Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 21, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123241109
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlasta Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123241109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a členov senátu

JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D., proti žalovanému: APN s. r. o., so sídlom Klinčeková 2569/2, 945
01 Komárno, IČO: 47 938 781, právne zastúpený JUDr. Líviou Kňažíkovou, advokátkou, so sídlom M. R.
Štefánika 6, 945 01 Komárno, o zaplatenie sumy 1 022,44 eura s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe
žalovaného o zaplatenie 191,80 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
7Cpr/3/2023 – 112 zo dňa 22. 05. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 7Cpr/3/2023 – 112 zo dňa 22. 05. 2024 p o t

v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo
výške 1 022,44 eura s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 86,02 eura od 01. 10. 2022
do zaplatenia, 6,25 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 11. 2022 do zaplatenia, 7,00 % ročne zo sumy
116 eur od 01. 12. 2022 do zaplatenia, 7,50 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 01. 2023 do zaplatenia,
7,50 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 02. 2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 116 eur od 01.

03. 2023 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 04. 2023 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo
sumy 48,62 eura od 01. 05. 2023 do zaplatenia 8,50 % ročne zo sumy 191,80 eura od 01. 05. 2023
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), vzájomnú žalobu žalovaného o
zaplatenie sumy 191,80 eura zamietol (II. výrok) a žalobkyni súd v konaní o náhradu mzdy vo výške 1
022,44 eura a v konaní o vzájomnej žalobe o zaplatenie 191,80 eura priznal voči žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 120 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 131 ods. 3, § 182 ods. 1,
§ 186, § 191 ods. 1, ods. 2, ods. 3, príloha č. 1 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 147 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V konaní mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobkyňa
ako zamestnankyňa uzatvorili dňa 04. 08. 2022 pracovnú zmluvu so začiatkom pracovného pomeru dňa
09. 08. 2022 na pozíciu predavačka, s miestom výkonu práce Nové Zámky s tým, že pracovný pomer

bol dohodnutý na dobu určitú, do 31. 12. 2022 so skúšobnou dobou 3 mesiace. Dojednaná bola hrubá
mzda vo výške 646 eur s termínom výplaty do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Ďalej
bolo preukázané, že dňa 09. 08. 2022 uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej
žalobkyňa ako zamestnankyňa preberá hmotnú zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách,ktoré prevzala podľa inventárneho zoznamu vyhotoveného v deň podpísania dohody - tovar skladom v
obchode-vpredajniA.E.-F.B.(suvedenímkonkrétnejadresyprevádzky).Dohodouozmenepracovnej
zmluvy zo dňa 29. 12. 2022 bola dohodnutá hrubá mesačná mzda na sumu 700 eur a pracovný pomer

sa predĺžil na jeden rok, t. j. bol dojednaný na dobu určitú do 31. 12. 2023, pričom dňa 17. 03. 2023
bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 13. 03. 2023. Mailom zo dňa 09. 03.
2023 oboznámil zamestnávateľ žalobkyňu o konaní inventúry dňa 13. 03. 2023. Žalobkyňa sa inventúry
nezúčastnila.

3. Inšpektorát práce Nitra v odpovedi na podanie žalobkyni listom zo dňa 31. 07. 2023 oznámil, že
kontrolou dodržiavania pracovnoprávnych predpisov bolo zistené, že v jej pracovnej zmluve absentuje
podstatná náležitosť, a to stručná charakteristika druhu práce. Zamestnávateľ v pracovnej zmluve
neuviedol ďalšie pracovné podmienky, ktoré je povinný uviesť, a to výmeru dovolenky a výpovednú
dobu a nesplnil povinnosť vyhotoviť do jedného mesiaca od vzniku pracovného pomeru oznámenie
obsahujúce pracovné podmienky ustanovené v § 43 ods. 2. V oblasti skončenia pracovného pomeru

nepreukázal splnenie povinnosti doručenia písomností týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru
(potvrdenia o zamestnaní). V oblasti odmeňovania bolo zistené, že zamestnávateľ nepriradil jej
pracovnému miestu predavačka s hmotnou zodpovednosťou, ktorá samostatne obsluhuje zákazníkov
a účtuje tovar na registračnej pokladni, stupeň náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti práce, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v rámci dohodnutého druhu práce, t. j.

minimálne v sume nároku pre druhý stupeň náročnosti práce. V súvislosti so zrážkou zo mzdy bolo
konštatované, že zamestnávateľ vykonal zrážku bez písomnej dohody so žalobkyňou, čím porušil §
131 ods. 3 a § 118 ods. 1 Zákonníka práce. Z dôvodu nepreukázania vydávania výplatných pások za
celé obdobie trvania pracovného pomeru bolo skonštatované porušenie § 130 ods. 5 Zákonníka práce.
V oblasti stravovania bolo zistené porušenie § 152 ods. 1 v nadväznosti na § 152 ods. 2 Zákonníka

práce. Inšpektorát práce Nitra rozhodnutím č. 555/23/práv. zo dňa 24. 10. 2023 uložil žalovanému
pokutu 1 500 eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 120 ods. 1 Zákonníka práce tým, že ako
zamestnávateľ neposkytol zamestnancom - žalobkyni a C. D. mzdu najmenej v sume minimálneho
mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta - pre 2. stupeň
náročnosti práce, keďže zamestnávateľ poskytoval zamestnancom mzdu v sume, ktorá nezodpovedala

druhémustupňunáročnostipráce,aniimneposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdou
a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému
miestu. Správny orgán konštatoval, že pracovné činnosti zamestnancov jednoznačne nezodpovedajú
pomocným, prípravným alebo manipulačným prácam podľa presným postupov a pokynov, a teda
pracovná pozícia zamestnanca spadá minimálne do 2. stupňa náročnosti. Práca zamestnancov si už

vyžadovala mieru samostatnosti, preto mal byť ich pracovnému miestu priradený minimálne druhý
stupeň náročnosti práce. Pri výkone uvedenej činnosti dochádza aj k práci s peniazmi a k hmotnej
zodpovednosti, a teda k určitej miere samostatnosti. Správny orgán uviedol, že neuvádza konkrétnu
sumu, ktorá má byť zamestnancom doplatená, tento výpočet je na zamestnávateľovi a zadeklarovanie
konkrétnej sumy nedoplatku by nahradilo rozhodnutie súdu.

4. V prejednávanej veci žalobkyňa nárok odvodzovala od nevyplatenej mzdy v zmysle príslušného
platového stupňa a od nezákonne vykonanej zrážky vyplývajúcej zo zodpovednosti za schodok. Medzi
stranami nebol sporný vznik pracovného pomeru, jeho zmena a ukončenie. Nebolo sporné, že v
pracovnej zmluve bola dojednaná mzda zodpovedajúca minimálnym mzdovým nárokom určeným pre

prvý stupeň náročnosti práce a takáto mzda bola zamestnankyni aj vyplácaná. Sporné bolo, či mala byť
žalobkyňa ako zamestnankyňa odmeňovaná mzdou zodpovedajúcou prvému alebo druhému stupňu
náročnosti v zmysle § 120 Zákonníka práce.

5. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že minimálne mzdové nároky sa uplatňujú len vo

vzťahu k zamestnancom, ktorých odmeňovanie za prácu upravuje Zákonník práce v prípade, ak
súčasne ich odmeňovanie nie je dohodnuté v kolektívnej zmluve, pričom v danom spore nebolo zistené
uzatvorenie kolektívnej zmluvy, ktorej súčasťou je dohoda o odmeňovaní zamestnancov. Charakteristiky
stupňov náročnosti pracovných miest sú obsiahnuté v prílohe č. 1 k Zákonníku práce a slovne sa
nimi popisuje hierarchia stupňujúcej sa náročnosti prác, ktorých výkon sa predpokladá v príslušnom

stupni. Charakteristiky slúžia ako nástroj na kvalitatívne rozlíšenie prác podľa kritérií zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti práce. Zamestnávateľ je povinný porovnať náročnosť vykonávaných
prác s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest a na základe tohto porovnania priradiťpracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti. Pracovným miestom zamestnanca sa rozumie súhrn
pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy.

6. K určeniu stupňa náročnosti práce na základe povahy pracovných činností zamestnanca Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Asan/12/2019m zo dňa 24. 03. 2021 uviedol, že zamestnávateľ, u
ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi
poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti
práce príslušného pracovného miesta. Určenie stupňa náročnosti práce sa odvodzuje od povahy

pracovných činností zamestnanca, pričom zamestnávateľ je povinný priradiť každému pracovnému
miestu stupeň podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v
rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve a nie od dosiahnutého vzdelania či existencie
hmotnoprávnej zodpovednosti zamestnanca. Prvý stupeň náročnosti práce zodpovedá pracovným
činnostiam, pri ktorých zamestnanec vykonáva manuálne práce podľa jednoduchých a opakujúcich
sa postupov alebo pokynov, zväčša pod stálym dozorom, pričom v zásade samotný zamestnanec

nebude niesť žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka, dokladač
tovaru, umývač riadu).

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie pracovné miesto žalobkyne opodstatnene zodpovedalo druhému
stupňu náročnosti práce, pretože sa nemôže jednať o výkon činnosti, ktorá je pomocnou, prípravnou

alebo manipulačnou prácou podľa presných postupov a pokynov. Pracovným miestom zamestnanca sa
rozumie súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy. V súdenom
prípade však charakter pracovných činností žalobkyne ako zamestnanca nie je možné z pracovnej
zmluvy zistiť, keďže táto neobsahuje žiadnu, ani stručnú charakteristiku druhu práce, na ktorú sa
zamestnanec prijíma rozpore s § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, čo aj žalovanému vytkol

inšpektorát práce pri výkone kontroly. Žalovaný sa v rámci procesnej obrany snažil vykresliť pracovnú
náplň žalovanej ako jednoduché práce simplexného charakteru, redukované výlučne len na základné
manuálne činnosti, dokladanie, resp. vykladanie tovaru na poličky podľa pokynov zamestnávateľa, bez
vykonávania akýchkoľvek úkonov vedenia prevádzky (ktoré by zvládol aj žiak prvého stupňa základnej
školy). Svoje tvrdenia o charaktere úloh, ktoré mala žalobkyňa ako zamestnankyňa vykonávať, žalovaný

žiadnym spôsobom nepreukázal. Z dôkazov, ktorí boli vykonané v konaní, vyplynul opačný záver.

8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že zákonom uvádzané stupne náročnosti
predstavujú len akúsi pomôcku pre zamestnávateľa a majú len informatívny charakter. Naopak,
stupne náročnosti práce s ich jednotlivými charakteristikami garantujú zamestnancovi vzhľadom na

jeho náročnosť práce minimálny mzdový nárok a zamestnávateľ je nimi viazaný v tom zmysle, že k
najnáročnejšej pracovnej činnosti zamestnanca je povinný priradiť príslušný stupeň náročnosti práce,
ktorá takýto opis pracovnej činnosti obsahuje, aj keby všetky ostatné činnosti spadali do nižšieho stupňa
náročnosti. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa mala uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti
za schodok na zverených hodnotách (na základe ktorej žalovaný vykonal zrážku zo mzdy a v konaní

si uplatnil nárok na náhradu škody). Práce spojené s hmotnou zodpovednosťou sú explicitne zaradené
v druhom stupni. Už len z tohto dôvodu bol žalovaný povinný priradiť pracovné miesto žalobkyne
do druhého stupňa náročnosti práce. Zároveň priradenie pracovných činností žalobkyne do prvého
stupňa náročnosti práce nie je adekvátne ani vzhľadom na súhrn ostatných pracovných činností,
ktoré vykonávala. Žalobkyňa ako zamestnankyňa pracovala s hotovosťou, registračnou pokladňou,

spravovala e-shop, kde pridávala nový tovar a akcie (tvrdenie, ktoré žalovaný nerozporoval). Opis
pracovnýchčinnostípredavačkyvprevádzkežalovaného,kdepracovalaajžalobkyňa,vyplývazozistení
inšpektorátu práce, kde iná zamestnankyňa opísala pracovnú činnosť tak, že obsluhuje zákazníkov,
vyhotovuje cenovky, preberá tovar, niekedy ho aj objednáva, predáva tovar, účtuje tovar na registračnej
pokladnici a zabezpečuje celý chod predajne so značkovým alkoholom (rozhodnutie č. 555/23/práv.).

Porušenie povinnosti pri zaradení pracovného miesta žalobkyne do príslušného stupňa náročnosti práce
a porušenie povinnosti poskytovať mzdu zamestnankyni v sume minimálneho mzdového nároku pre 2.
stupeňnáročnostiprácekonštatovalajinšpektorátpráce,pričomsúdjeviazanýrozhodnutímpríslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal (§ 193 CSP). Zo strany žalovaného nebolo tvrdené (resp.

v konaní zistené), že by žalovaný využil riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení pokuty
za vyššie uvedené porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa. Neobstojí obrana žalovaného
spočívajúca v tom, že ide o malý obchod s nízkym obratom, málo navštevovaný, pretože pre určenie
stupňa náročnosti práce nie rozhodujúci a určujúci dohodnutý druh práce a nie konkrétne podmienkyvykonávania pracovnej činnosti zamestnanca na danom pracovnom mieste (podobne rozhodnutie
správneho súdu Banská Bystrica ZA-30S/71/2022).

9. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že nešlo o pracovné miesto, ktoré by
bolo možné podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce vymedziť ako výkon pomocných,
prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov a zaradiť ho do prvého
stupňa náročnosti tak, ako sa domnieva žalovaný, ale že ide o pracovné miesto zodpovedajúce druhému
stupňu náročnosti práce, charakterizujúce výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných

rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác
spojených s hmotnou zodpovednosťou. Žalovaný bol povinný poskytovať žalobkyni mzdu v sume
minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce, čím bol preukázaný základ
nároku žalobkyne v konaní a žalobkyňa oprávnene požaduje doplatok mzdy.

10. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa sa mala najprv domáhať určenia o zaradení jej práce

do príslušného stupňa náročnosti, súd prvej inštancie dodal, že určovacia žaloba spravidla nie je
opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti, v takomto prípade nie je v zásade
daný ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie
v sebe zahŕňa (či už výslovne, alebo mlčky) kladné alebo záporné riešenie otázky (ne)existencie práva
alebo právneho vzťahu, ktorá by mala byť riešená určovacou žalobou a vychádza teda z rovnakého

skutkového základu ako žaloba určovacia.

11. Výšku požadovaného doplatku mzdy žalobkyňa vyčíslila ako rozdiel mzdy podľa prvého a druhého
stupňa náročnosti práce za roky 2022 a 2023 v sume 116 eur, čo zodpovedá určeniu minimálnych
mzdových nárokov (oznámením MPSVaR SR č. 352/2021 Z. z. bola na rok 2022 stanovená suma

minimálnej mzdy 646 eur, mzdový nárok pre 2. stupeň 762 eur a oznámením MPSVaR SR č. 300/2022
Z. z. bola na rok 2023 stanovená suma minimálnej mzdy 700 eur, mzdový nárok pre 2. stupeň 816
eur). Žalobkyňa si uplatnila alikvotnú časť mzdy za august 2022 vo výške 86,02 eura (23 dní), sumu
116 eur mesačne za mesiace september 2022 až február 2023, t. j. 6 mesiacov a alikvotnú časť mzdy
za marec 2023 vo výške 48,62 eura (13 dní), spolu 830,64 eura. Aj keď súd prvej inštancie súhlasil

s názorom žalovaného, že určenie výšky doplatku mzdy je úlohou súdu, avšak žalovaný nenamietal
požadovanúvýškumzdy(zatakútonámietkunemožnopovažovaťtvrdenie,žesúdjepovinnýurčiťvýšku
mzdy), nijakým spôsobom nespochybnil metodiku výpočtu žalobkyne, nepredložil skutkové tvrdenia,
prečo by žalobkyni nemal patriť ňou uvádzaný rozdiel vo výške mzdy (napr. nemocenské alebo iné
dávky sociálneho poistenia, dovolenka, zrážky, odvody, resp. iné skutočnosti majúce vplyv na vyplatenie

mzdy, odpracovaného hodiny, skrátený pracovný čas a podobe). Zároveň zo strany žalovaného nebolo
navrhnuté žiadne dokazovanie za účelom stanovenia mzdy (súd v tomto smere nemôže suplovať
žalovaného). Pokiaľ je teda rozdiel v mzdových nárokoch medzi prvým a druhým stupňom skutočne
žalobkyňou tvrdených 116 eur, vzhľadom na absenciu účinnej procesnej obrany žalovaného v tomto
smere nebol dôvod žalobkyni nepriznať ňou uvádzané sumy. Súd prvej inštancie tak nárok žalobkyne

na doplatok mzdy titulom nevyplatenia minimálneho mzdového nároku vo výške 830,64 eura považoval
za dôvodný.

12. Ďalej sa žalobkyňa domáhala doplatenia mzdy za nezákonne vykonanú zrážku zo mzdy vo výške
191,80 eura, ktorá mala predstavovať náhradu škody za schodok na zverených hodnotách, ktoré bola

žalobkyňa povinná vyúčtovať na základe uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti. Keďže išlo
o zrážku, ktorá presahuje zákonný rámec podľa § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, bol žalovaný
ako zamestnávateľ oprávnený zrážku vykonať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o
zrážkach zo mzdy. Takáto dohoda v konaní predložená nebola. Nie je ani obsiahnutá v dohode o hmotnej
zodpovednosti, ako tvrdí žalovaný, pričom zároveň takéto dojednanie, ktorým by sa zamestnanec

zaviazal uhradiť škodu ešte pred jej vznikom a zistením výšky škody, by narážalo na § 17 ods. 1
Zákonníka práce (právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný)
(obdobne napr. rozhodnutie NS SR 5Sžo/57/2013). Žalovaný nebol oprávnený vykonať zrážku zo mzdy.

13.Vintenciáchvyššieuvedenýchskutočnostísúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhozaplatiťžalobkyni

sumu 1 022,44 eura (830,64 + 191,80). Žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania z príslušných
nevyplatených častí mzdy za jednotlivé mesiace od augusta 2022 do marca 2023, počnúc od prvého
dňa nasledujúceho mesiaca, v ktorom jej mala byť vyplatená mzda, keď mzda bola splatná 30. deň
nasledujúceho mesiaca (teda napr. doplatok mzdy 86,02 eura za mesiac august 2022 bol splatný 30. 09.2022, úrok žalobkyňa požaduje od 01. 10. 2022). Žalovaný bol s výplatou v dátumoch, odkedy žiadala
žalobkyňa úrok z omeškania, preukázateľne v omeškaní a je povinný platiť zákonný úrok z omeškania
nasledovne: 6,25 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 11. 2022 do zaplatenia, 7,00 % ročne zo sumy 116

eur od 01. 12. 2022 do zaplatenia, 7,50 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 01. 2023 do zaplatenia, 7,50 %
ročne zo sumy 116 eur od 01. 02. 2023 do zaplatenia, 8,00 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 03. 2023 do
zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 116 eur od 01. 04. 2023 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 48,62
eura od 01. 05. 2023 do zaplatenia a 8,50 % ročne zo sumy 191,80 eura od 01. 05. 2023 do zaplatenia.

14. Predmetom konania bol aj nárok žalovaného, uplatnený vzájomnou žalobou, na náhradu škody
v sume 191,80 eura, predstavujúca schodok na obehovom - obratovom tovare podľa výsledku inventúry
zo dňa 13. 03. 2023 podľa § 182 Zákonníka práce. Žalovaný mal preukazovať svoje tvrdenia záznamom
z inventúry, ktorý mal byť pripojený k odporu zo dňa 28. 12. 2023, avšak nebol. Žalovaný nepredložil
súdu uvedený záznam ani po upozornení súdu, že tento k podaniu nebol pripojený a ak má byť
v konaní ako dôkaz vykonaný, je ho žalovaný povinný bez zbytočného odkladu pripojiť (oznámenie

súdu zo dňa 27. 03. 2024). Žalovaný záznam napriek tomu nepredložil. Ďalej mali tvrdenia o schodku
preukázať výsluchy konateľa žalovaného a svedka A. G., ktorú žalovaný označil a uviedol, že jej účasť
na pojednávaní zabezpečí. V tomto zmysle súd prvej inštancie uložil žalovanému účasť svedkyne na
pojednávaní zabezpečiť. Svedkyňa a ani konateľ žalovaného sa na pojednávanie bez ospravedlnenia
nedostavili, preto súd prvej inštancie ich výsluch vykonať nemohol. Uvedená skutočnosť nie je dôvodom

na odročenie pojednávania. Žalovaný nesie zodpovednosť za svoj procesný postup a jeho nečinnosť
nemôže súd nahrádzať. Žalovaný teda žiadnym spôsobom nepreukázal vznik nároku na náhradu škody
spôsobenú schodkom, ani výšku škody, preto súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.

15. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % v konaní o zaplatenie sumy 1 022,44 eura, ako aj v konaní o vzájomnej žalobe
(ktorú súd zamietol).

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. e), f), g), h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že
pracovné miesto žalobkyne opodstatnene zodpovedá druhému stupňu náročnosti práce. Zároveň súd
prvej inštancie uviedol, že v danom prípade charakter pracovných činností žalobkyne ako zamestnanca
nie je možné z pracovnej zmluvy zistiť, keďže táto neobsahuje žiadnu, ani stručnú charakteristiku
druhu práce, na ktorú sa zamestnanec prijíma. Podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve

je zamestnávateľ povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti, pričom pri tomto
zaradení vychádza z charakteristík stupňov náročnosti uvedených v prílohe č. 1 k Zákonníku práce.
Stupne náročnosti sa určujú na základe rôznych kritérií, ako sú náročnosť, zodpovednosť, miera
zložitosti a namáhavosti práce. Pre zaradenie profesie do stupňa náročnosti je rozhodné, aký druh
práce, teda akú činnosť bude zamestnanec vykonávať a nie ako je pomenovaná. Zákonník práce

rozlišuje 6 stupňov náročnosti, pričom pri zaradení určitej profesie musí každý zamestnávateľ zohľadniť
všetky jej osobitosti a čo on konkrétne od daného zamestnanca na danom pracovnom mieste bude
požadovať. Všeobecne tak možno do jednotlivých stupňov zaradiť určité povolania, resp. činnosti,
čo však nevylučuje, že zamestnávateľ podľa pracovných povinností konkrétneho pracovného miesta
zaradenie vyhodnotí inak, a to podľa konkrétne reálnej vykonávanej činnosti. Zákonom uvedené

stupne náročnosti predstavujú len akúsi pomôcku pre zamestnávateľa, a teda majú len informatívny
charakter. Samotné zaradenie pracovných miest do jednotlivých stupňov je na samotnom konečnom
rozhodnutí zamestnávateľa. Je to hlavne z dôvodu rozdielnych pracovných povinností zamestnancov
či už s rovnakým názvom pracovnej pozície na iných oddeleniach v jednej spoločnosti alebo v rôznych
spoločnostiach. Z uvedeného vyplýva, že samotný názov pracovného miesta nie je pri jeho zaraďovaní

do príslušného stupňa náročnosti rozhodujúcim faktorom. Vzhľadom na uvedené sa nestotožnil so
závermi súdu prvej inštancie v bode 26. predmetného rozhodnutia. Bol toho názoru, že pri danom
charaktere a elementárnej náplni práce a základných manuálnych činnostiach (dokladanie a vykladanie
tovaru podľa pokynov zamestnávateľa), ktoré žalobkyňa vykonávala v konkrétnych podmienkach, je jej
zaradenie do 1. stupňa náročnosti práce v zmysle prílohy č. 1 k Zákonníku práce adekvátne a správne.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne
právne posúdil a vo veci nesprávne rozhodol. Nevykonal žalobcom (správne malo byť žalovaným)
navrhnuté dôkazy – výsluch konateľa žalovaného a výsluch svedkyne A. G., ktoré dôkazy mali prispieť k
náležitému zisteniu skutkového stavu a preukázať tvrdenia žalovaného. V súvislosti s nárokom vo výške191,80 eura dodal, že žalobkyňa mala plnú vedomosť o svojej zodpovednosti za vzniknutú škodu v
prevádzke, v ktorej vykonávala pracovnú činnosť, a to titulom schodku. Bol jej oznámený a zdôvodnený
výsledkami vykonanej inventúry ku dňu skončenia pracovného pomeru. Na preukázanie svojich tvrdení

žalovaný označil dôkazy, ktoré súd prvej inštancie nevykonal. Žalovaný pristúpil k vykonaniu zrážky
uvedenej sumy na základe dohody so žalobkyňou. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uplatnený
nárok nesprávne právne posúdil v čoho dôsledku o ňom nesprávne rozhodol.

17. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť. Žalovaný vo vzťahu k nej ako zamestnankyni viacnásobne porušil Zákonník práce, čo
preukazujú aj závery Inšpektorátu práce. Rozsah dokazovania je vecou súdu, pričom vykonanie ďalších
dôkazov nebolo potrebné vzhľadom k princípu efektívnosti a rýchlosti súdneho konania. Zákonník práce
ustanovuje, že ak nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve je zamestnávateľ
povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre
stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Je povinnosťou zamestnávateľa, u ktorého

nie sú podmienky odmeňovania dohodnuté v kolektívnej zmluve, priradenie stupňa náročnosti každému
pracovnému miestu, ktoré vytvorí. Od stupňa náročnosti práce následne závisí minimálna úroveň
hrubej mzdy t. j. minimálna mzda, ktorú bude zamestnávateľ vyplácať zamestnancovi zaradenému na
príslušné pracovné miesto. Sadzby minimálnych mzdových nárokov garantujú spodnú hranicu výšky
mzdy zamestnanca v závislosti od náročnosti vykonávaných prác. Zamestnávateľ musí vždy zhodnotiť

každé vytvorené pracovné miesto a súčasne mu priradiť príslušný stupeň náročnosti, a to v súlade
s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest. Inšpektorát práce vo svojom rozhodnutí
posúdil stupeň náročnosti a vyvodil jednoznačné závery, voči ktorým sa žalovaný neodvolal a súd mu v
odôvodnení riadne a dostatočne vysvetlil svoje závery. Odvolanie žalovaného je založené len na jeho
subjektívnom názore, avšak bez predloženia dôkazov alebo ďalej argumentácie, ktorá by odôvodňovala

zrušenie napadnutého rozsudku.

18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,
ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho
preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

20.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré
uplatnil už pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd prvej

inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobkyňa preukázala dôvodnosť jej nároku na
doplatenie mzdy a žalovaný nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku titulom náhrady škody. Keďže
ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto
v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

22. V prejednávanom pracovnoprávnom spore sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala voči
žalovanému zaplatenia sumy 1 022,44 eura s príslušenstvom titulom doplatenia mzdy vo výške 830,64
z dôvodu porušenia § 120 Zákonníka práce ohľadom nesprávneho priznania minimálneho mzdového
nároku a doplatenia mzdy vo výške 191,80 eura titulom neoprávnene zrazenej mzdy, ktorá čiastka

mala predstavovať škodu spôsobenú žalobkyňou a to schodkom na obehovom obratovom tovare podľa
výsledku inventúry zo dňa 13. 03. 2023. Žalovaný si vzájomnou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie
náhrady škody vo výške 191,80 eura.23. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovaného ako
zamestnávateľa na pozícii predavačka. Pracovný pomer trval od 09. 08. 2022 do 13. 03. 2023, kedy
sa žalobkyňa so žalovaným dohodli na skončení pracovného pomeru. V pracovnej zmluve absentuje

podstatná náležitosť, a to stručná charakteristika druhu práce, na ktorú sa zamestnanec prijíma rozpore
s § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Dňa 09. 08. 2022 uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, na
základe ktorej žalobkyňa ako zamestnankyňa preberá hmotnú zodpovednosť za schodok na zverených
hodnotách, ktoré prevzala podľa inventárneho zoznamu vyhotoveného v deň podpísania dohody - tovar
skladom v obchode - v predajni A. E. - F. B. (s uvedením konkrétnej adresy prevádzky).

24. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o zistenie, že
žalovaný žalobkyni vyplácal mzdu v rozpore s ust. § 120 Zákonníka práce, a to v dôsledku toho, že
nezohľadnil koeficient náročnosti práce, tak odvolací súd sa s týmto tvrdením súdu prvej inštancie v
plnom rozsahu stotožňuje a v súvislosti s tým sa stotožňuje aj s konštatovaním o neunesení dôkazného
bremena zo strany žalovaného, ktorý nepresvedčil, tak ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd, že

jeho konanie v prejednávanom prípade bolo odlišné, ako konanie o porušení práv zamestnancov podľa
§ 120 ods. 1 Zákonníka práce.

25. Odvolací súd uvádza, že žalobkyňa svoj nárok riadne odôvodnila a preukazovala pracovnou
zmluvou, dohodou o zmene pracovnej zmluvy, dohodou o skončení pracovného pomeru, odpoveďou

Inšpektorátu práce Nitra, dohodou o hmotnej zodpovednosti, rozhodnutím Inšpektorátu práce Nitra
č. 555/23/práv. zo dňa 24. 10. 2023, ktorým bola uložená žalovanému pokuta 1 500 eur za
porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 120 ods. 1 Zákonníka práce tým, že ako zamestnávateľ
neposkytol zamestnancom - žalobkyni a C. D. mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku
určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta - pre II. stupeň náročnosti

práce, keďže zamestnávateľ poskytoval zamestnancom mzdu v sume, ktorá nezodpovedala druhému
stupňu náročnosti práce, ani im neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a
sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému
miestu. Správny orgán konštatoval, že pracovné činnosti zamestnancov jednoznačne nezodpovedajú
pomocným, prípravným alebo manipulačným prácam podľa presným postupov a pokynov, a teda

pracovná pozícia zamestnanca spadá minimálne do II. stupňa náročnosti. Práca zamestnancov si už
vyžadovala mieru samostatnosti, preto mal byť ich pracovnému miestu priradený minimálne druhý
stupeň náročnosti práce. Pri výkone uvedenej činnosti dochádza aj k práci s peniazmi a k hmotnej
zodpovednosti, a teda k určitej miere samostatnosti.

26. Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie tvrdila, že nebola oboznámená o výsledku inventúry zo
strany žalovaného a čo sa týka náplne jej práce, nevykladala len tovar, ale narábala s hotovosťou,
spravovala e-shop, teda pridávala na stránku nový tovar, prípadne menila údaje a informácie na stránke,
ktoré predstavujú II. stupeň náročnosti práce podľa Prílohy č. 1 k Zákonníku práce. Žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie nepredložil pre svoje tvrdenia taký vierohodný listinný dôkaz, z ktorého

by bolo možné vyvodiť ohodnotenie každého pracovného miesta a miesta pre druh práce predavačky
a priradenie každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti
pracovných miest, ktoré sú uvedené v prílohe č. 1. Zákonníka práce. V samotnej pracovnej zmluve
popis práce a jeho stručná charakteristika chýbajú, je tam uvedený len druh práce (predavačka), na
výkon ktorej sa prijíma žalobkyňa. O tom, že žalobkyňa nevykonávala prácu v II. stupni náročnosti,

ale že vykonávala iba prácu v I. stupni, žiadne dôkazy žalovaný neprodukoval a tým neuniesol
dôkazné bremeno, ktoré vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam jednoznačne zaťažuje žalovaného.
Žalovaný sa v rámci procesnej obrany snažil vykresliť pracovnú náplň žalobkyne ako jednoduché práce
simplexného charakteru, redukované výučne len na základné manuálne činnosti, dokladanie, resp.
vykladanie tovaru na poličky podľa pokynov zamestnávateľa, bez vykonávania akýchkoľvek úkonov

vedenia prevádzky (ktoré by zvládol aj žiak prvého stupňa základnej školy). Svoje tvrdenia o charaktere
úloh, ktoré mala žalobkyňa ako zamestnankyňa vykonávať, žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal.

27. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že zákonom uvádzané stupne náročnosti
predstavujú len skúsi pomôcku pre zamestnávateľa a majú len informatívny charakter. Súd prvej

inštancie správne zdôraznil, že stupne náročnosti práce s ich jednotlivými charakteristikami garantujú
zamestnancovi vzhľadom na jeho náročnosť práce minimálny mzdový nárok a zamestnávateľ je nimi
viazaný v tom zmysle, že k najnáročnejšej pracovnej činnosti zamestnanca je povinný priradiť príslušný
stupeň náročnosti práce, ktorá takýto opis pracovnej činnosti obsahuje, aj keby všetky ostatné činnostispadali do nižšieho stupňa náročnosti. Žalobkyňa mala uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti
za schodok na zverených hodnotách (na základe ktorej žalovaný vykonal zrážku zo mzdy a v konaní si
uplatnil nárok na náhradu škody). Práce spojené s hmotnou zodpovednosťou sú explicitne zaradené v

druhom stupni. Priradenie pracovných činností žalobkyne do I. stupňa náročnosti práce nie je adekvátne
ani vzhľadom na súhrn ostatných pracovných činností, ktoré vykonávala. Žalobkyňa ako zamestnankyňa
pracovala s hotovosťou, registračnou pokladňou, spravovala e-shop, kde pridávala nový tovar a akcie
(tvrdenie, ktoré žalovaný nerozporoval). Opis pracovných činností predavačky v prevádzke žalovaného,
kde pracovala aj žalobkyňa, vyplýva zo zistení inšpektorátu práce, kde iná zamestnankyňa opísala

pracovnú činnosť tak, že obsluhuje zákazníkov, vyhotovuje cenovky, preberá tovar, niekedy ho aj
objednáva, predáva tovar, účtuje tovar na registračnej pokladnici a zabezpečuje celý chod predajne
so značkovým alkoholom (rozhodnutie č. 555/23/práv.). Porušenie povinnosti pri zaradení pracovného
miesta žalobkyne do príslušného stupňa náročnosti práce a porušenie povinnosti poskytovať mzdu
zamestnankyni v sume minimálneho mzdového nároku pre II. stupeň náročnosti práce konštatoval aj
Inšpektorát práce, pričom súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný

trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto
ich spáchal (§ 193 CSP).

28.Odvolacísúdsastotožnilajskonštatovanímsúduprvejinštancie,ževprípadezrazenejčiastkymzdy
vo výške 191,80 eura, ktorá mala predstavovať náhradu škody za schodok na zverených hodnotách,

ktoré bola žalobkyňa povinná vyúčtovať na základe uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti, išlo o
zrážku,ktorápresahujezákonnýrámecpodľa§131ods.1a2Zákonníkapráce,apretobolžalovanýako
zamestnávateľ oprávnený zrážku vykonať len na základe písomnej dohody so žalobkyňou o zrážkach zo
mzdy, ktorú v konaní nepreukázal. Dohoda o zrážkach zo mzdy nebola ani obsahom dohody o hmotnej
zodpovednosti, ako tvrdil žalovaný. Avšak aj v prípade ak by obsahom dohody bolo dojednanie, ktorým

by sa žalobkyňa ako zamestnanec zaviazala uhradiť škodu ešte pred jej vznikom a zistením výšky
škody, išlo by o neplatné dojednanie v zmysle § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého právny úkon,
ktorýmsazamestnanecvopredvzdávasvojichpráv,jeneplatný.Keďžežalovanýnepreukázalexistenciu
osobitnej písomnej dohody so žalobkyňou o zrážkach zo mzdy v súvislosti so schodkom na zverených
hodnotáchzistenýmpriinventúredňa13.03.2023,neboloprávnenývykonaťzrážkuzomzdyžalobkyne.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jedná o typické konanie so slabšou
zmluvnoustranoupodľadruhejhlavytretiehodielu(§316anasl.CSP),neuneseniedôkaznéhobremena
pri prejednávaní individuálnych pracovných sporov zo strany zamestnávateľa má za následok úspech
zamestnanca - žalobkyne v konaní.

30. Žalovaný si v konaní uplatnil vzájomnou žalobou nárok na náhradu škody v sume 191,80 eura, ktorá
mala predstavovať schodok na obehovom - obratovom tovare podľa výsledku inventúry zo dňa 13. 03.
2023. Žalovaný mal preukazovať svoje tvrdenia záznamom z inventúry, ktorý mal byť pripojený k odporu
zo dňa 28. 12. 2023, avšak tento absentoval. Žalovaný, hoci bol upovedomený súdom prvej inštancie,

že tento záznam netvorí súčasť spisu a ak má byť v konaní ako dôkaz vykonaný, je povinný ho bez
zbytočného odkladu pripojiť, nepredložil dôkaz, ktorý sám označil za účelom preukázania ním tvrdených
skutočností o vzniku škody. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním
navrhnuté dôkazy – výsluch konateľa žalovaného a výsluch svedkyne A. G., ktoré dôkazy mali prispieť k
náležitému zisteniu skutkového stavu a preukázať tvrdenia žalovaného, je potrebné poukázať na postup

a procesnú obranu samotného žalovaného v tomto konaní. Žalovaný označil tieto dôkazy, ktoré navrhol
vykonať pred súdom prvej inštancie, v odpore zo dňa 28. 12. 2023 s tým, že účasť svedkyne zabezpečí
na pojednávaní. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 12. 04. 2024 a uložil žalovanému
povinnosť zabezpečiť účasť konateľa žalovaného a svedkyne na pojednávaní. Výzvou zo dňa 05. 03.
2024 žiadal žalovaného súd prvej inštancie predložiť rozhodnutie Inšpektorátu práce zo dňa 24. 10.

2023,ktoréakodôkazoznačilvodpore.Súdprvejinštancieoznámenímzodňa27.03. 2024upovedomil
žalovaného, že doposiaľ neboli predložené dôkazy, a to záznam z inventúry zo dňa 13. 03. 2024 a
Rozhodnutie inšpektorátu práce zo dňa 24. 10. 2023, pričom je potrebné ich bez zbytočného odkladu
predložiť. Žalovaný na výzvu súdu predložil dňa 28. 03. 2024 Rozhodnutie Inšpektorátu práce zo dňa
24. 10. 2023. Dňa 11. 04. 2024 žalovaný doručil žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu dočasnej

pracovnej neschopnosti. Súd prvej inštancie pojednávanie dňa 12. 04. 2024 odročil na 24. 04. 2024 s
tým, že žalovaného vyzval, aby v lehote 2 dní preukázal dôvody odročenia a zároveň poučil žalovaného,
že v zmysle § 183 ods. 2 od neho možno požadovať, aby sa na ďalšom pojednávaní dal zastúpiť
inou osobou ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu.Pojednávanie dňa 24. 04. 2024 bolo odročené na 22. 05. 2025 z dôvodu, že žalovaný nemal doručenie
predvolaniavykázané.Súdprvejinštanciespoluspredvolanímžalovanéhonapojednávanieupovedomil
žalovaného, že je potrebné zabezpečiť účasť svedkyne A. G.. Dňa 30. 04. 2024 žalovaný doručil

potvrdenieodočasnejpracovnejneschopnosti.Súdprvejinštancieprípisomzodňa02.05.2024oznámil
žalovanému, že vo veci bolo už nariadené pojednávanie na deň 22. 05. 2024 o 10.30. hod., predvolanie
mu bolo zasielané, a preto je potrebné si skontrolovať elektronickú schránku. Žalovaného upozornil, že
už raz odročil pojednávanie pre nepriaznivý zdravotný stav žalovaného, a ak tento bude pretrvávať je
žalovaný povinný sa dať zastúpiť inou osobu, pričom na ďalšiu žiadosť o odročenie pojednávania zo

zdravotných dôvodov nebude už prihliadať a v prípade žiadosti o odročenie pojednávania je povinný
uviesť aj telefónny alebo emailový kontakt, čo nesplnil. Dňa 21. 05. 2024 bola súdu prvej inštancie
doručená plná moc na zastupovanie žalovaného spolu s vyjadrením žalovaného a ospravedlním z
neprítomnosti na pojednávaní právnej zástupkyne žalovaného pre jej pracovnú neschopnosť, o čom
doložila potvrdenie a z dôvodu jej neúčasti zasiela vyjadrenie žalovaného vo veci. Súd prvej inštancie
vec prejednal a rozhodol napadnutým rozsudkom na pojednávaní dňa 22. 05. 2024 v neprítomnosti

žalovaného a jeho právnej zástupkyne. Na pojednávaní súd prvej inštancie konštatoval, že nevykoná
výsluch žalovaného vzhľadom k tomu, že sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil a nevykoná
ani výsluch svedkyne A. G., ktorej prítomnosť na pojednávaní mal zabezpečiť žalovaný, ktorý tak
neurobil a jej neúčasť neospravedlnil sám ani prostredníctvom právnej zástupkyne. Z obsahu spisu tak
nepochybne vyplýva, že sám konateľ žalovaného a ani ním navrhovaná svedkyňa sa pojednávania

dňa 22. 05. 2024 nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili, v dôsledku čoho súd prvej inštancie ich
výsluch vykonať nemohol. Odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol žiadnu vadu, keďže
neospravedlnená neúčasť konateľa žalovaného, ktorý sa v konaní dal zastúpiť právnym zástupcom,
ako aj neospravedlnená neúčasť svedkyne nie je dôvodom na odročenie pojednávania. Žalovaný nesie
zodpovednosť za svoj procesný postup a jeho nečinnosť nemôže súd nahrádzať. Preto odvolacia

námietka žalovaného, týkajúca sa nevykonania navrhovaných dôkazov, nie je daná. Skutkový stav súd
prvej inštancie správne ustálil na základe vykonaného dokazovania. V danom prípade žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal vznik nároku na náhradu škody spôsobenú schodkom, ani výšku škody, a preto
súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.

31. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane závislého výroku o trovách konania
vrátane trov konania o vzájomnej žalobe, na ktoré súd prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1
CSP, keď žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s prihliadnutím na jeho plný úspech
v konaní.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnej žalobkyni nárok na ich náhradu
proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

33. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.