Rozsudok Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-18Cpr/8/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229904
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Baláž

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1112229904.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Mariánom Balážom v sporovej veci žalobcu: K. V., nar.

XX.XX.XXXX, trvalé bydlisko F. 3, Y., právne zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., sídlo:
Kominárska 2, Bratislava, IČO: 47254084 proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO:
31364501, sídlo Klemensova 8, Bratislava, o zaplatenie 3382,48 eura s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1399,92 eura brutto z a s t a v u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,94 eura brutto, spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 9,0 % ročne zo sumy 60,62 eura od 13.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 82,36 eura od 13.10.2011

do zaplatenia, zo sumy 68,20 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 72,76 eura od 13.12.2011 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

IV. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Bratislava I v listinnej podobe dňa 14.9.2012 sa
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1139,97 eura. Podanú žalobu zdôvodnil tým, že je

zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy. Dohodnutý druh práce bol výkon
funkcie hasiča, jeho pracovný deň trval 24 hodín a po ňom nasledovala 48 hodinová prestávka mimo
pracoviska.Pracovnáčinnosťžalobcupočasdňabolaurčenázáväznýmdennýmporiadkom.Nazáklade
novely zákona č. 311/2002 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), účinnej od 01.09.2007 žalovaný zmenil
rozloženie pracovného času a vydal nový denný poriadok, v ktorom zaviedol v čase od 18:00 do 24:00
hod. tzv. odpočinok na pracovisku Žalovaný za toto obdobie žalobcovi nevyplácal žiadnu mzdu (hoci
ho o to žalobca žiadal), ani náhradu mzdy a počas tejto doby ani nezabezpečil na pracovisku iný

personál v požadovanom množstve a kvalifikácii, ktorý by vykonával prácu namiesto žalobcu. Žalobcovi
preto za toto obdobie patrí náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti; uvedené potvrdil
v identickom prípade Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 8Co/109/2011-135, ako aj samotný
žalovaný, ktorý žalobcovi vyplatil väčšiu časť náhrady mzdy za pracovnú pohotovosť. Žalobca si preto v
konaní uplatnil nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad a úrok z omeškania za nevyplatené náhrady
minimálne v rozsahu za pracovnú pohotovosť. Napokon žalobca v podanej žalobe uviedol, že nemá iné
možnosti, ako presnejšie špecifikovať žalovanú sumu, pretože žalovaný mu k zaslaným platbám nevydal

vyúčtovanie. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení priložil k žalobe výpočtovú tabuľku svojej mzdy za
mesiace august až december roku 2009, za rok 2010 a rok 2011.2. Žalobca podaním v listinnej podobe, doručeným súdu dňa 16.01.2013 doplnil žalobu tak, že žalovaná
suma 1139,97 eura pozostáva z istiny vo výške 612,61 eura ako nedoplatku nárokovaných mzdových
náhrad, konkrétne nároku na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 96 ods. 5 ZP za každú hodinu

neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska za obdobie od septembra 2009 do júla 2011 a
úroku z omeškania vo výške 527,36 eura. Výplatný termín bol v zmysle doplnenia žaloby u žalovaného
určený na 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa vypláca mzda a
žalovaný pred podaním žaloby uhradil z istiny predstavujúcej nároky zamestnanca na náhradu za
pracovnú pohotovosť zálohovo sumu vo výške 60 %, čím podľa jeho názoru priamo uznal dlh a tým

aj opodstatnenosť žalovaného nároku. Žalobca napokon v uvedenom doplnení žaloby navrhol, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 612,61 eura, ďalej sumu 527,36 eura ako úroky z
omeškania a trovy konania.

3. Žalovaný doručil súdu dňa 11.07.2013 v listinnej podobe vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že
žalobca bol v čase od augusta 2009 až do zaslania predmetného vyjadrenia zamestnancom žalovaného,

vykonávajúcim funkciu hasiča. Rozvrh zmien žalovaného bol stanovený tak, že po 12- hodinovej zmene
nasledoval odpočinok na pracovisku v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod. s tým, že počas uvedeného
času mal žalobca možnosť odpočívať na lôžku. Žalovaný preto zastával názor, že uvedený čas nebolo
možné považovať za pracovnú pohotovosť a žalobcovi zaň nevyplácal žiadnu mzdu, resp. náhradu
mzdy. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8Co/109/2011 zo dňa 24.04.2012, právoplatným

dňa 22.05.2012 rozhodol, že časový úsek od 18:00 do 24:00 hod., kedy sa žalobca zdržiaval na
pracovisku, je potrebné považovať za pracovnú pohotovosť. Žalovaný preto pristúpil k prepočítaniu
mzdových nárokov jednotlivých zamestnancov týkajúcich sa špecifikovanej pracovnej pohotovosti v
čase od 18:00 do 24:00 hod. Týkalo sa to väčšieho počtu zamestnancov, preto boli tieto ich nároky
vyplácané v rôznych etapách. K uplatneným nárokom žalobcu uviedol, že nie je pravda, že žalobca v

období od augusta 2009 do decembra 2011 (vrátane) mal počet zmien určený na 10 zmien/mesiac,
pretože počet zmien v uvedenom období nebol stanovený presne, ale kolísal v závislosti od toho-
ktorého mesiaca. Žalobca tak nesprávne vychádzal z predpokladu, že počas každej pracovnej zmeny
predstavovala pracovná pohotovosť 6 hodín; pritom počas pracovnej pohotovosti dochádzalo k situácii,
kedy bol ohlásený požiar, žalobca odišiel na výjazd a čas strávený na výjazde mu bol v riadnom

výplatnom termíne preplatený ako výkon práce resp. ako nadčas, t.j. nemohol mu zároveň vzniknúť
nárok na náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť. Žalobca tiež opomenul vo svojej tabuľke, že časť
zmien neodpracoval z dôvodu čerpania dovolenky, náhradného voľna, práceneschopnosti, príp. iných
skutočností. Ohľadne žalobcom uplatneného nároku za mesiac december 2011 žalovaný uviedol, že
počnúc mesiacom december 2011 boli na hasičskom útvare Nové B., kde žalobca pracoval, zavedené

dvanásťhodinové zmeny, súčasťou ktorých neboli pracovné pohotovosti v čase od 18:00 hod. do 24:00
hod. Na základe skutočne realizovanej pracovanej pohotovosti dodatočne žalobcovi vyrátal mzdu za
pracovnú pohotovosť vo výške 2850,01 eura brutto, ktorú podrobil odvodovým povinnostiam v zmysle
platných právnych predpisov. Následne žalovaný netto mzdu vo výške 1.999,17 eura uhradil žalobcovi
tak, že sumu 306,16 eura predstavujúcu nároky za obdobie august 2011 až november 2012 zaplatil dňa

12.07.2012 spolu so mzdou za mesiac jún 2012, nároky za obdobie august 2009 až júl 2011 žalovaný
vyplatil žalobcovi ako zálohu vo výške 1448,- eur netto mimo výplatný termín dňa 13.09.2012 a zvyšnú
časť vo výške 245,01 eura netto dňa 11.10.2012 spolu so mzdou za mesiac september 2012. Uviedol,
že žalobcovi vyplatil všetky jeho nároky, aj keď nie včas, keď podľa svojho vyjadrenia v čase podania
žaloby dlhoval žalobcovi len 245,01 eura a nie 1139,97 eura, ako to uviedol žalobca. Žalovaný preto

navrhol túto skutočnosť zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania. Na preukázanie svojich tvrdení
predložil rozpis hodín pracovnej pohotovosti žalobcu, výplatné pásky žalobcu za mesiace jún 2012 a
september 2012 a výpisy zo svojho bankového účtu zo dňa 12.07.2012, 13.09.2012 a 11.10.2012.

4. Žalobca podaním v listinnej podobe, doručeným súdu dňa 09.09.2014, rozšíril žalobu na zaplatenie

istiny vo výške 3382,48 eura a úroku z omeškania vo výške 497,46 eura. Zmenu žaloby zdôvodnil
nepresnosťou pôvodného výpočtu žalovanej sumy, keď pôvodne vychádzal len z interných informácií
a dôkazov. Uviedol, že na základe podnetu zo dňa 15.01.2013 bola u žalovaného vykonaná inšpekcia
práce Inšpektorátom práce Žilina. V správe predmetného inšpektorátu práce bolo konštatované, že
žalovaný vyplácal svojim zamestnancom za každú hodinu mzdu vo výške 2,09 eura/ hod. za rok 2012

a v roku 2013 bola táto suma 2,16 eura/hod. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii
pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene
a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len„zákon č. 462/2007 Z.z.“) mala byť žalobcovi, zaradenému v 7. tarifnej triede, vyplatená hodinová tarifná
mzda v roku 2009 vo výške 3,25 eura, za rok 2010 vo výške 3,39 eura, za rok 2011 vo výške 3,50
eura, za rok 2012 vo výške 3,55 eura a za rok 2013 vo výške 3,83 eura. Pokiaľ žalovaný vyplácal

žalobcovi mzdu v nižšej výške (1,89 eura za 2009, 1,97 eura za rok 2010, 2,03 eura za rok 2011, 2,09
eura za rok 2012 a 2,16 eura za rok 2013), porušil tým zákon č. 462/2007 Z.z., čo skonštatoval aj
inšpektorát práce, ktorý nariadil žalovanému odstrániť tento stav v lehote do 30.06.2013. Za roky 2009,
2010 a 2011 patrí žalobcovi náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti, čo potvrdil v
identickom prípade aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 8Co/109/2011-135, ako aj žalovaný,

keď žalobcovi vyplatil väčšiu časť náhrady za pracovnú pohotovosť. Rozdiel za rok 2011 medzi sumou
konštatovanou inšpektorátom práce a sumou vyplácanou žalovaným za pracovnú pohotovosť žalobcovi
bol 1,47 eura, čo podľa žalobcu predstavuje rozdiel v istine 858,- eur a úrokoch z omeškania v sume
229,59 eura za rok 2009, ďalej v istine 1932,30 eur a úrokoch z omeškania v sume 377,43 eura za rok
2010 a napokon v istine 2117,50 eur a úrokoch z omeškania 220,44 eura za rok 2011; spolu na istine
4907,80 eur a na úrokoch z omeškania v sume 827,46 eura.

5. Súd uznesením č k. 18Cpr/8/2012-76 zo dňa 01.10.2014 v zmysle § 95 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku účinného v rozhodnom čase, pripustil zmenu žaloby, tak, že žalovaný je
povinnýzaplatiťžalobcoviistinuvovýške3382,48euraazvyšnýúrokzomeškaniavovýške497,46eura.

6. Žalobca svojím podaním zo dňa 24.09.2018 v elektronickej podobe, s autorizáciou podľa osobitného
predpisu, navrhol z dôvodu hospodárnosti konania toto konanie prerušiť do rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní v obdobnej veci, vedenej pod sp.zn. 11Cpr/8/2012,
keďže výsledky príslušného rozhodnutia bude možné aplikovať aj v tomto konaní. Súd preto uznesením
vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 02.10.2018 konanie v tejto veci prerušil do právoplatnosti

skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
3Cdo/112/2018.

7. Žalovaný sa podaním v listinnej podobe, doručeným súdu na pojednávaní konanom dňa 02.10.2018,
vyjadril k rozšíreniu žaloby žalobcom, doručenému súdu dňa 09.09.2014. Uviedol, že žalobca

sa v podanej žalobe zo dňa 14.09.2012 domáhal vyplatenia sumy 1139,97 eura ako nedoplatku
nárokovaných mzdových náhrad, avšak v rozšírení žaloby si žalobca podľa žalovaného uplatnil nové
nároky, ktoré bolo možné uplatniť už v čase podania žaloby, žalovaný preto uplatnil námietku premlčania
nárokov v rozšírení žaloby, a to 3 roky spätne k dátumu 08.09.2014. Žalovaný ďalej označil nároky
žalobcu v rozšírení žaloby za nedôvodné. Žalobca sa v rozšírení žaloby odvoláva na § 4 ods. 6

zákona č. 462/2007 Z.z. V súvislosti s týmto ustanovením žalovaný poukázal na §§ 119 a 96 ods. 3
ZP a uviedol, že žalobcovi vyplácal mzdu za pracovnú pohotovosť na pracovisku vo výške minimálnej
hodinovej mzdy, ktorá vyplýva zo Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou
KolektívnejzmluvyŽSR.Žalovanýďalejuviedol,ževzmysle§96ZPčas,počasktoréhosazamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť

pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku patrila v období od 01.09.2007 do 30.08.2011 zamestnancovi mzda vo výške
pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej vo výške minimálneho nároku uvedeného v § 120
ods. 4 ZP v eurách za hodinu pre 1. stupeň náročnosti práce. Následne, v zmysle § 96 ZP v znení
účinnom od 01.09.2011 zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti

na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej vo výške minimálnej
mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Žalovaný uviedol, že trvá na tom, že pri svojom
postupe neporušil žiadne ustanovenie ZP ani zákona č. 462/2007 Z.z. a vyplatil žalobcovi všetky nároky,
ktoré mu patrili na základe vzájomnej dohody. Na podporu svojich tvrdení poukázal na obsah dôvodovej
správy k zákonu č. 348/2007 Z.z., ktorým došlo ku zmene § 96 ods. 3 ZP. Rozšírenie žaloby označil za

nejasné a nezrozumiteľné podanie, keď v ňom žalobca neuviedol, na akom základe dospel k sumám,
označeným za tarifnú mzdu; navrhol podanú žalobu zamietnuť. Ako dôkazy žalovaný predložil Smernicu
pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR a rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/11/2016,
8CoPr/9/2016.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/12/2018, pre ktorú bolo konanie v tejto veci
prerušené, rozhodol uznesením zo dňa 01.09.2018 tak, že dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/11/2016 zo dňa 16.08.2017 odmietol; predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.08.2019.9. Žalobca doručil súdu dňa 16.10.2021 v elektronickej podobe, s autorizáciou podľa osobitného
predpisu, súhrnné vyjadrenie k veci. Oznámil v ňom súdu, že v obdobných veciach došlo k rozhodnutiam

na súdoch vyššej inštancie a na prvom stupni bolo žalobcom čiastočne vyhovené (neprávoplatne)
tunajším súdom v konaniach sp.zn. 19Cpr/4/2012, 6Cpr/2/2013 a 12Cpr/7/2012, v ktorých súd
akceptoval metodiku výpočtu tak, ako je uvedená ďalej v tomto podaní žalobcu. Poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/14/2017-639 v obdobnej veci, ktorým súd potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/7/2012. Pretože išlo o hasičov toho istého závodu, skutkové

okolnosti organizácie práce a právnej kvalifikácie sú identické, rozdiely sú len vo výške základnej
zložky mzdy (vzhľadom na zaradenie) a v počte odpracovaných hodín (v závislosti od PN alebo iných
prekážok v práci). V označenom konaní sp. zn. 19Cpr/7/2012 bolo vykonané znalecké dokazovanie pre
určenie správnosti spôsobu výpočtu tzv. pomernej časti základnej zložky mzdy znalcom E.. A.. U. Z..
Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3Cdo/12/2018 odmietol dovolanie žalobcu,
urobil tak z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej otázky a pokiaľ sa v odôvodnení vyjadril aj k

meritu veci, je toto vyjadrenie podľa žalobcu nepoužiteľné, pretože dovolací súd sa vyjadroval ultra
petitum a nezákonným spôsobom zasiahol do konania a vyslovil právny názor, ktorý je v priamom
rozpore so znením zákona o kolektívnom vyjednávaní (§ 4 ods. 2 ZP). Ďalej uviedol, že vychádzajúc z
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/7/2012, potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave č.k. 4CoPr/14/2017-639, je na daný vzťah potrebné aplikovať § 96 ods. 3 ZP, podľa ktorého

zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške
pomernej časti základnej zložky mzdy. Zároveň aj určuje jej minimálnu výšku, a to tak, že táto nesmie
byť nižšia ako minimálna mzda. K metodike výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy žalobcu
poukázal na znalecké dokazovanie vykonané v konaní sp. zn. 19C/7/2012 s tým, že aplikáciou danej
metodiky na tento prípad a doplnením relevantných údajov zo mzdových listov a výkazov o dochádzke

bolo možné v tomto konaní určiť výšku základnej zložky mzdy žalobcu. Vzorec výpočtu predstavuje:
mesačná mzda/fond pracovného času x počet hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti. Počet hodín
pracovnej pohotovosti žalobcu uviedol žalovaný a tento je súčasťou spisu, keďže žalovaný zaslal súdu
informácie o tom, koľko zmien v danom mesiaci žalobca absolvoval a koľko hodín z pohotovosti bolo
preplácaných ako nadčasy resp. náhradné voľno. Počet hodín pracovnej pohotovosti má byť teda

určený nasledovne: (počet zmien x 6 hodín ) - výkon prác- čerpanie voľna alebo PN. Je nesporné, že
žalovaný vyplácal žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti určité platby a to podľa dojednaní
uvedených v kolektívnej zmluve, od 01.01.2010 sumu 1,97 eura/hod., od 01.01.2011 sumu 2,03 eura/
hod., od 01.01.2012 sumu 2,09 eura/hod. Podľa znaleckého dokazovania v konaní sp. zn. 19C/7/2012
takéto vyplácanie bolo menšie ako zákonný limit, a preto nie je možné na túto časť kolektívnej zmluvy

odkazovať. Obdobný názor vyslovil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 4CoPr/14/2017-639
v odseku 41. Pokiaľ ide o žalovaným uplatnenú námietku premlčania poukázal na odseky 43. a 44.
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/14/2017-639. Ďalej uviedol, že ako základ na určenie
výšky základnej zložky mzdy pre ten - ktorý mesiac boli použité výplatné pásky určujúce základnú
zložku mzdy, počty hodín pracovnej pohotovosti boli použité z tabuliek evidencie pracovného času,

ktorý predložil žalovaný. Určenie už zaplatených častí vychádza z kolektívnej zmluvy, ktorá je v tejto
časti podľa jeho názoru pre rozpor zo zákonom neplatná. Pretože ostatné vyčíslenie nárokov žalobcu
vychádzalo z nesprávne určeného fondu pracovného času, keďže všade bola použitá hodnota 165,5,
žalobca upresnil výpočet nárokov podľa fondu pracovného času v hodinách uvedeného vo výplatných
páskach tak, že žalobný nárok predstavuje 1982,56 eura, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne

zo sumy 67,34 eura od 13.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 90,76 eura od 13.10.2009 do zaplatenia,
zo sumy 67,34 eura od 13.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 81,69 eura od 13.12.2009 do zaplatenia,
zo sumy 75,76 eura od 13.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 79,38 eura od 13.02.2010 do zaplatenia,
zo sumy 90,49 eura od 13.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 68,77 eura od 13.04.2010 do zaplatenia,
zo sumy 68,77 eura od 13.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 63,50 eura od 13.06.2010 do zaplatenia,

zo sumy 85,96 eura od 13.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 63,50 eura od 13.08.2010 do zaplatenia,
zo sumy 63,50 eura od 13.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 85,96 eura od 13.10.2010 do zaplatenia,
zo sumy 71,44 eura od 13.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 39,69 eura od 13.01.2011 do zaplatenia, zo
sumy 68,20 eura od 13.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 87,25 eura od 13.03.2011 o zaplatenia, zo sumy
83,36 eura od 13.04.2011 do zaplatenia, zo sumy 74,13 eura od 13.05.2011 do zaplatenia, zo sumy

60,62 eura od 13.06.2011 do zaplatenia, zo sumy 82,36 eura od 13.07.2011 do zaplatenia, zo sumy
68,20 eura od 13.08.2011 do zaplatenia, zo sumy 60,62 eura od 13.09.2011 do zaplatenia, zo sumy
82,36 eura od 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 68,20 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a zo sumy
72,76 eura od 13.12.2011 do zaplatenia. Výška uplatnených nárokov vychádza z metodiky znalkyne E..A.. U. Z.. Žalobca spolu s podaním ako dôkazy predložil kópiu rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4CoPr/14/2017-639 zo dňa 10.07.2019, článok autora A.. H. H. „Pracovná pohotovosť po novele
Zákonníka práce z 23.08.2007, kópiu rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 19C/7/2012-585 zo dňa

21.10.2016 a napokon časť znaleckého posudku č. 6/2016 vypracovaného E.. A.. U. Z..

10. Žalovaný dňa 25.10.2021 doručil súdu v elektronickej podobe, s autorizáciou podľa osobitného
predpisu stanovisko k súhrnnému vyjadreniu žalobcu zo 16.10.2021. Zotrval na svojich skorších
vyjadreniach a podaniach, súčasne súhlasil s tým, že podľa § 96 ods. 2 ZP sa neaktívna časť pracovnej

pohotovosti na pracovisku považuje za pracovný čas. Napriek uvedenému podľa žalovaného nejde
o výkon práce, ale len o pripravenosť na výkon práce. Označené ustanovenie podľa neho neurčuje,
ako má byť neaktívna časť pracovnej pohotovosti na pracovisku odmeňovaná; toto je upravené v
§ 96 ods. 3 ZP tak, že za neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnancovi patrí len
pomerná časť základnej zložky mzdy. V prípade, ak by zamestnancovi patrila celá základná zložka
mzdy (resp. keby mal byť pojem pomerná časť základnej zložky mzdy chápaný tak, ako uvádza žalobca,

t.j. podiel mesačného platu zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti), uvedené ustanovenie by stratilo
opodstatnenie, pretože by kopírovalo odmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce. Výklad § 96 ods.
3 ZP spôsobom uvedeným žalobcom podľa neho v zásade znamená, že ide len o matematický prepočet
z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Naviac, podľa žalovaného úmysel zákonodarcu
upraviť odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku odlišne ako výkon práce

jednoznačne vyplýva aj z čl. I. bod 73 dôvodovej správy zákona č. 348/2007 Z.z., ktorým bola do ZP
vloženápríslušnáčasť§96ods.3rozhodujúcapretentospor.VzhľadomnaodkaznarozhodnutieESDv
prípade Vorel (C-437/05) je podľa žalovaného evidentné, že zákonodarca mal úmysel prijať takú právnu
úpravu, ktorá bude zohľadňovať odmeňovanie neaktívnej časti pohotovosti na pracovisku nižšou sumou,
než je výkon práce. Podľa žalovaného výklad § 96 ods. 3 ZP spôsobom prezentovaným žalobcom, t.j.

výklad umožňujúci totožné odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje odlišnosť
medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedôjde.
Podľa neho požiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplýva zo žiadneho ustanovenia a je v rozpore
s princípom spravodlivosti. Odborný článok od A.. H. H., predložený žalobcom označil za nesprávny
výklad, pretože ZP ani iný právny predpis výšku tejto pomernej časti základnej zložky mzdy neupravuje,

zamestnávateľ ju môže dohodnúť v kolektívnej zmluve, avšak za predpokladu, že jej dohodnutá výška
nebude nižšia ako minimálna mzda (resp. minimálny nárok ustanovený v § 120 ods. 4 ZP v eurách
za hodinu pre 1. stupeň náročnosti práce). V Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, tvoriacej
prílohu kolektívnej zmluvy žalovaný upravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti (za
dodržania podmienky, že musí byť najmenej vo výške minimálnej mzdy), preto podľa neho bol dodržaný

§ 96 ods. 3 ZP. Odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku v Smernici pre
odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O510, tvoriacej prílohu v tom čase platnej kolektívnej
zmluvy spĺňalo zákonnú podmienku stanovenú v § 96 ods. 3 ZP. Pokiaľ žalobca a s ním totožne aj
Krajský súd v Bratislave v rozsudku vo veci sp. zn. 4CoPr/14/2017 uviedol, že takáto dohoda bola v
rozpore s § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, uviedol, že ide o nesprávnu

interpretáciu právneho predpisu, pretože takáto dohoda v kolektívnej zmluve nie je v rozpore so
všeobecne záväzným právnym predpisom a nejde ani o situáciu, kedy by kolektívna zmluva upravovala
nároky zamestnancov v menšom rozsahu ako kolektívna zmluva vyššieho stupňa. Nesúhlasil ani s
názorom žalobcu, že zmena jeho žaloby nebola kvantitatívnou zmenou petitu, resp. zmenou právnej
kvalifikácie, pretože žalobca v pôvodnej žalobe uvádzal len časový úsek od 18:00 - 24:00 hod. a tomu

zodpovedali aj jeho prepočty a údaje v tabuľkách, ktoré predkladal súdu. Preto podľa žalovaného bola
žaloba žalobcu buď neúplným alebo nezrozumiteľným podaním, alebo (a to skôr) dodatočne uplatnený
nový nárok. Žalovaný ďalej poukázal na to, že správnosť jeho postupu pri odmeňovaní zamestnancov za
neaktívnu pracovnú pohotovosť vyplýva z odseku 14. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4Cdo/165/2018 z 29.04.2019, tiež z odsekov 8. a 9. rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k 8CoPr/8/2019-808 z 26.01.2021, a napokon z odborného vyjadrenia J.. P. L. G.. k rozdielnemu
odmeňovaniu pracovnej pohotovosti na str. 630 - 631 v komentári k Zákonníku práce - 3. vydanie z
roku 2013. Napokon odkázal na právnu argumentáciu v ďalších rozhodnutiach v obdobných veciach
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/112/2018 z 01.08.2019, rozsudok
KrajskéhosúduvBratislaveč.k.15CoPr/8/2018-771z27.11.2019,rozsudokKrajskéhosúduvBratislave

č.k. 10CoPr/12/2018-324 z 28.03.2019, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 17Cpr/2/2015 z
22.09.2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 8C/174/2012 z 12.04.2018.11. Žalobca v podaní v elektronickej podobe, s autorizáciou podľa osobitného predpisu, doručenom súdu
dňa13.12.2021(č.l.232)uviedol,žemedzistranamijesporné,akojepotrebnévykladaťpojem„pomerná
časť základnej zložky mzdy“. Podľa neho správny výklad uvedeného pojmu je ten, keď pomerná časť

základnej zložky mzdy sa vypočíta ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu
hodín vo fonde pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci. Takýto výklad je podľa neho plne
akceptovaný súdmi ako aj slovenskou doktrínou. Z totožného výkladu vychádzala aj znalkyňa JUDr.
A.. U. Z. v znaleckom posudku č. 6/2016 vyhotovenom v konaní v obdobnej veci vednej na tunajšom
súde pod sp.zn. 19C/7/2012 a tento si osvojil aj Krajský súd v Bratislave v potvrdzujúcom rozsudku

sp.zn. 4CoPr/14/2017 a napokon tiež Okresný súd Bratislava I v konaniach sp.zn. 19Cpr/4/2012,
6Cpr/2/2013, 12Cpr/7/2012. V zmysle § 231 ods. 4 ZP je prípustné dohodnúť v rámci normatívnej
časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky v porovnaní s podmienkami
stanovenými právnou úpravou s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné alebo
mzdové podmienky absolútne kogentná. Ustanovenie kolektívnej zmluvy, ktoré je v rozpore s § 231 ods.
4 ZP (v spojení s § 96 ods. 3 ZP) je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom vyjednávaní

absolútne neplatné. Žalovaný presadzuje výklad § 96 ods. 3 ZP, podľa ktorého má zamestnanec nárok
na určitú (bližšie nešpecifikovanú) pomernú časť základnej zložky mzdy, pričom jediným limitom určenia
tejto pomernej časti základnej zložky mzdy je rešpektovanie legislatívy o minimálnej hodinovej mzdy a je
prípustné, aby výška nároku na pomernú časť základnej zložky mzdy bola určená v kolektívnej zmluve
alebo inom obdobnom dokumente zamestnávateľa. Podľa žalobcu ale žalovaný neposkytuje žiaden

výklad uvedeného ustanovenia pre situáciu, ak v individuálnej alebo kolektívnej zmluve vzťahujúcej
sa na zamestnanca nie je dohodnutá výška mzdy pre čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. Žalobca nerozumie tomu, prečo žalovaný pristupuje rozdielne k pojmu „pomerný“ a
„alikvotný“ a vyvodzuje z nich rôzne významy, keď aj podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka
ide o synonymá. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že ustanovenie § 96 ods. 3 ZP je dispozitívne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.04.2019 v obdobnej
veci odmietol dovolanie z dôvodu nesprávne uvedenej dovolacej otázky a odôvodenie tohto rozhodnutia
žalobca vnímal ako exces; uvedené rozhodnutie je podľa neho nesprávne aj preto, že opomína
potrebu zohľadniť postavenie zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany a jednostrannú kogentnosť
pracovnoprávnych noriem vyjadrenú v § 1 ods. 6 ZP a § 231 ods. 4 ZP. Pokiaľ žalovaný argumentuje

tým, že akceptáciou výkladu žalobcu dochádza k tomu, že zamestnanec je odmeňovaný rovnako za
obdobie, kedy vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká na pracovisku na výkon práce, uviedol, že v
prípade, ak u žalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú
pohotovosť, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný na svojom pracovisku koncipoval odmeňovanie
zamestnancov.Ajkeďžalovanýneposkytovalžalobcovižiadnevariabilnéalebofakultatívnezložkymzdy,

nie je pravdou, že by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva
ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. Pre porovnanie ak by
zamestnanec (odmeňovaný mesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 dňa 17.11.2021 nad
rámec rozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol (minimálne) nárok na mzdu vo výške
pomernej časti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas (najmenej v

sume 25% jeho priemerného zárobku), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (najmenej v sume
100% jeho priemerného zárobku) a za čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci
(najmenej v sume 1,43 eura), teda zamestnanec by mal nárok na pomernú časť základnej zložky
mzdy + 125% priemerného mesačného zárobku zamestnávateľa + 2 x 1,43 eura. V prípade, ak by mal
zamestnanec v uvedenom čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom

by v danom čase prácu nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky
mzdy bez akýchkoľvek mzdových zvýhodnení. V súvislosti s podanou žalobou v znení jej rozšírenia
uviedol, že uplatnený nárok korigoval podaním zo dňa 16.10.2021, v zmysle ktorého požaduje nárok na
zaplatenie istiny vo výške 1982,56 eura s príslušenstvom; súčasne navrhol, aby súd uvedené podanie
posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby v rozsahu istiny 1399,92 eura. Žalovaným uplatnenú námietku

premlčania časti uplatneného nároku označil za rozpornú s dobrými mravmi, keď podľa neho nemožno
od zamestnanca ako slabšej strany spravodlivo žiadať presnú kvantifikáciu nároku, keďže ide o pomerne
komplikovanú odbornú otázku; pritom je potrebné zohľadniť množstvo dokumentov, ktoré žalobca nemal
k dispozícii.

12. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: rozpisom hodín pracovnej pohotovosti
žalobcu u žalovaného (č.l.54), výplatnými páskami žalobcu za mesiace jún 2012 september 2012
(č.l. 55, 57), výpismi z účtu žalovaného zo dňa 12.07.2012 (č.l. 56), 13.09.2012 a 11.10.2012 (č.l. 58,
59), výpočtom nároku za pracovnú pohotovosť žalobcu, výpočtom úroku z omeškania žalobcu (č.l.64-68), listom Inšpektorátu práce Žilina č. 116/13-2.3/4168 zo dňa 11.3.2013 (č.l.69-71), Smernicou pre
odmeňovanie zamestnancov ŽSR a jej zmenami č. 12, 13, 14 (č.l. 114a-114d), tabuľkami mzdových
taríf (č.l. 114e), rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 19C/7/2012 - 585 zo dňa 21.10.2016

(č.l. 183-195), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoPr/14/2017-639 zo dňa 10.07.2019
(č.l. 163-177), článkom A.. H. H. „Pracovná pohotovosť po novele Zákonníka práce z 23.08.2007
(č.l. 178-182), rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 12Cpr/7/2012 zo dňa 16.09.2021 (č.l.
298-322), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/119/2020 zo dňa 31.03.2022
(č.l. 344-355), znaleckým posudkom E.. A.. U. Z. č. 6/2016 (č.l. 386-456), a zistil nasledovný skutkový

stav.
12.1. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca bol v žalovanom období (august 2009 až november
2011) zamestnancom žalovaného ako hasič v hasičskom útvare X. B.. Jeho práca bola určená Denným
poriadkom účinným od 01.09.2007 od 06:00 hod. do 06:00 hod., pričom obdobie od 18:00 hod. do
24:00 hod. bol tzv. odpočinok na pracovisku. Mzdové náležitosti žalobcu u žalovaného boli upravené
v mzdovom dekréte, v súlade so Smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou

kolektívnej zmluvy ŽSR. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca bol zaradený v 7. tarifnej triede.
Výška mesačnej mzdy podľa taríf je uvedená v tabuľkách mzdovej tarify predloženej žalovaným v
závislosti od počtu odpracovaných rokov.
12.2. Podľa kapitoly III., bod 81. a 82., časť 14 - Náhrada za pracovnú pohotovosť, Smernice
pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510, ak zamestnávateľ v odôvodnených

prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby
sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred
určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený
navýkonprácepodľapracovnejzmluvy,ideopracovnúpohotovosť.Čas,počasktoréhosazamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť

pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas podľa § 85 ZP. Za hodinu patrí zamestnancovi
mzda v sume 1,89 eura. Podľa zmeny č. 13 uvedenej smernice účinnej od 01.01.2010 bola hodinová
mzda zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku stanovená sumou 1,97 eura
a podľa zmeny č. 14 účinnej od 01.01.2011 v sume 2,03 eura.
12.3. Podľa žalovaným predloženej výpočtovej tabuľky (č. l. 54) žalobca v období 08 až 12/2009 mal

evidovaných spolu 264 hodín pracovnej pohotovosti, v jednotlivých mesiacoch 08/2009- 48 hodín,
09/2009-60 hodín, 10/2009-48 hodín, 11/2009-54 hodín, 12/2009-54 hodín; ďalej v roku 2010 spolu 570
hodínpracovnejpohotovosti,vjednotlivýchmesiacoch01/2010-60hodín,02/2010-54hodín,03/2010-60
hodín, 04/2010-48 hodín, 05/2010-48 hodín, 06/2010-60 hodín, 07/2010-48 hodín, 08/2010-48 hodín,
09/2010-60 hodín, 10/2010-54 hodín, 11/2010-0 hodín z dôvodu práceneschopnosti, 12/2010-30

hodín; v roku 2011 spolu 605 hodín pracovnej pohotovosti, v jednotlivých mesiacoch 01/2011-54
hodín, 02/2011-54 hodín, 03/2011-66 hodín, 04/2011-54 hodín, 05/2011-48 hodín, 06/2011-60 hodín,
07/2011-54 hodín, 08/2011-48 hodín, 09/2011-60 hodín, 10/2011-54 hodín, 11/2011-53 hodín.
12.4. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/109/2011 zo dňa 24.04.2012,
právoplatného dňa 22.05.2012, časový úsek medzi 18:00-24:00 hod. kedy sa žalobca zdržiaval na

pracovisku, je potrebné považovať za pracovnú pohotovosť.
12.5. Z vyjadrenia žalovaného, pripojených výplatných pások žalobcu z mesiacov jún 2012, september
2012 a z výpisov z účtu žalovaného (č.l. 53-59) súd zistil, že žalovaný uhradil žalobcovi pracovnú
pohotovosť za 08-12/2009 vo výške 306,16 eura netto (č.l. 55), za obdobie august 2009 až november
2011 spolu v sume 1999,17 eura netto (výpočet na č.l. 55 a 57) v dňoch 12.07.2012, 13.09.2012 a

11.10.2012.
12.6. V zmysle žalobcom predloženej výpočtovej tabuľky (č.l. 161) bola žalobcovi vyplatená náhrada za
pracovnú pohotovosť nasledovne: za obdobie 08/2009 vo výške 90,72 eura, 09/2009 vo výške 113,40
eura, 10/2009 vo výške 90,72 eura, 11/2009 vo výške 102,06 eura, 12/2009 vo výške 102,06 eura,
01/2010 vo výške 118,20 eura, 02/2010 vo výške 106,38 eura, 03/2010 vo výške 118,20 eura, 04/2010

vo výške 94,56 eura, 05/2010 vo výške 94,56 eura, 06/2010 vo výške 118,20 eura, 07/2010 vo výške
94,56 eura, 08/2010 vo výške 94,56 eura, 09/2010 vo výške 118,20 eura, 10/2010 vo výške 106,38
eura, 11/2010 vo výške 0 eur, 12/2010 vo výške 59,10 eura, 01/2011 vo výške 109,62 eura, 02/2011
vo výške 109,62 eura, 03/2011 vo výške 133,98 eura, 04/2011 vo výške 109,62 eura, 05/2011 vo výške
97,64 eura, 06/2011 vo výške 121,80 eura, 07/2011 vo výške 109,62 eura, 08/2011 vo výške 97,44 eura,

09/2011 vo výške 121,80 eura, 10/2011 vo výške 109,62 eura a 11/2011 vo výške 107,59 eura pri určení
fondu pracovného času v hodinách, tak ako ho určila znalkyňa JUDr. A.. U. Z. v znaleckom posudku č.
6/2016 vyhotovenom v konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012 vedenom na tunajšom súde v obdobnej veci žalobcu
H. Y. c/a žalovaný za obdobie 08/2009 - 165,85 hodín, 09/2009 - 160,5 hodín, 10/2009 - 165,85 hodín,11/2011- 160,50 hodín, 12/2009 - 165,85 hodín, 01/2010 - 165,85 hodín, 02/2010 - 149,80 hodín,
03/2010- 165,85 hodín, 04/2010- 160,5 hodín, 05/2010 - 165,85 hodín, 06/2010 - 160,50 hodín, 07/2010
- 165,85 hodín, 08/2010 - 165,85 hodín, 09/2010 - 160,50 hodín, 10/2010 - 165,85 hodín, 11/2010 -

160,50 hodín, 12/2010 - 165,85 hodín, 01/2011- 165,85 hodín, 02/2011 - 149,80 hodín, 03/2011 - 165,85
hodín, 04/2011 - 160,50 hodín, 05/2011 - 165,85 hodín, 06/2011 - 160,50 hodín, 07/2011 - 165,85 hodín,
08/2011 - 165,85 hodín, 09/2011 - 160,50 hodín, 10/2011 - 165,85 hodín, 11/2011 - 160,50 hodín.
12.7. Z listu Inšpektorátu práce Žilina č. 116/13-2.3/4168 zo dňa 11.03.2013 „Oznámenie o vybavení
podania“ (č.l. 69), súd zistil, že predmetný inšpektorát práce na základe podnetu z 15.01.2013 vykonal

u žalovaného inšpekciu na prešetrenie jeho postupu a pri nariaďovaní pohotovosti zamestnancom
ZPOŽ od 01.01.2013. Inšpektorát práce v uvedenom liste poukázal na § 2 ods. 3 písm. b) zákona
č. 462/2007 Z.z., podľa ktorého zamestnancom v doprave je aj zamestnanec závodného hasičského
alebo záchranného útvaru na dráhe, letisku alebo v prístave, v dôsledku čoho sa na zamestnancov
žalovaného vzťahujú § 3 (maximálny pracovný čas) a § 4 (maximálny čas pracovnej pohotovosti)
uvedenéhozákona.Vsúvislostisvýkonompracovnejpohotovostiinšpektorátprácezistil,žežalovanýza

každú hodinu priznal a vyplatil mzdu vo výške 2,09 eura/hod. v roku 2012 a 2,16 eura/hod. v roku 2013.
Keďže podľa § 6 zákona o doprave čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave
podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na
výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda (za
každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške

pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu
podľa osobitného predpisu) v prípade sťažovateľa bola základná zložka mzdy pri dohodnutej mzde 547,-
eur/mesiac vo výške 3,25 eura/hod. Žalovaný tak svojím konaním porušil § 6 zák. č. 462/2007 Z.z., preto
mu inšpektorát práce nariadil zistený nedostatok odstrániť do 30.06.2013 a v budúcnosti dodržiavať
príslušné ustanovenia zákona č. 462/2007 Z.z.

12.8 Zo znaleckého posudku E.. A.. U. Z. č. 6/2016, vyhotovenom v konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012
vedenom na Okresnom súde Bratislava I v obdobnej veci H. Y. c/a žalovaný (č.l. 196-204 a 386-456), súd
zistil, že znalkyňa z odvetvia Daňovníctvo a účtovníctvo, Personalistika, Kontroling, v ňom konštatovala,
že žalovaný pri určovaní mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku nepostupoval
správne, keď síce zohľadnil (garantoval) minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti

pracovnej pohotovosti, ale nezaoberal sa tým, či pomerná časť základnej zložky zamestnanca nie je
vyššia, ako jej garancia stanovená v predpise. V zákone je stanovené, že za každú hodinu neaktívnej
činnosti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti
základnej zložky mzdy a až v prípade, keď táto bude nižšia ako minimálna mzda, predpis zároveň
stanovuje, že musí byť najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods.

4 ZP v eurách za hodinu pre 1. stupeň náročnosti práce (od 01.09.2011 najmenej vo výške minimálnej
mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu).
12.9. Žalobca na základe záverov znaleckého posudku E.. A.. U. Z. č. 6/2016, vyčíslil rozdiel -
nedoplatok medzi mzdou za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku vo výške pomernej
časti základnej zložky mzdy a skutočne vyplatenou mzdou za pracovnú pohotovosť na pracovisku vo

výpočtovej tabuľke doručenej s vyjadrením žalobcu zo dňa 16.10.2021 (č.l. 161) nasledovne: za obdobie
08/2009 vo výške 67,34 eura, 09/2009 vo výške 90,76 eura, 10/2009 vo výške 67,34 eura, 11/2009
vo výške 81,69 eura, 12/2009 vo výške 75,76 eura, 01/2010 vo výške 79,38 eura, 02/2010 vo výške
90,49 eura, 03/2010 vo výške 79,38 eura, 04/2010 vo výške 68,77 eura, 05/2010 vo výške 63,50 eura,
06/2010 vo výške 85,96 eura, 07/2010 vo výške 63,50 eura, 08/2010 vo výške 63,50 eura, 09/2010 vo

výške 85,96 eura, 10/2010 vo výške 71,44 eura, 11/2010 vo výške 0,- eur, 12/2010 vo výške 39,69 eura,
01/2011 vo výške 68,20 eura, 02/2011 vo výške 87,25 eura, 03/2011 vo výške 83,36 eura, 04/2011 vo
výške 74,13 eura, 05/2011 vo výške 60,62 eura, 06/2011 vo výške 82,36 eura, 07/2011 vo výške 68,20
eura, 08/2011 vo výške 60,62 eura, 09/2011 vo výške 82,36 eura, 10/2011 vo výške 68,20 eura a za
11/2011 vo výške 72,76 eura.

13. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 462/2007 Z.z., tento zákon upravuje minimálne požiadavky na
organizáciu pracovného času v doprave.

14. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na

pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce.

15. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. organizácia pracovného času na účely tohto zákona je
úpravaa) maximálneho pracovného času, prestávok v práci a času pracovnej pohotovosti,
b) minimálnej doby odpočinku a
c) pravidiel rozvrhnutia práce pri nočnej práci, práci na zmeny a pri nerovnomernom rozvrhnutí

pracovného času.

16. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z.z. ak ďalej nie je ustanovené inak, organizácia pracovného
času sa vzťahuje na zamestnancov v doprave, ktorí pracujú pre zamestnávateľa v pracovnom pomere,
okrem členov posádok námorných lodí plávajúcich pod vlajkou Slovenskej republiky a vedúcich

zamestnancov, ktorí sú štatutárnym orgánom alebo sú v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu zamestnávateľa.

17. Podľa § 2 ods. 3 písm. j) zákona č. 462/2007 Z.z. zamestnancom v doprave na účely tohto zákona je
aj zamestnanec závodného hasičského alebo záchranného útvaru na dráhe, na letisku alebo v prístave.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. ak ďalej nie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v
doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku,
ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad
určený týždenný pracovný čas. Tento čas a jeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave
poznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku.

19. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec
v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku
pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave
mzda.

20. Podľa § 43 ods. 1 písm. d), ods. 3 ZP, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so
zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté
v kolektívnej zmluve. Ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d) a odseku 2 dohodnuté v
kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na

príslušné ustanovenia tohto zákona.

21. Podľa § 85 ods. 1 ZP, pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii
zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

22. Podľa § 90 ods. 1 ZP, pracovná zmena je časť ustanoveného týždenného pracovného času, ktorý
je zamestnanec povinný na základe vopred určeného rozvrhu pracovných zmien odpracovať v rámci 24
hodín po sebe nasledujúcich a prestávka v práci.

23. Podľa § 96 ods. 1 - 6 ZP v znení účinnom do 01.09.2011,

(1) ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi
zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený
týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený
čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú
pohotovosť.

(2) Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale
prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
(3) Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí
zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške
minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň

náročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a
za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna
zamestnancovi mzda nepatrí.
(4) Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je

pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
nezapočítava do pracovného času.(5) Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska patrí zamestnancovi
náhrada najmenej 20 % minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu
pre prvý stupeň náročnosti práce.

(6) Čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas.

24. Podľa § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom od 01.09.2011, za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej

zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.
Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto
pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi
mzda nepatrí.

25.Podľa§119ods.3ZP,vmzdovýchpodmienkachzamestnávateľdohodnenajmäformyodmeňovania
zamestnancov,sumuzákladnejzložkymzdyaďalšiezložkyplneníposkytovanýchzaprácuapodmienky
ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo
dosiahnutého výkonu.

26. Podľa § 120 ods. 4 ZP, sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom
hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej
mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej
osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy.

27. Podľa § 129 ods. 1 ZP, mzda je splatná mesačne pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

28. Podľa § 130 ods. 2 ZP, mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve

alebo v kolektívnej zmluve.

29. Podľa § 132 ZP, ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za
čas pracovnej pohotovosti, ak ide o splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

30. Podľa § 231 ZP, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje
pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi
zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou
organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo
iný pracovnoprávny predpis, ak tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje

alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej
zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z
pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v
menšom rozsahu než kolektívna zmluva.

31. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších
predpisov, neplatná je kolektívna zmluva v časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi.

32. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „OZ“),

právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.

33. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.34. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej
len „C.s.p.“), ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí
žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

35. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

36. Od 01.06.2023 sa tunajší súd stal nástupníckym súdom Okresného súdu Bratislava I v
občianskoprávnych veciach.

37. Žalobca využil svoje dispozičné právo a svojím podaním zo dňa 06.12.2021 vzal žalobu v časti
1399,92 eura brutto späť (č.l. 232). Súd uvedené podanie žalobcu doručil žalovanému dňa 25.01.2023
(č.l. 371), žalovaný súdu neoznámil existenciu vážnych dôvodov, pre ktoré so späťvzatím nesúhlasí,

preto súd vo výroku I. tohto rozsudku rozhodol o zastavení konania v časti uvedenej žalobcom, v zmysle
§ 145 ods. 2 veta druhá C.s.p.

38. Žalobca sa v tomto konaní domáhal od žalovaného, po zmene žaloby v zmysle podania žalobcu
zo dňa 16.10.2021 (č.l. 151) a vyjadrení zo dňa 06.12.2021 (č.l. 232) zaplatenia mzdového nároku

vo výške 1982,56 eura brutto s príslušenstvom za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie
od mesiaca august 2009 do novembra 2011 vrátane. Súd o zmene žaloby rozhodol na pojednávaní
dňa 06.11.2024. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, a medzi stranami nebolo sporné,
že žalobca v období od mesiaca august 2009 do novembra 2011 bol zamestnancom žalovaného ako
hasič v hasičskom útvare X. Práca žalobcu bola určená Denným poriadkom účinným od 01.09.2007

od 06:00 hod. do 06:00 hod., pričom obdobie od 18:00 hod. do 24:00 hod. bol tzv. odpočinok na
pracovisku. Nesporným v konaní bol rozsah pracovnej pohotovosti žalobcu v uvedenom období,
vymedzený výpočtovou tabuľkou žalovaného (č.l. 54), ako aj výška náhrady za pracovnú pohotovosť
vyplatená žalobcovi žalovaným v rozhodnom období podľa žalobcom predloženej výpočtovej tabuľky
(č.l. 161). Rovnako bolo v konaní nesporné, že žalovaný spočiatku svojim zamestnancom za uvedený

časovýúseknevyplácalžiadnumzduanináhradumzdy,keďžehonepovažovalzapracovnúpohotovosť.
Až na základe rozsudku KS v Bratislave sp.zn. 8Co/1092011 zo dňa 24.04.2012, právoplatného dňa
22.05.2012, v ktorom súd dospel k záveru že časový úsek medzi 18:00-24:00 hod. kedy sa žalobca
zdržiavalnapracoviskujepotrebnépovažovaťminimálnezaneaktívnučasťpracovnejpohotovostipodľa
§ 96 ods. 4 ZP a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z., žalovaný doplatil žalobcovi mzdové nároky za

pracovnú pohotovosť za obdobie 08-12/2009 a roky 2010 a 2011.

39. Spornou otázkou v konaní bolo, či žalovaný mzdové nároky žalobcu za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti za žalované obdobie vyplatil správne, resp. výška mzdového nároku žalobcu za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti za žalované obdobie a premlčanie uplatneného nároku.

40. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania uplatnenou žalovaným dňa 28.09.2019 po
rozšírení žaloby žalobcom (č.l. 111). Žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Bratislava I dňa
14.09.2012, doplnenou dňa 14.01.2013 si žalobca uplatnil mzdový nárok za pracovnú pohotovosť
vymedzenú žalovaným ako „doba odpočinku na pracovisku“ za časový úsek od 18:00 - 24:00 hod.,

za obdobie od septembra 2009 do júla 2011, vo výške 612,61 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 527,36 eura (spolu 1139,97 eura). Takto uplatnený nárok žalobcu súd z právneho hľadiska
vyhodnotil ako nárok na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 2 ZP.
Podaním doručeným súdu dňa 09.09.2014 žalobca rozšíril žalobu na zaplatenie istiny vo výške 3382,48
eura a úroku z omeškania vo výške 497,46 eura. Zmenu žaloby odôvodnil nepresnosťou pôvodného

výpočtu žalovanej sumy a novými dôkazmi. Uviedol, že na základe podnetu zo dňa 15.01.2013
bola u žalovaného vykonaná inšpekcia Inšpektorátom práce Žilina, ktorá konštatovala nesprávnosť
žalovaným vyplácanej mzdy v súvislosti s výkonom pracovnej pohotovosti, keď žalovaný vyplácal svojim
zamestnancom za každú hodinu mzdu vo výške 2,09 eura/ hod. za rok 2012 a v roku 2013 bola táto
suma 2,16 eura/hod. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.z. mala byť žalobcovi, zaradenému v 7.

tarifnej triede, vyplatená hodinová tarifná mzda v roku 2009 vo výške 3,25 eura, za rok 2010 vo výške
3,39 eura, za rok 2011 vo výške 3,50 eur, za rok 2012 vo výške 3,55 eura a za rok 2013 vo výške 3,83
eura. Preto keď žalovaný vyplácal žalobcovi mzdu v nižšej výške (1,89 eura za 2009, 1,97 eura za rok
2010, 2,03 eura za rok 2011, 2,09 eura za rok 2012 a 2,16 eura za rok 2013), porušil tým zákon č.462/2007 Z.z. Súd uznesením č. k. 18Cpr/8/2012-76 zo dňa 01.10.2014 pripustil zmenu žaloby v zmysle
§ 95 ods. 1 O.s.p. Predmetom sporu sa tak stal nárok žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 2 ZP za obdobie rokov 2009, 2010, 2011. Žalobca svojimi ďalšími

podaniami doručenými súdu dňa 16.10.2021 (č.l. 151) a dňa 13.12.2021 (č.l. 232) opäť zmenil podanú
žalobu tak, že sa domáha mzdového nároku na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
vo výške 1982,56 eura s príslušenstvom a upresnil obdobie uplatneného nároku tak, že ide nárok za
obdobie od mesiaca august 2009 do novembra 2011. Súd na pojednávaní dňa 06.11.2024 pripustil
zmenužaloby.Predmetomsporusatakstalnárokžalobcunanáhradumzdyzaneaktívnučasťpracovnej

pohotovosti podľa § 96 ods. 2 ZP za obdobie mesiacov august 2009 až november 2011. Podľa názoru
súdu žalobca svojimi vyššie uvedenými podaniami v tejto veci uplatnil uplatnil nový nárok na náhradu
mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie rokov 2009, 2010, 2011, resp. august 2009
- november 2011. Súd preto námietku premlčania uplatnenú žalovaným vyhodnotil ako dôvodnú a za
premlčaný nárok vyhodnotil žalobcom uplatnený mzdový nárok za pracovnú pohotovosť do 11.08.2011,
t.j. 3 roky pred novým uplatnením mzdového nároku na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej

pohotovosti podaním doručeným súdu dňa 09.09.2014. Súd tak ako nepremlčaný mzdový nárok žalobcu
vyhodnotil len jeho mzdový nárok na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie
od augusta 2011, splatný 12.09.2011, do novembra 2011, splatný 12.12.2011.

41. Uplatnenie námietky premlčania žalovaným nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný

nezodpovedá za to, kedy, ako, a v akom rozsahu žalobca svoj mzdový nárok uplatňuje. Skutočnosť, že
žalovaný dlhodobo nevyplácal mzdové nároky zamestnancov za tzv. „dobu odpočinku na pracovisku“,
nemôže byť podľa názoru súdu sama o sebe dôvodom pre konštatovanie rozporu vznesenej námietky
premlčania s dobrými mravmi. Uplatnenie námietky premlčania ako inštitútu, ktorý prispieva k právnej
istote pred časovo neobmedzeným výkonom práva, môže založiť konflikt s dobrými mravmi len vo

výnimočných prípadoch, najmä vtedy, ak je dôsledkom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by zánik nároku na plnenie pre uplynutie
premlčacej doby bol neprimerane tvrdou sankciou v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatneného
práva a dôvodmi, pre ktoré si svoj nárok neuplatnil včas. Žalobca bol od počiatku v tomto konaní
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, preto mu nič nebránilo, aby si mzdový nárok vo výške

a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného v rozšírení žalobného petitu uplatnil už v
pôvodnej žalobe. Pokiaľ tak neurobil v zákonom stanovenej premlčacej lehote, sám oslabil žalovateľnosť
uplatnenéhonároku.Neschopnosťžalobcu,ktorémubolivovýplatnomtermínežalovanýmodovzdávané
výplatné pásky za rozhodné obdobie, vyčísliť a kvalifikovane zdôvodniť žalovaný nárok nemôže ísť,
vychádzajúc z princípov všeobecnej spravodlivosti, na škodu žalovaného.

42. Následne súd rozhodol o nepremlčanom mzdovom nároku žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti za obdobie od augusta 2011 do novembra 2011 vrátane. Žalobca si tento
nárok uplatnil za: 08/2011 vo výške 60,62 eura, 09/2011 vo výške 82,36 eura, 10/2011 vo výške 68,20
eura a 11/2011 vo výške 72,76 eura, podľa metodiky znalkyne E.. A.. U. Z. v jej znaleckom posudku č.

6/2016, vyhotovenom v konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012 vedenom na tunajšom súde v obdobnej veci Marek
Y. c/a Železnice SR. Žalovaný s touto metodikou nesúhlasil.

43. Súd mzdový nárok žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie
od augusta 2011 do novembra 2011 vrátane právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť

pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 ZP. Táto doba sa síce započítava do
pracovnéhočasu,avšaknejdeovýkonpráce,keďžalobcavdanomčaseprácuprežalovanéhoskutočne
nevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej
pohotovosti (s výnimkou času, keď bol žalobca povolaný k zásahu, čo nebolo predmetom konania).
Podľa § 96 ods. 3 ZP žalobcovi patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej

však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do 31. 08. 2011 najmenej
vo výške minimálneho mzdového nároku v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti
práce). Medzi stranami bolo sporné, ako treba vykladať pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“,
ktorý nie je zákonodarcom definovaný. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že z jednotlivých ustanovení
ZP (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť záver, že pomerná časť je časť priamo určiteľná

a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy, pripadajúca na čas pracovnej
pohotovosti (viď odborný článok Ing. H. H. s názvom Pracovná pohotovosť a pracovný čas). Základnou
zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 ZP treba všeobecne rozumieť zložku mzdy poskytovanú
zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr. hodinová tarifná mzda, mesačný plat) alebo podľadosiahnutého výkonu (tzv. úkolová mzda). Slovné spojenie pomerná časť je dôvodné, pretože v prípade
zamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou (a teda je potrebné vypočítať
príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinu vykonávanej práce spôsobom:

dosiahnutá mzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať
presne hodinu. Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako tomu bolo v prejednávanej veci,
pomernoučasťoujepodielmesačnéhoplatuzodpovedajúcipracovnejpohotovosti(mesačnámzda:fond
pracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť základnej zložky
mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy, zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej

pohotovostinapracoviskuzmesačnéhofondupracovnéhočasupreustanovenýtýždennýpracovnýčas.
Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 ZP vyplývať, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou
sumou ako minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť
základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej
zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom

a zamestnávateľom. Pokiaľ by si súd osvojil výklad žalovaného, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti na pracovisku si môžu strany sporu dohodnúť za zachovania minima vo výške minimálnej
hodinovej mzdy, bola by veta cit. zákonného ustanovenia pred čiarkou týkajúca sa pomernej časti
základnej zložky mzdy nadbytočná a strácala by akýkoľvek zmysel. Na druhej strane súd prisvedčil
argumentácii žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku

mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za
pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je súladné aj s právnou úpravou a judikatúrou ESD a tento
cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej
zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec
základnej zložky mzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy,

v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti
základnej zložky mzdy, je potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy
dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky,
závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej
mzde, keď zamestnávateľovi určuje povinnosť vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde,

ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj
keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom.
Nemožno opomenúť ani subsidiárny charakter cit. ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej
zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda,

nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške, ako je pomerná časť základnej zložky mzdy (iná úprava
mzdy môže byť len v prospech zamestnanca). Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva
zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v § 96 ods. 3
Zákonníkaprácezačiarkou,avšakvôbecnereflektuje,žeuniektorýchzamestnancovmôžebyťpomerná
časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok

na mzdu v nižšej výške, ako je v § 96 ods. 3 ZP, a preto je v tejto časti s poukazom na § 231 ods.
1 ZP a § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb., neplatná. Z uvedených dôvodov súd neprihliadol na právny
názor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2019,
sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom sa mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvoláva na zásadu pacta
sund servanda. Súd považuje rozpor medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj dotknutá

smernica o odmeňovaní zamestnancov a príslušnými ustanoveniami ZP, ako všeobecne záväzného
právneho predpisu, za celkom zjavný.

44. Pokiaľ ide o výšku a výpočet náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie
august 2011 až november 2011 vrátane, základ sporu vyplynul z rozdielneho výkladu § 96 ods. 3 ZP,

keď žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti po právoplatnosti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/109/2011 vychádzal, opierajúc sa o znenie Smernice
pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510 (konkrétne body 81. a 82. časti 14,
kapitoly III.), z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eura v roku 2010 vo výške 1,97 eura a v roku
2011 vo výške 2,03 eura. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti základnej zložky

a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a dobu neaktívnej
častipracovnejpohotovostitvrdil,žepomernáčasťzákladnejzložkymzdyzapohotovosťnapracoviskuu
žalobcu zodpovedala dohode v smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej minimum
stanovené v ZP. Žalobca, opierajúc sa o závery znalkyne E.. A.. U. Z. v jej znaleckom posudku č. 6/2016,vyhotovenom v konaní sp.zn. 19Cpr/7/2012 za „dobu odpočinku na pracovisku“ a právne názory na
odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom článku Ing. H., mal za to, že pomerná časť
základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len v prípade,

ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou. Pretože v posudzovanom prípade výška
mzdy určená v internej smernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná
časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa kolektívna zmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v
predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 ZP, požadoval od žalovaného doplatenie rozdielu
v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej náhrade mzdy.

45. Súd výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku za obdobie 08/2011
až 11/2011 vrátane, určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného
času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, a to nasledovne:

08/2011 09/2011 10/2011 11/2011

fond PČ 165,85 160,5 165,85 160,5
tarifná mzda 546,14 € 546,14 € 546,14 € 546,14 €
počet hodín PP 48 60 54 53
mzda za PP 158,06 € 204,16 € 177,82 € 180,35 €
vyplatená mzda 97,44 € 121,80 € 106,62 € 107,59 €

doplatok 60,62 € 82,36€ 68,20 € 72,76 €

Doplatok mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku za obdobie august
2011 až november 2011 vrátane, tak súd vyčíslil na 283,94 eura.

46. Súd pri výpočte mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal z fondu pracovného
času použitého znalkyňou E.. A.. Z. v jej znaleckom posudku č. 6/2016, vyhotovenom v konaní sp.zn.
19Cpr/7/2012. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti v konaní sporný nebol a vyplýval zo
žalovaným predloženej výpočtovej tabuľky (č.l. 54). Výška mzdy žalovaným vyplatenej za konkrétny
mesiac predstavuje násobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a

hodinovej mzdy určenej v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510; ani
jej výška nebola v tomto konaní sporná. Súd preto priznal žalobcovi mzdový nárok - doplatok mzdy
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkovej výške sumu 283,94 eura brutto, a to za jednotlivé
mesiace: 08/2011 vo výške 60,62 eura, 09/2011 vo výške 82,36 eura, 10/2011 vo výške 68,20 eura a
11/2011 vo výške 72,76 eura a vo zvyšku žalobu z dôvodu premlčania nároku žalobcu zamietol.

47. Nevyplatením celej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august 2011 až
november 2011 v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal aj na
zaplatenie uplatneného úroku z omeškania v zmysle §1 ods. 4 ZP, § 517 ods. 2 OZ, a to vo výške
upravenej v §3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., o 8 percentuálnych bodov vyššej ako

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, t.j. vo výške 9% ročne z výšky nedoplatku mzdy za príslušný mesiac, a to vždy od 13.
dňa v mesiaci, keďže 12. deň bol výplatným dňom u žalovaného, do zaplatenia.

48. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného na pojednávaní dňa 06.11.2024, ktorou namietal rozpor

úrokov z omeškania prípadne priznaných súdom s dobrými mravmi. Podľa žalovaného z dôvodu dĺžky
trvania tohto konania (15 rokov), ktorú nespôsobil, sú v súčasnosti vyčíslené úroky z omeškania vyššie
ako priznaná istina. Súd v prvom rade poukazuje na okolnosť, že za dĺžku trvania tohto konania
obdobne nezodpovedá ani žalobca. Žalobca ako v konaní slabšia strana, si voči žalovanému uplatnil
mzdové nároky, ktoré žalovaný spochybňoval. Súdu a aj stranám je známe, že na pôvodnom okresnom

súde Bratislava I a v súčasnosti na tunajšom súde prebiehalo niekoľko desiatok konaní, v ktorých boli
predmetom posúdenia obdobné nároky, ako nároky tvoriace predmet tohto konania. Súd s ohľadom na
charakter sporu, keď sa žalobca domáha voči žalovanému zaplatenia časti mzdového nároku, uvádza,
že jeho rozhodnutie má deklaratórny charakter; povinnosť žalovaného zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi
teda trvá od splatnosti príslušnej mzdy (t.j. s ohľadom na priznaný nárok od roku 2011). Žalovanému

nič nebránilo, aby nárok žalobcu počas trvania tohto konania uspokojil, čím by zabránil vzniku úrokov
z omeškania, ktoré predstavujú zákonom predpokladanú sankciu dlžníka za omeškanie so splnením
peňažného dlhu.49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď žalovaný bol v tomto konaní v
prevažujúcej časti úspešný. Žalobca v podaní zo dňa 16.12.2021, ktorým zobral žalobu v časti 1399,92
eura brutto späť uviedol, že ním pôvodne uplatnený nárok presahuje jeho skutočný nárok, pretože

vychádzal z nesprávnych výpočtov. K zastaveniu konania v tejto časti tak nedošlo pre správanie
žalovaného, ale zavinil ho žalobca, preto by súd ohľadne tejto časti mal v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p.
priznať nárok na náhradu trov konania žalovanému. Aj vo vzťahu k zvyšku uplatneného nároku bol
žalovaný pomerne úspešný a súd by mu rovnako mal priznať nárok na pomernú náhradu trov konania.
Pretože však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak strana, ktorej bola uložená povinnosť, nesplní uloženú povinnosť, možno podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.