Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210164
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2111210164.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. X.X.XXXX, adresa D. E.
XXXX/XX,C.a2/F.C.,nar.XX.XX.XXXX,adresaD.E.XXXX/XX,C.,obajazastúpenísplnomocnencom:
RUŽIČKA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360, proti žalovaným:
1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava a 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o ochranu
osobnosti, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/69/2011-697 zo
dňa 15. júla 2020 – voči vyhovujúcim výrokom I., II. a výroku VI. o trovách konania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. týkajúcich
sa náhrady nemajetkovej ujmy m e n í tak, že žalovaný 2/ je
p o v i n n ý zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur a žalobkyni 2/
sumu 5.000 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo vzťahu k žalovanej 1/
sa žaloba v tejto časti z a m i e t a .

II. Žalovanej 1/ p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania o náhradu

nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu.

III. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania o náhradu
nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému (v tom čase označenému
akoSlovenskárepublikavzastúpeníMinisterstvomvnútraSR)zaplatiťžalobcovi1/sumuvovýške5.000
eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. uložil
žalovanému (ozn. ako Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR) zaplatiť žalobkyni

2/ sumu vo výške 5.000 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Výrokom III. uložil žalovanému (ozn. ako Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
vnútra SR) povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu vo výške 1.432,50 eura, titulom náhrady škody, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol. Výrokom V. rozhodol,
že v konaní o určenie, že žalovaný (ozn. ako Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR)
svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky zo dňa 17.7.2003 o celách policajného zaistenia zasiahol do práva na súkromný a rodinný

život žalobcov 1/ a 2/, žalovanému nárok na náhradu trov nepriznáva. Výrokom VI. priznal žalobcom
1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %. Výrokom VII.
rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody.2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 15 ods. 1, 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 zák. č.
460/1992 Zb. Ústavy SR, ďalej ust. čl. 2 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ust. § 11, § 13 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. z. Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), ust. § 43 ods. 1, § 45 ods. 3 zák. č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore
v znení účinnom v čase udalosti, čl. 5 posledná veta nariadenia ministra vnútra SR o celách policajného
zaistenia.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa X.XX.XXXX v čase asi o

14:00 hod. na G. E. H. XX I. C., v budove KR PZ v kancelárii č. 704, 7. poschodie počas rozhodovania
o väzbe obvineného ich syna B. C. (ďalej len „poškodený“) za prítomnosti sudcu OS Trnava, jeho
asistentky, prokurátorky OP Trnava, jeho obhajcu, advokátskeho koncipienta a dvoch príslušníkov PZ,
tento sediaci na stoličke po vynesení rozhodnutia sudcu o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby sa rozbehol k
oknu miestnosti, cez ktorého pravú časť vyskočil tým spôsobom, že oboma rukami sa zaprel o parapetnú
dosku, hlavou rozbil sklenenú výplň a následne prišlo k pádu z okna budovy a dopadu jeho tela na

kamennú terasu v úrovni 2. poschodia. Prítomný príslušníci Policajného zboru sa pokúsili poškodeného
zachytiť, zabrániť pádu sa im však nepodarilo, poškodený vážil 120 kg, vyšmykol sa im. V dôsledku
zranení došlo k úmrtiu poškodeného. Poškodený mal vedomosť o tom, že sa nachádza na vysokom
poschodí počas výsluchu bol úplne kľudný, až do výroku o jeho väzobnom stíhaní. Jeho reakcia bola
náhla a nečakaná, nikto viac nestihol zareagovať. Všetko sa udialo behom 15 až 20 sekúnd. Po tejto

udalosti sa výsluchová miestnosť presťahovala na druhé poschodie. Poškodený bol jediným synom
žalobcov, jeho smrťou boli prerušené ich vzájomné citové väzby. S poškodeným mali veľmi dobrý vzťah,
bol mladý a zdravý, budúcnosť mal pred sebou, žalobcovia sa spoliehali, že v čase ich staroby sa bude
o nich starať, tiež že by mohlo dôjsť k prípadnému rozšíreniu rodiny. Poškodený sa staral o žalobkyňu 2/
pre jej zhoršený zdravotný stav. Vniknutý stav je pritom konečný a nezvratný. Žalobcovia s poškodeným

bývali v spoločnej domácnosti, starali sa o seba, u žalobcov došlo k diametrálnej zmene spôsobu života,
došlo k poškodeniu ich psychického zdravia. Zhoršili sa aj vzájomné vzťahy žalobcov, spoločenských
podujatí sa už nezúčastňujú, chodia iba na chalupu kde majú aj záhradku.

4. Súd prvej inštancie vychádzal z ust. čl. 15 Ústavy SR a uviedol, že formulácia ochrany práva na život

v Ústave SR zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu
úpravu v právnych normách nižšej právnej sily. Cieľom čl. 15 ods. 1 Ústavy je zabezpečiť ochranu
jednotlivca pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života. Druhý odsek citovaného článku explicitne
zakazuje také konanie, ktorým by bol iný zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život
proti ostatným subjektom pred úmyselnými i nedbanlivostnými trestnými činmi smerujúcimi proti životu s

výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného článku. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že účel a rozsah
ochrany práva na život, ako aj práva nebyť pozbavený života je aj predmetom úpravy medzinárodných
dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské orgány ochrany
práva priznali vo všetkých svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie ako jednému z
najdôležitejších ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu individuálnych

ľudskýchbytostívyžaduje,abyčl.2Dohovorubolinterpretovanýaaplikovanýtakýmspôsobom,abyjeho
záruky boli praktické a účinné. Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného
z viacerých rozsudkov ESĽP vo veciach: L. C. B. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94,
rozsudok z 9.6.1998; Osman proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28.10.1998;
Cemil Kilic proti Turecku a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudok

z 28.3.2000; Keenan proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27229/95, rozsudok z 3.4.2001; Tanli
proti Turecku, sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10.4.2001; Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť
č. 32967/96, rozsudok zo 17.1.2002; a iné. Ide predovšetkým o rozhodnutia týkajúce sa práva na život
a jeho možného porušenia vo viacerých oblastiach (policajné zadržanie, väzba, výkon trestu odňatia
slobody, skládka odpadov, akcie bezpečnostných zložiek štátu a pod.) vrátane porušenia zo strany

tretích osôb na slobode, za čo môže tiež niesť za určitých okolností zodpovednosť aj štát. Právo na život
ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 Ústavy SR, ktorý zdôrazňuje rovnosť všetkých
ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť.
Ústava SR v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť
jeho konkretizáciu. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je najdôležitejšou

medzinárodnou ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie
najdôležitejších práv človeka. „V rámci posudzovania možného porušenia čl. 8 Dohovoru je vhodné
odkazovať na čl. 2 Dohovoru, ktorý požaduje od štátnych orgánov chrániť slabšie osoby, a to aj proti ich
vlastnému konaniu, ktorým ohrozujú svoj život “ (Keenan proti Spojenému Kráľovstvu, č. 27229/95, §91, ESĽP 2001-III). Podľa súdu vnútroštátne orgány sú povinné zabrániť osobe ukončiť život v prípade,
ak svoje rozhodnutie neurobila slobodne a vedome (riadené konanie vedúce k následku smrti). Čl. 2
Dohovoru ukladá štátom povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež

prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život
vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: povinnosť chrániť život a povinnosť zabezpečiť
vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy
(tzv. procesná povinnosť). Poskytnutie primeranej a dostatočnej nápravy v prípade zistenia porušenia pri
čl. 2 Dohovoru v zásade zahŕňa aj kompenzáciu za nemajetkovú ujmu (rozsudok vo veci Keenan proti

Spojenému kráľovstvu a rozsudok vo veci Mc Glinchey a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť
č. 50390/99 z 29.04.2003). Povinnosť chrániť právo na život v zmysle čl. 2 Dohovoru vyžaduje, aby
sa uskutočnilo účinné oficiálne vyšetrovanie, ak boli jednotlivci násilne usmrtení (poškodený zomrel
násilnou, nie prirodzenou smrťou). Objektívne vyšetrenie príčin takejto udalosti môže viesť tiež k
čiastočnej kompenzácii pozostalých a môže v konečnom dôsledku pre nich znamenať aj čiastočnú
satisfakciu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že žalobcovia si nárok uplatnili ako náhradu nemajetkovej
ujmy podľa ust. § 11 a nasl. OZ a náhradu škody podľa § 415, § 420 a nasl. OZ, podľa ktorého sa
uhrádza i náhrada škody súvisiaca s nemajetkovou ujmou. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa týka rozhodovacej
právomoci štátneho orgánu (ktorej sa žalobcovia nezúčastnili), ktorý bol namierený voči konkrétnemu

subjektu (v danom prípade týmto subjektom neboli žalobcovia, ktorí si nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy a náhradu škody v konaní uplatňujú), preto aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu medzi
nimi a žalovaným, i keď je ním štát (tak ako je tomu aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) tu nemá
svoje opodstatnenie, pretože oni pod výkon právomocí štátu v daných súvislostiach nespadali. Súd
uzavrel, že nárok žalobcov na ochranu ich osobnosti je nárokom uplatneným v zmysle ust. § 11 a nasl.

OZ. Konaním žalovaného, ktorý si nepočínal obozretne (umožnil výsluch poškodeného v miestnosti
nezabezpečenej mrežami, prípadne nerozbitnými oknami) a vystavil syna žalobcov možnosti siahnuť si
na život, došlo k zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, keďže samovraždou ich syna
došlo k strate ich jediného syna, a tu došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov na ich súkromný
a rodinný život a súčasne im týmto konaním vznikla škoda. Ohľadom pasívnej legitimácie súd poukázal

na predchádzajúce uznesenie odvolacieho súdu č.k. 9Co/309/2016-607 zo dňa 26.10.2017, v rámci
ktorého sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorými bola konštatovaná pasívna
vecná legitimácia žalovaného.

6. Súd dôvodil, že spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv

pozostalých. Keďže vzťahy medzi poškodeným a žalobcami ako rodičmi boli silné a intenzívne, je tu
nespochybniteľná prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom
základe, keď všetci bývali v spoločnej domácnosti, denne sa stretávali, syn pomáhal najmä žalobkyni
2/ v jej zdravotných ťažkostiach, preto jeho smrť silne a intenzívne prežívajú doposiaľ. Žalobcovia
tvorili s poškodeným fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami,

v dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity úzkosti, smútku a zúfalstva. Stratili možnosť viesť so
svojim synom súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným
z najbližších rodinných príslušníkov. Protiprávnym konaním tak došlo k nezvratnej deštrukcii týchto
medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich
osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov fakticky neodstrániteľná. Strata člena rodiny

- jediného syna žalobcov predstavuje ujmu, ktorú by vnímala aj každá iná fyzická osoba ako obzvlášť
závažnú. Konanie poškodeného však bolo neočakávané a rýchle a nik z prítomných mu nedokázal v
jeho konaní zabrániť, išlo o jeho rozhodnutie, vykonal ho on sám. Poškodený využil to, že sa nachádzal
v miestnosti, kde sa pred jeho očami vlastne nachádzalo nezamrežované okno, zo svojej pozície, kde
sedel či stál mal výhľad na okno. Pokiaľ na polícii do tejto miestnosti vodili obvinených, u ktorých došlo k

obmedzeniu slobody a toto im hrozilo dlhodobo z dôvodu spáchania trestno-právnych skutkov, opatrenia
proti riziku rozbitia okna (k samovražednému konaniu a napr. aj k získaniu útočnej zbrane - skla) mali
byť prijaté.

7. Vo vzťahu k prvému uplatnenému nároku (určovaciemu) súd uviedol, že sa ním mal konštatovať

neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, ku ktorému malo dôjsť
nerešpektovaním nariadenia ministra vnútra SR zo dňa 17.7.2003 o celách policajného zaistenia,
konkrétne čl. 5 ods. 1 predmetného nariadenia. V zmysle uvedeného článku predvádzanie osoby
umiestnenej v cele za účelom vykonania potrebných úkonov zabezpečuje policajt, ktorý vykonáva voveci trestné stíhanie alebo jeho nadriadený. Znenie článku podmieňuje odovzdanie osoby mimo celu
existenciou písomnej požiadavky na jej vydanie, ukladá povinnosť policajtovi predvedenie a vrátenie
osoby zapísať do knihy zadržaných a zaistených osôb a poslednou vetou určuje, že za ochranu osoby

prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Zo skutkových tvrdení
žalobcov nevyplývalo žiadne konanie policajta, ktoré by mohlo predstavovať nerešpektovanie tohto
ustanovenia, resp. nariadenia. Žalobcovia poukazovali hlavne na poslednú vetu článku, ktorá určuje
zodpovednostný subjekt za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely, teda neukladajúce
žiadnu povinnosť, ktorú by bolo možné nerešpektovať. Vzhľadom na uvedené súd tento nárok zamietol.

8. Súd mal za to, že bolo povinnosťou žalovaného zamedziť poškodenému vo svojej samovražde,
a to najmä zabezpečím miestnosti, do ktorej poškodeného z cely policajného zaistenia predvádzal -
zabezpečením okien, na ktoré mal poškodený výhľad, proti ich prekonaniu. Keďže tomu tak nebolo,
má žalovaný podiel na smrti poškodeného, preto možno konštatovať, že z jeho strany došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcov, v ktorom prípade ustanovenia OZ upravujúce ochranu osobnosti

priznávajú takýmto osobám nárok na primerané zadosťučinenie. Vzhľadom na pôvodnú formuláciu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, z ktorej nebolo zrejmé, či si každý zo žalobcov uplatňuje nárok na
náhradu 250.000 eur, alebo či táto suma bola uplatnená spoločne a nerozdielne, žalobcovia na základe
výzvy súdu uviedli, že si nárok uplatňujú spoločne a nerozdielne. Súd však nie je viazaný spôsobom
uplatneného nároku, teda tým, či nárok bol uplatnený spoločne a nerozdielne alebo u každého zo

žalobcov zvlášť, preto uplatnený nárok posúdil aj s prihliadnutím na intenzitu ujmy žalobcov zistenej
v konaní, kde táto intenzita bola u oboch žalobcov približne rovnaká. Preto súd dospel k záveru, že
uplatnená výška u každého predstavuje sumu 125.000 eur a pristúpil k priznaniu náhrady nemajetkovej
ujmy u každého zo žalobcov zvlášť, nakoľko sa jedná o právo rýdzo osobného charakteru, ktoré je
svojou povahou úzko späté s osobou pozostalého rodiča. Nemajetková ujma spočíva predovšetkým

v psychických útrapách (smútok, žiaľ) spôsobených vnímaním smrti blízkeho človeka. Je potrebné
odškodniť aj ďalšie citové utrpenia, ako napríklad šok zo správy o smrteľnom úraze blízkej osoby,
stratu životnej perspektívy, obavy o budúcnosť a pod. V prípade ujmy, ktorá nemá majetkový charakter
je vylúčené uvedenie do pôvodného stavu. Nastupuje preto satisfakcia, ktorá má aspoň zmierniť
nepriaznivé stavy vzniknuté zásahom do osobnostnej sféry, prípadne poskytnúť pozostalým možnosť

vykompenzovať útrapy tým, že prostredníctvom finančných prostriedkov, prípadne predmetov alebo
požitkov zaobstaraných z poskytnutej náhrady, si spríjemnia alebo uľahčia život.

9. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd považoval za potrebné nájsť objektívne hľadiská, ktoré
by mohli byť východiskom pre stanovenie jej výšky, a to tak, aby výška priznanej nemajetkovej ujmy

zohľadňovala aj ekonomický vývoj spoločnosti. V štátoch Európskej únie sa výška nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch pohybuje v rozmedzí 7.000 - 20.000 eur. Preto súd za spravodlivé, zaisťujúce
automatickú valorizáciu náhrad, považoval viazanie jej výšky na priemernú mzdu v hospodárstve SR
za rok predchádzajúci smrti poškodeného. S ohľadom na uvedené súd považoval za základnú čiastku
náhrady v prípade najbližších osôb (rodičia, manžel, deti) 20-násobok tejto priemernej mzdy. Keďže

priemerná mzda v hospodárstve SR za rok 2009 predstavovala 745 eur, 20-násobok predstavuje 14.900
eur, po zaokrúhlení 15.000 eur. Takto získaná suma sa nachádza aj v rozsahu náhrad v iných štátoch
Európskej únie. Súd uviedol, že pri úvahe o primeranosti navrhovanej satisfakcie za nemajetkovú ujmu
vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby, vychádzal ako z celkovej povahy, tak i z jednotlivých okolnosti
konkrétneho prípadu, prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, charakteru a

rozsahuzasiahnutejhodnotyosobnosti,ktrvaniuavplyvuvzniknutejnemajetkovejujmyprepostaveniea
uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti a pod. (porov. rozsudok NS ČR zo dňa 22.2.2007 sp.
zn. 30 Cdo 2206/2006). Ak má orientačne určená výška náhrad dosiahnuť účel sledovaný v ust. § 13 OZ,
mala by byť základná čiastka modifikovaná s ohľadom na špecifické okolnosti na strane zodpovedného
subjektu alebo poškodeného. Na strane pozostalých je významná hlavne intenzita a kvalita ich vzťahu

so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, prípadná existenčná závislosť na zomretom. Vzájomný
vzťahjevýznamnýpreto,žestratamilovanejosobyzasiahnepozostaléhooveľaintenzívnejšieakostrata
príbuzného, ku ktorému má vzťah neutrálny ba dokonca negatívny. Pri zohľadnení veku zomrelého
sa rozlišuje ako je prežívaná strata dieťaťa jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby
dôchodkového veku jeho vnúčatami. Aj keď strata dieťaťa predstavuje ujmu v každom veku, bude

mať iný dopad na rodiča strata dieťaťa pri pôrode, strata dieťaťa v školskom veku, prípadne strata
dieťaťa, ktoré už nežije s rodičmi v spoločnej domácnosti a má vlastnú rodinu. Kritériá odvodzované
od osoby škodcu sú predovšetkým postoj škodcu k škodnej udalosti, dopad udalosti do jeho duševnej
sféry, forma a miera zavinenia a v obmedzenom rozsahu aj majetkové pomery škodcu. Práve postojškodcu môže ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalým, ospravedlnenie či prejavená ľútosť môže zmierniť
dopady nemajetkovej ujmy, naopak ľahostajnosť, arogancia či prejavená bezcitnosť ju môže ešte
prehĺbiť. Je dôležité vziať zreteľ na okolnosti smrti, predovšetkým z pohľadu konania škodcu. Väčší

dopad na prežívanie sekundárnych obetí má úmyselne usmrtenie ako usmrtenie z nedbanlivosti či
objektívna zodpovednosť za výsledok. Majetkové pomery škodcu ako kritérium stanovenia náhrady
nemajetkovej ujmy je nevyhnutné vnímať ako výnimočný nástroj zmiernenia prílišnej tvrdosti zákona.
Kritérium skúmania majetkových pomerov škodcu nesmie byť chápané tak, že je priama úmera medzi
rozsahom majetku škodcu a výškou náhrady. Majetkové pomery nepredstavujú okolnosť významnú

pre utrpenie pozostalých. Nehrajú úlohu pre odstupňovanie výšky náhrady ale sú významné iba z
hľadiska toho, aby výška náhrady pre neho nepredstavovala likvidačný dôsledok. V kontexte uvedeného
je zrejmé, že v posudzovanej veci nie sú majetkové pomery žalovaného a to ani okolnosť, že ide
o právnickú osobu, dôvodom pre navýšenie náhrady žalobcov. Ak je jednou z príčin úmrtia konanie
poškodeného (zomrelého) alebo okolnosť na jeho strane, je potrebné to zohľadniť pri určení výšky
nemajetkovej ujmy. Dôležité je, že ujma spôsobená usmrtením blízkej osoby nie je ujma na živote a

zdraví priamo žalobcov, ale ujma na ich súkromnom a rodinnom živote, preto v prípade takejto ujmy nie
je možné uvažovať nad vyjadrením hodnoty ľudského života. (tu pozri rozsudok NS ČR zo dňa 19.9.2018
sp. zn. 25 Cdo 894/2018).

10. V posudzovanom prípade súd vychádzal z čiastky 15.000 eur, pričom zohľadnil, že konať s

následkom privodenia si smrti bolo rozhodnutím poškodeného, ktorý mal vedomosť, že sa nachádza
na vysokom poschodí. Počas výsluchu bol úplne pokojný, preto príslušníci policajného zboru
nemali najmenší dôvod predpokladať vzniknutý následok. Vzhľadom na uvedené možno na strane
poškodeného konštatovať zavinenie, ktorého mieru súd určil v rozsahu 50 %. Zohľadnením miery
zavinenia došlo k poníženiu základnej čiastky náhrady na sumu 7.500 eur. Súd ďalej zohľadňujúc postoj

žalovaného k udalosti, ktorý sa síce žalobcom neospravedlnil ale neprejavil ani ľahostajnosť či aroganciu
a v záverečnej reči vyjadril, že smrť poškodeného ho mrzí, za smrť poškodeného zodpovedá objektívne,
teda nejedná sa o usmrtenie z nedbanlivosti ani o úmyselne usmrtenie, prihliadnuc ďalej na to, že
poškodený bol dospelý, že nebol na žalobcoch existenčne závislý a existenčne od neho závislí neboli ani
žalobcovia, za spravodlivú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval 5.000 eur v prípade každého

zo žalobcov.

11. V prípade nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcom v súvislosti s pohrebom poškodeného
v uplatnenej výške 2.865,07 eur, ktorá výška v konaní sporná nebola, súd poukázal na svoju viazanosť
názorom odvolacieho súdu, a preto poukazujúc na závery o zodpovednosti žalovaného za škodu, majúc

za to, že bolo v zmysle ust. § 415 OZ povinnosťou žalovaného počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví a majetku, pričom táto právna povinnosť zo strany žalovaného porušená bola, preto
je v podľa ust. § 420 ods. 1 OZ zodpovedný za škodu vzniknutú žalobcom v súvislosti s pohrebom
poškodeného. Zodpovedný subjekt vyplýva aj z poslednej vety čl. 5 Nariadenia ministra vnútra SR o
celách policajného zaistenia, podľa ktorého za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do

cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Žalovaným je právnická osoba, ktorá pri svojej činnosti použila
osobu, ktorá zodpovedala za ochranu poškodeného, preto v zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ mal súd za to,
že škoda bola spôsobená žalovaným. Prihliadnuc na 50 % mieru zavinenia poškodeného, súd priznal
žalobcom 50 % z uplatneného nároku na náhradu škody predstavujúcej pohrebné náklady vo výške
1.432,50 eur.

12. V prípade nároku na náhradu trov konania pri určovacom výroku, rozhodol súd podľa ust. § 255 ods.
1 CSP, keďže v tejto časti súd žalobu zamietol, teda žalovaný mal v tejto časti plný úspech a vznikol
mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tieto mu však súd nepriznal, nakoľko žalovaný
výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje. Zásadu úspechu vo veci (ust. § 255 ods. 1 CSP) treba

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,

že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcov v
predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech
čo do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia, vyplývajúca
z tohto ich procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Vzhľadom na to súd priznal žalobcomnárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej
sumy. O nároku na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody súd rozhodol podľa ust. § 255 ods.
2 CSP tak, že tento nárok žiadnej zo strán nepriznal, nakoľko každá zo strán bola úspešná v polovici.

13. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (v tom čase označený ako Slovenská
republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR) odvolanie v rozsahu jeho vyhovujúcich výrokov I., II.,
a III., ako aj výrokov V., VI., a VII. o trovách konania, a to z dôvodov, že neboli splnené procesné
podmienky;súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalasvojeprocesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (t. j. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP).

14. Dôvodil, že súd sa nevysporiadal so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej legitimácie

žalovaného v spore o ochranu osobnosti, nakoľko súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo veci
namietanej pasívnej legitimácie bol viazaný názorom odvolacieho súdu (odsek 10. uznesenia KS v
Trnave sp.zn. 9Co/309/2016-607 zo dňa 26.10.2017) a preto sa ňou bližšie nezaoberal. Názor Krajského
súdu v Trnave však žalovaný nepovažoval za odôvodnený, nakoľko v konaní prvoinštančného súdu
pred vydaním uznesenia Krajského súdu v Trnave bol nárok žalobcov posudzovaný podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda pasívne
legitimovaná bola bez pochybností žalovaná SR, v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Až Krajský súd v Trnave vyslovil názor, že nárok žalobcov je potrebné posudzovať podľa
ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Vo veciach ochrany osobnosti je súdna prax
už ustálená v tom smere, že nie je možné štát stotožňovať so štátnym orgánom, ktorého úlohou je

uskutočňovanie funkcií štátu na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon. Zodpovednosť štátu prichádza do úvahy len v zákonom predpokladaných prípadoch (napr.
zák. č. 514/2003 Z. z.), nie však vo veciach uplatnených podľa § 11 a nasl. OZ, kedy štát nie je v
hmotnoprávnom (súkromnoprávnom) vzťahu voči žalobcovi. Štát a orgány verejnej moci môžu byť
subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti len za predpokladu, že konali ako subjekt

súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Žalobcovia sa preto nemôžu
voči žalovanému s úspechom dovolávať ochrany osobnosti podľa ustanovení § 11 a nasl. OZ, keď táto
všeobecná zodpovednosť podľa OZ je vo vzťahu k štátu vylúčená práve pre osobitnú úpravu zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súčasne právne
normy, podľa ktorých bol poškodený B. C. obmedzený na osobnej slobode (zákon o Policajnom zbore

a následne aj Trestný poriadok), nie sú normami súkromného práva ale normami práva verejného. K
otázke pasívnej legitimácie štátu pri ochrane osobnosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 26. septembra 2013, sp. zn. 3Cdo 176/2012 (R127/2014), kde pri riešení otázky pasívnej
vecnej legitimácie subjektu v konaní o ochrane osobnosti vyslovil záver že: „Z hľadiska určenia
subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku), ani ústredný orgán štátnej

správy stotožňovať s odlišnými subjektmi, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú
zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. Preto pokiaľ by sa žaloba
mala právne posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa všetkého by žaloba smerujúca
proti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie“. Najvyšší súd v
tomto rozhodnutí poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.

augusta 2007 sp. zn. I.ÚS 137/07. Ďalej žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR z 30. júla 2008
sp. zn. 3Cdo 201/2007 NS SR, rozhodnutie z 26. septembra 2012 sp. zn. 6Cdo 149/2011, rozhodnutie
z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo 168/2009 a rozhodnutie z 26. septembra 2013 sp. zn. 3Cdo176/2013.
Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že tak štátny orgán (právnická osoba) ako aj štát, sú samostatnými
subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti v zmysle § 18 a 20 OZ, pričom pri riešení

otázky pasívnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv
označené konanie určitého štátneho orgánu, resp. rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok konania,
treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu
zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že platná právna úprava
dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Pokiaľ podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, subjektom
zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát, to isté
neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 až 16 OZ) a pôvodcom zásahu je štátny orgán (orgánverejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Žalovaný mal preto
za to, že otázka pasívnej legitimácie nebola vyriešená súdom vôbec, a to ani s poukazom na žalobný
návrh, v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o celách Policajného zaistenia zasiahla do práva na súkromný
a rodinný život žalobcov. V tomto prípade by s poukazom na tvrdené nerešpektovanie nariadenia
ministerstva vnútra, ktoré upravuje činnosti Policajného zboru a príslušníkov Policajného zboru, malo byť
pasívne legitimované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, rozpočtová organizácia, IČO: 00151866,

nakoľko Policajný zbor a ani jeho útvary nemajú právnu subjektivitu. Preto súd nesprávnym procesným
postupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalasvojeprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, rozpočtovej organizácie, IČO: 00151866 na spravodlivý
proces.

15. Za inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, považoval žalovaný skutočnosť,

že súd porušil zásadu „ultra petitum“, nakoľko prisúdil žalobcom iné plnenie ako to, ktorého sa domáhali,
keď priznal výrokmi I. a II. každému zo žalobcov osobitne sumu 5.000 eur titulom nemajetkovej ujmy.
Keďže žalobcovia požadovali sumu 250.000 eur spoločne a nerozdielne (solidárne), súd bol týmto
návrhom viazaný a nemohol priznať každému zo žalobcov individuálne sumu 5.000 eur. Nemajetková
ujma pri ochrane osobnosti patrí každej fyzickej osobe, pričom každá osoba vníma zásah do svojich

práv subjektívne a individuálne, a teda aj jej nárok je individuálny. Na tejto skutočnosti nič nemení ani
to, že žalobcovia sú manželmi. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nárok nie je možné priznať spoločne a
nerozdielne, mal tento nárok zamietnuť.

16. Žalovaný ďalej dôvodil, že súd aj v časti trov konania rozhodol nesprávne, keď rozhodol o

trovách konania tromi výrokmi (výroky V., VI. a VII. rozsudku) zohľadňujúc pomer úspechu pri každom
uplatnenom nároku osobitne. Podľa ustálenej súdnej praxe, výrok o trovách konania má byť komplexný,
teda pomer úspechu strán v konaní i v prípade rozhodovania súdu o viacerých uplatnených nárokoch,
má byť vyjadrený v jednom výroku. V danej veci súd vo výroku V. rozsudku rozhodol, že žalovanému
nárok na náhradu trov nepriznáva, a to v konaní o určenie, že žalovaný svojim protiprávnym konaním

spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.7.2003 o celách policajného
zaistenia zasiahol do práva na súkromný a rodinný život žalobcov 1/ a 2/. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že v tejto časti bola žaloba zamietnutá, teda žalovaný bol plne úspešný, vznikol mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, trovy mu však neboli priznané, nakoľko si žiadne neuplatnil.
Výrokom VI. rozsudku súd žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania o náhradu

nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %. Výrokom VII. rozsudku súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody, vzhľadom na to, že pomer úspechu v tejto
časti konania – o náhradu škody, bol rovnaký. Avšak podľa žalovaného výsledným výrokom o trovách
konania, zohľadňujúc pomer úspechu v konaní mal byť správne výrok v zmysle ustanovenia § 255 ods.
2 veta posledná CSP a to: ,,Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo“.

17. Podľa žalovaného nebolo v konaní preukázané žiadne porušenie zákonnej povinnosti žalovaným,
prípadneinýmštátnymorgánom,súdpretožalobuvčastiurčenia,žežalovanývzastúpeníMinisterstvom
vnútra Slovenskej republiky svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o celách Policajného zaistenia neoprávnene zasiahol do práva

na súkromný a rodinný život žalobcov, zamietol. Všetky dôkazy, ktoré boli vykonané počas konania
nepreukázali protiprávne konanie alebo porušenie či opomenutie zákonom stanovenej povinnosti
žalovaným, ministerstvom vnútra, Policajným zborom alebo príslušníkmi Policajného zboru. Súdom
uvádzané skutočnosti odporujú skutkovému a právnemu stavu veci, do dnešného dňa nebol určený
porušovateľ povinnosti a ani povinnosť, ktorá mala byť porušená. Vyjadrenia súdu prvej inštancie a

aj súdu odvolacieho, že bolo povinnosťou žalovanej zamedziť poškodenému vo svojej samovražde
prijatím opatrení proti riziku vyskočenia z okna napríklad namontovaním mreží, prípadne nerozbitných
fólií, že poškodený mal mať založené putá a že mal byť chránený príslušníkmi Policajného zboru
pred svojím konaním, sú iba v rovine názorov, prípadne úvah. Žiadny právny predpis Slovenskej
republiky takéto opatrenia proti riziku vyskočenia z okna neupravuje. Takáto povinnosť nie je uložená

ani správcovi výškovej budovy. Nezaloženie pút bolo žalovaným dostatočne odôvodnené a úvaha, že
pokiaľ by poškodený mal putá, neskočil by z okna, respektíve by bolo jeho konanie sťažené, je iba v
rovine domnienky. Povinnosť žalovanej prijať opatrenia proti riziku rozbitia okna a povinnosť zamedziť
poškodenému vo svojej samovražde uvádza súd vo svojom rozhodnutí ako právne skutočnosti, ktorévšak právne neodvodňuje (neuvádza právny predpis, ktorý by takúto zákonnú povinnosť upravoval)
a argumentačne nevysvetľuje. Skutočnosť, ktorú uviedol odvolací súd, že v prerokúvanej veci nebolo
vykonané zodpovedajúce vyšetrenie príčin smrti poškodeného a nebola bezprostredne vykonaná jeho

pitva (odvolací súd šetrenie KR PZ v Trnave sp.zn. KRPZ-TT-OKS-253/2010 posúdil ako nedostatočné),
ktoré súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy, nie sú pravdivé, nakoľko vo veci úmrtia
poškodenéhobolodňaX.XX.XXXXzačatétrestnéstíhaniezaprečinusmrteniapodČVS:ORP-3023/O1-
TT-2010. V rámci tohto trestného konania bola vykonaná aj pitva poškodeného, a to dňa XX.XX.XXXX.
Trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že smrť poškodeného nastala v dôsledku jeho samovraždy

a skutok nie je trestným činom. Tento záver bol potvrdený Uznesením prokurátora OP v Trnave 1 Pv
622/10-13, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu 1/ proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania. V
trestnom konaní bol prijatý záver, že nebolo zaznamenané žiadne konanie alebo opomenutie žiadnej zo
zúčastnených osôb, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s následkom - smrťou poškodeného a k následku
došlo v dôsledku nevypočítateľných a neodvrátiteľných okolností. Na závery vyšetrovania žalovaný
počas konania poukazoval, avšak s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie,

súdy túto právnu skutočnosť nevzali do úvahy.

18. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že súd posúdil jeho zodpovednosť za porušenie práva na
ochranu osobnosti žalobcov ako objektívnu, avšak svoje rozhodnutie v časti náhrady škody posúdil
podľa ustanovení § 415 OZ (všeobecná prevenčná povinnosť) so záverom, že táto povinnosť zo

strany žalovaného porušená bola, a preto ho zaviazal podľa ustanovenia § 420 ods. 1 a ods. 2 na
náhradu škody v rozsahu 50 % podľa miery zavinenia poškodeného. Žalovaný však nie je podľa
ustanovenia § 420 ods. 2 právnickou osobou, ktorá spôsobila škodu pri svojej činnosti tými, ktorých na
túto činnosť použila. Zároveň je stanovenie 50 % miery spoluzavinenia nedôvodné. Konanie samotného
poškodeného, ktorý jednoznačne a flagrantne porušil svoju povinnosť podľa ustanovení § 415 OZ,

nakoľko nevynútené, neovplyvnené a na slobodnom rozhodnutí založené konanie poškodeného (skok
z okna na 7. poschodí), ktorým si spôsobil smrť, vo svojej podstate konzumuje všeobecnú prevenčnú
povinnosť žalovanej, respektíve inej osoby. Za okolností, za ktorých k udalosti došlo (rýchlosť konania,
jeho nečakanosť, rozmery miestnosti, postava poškodeného i jeho vedomosť o tom v akej výške
sa nachádza, obmedzenie osobnej slobody), nie je možné konštatovať, že by prítomní príslušníci

Policajného zboru porušili akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k ochrane poškodeného a jeho života. Jeho
konaniu nemohli objektívne zabrániť, keď nebolo preukázané žiadne zavinenie a protiprávne konanie
zo strany žalovaného. Preto nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu, a to protiprávne
konanie žalovaného, jeho zavinenie, či zanedbanie povinnosti pracovníkov žalovaného. Obmedzenie
poškodenéhovpohybe(nasadeniepút)niejevkaždomprípadepridanomúkonezákonnoupovinnosťou

žalovaného, predovšetkým za situácie, keď bol poškodený pokojný, neprejavoval agresivitu a použitie
pút nebolo nevyhnutné (poškodený nekládol aktívny odpor, nenapádal iné osoby alebo policajtov,
nepoškodzoval majetok a nebola dôvodná obava, že sa pokúsi o útek). V prípade, že by
bola prijatá argumentácia súdu, že každý kto nezabezpečí okná na výškovej budove proti konaniu
osôb páchajúcich samovraždu, je za ich smrť zodpovedný minimálne v rozsahu 50 %, viedlo by to ad

absurdum k možnosti pozostalých žalovať štát, prípadne právnické alebo fyzické osoby na náhradu
škody, ktorú nespôsobili a nezavinili. Súčasne ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, zodpovedný subjekt
vyplýva z poslednej vety čl. 5 nariadenia ministra vnútra SR o celách policajného zaistenia, podľa
ktorého za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju
prevzal. V komparácii s výrokom súdu o zamietnutí žaloby v časti určenia, že Slovenská republika

v zastúpení Ministerstvom vnútra SR svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní
nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o celách Policajného zaistenia zasiahla do práva
na súkromný a rodinný život žalobcov, odôvodneného tvrdením, že zo skutkových tvrdení žalobcov
nevyplývalo žiadne konanie policajta, ktoré by mohlo predstavovať nerešpektovanie tohto nariadenia v
čl. 5, je nelogické a zmätočné aby na základe tohto istého článku nariadenia bola určená zodpovednosť

a miera zavinenia žalovanej. Pokiaľ nebolo nariadenie porušené (nerešpektované), neobstojí ani
výrok súdu o určení zodpovednosti z dôvodu porušenia právnej povinnosti (nariadenia). Súd svoje
rozhodnutie voči žalovanému odôvodnil spôsobením nemajetkovej ujmy žalobcom, avšak neurčil
existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov a tým rozhodol o žalobe bez
právneho základu, teda bez predpokladu uplatnenia práva na ochranu osobnosti. Neoprávnenosť

zásahu spočíva v tom, že zásah je nezákonný, resp. protizákonný, avšak táto skutočnosť v konaní
preukázaná nebola. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, žalobu
zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.19. K odvolaniu žalovaného podali žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že z odôvodnenia pôvodného rozsudku nevyplýva, že by súd
konštatovalpasívnulegitimáciunastranežalovanéhovzmyslezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd v odôvodnení pôvodného rozsudku uvádza, že
zodpovednosť za ochranu osoby prevzatej z cely neprechádza z policajta, ktorý ju z cely prevzal, na
orgán, pred ktorý bola táto osoba predvedená alebo ktorému bola odovzdaná, ak má byť následne
vrátená späť do cely. Ak aj v zmysle čl. 7 ods. 4 nariadenia zo dňa 31.5.2011 končí eskorta odovzdaním
eskortovanej osoby príslušnému orgánu, pre potreby ktorého bola eskorta vykonávaná, neznamená

to, že ukončením eskorty stráca policajt, ktorý osobu z cely prevzal, zodpovednosť za jej ochranu. V
danom prípade sudca nerozhodoval o väzbe v objekte súdu, kde by bolo potrebné aplikovať zák. č.
4/2001 Z. z. Sudca rozhodoval v budove PZ v miestnosti, ktorá mu bola poskytnutá na rozhodovanie,
nejedná sa o miestnosť súdu. Nejedná sa ani o súdne konanie (kde justičná stráž v zmysle zák. č. 4/2001
Z. z. zabezpečuje nerušené súdne konanie, ochranu a poriadok bezpečnosti v súdnych objektoch),
ale o prípravné konanie. Z toho je odvodená pasívna legitimácia žalovaného z hľadiska posúdenia

subjektu, voči ktorému má prípadný nárok smerovať, táto skutočnosť však bez ďalšieho neznamená
zodpovednosť tohto subjektu, t. j. žalovaného bez preukázania zákonom stanovených podmienok,
vyplýva z nej však skutočnosť, že žaloba nemôže smerovať voči inému subjektu, v danom prípade súdu,
ktorý rozhodoval o väzbe. Súd tak konštatoval pasívnu legitimáciu žalovaného na základe toho faktu,
že nebohý B. C. bol v čase smrti v budove Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave a za jeho

ochranu zodpovedali príslušníci policajného zboru. Žalobcovia v samotnej žalobe zo dňa 19.4.2011 ako
žalovaných označili: 1. Slovenská republika, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave, Kollárova
31, 917 01 Trnava a 2. Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava.
K žalobe sa vyjadrili Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave ako žalovaný 1/ dňa 10.1.2013
a Ministerstvo vnútra ako žalovaný 2/ dňa 31.08.2011, teda nie štát. Samotný okresný súd označoval

žalovaného na písomnostiach a zápisniciach o pojednávaní ako KRPZ Trnava, teda nie ako štát.
Žalovaný v odvolaní uvádza, že nesprávnym procesným postupom súdu, došlo k znemožneniu strane,
aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces, k porušeniu práva Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, rozpočtovej organizácie, IČO:
00151866 na spravodlivý proces. Z toho vyplýva, že aj samotný žalovaný vníma a aj vnímal, že spor sa

vedievočiMinisterstvuvnútraSlovenskejrepubliky,pretožalobcoviapovažujútútonámietkužalovaného
za účelovú. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.5.2016, sp. zn.: 3Cdo/73/2015: „Najvyšší
súdvzalprirozhodovanínazreteľajčasťdôvodovejsprávykzákonuč.273/2007Z.z.,vktorejsauvádza,
že „od konania v mene štátu niektorou zložkou štátu na súde podľa § 21 ods. 1 treba odlišovať stav, keď
nie štát, ale priamo zložka podľa osobitného predpisu je účastníkom konania. V uvedených prípadoch

bude vecne legitimovanou osobou a účastníkom konania samotná zložka štátu. Označenie štátu popri
zložke štátu v týchto prípadoch ... je nadbytočné. Odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) by
sa však rovnal stav, ak by súd z takéhoto nadbytočného označenia štátu popri vecne legitimovanej
právnickej osobe – príslušnej zložke štátu, žalobu zamietol (pre nedostatok vecnej legitimácie).“

20. K odvolaniu žalovaného proti výrokom o trovách konania, žalobcovia uviedli, že súd rozhodol
správne, keď prihliadol na okolnosť, že žalobcovia mali úspech v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy,
pričom určenie výšky bolo na úvahe súdu a nezáviselo od žalobcov. Žalobcovia pri podaní žaloby
nemohlipredvídať,akábudeúvahasúdupriurčenívýškynemajetkovejujmy,apretobyvdanomprípade
nebolo spravodlivé žalobcom nepriznať náhradu trov konania. O to viac, že žalobcovia zaplatili súdny

poplatok spolu vo výške 15.303,90 eura (za podanie žaloby a za podanie odvolania proti pôvodnému
rozsudku) a zároveň uhradili aj preddavok na trovy konania podľa §141a Občianskeho súdneho poriadku
vo výške 12.640 eura, ktoré žiadali vrátiť s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 30/2015. Žalobcom priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy celkove vo výške 10.000 eur by
nepokryla výdavky žalobcov, ktoré vynaložili na súdne poplatky spojené s predmetným sporom, preto

súd rozhodol správne v VI. výroku rozsudku o náhrade trov konania a toto svoje rozhodnutie správne
a jasne odôvodnil.

21. Pokiaľ ide o predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, podľa žalobcov súd jasne a zrozumiteľne
poukázal na povinnosť vnútroštátnych orgánov chrániť slabšie osoby, a to aj proti ich vlastnému konaniu,

ktorým ohrozujú svoj život. Uvedené vyplýva z článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Súd odkázal aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Keenan proti Spojenému Kráľovstvu, č. 27229/95, § 91, ESĽP 2001-III, v ktorom ESĽP uvádza, že: „V
rámci posudzovania možného porušenia čl. 8 Dohovoru je vhodné odkazovať na čl. 2 Dohovoru, ktorýpožaduje od štátnych orgánov chrániť slabšie osoby, a to aj proti ich vlastnému konaniu, ktorým ohrozujú
svoj život.“ Štát ako aj žalovaný majú pozitívnu povinnosť uskutočniť všetky primerané opatrenia na
zabezpečenie toho, aby zdravie a telesná integrita zadržanej osoby boli náležite zabezpečené (prípady

Aerts proti Belgicku, rozsudok z 30. júla 1998, Reports 1998-V, s. 1966, ods. 64 a nasl.; a Kudła proti
Poľsku [GC], č. 30210/96, ods. 94, ECHR 2000-XI) a uskutočniť primerané opatrenia na minimalizovanie
známeho rizika samovraždy (Keenan proti Spojenému kráľovstvu, č. 27229/95, ods. 97, ECHR 2001-III).
V týchto prípadoch ESĽP jednoznačne konštatoval, že došlo k porušeniu práva na život (garantovaného
v čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Aj v tomto prípade žalovaný porušil

právo nebohého B. C. na život. Skutočnosť, že žalovaný sa necíti byť vinným za to, že nezabezpečil
miestnosť, do ktorej nebohého B. C. príslušníci policajného zboru predviedli na rozhodovanie o jeho
väzbe, nič nemení na fakte konštatovanom mnohopočetne ESĽP, že je povinnosťou štátu zabezpečiť
ochranu života a zdravia osoby, ktorá je pozbavená osobnej slobody a ktorá je de facto v moci
príslušníkov policajného zboru. Je absurdné tvrdenie žalovaného, že neporušil nijaký predpis, keďže
žiadny predpis nestanovuje povinnosť namontovať na okná miestnosti mreže alebo nerozbitné fólie.

Ak by s konaním príslušníkov PZ resp. žalovaného v danom prípade nebol žiadny problém, aj po
smrti nebohého B. C. by sa v budove KR PZ v C. J. G. E. H. XX, v kancelárii č. 704, na 7. poschodí
naďalej uskutočňovali výsluchy a rozhodovania o vzatí zadržaných osôb do väzby. Ako uviedol svedok
K. L. H., príslušník PZ, vykonávajúci eskortu nebohého B. C. na pojednávaní dňa 15.11.2012, po tejto
udalosti sa výsluchová miestnosť presťahovala na druhé poschodie. Je teda nepochybné, že samotný

žalovaný vnímal, že predmetná nezabezpečená výsluchová miestnosť na 7. poschodí nie je vhodná
na uskutočňovanie výsluchov obvinených, o to viac, keď cela policajného zabezpečenia sa nachádzala
na druhom poschodí. Aj svedok L. G., sudca rozhodujúci o väzbe nebohého B. C. na pojednávaní
dňa 4.4.2013 uviedol a potvrdil, že „štandardne všetci obvinení majú putá“ a že „predtým sme tieto
úkony robili v budove (mal na mysli súdu), ale nemali sme na to dostatočne zabezpečené priestory a

preto sa tieto začali robiť na polícií. Na zabezpečenie nemusia byť iba mreže, sú aj nerozbitné fólie.“ Z
uvedeného vyplýva, že bežne pri rozhodovaní o väzbe obvinených majú títo nasadené putá a priestory, v
ktorých sa vyhlasuje rozhodnutie o väzbe bývajú zabezpečené. Nebohý B. C. však nemal nasadané putá
amiestnosť,vktorejsarozhodovaloojehovzatídovyšetrovacejväzbyneboladostatočnezabezpečená.
V prípade, ak by tieto preventívne opatrenia boli zabezpečené, bez akýchkoľvek pochybností by bolo

možné konštatovať, že k smrti nebohého B. C. by nedošlo. Nebohý B. C. sa od svojho zadržania
políciou nachádzal v cele policajného zaistenia. Právna úprava cely policajného zaistenia je obsiahnutá
v ustanoveniach § 42 až § 49 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore (ďalej len „Zákon o PZ“) a v
nariadení Ministra vnútra SR č. 41/2003 o celách policajného zaistenia. Podľa ustanovenia § 43 ods. 1
zákona o PZ účinného v čase skutku: „Pred umiestnením osoby do cely odoberie policajt, ktorý vykonáva

ochranu cely, tejto osobe veci, ktorými by mohla ohroziť vlastný život alebo zdravie alebo život a zdravie
inej osoby.“ Ďalej podľa ust. § 45 ods. 3 zákona o PZ účinného v čase skutku: „V cele nesmú byť také
predmety, ktoré by mohli byť zneužité na ohrozenie života a zdravia umiestnenej osoby alebo policajta.“
Podľaust.§48ods.1zákonaoPZúčinnéhovčaseskutku:„Akosobaumiestnenávceleochorie,ublížisi
na zdraví alebo sa pokúsi o samovraždu, urobí policajt, ktorý vykonáva ochranu cely, potrebné opatrenia

smerujúce k ochrane zdravia a života; poskytne jej najmä prvú pomoc a privolá lekára.“ Zákonná úprava
používaných techník pri obmedzení osobnej slobody osôb je upravená v piatom oddiele tretej hlavy
Zákona o PZ „Použitie donucovacích prostriedkov“, v ktorom sú v ust. § 50 taxatívne vymenované
jednotlivé donucovacie prostriedky, ktoré môže príslušník policajného zboru využiť. V ust. § 51 až § 62
Zákona o PZ je použitie týchto taxatívne vymenovaných donucovacích prostriedkov presne upravené,

teda za akých podmienok je príslušníkom policajného zboru povolené ich použiť, z čoho je potrebné
vychádzaťajvtomtokonaníaustáliťpoužitiepútpočascelejdoby,kedysanebohýB.C.nachádzalmimo
cely policajného zaistenia. Právna úprava Zákona o PZ teda priamo počíta s rizikom možného pokusu
o samovraždu umiestnenej osoby, preto zákon priamo ukladá službu konajúcemu policajtovi urobiť
potrebné individuálne opatrenia smerujúce k ochrane zdravia a života. Žalovaný nijakým spôsobom

nepreukázal, že by si uvedenú povinnosť počas obdobia 72 hodín, kedy bol nebohý B. C. v režime
cely policajného zaistenia, splnil. Uvedené rozsiahlym spôsobom potvrdil a uviedol aj odvolací súd v
uznesení o odvolaní (ods. 10 – 22 odôvodnenia). V cele policajného zaistenia nesmú byť také predmety,
ktoré by mohli byť zneužité na ohrozenie života a zdravia umiestnenej osoby alebo policajta. V danom
prípadesamázabezpečiťnielenochranapolicajtačiinejosoby,aleajsamotnejosobyumiestnenejvcele

policajného zaistenia, čo treba vnímať vo všetkých súvislostiach a nie len čiastkovo, tak ako to naznačuje
žalovaný tvrdením o neexistencii konkrétnej povinnosti vybaviť výsluchové miestnosti mrežami alebo
nerozbitnými fóliami na oknách, resp. povinnosti zabránenia v samovražde. V danom prípade sa
nejedná o bežnú výškovú budovu ani o bežného človeka nachádzajúceho sa v nej dobrovoľne. Ide obudovu KR PZ, v ktorej sa nachádzal nebohý B. C. nie dobrovoľne, ale z dôvodu, že bol príslušníkmi
Policajného zboru pozbavený osobnej slobody, umiestnený do cely policajného zaistenia na dobu bez
mála 72 hodín a predvedený policajnou eskortou z cely policajného zaistenia, nachádzajúcej sa na

2. poschodí budovy do výsluchovej miestnosti nachádzajúcej sa na 7. poschodí budovy. Nebohý B.
C., žiaden z týchto úkonov neuskutočnil dobrovoľne, preto úvahy žalovaného neobstoja. Žalovaný
poukazuje na uznesenie OR PZ v Trnave ČVS ORP-3023/01-TT-2010, ktorým bolo zastavené trestné
stíhanie pre prečin usmrtenia, začaté po smrti nebohého B. C.. Ako to aj ESĽP konštatoval vo vyššie
spomínaných prípadoch, ako aj v prípade Mižigárová proti Slovenskej republike, rozsudok zo 14.

decembra 2010 k sťažnosti č. 74832/01, v prípade, ak do vyšetrovania sú involvovaní príslušníci toho
istého Policajného zboru, nie je možné konštatovať, že takéto vyšetrovanie je dostatočne nezávislé.
K nezávislosti vykonaného vyšetrovania vnáša pochybnosť aj fakt, že došlo k zmazaniu kamerových
záznamov z cely policajného zaistenia a že v danom prípade nebola nariadená súdna pitva nebohého
B. C. neodkladným úkonom. Aj tieto okolnosti vyvolávajú dojem o zastieraní úkonov žalovaného.
Žalobcovia sa nedočkali žiadneho objektívneho vyšetrenia udalosti a ani náznaku čo i len čiastočnej

satisfakcie, keď navyše sa žalovaný do dnešného dňa (ani po takmer 10 rokov od smrti nebohého B. C.)
neospravedlnilžalobcomzaudalostizodňaX.XX.XXXX.Podľaúvahyžalovanéhototižksmrtinebohého
B.C.došlobezakéhokoľvekzavineniaalebopričineniažalovaného,ktorýpočasceléhokonaniatvrdil,že
smrti nebohého B. C. sa nedalo zabrániť, čo však odporuje prirodzenej logike. Pokiaľ žalovaný dôvodil,
že súd neurčil existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov a tým rozhodol o

žalobe bez právneho základu, tak podľa žalobcov bolo neoprávneným zásahom to, že v čase, keď bol
nebohýB.C.pozbavenýosobnejslobody,príslušnícipolicajnéhozboruvykonávajúcijehoeskortu,ateda
žalovaný nezabezpečil ochranu jeho života a zdravia ako najdôležitejšieho základného ľudského práva
garantovaného tak Ústavou SR, ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, v dôsledku čoho došlo k strate jediného syna žalovaných a tým aj k neoprávnenému zásahu

do osobnostnej zložky ich súkromia. V dôsledku porušenia povinností zo strany žalovaného došlo
aj k zásahu do práva žalobcov ako rodičov nebohého B. C. na ochranu ich osobnosti, konkrétne
práva na súkromný resp. rodinný život. Z dôvodu neočakávanej a násilnej straty syna žalobcov došlo
k nenapraviteľnému pretrhnutiu ich sociálnej a citovej väzby a k nespochybniteľnému narušeniu a
obmedzeniu rodinného života žalobcov a ďalšieho vývoja ich osobnosti, čo potvrdil aj súd v rozsudku.

Rozsudok súdu prvej inštancie je teda vecne správny, preto žalobcovia navrhovali, aby ho odvolací súd
v plnom rozsahu potvrdil.

22. Krajský súd v Trnave svojim prvým rozsudkom č. k. 9Co/93/2020-748 zo dňa 7.12.2021 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III. a v súvisiacich výrokoch V., VI., a VII. potvrdil

a žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolací súd
uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny s tým, že vecnou
pasívnou legitimáciou sa zaoberal už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (č.k. 9Co/309/2016-607),
v ktorom nárok žalobcu posudzoval ako nárok nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, pričom
považoval žalovaného za vecne pasívne legitimovaného. S poukazom na judikát R 127/2014, stačilo

žalovať iba Ministerstvo vnútra SR, ako štátny orgán verejnej moci, ktorého konaním malo dôjsť k
zásahu do osobnosti. Odvolací súd mal za to, že keď mala byť žalovaná priamo zložka štátu a je popri
nej aj označenie štátu, tak toto označenie štátu je nadbytočné. Ak by súd z takéhoto nadbytočného
označenia štátu popri vecne legitimovanej príslušnej zložke žalobu zamietol pre nedostatok vecnej
legitimácie, jednalo by sa o odmietnutie spravodlivosti (uzn. NS SR, sp.zn. 3Cdo 73/2015). K námietke,

že súd rozhodol o určení povinnosti na plnenie nad rámec návrhu, keď napriek tomu, že žalobcovia
požadovali plnenie spoločne a nerozdielne, určil plnenie každému zo žalobcov osobitne, odvolací
súd uviedol, že súd nie je viazaný návrhom žalobcu, aby žalovanému bola uložená povinnosť na
plnenie žalobcom spoločne a nerozdielne. Ak súd zistí, že v konkrétnej veci nejde o spoločnú
zodpovednosť, nič mu nebráni, aby rozhodol o plnení delenom, o prekročenie žalobného návrhu by

išlo v prípade, ak by súd priznal žalobcom spolu viac než žiadali, teda v danom prípade, ak by
im prisúdil viac ako 250.000 eur a o priznaní niečoho iného by sa dalo hovoriť vtedy, ak by súd
namiesto žiadaného peňažného zadosťučinenia priznal inú formu zadosťučinenia. Súd tiež správne
skonštatoval, že k neoprávnenému zásahu došlo tým, že žalovaný nezabezpečil ochranu zdravia a
života poškodeného ako najdôležitejšieho základného ľudského práva garantovaného Ústavou SR,

ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8, čl. 2 ). Žalovaný
mal ochrániť poškodeného aj proti jeho vlastnému konaniu, ktorým si mohol ohrozovať život, žalovaný
si však nepočínal obozretne a vystavil poškodeného možnosti siahnuť si na život počas výkonu
väzby. Smrť syna žalobcov je bezpochyby zásahom do osobnostných práv žalobcov. Aj právna úpravazákona o PZ počíta s rizikom možného pokusu o samovraždu umiestnenej osoby, preto zákon ukladá
službukonajúcemu policajtovi urobiť potrebné úkony a opatrenia smerujúce k ochrane zdravia a života.
Žalovaný nepreukázal, že by si túto svoju povinnosť splnil, keď o vzatí do väzby sa rozhodovalo v

nezabezpečenej miestnosti. V časti náhrady trov konania považoval odvolací súd rozhodnutie taktiež za
správneaspravodlivé,keďsúdrozhodolonáhradetrovkonaniaprikaždomnárokuzvlášťsprihliadnutím
k povahe uplatnených nárokov, keď každý mohol byť uplatnený v samostatnom konaní a tiež k tomu, že
by nebolo spravodlivé, aby pri posudzovaní úspechu a neúspechu v konaní boli tieto jednotlivé nároky
považované za rovnocenné.

23. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (označený ako Slovenská republika,
v zastúpení Ministerstvom vnútra SR) dovolanie, a to v rozsahu, v ktorom odvolací súd potvrdil výroky
súdu prvej inštancie I., II a III., ktorými mu bola určená povinnosť zaplatenia nemajetkovej ujmy
anáhradyškody.Žalovanýnavrhoval,abydovolacísúdzrušilrozhodnutieodvolaciehosúduasúčasneaj
rozhodnutie súdu prvej inštancie - rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 16C/69/2011-697 z dôvodu, že

nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Dôvodil, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej pariace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Stranou, ktorá nemohla svoje procesné práva
z dôvodu nesprávneho postupu uplatňovať, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, rozpočtová
organizácia, IČO: 00151866. Nesprávny procesný postup žalovaný namieta na základe nesplnenia

procesných podmienok prvostupňového a aj odvolacieho konania z dôvodu nevysporiadania sa súdu
so vznesenou námietkou nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore o ochranu osobnosti. Odvolací
súd sa opätovne zaoberal vecnou pasívnou legitimáciou, pričom s poukazom na judikát R 127/2014
vyslovil názor, že v predmetnom spore stačilo žalovať iba Ministerstvo vnútra SR, ako štátny orgán
verejnej moci, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Aj keď mala byť žalovaná priamo

zložka štátu a je popri nej aj označenie štátu, tak toto označenie štátu je nadbytočné, pričom ak by súd
z takéhoto nadbytočného označenia štátu popri vecne legitimovanej príslušnej zložke žalobu zamietol
pre nedostatok vecnej legitimácie, jednalo by sa o odmietnutie spravodlivosti. Tento názor žalovaný
nepovažovalzasprávny,pretoževkonanísúduprvejinštanciepredzrušenímprvéhorozhodnutiavoveci
bol nárok žalobcov posudzovaný podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, a teda pasívne legitimovaná bola bez pochybností žalovaná Slovenská republika
a v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra SR. Až po vyslovení právneho názoru odvolacieho súdu, že
nárok žalobcov je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 11 a nasl. OZ, došlo k podstatnej zmene
procesných podmienok konania, nakoľko otázka pasívnej legitimácie vo veciach ochrany osobnosti je
v súdnej praxi už ustálená v tom smere, že nie je možné štát stotožňovať so štátnym orgánom, ktorého

úlohou je uskutočňovanie funkcií štátu na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon. Ide totiž o celkom rozdielne subjekty, ktoré majú zásadne iné práva a povinnosti,
majú inak právne konštruovanú zodpovednosť, či právne prostriedky ochrany. Žalobcovia sa nemôžu
voči žalovanému s úspechom dovolávať ochrany osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. OZ, keď táto
všeobecná zodpovednosť podľa OZ je vo vzťahu k štátu vylúčená práve pre osobitnú úpravu zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd tieto
skutočnosti vo svojom rozhodnutí opomenul zohľadniť a otázku pasívnej legitimácie posúdil nesprávne.
Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa zaoberal otázkou pasívnej
legitimácie štátu pri ochrane osobnosti, a to rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/176/2012 (R127/2014) zo dňa
26.9.2013, rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa 30.7.2008, rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/149/2011

zo dňa 26.9.2012, sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, sp. zn. 3Cdo/176/2013 zo dňa 26.9.2013
a tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 zo dňa 23.8.2007. Žalovaný poukázal
na to, že Najvyšší súd SR uviedol, že pri riešení otázky pasívnej legitimácie v konaní o ochranu
osobnosti,vktoromjezazásahdoosobnostnýchprávoznačenékonanieurčitéhoštátnehoorgánu,resp.
rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok konania, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je

postavenýnaprincípezodpovednostipôvodcuzásahuzaujmuspôsobenúnachránenýchosobnostných
právach, ako aj to, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti
a právom na náhradu škody. Pokiaľ podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny
orgán škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní

o náhradu škody je štát, to isté neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 až 16 OZ) a pôvodcom
zásahu je štátny orgán konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. V tomto prípade
by s poukazom na tvrdené nerešpektovanie nariadenia ministerstva vnútra, ktoré upravuje činnosti PZ
a príslušníkov PZ, malo byť pasívne legitimované Ministerstvo vnútra SR, rozpočtová organizácia, IČO:00151866, nakoľko Policajný zbor a ani jeho útvary nemajú právnu subjektivitu. Preto došlo nesprávnym
procesným postupom súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, k porušeniu práva Ministerstva vnútra SR

na spravodlivý proces.

24. Žalovaný ďalej namietal, že odvolací súd sa dôsledne nevysporiadal ani s konkrétnym konaním
a identifikáciou pôvodcu zásahu, nakoľko právna povinnosť ochrany osoby sa vzťahuje na ochranu
osoby pred vonkajším zásahom a povinnosť zamedzenia úteku, nakoľko poškodený bol obmedzený na

osobnej slobode, avšak žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť ochrany osoby pred spáchaním
samovraždy. Vo vzťahu k zabezpečeniu miestnosti, táto nebola celou policajného zaistenia a ani
výsluchovou miestnosťou PZ. Stavebné požiadavky na miestnosť, kde sa vykonáva rozhodovanie súdu
v trestných veciach, či špecifikácie kde a ako majú byť mreže umiestnené, nie sú upravené v zákone
oPZ.PoškodenývčasesmrtiužnebolvjurisdikciiorgánovPZ,nakoľkoojehoprávachrozhodovalsudca
pre prípravné konanie a k jeho konaniu (skoku z okna) došlo až po oznámení sudcu o vzatí do väzby.

Preto žalovaný rozporuje závery súdov, že z jeho strany malo dôjsť ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore
s objektívnym právom (vrátane údajného porušenia interných predpisov). Povinnosť žalovaného prijať
opatrenia proti riziku rozbitia okna a povinnosť zamedziť poškodenému vo svojej samovražde uvádza
súd vo svojom rozhodnutí ako právne skutočnosti, ktoré však právne neodôvodňuje (neuvádza právny
predpis,ktorýbytakútozákonnúpovinnosťupravoval)aargumentačnenevysvetľuje.Súdprvejinštancie

ani odvolací súd neuviedli jasne a určito, podľa akého zákonného ustanovenia posúdil hmotnoprávny
vzťah týkajúci sa nároku žalobcov proti žalovanému o náhradu nemajetkovej ujmy. Súd nevysvetlil, ako
dospel k záveru, že žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v konaní o žalobcami uplatnenom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv a súčasne aj nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti náhrady škody. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je

porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd sa tiež odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxedovolaciehosúdu(rozhodnutiasp.zn.3Cdo176/2012/R127/2014/,sp.zn.3Cdo201/2007,sp.zn.
4Cdo168/2009asp.zn.3Cdo176/2013),pričomtotosvojeodkloneniežiadnymspôsobomneodôvodnil.

25. Žalovaný dôvodil, že odvolací súd svojim rozhodnutím potvrdil aj iné vady prvoinštančného konania,

ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie a mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci bolo, že súd porušil zásadu
„ultra petitum“, nakoľko prisúdil žalobcom iné plnenie ako to, ktorého sa domáhali, keď priznal výrokmi
I. a II. každému zo žalobcov osobitne sumu 5.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. Keďže žalobcovia
požadovali sumu 250.000,- eur spoločne a nerozdielne (solidárne) a súd mal byť týmto návrhom

viazaný a nemal priznať každému zo žalobcov individuálne sumu 5.000,- eur. Nemajetková ujma pri
ochrane osobnosti patrí každej fyzickej osobe, pričom každá fyzická osoba vníma zásah do svojich práv
subjektívne a individuálne a teda aj jej nárok je individuálny. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to,
že žalobcovia sú manželmi. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nárok nie je možné priznať spoločne a
nerozdielne, mal tento nárok zamietnuť.

26. Žalovaný ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Všetky dôkazy, ktoré boli vykonané počas konania nepreukázali protiprávne konanie alebo
porušenie či opomenutie zákonom stanovenej povinnosti žalovaným, ministerstvom vnútra, Policajným
zborom alebo príslušníkmi PZ. Nebol určený porušovateľ povinnosti a ani povinnosť, ktorá mala

byť porušená. Vyjadrenia súdov, že bolo povinnosťou žalovaného zamedziť poškodenému vo svojej
samovražde prijatím opatrení proti riziku vyskočenia z okna napríklad namontovaním mreží, prípadne
nerozbitných fólií, že poškodený mal mať založené putá a že mal byť chránený príslušníkmi PZ pred
svojím konaním, sú iba v rovine názorov, prípadne úvah. Žiadny právny predpis takéto opatrenia
proti riziku vyskočenia z okna neupravuje. Takáto povinnosť nie je uložená ani správcovi výškovej

budovy. Nezaloženie pút bolo žalovaným dostatočne odôvodnené a úvaha, že pokiaľ by poškodený mal
putá, neskočil by z okna, resp. by bolo jeho konanie sťažené, je iba v rovine domnienky. Skutočnosť,
ktorú uviedol odvolací súd, že vo veci nebolo vykonané vyšetrenie príčin smrti poškodeného a nebola
vykonaná jeho pitva nie sú pravdivé, nakoľko vo veci úmrtia poškodeného bolo dňa X.XX.XXXX začaté
trestné stíhanie za prečin usmrtenia pod ČVS: ORP-3023/O1-TT-2010. V rámci trestného konania bola

vykonaná aj pitva poškodeného dňa XX.XX.XXXX. Trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že smrť
poškodeného nastala v dôsledku jeho samovraždy a skutok nie je trestným činom. V trestnom konaní bol
prijatý záver, že nebolo zaznamenané žiadne konanie alebo opomenutie žiadnej zo zúčastnených osôb,ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s následkom – smrťou poškodeného a k následku došlo v dôsledku
nevypočítateľných a neodvrátiteľných okolností. Súdy túto právnu skutočnosť nevzali do úvahy.

27. Za nesprávne skutkové zistenia súdu považoval žalovaný to, že súd posúdil zodpovednosť
žalovaného za porušenie práva na ochranu osobnosti žalobcov ako objektívnu, avšak svoje rozhodnutie
v časti náhrady škody posúdil podľa § 415 OZ (všeobecná prevenčná povinnosť) so záverom, že táto
povinnosť zo strany žalovaného porušená bola, a preto ho zaviazal podľa § 420 ods. 1, 2 OZ na náhradu
škody v rozsahu 50 % podľa miery zavinenia poškodeného. Okrem toho, že žalovaný nie je podľa §

420 ods. 2 OZ právnickou osobou, ktorá spôsobila škodu pri svojej činnosti tými, ktorých na túto činnosť
použila, je stanovenie 50 % miery zavinenia nedôvodné. Konanie samotného poškodeného, ktorý
jednoznačne a flagrantne porušil svoju povinnosť podľa § 415 OZ, je natoľko nevynútené, neovplyvnené
a na slobodnom rozhodnutí založené konanie poškodeného (skok zo 7. poschodia), ktorým si spôsobil
smrť, že vo svojej podstate konzumuje všeobecnú prevenčnú povinnosť žalovaného, resp. inej osoby.
Bolo preukázané, že reakcia poškodeného bola neočakávaná a rýchla, nedala sa predpokladať. Za

okolností, za ktorých k udalosti došlo (rýchlosť konania, jeho nečakanosť, rozmery miestnosti, postava
poškodeného i jeho vedomosť o tom, v akej výške sa nachádza, obmedzenie osobnej slobody) nie je
možné konštatovať, že by prítomní príslušníci PZ porušili akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k ochrane
poškodeného a jeho života. Jeho konaniu nemohli objektívne zabrániť, keď nebolo preukázané žiadne
zavinenie a protiprávne konanie zo strany žalovaného. Preto nebola splnená podmienka zodpovednosti

za škodu, a to protiprávne konanie žalovaného, jeho zavinenie, či zanedbanie povinnosti pracovníkov
žalovaného. Naopak sám poškodený konal v rozpore s ust. § 415 a § 420 OZ, keď konal tak, aby došlo
k jeho smrti. Jeho protiprávne konanie nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý takejto škode ani pri
vynaložení všetkého úsilia objektívne zabrániť za danej situácii nemohol.

28.Žalovanýnamietaltiežzáversúdu,žezodpovednýsubjektvyplývaajzposlednejvetyčl.5nariadenia
Ministerstva vnútra SR o celách policajného zaistenia, podľa ktorého za ochranu osoby prevzatej z cely
až do je vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal; žalovaným je právnická osoba, ktorá pri
svojej činnosti použila osobu, ktorá zodpovedala za ochranu poškodeného. V komparácii s výrokom
súdu o zamietnutí žaloby v časti určenia, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR

svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia MV SR o celách policajného
zaistenia zasiahla do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, odôvodneného tak, že zo skutkových
tvrdení žalobcov nevyplývalo žiadne konane policajta, ktoré by mohlo predstavovať nerešpektovanie
tohto nariadenia v čl. 5, je nelogické a zmätočné, aby na základe toho istého článku nariadenia bola
určená zodpovednosť a miera zavinenia žalovaného. Pokiaľ nebolo nariadenie porušené, neobstojí

ani výrok súdu o určení zodpovednosti z dôvodu porušenia právnej povinnosti (nariadenia). Súčasne
nariadenie je podzákonný normatívny akt, ktorý nemôže ukladať právne povinnosti. Nesprávne právne
posúdenie veci súdom spočíva v tom, že súd svoje rozhodnutie voči žalovanému odôvodnil spôsobením
nemajetkovej ujmy žalobcom, avšak neurčil existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcov a tým rozhodol o žalobe bez právneho základu, teda bez predpokladu uplatnenia práva na

ochranuosobnosti.Neoprávnenosťzásahuspočívavtom,žezásahjenezákonný,avšaktátoskutočnosť
v konaní preukázaná nebola.

29. Žalobcovia 1/ a 2/ podali k dovolaniu žalovaného písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že
dovolanie jednak nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti dovolania, preto by ho mal dovolací súd

odmietnuť, jednak dovolanie nie je dôvodné, preto by ho mal dovolací súd zamietnuť. Dôvodili, že k
neoprávnenému zásahu došlo tým, že žalovaný nezabezpečil ochranu života a zdravia nebohého B.
C. ako najdôležitejšieho základného ľudského práva garantovaného Ústavou SR, ako aj Európskym
dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mal chrániť nebohého B. C. pred
poškodením na zdraví a smrťou vrátane samovraždou v čase, keď bol nebohý B. C. pozbavený svojej

osobnej slobody. Závery obsiahnuté v žalovaným predložených rozhodnutiach NS SR nemožno v
predmetnom sporovom konaní vôbec aplikovať z dôvodu zásadnej odlišnosti ním riešenej meritórnej
právnej problematiky, preto sa odvolací súd nemohol odchýliť od ustálenej súdnej praxe dovolacieho
súdu, nakoľko neboli dané okolnosti aplikácie žalovaným predložených rozhodnutí NS SR. Prípustnosť
dovolania sa vzťahuje výlučne na právne otázky, avšak žalovaný napadol rozhodnutie odvolacieho súdu

z dôvodu nesprávneho zistenia skutkového stavu veci, pričom apeluje na vlastné skutkové zistenia.
Dovolanie je preto potrebné odmietnuť v zmysle ustanovenia § 447 písm. f) CSP, nakoľko nie je
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi uvedenými v § 432 CSP. Podaním dovolania využíva
žalovaný dovolacie konanie prakticky ako ďalšie odvolacie konanie pred najvyššou súdnou autoritou.K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie aj
odvolací súd opakovane uviedli, že síce uvedenie Slovenskej republiky ako pasívne legitimovanej
osoby je nadbytočné, no nie je to taká vada konania, ktorá by odôvodňovala zamietnutie žaloby.

Najvyšší súd SR v jednom z novších rozhodnutí konštatoval, že označenie štátu popri zložke štátu v
uvedených prípadoch je naozaj nadbytočné, no ak by súd z takéhoto nadbytočného označenia štátu
popri vecne legitimovanej právnickej osobe - príslušnej zložke štátu, žalobu zamietol (pre nedostatok
vecnej legitimácie) spôsobil by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). K uvedenému stavu by
došloajvtomtoprípade,akbysúdtakýmtoformalistickýmprístupomdosiaholodmietnutiespravodlivosti

v tak dôležitom spore, akým je ujma rodičov po samovražde ich syna, po tom čo aj súd konštatoval,
že žalovaný mal ochrániť poškodeného aj proti jeho vlastnému konaniu, ktorým si mohol ohrozovať
život. Žalovaný si však nepočínal obozretne a vystavil nebohého B. C. možnosti siahnuť si na život
počas výkonu väzby. Žalovaný nepreukázal, že by si túto svoju povinnosť počas doby 72 hodín,
kedy bol poškodený v režime cely policajného zaistenia splnil, keď o vzatí do väzby sa rozhodovalo
v nezabezpečenej miestnosti. Spôsobená nemajetková ujma, ktorej sa domáhajú žalobcovia vznikla

z dôvodu nesplnenia si náležitých povinností jednotlivých zložiek štátu pri výkone verejnej moci.
Žalobcovia si nárok uplatnili podľa § 11 OZ. Podobne ako sa vyjadril pôvodne odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, zákon č. 514/2003 Z. z. tu nie je možné použiť, nakoľko žalobcovia nespadali pod výkon
verejnej moci. Pod výkon verejnej moci spadal nebohý syn žalobcov. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. štát, potom
analogicky je štát pasívne legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do
osobnostných práv orgánmi verenej moci pri výkone tejto moci. Uvedenú analógiu je potrebné vykonať
najmä preto, že žalobcovia z objektívnych dôvodov nemôžu postupovať podľa uvedeného zákona, a
to napriek tomu, že k nemajetkovej ujme došlo práve konaním orgánov verejnej moci pri jej výkone.

Z dôvodu, že k nemajetkovej ujme došlo práve výkonom verejnej moci, teda nie je možné uvedený
zákon ignorovať úplne a posudzovať konanie orgánov čisto len v zmysle § 11 a nasl. OZ ako by ten
existoval v akomsi právnom vákuu. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ak došlo k zásahu
do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanoveniami § 11 OZ pri výkone súdnej moci
alebo pri výkone verejnej moci, je nutné pre riešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie postupovať

analogicky, ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa príslušného zákona o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Teda aj v prípade nemajetkovej ujmy v zmysle §
13 OZ je pasívne legitimovaný štát, v mene ktorého koná ten ktorý subjekt. Žaloba preto bola podaná
voči pasívne vecne legitimovanému subjektu, a preto bola dôvodná a podaná v súlade so zákonom.
Žalobcovia tiež dôvodili, že argumentácia žalovaného o absencii akejkoľvek povinnosti ochrany osôb

pred spáchaním samovraždy je prinajmenšom cynická. Žalovaný v zásade uvádza, že po tom čo
príslušníci PZ zadržia v tom momente ešte nevinnú osobu a umiestnia ju do cely policajného zaistenia,
majú ju po takomto stresovo náročnom zásahu nechať len tak, nech si robí čo chce, pretože oni
nemajú povinnosť ochraňovať ju pred ním samým. Ako uviedol ESĽP vo viacerých rozhodnutiach, aj
v prípade, že existencia rizika samovraždy nie je preukázaná, sú bezpečnostné zložky povinné prijať

určité minimálne preventívne opatrenia na ochranu zdravia osôb zbavených slobody. Pokiaľ ide o osoby
zadržané políciou, súd už predtým rozhodol, že osoby v cele policajného zaistenia sa podobne ako
osoby vo väzbe nachádzajú v porovnateľne zraniteľnom postavení, a preto sa tu uvedené povinnosti
štátnych orgánov uplatňujú bez rozdielu. Aj zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore si je vedomý
zvýšeného rizika samovrážd u takýchto osôb a potreby ich ochrany. Uvedené reflektuje § 43 Zákona

o PZ, podľa ktorého pred umiestnením osoby do cely odoberie policajt, ktorý vykonáva ochranu cely,
tejto osobe veci, ktorými by mohla ohroziť vlastný život alebo zdravie, alebo život a zdravie inej osoby.
Nie je preto pravda, čo uvádza žalovaný, že policajti chránia osobu v cele policajného zaistenia len
pred vonkajšími vplyvmi. Ochrana pred samovraždou pokračuje aj v § 45 Zákona o PZ, podľa ktorého
cela môže byť vybavená prostriedkami zvukovej a obrazovej techniky na zabezpečenie spojenia s

policajtom, ktorý vykonáva ochranu cely. V cele nesmú byť také predmety, ktoré by mohli byť zneužité
na ohrozenie života a zdravia umiestnenej osoby alebo policajta. V prípade, že by takáto ochrana
nebola jednou z povinností, ktoré patria Policajnému zboru, nebolo by potrebné takýmto spôsobom to
legislatívne upravovať. Je zároveň verejne známe a vedecky podložené, že bez ohľadu na neskorší
výsledok trestných konaní, sú osoby vo väzbe náchylnejšie prepadnúť rôznym psychickým chorobám,

ktoré môžu vyústiť až do samovraždy, či inej formy sebapoškodzovania. Preto je dané, že ochrana osôb,
ktoré sú pod kontrolou príslušníkov Policajného zboru je jednou z ich fundamentálnych povinností, a aj
preto má byť cela v zmysle zákona o Policajnom zbore vybavená prostriedkami zvukovej a obrazovej
techniky na zabezpečenie spojenia s policajtom, aby ten mohol efektívne vykonávať ochranu tejtoosoby. Argumentácia žalovaného, že takáto povinnosť zo strany Policajného zboru tu nie je, je preto
absurdná. Rovnako absurdné je konštatovanie konzumácie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ v
prípade samovraždy. V takom prípade, by nebolo potrebné vykonávať akúkoľvek kontrolu a ochranu nad

takýmito osobami, lebo v prípade aplikovania tejto argumentácie by štátu nehrozila žiadna škoda, lebo
samovrah by tak „konzumoval“ jeho prevenčnú povinnosť. V zmysle rozhodovacej praxe súdov, pokiaľ
bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. OZ) spôsobený niekým, kto
bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah
za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca

existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Jedným z hlavných cieľov
štátu ako zriadenia vytvoreného spoločenskou zmluvou je zabezpečenie bezpečnosti pre jednotlivých
jeho občanov. Podľa zákona o Policajnom zbore, ak to povaha služobného zákroku vyžaduje, policajt
pred výzvou použije slová „V mene zákona“, teda v oblasti vynucovania dodržiavania zákona zastupuje
štát ako taký. Z uvedeného jasne vyplýva, že štát na vytvorenie bezpečia na svojom území využíva
práve Ministerstvo vnútra SR a jeho policajtov na zabezpečenie týchto úloh.

30. Na základe žalovaným podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
6Cdo/64/2022 zo dňa 24.8.2022 dovolanie v časti náhrady škody a trov konania týkajúcich sa tohto
nároku odmietol. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/93/2020 zo dňa 7. decembra 2021 v
napadnutej časti potvrdzujúcej výroky rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/69/2011-697 z 15. júla

2020 vyhovujúce žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách konania zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Trnave v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná 1/
je povinná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania o zaplatenie náhrady škody v
rozsahu 100 %; o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

31. Dovolací súd uviedol, že v predmetnej veci dovolateľ namietal predovšetkým nedostatok jeho
pasívnej vecnej legitimácie v spore. Tvrdil, že ako žalovanú stranu sporu stačilo označiť Ministerstvo
vnútra SR a taktiež poukázal na skutočnosť, že štát nie je možné stotožňovať so štátnym orgánom s
vlastnou právnou subjektivitou. V súčasnosti platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom
na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi
inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové
právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu
škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve
celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym

zákonníkom. Nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby možno
uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu
v sporoch o ochranu osobnosti, dovolací súd uviedol, že pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená
že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Kým pasívne
legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenej orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát, pasívne
legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
OZ je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Inak povedané, v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. V

prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali ochrany proti neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv a to vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo forme náhrady škody spôsobenej
výdavkami na pohreb poškodeného. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne aj
pred odvolacím súdom bolo ustálené, že nárok žalobcov je potrebné posudzovať podľa § 11 a nasl.
OZ a nie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Skutočnosť, že pasívne legitimovaným subjektom v danom

spore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadna zo strán nespochybňovala ani nerozporovala.
Spornou skutočnosťou bolo označenie Slovenskej republiky ako žalovanej strany spolu, s Ministerstvom
vnútra SR. Žalobcovia v podanej žalobe označili žalovaných nasledovne: 1/ Slovenská republika,
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave; 2/ Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Pokiaľ ide o žalobcami označený žalovaný subjekt 1/, t. j. Krajské riaditeľstvo Policajného

zboru v Trnave, tak voči tomuto žalovanému bolo konanie zastavené uznesením Okresného súdu
Trnava č. k. 16C/69/2011-247 z 30. januára 2014, a to z dôvodu zrušenia rozpočtovej organizácie
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, v dôsledku čoho došlo k strate spôsobilosti byť
účastníkom konania. Okresný súd Trnava konanie voči Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru vTrnave pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 104 Občianskeho súdneho poriadku
právoplatne zastavil. Žalobcovia v podanej žalobe označili ako žalovaného 2/ Slovenskú republiku,
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Tým, že tieto dva subjekty oddelili čiarkou, je podľa názoru

dovolacieho súdu potrebné chápať takéto označenie žalovaného ako označenie dvoch subjektov, teda
za žalovaných treba považovať Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Odvolací súd teda pochybil, keď ako pasívne legitimovaný
subjekt označil len Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR a nerozhodoval aj
so žalovaným 2/ Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Predpokladom úspešného uplatnenia práva

na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Avšak skôr, ako sa súd začne
venovať skúmaniu týchto predpokladov, je nevyhnutné ustáliť otázku, do koho práv bolo zasiahnuté
(subjektochrany)aktosazásahudopustil(subjektzásahu).Inakpovedané,jepotrebnérozlíšiťprocesnú
legitimáciu od hmotnoprávnej legitimácie. Až keď súd dospeje k záveru, že v žalobe označené subjekty
sú aktívne a pasívne vecne legitimované, pristúpi k skúmaniu hmotnoprávnej legitimácie, a teda či

uplatnený nárok je legitímny (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/201/2007 z 30. júla
2008). Dovolací súd uzavrel, že pri posudzovaní uplatneného nároku podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti a nemajetkovej ujme sa malo konať s Ministerstvom vnútra SR, keďže je
subjektom práva nesúcim subjektívnu povinnosť vyplývajúcu z hmotného práva. Pokiaľ ide o označenie
žalovaného 1/, a to Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je

príznačné k uplatnenému nároku o náhradu škody. Z obsahu spisu je zrejmé, že prišlo k nedostatku (k
vade) v konaní, avšak nemožno takémuto nedostatku pripisovať váhu takého rozmeru, ktorá by mala
za následok zamietnutie celého nároku žalobcov. Súd je pri rozhodovaní viazaný právnymi predpismi,
avšak je dôležité, aby dbal aj na spravodlivosť, o to viac v sporoch, kde v dôsledku konštatovaných
pochybení niektorej zo strán sporu došlo k smrti človeka. V situácií, kedy bola utrpená strata na ľudskom

živote, je nevyhnutné, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, v primeranej miere ustúpiť
od striktných formulácií a povýšiť nad ne samotnú spravodlivosť, v úmysle aspoň čiastočne zmierniť
dôsledky neoprávneného zásahu, ktorého sa mala žalovaná strana dopustiť. V kontexte uvedeného
dospel dovolací súd k záveru, že označenie žalovaného, tak ako to urobili žalobcovia, nemôže mať
za následok zamietnutie celého nároku ako takého. Odvolací súd však mal rozlíšiť dva žalované

subjekty, a to Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Postupom, ktorý zvolil odvolací súd, tak bol prejednaný uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy iba voči žalovanej Slovenskej republike a nie so žalovaným Ministerstvom
vnútra SR.

32. Pokiaľ ide o samotný zásah, súd prvej inštancie konštatoval, že k zásahu do práva na súkromný a
rodinný život žalobcov nedošlo, keďže žalobcovia ako nositelia dôkazného bremena nepreukázali, že
žalovaný sa dopustil porušenia čl. 5 ods. 1 Nariadenia MV SR o celách policajného zaistenia, avšak
tým, že nedokázal zamedziť samovražde poškodeného, dopustil sa zásahu do osobnostných práv
žalobcov, na základe čoho bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur,

každému z nich. Dovolací súd súhlasí s dovolateľom v tom, že žiaden právny predpis nestanovuje
povinnosť ochrany osoby pred spáchaním samovraždy, avšak je potrebné poukázať na príslušné
články Nariadení vydaných Ministerstvom vnútra SR. Podľa čl. 5 ods. 1 posledná veta Nariadenia
MV SR zo 17. júla 2003 o celách policajného zaistenia, za ochranu osoby prevzatej z cely až do
jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Podľa čl. 10 ods. 2 nariadenia MV SR z

21. septembra 1993 o eskortovaní osôb, vyšetrovatelia alebo policajné orgány, ktorí zodpovedajú za
vykonanie úkonov trestného konania, pre účely ktorých je eskorta zabezpečovaná, nesmú byť veliteľom
eskorty, ani eskortujúcimi policajtmi. Za stráženie eskortovanej osoby počas vykonávania týchto úkonov
zodpovedajú eskortujúci policajti. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na
ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia,svojhomenaaprejavovosobnejpovahy.Zákonnedefinujepojemzásahaninepodávavýpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby
tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má
v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie
je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon

práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť
negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu
do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskehozákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak
to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe
náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo

domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie
uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia
(subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom,
ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti
alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo
právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených

osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu) (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/134/2007).

33. V kontexte citovaných nariadení Ministerstva vnútra SR a s prihliadnutím na predpoklady vyvodenia
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti, dovolací súd dospel k záveru, že do osobnostných

práv žalobcov zasiahnuté bolo a s prihliadnutím k tomu im súd prvej inštancie, s potvrdením odvolacieho
súdu, priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Dovolací súd sa v tomto smere stotožnil so závermi nižších
súdov, je však potrebné ustáliť pasívnu legitimáciu v tejto časti nároku. Dovolacia námietka podľa § 420
písm. f) CSP, na základe ktorej žalovaná 1/ namietala nesprávny procesný postup súdu, je opodstatnená
v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže odvolací súd tento nárok prejednal len vo vzťahu k

žalovanej Slovenskej republike a nie vo vzťahu k žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.

34. Z obsahu dovolania žalovanej 1/ je zrejmé, že nepostupovala v súlade s požiadavkami pre uplatnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď jasne nevymedzila konkrétnu právnu otázku,
na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila kvalifikovaným spôsobom ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od záverov ktorej sa odvolací súd odklonil. Dovolateľka síce
namietala, že odvolací súd nesprávne posúdil predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, avšak
tieto svoje závery nekomparoval s konkrétnou ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,
od ktorej sa mal odvolací súd odchýliť. V čom konkrétne sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda dovolateľka neuviedla a uvedené vymedzenie nebolo možné

ani vyabstrahovať z dovolania ako celku bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.
Dovolaciaargumentáciažalovanejjepretosamaosebenespôsobilázaložiťprípustnosťdovolaniapodľa
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Samotné polemizovanie dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval
k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/

CSP. Preto dovolací súd konštatoval, že dovolateľka nenaplnila podmienku požadovaného odôvodnenia
svojho dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolací súd
preto rozhodol tak, že rozsudok odvolacieho súdu zo 7. decembra 2021 zrušil v časti týkajúcej sa
nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. v rozsahu výrokov I. a II. a na ne nadväzujúceho
výroku VI. rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C69/2011-697 z 15. júla 2020. Odvolaciemu súdu

uložil opätovne prejednať uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/, t. j. voči
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti dovolací súd podané dovolanie odmietol podľa
§ 447 písm. f) CSP. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania o zaplatenie náhrady škody
tak, že žalovaná 1/ je povinná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania o zaplatenie
náhrady škody v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie. V novom

rozhodnutí vo veci rozhodne odvolací súd aj o trovách dovolacieho konania o náhradu nemajetkovej
ujmy (§ 453 ods. 3 CSP). V ďalšom konaní je odvolací súd právnym názorom dovolacieho súdu viazaný
(§ 455 CSP).

35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, z ktorého
dôvodu bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch I. a II. zmeniť (§ 388

CSP) spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku (výrok I.) a v nadväznosti na to rozhodnúť
(§ 396 ods. 2 a 3 CSP) opätovne o nároku na náhradu trov celého konania (výroky II. a III.).

36. V prvom rade bolo potrebné ustáliť predmet odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že zamietajúci
výrok IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Ďalej

vzhľadom na to, že odvolací súd svojím prvým rozsudkom č. k. 9Co/93/2020-748 zo dňa 7.12.2021
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III., a v súvisiacich výrokoch V.,
VI., VII., pričom dovolanie podal žalovaný len čo do výrokov I., II., a III. napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, nebol dovolaním napadnutý výrok V. o trovách konania o určenie že žalovaný zasiahol
do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, ktorý výrok V. je rovnako právoplatný. Ďalej vzhľadom

na to, že dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol v časti náhrady škody a trov konania týkajúcich
sa tohto nároku, sú v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/93/2020-748 zo dňa
7.12.2021 právoplatné aj výrok III. o náhrade škody a výrok VII. o trovách konania o zaplatenie
náhrady škody rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
9Co/93/2020-748 zo dňa 7.12.2021 zrušil v časti výroku potvrdzujúceho výroky rozsudku Okresného

súdu Trnava č. k. 16C/69/2011-697 zo dňa 15.7.2020 vyhovujúce žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy
a o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, čo znamená,
že predmetom odvolacieho konania zostalo odvolanie žalovanej 1/ proti vyhovujúcim výrokom I. a II.
o náhrade nemajetkovej ujmy v spojení so závislým výrokom VI. o trovách konania v časti náhrady
nemajetkovej ujmy.

37. Odvolací súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyjadrenom
v uznesení sp. zn. 6Cdo/64/2022 zo dňa 24.8.2022, ako aj zostávajúcim predmetom odvolacieho
konania(§379CSP)ažalovanýmuplatnenýmiodvolacímidôvodmivzťahujúcimisanatútočasťkonania
(§ 380 ods. 1 CSP).

38. Úlohou odvolacieho súdu teda v ďalšom konaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe
ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne,
pokiaľ žalobe žalobcov 1/ a 2/ v časti o náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel každému po 5.000 eur
vo vzťahu k žalovanej 1/ dôvodiac, že nárok žalobcov na ochranu ich osobnosti je nárokom podľa §

11 a nasl. OZ, pričom bolo preukázané, že konaním žalovaného, ktorý si nepočínal obozretne, keď
umožnil výsluch poškodeného v miestnosti nezabezpečenej mrežami, prípadne nerozbitnými oknami
a vystavil syna žalobcov možnosti siahnuť si na život, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práva na
súkromný a rodinný život žalobcov a súčasne im týmto konaním vznikla škoda. Súd prvej inštancie
sa pritom opieral o základné právo na život upravené v čl. 15 Ústavy SR a čl. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Zároveň poukazoval na viaceré rozhodnutia ESĽP týkajúce sa
práva na život a jeho možného porušenia vo viacerých oblastiach a mal za to, že Dohovor ukladá
štátom povinnosť prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobcovia tvorili s poškodeným fungujúce rodinné spoločenstvo
s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, v dôsledku jeho nečakanej smrti prežívajú pocity

úzkosti, smútku a zúfalstva, stratili možnosť viesť so svojím synom súkromný život a sú od jeho smrti
ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Protiprávnym
konaním došlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb a tým k zásahu do ich osobnostných
práv, pričom ujma žalobcov spočívajúca v strate jediného syna je obzvlášť závažná. Súd zohľadnil,
že konanie poškodeného bolo neočakávané, nikto z prítomných mu v ňom nedokázal zabrániť a išlo

o jeho rozhodnutie, vykonal ho on sám, využil to, že sa nachádzal v miestnosti kde sa pred jeho očami
nachádzalo nezamrežované okno. Súd mal však za to, že pokiaľ na polícii vodili do tejto miestnosti
obvinených, u ktorých došlo k obmedzeniu slobody, opatrenia proti rozbitiu okna, k samovražednému
konaniu a napr. aj k získaniu útočnej zbrane – skla, mali byť prijaté. Tento záver súd prijal vzhľadomna znenie ust. § 43 ods. 1, 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore a čl. 5 nariadenia ministra
vnútra SR o celách policajného zaistenia, z ktorých vyplýva, že za ochranu osoby prevzatej z cely
policajného zaistenia až do jej vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal. Bolo povinnosťou

žalovaného zamedziť poškodenému vo svojej samovražde, najmä zabezpečením miestnosti, do ktorej
poškodeného z cely policajného zaistenia predvádzal – zabezpečením okien, na ktoré mal poškodený
výhľad, proti ich prekonaniu. Keďže tomu tak nebolo má žalovaný podiel na smrti poškodeného, preto
z jeho strany došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, v ktorom prípade majú nárok na primerané
zadosťučinenie. Jedná sa o právo rýdzo osobného charakteru, ktoré je úzko späté s osobou pozostalého

rodiča, preto bolo potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov zvlášť. Nemajetková
ujma tu spočíva predovšetkým v psychických útrapách spôsobených vnímaním smrti blízkeho človeka.
Vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu, spoluzavinenie poškodeného v rozsahu 50%, vyjadrenie
žalovaného, že ho smrť poškodeného mrzí, považoval súd prvej inštancie za spravodlivú náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur pre každého zo žalobcov.

39. Žalovaná 1/ v odvolaní dôvodila, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so vznesenou námietkou
nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 1/ v spore o ochranu osobnosti, nakoľko žalobcovia sa
nemôžu voči žalovanej 1/ s úspechom dovolávať ochrany osobnosti podľa ustanovení § 11 a nasl. OZ,
keď táto všeobecná zodpovednosť podľa OZ je vo vzťahu k štátu vylúčená práve pre osobitnú úpravu
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Režim ochrany osobnosti je

postavenýnaprincípezodpovednostipôvodcuzásahuzaujmuspôsobenúnachránenýchosobnostných
právach, pričom platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom
na náhradu škody. Pokiaľ podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny
orgán škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o

náhradu škody je štát, to isté neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 až 16 OZ) a pôvodcom
zásahu je štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do
osobnosti. Žalovaná 1/ uviedla, že tomto prípade by s poukazom na tvrdené nerešpektovanie nariadenia
ministerstva vnútra, ktoré upravuje činnosti Policajného zboru a príslušníkov Policajného zboru, malo byť
pasívne legitimované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, rozpočtová organizácia, IČO: 00151866,

nakoľko Policajný zbor a ani jeho útvary nemajú právnu subjektivitu. Tak štátny orgán (právnická osoba),
ako aj štát, sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti v zmysle § 18 a
20 OZ. Ďalšia odvolacia námietka spočívala v tom, že súd prisúdil žalobcom iné plnenie ako to, ktorého
sa domáhali, pretože žalobcom priznal výrokmi I. a II. titulom nemajetkovej ujmy každému osobitne
sumu 5.000 eur, avšak žalobcovia požadovali sumu 250.000 eur spoločne a nerozdielne (solidárne),

teda súd bol týmto návrhom viazaný a nemohol priznať každému zo žalobcov individuálne sumu 5.000
eur. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nárok nie je možné priznať spoločne a nerozdielne, mal tento nárok
zamietnuť. Žalovaná 1/ ďalej dôvodila, že aj v časti trov konania rozhodol súd nesprávne, keď rozhodol
o trovách konania tromi výrokmi zohľadňujúc pomer úspechu pri každom uplatnenom nároku osobitne,
avšak výrok o trovách konania má byť komplexný, zohľadňujúc pomer úspechu a neúspechu strán sporu

v konaní ohľadom všetkých uplatnených nárokov v konaní, teda výsledným výrokom o trovách konania,
zohľadňujúc pomer úspechu v konaní mal byť v zmysle § 255 ods. 2 veta posledná CSP výrok, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Napokon žalovaná 1/ namietala, že v konaní
nebolo preukázané žiadne porušenie zákonnej povinnosti žalovanou, ministerstvom vnútra, Policajným
zborom alebo príslušníkmi Policajného zboru. Vyjadrenia súdu prvej inštancie a aj súdu odvolacieho,

že bolo povinnosťou žalovaného zamedziť poškodenému vo svojej samovražde prijatím opatrení proti
riziku vyskočenia z okna napríklad namontovaním mreží, prípadne nerozbitných fólií, že poškodený mal
mať založené putá a že mal byť chránený príslušníkmi Policajného zboru pred svojím konaním, sú iba
v rovine názorov, prípadne úvah, pretože žiadny právny predpis Slovenskej republiky takéto opatrenia
proti riziku vyskočenia z okna neupravuje. Nezaloženie pút bolo žalovaným dostatočne odôvodnené a

úvaha, že pokiaľ by poškodený mal putá, neskočil by z okna, respektíve by bolo jeho konanie sťažené,
je iba v rovine domnienky. Trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že smrť poškodeného nastala
v dôsledku jeho samovraždy a skutok nie je trestným činom. V trestnom konaní bol prijatý záver, že
nebolo zaznamenané žiadne konanie alebo opomenutie žiadnej zo zúčastnených osôb, ktoré by bolo v
príčinnej súvislosti s následkom - smrťou poškodeného a k následku došlo v dôsledku nevypočítateľných

a neodvrátiteľných okolností. Závery vyšetrovania odvolací súd a súd prvej inštancie nevzali do úvahy.
Žalovaná tiež považovala stanovenie svojej 50 % miery zavinenia za nedôvodnú, keď poukazovala
na konanie samotného poškodeného, ktorý jednoznačne a flagrantne porušil svoju povinnosť podľa
ustanovení § 415 OZ, nakoľko nevynútené, neovplyvnené a na slobodnom rozhodnutí založené konaniepoškodeného (skok z okna na 7. poschodí), ktorým si spôsobil smrť, vo svojej podstate konzumuje
všeobecnú prevenčnú povinnosť žalovanej, respektíve inej osoby. Za okolností, za ktorých k udalosti
došlo (rýchlosť konania, jeho nečakanosť, rozmery miestnosti, postava poškodeného i jeho vedomosť o

tom v akej výške sa nachádza, obmedzenie osobnej slobody), nie je možné konštatovať, že by prítomní
príslušníci Policajného zboru porušili akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k ochrane poškodeného a jeho
života, jeho konaniu nemohli objektívne zabrániť. Ich povinnosť ochrany osoby nespočíva v tom, že
zabránia sebapoškodeniu osoby v situácii, ktorú nie je možné za žiadnych okolností predpokladať.
Súd svoje rozhodnutie voči žalovanej 1/ odôvodnil spôsobením nemajetkovej ujmy žalobcom, avšak

neurčil existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov a tým rozhodol o žalobe
bez právneho základu, teda bez predpokladu uplatnenia práva na ochranu osobnosti. Žalovaná preto
navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol
tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

40. Odvolací súd svojím prvým rozsudkom č. k. 9Co/93/2020-748 zo dňa 7.12.2021 rozsudok súdu prvej

inštancie vo výrokoch I., II., a VI. potvrdil. K odvolacím námietkam žalovanej 1/ uviedol, že ohľadom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti považuje žalovanú 1/ za vecne pasívne
legitimovanú, nakoľko s poukazom na judikát R 127/2014, síce stačilo žalovať iba Ministerstvo vnútra
SR, ako štátny orgán verejnej moci, ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti, avšak odvolací
súd mal za to, že keď mala byť žalovaná priamo zložka štátu a je popri nej aj označenie štátu, tak

toto označenie štátu je nadbytočné. Ak by súd z takéhoto nadbytočného označenia štátu popri vecne
legitimovanej príslušnej zložke žalobu zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie, jednalo by sa o
odmietnutie spravodlivosti (uzn. NS SR, sp.zn. 3Cdo 73/2015). K námietke žalovanej 1/, že súd rozhodol
o určení povinnosti na plnenie nad rámec návrhu, keď napriek tomu, že žalobcovia požadovali plnenie
spoločne a nerozdielne, určil plnenie každému zo žalobcov osobitne, odvolací súd uviedol, že súd nie

je viazaný návrhom žalobcu, aby žalovanému bola uložená povinnosť na plnenie žalobcom spoločne
a nerozdielne, t. j. ak súd zistí, že v konkrétnej veci nejde o spoločnú zodpovednosť, nič mu nebráni,
aby rozhodol o plnení delenom, o prekročenie žalobného návrhu by išlo v prípade, ak by súd priznal
žalobcom spolu viac než žiadali, teda v danom prípade, ak by im prisúdil viac ako 250.000 eur. Odvolací
súd tiež uzavrel, že k neoprávnenému zásahu došlo tým, že žalovaný nezabezpečil ochranu zdravia a

života poškodeného ako najdôležitejšieho základného ľudského práva garantovaného Ústavou SR, ako
aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8, čl. 2), pretože žalovaná 1/
mala ochrániť poškodeného aj proti jeho vlastnému konaniu, ktorým si mohol ohrozovať život, žalovaná
si však nepočínala obozretne a vystavila poškodeného možnosti siahnuť si na život počas výkonu
väzby. Smrť syna žalobcov je bezpochyby zásahom do osobnostných práv žalobcov. Aj právna úprava

zákona o PZ počíta s rizikom možného pokusu o samovraždu umiestnenej osoby, preto zákon ukladá
službukonajúcemu policajtovi urobiť potrebné úkony a opatrenia smerujúce k ochrane zdravia a života.
Žalovaná nepreukázala, že by si túto svoju povinnosť počas doby 72 hodín, kedy bol poškodený v režime
cely policajného zaistenia splnila, keď o vzatí do väzby sa rozhodovalo v nezabezpečenej miestnosti.
V časti náhrady trov konania považoval odvolací súd rozhodnutie taktiež za správne a tiež spravodlivé,

keď súd rozhodol o náhrade trov konania pri každom žalovanom nároku zvlášť s prihliadnutím k povahe
uplatnených nárokov, keď každý mohol byť uplatnený v samostatnom konaní a tiež k tomu, že by nebolo
spravodlivé, aby pri posudzovaní úspechu a neúspechu v konaní boli tieto jednotlivé nároky považované
za rovnocenné.

41. V podanom dovolaní žalovaná 1/ namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie ohľadom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcov s tým, že v predmetnom spore
by s poukazom na tvrdené nerešpektovanie nariadenia ministerstva vnútra, ktoré upravuje činnosti
PZ a príslušníkov PZ, stačilo žalovať iba Ministerstvo vnútra SR, ako štátny orgán verejnej moci,
ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti, pretože režim ochrany osobnosti je postavený na

princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach a
platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu
škody. V tomto prípade malo byť pasívne legitimované Ministerstvo vnútra SR, rozpočtová organizácia,
IČO: 00151866, nakoľko Policajný zbor a ani jeho útvary nemajú právnu subjektivitu. Žalovaná 1/
ďalej namietala, že žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť ochrany osoby pred spáchaním

samovraždy. Vo vzťahu k zabezpečeniu miestnosti, táto nebola celou policajného zaistenia a ani
výsluchovou miestnosťou PZ. Poškodený v čase smrti už nebol v jurisdikcii orgánov PZ, nakoľko o jeho
právach rozhodoval sudca pre prípravné konanie a k jeho konaniu (skoku z okna) došlo až po oznámení
sudcuovzatídoväzby.Pretožalovaná1/rozporovalazáverysúdov,žezjejstranymalodôjsťkukonaniu,ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom (vrátane údajného porušenia interných predpisov). Súd
prvej inštancie ani odvolací súd neuviedli jasne a určito, podľa akého zákonného ustanovenia posúdil
hmotnoprávny vzťah týkajúci sa nároku žalobcov proti žalovanej o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná

1/ znova namietala, že súdy rozhodli nad rámec návrhu, keď vzhľadom na to, že žalobcovia požadovali
sumu 250.000,- eur spoločne a nerozdielne (solidárne) a súd mal byť týmto návrhom viazaný a nemal
priznať každému zo žalobcov individuálne sumu 5.000,- eur, ale ak dospel k záveru že nárok nie je
možné priznať spoločne a nerozdielne, mal tento nárok zamietnuť. Žalovaná tiež opakovane namietala,
že nebolo preukázané žiadne porušenie zákonnej povinnosti žalovanou, prípadne iným štátnym

orgánom, pretože vyjadrenia súdov, že bolo povinnosťou žalovaného zamedziť poškodenému vo svojej
samovražde prijatím opatrení proti riziku vyskočenia z okna napríklad namontovaním mreží, prípadne
nerozbitných fólií, že poškodený mal mať založené putá a že mal byť chránený príslušníkmi PZ pred
svojím konaním, sú iba v rovine názorov, prípadne úvah. Žiadny právny predpis takéto opatrenia proti
riziku vyskočenia z okna neupravuje. Za nesprávne skutkové zistenia súdu považuje žalovaná to, že súd
určil spoluzavinenie poškodeného iba na 50 %, pretože bolo preukázané, že reakcia poškodeného bola

neočakávaná a rýchla, nedala sa predpokladať, preto príslušníci PZ jeho konaniu nemohli objektívne
zabrániť, keď nebolo preukázané žiadne zavinenie a protiprávne konanie zo strany žalovanej. Žalovaná
namietala tiež záver súdu, že zodpovedný subjekt vyplýva z poslednej vety čl. 5 nariadenia Ministerstva
vnútra SR o celách policajného zaistenia, podľa ktorého za ochranu osoby prevzatej z cely až do je
vrátenia do cely zodpovedá policajt, ktorý ju prevzal; žalovaným je právnická osoba, ktorá pri svojej

činnosti použila osobu, ktorá zodpovedala za ochranu poškodeného. Neoprávnenosť zásahu spočíva
v tom, že zásah je nezákonný, avšak táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola.

42. Dovolací súd posudzujúc dovolacie dôvody žalovanej 1/ ohľadom uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy uzavrel, že v spore bolo ustálené, že nárok žalobcov je potrebné posudzovať podľa § 11 a nasl.

OZ a nie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu. Pasívne legitimovaným
subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, je pôvodca
neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Skutočnosť, že pasívne legitimovaným subjektom
v danom spore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadna zo strán nespochybňovala ani
nerozporovala. Pokiaľ žalobcovia v žalobe označili ako žalovaného Slovenskú republiku, Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, tým že tieto dva subjekty oddelili čiarkou, označili dva subjekty, teda
za žalovaných treba považovať Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR
a tiež Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Dovolací súd uzavrel, že pri posudzovaní

uplatneného nároku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a nemajetkovej
ujmesamalokonaťsMinisterstvomvnútraSR,keďžejesubjektomprávanesúcimsubjektívnupovinnosť
vyplývajúcu z hmotného práva. Pokiaľ ide o označenie žalovanej 1/, a to Slovenskej republiky, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je príznačné k uplatnenému nároku o náhradu škody.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že označenie žalovaného, tak ako to urobili žalobcovia, nemôže

mať za následok zamietnutie celého nároku ako takého, avšak odvolací súd mal rozlíšiť dva žalované
subjekty, a to Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o samotný zásah, dovolací súd poukázal na príslušné články Nariadení
vydaných Ministerstvom vnútra SR. Podľa čl. 5 ods. 1 posledná veta Nariadenia MV SR zo 17. júla 2003
o celách policajného zaistenia, za ochranu osoby prevzatej z cely až do jej vrátenia do cely zodpovedá

policajt, ktorý ju prevzal. Podľa čl. 10 ods. 2 nariadenia MV SR z 21. septembra 1993 o eskortovaní osôb,
za stráženie eskortovanej osoby počas vykonávania týchto úkonov zodpovedajú eskortujúci policajti.
V kontexte citovaných nariadení Ministerstva vnútra SR a s prihliadnutím na predpoklady vyvodenia
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti, dovolací súd dospel k záveru, že do osobnostných
práv žalobcov zasiahnuté bolo a s prihliadnutím k tomu im súd prvej inštancie, s potvrdením odvolacieho

súdu, priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Dovolací súd sa v tomto smere stotožnil so závermi nižších
súdov, uviedol však, že je potrebné ustáliť pasívnu legitimáciu v tejto časti nároku, keďže odvolací súd
tento nárok prejednal len vo vzťahu k žalovanej Slovenskej republike a nie vo vzťahu k žalovanému
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.

43. Úlohou odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené právne východiská dovolacieho súdu, bolo
teda opätovne prejednať uplatnený nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy aj voči žalovanému
2/, t. j. voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.44. V danej veci sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do
ich osobností, porušením práva na ich súkromný a rodinný život tým, že príslušníci Policajného
zboru neprijali potrebné opatrenia na ochranu života ich syna, ktoré by boli spôsobilé zamedziť

jeho samovražde počas doby, kedy bol tento obmedzený na osobnej slobode a bol príslušníkmi PZ
prevzatý z cely policajného zaistenia za účelom jeho predvedenia pred sudcu rozhodujúceho o väzbe
poškodeného. Súdmi všetkých inštancií bolo pritom ustálené, že k neoprávnenému zásahu do osobností
žalobcov došlo tým, že príslušníci PZ nezabezpečili ochranu zdravia a života poškodeného – syna
žalobcov ako najdôležitejšieho základného ľudského práva garantovaného Ústavou SR (čl. 15), ako

aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8, čl. 2). Príslušníci
Policajného zboru mali v súlade s čl. 5 ods. 1 posledná veta Nariadenia MV SR zo 17. júla 2003 o celách
policajného zaistenia, ako aj čl. 10 ods. 2 nariadenia MV SR z 21. septembra 1993 o eskortovaní osôb,
ochrániť poškodeného v čase obmedzenia jeho osobnej slobody, keď bol držaný v cele policajného
zaistenia a bol z tejto cely prevzatý policajtom až do jeho návratu do tejto cely, a to aj proti svojmu
vlastnému konaniu, ktorým si mohol ohrozovať život. Policajti si však nepočínali obozretne a vystavili

poškodeného možnosti siahnuť si na život počas jeho predvedenia z cely policajného zaistenia pred
sudcu rozhodujúceho o väzbe v budove KR PZ, v miestnosti, ktorej okná neboli zabezpečené proti
vyskočeniu, resp. rozbitiu, pričom mu tiež boli zložené putá. Smrť syna žalobcov je pritom bezpochyby
zásahom do osobnostných práv žalobcov v zmysle ust. § 11 a nasl. OZ. Aj právna úprava zákona
o Policajnom zbore pritom počíta s rizikom možného pokusu o samovraždu umiestnenej osoby, preto

zákon ukladá službukonajúcemu policajtovi urobiť potrebné úkony a opatrenia smerujúce k ochrane
zdravia a života. Príslušníci PZ si však túto svoju povinnosť v prípade poškodeného B. C. nesplnili,
keď ho predviedli do nezabezpečenej miestnosti na 7. poschodí budovy KR PZ. Aj dovolací súd dospel
v predmetnej právnej veci k jednoznačnému záveru, že do osobnostných práv žalobcov zasiahnuté bolo
a s prihliadnutím k tomu im súd prvej inštancie, s potvrdením odvolacieho súdu, správne priznal náhradu

nemajetkovej ujmy. Obrana žalovanej 1/ v spore spočívala v námietke nedostatku jej pasívnej vecnej
legitimácie, pretože režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu
za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach a platná právna úprava dôsledne rozlišuje
medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, preto malo byť podľa žalovanej 1/
pasívnelegitimovanéMinisterstvovnútraSR,rozpočtováorganizácia,IČO:00151866,nakoľkoPolicajný

zbor a ani jeho útvary nemajú právnu subjektivitu. Túto námietku žalovanej 1/ vyhodnotil dovolací súd
ako dôvodnú keď uzavrel, že v spore bolo ustálené, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné posudzovať podľa § 11 a nasl. OZ a nie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu
za škodu. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti
podľa § 11 a nasl. OZ, je potom pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Dovolací súd

tiež poukázal na to, že skutočnosť, že pasívne legitimovaným subjektom v danom spore je Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky žiadna zo strán nespochybňovala, ani nerozporovala.

45. V rámci právneho posúdenia nároku na ochranu osobnosti, odvolací súd zhodne s posúdením
dovolacieho súdu uvádza, že ust. § 11 OZ priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zásah môže spočívať tak v aktívnom konaní, ako aj v pasívnom
správaní (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito
znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak
sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,

nutná obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť
fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,
má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby
jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Predpokladom úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že
tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Subjektom

ochrany je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté a nositeľom povinnosti upustiť
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov
alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila
určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv.46. Vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie, bola preto dôvodná námietka žalovanej 1/
uvádzaná v odvolaní a aj v dovolaní, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti

pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že platná právna
úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody, teda pokiaľ
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, subjektom
zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát, to isté neplatí

vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 až 16 OZ) a pôvodcom zásahu je štátny orgán, konkrétnym
konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Vzhľadom na to, že žalovaná 1/ Slovenská republika
nebola pôvodcom zásahu do chránených osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/, bola žaloba žalobcov
1/ a 2/ voči nej v tejto časti (o náhradu nemajetkovej ujmy) v celom rozsahu nedôvodná. Subjektom
zásahu boli pre nerešpektovanie citovaných nariadení Ministerstva vnútra SR príslušníci Policajného
zboru, ktorí prevzali poškodeného z cely policajného zaistenia za účelom predvedenia pred sudcu a mali

vykonávať jeho stráženie až do jeho návrhu do danej cely. Pretože Policajný zbor a ani jeho útvary
nemajú právnu subjektivitu, je teda v danom prípade pasívne vecne legitimované Ministerstvo vnútra
SR, rozpočtová organizácia, IČO: 00151866, t. j. žalovaný 2/. Žalovaný 2/ bol pritom stranou v priebehu
celého tohto sporového konania, keď ako konštatoval dovolací súd, žalobcovia už v samotnej žalobe
označili dva subjekty - jednak Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo vnútra a jednak samotné

Ministerstvo vnútra. Ministerstvu vnútra SR boli v konaní doručené všetky podania a rozhodnutia súdu,
ministerstvo malo možnosť sa v spore vyjadriť, keď podania adresované súdu sú písané v jeho mene
a malo možnosť sa prostredníctvom svojho zástupcu zúčastniť aj nariadeného pojednávania. Z tohto
dôvodu nebolo potrebné v odvolacom konaní opakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie
a nakoľko odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie iba z dôvodu odlišného právneho

posúdenia otázky pasívnej vecnej legitimácie v danom spore, nebolo potrebné vykonať ohľadom tejto
otázky odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP á contrario).

47.Kopakovanejodvolacejnámietkežalovanéhospočívajúcejvtom,žesúdmalprekročiťžalobnýnávrh
žalobcov, keď sa títo domáhali prisúdenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 250.000 eur spoločne a

nerozdielne (solidárne), avšak súd priznal samostatne každému zo žalobcov sumu 5.000 eur; poukazuje
odvolací súd na svoj záver vyslovený už v predchádzajúcom odvolacom rozhodnutí, teda že súd nie
je viazaný návrhom žalobcov, aby žalovanému bola uložená povinnosť na plnenie žalobcom spoločne
a nerozdielne. Ak súd zistí, že v konkrétnej veci nejde o spoločnú zodpovednosť, nič mu nebráni, aby
rozhodol o plnení delenom. Posúdenie otázky, o aký druh záväzku medzi žalobcami a žalovaným ide

podľa hmotného práva, je vecou súdu. O prekročenie žalobného návrhu by išlo v prípade, ak by súd
priznal žalobcom spolu viac než žiadali, teda v danom prípade, ak by im prisúdil viac ako 250.000
eur a o priznaní niečoho iného by sa dalo hovoriť vtedy, ak by súd namiesto žiadaného peňažného
zadosťučinenia priznal inú formu zadosťučinenia.

48. K námietke žalovaného ohľadom stanovenia jeho 50 % miery spoluzavinenia za nedôvodnú, keď
mal za to, že konanie samotného poškodeného bolo tak závažného charakteru, že konzumovalo
všeobecnú prevenčnú povinnosť žalovaného 2/, odvolací súd uvádza, že v tomto ohľade sa plne
stotožňuje s posúdením miery spoluzavinenia poškodeného a žalovaného 2/ súdom prvej inštancie,
nakoľko je pravda, že poškodený sa dopustil nečakaného úmyselného konania s následkom straty

svojho života, avšak v prípade dodržania prevenčnej povinnosti žalovaným 2/, resp. príslušníkov PZ,
ktorí zabezpečovali jeho eskortu, teda že by poškodenému počas rozhodovania súdu o väzbe nezložili
putá a okná miestnosti do ktorej ho predviedli by nebolo možné prekonať, by k príslušnému škodlivému
následku nedošlo. Poškodený sa pritom v danej miestnosti nenachádzal dobrovoľne, bol obmedzený
na osobnej slobode a bol teda vystavený stresovej situácii. Za týchto okolností bolo povinnosťou

príslušníkov PZ, ktorí nad ním vykonával dohľad, zabezpečiť jeho prostredie tak, aby si s použitím
vecí, ktoré tam boli k dispozícii nemohol poškodiť zdravie, prípadne siahnuť život. Miera spoluzavinenia
žalovaného 2/ v rozsahu 50 %, bola teda stanovená súdom prvej inštancie vzhľadom na okolnosti
daného konkrétneho prípadu správne.

49. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou
argumentáciou žalovaného, bolo s ohľadom na odlišný záver ohľadom pasívnej vecnej legitimácie
v danom spore potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP v jeho vyhovujúcich výrokoch
I. a II. zmeniť tak, že voči žalovanej 1/ sa žaloba v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za zásahdo osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ ako nedôvodná zamieta, avšak predmetný nárok bol žalobcom
1/ a 2/ priznaný voči v tejto časti konania pasívne vecne legitimovanému žalovanému 2/ tak, že žalovaný
2/ je povinný zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sumu 5.000 eur a žalobkyni 2/

sumu 5.000 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

50. Podľa § 396 ods. 1, 2 a 3 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie (ods. 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie (ods. 2). Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(ods. 3).

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. O náhrade trov celého konania, t. j. prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania,

v časti nároku o náhradu nemajetkovej ujmy, rozhodol odvolací súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP, podľa
§ 396 ods. 1, 2 a 3 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia si tento nárok uplatnili zároveň voči
dvom subjektom, avšak úspešní ohľadom tohto nároku boli iba voči žalovanému 2/, keď žaloba bola
voči žalovanej 1/ v tejto časti zamietnutá. Odvolací súd preto vzhľadom na celkový výsledok konania
priznal v celom rozsahu úspešnej žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej

ujmy voči žalobcom 1/ a 2/ v plnom rozsahu. Zároveň priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému 2/
nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu, keďže vo vzťahu k nemu
boli naopak žalobcovia plne procesne úspešní. Žalobcov bolo potrebné vo vzťahu k žalovanému 2/
považovať za plne procesne úspešných, keďže mali plný procesný úspech čo do základu uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého výška priznaného plnenia potom závisela od úvahy súdu,

z ktorého dôvodu nižšia suma priznaného peňažného plnenia neznamená ich procesný neúspech.

53. O výške náhrady trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy (prvoinštančného, odvolacieho
i dovolacieho) v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).