Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, January 10, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20Csp/123/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124207045
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8124207045.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom ul. Sov. hrdinov
163/66, Svidník, proti žalovanej Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava
1, IČO: 00 686 930, právne zastúpenej Dentons Europe CS LLP konajúca prostredníctvom Dentons
EuropeCSLLP,organizačnázložka,sosídlomBottova2A,81109Bratislava,IČO:36861391,ovydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 394,22 eura a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 16.04.2020 voči žalovanej domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 394,22 eura a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že so žalovanou uzavrel Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952 zo dňa
08.06.2017 (ďalej aj ako „Zmluva“). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 3.840,- eur.
V zmluve je uvedený úrok vo výške 17,70%, RPMN vo výške 19,51%, priemerná RPMN 14,84%,
konečná splatnosť v deň splatnosti poslednej 33. Splátky. Celkovú čiastku, ktorú mal zaplatiť žalovanej
vo výške 4.867,- eur mal uhradiť v 33 splátkach po 148,28 eura. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná

o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa 9 ods. 2 zák.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
(ďalej len ZoSÚ). Podľa názoru žalobcu zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ), ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) a výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ). Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) a l). Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu
medzi jeho platbami v celkovej výške 4.234,22 eura a výškou úveru 3.840,- eur, teda 394,22 eura. Ďalej
uviedol, že zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti VII. Záverečné ustanovenia
vbode3.3a3.4.Akodôvodneprijateľnostiuviedol,žejezjavneneprimerané,akdodávateľspotrebiteľovi
predloží na podpis predformulovanú zmluvnú podmienku, podľa ktorej má spotrebiteľ udeliť široko

koncipovaný súhlas, s nakladaním s jeho osobnými údajmi nielen počas trvania záväzkového vzťahu,
ale aj po dobu 5 rokov po jeho zániku. Takýto súhlas formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou
podmienkou nemožno za žiadnych okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle
spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje.Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou
klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ).

2. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe uviedla, že žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
neuniesol v konaní neuniesol. K jednotlivým náležitostiam uviedla, že nie je možné sa stotožniť s
tvrdením žalobcu, že zmluva obsahuje neurčito, resp. neobsahuje vôbec údaj o termíne konečnej
splatnostiadobetrvaniazmluvy,keďžeúverovázmluvaobsahujedobutrvaniazmluvyospotrebiteľskom

úvere ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Termín konečnej splatnosti je bez
pochybností uvedený v základných ustanoveniach úverovej zmluvy slovným spojením konečná
splatnosť úveru nastane: v deň splatnosti poslednej 33. Splátky (t.j. 32 mesiacov od splatnosti prvej
Splátky). Rovnako doba trvania zmluvy vyplýva z úverovej zmluvy, konkrétne z čl. VII bod. 7, v ktorom
je uvedené, že úverová zmluva trvá po dobu trvania práv a povinností zmluvných strán podľa úverovej
zmluvy. Úverová zmluva trvá po dobu trvania práv a povinností zmluvných strán podľa úverovej zmluvy a

konečná splatnosť úveru nastane v deň splatnosti poslednej 33. Splátky, resp. po uplynutí 32 mesiacov
od splatnosti prvej Splátky. Zo Zmluvy je tiež zrejmé, že splatnosť splátky (každej splátky) je vždy
k 27. dňu príslušného kalendárneho mesiaca - týmto je presne zrozumiteľne a určito určený aj deň
splatnosti každej splátky. Rovnako je z čl. III. bod. 4 úverovej zmluvy zrejmé, že prvá splátka je
splatná najbližší termín splatnosti Splátky nasledujúci po dni poskytnutia úveru, pričom spotrebiteľ

je riadne informovaný o poskytnutí úveru formou sms. Žalovaná má za to, že súd by mal aplikovať
eurokonformný výklad, pretože náležitosť „Termín konečnej splatnosti“ nie je náležitosťou uvedenou v
Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a preto eurokonformný výklad neumožňuje rozširujúci výklad tejto požiadavky. Jej absencia nemá
vplyv na posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa zo zmluvy a preto by rozširujúci výklad tohto pojmu,

postihoval žalovanú neprimeranou sankciou v rozpore s právom EÚ. Článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice
sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zákon č. 129/2010 Z.z. ustanovuje gramaticky
ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“

logicky a systematicky v spojení s náležitosťou „trvanie zmluvy“, pričom s ohľadom na toto spojenie ako
aj s ohľadom na samotný pojem „termín konečnej splatnosti“ aj separátne, podľa slovenského práva,
treba dospieť k záveru, že formulácia použitá v posudzovanej zmluve je dostatočná. Podľa Rozhodnutia
NajvyššiehosúduSR3Cdo146/2017bolozneniezákona,ktoréhovýkladmoholsmerovaťprotismernici
s požiadavkou úplnej harmonizácie, možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy

jeho eurokonformným výkladom. Časť judikatúry ustálila, že termín konečnej splatnosti úveru musí byť
určený konkrétnym časovým okamihom (dátumom) zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom
do takéhoto vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi neaplikovala dotknuté rozhodnutie Najvyššieho súdu, ani Rozhodnutie
Súdneho dvora EU C -42/15 ale najmä vychádzala pri posudzovaní náležitosti z inej úverovej Zmluvy,

ktorá neuvádzala Termín konečnej splatnosti časovým údajom, ale počtom splátok. Ďalej uviedla, že v
zmluve je časový okamih určený konkrétne a zreteľne tak, aby spotrebiteľ nemal pochybnosť, v ktorý
deň nastane konečná splatnosť úveru. Rozhodujúcou náležitosťou na vykonanie voľby medzi viacerými
úverovými produktmi je celková suma, ktorú sa spotrebiteľ zaväzuje zaplatiť a RPMN. Údaj o termíne
konečnej splatnosti vyjadrený konkrétnym dátumom nijako nie je spôsobilý ovplyvniť výhodnosť voľby

„najvhodnejšiu voľbu“ medzi rôznymi bankovými produktami. Žalovanej nie je jasné ako tento údaj mohol
sám o sebe vstúpiť do akéhokoľvek porovnania s konkurenciou. Naopak formulácia „konečná splatnosť
úveru nastane v deň splatnosti poslednej 33. Splátky (t.j. 32 mesiacov od splatnosti prvej Splátky)
“je práve tým údajom, ktorý je spôsobilý zorientovať spotrebiteľa. Prísne formalizovaný gramatický
výklad nie je v súlade s účelom ZoSÚ a Smernicou 2008/48 ako aj s judikatúrou Súdneho dvora

EU, pričom poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, rozhodnutie sp. zn. III ÚS 460/2017.
Poukázala na rozhodnutie ESD C-331/18 (TE vs. Pohotovosť, s.r.o.), ktoré opätovne poukázalo na to, že
je nevyhnutné, aby bolo vnútroštátne právo vykladané aj v súlade s cieľmi Smernice 2008/48 a právom
Únie. Takýto záver prijala aj časť judikatúry a to napríklad Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp. zn.
17Co/493/2016 zo dňa 27.9.2017, Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp. zn. 17Co/493/2016 zo dňa

27.9.2017 a Krajský súd Banská Bystrica 41Co/10/2018 zo dňa 16.08.2018. Spotrebiteľ v posudzovanej
vecinemoholmaťpochybnosťotomnaakédlhéobdobiezmluvuuzatváraavktorýdeňnastanekonečná
splatnosť. V tejto súvislosti je nevyhnutné vychádzať z vnímania pojmu „priemerný spotrebiteľ“, ktorý
je práve tým pojmom európskeho práva, ktorý najlepšie vystihuje vnímaciu a rozlišovaciu schopnosťspotrebiteľa vo vzťahu k prezentovaným informáciám. V zmysle judikatúry SDEU bola táto „definícia“
prenesená aj do sekundárneho práva EÚ, konkrétne do smernice o nekalých obchodných praktikách ,
kde v bode 18 preambuly je stanovené, že „ V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia

účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa,
ktorýjevrozumnejmieredobreinformovaný,vnímavýaobozretný,prizohľadnenísociálnych,kultúrnych
a jazykových faktorov...“ Priemerný spotrebiteľ teda celkom zjavne nie je osoba, ktorá by nevedela čo to
znamená, že „konečná splatnosť úveru nastane v deň splatnosti poslednej 33. Splátky (t.j. 32 mesiacov
od splatnosti prvej Splátky). K náležitosti výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

uviedla,žetvrdeniažalobcusúužprekonanéaktuálnoujudikatúrousúdovnajvyššejinštancií.Poukázala
na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, ktorý uviedol, že: „Nie
je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods.

2písm. k/zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením
odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť
už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.“ Najvyšší súd SR vyššie uvedené

skonštatoval rovnako aj v rozhodnutí zo dňa 23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 a rovnako v rozhodnutí
zo dňa 17.04.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018. Žalovaná formulovaním výšky anuitnej splátky dostatočne
informovala spotrebiteľa o jeho povinnosti plniť záväzok v splátkach tak, aby takáto informácia bola
pre spotrebiteľa zrozumiteľná, úplná a zároveň neodporovala ustanoveniu zákona. Z definície anuitnej
splátky je zrejmé, že je sumou (súčtom) splatnej istiny a úroku úveru, a ako taká je konečná a jediná

pre určenie povinnosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ má vedomosť o výške splátky, ktorá konzumuje splátku
úrokuaistinyúveruvdostatočnejmierenato,abybolpripravenýriadneavčasplniťsvojzáväzok.Ateda,
aby poznal rozsah svojho záväzku. Navyše súčasťou úverovej zmluvy je aj splátkový kalendár, ktorý
uvedených rozpis obsahuje (ktorý je vypočítaný za predpokladu, že úver bude poskytnutý dňa 6.7.2017),
pričom má zároveň spotrebiteľ právo kedykoľvek si bezplatne vyžiadať aktuálny splátkový kalendár vo

forme amortizačnej tabuľky, o čom bol v zmluve poučený. K predpokladom pre výpočet RPMN uviedla,
že úverová zmluva obsahuje v základných podmienkach časť označenú ako: predpoklady použité na
výpočet RPMN, z ktorého vyplýva, že výpočet RPMN v úverovej zmluve je daný rovnicou stanovenou
v prílohe č. 2 Zákona, za predpokladu, že úver bude splácaný v súlade s touto zmluvou a splátkovým
kalendárom, ktorý tvorí prílohu č. 1 tejto zmluvy. Úver sa považuje za vyčerpaný okamžite a v plnej

výške v deň uvedený v čl. III. bod. 8 úverovej zmluvy pri výpočte splátkového kalendára. Z uvedeného
vyplýva, že výpočet RPMN v úverovej zmluve je daný rovnicou stanovenou v prílohe č. 2 Zákona,
pričom pri výpočte RPMN boli použité predpoklady, že úverová zmluva ostane platná po dohodnutú
dobu a že veriteľ a spotrebiteľ splní záväzky podľa podmienok a v termínoch stanovených v úverovej
zmluve, pričom úver sa považuje za vyčerpaný okamžite a v plnej výške v deň uvedený v čl. III.

bod. 8 úverovej zmluvy. Žiadne iné dodatočné predpoklady neboli pri výpočte RPMN použité. Úverová
zmluva tiež obsahuje všetky premenné, ako je výška úveru, výška splátky, jej interval, počet splátok,
výška úrokovej sadzby a prípadných poplatkov, ktoré sú zákonným obsahom vzorca pre výpočet RPMN
obsiahnutého v prílohe č. 2 Zákona. V zmysle Zákona, ako aj Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES, ktorá bola úplne transponovaná do Zákona, tieto premenné nepredstavujú predpoklady

na výpočet RPMN, ktoré možno pri jeho výpočte použiť. V zmysle Zákona ako aj Smernice, medzi
predpoklady RPMN, ktoré možno pri výpočte RPMN použiť, patria napríklad nasledovné predpoklady:
Výpočet RPMN je založený na predpoklade, že úverová zmluva ostane platná po dohodnutú dobu a že
veriteľaspotrebiteľsplnízáväzkypodľapodmienokavtermínochstanovenýchvúverovejzmluve.Pokiaľ
úverové zmluvy obsahujú doložky umožňujúce odchýlku od výpožičnej úrokovej sadzby a prípadné

poplatky, ktoré sú zahrnuté do RPMN ale nedajú sa číselne vyjadriť v dobe výpočtu, tak sa RPMN
počíta s využitím predpokladu, že výpožičná úroková sadzba a ďalšie poplatky ostanú pevné vo vzťahu
k pôvodnej úrovni a budú sa uplatňovať až do konca platnosti úverovej zmluvy. Napr.: Pokiaľ nie je
úroková sadzba v zmluve fixná po celú dĺžku splatnosti úveru, tak sa vychádza z predpokladu, že bude
rovnaká do konca splatnosti. Počiatočný dátum je dátumom prvého čerpania. Pokiaľ dáva úverová

zmluva spotrebiteľovi voľnosť v čerpaní, považuje sa celková výška úveru za vyčerpanú okamžite a
v plnej výške. (t.j. dátum podpisu zmluvy je zhodný s dátumom čerpania úveru). Pokiaľ nie je pevne
stanovený rozvrh splátok má sa za to, že úver je poskytnutý na obdobie jedného roka a že úver
bude splatený dvanástimi rovnakými splátkami istiny platenými mesačne, (napr. pri kreditnej karte).K napádanej zmluvnej podmienke uviedla, že plnenie zákonných povinnosti žalovanej podľa zákona o
bankách (napr. archivačná povinnosť bánk podľa § 42 Zákona o bankách), nemôže byť posudzované
ako neprijateľná zmluvná podmienka.

3. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 21. decembra 2020, č.k.
20Csp/70/2020-45 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 394,22
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 394,22 eur od 15. mája 2020 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku VII. Záverečné

ustanovenia bodoch 3.3 a 3.4 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952 z 8. júna 2017
v znení: „Osobné údaje dlžníka sú v nevyhnutnom rozsahu poskytované osobám uvedeným v bode
3.1, a to za účelom jednoznačnej identifikácie dlžníka, poskytovania zabezpečovania a vykonávania
finančných a s nimi súvisiacich služieb a produktov a ďalšie účely dohodnuté v zmluve. Dlžník v
tých prípadoch, kedy sú jeho osobné údaje spracúvané na základe súhlasu, súhlasí so spracovaním
poskytnutých osobných údajov do informačného systému veriteľa a s ich poskytovaním na spracovanie

do informačného systému v rozsahu nevyhnutnom pre naplnenie konkrétneho účelu spracovania
osobám uvedeným vyššie za účelom podľa predchádzajúcej vety, a to aj v prípade cezhraničného toku
informácií do krajín, ktoré poskytujú primeranú úroveň ochrany v zmysle všeobecne záväzných právnych
predpisov. Súhlas dlžníka podľa bodu 3.3 sa poskytuje na dobu trvania záväzkového vzťahu a päť rokov
po jeho zániku, ak v konkrétnom súhlase nie je s dlžníkom dohodnutá iná doba jeho trvania. Inak sú

osobné údaje dlžníka spracúvané počas doby trvania konkrétneho účelu spracúvania.“ je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.

Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané porušenie práva na spravodlivý
proces videla v nedostatočnom vysporiadaní sa súdu prvej inštancie s jej argumentáciou uvedenou

vo vyjadreniach a na pojednávaní, a to najmä vo vzťahu k eurokonformného výkladu, požiadavke na
aplikáciu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2017, ako aj posúdeniu
náležitosti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o
spotrebiteľských úveroch. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci súdom prvej inštancie tvrdila, že termín konečnej splatnosti je bez pochybností uvedený

v základných ustanoveniach zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru slovným spojením konečná
splatnosť úveru nastane: v deň splatnosti poslednej 33. splátky (t. j. 32 mesiacov od splatnosti prvej
splátky), a teda je nesporné, že zmluva trvá po dobu trvania práv a povinností zmluvných strán, pričom
konečná splatnosť úveru nastane v deň splatnosti poslednej 33. splátky, resp. po uplynutí 32 mesiacov
od splatnosti prvej splátky. Zdôraznila, že z tejto zmluvy je zrejmé, že splatnosť každej splátky je vždy k

27. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, čím je presne, zrozumiteľne a určito určený aj deň splatnosti
každej splátky. Rovnako je z článku III. bod 4. zmluvy zrejmé, že prvá splátka je splatná najbližší termín
splatnosti splátky nasledujúci po dni poskytnutia úveru a spotrebiteľ je riadne informovaný o poskytnutí
úveru, okrem iného aj formou sms. V nadväznosti na uvedené konštatovala, že s účinnosťou od 1.
mája 2018 bolo zákonom 279/2017 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony novelizované aj ustanovenie § 9 ods. 2 písm. d), v ktorom boli vypustené slová „a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Mala za to, že výkladová metóda, ktorú uplatnil Súdny
dvor Európskej únie v rozsudku z 5. septembra 2019 vo veci C-331/18 (článok 10 ods. 2 a článok 22
ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia

(C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola
uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou
s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku) a požiadavka Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pokiaľ ide o úverové zmluvy uzavreté pred 1. májom 2018, slovenské súdy sú
povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Únie tak, aby sa dosiahol taký výsledok, aký

vyplýva zo zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2018) sú ešte zreteľnejšie aplikovateľné
pre náležitosť trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti, keďže termín konečnej splatnosti nie
je náležitosťou uvedenou v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Na základe toho je podľa nej nesporné, že náležitosť „termínkonečnej splatnosti“ nie je vyžadovaná smernicou ako osobitná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a článok 10 ods. 2 písm. c) smernice vyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala „dĺžku trvania
zmluvy o úvere“. Rozpor so smernicou v neposlednom rade podľa nej potvrdil aj samotný zákonodarca,

keďže zákonom č. 279/2019 Z.z. boli z § 9 ods. 2 písm. f) vypustené slová „a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“. Zároveň poukázala na dôvodovú správu k tejto novele, v ktorej sa uvádza,
že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára
Biróová. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti

výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou
sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice
2008/48/ES je uvedené, že „členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“). Ak by sme predmetné ustanovenia
ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z. Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených
smernicou. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského

úveru sa nenachádza žiadna zmienka o tom, aby posledná splátka bola v inej výške, podotkla, že táto
zmluva v článku III. bod 5. jasne a zreteľne uvádza, že výška poslednej splátky bude stanovená s
ohľadom na skutočnú výšku a čas čerpania úveru. Navyše neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru je príloha označená ako „Splátkový kalendár“, ktorá obsahuje prehľadný rozpis
jednotlivých splátok úveru ako aj výšku poslednej splátky. Keďže v danom prípade neboli dojednané

žiadne poplatky súvisiace s poskytnutím úveru a uzatvorením zmluvy, jednoduchým súčtom splátok ((32
x 148,28 eur) + 122,04 eur) je možné zistiť, že výslednou sumou je suma 4.867,- eur, ktorá sa rovná
sume celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvedenej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského
úveru. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky namietala, že plnenie jej zákonných
povinností podľa zákona o bankách nemôže byť posudzované ako neprijateľná zmluvná podmienka,

tzn. že pokiaľ zákon o bankách a aj ďalšie predpisy ukladajú určitému subjektu povinnosť vo vzťahu k
jeho konaniu, nemôže byť vykonanie tejto povinnosti považované za protiprávne. Rovnako požiadavku
súdu, že súhlas by mal byť naformulovaný individualizovane považovala za nelegitímnu, pretože napr. k
individualizácii subjektu došlo tým, že je označený ako zmluvná strana, ktorá zmluvu podpisovala. Ďalej
zdôraznila, že v bode 3.1 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru je okruh subjektov ako aj účel

poskytnutia týchto údajov jasne a určito zadefinovaný a v zmysle právnych predpisov (najmä GDPR) sa
na poskytnutie týchto údajov nevyžaduje žiadny osobitný súhlas dotknutej osoby. Zároveň súhlas podľa
zákona o bankách je osobitným právnym inštitútom v zmysle zákona o bankách, teda ak by taký istý
úver poskytovala nebanková inštitúcia, súhlas s prelomením bankového tajomstva by na také isté úkony
nemusela vyžadovať. Mala za to, že pri takomto posudzovaní by sa banky dostali do značne nevýhodnej

pozície voči iným súťažiteľom, a to za okolností, keď žalobca má právo súhlasy kedykoľvek odvolať,
čo doteraz neurobil, ani sa o to nepokúsil. Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu.

5. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom zo dňa 31. augusta 2021 sp. zn. 11

CoCsp 7/2021 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil. Sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie
dostatočne jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobomobjasnilnazákladeakýchskutočnostíanapodkladeakejprávnejúpravyvecsprávneposúdil.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať, resp. dopĺňať rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Ďalej uviedol, že s namietanou argumentáciou žalovanej, týkajúcou sa správnosti
eurokonformného výkladu, požiadavkou na aplikáciu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 146/2017 ako aj posúdenia náležitosti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom

vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, resp. neodôvodnené. Pokiaľ žalovaná
v súvislosti s nesprávnou interpretáciou termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany
súdu prvej inštancie poukazovala na znenie samotnej spornej spotrebiteľskej zmluvy, odvolací súd sa
s jej argumentáciou nestotožnil. Poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená
pred novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch zákonom č. 279/2017 Z.z. teda v čase, keď

zákon o spotrebiteľských úveroch kvalifikoval termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako
obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s absenciou ktorej bola spojená bezúročnosť a
bezpoplatkovosť takéhoto úveru. Údaj, vyjadrený slovným spojením, konečná splatnosť úveru nastane:
„V deň splatnosti poslednej 33. splátky (t.j. 32 mesiacov od splatnosti prvej splátky) v spojení s čl.III. bod 4. zmluvy“ aj odvolací súd považoval za nedostatočný. Konečná splatnosť úveru by mala byť
uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný
a transparentný. Za vecne správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým za

neprijateľné v danej veci považoval, že v zmysle spornej podmienky spotrebiteľ udeľuje predformulovaný
súhlas na poskytnutie osobných údajov bližšie neurčenému počtu subjektov (v zmluve bod III.1 písm.
a až s). V uvedenom smere odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14.
marca 2013 vo veci C-415/11 Mohamed Azis c/a Mohamed Aziz c/a Caixa d'Estalvis de Catalunya,
Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa), ktorým súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na
základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi
zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa
vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.
Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa
z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie

uplatňovaniu nekalých podmienok; na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Odvolací súd nespochybnil skutočnosť, že banke
vyplýva zo zákona o bankách povinnosť poskytovať informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa

klientabanky,ktorésúpredmetombankovéhotajomstvatretímosobám,atososúhlasomklientaaleboaj
bezjehosúhlasu(osobámvcitovanomzákonetaxatívnevymenovaným).Súčasnevšakbankatútosvoju
zákonnú povinnosť nemôže vykonávať tak, že sama určí okruh subjektov, ktorým so súhlasom klienta
poskytne bankové doklady a informácie a klient pod hrozbou straty možnosti získať spotrebiteľský úver
spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu takéto ustanovenie podpíše. O nároku na náhradu trov odvolacieho

konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods.
1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaná
v odvolacom konaní úspech nemala a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi
v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich
náhradu sporovým stranám nepriznal.

6. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie
žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) podala dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala ustanovením
§ 420 písm. f) CSP a 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietala porušenie práva na spravodlivý proces,
pričom vytýkanú vadu zmätočnosti videla v nepreskúmateľnosti, vnútornej protirečivosti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktoré nedáva odpoveď na ňou vznesené podstatné otázky vo vzťahu k posudzovanej
neprijateľnej podmienke. Tiež právne závery odvolacieho súdu sú nesprávne a preto aj jeho rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Konkrétnejšie žalovaná namietala, že plnenie zákonných
povinností podľa zákona o bankách nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Na tento argument
odvolací súd nedal relevantnú odpoveď. Za ďalšie, odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí

neodpovedal ani na otázku, či pri takom výklade neprijateľnej podmienky, ako ju interpretoval vo výroku
II. rozsudku súd prvej inštancie a zákona o bankách by bola žalovaná ako banka znevýhodnená
voči nebankovým subjektom poskytujúcim identické služby, ktoré však nie sú viazané bankovým
tajomstvom - k tomuto argumentu sa odvolací súd ani okrajovo nevyjadril. Ani takýto postup nie je
v súlade s právom na spravodlivý proces. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie

založil rozsudok v žalovanou napadnutej časti na tom, že nad rámec § 91 ods. 1 tretej vety zákona
o bankách formuloval dve dodatočné podmienky pre súhlas na poskytnutie bankového tajomstva,
nesplnenie ktorých má viesť k neprijateľnosti súhlasu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to
1/ súhlas nesmie byť udelený bližšie neurčenému počtu prijímateľov bankového tajomstva subjektov a
2/ banka nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy udelením súhlasu. Pritom tieto podmienky nevyplývajú

priamo zo zákona a už len preto sú v rozpore s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
že ochrana spotrebiteľa nepotrebuje ,,osobitnú expanzívnu interpretáciu“. Dovolací dôvod podľa §
421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná formulovala tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a
síce ,,je súhlas klienta banky (spotrebiteľa) podľa § 91 ods. 1 tretej vety zákona č. 483/2001 Z.z. o

bankách v znení neskorších predpisov na poskytnutie osobných údajov, ktoré sú zároveň bankovým
tajomstvom uvedeným v zmluve o spotrebiteľskom úvere bez ďalšieho neprijateľnou podmienkou podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka len preto, že spotrebiteľ ním udeľuje v zmluve o spotrebiteľskom
úvere predformulovaný súhlas na poskytnutie údajov bližšie neurčenému počtu subjektov, banka samav zmluve o spotrebiteľskom úvere určí okruh subjektov, ktorým na základe tohto súhlasu môže
poskytovať bankové tajomstvo týkajúce sa tohto klienta, ak klient pod hrozbou straty možnosti získať
spotrebiteľský úver zmluvu obsahujúcu takéto ustanovenia podpíše?“ Za ďalšie, „Je súhlas podľa vyššie

uvedeného bez ďalšieho neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak
banka podľa príslušných právnych predpisov (zákona o bankách a GDPR) môže predmetné údaje
poskytovať osobám uvedeným v tomto súhlase aj bez akéhokoľvek súhlasu klienta?“. Odvolací súd v
napadnutom rozsudku na obe otázky odpovedal kladne, žalovaná však s jeho právnym posúdením resp.
interpretáciou nesúhlasí, pretože nie je možné spravodlivo od banky žiadať, aby udelením predmetných

súhlasov nepodmieňovala uzavretie zmluvy. Naopak vyžadovať tieto súhlasy pri uzatvorení zmluvy je
s ohľadom na ich charakter plne oprávnené a legitímne - dokonca by sa dalo povedať, že je to na
poskytovanie bankových služieb až nevyhnutné. Zo zhora uvedených dôvodov žalovaná dovolací súd
žiadala, aby rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp., aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu
v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnej podmienky zamietne.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol čiastočne zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4Cdo/33/2023-173 z 20.3.2024, a to v časti potvrdzujúceho výroku týkajúceho sa určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v článku VII. Záverečné ustanovenia v bodoch 3.3. a 3.4.
Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952 z 8.6.2017, ako aj vo výroku o trovách

konania a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

8. Odvolací súd uznesením zo dňa 23. júla 2024, č.k. 1CoCsp/13/2024 – 188 zrušil rozsudok vo výroku
o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. V rozhodnutí uviedol, že so zreteľom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v uznesení č. k. 4Cdo/33/2023-173 z 20.3.2024 treba konštatovať, že súd prvej inštancie
dostatočným spôsobom neodôvodnil prečo je zmluvná podmienka uvedená v článku VII. v bode 3.3.
a 3.4. týkajúca sa spracovaním a poskytovaním osobných údajov žalovaného neprijateľná zmluvná

podmienka. Predovšetkým nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s eventuálnym
znevýhodnením žalovaného ako banky voči nebankovým subjektom poskytujúcim identické služby,
pričom v tomto ohľade by bol žalovaný diskriminovaný voči iným súťažiteľom, a to najmä za situácie,
že žalobca mal právo na použitie a získavanie predmetných osobných údajov kedykoľvek odvolať.
Bližšie nie je zdôvodnený ani právny názor súdu prvej inštancie, že predmetný súhlas na získavanie

a použitie osobných údajov žalobcu ako klienta by mal byť naformulovaný individualizovane s tým, že
banka nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy udelením súhlasu na poskytnutie bankového tajomstva. Z
napadnutého rozsudku - jeho odôvodnenia nie je zrejmé ako sa súd vyporiadal pri určení neprijateľnosti
predmetnej zmluvnej podmienky so zákonnými povinnosťami, ktoré žalovanému ako banke ukladané
zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, a to najmä pokiaľ ide o ust. §

42 tohto zákona, z ktorého vyplýva povinnosť úschovy a ochrany dokladov o preukázané totožnosti
klienta, ako aj dokladov o zisťovaní vlastníctva prostriedkov použitých klientom na vykonanie obchodu
a zmluvy a iných dokladov o uskutočnených obchodoch, a to najmä 5 rokov od ukončenia obchodu.
Takáto povinnosť a ďalšie povinnosti uvedené v § 42 zákona o bankách vlastne zakotvujú možnosť i
povinnosť banky uchovávať osobné údaje týkajúce sa klienta. V tomto kontexte súd prvej inštancie sa

nevyporiadalanisust.§92aods.1,4,Zákonaobankách,pričomztýchtozákonnýchustanovenívyplýva
oprávnenie banky uchovávať v spoločnom bankovom registri informácie o klientovi a jeho obchodoch
uvedených v ods. 1, ak klient neudelil preukázateľný súhlas podľa § 91 ods. 1 zákona o bankách na
inú lehotu uchovávania týchto informácií v spoločnom registri. Ďalej z tohto ustanovenia vyplýva, že
banka a pobočka zahraničnej banky, ktorá do spoločného bankového registra poskytla údaje o klientovi

a jeho obchodoch uvedených v ods. 1 je povinná spoločnému podniku pomocných bankových služieb
podľa ods. 2 preukázateľne oznámiť dátum zániku záväzkov klienta z obchodov uvedených v ods. 1.
V tejto súvislosti nie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie s týmito zákonnými povinnosťami žalovaného
vyporiadal, pokiaľ ide o plnenie týchto povinností práve v kontexte zmluvnej podmienky, ktorú určil za
neprijateľnú.

10. V ďalšom konaní uložil povinnosťou súdu prvej inštancie, aby vyzval strany k vyjadreniu vo vzťahu
k záverom, ktoré vyplývajú z uznesenia dovolacieho súdu č. k. 4Cdo/33/2023-173 z 20.3.2024 a ako aj
na vyjadrenie k bližším súvislostiam medzi zmluvnou podmienkou uvedenou v článku VII. predmetnejzmluvy o úvere v bodoch 3.3. a 3.4. Záverečných ustanovení, a to vo vzťahu k tým zákonným
ustanoveniam zákona o bankách, ktoré majú súvis s takto dojednanou zmluvnou podmienkou.

11. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

12. Žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952, na
základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 3.840,- eur. V zmluve je uvedená úroková
sadzba 17,70% ročne, výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) 19,51%, výška priemernej

RPMN 14,84%, výška odplaty 17,70% a výška najvyššej prípustnej odplaty 19,62%.

13.Vzmluvejeuvedenákonečnásplatnosťúveru:vdeňsplatnostiposlednej33.splátky(t.j.32mesiacov
od platnosti prvej Splátky), resp. v deň, určený v zmysle čl. III. bod 6 Zmluvy. Termín splátky: 27. dňa
príslušnéhomesiaca,početsplátok33avýškasplátky148,28eura.Celkováčiastka,ktorúmaspotrebiteľ
zaplatiť: 4.867,- eur.

14. V zmluve sa ďalej nachádzajú predpoklady pre výpočet RPMN: Výpočet RPMN je daný rovnicou
stanovenou v prílohe č. 2 Zákona, za predpokladu, že úver bude splácaný v súlade s touto zmluvou a
splátkovým kalendárom, ktorý tvorí prílohu č. 1 tejto zmluvy. Úver sa považuje za vyčerpaný okamžite a
v plnej výške v deň uvedený v čl. III. bod. 8 úverovej zmluvy pri výpočte splátkového kalendára.

15. V zmluve v časti VII. Záverečné ustanovenia, je uvedené: „Osobné údaje Dlžníka sú v nevyhnutnom
rozsahu poskytované osobám uvedeným v bode 3.1, a to za účelom jednoznačnej identifikácie Dlžníka,
poskytovania zabezpečovania a vykonávania finančných a s nimi súvisiacich služieb a produktov a
ďalšie účely dohodnuté v Zmluve. Dlžník v tých prípadoch, kedy sú jeho osobné údaje spracúvané

na základe súhlasu, súhlasí so spracovaním poskytnutých osobných údajov do informačného systému
Veriteľa a s ich poskytovaním na spracovanie do informačného systému v rozsahu nevyhnutnom pre
naplnenie konkrétneho účelu spracovania osobám uvedeným vyššie za účelom podľa predchádzajúcej
vety, a to aj v prípade cezhraničného toku informácií do krajín, ktoré poskytujú primeranú úroveň ochrany
v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov. Súhlas Dlžníka podľa bodu 3.3. sa poskytuje

na dobu trvania záväzkového vzťahu a päť rokov po jeho zániku, ak v konkrétnom súhlase nie je s
Dlžníkom dohodnutí iná doba jeho trvania. Inak sú osobné údaje Dlžníka spracúvané počas doby trvania
konkrétneho účelu spracúvania, “

16. Podľa výpisu z úverového účtu uhradil žalobca na poskytnutý úver celkovo sumu 4.234,22 eura.

17. Podľa prílohy č. 1 splátkového kalendára mali byť splátky 1 – 32 vo výške 148,28 eura a 33 splátka
vo výške 122,04 eura.

18. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

19. Podľa § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.08.2018
(ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 53 ods. 1 – 3,5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosťoboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

21. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, sa neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,

e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na

dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena

dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,

m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu

s predĺžením platnosti zmluvy,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,

q) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,
r) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane
vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o
zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,

s) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,
t) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy bolo
zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
u) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy

preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie,
v) požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby
akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré
v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky

tretej osobe.

22. Podľa § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“), súd môže v
rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienkapoužívaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie
tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných

dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z
dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou.

23. Podľa § 298 ods.2 CSP, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

24. Uzavretú zmluvu súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalovaná ako právnická osoba
poskytla v rámci svojho podnikania úver žalobcovi ako fyzickej osobe, ktorý nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z formy a obsahu zmluvy, je zrejmé, že sa jedná o
tzv .„formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala žalovaná už pripravený a dopisovala do nej
iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcu, ktorý obsah zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol

ovplyvniť, ani neovplyvnil. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ
zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné.

25. Súd v zmysle pokynu odvolacieho súdu uložil stranám na pojednávaní dňa 21. októbra 2024 konania

povinnosť vyjadriť k záverom Najvyššieho súdu SR.

26. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 31. októbra 2024 uviedla, že z obsahu žalobou napadnutých
ustanovení Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952 z 8. júna 2017 vyplýva, že ich
účelom je umožniť žalovanej, aby mohla: (a) využívať outsourcing niektorých činností prostredníctvom

externých dodávateľov pri poskytovaní svojich služieb podľa Zmluvy a plnení svojich zákonných
povinností (bod 3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. a) až f), n) o) a s) Zmluvy); (b) vymáhať pohľadávku
voči žalobcovi s pomocou externého dodávateľa služieb, ak by sa žalobca dostal do omeškania
so splácaním úveru (bod 3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. f) Zmluvy); (c) postúpiť pohľadávku a
zabezpečiť prevzatie dlhu, pristúpenie k záväzku alebo splnenie dlhu treťou osobou, ak by sa žalobca

dostal do omeškania so splácaním úveru (bod 3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. g) až i) Zmluvy); (d)
zabezpečiť dlh žalobcu a vykonať také zabezpečenie (bod 3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. j) až m)
a q) Zmluvy); (e) využívať služby externých poradcov ako sú audítori, tlmočníci alebo advokáti (bod
3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. p) Zmluvy); a (f) obhajovať svoje práva v súdnych, správnych a
rozhodcovských konaniach (bod 3.3. v spojení s bodom 3.1 písm. r) Zmluvy). Napadnuté ustanovenia

Zmluvyzabezpečujúvýhradneochranulegitímnychzáujmovžalovanejaefektívneplneniejejzákonných
povinností. Nie sú teda spôsobilé vyvolať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech žalobcu. Nemôže preto ísť o neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. B.
Napadnuté ustanovenia nemajú charakter súhlasov podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) GDPR a nepodliehajú ani
podmienkam aplikovateľným pre súhlasy podľa GDPR. Súhlas na poskytovanie osobných údajov podľa

bodu 3.3 v spojení s bodom 3.1 Zmluvy nie je súhlasom podľa GDPR. GDPR totiž v týchto prípadoch
umožňuje poskytovať osobné údaje dotknutej osoby tretím osobám aj bez súhlasu žalobcu. GDPR
umožňuje žalovanej poskytovať osobné údaje žalobcu tretím osobám bez jeho súhlasu okrem iného
v nasledovných prípadoch: (a) ak na strane žalovanej existuje niektorý iný právny základ spracúvania
osobných údajov podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) až f) GDPR (t.j. iný ako súhlas podľa čl. 6 ods. 1 písm.

a) GDPR) a osoby, ktorým žalovaná tieto údaje poskytuje, ich spracúvajú v mene žalovanej ako tzv.
sprostredkovatelia podľa článku 28 GDPR; alebo (b) ak na samotné poskytovanie osobných údajov
existuje niektorý právny základ spracovania osobných údajov podľa článku 6 ods. 1 GDPR (iný ako
súhlas podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) GDPR). V tomto prípade súhlas žalobcu na poskytovanie osobnýchúdajov podľa GDPR nie je potrebný z nasledovných dôvodov: (a) Pri poskytovaní osobných údajov
osobám podľa bodu 3.1 písm. a) až e) Zmluvy ide o poskytovanie osobných údajov sprostredkovateľom,
ktorí spracúvajú osobné údaje v mene žalovanej podľa čl. 28 GDPR na účely vymedzené v bode 3.3

Zmluvy, pričom právnym základom spracúvania osobných údajov na strane žalovanej v tomto prípade
je čl. 6 ods. 1 písm. c) GDPR (plnenie zákonnej povinnosti žalovanej identifikovať klienta a overiť
identifikáciu klienta) alebo čl. 6 ods. 1 písm. b) GDPR (plnenie zmluvy). (b) Pri poskytovaní osobných
údajov osobám podľa bodu 3.1 písm. f) až m) Zmluvy právnym základom poskytovania je oprávnený
záujem žalovanej podľa čl. 6 ods. 1 písm. f) GDPR, plnenie zmluvy podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) GDPR,

prípadne plnenie zákonnej povinnosti podľa čl. 6 ods. 1 písm. c) GDPR. (c) Pri poskytovaní osobných
údajov osobám podľa bodu 3.1. písm. n) a o) Zmluvy právnym základom poskytovania je plnenie zmluvy
podľa čl. 6 ods. 1 písm. b), prípadne plnenie zákonnej povinnosti podľa čl. 6 od. 1 písm. c) GDPR
(identifikácia klienta) a údaje sa poskytujú sprostredkovateľom žalovanej alebo prevádzkovateľom (ak
žalovaná vystupuje v pozícii sprostredkovateľa). (d) Pri poskytovaní osobných údajov osobám podľa 3.1.
písm. p) Zmluvy právnym základom poskytovania, resp. spracúvania je oprávnený záujem žalovanej

podľa čl. 6 ods. 1 písm. f) GDPR, prípadne plnenie zákonnej povinnosti žalovanej podľa čl. 6 ods. 1
písm. c) GDPR. (e) Pri poskytovaní osobných údajov dražobníkovi podľa bodu 3.1. písm. q) Zmluvy
právnym základom poskytovania je plnenie zákonnej povinnosti žalovanej podľa čl. 6 ods. 1 písm.
c) GDPR, prípadne plnenie zmluvy podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) GDPR. (f) Pri poskytovaní osobných
údajov podľa písm. r) bodu 3.1. Zmluvy právnym základom poskytovania je oprávnený záujem žalovanej

podľa čl. 6 ods. 1 písm. f) GDPR. (g) Pri poskytovaní osobných údajov osobám podľa bodu 3.1 písm.
s) Zmluvy právnym základom poskytovania je plnenie zmluvy podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) GDPR.
Napriek tomu, že podľa GDPR sa súhlas žalobcu na poskytovanie osobných údajov nevyžaduje, tieto
osobné údaje podliehajú bankovému tajomstvu a na ich poskytovanie spravidla je potrebný súhlas
podľa § 91 ods. 1 Zákona o bankách. Práve z toho dôvodu žalovaná zahrnula tieto súhlasy do Zmluvy.

Keďže sa nejedná o súhlasy podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) GDPR, na napadnuté ustanovenia nie je
možné uplatňovať rovnaké kritériá, aké sa uplatňujú na súhlasy podľa GDPR. Žalobca však údajnú
neprijateľnosť napadnutých ustanovení Zmluvy opiera práve o nesplnenie náležitostí súhlasu podľa
GDPR (konkrétne namieta, že (i) osoby, ktorým sa osobné údaje poskytujú, by mali byť v Zmluve
individuálne určené; (i) súhlas by mal byť oddelený od ostatného obsahu Zmluvy a (iii) že žalovaná

by údajne nemala podmieňovať uzavretie Zmluvy udelením súhlasu). 9. Tieto náležitosti sa však na
napadnuté súhlasy podľa Zmluvy nevzťahujú a ani vzťahovať nemôžu, a to nie len z dôvodu, že
sa nejedná o súhlasy podľa GDPR, ale aj z dôvodu, že uplatňovanie týchto kritérií by bolo v praxi
nerealizovateľné, nespravodlivé a diskriminačné voči žalovanej. Od žalovanej nie je možné spravodlivo
žiadať, aby vopred individuálne určila osoby, ktorým sa osobné údaje budú poskytovať, keďže žalovaná

nemôže vopred vedieť: (a) akého externého dodávateľa využije na outsourcing; (b) akú osobu využije
pri vymáhaní dlhu proti žalobcovi; (c) kto bude mať v prípade zlyhania úveru záujem o postúpenie
pohľadávky, pristúpenie k záväzku alebo splnenie záväzku za dlžníka, ktorý je v omeškaní; (d) akého
externého poradcu využije; ani (e) v akom súdnom, správnom alebo rozhodcovskom konaní ochrana
oprávnených záujmov žalovanej bude vyžadovať poskytnutie osobných údajov žalobcu do takého

konania, atď. S ohľadom na charakter a účel predmetných súhlasov je tiež plne oprávnené ak žalovaná
podmieni uzavretie Zmluvy udelením týchto súhlasov. Žalovanej totiž nemožno spravodlivo brániť vo
využívaní outsourcingu, vymáhaní pohľadávok s pomocou tretích osôb, postúpení pohľadávky, výkone
zabezpečenia, atď. Ďalej uviedla, že nebankoví veritelia poskytujúci spotrebiteľské úvery podľa Zákona
o spotrebiteľských úveroch môžu v rovnakých prípadoch poskytovať osobné údaje svojich klientov aj

bez ich súhlasu (keďže úprava bankového tajomstva sa na nebankových veriteľov nevzťahuje). Ak by
bolo žalovanej ako banke súdnou praxou znemožnené tieto osobné údaje poskytovať za porovnateľne
priaznivých podmienok, žalovaná by tým bola voči nebankovým veriteľom diskriminovaná. Z pohľadu
ochrany spotrebiteľa v prípade nebankových veriteľov akceptovateľné poskytovanie klientskych údajov
bez akéhokoľvek súhlasu klienta, potom neexistuje žiaden mysliteľný dôvod, prečo by v identických

prípadoch ochrana spotrebiteľa mala vyžadovať, aby súhlasy používané bankami podliehali sprísneným
podmienkam, ktoré ani nemajú oporu v Zákone o bankách.

27. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 07.11.2024 uviedol, že žalovaná sa v priebehu celého tohto konania
snaží navodiť dojem, že v prípadoch, ktorých sa týka napadnutá zmluvná podmienka, existuje akýsi

režim „bezsúhlasovosti“ podľa nariadenia EP a Rady č. 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických
osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica
95/46/ES. Z čl. VII ods. 3.3 v spojení s ods. 3.1 zmluvy pritom jednoznačne vyplýva, že na základe tejto
zmluvnej podmienky môžu byť osobné údaje poskytnuté aj osobám, na ktoré nemožno vzťahovať anijednu z podmienok podľa čl. 6 ods.1 písm. b) až písm. f) GDPR. Nemožno teda tvrdiť, že poskytovanie
osobných údajov týmto osobám by bolo v režime „bezsúhlasovosti“ podľa GDPR. Uvedené platí najmä
pokiaľ ide o osoby uvedené v čl. VII ods. 3.1 písm. a), b), c), d), e), a teda u osôb majetkovo prepojených

so žalovanou. Majetková prepojenosť medzi žalovanou a treťou osobou nepredstavuje v zmysle čl.
6 GDPR oprávnenie poskytovať osobné údaje tretej osobe bez súhlasu klienta. Neexistuje pritom
ani žiaden legitímny dôvod poskytovať takýmto osobám osobné údaje klientov s poukazom na ich
majetkovú prepojenosť so žalovanou. To isté možno tvrdiť o osobách podľa ods. 3.1. písm. l) a písm.
o) Zmluvy. Nerozumie prečo by mali byť osobné údaje poskytované bez súhlasu osobám, s ktorými má

žalovaná zmluvný vzťah, predmetom ktorého je poskytovanie bankových činností (napr. obchodníkovi
prijímajúcemu platobné karty). Prečo by mal bez súhlasu získať nejaký obchodný reťazec prístup k jeho
osobným údajom. Rovnako nevidí žiaden dôvod prečo by osobné údaje mala žalovaná poskytnúť tretej
osobe, ktorej poskytol zabezpečenie na jej úver. Ako takéto poskytnutie zabezpečenia z jeho strany na
cudzí úver vôbec súvisí s touto úverovou zmluvou. V žiadnom z týchto prípadov a ani v mnohých ďalších
nevidídôvod,abyposkytnutieosobnýchúdajovbolonevyhnutnénaplneniezmluvy,abybolonevyhnutné

na splnenie zákonnej povinnosti, aby bolo nevyhnutné na ochranu životne dôležitých záujmov dotknutej
osoby alebo inej fyzickej osoby, aby bolo nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom
záujme alebo pri výkone verejnej moci a ani to, aby poskytovanie osobných údajov týmto osobám bolo
nevyhnutné na účely oprávnených záujmov žalovanej ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 GDPR. Vzhľadom
na uvedené sa na poskytnutie osobných údajov tretím osobám nevyhnutne vyžaduje jeho súhlas a

tento súhlas musí spĺňať náležitosti vyžadované úniovým právom. Tento záver pritom nijako nemôže
spochybniť ani argumentácia žalovanej, že v čl. VII bod 3.3 Zmluvy je vymedzený účel poskytnutia
osobných údajov klienta tretím osobám. Zo znenia čl. VII bod 3.3 Zmluvy je totiž úplne zjavné, že
tento súhlas ďaleko prekračuje rámec prípadov, kedy by bolo možné hovoriť o režime „bezsúhlasovosti“
vymedzenom v čl. 6 ods.1 písm. b) až písm. f) GDPR. Vymedzenie účelov v čl. VII ods. 3.3 Zmluvy

je mimoriadne široké a všeobecné (rovnako ako vymedzenie tretích osôb v ods. 3.1.) a rozhodne
nemožno prijať záver, aby sa tieto účely výlučne prelínali s účelmi vymedzenými v čl. 6 ods. 1 písm.
b) až písm. f) GDPR (teda, aby poskytnutie osobných údajov bolo nevyhnutné na plnenie zmluvy, na
ochranu oprávnených záujmov žalovanej, na splnenie zákonnej povinnosti žalovanej a podobne). Tento
záver napokon potvrdzuje samotná žalovaná v bode 46. svojho dovolania z 22.11.2021, kde uvádza, že

súhlas v bode 3.3 plní dvojakú funkciu, a to jednak ako súhlas podľa GDPR ako aj súhlas podľa zákona
o bankách. Ak teda samotná žalovaná tvrdí, že zmluvná podmienka podľa čl. 3.3 plní funkciu súhlasu
podľa GDPR, potom nevyhnutne musí tento súhlas spĺňať náležitosti vyžadované úniovým právom. Zo
zmluvnej podmienky vyplývajú nasledovné účely, na ktoré je žalovaná oprávnená poskytnúť osobné
údaje tretím osobám: - jednoznačná identifikácia Dlžníka - poskytovanie zabezpečovania a vykonávania

finančných služieb a produktov - poskytovanie zabezpečovania a vykonávania súvisiacich služieb a
produktov - ďalšie účely dohodnuté v Zmluve. Pojem súvisiace služby a produkty, ktorý v zmluve použila
žalovaná je tak široký a nekonkrétny, že umožňuje poskytnúť údaje de facto na akýkoľvek účel. Môže
teda ísť najmä o rôzne marketingové a reklamné účely, účely poistenia úveru a podobne, ktoré ani
zďalekaniesúnevyhnutnénaplneniezmluvy,naochranuoprávnenýchzáujmovžalovanejčinasplnenie

zákonnej povinnosti žalovanej. Tento záver potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-61/19.
Poukazujúc na uvedené možno vyvodiť záver, že uvedená zmluvná podmienka spôsobuje značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Žalovaná si prostredníctvom napadnutej zmluvnej podmienky
zakomponovanej do formulárovej zmluvy fakticky vynucuje bez vedomia klienta súhlas s poskytnutím
osobných údajov tretím osobám. Je pritom úplne irelevantné, že táto zmluvná podmienka predstavuje

sčasti súhlas v prípadoch, kedy sa súhlas vôbec nevyžaduje. Rozhodujúce je to, že je naformulovaná
tak, že žalovanej umožňuje poskytnúť osobné údaje tretím osobám v prípadoch, kedy sa súhlas klienta
vyžaduje. Táto zmluvná podmienka je objektívne spôsobilá poškodiť žalobcu ako spotrebiteľa. Poukázal
na citáciou obsiahnutou v publikácii: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019,

567 s.: „Vrchný krajinský súd aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je predmetom
posúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou spája a aký pri
posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.“ Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej,
že jeho argumentácia údajne znevýhodňuje banky oproti nebankovým spoločnostiam uviedol, že úniové
právo (vrátane GDPR, či rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-61/19) sa vzťahuje tak na banky ako

aj nebankové spoločnosti. Ak by takúto podmienku (akú do zmluvy vložila žalovaná) zakomponoval do
svojej zmluvy so spotrebiteľom (bez individuálneho dojednania) aj nejaký nebankový subjekt, rozhodne
by bolo nevyhnutné konštatovať aj v jeho prípade, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.28. Po zrušení rozsudku predmetom konania zostalo rozhodnúť o zmluvnej podmienke uvedenej v
Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 2613729952 zo dňa 08.06.2017 v čl. VII. Záverečné
ustanovenia, v bode 3.3. a 3.4..

29. Súd sa v prvom rade zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľnej zmluvnej
podmienky a vychádzajúc z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je potrebné
konštatovať, že v každom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení
neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to bez toho, aby žalobca musel tento naliehavý právny záujem

na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo z ustanovenia § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
dňa 18.12.2013, sp. zn. 1Co/237/2013). Súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 18Co/120/2017, ktorý pripustil, že spotrebiteľ sa má možnosť domáhať
určenia neprijateľnej podmienky. Taktiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2017,
sp. zn. 6 Ndc 20/2016 právo súdu vysloviť v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky

ostalo aj po nadobudnutí účinnosti CSP zachované, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní
podľa § 301 a nasl. CSP len s účinkami inter partes. A nakoniec podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v
rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka
používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná.

30. Súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.6.2018, sp. zn.
19Co/199/2017, ktorý uviedol: „Ak spotrebiteľ sleduje dosiahnutie právnej istoty v otázke, či je
zmluvná podmienka neprijateľná, môže sa na súde domáhať žalobou určenia jej neprijateľnosti.
Právna istota v takejto záležitosti je dôležitá a dosiahnutie takejto právnej istoty by nemalo byť

podmieňované (kumulatívne) uplatnením či už náhrady škody, bezdôvodného obohatenia alebo
primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami povedané, nemožno spotrebiteľa nútiť do
uplatňovania takýchto plnení pri jeho snahe dosiahnuť právnu istotu čo do (ne)záväznosti zmluvnej
podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Odvolací súd preto zastáva názor, že spotrebiteľ má právo
domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky aj bez kumulatívneho uplatnenia nároku na

plnenie z dôvodu neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky. Uvedené právo predpokladá ustanovenie
§ 3 ods. 3 zákona č.250/2007 Zz. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a tejto ochrany sa môže
domáhať na súde (§ 3 ods.5 ).“

31. „Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa)
domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich
neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) C. s. p. Ide
o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho
práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods.

1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto
žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem“. (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018).

32. Súd následne skúmal, či napadnutá zmluvná podmienka v Zmluve v čl. VII. Záverečné ustanovenia,

v bode 3.3. a 3.4., je neprijateľná. Podľa tejto zmluvnej podmienky žalobca udelil banke súhlas na
zabezpečovanie a vykonávanie finančných a s nimi súvisiacich služieb a produktov. Z ust. § 91 zákona
o bankách je zrejmé, že uvedený zákon priamo predpokladá, že údaje banka od klientov získava
a spracúva pre účely správy ich pôžičiek prípadne vkladov. V tomto smere nielen zákon o ochrane
osobných údajov v tom čase účinný, ale priamo aj zákon o bankách určuje banke povinnosť takéto

informácie o klientoch utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou
alebo odcudzením, zároveň ustanovuje, že tretím osobám môžu byť tieto informácie poskytnuté len
s predchádzajúcim súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn a účely. Podľa § 92a
ods. 1 zákona banky a pobočky zahraničných bánk si na účely prípravy, uzatvárania a vykonávania
obchodov s klientmi a na účely zdokumentovania činnosti bánk a pobočiek zahraničných bánk môžu

s použitím automatizovaných alebo neautomatizovaných prostriedkov vytvoriť spoločný bankový
register, prostredníctvom ktorého sú banky apobočkyzahraničnýchbánkoprávnenélenzapodmienok
ustanovených týmto zákonom a osobitným zákonom navzájom si so súhlasom klienta podľa § 91 ods.
1 bezplatne alebo za úhradu vecných nákladov sprístupniť a poskytovať údaje o úveroch a bankovýchzárukách poskytnutých svojim klientom, údaje o požadovaných úveroch a bankových zárukách, ak o ne
klienti preukázateľne požiadali, údaje o týchto klientoch v rozsahu podľa § 93a ods. 1 písm. a)
bodov 1 až 3, údaje o svojich pohľadávkach a o zabezpečení svojich pohľadávok proti klientom z

poskytnutých úverov a bankových záruk, údaje o splácaní záväzkov klientov z poskytnutých úverov
a bankových záruk a údaje o bonite a dôveryhodnosti klientov z hľadiska splácania ich záväzkov z
poskytnutých úverov a bankových záruk. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia informácie poskytnutého
do spoločného bankového registra alebo zo spoločného bankového registra zostávajú predmetom
bankového tajomstva a informácie z nich možno poskytovať len bankám a pobočkám zahraničných

bánk a Národnej banke Slovenska s tým, že voči všetkým ostatným osobám sú zamestnanci a
členovia orgánov spoločného podniku pomocných bankových služieb podľa ods. 2 povinní
zachovávať mlčanlivosť o týchto informáciách. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia informácie o klientovi
a jeho obchodoch uvedených v ods. 1, ktoré banka alebo pobočka zahraničnej banky poskytla do
spoločného bankového registra sa môžu uchovávať v spoločnom bankovom registri päť rokov
od zániku záväzkov klienta z obchodov uvedených v ods. 1, ak klient neudelil preukázateľný súhlas

na inú lehotu uchovávania týchto informácií v spoločnom bankovom registri. Ďalej z tohto ustanovenia
vyplýva, že banka a pobočka zahraničnej banky, ktorá do spoločného bankového registra poskytla
údaje o klientovi a jeho obchodoch uvedených v ods. 1 je povinná spoločnému podniku pomocných
bankových služieb podľa ods. 2 preukázateľne oznámiť dátum zániku záväzkov klienta z obchodov
uvedených v ods. 1. Z 14. časti zákona o bankách pojednávajúcej o bankovom tajomstve teda

vyplýva, že zhromažďovanie, uchovávanie a poskytovanie osobných údajov a informácií tvoriacich
predmet bankového tajomstva je prísne zákonom regulované a preto ak v citovanom ustanovení v bode
3.3. a 3.4. zmluvy žalobca ako spotrebiteľ udelil súhlas s poskytnutím informácií tvoriacich predmet
bankového tajomstva banke a s jeho sprístupnením osobám uvedeným v bode 3.1, pričom banka
je viazaná časťou zákona o bankách pri poskytovaní a sprístupňovaní informácií tvoriacich predmet

bankového tajomstva tretím osobám, nemohlo dôjsť takýmto dojednaním k značnej nerovnováhe
v právach a povinnostiach zmluvných strán neprospech spotrebiteľa. Legálne vyžiadanie súhlasu na
poskytnutie informácie tvoriacich bankové tajomstvo tretím osobám nemôže byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle ust. § 53 občianskeho zákonníka, ak iný právny predpis, konkrétne zákon o
bankách, takýto postup banky umožňuje za predpokladu, že nedôjde k porušeniu bankového tajomstva

subsumujúceho zároveň aj ochranu osobných údajov klienta. Zakotvenie súhlasu so spracúvaním
osobných údajov v zmluve je v plnom súlade s ochranou osobných údajov. Nebolo potrebné teda
jeho individuálne dojednanie. Okrem toho povinnosť banky je uschovávať údaje a kópie dokladov
o preukázaní totožnosti klienta a doklady o zisťovaní vlastníctva prostriedkov použitých klientom na
vykonanie obchodu a doklady o uskutočnených obchodoch najmenej päť rokov od ukončenia obchodu,

vyplýva z § 42 ods. 1 zákona o bankách. Uvedené dojednanie teda nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaatedaniejeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou.

33. K tvrdeniu žalobcu, že súhlas musí spĺňať náležitosti vyžadované úniovým právom tak k tomu súd

uvádza, že zmluva bola uzatvorená dňa 08.06.2017 a Nariadenie č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb
pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov („General data protection regulation
– GDPR“) je účinné a je priamo aplikovateľné od 25.05.2018, t.j. po uzatvorení zmluvy.

34. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo

veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol úspešný v časti vydania bezdôvodného
obohatenia a neúspešný v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vzhľadom na čiastočný
úspech a neúspech strán súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) ačoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).