Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-1S/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200062
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:8021200062.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov

senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a Mgr. Michala Magura, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpeného JUDr. Kišeľak, s.r.o. so sídlom Weberova
8, 080 01 Prešov, IČO: 53 916 425 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR so sídlom Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
558922/2020 z 03.12.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 558922/2020 z 03.12.2020 z 03.12.2020 a rozhodnutie
Daňového úradu v Prešove č. 366301/2020 zo 06. augusta 2020 a vec v r a c i a žalovanému na

ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 366301/2020 zo 06. augusta 2020 (ďalej aj ako „správca dane“ a
„rozhodnutie správcu dane“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi
rozdiel dane určenej podľa pomôcok v sume 76 464,77 eur na dani z príjmov fyzickej osoby (ďalej aj
„DPH“) za zdaňovacie obdobie 2011.
Daň vyrubená ročným zúčtovaním a podaným daňovým priznaním (opravným) 1 884,81 eura, daň

určená správcom dane 78 349,58 eura, rozdiel dane 76 464,77 eura s tým, že daň je splatná do 15
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Prešov vedený
v Štátnej pokladnici.

2. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov vyplýva,
že daňový subjekt (ďalej aj „žalobca“) podal dňa 02.04.2012 správcovi dane daňové priznanie k dani
z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011, v ktorom uviedol príjmy podľa § 6 zákona č.

595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a to z prenájmu vo výške 34 564,31
eura, k tomuto výdavky vo výške 31 896,73 eura, ako aj príjmy podľa § 8 citovaného zákona z predaja
nehnuteľností vo výške 422 000 eura a k tomu výdavky vo výške 421 000 eura. Správca dane za
účelom preverenia týchto údajov, ktoré žalobca v daňovom priznaní priznal, mu zaslal Oznámenieo výkone daňovej kontroly č. 9701402/5/3953901/2013/PoMa z 27.08.2013 na dani z príjmov fyzickej
osoby za rok 2011, so začiatkom daňovej kontroly dňa 27.08.2013, doručené žalobcovi 06.09.2013.
Nakoľko žalobca a ani jeho právny zástupca nepredložili v stanovej lehote žiadne doklady potrebné k

výkonu kontroly správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok s tým, že Oznámenie o určovaní
danepodľapomôcokč.9700402/5/189689/2014/POMazodňa16.01.2014doručilprávnemuzástupcovi
žalobcu. Určovanie dane podľa pomôcok sa začalo 31.01.2014, t. j. nasledujúci deň po doručení
oznámenia. Správca dane vyhotovil Protokol o určení dane podľa pomôcok č. 2117089/2015 zo dňa
04.11.2015, ktoré spolu s výzvou na vyjadrenie k protokolu prevzal žalobca 11.11.2015, ktorého dňa

bolo ukončené určovania dane podľa pomôcok. Dňa 02.12.2015 doručil žalobca vyjadrenie k protokolu,
ktoré bolo prejednané so správcom dane 09.05.2016 a 26.05.2016. Správca dane následne na základe
protokolu vyrubil žalobcovi daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v sume 76
485,43 eur a z toho vyplývajúci rozdiel dane v sume 75 788,56 eur rozhodnutím zo dňa 07.06.2015
č. 103295446/2016, proti ktorému sa žalobca odvolal. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 05.09.2016 č.
103831743/2016 jeho odvolaniu nevyhovel a potvrdil rozhodnutie správcu dane. Žalobca podal na

Krajský súd v Prešove správnu žalobu voči tomuto rozhodnutiu správcu dane a žalovaného a Krajský
súd v Prešove rozsudkom č.k. 4S/43/2016-61 zo dňa 30.05.2017 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa
05.09.2016. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/2/2018 zo dňa 26.03.2019 tak, že rozsudok Krajského
súdu v Prešove zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove opätovne vo veci

rozhodol rozsudkom č. k. 4S/6/2019-31 zo dňa 05.11.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 14.01.2020
tak, že zrušil opätovne rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný dňa 18.05.2020 rozhodnutím č. 100909766/2020 zrušil rozhodnutie správcu dane Daňového
úradu Prešov č. 103295446/2016 zo dňa 07.06.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočného zistenia skutkového stavu.

Žalovaný v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že aj keď boli splnené podmienky pre určenie
dane podľa pomôcok v súlade s vysloveným právnym názorom správneho súdu nie je možné prehliadať
spornú skutočnosť, či žalobca skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľností a bolo teda
povinnosťou správcu dane postupovať podľa § 48 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov a prihliadnuť na zistené skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Uložil

správcovi dane povinnosť postupovať v súlade s názorom kasačného súdu a správneho súdu a
zohľadniť príjem daňového subjektu vzhľadom na vyjadrenia A. G. v súdnych konaniach vedených na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/57/2012 a 9C/124/2013 a ďalších, v ktorých poprel odovzdanie
peňazí daňovému subjektu.

3. Následne Daňový úrad Prešov, tak ako je to uvedené v ods. 1 rozsudku rozhodol opätovne
rozhodnutím č. 366301/2020 zo 06. augusta 2020 a vyrubil žalobcovi rozdiel dane určenej podľa
pomôcok v sume 76 464,77 eur na dani z príjmov fyzickej osoby (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie
2011. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca podal odvolanie zo dňa 15.09.2020, v ktorom poukázal
na závery rozsudkov tak kasačného, ako aj Krajského súdu v Prešove vyššie označených s tým, že

správca dane pri vydaní napadnutého rozhodnutia nerešpektoval závery a povinnosti, ktoré mu boli
uložené rozhodnutím žalovaného a takisto nerešpektoval názory týchto súdov a týmto postupom došlo
k opätovnému podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mali
v daňovom konaní za následok vydanie nezákonného rozhodnutia správcom dane. Ďalej namietal,
že správca dane sa nevysporiadal s povinnosťami, ktoré mu boli uložené žalovaným ako aj vyššie

označenými rozsudkami a ako dôsledne si splnil zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 48 ods. 5
Daňového poriadku, podľa ktorej pri určovaní dane podľa pomôcok je povinný správca dane prihliadnuť
tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt aj keď ním neboli uplatnené.
Namietal, že správca dane vydal napadnuté rozhodnutie v zrejmom rozpore so závermi súdov o tom,
že pri svojom rozhodovaní musí zohľadniť skutočnosť, že daňový subjekt skutočne nedosiahol príjem

z predaja a prenájmu nehnuteľností vzhľadom na vyjadrenia v konaniach vedených na Okresnom súde
Prešovpodsp.zn.17C/57/2012a9C/124/2013,kdepoprelvýslovneA.G.odovzdaniepeňazížalobcovi,
ktorý v dôsledku toho nemohol a ani nezaznamenal v majetkovej sfére žiaden prírastok. Ďalej namietal,
že správca dane si zabezpečil do daňového konania ďalší dôkaz, ktorého zabezpečenie daňovému
subjektu neoznámil a to dotaz na Okresný súd Prešov vo vzťahu k súdnym konaniam vedeným pod sp.

zn. 9C/124/2013, 17C/157/2012 a 11C/308/2013 o stave konaní, a žalobca teda nemal možnosť sa k
tomuto dôkazu vyjadriť a ani sa s ním oboznámiť, čím došlo k nezákonnému zásahu do jeho procesných
práv. Tiež namietal nesprávne závery správcu dane týkajúce sa poukázania peňazí na bankový účet
VEKA Slovakia s.r.o. a teda, že správca dane žiadnym rozumným spôsobom pred prijatím záverov vnapadnutom rozhodnutí nepreukázal, aby daňový subjekt dostal akýkoľvek príjem z predaja, či prenájmu
nehnuteľností a nie je spravodlivo možné požadovať od neho aby preukazoval to, že príjem nedostal
a nútiť ho preukazovať niečo, čo sa nestalo a vyvracať prezumpciu prijatú správcom dane. Namietal na

záver, že sa správca dane odklonil v napadnutom rozhodnutí od názorov správneho a kasačného súdu
a preto mal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tento odklon presvedčivo odôvodniť čo neučinil
a preto namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia.

4. O odvolaní rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. 558922/2020

z 03.12.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a odvolaniu nevyhovel a rozhodnutie správcu dane
potvrdil.

5. Žalovaný potom, čo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zopakoval priebeh administratívneho
konania k jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:

Nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku týkajúcu sa tvrdenia daňového subjektu, že správca
dane pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia nerešpektoval závery žalovaného v rozhodnutí č.
100909766/2020 zo dňa 18.05.2020 a správneho a kasačného súdu a to z dôvodu, že zo skutkového
stavu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia č. 103295446/2016
zo dňa 07.06.2016 nepostupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu, ktorý vychádzal z

rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/ 2/2018 zo dňa 26.03.2019 a zaoberal sa otázkou, či daňový
subjekt skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľností. Vo vyrubovacom konaní prihliadol
správca dane na okolnosť, z ktorej mohli pri určovaní dane podľa pomôcok vyplynúť pre daňový subjekt
výhody aj keď ním neboli uplatnené. Prihliadol na pri určení výdavkov súvisiacich s príjmom podľa § 8
ods. 1 písm. b) zák. č. 595/2003 Z. z. na kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 06.10.2008, uzavretú medzi

predávajúcim A. H. G. a kupujúcim – žalobcom, predmetom ktorej bol predaj pozemkov v sume 1 550
000 Sk (51 450,57 eur) zapísaných na LV číslo XXXX k.ú. F., na základe ktorej bol dňa 18.11.2008
uskutočnený vklad do katastra nehnuteľností o čom svedčí aj výpis LV, podľa ktorého sa stal jediným
vlastníkom týchto pozemkov žalobca. Podľa zistenia správcu dane daňový subjekt do roku 2011 predal
pozemky zapísané na tomto LV a predaj sa uskutočnil na základe kúpnej zmluvy č. 486/6353/2011 zo

dňa 07.06.2011 uzavretej medzi predávajúcim žalobcom zastúpeným A. H. G. a kupujúcim - Slovenská
správaciestBratislavasdohodnutoukúpnoucenouvovýške422000eur.Vkúpnejzmluvebolouvedené
číslo účtu vedené v Tatrabanke a.s., na ktorý kupujúci uhradil 02.11.2011 predávajúcemu žalobcovi
dohodnutú kúpnu cenu. Kupujúci Slovenská správa ciest sa stal právoplatným vlastníkom nehnuteľností
zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (rozhodnutie Správy katastra Prešov zo dňa

30.08.2011 V 4366/11). Keďže predávajúci žalobca tieto nehnuteľnosti vlastnil menej ako 5 rokov tak
príjem z ich predaja je v zmysle § 8 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 9 ods. 1 písm. a) zákona č.
595/2003 Z. z. v neskorších predpisov zdaniteľným príjmom. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že
daňový subjekt predal tieto nehnuteľnosti kupujúcemu, ktorý za predaj uhradil kúpnu cenu vo výške 422
000 eur na účet, ktorý bol uvedený v kúpnej zmluve pre partnera žalobcu a získal tým príjem z predaja

nehnuteľnosti, ktoré aj v daňovom priznaní k dani z príjmov za rok 2011 uviedol a ktorý bol aj predmetom
daňovej kontroly. Tvrdenie daňového subjektu o tom, že daňové priznanie síce podpísal, ale jeho obsah
nepoznal považuje žalovaný za účelové, ktoré nemá vplyv na rozhodnutie vo veci a nebolo povinnosťou
daňových orgánov sa týmito námietkami zaoberať. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že
daňový subjekt zaznamenal vo svojej majetkovej sfére príjem vo forme preddavku na účte, ktorý uviedol

v kúpnopredajnej zmluve ako účet, na ktorý má byť jeho príjem z predaja nehnuteľností vo výške 422
000 eur pripísaný.

6. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že zo spisového materiálu tiež vyplýva, že žalobca
zastúpený I. G. prenajal v roku 2011 pozemky zapísané na LV č. XXXX nájomcovi Slovenskej správe

ciest na základe nájomnej zmluvy uzavretej dňa 08.11.2011 pod č. 1146/6353/2011. Nájomné bolo
dohodnuté v celkovej výške 35 364,51 eur. Zo zistenia správcu dane bolo preukázané, že k prenájmu
pozemkov došlo a nájomné vo výške 35 564,51 eur uhradil nájomca prenajímateľovi - žalobcovi dňa
09.12.2011 (výpis č. 230). Úhrada sa podľa vyjadrenia Slovenskej správy ciest uskutočnila na iný účet
ako bol uvedený v nájomnej zmluve z dôvodu, že žalobcu už mali v evidencii zmlúv a systém vytvoril

prevodný príkaz na číslo účtu, ktorý bol v tejto zmluve uvedený. Žalobca teda rovnako ako pri predaji
nehnuteľnostitakajpriprenájmepozemkovzaznamenalvosvojommajetkuprírastok,zaplateniektorého
si po nezhodách s I. G. uplatnil v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 11C/308/2013 s tým, že žalovanýuviedol, že v tomto súdnom konaní ide o občianskoprávne spory, ktoré nie sú predmetom daňového
konania.

7. K námietke žalobcu, že správca dane len formálne doplnil skutkový stav o dopyt na Okresnom súde
Prešov, kde si preveroval stav vyššie označených súdnych konaní v občianskoprávnych veciach a že mu
neoznámil zabezpečenie ďalšieho dôkazu a preto nemal možnosť sa k nemu vyjadriť čím boli porušené
jeho procesné práva žalovaný uviedol, že daňový poriadok neukladá správcovi dane povinnosť, aby
pri určovaní dane podľa pomôcok informoval daňový subjekt o pomôckach, ktoré v konaní použil.

Správca dane spísal úradný záznam dňa 13.07.2020 a z telefonického rozhovoru so zamestnankyňou
informačnéhocentraOkresnéhosúduPrešov,ktorýmsipreverovalstavtýchtosúdnychkonaní,vktorých
boli riešené vlastnícke práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV XXXX a o zaplatenie sumy 422 000
eur s prídl., z ktorého úradného záznamu vyplýva že konanie vedené pod sp. zn. 17C/57/ 2012 nebolo
právoplatne skončené, konanie vedené pod sp. zn. 9C/124/2013 je prerušené a konanie vedené pod
sp. zn. 11C/ 308/2013 bolo zastavené a je právoplatne v archíve. Žalovaný poukázal na ustanovenie

§ 49 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt nie je oprávnený sa vyjadrovať k
skutočnostiam, ktoré sú predmetom iných konaní pred súdmi a navrhovať prerušenie konania o určení
dane podľa pomôcok do skončenia súdneho konania, ktoré má podľa jeho názoru vplyv na určenie dane.
Ak takýto návrh daňový subjekt podá, nemá mu správca dane vyhovieť a preto neakceptoval jeho návrh
na prerušenie daňového konania do skončenia konania na Okresnom súde Prešov o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy, na základe ktorej mal daňový subjekt nadobudnúť nehnuteľnosti, z ktorých predaja, resp.
nájmu podľa vlastného daňového priznania nadobudol v roku 2011 príjem. O možnosť preukazovania
rozhodujúcich skutočností sa v danom prípade pripravil sám daňový subjekt, ktorý svojou vlastnou
pasivitou neumožnil vykonanie daňovej kontroly. Žalovaný skonštatoval, že správca dane v tomto konaní
vychádzal z právneho stavu platného v roku 2011 a pri určení dane podľa pomôcok postupoval v súlade

s Daňovým poriadkom a nebol oprávnený čakať na budúce výsledky súdnych konaní. Správca dane,
ktorý vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s právnym názorom kasačného a správneho súdu,
ako aj odvolacieho orgánu a preveroval v súvislosti s predmetom dane z príjmov okolnosti, z ktorých by
pre daňový subjekt mohli vyplynúť výhody zistil, že došlo k reálnemu predaju nehnuteľností Slovenskej
správe ciest, ktorá kúpnu a nájomnú cenu vyplatila podľa stále platných zmlúv. Žalobca zaznamenal vo

svojej majetkovej sfére prírastok tak, ako je to uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane a na
prípadné výsledky civilných súdnych konaní, na ktoré poukazuje žalobca nebolo možné v tomto konaní
prihliadnuť z dôvodu, že tieto neboli právoplatne skončené, boli prerušené, resp. boli zastavené a sú
právoplatne v archíve.

8. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na stanovisko žalovaného na jeho dopyt, že do základu dane
vstupuje iba prijatý príjem v príslušnom zdaňovacom období žalovaný k tomuto uviedol, že v odpovedi
na dopyt informácie v intenciách zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, avšak žalobca
v daňovom konaní podľa zisteného skutkového stavu ničím nevyvrátil, že nedosiahol sporný príjem z
predaja a prenájmu pozemkov.

9. Na záver žalovaný zdôraznil, že považuje námietky žalobcu za neopodstatnené, že správca dane
správne dodržal zákonný postup v zmysle § 48 a § 49 Daňového poriadku z dôvodu, že daňový subjekt
neumožnil vykonať daňovú kontrolu a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s právnym názorom
odvolacieho orgánu, ktorý vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/2/2018 zo dňa

26.03.2019 a zaoberal sa otázkou, či daňový subjekt skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu
nehnuteľností a na základe toho rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie správcu dane.

II.
Konanie pred správnym súdom

10. Žalobca podal na Krajský súd v Prešove dňa 15.02.2021 elektronicky správnu žalobu podľa § 177 a

nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „SSP“) na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutiu žalovaného č. č. 558922/2020 z 03.12.2020 v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Prešov č. 366301/2020 zo 06.08.2020 a navrhol, aby správny súd rozhodnutia daňových orgánov
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.11. V správnej žalobe žalobca namietal, že rozhodnutia oboch správnych orgánov sú nezákonné,
nesprávne a predčasne vydané, vykazujúce prvky svojvôle prejavujúce sa aj v ich arbitrárnosti.

Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov nerešpektovali právne záväzné názory
správnych súdov, ktorými boli tieto orgány viazané pri svojej rozhodovacej činnosti, tak ako sa to už
prejavilo aj v správnych konaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých správnych rozhodnutí.
Namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami zo dňa 15.09.2020
pri súčasnom vyvodení nesprávnych právnych záverov z aplikovaných ustanovení Daňového poriadku.

Poukázal na to, že v tomto prípade sa jedná už v poradí o druhé rozhodnutie správneho orgánu správcu
dane, ktorý mu opätovne vyrubil rozdiel dane a to aj napriek právnym záverom vyplývajúcim z rozhodnutí
správneho súdu a kasačného súdu, ako aj v rozpore s druhým rozhodnutím žalovaného, ktoré bolo
doplnené jasnými, určitými a zrozumiteľnými záväznými pokynmi ako má správca dane v rámci vydania
druhého rozhodnutia postupovať. Poukázal na to, ako vymedzil žalovaný dôvody zrušenia druhého
rozhodnutia správcu dane na str. 9. rozhodnutia zo dňa 18.05.2020.

12. Ďalej žalobca poukázal na bod 19 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžfk/2/2018 zo dňa 26.03.2019 ako aj na bod 90 rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4S/6/2019
zo dňa 05.11.2019 a zdôraznil, že absolútne nezohľadnenie právnych názorov, ktoré boli vyjadrené v
oboch týchto súdnych rozhodnutiach, ako aj nedodržanie procesného postupu správcom dane Daňovým

úradom Prešov, ktorý mu bol uložený aj žalovaným v jeho druhom rozhodnutí namietal aj vo svojom
odvolaní. Jeho odvolacie námietky vôbec neboli zohľadnené v napadnutom rozhodnutí žalovaným a
k týmto sa žalovaný len stroho a nie ešte právne uspokojivo vyjadril a navyše, tak aby aspoň po
formálnej stránke bolo splnené, že tieto úplne neodignoroval. Poukázal aj na to, že sa tým, že žalovaný
potvrdil napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane tak de facto a de iure potvrdil len ten istý

právny názor a záver, ktorý bol vyjadrený v prvom rozhodnutí správcu dane, ktoré sám žalovaný svojím
druhým rozhodnutím zrušil a to všetko navyše, ako keby toto ním opakovane namietané nesprávne
právne posúdenie týchto správnych orgánov pred vydaním touto žalobou napadnutého rozhodnutia,
úplne nevyvrátili názory tak správneho súdu, ako aj kasačného. Ďalej uviedol, že prvostupňový správny
orgán vychádzal zo skutkového stavu, ktorý od momentu jeho prvého rozhodnutia zo dňa 07.06.2016

len formálne doplnil o dopyt Okresného súdu Prešov vo vzťahu k súdnemu konaniu vedenému pod
sp. zn. 17C/57/2012, ktorým bolo zistené čo bolo totožné aj ku dňu 07.06.2016 a teda, že toto súdne
konanie je vedené a nie je toho času právoplatne skončené na okresnom súde, ako aj dopytom na
vo vzťahu k súdnemu konaniu vedenom pod sp. zn. 9C/124/2013, ktorým bolo tiež zistené, že toto
konanie k 07.06.2016 tiež nie je právoplatne skončené, ale je prerušené do skončenia súdneho konania

vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/57/2012. Zároveň doplnil dokazovanie vo vzťahu
k súdnemu konaniu vedenému pod sp. zn. 11C/308/2013, ktorým zistil čo bolo totožné aj ku dňu
07.06.2016, že toto konanie bolo zastavené z dôvodu, že daňový subjekt nezaplatil súdny poplatok za
podanie žaloby aj napriek jeho čiastočnému oslobodeniu od povinnosti tento poplatok zaplatiť. Poukázal
na to, že tieto skutočnosti o stave týchto súdnych konaní boli známe správnemu a kasačného súdu

v čase vydania meritórnych rozhodnutí a za tohto daného stavu boli vydané rozsudky s právnymi
závermi a povinnosťami pre správcu dane, ktoré však tieto nerešpektoval pri vydaní svojho v poradí
už druhého rozhodnutia, a ktoré boli navyše právnymi názormi týchto oboch súdov potvrdené a aj
žalovaným v jeho rozhodnutí napadnutom touto žalobou. Z tohto dôvodu žalobca považuje napadnuté
rozhodnutie žalovaného za nezákonné a nesprávne, keďže žalovaný svojím rozhodnutím nezákonne

„formálne prikryl“ a potvrdil nezákonné rozhodnutie správcu dane a jeho nesprávny úradný postup
pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, ktorý spočíval výlučne vo formalistických dopytoch na súd
o stave súdnych konaní pri zistení nezmeneného status quo týchto súdnych konaní pri prehliadaní
nezohľadnenia záverov rozhodnutí kasačného a správneho súdu a pokynov žalovaného uložených
Daňovému úradu Prešov v jeho poradí druhom rozhodnutí a pri prijatí úplne opačného záveru o daňovej

povinnosti žalobcu než bol záver, ktorý už raz bol prijatý právoplatnými rozhodnutiami súdov.

13. Žalobca poukázal na to, že k jeho odvolacej námietke spočívajúcej v tom, že prvostupňový orgán
vydal rozhodnutie napadnuté rozhodnutie v zrejmom rozpore so závermi súdov o tom, že pri svojom
rozhodovaní správca dane musí zohľadniť skutočnosť, že daňový subjekt skutočne nedosiahol príjem

z predaja a prenájmu nehnuteľností vzhľadom aj na vyjadrenia H. G. v súdnom konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/57/2012 a sp. zn. 9C/142/2013 a ďalších, v ktorom A. G.
poprel výslovne odovzdanie peňazí žalobcovi, ktorý v dôsledku toho tak nemohol a ani nezaznamenal
skutočne vo svojej majetkovej sfére žiaden prírastok. Žalovaný na strane 12 napadnutého rozhodnutialen formálne uviedol , že „...správca dane v konaní za zdaňovacie obdobie 2011 vychádzal z právneho
stavu platného v roku 2011, pri určení dane podľa pomôcok postupoval v súlade s právnym názorom
kasačného a správneho súdu, ako aj odvolacieho orgánu, a preveroval v súvislosti s predmetom

dane z príjmov okolnosti, z ktorých by pre daňový subjekt mohli vyplynúť výhody, zistil, že došlo k
reálnemu predaju nehnuteľností v Slovenskej správe ciest, ktorá kúpnu a nájomnú cenu vyplatila podľa
stále platných zmlúv. A. B. zaznamenal vo svojej majetkovej sfére prírastok tak, ako je to uvedené v
odôvodnení rozhodnutia správcu dane.“ Navyše bez akejkoľvek opory v objektívnom práve, či aspoň
akéhokoľvek odkazu na súvisiace ustanovenia Daňového poriadku dodáva „na prípadné výsledky

civilných súdnych konaní, na ktoré poukazuje daňový subjekt nebolo možné v tomto konaní prihliadnuť
z dôvodu, že tieto neboli právoplatne ukončené, boli prerušené, resp. boli zastavané a sú právoplatne v
archíve.“ K tomuto názoru žalovaného žalobca uviedol, že tak dôkazy, ako aj výsledky týchto súdnych
konaní predstavujú tie okolnosti, z ktorých pre žalobcu ako daňový subjekt a účastníka daňovej kontroly
môžu vyplývať výhody, ktoré je správca dane povinný zohľadniť v rámci vydávania svojho rozhodnutia
a ktoré by súčasne privodili iný záver než ten, ktorý správca dane opakovane prijal v rozpore s názormi

súdov a že jeho argumentácia je v súlade so závermi rozsudkov kasačného a správneho súdu.

14. Žalobca v tejto súvislosti citujúc ustanovenia § 24 Daňového poriadku poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/10/2012 týkajúci sa rozloženia dôkazného bremena. Poukázal na to,
že žalovaný prijal záver o neunesení údajného dôkazného bremena žalobcom ako daňovému subjektu

a účastníka daňového konania, keď tento nepreukázal opak toho čo správca dane prezumoval a teda,
že nepreukázal neexistenciu určitej právnej skutočnosti a to nerozširovanie svojho majetku, čo je v
rozpore so súdnymi rozhodnutiami: uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa
24.02.2010, rozsudkom NS SR sp. zn. 6 Cdo/81/2010 z 31. mája 2010 a Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 22 Cdo/3108/2010 zo dňa 26.02.2013 o tom, že od účastníka nemožno spravodlivo požadovať,

aby preukazoval nejestvujúcu skutočnosť, ale aj v ustálenom preukázanom skutkovom stave, ktoré si
súdy oboch inštancií osvojili pri preskúmavaní zákonnosti skorších rozhodnutí žalovaného vydaných
voči žalobcovi a teda, že žalobca neprijal finančné prostriedky ani z predaja nehnuteľnosti a ani z nájmu
nehnuteľností a nerozšíril si svoju majetkovú sféru. Súdy takto na základe týchto skutkových zistení
vyslovili zásadný a záväzný právny názor, že predmetom dane z príjmu môže byť len ten príjem, ktorý

daňový subjekt skutočne dosiahol, pričom ide nepochybne o okolnosť, z ktorej môžu pri určovaní dane
podľa pomôcok vyplynúť pre daňový subjekt výhody a na tieto bol správca dane povinný prihliadnuť a
ak by tak neurobil tak bol povinný aj pre tieto okolnosti rozhodnutie správcu dane zrušiť a vrátiť mu vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.04.2021 navrhol, aby súd žalobu zamietol s tým,
že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Pokiaľ ide o žalobné
námietky k týmto uviedol, že ich považuje za nedôvodné.

16. K námietke týkajúcej sa samotného vykonania daňovej kontroly u žalobcu za rok 2011 poukázal

na to, že zákonná podmienka na použitie § 48 Daňového poriadku bola u žalobcu jednoznačne
splnená, keďže im neumožnil vykonať daňovú kontrolu za rok 2011. Poukázal na to, že po zrušení
rozhodnutia zo dňa 07.06.2016 správca dane postupoval podľa právneho názoru odvolacieho orgánu v
rozhodnutí zo dňa 18.05.2020, ktorý vychádzal z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/2/2018
zo dňa 26.03.2019 ako aj Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4S/6/2019 zo dňa 05.11.2019 a v súlade

s týmito závermi sa zaoberal správca dane otázkou, či daňový subjekt skutočne dosiahol príjem z
predaja a prenájmu nehnuteľností. Daňový subjekt nepredložením dokladov znemožnil správcovi dane
vykonať daňovú kontrolu za rok 2011 a sám spôsobil nemožnosť preukazovať rozhodujúce skutočnosti
čo skonštatoval aj kasačný súd vo svojom rozsudku. Uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé,
že správca dane pre účely určenia dane podľa pomôcok použil pomôcky v súlade s § 48 ods. 3

Daňového poriadku a na základe toho zistil, že žalobca ako vlastník pozemkov vedených na LV č. XXXX
prostredníctvom splnomocnených zástupcov A. H. G. a I. G. predal pozemky SR - Slovenská správa
ciest za dohodnutú kúpnu cenu 422 000 eur. Takisto prenajal pozemky nájomcovi SR - Slovenská správa
ciest za sumu 35 564,51 eur. Správca dane takisto zistil, že kupujúci, resp. nájomca uhradil kúpnu cenu,
resp. za prenájom pozemkov na účet uvedený v zmluvách, ktorý patril spoločnosti VEKA Slovakia s.r.o.,

v ktorej spoločnosti v roku 2011 boli spoločníkmi žalobca a A. H. G..

17. Žalovaný ďalej uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane pri
určení dane použil pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo, ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňovéhosubjektu a v súlade s právnym názorom súdov prihliadal v zmysle § 48 ods. 5 Daňového poriadku
na skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Zdôraznil, že žalobca sám dobrovoľne
bez vyzvania správcu dane podal daňové priznanie, v ktorom deklaroval príjmy z predaja a prenájmu

nehnuteľností. Po začatí daňovej kontroly nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady
na základe, ktorých by bolo možné verifikovať pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní.
Zdôraznil, že povinnosť predloženia dokladov daňovému subjektu vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2
písm. d) Daňového poriadku, ako aj § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, nakoľko skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v daňovom priznaní

alebo v iných podaniach preukazuje práve daňový subjekt. Túto povinnosť si daňový subjekt nesplnil na
základe čoho teda správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Dokazovanie sa uskutočňuje
výlučne len v rámci daňovej kontroly, ku ktorej však v tomto prípade nedošlo, pretože vinou daňového
subjektu nebol umožnený výkon daňovej kontroly a v rámci určovania dane podľa pomôcok neprichádza
do úvahy dokazovanie. Tvrdenie žalobcu, že daňové priznanie podpísal, ale jeho obsah nepoznal, v
ktorom obsahu uviedol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľností považuje žalovaný za účelové a ktoré

nemá vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru smerodajnou skutočnosťou pri vyrubení dane
po jej určení podľa pomôcok je dobrovoľné podanie daňového priznania za rok 2011, v ktorom žalobca
priznal príjmy z predaja a prenájmu nehnuteľností, čo aj potvrdil vlastnoručným podpisom a preto zo
strany správcu dane nevznikol žiadny dôvod na jeho neakceptovanie.

18. Zdôraznil, že postupoval v zmysle § 74 ods. 5 Daňového poriadku a skúmal iba dodržanie zákonných
podmienok na určenie dane podľa pomôcok a čo sa týka súdnych konaní vedených na Okresnom súde
Prešov tak v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ide o občianskoprávne spory, ktoré nie sú predmetom
daňového konania a preto nebolo možné prihliadnuť na výsledky civilných súdnych konaní z dôvodu,
že podľa zistení správcu dane vo veci v odvolacom konaní tieto neboli právoplatne ukončené, boli

prerušené, resp. boli zastavené. Správca dane pri použití získaných pomôcok nezistil žiadne okolnosti,
z ktorých by vyplývali výhody pre daňový subjekt aj keď ním neboli uplatnené. Z tohto dôvodu považuje
žalovaný za nedôvodnú námietku žalobcu, že správca dane vydal rozhodnutie zo dňa 06.08.2020 v
zrejmom rozpore so závermi súdov o tom, že pri svojom rozhodovaní musí zohľadniť skutočnosť, že
daňový subjekt skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľností. Potvrdil, že takýto záver

tak Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd v Prešove nevyslovili ale uviedli, že nemožno prehliadať spornú
skutočnosť, či, nie „že“, čo v slovnom kontexte mení význam vety, žalobca naozaj dosiahol príjem z
prenájmu, resp. z predaja nehnuteľností, čo správca dane aj preveroval.

19. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena žalovaný poukázal na to,

že pri určovaní dane podľa pomôcok daňový subjekt nepreukazuje svoje tvrdenia alebo iné skutočnosti
dokazovaním, pretože v tomto konaní nedochádza k preverovaniu alebo zisťovaniu rozhodujúcich
skutočností pre správne určenie dane, ale k určeniu dane podľa pomôcok, pri ktorom správca dane
postupuje v súčinnosti s daňovým subjektom.

20. Následne žalobca v replike zo dňa 15.05.2021 zotrval na správnej žalobe a žalobných námietkach.
Poukázal na to, že pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného vo vyjadrení k podanej správnej žalobe tieto
skutočnostivňomuvedenéžalovanýmniesúspôsobiléprivodiťžalovanémuúspechvoznačenejprávnej
veci, ale predstavujú iba subjektívny výklad žalovaným dôvodov neplnenia záväzných právnych názorov
správneho súdu a kasačného súdu, pričom sa jedná o súdne rozhodnutia, ktoré boli v neprospech

žalovaného, keďže mu privodil zrušenie aj jeho rozhodnutí, ktorým prvýkrát nezákonne zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správcu dane. Poukázal na bod 19 rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2019 sp. zn. 1Sžfk/2/2018, ako aj na bod 90 rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 05.11.2019 sp. zn. 4S/6/2019, ktoré citoval a k tomuto uviedol, že je právne
neudržateľné, aby žalovaný nevyhodnotil v prospech žalobcu ako daňového subjektu skutočnosti, ktoré

boli podľa správneho a kasačného súdu rozhodné pri rozhodovaní o určenie nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného. Jedinou postrehnuteľnou reakciou žalovaného na právne závery kasačného a správneho
súdu bolo to, že tento označil prebiehajúce občianskoprávne konania za konania na výsledky, ktorých
nebolo z jeho strany možné prihliadnuť a preto neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by vyplývali
výhody pre daňový subjekt (posledný ods. na strane 4 vyjadrenia žalovaného). Pre úplnosť žalovaný

uviedol, že sa jedná o občianskoprávne spory, ktoré nie sú predmetom daňového konania. Na záver
žalobca zdôraznil, že daňové orgány v tomto konaní pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovali
vočinemukrajneformalisticky,naúkorjehopráv,resp.nezákonnýmzásahomdojehoprávakoúčastníka
daňového konania, keďže inak nie je možné vyhodnotiť výlučne formálne úkony daňového úradu predvydaním rozhodnutia, ktoré „prikryl“ žalovaný napadnutým rozhodnutím. Navrhol preto súdu, aby tento
vyhovela jeho správnej žalobe v celom rozsahu a priznal mu na právo na náhradu trov konania.

21. K replike (doručenej žalovanému 28.05.2021) sa žalovaný duplikou nevyjadril.

22. Žalobca doručil súdu dňa 04.11.2024 rozsudky: Okresného súdu Prešov č.k.
9C/124/2013-432 zo dňa 22.09.2022 právoplatný dňa 05.06.2024 v právnej veci žalobcu A. B. (žalobcu
aj v tomto konaní) proti žalovaným: 1/ A. H. G. a 2/ FC Group s.r.o. so sídlom Masarykova 13, 071 01

Michalovce, o zaplatenie sumy 422 000 eur s príslušenstvom, ktorým rozsudkom bola žaloba zamietnutá
a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania, a Krajského súdu v
Prešove č.k. 23C/7/2023-522 zo dňa 09.04.2024, ktorým rozsudkom bol potvrdený vyššie označený
rozsudok Okresného súdu Prešov. Žalobca znova poukázal na to, že povinnosťou daňových orgánov
v zmysle vyššie citovaných rozsudkov kasačného a správneho súdu bolo postupovať v súlade s ich
vysloveným právnym názorom a zohľadniť príjem daňového subjektu - žalobcu vzhľadom na vyjadrenie

A.G.vsúdnychkonaniachvedenýchnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.17C/57/2012a9C/124/2013
a ďalších, v ktorom A. G. poprel odovzdanie peňazí daňovému subjektu – žalobcovi. Znova poukázal na
bod 19 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/2/2018 z 26.03.2019, ako aj na
bod 90 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4S/6/2019 zo dňa 05.11.2019 s tým, že
ako vyplýva z týchto súdnych rozhodnutí tak spornou skutočnosťou má byť okrem iných aj tá, či žalobca

skutočne dosiahol príjem z nájmu alebo predaja nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť okrem iného vyplývala
aj z konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/126/2013, v ktorom sa žalobca
domáhal podanou žalobou voči A. H. G. žalovanému v 1. rade v tomto konaní ako prijímateľovi sumy
422 000 eur jej zaplatenia, resp. jej vrátenia. Poukazujúc na pripojené rozsudky Okresného súdu Prešov
a Krajského súdu v Prešove, z ktorých vyplýva podľa jeho názoru právoplatne judikatórne potvrdený

skutkový základ (z rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9C/124/2013-432 zo dňa 22.09.2022 (str. 16
bod č. 14, str. 17 bod č. 15.2, str. 4 ods. č. 5 a 6, str. 5 ods. 7 prvá veta a ods. 8, str. 6 ods. 14 druhá
veta rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 23C/7/2023-522 zo dňa 09.04.2024) a to, že sumu 422
000 eur z predaja nehnuteľností prijal vždy a jedine len H. G. (žalovaný v 1. rade v týchto konaniach)
a nikdy nie žalobca, čo vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu potvrdil aj sám H. G.. Z tohto dôvodu preto

žalobcu nikdy nemohla zaťažovať povinnosť zaplatiť daň z tejto sumy, keďže táto sa nikdy nedostala do
jeho majetkovej sféry a táto nikdy nepredstavovala a nemohla predstavovať majetkový príjem, z ktorého
by žalobca mal odviesť daň, a to aj v prípade jej určenia podľa pomôcok. Vzhľadom na uvedené preto
žalobca navrhol, aby súd jeho žalobe vyhovel. Toto podanie bolo doručené na vedomie aj žalovanému
dňa 07.11.2024.

23. Podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná
právomoc správnych súdov (t. j. aj v predmetnej veci). Vec bola náhodným výberom pridelená do senátu

3S a ďalej je vedená pod sp. zn. PO-1S/6/2021.

24. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v medziach
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou
(§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), na pojednávaní nariadenom dňa

21. novembra 2024, na ktorom účastníci konania zotrvali na svojich tvrdeniach rozhodol tak ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

25. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb.26. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

27. Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa
vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

28. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu
dane tieto povinnosti: d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá
osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme

požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov,
ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.

29. Podľa § 48 ods. 1 písm. d) zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový

subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

30. Podľa § 48 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, správca dane oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, ak
nastanú skutočnosti uvedené v odseku 1, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň

uvedený v oznámení. Určovanie dane podľa pomôcok vykoná správca dane, ktorý doručil daňovému
subjektu oznámenie podľa prvej vety.

31. Podľa § 48 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, správca dane je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii

alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny,
daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké
posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia
iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených v bankách
a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných

daňových subjektov.

32. Podľa § 48 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené
okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

33. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, o určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o určení dane podľa
pomôcok, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa
primerane vzťahuje § 47. Súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj súpis pomôcok, na

základe ktorých správca dane určil daň.

34. Podľa § 49 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných
podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr

do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane
podľa pomôcok. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.35. Podľa § 49 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doručenia protokolu o určení dane
podľa pomôcok podľa odseku 1.

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

36. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prvom rade súd zdôrazňuje, že
v tomto prípade boli splnené všetky podmienky pre určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 48 ods. 1
písm. d) Daňového poriadku a postup správcu dane bol správny, tak potom čo správca dane opakovane
vyzývalžalobcunapredloženiedokladovatietonepredložil,takpristúpilkurčeniudanezpríjmovfyzickej
osoby za rok 2011 podľa § 48 zákona č. 563/2009 Z. z. Tento záver jednoznačne vyplýva z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/2/2018 zo dňa 26.03.2019, ktorým tento zrušil

rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 4S/43/2016-61 zo dňa 30.05.2017 a vec vrátil Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.

37. Na druhej strane však v tomto rozsudku kasačného súdu vyslovil tento záväzný právny názor:

„19. Kasačný súd je však súčasne toho názoru, že ani pri určovaní dane podľa pomôcok nemožno
prehliadať spornú skutočnosť, či žalobca (napriek údajom, ktoré uviedol v priznaní k dani z príjmov za rok
2011, ktoré neskôr sám spochybnil) naozaj dosiahol príjem z prenájmu, resp. z predaja nehnuteľností,
teda či skutočne zaznamenal vo svojej majetkovej sfére prírastok, ktorý vyplynul zo zadovážených
pomôcok. V daňovom konaní bolo totiž zistené, že nájomnú, resp. kúpnu zmluvu k nehnuteľnostiam

uzavrel žalobca v zastúpení A. H. G., s ktorým vedie súdne spory, pričom nájomné a kúpnu cenu za
pozemky vo vlastníctve žalobcu (podľa údajov zapísaných do katastra nehnuteľností v čase uzavretia
zmlúv) poukázala Slovenská správa ciest na účet, ktorý patril spoločnosti VEKA Slovakia, s. r. o. V tej
síce boli v roku 2011 spoločníkmi A. H. G. a žalobca, avšak žalobca tvrdí, že žiadne finančné plnenie od
Slovenskej správy ciest z uvedených titulov nedostal, pretože s predmetným účtom disponoval A. H. G..

20. Táto otázka je podľa názoru kasačného súdu zásadná, pretože predmetom dane z príjmov môže
byť len príjem, ktorý žalobca skutočne dosiahol. Ide nepochybne o okolnosť, z ktorej môžu pri určovaní
dane podľa pomôcok vyplynúť pre žalobcu výhody a na tie by bol správca dane povinný prihliadnuť.

21. Z uvedených dôvodov postupoval kasačný súd podľa § 462 ods. 1 S.s.p. a zrušil rozsudok krajského
súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správny súd v intenciách právneho názoru
kasačného súdu (body 19, 20) vec opätovne posúdi, pričom prihliadne aj na prípadné výsledky civilných
súdnych konaní, na ktoré poukazoval žalobca.“

38. Následne Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom č.k. 4S/6/2019-31 zo dňa 05.11.2019 tak, že
zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. 103831743/2016 zo dňa 05.09.2016 a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. Krajský súd v zrušujúcom rozsudku uviedol:

„90. Správny súd, aj keď boli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok, v súlade s

vysloveným názorom kasačného súdu konštatuje, že pri určovaní dane podľa pomôcok nemožno
prehliadať spornú skutočnosť, či žalobca skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľnosti,
a teda bolo povinnosťou správnych orgánov postupovať podľa § § 48 ods. 3 Daňového poriadku a
prihliadnuť na zistené skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Takou skutočnosťou
je sporný príjem žalobcu z prenájmu a predaja nehnuteľnosti vzhľadom na konštatovania v rozhodnutí

Okresného súdu Prešov č. 17C/57/2012-98 a ďalších, napr. aj vyjadrenia A. G. v konaní Okresného
súdu Prešov sp. zn. 9C/124/2013, v ktorom poprel odovzdanie peňazí žalobcovi.

91. Predmetom dane z príjmu môže byť len príjem, ktorý žalobca skutočne dosiahol a jedná sa
nepochybne o okolnosť, z ktorej môžu pri určovaní dane podľa pomôcok vyplynúť pre žalobcu výhody,

a na tie bol správca dane povinný prihliadnuť.

92. Vzhľadom na uvedené správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) S.s.p. zrušil rozhodnutie
žalovaného z dôvodu, že tento nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k námietkamžalobcu uvedených vo vyjadrení k protokolu o určení dane podľa pomôcok a ďalej, že zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci a vec mu
podľa § 194 ods.4 S.s.p. vrátil na ďalšie konanie. Postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu

ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia.

93.Vďalšomkonaníbudepovinnosťoužalovanéhopostupovaťpodľauvedeného,postupovaťvsúlades
názorom kasačného súdu a správneho súdu, zohľadniť príjem žalobcu vzhľadom na vyjadrenia H. G. vo

veci Okresného súdu Prešov č. 17C/57/2012-98 a č 9C/124/2013 a ďalších, v ktorom poprel odovzdanie
peňazí žalobcovi a vo veci opätovne rozhodnúť.“

39. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nevyhovel odvolaniu žalobcu proti prvostupňovému
napadnutémurozhodnutiusprávcudaneatotopotvrdilpotom,čodospelkzáveru,žeodvolacienámietky
žalobcu sú nedôvodné a vyslovil názor, že správca dane postupoval v súlade s vyššie vyslovenými

právnymi názormi kasačného a správneho súdu, ako aj následne aj jeho ako odvolacieho orgánu
a preveroval okolnosti, z ktorých by pre daňový subjekt mohli vyplynúť výhody a zistil, že došlo
k reálnemu predaju nehnuteľností Slovenskej správe ciest, ktorá vyplatila kúpnu a nájomnú cenu podľa
stále platných zmlúv a teda žalobca zaznamenal vo svojej majetkovej sfére prírastok tak ako to správca
dane uviedol v napadnutom rozhodnutí s tým, že nebolo možné prihliadať na výsledky predmetných

civilných konaní, na ktoré poukazoval žalobca z dôvodu, že tieto neboli právoplatne skončené, boli
prerušené, resp. zastavené a sú právoplatne v archíve.

40. Prvostupňový správny orgán ako to aj uvádzal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj žalovaný
síce doplnil dokazovanie za účelom zistenia skutočností, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt

– žalobcu (t.j. či skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľností), avšak tak ako to aj
skonštatoval žalobca a s ktorým názorom sa stotožňuje aj súd, tento len opätovne zisťoval dotazmi na
Okresný súd Prešov v akom stave sú súdne konania vedené pod sp. zn. 17C/57/2012, 9C/124/2013
a 11C/308/2013, ktorých stav bol známy už v čase vydania vyššie označených rozhodnutí kasačného
a správneho súdu, ktorých vyslovené právne závery boli povinné daňové orgány rešpektovať už v čase

vydania v poradí ich druhého rozhodnutia, a ktoré boli navyše právnymi názormi týchto oboch súdov
potvrdené a aj žalovaným v jeho rozhodnutí napadnutom touto žalobou.

41. Predmetom dane z príjmu môže byť len príjem, ktorý žalobca skutočne dosiahol a jedná sa
nepochybne o okolnosť, z ktorej môžu pri určovaní dane podľa pomôcok vyplynúť pre žalobcu výhody, a

na tie bol správca dane povinný prihliadnuť. Pri určovaní dane podľa pomôcok dotknutý daňový subjekt
nepreukazuje svoje tvrdenia, či iné skutočnosti dokazovaním (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 5Sžf/57/2015), pretože v tomto konaní nedochádza k preverovaniu alebo zisťovaniu
rozhodujúcich skutočností pre správne určenie dane, ale k určeniu dane podľa pomôcok, pri ktorom
správca dane postupuje bez súčinnosti s daňovým subjektom (sp. zn. 8Sžf/11/2015), pričom daňovým

subjektom predložené doklady po začatí určovania dane podľa pomôcok môže správca dane použiť
ako pomôcky (sp. zn. 8Sžf/83/2015, 8Sžf/5/2015). Správca dane však má povinnosť prihliadnuť aj na
zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňový subjekt výhody, aj keď ním neboli uplatnené (§ 48 ods.
5 Daňového poriadku).

42. Správny súd, aj keď boli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok v súlade s vysloveným
názorom kasačného súdu konštatuje, že pri určovaní dane podľa pomôcok nemožno prehliadať spornú
skutočnosť, či žalobca skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľnosti, a teda bolo
povinnosťou správnych orgánov postupovať podľa § 48 ods. 3 Daňového poriadku a prihliadnuť na
zistené skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Takou skutočnosťou je sporný

príjem žalobcu z prenájmu a predaja nehnuteľností vzhľadom na konštatovania v rozhodnutí Okresného
súdu Prešov č.k. 17C/57/2012-98, ako aj vyjadrenia A. H. G. v konaní Okresného súdu Prešov sp.
zn. 9C/124/2013, v ktorom poprel odovzdanie peňazí žalobcovi, v ktorom konaní bolo právoplatne
rozhodnuté vyššie označeným rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 9C/124/2013-432 zo dňa
22.09.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 23Co/7/2023-522 zo dňa 09.04.2024

a žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 422 000 eura s prísl. (kúpna cena za predaj nehnuteľností vedených
na LV č. XXXXX k.ú. F.), ktorej zaplatenia sa domáhal proti A. H. G. a spol. bola zamietnutá. Predmetom
dane z príjmu môže byť len príjem, ktorý žalobca skutočne dosiahol a jedná sa nepochybne o okolnosť,z ktorej môžu pri určovaní dane podľa pomôcok vyplynúť pre žalobcu výhody, a na tie bol správca dane
povinný prihliadnuť.

43. Závery daňových orgánov v napadnutých rozhodnutiach týkajúcich sa toho, že žalobca zaznamenal
vo svojej majetkovej sfére prírastok, že nebolo možné prihliadnuť na výsledky civilných konaní, ako
aj, že daňový orgán postupoval v súlade s právnym záverom tak odvolacieho orgánu a kasačného
súdu nevyplýva zo žiadnych daňovými orgánmi zistených skutočností a jedná sa o predčasné a ničím
nepodložené závery.

44. Vzhľadom na to, že daňové orgány nepostupovali v súlade s vysloveným právnym názorom
kasačného a správneho súdu, keď aj napriek ich povinnosti zistiť skutočnosti, z ktorých vyplývajú výhody
pre daňový subjekt, t. j. či žalobca skutočne dosiahol príjem z predaja a prenájmu nehnuteľnosti, tak
správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce

pre riadne posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a
postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Súd vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie (§ 191 ods.4 SSP) s tým, že v ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného v zmysle §
191 ods. 6 SSP postupovať v súlade s názorom kasačného súdu (body 19, 20) a správneho súdu a zistiť,

či žalobca skutočne zaznamenal vo svojej majetkovej sfére prírastok z nájmu a predaja predmetných
nehnuteľností a následne tento príjem (výhody) žalobcu zohľadniť pri určovaní dane z príjmu za obdobie
roka 2011 s prihliadnutím na výsledky žalobcom označených civilných súdnych konaní (vyjadrenia A. G.
vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/57/2012 a závery v rozsudku č.k. 9C/124/2013-432 zo dňa
22.09.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 23Co/7/2023-522 zo dňa 09.04.2024)

a vo veci opätovne rozhodnúť.

45. Súd vyhodnotil ako nedôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že daňové priznanie za rok 2011 síce
podpísal, ale jeho obsah nepoznal z dôvodu, že je účelová a nemá vplyv na rozhodnutie vo veci. Daňové
orgány pri určovaní dani podľa pomôcok nemali povinnosť sa touto námietkou zaoberať.

46. Za dôvodnú považuje súd aj žalobnú námietku týkajúcu sa toho, že žalovaný prijal záver
o neunesení údajného dôkazného bremena žalobcom ako daňovému subjektu a účastníka daňového
konania z dôvodu, že tento nepreukázal opak toho čo správca dane prezumoval, t.j. že nepreukázal
neexistenciuurčitejprávnejskutočnostiatonerozširovaniesvojhomajetku.Súdsastotožňujestvrdením

žalobcu, ktorý poukazujúc na závery rozhodnutí súdov a to: uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/13/2009 zo dňa 24.02.2010, rozsudky NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010 a
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3108/2010 zo dňa 26.02.2013 uviedol, že od účastníka nemožno
spravodlivo požadovať, aby preukazoval nejestvujúcu skutočnosť.

47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania pred správnym súdom, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

48. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho
súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcichskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v
plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr
začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím
o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí

tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.