Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210517
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122210517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C.
XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice - Staré
Mesto, IČO: 47 254 220, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Košice, č. k. 33Odi/9/2022-177 zo dňa 30. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 33Odi/9/2022-177 zo dňa 30. októbra 2023.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému a štátu priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd zrušil oddlženie žalovaného na základe
uznesenia Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31OdK/164/2019, ktorým súd zbavil žalovaného všetkých

záväzkov v rozsahu, v akom neboli uspokojené v konkurze, a aby žalobcovi priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný pri podaní návrhu na oddlženie naplnil zákonné predpoklady
nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. c), f), h) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), keď (i) v návrhu alebo
v prílohe návrhu, alebo na dopyt správcu neuviedol žalovaný dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s

prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu; (ii) v čase podania návrhu žalovaný
nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti musel vedieť
a (iii) zo správania sa žalovaného pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť
svojho veriteľa alebo zvýhodniť iného veriteľa. Zároveň žalobca dôvodil, že zo správania žalovaného
po podaní návrhu nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich
možností a schopností podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR. Žalobca uviedol, že je veriteľom žalovaného.
Pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 5873938588, ktorú žalovaný uzatvoril s právnym predchodcom

žalobcu A. C., D. bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpená na spoločnosť BOSSNUT
INVESTMENTS LIMITED. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.6.2014 uzavretou medzi
BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom a PRO CIVITAS s.r.o. ako postupníkom došlo kďalšiemu postúpeniu pohľadávky. Dňa 9.8.2017 došlo k zlúčeniu PRO CIVITAS s.r.o. so žalobcom a
žalobca sa stal nástupníckou spoločnosťou PRO CIVITAS s.r.o., ktorá zanikla.

4. Žalobca v žalobe tvrdil, že v čase podania návrhu na oddlženie žalovaný nebol platobne neschopný.
Argumentoval, že žalovaný zo svojho príjmu mohol v mesačných sumách 20 - 30 eur uspokojovať
pohľadávku žalobcu a ostatných veriteľov a tým prejaviť úprimnú snahu riešiť svoj dlh a preukázať
svoj poctivý zámer. Žalobca doručil žalovanému pred podaním žaloby výzvu na preukázanie poctivého
zámeru a vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky, no žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobca

mal za to, že žalovaný účelovo podal návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. Pre zistenie príjmu
a majetkových pomerov žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu žalobca
vžalobenavrhol(i)vykonaťdopytnaSociálnupoisťovňu,zktoréhobybolpreukázanýpríjemžalovaného
za obdobie pol roka pred vyhlásením konkurzu, (ii) vykonať dopyt na Úrad geodézie, kartografie
a katastra SR za účelom poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného, (iii) vykonať dopyt na
Policajnýzbor,dopravnýinšpektorátzaúčelomposkytnutiainformácie,čižalovanývlastnilpredpodaním

návrhunavyhláseniekonkurzumotorovévozidloa(iv)naCentrálnyregisterúčtovzaúčelomposkytnutia
informácie o vedení osobných účtov žalovaného.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Dôvodil, že z jej obsahu je zrejmé, že
žalobca nemá vedomosť o žiadnych konkrétnych skutočnostiach, ktoré by mali svedčiť o existencii

nepoctivého zámeru žalovaného. Bez akýchkoľvek podrobných informácií o pomeroch a záväzkoch
žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný nemal byť v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
platobne neschopný a mal byť osobou s príjmom postačujúcim na čiastočnú úhradu pohľadávok. Návrh
žalobcu na zrušenie oddlženia považoval za formulárový, o čom svedčí to, že na Mestskom súde
Košice sa viedlo konanie proti manželke žalovaného E. B. pod sp. zn. 29Odi/6/2021, týkajúce sa

totožného žalobcu, ktorý návrh bol až na pár maličkostí totožný. V konaní proti manželke žalovaného
žalobca vzal žalobu späť pred prvým pojednávaním bez uvedenia dôvodu, čo malo za následok
zastavenie konania. Žalovaný uviedol, že šetrenie majetkových pomerov, ktoré navrhuje vykonať
žalobca, vykonával u žalovaného správca konkurznej podstaty, ktorý zisťuje majetok podliehajúci
konkurzu. Okrem hnuteľných vecí, ktoré sa nepodarilo speňažiť ani v 3. kole ponukového konania,

správca žiaden iný majetok žalovaného nezistil. Hodnota hnuteľného majetku žalovaného bola vyčíslená
na cca 900,- eur a jednalo sa výhradne o zariadenie domácnosti, v ktorej žalovaný žije s manželkou,
a ktorý majetok patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K príjmom za obdobie cca rok
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný dôvodil, že od 1.1.2018 do júla 2018 bol
práceneschopný a poberal zo Sociálnej poisťovne nemocenské vo výške 509,30 eur mesačne, o čom

predložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 1.2.2018. V danom období bola práceneschopná aj
manželka žalovaného a celkový príjem ich spoločnej domácnosti bol cca 800,- eur mesačne. Pokiaľ
to majetková situácia žalovaného a jeho manželky dovoľovala, v rokoch 2011 - 2016 vkladali na účet
v A. C., D. aspoň malé sumy na úhradu dlhov vo výške 20,- eur, 15,- eur, 40,- eur, 50,- eur a niekedy
100,- eur. Popritom boli žalovanému vykonávané zrážky zo mzdy v prospech viacerých veriteľov.

Spoločnosť PRO CIVITAS, s.r.o. ako právny predchodca žalobcu sa vymoženia pohľadávky domáhala
aj návrhom na vykonanie exekúcie, ale Okresný súd Košice - okolie uznesením zo dňa 21.7.2016, sp.
zn. 17Er/2085/2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa 16.11.2017, sp.
zn. 15CoE/176/2017. Žalovaný mal za to, že žalobca svoje tvrdenia o naplnení jednotlivých skutkových

podstát nepoctivého zámeru nepreukázal a nepredložil nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval nepoctivý
zámer žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný bol zadlžený bez ďalšieho nedokazuje, že mal úmysel
priviesť sa do platobnej neschopnosti.

6. Žalobca v ďalšom dôvodil, že zastavenie konania proti manželke žalovaného nemá relevanciu

vo vzťahu k tomuto súdnemu konaniu. Zotrval na tvrdení, že žalovaný v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný, keď disponoval príjmom postačujúcim na to, aby mohol
svoje záväzky aj naďalej čiastočne uspokojovať. Mal za to, že žalovaný tým, že prestal splácať svoje
záväzky, navodil stav platobnej neschopnosti, teda naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti.
K obrane žalovaného, že všetky dopyty týkajúce sa majetkových pomerov vykonal správca v rámci

konkurzného konania uviedol, že správca nevykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia
príjmu žalovaného za obdobie pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Argumentoval, že z uvedeného dôkazu bude zrejmá platobná schopnosť/neschopnosť žalovaného.
Dôvodil, že ak bol žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu riadne zamestnaný, spríjmom postačujúcim na čiastočnú úhradu jeho dlhov, nemal využiť inštitút oddlženia, ale mal prejaviť
úprimnú snahu o vyriešenie svojich dlhov, osloviť veriteľov a dohodnúť sa s nimi na vyriešení a prípadnej
zmene spôsobu úhrad ich pohľadávok.

7. Žalovaný dôvodil, že po uzavretí zmluvy o úvere v roku 2011 pôžičku riadne splácal, kým mu to
jeho majetkové, príjmové a finančné možnosti dovoľovali. Aj následne dlh splácal aspoň v menších
čiastkach, ale už sa dostával so splátkami do omeškania. Pretože nezaplatil viac ako dve splátky, právny
predchodca žalobcu od neho žiadal predčasné splatenie celej istiny úveru s príslušenstvom, čo mu

majetková situácia nedovoľovala uhradiť. Právny predchodca žalobcu A. C., D. následne inicioval proti
žalovanému konanie na Stálom rozhodcovskom súde, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, na podklade
ktorého právny predchodca žalobcu (PRO CIVITAS s.r.o.) podal proti žalovanému návrh na vykonanie
exekúcie. Žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však bola zamietnutá, keď
exekučný súd dospel k záveru o neexistencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný ďalej
uviedol, že s A. C., D. uzavrel dohodu o zrážkach zo mzdy. V prípade, že to výška jeho mzdy umožnila,

bola zrážka vykonaná. Okrem toho poštovou poukážkou a neskôr aj vkladom na účet vkladal na účet
veriteľa aspoň malé sumy na úhradu dlhu, z čoho je zrejmé, že sa snažil svoj dlh splácať v rámci
možností, aké mal. V roku 2018, ktorý predchádzal podaniu návrhu na oddlženie, bola manželka
žalovanéhopráceneschopnáajedinýmpríjmomichspoločnejdomácnostibolpríjemžalovaného,pričom
žalovaný bol od 1.1.2018 do júla 2018 nezamestnaný.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že uznesením Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 31OdK/164/2019 zo dňa 16.4.2019 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného a
žalovaný bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom
nebudú uspokojené v konkurze. Zo Zmluvy o úvere zo dňa 15.4.2011 súd prvej inštancie zistil, že bola

uzavretá medzi A. C., D. ako veriteľom, manželkou žalovaného E. B. ako dlžníkom a žalovaným ako
spoludlžníkom, pričom na základe tejto zmluvy poskytol veriteľ dlžníkom úver vo výške 17.000,- eur.
Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1/2014 zo dňa 5.6.2014 uzavretou medzi A. C., D. ako postupcom
a spoločnosťou BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupníkom došlo k postúpeniu úverovej
pohľadávky proti žalovanému na postupníka. Následne Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2/2014 zo

dňa 20.6.2014 uzavretou medzi BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom a PRO CIVITAS
s.r.o. ako postupníkom bola postúpená úverová pohľadávka proti žalovanému na PRO CIVITAS s.r.o.,
ktorej právnym nástupcom sa v dôsledku zlúčenia spoločností stal žalobca.

9. Zo zoznamu veriteľov v konkurznom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn.

31OdK/164/2019 súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol jedným z 15-tich veriteľov žalovaného. Zo
zoznamu aktuálneho majetku žalovaného a zo zoznamu majetku väčšej hodnoty žalovaného súdu
prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný nevlastní žiadne pozemky, stavby, byty alebo nebytové priestory,
hnuteľné veci, cenné papiere, peňažné pohľadávky a ani iné majetkové hodnoty. Z konkurzného spisu
sp. zn. 31OdK/164/2019 ďalej súd prvej inštancie zistil, že (i) návrh na vyhlásenie konkurzu žalovaného

bol súdu doručený dňa 8.4.2019 spolu s prílohami a že (ii) zo životopisu dlžníka vyplýva, že v rokoch
2002 - 2017 pracoval v KONŠTRUKTA, spol. s r.o. ako strojník, zvárač a vodič, od 1.1.2018 do 30.6.2018
bol vedený v evidencii nezamestnaných a od 1.7.2018 pracuje v U. S. Steel Košice, s.r.o. ako bagrista.

10. Z lustrácie vykonanej Úradom geodézie, kartografie a katastra SR súd prvej inštancie zistil, že

žalovanýniejevlastníkomnehnuteľností(vrokoch2014-2022nebolivdatabázeinformačnéhosystému
katastra nehnuteľností nájdené žiadne záznamy). Z lustrácie v evidencii motorových vozidiel vykonanej
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Košice - okolie, Okresným dopravným inšpektorátom bolo
zistené, že žalovaný nie je evidovaný ako vlastník a ani ako držiteľ motorového vozidla. Lustráciou v
bankách bolo zistené, že žalovaný má vedený účet v F. F., D., na ktorom je účtovný zostatok 7,99 eur.

Podľa správy F. F., D. bol zostatok na účte žalovaného v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
na majetok žalovaného (t. j. ku dňu 8.4.2019) vo výške 7,20 eur. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni súd
prvej inštancie zistil, že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu pracoval v U. S. Steel
Košice, s.r.o. a jeho vymeriavací základ bol 1.181,81 eur. Od 19.3.2019 pracoval v KONŠTRUKTA, spol.
s r.o. a za 04/2019 bol jeho mzdový vymeriavací základ 140,- eur.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 166f ods. 1; 166g ods. 1; 166g ods. 2 písm. c), e),
f), h); 166g ods. 5; 3 ods. 2 ZKR, ktoré upravujú zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, poctivý zámera vymedzenie pojmu úpadok a tiež podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o doplnení
niektorých zákonov, ktorý upravuje postúpenie úverovej pohľadávky bankou na inú osobu.

12. Súd prvej inštancie poukázal, že žalobca v konaní svoju pochybnosť o poctivom zámere žalovaného
ako dlžníka pri oddlžení odôvodňoval tým, že žalovaný nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh, že
nebol v čase podania návrhu platobne neschopný, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa a že sa
úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako jeden z veriteľov žalovaného, ktorý bol dotknutý
oddlžením žalovaného, je oprávnený na podanie návrhu za zrušenie oddlženia a že žalobu podal v
zákonom stanovenej lehote v zmysle ust. § 166f ZKR.

14. V priebehu konania bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že žalovaný mal v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu pravidelný príjem, keďže bol zamestnaný v U. S. Steel Košice, s.r.o.,

čo vyplýva zo správy Sociálnej poisťovne. Poukázal, že žalovaný predložil kópie dokladov, z ktorých
je zrejmé, že poštovou poukážkou, prípadne vkladom na účet v A. C., D. vkladal aspoň malé sumy na
úhradu dlhu vo výške 20,- eur, 15,- eur, 40,- eur, 50,- eur, niekedy aj 100,- eur. To však podľa súdu
prvej inštancie neumožňuje stotožniť sa so žalobcom, že žalovaný nebol platobne neschopný. Súd prvej
inštancie dôvodil, že s poukazom na definíciu platobnej neschopnosti fyzickej osoby obsiahnutú v § 3

ods. 1 ZKR nie je vylúčené, že žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný
záväzok voči inému veriteľovi. Platobnú neschopnosť žalovaného naopak potvrdzuje skutočnosť, že
mal dlhy po splatnosti voči 15-tim veriteľom. Výklad pojmu „nie je schopný plniť“ možno podľa súdu
prvej inštancie chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia,
ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v určenej lehote splatnosti, aj keby chcel. Vzhľadom na vyššie

uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný zjavne svoje dlhy schopný plniť nebol. Zároveň
dodal, že zo žiadnych skutkových tvrdení žalobcu nemožno vyvodiť záver, že žalovaný mal snahu
poškodiť žalobcu ako svojho veriteľa. Argumentoval, že žalobca neuviedol, aká bola výška záväzku
žalovaného voči žalobcovi (aktuálny stav nesplateného úveru), preto nebolo možné overiť jeho tvrdenie,
že príjem žalovaného postačoval na úhradu záväzkov žalovaného voči veriteľom. Naopak, žalovaný

podľa súdu prvej inštancie preukázal, že vynaložil snahu splácať svoj záväzok voči žalobcovi, mal
zamestnanie, splácal aspoň malé sumy žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi).

15. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že poctivý zámer dlžníka súd skúma v rovine správania sa
dlžníka po podaní návrhu na konkurz a oddlženie. Správanie posudzuje v rovine ekonomickej, osobných

pomerov, podľa súčinnosti poskytnutej v oddlžovacom konaní. Súd zvažuje celkové správanie sa dlžníka
pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní, pričom skúma naplnenie konkrétnej skutkovej
podstaty § 166g ods. 2 ZKR. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer žalovaného. Žalobca nepreukázal, že by zo správania sa žalovaného vyplývalo, že po podaní

návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a možností.
Rovnako nebolo preukázané ani to, že by veriteľom, resp. správcovi neposkytoval potrebnú súčinnosť.
Žalovaný síce bol zamestnaný, no nebolo preukázané, že by mal získať dar, alebo výhru, z ktorých
by mohol uspokojiť veriteľov. Záväzky žalovaného nevznikli tesne pred podaním návrhu na vyhlásenie
konkurzu, bol zadlžený dlhodobo. Žalobca nepreukázal, že by sa žalovaný priviedol do stavu platobnej

neschopnosti úmyselne a správal sa pred a po vyhlásení konkurzu tak, že by spĺňal podmienky na
zrušenie oddlženia. Preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu
zákonných dôvodov na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, keď neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne skutkových tvrdení uvedených v žalobe, preto žalobu zamietol.

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1, 262 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý mal
vkonaníplnýúspech,priznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Dodal,žežalobcavkonaní
navrhol vykonať dôkaz (dopyt na banku, v ktorej mal žalobca vedený osobný účet), súd označený dôkaz
vykonal a banka si za poskytnutie správy o účte žalovaného vyúčtovala 24,- eur podľa § 92 ods. 10

v spojení s § 91 ods. 4 písm. a) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o doplnení niektorých zákonov,
preto žalobcovi uložil nahradiť aj trovy štátu.17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a ak by neboli
splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP),

a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h) CSP).

18. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne skutočností uvedených v žalobe a v konaní nepreukázal, že by došlo k
nepoctivému zámeru žalovaného. Dôvodil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný

bol riadne zamestnaný a dosahoval pravidelný nemalý príjem. Vymeriavací základ mal cca okolo
1.181,81 eur, z ktorého mohol aj naďalej čiastočnými úhradami uspokojovať svojich veriteľov tak, ako
doposiaľ. Žalovaný si však podľa žalobcu zvolil „ľahšiu“ cestu a zneužil inštitút oddlženia, ktorý je
určený tým dlžníkom, ktorí sa objektívne bez svojej viny ocitnú v nepriaznivej životnej i majetkovej
situácii (sú práceneschopní, nezamestnaní, so zdravotnými komplikáciami a pod.), ktorá im nedovoľuje

ani čiastočné úhrady ich dlhov. Žalovaný nebol v takej objektívnej situácii, ktorá by mu nedovoľovala
čiastočne uhrádzať svoj dlh. Žalovaný uviedol, že čiastočné úhrady vo vzťahu k žalobcovi uskutočnil
žalovaný pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, no neoznačil žiadne okolnosti,
na základe ktorých by sa mu po uvedených čiastočných úhradách tak zmenila životná a majetková
situácia, ktorá by mu už nedovoľovala ďalšie a pokračujúce čiastočné úhrady. Žalobca mal za to, že

žalovaný zneužil inštitút oddlženia, aby sa zbavil svojich dlhov. Dôvodil tiež, že žalovaný neprejavil vo
vzťahu k nemu žiadnu úprimnú snahu o vyriešenie jeho dlhu, neoslovil ho, nereagoval na výzvu, ktorú
žalovanému zaslal, pričom žalobca bol ochotný sa dohodnúť na zmene spôsobu úhrad a výške úhrad
tak, aby to vyhovovalo žalovanému. Preto žalobca považoval za zrejmé, že žalovaný nekonal s poctivým
zámerom tak, ako to má na mysli ust. § 166g ods. 1 ZKR.

19. Súdu prvej inštancie žalobca vytýkal, že podrobne neskúmal poctivý zámer žalovaného a jeho
platobnú schopnosť, ale len stroho konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu. Žalobca však
zastával názor, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom preukázania svojho poctivého
zámeru. Žalobca (správne má byť žalovaný – pozn. odvolacieho súdu) výdavky na domácnosť a záväzky

uhrádzal spoločne s manželkou, ktorá tiež poberala dávky, z ktorých mohli spoločne uspokojiť výdavky
domácnosti a z príjmu žalovaného uhrádzať dlhy a ešte by im určitá suma ostala. Zároveň mal žalovaný
podľa žalobcu prejaviť úprimnú snahu o vyriešenie svojich dlhov a osloviť veriteľov za účelom zníženia
sumy úhrad a dohodnúť si iný spôsob úhrady, čo však nespravil, nakoľko riešiť svoje dlhy nechcel, i keď
mu to jeho majetková situácia dovoľovala.

20. Ďalej žalobca argumentoval, že žalovaný nebol platobne neschopný, nakoľko i keď mohol formálne
splniť podmienky platobnej neschopnosti v zmysle ust. § 3 ods. 2 ZKR, tak na splnenie týchto podmienok
sa súd nemôže pozerať len čisto z formálneho hľadiska, lebo splnenie týchto podmienok môže sám
dlžník privodiť tým, že prestane splácať svoje dlhy, aby naplnil zákonom požadovanú dobu omeškania.

Dôvodil, že žalovaný s manželkou pri uzatvorení zmluvy o úvere na sumu vo výške 17.000,- eur už
vedeli, že tento úver nebudú môcť splácať, nakoľko si boli vedomí svojich možností. Napriek tomu však
úver vzali, peňažné prostriedky minuli a nevrátili veriteľovi ani tretinu istiny. Žalovaný s manželkou ihneď
na začiatku nesplácali ani dohodnutú mesačnú splátku, už druhý mesiac boli v omeškaní, teda je zrejmé,
že úmyselne vzali úver a tento prestali splácať, aby sa dostali do omeškania a sami seba privodili do

formálneho stavu platobnej neschopnosti. Zároveň žalobca dodal, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
bol žalovaný s manželkou vlastníkom rodinného domu, ktorý už žalovaný v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu nevlastnil, preto vyvstáva otázka, kde sú prostriedky z tohto rodinného domu, ktorý
bolpravdepodobnepredaný,pričomznadobudnutýchprostriedkovžalovanýneposkytolžiadnusumuna
úhradu jeho dlhov. Aj uvedené podľa žalobcu svedčí o nepoctivom zámere žalovaného. S poukazom na

uvedené mal žalobca za to, že žalovaný nebol v čase pred podaním návrhu a v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu platobne neschopný a mohol čiastočne uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov,
vrátane žalobcu.21. Žalobca dôvodil, že z vykonaného dopytu zo Sociálnej poisťovne vyplynul riadny a nemalý príjem
žalovaného, ktorý dosahoval pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalovaný
z uvedeného príjmu mohol naďalej uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov. Považoval za nevyhnutné

vziať zreteľ na to, na aký účel si žalovaný bral toľko pôžičiek a úverov, teda či sa sám nepriviedol
k formálnemu naplneniu platobnej neschopnosti. Žalobca tvrdil, že vykonaným dokazovaním, a to
lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo preukázané, že žalovaný bol riadne zamestnaný s pravidelným
nemalým príjmom postačujúcim na postupnú čiastočnú úhradu dlhov. Poukázal na závery rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/570/2016 v súvislosti s účelom oddlženia, že ,,Pri rozhodovaní o

oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na
strane dlžníka – fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti
konajúci súd nezhostí rešpektujúc požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov, potom
buď poškodí dlžníka tým, že mu oddlženie nepovolí, prípadne mu na účel skúšobného obdobia uloží
neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým, že vytvorí predpoklady na nevymáhateľnosť ich riadne
prihlásených a zistených pohľadávok, a to bez relevantných dôvodov.“ Dôvodil, že dlžníka, ktorý sám

svojím rozhodnutím prestane splácať svoje záväzky napriek tomu, že sa mu nezmenili okolnosti a
disponuje peňažnými prostriedkami na ich úhradu, nemožno označiť za dlžníka s poctivým zámerom.

22. Žalobca uzavrel, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a dospel k nesprávnym
skutkovým aj právnym záverom, a že odvolaním napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené,

nakoľko súd sa nezaoberal všetkými nastolenými tvrdeniami a argumentami žalobcu, čím porušil jeho
právo na spravodlivý súdny proces.

23. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny. Poukázal, že žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie nepovažuje za dostatočne

odôvodnené z dôvodu, že súd sa nezaoberal všetkými nastolenými tvrdeniami. K uvedenému žalovaný
argumentoval, že relevancia kvality odôvodnenia je konzistentne zvýrazňovaná aj v judikatúre ESĽP,
ktorý však v práve na riadne odôvodnenie rozsudku nevidí absolútne právo strany sporu na odpoveď na
úplne každý jej argument, ale vyžaduje špecifickú odpoveď na argumenty, na odpovediach, na ktorých
je rozhodnutie postavené.

24. Žalovaný uviedol, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie v rozsahu zisťovania majetkových
pomerov žalovaného prostredníctvom viacerých inštitúcií. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaný pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a ani následne nevlastnil nehnuteľný majetok ani
hnuteľný majetok vyššej hodnoty. Na základe uvedeného nemožno tvrdiť, že disponoval dostatočnými

prostriedkami na úhradu dlhov. Rovnako tak aj konkurzné konanie vedené na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 31OdK/164/2019 bolo zastavené z dôvodu, že samotná konkurzná podstata, by
nepostačovala ani na úhradu nákladov konkurzu. Obdobne bolo preukázané, že v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu mal dlhy voči 15-tim veriteľom, a teda bol dlhodobo zadlžený. Žalovaný dôvodil,
že žalobca nepodložil svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi a v žalobe aj odvolaní sa obmedzil len na

konštatovanie, že žalovaný nebol platobne neschopný a pri oddlžení nemal poctivý zámer, ktoré tvrdenia
ale neverifikoval.

25. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný mal už pri uzatvorení zmluvy o úvere vedomosť, že úver nebude
vedieť splácať, žalovaný dôvodil, že zodpovedné poskytovanie úverov predpokladá, že veritelia by mali

byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Tvrdil, že spolu s manželkou sa
ocitlivoveľminepriaznivejfinančnejsituáciivčase,keďzmluvuuzavreli.Odmietolale,žezmluvuoúvere
uzavreli v úmysle obohatiť sa, ale sledovali ňou zabezpečenie základných potrieb, aby ich deti mohli
dokončiť školu a aby sa mohli domov vrátiť do tepla a sucha. Poukázal, že dlh sa snažil od počiatku
splácať, aj keď nemal prostriedky na pokrytie celej splátky. Argumentoval, že ak by uzatváral zmluvu

o úvere s vedomím, že dlh nikdy nevráti, neuhradil by na splátkach nič. Výzvu žalobcu z roku 2021
žalovanývnímalakoformunátlakuscieľomzaplatiťzáväzok,odktoréhoboloddlžený,aktorýbolnavyše
aj premlčaný. Zdôraznil, že všetky pôžičky a úvery čerpal na zabezpečenie základných potrieb svojich
a svojej rodiny.

26. Žalovaný uzavrel, že v období podania návrhu na vyhlásenie konkurzu sa nevyhýbal zamestnaniu
a mal príjem, no nakoľko žalobca neuviedol výšku pohľadávky, nebolo možné posúdiť, či tento príjem
postačoval na úhradu dlhov. Dodal, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sa dlhy snažil
splatiť aspoň čiastočne, a že poskytol požadovanú súčinnosť správcovi. Argumentoval, že povinnosťveriteľapreukázaťnepoctivýzámerdlžníkaznamená,žedotknutýveriteľmusíuviesťkonkrétnetvrdenia,
prečo má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer a súčasne musí tieto tvrdenia podporiť
dôkazmi. Z vykonaného dokazovania ale podľa žalovaného nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by

tvrdenia žalovaného, čo i len čiastočne preukazovali.

27. V odvolacej replike a odvolacej duplike strany sporu zotrvali na svojich dovtedajších tvrdeniach.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

29. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

30. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces; či sa v procesnom postupe súdu prvej inštancie
vyskytli pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval súd prvej inštancie
príslušné právne predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

32. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvejinštancie,sktorýmsaodvolacísúdstotožňujeaodkazujenaneho(§387ods.2CSP).Nadoplnenie
azdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutia,kodvolaniužalobcuakpodstatnýmtvrdeniamstrán
sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

33. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor, a že rozhodnutie súdu
prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd
prisvedčil tvrdeniu žalobcu o nedostatočnom odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd zhodnotil, že súd
prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre
zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.

34. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd udáva, že odvolanie
žalobcu je vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu obsahovo prázdne, keď z neho nevyplýva, aké
pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, vzhliadol žalobca v procesnom postupe súdu prvej inštancie.

35. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP odvolací súd udáva:

36. Poctivý zámer dlžníka súd neskúma pred vyhlásením konkurzu a rozhodnutím o oddlžení,
ale zákonodarca umožnil veriteľom dlžníka, ktorí oddlžením dlžníka boli dotknutí, domáhať sa
zrušenia oddlženia dlžníka pre nepoctivý zámer v samostatnom sporovom konaní. Dôkazné bremeno

o nepoctivom zámere dlžníka nesie žalobca, ktorý musí tvrdiť a preukázať konkrétne správanie
dlžníka, z ktorého možno usudzovať jeho nepoctivý zámer. Poctivý zámer dlžníka je v ust. § 166g
vymedzený pozitívne aj negatívne, pričom obe vymedzenia sú v zásade postavené na demonštratívnych
enumeráciách prípadov, kedy dlžník poctivý zámer má, resp. kedy ho nemá, pričom časový moment,ku ktorému súd vyhodnocuje správanie sa dlžníka, je pre jednotlivé okruhy znakov správania sa rôzny.
Ustanovenia o poctivom zámere nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky,
ale osobitne zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu, a to v rovine

ekonomickej, v rovine osobných pomerov dlžníka (s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné
skúsenosti) a v rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní.

37. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu zamestnaný v U. S. Steel Košice, s.r.o. a mal pravidelný príjem. Súd prvej inštancie za

účelom ozrejmenia výšky príjmu žalovaného vykonal lustráciu v Sociálnej poisťovni, v rámci ktorej bolo
zistené, že vymeriavací základ (označuje sumu, z ktorej sa vypočíta výška zdravotného a sociálneho
poistenia a je spravidla rovnaký ako hrubá mzda) žalovaného predstavoval v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu (04/2018) sumu 1.181,81 eur, z ktorej platby na poistné predstavovali 111,07
eur. Vymeriavací základ za 11/2018 predstavoval sumu 126,- eur, za 12/2018 sumu 108,- eur.
Žalobca s prihliadnutím na výšku vymeriavacieho základu žalovaného vyjadril pochybnosť o tom, že

žalovaný nemal dostatok prostriedkov na úhradu svojich záväzkov, z čoho následne vyvodil záver, že
žalovaný nebol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, a teda žalobca
tvrdil existenciu nepoctivého zámeru žalovaného ako dlžníka podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.
Žalobca s poukazom na vyššie uvedené argumentoval, že nebol daný dôvod, aby žalovaný neuhrádzal
pohľadávku voči nemu aspoň čiastočne, i keď len v splátkach vo výške 20 – 30 eur mesačne, pričom

súd prvej inštancie nepovažoval tieto tvrdenia žalobcu za preukázané.

38. Platobná neschopnosť fyzickej osoby je definovaná v ustanovení § 3 ods. 2 vete tretej ZKR. V zmysle
tohto ustanovenia za platobne neschopnú je možné považovať fyzickú osobu, ktorá nie je schopná plniť
180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že žalovaný platobne
neschopný nebol. Proti žalovanému bolo v čase vyhlásenia konkurzu vedené exekučné konanie (nútený
výkon rozhodnutia indikuje neschopnosť dlžníka uhrádzať splatné záväzky, preto aj ZKR označuje ako
jednu z hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu podľa štvrtej časti ZKR vedenie aspoň

jedného exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania /§ 166 ods. 3 ZKR/). Zároveň ako
správne poukázal súd prvej inštancie, zo zoznamu veriteľov vyplynulo, že žalovaný mal 15-tich veriteľov,
pričom odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že 13-ti z nich boli banky alebo nebankové inštitúcie
poskytujúce spotrebiteľské úvery. V čase vyhlásenia konkurzu žalovaný nevlastnil nehnuteľný majetok
ani hnuteľný majetok väčšej hodnoty. Konkurz vyhlásený na majetok žalovaného bol navyše na základe

oznámenia správcu ukončený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryla náklady konkurzu (§ 167v
ZKV).

40. Na to, aby žalobca preukázal, že žalovaný bol platobne schopný, musel by tvrdiť a súčasne
preukázať dostatok prostriedkov na strane žalovaného na úhradu všetkých jeho záväzkov. Všeobecné

konštatovanie, že vymeriavací základ žalovaného postačuje na úhradu jeho záväzkov voči žalobcovi vo
výške 20 – 30 eur mesačne nepostačuje pre záver o platobnej schopnosti žalovaného, keďže podstatné
je,čibolžalovanýzosvojhopríjmuamajetkuschopnývčasesplatnostipriebežneuhrádzaťsvojesplatné
záväzky voči všetkým svojim 15-tim veriteľom, nakoľko nemožno posudzovať žalobcu ako jedného z 15-
tich veriteľov dlžníka (žalovaného) izolovane od ostatných veriteľov. Schopnosť splácať záväzky musí

byť posudzovaná vždy individuálne, s prihliadnutím na pomery žalovaného, jeho výdavky, avšak zároveň
aj s prihliadnutím na množstvo veriteľov dlžníka a výšku jeho záväzkov.

41. Z tvrdení žalobcu je zjavné, že posudzoval záväzky žalovaného len zo subjektívneho hľadiska vo
vzťahu k nemu samotnému ako veriteľovi žalovaného, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný mal aj

ďalšie záväzky voči iným veriteľom a preukázateľne bola vedená exekúcia v prospech ďalšieho veriteľa.

42. Ďalej odvolací súd udáva, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani to, že by žalovaný
neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide
o dôležitú informáciu (§ 166g ods. 2 písm. c) ZKR), pričom žalobca toto svoje tvrdenie nepodoprel

žiadnym dôkazom. Rovnako nebolo žalobcom preukázané, že žalovaný mal snahu poškodiť svojho
veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR), keď z vykonaných dôkazov nemožno vyvodiť záver o pravdivosti
tvrdenia žalobcu, že žalovaný pri uzavretí zmluvy o úvere s právnym predchodcom žalobcu postupovalúčelovo v snahe umelo vytvoriť stav svojej platobnej neschopnosti, a že žalovaný mal v čase uzavretia
zmluvy o úvere v úmysle poskytnutý úver nesplácať.

43. K tvrdeniu žalobcu, že zo správania žalovaného nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu
riešiť svoj dlh v rámci svojich schopností a možností (§ 166g ods. 1 ZKR) odvolací súd udáva, že
pohľadávka žalobcu nie je nedotknutou pohľadávkou podľa § 166c ZKR, ale je pohľadávkou podľa §
166a ZKR, t. j. pohľadávkou, ktorá sa uspokojuje konkurzom. Preto nie je daný dôvod požadovať od
žalovaného, aby po procese oddlženia naďalej uspokojoval žalobcu v zmysle jeho výzvy z roku 2021

(príp. ďalších veriteľov nemajúcich oddlžením nedotknuté pohľadávky). Iná by bola situácia, ak by bolo
preukázané, že žalovaný nadobudol na základe dedenia, darovaním alebo výhrou nie nepatrný majetok,
v konkrétnych okolnostiach tejto veci však uvedené zistené nebolo.

44. V zmysle § 166f ods. 1 ZKR bolo na žalobcovi, aby preukázal existenciu zákonných dôvodov na
zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca

v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Skutkové tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe boli
všeobecného charakteru (na čo správne poukázal žalovaný vo vyjadrení k žalobe), keď žalobca síce
tvrdil, že žalovaný nebol platobne neschopný, no neuviedol bližšie okolnosti, na základe ktorých dospel
k tomuto záveru a súdu navrhol pre zistenie majetkových pomerov vykonať niekoľko lustrácií, čo
nepochybne svedčí o tom, že žalobu podal bez znalostí o majetkových pomeroch žalovaného, ktoré by

čo i len nasvedčovali jeho platobnej schopnosti.

45. K tvrdeniu žalobcu obsiahnutého v žalobe, že žalovaný nemal využiť inštitút oddlženia, ale mal využiť
formu splátkového kalendára a tým preukázať svoj poctivý zámer odvolací súd udáva, že voľba medzi
týmito spôsobmi riešenia platobnej neschopnosti dlžníka prináleží výlučne dlžníkovi, pričom je potrebné

zohľadniť, že splátkový kalendár je určený najmä pre dlžníkov, ktorí majú ešte dostatok majetku a určité
príjmy.

46. Záverom odvolací súd ešte dodáva, že ak je dlžník zamestnaný a využije inštitút oddlženia miesto
toho, aby svoje záväzky plnil, toto konanie samo osebe nie je dôkazom nepoctivého zámeru. Samotná

existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného ešte neznamená, že tento spĺňa podmienku
platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu a pohľadávok ostatných veriteľov a
existenciu majetku žalovaného.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery,
preto nepovažoval odvolací súd za naplnené ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.
Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných
dôvodov na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 2 písm. c), f), h) ZKR a ani to, že
zo správania žalovaného po podaní návrhu nemožno usudzovať, že žalovaný vynaložil úprimnú snahu

riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a možností.

48.Odvolacísúdpretopodľa§387ods.1CSPpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny.
Rovnako potvrdil aj výroky rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako správne.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému, priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,

na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolorozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).