Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 13, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202132
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1722202132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobcu: I.. F. R., M..
XX.XX.XXXX, bytom: P. XX, U., prechodný pobyt: P. XX, F. Ú., zastúpený: Advokátska kancelária SOWA
s.r.o., IČO: 50 720 422, so sídlom: Námestie 1. mája 9, Bratislava proti žalovanému: I.. D. Y., M..
XX.XX.XXXX, bytom: F. XX, P. Ľ., prechodný pobyt: P. P. XXXXX, F. A.-P. P., zastúpený: Mudrunek
& Partners, s.r.o., IČO: 54 898 340, so sídlom: Galbavého 3, Bratislava, o zaplatenie 63.305,- eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 20. júla 2023,
č.k. 45C/59/2022-354, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. júla 2023, č.k. 45C/59/2022-354,
p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 20. júla 2023, č.k. 45C/59/2022-354 rozhodol tak, že žalobu
žalobcu zamietol. Zároveň priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania za účasť na pojednávaní

konanom dňa 09.03.2023.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.11.2022 sa žalobca
domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 63.305,- eur s príslušenstvom a trov konania
s odôvodnením, že žalobca ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ uzatvorili dňa 09.10.2017
Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva
na spoluvlastnícky podiel žalobcu o veľkosti jednej polovice k celku na byte č. X, nachádzajúcom sa

na X. poschodí, X. poschodí, U. a v P. rodinného domu súpis. č. XXXX, na P. E. XX, postavenom na
parc. reg. „K.“ č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, v okrese U., obci U., katastrálnom území U.,
zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX (ďalej len ako „záloh“), na zabezpečenie pohľadávok žalovaného
vo výške 160.750,- eur (ďalej len ako „záložná zmluva“). Druhým spoluvlastníkom predmetného bytu
bola a je p. Q. Š., exmanželka žalobcu. Pri uzatvorení záložnej zmluvy bol žalovanému predložený
znaleckýposudokp.I..I.I.zroku2010,ktorýcelkovúhodnoturodinnéhodomuporekonštrukciiohodnotil
na sumu vo výške 601.419,96 eur. Rekonštrukcia pozostávala z vybudovania predmetného bytu a bola

znalcom ohodnotená na 458.799,19 eur (t.j. 229.399,60 eur pripadalo na polovicu). Začiatkom roka
2021 bol žalovaný v kontakte so žalobcom vo veci vyhotovenia aktuálneho znaleckého posudku na
záloh. Žalovaný mal vedomosť o tom, že cieľom druhého spoluvlastníka predmetného bytu, p. Q. Š.,
je znížiť predajnú cenu zálohu, aby ho jej syn, ktorý byt obýval, p. U. R., nadobudol za čo najnižšiuhodnotu.Žalovaný,akoajjehozástupca,p.D.P.,bolisúčasťoue-mailovejkomunikáciemedzižalobcom,
p. Q. Š. a p. U. R., v ktorej ich žalobca o.i. žiadal, aby nemarili vypracovanie znaleckého posudku a
neovplyvňovali znalca, ako to robili v minulosti. V emaile zo dňa 26.02.2021 žalobca informoval zástupcu

žalovaného,p.D.P.,ostavevypracovaniaposudku,ocenovomodhadebytuzostranysúdnehoznalcap.
I.. U. U. nad 280.000,- eur, o cenách porovnateľných nehnuteľností v zmysle ponúk realitných kancelárií
nad 380.000,- eur, o obštrukciách zo strany p. Q. Š. a p. U. R. a o návrhu podania žaloby na súd
na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. Dňa 04.03.2021 bol žalovanému
prostredníctvom jeho zástupcu zaslaný znalecký posudok vypracovaný p. I.. D. W., ktorý predmetný byt

ohodnotil na 302.000,- eur (t.j. 151.000,- eur pripadalo na polovicu). Žalovanému bol dňa 04.03.2021
opätovne zaslaný aj starší posudok, t.j. posudok p. I.. I. I.. Žalobca ďalej uviedol, že v júni 2021
obdržal žalobca od žalovaného oznámenie o začatí výkonu záložného práva na záloh prostredníctvom
priameho predaja. Žalovaný v predmetnom oznámení neuviedol žiadne informácie ohľadom ceny alebo
skutočností, ktoré by mali mať vplyv na cenu. Žalovaný ani následne neposkytol žalobcovi akékoľvek
ďalšie informácie o priebehu výkonu záložného práva, najmä o cene zálohu a o skutočnostiach majúcich

vplyv na cenu. Žalobca sa o uzavretí kúpnej zmluvy na záloh a predajnej cene zálohu dozvedel až
prostredníctvom údajov a dokumentov získaných z katastra nehnuteľností (potom čo zistil, že na liste
vlastníctva sa nachádza plomba). Žalovaný záloh predal v rámci výkonu záložného práva p. U. R.B.,
prostredníctvom kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2021, za sumu 96.000,- eur. S ohľadom na cenu ďaleko
pod trhovou hodnotou zálohu sa žalobca prostredníctvom svojho predchádzajúceho právneho zástupcu

snažil predaj zvrátiť prostredníctvom podania žaloby a zápisom poznámky o priebehu súdneho konania
na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobcovi sa však prevod vlastníckeho práva zvrátiť nepodarilo. Žalovaný
taktiež nepodal žalobcovi po predaji zálohu písomnú správu o výkone záložného práva. Žalobca mal
za to, že v rámci výkonu záložného práva došlo k porušeniu povinností zo strany žalovaného ako
záložného veriteľa upravených v § 151m ods. 7, 8 a 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v

znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“), ktoré s ohľadom na judikatúru (viď
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 222/2012), zakladajú nárok žalobcu na náhradu škody
voči žalovanému. Ako vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 222/2012 žalovaný bol
povinnýpredaťzálohzatrhovúcenu.Žalovanýpredalzálohp.U.R.zasumu96.000,-eur,čopredstavuje
63,57 % z polovice ceny určenej znaleckým posudkom I.. D.Q. W.. S ohľadom na výmeru bytu (233,16

m2 vrátane príslušenstva) ide o 823,47 eur na m2 bytu. Aj neodborník môže podľa názoru žalobcu
vidieť, že ide o cenu ďaleko pod trhovú cenu. V zmysle záložnej zmluvy síce žalovaný ako záložný
veriteľ bol oprávnený stanoviť alebo dohodnúť podmienky splatnosti a menu kúpnej ceny za záloh podľa
vlastného uváženia, vo svojom uvážení však bol obmedzený zákonnými ustanoveniami, a to konkrétne
vyššie spomínaným § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bol povinný predať záloh za

cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok
v čase a mieste predaja zálohu, čo neurobil. Žalobca si dal vypracovať taktiež ocenenie nehnuteľnosti
realitnou kanceláriou Zee Real s.r.o., ktorá predmetný byt ohodnotila na sumu 589.349,30 eur. V zmysle
verejne dostupných štatistík Národnej banky Slovenska bola priemerná cena nehnuteľností na území
SR v 4. kvartáli roku 2021 (t.j. v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na predaj zálohu) vo výške 2.317,-

eur na m2 pri 5 izbových bytoch, 1.831,- eur na m2 pri rodinných domoch a 2.314,- eur na m2 pri
bytoch a domoch spolu. Žalobca taktiež považoval za potrebné uviesť, že žalovaný predal záloh za sumu
96.000,- eur bez toho, aby akokoľvek informoval žalobcu o priebehu výkonu záložného práva, cene
predaja zálohu a skutočnostiach majúcich vplyv na cenu zálohu. O predajnej cene zálohu sa žalobca
dozvedel až prostredníctvom katastra nehnuteľností, po uzavretí kúpnej zmluvy a podaní návrhu na

vklad vlastníckeho práva. Uvedeným konaním došlo taktiež k porušeniu § 151m ods. 7 a 9 Občianskeho
zákonníka. Žalovaný svojím konaním teda porušil jeho povinnosti záložného veriteľa pri priamom predaji
zálohu, ktoré mu vyplývali z ustanovenia § 151m ods. 7, 8 a 9 Občianskeho zákonníka, čím žalobcovi
vznikla škoda pozostávajúca z rozdielu medzi kúpnou cenou zálohu, za ktorú záloh predal žalovanému
(96.000,- eur) a trhovou cenou zálohu (159.305,- eur), ktorú žalobca vypočítal nasledovne: cena zo

znaleckého posudku I.. D. W., ktorý bol žalobcovi predložený (302.000,- eur, t.j. polovicu tvorí 151.000,-
eur); koeficient zvýšenia priemerných cien nehnuteľností pre 5-izbový byt od obdobia vyhotovenia
posudku I.. D. W. (2.196,- eur na m2 - 4Q 2020) do obdobia uzatvorenia kúpnej zmluvy na predaj zálohu
(2.317,- eur na m2 - 4Q 2021) vo výške 1,055. Žalobcovi teda bola spôsobená škoda vo výške 63.305,-
eur.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 151l, § 151m ods. 7, 8 a 9, § 420
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tak, že
v prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ uzavrelidňa 09.10.2017 zmluvu o zriadení záložného práva s vykonateľnosťou záložného práva najskôr dňom
01.09.2018. Žalobca od uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva dobrovoľne žalovanému ani časť
dlhu neuhradil. Žalovaný doručil žalobcovi dňa 16.08.2021 oznámenie o začatí výkonu záložného práva,

v ktorej žalobcovi oznámil spôsob výkonu záložného práva, a to priamy predaj. Zástupca žalovaného
odporučil žalovanému tento spôsob výkonu záložného práva ako najhospodárnejší, vzhľadom na
povahu zálohu (spoluvlastnícky podiel na byte č. 2 v rámci rodinného domu), a to druhej spoluvlastníčke
nehnuteľnosti, resp. jej synovi, ktorý rodinný dom taktiež užíva. Žalovaný poskytol žalobcovi možnosť,
aby sám aktívne vyhľadával záujemcov o kúpu zálohu. Žalobca mal minimálne od novembra 2020

vedomosť o komunikácii žalovaného D. Y., resp. jeho zástupcu D. P. s Q. Š., resp. U. R., teda mal
vedomosť o zamýšľanom výkone záložného práva (v e-mailových správach spomína „marenie výkonu
záložného práva“ od novembra 2020). Žalobca počas tohto obdobia (minimálne od novembra 2020 do
októbra 2021) zabezpečil vykonanie obhliadky s p. D. dňa 22.06.2021 (ktorú označil za záujemkyňu, v
skutočnosti sa však nejednalo priamo o kupujúcu ale o realitnú maklérku z realitnej kancelárie, ktorá
mala ponúknuť záloh záujemcom, čo vyplýva z e-mailovej správy žalobcu z 19.07.2023) a koncom

októbra 2021 oslovil realitnú kanceláriu Halo reality. Čo sa týka samotného zálohu súd prvej inštancie
poukázal na jeho špecifickosť spočívajúcu v tom, že sa jednalo o spoluvlastnícky podiel o veľkosti
jednej polovice k celku na byte č. X, nachádzajúcom sa na X. poschodí, X. poschodí, prízemí a v
suteréne rodinného domu súpis. č. XXXX, na P.R. ulici XX v U., pričom na X. poschodí sa nachádza
samostatnábytovájednotka,naprízemísanachádzabazénováčasťsosaunou,vsuterénesanachádza

technologická miestnosť k bazénovej časti, na prízemí garáž a na 1. poschodí pracovňa. Žalovaný
namietal, že izby na X. poschodí netvorili samostatnú bytovú jednotku, avšak svedkovia Š. a R. U.
potvrdili opak. Rodinný dom je síce na liste vlastníctva rozdelený na dva byty, ale nejedná sa o klasické
rozdelenie v zmysle samostatných bytových jednotiek, časti bytov č. X a č. X sa totiž nachádzajú v
rôznych častiach domu (byt č. X na prízemí, X. poschodí a P. a byt č. X na X. poschodí, X. poschodí,

prízemí a v suteréne). Súd prvej inštancie na rozdiel od žalobcu nepovažoval umiestnenie bytu v
rodinnomdomezavýhodu,keďrozloženiebytovneposkytujeužívateľomdostatočnésúkromienarozdiel
od „klasických“ bytov v bytových domoch. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného,
že charakter zálohu spočívajúci v spoluvlastníckom podiele k bytu nachádzajúcom sa na štyroch
rôznych podlažiach rodinného domu výrazne ovplyvnil možnosť predaja na bežnom trhu. Žalobca

síce argumentoval ideálnym rozložením bytu umožňujúcim jeho ľahké rozdelenie a teda vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, a to na jednej strane na samostatnú bytovú jednotku na najvyššom
poschodí domu a garáž a na strane druhej na bazénovú časť a pracovňu. To by však platilo jedine v tom
prípade, ak by druhý spoluvlastník (Q. Š.) s takým spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva
súhlasila. Z jej výpovede, ale aj z výpovede samotného žalobcu bolo súdu prvej inštancie viac ako

zrejmé, že so spolužitím s tretími osobami v rámci rodinného domu radikálne nesúhlasila. Z výpovedí
svedkov aj žalobcu mal súd prvej inštancie teda preukázané, že Q. Š. by nesúhlasila s ničím iným
len prikázaním druhej polovice spoluvlastníckeho podielu do jej výlučného vlastníctva, vzhľadom na
obývanie rodinného domu rodinnými príslušníkmi. Vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by teda
nebolopodľasúduprvejinštanciezďalekatakébezproblémovéakoprezentovalžalobca,čopreukazoval

aj listinný dôkaz, ktorý samotný žalobca predložil, a to vyjadrenie p. D., ktorá opísala správanie Q.
Š.. Súd prvej inštancie dal do pozornosti aj e-mailovú správu adresovanú zástupcovi žalovaného,
v ktorej samotný žalobca vymenoval vady zálohu. Následne súd prvej inštancie poukazoval aj na
skutočnosť, že vykonateľnosť záložného práva žalovaného nastala dňa 01.09.2018 a realizované bolo
uzavretím kúpnej zmluvy dňa 20.10.2021, čo podľa názoru súdu prvej inštancie vyvracia tvrdenia

žalobcu o snahe žalovaného o najrýchlejšie riešenie za cenu nižšieho výťažku. Záložné právo žalovaný
realizoval po ako viac ako troch rokoch od vykonateľnosti záložného práva, počas ktorého obdobia
žalobca nezaplatil ani len časť svojho dlhu voči žalovanému, nenašiel reálneho záujemcu o kúpu
zálohu, ani nenavrhol žiadny iný spôsob riešenia situácie (okrem podania žaloby na súd o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k bytu č. X medzi žalobcom a Q. Š., čo by však vzhľadom

na dĺžku konania nepredstavovalo časovo prijateľné riešenie a žalobcom navrhnutý postup v e-mailovej
správe zo dňa 26.02.2021 „prenajatie zálohu niekomu „tmavšieho pigmentu“ ako spôsob prinútiť druhú
spoluvlastníčku zvýšiť kúpnu cenu zálohu, ktorý súd prvej inštancie nepovažoval za rýchly a efektívny pri
výkone záložného práva). Žalobca v žalobe uviedol, že v júni 2021 obdržal od žalovaného oznámenie o
začatí výkonu záložného práva na záloh prostredníctvom priameho predaja. Žalobca bol teda výslovne

informovaný o spôsobe výkonu záložného práva priamym predajom, jeho tvrdenia o očakávaní výkonu
záložného práva prostredníctvom dražby boli teda podľa súdu prvej inštancie nedôvodné. Žalovaný
žalobcu informoval o zamýšľanom priamom predaji, žalobca preto nemal dôvod očakávať, že žalovaný
vykoná záložné právo prostredníctvom dražby. Súd prvej inštancie pripomenul, že žalobca sa v zmluveo zriadení záložného práva zaviazal uznať spôsoby výkonu záložného práva podľa zmluvy, zaviazal sa
strpieť výkon záložného práva, pričom podpisom zmluvy dal záväzný súhlas na výkon záložného práva
spôsobom, ktorý určí záložný veriteľ ako dohodnutý spôsob výkonu záložného práva, ktorý je v súlade

so zásadami poctivého obchodného styku, teda vrátane priameho predaja. K porušeniu povinnosti
zabezpečiť ocenenie predmetu predaja znaleckým posudkom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
túto povinnosť splnil, síce nedal vypracovať znalecký posudok osobne, ale zabezpečil znalecké posudky
prostredníctvom žalobcu a Q. Š.. Žalobca namietal, že žalovaný v oznámení o začatí výkonu záložného
práva neuviedol žiadne informácie ohľadom ceny alebo skutočností, ktoré by mali mať vplyv na cenu.

Podľa súdu prvej inštancie bolo však zrejmé, že v čase zaslania oznámenia nemohol mať ešte žalovaný
vedomosť o výške kúpnej ceny, keď rokovania s budúcim kupujúcim ešte prebiehali. Žalobca však
dôvodnenamietalnedoručenieznaleckéhoposudkuI..Š.,ktorýajpodľavyjadreniasvedkovmalvplyvna
konečnú kúpnu cenu zálohu. Žalovaný doručenie tohto posudku žalobcovi nepreukázal, keď svedkovia
sasícekdoručeniuposudkuvyjadrili,alenejednoznačne.Žalobcatakistodôvodnenamietalnedoručenie
písomnej správy o výkone záložného práva po predaji zálohu, keď žalovaný nedoručoval zásielku

na adresu dohodnutú v zmluve o zriadení záložného práva (vedomosť žalovaného, že sa žalobca
na korešpondenčnej adrese už nezdržiaval, nič nemení na jeho povinnosti na túto adresu doručovať
písomnosti, keď inú adresu na doručovanie žalobca žalovanému neoznámil). Žalobca teda preukázal,
že žalovaný porušil povinnosti podľa § 151m ods. 7 a ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
však zároveň uviedol, že porušenie týchto povinností však nemalo za následok vznik škody, ktorej

náhrady sa žalobca v konaní domáha. Povinnosťou, ktorej porušenie by vznik škody spôsobilo, by
mohla byť len povinnosť upravená v ustanovení § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Žalobca by
musel preukázať, že žalovaný porušil pri predaji zálohu povinnosť postupovať s náležitou starostlivosťou
tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za
porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Žalobca však nepreukázal, že by žalovaný

predal záloh za nižšiu ako trhovú cenu (nepreukázal teda také konanie žalovaného, v dôsledku ktorého
by žalobcovi vznikla škoda). Pri určení kúpnej ceny totiž bolo možné vychádzať zo znaleckých posudkov
len čiastočne a reálnu cenu na trhu bolo možné určiť až po zohľadnení špecifickosti zálohu. Samotný
znalecký posudok I.. W., výpočet ceny zálohu podľa ceny nehnuteľností za meter štvorcový, prípadne
inzercia a posudky realitných kancelárií nie sú podľa názoru súdu prvej inštancie relevantné pre určenie

trhovejcenybezzohľadneniašpecifickostizálohu.Súdprvejinštancietieždaldopozornosti,žežalovaný
nemal reálnu možnosť zistiť cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva
za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu, nakoľko rovnaký ani porovnateľný
predmet sa na trhu v čase predaja nenachádzal, čo preukazuje inzercia doložená oboma stranami
sporu. Predaj spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti na bežnom trhu, prípadne na dražbe súd prvej

inštancie považoval za výnimočný (napriek tomu, že žalobca uskutočnenie dražby na spoluvlastnícky
podiel k nehnuteľnosti v Ružomberku preukázal). Súd prvej inštancie považoval postup žalovaného
spočívajúci v priamom predaji zálohu osobe užívajúcej nehnuteľnosť, v ktorej sa záloh nachádza a teda
rozhodnutie nevykonať záložné právo prostredníctvom dražby za súladné s konaním podľa § 151m ods.
8 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na navyšovanie nákladov súvisiacich s vykonaním dražby,

a teda v konečnom dôsledku s nižším výťažkom a tiež výkonom záložného práva v primeranom čase.
Neschopnosť žalobcu nájsť reálneho záujemcu s konkrétnou ponukou osvedčuje minimálnu šancu
predať záloh inej osobe než spoluvlastníkovi, prípadne osobe užívajúcej nehnuteľnosť, v ktorej sa
záloh nachádza, čo tiež preukazuje nehospodárnosť prípadnej dražby. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že žalovaný dal žalobcovi možnosť aktívne sa spolupodieľať na výkone záložného práva a vyhľadať

možných záujemcov o predmet výkonu záložného práva. Už zo samotnej aktivity žalobcu bolo zrejmé,
že záujem o predmetný spoluvlastnícky podiel na byte nebol veľký, nakoľko nebolo nakoniec ani v
možnostiach žalobcu nájsť reálneho záujemcu. Samotný žalobca pri snahe o zabezpečenie záujemcov
o kúpu zálohu neuspel, a to podľa vlastných slov „pre G. S. P. V.V. Q. Š., Č. E. U. F. S. U. J. G. U. G. P.
U.. D., B. A. J. Q. J. Q. S. S. U. F. R.. V. P. P. G. J.F. I. S.. K. Q. pre P.. Q. L. Ť. R. na G. M. S. pre P. V..“.

Súd prvej inštancie považoval za odôvodnený postup žalovaného v záujme časovo nepredlžovať výkon
záložného práva, realizovať výkon záložného práva časovo aj finančne najhospodárnejším spôsobom,
teda priamym predajom, a to aj s ohľadom na stav nehnuteľnosti zistený žalovaným pri osobnej
obhliadke,akoajzlyhaniežalobcuprihľadanípotenciálnychkupcov.Čosatýkatvrdenížalobcuoúdajnej
dohode zástupcu žalovaného p. P. s právnym zástupcom žalobcovej exmanželky o rýchlom predaji

zálohu za nižšiu kúpnu cenu a následné vymáhanie zvyšnej pohľadávky voči terajšej manželke žalobcu,
ktorá mala byť dôvodom na priamy predaj a nevykonanie dražby, súd prvej inštancie ich považuje za
ničím nepreukázané špekulácie. Motiváciou žalovaného ako záložného veriteľa, ktorého pohľadávky
mali byť uspokojené výkonom záložného práva, bola predsa snaha dosiahnuť čo najvyššie možnéuspokojeniesvojichpohľadávok.Tvrdeniežalobcu,žezozmluvyozriadenízáložnéhoprávanevyplývala
pre žalovaného možnosť stanoviť výšku kúpnej ceny, súd prvej inštancie považoval za nepravdivé,
keď zastupovanie záložcu záložným veriteľom pri predaji zálohu vrátane dojednania výšky kúpnej ceny

vyplýva zo samotnej podstaty a účelu záložného práva. Žalobca uviedol, že svedkov nepovažuje za
nestranných z dôvodu, že nižšia kúpna cena za záloh bola v ich prospech. Keďže svedkovia vystupovali
na strane kupujúceho, je len logické, že sa snažili s predávajúcim dojednať čo najnižšiu kúpnu cenu,
súd prvej inštancie tento dôvod nepovažoval za dôvod, pre ktorý by svedkovia nemali byť nestranní
alebo neobjektívni. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti
žalovaného za škodu. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu v rozsahu 100
%,nakoľkomalvkonaníplnýúspech,keďsúdžalobuzamietol.Čodotrovkonaniaspočívajúcichvúčasti
na pojednávaní dňa 09.03.2023, ich náhradu súd prvej inštancie priznal žalobcovi, keď pojednávanie
bolo odročené bez prejednania veci z dôvodov na strane žalovaného, ktorý nedodržal lehotu na podanie
vyjadrenia k žalobe a zavinil tak odročenie pojednávania bez prejednania veci.

4. Proti výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), a h) CSP. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhovaný dokaz - výsluch svedkyne T. D.. Mal za to, že nešlo o neskoré uplatnenie
prostriedkov procesného útoku a zopakoval pritom, že išlo o reakciu na vykonané dokazovanie na

pojednávaní dňa 01.06.2023 a skôr sa im s p. D. nepodarilo spojiť. Mal za to, že konaním súdu prvej
inštancie došlo nielen k nevykonaniu dôkazu, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale aj
k porušeniu zásady rovnosti strán, keď súd prvej inštancie bez ospravedlniteľného dôvodu ospravedlnil
a prihliadol na neskoro podané vyjadrenie žalovaného k žalobe, avšak nevykonal dôkaz navrhovaný
žalobcom. Uvedené viedlo podľa žalobcu k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Následne

žalobca namietal, že nedošlo k riadnemu odôvodneniu rozsudku zo strany súdu prvej inštancie vo
vzťahu k stanoveniu ceny zálohu a konaniu žalovaného pri priamom predaji zálohu. Namietal, že sa súd
prvej inštancie riadnym spôsobom nevysporiadal so znaleckými posudkami predkladanými žalobcom,
argumentami súvisiacimi s nezrovnalosťami v posudku p. Š., priemernými štatistikami Národnej banky
Slovenska, či ohodnoteniami realitných kancelárií. Súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal so

skutočnosťami, akým spôsobom žalovaný konal, resp. nekonal pri priamom predaji a v rozsudku riešil
iba možnosť žalobcu aktívne sa podieľať na predaji. Následne žalobca uviedol viacero tvrdení súdu prvej
inštancie, ktoré podľa jeho názoru predstavujú nesprávne skutkové zistenia. Žalobca rozporoval názor
súdu prvej inštancie podľa ktorého nebolo sporné, že žalobca od uzavretia zmluvy o zriadení záložného
práva žalovanému dobrovoľne ani časť dlhu neuhradil. Poukázal pritom na jeho vyjadrenie zo dňa

14.04.2023. Ďalej mal za to, že tvrdenia súdu prvej inštancie týkajúce sa umiestnenia bytu v rodinnom
dome si navzájom rozporujú a prvé tvrdenie, že umiestnenie bytu v rodinnom dome neposkytuje
dostatočné súkromie nie je v súlade so skutočnosťou. Následne žalobca namietal, že sa súd prvej
inštancie stotožnil s názorom žalovaného, že charakter zálohu by výrazne ovplyvnil možnosť predaja na
trhu, a že žalovaný nemal reálnu možnosť zistiť cenu, za ktorý sa rovnaký alebo porovnateľný predmet

zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu, nakoľko rovnaký ani
porovnateľný predmet sa na trhu v čase predaja nenachádzal, čo má preukazovať inzercia doložená
oboma stranami sporu. Podľa názoru žalobcu uvedený názor nie je ničím podložený, nakoľko žalovaný
neurobil žiadne kroky k tomu, aby zistil predajnosť zálohu na trhu a jeho cenu. Poukázal pritom aj
na výsluch svedka P.. Zdôraznil, že žalovaný neoslovil žiadnu tretiu osobu, žiadnu realitnú kanceláriu,

sám ani žiadneho znalca. Taktiež, predložená inzercia žiadnym spôsobom nepreukazuje, že rovnaký
alebo porovnateľný predmet sa v čase predaja nenachádzal na trhu. Následne žalobca namietal, že súd
prvej inštancie považoval za preukázané, že Q. Š. by nesúhlasila s ničím iným, len prikázaním druhej
polovice spoluvlastníckeho podielu do jej výlučného vlastníctva. V tejto súvislosti uviedol, že skutočnosť,
že rozdelenie veci možné je, detailne preukázal v písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2023. Následne

žalobca uviedol, že hľadať záujemcu nebolo povinnosťou žalobcu, ale žalovaného a konanie žalobcu
v tejto veci žiadnym spôsobom nepreukazuje, prípadnú úspešnosť alebo neúspešnosť žalovaného.
Podstatné v tomto prípade je, že žalovaný nevykonal žiadne úkony okrem komunikácie s Q. Š. resp. U.
R.. K odôvodneniu súdu prvej inštancie, že je zrejmé, že v čase zaslania oznámenia o začatí výkonu
záložného práva, nemohol mať žalovaný vedomosť o výške kúpnej ceny, keď rokovania s budúcim

kupujúcim ešte prebiehali, žalobca namietal, že uvedené je v priamom rozpore s výpoveďou p. P., ktorý
uviedol, že po vyrokovaní sumy 96.000,- eur urobili oznámenie pre žalobcu o výkone záložného práva
(viď zápisnica z pojednávania zo dňa 01.06.2023). Argumentoval tým, že najskôr došlo k dohodnutiu
kúpnej ceny medzi žalovaným a U. R. a následne k zaslaniu oznámenia o výkone záložného právažalobcovi(bezinformácieohľadomcenyabezinformácieohľadomznaleckéhoposudkup.Š.).Následne
žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, vyčerpávajúcim
spôsobom zopakoval dôvody, pre ktoré má za to, že žalovaný nekonal s náležitou starostlivosťou v

zmysle § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Tiež zopakoval jeho argumentáciu, že pokiaľ ide o
predajnosť zálohu, hľadať záujemcu nebolo povinnosťou žalobcu, ale žalovaného. K odôvodneniu súdu
prvej inštancie týkajúceho sa trhovej ceny, žalobca uviedol, že z výkladu celého ods. 5 Záložnej zmluvy
podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že samotná kúpna cena mala byť v súlade so znaleckým
posudkom, ktorý bol povinný zabezpečiť žalovaný. Namietal, že žalovaný ako záložný veriteľ znalecký

posudok nezabezpečil sám a týmto poveril žalobcu. Žalobca následne zabezpečil posudok p. W..
Následne sa však žalovaný týmto znaleckým posudkom neriadil a naopak (ako uviedol p. P. v rámci
svojho výsluchu), cenu odvíjal od znaleckého posudku p. Š., ktorý dala vypracovať p. Š., v ktorej záujme
bolo, aby sa záloh predal jej resp. p. U. R. za čo najnižšiu cenu. Znalecký posudok p. Š. stanovil hodnotu
zálohu na 85.000,- eur a znalecký posudok p. W. na sumu 151.000,- eur. Žalovaný záloh predal za sumu
96.000,- eur, takže sa priklonil k posudku p. Š., pričom k uvedenému dospel iba na základe svojej úvahy.

Žalobca zdôraznil, že žalovaný v rámci zachovania náležitej starostlivosti pri priamom predaji zálohu
tak, ako to od neho požaduje §151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, nemal prikloniť k posudku p. Š.. S
uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu žiadnym spôsobom v rozsudku
nevysporiadal. V rámci prehľadnosti žalobca doložil tabuľku porovnávajúcu jednotlivé ocenenia zálohu,
priemerné ceny NBS a kúpnu cenu. V tejto súvislosti zdôraznil, že suma zo znaleckého posudku p.

Š. a kúpna cena sú v absolútnom nepomere s ostatnými ohodnoteniami a priemernými cenami, a to
aj priemernými cenami rodinných domov, nielen bytov. K uvedenému považoval za potrebné uviesť,
že nehnuteľnosť bola na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia, t.j. rozhodnutia verejného
orgánu, skolaudovaná ako byt, a preto je nevyhnutné ju ohodnocovať ako byt. Žalobca následne
zopakoval, že pri stanovovaní spôsobenej škody vychádzal z najnižšieho ohodnotenia (posudok p.

W.) s tým, že cenu zálohu zvýšil (ako bolo uvedené v žalobe) o koeficient zvýšenia priemerných cien
nehnuteľností pre 5 izbový byt od obdobia vyhotovenia posudku p. W. (2.196,- eur na m2 - 4Q 2020) do
obdobia uzatvorenia kúpnej zmluvy na predaj zálohu (2.317,- eur na m2 - 4Q 2021), vo výške 1,055, aby
dospel k trhovej cene v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy (159.305,- eur). S ohľadom na uvedené bola
žalobcovi spôsobená škoda vo výške 63.305,- eur. Na základe uvedeného týmto žiadal žalobca odvolací

súd, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie alebo ho zmenil nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 63.305,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu nestotožňuje s odvolaním

žalobcu a má za to, že napádané rozhodnutie prvoinštančného súdu je vecne správne. K námietke
žalobcu,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhovanýdôkaz-výsluchsvedkyneT.D.,žalovanýpoukázal
na skutočnosť, že p. D. bola oslovená zo strany žalobcu len deň pred pojednávaním (dňa 19.07.2023
o 18:48 hod.), pričom odpoveď zo strany p. D. bola doručená v priebehu niekoľkých desiatok minút. K
tvrdeniu žalobcu, že v rámci konania došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, keď súd prvej inštancie

bez ospravedlniteľného dôvodu prihliadol a pripustil neskoro podané vyjadrenie žalovaného k žalobe,
avšak už nepripustil nový navrhnutý dôkaz (výsluch pani D.) žalovaný uviedol, že žalobca vo vyjadrení
zo dňa 13.07.2023 predložil niekoľko nových dôkazov v rámci konania, pričom žalovaný vo vyjadrení
zo dňa 15.07.2023 žiadal, aby už v tomto prípade bola aplikovaná sudcovská koncentrácia konania,
na čo súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.07.2023 argumentoval práve zásadou rovnosti strán

s tým, že keďže prihliadala na vyjadrenie žalovaného k žalobe, bude prihliadať aj na doložené dôkazy
v rámci vyjadrenia žalobcu zo dňa 13.07.2023. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca v rámci podaného
odvolania síce uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, avšak nijakým spôsobom uvedené skutočnosti nepreukazuje. K argumentácii
žalobcu o zálohu ako samostatnej bytovej jednotke v rámci rodinného domu dal žalovaný opätovne do

pozornosti odvolacieho súdu špecifickosť zálohu a uviedol, že atraktivita bytu sa na trhu rovná takmer
nule a informácie o priemerných cenách nehnuteľností, ktoré vedie Národná banka Slovenska, tak ako
to prezentuje žalobca sú nepoužiteľné. Tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného účelové, zavádzajúce
a majúce snahu zmariť výkon záložného práva, ktorý sa uskutočnil výsostne v súlade so zákonnými
ustanoveniami a Zmluvou o zriadení záložného práva. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobcovi dal

možnosť aktívne sa spolupodielať na výkone záložného práva. Už zo samotnej aktivity žalobcu je podľa
žalovaného zrejmé, že záujem o predmetný spoluvlastnícky podiel na byte nebol daný, nakoľko nebolo
nakoniec ani v možnostiach žalobcu nájsť reálneho záujemcu. V nadväznosti na tvrdené skutočnosti v
celom rozsahu poukázal aj na výsluch p. T.. D. P.. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že súd prvej inštancienesprávne právne posúdil vec, keďže žalovaný nekonal s náležitou starostlivosťou pri procese výkonu
záložného práva, žalovaný uviedol, že výťažok dosiahnutý pri výkone záložného práva, ktorý žalovaný
získal zo speňaženia zálohu bol dosiahnutý po mimoriadne zdĺhavých a náročných rokovaniach.

Žalovaný vzal do úvahy viaceré znalecké posudky vrátane osobnej obhliadky bytu žalovaným, pričom
boli zdokumentované viaceré závažné technické nedostatky. Argumentoval tiež tým, že znalec, I.. U. Š.
ohodnotilbytnaúrovnivšeobecnejhodnoty85.000,00eur,čoznamená,ževýťažokdosiahnutývýkonom
záložného práva bol v hodnote 112,94 % stanovenej hodnoty zálohu. Okrem uvedeného poznamenal,
že si žalovaný a nadobúdateľ zálohu dohodli v rámci kúpnej zmluvy, ktorou sa vykonalo záložné právo aj

dodatočné vyrovnanie v prípade splnenia stanovených podmienok. Žalovaný dal opätovne do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. júna 2005, sp.zn. 29 Odo 563/2003 a rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30. septembra 2013, sp.zn. 7 Cdo 222/2012. Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že nedošlo k naplneniu podmienky na vznik nároku na náhradu škody v porušení zákona
alebo inej povinnosti. Na záver dal do pozornosti, že ak by v teoretickej rovine pripustil, že by konal
zámerne s cieľom nedosiahnuť čo najvyšší možný výťažok z výkonu záložného práva, tak by v prvom

rade konal sám proti sebe a vo svoj neprospech, keďže tento bol realizovaný výsostne za účelom
uspokojenia jeho pohľadávky. Teóriu žalobcu o dohode žalovaného o rýchlom predaji zálohu za nižšiu
kúpnu cenu a následné vymáhanie zvyšnej časti pohľadávky voči terajšej manželke žalobcu označil za
čistú špekuláciu. S ohľadom na uvedené a skutočnosť, že žalobca nepreukázal naplnenie ani jedného
odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 CSP, žalovaný navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie

žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne uviedol, že zo strany súdu prvej inštancie
došlo podľa jeho názoru k porušeniu zásady rovnosti strán, keď bez ospravedlniteľného dôvodu
ospravedlnil a prihliadol na neskoro podané vyjadrenie žalovaného k žalobe, avšak nevykonal dôkaz

navrhovanýžalobcom,čoviedlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýproces.Mázato,ževypočutie
svedkynebolopotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,atopredajnostizálohunatrhuazdôvodu
nepripusteniatohtodôkaznéhoprostriedkusúdomprvejinštancienedošlokriadnemuaúplnémuzisteniu
skutkového stavu. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca údajne nijakým spôsobom nepreukázal naplnenie
odvolacieho dôvodu - nesprávne skutkové zistenia, žalobca uviedol, že v rámci svojho odvolania

konkrétne špecifikoval a odôvodnil nesprávne skutkové zistenia, ktoré vo svojom vyjadrení aj opätovne
zhrnul. K argumentácií žalovaného týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia žalobca odkázal na
jeho argumentáciu uvedenú v odvolaní. Žalovaným spomínané dodatočné vyrovnanie uvedené v kúpnej
zmluve na záloh označil za absolútne irelevantné, keďže s ohľadom na osobu nadobúdateľa zálohu
možno podľa neho skonštatovať, že záloh nebol kupovaný za účelom investície. Následne žalobca

opätovne zhrnul, že konanie žalovaného nemožno v žiadnom prípade považovať za postupovanie s
náležitou starostlivosťou v súlade s ustanovením § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Porušenia
informačných povinností zo strany žalovaného v podobe zatajovania základných skutočností o výkone
záložného práva podporne podľa názoru žalobcu potvrdzujú, že výkon záložného práva nebol urobený
v súlade so zákonom. K tomu, že žalovaný označil vo svojom vyjadrení za čistú špekuláciu teóriu, že sa

dohodol na predaji zálohu za nižšiu kúpnu cenu a následnom vymáhaní zvyšnej časti pohľadávky voči
J. R., žalobca uviedol, že uvedenú údajnú špekuláciu však potvrdzuje samotné konanie žalovaného,
ktorý podal žalobu voči J. R. po rokovaniach s U. R. a p. Š. a pred ohodnotením zálohu, ako aj pred
samotným oficiálnym výkonom záložného práva. Zdôraznil, že žalovaný si sám vybral výkon záložného
práva prostredníctvom priameho predaja a teda bol povinný dodržať súvisiace zákonné ustanovenia,

čo nespravil. Na základe uvedeného žalobca žiadal odvolací súd, aby v súlade s podaným odvolaním
došlo k zrušeniu alebo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu v celom rozsahu odkázal na jeho argumentáciou použitú
v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu, pričom zopakoval, že podľa jeho názoru napádané rozhodnutie

prvoinštančného súdu je vecne správne. K porušeniu práva na spravodlivý proces a nevykonaniu
navrhnutého dôkazu žalovaný opätovne uviedol, že navrhovaný dôkaz - výsluch pani D., bol dôkaz, ktorý
bolo možné navrhnúť skôr. K stanoveniu hodnoty zálohu a otázku určenia trhovej ceny žalovaný dal do
pozornosti body 67., 69. a 70. rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný zopakoval, že nebol naplnený
uvedenýodvolacídôvodajednoznačnenedošlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýsúdnyproces.

K nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný uviedol, že žalobca nezohľadnil špecifickosť predmetu
zálohu. Dal opätovne do pozornosti, že byt sa vzhľadom na svoj skutkový a právny stav nedá ohodnotiť
formou odhadu realitných kancelárii, o ktoré sa žalobca opiera a nie je možné prihliadnuť na žiadnu
zo žalobcom predložených informácií o hodnote bytu, a to z dôvodov uvedených v prechádzajúcichvyjadrenia žalovaného. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalovaný zopakoval, že už zo
samotnej aktivity žalobcu je zrejmé, že záujem o predmetný spoluvlastnícky podiel na byte nebol,
nakoľko nebolo nakoniec ani v možnostiach žalobcu nájsť reálneho záujemcu. Žalovaný mal za to, že

žalobca v rámci podaného odvolania ani v rámci vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu nepreukázal dôvody, na
základe ktorých by mal byť odvolacím súdom zrušený, resp. zmenený rozsudok súdu prvej inštancie. S
ohľadom na uvedené a skutočnosť, že žalobca nepreukázal naplnenie ani jedného odvolacieho dôvodu
v zmysle ust. § 365 CSP žalovaný navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie žalobcu zamietol a
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

8. Žalovaný doplnil svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedol, že odvolanie žalobcu nebolo
podané v zákonnej lehote určenej na podanie opravného prostriedku v zmysle ustanovenia § 362 ods. 1
CSP. Napádaný rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 01.09.2023, pričom lehota na podanie odvolania
uplynula žalobcovi dňa 18.09.2023. Odvolanie žalobcu však bolo súdu prvej inštancie doručené až dňa
19.09.2023. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca zmeškal lehotu na podanie odvolania v zmysle ust.

§ 362 ods. 1 CSP žalovaný navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie žalobcu odmietol v zmysle ust.
§ 386 písm. a) CSP.

9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP)

prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti
upravenej v § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.

10. K vznesenej námietke včasnosti podaného odvolania odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu
nepochybne vyplýva, že predmetný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 20.07.2023 bol právnemu
zástupcovi žalobcu doručený elektronicky dňa 01.09.2023 (č.l. 371). Lehota na podanie odvolania
proti rozsudku začala žalobcovi plynúť nasledujúci deň po doručení, t.j. dňa 02.09.2023, posledný 15.
deň lehoty na podanie odvolania pripadol na deň 18.09.2023. Odvolanie žalobca voči predmetnému

rozsudku doručil prostredníctvom právneho zástupcu na súd prvej inštancie elektronicky dňa 18.09.2023
(č.l. 380), t.j. odvolanie bolo podané včas. Na základe uvedeného odvolací súd námietku včasnosti
podaného odvolania žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.

11. Žalobca v rámci svojho podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním

navrhovaný dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností - výsluch svedkyne T. D. a týmto
nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalobca
zdôraznil, že z jeho strany nešlo o neskoré uplatnenie prostriedkov procesného útoku, ale o reakciu na
vykonané dokazovanie na pojednávaní dňa 01.06.2023, keďže skôr sa s pani D. nevedel spojiť. Bol
toho názoru, že vypočutie uvedenej svedkyne bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to

predajnosti zálohu na trhu a z dôvodu nepripustenia tohto dôkazného prostriedku, nedošlo k riadnemu a
úplnému zisteniu skutkového stavu, tiež došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, keď súd prvej inštancie
bez ospravedlniteľného dôvodu ospravedlnil a prihliadol na neskoro podané vyjadrenie žalovaného k
žalobe, avšak nevykonal ním navrhovaný dôkaz.

12. Odvolací súd k týmto námietkam žalobcu uvádza, že účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom
sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu
procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na
strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne

v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021).

13. Odvolací súd sa tak stotožnil s názorom súdu prvej inštancie odôvodňujúcim nevykonanie
navrhovaného dôkazu (neprihliadnutie na tento návrh) z dôvodu, že žalobca nenavrhol vykonanie tohto

dôkazu (výsluch p. T. D.) včas, nakoľko tento navrhol reálne až na štvrtom pojednávaní vo veci (na
druhom pojednávaní súd prvej inštancie vyzval strany sporu aby navrhli svedkov), čím sám spôsobil, že
súd prvej inštancie na jeho oneskorený návrh neprihliadal a teda sankcionoval jeho oneskorené konanie.
Potreba navrhnutia svedkyne T. D. nevyplynula podľa názoru odvolacieho súdu ani z dokazovaniavykonaného na pojednávaní konanom dňa 01.06.2023 (t.j. na treťom pojednávaní), nakoľko žalobca
od počiatku vedel, že musí preukázať reálnu škodu, ktorá mu postupom žalovaného v rámci priameho
výkonu záložného práva mala vzniknúť. Z uvedeného teda možno uzavrieť, že žalobca mal dostatok

časového priestoru, aby návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne navrhol, či už v rámci
jeho písomných podaní doručených súdu prvej inštancie dňa 14.04.2023 a 13.07.2023 alebo v rámci
pojednávaní konaných dňa 25.04.2023 a 01.06.2023, prípadne mohol byť vykonaný na pojednávaní dňa
20.07.2023. Žalobca však navrhol výsluch svedkyne až na pojednávaní dňa 20.07.2023. Odôvodnenie
nevykonania navrhovaného výsluchu svedkyne z dôvodu nehospodárnosti je v súlade s ust. § 153 ods.

3 CSP, nakoľko jeho nariadenie by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania respektíve vykonanie
ďalších úkonov zo strany súdu prvej inštancie (teda nie je v súlade so zásadou vyjadrenou v čl. 8, čl.
5 CSP a povinnosti strán podľa ust. § 153 ods. 1 resp. § 181 ods. 4 CSP). Na základe uvedeného nie
je vecne opodstatnená ani argumentácia žalobcu, že sa mu so svedkyňou podarilo spojiť až deň pred
pojednávaním, ktoré sa uskutočnilo dňa 20.07.2023 ako ani argumentácia, že tento návrh na doplnenie
dokazovania bol reakciou žalobcu na vykonané dokazovanie na pojednávaní dňa 01.06.2023, nakoľko

tento návrh na vykonanie dokazovania mohol žalobca navrhnúť podstatne skôr. Uplatnenie sudcovskej
koncentrácie konania v zmysle ust. § 153 ods. 1 CSP zo strany súdu prvej inštancie, a teda nepripustenie
vykonania dôkazu (výsluchu svedkyne T. D.) považuje odvolací súd za dôvodné aj s odkazom na
uznesenie NS SR sp.zn. 3Obdo/43/2018, podľa odôvodnenia ktorého: „Vychádzajúc z uvedeného sú
strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje

súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne
na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd
nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu
práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho
konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných

vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré
bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k
vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto
skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a
dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil,

že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu
sporu na strane svojho klienta.“

14. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že

musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. Odvolací súd sa s vyhodnotením dôkazov vykonaných súdom prvej
inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie
jasne, zrozumiteľne a dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ktoré
skutočnosti považoval za rozhodujúce a následne na základe riadne zisteného skutkového stavu
aplikoval príslušnú právnu normu. K dôvodom uvádzaných v rámci odvolania žalobcu potom odvolací

súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych
záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie
dôkazov, riadne zistenie skutkového stavu a súčasne právne posúdenie je vecou súdu a nie sporových
strán a zároveň zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo

sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97). Súdprvej inštancie logicky zdôvodnil svoje skutkové závery týkajúce sa špecifickosti zálohu, jeho dispozície
v rodinnom dome, ako aj skutkové závery týkajúce sa postupu záložného veriteľa pri predaji zálohu.
Tieto úvahy súdu prvej inštancie nebude odvolací súd opakovať, a preto na ne odkazuje v odôvodnení

rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t.j., že napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že žiadne
pochybenie či už v rámci skutkových záverov, alebo v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, nezistil.

16. K námietkam žalobcu ohľadom predajnosti zálohu, respektíve ohľadom ceny za ktorú bol záloh
predaný odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalobcu namietanými už
v rámci prvoinštančného konania rozsiahlym spôsobom vysporiadal, keď v rámci svojho odôvodnenia
poukázal na samotnú špecifickosť zálohu, zohľadnil možnosti predaja zálohu tretej osobe v súvislosti

s prípadným vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, tiež poukázal na vady zálohu, a zároveň
zohľadnil aj časový odstup medzi vykonateľnosťou záložného práva a jeho samotnou realizáciou.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvádza, že žalovaný záložné
právo realizoval až po viac ako troch rokoch od samotnej vykonateľnosti záložného práva, pričom
žalobca počas tohto dlhého obdobia sám nenašiel žiadneho záujemcu o kúpu zálohu a dlh ani len z

časti neuhradil. Tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní, že hľadať záujemcu na kúpu zálohu nebolo jeho
povinnosťou považuje odvolací súd za nedôvodné, nakoľko od tejto skutočnosti sa takpovediac odvíja
preukázanie reálnej (a nie iba potencionálnej) škody, ktorej sa žalobca v tomto konaní domáha. Inak
povedané, ak chcel byť žalobca v danom konaní úspešný bol povinný nielen tvrdiť, že mu škoda
spočívajúca v rozsahu rozdielu cien (t.j. znalecká cena - predajná cena zvýšená o koeficient priemerných

cien nehnuteľností) vznikla, ale súčasne bol povinný aj preukázať, že mu táto škoda reálne vznikla,
pričom túto skutočnosť mohol preukázať iba tým, že existuje niekto, kto by bol ochotný predmetný podiel
vo výške 1 na danom „byte“ t.j. predmet zálohu kúpiť za cenu podľa znaleckého posudku I.. D. W.,
respektíve za trhovú cenu. Keďže žalobca o týchto skutočnostiach v rámci konania nepredložil žiaden
dôkaz, možno hovoriť v jeho prípade iba o „hypotetickej“ škode, aj to iba za predpokladu porušenia

ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka zo strany žalovaného, čo však tiež v danom prípade
nebolo preukázané.

17. V § 151m ods. 8 OZ sú priamo ustanovené povinnosti záložného veriteľa, ak je oprávnený predať
záloh iným spôsobom ako na dražbe. Záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou

starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne
predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Ide o zákonnú ochranu záložcu
(resp. záložného dlžníka), aby sa záloh nepredal nevýhodne a pod tzv. všeobecnú (trhovú) cenu. Pojem
všeobecná cena vyjadruje aj stabilizovaná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
rozsudok sp.zn. 5 Cdo 29/2000, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2000). Označovaná

je aj ako trhová cena, t.j. ktorú by bolo možné za konkrétnu vec ako predmet predaja a kúpy v
rozhodnej dobe a mieste dosiahnuť. Zisťuje sa obvykle porovnaním s už zrealizovaným predajom a
kúpou podobných vecí v danom mieste a čase. Ak však nie sú, treba použiť náhradnú metodiku podľa
uváženia zisťujúceho subjektu s prihliadnutím na rôzne špecifiká pre jednotlivé druhy konania. Pri
úvahe, aké právne následky má porušenie povinnosti uloženej v zmysle § 151m ods. 8 OZ záložným

veriteľom, nemožno pominúť skutočnosť, že úkony (činy) ním vykonávané sú naplnením oprávnení,
ktoré pre neho vyplývajú z inštitútu záložného práva - domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu
záložného práva. Následkom porušenia právnej povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods.
8 OZ (t.j. "postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký
alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja

zálohu") nie je neplatnosť právneho úkonu (v zmysle § 39 OZ), ktorým dochádza k predaju zálohu. Ak
záložnýveriteľsvojímzavinenýmpostupomporušíprávnupovinnosťvyplývajúcuprenehozustanovenia
§ 151m ods. 8 OZ a tým zavinene spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného
dlžníka, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. OZ. Na to však aby žalovanýzodpovedal za vzniknutú škodu musia byť nepochybne naplnené všetky predpoklady zodpovednosti
za škodu v zmysle ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka t.j. škoda, protiprávnosť a
príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním. V danom prípade žalobca tvrdil, že škoda

mu mala vzniknúť tým, že žalovaný predal predmet zálohu pod cenu stanovenú znalecký posudkom,
vyhotoveného I.. D. W.. Samotné tvrdenie žalobcu, že záloh bolo možné predať výhodnejšie ako sa
to podarilo žalovanému však žalobca v konaní nepreukázal, pričom uvedené bolo práve povinnosťou
žalobcu, a to z dôvodu, že potom tvrdenia žalobcu o možnom predaji zálohu za vyššiu cenu (prípadne
za znaleckú cenu, alebo trhovú cenu) zostávajú iba v rovine hypotetických tvrdení. Tu treba zdôrazniť,

že vykonateľnosť záložného práva nastala v zmysle záložnej zmluvy dňa 01.09.2018 a od júna 2021
do októbra 2021 sa realizoval predaj zálohu, na ktorom sa mohol aktívne podieľať aj samotný žalobca.
Ani tento však sám žiadneho reálneho kupca na predmet zálohu nenašiel, a preto nie je možné
konštatovať, že žalovaný mal možnosť predať predmet zálohu za vyššiu cenu, ako ho aj reálne predal.
Súd prvej inštancie správne zohľadnil špecifickosť zálohu, spočívajúcu v tom, že ak je predmetom
predaja spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k „bytu“, ktorý podľa niektorých svedkov nemá charakter bytu

a druhým podielovým spoluvlastníkom „tohto bytu“ je bývalá manželka žalobcu, ktorá reálne predmetnú
nehnuteľnosť užíva, daný stav znižuje bonitu a atraktivitu predávanej nehnuteľnosti, nakoľko ten, kto
by kúpil takýto spoluvlastnícky podiel, by hypoteticky „kúpil“ aj druhého podielového spoluvlastníka
nehnuteľnosti, s ktorým by danú nehnuteľnosť užíval. Preto sa aj odvolaciemu súdu javí najlepšie
riešenie to, pri ktorom sa prioritne spolupracuje pri predaji predmetu zálohu s rodinnými príslušníkmi

osôbžijúcichvdanejnehnuteľnosti,nakoľkoprávetítomajúnajväčšízáujempredmetnýpodielnatakejto
nehnuteľnosti nadobudnúť. S ohľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že žalobca nemôže
byť v danom konaní úspešný, nakoľko sám neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa reálnej (nie
iba hypotetickej) výšky škody a súčasne nepreukázal protiprávne konanie žalovaného (t.j. porušenie
§ 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka), ktorého dôsledkom by bol práve vznik škody uplatňovanej

žalobcom, a teda súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Žalobca v rámci podaného odvolania neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by mohli viesť k zmene,
respektíve k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

18. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
tedaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(I.ÚS50/04).Doobsahutohtoprávanepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

19. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok európskeho súdu pre ľudské

práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

CSP a ich náhradu úspešnému žalovanému priznal v rozsahu 100 %.21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).