Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 15, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2722200390
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2722200390.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová

a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,
adresa C., D. E. F. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, so sídlom Skalica, Potočná
191/39, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807
598, zastúpenej advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom Bratislava, Majerníkova 3/A, o
vydanie bezdôvodného obohatenia a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 12. februára 2024, č.k. SI- 9Csp/16/2022-98,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej voči výroku III. napadnutého rozsudku o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., II. a IV. p o t v r d z u j e.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 495,29 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 495,29 eur od 28.3.2022
do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- eur, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom IV. priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 a 4
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), § 255 ods. 1, § 396 ods. 3, §
255 a § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 37 ods. 1,

§ 39, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 5 a 6, § 54a, § 100, § 101, § 103, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods.
1 a 2, § 456, § 551 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods.
3 a ods. 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.03.2022 domáha
od žalovanej zaplatenia sumy 495,29 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Zároveň sa domáha zaplatenia sumy 200,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Zo

Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 209300054 uzavretej medzi stranami sporu dňa 20.2.2014 (ďalej
len Zmluva) mal súd preukázané, že žalovaná ako veriteľka sa ňou zaviazala poskytnúť žalobkyni ako
dlžníčke úver vo výške 500,- eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť celkové náklady spojené s úverom vo výške 484,- eur, t.j. zaplatiť celkovú sumu 984,- eurdo 22.2.2015. Doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastala dňa
22.2.2015. V zmluve bola uvedená RPMN vo výške 96,80 % a priemerná RPMN vo výške 44,79 %.
Z Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 20.2.2014 (ďalej len Dohoda) súd zistil, že

ju podľa § 551 OZ uzatvorili účastníci Zmluvy. Na jej základe dlžník vyjadril súhlas s tým, aby sa
uspokojenie zabezpečenej pohľadávky veriteľa zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok
a aby jeho zamestnávateľ / vyplácateľ dôchodku (v tom čase Mc ROY Slovakia, a.s. so sídlom v
Bratislave) zrážal mesačne zo mzdy / dôchodku čiastku 82,- eur a uhrádzal danú sumu na účet veriteľa.
Z pripojeného exekučného spisu súdu prvej inštancie sp. zn. SI-5Er/534/2017 súd zistil, že v právnej veci

exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. (žalovanej) proti povinnej A. G., nar. X.X.XXXX
(žalobkyne) bola uznesením č. k. 5Er/534/2017-45 zo dňa 19.9.2018 exekúcia zastavená. Súčasťou
exekučného spisu je tiež Rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 20.2.2014 medzi žalobkyňou a žalovanou
podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Účastníci rozhodcovskej zmluvy
sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 209300054 uzatvorenej dňa 20.2.2014
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským

súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, pričom právo voľby
príslušného rozhodcovského súdu má žalujúca zmluvná strana, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez
uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od uzatvorenie tejto zmluvy. V spodnej časti zmluvy je vyhlásenie

dlžníka, že s uzatvorením tejto zmluvy súhlasí a vyhlasuje, že pred jej uzavretím bol osobitne poučený
o dôsledkoch uzavretia tejto rozhodcovskej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci po opätovnom
právnom posúdení v zmysle záverov odvolacieho súdu vyvodil právny záver, že žaloba je čiastočne

dôvodná. Mal preukázané, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle príslušných
ustanovení OZ, nakoľko žalovaná konala v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. inej podnikateľskej
činnosti ako dodávateľ podľa § 52 a nasl. OZ, pričom žalobkyňa mala v zmysle § 52 a nasl. OZ
postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení Zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z uvedeného dôvodu je na daný vzťah potrebné aplikovať

všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Ďalej sa súd zaoberal posúdením Rozhodcovskej
zmluvy zo dňa 20.2.2014 (ďalej len rozhodcovská zmluva), ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku a teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ za absolútne neplatnú. S obsahu pripojeného
spisu sp. zn. SI-5Er/534/2017 vyplýva, že predmetná rozhodcovská zmluva bola uzatvorená spolu so
Zmluvou o úvere, pričom z jej formy a obsahu je zrejmé, že sa jedná o formulárovú zmluvu. Poukázal na

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie IV. ÚS 55/2021 z 24.2.2011). Uzavrel, že
v danom prípade nie je daná prekážka rozhodnutej veci, ktorú by mal zakladať rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž sp. zn. SRSAspA 06404/15 zo
dňa 29.3.2016 z dôvodu, že nebola založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať
a rozhodnúť. Predmetný rozhodcovský rozsudok je z uvedeného dôvodu právne neúčinný (nulitný),

neschopný vyvolať právne následky a je materiálne nevykonateľný. Ako predbežnú otázku súd prvej
inštancie posúdil platnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Súd je toho názoru, že predmetná Dohoda o
zrážkachzomzdyazinýchpríjmovjeneplatnápodľa§37ods.1OZ,atopreneurčitosťprávnehoúkonu.
Predmetnádohodatotižneobsahujeoznačeniepohľadávky,ouspokojeniektorejide.Včaseuzatvárania
dohody o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka presne a úplne konkretizovaná,

inak by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu uspokojiť pohľadávku veriteľa prostredníctvom uvedeného
zabezpečovacieho prostriedku. V konaní bolo preukázané, že plnila žalovaná a poskytla žalobkyni
spotrebiteľský úver vo výške 500,- eur. Žalobkyňa v konaní zotrvala na stanovisku, že úver je bezúročný
a bez poplatkov z dôvodu, že Zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetný

úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti
vyžadovanej ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, a to pre absenciu uvedenia výšky,
počtu a termínov splátok, ktorá náležitosť je v zmysle citovaného zákona nevyhnutná, t.j. nepostačuje
uvedenie konečnej splatnosti úveru bez možnosti úver splácať pravidelnými splátkami.

5. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že odplata v prejednávanej veci vo výške 96,80 % uvedená
v Zmluve podstatne prevyšuje odplatu obvykle poskytovanú za poskytnutie spotrebiteľského úveru.
V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 43CoSr/1/2018
zo dňa 2.3.2018) možno za nepodstatný rozdiel považovať 25 % až 27 %, pričom však v danomprípade sa jedná o rozdiel 52 %, a to vychádzajúc z údaja uvedeného v súhrnných informáciách za 4.
štvrťrok roku 2013 (vo výške 44,79 % - ostatné spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500,- eur vrátane so
splatnosťou od 6 mesiacov do 12 mesiacov), a to v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil výšku RPMN ako rozpornú s dobrými mravmi, ktoré zmluvné
dojednanie je potom potrebné v zmysle § 39 OZ posúdiť ako neplatné. Následkom neplatnosti časti
Zmluvy je potom absencia obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej skutočnosti je potrebné považovať predmetný úver v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov. V konaní

bolo preukázané, že na základe Zmluvy plnila žalovaná a poskytla žalobkyni úver vo výške 500,- eur.
Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobkyňasadostaladoomeškaniasosplátkamiúveru,žalovanápožiadala
zamestnávateľa žalobkyne o vykonávanie zrážok zo mzdy (viď č.l. 6, č.l. 7). Keďže úver je bezúročný a
bez poplatkov, bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanej len poskytnutú sumu úveru vo výške 500,- eur (t.j.
bez zmluvných úrokov), celkovo však žalovanej uhradila sumu 995,29 eura, ako to vyplýva potvrdenia
zamestnávateľa zo dňa 28.3.2022 a zo žiadosti žalovanej zo dňa 1.4.2015 (č.l. 6). Vzhľadom na

uvedené skutočnosti súd žalobe vyhovel a žalovanej uložil povinnosť podľa § 456 OZ zaplatiť žalobkyni
sumu 495,29 eura predstavujúcu majetkový prospech žalovanej získaný plnením bez právneho dôvodu.
Zároveň súd žalobkyni priznal nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorých výška je v
súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, a to v zmysle
petitu návrhu až od 28.3.2022. Súd konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala doručenie výzvy na vydanie

bezdôvodného obohatenia žalovanému pred podaním žaloby. Zároveň však poukazuje na skutočnosť,
že žalobkyňa pred podaním žaloby podala dňa 7.2.2022 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorý bol žalovanej doručený dňa 3.3.2022. Súd má za to, že z odôvodnenia návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia vyplýva, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej vykonávaním zrážok
zo mzdy žalobkyne a teda od uvedeného dátumu (t.j. doručenia predmetného návrhu) mala žalovaná

vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a nasledujúcim dňom sa teda dostala do omeškania s
plnením peňažného dlhu. Žalobkyňa si nárok na úroky z omeškania uplatnila od neskoršieho dátumu, a
to od 28.3.2022, t.j. odo dňa spísania žaloby, z ktorého dôvodu súd jej návrhu vyhovel, a to rešpektujúc
dispozičné oprávnenie žalobkyne.

6. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané porušenie
práv žalobkyne ustanovených citovaným zákonom zo strany žalovanej spočívajúce v uzavretí Zmluvy
obsahujúcej neplatné zmluvné dojednanie (Dohodu o zrážkach zo mzdy, viď bod 29. odôvodnenia),
ako aj v absencii obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) a písm. k) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd ďalej konštatoval, že žalobkyni vznikla ujma v nemajetkovej
sfére, nakoľko na základe neplatných právnych úkonov, resp. bez právneho dôvodu (keďže požadovaný
úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov) uhradila žalovanej sumu presahujúcu
495,29 eura (t.j. 995,29 eura mínus 500,- eur), ktorú mu nebola povinná uhradiť. Súd má za to,
že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni sa javí ako dôvodné, nakoľko zo

strany žalovanej došlo k viacnásobnému porušeniu práv žalobkyne, ktorej ochrany sa žalobkyňa
úspešne domáha. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd priznal žalobkyni nárok na zaplatenie
primeraného zadosťučinenia v sume 100,- eur. Požadovanú sumu zadosťučinenia súd považuje za
spravodlivú, nakoľko predstavuje cca. 20 % z celkovej sumy bezdôvodného obohatenia. Uzavrel, že je
primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne, keďže zodpovedá svojmu účelu, t.j. poskytuje

žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Súd
prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovanej (neplatná dohoda o zrážkach zo
mzdy, vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), vplyv konania, intenzitu trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov a vyhodnotil požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia v
danej sume za primeranú. Priznaná suma je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela žalobkyňa v

dôsledku konania žalovanej trpieť (zrážky zo mzdy) a je takisto satisfakciou postihujúcou žalovanej,
ktorá konala ako dodávateľ závadne. Na záver súd dodáva, že nárok žalobkyne nie je premlčaný. Súd
má za to, že v prípade úspešného uplatnenia porušenia práv spotrebiteľa začína premlčacia doba plynúť
až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktoré takého porušenie konštatovalo (viď napr. rozsudok
Okresného súdu Humenné č. k. 5Csp/67/2016).

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 396 ods. 3 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.
Hoci žalobkyni nebola priznaná celá žalovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia, ktorúsi nárokovala, v danom prípade bolo stanovenie výšky plnenia závislé od úvahy súdu. Poukázal na
uznesenie NSSR č. k. 5M Cdo 7/2010 zo dňa 23.2.2011. Na záver súd dodal, že trovy konania tvoria
jeden celok, t.j. po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu rozhoduje o nároku na náhradu trov

celého konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci, pričom pre rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania je podstatný celkový úspech strany v spore (§ 255 CSP). O výške náhrady
trov prvoinštančného aj odvolacieho konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Voči tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.

9. V odvolaní uviedla, že žalovaná si individuálne dohodla podmienky Zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s tým že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonala na základe vyplnenia formuláru o overení klienta
boli dojednané podmienky poskytnutia úveru a k tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej

bonity klienta. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo
na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu dôvodov, ustanovených
v § 11 ods. 1. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere
považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobkyňa uzavrela so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom

úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru
(ďalej len „VPSPÚ“). VPPSÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho
hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPSPÚ sú vyhotovené
na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník
podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPSÚ. Z uvedeného

vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný
VPPSÚ neprichádza do úvahy. Žalobkyňa si predložením Zmluvy, ako aj VPPSÚ splnila na jednej
strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka
písomnej formy zmluvy o úvere. Čo sa týka odplaty, podľa § 53 ods. 6 OZ účinného v čase uzavretia
zmluvy o úvere ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie

odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu
prípustnúvýškuodplatyustanovujevykonávacípredpis.Vzmluveospotrebiteľskomúverežalobcaberie
na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a podľa vzorca uvedeného vo VPPSÚ. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že

výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania
tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 44,79 %. Žalobkyňa v prípade, že po podpise
zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata,
úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia
dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo

žalobkyňa nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy o úvere a so všetkými
podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k
tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Poukázala na rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013 a viedol, že žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila

svojim podpisom. Žalobkyňa si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o
úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Žalovaná poukázala na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: C-361/04, vo veci Claude
Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM. Žalovaná ďalej uvádza, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina
poskytnutého úveru a po uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru (úroky, poplatok).

Započítanie celej sumy splátky sa hradí najprv na istinu a až tak na úrok a poplatok v prospech
dlžníka, pretože v prípade nezaplatenia niektorej splátky alebo omeškania dlžníka s platbou splátky
dôjde skôr k zníženiu istiny, z ktorej by si žalobca ako veriteľ mohol uplatňovať zákonné úroky z
omeškania. Žalovaná tiež úctivo žiada príslušný súd, aby pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného
práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovanej a pri rozhodovaní

vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila,
že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia
spotrebiteľského úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojimpodpisom na Zmluve ďalej prehlásila, že si Zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne,
nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Na záver odvolateľka uviedla, že práve inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne

účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť
naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na
spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu
správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie.
Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého

spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho
vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Práve existencia štrnástich uzatvorených
zmlúv medzi žalobkyňou a žalovanou predstavuje vyššie uvedený prípad. Pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však žalobkyňa
poukazuje na skutočnosť, že sa úspešne domáhala svojich spotrebiteľských práv, na druhej strane je
potrebné uviesť, že to bola žalobkyňa, kto žiadal celkovo štrnásťkrát o úver. S poukazom na vyššie

uvedené,zadanéhostavuasohľadomnaopakovanéľahostajnékonaniežalobkyne,výškauplatneného
finančného zadosťučinenia nezodpovedá svojmu účelu, teda pôsobiť preventívne naprieč existujúcich
spotrebiteľských vzťahov. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia
dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. Finančné
zadosťučinenie priznané žalobkyni považuje za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť

žalobkyne. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za
primerané a spravodlivé.

10. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa s tým, že odvolanie žalovanej považuje v celom
rozsahu za nedôvodné a navrhla potvrdiť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Uviedla, že

jej pri uzatvorení zmluvy nebolo sprostredkovateľkou nič vysvetlené, len jej bola oznámená výška
splátok. Zmluva nebola v žiadnom prípade individuálne dojednaná. Úverová zmluva predstavuje
formulárový typ zmluvy, bola vopred vyhotovená, nemala možnosť zasiahnuť do obsahu zmluvy. O
slobodnej vôli ako spotrebiteľky v prípade uzatvorenia úverovej zmluvy tak v prejednávanej veci nie
je možné ani len uvažovať. Žalovaná absolútne zavádzajúco tvrdí vo svojom odvolaní, že by mala

byť výška, počet a termíny splátok istiny uvedená priamo na prednej strane spotrebiteľskej zmluvy.
Takéto údaje sa tam v žiadnom prípade nenachádzajú. Nemá tiež vedomosť o tom, že by medzi
ňou a žalovanou bol uzatvorený nejaký právny úkon, ktorý by niesol označenie „VPPSÚ“. Zdôraznila,
že § 3 ods. 1 OZ a ust. § 53 ods. 6 OZ je potrebné na úverovú zmluvu aplikovať súčasne, t. j.
podrobiť úverovú zmluvu kontrole v nadväznosti na ust. § 53 ods. 6 ako aj v nadväznosti na ust.

§ 3 ods. 1 OZ. Inštitút dobrých mravov predstavuje korektív zákona v prípade jeho neprimeranej
tvrdosti a aplikuje sa tam, kde aj výkon oprávnenia môže mať za následok rozpor s dobrými mravmi.
Ďalej uviedla, že zmluve absentuje výška, počet a termíny splátok. Žalobkyňa tiež odmieta tvrdenia
žalovanej, že v rámci kontraktačného procesu postupovala ľahostajne a k tomu dodala, že v mnohých
súdnych konaniach vedených proti žalovanej bolo právoplatne preukázané, že žalovaná nedostatočne

informuje o podmienkach poskytnutia úveru a všeobecných obchodných podmienkach. Je bežnou
praxou žalovanej, že uzatvára zmluvy, v ktorých chýbajú zákonné náležitosti, obsahujúce neprijateľné
zmluvné podmienky, neprimerane vysoké odplaty, prípadne zabezpečuje úverové zmluvy neplatnými
zmenkami a dohodami o zrážkach zo mzdy. Zdôraznila, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že
úver je bezúročný a bez poplatkov, t.j. k bezdôvodnému obohateniu na jej strane nepochybne došlo. K

primeranému finančnému zadosťučineniu uviedla, že dôvodnosť priznania vyplýva priamo zo zákona,
t.j. z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. – vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke
preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. Je nepochybné,
že jej bola spôsobená taktiež materiálna i nemateriálna ujma, bola vystavená psychickému vypätiu a
neistote vyplývajúcim aj z tohto súdneho konania, pričom tieto budú trvať až do jeho právoplatného

skončenia.PoukázalanarozsudokKrajskéhosúduPrešovsp.zn.18CoCsp/24/2020zodňa21.10.2020.

11. Na vyjadrenie žalobkyne stručne reagovala odvolateľka (odvolacia replika) a uviedla, že konanie
žalobkyne formou žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam.
Žalobkyňa sa teda mohla brániť primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného

a ľahostajného konania. Žalovaná má za to, že domáhanie sa žalobcu primeraného finančného
zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať.
Žalovaná považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanie náhrady
finančného zadosťučinenia za neprimerané.12. Na vyjadrenie odvolateľky reagovala žalobkyňa (odvolacia duplika) a uviedla, že súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku konštatoval niekoľkonásobné porušenie práv spotrebiteľa zo strany žalovanej. Je

teda zrejmé, že žalobkyni vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Zákonnou povinnosťou
žalovanej bolo uviesť do spotrebiteľskej zmluvy všetky podstatné náležitosti. Súčasne platí, že povinnosť
postupovať s odbornou starostlivosťou znáša práve žalovaná. Žalobkyňa má za to, že jej malo byť
priznané primerané finančné zadosťučinenie v plnej výške z dôvodu viacnásobného porušenia jej práv
ako spotrebiteľa, avšak nemala záujem o predlžovanie súdneho konania a z tohto dôvodu nepodala voči

danej časti rozsudku odvolanie.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka

použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné a v časti, kde odvolací súd odvolanie neodmietol, boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výrokoch I., II. a IV. vecne správny.

14. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

15. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

16. Žalovaná podala odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Pokiaľ ide o výrok III.

napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, uvedené nemožno považovať
za rozhodnutie v neprospech žalovanej, preto súd odvolanie žalovanej voči výroku III. rozsudku odmietol
(výrok I.).

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia a na primerané finančné zadosťučinenie.

18. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, účinného ku dňu uzavretia Zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

19. Podľa § 53 ods. 6 OZ, v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle

požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní
obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

20. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (ods.
1) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov. (ods. 2)

22. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v znení ku dňu podania žaloby,
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže saspotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým

súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

23. Odvolateľka namieta závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že Zmluva neobsahovala
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, teda uvedenie výšky, počtu a termínov splátok, ktoré sú
podľa je názoru jasne uvedené na prednej strane Zmluvy. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd
konštatuje, že zo Zmluvy (č.l. 5) vyplýva, že dlžník sa zaviazal zaplatiť úver, teda požičanú sumu 500,-
eur, administratívny poplatok vo výške 288,25 eur a úrok vo výške 195,75 eur, teda celkovo sumu 984,-

eur v jednej splátke, teda jednorazovo do 22.02.2015. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť s tým, že
by v Zmluve absentovalo uvedenie výšky, počtu a termínov splátok, keď zo Zmluvy je zrejmé, že splátka
mala byť len jedna a jej výška, ako aj termín splatnosti sú v Zmluve riadne uvedené.

24. Hoci odvolací súd dospel k záveru, v Zmluve náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ

neabsentovala, čo má nepochybne vplyv na posúdenie otázky, či je úver možno považovať za bezúročný
a bez poplatkov, nemožno v nijakom prípade opomínať závery súdu prvej inštancie obsiahnuté
predovšetkým v bode 31. odôvodnenie rozsudku, kde súdu prvej inštancie zhrnul, že odplata za
poskytnutie úveru predstavuje v danom prípade 96,80% (RPMN), je v rozpore s dobrými mravmi
a v zmysle § 39 OZ posúdil toto zmluvné ustanovenie ako neplatné. Tu odvolateľka namieta, že

odplata za úver nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom poukázala na ust. § 1a ods. 1 nar. vlády č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa odvolateľky priemerná
RPMN spotrebiteľských úverov v obdobných prípadoch bola 44,79 %, čo podpisom Zmluvy žalobkyňa
vzala na vedomie. Odvolací súd dáva do pozornosti, že odvolateľkou citované ust. § 1a nar. vlády č.

87/1995 Z.z. vstúpilo do účinnosti až 01.09.2014, pričom Zmluva bola uzavretá dňa 20.02.2014. Pre
posúdenie primeranosti odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru je preto smerodajné vyššie cit.
ust. § 53 ods. 6 OZ, pričom odvolací súd konštatuje, že jeho aplikácii a interpretácii v prejednávanej
veci súdom prvej inštancie niet čo vytknúť. Súd prvej inštancie správne poukázal na priemerné úrokové
miery úverov zverejňované Národnou bankou Slovenska. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier

spotrebiteľských úverov poskytnutých v roku 2014 zverejnenej NBS je zrejmé, že priemerná úroková
sadzba spotrebiteľských úverov pre domácnosti za štvrtý štvrťrok r. 2013 pri úveroch splatných od 1 do 5
rokov(splatnosťúveruboladohodnutádo1rokaa2dní,tedanešlooúversosplatnosťoudo1roka),bola
11,25%.Jetedanepochybné,žepriemernáodplatazaobdobnéspotrebiteľskéúverypredstavujúcaúrok
bola11,25%,pretopokiaľodplatavdanomprípadepredstavuje96,80%výškyposkytnutéhoúveru,teda

je takmer v plnej výške požičaných peňazí, táto odplata „učebnicovo“ stelesňuje podstatné prevýšenie
odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa §
53 ods. 6 OZ. Odvolací súd len dodáva, že je bez významu tá skutočnosť, že úrok bol v danom prípade
samostatne dohodnutý vo výške 39,15 % a predstavoval sumu vo výške 195,75 eur, keď administratívny
poplatok za poskytnutie úveru predstavoval ďalších 288,25 eur, teda súhrnne odplata za úver bola až

484,- eur. Z uvedeného je zrejmé, že odplata na poskytnutie úveru bola v danom prípade dohodnutá
v rozpore s právnymi predpismi, čo v dôsledku ust. § 39 v spojení s ust. § 41 OZ (ak sa dôvod neplatnosti
vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo
z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od
ostatného obsahu) spôsobuje čiastočnú neplatnosť právneho úkonu – zmluvy o spotrebiteľskom úvere

v časti odplaty za úver.

25. Ďalej odvolateľka namietala, že žalobkyňa mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu
do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo však nevyužila, z
čoho vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy o úvere. Tu odvolací súd konštatuje, že využitie alebo

nevyužitie práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy nemôže mať žiaden vplyv na neplatnosť
zmluvného dojednania o neprimeranej odplate za úver, ani nijako spätne rozpor uvedeného ustanovenia
do zákonom zhojiť. Takisto úvahy odvolateľky spočívajúce v nedostatku opatrnosti, či ľahostajnosti
žalobkyne pri uzatváraní zmluvy nemajú žiaden vplyv na posúdenie čiastočnej neplatnosti právnehoúkonu, pretože k uvedenému právnemu dôsledku došlo v spojitosti tým, že zmluvné ustanovenie
o odplate za úver sa prieči ust. § 53 ods. 6 OZ, a nie preto, že by na strane žalobkyne absentovala
vážnosť vôle uzavrieť Zmluvu.

26. Ďalej odvolateľka namietala, že zo Zmluvy nenastala žiadna z foriem bezdôvodného obohatenia,
spoukazomnato,žežalobkyňaplnilanazákladeplatnejzmluvyospotrebiteľskomúvere,Zmluvanebola
vyhlásená za neplatnú, právny dôvod na plnenie neodpadol, pričom ide o prospech z poctivých zdrojov.
Odvolacísúdspoukazomnavyššieuvedenézáverykonštatuje,ženeplatnosťčastiprávnehoúkonu,ato

zmluvného dojednania o odplate za úver z dôvodu jeho rozporu s právnymi predpismi je neplatnosťou
absolútnou, preto prijatie peňažných plnení od žalobkyne, ktoré prevyšovali požičanú sumu 500,- eur,
sú plnení prijatým z neplatného právneho úkonu podľa § 451 ods. 2 OZ. Hoci v danom prípade nejde
o neplatnosť celého právneho úkonu, plnenie nad rámec vrátenia požičanej sumy malo predstavovať
zaplatenie odplaty za úver, ktorá však nebola platne dohodnutá (pod bezdôvodné obohatenie z dôvodu
plnenia z neplatného právneho úkonu je potrebné podradiť aj plnenie z čiastočne neplatného právneho

úkonu, ak plnenie bolo poskytnuté na základe neplatného zmluvného ustanovenia), preto súd prvej
inštancie správne zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 495,29 eur, ktorá
predstavuje rozdiel medzi plneniami poskytnutými žalobkyňou vo výške 995,29 eur (ktorých výšku
žalovaná nespochybnila) a sumou poskytnutého úveru 500,- eur.

27.Pokiaľideoprimeranéfinančnézadosťučinenievzmysle§3ods.5zák.č.250/2007Z.z.,odvolateľka
namieta, že súd prvej inštancie mal na vec aplikovať ust. § 13 ods. 3 OZ a pri určení výšky náhrady
zohľadniť závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Má za to, že je potrebné
prihliadnuť na to, že žalobkyňa konala v rámci kontraktačného procesu ľahostajne, žalobkyni nevznikla
žiadnaujma,ktorábyodôvodňovalapriznaniefinančnéhozadosťučineniaapoukázalnato,žežalobkyňa

žiadala u žalovanej o úver celkovo štrnásťkrát.

28. Citované ust. § 3 ods. 5 má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho
cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich

práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol

medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by

bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. (rozsudok NS SR, sp. zn.:
6Cdo/127/2017)

29. Po preskúmaní napadnutého rozsudku má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie presvedčivo
a vyčerpávajúco zdôvodnil, ktoré kritériá posudzoval pri otázke primeranosti finančného zadosťučinenia
a dostatočne tak vysvetlil svoju úvahu, ktorá viedla k stanoveniu finančnému zadosťučinenie vo výške
100,- eur (oproti žalobkyňou požadovanej sume 200,- eur). V prvom rade nemožno dať za pravdu

odvolateľke, že by vo veci súd mal aplikovať ust. 13 ods. 3 OZ, ktoré upravuje výšky náhrady
ujmy v nemajetkovej sfére poškodenej osoby, ktorá utrpela zásah do osobnostnej sféry práv. Právo
na finančné zadosťučinenie podľa zákona o ochrane spotrebiteľa je samostatným a od náhrady
nemajetkovej ujmy odlišným inštitútom, ktorý zákonodarca upravil samostatne v zákone o ochranespotrebiteľa a nemožno ho preto ani zaradiť do kategórie ochrany osobnosti, pričom nie je ani
dôvod, aby sa v prípade určovania výšky tohto zadosťučinenia postupovalo podľa ustanovení OZ
o náhrade nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď pri posudzovaní primeranosti

finančného zadosťučinenia zohľadnil, že žalovaná porušila svoje povinnosti ako dodávateľ stanovené
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, nakoľko nepostupovala v súlade so zákonom pri uzatváraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď neplatne a v rozpore s právnymi predpismi dojednala neprimeranú
odplatu za spotrebiteľský úver. Ďalej zohľadnil neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, v dôsledku ktorej
musela žalobkyňa strpieť zrážky zo mzdy, ako aj neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, v dôsledku ktorej

sa žalovaná domáhala nárokov na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc konať vo veci však nebola
založená. Hoci zákon o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje ako predpoklad uplatnenia nároku na finančné
zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi vznikla reálne ujma, v danom prípade na strane žalobkyne ujma
predstavujúca bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej už vznikla, a to vo výške 495,29 eur. Preto
priznaná suma finančného zadosťučinenia vo výške 100,- eur je z pohľadu odvolacieho súdu primeraná
a adekvátne zohľadňujúca mieru porušenia povinností žalovanej v kontexte ochrany žalobkyne ako

spotrebiteľky.

30. Odvolací súd uzatvára, že závery súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovanej (ktorého výšku, ako aj priznaný úrok z omeškania žalovaná nijako nespochybnila), vrátane
jeho posúdenia primeranosti finančného zadosťučinenia, sú správne, a preto vo výroku I. a II. vecne

správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne
správneho výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

34. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanej v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP).Dovolaniemôžepodaťintervenient,akspoluso

stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže
podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací

dôvodsavymedzítak,žedovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,auvedie,
v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno
vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím
súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V

dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).