Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122206761
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4122206761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B.
XXXX/XX, XXX XX C., zastúpený: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36 861 391, so
sídlomBottova2A,Bratislava,protižalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáGenerálnaprokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“)
zo dňa 29. februára 2024 č.k. 19C/66/2022-891 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok II.) p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok III.), týkajúcej sa úroku
z omeškania mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 15 000 eur od 05. 12. 2022 do zaplatenia a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej
zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie v časti

o zaplatenie sumy 4 800 eur a nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.

IV. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania na súde prvej inštancie zo zamietajúcej
časti týkajúcej sa náhrady škody titulom ušlého zisku v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

V. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v potvrdzujúcej zamietajúcej

časti týkajúcej sa náhrady škody titulom ušlého zisku v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

VI. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v potvrdzujúcej vyhovujúcej
časti náhrady škody a nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zamietol návrh žalovanej na vydanie

medzitýmneho rozsudku. Druhým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody
vo výške 19 800 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4 800 eur od 05. 12. 2022 do
zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Žiadnej zo
strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že v trestnom konaní bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie, vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry č.k. PPZ-824/NKA-PK-ZA-2014 dňa 06. 05.
2015 pre zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm.

c/ Trestného zákona v štádiu prípravy spáchaného formou spolupáchateľstva. Uznesením sudcu pre
prípravné konanie Okresného súdu Galanta zo dňa 15. 05. 2015 žalobca nebol vzatý do väzby. Krajský
súd Trnava rozsudkom zo dňa 28. 03. 2019 č.k. 3To/96/2018-3037 zrušil rozsudok Okresného súdu
Galanta zo dňa 07. 05. 2018 č.k. 1T/138/2015-3017, ktorý odsúdil žalobcu na podmienečný trest odňatia
slobody a žalobcu v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil.

1.1.1.Žalobca dňa 10. 06. 2022 doručil Generálnej prokuratúre SR žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, v ktorej sa domáha nároku v celkovej
sume 803 100 eur. Generálna prokuratúra SR v liste zo dňa 05. 12. 2022 uviedla, že žiadosti žalobcu
nie je možné vyhovieť s poukazom na premlčanie nároku.
1.1.2. Žalobca v konaní predložil stanovisko Znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia hodnoty
podniku s.r.o. zo dňa 10. 06. 2022 z ktorého vyplýva, že v dôsledku vedeného trestného konania voči

žalobcovi vznikla žalobcovi škoda vo výške 766 000 eur. Škoda predstavuje rozdiel medzi stanovenou
hodnotou obchodných podielov žalobcu na základe predpokladaného vývoja skupiny podnikov, ktorý by
bolo možné očakávať, keby nedošlo k stíhaniu žalobcu.
1.1.3. V trestnom konaní žalobca na základe zmluvy o poskytnutí právnych služieb s advokátom JUDr.
Jurajom Gavalcom zaplatil advokátovi paušálnu odmenu vo výške 4 800 eur.

1.1.4. Žalobca bol spoločníkom spoločnosti ProAct Group s.r.o. od 26. 02. 2011 do 14. 03. 2017,
spoločnosť bola spoločníkom, spoločnosti Proact Lease s.r.o. Žalobca svoj obchodný podiel previedol
na D. E. od 15. 03. 2017.
1.1.5. Spoločnosť Proact Lease s.r.o. je spoločníkom spoločnosti KM CARS s.r.o., ktorej konateľo m bol
žalobca od 15. 02. 2011 do 21. 11. 2014.

1.1.6. Spoločnosť ProAct Group s.r.o. je od 30. 04. 2014 spoločníkom spoločnosti Proact People s.r.o.,
ktorá do 03. 08. 2023 podnikala pod obchodným mednom agentúra brigádnici.sk, s.r.o.. Žalobca bol
spoločníkom spoločnosti od 03. 05. 2002 do 07. 02. 2006 a od 03. 05. 2002 do 21. 11. 2014 konateľom
tejto spoločnosti.
1.1.7. Valné zhromaždenia spoločnosti ProAct Group s.r.o., dňa 30. 03. 2016 schválilo rozdelenie

obchodného podielu spoločníka A. A. vo výške 70%, zodpovedajúceho vkladu do základného imania
spoločnosti 4 648 eur na tri časti s tým, že nový obchodný podiel vo výške 19% si ponechá A. A., nový
obchodný podiel vo výške 36% bude prevedený na spoločnosť ARIETE GROUP s.r.o. so sídlom Bělská
139/7, Mladá Boleslav a nový obchodný podiel vo výške 15% bude prevedený na D. E.. Spoločníci boli
informovaní, že spoločnosť ARIETE GROUP s.r.o. bola pripravená uzavrieť so spoločnosťou ProAct

Group s.r.o. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytne spoločnosti ProAct Group s.r.o. vklad nad
rámec vkladu do základného imania (pôžičku) vo výške 400 000 eur bezúročne s lehotou splatnosti tri
roky.
1.1.8. Žalobca zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 30. 03. 2016 previedol časť svojho
obchodného podielu v spoločnosti ProAct Group s.r.o. vo výške 36% zodpovedajúcemu vkladu do

základného imania v sume 2 390 eur na spoločnosť ARIETE GROUP s.r.o. a časť obchodného podielu
15%, ktorému zodpovedá vklad v sume 996 eur na D. E..
1.1.9. Žalobca zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 10. 02. 2017 previedol obchodný podiel
20% v spoločnosti ProAct Lease s.r.o. na spoločnosť ProAct Group s.r.o., ktorý zodpovedal vkladu do
základného imania vo výške 1 000 eur.

1.1.10. Žalobca zmluvou o prevode obchodného podielu dňa 10. 02. 2017 previedol 19% obchodný
podiel v spoločnosť ProAct Group s.r.o., ktorý zodpovedal vkladu do základného imania vo výške 1 262
eur na spoločnosť ARIETE GROUP s.r.o.
1.2.Žalobcapredložilvpriebehukonaniačlánkyzčasopisovanovínpublikovanévrokoch2010až2015,
z ktorých vyplýva, že žalobca podnikal v oblasti personálneho lízingu zamestnancov a sprostredkovania

brigádnickej činnosti. Z ďalších článkov vyplýva, že médiá informovali o zadržaní žalobcu a jeho vzatí
do väzby. Denník Plus jeden deň zverejnil článok s titulom Primátor Galanty zostáva v cele, súd o jeho
väzbe nerozhodol. Na internetovej stránke www.čas.sk bol zverejnený článok s titulom primátor Galanty
je obvinený z machinácií: Sudkyňa ho poslala na slobodu!“ Na stránke www.hnonline.sk bol zverejnený
článok s názvom: „V Galante zasahovali policajti. Zatkli primátora“. Portál aktuality.sk dňa 13. 05. 2015

informoval o zadržaní žalobcu v článku „Akcia v Galante: Primátor mesta skončil v policajnej cele“, portál
MY Nitra zverejnil článok „Primátor Galanty skončil v cele. Obvinený je z machinácií“. Dňa 07. 05. 2018
na internetovej stránke F. bol publikovaný článok „Primátora C. A. A. odsúdili za verejné obstarávanie“.
O odsúdení žalobcu Okresným súdom Galanta informoval dňa 07. 05. 2018 aj portál topky.sk v článku„Primátora Galanty A. odsúdili za verejné obstarávanie, chce sa odvolať“. Dňa 28. 03. 2019 portál
topky.sk publikoval článok „Primátora Galanty A. súd oslobodil. Zostáva tak vo funkcii“.
1.3.Zoznaleckéhoposudkuč.21/2023znaleckejorganizácieVýskumnýústavriadeniahodnotypodniku

s.r.o. vyplýva záver o stanovení výšky škody vzniknutej poškodenému A. A. v dôsledku jeho trestného
stíhania za účelom súdneho konania o náhrade škody spôsobenej štátom pri výkone verejnej moci vo
výške 979 352 eur. Znalci analyzovali hospodárenie jednotlivých spoločností ProAct Group s.r.o., ProAct
Lease s.r.o.,agentura brigadnici.sk, spol. s.r.o., Peroact People Slovensko s.r.o. a KM CARS s.r.o.
1.4. Z odborného posudku o invalidite G. A. H. vyplýva miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť

55%, od 13. 11. 2023. Z posudku vyplýva, že 37 ročná účastníčka konania – žena s vysokoškolským
vzdelaním, pracuje ako administratívna pracovníčka. Od pôrodu v októbri 2015 v diagnostike pre
výraznú chudokrvnosť a postupné narastanie hnačkových stolíc. V auguste 2016 bola s podozrením
na chronický zápal hrubého čreva hospitalizovaná na gastroenterologickej klinike. Ochorenie bolo
histologicky i endoskopicky potvrdené a bola nasadená liečba spolu
s úpravou chudokrvnosti a podvýživy. Ochorenie po nasadenej kombinovanej liečbe len čiastočne

upravené, pretrváva chudokrvnosť a podhraničné hodnoty BMI.
1.5. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. e/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4,
§ 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 25 ods. 1 zákona
číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci“), § 6 zákona číslo 215/2006 Z.z. jo odškodňovaní osôb poškodených násilnými tesstnými
činmi v znení účinnom od 01. 07. 2013 do 30. 06. 2016, § 1 písm. a/ Nariadenia Vlády Slovenskej
republiky číslo 297/2014 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2015, § 17, § 19 písm.
b/, § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), § 1 psím.

a/, § 2 ods. 1, § 8 písm. a/ zákona číslo 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii (ďalej len „lex corona), § 3
Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády SR“).
1.6. Súd prvej inštancie v prvom rade skonštatoval svoju miestnu príslušnosť na konanie v danej veci

dôvodiac, že skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi,
ktoré vydal vyšetrovateľ v Nitre. Z tohto dôvodu nie je podstatné, že ďalšie úkony vykonával Okresný
súd Galanta a Krajský súd Trnava.
1.7. Ďalej sa zaoberal žalovanou vznesenou námietkou premlčania. Dospel k záveru o jej
neopodstatnenosti. Dôvodil tým, že žaloba bola súdu doručená dňa 04. 07. 2022. Z dôvodu uplatnenia

zákona „lex corona“ sa premlčacia lehota predĺžila o 76 dní. Na uplatnenie svojho nároku mal žalobca
od 28. 03. 2019 (oslobodzujúci rozsudok KS Trnava), z ktorého dôvodu posledným dňom na podanie
žaloby bol deň 13. jún 2022. Keďže však žalobca dňa 10. 06. 2022 doručil Generálnej prokuratúre SR
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, premlčacia lehota spočívala a ak dňa 04.
07. 2022 podal žalobca žalobu na súd, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobu podal žalobca včas,

v rámci zákonnej premlčacej lehoty.
1.8. Následne súd prvej inštancie venoval svoju pozornosť samotnému meritu veci. Dôvodil, že
prvým predpokladom pre uplatnenie zodpovednosti za škodu je preukázanie existencie nezákonného
rozhodnutia. V danej veci považoval za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia zo
dňa 06. 05. 2015. Sponou nebola ani skutočnosť, že žalobca bol dňa 12. 05. 2015 zadržaný a bola

mu obmedzená osobná sloboda. V konečnom dôsledku bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pričom
oslobodenie má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Ak teda orgány činné
v trestnom vzniesli žalobcovi obvinenie, ktoré sa nepotvrdilo a súd v konečnom dôsledku žalobcu spod
obžaloby oslobodil, existencia nezákonného rozhodnutia je nepochybne daná. Tým bol splnený prvý
predpoklad pre uplatnenie nároku, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia.

1.9. Druhým predpokladom pre uplatnenie zodpovednosti za škodu je preukázanie vzniku škody na
strane žalobcu. Žalobca žiada priznať sumu 4 800 eur titulom náhrady nákladov vynaložených na
obhajobu v trestnom konaní. Ďalej žiada sumu 32 300 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu
766 000 eur ako náhradu titulom ušlého zisku.
1.10. Náhradu škody titulom nákladov vynaložených na obhajobu v sume 4 800 eur žalovaná

nerozporovala a tento nárok uznala, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval túto škodu za
preukázanú.
1.10.1. Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 32 300 eur. Tvrdil a preukázal negatívne
dôsledky trestného stíhania v jeho osobnom, rodinnom, pracovnom, profesijnom i spoločenskom životezáklad nároku súd prvej inštancie uznal. Pri určení výšky zohľadňoval kritériá stanovené zákonom, a to
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, tiež závažnosť vzniknutej
ujmy. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca bol osobou, ktorá požívala v spoločnosti

vážnosť,vroku2014bolzvolenýzaprimátoramestaGalanta.Žalovanápoukazovalanapredchádzajúce
trestné stíhanie žalobcu, ktoré však bolo zahladené a na žalobcu sa nazerá ako na osobu bezúhonnú.
V čase začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia bol primárom Galanty, jeho zadržanie bolo
medializované, čo znásobilo negatívny dopad trestného stíhania na jeho osobu. Žalobca bol vnímaný
ako nedôveryhodná osoba, očierňovali ho aj poslanci mestského zastupiteľstva, ktorí ho vyzývali na

odstúpenie. Jeho zatknutie spôsobilo problémy aj rodinným príslušníkom žalobcu. Na druhej strane
poukázal na skutočnosť, že žalobca bol do funkcie primátora opätovne zvolený v roku 2018, z čoho
možno vyvodiť záver, že dôvera verejnosti v jeho osobu, jeho reputácia medzi občanmi sa neskôr
obnovila. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobcovi bola obmedzená jeho osobná sloboda na niekoľko
dní, nie týždne, či mesiace, nebol vo výkone väzby, počas celého trestného stíhania vykonával funkciu
primátora. Nespochybnil, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo žalobcu a zrejme u neho vyvolalo obavu

z možných následkov v prípade jeho odsúdenia, žalobca vznik konkrétnych zdravotných ťažkostí na
jeho strane nepreukázal. Ak v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu vznikla jeho manželke škoda,
poškodenie jej zdravia, je na nej, aby sa náhrady škody domáhala. Na okolnosti zdravotného stavu
manželky žalobcu súd prvej inštancie prihliadol v rámci posudzovania celkový vzťahov v rodine žalobcu,
poškodenie zdravia nie je možné zohľadňovať ako ujmu vzniknutú priamo žalobcovi.

1.10.1.1. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal súd prvej inštancie na
viacerérozhodnutiasúdov.Zaopodstatnenúpovažovalnámietkužalovanej,ktorápoukázalanazákonné
obmedzenie pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z..
V zmysle stanoveného zákonného limitu súd mohol žalobcovi priznať nemajetkovú ujmu v sume 19 000
eur (50x380). Za primeranú náhradu považoval sumu 15 000 eur, ktorú určil voľnou úvahou, keď

prihliadol na vyššie uvedené okolnosti súvisiace s osobou žalobcu.
1.10.2. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady ušlého zisku v sume 766 000 eur. Tento
predstavuje ušlý zisk vyčíslený žalobcom ako rozdiel medzi hodnotou priamych a nepriamych
obchodných podielov vlastnených žalobcom v obchodných spoločnostiach ProAct Group s.r.o., Proact
People Slovensko s.r.o., agentúra brgádnici.sk, spol. s r.o. a KM CARS s.r.o. na základe žalobcom

predpokladaného vývoja týchto spoločností, ktorý by bolo možné očakávať, keby nedošlo k trestnému
stíhaniu žalobcu a hodnotou týchto podielov na základe skutočného vývoja. K preukázaniu ušlého zisku
žalobca predložil znalecký posudok znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku
s.r.o. č. 21/2021, z ktorého vyplýva záver o výške škody v sume 979 352 eur. Súd prvej inštancie po
oboznámení sa so znaleckým posudkom, ako aj výsluchom I. C. dospel k záveru, že vznik ušlého

zisku na strane žalobcu nebol preukázaný. Žalobca síce preukázal, že na základe zmlúv o prevode
obchodných podielov spoločnostiach ProAct Group s.r.o. a ProAct Lease, s.r.o na tretie osoby za odplatu
rovnajúcu sa nominálnej hodnote vkladov, zo žiadneho predloženého dôkazu však nevyplynulo, že suma
dohodnutá za prevod obchodných podielov žalobcu zodpovedala reálnej trhovej hodnote obchodných
podielov žalobcu v čase ich predaja. Výška obchodných podielov žalobcu v jednotlivých obchodných

spoločnostiach síce bola určená podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, zo
žiadneho ustanovenia týchto zakladateľských dokumentov však nevyplýva povinnosť spoločníka, ktorý
mieni svoj obchodný podiel previesť, previesť ho za takto určenú odplatu. Hodnotu základného imania
spoločnosti možné stotožniť s trhovým ocenením podniku pre potreby jeho predaja. To, že žalobca svoje
obchodné podiely previedol, bolo jeho rozhodnutie. Žalobca v konaní nepreukázal, že tak musel urobiť

práve z dôvodu jeho trestného stíhania. Pokiaľ žalobca svoje obchodné podiely previedol len z dôvodu
subjektívnych obáv o odsúdenie za trestný čin, nie je možné mu to vyčítať. Domáhať sa náhrady škody
v takomto prípade však možné nie je. K preukazovaniu ušlého zisku je potrebné dodať, že aj za situácie,
kedy by žalobca preukázal, že mu ušlý zisk vznikol, musel by preukázať, že medzi vznikom ušlého zisku
a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je daná príčinná súvislosť, čo podľa

názoru súdu žalobca nepreukázal.
1.10.3. Posledným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Súd prvej inštancie konštatoval existenciu
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou titulom obhajoby v trestnom konaní,
ako aj titulom nemajetkovej ujmy. Existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a

vznikom ušlého zisku však žalobca v konaní nepreukázal. Pre úspech žalobcu v tomto konaní však
bolo nutné, aby bolo z vykonaného dokazovania jednoznačné, že žalobcovi vznikla ním tvrdená škoda
práve v dôsledku jeho trestného stíhania. Príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a vznikom
škody vo forme ušlého zisku nevyplynula ani zo znaleckého posudku znaleckej organizácie, hocito v jeho závere uvádza. Tento posudok sú vnímal ako vypracovaný účelovo z dôvodu, že znalci
veľmi jednostranne vyčíslili škodu vzniknutú žalobcovi s poukazom na jeho trestné stíhanie, vôbec
nezohľadňujúc iné okolnosti, ktoré mohli mať v danom čase vplyv na vývoj podnikateľského prostredia a

hospodárske výsledky firiem. Nepresvedčivo a v rozpore so znaleckým posudkom vyzneli aj vyjadrenia
I. C. na pojednávaní, keď na jednej strane uvádza, že účel vyhotovenia znaleckého posudku, a to
trestné stíhanie žalobcu bol len formálne daný. Na druhej strane v celom znaleckom posudku znalec
opakovane na trestné stíhanie žalobcu poukazuje, dokonca zdôrazňuje existenciu príčinnej súvislosti
medzi vedením trestného stíhania voči žalobcovi a vzniknutou škodou (čo podľa názoru súdu prvej

inštancie do pôsobnosti znalca nespadá). V rozpore so znaleckým posudkom sú potom aj ďalšie
vyjadrenia znalca na pojednávaní, ktorý na otázku zástupkyne žalovanej, ako určili príčinnú súvislosť,
uviedol, že príčinnú súvislosť neurčujú, určujú iba skutkový stav. Znalecká organizácia podľa názoru
súdu nie je kompetentná vyjadrovať sa k existencii príčinnej súvislosti medzi vedením trestného stíhania
voči žalobcovi a vzniknutou škodou. Úlohou znalcov bolo porovnaním potenciálnych výnosov firiem a
odplatou, ktorú žalobca za predaj obchodných podielov obdržal, dospieť k vyčísleniu sumy, o ktorú by

žalobca prišiel (ušlý zisk). Úlohou znalcov nebolo vyjadrovať sa, z akých dôvodov k týmto skutkovým
okolnostiam došlo. Pokiaľ znalci znaleckom posudku stanovili škodu na strane žalobcu „v dôsledku
trestného stíhania žalobcu“, urobili tak nad rámec ich znaleckej úlohy a posúdenie príčinnej súvislosti
znalcami nie je možné brať v tomto konaní do úvahy. Posúdenie príčinnej súvislosti je právna otázka,
ktorej posúdenie patrí súdu. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že súvis trestného stíhania žalobcu

so vznikom finančných problém v jeho firmách jednoznačne vyplynul ani z vykonaných výsluchov
svedkov. Pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti vyvoláva aj zistenie, že žalobca sa v roku 2014
stal primátorom mesta Galanta a ako štatutárny orgán už nemohol vystupovať v mene spoločností.
Výkon verejnej funkcie primátora mesta nie je zlučiteľný s vykonávaním podnikateľských aktivít v
obchodných spoločností. Argumentácia žalobcu, že vystupoval ako tvár obchodných spoločností aj po

tom, ako sa stal primátorom mesta Galanta je v rozpore s požiadavkami na ochranu verejného záujmu
stanovenými platnými právnymi predpismi (predovšetkým ústavný zákon č. 357/2004 Z.z.). Súd prvej
inštancie preto dospel k záveru, že žalobca príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nezákonným zadržaním a prípadným ušlým ziskom, ktorého sa žalobca domáhal, nepreukázal. Pokiaľ
sa aj súd v priebehu konania vyjadril, že príčinná súvislosť sa by mohla byť daná, po dôkladnom

zváženípredloženýchavykonanýchdôkazovvovzájomnýchsúvislostiach,vypočutíI.C.napojednávaní
vyhodnotil, že uvedené žalobca nepreukázal.
1.11. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal aj žiadosťou žalovanej o rozhodnutie medzitýmnym
rozsudkom, nakoľko od začiatku konania rozporovala nárok žalobcu vznesenou námietkou premlčania,
ako aj nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Súd prvej

inštancie nepovažoval za potrebné, vzhľadom k tomu, že dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby v časti
nároku žalobcu na ušlý zisk, za dôvodné.
1.12. Žalobca sa domáhal podanou žalobou aj úroku z omeškania. Súd prvej inštancie skonštatoval
dôvodnosť priznania úroku z omeškania z náhrady škody v sume 4 800 eur predstavujúcej náhradu trov
právneho zastúpenia v trestnom konania odo dňa oznámenia Generálnej prokuratúry SR žalobcovi, že

jeho nárok neuspokojí. Iná je situácia pri úrokoch z omeškania pri nemajetkovej ujme, kde predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je len podmienkou uplatnenia tohto nároku na súde a nemôže
mať vplyv na okamih jeho vzniku. Povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu žalovanej
vzniká až na základe rozhodnutia súdu. Nemožno spravodlivo požadovať od dlžníka, aby plnil veriteľovi
akúkoľvek uplatnenú nemajetkovú ujmu bez náležitého preukázania jej existencie a opodstatnenosti

a v prípade, že ju nesplní sa dostával do omeškania pod sankciou úrokov. Možnosť priznania úroku
omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo
na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho
vzťahu. Tento názor je súlade s rozhodovacou praxou súdov SR. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa
24. 06. 1998 sp. zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 45/2000 judikoval, že „povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v je určená doba plnenia, až
uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva omeškania.“ Na toto judikované rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR nadväzujú aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/185/2011 zo dňa14. 03.
2012, sp.zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018 a ďalšie. Do omeškania so zaplatením nemajetkovej

ujmy žalobcovi sa žalovaná mohla dostať až márnym uplynutím lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu, čo
sa zatiaľ nestalo. Úroky omeškania z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné žalobcovi
priznať, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Pretože nárok žalobcu na zaplatenieušlého zisku v sume 766 000 eur vyhodnotil súd ako nedôvodný, nie je dôvodné ani priznanie úrokov
z omeškania z tejto sumy.
1.13. Lehotu na plnenie súd prvej inštanccie žalovanej s poukazom na ustanovenie §

232 ods. 3 CSPvzhľadom k tomu, že žalovaná je štátnym orgánom napojeným na štátnu pokladnicu
určil tak, že žalovaná je povinná nárok žalobcu uspokojiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.
1.14. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Nárok, ktorý
si žalobca uplatnil, pozostával z troch častí (nárok na zaplatenie náhrady za trovy právneho zastúpenia

v 4 800 eur, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 32 300 eur, nárok na ušlý zisk v 766 000 eur).
Žalobca bol úspešný v časti konania, ktorej sa domáhal priznania náhrady za trovy právneho zastúpenia
v trestnom konaní vo výške 4 800 eur a čiastočne aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mu súd
priznalvsume15000eur.Vozvyšnejčasti,tedavčastinárokunazaplatenienáhradynemajetkovejujmy
časti nároku na ušlý zisk v sume 766 000 eur súd prvej inštancie žalobu zamietol. Čiastočne úspešný bol
žalobca aj v časti žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať,

že každá zo strán sporu bola v tomto konaní úspešná čiastočne, preto súd o trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu nepriznal ani jednej zo strán sporu.

2.RozsudoksúduprvejinštancienapadolodvolanímžalobcaatoprotivýrokuII.(vyhovujúci–zaplatenie
sumy 19 800 eur s úrokom z omeškania) a výroku III. (zamietajúci) a výroku o trovách konania (IV.) a to

z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/
CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

2.1. Vytýka súdu prvej inštancie, že dospel k nesprávnemu skutkovému záveru o nepreukázaní
vzniku majetkovej škody (ušlého zisku v sume 766 000 eur), v dôsledku čoho je daný odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Žalobcovi predmetná škoda vznikla tým, že v dôsledku jeho
medializovaného trestného stíhania jeho spoločnosti prišli o tržby a zákazníkov a dostali sa do dlhov.
Aby žalobca zachránil spoločnosti pred hroziacim bankrotom, bol donútený predať svoje obchodné

podiely externému investorovi, ktorý sa zaviazal, že spoločnostiam poskytne finančnú pomoc na
pokrytie vzniknutých dlhov. Žalobca bol nútený obchodné podiely investorovi predať iba za nominálnu
hodnotu vkladov. V dôsledku trestného stíhania teda žalobca prišiel o svoje obchodné podiely v týchto
spoločnostiach. Žalobca predložil znalecký posudok, v ktorom znalci vyčíslili celkovú výšku škody na
sumu 979 352 eur, z ktorej sumy si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 766 000 eur. Pred začatím

trestného stíhania žalobca dlhodobo úspešne podnikal v oblasti personálneho leasingu a bol majiteľom
obchodných podielov viacerých spoločností, ktorých tržby až do začatia trestného stíhania neustále
rástli. Žalobca bol primátorom mesta Galanta, jeho trestné stíhanie a zadržanie bolo medializované.
Po začatí trestného stíhania došlo v spoločnostiach žalobcu k poklesom objednávok, klientov a tržieb,
spoločnosti sa dostali do dlhov a začiatkom roka 2016 im hrozil konkurz. Aby zabránil konkurzu žalobca

bol nútený predať svoje obchodné podiely iba za nominálnu hodnotu vkladov výmenou za finančnú
pôžičku.
2.2. Žalobca bol od roku 2014 primátorom Galanty a až do roku 2015 bol vnímaný bankou ako kľúčový
manažér a majiteľ skupiny podnikov. Žalobca bol aj po jeho nástupe do funkcie primátora vnímaný
klientami a trhom vo všeobecnosti ako kľúčová osoba v jeho personálnych agentúrach. Aj v čase

medializácie zadržania a trestného stíhania si klienti personálnych agentúr žalobcu stále spájali s jeho
menom, tvárou žalobcu. V dôsledku trestného stíhania došlo k odlivu klientov, znižovaniu objednávok
a tržieb spoločností. Z predloženého prehľadu tržieb a ziskov spoločností, ako aj zo znaleckého posudku
vyplynulo, že po zadržaní žalobcu v máji 2015 došlo k poklesom tržieb personálnych agentúr a v roku
2016 došlo k ich významnému prepadu, pričom takmer všetky spoločnosti v roku 2016 zaznamenali

hospodársku stratu. Poukazuje na výsluch I. J., G. K., I. L., I. C., I. L.. Dôvodí, že keďže iné vysvetlenie
z vykonaného dokazovania nevyplýva, jediným adekvátnym vysvetlením poklesov objednávok, klientov
a tržieb je, že k týmto poklesom došlo v dôsledku straty dôvery klientov v spoločnosti žalobcu. Vzhľadom
na tieto skutočnosti majetok žalobcu, t.j. jeho obchodné podiely, bol trestným stíhaním negatívne
zasiahnutý a žalobcovi vznikla škoda. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vznik ušlého

zisku je nesprávny, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
2.3. Odvolateľ vytýka súdu prvej inštancie nesprávne skutkové závery o nepreukázaní trhovej hodnoty
obchodných podielov. Spoločnosti žalobcu sa v roku 2015 a 2016 dostali do finančných ťažkostí, dlhov
a hrozil im konkurz. Tento záver vyplynul zo zmlúv o prevodoch obchodných podielov, z výsluchusvedka L., z účtovných závierok, znaleckého posudku a dokumentov banky. Zo zmlúv o prevodoch
obchodných podielov žalobcu a dokumentov od banky vyplynulo, že k prevodom obchodných podielov
došlo výmenou za finančnú injekciu pre spoločnosti v podobe pôžičky vo výške 900 000 eur. Je

iba zhoda okolností, že cena obchodných podielov v zmluvách o prevodoch obchodných podielov
bola určená vo výške hodnoty príslušného vkladu do základného imania Kúpna cena bola určená
trhovým mechanizmom a predstavovala skutočnú trhovú hodnotu. Z vykonaných dôkazov jednoznačne
vyplynulo, že dôvodom prevodu obchodných podielov bola zlá finančná situácia spoločnosti a to
práve v dôsledku trestného stíhania žalobcu, čo spôsobilo pokles objednávok a tržieb. Nešlo o žiadnu

žalobcovu subjektívnu obavu o odsúdenie, ale o objektívne zlú finančnú situáciu spoločnosti.
2.4. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi ušlým
ziskom a nezákonným rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/130/2020, z ktorého vyplýva: „Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a
preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričomvšakpreukážeaodôvodní,žemutakáškodavznikla,nemôžusúdyrozhodnúť,žemupretoškoda

vôbec nahradená, alebo že medzi protiprávnym konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť.
Súdy v takejto situácii určia výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností
prípadu. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s
absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie
je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno

nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa
ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za
podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom
k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami
sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení,

ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané,
lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé...“. Rozpor s teóriou
primeraného dôkazného bremena vidí žalobca v tom, že súd síce na začiatku bodu 96.3. napadnutého
rozsudku konštatuje náročnosť preukazovania príčinnej súvislosti v takýchto prípadoch a deklaruje, že
nebude vyžadovať preukázanie príčinnej súvislosti s absolútnou istotou, avšak následne pri hodnotení

jednotlivých dôkazov už de facto absolútnu istou vyžaduje.
2.5. Odvolateľ namieta aj nesprávne hodnotenie dôkazov od banky súdom prvej inštancie, ako aj
výpovede svedka L., svedka L., svedkyne K., svedka C. a tiež nesprávne vyhodnotenie škody súvisiace
s KM CARS. Taktiež považuje za nesprávne vyhodnotenie znaleckého posudku a to v súvislosti
s nepriznaním náhrady škody z titulu ušlého zisku. Dodal, že znalec iba predpokladal, že k poklesom

tržieb došlo v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.
2.6. V podanom odvolaní odvolateľ ďalej vytýka súdu prvej inštancie porušenie zásady rovnosti
účastníkov konania nerovným prístupom k dôkaznému bremenu. Dôvodí tým, že žalovaná mala
znalecký posudok k dispozícii od apríla 2023 a bola tiež prítomná pri výsluchu znalca, mala teda dostatok
času na to, aby si zabezpečila alebo minimálne navrhla dôkazy na vyvrátenie záverov znaleckého

posudku. Nič z toho sa však nestalo. V civilnom sporovom konaní zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno aj žalovanú. Súd prvej inštancie od žalobcu a od znalca žiadal, aby identifikovali také faktory,
ktorébypopieralijehonárok.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvyplýva,žesúdbyfaktoryuvádzané
znalcom považoval za dostatočné len vtedy, a by vysvetľovali predmetné poklesy. Na druhej strane
od žalovanej vôbec nevyžadoval, aby akýmkoľvek spôsobom preukazovala iné faktory, ktoré podľa nej

mohli poklesy tržieb a finančné problémy spoločností vysvetliť. Súdu prvej inštancie vôbec nevadilo,
že žalovaná zostala v konaní pasívna a nepredložila nijaký relevantný dôkaz ani tvrdenie. Tým, že
súd v konaní zaťažil strany nerovným dôkazným bremenom, porušil princíp rovnosti strán, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
2.7. Odvolateľ ďalej v odvolaní poukazuje na nesprávny záver súdu prvej inštancie o porušení ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu. Súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca aj po tom, ako sa
stal primátorom mesta Galanta vystupoval ako tvár spoločností, čo je v rozpore s ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu. Tento záver súdu považuje za nesprávny, v rozpore s vykonaným
dokazovaním, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
2.7.1. Žalobca nikdy netvrdil, že by aj po vymenovaní do funkcie primátora vystupoval ako tvár svojich

spoločností, podstatné je však, že bol ako tvár spoločností aj naďalej vnímaný verejnosťou a klientami.
Verejnosť si žalobcu aj v čase začatia trestného stíhania spájala s jeho spoločnosťami. Na toto nemá
a ani nemôže mať žalobca žiadny vplyv, preto to ani nemôže byť rozporné s ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu.2.8. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie týkajúcej sa náhrady nemajetkovej
ujmy. Vytýka súdu, že neprihliadol na mimoriadne okolnosti, ktoré v danom prípade existovali. Napríklad,
že žalobca bol počas trestného stíhania zadržaný, obmedzený na osobnej slobode. Žalobca žiadny

trestný čin nespáchal, teda nemal byť obmedzený na osobnej slobode vôbec, bol postavený pred súd,
súdom na prvom stupni neprávoplatne odsúdený a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody.
Až krajským súdom bol spod obžaloby oslobodený. Ak by jeho vinu a trest potvrdil, musel by sa vzdať
aj postu primátora, čo pre žalobcu predstavovalo útrapy. Ďalej žalobca prišiel o biznis, ktorý budoval
takmer dvadsať rokov, značka kvality „A.“ bola úplne zničená zásahom orgánov činných v trestnom

konaní. Taktiež vo vzťahu k rodine súd neprihliadol na ťažkosti, ktoré zažívali jeho deti a manželka. Táto
ujma príslušníkov jeho rodiny je aj ujmou, ktorá vznikla jemu samému. Nezohľadnenie týchto skutočností
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
2.8.1. Žalobca sa nestotožnil ani s výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Dôvodí tým, že je otázne,
či náhrada nemajetkovej ujmy v sume 15 000 eur, resp. 32 300 eur za takmer štyri roky trvajúce
široko medializované nezákonné trestné stíhanie s mimoriadnymi negatívnymi dopadmi na všetky

aspekty žalobcovho života a jeho rodiny nie je málo. Súd prvej inštancie nesprávne určil hornú hranicu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona o náhrade škody. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky
hornej hranice náhrady vychádzal z minimálnej mzdy účinnej v čase začatia trestného stíhania, t.j.
v roku 2015. Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v roku 2022, kedy podal žalobu a žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku, pričom v takomto prípade maximálna hrania nemajetkovej ujmy

predstavuje 32 300 eur a nie 19 000 eur, ako určil súd prvej inštancie. Poukazuje tiež na nárast inflácie,
ktorá sa každoročne premieta do minimálnej mzdy. Žalobcom požadovaná suma náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 32 300 eur nie je neprimeraná vo vzťahu k náhrade, ktorá sa priznáva obetiam trestných
činov, ani k náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sa priznáva poškodeným pri nesprávnom poskytnutí
zdravotnej starostlivosti. Zároveň sa však javí ako neprimerane nízka. Trestné stíhanie žalobcu trvale

od 06. 05. 2015 do 28. 03. 2019, t.j. 1422 dní. Už len vynásobením sumy 15 eur za jeden deň trestného
stíhania (túto sumu priznal Krajský súd v Trenčíne), náhrada nemajetkovej ujmy by predstavovala sumu
21 330 eur. Priznaná suma 15 000 eur je teda neprimerane nízka.
2.9. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta tiež nesprávne posúdenie žalobcovho nároku na úroky
z omeškania. Poukazuje na prekonanie rozhodovacej praxe uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 1Co/15/1997, na ktorom rozhodnutí založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. Tento
záver bol prekonaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/257/2019, z ktorého vyplýva, že
k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona
číslo 514/2003 Z.z. Podobný záver prijal aj v rozhodnutí 7Cdo/243/2019, či v rozhodnutiach Ústavného

súdu SR sp.zn. III. ÚS 443/2022, II. ÚS 236/2023.
2.10. Odvolateľ nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Žaloba
žalobcu obsahuje tri relatívne samostatné nároky, a to nárok na náhradu majetkovej škody (4 800 eur),
nemajetkovej ujmy 32 300 eur a ušlého zisku v sume 766 000 eur. V prípade nároku na náhradu
majetkovej škody bol žalobca plne úspešný, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol tiež

žalobca úspešný, nakoľko výška náhrady plne závisí od úvahy súdu. Každý z týchto nárokov má
procesnú váhu 33%, keďže bol úspešný v dvoch nárokich a neúspešný v jednom nároku, jeho čistý
procesný úspech je 33%. Ak by teda prvostupňové rozhodnutie zostalo obsahovo nezmenené, žalobca
by mal mať nárok na náhradu trov konania minimálne v rozsahu 33%.
2.11. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. a IV.

Zmenil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná, a to v časti výroku II., čo do výšky
priznanej nemajetkovej ujmy 15 000 eur. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
3.1. Súdu prvej inštancie vytýka, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, z akého dôvodu
v uvedenom konaní poukázal práve na uvedenú súdnu prax, ktorá mala byť vodítkom pre rozhodnutie
súdu. Uvedený nedostatok v odôvodnení napadnutého rozsudku robí predmetný rozsudok v tejto časti

arbitrárnym a nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP. Prisvedčil súdu prvej inštancie, že zo zákona č. 514/2003 Z.z. nevyplýva presná
suma odškodnenia nemajetkovej ujmy v jednotlivých prípadoch. Každá vec je špecifická a posudzovaná
individuálne. Rozhodnutia citované súdom prvej inštancie neposkytujú presvedčivú argumentáciu,prečo súd považoval za primerané priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 15 000 eur, keďže
rozsah priznanej náhrady v rozhodnutiach sa pohyboval v rozmedzí od 4 800 do 9 000 eur. Odôvodnenie
priznanej sumy s odkazom na uvedené rozhodnutia nie je v súlade s požiadavkou spravodlivosti, ktorá

je pri aplikovaní voľnej úvahy kľúčová. Podľa názoru Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016
v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť jednak povahu trestnej veci, dĺžku
trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby,
ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. V danej veci trestné konanie trvalo cca 4 roky, na
osobnej slobode bol žalobca obmedzený od 12. 05. 2015 do 15. 05. 2015, nebol stíhaný väzobne, neboli

preukázané zdravotné problémy žalobcu, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s vedeným trestným
konaním. V konaní preukázal, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo do jeho súkromného, pracovného
aj podnikateľského života ako primátora, v ktorej funkcii bol osobou verejne činnou, pričom preukázal,
že mediálne informácie o jeho stíhaní a zadržaní boli uverejnené. S prihliadnutím na tieto skutočnosti
sa priznaná výška nemajetkovej ujmy javí ako neprimeraná a nie je náležite odôvodnená.
3.2. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku zmeniť tak, že priznanú sumu

náhrady nemajetkovej ujmy zníži, resp. rozsudok v časti II. výroku zruší a vec vráti na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa nestotožňuje s výhradami
žalovanej týkajúcej sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Naopak, túto považuje za neprimerane nízku.

Súd prvej inštancie vyselektoval určité rozhodnutia všeobecných súdov o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy proti štátu v snahe priblížiť svoje rozhodnutie súdnej praxi tak, aby náhrada nemajetkovej ujmy
neprimerane nevybočovala z rámca súdnej praxe. Sledoval tým konzistentnosť a predvídateľnosť
súdnych rozhodnutí. Taktiež nepovažuje výber súdnych rozhodnutí súdom prvej inštancie za správny.
Sám poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 20. 04. 2021, resp. zo dňa 13. 09.

2023, kedy výška nemajetkovej ujmy bola v prvom prípade približne v sume 15 eur za jeden deň
neväzobného stíhania, v druhom prípade 21 eur za jeden deň. V danej veci trestné stíhanie trvalo
1422 dní, vynásobením sumy 15 eur za jeden deň trestného stíhania by náhrada nemajetkovej ujmy
predstavovala sumu 21 330 eur. Je toho názoru, že ak by súd prvej inštancie pri stanovovaní výšky
nemajetkovej ujmy správne aplikoval kľúčové hľadiská, správne určil porovnávaciu vzorku rozhodnutí

a správne určil rozhodný dátum pre aplikáciu zákonného stropu, musel by žalobcovi priznať nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v plnej výške uplatnenej žalobcom.
4.1. V konaní bolo preukázané, že o zadržaní žalobcu a jeho trestnom stíhanie opakovane a dlhodobo
informovali regionálne aj celoštátne médiá a najsledovanejšie televízne stanice. Žalobca musel čeliť
hrozbe, že príde o svoju osobnú slobodu, trestné stíhanie trvalo takmer štyri roky, na prvom stupni

bol odsúdený, o čom médiá opäť informovali, To ešte viac prehĺbilo zásah do jeho osobnostných práv,
musel sa vyrovnávať so stresom a pocitom nespravodlivosti z odsúdenia za skutok, ktorý nespáchal.
V dôsledku trestného stíhania prišiel o svoje obchodné spoločnosti. Trestné stíhanie negatívne zasiahlo
aj do pracovného života žalobcu ako primátora, musel čeliť útokom poslancov, ktorí sa snažili o jeho
odvolanie, bol niekoľkokrát verejne označovaný ako „zločinec“ a vyzývaný na okamžité odstúpenie

z funkcie. Trestné stíhanie zasiahlo aj do rodinného a spoločenského života žalobcu. V čase zadržania
bola jeho manželka tehotná, zle znášala trestné stíhanie, prežívala stres, v danom čase ochorela na
psychosomatické ochorenie. Taktiež trestné stíhanie malo negatívny dopad aj na viaceré priateľské
vzťahy žalobcu, keďže došlo k ich podstatnému narušeniu.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie napadnutý
rozsudok v časti nepriznania náhrady škody z titulu ušlého zisku náležite odôvodnil. Znalecký posudok č.
21/2023, o ktorý žalobca opiera svoj nárok, nepreukazuje existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Sám znalec si odporoval, keď na jednej
strane uviedol, že trestné stíhanie žalobcu bol len formálne daný na samotnú hodnotu spoločnosti

nemá žiadny dopad. Na druhej strane celý znalecký posudok za jedinú kľúčovú skutočnosť, ktorá mala
vplyv na výšku uplatňovanej škody považuje vznesenie obvinenia žalobcovi. Vykonaným dôkazom
žalobca neodstránil pochybnosti o tom, aké konkrétne iné faktory mohli mať vplyv na utlmenie poklesu
činnosti podnikov. Znalec tiež uviedol, že firmy mali lepšie a horšie obdobia, pričom roky 2013 a2014
mohli byť považované za lepšie obdobie, dôvody týchto výkyvov nešpecifikoval. Obchodné spoločnosti

nevystupovali pod menom žalobcu, obchodné aktivity neboli úzko naviazané na jeho osobu, preto jeho
trestné stíhanie nemohlo mať bezprostredný vplyv na obchodné rozhodnutia konateľov predmetných
spoločností. Navyše žalobca bol počas vedenia trestného stíhania opätovne zvolený v roku 2018 za
primátora, čo je najpresvedčivejší dôkaz o tom, že nebol verejnosťou vnímaný tak negatívne, ako sámprezentuje.Absenciapriamejpríčinnejsúvislostivovzťahukušlémuziskuvyplývaajztoho,žeobchodné
spoločnosti nevystupovali pod jeho menom, obchodné aktivity neboli úzko naviazané na jeho osobu,
preto trestné stíhanie nemohlo mať bezprostredný vplyv na obchodné rozhodnutia spoločností.

5.1. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy podala žalovaná odvolanie a žiadala v tejto časti
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a náhradu nemajetkovej ujmy znížiť. Dôvodí aj tým,
že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť so zhoršením zdravotného stavu manželky žalobcu
a jeho trestným stíhaním, nakoľko sa nedá s určitosťou povedať, že jej ochorenie bolo bezprostredne
zapríčinené stresom a tlakom vyplývajúcim z trestného stíhania. V konaní neboli produkované také

dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že by jeho rodinní príslušníci, vrátane jeho manželky, mu ich
vlastné subjektívne obtiaže kládli za vinu a pripočítavali ich jeho trestnému stíhaniu. Výšku priznanej
nemajetkovej ujmy súd určil voľnou úvahou, pričom táto má byť vzhľadom na okolnosti prípadu v súlade
s požiadavkou spravodlivosti.
5.2. Súd prvej inštancie správne určil hornú hranicu odškodnenia, keď vychádzal z minimálnej mzdy
roku 2015, t.j. zo sumy 380 eur a súdom určená maximálna výška odškodnenia 19 000 eur bola správne

ustálená.
5.3. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny aj v časti náhrady trov konania, keď súd
vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.
5.4. S obsahom odvolania žalovaná nesúhlasí a navrhuje odvolanie zamietnuť a rozsudok súdu prvej
inštancie v časti výroku I., III. a IV potvrdiť a vo vzťahu k výroku II. rozhodnúť s poukazom na odvolanie

podané žalovanou.

6. Žalobca v podanom písomnom vyjadrení sa nestotožnil so záverom žalovanej uvedenej v podanom
vyjadrení k jeho odvolaniu, v časti týkajúcej sa znaleckého posudku, na obsah ktorého žalovaná
poukazovala. Poukázal na odborné posúdenie znalcom, ktorý svoje závery objasnil aj vo výsluchu

na pojednávaní. Námietku žalovanej, podľa ktorej si sám znalec odporoval v účele znaleckého
posudku považuje za neopodstatnenú. Znalec si nijako neodporoval, keďže trestné stíhanie na určenú
trhovú hodnotu spoločností skutočne nemalo žiadny dopad, keďže znalec nebral do úvahy trestné
stíhanie, ale len iné faktory. Potvrdil, že je pravdou, že žalobca nebol v rozhodnom čase jediným
spoločníkom spoločností, bol však spoločníkom väčšinovým a kontrolujúcim. Táto okolnosť nemá súvis

s preukazovaním vzniku škody. Za nesprávne považuje aj tvrdenie žalovanej, že žalobca spájal svoju
tvár s chodom obchodných spoločností aj v čase výkonu verejnej funkcie a tým dôvodí pokles hodnoty
predmetných obchodných spoločností. Taktiež nesúhlasí s názorom žalovanej týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy.

7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré
mu predchádzalo a odvolania žalobcu a žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc
viazaný dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným
súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,

dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, odvolanie žalobcu je čiastočne, v časti úrokov
z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy dôvodné, vo zvyšnej časti je nedôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. čo do výšky náhrady škody v sume 19 800 eur potvrdil
a zmenil v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť úrok z omeškania zo sumy
19 800 eur od 05. 12. 2022 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež v časti trov konania

na súde prvej inštancie.

8. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nezákonným zadržaním žalobcu v celkovej výške
803 100 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 803 100 eur. Dôvodil tým, že

orgánmi činnými v trestnom konaní mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin machinácie pri verejnom
obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona. Okresný súd
Galanta uložil žalobcovi podmienečný trest odňatia slobody, následne Krajský súd Trnava žalobcu
spod obžaloby oslobodil. Žalobca sa domáha náhrady škody titulom nákladov na právne zastúpenie
v trestnom konaní v sume 4 800 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy v sume 32 300 eur a titulom

náhrady ušlého zisku v sume 766 000 eur.
8.1. Okresný súd Nitra po vykonanom dokazovaní napadnutým rozsudkom návrh žalovanej na vydanie
medzitýmneho rozsudku zamietol, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške
19 800 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4 800 eur od 05. 12. 2022 do zaplatenia, do30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal
nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody titulom právneho
zastúpenia v trestnom konaní v sume 4 800 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15 000 eur. Žalobu

v časti ušlého zisku (766 000 eur) a zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy (17 300 eur) zamietol. Vo
vyhovujúcej časti mal preukázané splnenie podmienok pre náhradu škody, t.j. existenciu nezákonného
rozhodnutia, existenciu škody a tiež príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom ujmy
žalobcovi. V časti náhrady škody titulom ušlého zisku splnenie podmienok nemal preukázané.
8.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca, a to v časti výroku II., ktorým súd prvej

inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania zo sumy 15 000 eur, ako aj voči zamietajúcej
časti a časti trov konania. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie najmä v časti nepriznania
náhrady škody titulom ušlého zisku, pričom sám je toho názoru, že dostatočným spôsobom, najmä
znaleckým posudkom preukázal tak výšku škody, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku jeho trestného
stíhania, ako aj príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorá mu vznikla v jeho
spoločnostiach. Žiada zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.

8.3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná a to voči výroku II., t.j. vyhovujúcemu,
ktorým priznal súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15 000 eur.
Priznanie náhrady škody titulom právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 4 800 eur nenamietala.
Žiadala náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi v plnom rozsahu zamietnuť.

9. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
tak žalobcu, ako aj žalovanej, súc viazaný dôvodmi podaných odvolaní, dospel k záveru, že v danej
veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere
vec aj správne právne posúdil (okrem úrokov z omeškania a trov konania). Následne vo veci rozhodol

napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v merite veci stotožnil a preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP
rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým
odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa §
387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že

konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto
následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku

súdu prvej inštancie.

11. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku (okrem úroku z omeškania), ako
aj jeho dostatočným a podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní, iba

na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia dodáva:
12.1. Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (č. 514/2003
Z. z.), zodpovedá štát za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tiež za vzniknutú nemajetkovú
ujmu; tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2). Zadosťučinenie sa poskytne v peniazoch,ak nemajetkovú ujmu nebolo možné nahradiť inak a samotné konštatovanie porušenia práva by sa
nejavilo ako dostačujúce. Pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia sa prihliadne najmä k osobe
poškodeného, k závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo,

závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení (§ 17
ods. 2 a 3 cit. zákona). Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods.
1 cit. zákona). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 ods. 1 cit.
zákona). Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo iným pozbavením

osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri
ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu (§ 7 cit. zákona).

13. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom vychádza nielen z čl. 46 ods. 3 ústavy, ale aj z čl. 1 ods. 1 ústavy,
teda z princípov materiálneho právneho štátu. Štát musí niesť absolútnu objektívnu zodpovednosť za

konanie svojich orgánov verejnej moci, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá
slobodnú vôľu, ale je povinný prísne a bezvýhradne dodržiavať právo (teda nie iba zákon) v jeho ideálnej
(škodu nespôsobujúcej) interpretácii a aplikácii. Nemôže sa zbaviť zodpovednosti za postup orgánov
činných v trestnom konaní, pokiaľ sa ich postup ukáže ako postup chybný, zasahujúci do základných
práv a slobôd. Nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,

aleto,čisaichpodozrenievtrestnomkonanípotvrdilo;ideoprísnuobjektívnuaabsolútnuzodpovednosť
za výsledok, pri ktorej neprichádza do úvahy ani možnosť liberácie (rozhodnutie NS SR 4Cdo/130/2020).
13.1. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (514/2003 Z.z.) v ustanovení
§ 8 upravuje tri druhy rozhodnutí, ktoré môžu za stanovených podmienok viesť k náhrade škody. Na
prvommiestejerozhodnutieotrestevydanévrámcitrestnéhosúdnehokonania.Ďalšoupodmienkoupre

vznik práva na náhradu škody je, aby dotknutá osoba bola v ďalšom konaní spod obžaloby oslobodená
alebo bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodov uvedených v písm. b/ ods. 1. To však neplatí, ak
samotná dotknutá osoba svojím zavinením zapríčinila, že súd rozhodoval na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu (komentár k ustanoveniu § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. JUDr. Imrich Fekete,
CSc.).

14. Vychádzajúc zo záverov vyššie uvedenej teórie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
po vykonanom dokazovaní zistil správne skutkový stav, vec správne právne posúdil a následne aj
rozhodnutie odôvodnil. Súd prvej inštancie podrobne sa zaoberal splnením jednotlivých podmienok
náhrady škody, ich splnenie skonštatoval pri náhrade škody titulom nákladov vynaložených na právne

zastúpenie žalobcu v trestnom konaní (4 800 eur), nemajetkovej ujmy (15 000 eur), pričom nevzhliadol
splnenie podmienok pri náhrade škody titulom ušlého zisku. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie o splnení podmienok, ako aj so záverom súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady škody
titulom ušlého zisku pre nepreukázanie tejto škody a tiež nepreukázanie príčinnej súvislosti. Súd prvej
inštancie podrobným spôsobom tieto svoje závery odôvodnil, odvolací súd sa s nimi stotožnil a na tieto

záveryďalejpoukazuje.Vdanejvecibolonepochybné,žežalobcovibolovznesenéobvineniepretrestný
čin, bola mu obmedzená osobná sloboda (zadržaním v rozsahu troch dní), na súde prvej inštancie
bol odsúdený, avšak odvolacím súd bol odsudzujúci prvostupňový rozsudok zrušený a žalobca bol
spod obžaloby oslobodený. Oslobodzujúci rozsudok zakladá základ nároku žalobcu na náhradu škody,
vrátane nemajetkovej ujmy. Splnenie týchto podmienok skonštatoval už súd prvej inštancie, riadnym

a podrobným spôsobom ich zdôvodnil a odvolací súd na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti k jednotlivým titulom náhrady škody požadovanej žalobcom dodáva:

15. K náhrade škody titulom nákladov vynaložených na právne zastúpenie žalobcu v trestnom konaní:
15.1. Súd prvej inštancie vyhodnotil tento nárok v sume 4 800 eur ako opodstatnený a dôvodný. Navyše

za situácie, že aj sama žalovaná uznala tento nárok žalobcu, odvolanie voči rozhodnutiu v tejto časti
nepodala, je tento nárok nesporný a odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a v tejto
časti nemá na zdôraznenie správnosti čo dodať.

16. K náhrade nemajetkovej ujmy:

16.1. Žaloba z dôvodu nezákonného rozhodnutia požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v sume
32 300 eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi voľnou úvahou náhradu v sume 15 000 eur
a v napadnutom rozsudku pomerne podrobne odôvodnil túto časť rozhodnutia, konkrétne v bode 96.2.,
s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a na toto ďalej poukazuje. V tejto časti súd prvejinštancie skonštatoval predovšetkým objektívnu zodpovednosť štátu za zásah do základného práva
žalobcu, existenciu podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré spočívajú predovšetkým
v existencii nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo vznesenie obvinenia žalobcovi pre trestný čin, pre

ktorý bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby. Odvolací súd iba dodáva, že nedôvodným
vznesením obvinenia, ako aj nedôvodným zadržaním osoby žalobcu, obmedzením jeho osobnej
slobody, bolo nepochybne zasiahnuté do jeho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej
republiky a to právo na osobnú slobodu, ktorá nemôže byť obmedzená inak, iba zákonným spôsobom.
V danom prípade, keďže žalobca bol spod obžaloby oslobodený, toto právo porušené bolo. Žalobcovi

preto vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
16.2. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (č. 514/2003 Z.z.)
upravuje, konkrétne v ustanovení § 17 ods. 2, že v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, je možné uhradiť ujmu v peniazoch, pričom pri určovaní výšky sa
musí prihliadnuť najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení.
16.2.1. Aplikujúc tieto závery na danú vec, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie z týchto
záverov vychádzal, posudzoval osobu žalobcu, ako poškodenú osobu, ktorá zastávala v čase začatia
trestnéhostíhania,jehozadržania,pomernevysokýspoločenskýpost,atopostprimátoramestaGalanta

od roku 2014. Je preto nepochybné, že bol na verejnosti známy, verejne vystupoval z titulu svojej funkcie
a preto jeho trestné stíhanie a zadržanie orgánmi činnými v trestnom konaní ho negatívne zasiahlo.
Už iba z tohto titulu, keďže v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený, mu vznikol nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko bez akýchkoľvek pochybností trestné stíhanie a obmedzenie
osobnej slobody, aj keď iba na tri dni, vyvolali na verejnosti negatívne odozvy vzťahujúce sa na osobu

žalobcu, ako primátora. Navyše za situácie pomerne veľkej medializácie tohto skutku, bola osoba
žalobcu uvrhnutá do negatívneho svetla. Taktiež je nepochybné, aj keď to z vykonaného dokazovania,
okrem tvrdenia samotného žalobcu, nevyplývalo, trestné stíhanie žalobcu, jeho zadržanie, ako aj
pomerne široká medializácia tohto prípadu museli z objektívneho hľadiska zasiahnuť aj rodinných
príslušníkov žalobcu, jeho deti, manželku, ktorí určite prežívali stres tak z jeho stíhania, ako aj z jeho

zadržania, stres z budúcnosti, keďže mal maloleté deti a tehotnú manželku. Zároveň to zasiahlo aj jeho
spoločenský život, keďže bol verejne činnou osobou, jeho priateľov, či spolupracovníkov. Základ nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu je tým nespochybniteľne daný.
16.3. Súd prvej inštancie voľnou úvahou určil výšku nemajetkovej ujmy 15 000 eur. Zohľadnil pritom
predovšetkým osobu samotného žalobcu, ako poškodenú osobu, prihliadol tiež na krátkosť obmedzenia

osobnej slobody žalobcu, dĺžku trvania trestného stíhania (takmer štyri roky), pričom zdravotné problémy
manželky žalobcu posudzoval iba v rámci celkových vzťahov v rodine, nakoľko nebolo explicitne
preukázané, že jej zdravotné ťažkosti boli dôsledkom práve trestného stíhania žalobcu. Konštatoval
tiež, že žalobca bol opätovne v roku 2018 zvolený za primátora mesta Galanta, pritom oslobodzujúci
rozsudok bol Krajským súdom Galanta vynesený až dňa 28. 03. 2019, čiže dôvera občanov Galanty

v osobu žalobcu nebola prerušená a túto mu prejavili tým, že ho opätovne zvolili za primátora mesta.
16.4. Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z. upravuje
obmedzenie pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie správne, v zmysle tohto
ustanovenia postupoval. Vychádzal z minimálnej mzdy v roku 2015, kedy došlo k zásahu do základného
práva žalobcu, ktorá v tom čase bola vo výške 380 eur mesačne, náhrada nemajetkovej ujmy

by predstavovala sumu vo výške 19 000 eur. Súd prvej inštancie voľnou úvahou priznal náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur, ktorú sumu považoval za primeranú vzhľadom na okolnosti
prípadu a predovšetkým s prihliadnutím na osobu poškodeného. Odvolací súd sa s týmto stotožnil
a námietku žalobcu, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemal vychádzať zo sumy
minimálnejmzdyvroku2015,alezosumyminimálnejmzdyvroku2022,kedypodalžiadosťopredbežné

prerokovanie nároku, vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko škodlivý úkon, t.j., kedy nastal okamih zásahu
do základného práva žalobcu, bol vykonaný v roku 2015. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie a v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

17. K náhrade škody titulom ušlého zisku:

17.1. Žalobca požadoval náhradu škody titulom ušlého zisku v sume 766 000 eur ako rozdiel
medzi hodnotou priamych a nepriamych obchodných podielov vlastnených žalobcom v obchodných
spoločnostiach ProAct Group s.r.o., Proact People Slovensko s.r.o., agentúra brigádnici.sk, spol. s r.o.
a KM CARS s.r.o. na základe žalobcom predpokladaného vývoja týchto spoločností, ktorý by bolo možnéočakávať, keby nedošlo k trestnému stíhaniu žalobcu a hodnotou týchto podielov na základe skutočného
vývoja. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol dôvodiac nepreukázaním príčinnej súvislosti
medzi trestným stíhaním žalobcu a ušlým ziskom týchto spoločností, ktoré boli vyčíslené znaleckou

organizáciou v žalobcom predloženom znaleckom posudku a tiež nepreukázaním výšky tohto ušlého
zisku. Podrobne tiež vysvetlil svoj názor, uviedol úvahy, ktoré ho viedli k takémuto rozhodnutiu a veľmi
podrobným spôsobom v bode 95.3. a 96.3. svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd sa s týmto
záverom v plnom rozsahu stotožnil a na odôvodnenie ďalej iba poukazuje.
17.2. Dodáva iba, že ušlý zisk sa v právnej literatúre vymedzuje ako rozdiel medzi tým čo by

poškodenýprinormálnombehuvecidosiaholatým,čodosiaholvskutočnosti.Podľazáverovuvedených
v rozhodnutí vyšších súdnych autorít, nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí
byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej
udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve
v dôsledku konania škodcu, škodnej udalosti (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 319/2008). Podobne
podľa rozsudku NS SR sp.zn. 5Cdo 195/2015: „Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne

preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť
dokazovanétakékonkrétneskutkovéokolnosti,ktoréprilogickejúvahepovedúsúdkzáveru,žeušlýzisk
by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého
zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť
záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie

takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca
v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“. Ani podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS
478/2017 nepostačuje iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti.
17.3. Žalobca v priebehu konania predložil znalecký posudok, v ktorom znalecká organizácia vyčíslila
predpokladaný podiel žalobcu v obchodných spoločnostiach, ktorých bol jedným zo spoločníkov tvrdiac,

že tento by bol žalobca dosiahol, ak by nedošlo k udalosti, ktorá ho poškodila, k nedôvodnému
trestnémustíhaniuazadržaniujehoosoby.Dôvodiltým,žebolkľúčovouosobouvtýchtospoločnostiach,
medializácia trestného stíhania a obmedzenia jeho osobnej slobody spôsobila, že došlo k poklesu
tržieb, objednávok a výnosov, v dôsledku čoho hrozilo spoločnostiam, v ktorých mal obchodný podiel,
konkurz. Aby predišiel tomuto záveru, predal svoje obchodné podiely. Je toho názoru, že ak by nedošlo

k jeho trestnému stíhaniu, širokej medializácii, podiely v obchodných spoločnostiach by dosiahli hodnotu
979 352 eur. Z tejto sumy si uplatňuje nárok na náhradu ušlého zisku v sume 766 000 eur.
17.4. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi trestným stíhaním a obmedzením osobnej slobody jeho osoby a škodou, ktorá mu
v tomto dôsledku mala vzniknúť titulom ušlého zisku. Odvolací súd iba dodáva, že nepostačuje iba

pravdepodobnosť zvýšenia hodnoty týchto obchodných podielov žalobcu, ale musí byť jednoznačne
preukázané, že zisk by spoločnostiam žalobcu skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti. Za
protiprávnu udalosť je v danom prípade považované trestné stíhanie a zadržanie žalobcu. Zo strany
žalobcu nebola v konaní jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná príčinná súvislosti
medziprotiprávnymkonanímavznikomškodytitulomušléhozisku.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobca

aj v priebehu trestného stíhania bol naďalej vo funkcii primátora, verejne aj ďalej vystupoval na rôznych
podujatiach, v spoločnosti, javí sa byť potom jeho tvrdenie, že v dôsledku trestného stíhania jeho osoby
došlo k strate dôvery klientov v jeho osobu, zníženiu objednávok, strate klientov a takému zníženiu
výnosov, že spoločnostiam hrozil konkurz, nevierohodné, založené na jeho subjektívnom tvrdení, resp.
na subjektívnom tvrdení znalca. Za situácie, že na jednej strane žalobca nebol ani v jednej spoločnosti

jediným spoločníkom, na druhej strane bol primátorom, verejne činnou osobou, z ktorého dôvodu
nemohol zo zákona vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu spoločností, nemohol teda plnohodnotne
zodpovedať za činnosť a chod týchto spoločností. Bolo predovšetkým úlohou vedenia, ale aj ďalších
spoločníkov spoločností zabezpečovať činnosť tak, aby tieto dosahovali objem činnosti zabezpečujúcich
dostatočné výnosy. Zo všeobecne dostupných informácií je zrejmé, že na výnosy spoločností majú

vplyv rôzne ukazovatele a to od personálnych, obchodných, trhových pri ponuke a dopyte a tiež
spoločenských. Preto je otázne, či trestné stíhanie žalobcu za situácie, že aj naďalej vykonával funkciu
primátora, mohlo mať až takýto devastačný vplyv na činnosť spoločnosti, ako to tvrdí sám žalobca.
Z týchto dôvodov odvolací súd považuje názor súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti
za správny a dôvodný.

18. K úroku z omeškania:
18.1. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania iba zo sumy náhrady škody
z titulu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní (4 800 eur), nepriznal mu nárok na úrok z omeškaniaz priznanej nemajetkovej ujmy v sume 15 000 eur. Dôvodil predovšetkým rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený aj v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 45/2000. Z právnej vety tohto judikátu vyplýva, že

„povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, a že uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania“.
18.2. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že tento záver bol prekonaný novšími rozhodnutiami
vyšších súdnych autorít. Predovšetkým poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo

257/2019 zo záverov ktorého vyplýva, že: „nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou vedenia trestného stíhania. Preto rozhodnutie, ktorým
sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len
deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa
§ 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ

požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej
ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnejlehotynaplneniepodľa§16ods.1zákonač.514/2003Z.z.“. TentozáverprijalajNajvyšší
súd SR v rozhodnutí 7Cdo/243/2019, ako aj Ústavný súd SR v náleze sp.zn. III. ÚS 443/2022 zo dňa 11.
05. 2023, sp.zn. II. ÚS 236/2023 zo dňa 05. 12. 2023, keď konštatoval, že rozhodnutia dovolacieho súdu

č.k. 4Cdo/48/2017 a 4Cdo/257/2017 sú rozhodnutiami, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky
úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Touto ustálenou praxou bol prekonaný odlišný právny názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu
č.k. 1Co/15/1997.
18.3. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu

škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
18.4. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

18.5. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho ustanovenia, ako aj z novších rozhodnutí
vyšších súdnych autorít a z ich záverov, ktoré boli prijaté tak v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ale
tiež aj ústavného súdu, dospel k záveru o dôvodnosti podaného odvolania žalobcom v tejto časti.
Poukazuje na vyššie uvedené rozhodnutia, ktoré v podanom odvolaní uvádzal žalobca, so záverom
týchto rozhodnutí sa v plnom rozsahu stotožnil a z týchto rozhodnutí aj pri rozhodovaní o nároku na

úrok z omeškania vychádzal. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým priznal
náhradu škody žalobcovi v sume 19 800 eur, úroky z omeškania priznal iba zo sumy 4 800 eur, odvolací
súd ako vecne správny potvrdil. Zamietajúci výrok III., ktorý obsahoval zamietnutie žaloby vo zvyšku
úroku z omeškania, zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy (17 300 eur), požadovanej náhrady ušlého zisku
(766 000 eur) odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP tak, že priznal žalobcovi aj úroky z omeškania

zo sumy 15 000 eur vo výške 5% ročne od 05. 12. 2022, t.j. odo dňa, kedy Generálna prokuratúra
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyhovela a vo zvyšnej zamietajúcej časti
(náhrady nemajetkovej ujmy, ušlého zisku) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Keďže išlo iba o nesprávne právne posúdenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné z dôvodu tejto zmeny nariadiť pojednávanie.

19. K trovám konania:
19.1.SúdprvejinštancienepriznalvýrokomIV.napadnutéhorozsudkužiadnejzostránnároknanáhradu
trov konania. Dôvodil síce tým, že žalobca si uplatnil nárok pozostávajúcich z troch časti (nárok na
zaplatenie náhrady titulom trov právneho zastúpenia v sume 4 800 eur, nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 32 300 eur a nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku v sume 766 000 eur). Žalobca
bol úspešný iba v časti konanie, v ktorej sa domáhal náhrady za trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní v sume 4 800 eur a čiastočnej aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mu súd priznal v sume 15 000
eur. Vo zvyšnej časti, teda v časti nároku na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 17 300 eur,v časti ušlého zisku v sume 766 000 eur žalobca úspešný nebol, keďže v tejto časti súd prvej inštancie
žalobu žalobcu zamietol. Z tohto dôvodu rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP tak,
že nárok na ich náhradu nepriznal ani jednej zo strán sporu.

19.2. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. V prvom rade poukazuje na
ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (ods. 1), ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
19.2.1. V danej veci si žalobca uplatnil nárok pozostávajúci z troch samostatných nárokov, a to: nárok

na náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 4 800 eur, náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 32 300 eur a náhradu škody titulom ušlého zisku v sume 766 000 eur. Každý
z týchto nárokov predstavuje samostatný nárok. Za situácie, že strana sporu si v jednej žalobe uplatní
niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre
priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore
týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy,

ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť
podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov.
19.2.2. Súd prvej inštancie v danej veci vyhovel žalobe žalobcu v náhrade škody titulom trov právneho
zastúpenia v sume 4 800 eur, v tejto časti bol teda žalobca v plnom rozsahu úspešný a preto mu podľa
§ 255 ods. 1 CSP prináleží náhrada trov konania v tejto časti voči žalovanej.

19.2.3. V časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobca požadoval sumu 32 300 eur, súd prvej inštancie mu
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na

základe úvahy súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania bola náhrada nemajetkovej ujmy,
ktorá závisí od úvahy súdu a za situácie, že súd prvej inštancie konštatoval dôvodnosť tohto nároku
a existenciu základu nároku, odvolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti nároku bol žalobca v plnom
rozsahu úspešný a to napriek tomu, že súdom prvej inštancie mu bola priznaná náhrada 15 000 eur.
Z tohto dôvodu žalobcovi aj v tejto časti priznal nárok na náhradu trov konania, a to z priznanej sumy

(15 000 eur) voči žalovanej.
19.2.4. Tretím nárokom, ktorý si žalobca v konaní uplatnil, bol nárok na náhradu škody titulom ušlého
zisku v sume 766 000 eur. V tejto časti súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, žalobca bol teda
vtejtočastižalobyneúspešnýanáhradatrovkonaniaprináležídruhejstrane,ktorávtejtočastivzhľadom
na neúspech žalobcu, bola úspešná, a to žalovaná. Z tohto dôvodu odvolací priznal žalovanej v tejto

časti náhradu trov konania voči žalobcovi.
19.3. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným rozhodnutím.
19.4. S poukazom na tieto dôvody, odvolací súd, keďže stranami sporu v dôsledku podaného odvolania
bol napadnutý aj výrok o náhrade trov konania, výrok napadnutého rozsudku (IV.) o náhrade trov konania

zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

20. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
uvedenými v podanom odvolaní.

21. Žalobca v podanom odvolaní dôvodí, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Porušenie tohto práva na spravodlivý proces vidí v tom, že súd
prvej inštancie zaťažil strany sporu nerovným dôkazným bremenom, porušil princíp rovnosti strán, ktorý
predstavuje imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Vytýka súdu prvej inštancie, že nevyzval

žalovanú, aby aj ona predložila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v súvislosti s neakceptovaním
záverov znaleckého posudku o výške škody (ušlého zisku), ktorá mala byť spôsobená žalobcovi na
hodnote jeho obchodných podielov v spoločnostiach, ktorých bol spoločníkom v dôsledku jeho trestného
stíhania a obmedzenia osobnej slobody.
21.1.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesjepotrebnérozumieťnesprávnyprocesnýpostupsúdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právona zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti); jeho súčasťou je aj

náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4 Cdo 140/2019 alebo sp.
zn. 4 Cdo 120/2019). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je
nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia
procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie
procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Z práva na

spravodlivý proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom až dožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03). V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia

ústavná zásada, a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien,
ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
21.1.1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajúcej z rozhodnutia sp.zn. IV ÚS 468/2018
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces [napr. III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok
Európskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“)RuizTorijac.Španielskoz9.12.1994,Annuaire,č.
303-B]. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
21.1.2. Ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl.47ods.3ústavynapotvrdeniesprávnostizáverunajvyššiehosúduvcitovanomrozhodnutíuviedol,že
zásada rovnosti zbraní ako jedna zo všeobecných záruk spravodlivého súdneho konania zabezpečuje,
aby v konaní pred všeobecným súdom mali jeho účastníci (príp. strany sporu) rovnaké postavenie.

Rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) sa
prejavujevprocesnoprávnompostaveníúčastníkovkonania,vspôsobearozsahudokazovaniaaviných
oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu
a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Aj
keď výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov

budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje všeobecný súd podľa svojej voľnej úvahy, ktorá je limitovaná
v záujme zachovania práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru požiadavkou,
aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania
do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (por. rozhodnutia ESĽP
vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, rozsudok, 18. 2. 1997, č. 18990/91, § 23, tiež Foucher proti

Francúzsku, rozsudok, 18. 3. 1997, č. 22209/93, § 34 a Dombo Beheer B. V. proti Holandsku, rozsudok,
27. 10. 1993, č. 14448/88, § 33 – 35). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 332/09). V takomto prípade by

prichádzalodoúvahyajvyslovenieporušeniazákladnéhoprávanarovnosťúčastníkovvkonanípodľačl.
47 ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie účastníkom konania navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému
účastníkovi konania znevýhodňovalo.
21.2. V zmysle týchto záverov rozhodnutí vyšších súdnych autorít námietka žalobcu o porušení zásady
„rovnosti zbraní“ tým, že súd prvej inštancie akceptoval pasivitu žalovanej, ktorú ani nevyzval na to,

aby predložila nejaký dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, keďže nesúhlasila so znaleckým posudkom
predloženým žalobcom, je táto námietka neopodstatnená. Nie je možné považovať za porušenie
práva na spravodlivý proces skutočnosť, že žalovaná namietala závery predloženého znaleckého
posudku žalobcom a nepredložila žiadny iný nový dôkaz. Odvolací súd tu predovšetkým poukazuje naťarchu dôkazného bremena, ktoré zaťažuje predovšetkým žalobcu a nie žalovanú. Bolo povinnosťou
žalobcu predložiť súdu prvej inštancie taký dôkaz, ktorý by bez akejkoľvek pochybnosti preukazoval
opodstatnenosť nároku žalobcu. So závermi tohto znaleckého posudku sa nestotožnil ani súd prvej

inštancie. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd od žalovanej nevyžadoval, aby akýmkoľvek
spôsobompreukazovalainéfaktory,ktorépodľanejmohlipoklesytržiebafinančnéproblémyspoločností
žalobcu vysvetliť. Je nelogické, aby súd požadoval od žalovanej, aby predložila dôkaz, ktorý by závery
tohto znaleckého posudku spochybnil, nakoľko žalovaná nemala dostatočné podklady, či informácie na
preukázanie týchto faktorov. Odvolací súd záverom iba dodáva, že dôkazné bremeno tvrdenia, keďže

si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody z titulu ušlého zisku bolo jednoznačne na žalobcovi.
21.3.Spoukazomnatietodôvodyodvolacísúdnámietkužalobcu,týkajúcusatohtoodvolaciehodôvodu,
ako nedôvodnú zamietol.

22. Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).

22.1. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu
k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel

formálnej logiky.
22.2. Odvolateľ naplnenie tohto odvolacieho dôvodu vidí v tom, že súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu záveru o nepreukázaní vzniku ušlého zisku žalobcom. Namietal, že spoločnosti žalobcu
v dôsledku jeho medializovaného trestného stíhania prišli o tržby a zákazníkov, dostali sa do dlhov,
v dôsledku čoho bol žalobca nútený predať svoje obchodné podiely externému investorovi. Poukazoval

na závery znaleckého posudku, v ktorom bola celková výška škody vyčíslená na sumu 979 352 eur,
pričom žalobca si uplatňuje nárok iba na sumu 766 000 eur. Poukazoval na osobu žalobcu, ktorý
už pred začatím trestného stíhania bol majiteľom obchodných podielov vo viacerých obchodných
spoločnostiach, v ktorých dlhodobo úspešne podnikal. V roku 2014 sa stal primátorom mesta Galanta.
Aj z dokumentov banky vyplýva, že žalobca bol bankou vnímaný ako kľúčový manažér spoločnosti.

Podľa názoru odvolateľa z prehľadu tržieb a ziskov spoločnosti a zo znaleckého posudku vyplýva, že
po zadržaní žalobcu v máji 2015 došlo k poklesom tržieb personálnych agentúr a v roku 2016 k ich
významnému prepadu. Za nesprávne zistenie skutkového stavu považuje aj záver súdu prvej inštancie
o nepreukázaní trhovej hodnoty obchodných podielov, záver, že žalobca previedol obchodné podiely
z dôvodu subjektívnych obáv o odsúdenie za trestný čin, záver o nepreukázaní príčinnej súvislosti,

nesprávne vyhodnotenie dokumentov od banky, nesprávne vyhodnotenie svedeckých výpovedí, škody
súvisiace s KM CARS a nesprávne vyhodnotenie znaleckého posudku.
22.2.1. Všetkými týmito námietkami sa zaoberal už súd prvej inštancie a v napadnutom rozsudku
ich dostatočne odôvodnil. Podrobným spôsobom sa zaoberal hodnotením znaleckého posudku,
hodnotením svedeckých výpovedí, ako aj dokumentov predložených žalobcom. Dospel k záveru

o nepreukázaní existencie ušlého zisku v dôsledku trestného stíhania žalobcu, nepreukázaniu príčinnej
súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a vznikom škody, ušlého zisku spoločnostiam. Odvolací súd
v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý podrobne vyhodnotil
závery znaleckého posudku najmä v bode 49., 95.3.,96.3., bankové doklady podrobne rozviedol v bode
61. napadnutého rozsudku, absenciu príčinnej súvislosti konkretizoval a vyhodnotil najmä v bode 96.3.

rozsudku, kde sa zaoberal aj spoločnosťou KM CARS. Odvolací súd tieto závery súdu prvej inštancie
považuje za správne a námietku odvolateľa z tohto dôvodu vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
22.2.3. Za správne považoval odvolací súd aj záver, že žalobca previedol svoje obchodné podiely z jeho
subjektívnychdôvodov,čomunasvedčujeajskutočnosť,žežalobcasvojeobchodnépodielypreviedoluž
v marci 2016, kedy ešte nevedel, ako dopadne hospodárenie spoločnosti za tento rok, pričom obvinenie

bolo vznesené a medializácia tohto obvinenia bola od mája 2015, čiže prvých päť mesiacov roku 2015,
by nemal byť dôvod zníženie objednávok, klientov. Žalobca pritom v konaní jednoznačne nepreukázal,
že obchodné podiely za nominálnu hodnotu vkladov musel predať v dôsledku jeho trestného stíhania.
Preto, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca obchodné podiely previedol z dôvodu obavy
o odsúdenie, je možné tento záver považovať za dôvodný. Námietku odvolateľa preto odvolací súd

vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
22.2.4. Námietku odvolateľa týkajúcu sa nesprávneho hodnotenia dôkazov banky, ako aj svedeckých
výpovedí, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, súd prvej inštancie tieto dôkazy vyhodnotil správne
a prijal z nich aj správny právny záver. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku pomernepodrobnýmspôsobomvenovalajpredloženýdokumentomzbanky,konkrétnevbode61.Pretonámietka
odvolateľa nie je akceptovateľná.

23. Odvolateľ v podanom odvolaní dôvodí aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP).
23.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
23.2. Nesprávne právne posúdenie žalobca vidí v posúdení a hodnotení rozsahu nemajetkovej
ujmy. Namieta nezohľadnenie zhoršeného zdravotného stavu žalobcovej manželky, nezohľadnenie

mimoriadnych okolností spočívajúcich v tom, že žalobca bol zadržaný, obmedzený na osobnej slobode,
postavený pred súd, súdom prvej inštancie odsúdený, neprihliadol na skutočnosť, že žalobca prišiel
o biznis, že nezohľadnil ujmu príslušníkov jeho rodiny.
23.2.1. Súd prvej inštancie sa kritériami, okolnosťami a podmienkami pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy dostatočným spôsobom zaoberal, tieto zhodnotil dostatočným spôsobom v bode

96.2. napadnutého rozsudku. Podrobným spôsobom sa zaoberal osobou žalobcu, jeho ujmou, ktorá
mu vznikla v dôsledku trestného stíhania a obmedzenia jeho osobnej slobody, zdravotným stavom jeho
manželky v súvislosti s posudzovaním vzťahov v rodine, aj v súvislosti s narušením priateľských, či
spoločenských, pracovných vzťahov. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožnil
a sám vo vyššie uvedených dôvodoch tohto rozhodnutia kritériá pre priznanie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy žalobcovi skonštatoval. Námietku odvolateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho
posúdenia existencie podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy preto ako
nedôvodnú zamietol.
23.3. Odvolateľ sa nestotožnil ani s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Namietal
predovšetkým jej výšku, ktorá bola v značnom nepomere k výške priznávaných náhrad nemajetkovej

ujmy v iných veciach a tiež, že súd prvej inštancie nesprávne určil hornú hranicu nemajetkovej ujmy.
23.3.1. Odvolací súd sa stotožnil so zdôvodnením súdu prvej inštancie k výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy. Dodáva iba, že výšku určuje súd voľnou úvahou, ktorá však nemôže byť bezbrehá,
nemôže byť neprimeraná a nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade súd prvej
inštancie určil hornú hranicu možnej priznanej náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 19 000 eur (pri

minimálnej mzde v roku 2015, kedy došlo k škodovej udalosti, t.j. k trestnému stíhaniu a obmedzeniu
osobnej slobody žalobcu) a z tejto sumy po dôkladnej úvahe, ktorú v napadnutom rozsudku aj odôvodnil,
priznal sumu 15 000 eur. Odvolací súd sa so zdôvodnením tejto priznanej výšky stotožnil a na
tieto dôvody poukazuje. Je toho názoru, že suma 15 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
je dostatočnou satisfakciou za utrpenú ujmu, pričom peňažná náhrada nemôže nahrádzať príjem,

resp. zväčšenie majetku poškodeného, ale je iba určitou satisfakciou za pretrpenú ujmu, ktorá mu
vznikla v dôsledku trestného stíhania a obmedzenia osobnej slobody. Dodáva tiež, že žalobca ešte
počas trestného stíhania bol opätovne zvolený za primátora, čomu nasvedčuje skutočnosť, že dôvera
obyvateľov mesta v jeho osobu nebola trestným stíhaním poznačená. Z týchto dôvodov odvolací súd
námietku odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

23.4. Za nedôvodnú tiež vyhodnotil námietku týkajúcu sa nesprávneho určenia hornej hranice pre výšku
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona
o náhrade škody podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Osobitným
predpisom je zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi číslo 215/2006 Z.z.

v znení účinnom od 01. 07. 2013 do 30. 06. 2016 podľa ktorého celková suma odškodnenia nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Podľa § 1 písm. a/ Nariadenia vlády SR č. 297/2014
Z.z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy na rok 2015 v sume 380 eur mesačne. Súd prvej
inštancie postupoval striktne podľa tohto ustanovenia a určil maximálnu výšku náhrady nemajetkovejujmy na sumu 19 000 eur. Správne bola určená aj táto horná hranica maximálnej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď správne vychádzal z minimálnej mzdy za rok 2015. V roku 2015 totiž došlo k škodovej udalosti,
k ujme žalobcu, ktorú utrpel tým, že bolo mu vznesené obvinenie a bol obmedzený na osobnej slobode.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že mal vychádzať z minimálnej mzdy v roku 2022,
kedy si uplatnil nárok na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ujma, za ktorú prináleží
náhrada nemajetkovej ujmy, utrpel totiž žalobca nie v roku 2022, kedy požiadal o náhradu škody, ale
skôr, a za okamih vzniku ujmy je potrebné považovať začatie trestného stíhania, vznesenie obvinenia
a zadržanie osoby žalobcu. Z uvedeného dôvodu námietku odvolateľa odvolací súd neakceptoval.

24. Odvolací súd za opodstatnenú vyhodnotil námietku odvolateľa v časti týkajúcej sa úrokov
z omeškania. Akceptoval záver odvolateľa, že v tejto časti došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
existencie úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Odvolací súd k tejto
námietke poukazuje na dôvody uvedené v tomto rozhodnutí, konkrétne v bode 18.

25. K námietke o nesprávnom rozhodnutí o trovách konania odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené
zdôvodnenie tohto rozhodnutia a v tejto časti odvolaniu žalobcu vyhovel.

26. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala aj žalovaná a to čo do výroku II., t.j. vo
vyhovujúcej časti, avšak iba v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 15 000

eur. Vo zvyšnej vyhovujúcej časti, t.j. v časti náhrady škody titulom trov právneho zastúpenia žalobcu
v trestnom konaní v priznanej sume 4 800 eur odvolanie nepodala. V podanom odvolaní dôvodila tým, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/
CSP) a tiež tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
26.1. Porušenie práva na spravodlivý proces vidí žalovaná v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozsudku v časti náhrady nemajetkovej ujmy, keď poukazuje na neodôvodnenie dôvodu, prečo súd prvej
inštancie poukázal páve na uvedenú súdnu prax, ktorá mala byť vodítkom pre rozhodnutie súdu v časti
náhrady nemajetkovej ujmy. Taktiež vytýka nedostatočné odôvodnenie tejto priznanej výšky.

26.1.1. Odvolací súd k tejto námietke iba dodáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces [napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09,

IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B]. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5.
1997, Recueil III/1997).
26.1.2. Vychádzajúc zo súdnej praxe vyšších súdnych autorít, odvolací súd iba dodáva, že súd prvej

inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal a odôvodnil svoj záver a svoje úvahy, ktorými dospel
k napadnutému rozhodnutiu. Podrobným spôsobom uviedol dôvody priznania práve sumy 15 000 eur
žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že odvolanie v tejto časti podal aj
žalobca, odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia tak súdu prvej inštancie, ako aj na dôvody
uvedené v tomto rozhodnutí. Námietku žalovanej preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

26.1.3. K námietke, že nie je zrejmé prečo súd prvej inštancie použil práve rozhodnutia, ktoré uviedol
v odôvodnení svojho rozsudku, odvolací súd iba dodáva, že tieto rozhodnutia nie sú pre súd záväzné,
každá vec je individuálna, každú vec je potrebné hodnotiť iba na základe jej zisteného skutkového
stavu a následne ju právne posúdiť. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu. Je preto možné konštatovať,
že súd prvej inštancie predmetné rozhodnutia uviedol iba podporne, ilustračne, nepredstavovali tieto

rozhodnutia podstatnú oporu v jeho rozhodovaní, nakoľko pri rozhodovaní v danej veci súd prvej
inštancie zohľadňoval a prihliadal na osobitné aspekty, ktoré sa ani v ním uvedených rozhodnutiach
nevyskytovali. Z tohto dôvodu aj túto námietku odvolací súd neakceptoval.27. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti vyhovujúceho výroku II., čo do priznania náhrady škody v sume 19 800 eur, úroku z omeškania
zo sumy 4 800 eur ako vecne správny potvrdil. Potvrdil tiež aj zamietajúcu časť týkajúcu sa náhrady

škody titulom ušlého zisku. Podľa § 388 CSP odvolací súd zmenil iba z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia v zamietajúcej časti výroku III. časť týkajúcu sa úrokov z omeškania a priznal žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 5% ročne aj zo sumy 15 000 eur od 05. 12. 2022 do zaplatenia. Zmenil tiež výrok
o náhrade trov konania na súde prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396
v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním tak
žalobca (v časti výroku II., výrok III. a výrok IV.), ako aj žalovaná (v časti výroku II. a trovy konania
ako súvisiaceho výroku). S poukazom na podané odvolania a rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací
súd priznal žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v potvrdzujúcej zamietajúcej časti
týkajúcej sa náhrady škody titulom ušlého zisku (766 000 eur) v plnom rozsahu. Žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v potvrdzujúcej vyhovujúcej časti náhrady škody (4 800 eur)
a nemajetkovej ujmy (15 000 eur) v plnom rozsahu voči žalovanej. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).