Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 7, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 24Sas/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106310
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Jitka Mlynarčíková, PhD.,

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106310.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Jitkou Mlynarčíkovou, PhD., LL.M.,

v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E. F. - B., zast.:
Mgr. Martina Pastier, advokátka, so sídlom Nábrežná 5, 968 01 Nová Baňa proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 15. 08. 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Na základe žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti zo dňa 11. 01. 2023 rozhodla Sociálna
poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom (ďalej len „orgán verejnej správy prvého stupňa“) rozhodnutím č.
2798/2023-ZH-DvN zo dňa 22. 05. 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že žalobca nemá
nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len

„základné nariadenie“).

2. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Banská Štiavnica žalobcu dňom 01. 01. 2023 zaradil do evidencie uchádzačov
o zamestnanie. Dňa 11. 01. 2023 si žalobca uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti na orgáne
verejnej správy prvého stupňa. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme
Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica potrebné

na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného
štátu Európskej únie - Švajčiarsko. Orgán verejnej správy prvého stupňa konštatoval, že v posledných
štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t.j. v období od 01.
01. 2019 do 31. 12. 2022) žalobca nepreukázal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti na území
Slovenskej republiky. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobca preukázal dobu poistenia
v nezamestnanosti od 01. 01. 2019 do 31. 12. 2022, t.j. 1 461 dní. Z vykonaného dokazovania ohľadom
zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku počas vykonávania

zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel orgán verejnej správy prvého
stupňa k záveru, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti
neukončildobupoisteniavnezamestnanostipodľaslovenskýchprávnychpredpisovapočasposledného
zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskejrepubliky, a preto sa na žalobcu čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia nevzťahuje a nie je možné
použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Žalobca sa na území
Švajčiarska zdržiaval od marca 2017 do decembra 2022, pričom posledný pracovný pomer žalobcu

trval od 01. 08. 2018 do 31. 12. 2022 a bol uzatvorený na dobu neurčitú u toho istého zamestnávateľa
s tým, že pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnanca. V období od 20. 10. 2022 do 31. 12.
2022 bol žalobca poberateľom nemocenskej dávky z tamojšieho sociálneho systému. Počas návratov
na územie Slovenskej republiky sa žalobca zdržiaval vo vlastnej nehnuteľnosti, ktorú renovoval. Žalobca
je rozvedený a bezdetný. Z pracovnej histórie žalobcu vyplýva, že sa prerušovanie zdržiaval na území

Rakúska od novembra 2012 do septembra 2015. Počas posledného zamestnania vo Švajčiarsku si
žalobca zamestnanie na území Slovenskej republiky nehľadal. Návraty žalobcu na územie Slovenskej
republiky každé 3 mesiace žalobca čiastočne zdokladoval a doložil čestnými vyhláseniami matky
a družky. Orgán verejnej správy prvého stupňa konštatoval, že úver z roku 2019 čerpaný žalobcom
na Slovensku na účel expedície do Himalájí, družka, s ktorou žalobca nežil v spoločnej domácnosti,
prerábanie nehnuteľnosti, sú menej významné ako skutočnosť, že žalobca mal stabilné zamestnanie

(v danom prípade) vo Švajčiarsku a prioritne sa orientoval na zahraničný pracovný trh. Centrum záujmov
a bydlisko žalobcu na Slovensku na základe uvedených skutočností nepovažoval orgán verejnej správy
prvého stupňa za zachované.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 21. 06. 2023, ktoré bolo doručené

orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 26. 06. 2023. Orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý
odvolaniu žalobcu nevyhovel, predložil vec žalovanej na rozhodnutie o podanom odvolaní. Žalovaná
(Sociálna poisťovňa, ústredie) o odvolaní žalobcu rozhodla rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa
15. 08. 2023 tak, že podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení odvolanie žalobcu v celom rozsahu
zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na § 104 ods. 1, 6 Zákona o sociálnom
poistení, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1
Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania
základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Ďalej uviedla, že v období posledných

štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalobca nepreukázal
žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy (vyžaduje sa doba
poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní). Dňa 18. 04. 2023 bol do informačného systému
Sociálnej poisťovne elektronicky importovaný formulár SED U002, v ktorom príslušná švajčiarska
inštitúcia osvedčila žalobcovi v bode 4 - obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej

činnosti od 01. 08. 2018 do 31. 12. 2022 (zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia), od 20. 10. 2022
do 31. 12. 2022 (obdobie pracovnej neschopnosti, ktoré je obdobím poistenia alebo sa považuje
za obdobie poistenia)a ďalej v bode 6 - dôvod ukončenia posledného zamestnania, ktorým bola výpoveď
podaná zamestnancom. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo posudzované zachovanie
väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných

informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom
v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žalobcu na účely posúdenia zachovania centra
záujmov (ďalej aj len „Vyhlásenie“). Žalobca sa v predchádzajúcom období zdržiaval na území Talianska
od novembra 2002 do marca 2004, na území Rakúska od novembra 2012 do decembra 2012 a opäť
od februára 2013 do septembra 2015 a naposledy na území Švajčiarska od marca 2017 do decembra

2022, t.j. spolu sa zdržiaval v zahraničí opakovane (prerušovane) takmer 10 rokov. V rámci hodnotenia
situácie žalobcu žalovaná posudzovala povahu a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti,
predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania
každej pracovnej zmluvy. Žalovaná uviedla, že žalobca bol naposledy na území Slovenskej republiky
povinne sociálne poistený u zamestnávateľa LB Plast s.r.o. od 06. 05. 2016 do 06. 10. 2016. Vo

Švajčiarsku mal celkovo uzatvorené 2 pracovné pomery u rôznych zamestnávateľov, ktoré na seba
bezprostredne nadväzovali. Posledný pracovný pomer bol u zamestnávateľa Blumer – Lehmann AG
od01.08.2018do31.12.2022nadobuneurčitúvpozíciitesár.Pracovnýpomerbolukončenýnapodnet
žalobcu. V období od 20. 10. 2022 do 31. 12. 2022 žalobca poberal nemocenské zo švajčiarskeho
sociálneho systému a v uvedenom období sa zdržiaval na Slovensku. Žalobca bol vedený v evidencii

uchádzačov o zamestnanie na Slovensku v rokoch 2007 - 2008, 2010, 2012 - 2013 a 2015 - 2016,
pričom od 02. 10. 2015 do 01. 04. 2016 poberal dávku v nezamestnanosti. Žalovaná hodnotila pracovnú
situáciu žalobcu ako stabilnú s prioritnou, dlhodobou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný
trh. Vo vzťahu k rodinnému stavu a rodinným väzbám žalobcu žalovaná uviedla, že žalobca je rozvedenýa na území Švajčiarska sa podľa Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov zdržiaval
sám. Na Slovensku sa zdržiavali rodičia žalobcu a družka F. F., s ktorou tvorí pár od septembra
2020 a ďalší rodinní príbuzní. Na Slovensko sa žalobca vracal každý tretí mesiac po dobu cca

2-3 týždňov, pričom cestoval vlastným autom alebo prepravcom. Žalobca uzatvoril v novembri 2022
s mestom E. F. nájomnú zmluvu s platnosťou od 01. 01. 2023 o prenechaní dočasného užívania
nehnuteľnosti za účelom chovu dobytka. Na Slovensku žalobca uhrádza poplatky za komunálny
odpad a daň z nehnuteľnosti, využíva internetové služby a čerpal úver na účel expedície do Himalájí.
Vo vzťahu k bytovej situácii žalovaná túto považovala za stabilnú a primeranú výkonu povolania,

keďže žalobca vo Švajčiarsku býval v podnájme, ktorý počas celého pobytu menil 1 krát. Žalobca počas
návratu zo zahraničia býval vo vlastnej nehnuteľnosti (ktorú počas posledných 5 rokov rekonštruoval)
spolu s družkou. Za štát bydliska na daňové účely sa podľa žalovanej považuje štát zamestnania,
t.j.Švajčiarsko,keďžežalobcabolnaposledyzamestnanýnatomtoúzemí,kdesiplnildaňovépovinnosti.
Žalovaná ďalej poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2 zo dňa 12. 06. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie Správnej komisie č. U2 zo dňa 12.

06. 2009“), v súlade s ktorým bola celková dĺžka pobytu žalobcu takmer 10 rokov, stabilná pracovná
situácia vo Švajčiarsku, prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh,
poberanie nemocenského zo švajčiarskeho sociálneho systému, stabilná a primeraná bytová situácia
v zahraničí, daňová povinnosť na území Švajčiarska, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti
(rodinné väzby, deklarované návraty, nájomná zmluva, úhrada poplatkov za komunálny odpad a dane

z nehnuteľností, čerpanie úveru, vlastníctvo rodinného domu a jeho postupná rekonštrukcia, využívanie
služieb internetu), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalobca počas výkonu zárobkovej
činnosti vo Švajčiarsku sa v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas a mimo pracovný
čas, poberal nemocenské, platil zákonné odvody, dane na území Švajčiarska, pričom tieto skutočnosti
preukazujú vytvorenie a prenesenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve

na územie Švajčiarska. Preto nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území
Švajčiarska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia.Žalovanázdôraznila,ženezamestnanáosobabysimalaprednostneuplatniťnároknadávku
v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad
nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území

Švajčiarska. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle
čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky do ktoréhokoľvek členského
štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu uviedol, že po ukončení posledného pracovného pomeru na území Švajčiarska dňom 31.
12. 2022 sa nemohol zaevidovať na príslušnom švajčiarskom úrade práce zo zdravotných dôvodov. Ak

nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného
zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je
v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je
možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb

a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.
V takýchto prípadoch je otázka bydliska zásadná. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia
v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej
únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom
období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky si o dávku v nezamestnanosti

nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky).
Neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti nemôže byť samo osebe dôvodom pre úspešné
domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku (v štáte, kde nebolo odvádzané
poistné na poistenie v nezamestnanosti). Na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku
nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27. 11. 2018). Pokiaľ žalobca poukazoval na vlastníctvo
nehnuteľnosti na Slovensku, žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo v konaní prihliadnuté, pričom
vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku bolo porovnané s ostatnými zistenými skutočnosťami (stabilnou
pracovnou situáciou vo Švajčiarsku, prioritnou, dlhodobo a opakovanou orientáciou na zahraničný
pracovný trh, poberaním nemocenského zo švajčiarskeho sociálneho systému, stabilnou a primeranou

bytovou situáciou v zahraničí, daňovou povinnosťou na území Švajčiarska), ktoré poukazujú na
prenesenie väzieb žalobcu na územie Švajčiarska. Úhradu poplatkov za komunálny odpad a dane
z nehnuteľnosti žalovaná nepovažovala za tak zásadné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé bez ďalšieho
privodiť zmenu centra záujmov žalobcu. Povinné platby nákladov spojených s nehnuteľnosťou nemajúvýznam pre určenie bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek
majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Na prítomnosť rodiny a družky na Slovensku bolo prihliadnuté,
avšak ich pobyt v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu

na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie, čo je aj v súlade
s Rozhodnutím Správnej komisie č. U2 zo dňa 12. 06. 2009. V konaní bolo prihliadnuté na zdravotný
úraz žalobcu v októbri 2022 a s tým spojené vyšetrenia, avšak v konaní o nároku žalobcu na dávku
v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky v súlade
s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti sa

posudzuje zachovanie bydliska v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho
nariadenia. Vo vzťahu k návratom žalobcu na územie Slovenska žalovaná uviedla, že žalobca sa
prevažnú časť roka zdržiaval vo Švajčiarsku, kde vykonával zárobkovú činnosť, čo preukazuje,
že žalobca sa orientoval na švajčiarsky pracovný trh. Žalovaná uzatvorila, že žalobca si počas výkonu
činnostizamestnancavoŠvajčiarskunezachovalväzbysoSlovenskourepublikou,apretonebolomožné
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú

žalobca dosiahol na území Švajčiarska. Napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené dňa
23. 08. 2023.

Správna žaloba

5. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu (20. 10. 2023), ktorou sa domáhal,
aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil orgánu
verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania.

6. V bode I. správnej žaloby žalobca poukázal na vecnú a miestnu príslušnosť Správneho súdu
v Banskej Bystrici a citoval ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). V bode II. poukázal
na administratívne konanie a v ňom vydané rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré sú podľa
žalobcu nesprávne a v rozpore so zákonom, a preto ich žiada zrušiť z dôvodu podľa § 191 ods. 1

písm. c), d), e) SSP. V bode III. správnej žaloby žalobca uviedol, že sa dlhodobo z dôvodu výkonu
pracovnej činnosti striedavo zdržiaval okrem Slovenska aj v zahraničí, pričom do zahraničia začal
odchádzať za účelom vyhľadania práce z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na Slovensku
a neskôr aj pre lepšie platové podmienky s tým, že jeho úmyslom nikdy nebolo trvalé usadenie
sa mimo územia Slovenska. Žalobca poukázal na svoj naposledy uzatvorený pracovný pomer u

zamestnávateľa Blumer – Lehman AG vo Švajčiarsku od 01. 08. 2018 do 31. 12. 2022 na dobu
neurčitú v pozícii tesár, ktorý bol ukončený žalobcom jednostranne na základe výpovede, ako i na
to, že vo Švajčiarsku sa nezdržiaval so žiadnou blízkou osobou. Na Slovensku má družku, s ktorou
má vzťah od septembra 2020 a obývajú spoločnú domácnosť a tiež mu na Slovensku žijú rodičia
a ďalší rodinní príbuzní. Žalobca zopakoval skutkové okolnosti známe z administratívneho konania

o periodicite svojich návratov na Slovensko, o nájme pozemkov od mesta E. F. za účelom chovu
hospodárskych zvierat, o rekonštrukcii rodinného domu v jeho výlučnom vlastníctve, v ktorom má
bydlisko, o prenájme bytu vo Švajčiarsku, o platení dane z nehnuteľnosti na Slovensku, poplatku
za komunálny odpad, nákladov na energie spojené s prevádzkou rodinného domu, internetu, telefónu,
o pôžičke, o úraze nohy, o zaevidovaní sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku

a o žiadosti o dávku v nezamestnanosti na Slovensku. V bode IV. správnej žaloby žalobca poukázal
na odôvodnenie zamietnutia jeho žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti orgánom verejnej správy
prvého stupňa. V bode V. správnej žaloby žalobca citoval § 13 ods. 5, § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení, čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, pričom uviedol, že sa domnieva,
že dostatočným spôsobom preukázal existenciu doby poistenia v nezamestnanosti vo Švajčiarsku

v období viac než dvoch rokov pred podaním žiadosti o zaradenie do evidencie nezamestnaných
občanov, no hľadajúcich zamestnanie na území Slovenskej republiky tak, ako to vyžaduje zákon, čím
podľa jeho presvedčenia spĺňa podmienky pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca
poukázal na to, že požiadal iba o jednu dávku v nezamestnanosti, a to na území Slovenskej republiky
a predpísaným spôsobom sa zaevidoval do evidencie uchádzačov o zamestnanie na úrade práce.

V bode VI. správnej žaloby citoval čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11
ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Poukázal na individuálne posudzovanie skutočností vo vzťahu
k zachovaniu väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na fiškálny záujem štátu,
pretože občan členského štátu sa nemôže ocitnúť v situácii bez zabezpečenia vlastným domovskýmštátom, pokiaľ v ňom stále má nielen majetkové, ale aj spoločenské väzby. Podľa žalobcu s odkazom
načl.11ods.1vykonávaciehonariadenianeexistujúrozdielnestanoviskáaspoňdvochčlenskýchštátov,
keď zo všetkých dostupných informácií a súvisiacich skutočností je zrejmé, že žalobca má bydlisko

na území Slovenskej republiky, kde sa aj trvale zdržiava. Žalobca uviedol, že nemal nikdy v úmysle
natrvalo opustiť Slovensko a za miesto svojho bydliska vždy považoval Slovenskú republiku, ku ktorej
má vytvorené najpevnejšie väzby, cíti sa tu najlepšie sociálne a citovo ukotvený, a to s prihliadnutím
na rodinné, spoločenské a majetkové väzby. Žalobca poukázal na právne závery vyjadrené v Rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/35/2012. Súčasne poukázal na odôvodnenie

Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. 02. 1977 č. C 76 - 76 – Silvana di Paolo proti
Office de l´emploi, z ktorého vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne
vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z citovaného rozsudku vyplýva, že pri posúdení bydliska
je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku
trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva
zo všetkých okolností. Žalobca odkázal aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 9Sžsk/2/2020. Podľa žalobcu v rámci predmetného dávkového konania orgány verejnej správy
dospeli na základe zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým záverom, nakoľko nezobrali
do úvahy dôvody, pre ktoré žalobca uzavrel pracovnoprávny vzťah v zahraničí, pre ktoré žalobca
odišiel pracovať do Švajčiarska, dočasnosť jeho zotrvania na území Švajčiarska (Švajčiarsko bolo už
štvrtou dlhodobejšou zahraničnou pracovnou destináciou za posledných 20 rokov) a ani skutočnosť,

že sa žalobca vrátil na územie Slovenskej republiky a mal významný majetok, aktivity a citové vzťahy.
Žalobca ďalej namietal, že žalovaná zobrala do úvahy len niektoré zo skutočností stanovených v čl.
11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia (pobyt vo Švajčiarsku viac ako 5 rokov, stabilná
pracovná situácia vo Švajčiarsku, orientácia na švajčiarsky pracovný trh, plnenie daňových povinností
na území Švajčiarska, čerpanie dávok sociálneho poistenia vo Švajčiarsku). Žalovaná nezohľadnila

žalobcove výlučné vlastníctvo nehnuteľnosti - rodinného domu na Slovensku, ktorý užíva na svoje
vlastné bývanie, pričom vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11
ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej
osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Žalovaná túto skutočnosť v celkovom kontexte spolu
s ostatnými skutočnosťami nevyhodnotila správne, práve naopak, odignorovala ju, vrátane starostlivosti

žalobcu o nehnuteľnosť, uhrádzanie jej nákladov a napokon aj nemalé investície do jej zhodnotenia.
Žalovaná sa bližšie nezaoberala tým, že žalobca sa venuje na Slovensku aj inej významnej záujmovej
činnosti za účelom zárobku, a to chovom hospodárskych zvierat, kvôli čomu uzatvoril aj odplatný
nájomný vzťah k pozemkom v Novej Bani. Žalovaná nevzala do úvahy skutočnosť, že žalobca
v pravidelných intervaloch prichádzal do E. F. a zotrvával tu vždy nie krátky čas. Nebolo zohľadnené

ani to, že žalobca má na Slovensku družku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, že tu má rodičov,
ktorí žijú v susedstve žalobcu a žalobca im pomáha a ani to, že tu má ďalších príbuzných - sestru
a jej rodinu a priateľov. Žalobca (správne má byť žalovaná – pozn. správneho súdu) zobrala do úvahy
len pracovnú situáciu žalobcu vo Švajčiarsku, a to bez náležitého zdôvodnenia svojich úvah, ktoré ju
viedli k takémuto záveru a prečo práve toto hľadisko malo u žalovanej prednosť. Žalovaná nesprávne

vyhodnotila skutočnosti získané na základe informácií od žalobcu za účelom zistenia presného, úplného
skutkového stavu a dokazovania skutočnosti pre posúdenie zachovania bydliska na území Slovenskej
republiky a zachovania centra záujmov. V bode VII. správnej žaloby žalobca poukazoval na voľný
pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci Európskej únie s tým, že cieľom bolo vytvoriť systém, v ktorom
osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie môže uplatniť požiadavky na sociálne

zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek členskom štáte, najmä v štáte, kde má bydlisko a
v ktorom je so štátom zviazaná rôznymi odôvodniteľnými väzbami. Žalobca poukázal na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva C-90/97 Robin Swaddling c/a Adjudication Commisioner z 25. 02.
1999 alebo C-208/07 von Chamier – Glisczinski. Žalobca uviedol, že by nemal byť diskriminovaný
za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte,

keď zamestnanie nenašiel v domovskom členskom štáte. V bode VIII. správnej žaloby poukazoval na
§ 195 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a v ňom obsiahnutú povinnosť orgánov verejnej správy
presne a úplne zistiť skutočný stav veci, pričom otázka centra záujmov nemá byť skúmaná príliš
formálne, bez dostatočného odôvodnenia a ani bez zistenia stanoviska dotknutého členského štátu.
Žalovaná prípad žalobcu posudzovala čisto formálne, bez zohľadnenia špecifických okolností, pričom

mala posudzovať pojem bydlisko žalobcu v širších súvislostiach v súčinnosti s celkovou rodinnou
situáciou žalobcu, jeho rodinných väzieb a súčasne povahy vykonávanej pracovnej činnosti žalobcu vo
vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaná neskúmala skutočné dôvody pracovnej činnosti
žalobcu v zahraničí a tiež dôvody, ktoré ho viedli k návratu na územie Slovenskej republiky. Žalobcavycestovalzaprácou,keďžesachcelosebapostaraťsámvlastnouprácou,pričomjehoúmyslomnebolo
trvalé usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky. Z rozhodnutí orgánov verejnej správy nevyplýva,
že by došlo k rozdielnym stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia Švajčiarska

a Slovenska o určení bydliska žalobcu a žalovaná preto neposudzovala úmysel, t.j. centrum záujmov
posudzovanej osoby a vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania na území
iného členského štátu bolo územie Švajčiarska, kde býval v podnájme. Z obsahu rozhodnutí orgánov
verejnej správy nevyplýva, že by zisťovali akého charakteru bolo bývanie žalobcu vo Švajčiarsku,
či nájomný byt užíval sám alebo spoločne s inými osobami či predmetné bývanie malo trvalejší,

súkromný charakter, naznačujúci záujem na vytvorení trvalého bývania a vlastného mimo-pracovného
zázemia alebo sa jednalo o spoločné bývanie viacerých osôb bez rodinných väzieb, prechodného
či dočasného charakteru. Nezachovanie centra záujmov ako aj bydliska na území Slovenskej republiky
považoval žalobca za nedostatočne skúmané a odôvodnené. V bode IX. správnej žaloby žalobca
poukázal na oslobodenie od súdneho poplatku, v bode X. uviedol, že nariadenie pojednávania nežiada
a v bode XI. formuloval žalobný petit.

Vyjadrenie žalovanej

7. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 15. 11. 2023 zopakovala priebeh administratívneho
konania a poukázala na § 104 ods. 1, 6 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5

písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia, čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Uviedla,
žeslovenskádobapoisteniavnezamestnanostimusíbyťdosiahnutáakoposlednáaibavovýnimočných
prípadoch je možné zohľadniť doby poistenia dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej
únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ
zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum

záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaná zotrvala na skutočnostiach uvádzaných
v napadnutom rozhodnutí. Navyše k žalobnej námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu
pre riadne posúdenie veci, ktoré malo viesť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedla, že boli
zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska žalobcu a zachovania centra jeho
záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených dokumentov,

ktoré boli komplexne vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti. S poukazom na § 196 ods. 6 druhá veta
Zákona o sociálnom poistení žalovaná uviedla, že to, že dala väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhuje
žalobca (rodinné väzby, deklarované návraty, nájomná zmluva, úhrada poplatkov za komunálny odpad
a dane z nehnuteľnosti, čerpanie úveru, vlastníctvo rodinného domu a jeho rekonštrukcia, využívanie
služieb internetu) neznamená, že žalovaná nesprávne vyhodnotila všetky dostupné informácie. Žalobca

v odvolaní a ani v správnej žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť podľa jeho názoru
v konaní dôslednejšie zistené a preukázané. Žalobca v odvolaní nedostatočne zistený skutkový stav veci
nenamietal. Vo vzťahu k žalobnej námietke nezisťovania stanoviska príslušnej švajčiarskej inštitúcie,
t.j. či medzi žalovanou a švajčiarskou inštitúciou (ne)došlo k dohode vo veci určenia bydliska žalobcu,
žalovaná poukázala na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. K rozdielnym stanoviskám vo veci

posúdenia bydliska žalobcu medzi švajčiarskou inštitúciou a žalovanou nedošlo, pretože príslušná
švajčiarska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia by sa postupovalo vtedy, ak by príslušná švajčiarska inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu
bolo na Slovensku a na základe toho by mu nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky a podľa
názoru žalovanej by bolo bydlisko vo Švajčiarsku. K takémuto rozporu však nedošlo, a preto žalovaná

zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia.
Žalovaná poukázala na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa
30. 01. 2018 (body 29. – 31.). K žalobnej námietke ohľadom neexistencie úmyslu žalobcu trvalo sa
usadiť mimo územia Slovenskej republiky a vycestovania do zahraničia výlučne z pracovných dôvodov,
žalovaná uviedla, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období

bývať práve vo Švajčiarsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody viedli žalobcu k zmene
tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko a ani to, že nikdy nebolo úmyslom žalobcu trvalé
usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky. Pohnútky k odchodu do zahraničia ako aj pre návrat
na Slovensko sú v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase (počas posledného zamestnania)
za daných okolností irelevantné. Skutočnosť dlhodobého a opakovaného zotrvávania v zahraničí

mimo územia Slovenska po dobu takmer 10 rokov (s prerušením) za účelom vykonávania zárobkovej
činnosti nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt. Žalobca mal celkovo uzatvorené
2 pracovné pomery u rôznych zamestnávateľov, ktoré na seba bezprostredne nadväzovali, pričom
poslednýpracovnýpomertrvalod01.08.2018do31.12.2022aboluzatvorenýnaneurčitýčas.Žalobcatrávil väčšinu času mimo svojho pôvodného rodinného prostredia na Slovensku, čím oslabil svoje
individuálneväzbynaSlovensko.Samotnéplánydotknutejosobynajejprípadnúbudúcuzmenunemôžu
byť pre posúdenie centra záujmov dotknutej osoby rozhodujúce, keďže centrum záujmov sa musí

posudzovaťvždyvdanomkonkrétnomobdobí.Dôvodyaokolnostiodchodužalobcudozahraničianiesú
rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska. Subjektívne skutočnosti ako sú úmysel,
dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu a podobne nemôžu prevážiť skutočnosti objektívne,
t.j. skutočnosti definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k presvedčeniu
žalobcu o vytvorení najpevnejších väzieb k Slovenskej republike, kde sa cíti najlepšie sociálne a

citovo ukotvený, žalovaná poukázala na bod 14. odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 103/2021 zo dňa 25 10. 2022. K domnienke žalobcu,
že dostatočným spôsobom preukázal existenciu doby poistenia v nezamestnanosti vo Švajčiarsku
v období viac než dvoch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku,
čím podľa jeho názoru spĺňa podmienky priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, žalovaná
uviedla, že v konaní bolo bez pochybností preukázané, že v posudzovanom období bol žalobca

poistený v nezamestnanosti na území Švajčiarska. Z tohto dôvodu bolo potrebné v konaní zohľadniť
príslušné ustanovenia základného nariadenia a posúdiť, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú vo Švajčiarsku zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Nakoľko
žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu
poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, otázka bydliska bola v prípade

žalobcu ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti zásadnou. Žalovaná považovala za preukázané,
že počas výkonu zamestnania žalobcu vo Švajčiarsku si tento nezachoval bydlisko na Slovensku. Dobu
poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú vo Švajčiarsku nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti. K žalobnej námietke, že žalovaná nezisťovala charakter bývania žalobcu
vo Švajčiarsku, neprihliadala na vlastníctvo nehnuteľnosti žalobcom na území Slovenska a investovanie

do tejto nehnuteľnosti, vrátane úhrady nákladov s tým spojených, žalovaná uviedla, že bytová situácia
žalobcu bola dôkladne posúdená. Žalobca býval vo Švajčiarsku v podnájme, ktorý počas celého pobytu
menil 1 krát. Pre určenie bydliska nie je určujúce, či dotknutá osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú
vlastní alebo ju má v nájme/podnájme. Nie je rozhodujúce ani to, či žalobca býval sám alebo spoločne
s inými osobami. Žalovaná vyhodnotila bytovú situáciu žalobcu na území Švajčiarska za stabilnú

a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti. Žalovaná vzala do úvahy stabilnú
bytovú situáciu žalobcu na území Slovenska - vlastníctvo rodinného domu. Vlastníctvo nehnuteľnosti
na Slovensku bolo porovnané s ostatnými zistenými skutočnosťami, ktoré poukazujú na vytvorenie
a prenesenie väzieb žalobcu na územie Švajčiarska. Vlastníctvo nehnuteľnosti automaticky nezakladá
záver o tom, že centrum záujmov má žalobca aj naďalej na Slovensku. Opak by navodil absurdnú

situáciu, že každý, kto má na Slovensku nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum záujmov.
Žalobca v rozhodujúcom období v tomto rodinnom dome pravidelne nebýval, čo vzhľadom na jeho
prácu vo Švajčiarsku ani prakticky nebolo možné. Doklady o platbách, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti
s rekonštrukciou nehnuteľnosti a náklady spojené s nehnuteľnosťou nemajú význam pre určenie
bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza

kdekoľvek.Investovaniefinančnýchprostriedkovdonehnuteľnostimôžesvedčiťoúmysležalobcu,žesa
po určitej dobe chcel vrátiť na Slovensko, čo však nevylučuje, že až dovtedy mal bydlisko inde - vo
Švajčiarsku. K žalobnej námietke, že sa žalovaná bližšie nezaoberala prítomnosťou družky, rodičov
a ďalších rodinných príbuzných žalobcu na Slovensku, žalovaná uviedla, že prihliadla na prítomnosť
rodiny žalobcu na Slovensku, čo uviedol ako väzbu k Slovensku. Príliš širokým výkladom pojmu

„bydlisko“ by došlo k neprijateľnému rozšíreniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, že by
zahŕňalo všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje
rodiny vo svojej krajine pôvodu. Kritérium rodinnej situácie sa týka len tzv. úzkej rodiny, t.j. rodinných
príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka,
neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné

pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte aj na širšiu rodinu by viedlo k rozširovaniu
oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné. Zachovanie istých
rodinných väzieb žalobcu na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že žalobca mal počas
výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí centrum záujmov na Slovensku. Vzťah žalobcu k rodičom nebol
naúrovnizásadnejodkázanosti,ktorábybolanezlučiteľnásčoilendočasnýmprenesenímjehobydliska

mimo územia Slovenska. Obdobne to platí aj vo vzťahu k družke žalobcu. Táto rodinná väzba takejto
slabej intenzity nepostačuje ako dôkaz zachovania bydliska na Slovensku. Vo vzťahu k periodicite
návratov žalobcu na Slovensko žalovaná uviedla, že na deklarované návraty žalobcu pri posudzovaní
bydliska prihliadala. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Švajčiarska v porovnaníso Slovenskom však vedie k záveru, že miestom bydliska žalobcu bolo Švajčiarsko. Vo vzťahu k chovu
hospodárskych zvierat žalobcom na Slovensku žalovaná uviedla, že bolo prihliadnuté na všetky zistené
skutočnosti, avšak rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti objektívne stanovené

v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorými bolo bydlisko žalobcu posúdené. Žalovaná
odkázala na uplatňovanie zásady „lex loci labori“. Neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti
poukončeníposlednéhopracovnéhopomeruvoŠvajčiarskudňom31.12.2022anesplneniezákonných
podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte pôvodu (t.j. v štáte, kde nebolo uhradené
poistné na poistenie v nezamestnanosti), nie je možné vyhodnotiť ako vyskytnutie sa mimo systému

sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla
mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia nie je zabezpečenie, aby táto osoba v každom jednom
okamihu mala na určitú dávku nárok, ale zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali
právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých tento nárok môže uplatniť. Pokiaľ žalobca
poukazoval na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. 02. 1977 C - 76/76 Silvana di Paolo
proti Office de l´emploi, žalovaná uviedla, že sa týka prípadu, v ktorom boli skutkové stavy posudzované

podľa v tom období platnej legislatívy, a to podľa Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní
systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov
ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, ktoré bolo účinné do 30. 04. 2010. Na predmetný
rozsudok nie je možné v danom konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcu prihliadať.
Žalovaná navrhla správnemu súdu správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietnuť.

Replika žalobcu

8. Žalobca v replike zo dňa 12. 01. 2024 zotrval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu.
Žalovaná nepreskúmala skutočné pohnútky odchodu žalobcu do zahraničia a dôvody pracovnej činnosti

žalobcu mimo územia Slovenskej republiky a nesprávnym spôsobom vyhodnotila vlastníctvo rodinného
domu žalobcom na Slovensku ako „nejakú dovolenkovú destináciu“. Žalovaná odignorovala legislatívu
Európskej únie a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá má prednosť pred vnútroštátnym
právom Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na doterajšiu prax žalovanej, keď žalovaná nárok
na dávku v nezamestnanosti v iných obdobných prípadoch nepochybne priznala. Tiež uviedol,

že vychádzajúc z textu príslušných ustanovení základného nariadenia (čl. 61 ods. 1 a 2), toto nie je
koncipované ako výnimka, ale práve naopak ako základné pravidlo. Domácke, resp. inoštátne poistenia
sú postavené na rovnakú úroveň európskym legislatívcom a slovenské poistenie v nezamestnanosti
nemá žiadne výsostné a prioritné postavenie oproti poisteniu v nezamestnanosti v inom členskom
štáte. Podľa názoru žalobcu existuje povinnosť si vyžiadať priame stanovisko dotknutej inštitúcie

členského štátu vo veci posúdenia bydliska, pričom nie je možné len nepriamo vychádzať z určitých
indícií, ktoré navyše majú vyhovovať fiškálnemu záujmu povinného štátu. Pokiaľ neexistuje povinnosť
zisťovať stanovisko príslušných inštitúcií dotknutých členských štátov, orgány verejnej správy mali takúto
skutočnosť uviesť a náležite zdôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Skutočnosť, že švajčiarska strana
považuje za miesto bydliska žalobcu územie Švajčiarskej federácie nie je nikde v rozhodnutiach orgánov

verejnej správy konštatované či vysvetlené. Podľa názoru žalobcu sa žalovaná s touto otázkou náležite
nevysporiadala. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuvádza, ako sa švajčiarska strana
postavila k otázke či žalobca má nárok na dávky v nezamestnanosti od švajčiarskeho úradu, t.j.
ako švajčiarska strana vyplnila bod 6.2 formulára. Dovysvetlenie tejto otázky v písomnom vyjadrení k
správnej žalobe nepostačuje. Žalobca uviedol, že žalovaná opomína uviesť, že zotrvával v zahraničí

po dobu 10 rokov v rámci posledných 20 rokov, t.j. v skutočnosti ide o polovicu pracovného života
žalobcu za posledných 20 rokov, ktoré strávil na Slovensku a o polovicu pracovného života, ktorú
strávil v Európskej únii. Žalobca nesúhlasil s tým, že jeho vzťah s partnerkou je „rodinná väzba slabej
intenzity“, nakoľko na to, aby si niekto vytvoril rodinný život nie je nutné uzatvorenie manželského
zväzku. Žalovaná podľa žalobcu manipulatívne označuje skutočnosti potrebné pre určenie či žalobca

má svoje bydlisko a pevné väzby na Slovensku alebo nie, ktoré sú v neprospech žalobcu za objektívne
a naopak skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu označuje len za subjektívne. Vo vzťahu k Rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. 02. 1977 C - 76/76 Silvana di Paolo proti Office de l´emploi
žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/2/2020 zo dňa
30. 09. 2020, v ktorom konštatuje, že: „bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne

vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte“ s tým, že sa odkazuje práve na dôvody citovaného
Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. 02. 1977 C - 76/76 Silvana di Paolo proti Office
de l´emploi. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmto európskym judikátomv súčasnosti pri svojom rozhodovaní inšpiruje. V závere repliky žalobca zopakoval dôvody, pre ktoré
navrhuje zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Duplika žalovanej

9. Žalovaná v duplike zo dňa 05. 02. 2024 uviedla, že otázka bydliska žalobcu v rozhodnom
období bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, k čomu boli zistené všetky
relevantné skutkové okolnosti, a preto sa v ďalšom nevyžadoval postup podľa čl. 11 ods. 2

vykonávacieho nariadenia. Bydlisko osoby sa určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska
osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností
a okolností, najmä dôvody ktoré ju viedli k presťahovaniu (čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia).
Úmysel žalobcu a dôvod jeho odchodu do zahraničia nie sú relevantné, keďže postup podľa čl.

11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade pokiaľ
aj po zvážení kritérií uvedených v ods. 1 tohto článku by zostala otázka ustálenia centra záujmov
i naďalej otvorená, čo však nie je prípad žalobcu. Dôvod odchodu do zahraničia nie je rozhodujúcou
skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby a na uvedené je možné nahliadať
len ako na doplňujúcu skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste

bydliska. Vzhľadom na zachovanie efektívnosti, hospodárnosti, ale i rýchlosti konania, žalovaná
nepovažuje za nutné v každom prípade, v ktorom žiadateľ o dávku v nezamestnanosti preukáže v
posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie,
resp. Európskeho združenia voľného obchodu, žiadať príslušnú zahraničnú inštitúciu o stanovisko
a o jej názor na bydlisko dotknutej osoby. Koordinačné predpisy Európskej únie neobsahujú nástroje

na vynútenie súčinnosti príslušných zahraničných inštitúcií. Žalovaná zdôraznila, že v predmetnej
veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou švajčiarskou
inštitúciou a žalovanou. Švajčiarska inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala
žiaden právny dôvod. Žalovaná ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa zvolili priamu aplikáciu
kritérií v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalovaná poukázala na str. 4 až 5 napadnutého

rozhodnutia a tiež na posúdenie bydliska žalobcu zo strany orgánu verejnej správy prvého stupňa
v prvostupňovom rozhodnutí. Skutkové okolnosti prípadu žalobcu nesporne preukazujú, že žalobca
nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené podľa § 104
Zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov, pretože žalobca bol naposledy
zamestnaný a sociálne poistený na území Švajčiarska do decembra 2022, takže podliehal podľa čl.

2 základného nariadenia jeho koordinačným pravidlám. Žalovaná sa nestotožnila s argumentáciou
žalobcu, že sa pravidlo zachovania bydliska a pevných väzieb vyhodnocuje aj v prípade, keď ide
o vyplatenie slovenskej dávky v nezamestnanosti v prospech osoby, ktorá splnila požadovanú
dobu slovenského poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Ak sa stane
nezamestnanou osoba poistená v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy a požiada o dávku

v nezamestnanosti, po splnení zákonných podmienok je jej táto dávka priznaná a vyplácaná zo systému
sociálneho poistenia, do ktorého dlhodobo finančne prispievala zo svojho príjmu a výška tejto dávky
je priamo závislá od výšky dosahovaného príjmu, t.j. dosiahnutá doba poistenia v nezamestnanosti
na Slovensku sa automaticky zohľadní do celkovej doby poistenia bez skúmania inštitútu posúdenia
miesta bydliska (centra záujmov). Nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli

dobu poistenia len na území Slovenska si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom
členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, ale len na území
Slovenskej republiky. Inštitút posúdenia miesta bydliska sa uplatňuje iba v prípade, ak dotknutá
osoba v posudzovanom období dosiahla dobu poistenia na území iného členského štátu Európskej
únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu a bezprostredne pred zaradením do evidencie

uchádzačov o zamestnanie na Slovensku nezískala obdobie poistenia podľa slovenských právnych
predpisov. V prípade automatického zohľadnenia miesta bydliska na Slovensku u osôb poistených
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia
voľného obchodu, by bola dotknutým osobám priznaná dávka v nezamestnanosti zo systému sociálneho
poistenia, na ktorom sa vôbec, prípadne len v zanedbateľnej miere podieľali, a to vo výške závisiacej

od príjmu, ktorý dosahovali v zahraničí, čo je zvyčajne nepomerne vyššia suma ako dosahujú
zamestnanci na Slovensku. K poukazu žalobcu na rozhodovaciu prax žalovanej, žalovaná uviedla,
že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka
Sociálnepoisťovneindividuálnevsamostatnomkonaníavovzťahukukonkrétnemuúčastníkovikonaniaa tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná. Žalovaná
poukázala aj na Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. 6Ssk/49/2022 zo dňa 28. 02. 2023, sp. zn. 7Sžsk/53/2021

zo dňa 25. 10. 2022, sp. zn. 9Sžsk/40/2021 zo dňa 25. 10. 2022, sp. zn. 7Ssk/96/2021 zo dňa 21. 09.
2022, sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21. 09. 2022, sp. zn. 7 Sžsk/92/2020 zo dňa 21. 09. 2022, sp. zn.
7Sžsk/50/2021 zo dňa 09. 02. 2022, sp. zn. 9Sžsk/88/2020 zo dňa 30. 11. 2021, sp. zn. 9Sžsk/19/2021
zo dňa 30. 11. 2021, sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30. 06. 2021, sp. zn. 1Sžsk/1/2020 zo dňa 08. 12.
2020, sp. zn. 9Sžsk/90/2019 zo dňa 25. 11. 2020, sp. zn. 1 Sžsk/38/2017 zo dňa 27. 11. 2018, sp. zn.

1Sžso/26/2016 zo dňa 30. 01. 2018, sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13. 12. 2017, v zmysle ktorých sa
súdy stotožnili s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska. Žalovaná zotrvala na návrhu
na zamietnutí správnej žaloby žalobcu. Duplika žalovanej bola doručená žalobcovi na vedomie.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

10. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 3 SSP vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania,
pretože ústne pojednávanie žiaden z účastníkov konania nenavrhol a jeho nariadenie si nevyžiadal
ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli správneho súdu a na webovej stránke súdu dňa 16. 12. 2024 v súlade s § 137 ods. 4

SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 07. 01. 2025 v súlade s § 137 SSP.

11. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa o nepriznaní nároku žalobcovi na dávku v nezamestnanosti.
Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne, vrátane postupu,

ktorý ich vydaniu predchádzal, a to nielen v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale v celom rozsahu
(§ 203 ods. 2 SSP), pričom dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

12. Podľa ust. § 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení (1) Poistenec má nárok na dávku
v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o

zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
(6) Rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

13. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia: "bydlisko" znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

14. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

15. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,

vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

16. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5

písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto
právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.

17. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec
alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štáta ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám
zamestnanosti v členskom štáte bydliska), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského
štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako

zamestnanecalebosamostatnezárobkovočinnáosoba.Tietodávkyposkytujeinštitúciamiestabydliska.

18. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia

všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)
dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i)
povahyaosobitnýchvlastnostíkaždejvykonávanejčinnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu
a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja
ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa

považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

19. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná rozsudkom ju zamietne.

21. Správny súd úvodom uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a
právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. Jeho úlohou
je preskúmať ich rozhodnutia, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok,
vymedzených správnou žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Úlohou správneho súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je
podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia
(záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo32/2014 zo dňa 28. 09. 2015).

22. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným
rozhodnutím alebo opatrením, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov fyzických
osôb. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj orgánu
verejnej správy prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že

oba orgány verejnej správy postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané
rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. Podľa názoru správneho súdu v administratívnom konaní
bol dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým
sa správny súd stotožňuje. Preskúmavané rozhodnutia svojim odôvodnením spĺňajú požiadavky na
úplné a zrozumiteľné rozhodnutie orgánu verejnej správy v rámci právomoci im zákonom vymedzenej.

Rozhodnutia orgánov verejnej správy vychádzajú z obsahu administratívneho spisu a správny súd
nezistil žalobcom uvádzané dôvody pre zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 191 ods.
1 písm. c), d) a e) SSP. Správny súd zároveň nezistil nad rozsah správnej žaloby také skutočnosti, ktoré
by boli dôvodom pre zrušenie správnou žalobou napadnutých rozhodnutí pre ich nezákonnosť.

23. Medzi účastníkmi správneho súdneho konania bolo sporné, či okolnosti pobytu žalobcu vo
Švajčiarsku pri ich komplexnom vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za svedčiace o
zachovaní jeho bydliska a centra záujmov na území Slovenska ako štátu pôvodu, pričom preukazovanie
zachovania bydliska je potrebné hodnotiť najmä počas výkonu posledného zamestnania žalobcu vo
Švajčiarsku.

24. Z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal správny súd
preukázané, že:24.1 žalobca na predpísanom tlačive dňa 11. 01. 2023 požiadal o dávku v nezamestnanosti (z
predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 01. 01. 2023 zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie; od 17. 03. 2017 do 31. 07. 2018 bol zamestnaný vo Švajčiarsku u zamestnávateľa Lenac

Personal a od 01. 08. 2018 do 31. 12. 2022 bol zamestnaný vo Švajčiarsku u zamestnávateľa Blumer
– Lehmann AG),
24.2 orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodnutím vydaným dňa 22. 05. 2023, Číslo: XXXX/XXXX-
XX-XXXžiadostižalobcuodávkuvnezamestnanostinevyhovelzdôvodu,žezvykonanéhodokazovania
malpreukázané,žežalobcasinezachovalcentrumzáujmovabydliskovovzťahukSlovenskejrepublike,

24.3 na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) orgán verejnej správy tu
preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 15. 08. 2023 odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla
a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (žalovaná sa stotožnila so závermi, ku ktorým dospel orgán
verejnej správy prvého stupňa s tým, že celková dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí prerušovane
takmer 10 rokov, stabilná pracovná situácia vo Švajčiarsku, prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia
na zahraničný pracovný trh, poberanie nemocenského zo švajčiarskeho sociálneho systému, stabilná

a primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Švajčiarska, dlhodobé zdržiavanie
sa, bývanie a trávenie pracovného času aj mimo pracovného času vo Švajčiarsku preukazujú vytvorenie
a prenesenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania na území Švajčiarska).

25. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdili, že žalobca odišiel pracovať do

Švajčiarska v marci roku 2017, bol rozvedený, bezdetný a na Slovensko sa vrátil v decembri 2022,
pričom vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov žalobca uviedol, že sa
na Slovensko vracal každý tretí mesiac na 2 – 3 týždne vlastným autom, resp. prepravcom, pričom
uvedené čiastočne zdokladoval (čestnými prehláseniami matky, družky, výpismi z účtu a výsledkami
testov na COVID 19 pred vycestovaním). U posledného zamestnávateľa Blumer – Lehmann AG

pracoval od 01. 08. 2018 do 31. 12. 2022 na dobu neurčitú ako tesár (čo nenasvedčuje dočasnej povahe
pobytu žalobcu vo Švajčiarsku), pracovný pomer bol ukončený podľa tvrdenia žalobcu uvedeného vo
Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo strany žalobcu ako zamestnanca
(t.j. z vlastnej vôle žalobcu). Práca, ktorú žalobca pre spomenutého zamestnávateľa vykonával
vo Švajčiarsku nemala charakter turnusovej práce a v súvislosti s týmto zamestnaním na území

Švajčiarska bol žalobca nepretržite poistený. Z administratívneho spisu taktiež nevyplýva, že by sa
žalobca v dotknutom období pokúšal hľadať si na Slovensku nejaké pracovné príležitosti. V čase
od 20. 10. 2022 do 31. 12. 2022 žalobca poberal nemocenské dávky zo švajčiarskeho sociálneho
systému. Vo Švajčiarsku býval v nájomnom byte, pričom ubytovanie zmenil jeden krát počas svojho
pôsobenia vo Švajčiarsku. Žalobca vo Vyhlásení v bode 6. Bytová situácia v členskom štáte EÚ/

na území SR nešpecifikoval, či v inom členskom štáte EÚ (v danom prípade vo Švajčiarsku) býval
sám alebo s viacerými osobami ani dĺžku nájomného vzťahu. Nemožno preto súhlasiť s námietkami
žalobcu, že orgány verejnej správy nezisťovali akého charakteru bolo bývanie žalobcu vo Švajčiarsku,
či nájomný byt užíval sám alebo spoločne s inými osobami či predmetné bývanie malo trvalejší,
súkromný charakter, naznačujúci záujem na vytvorení trvalého bývania a vlastného mimo-pracovného

zázemia alebo sa jednalo o spoločné bývanie viacerých osôb bez rodinných väzieb, prechodného
či dočasného charakteru. Sám žalobca vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmovnijakonešpecifikovalsvojubytovúsituáciuvoŠvajčiarsku(neuviedolčibývalsám,čisviacerými
osobami) a obmedzil sa na tvrdenie, že býval v nájme/podnájme. Žalobca mohol podľa § 196 ods. 6
Zákona o sociálnom poistení navrhnúť dôkazy vo vzťahu k jeho bytovej otázke vo Švajčiarsku, pričom

pri podaní Vyhlásenia uviedol, že predložil všetky doklady, ktoré sú mu známe a ktorými disponuje,
na preukázanie zachovania centra záujmov. Žalobca tak mal možnosť prispieť k tomu, aby žalovaná
v administratívnom konaní zistila všetky vyššie uvedené namietané skutočnosti, ktoré sám žalobca
považuje za rozhodné, pričom žalobca takto nepostupoval a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia
zachovaniacentrazáujmovuviedollento,ževoŠvajčiarskubývalvnájme/podnájme,ktorýpočaspobytu

zmenil jedenkrát. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca počas svojho života vo Švajčiarsku využíval (ako
uviedol v správnej žalobe) prenajatý byt, možno tento spôsob bývania podľa názoru správneho súdu
považovať za dostatočne adekvátny a bytovú situáciu žalobcu za stabilnú. Predovšetkým pod stabilitou
netreba rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či
osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo ktorú má v nájme/podnájme. Takisto nie je rozhodujúce,

či osoba býva sama alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je u osôb, ktoré nemajú
rodinu (čo je i prípad žalobcu, ktorý je rozvedený, bezdetný a vo Švajčiarsku sa nezdržiaval so žiadnou
blízkou osobou), no žijú a pracujú v mestách v zahraničí, kvôli šetreniu nákladov, bežné. Zhodnotenímbytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že táto svedčí v prospech
zachovania jeho bydliska vo Švajčiarsku.

26.Žalobcavpriebehuadministratívnehoakoajsúdnehokonaniatvrdil,ženaSlovenskumásilnécitové,
rodinnéaosobnéväzbyažijúmuturodičia,ktorýmpočassvojichnávratovnaSlovenskopomáhal,sestra
s rodinou a žalobcovi priatelia a má tu družku, pričom počas pobytu na Slovensku sa zdržiaval vo svojej
nehnuteľnosti – rodinnom dome, kde býval aj po návrate na Slovensko. Skutočnosť, že žalobca počas
svojich návratov na Slovensko pomáhal svojim rodičom neznamená, že boli rodičia žalobcu odkázaní

na starostlivosť žalobcu a môže to vysvetľovať výlučne dĺžku pobytu žalobcu na Slovensku (2 – 3 týždne
raz za 3 mesiace), avšak uvedené nevylučuje to, že si žalobca na čas svojho pracovného pôsobenia vo
Švajčiarsku premiestnil stredisko svojich záujmov práve tam. Vo vzťahu k rodičom žalobcu správny súd
uvádza, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami. Podľa
čestného prehlásenia matky žalobcu A. B. zo dňa 24. 04. 2023, ktoré je súčasťou administratívneho
spisu, žalobca pracoval 6 rokov vo Švajčiarsku a chodil domov od roku 2017 každý tretí mesiac, pričom

v čase svojho pobytu na Slovensku mal byť rodičom nápomocný v tom, že robil nákupy, robil to, čo bolo
potrebné doma a v záhrade a chodil k lekárovi. V prípade žalobcu teda nič nenasvedčovalo tomu, že by
jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným
faktickým prenesením bydliska žalobcu do Švajčiarska.

27. Pokiaľ žalobca poukazoval na svoj vzťah s družkou od septembra 2020 a nesúhlasil s vyhodnotením
intenzity daného vzťahu orgánmi verejnej správy vo väzbe na posudzovanie jeho rodinného stavu
a rodinných väzieb, správny súd konštatuje, že z čestného prehlásenia žalobcovej družky - pani F. F.
zo dňa 09. 05. 2023, ktoré je súčasťou administratívneho spisu vyplýva len to, že menovaná trávila
spolu so žalobcom v jeho dome čas vždy, keď bol žalobca na Slovensku na 3 týždne, pričom z obsahu

čestného prehlásenia nevyplýva, že by sa družka žalobcu podieľala na chode spoločnej domácnosti
aanito,žebymalasožalobcomidentickébydlisko.Vzťahdruhaadružkynemázhľadiskaposudzovania
situácie žalobcu právnu relevanciu. Pokiaľ ide o rodinné väzby správny súd uvádza, že toto kritérium sa
týka len rodinných príslušníkov, t.j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré
dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia). Stanovisko žalovanej vo vzťahu

k vyhodnoteniu väzby žalobcu a jeho družky preto nemožno považovať za diskriminačné. Vo vzťahu
k žalobcovej sestre s rodinou a k priateľom žalobcu správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené
konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb títo nie sú blízkymi osobami.

28. Žalobca tiež namietal, že nedošlo k zisťovaniu stanoviska príslušnej švajčiarskej inštitúcie,

t.j. či medzi žalovanou a švajčiarskou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode vo veci určenia bydliska
žalobcu. Správny súd prvotne uvádza, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom
ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti
by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania (podľa zásady
„lex loci laboris“), a to aj vtedy, keď sa plánuje presťahovať alebo vrátiť do svojej domovskej krajiny.

Jednotlivé členské štáty môžu mať vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ďalšie podmienky pre pobyt a
uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti po skončení práce. Súčasťou zásady „lex loci laboris“ je
to, že poistenec musí prijať aj tieto podmienky po skončení práce v krajine, v ktorej odvádzal odvody a
zariadiť si osobné záležitosti tak, aby splnil tieto podmienky, ak chce poberať dávku v nezamestnanosti v
tomto členskom štáte. Neuplatnenie dávky v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania nemôže

byť kompenzované požadovaním dávky v nezamestnanosti v členskom štáte, do ktorého sa poistenec
odsťahuje a má úmysel ďalej v ňom žiť a pracovať, a to ani keď má poistenec vzťah k tomuto štátu, má
tu rodičov, sestru, družku, priateľov či vlastní nehnuteľnosť, ako tomu je v prípade žalobcu. Vzhľadom na
vyššie uvedené poukaz žalobcu v správnej žalobe na jeho komplikovanú osobnú situáciu po utrpenom
úraze nohy vzhľadom na čo sa rozhodol ukončiť svoj pracovný pomer vo Švajčiarsku a požiadal

o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú
argumentáciu.

29. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá
osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to,

aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú,
že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v
nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku
v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiadao dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými
predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí
zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade

zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok
na dávku v nezamestnanosti.

30. Správny súd uvádza, že administratívny spis obsahuje v slovenskom jazyku znejúce formuláre
U002 (osvedčujúci dosiahnuté doby poistenia žalobcu vo Švajčiarsku) a U004 (osvedčujúci hrubý

príjem žalobcu vo Švajčiarsku). Formuláre vypracované inštitúciou Public Unemployment of Canton
St. Gallen (identifikácia inštitúcie: CH:4ALK17) boli doručené orgánu verejnej správy prvého stupňa
dňa 18. 04. 2023. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska
žalobcu príslušnou švajčiarskou inštitúciou a žalovanou. V tomto prípade správny súd nekonštatuje, že
vec bola sporná, pokiaľ ide o hodnotenie bydliska (centra záujmov) žalobcu počas tak dlhého obdobia
trvania poistného vzťahu k Švajčiarsku. Štát posledného zamestnania (Švajčiarsko), je štátom kde má

zamestnanec právo požadovať o dávku v nezamestnanosti, v domovskej krajine len v prípade, ak si
v tejto ponechal centrum záujmov, pričom toto nebolo v administratívnom konaní preukázané. V danej
veci si žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku neuplatnil, čo nebolo sporné (nárok
bol uplatnený v Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom). Vo veci posúdenia bydliska žalobcu
tak nejde o spor inštitúcií, pretože príslušná švajčiarska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko

žalobcu a centrum jeho záujmov, keďže si dávku neuplatnil. Švajčiarska inštitúcia potvrdila dobu trvania
poistného vzťahu žalobcu v inom členskom štáte (Švajčiarsku). Nakoľko neexistoval spor inštitúcií o
posúdení bydliska volila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V danej
veci bolo možné podľa správneho súdu rozhodnúť aj bez stanoviska príslušnej švajčiarskej inštitúcie
a to bez toho, že by tým došlo k porušeniu povinnosti orgánov verejnej správy náležite zistiť skutkový

stav veci. Žalovaná v tejto spojitosti na str. 6 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, že žalobca
v odvolaní uviedol, že po ukončení posledného pracovného pomeru v štáte posledného zamestnania
dňom 31. 12. 2022 tvrdil, že nebolo možné sa zaevidovať na príslušnom švajčiarskom úrade práce
zo zdravotných dôvodov (t.j. poukázala na neuplatnenie dávky v nezamestnanosti vo Švajčiarsku
žalobcom) a v nadväznosti na to ďalej uviedla, že ak „nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok

na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti
v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je
možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku
nezamestnanosti.“

31. Správny súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaná neskúmala skutočné dôvody pracovnej
činnosti žalobcu v zahraničí a tiež dôvody, ktoré ho viedli k návratu na územie Slovenskej republiky
s poukazom na to, že žalobca vycestoval za prácou preto, lebo sa chcel o seba postarať sám vlastnou
prácou, pričom jeho úmyslom nebolo trvalé usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky, správny
súd uvádza, že túto vyhodnotil ako irelevantnú. Dôvody pracovnej činnosti žalobcu v zahraničí či

dôvody návratu na Slovensko neboli pre prejednávanú vec relevantné, keďže postup podľa čl. 11 ods.
2 vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda
iba v prípade, pokiaľ aj po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku, zostane otázka ustálenia
centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10Sžsk/5/2016 zo dňa 13. 12. 2017). V konaní žalobcu o dávku v nezamestnanosti bolo jednoznačne

preukázané, že tento si centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti
zamestnanca vo Švajčiarsku nezachoval. Keďže o mieste bydliska žalobcu na základe uplatnenia
relevantných objektívnych kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti,
nebol dôvod na aplikáciu čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať úmysel žalobcu.

32. Pokiaľ žalobca namietal, že orgány verejnej správy nevyhodnotili vlastníctvo nehnuteľnosti
(rekonštruovaného rodinného domu) žalobcom na Slovensku v celkovom kontexte spolu so všetkými
skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, správny súd vyhodnotil predmetnú žalobnú
námietku za nedôvodnú. Samotná skutočnosť, že žalobca vlastní na Slovensku nehnuteľnosť - rodinný
dom, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na

Slovensku.Vlastníctvonehnuteľnosti(resp.vovšeobecnostiakéhokoľvekmajetku)nemôžusamyosebe
svedčiť o zachovaní bydliska v určitom štáte, pretože právo Európskej únie v zásade dovoľuje takýmto
spôsobom nadobúdať majetok v ktoromkoľvek štáte a nie je ani neobvyklé, že občania s bydliskom
v jednom štáte udržiavajú napr. prázdninové či víkendové sídla v inom štáte (Rozsudok Najvyššiehosprávneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/39/2022 zo dňa 26. 04. 2023, bod 15.). Žalovaná
sa so skutočnosťou vlastníctva nehnuteľnosti žalobcom na Slovensku a nákladmi s ňou spojenými
vysporiadala na str. 7 - 8 napadnutého rozhodnutia. Súčasne vo vzťahu k postupnej rekonštrukcii

rodinného domu žalobcom na str. 5 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že táto skutočnosť spolu
s inými, ktoré žalobca uviedol ako väzbu k Slovensku nie je tak silná, než celková dĺžka pobytu
žalobcu v zahraničí, stabilná pracovná situácia vo Švajčiarsku, orientácia na zahraničný pracovný
trh, poberanie nemocenského zo švajčiarskeho sociálneho systému, stabilná a primeraná bytová
situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Švajčiarska. Nemožno potom konštatovať, že žalovaná

vlastníctvo rodinného domu žalobcom a starostlivosť oň odignorovala. Súčasne správny súd konštatuje,
že návrat žalobcu do rodinného domu za skutkových okolností v danej veci môže preukazovať nanajvýš
nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a
prenesení centra záujmov na niekoľko rokov do Švajčiarska.

33. Žalobca namietal i to, že sa žalovaná bližšie nezaoberala jeho záujmovou činnosťou (chovom

hospodárskych zvierat). Správny súd uvádza, že v rámci posudzovania situácie žalobcu v zmysle
čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedla i nájomnú zmluvu, a teda z uvedeného vyplýva, že sa zaoberala i skutočnosťou chovu
hospodárskych zvierat. Pokiaľ žalobca namietal rozsah v akom sa žalovaná predmetnou skutočnosťou
zaoberala, správny súd konštatuje, že vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie

dôvody orgánov verejnej správy nezistil a samotná nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej
správy pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie na
čiastkových nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia. Navyše správny súd pre úplnosť dodáva, že
z obsahu k odvolaniu žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu pripojenej Nájomnej zmluvy č. 9/2022
zo dňa 16. 11. 2022 vyplýva, že táto bola uzatvorená medzi mestom Nová Baňa ako prenajímateľom

pozemkov a žalobcom ako nájomcom pozemkov za účelom užívania pozemkov na poľnohospodárske
účely – chov oviec a kôz s platnosťou od 01. 01. 2023, pričom posudzovaným obdobím je obdobie
štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. obdobie od 01. 01.
2019 do 31. 12. 2022.

34. Podľa názoru správneho súdu žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a toto vyhodnotenie dostatočným a
zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Zo zistených skutočností a okolností veci správny súd považoval
za preukázané, že žalobca počas jeho posledného zamestnania zvyčajne býval vo Švajčiarsku a
predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

si nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov vo Švajčiarsku, kde sa počas výkonu
zamestnania dlhodobo zdržiaval, na bývanie využíval prenajatý byt (forma bývania nie je v daných
podmienkach vo Švajčiarsku ničím neštandardným), trávil tam svoj pracovný aj mimopracovný čas, platil
zákonné odvody a dane. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca sa raz za 3
mesiace na 2-3 týždne vracal na Slovensko, kde žijú jeho rodičia, sestra s rodinou, družka a priatelia

a ani skutočnosť, že na Slovensku je vlastníkom nehnuteľnosti - rodinného domu, ktorú rekonštruoval.
Osoba, ktorá sa presťahuje do inej krajiny bez zachovania akýchkoľvek podstatných väzieb vo svojej
krajine pôvodu, sa už nemôže považovať za osobu, ktorá v nej má bydlisko, aj keď sa do danej krajiny
plánuje vrátiť. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť nad
objektívnymi kritériami vymedzenými v ustanovení. „Centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy

v danom konkrétnom období a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho
posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom mieste ako
dočasný (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má
v tomto štáte centrum svojich záujmov“. (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023).

35. Pokiaľ žalobca poukazoval na jeho starostlivosť o nehnuteľnosť na Slovensku a úhradu nákladov
s ňou spojených (úhrada dane z nehnuteľnosti, poplatku za komunálny odpad, nákladov na energie,
internet), správny súd uvádza, že uvedené skutočnosti nemajú význam pre určenie bydliska. Ide o
bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Existencia

daňových povinností a poplatkových povinností spojených s vlastníctvom majetku vyplýva z príslušnej
legislatívy a neviaže sa na posúdenie otázky bydliska, resp. centra záujmov podľa koordinačných
nariadení. Rovnako bez právneho významu z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je
i čerpanie pôžičky žalobcom za účelom expedície do Himalájí. Uvedená skutočnosť spočívajúca vovyužitífinančnéhoproduktu(pôžičky)vSlovenskejrepublikenemáscentromzáujmovabydliskomsúvis,
keďže nemožnosť využitia pôžičky na žalobcom uvádzaný účel (expedícia) v mieste, kde sa žalobca
počas výkonu činnosti zamestnanca v rozhodnom období zdržiaval (Švajčiarsko) nebola žalobcom ani

tvrdená a ani preukázaná. Predmetný finančný produkt možno využiť kdekoľvek.

36. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že občan členského štátu sa nemôže ocitnúť
v situácii bez zabezpečenia vlastným domovským štátom, pokiaľ v ňom stále má nielen majetkové,
ale aj spoločenské väzby, správny súd uvádza, že zmyslom ochrany koordinačných nariadení nie je, aby

osoba mala vždy nárok na určitú dávku; cieľom je napomáhanie voľnému pohybu osôb tým, aby osoby,
na ktoré sa tieto nariadenia vzťahujú, vždy podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného
členského štátu.

37. Žalobca v správnej žalobe poukazoval v súvislosti s riešením otázky centra záujmov na Rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. 02. 1977 č. C 76 - 76 – Silvana di Paolo proti Office de

l´emploi. Správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre vyslovil záver, že
ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štáte, tak sa predpokladá, že tam má aj
bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (Rozsudok z 08. 07. 1992 vo veci C-102/91, G., ods. 22,
ale aj skorší Rozsudok zo 17. 02. 1977 vo veci76/76, Di Paulo v. Office National de l'Emploi, ods.
17 až 20). Ako už správny súd uviedol otázka zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej

republiky bola orgánmi verejnej správy vyhodnotená v zmysle kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia a v tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že domnienka bydliska žalobcu
v rozhodnom období vo Švajčiarsku nebola vyvrátená. Žalobca poukazoval i na Rozsudok Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.9Sžso/35/2012asp.zn.9Sžsk/2/2020.Správnysúduvádza,žezávery
prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jednotlivých veciach sú do značnej miery ovplyvnené

osobitosťou každej konkrétnej veci, preto ich prevzatie a aplikácia na predmetnú vec bez ďalšieho, t.j.
bez toho, aby žalobca v prvom rade ozrejmil ich právny a skutkový základ a súvislosť s prejednávanou
vecou, nie je prijateľné.

38. Vo vzťahu k žalobnej námietke, v rámci ktorej žalobca poukázal na doterajšiu prax žalovanej,

keď žalovaná nárok na dávku v nezamestnanosti v iných obdobných prípadoch nepochybne priznala,
správny súd uvádza, že predmetná žalobná námietka je všeobecná, nekonkrétna a neumožňuje tak
súdnyprieskum.Žalobcaneidentifikovalprípadyrozhodnutíorgánovverejnejsprávyotvrdenompriznaní
nároku na dávku v nezamestnanosti žiadateľovi o dávku, ktorých skutkový a právny základ by bol
totožný s prejednávanou vecou žalobcu. Za nedôvodnú považoval správny súd aj žalobnú námietku

žalobcu, ktorou namietal, že žalovaná opomenula uviesť, že v zahraničí zotrvával po dobu 10 rokov
v rámci posledných 20 rokov. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazovala na
opätovné odchody žalobcu do zahraničia v priebehu viacerých rokov (od novembra 2002 do marca
2004 v Taliansku, od novembra 2012 do decembra 2012 a opäť od februára 2013 do septembra
2015 v Rakúsku a od marca 2017 do decembra 2022 vo Švajčiarsku, t.j. celkovo opakovane

(prerušovane) takmer 10 rokov). Za takéhoto stavu správny súd považuje závery orgánov verejnej
správy o nezachovaní centra záujmu žalobcu na území Slovenskej republiky za správne, a to i za
situácie, že žalobca opätovnými odchodmi do zahraničia v priebehu viacerých rokov deklaroval prioritnú,
dlhodobú a opakujúcu sa orientáciu na zahraničný pracovný trh.

39. Žalobná námietka týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci nebola vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti dôvodná, pretože nemala oporu v relevantnej právnej úprave i vo
vykonanom dokazovaní orgánmi verejnej správy. Dostatočne zistený skutkový stav bol orgánmi verejnej
správy logicky vyhodnotený a aj riadne právne posúdený. V podrobnostiach správny súd odkazuje na
zhodnotenie jednotlivých okolností samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti v rozhodnutiach orgánov

verejnej správy, ktorých podstatné závery sú zachytené aj v konštatačnej časti tohto rozsudku. Rovnako
námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov nebola dôvodná, pretože
nemala oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa považuje za nedostatočne
odôvodnené, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri hodnotení
dokazovania alebo pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov znamená absolútny nedostatok

odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy
k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku
dôvodov skutkových, pričom musí ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie
dôvody. Požiadavky na obsah odôvodnenia rozhodnutia orgánov verejnej správy vo veciach sociálnehozabezpečenia sú upravené v § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení. Z neho vyplýva, že odôvodnenie
rozhodnutia musí obsahovať skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, úvahy, ktorými bol orgán
verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých

rozhodoval. Preskúmaním rozhodnutia žalovanej správny súd zistil, že vadou nepreskúmateľnosti
toto rozhodnutie netrpí, pretože obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, obsahuje
všetky skutkové zistenia, ku ktorým žalovaná, resp. orgán verejnej správy prvého stupňa v priebehu
administratívneho konania dospeli a ktoré vlastnou úvahou logicky a v súlade s ich obsahom vyhodnotili
pre prijaté skutkové závery. Žalovaná tiež uviedla úvahu pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodovala, pretože aplikáciu právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla, odôvodnila
preukázanými skutočnosťami.

40. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovanej, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa
dospel k záveru, že tieto rozhodnutia sú zákonné, vydané v súlade s právnou úpravou, ktorú orgány
verejnej správy citovali. Podľa správneho súdu žalovaná vec správne právne posúdila, náležite sa

vysporiadala s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnila. Konštatujúc, že
v danom prípade správny súd nevidel dôvody pre zrušenie správnou žalobou napadnutých rozhodnutí
orgánov verejnej správy, správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol.

41. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že žiadnemu z účastníkov konania trovy nepriznal,

a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nepatrí náhrada trov konania v zmysle
§ 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalovaná bola síce v konaní úspešná, avšak správny súd aplikujúc
ustanovenie § 168 SSP nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať
od žalobcu, aby žalovanej uhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním.