Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, December 20, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-25C/36/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113205163
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Miškolci

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1113205163.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Mariánom Miškolcim v spore žalobcu: MG ESTE, s.r.o., sídlo:

Gaštanová 13, 811 04 Bratislava, IČO: 45 615 331, zastúpený: Mgr. Martin Čabák, advokát, sídlo:
Jesenského2,81102Bratislava,IČO:42184894,protižalovanému:HlavnémestoSlovenskejrepubliky
Bratislava, sídlo: Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 13 860,06 Eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.02.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť mu sumu 9 696,80 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

2. Žalobca uviedol, že žalovaný užíva bez právneho titulu pozemky vo výlučnom vlastníctve žalobcu
nachádzajúce sa v katastrálnom území A. B., obec C. - B. A. B., ktoré sú zapísané v katastri
nehnuteľností na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo XXXX/X záhrady vo výmere 303 m2 a
parcela číslo XXXX/X záhrady vo výmere 224 m2. Na predmetných parcelách sú postavené miestne
komunikácie vo vlastníctve žalovaného. Žalobca mal za to, že komunikácie sú všeobecne užívané

verejné priestranstvá, ktorých užívanie je povinný strpieť, ale za náhradu zodpovedajúcu obvyklému
nájomnému, pričom obvyklé trhové nájomné predstavuje čiastku 9,20 za m2 za rok a za obdobie od
19.02.2011 do 19.02.2013 predstavovalo sumu vo výške 9 696,80 Eur ( 527 x 9,20 Eur x 2 roky).

3. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť.

4. Žalovaný uviedol, že na predmetných pozemkoch vo vlastníctve žalobcu sa nachádza komunikácia

II. triedy - Mišíkova ulica a komunikácia II. triedy - Na Slavíne, ktoré sú na základe § 3d zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách vo vlastníctve žalovaného. Vlastnícke právo prešlo na
žalovaného účinnosťou zákona č. 160/1996, ktorým sa menil a dopĺňal cestný zákon, a to dňom
01.07.1996. Žalovaný argumentoval, že pri prechode vlastníctva miestnych komunikácií na obec
nedostal zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov pod
komunikáciami. Miestne komunikácie využíva široká verejnosť a žalovaný z nej nemá žiadne výnosy
naopak, má náklady spojené s údržbou a prevádzkou komunikácií. Na strane žalovaného nevzniká

preto žiaden majetkový prospech. V zmysle ustanovení § 1 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, vzniklo ku dňu 01.07.2009 vo verejnom záujme k
pozemku pod stavbou užívanou vlastníkom stavby v prospech vlastníka stavby, právo zodpovedajúcevecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. V zmysle uvedeného
zákona je žalobca ako vlastník pozemkov povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Žalovaný teda užíva

pozemky registra "E" KN v katastrálnom území A. B., parcela číslo XXXX/X - záhrady o výmere 303 m2
a parcela číslo XXXX/X - záhrady o výmere 224 m2 titulom zákonného vecného bremena zriadeného
zákonom č. 66/2009 Z.z. a nie bez právneho titulu ako to tvrdil žalobca. Žalovaný namietal výšku
žalobcom uplatneného nároku za užívanie pozemkov, ktorá predstavovala 9,20 Eur/m2/rok. Žalobca sa
stal vlastníkom pozemkov až dňom 18.07.2011, teda v období od 19.02.2011 do 17.07.2011, za ktoré

obdobie si uplatňuje náhradu za užívanie, nebol vlastníkom týchto pozemkov, čo žalovaný namietal.
Žalobca kupoval pozemky v čase, keď na nich boli komunikácie vybudované dlhé roky a musel mať
vedomosť o tejto skutočnosti. S poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal žalovaný za
to, že pri stanovení odplaty by sa mala zohľadniť skutočnosť, že žalobca pri nadobúdaní dotknutých
nehnuteľností mal vedomosť o tom, že na pozemkoch sú dlhodobo vybudované komunikácie, a na tento
účel aj využívané pozemky. Žalovaný mal snahu uzatvoriť dohodu o nájme pozemkov slúžiacich na

verejné účely za nájomné vo výške 0,33 Eur/m2/rok a o kúpu pozemkov za cenu 1,16 Eur/m2.

5. Žalobca sa v replike zo dňa 11.04.2014 vyjadril tak, že vecné bremeno. ktoré na predmetných
nehnuteľnostiach v prospech žalovaného vzniklo nie je možné považovať za bezodplatné. Zriadenie
vecného bremena k pozemkom vo vlastníctve žalobcu predstavuje nútené obmedzenie jeho

vlastníckeho práva, a preto nemôže byt' bezodplatné, čo vyplýva i priamo z Ústavy Slovenskej
republiky, konkrétne jej článku 20 ods. 4, ktorý pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva vyžaduje
poskytnutie primeranej náhrady. Skutočnosť, že ide o odplatné vecné bremeno vyplýva podľa žalobcu aj
z konštantnej judikatúry pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2012,
sp. zn. 6Co 117/2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.05.2012, sp. zn. 6Co 154/2012.

Žalobca uviedol, že bez ohľadu na užívanie predmetných pozemkov žalovaným na základe právneho
dôvodu, má právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým sú zo zákona zaťažené jeho pozemky, a
ktoré v rozhodnom čase na svojich pozemkoch v súlade so zákonom trpel. Za irelevantné označil
žalobca informácie o pripravovanej právnej úprave, ako aj prípadný nedostatok finančných prostriedkov
na riešenie majetkového usporiadania vzťahov rozdielnych vlastníckych práv k pozemkom a stavbám

na nich postavených. Uviedol, že žalovaný vlastní viacero iných, ním nevyužívaných nehnuteľností,
ktoré by mohol ponúknuť žalobcovi ako náhradu v súlade so zákonom č. 66/2009 Z.z. (§ 2 ods. 1
zákona ). Pokiaľ ide o výšku odplaty namietanú žalovaným, táto bola stanovená znalcom v rozpätí
od 35,29 Eur m2/rok do 53,31 m2/rok a žalobca si uplatnil len náhradu vo výške 9,20 m2/rok.
Zmluvou o postúpení pohľadávky žalobca s nadobudnutím pozemkov prevzal od predchádzajúcej

vlastníčky aj jej pohľadávky a nároky voči žalovanému z rovnakého právneho titulu, teda žalobca je
aktívne legitimovaný na uplatnenie nárokov od 19.02.2011. Ku námietke žalovaného, že náhradu za
vecné bremeno je oprávnená uplatniť len osoba, ktorá bola vlastníkom pozemkov v momente vzniku
zákonného vecného bremena a ku námietke premlčania náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom
č. 66/2009 Z.z., ktorú žalovaný považuje za jednorazovú a to s poukazom na nález Ústavného súdu

SR zo dňa 03.11.2011, sp. zn. II. ÚS 506/2011-21, uviedol žalobca, že závery nálezu ústavného súdu
nie je možné vztiahnuť na tento prípad, pretože v konaní pred ústavným súdom bola predmetom
konania náhrada za vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a nie na základe zákona č. 66/2009 Z. z., ako v tomto prípade. Nález
ústavného súdu sa nezaoberal skúmaním správnosti právnych záverov všeobecných súdov, ale výlučne

len otázkou zachovania ústavných práv garantovaných účastníkov súdneho konania, v tomto prípade
dostatočným a presvedčivým odôvodnením súdneho rozhodnutia. Žalobca nepovažuje náhradu za
zriadené vecné bremeno podľa zákonom č. 66/2009 Z.z. za jednorazovú, ktorá by sa premlčiavala v
trojročnej premlčacej dobe, počnúc účinnosťou citovaného zákona a poukázal na ustálenú judikatúru
Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Trnave. Vecné bremeno zriadené na základe zákona

č. 66/2009 Z. z. nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením, teda v zmysle
zákona má ísť len o dočasné a časovo obmedzené riešenie. Pripustenie žalovaným prezentovaného
názoru by podľa žalobcu malo za následok vznik nerovnakého a ničím neodôvodneného zvýhodnenia
vlastníka stavby, t.j. oprávneného z vecného bremena, ktorý by mohol legálne využívať svoje právo
zodpovedajúce vecnému bremenu aj za obdobie po 01.07.2012 bez toho, aby bol nútený v zmysle

zákona č. 66/2009 Z. z. využiť ďalšie zákonom predpokladané a prednostné spôsoby riešenia vzniknutej
situácie (t.j. zámena pozemkov, vykonanie pozemkových úprav), resp. uhradiť za takéto pokračujúce
obmedzenie vlastníckeho práva navrhovateľa (povinného z vecného bremena) primeranú finančnú
náhradu. Žalobca mal za to, že takýto výklad príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. ide nadrámec zákona a má za následok nedovolané obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, ako i zásah
do rovnosti subjektov pred zákonom. V zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. nie je zrejmé, kedy vecné
bremeno zanikne, tzn. na aké obdobie sa zriadilo; jeho zánik je totiž viazaný výlučne na postoj a konanie

oprávneného z vecného bremena, ktorý však nie je nijakým spôsobom nútený vykonať kroky smerujúce
k zániku vecného bremena a tak dĺžka trvania vecného bremena a tým zároveň i trvanie obmedzenia
vlastníckeho práva vlastníka pozemku, je plne závislá od rozhodnutia a svojvôle vlastníka stavby ako
oprávneného z vecného bremena. Výklad prezentovaný žalovaným by viedol k vzniku absurdných
situácií, kedy by si napr. vlastník pozemku úspešne uplatnil jednorazovú finančnú náhradu za vecné

bremeno, pričom následne by došlo k začatiu pozemkových úprav (§ 3 zákona č. 66/2009 Z. z.) a k
poskytnutiu náhradného pozemku na základe žiadosti vlastníka pozemku, keďže zákon súbeh týchto
dvoch nárokov nevylučuje. Takýmto spôsobom by vlastník pozemku získal aj jednorazovú finančnú
náhradu za zriadené vecné bremeno, ako i náhradný pozemok. Na základe uvedeného mal žalobca
za to, že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.
z. nie je možné považovať za jednorazový nárok vlastníka pozemku (povinného z vecného bremena),

ale za nárok uplatniteľný za každé obdobie trvajúcej existencie vecného bremena, t.j. za pokračujúce
a pretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva. Za nedôvodné preto žalobca považoval tvrdenie
žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, resp. o premlčaní jeho nároku.

6. Žalovaný v obsahu svojho vyjadrenia zo dňa 13.11.2014 uviedol, že považuje finančnú náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom zákonného vecného bremena podľa zákona č.
66/2009 Z.z. za jednorazovú, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia. Uvedené dovodil žalovaný
zo skutočnosti, že komunikácia vo vlastníctve žalovaného má charakter trvalej stavby a teda nie je
predpoklad, že by zanikol dôvod pre trvanie zákonného vecného bremena a preto nemožno určovať
náhradu za vecné bremeno podľa ustanovení o časovo obmedzenom vecnom bremene. Pokiaľ ide o

majetkovoprávne vysporiadanie formou zámeny, nedisponuje žalovaný takým množstvom pozemkov,
ktoré by bolo potrebné ku majetkovoprávnemu usporiadaniu pozemkov pod stavbami vo vlastníctve
žalovaného, ani žalovanému zo strany štátu neboli v súvislosti so zákonom č. 66/2009 Z.z. poskytnuté
finančné prostriedky. K možnosti majetkovoprávneho usporiadania uviedol žalovaný, že ide o čisto
teoretickú možnosť. Reálne pozemkové úpravy doposiaľ neboli začaté a v blízkej budúcnosti sa s nimi

ani neplánuje začať z ekonomického dôvodu. Podľa názoru žalovaného bolo účelom zákona č. 66/2009
Z.z. pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú stavby
v ich vlastníctve postavené a zároveň dousporiadať právne vzťahy s vlastníkmi pozemkov. Žalovaný
mal za to, že je v rozpore so zámerom citovaného zákona, aby tretie subjekty skupovali pozemky pod
komunikáciami, cintorínmi. sídliskami, školami a podobne a následne požadovali od obce náhradu v

trhovej výške. Aj uplatnenie finančnej náhrady musí mať pravidlá, aby žalovaný nebol neohraničene a
bez časového obmedzenia vystavovaný obdobným žalobám. Preto žalovaný tvrdil, že odplata má byt'
uplatnená, z tohto dôvodu vo forme jednorazovej odplaty. Nakoľko žalobca kupoval sporom dotknuté
pozemky v roku 2011, teda v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., je zrejmé, že kupoval pozemok
zaťažený vecným bremenom, a teda v kúpnej cene bola zohľadnená tá skutočnosť, že kupuje zaťažený

pozemok. Bolo by podľa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi (§3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
ak by profitoval na kúpe takéhoto pozemku dvojnásobne - prvýkrát na kúpnej cene a druhýkrát, ak by od
žalovaného získal finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Na základe uvedeného namietal žalovaný premlčanie nároku
žalobcu vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť ku dňu nadobudnutia účinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z. dňa 01.07.2009, a uplynula dňa 01.07.2012.

7. Žalobca sa písomne v podaní doručenom súdu dňa 25.11.2014 vyjadril ku argumentom žalovaného.
Podľa žalobcu vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. nerieši
normatívnym spôsobom otázku, či náhrada za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. má

jednorazový charakter. Uvedená vyhláška je podzákonnou právnou normou, ktorej ustanovenia
neumožňujú ukladať účastníkom právnych vzťahov žiadne povinnosti a predmetom jej úpravy je
stanovenie metód a postupov stanovenia všeobecnej hodnoty majetku znalcom a nie výklad zákona
č. 66/2009 Z.z. Pri výklade podávanom žalovaným by povinný z vecného bremena mal potenciálne
nárok len na náhradu za 20 rokov trvania tohto vecného bremena aj napriek tomu, že by jeho

nútené obmedzenie vlastníckeho práva trvalo dlhšie (čo pri cestných komunikáciách možno dôvodne
predpokladať). Výklad o jednorazovom charaktere tohto zákonného vecného bremena považuje žalobca
za ústavne neakceptovateľný s ohľadom na ústavnú ochranu vlastníckeho práva a pri rešpektovaní
princípu zachovania rovnosti účastníkov právnych vzťahov. Žalobca uviedol, že prejavil záujem ozámenu s pozemkom vo vlastníctve žalovaného, ktorý žalovaný nevyužíva, pretože tento chcel previesť
prostredníctvom verejnej dražby. Žalovaný však s riešením situácie zámenou pozemkov v súlade so
zákonom č. 66/2009 Z.z. z bližšie nešpecifikovaných dôvodov nesúhlasil. Ďalej žalobca poukázal na

skutočnosť, že účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. sa zmenil len právny základ a dôvod peňažnej
povinnosti žalovaného vo vzťahu ku vlastníkovi pozemku, na ktorom sú vybudované komunikácie,
pretože povinnosť uhrádzať odplatu za bezdôvodne užívaný pozemkov existovala aj pred zriadením
vecného bremena. Podľa žalobcu neexistujú také osobitné špecifiká, ktoré by zabránili výkladu zákona
č. 66/2009 Z.z. tak, ako tento vykladá konštantne súdna prax a takýmito špecifikami nie je ani zmena

vlastníka pozemkov, keď nútené obmedzenie vlastníckeho práva stále trvá. Žalobca si uplatnil nárok na
náhradu za vecné bremeno za obdobie od 19.02.2011 do 31.12.2014.

8. Žalobca svojimi podaniami rozšíril žalobou uplatnený nárok o ďalšie obdobia. K uzneseniu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 369/2011 zo dňa 28.09.2011 uviedol, že na všeobecnom súde
nebol uplatnený nárok na náhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a právne závery,

ktoré prezentoval žalovaný podľa žalobcu z obsahu rozhodnutia ústavného súdu nevyplývajú. Vyplývajú
výlučne z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ústavný súd je
ovládanýzásadousubsidiarity,niejetedavzásadeoprávnenýpreskúmavaťprávnezáveryvšeobecných
súdov a rozhodnutie ústavného súdu sa nezaoberalo skúmaním správnosti právnych záverov Krajského
súdu v Prešove, ale výlučne otázkou zachovania ústavných práv garantovaných účastníkom súdneho

konania, v tomto prípade dostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že
právny názor Krajského súdu v Prešove nemožno považovať za právny názor ústavného súdu alebo
ustálenú judikatúru vo vzťahu ku posudzovaniu otázky vecného bremena zriadeného na základe zákona
č. 66/2009 Z.z. Žalobca poukázal na iné rozhodnutia ústavného súdu, podľa ktorých zamietnutia žaloby
z dôvodu rozporu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi boli posúdené ako

rozporné s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (nález ÚS SR zo dňa 23.06.2011
sp.zn. IV. ÚS 70/2011, nález ÚS SR zo dňa 07.07.2011 sp.zn. IV. ÚS 94/2011).

9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.04.2017 uviedol, že na sporom dotknutých
pozemkoch sa nachádza komunikácia na ul. Na Slavíne ("E" parc. č. XXXX/X) a komunikácia B. ul. ("E"

parc. č. XXXX/X). Tieto komunikácie sú zaradené do siete miestnych komunikácií I. - IV. triedy na území
hlavného mesta SR Bratislavy ako miestna komunikácia II. triedy a výkon správy na nej zabezpečuje
žalovaný. Predmetné komunikácie boli vybudované ešte pred zriadením organizácie Mestská správa
komunikáciívroku1965.Vlastníckeprávoprešlozoštátunažalovanéhoúčinnosťouzákonač.160/1996
Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon),

a to dňom 01.07.1996. Žalovaný uviedol, že zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši problematiku odplatnosti
vecného bremena, preto je potrebné aplikovať všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka.
Zastával názor, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena, pričom odplata je jednorazová a nemá charakter
opakovaného plnenia. Tento nárok mal len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase

vzniku vecného bremena, teda k 01.07.2009. Za určité finančné zadosťučinenia nového vlastníka
pozemku považoval žalovaný to, že kúpna cena pozemku zaťaženého vecným bremenom je nižšia ako
u obdobného pozemku bez vecného bremena. Žalovaný argumentoval rozporom so zásadou dobrých
mravov v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nový vlastník získa zaťažený pozemok za nižšiu
kúpnu cenu a súčasne by mal mať aj nárok na finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Žalovaný

poukázal na kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 17.06.2011 medzi B. D. E. ako predávajúcou a žalobcom
ako kupujúcim , podľa ktorej žalobca nadobudol sporom dotknuté pozemky za kúpnu cenu 16,60 Eur/
m2. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo k 01.07.2009, a preto premlčacia lehota na
uplatnenie odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena uplynula 01.07.2012. Žalovaný namietol
premlčanie nároku žalobcu na odplatu za zriadenie vecného bremena ako aj aktívnu legitimáciu žalobcu.

Žalobca kúpil sporom dotknuté pozemky za 16,60 €/m2. Pozemky kupoval v čase, keď na nich bola
komunikácia vybudovaná viac ako 50 rokov. V článku III. ods. 2 kúpnej zmluvy žalobca ako kupujúci
vyhlásil, že so stavom predmetu zmluvy, jeho súčastí a príslušenstva je riadne oboznámený a v takom
stave ho nadobúda. V čase, keď žalobca pozemky nadobudol, už bolo na nich zriadené zákonné vecné
bremeno. V znaleckom posudku č. 15/2015 určila znalkyňa F. G. H., E. všeobecnú hodnotu sporom

dotknutých pozemkov alternatívne tak, že v prípade úvahy ohľadom sporom dotknutých pozemkov ako
záhrad (teda hypoteticky nezastavaných komunikáciami) určila znalkyňa všeobecnú hodnotu sporom
dotknutých pozemkov na sumu 749,28 €/m2 a pre prípad, že sa uvažuje s pozemkami zastavanými
cestnou komunikáciou a chodníkom pre chodcov (teda v stave, v akom pozemky kupoval žalobca) určilaznalkyňa všeobecnú hodnotu sporom dotknutých pozemkov na sumu 254,75 €/m2. Žalobca kupoval
pozemky v čase, keď boli zastavané komunikáciami a teda podľa znalkyne mali hodnotu 254,75 €/
m2. Žalobca ich však kupoval za kúpnu cenu 16.60 €/m2 teda za cenu 15 - násobne nižšiu. Žalobca

po rozšírení žalobného návrhu o nárok za obdobie od 01.01.2015 do 19.09.2016 požadoval odplatu v
sume cca 5,03-4,46 €/m2/rok. Žalobca kúpil sporom dotknuté pozemky za celkovú kúpnu cenu 8 748,20
Eur a za obdobie od 19.02.2011 do 19.09.2016 (pričom od 19.02.2011 do 18.07.2011 nebol vlastníkom
pozemkov) požadoval od žalovaného odplatu za vecné bremeno v sume 13 860,06 Eur, teda žalobca by
za 5,5 roka získal cca 1,6 násobok kúpnej ceny, za ktorú pozemok nadobudol. Z uvedených skutočností

dovodil žalovaný, že konanie žalobcu sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a žalobca pri kúpe sporom dotknutých pozemkov konal v úmysle získať následne finančné výhody od
žalovaného a bolo by nespravodlivé poskytnúť žalobcovi v tomto prípade súdnu ochranu spočívajúcu v
priznaní odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena.

10. Súd na pojednávaní dňa 21.04.2017 za prítomnosti strán sporu vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil

zmenužalobytak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovisumuvovýške13860,06Eurspolusúrokom
z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 5 491,27 Eur od 19.02.2013 do zaplatenia, a s úrokom z
omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 4 205,53 Eur od 01.01.2015 do zaplatenia, a s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4 163,26 Eur od 15.03.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov konania.

11. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 24. apríla 2017, č.k. 25C/36/2013 – 319 rozhodol tak,
že (i) konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 4 205,53 Eur od
19.02.2013 do 01.01.2015 a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,70% ročne zo sumy
4 205,53 Eur od 01.01.2015 do zaplatenia zastavil, (ii) žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu

vo výške 13 860,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 5 491,27 Eur
od 19.02.2013 do zaplatenia, a s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 4 205,53 Eur
od 01.01.2015 do zaplatenia, a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 163,26 Eur od
15.03.2017dozaplatenia,atovšetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku,(iii)súdpriznávažalobcovi
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške a (iv) žalobca je povinný v lehote 10 dní

zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok za žalobu vo výške 222,50 Eur.

12. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.01.2019 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, v ktorom bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

podľa ktorého inštitút vecného bremena je považovaný za inštitút, ktorého náhrada za zriadenie vecného
bremenasavyplácajednorazovoavlastníkovinehnuteľnosti,kuktoréhoobmedzeniuvlastníckehopráva
zriadením zákonného vecného bremena došlo, a nie opakovane pri každej ďalšej zmene vlastníka
vecným bremenom zaťaženého pozemku. Závery o opakovanom charaktere náhrady za zákonom
zriadené vecné bremeno sú v rozpore s účelom a obsahom zákonom zriadeného vecného bremena.

13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov účinného v čase podania žaloby (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z."),
tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce

alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou").

14. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal

podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho
usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby"), môže poskytnúť zámennou zmluvou
vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v
primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne
vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území,

náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.15. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa
osobitného predpisu.

16. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., ak bol v katastrálnom území do účinnosti tohto zákona
schválený projekt pozemkových úprav, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa
vykoná formou jednoduchých pozemkových úprav.

17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu
usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť
vlastníka stavby. Pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona sa prihliada na
potreby vlastníka stavby.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona

k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie

záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

19.Podľa§4ods.2zákonač.66/2009Z.z.,vlastníkpozemkupodstavboujepovinnýstrpieťvýkonpráva
zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom

území.

20. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

21. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

22. Podľa § 124 Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje

sa im rovnaká právna ochrana.

23. Podľa § 128 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v
naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho
vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak.

24. Podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento
účel a za náhradu.

25. Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci
v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.

26. Podľa § 151o ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,

rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.

27. Podľa § 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného
orgánu alebo zo zákona.

28. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

30. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

31. Podľa článku 15 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), žiaden dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu.

32. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

33. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

34. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2020, sp.zn. 8Cdo/17/2019,
bod 43., ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,

nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou

náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov.

35. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom spisu, a to žaloba č.l.1-5, kópia z mapy č.l.7, list
vlastníctva č.l.8, výzva č.l.9-10, rozhodnutia č.l.11-28, vyjadrenie žalovaného č.l.34-36, replika č.l.47-50,

zmluvaopostúpeníč.l.51-52,znaleckýposudok044/2013č.l.62-74,vyjadreniežalovanéhoč.l.77-78,list
č.l.79, znalecký posudok 2/2014 č.l.80-87, znalecký posudok 87/2013 č.l.88-94, uznesenie č.l.105-108,
znalecký posudok 4/2014 č.l.109-143, vyjadrenie žalobcu č.l.144-148, rozsudky č.l.149-159, vyjadrenie
žalovaného č.l.161-163, vyjadrenie žalobcu č.l.168-172, znalecký posudok 15/2015 č.l.216-245,
vyjadrenie žalobcu č.l.251-253, vyjadrenie žalovaného č.l.254-255, uznesenie č.l.269-278, vyjadrenie

žalobcu č.l.280-284, rozsudok č.l.285-289, vyjadrenie žalovaného č.l.292-296, list vlastníctva č.l.297,
rozhodnutia č.l.305-318, pričom ustálil nasledovný skutkový stav veci.

36. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca nadobudol na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 17.06.2011 medzi B. D. E. ako predávajúcou a žalobcom ako kupujúcim vlastnícke

právo ku nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území A. B., obec Bratislava-m.č. Staré
Mesto zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva číslo XXXX ako pozemok parcela registra
"E"číslo3537/1záhradyovýmere303m2apozemokparcelaregistra"E"číslo3537/9záhradyovýmere
224 m2 (ďalej len „kúpna zmluva"). Vklad vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy bol povolený bývalou
Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod číslom V-3319/11 dňa 18.07.2011. Zmluvou o

postúpení pohľadávky uzatvorenou medzi B. D. E. ako postupcom a žalovaným ako postupníkom dňa
01.08.2011 postúpil postupca všetky svoje pohľadávky a nároky, ktoré mal voči žalovanému z titulu
užívania nehnuteľností ako verejnej cesty a z titulu zriadenia zákonného vecného bremena v prospech
žalovaného podľa zákona č. 66/2009, Z.z. a to odo dňa nadobudnutia dedičstva po svojom otcovi do
prevodu vlastníckeho práva na postupníka (čl. I ods. 3 v spojení s ods. 1 zmluvy). Na pozemkoch

je postavená komunikácia II. triedy - Mišíkova ulica a komunikácia II. triedy - Na Slavíne, ktoré sú
na základe § 3d zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách vo vlastníctve žalovaného a
vlastnícke právo ku komunikáciám prešlo na žalovaného účinnosťou zákona č. 160/1996 Z.z., ktorým sa
menil a dopĺňal cestný zákon, a to dňom 01.07.1996. K pozemkom žalobcu vzniklo vo verejnom záujmedňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého
obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu
stavby (§ 4 ods. 1 citovaného zákona), ktoré je povinný vlastník pozemku strpieť. Pozemky vo vlastníctve

žalobcu sú práve takými pozemkami, ktoré sa nachádzajú pod komunikáciami II. triedy, teda stavbami,
ktoré prešli do vlastníctva žalovaného podľa zákona o pozemných komunikáciách, a to účinnosťou
zákona č. 160/1996 Z.z.. Nebolo sporným, že žalovaný ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nemal
k pozemkom, na ktorých sa nachádzajú komunikácie, zmluvne dohodnuté právo tieto pozemky užívať,
a preto podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo vo verejnom záujme počnúc 01.07.2009 ku

pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného ako vlastníka komunikácií.

37. Žalobca pôvodne uplatnený peňažný nárok vo výške 9 696,80 Eur vymedzil obdobím od 19.02.2011
do 19.02.2013, ktorý následne v súdnom konaní zmenil tak, že žiadal priznať nárok vo výške 9 696,80
Eur za obdobie od 19.02.2011 do 31.12.2014, teda žalobca bez toho, aby rozšíril žalobou uplatnenú
výšku nároku, zmenil časové obdobie, za ktoré si uplatnil náhradu za zákonom zriadené vecné

bremeno na pozemkoch v jeho vlastníctve. Písomným podaním doručeným súdu dňa 14.03.2017
rozšíril žalobca žalobou uplatnený nárok na 13 860,06 Eur ako náhradu za vecné bremeno zriadené
zákonom na pozemkoch v jeho výlučnom vlastníctve, a to za obdobie od 19.02.2011 do 19.09.2016.
Žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzniesol námietku premlčania
žalobou uplatneného nároku, ktorý považoval za jednorazový s tým, že premlčacia doba uplynula

01.07.2012 a nakoniec namietal, že žalobca si uplatnil svoj nárok v rozpore s dobrými mravmi. V
konkrétnostiach žalovaný argumentoval, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu za vecné bremeno aj
za obdobie, keď predmetné pozemky nevlastnil (od 19.02.2011 do 18.07.2011), odplatu za zákonné
vecné bremeno posúdil žalovaný ako jednorazový nárok, ktorý nemá charakter opakovaného plnenia
a súčasne výlučný nárok toho vlastníka zaťaženého pozemku, ktorý pozemok vlastnil v čase vzniku

vecného bremena, teda v momente nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. Nakoniec žalovaný
považoval uplatnenie si nároku žalobcom v tomto konaní za konanie priečiace sa dobrým mravom, keď
žalobca pri kúpe pozemkov konal v úmysle získania následných finančných výhod od žalovaného.

38. Predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom, ku ktorému prišlo

zriadením práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zákonom č. 66/2009 Z.z. v prospech žalovaného
ako vlastníka stavieb na predmetných pozemkoch a posúdenie, či za takéto obmedzenie vlastníckeho
práva patrí žalobcovi náhrada a či ide o jednorazové alebo opakované plnenie.

39. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v jeho zrušujúcom uznesení dospel

k záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný a je potrebné ho v celom rozsahu zamietnuť.

40. Zákon č. 66/2009 Z.z. neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady za zákonom zriadené
vecné bremeno. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 30.11.2020, sp.zn.
8Cdo/17/2019, bod 43., uviedol, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom

dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru

s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet
žiadnych presvedčivých argumentov.

41. Ohľadom riešenia otázky zákonných vecných bremien s odlišným režimom ako sú zmluvné vecné
bremená možno tiež vychádzať aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Cdo
89/2008, sp. zn. 3Cdo 49/2014), ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS
474/2013-20 zo dňa 7.8.2013, ÚS 323/2017-29 zo dňa 18.5.2017). Tieto síce riešili otázku náhrady
za zriadené vecné bremená na základe iných zákonov, ale analogicky je potrebné z nich vychádzať,

nakoľko ide o zákonom zriadené vecné bremená tak, ako aj v prípade zriadeného vecného bremena
zákonom č. 66/2009 Z.z. Z týchto rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver o jednorazovosti finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena.42. Rovnako tak je potrebné poukázať aj na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 8/2016
ako rozhodnutie pod číslom 73, podľa ktorého právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnostitohtozákona(1.septembra1993).Zpredmetnéhoustanovenianevyplývaďalšiemuvlastníkovi
zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014).

43. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá
je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno
teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného

plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok
na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten
vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, t.j. v
čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. Žalobca ako ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobudol
pozemok aj s vecným bremenom, čo bolo zároveň potrebné aj reflektovať vo výške kúpnej ceny, ktorú

žalobca za kúpnu nehnuteľnosti zaplatil.

44. Žalobca sa stal vlastníkom predmetného pozemku, na ktorom sa už nachádzali pozemné
komunikácie vo vlastníctve žalovaného. Spolu s prevodom vlastníckeho práva k pozemku prešlo na
neho aj obmedzenie v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku, avšak

neprešiel na neho aj nárok na finančnú náhradu podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Za zriadené vecné
bremeno si nárok mohol uplatniť len vlastník tohto pozemku v čase zriadenia vecného bremena, ku
ktorému došlo účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. dňom 01.07.2009, ktorý si tento svoj nárok na finančnú
náhradu do 01.07.2012 neuplatnil. Pokiaľ by si žalobca uplatňoval pôvodným vlastníkom postúpený
nárok, tak žalobca žalobu podal na súd až dňa 19.02.2013 a teda oneskorene. Z uvedeného dôvodu

súd vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako dôvodnú pre oneskorené podanie žaloby
a preto nárok žalobcu uplatnený žalobou doručenou súdu dňa 19.02.2013, t.j. po uplynutí všeobecnej
premlčacej doby troch rokov odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. zamietol.

45. Nad rámec súd uvádza, že by bolo v rozpore so zásadou dobrých mravov v zmysle § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka, aby žalobca ako nový vlastník zaťaženého pozemku získal tento za nízku
kúpnu cenu pre existujúce vecné bremeno a zároveň by mal aj nárok na finančnú náhradu za toto vecné
bremeno (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 506/2011-21 zo dňa 03.11.2011).
Žalobca v čase kúpy nehnuteľnosti bol dostatočne oboznámený so stavom nehnuteľnosti, že táto je
zaťažená zákonným vecným bremenom obmedzujúcim jeho vlastnícke právo tým, že ide o nehnuteľnosť

pre neho nevyužiteľnú a napriek tomu sa túto nehnuteľnosť rozhodol od pôvodného vlastníka kúpiť. Je
tak nedôvodná námietka žalobcu o neodôvodnenom zásahu do jeho ústavou chránených práv, a to do
jeho práva na ochranu vlastníckeho práva (čl. 20 Ústavy SR), ako i do práva na zachovanie rovnosti
subjektov (čl. 12 Ústavy SR).

46. Inštitút vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je považovaný za inštitút, ktorého náhrada za
zriadenie vecného bremena sa vypláca jednorazovo a vlastníkovi nehnuteľnosti, ku ktorého obmedzeniu
vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného bremena došlo, a nie opakovane pri každej
ďalšej zmene vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku, resp. za ďalšie obdobia trvajúceho
obmedzenia. Závery o opakovanom charaktere náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno sú v

rozpore s účelom a obsahom zákonom zriadeného vecného bremena.

47. Súd nad rámec poukazuje aj na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo
492/2004 Z.z., ktorá v časti F.2 písm. a) výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena rozlišuje
vecné bremená časovo neobmedzené, za ktoré patrí dvadsaťnásobok výhody, ktorú tieto práva

prinášajú oprávnenému (vlastníkovi) v období jedného roka a časovo obmedzené, za ktoré patrí
náhrada v násobku počtu rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, maximálne však dvadsaťnásobok.
Z uvedeného teda vyplýva, že tak pri časovo obmedzených vecných bremenách, ako aj pri časovo
neobmedzených vecných bremenách, existuje spoločný limit vo výške dvadsaťnásobku hodnoty.Nemôžetedanastaťsituácia,žezavecnébremeno,ktoréexistujelennaurčitýčas,atoajpresahujúci20
rokov, bude poskytnutá väčšia náhrada, ako za vecné bremeno, ktoré trvá nepretržite na neobmedzený
čas, avšak náhrada zaň sa poskytuje len za obdobie 20 rokov (t.j. dvadsaťnásobku ročnej výhody).

Vzhľadom k uvedenému súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcu, že pri jednorazovej náhrade by
povinný z vecného bremena mal potenciálne nárok len na náhradu za 20 rokov trvania tohto vecného
bremenaajnapriektomu,žebyjehonútenéobmedzenievlastníckehoprávatrvalodlhšie,čopricestných
komunikáciách možno dôvodne predpokladať.

48.Samotnýcharakterobmedzeniažalobcuzákonnýmvecnýmbremenompodľazákonač.66/2009Z.z.
pritom zodpovedá, napriek formulácii v § 4 ods. 2 uvedeného zákona o časovo obmedzenom vecnom
bremene „do vykonania pozemkových úprav“, že sa jedná o vecné bremeno na dobu neurčitú, a to
z dôvodu, že je to výlučne na rozhodnutí žalovaného, ako vlastníka stavby, či na základe jeho žiadosti
dôjde k začatiu konania o nariadení pozemkových úprav alebo nie bez možnosti povinného z vecného
bremena takéto konanie skutočne vyvolať. V takomto prípade je argumentácia žalobcu o dočasnom

charaktere obmedzenia len iluzórna, keďže žalovaného nič nenúti konať a žalobca nemá možnosť
konanie o pozemkových úpravách iniciovať (uvedené sa týka právnej úpravy účinnej v čase podania
žaloby, keďže od 01.09.2022 je právna úprava už odlišná). Preto aj keď zákon č. 66/2009 Z.z. v čase
jeho účinnosti v § 4 ods. 2 upravoval, že vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav, tak zákonné vecné bremeno

je potrebné vnímať ako zriadené na neobmedzený čas.

49. Jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena pritom nepoškodzuje pôvodného vlastníka,
ktorému patrili nehnuteľnosti v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. Tento pôvodný vlastník sa totiž
mohol sám domáhať nároku na náhradu za jeho zriadenie, a to za maximálne obdobie 20 rokov pre

časovo neobmedzené vecné bremeno. Už pôvodný vlastník si teda mohol sám uplatniť tento svoj nárok.
Aktedanáhradazavecnébremenozriadenézákonomč.66/2009Z.z.jejednorazováapatrípôvodnému
vlastníkovi nehnuteľnosti, tak týmto nedochádza k poškodeniu pôvodného vlastníka nehnuteľnosti,
nakoľko je možné mu priznať náhradu v maximálnom rozsahu dvadsaťnásobku výhody ročného plnenia.
Uvedené platí aj v prípade, ak dôjde k nadobudnutiu nehnuteľnosti novým vlastníkom bez ohľadu na

to, či pôvodný vlastník, ktorý vlastnil nehnuteľnosti v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., si uplatnil
alebo neuplatnil náhradu za obmedzenie. Pokiaľ si totiž pôvodný vlastník náhradu uplatnil, táto už bola
vyčerpaná a každý nový vlastník už z tohto dôvodu nemôže mať nárok na novú náhradu. Pokiaľ však
pôvodný vlastník si náhradu neuplatnil a bez jej uplatnenia vlastnícke právo previedol na nadobúdateľa,
tak na nového vlastníka zmluvou o prevode nehnuteľnosti neprenáša právo požadovať neuplatnenú

náhradu za zriadené vecné bremeno, keďže to patrí len pôvodnému vlastníkovi. Takýto pôvodný vlastník
len sám seba pripravil o možnú náhradu, avšak jeho postup je plne legitímny, keďže nikto nie je povinný
si svoje právo aj uplatniť.

50. Zákon č. 66/2009 Z.z. nadobudol účinnosť dňom 01.07.2009 a vtedajšiemu vlastníkovi nehnuteľností

začala dňom účinnosti plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie jednorazovej náhrady
za zákonné vecné bremeno zriadené v zmysle uvedeného zákona, ktorej nárok vznikol ku dňu jeho
účinnosti. Žaloba žalobcu bola podaná až dňa 19.02.2013, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá
uplynula dňa 01.07.2012. Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu uplatnený žalobou bol premlčaný,
a žalovaný si v konaní uplatnil námietku premlčania, súd žalobcu v celom rozsahu zamietol.

51. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bolvsúladesozákonom,abybolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

52. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).Vzhľadom na uvedené sa súd nezaoberal všetkými uvedenými tvrdeniami, keďže pre rozhodnutie súdu
o žalobe boli právne irelevantné.

53. Súd pre rozhodnutie vo veci samej považoval za postačujúce tie skutočnosti, ku ktorým sa vyjadril
v odôvodnení svojho rozsudku. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, ktorý je
obsiahnutý vo výroku tohto rozsudku. Ostatné skutočnosti tvrdené spornými stranami, ku ktorým sa súd
v odôvodnení rozsudku nevyjadroval, súd nepovažoval za potrebné pre účely posúdenia a rozhodnutia
vo veci samej, a preto sa v odôvodnení rozsudku týmto skutočnostiam v zmysle uvedenej konštantnej

judikatúry nevyjadruje.

54. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

56. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
262 ods. 1 CSP. Keďže súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, žalovaný mal v konaní úspech a
preto je žalobca povinný nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.

57. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).