili reštitučný nárok a na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky zo
dňa 11. 03. 1993 č. 300/92 v spojení s opravným uznesením zo dňa 08. 11. 1995 č. jednania 300/92/
Ia bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 6 ods. 1
písm. p/ zákona medzi oprávnenými osobami, a to žalovaným v 1. rade a právnou predchodkyňou

žalovaných v 2. a 3. rade a povinnou osobou poľnohospodárske družstvo, pričom predmetom dohody
bolo aj vydanie nehnuteľností zameraných geometrickým plánom č. 8-264/91-46/92 zo dňa 16. 11. 1992
nachádzajúcich sa vo vložke č. 1254. V zmysle § 11 písm. a/ zák. č. 229/1991 Zb. nebolo možné
vydať pozemky alebo ich časti v prípade, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, alebo k pozemku
bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8. Pozemkový úrad pri

rozhodovaní o vydávaní pozemkov v zmysle § 9 ods. 2 zákona sa nedostatočne zaoberal otázkou, či
vydaniu sporných pozemkov nebránia zákonné prekážky predpokladané v § 11 ods. 1, čo v danom
prípadepodľapísm.a/bolaskutočnosť,žepozemokjevovlastníctvefyzickejosoby.Vzhľadomnavyššie
uvedené závery ohľadne výmeru ako dokladu o vlastníctve prídelcu, keď výmer je verejnou listinou
a prezumuje sa jej správnosť, bolo nesporné, že v čase schvaľovania dohody o vydaní nehnuteľností

boli vlastníkmi sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa vo vl. č. XXXX na základe výmeru právni
predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia, ktorá skutočnosť bránila v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vydaniu
takýchto pozemkov, ktoré v čase vydávania neboli vo vlastníctve štátu, ani právnickej osoby.

17. Odvolací súd k uvedeným skutkovým tvrdeniam žalovaných uvádza, že cieľom zákona č.

229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku bolo
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkovi poľnohospodárskeho
a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989 a obnoviť pôvodné vlastnícke vzťahy. Je nesporné,
že pozemkovému úradu je zákonom zverená právomoc rozhodovať o schválení dohody o vydaní
nehnuteľností, avšak len v prípade naplnenia zákonom stanovených podmienok. Ustanovenie § 5 ods.

1, 2 citovaného zákona za povinnú osobu označuje štát alebo iné právnické osoby, ktoré ku dňu
účinnosti uvedeného zákona nehnuteľnosť držia. Podľa ust. § 6 uvedeného zákona sa oprávneným
osobámvydajúnehnuteľnosti,ktoréprešlinaštátalebonainúprávnickúosobuzozákonomstanovených
dôvodov, s tým, že jedným z týchto dôvodov je i odňatie poľnohospodárskej pôdy, resp. nehnuteľností
bez náhrad postupom podľa zákona č. 142/1947 o revízii prvej pozemkovej reformy alebo zákonom č.

46/1948 o novej pozemkovej reforme. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti, je potrebné uviesť,
že zo strany žalovaných sa v danej veci nepodarilo preukázať ich tvrdenia, že nehnuteľnosti tvoriace
predmet tohto konania v kat. úz. P. prešli na štát. Je potom potrebné prijať záver, že v danom prípade
pozemkový úrad nebol oprávnený rozhodovať o reštitučnom nároku nehnuteľností zapísaných vo vložke
č. 1254 pre kat. úz. teraz P., pretože pre reštitučné konanie neboli naplnené zákonné podmienky. Je

tomu tak práve z dôvodu, že zo strany žalovaných nebolo preukázané, že by sporné nehnuteľnosti
boli právnym predchodcom žalobcov, resp. žalobcom odňaté, resp. že by došlo k zmene vlastníctva,
príp. že by sa vzdali prídelu. Pokiaľ teda pozemkový úrad vydal rozhodnutie bez toho, aby boli splnené
zákonné podmienky pre vydanie, konal tak nad rámec svojej zákonom zverenej povinnosti (prekročil
svoju právomoc), a preto je takéto rozhodnutie potrebné považovať za nulitné (ničotné rozhodnutie).

17.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 97/2009 zo dňa
29. 04. 2010, kde najvyšší súd uviedol, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť, či
zákonnosť mimo rámca správneho súdnictva (preskúmavať správne akty), ale či zákonnosť mimo rámcasprávneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty ničotné (nulitné paakty), teda akty,
ktorých vady sú tak závažné, že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti; na takéto správne akty súdy
neprihliadajú, ani z nich nevychádzajú. Akty aplikácie práva vydané správnymi orgánmi, ktoré vzhľadom

k svojej povahe a závažnosti predstavujú prekážku zamýšľaných (zákonom prezumovaných) právnych
účinkov, pri ktorých už nemožno hovoriť, že sa jedná o správny akt, resp. že došlo k jeho vzniku, sú
teóriou práva označované za ničotné akty.

18. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, aplikujúc spomínané rozhodnutia na danú

vec, uvádza, že v danom prípade zo strany súdu prvej inštancie, ale ani odvolacieho súdu nedošlo
k postupu, v rámci ktorého by došlo k preskúmavaniu rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky
zo dňa 11. 03. 1993 č. jednania 300/92 a opravného rozhodnutia k tomuto rozhodnutiu z hľadiska
jeho platnosti či zákonnosti, alebo jej vecnej správnosti, a odvolací súd preskúmaval len skutočnosť, či
pozemkový úrad mal právomoc vydať takéto rozhodnutie, v ktorom rozhodol o uplatnenom reštitučnom
nároku na podklade ust. § 6 ods. 1 písm. e/ zákona, a či teda mal právomoc rozhodnúť o prinavrátení

sporných nehnuteľností, ktoré neboli v jeho vlastníctve, keď tieto nehnuteľnosti, resp. časť týchto
nehnuteľností bola pridelená do vlastníctva výmerom právnym predchodcom žalobcov. Je zrejmé, že
v danom prípade bolo rozhodnutie pozemkového úradu preskúmavané len z hľadiska prítomnosti tak
závažných vád, čo ich zápornej kvality, že by nebolo možné uplatniť ani prezumpciu správnosti takéhoto
rozhodnutia, resp. iba z hľadiska vád majúcich za následok ničotnosť (nulitnosť) takéhoto správneho

aktu, s tým, že skúmanie uvedeného neprislúcha nevyhnutne do rámca správneho súdnictva, pretože
uvedené oprávnene prináleží tiež všeobecnému súdu. Odvolací súd preto rozhodnutie nepreskúmaval
z hľadiska existujúcej právomoci pozemkového úradu, ale len z hľadiska možného prekročenia
právomoci týmto orgánom, a to s dôrazom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by
právni predchodcovia žalobcov alebo žalobcovia o vlastníctvo sporných nehnuteľností prišli zákonným

spôsobom, resp. by tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby.

19. Napokon sa odvolací súd zameral na vyriešenie kolízie ochrany pôvodných vlastníkov
a ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, poukazujúc na to, že nemožno poskytnúť ochranu ústavou
garantovaným právam obom proti sebe stojacim stranám.

Nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí do pojmu majetok podľa Článku 20 odsek
1 Ústavy SR, keď ochranu tomuto nároku poskytujú všeobecné súdy, pretože ide o súkromno-právny
nárok majúci základ vo vecnom vzťahu k nehnuteľnostiam, keď vlastnícke právo alebo právo vlastniť
majetok môže porušovať len ten subjekt, ktorý zasahuje do obsahu vlastníckeho práva napr. aj tým, že je

v príslušnej evidencii nehnuteľností vedený ako vlastník, pričom judikatúra Ústavného súdu SR priznáva
vlastníkovi len ochranu majetku, ktorý nadobudol v súlade s právnym poriadkom. Pokiaľ žalobcovia
teda tvrdili, že rozhodnutím správneho orgánu boli ukrátení na svojich právach rozhodnutím správneho
orgánu, je tu dané právo na ochranu ich vlastníctva v občianskom právnom konaní, ktoré musí prebiehať
medzi všetkými zapísanými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

19.1. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali dobromyseľnosť žalovaných, keď mali za to, že
vedeli o konečnom prídelovom pláne, poznali mená prídelcov, a preto nemohli na základe vydržania
nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.
Prioritne namietali, že odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí neobmedzil preskúmavaciu činnosť

na rozsah a dôvody po daného odvolania.
Odvolací súd sa k uvedenému dôvodu preskúmavania prvoinštančného rozhodnutia vyjadril vo svojom
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, a vzhľadom aj na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie, považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú, nemajúcu vplyv na
samotné rozhodnutie vo veci v prospech žalobcov.

20. Pri posudzovaní správnosti záverov súdu prvej inštancie, že žalovaní nadobudli sporné
nehnuteľnosti vydržaním do vlastníctva pri splnení zákonných podmienok, odvolací súd poukazuje
na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a to prostredníctvom uznesenia Veľkého senátu
Obchodno-právneho kolégia z 27. 04. 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020.

20.1. Už v spomínanom rozhodnutí z 27. 04. 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 Veľký senát vo
vzťahu k nastolenej právnej otázke, okrem iného, uviedol, že slovenská právna úprava nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možnonadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobudnutia
vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva. Nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch

predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od nevlastníka a len
v tých prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje
prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania vyplýva, že
neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad rozširujúco vyvodzovali
možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa

postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus
iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol,
že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov vyslovene
predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na
základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (§ 132 ods. 1 OZ).

20.2. V rozhodnutí tiež poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris uprednostňujúce ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi.
Medzi tieto výnimky zaradil ust. § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods.
3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného

poriadku (v znení účinnom do 31. 03. 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 04. 2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá
vieranadobúdateľavýznamlenprinárokochpodľaust.§126ods.2vspojenís§129ods.1Občianskeho
zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere – ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom
na zásadu nemo plus iuris – nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.

20.3. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. okrem dobromyseľného
nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu
nadobúdacieho titulu predávajúceho, od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napr. z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu

na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené, okrem iného,
znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa, a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, čo okrem iného znamená, že nemôže ich ďalej previesť na ďalší subjekt.

20.4. Vyslovil tiež záver, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom Najvyšším
súdom SR už v rozsudku 1Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998),
v zmysle ktorého: „Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona
a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením

a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“.

Dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľností správneho zapísaného údaja v katastri

nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohlo
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti.
Naďalej je preto potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí
právne následky ani v prípade, že ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností.

20.5. Vzhľadomnavyššieuvedené,VeľkýsenátObchodno-právnehokolégiauzatvoril,že:1/nazáklade
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade,
že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;

2/ s poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má,
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností;3/ dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru i nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch

právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.

21. V preskúmavanej veci odvolací súd postupoval a vec rozhodol v zmysle vyššie uvedeného
rozhodnutia Veľkého senátu a vychádzal z vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré

žalobcovia nadobudli po svojich predkoch na základe Výmeru o vlastníctve pôdy vydaného vtedajším
Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 3017/1948-10/B zo dňa 11. 05. 1948,
ktorý bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v súlade s Nariadením č.
104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa Nariadenia č. 104/1945 v znení Nariadenia č.
64/1946, pričom výmer je opatrený pečiatkou a podpisom povereníka. Ako už bolo vyššie konštatované,
tento výmer je vkladuschopnou listinou, riadny nadobúdací titul a je potrebné ho považovať za

verejnú listinu, ktorá dokazuje vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti.
Rovnako nebolo preukázané, ani sporné, že by žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia o toto
vlastníctvo prišli zákonným spôsobom. Na druhej strane, žalovaní si vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
odvodzujú od dohody schválenej rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky č. 300/92 zo dňa
11. 03. 1993 v spojení s jeho opravným rozhodnutím, pričom v konaní tvrdili, že od tohto momentu

predmetné nehnuteľnosti užívali a nakladali s nimi ako vlastníci, resp. spoluvlastníci, čo preukazovali
aj uzatvorením nájomných zmlúv na sporné nehnuteľnosti a svoju dobromyseľnosť odvíjali práve od
rozhodnutia reštitučného orgánu. Keďže právni predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia nikdy nestratili
spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pozemkový úrad nemohol v rámci reštitučného konania ani
schváliť dohodu o vydaní takýchto nehnuteľností, ktoré v čase schvaľovania dohody neboli v jeho

vlastníctve. Vo všeobecnosti právny titul pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním by sa mal odvíjať
od právneho úkonu so skutočným vlastníkom, keďže všeobecne platí, že vlastník veci nemôže stratiť
vlastníctvo v konaní, ktorého účastníkom nebol a ktoré rozhodnutie mu doručené nebolo, odvolací súd
považuje za ústavne neprípustné rešpektovať poškodenie žalobcov s ohľadom na rozhodnutie štátneho
orgánu, ktoré je potrebné považovať za ničotné, teda nulitné rozhodnutie.

22.Pristreteprincípuústavnejochranyvlastníckehoprávaaprípadnejochranynadobúdateľa,ktorývšak
nemohol ani pri vynaložení akéhokoľvek úsilia, ktoré možno po ňom požadovať, rozpoznať stav zápisu
v katastri nehnuteľností nesúladmi s reštitúciou, musí prevážiť princíp spravodlivosti, ktorý odvolací súd,
aj zohľadňujúc ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a to prostredníctvom vyššie spomínaného

uznesenia Veľkého senátu 1VObdo/2/2020, videl potrebu ochrany práv na strane žalobcov, ktorí
nadobudli po svojich právnych predchodcoch vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe výmeru,
ktorý je vkladuschopnou listinou preukazujúcou vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pričom o toto
vlastníctvo neprišli. Tak, ako už bolo vyššie konštatované prelomenie zásady nemo plus iuris a prípadné
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných od nevlastníka, je možné len v zákonom vyslovene

upravených prípadoch. Situácia, o akú v danom spore ide, však pod žiadnu zo zákonom upravených
výnimiek zo zásady nemo plus iuris nespadá, a preto neprichádza do úvahy nadobudnutie vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam (od nevlastníka) s poukazom na dobrú vieru žalovaných.

22.1. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému právnemu záveru, pričom sa prelomením zásady

nemo plus iuris ani nezaoberal, iba vo všeobecnosti konštatoval, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam od nevlastníka s poukazom na ich dobrú vieru, vec nesprávne právne posúdil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil
a podanej žalobe vyhovel.

23. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 odsek 1 a § 255 odsek 1 CSP a úspešným
žalobcom v konaní priznal nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100%. O výške trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 odsek 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).