Uznesenie – Oddĺženie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoKR/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122206585
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Paulína Pacherová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:2122206585.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov
senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci navrhovateľa - dlžníka: I. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XX, právne zast.: JUDr. Boris Štanglovič, advokát, so sídlom Jarmočná
2264/3,92701Šaľa,onávrhudlžníkanapovolenieoddlženiaaoodvolanínavrhovateľa,protiuzneseniu
Okresného súdu Trnava č.k. 23NcKR/7/2022-79 zo dňa 15.08.2024, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 23NcKR/7/2022-79 zo dňa 15.08.2024
zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia § 206f ods. 4, § 166 ods. 1,
ods. 2, § 167 ods. 2, § 166f ods. 1 až ods. 5, § 166g ods. 1 až ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZoKR“), zamietol návrh navrhovateľa na povolenie oddlženia.

2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že dlžník návrh podal podľa predpisov účinných
do 28.02.2017. V podanom návrhu uviedol, že počas celého konkurzu bol zamestnaný, svoje záväzky
si plnil, poučil sa z minulosti a tým deklaruje poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie
svojich veriteľov. Správca dlžníka v konaní uviedol, že dlžník si počas konkurzu neplnil všetky svoje
povinnosti, neposkytoval potrebnú súčinnosť, neukončil svoje podnikanie, pričom neplnil svoje daňové a

odvodové povinnosti, čím dlhodobo poškodzoval štát, vytvoril enormný dlh štátu aj ostatným veriteľom.
Na dlžníka bolo podaných viacero trestných oznámení a jeho konanie má charakter nepoctivého
konania. Dlžník podľa správcu svojimi obštrukciami pri vysporiadaní BSM zdržiaval konkurzné konanie
viac ako osem rokov, odmietol odovzdať hlásenie o príjmoch, jeho rodinný dom, ktorý bol predmetom
dražby, vlastnými úkonmi získal výhodne späť na rodinnú firmu a naďalej v ňom nerušene býva. Po
ukončení konkurzu zostalo neuspokojených 664.969,93 Eur ako pohľadávky veriteľov. Dlžník nesúhlasil

s vyjadreniami správcu, podľa neho súčinnosť poskytoval, urobil maximum preto, aby boli pohľadávky
veriteľov uhradené v čo najväčšom rozsahu, návrh na konkurz podal sám, nakoľko nedokázal riadne
splácať svoje dlhy. Počas konkurzu komunikoval so správcom a poskytoval mu potrebnú súčinnosť.
Pokiaľ ide o spor s manželkou, na stretnutiach sa pravidelne zúčastňoval aj jeho právny zástupca a sám
dlžník upozorňoval správcu, že nedochádza k speňažovaniu nehnuteľností. Správca vo veci BSM konal
až po ôsmich rokoch. Správca opakovane uzavrel kúpne zmluvy so spoločnosťou Greenener s.r.o., ktorá

odkúpila motorové vozidlá, ako aj podiely na orných pôdach. Dlžníkovi nie je zrejmé, prečo správca
poukazuje na rodinný dom, ktorý po vydražení odkúpila uvedená obchodná spoločnosť. V tom čase boli
spoločníkmi dlžníkovi zať a syn, čo správcovi nebolo zamlčané. Výzva na sprístupnenie majetku bola
dlžníkovi doručená iba emailom, a to v týždeň, v ktorý žiadal obhliadku. Dlžník zároveň neukončil svoju
činnosť ako SZČO, lebo ho k tomu žiaden správca nevyzval, avšak po vyhlásení konkurzu reálne žiadnu
činnosťnevykonával,riadnesazamestnalaplatilsvojebežnévýdavky.Počaskonkurzudlžníkžiadendlh

nevytváral a došlo zároveň k speňaženiu jeho majetku tak v oddelenej, ako aj vo všeobecnej, podstate.
Podľa správcu však návrh na vyhlásenie konkurzu dlžník podal v zásade neskoro, a to až keď Daňovýúrad zistil rozdiel v dani z príjmov vo výške 466.509,72 Eur. Dôvody pre vstup do konkurzu boli od roku
2008, avšak dlžník návrh podal až v roku 2011. Správca tiež uviedol, že nie je pravdou, že dlžník počas
konkurzu predkladal návrhy na odovzdanie zapísaného majetku a list, ktorý akože poslal správcovi a

predložil súdu, je podvrh dodatočne vyrobený dlžníkom, ktorý správcovi nikdy nebol doručený. Dlžník
správcovi nikdy neodovzdal majetok a nedovolil mu nazerať ani do priestorov rodinných domov, a to ani
so znalcom, ktorý znalecký posudok musel zostaviť podľa externých metód.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dlžník nemá právo

domáhať sa zbavenia svojich dlhov, nakoľko ide o fyzickú osobu, na ktorú bol vyhlásený konkurz
podľa právnych predpisov účinných do 28.02.2017 a konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku.
Uvedený záver podľa súdu vyplýva z ustanovenia § 166 ods. 2 ZoKR účinného do 28.02.2017. Právo
domáhať sa oddlženia má fyzická osoba v prípade, ak bol konkurz zrušený po splnení konečného
rozvrhu výťažku. Zo spisu podľa súdu vyplýva, že dlžník neposkytoval potrebnú súčinnosť, a to ani
predchádzajúcemu správcovi, neodovzdal požadované doklady a klamal o tom, že účtovníctvo odovzdal

daňovému úradu, pričom však daňovému úradu uviedol, že účtovníctvo zničila povodeň. Súd sa
nestotožnil s obranou dlžníka, že počas konkurzu hospodáril so zvýšenou opatrnosťou, že nevytvoril
žiaden dlh a vynaložil primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Súd ďalej uviedol, že dlžník
sa zamestnal od 01.02.2012 do 31.12.2021 v spoločnosti RIOR, s.r.o. a od 01.01.2022 doposiaľ v
spoločnosti Greenener s.r.o. V oboch spoločnostiach sú spoločníkmi a konateľmi dlžníkove deti a zať.

Počas celého konkurzu mal príjem v takej výške, aby z nej nebolo možné vykonávať zrážky. Po zrušení
konkurzu sa jeho príjem výrazne zvýšil a už by bolo možné vykonávať zrážky. Podľa súdu je tak zrejmé,
že dlžník nemal poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Dlžník preto
podľa súdu nesplnil podmienky na povolenie oddlženia.

4. Uznesenie v zákonnej lehote napadol odvolaním navrhovateľ v celom rozsahu z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia, nesprávneho skutkového zistenia a pre iné vady. Súd v prvom rade nesprávne
právne posúdil, že nesplnením podmienky je zrušenie konkurzu pre nedostatok majetku, pričom vôbec
nevzal do úvahy skutočnosť, že v konkurze došlo aj k speňaženiu. Súd prvej inštancie nekriticky prevzal
tvrdenia správcu a obviňovanie dlžníka z navyšovania pohľadávok pre neukončenie živnosti, o čom

však nebol zo strany správcov poučený a toto jeho konanie nebolo úmyselné. V priebehu konania
dochádzalo k speňažovaniu majetku, čo nemôže byť navrhovateľovi na ťarchu pri zrušení konkurzu
pre nedostatok majetku. Navrhovateľ tiež nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť konanie vo veci
vyporiadania BSM, v ktorom bol zastúpený správcom. Napadnuté rozhodnutie je podľa navrhovateľa
arbitrárneanepreskúmateľné.Navrhovateľpretoodvolaciemusúdunavrhol,abynapadnutérozhodnutie

zmenil a povolil oddlženie, alebo aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 196a ZoKR <.), po preskúmaní obsahu spisu a
napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

6. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že na základe návrhu dlžníka bol na jeho majetok vyhlásený
konkurz uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 38K/3/2011-101 zo dňa 06.06.2011, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 30.06.2011 (č.l. 22 spisu). Konkurz na majetok navrhovateľa bol zrušený uznesením
Okresného súdu Trnava č.k. 38K/3/2011-438 zo dňa 20.07.2022 pre nedostatok majetku (č.l. 6 spisu).
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.08.2022. Navrhovateľ dňa 17.06.2022 podal na
Okresnom súde Trnava návrh na povolenie oddlženia a žiadal, aby bol zbavený všetkých dlhov, ktoré
mohli byť uspokojené iba v konkurze sp. zn. 38K/3/2011, a to v rozsahu, v akom neboli uspokojené ako

aj dlhov, ktoré boli a sú vylúčené z uspokojenia v konkurze.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

8. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľa ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia, keď nie je možné sa stotožniť s tvrdením súdu, že povolenie oddlženia je v danom prípademožné iba v prípade, ak došlo k zrušeniu konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku. Takýto
záver súdu je nesprávny. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne cituje
ustanovenie § 206f ods. 4 ZoKR, ktoré sa na danú vec vzťahuje. Predmetné ustanovenie bolo prijaté

v súvislosti so zmenou inštitútu oddlženia s účinnosťou od 01.03.2017 a riešilo situácie v prípadoch,
kedy došlo k vyhláseniu konkurzu podľa predpisov účinných do 28.02.2017, avšak nebolo rozhodnuté
o oddlžení takýchto dlžníkov.

9. Podmienkami pre aplikáciu § 206f ods. 4 ZoKR sú: a/ vyhlásenie konkurzu na fyzickú osobu podľa

predpisov účinných do 28.02.2017, b/ zrušenie konkurzu, c/ existencia dôvodov na povolenie oddlženia
po zrušení konkurzu, d/ o povolení oddlženia súd doposiaľ nerozhodol a e/ dlžník počas konkurzu
riadne plnil svoje povinnosti ustanovené týmto zákonom. Je tak nepochybné, že ustanovenie § 206f
ods. 4 ZoKR neukladá ako podmienku povinnosť zrušenia konkurzu iba po splnení konečného rozvrhu
výťažku, ale povolenie oddlženia umožňuje v prípade akéhokoľvek dôvodu zrušenia konkurzu, teda
aj v prípade, ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne

aplikoval ustanovenie § 166 ods. 2 ZoKR v znení účinnom do 28.02.2017, ktoré už na danú vec nie je
možné od 01.03.2017 použiť práve pre novú úpravu spôsobu oddlženia v návrhoch fyzických osôb, na
ktoré bol konkurz vyhlásený podľa predpisov účinných do 28.02.2017.

10. V prejednávanej veci sa dlžník domáhal oddlženia v priebehu konkurzu vyhláseného podľa právnej

úpravy účinnej do 28.02.2017, čo je zrejmé aj zo samotného návrhu (č.l. 1 spisu), keď dlžník svoj návrh
podávaldokonkurznéhokonaniasp.zn.38K/3/2011.SúdtakýtonávrhzaregistrovaldooddeleniaNcKR,
v ktorom sú vedené o.i. iné podania okrem návrhov na vyhlásenie konkurzu, resp. reštrukturalizácie
vzťahujúce sa na konania podľa ZoKR. Vzhľadom k tomu, že po zrušení konkurzu dlžníka bola už
zmenená právna úprava a súd doposiaľ o povolení oddlženia nerozhodol, pri rozhodovaní o povolení

oddlženia dlžníka bol súd prvej inštancie povinný postupovať iba v zmysle ustanovenia § 206f ods. 4
ZoKR účinného od 01.03.2017 a jeho úlohou bolo posúdiť splnenie podmienok definovaných práve v
tomto ustanovení. Záver súdu prvej inštancie, že nie je možné povoliť oddlženie navrhovateľa, keďže
konkurz v jeho prípade bol zrušený pre nedostatok majetku, je preto nesprávny. Navrhovateľ splnil
podmienku zrušenia konkurzu, ktorý bol na jeho majetok vyhlásený pred dňom 28.02.2017, čím bola

splnená jedna z podmienok pre podanie návrhu na povolenie oddlženia a dôvod zrušenia konkurzu je
pre aplikáciu § 206f ods. 4 ZoKR bez právneho významu.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že v prípade posúdenia ostatných podmienok pre povolenie oddlženia
súdprvejinštancieprijalminimálnepredčasnýzáver.Povinnosťousúduboloposudzovať,čidlžníkpočas

konkurzného konania riadne plnil svoje povinnosti ustanovené ZoKR. Za týmto účelom mal vychádzať
z vyjadrenia konkurzného správcu, navrhovateľa a z jednotlivých dôkazov zabezpečených v spise tak,
aby bolo možné prijať bezpečný záver o tom, či dlžník v priebehu konkurzu riadne plnil svoje povinnosti,
poskytoval požadovanú súčinnosť a vynakladal primerané úsilie na uspokojenie veriteľov a či tak splnil
aj ostatné podmienky pre povolenie oddlženia stanovené v ustanovení § 206f ods. 4 ZoKR.

12. Súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením plnenia povinnosti dlžníka počas konkurzu
a poskytovaním potrebnej súčinnosti, či posúdením toho, či dlžník vynakladal primerané úsilie
na uspokojenie svojich veriteľov, rezignoval na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a
vysporiadanie sa so všetkými v konaní predloženými dôkazmi. Súd prvej inštancie nedal žiadnu

právne obhájiteľnú odpoveď na otázku, či si dlžník riadne plnil svoje povinnosti v rámci konkurzu,
keď sa nevysporiadal s dôkazmi predloženými v konaní samotným dlžníkom (žiadosti dlžníka, resp.
jeho manželky adresované správcovi), ktorými mal preukazovať, že so správcom komunikoval a
bol súčinný pri speňažovaní. Neposkytovanie súčinnosti založil súd len na údajoch súvisiacich s
účtovníctvom a konštatovaní správcov o neposkytovaní súčinnosti. Opomenul sa tiež vysporiadať s

tvrdením správcu, že dlžník mal mať podiel na osem rokov trvajúcom konaní o vyporiadanie BSM,
pričom nevzal do úvahy tú skutočnosť, aký podiel na to mohol mať správca, ktorý bol v predmetnom
konaní zástupcom úpadcu - navrhovateľa. Rovnako súd prvej inštancie nevzal do úvahy, či bol
správca oprávnený ukončiť živnosť dlžníka za účelom nezvyšovania výdavkov, alebo túto možnosť
mal iba dlžník. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nie je zrejmé, na základe akých dôkazov

vyhodnocoval tvrdenia o navyšovaní výdavkov a ako sa vysporiadal s odporujúcimi si tvrdeniami
dlžníka a správcu, keď na jednej strane správca uvádzal, že dlžník spôsoboval nárast výdavkov
počas konkurzu a na druhej strane dlžník uvádzal, že svoje výdavky hradil a správal sa zodpovedne.
Súd len všeobecne konštatoval, že tvrdenie dlžníka o nevytvorení žiadnej nesplatenej pohľadávky„neobsahuje vynaloženie primeraného úsilia na uspokojenie svojich veriteľov“. Nie je zrejmé, či takýto
záver súdu vychádza z niektorého z dôkazov, alebo na základe akej skutočnosti ho súd prijal. Dlžník v
priebehu konania uvádzal viaceré argumenty, ktoré mali svedčiť o poskytovaní súčinnosti a jeho snahe

uspokojiť svojich veriteľov (speňažovanie majetku, komunikácia so správcom, a to aj prostredníctvom
právneho zástupcu, súčinnosť pri ohodnotení majetku, resp. jeho poskytnutie na speňaženie...). Podľa
odvolacieho súdu sa ale súd prvej inštancie týmito skutočnosťami náležite nezaoberal, resp. tieto úplne
opomenul posúdiť, hoci sa jedná o argumenty dôležité pre posúdenie dôvodnosti návrhu dlžníka. V
dôsledku uvedených skutočností je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné a nezodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. V rozhodnutí absentujú
podstatné úvahy, na ktorých je založený právne záväzný výrok rozhodnutia. Odvolací súd preto dospel k
záveru, že rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh dlžníka na povolenie oddlženia, bolo
predčasné a preto bolo dlžníkom napadnuté dôvodne.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/

CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou
súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať s
tým, že súd prvej inštancie sa vysporiada s dôvodnosťou nároku dlžníka na povolenie oddlženia. Za
týmto účelom súd riadne posúdi jednotlivé tvrdenia dlžníka ako aj správcu tak, aby bolo zrejmé, ktoré
tvrdenia mal za preukázané a na základe akých dôkazov. Pri rozhodovaní sa súd prvej inštancie tiež

riadne vysporiada s jednotlivými dôkazmi, ktoré dlžník a správca v konaní predložili a až následne bude
formulovať svoje závery. Svoje nové rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie náležite a presvedčivým
spôsobom odôvodní a v odôvodnení sa vysporiada so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými
účastníkmi a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy.

14. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie, ani dovolanie generálneho prokurátora, proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona
NR SR č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov nie je prípustné (§ 198 ods. 1 veta tretia ZoKR).