Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112218346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2112218346.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patrície Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: O. Š., D.. XX.XX.XXXX, H. N. U. D.
S. XXX, proti žalovanému: A., Z..F..P.., L.: XX XXX XXX, A. XX, N., zast. M.. G. C., V., Z. Z. O. X/A, N.,
o zrušenie rozhodcovského rozsudku a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Malacky zo dňa 26.10.2017, č. k. 5C/374/2012-189, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu č. SR 01658/12 vydaný dňa 09.07.2012 rozhodcom O.. Š. N. (výrok I.), určil, že rozhodcovská
doložka uvedená v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere spoločnosti A. Z..F..P.. ako súčasti zmluvy

o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.06.2011 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je neprijateľná
(výrok II.), určil, že zmluva o úvere XXXXXXXXX zo dňa 30.06.2011 uzavretá medzi žalobcom a
žalovaným je neplatná (výrok III.), žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie
vo výške 750 eur (výrok IV.) a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur (výrok V.), to
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, za súčasného priznania nároku na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % žalobcovi (výrok VI.).

2. Na prejednávanú vec súd prvej inštancie aplikoval ust. § 17 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov znení účinnom od 01.01.2011 do 30.04.2014, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 písm. a), §
41 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 3 ods. 1, § 39, § 52, § 53 ods. 1 písm. n), ods. 4, 5, § 54, § 451, § 457, § 879f ods. 3 Občianskeho

zákonníka,§3ods.5,§5bzák.č.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezák.č.372/1990Z.z.,
čl. 3 bod 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 290 zák.
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že sporové strany uzatvorili dňa 30.06.2011 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru
pre fyzické osoby. Predmetnú zmluvu kvalifikoval ako spotrebiteľskú s tým, že na žalobcu je potrebné
hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

alebo obchodnej činnosti. Na vec tak aplikoval aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ). Uviedol, že žalobca nikdy nemal záujem požičať si peňažné
prostriedky na účely podnikania, aj keď v čase uzatvárania zmluvy bol evidovaný ako podnikateľ-
živnostník. Účel, pre ktorý si žalobca peniaze požičiaval, bol akútny nedostatok peňažných prostriedkov
pre bežné životné potreby. Iba postupom žalovaného došlo k tomu, že v uzavretej úverovej zmluve sa
ako účel poskytnutia peňažných prostriedkov uvádza, že boli poskytnuté na výkon podnikania, aj keď

žalobcanepodnikalanajmäúčelom,prektorýžalobcaúverbral,neboliprostriedkynapodnikanie.Vôbec
sa pri uzatváraní úverovej zmluvy nerešpektovala vôľa spotrebiteľa a súd sa stotožnil s argumentácioužalobcu, že dôvodom čerpania peňažných prostriedkov „na podnikanie“ bolo v rozpore s účelom, na
ktorý úver skutočne bral, iba to, aby sa vylúčil v prípade žalobcu režim spotrebiteľských úverov a jeho
ochrana ako spotrebiteľa. Za predmet konania označil záväzok žalobcu, ktorý vznikol zo zmluvy o

úvere. Aj keď posudzovaná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods.
3 písm. d) OBZ), súčasne je spotrebiteľskou zmluvou a na žalobcu, ktorý nekonal pri jej uzavieraní v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, treba hľadieť ako na spotrebiteľa
za použitia ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, a to cez odkaz na § 1 ods. 2 veta druhá OBZ.
Uvedený záver podľa prvoinštančného súdu vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď

sú upravené v OZ) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy,
naopak príslušné ustanovenia OZ je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z
toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti OZ a
nepredstavujú tak osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah zo zmluvy o úvere
súd prvej inštancie aplikoval tak ustanovenia OZ (spotrebiteľská právna ochrana), ako aj OBZ (konkrétne

práva a povinnosti). Ak spotrebiteľ vstúpi s podnikateľom do obchodného záväzkového vzťahu, na tento
právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia OZ, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci
bola založená na neplatnom právnom úkone, a preto po preskúmaní rozhodcovského rozsudku dospel

k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom. Vzhľadom na zistené skutočnosti považoval za potrebné
žalobe vyhovieť a rozhodcovský rozsudok ako celok zrušiť podľa § 40 ods. 1 písm. a), body 1, 2, 3, 4 zák.
č. 244/2002 Z. z., nakoľko pri rozhodovaní boli porušené všetky zákonné dôvody uvádzané v citovanom
ustanoveníivšeobecnezáväznéprávnepredpisynaochranuspotrebiteľa.Pokiaľžalobcažiadalvydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 750 eur, aj tejto časti žalovaného nároku s odkazom na § 457 OZ

vyhovel. Vo vzťahu k požadovanému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že v konaní mal
za preukázané, že žalovaný postupoval voči žalobcovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými
mravmi. Spotrebiteľské práva žalobcu boli porušené početnými neprijateľnými zmluvnými podmienkami
a nekalými praktikami. Takýmto spôsobom vznikla žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma spočívajúca v tom,
že znášal permanentný stav neistoty, obavy o výšku dlhu a jeho stále narastanie. Za splnené tak mal aj

podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.
z. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť tak, že súd žalobu
v celom rozsahu zamietne za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému.
Úvodom namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa prvoinštančný
súd nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím

žalovanému odňal možnosť konať pred súdom. Vytkol mu tiež nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým
dospel na základe vykonaných dôkazov a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na ust. §
137 písm. a) CSP, ktoré pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam a nie právnym vzťahom
ako ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a vo vzťahu k právnym skutočnostiam len
v prípade predpokladanom osobitným predpisom, ktorým je napríklad Zákonník práce, Občiansky

zákonník, zákon o dobrovoľných dražbách (napr. dobrovoľná dražba, uznesenie valného zhromaždenia
kapitálovej spoločnosti, skončenie pracovného pomeru). Civilný sporový poriadok tak podľa žalobcu
vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a neplatnosti zmluvy o úvere.
Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú v zmysle § 2 ods. 1 OZ právnymi
skutočnosťami. Určenie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej

podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok
o tom, čo bolo v minulosti, nie nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti (viď Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok- Veľký komentár, Praha: C.H.Beck,
2016). Za osobitný právny predpis pre podporu žaloby podľa § 137 písm. d) CSP nemožno podľa
žalovaného považovať zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom zo svojich

ustanovení, a to ani v § 3 ods. 5 nepripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti, iba konštatuje
oprávnenie spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva bez toho, aby bližšie špecifikoval typ žaloby,
ktorou sa spotrebiteľ môže domáhať svojho práva proti porušovateľovi na súde (rozsudok Okresného
súdu Žilina zo dňa 07.06.2017, sp. zn. 17Csp/52/2016). Podporne dajúc do pozornosti princíp právnejistoty vyjadrený v čl. 2 ods. 1 CSP deklarovaný aj v rozhodovacej činnosti ÚS SR (sp. z. PL. ÚS
36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, I. ÚS 564/2012), citoval právne závery vyslovené NS
SR v rozhodnutí zo dňa 16.03.2016, sp. zn. 8Cdo/251/2015, Okresným súdom Levice v rozsudku zo

dňa 24.11.2017, sp. zn. 7C/681/2015. V ďalšom namietal nesprávne právne posúdenie zmluvného
vzťahu ako spotrebiteľského majúc za to, že žalobcovi neprislúcha postavenie spotrebiteľa, a vo veci
preto nebolo možné aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a ani zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. Poukázal pritom na VPPÚ, v zmysle ktorých sa zmluvné strany podľa § 262
ods. 1 OBZ dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a zmluva sa

uzatvára podľa § 269 ods. 2 OBZ ako nepomenovaná zmluva. Zdôraznil, že žalovaný uzavrel dňa
30.06.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX s dlžníkom pod obchodným menom O. Š., ako fyzickou
osobou podnikateľom označeným aj IČO: XX XXX XXX. Zmluvný vzťah medzi dvoma podnikateľskými
subjektami je preto potrebné posudzovať ako obchodnoprávny a nie spotrebiteľský. Žalobca pritom
vlastnoručne podpísal prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, pričom
tentoprejavvôlejenaprednejstranezmluvyoúvereaprehláseniedlžníkajezrozumiteľne,určitoajasne

uvedené hneď vedľa jeho podpisu. Vychádzajúc z prehlásenia žalobcu, že finančné prostriedky mu boli
poskytnuté na účel podnikania, v konaní ho zaťažuje dôkazné bremeno a ten relevantným spôsobom
nevyvrátil tvrdenia žalovaného, ale len účelovo svojim vyjadrením tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľa.
Takéto tvrdenia označil za účelové a nedôvodné, nemajúcu oporu v zákonoch alebo dôkazných
prostriedkoch, pričom žalovaný v konaní predložil dostatočný dôkazný prostriedok, a to vlastnoručne

podpísané prehlásenie žalobcu a tento v konaní dôkazné bremeno neuniesol a súd sa len nekriticky
priklonil k jeho tvrdeniam. Poukázal preto na ust. § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V zmysle záverov
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/343/2013 dôkazné bremeno preukázania nedostatku
vážnosti vôle zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu. V danom

prípade žalobca svojim podpisom potvrdil vôľu uzavrieť úverovú zmluvu a skutočnosť, že dodatočne
usúdil, že úverová zmluva je pre neho subjektívne nevýhodná, nezakladá podľa žalovaného neplatnosť
právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Účel poskytnutia finančných
prostriedkov na podnikanie preukazuje tiež aj žiadosť o úver zo dňa 29.06.2011, v ktorej žalobca
dobrovoľne uviedol účel poskytnutia úveru, čo rovnako potvrdil vlastnoručným podpisom. Vyslovil názor,

že nie je naplnená podmienka ust. § 150 CSP, v zmysle ktorej strany majú pravdivo a úplne uvádzať
podstatné rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalobca vo svojom podaní nepreukázal
účel poskytnutia peňažných prostriedkov, len účelovo tvrdil, že ich na účel podnikania nepoužil,
ale žalovaný si dodatočne splnil dôkaznú povinnosť, keď predložil prehlásenie žalobcu, že finančné
prostriedkypoužijenaúčelpodnikania.Zdôrazniltiežzákonnúzásadukoncentráciekonania,hodnotenia

dôkazov a rovnosti účastníkov konania. Bol tiež toho názoru, že zo strany žalovaného sa jedná o zjavné
zneužitie práva, ktoré v zmysle čl. 5 CSP nepožíva právnu ochranu. V ďalšom uviedol, že skutočnosť, že
zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte sama o sebe nevytvára predpoklad, že zmluvu
je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú, a aj formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku
absolútneho obchodu. Za bezpredmetné preto označil tvrdenia žalobcu o tom, že pred uzatvorením

zmluvy nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení a o tom, aký budú mať pre
neho jednotlivé časti zmluvy následok. Rázne odmietol tvrdenia, že účelovo obchádza ustanovenia
chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. Uviedol, že toho času poskytoval klientom
aj zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto sa nestotožnil s tvrdením konajúceho súdu o obchádzaní
zákona. Žalobca svojim prejavom ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácií dôležitých pre

neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava
v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach chce úver splatiť,
dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel, na ktorý použije finančné prostriedky, pričom mal
možnosť slobodnej voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu o úvere alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca si úver zobral na účel podnikania, peňažné prostriedky na tento účel aj prevzal a nemal proti

tomu žiadne námietky. Za nesporné tak označil použitie peňažných prostriedkov z úverovej zmluvy na
výkon podnikania. Podporne vo vzťahu k tomu, že dôkazné bremeno preukázania toho, že úver nebol
použitý na výkon podnikania, zaťažuje žalobcu, poukázal na právne závery vyslovené Krajským súdom v
BanskejBystricivrozsudkuzodňa21.02.2017,sp.zn.14Co/975/2015.Zadôležitýtakurčilúčel,naktorý
bol úver poskytnutý a nie, na aký účel žalobca peňažné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný

preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky použité, a nie či naozaj klient peniaze na daný účel
použije. Uvedené označil za nemysliteľné aj z pohľadu viac ako 400 000 zmlúv uzatvorených žalovaným.
Naviac oblasť predmetu podnikania žalovaného je charakterizovaná ako rýchle „pôžičky“, kde nie je
žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Nakoľko dlžník nemienil peniazepoužiť na súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom a vzájomný vzťah sporových strán je obchodnoprávny,
nebolonamiestevdanejveciuplatnenienoriemnaochranuspotrebiteľa.Zabezpredmetnépretooznačil
skúmanie, či zmluva o úvere obsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná

zmluva podľa OBZ si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, t. j. zmluvných strán, ktoré zmluvu
uzatvorili a vymedzenie predmetu zmluvy, a nie žalobcom označené náležitosti. Ani ust. § 497 a nasl.
OBZ neupravujú ako náležitosti RPMN a iné. Zmluvu tak nie je možné považovať bezúročnú a bez
poplatku.

5. V odvolaní tiež zdôraznil potrebu akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu vstupoval.
Uvedené je plne v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu
spotrebiteľa, na ktorú zjavne „zabudol“ poukázať žalobca. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné
chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana je spotrebiteľ,
nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann
Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.

Občanský zákonník I. § 1 až 459. Kometář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 468-469). Obdobne
pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu),
je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné
chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva
(Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VII ZR 91/04 publikovaný o. i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský

zákoník. Velká akademický komentář. I. svazek. § 1-487. Praha. Linde 2008, s. 324, Selucká, M.
Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha: C.H. Beck 2008, s. 54). Analogicky ak
žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel
výkonu jeho povolania, treba chrániť dobrú vieru žalovaného a žalobcovi nepriznať právne postavenie
spotrebiteľa (obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoE/122/2011, rozhodnutie zo dňa

28.08.2013, sp. zn. 7Co/208/2013, rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 10.09.2014,
sp. zn. 10Co/122/2013, zo dňa 25.11.2015, sp. zn. 14Co/1553/2014). Prvoinštančnému súdu v tejto
súvislosti ďalej vytkol, že napriek citovaniu ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. neuviedol ani jediné
tvrdenie na podporu svojho záveru, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu,
že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver za účelom podnikania. Napádaný rozsudok je podľa žalobcu

nepreskúmateľný a odopiera žalovanému možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie pritom predstavuje
významnú časť rozhodnutia, je významné z hľadiska presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti. Musí
byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach tak, aby
dokázal presvedčivo vyargumentovať zistený skutkový stav. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť práva na spravodlivý proces je judikované početnými rozhodnutiami NS SR a

ÚS SR. Žalovaný v konaní predložil dôkazy nasvedčujúce účelu, žalobcova nepredložil ani jediný dôkaz
o tom, že úver bol vzatý za spotrebným účelom a súd sa napriek tomu priklonil na stranu žalobcu bez
toho, aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jeho tvrdeniam a rozhodnutiu. Z rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov žalobca vyvodil, že súdy sa len málokedy riadne vysporiadajú s námietkou
účelu poskytnutých peňažných prostriedkov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

25.11.2015, sp. zn. 14Co/14553/2014). Svoje rozhodnutie o tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu
prvoinštančný súd neodôvodnil a svoj záver neoprel o žiadne dôkazy. Potrebu chrániť dobrú vieru druhej
konajúcej strany v prípade rozporu medzi skutočným účelom a účelom deklarovaným v zmluve zdôraznil
aj Okresný súd Bratislava V v rozsudku zo dňa 16.01.2017, sp. zn. 10Csr/2/2016.

6.Žalovanýsanestotožnilanisposúdenímrozhodcovskejdoložkyakoneprijateľnejzmluvnejpodmienky
podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Uviedol, že pri rozhodcovskom rozsudku nejde o nič iné ako o nový
súkromnoprávny kvalifikovaný záväzok, ktorý nemožno porovnávať s judikovaným právom vo forme
rozsudku všeobecného súdu. Žalobcom prezentovaný postoj ÚS ČR (IV. ÚS 174/2002) označil za
prekonanýaneaktuálny.ÚSČRsavosvojomnálezezodňa08.03.2011,sp.zn.I.ÚS3227/2007posunul

od zmluvnej koncepcie rozhodcovského konania „viac smerom k jurisdikčnej koncepcii rozhodcovského
konania ako k nachádzaniu práva súkromnoprávnym subjektom analogickým a ekvivalentným k
súdnemu konaniu a v súlade s platným právom (Bělohlávek, A.: Ústavní soud České republiky upustil
striktní výklad koncepce rozhodčího řízení. Bulletin advokacie, 2011, č. 12, s. 40 a nasl.). Za nepochybné
v konkrétnostiach prípadu označil, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je

zmluvou nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď
prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už z toho pohľadu rozhodcovská
zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Takýto právny názor bol vyslovený aj v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2011,sp. zn. 14NcC/10/2011. Žalobca má tak právo kedykoľvek sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne
uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického
zvažovania okolností, ktoré môžu ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je, či zmluva v čase

jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi skutočnú voľbu medzi súdom
alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Poukázal
aj na potrebu eurokonformného výkladu predmetného ustanovenia s tým, že podľa písm. q) prílohy
smernicejezakázanéibadojednanie,abyspotrebiteľriešilsporynepodliehajúceprávnymustanoveniam
výhradne arbitrážou. Okrem toho nie je podľa žalovaného splnená ani podmienka existencie sporu

nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. V danom prípade má rozhodcovské konanie oporu v zák. o
rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť
rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov (§ 4ods.
2 písm. r) zák. č. 258/2001 Z. z., ako aj § 9 ods. 2 písm. v) zák. č. 129/2010 Z. z.). Rovnaký záver pritom
vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom
úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských

sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných
na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie sporov a prípustnosť rozhodcovských doložiek v
spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. V prejednávanom prípade
bola rozhodcovská zmluva medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená na samostatnom liste papiera,

oddelene od samotnej zmluvy o úvere, nedošlo k porušeniu § 17 zák. č. 244/2002 Z. z. a zásady rovnosti
účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý žalobcovi riadne doručil
všetky písomnosti spolu s výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania a žalobca sa mal k
uvedenému možnosť vyjadriť.

7. V odvolaní vyslovil tiež názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia. Žalobca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorá nikdy nebola právoplatne
vyhlásená za neplatnú, rovnako právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k
odstúpeniu, zrušeniu zmluvy atď.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Odmietol
tak záver prvoinštančného súdu, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.

8. Odhliadnuc od nemožnosti aplikovať na vec ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.
upravujúce primerané finančné zadosťučinenie, žalovaný z opatrnosti napadol aj záver súdu, ktorým
žalobcovi priznal primerané finančné zadosťučinenie. Poukázal na potrebu reštriktívneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktoré je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu

vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie tohto nároku prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď
porušenie práva nie je už možné napraviť inak. Cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného práva v
prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Napadnutý rozsudok má podľa žalovaného dostatočný
sankčný charakter, keď žalobcovi bol priznaný nárok v sume 750 eur. Vzhľadom na okolnosti prípadu

považuje žalovaný priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú
na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Pri posudzovaní tohto nároku žiadal zohľadniť konkrétne
okolnosti prípadu, ako aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sám viacnásobne porušil zmluvné ustanovenia, konal ľahostajne v rámci kontraktačného
postupu, keď podpisom potvrdil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol oboznámený aj so všeobecnými

podmienkami poskytnutia úveru, nemal k nim výhrady a zaviazal sa ich dodržiavať. Žalobca naviac
podľa neho neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo- právneho vzťahu
medzi sporovými stranami a podľa žalovaného v spore uplatňuje domnelé právo svojvoľne a zjavne
bezúspešne, nakoľko sám neoznačil podstatné skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
(neuviedol, že sám bol s plnením istiny dlhodobo v omeškaní). Vyslovil presvedčenie, že žalobcovi

žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie tohto nároku, nevznikla a jeho priznanie by malo za
následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. V tejto súvislosti tiež zdôraznil skutočnosť, že žalobca so žalovaným
uzavrel spolu štyri zmluvy o úvere, t. j. mal možnosť štyrikrát preštudovať zmluvné podmienky, čo
neurobil a žalovaný mu poskytol úver v dobrej viere, že sú mu známe zmluvné dojednania. Za spornú

označilajsamotnúvýškupožadovanejnáhrady,ktorúžalobcaaniprvoinštančnýsúdnijakoneodôvodnili.
Aj napriek tomu, že účelom finančného zadosťučinenia nie je reparačná funkcia, súd žalobcovi priznal
sumu 300 eur bez akéhokoľvek odôvodnenia výšky a vzniknutej ujmy. V právnoteoretickej rovine v
ďalšom poukázal na základné východiská tohto právneho inštitútu.9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a
náležiteodôvodnenýpotvrdiťažalobcovipriznaťnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Uviedol,že

z odvolacej argumentácie nie je zrejmé, v čom má spočívať iná vada konania. Za kľúčovú v danom spore
označil otázku, či zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je spotrebiteľskou zmluvou o úvere
aleboideoobchodnoprávnuzmluvuakoabsolútnyobchodmedzidvomarovnocennýmipodnikateľskými
subjektami. Podľa žalovaného je kritériom uvedenie údaja o IČO a podpis vyhlásenia, že žalobca si
úver berie na účel podnikania. V tomto smere však existuje bohatá judikatúra svedčiaca v prospech

posúdenia zmluvy ako spotrebiteľskej (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Ndc/1/2018, rozsudok sp.
zn. 8Sžo/45/2014). Zdá sa preto, že právne posúdenie zmluvy súdom prvej inštancie je s ohľadom
aj na notoricky známe skutočnosti správne. Pokiaľ žalovaný namietal prípustnosť určovacej žaloby
poukázal na čas jej podania. Žalobca totiž podal žalobu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý v § 80 písm. c) upravoval určovacie žaloby tak, že bolo možné domáhať sa určenia,
že tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, za podmienky preukázania naliehavého právneho

záujmu. Účinky procesných úkonov spred 01.07.2016 pritom podľa § 470 ods. 2 CSP zostali zachované
a od 01.01.2018 sa vzhľadom na § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z. už nevyžaduje preukázanie
naliehavéhoprávnehozáujmunaurčeníneplatnostizmluvyospotrebiteľskomúvere.Vminulostiužsúdy
rozhodli o neplatnosti úverových zmlúv spoločnosti A., Z..F..P.. (napr. Krajský súd v Prešove rozsudkom
zo dňa 24.01.2017, sp. zn. 5Co/13/2016, Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 15Co/22/2018). Za

neaplikovateľný označil rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/251/2015, na ktorý v tejto súvislosti poukazoval
žalovaný, nakoľko sa týka celkom inej právnej otázky, a to platnosti záložnej zmluvy k nehnuteľnosti
a následkov takejto zmluvy, osobitne s ohľadom na povinný vklad záložného práva do katastra.
Rovnako k otázke rozhodcovskej zmluvy existuje početná judikatúra (napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 3Cdo/1303/2015). Nakoniec sa nestotožnil ani s obranou žalovaného týkajúcou sa primeraného

finančného zadosťučinenia, keď samotná výška je v diskrečnej právomoci súdu a prihliadnuť je potrebné
načl.23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES,vzmyslektoréhočlenskéštátyustanovia
pravidláosankciáchzaporušenievnútroštátnychustanoveníprijatýchnazákladetejtosmerniceaprijmú
všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné,
primerané a odrádzajúce.

10. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že plne zotrváva na odvolacej argumentácii.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že toto je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné z
dôvodu jeho nepreskúmateľnosti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Podľa § 220 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

13. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené vo vyššie
citovanom ust. § 220 ods. 2 CSP. Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť
za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe

subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného
dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo
zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia je povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti
a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí
obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetlísvojpostupadôvodysvojhorozhodnutia,pričomsamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal. Závery prijaté prvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súdpo skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení
zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia
substancoval zistený skutkový stav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t. j.

rozhodnutiebymalobyťkonzistentnéaprezentovanéargumentymusiapodporiťprijatýzáver.Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je pritom odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto
súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí tak
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď napr. Ruiz Torija c/a
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-

B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko z 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé
súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania

odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý
proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a súčasne zakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b)

CSP. Rovnaký záver prijal v rozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva napr. v rozhodnutí
Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, či Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach
sp. zn. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08.

14. V prejednávanej veci sa žalobca argumentujúc právnym režimom spotrebiteľských

zmlúv domáhal zrušenia označeného rozhodcovského rozsudku vydaného na návrh žalovaného
Stálym rozhodcovským súdom, ďalej určenia neprijateľnosti dojednanej rozhodcovskej doložky, ako
aj neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi sporovými stranami dňa 30.06.2011 a v neposlednom
rade vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 750 eur a priznania primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. vo výške 300 eur. Sporové strany správne

za kľúčové v spore označili zodpovedanie otázky, či žalobca úverovú zmluvu a na ňu nadväzujúcu
rozhodcovskú doložku uzavrel v postavení spotrebiteľa alebo podnikateľského subjektu, keď žalobca
v konaní tvrdil, že úver si bral výhradne na súkromné účely a bol to žalovaný, ktorý do zmluvy doplnil,
že tento bol poskytnutý na podnikanie a poskytnutie úveru podmienil práve týmto označením v zmluve,
zatiaľ čo žalovaný odvolávajúc sa na identifikáciu žalobcu v zmluve ako fyzickej osoby podnikateľa

(obchodné meno a IČO) a jeho čestné vyhlásenie, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon
podnikania, tvrdil, že zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 30.06.2011 je vzťahom medzi
dvoma podnikateľskými subjektami, na ktorý preto nemôže dopadať spotrebiteľská právna ochrana.
Právna kvalifikácia zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere nadobúda osobitný význam práve
vo vzťahu k vydanému rozhodcovskému rozsudku, ktorým bol žalobca zaviazaný na plnenie na základe

blankozmenky zabezpečujúcej plnenie z úverovej zmluvy, keď v zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 129/2010
Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvyoúvere,naktorépoukázalvods.43.odôvodneniaajsúd
prvej inštancie, dlh v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť alebo zabezpečiť
jeho splnenie zmenkou. Žalovaný v odvolaní prvoinštančnému súdu zásadne vytkol nepreskúmateľnosť
všetkých prijatých záverov, keď sa riadne nevyposriadal s jeho obranou v spore a len nekriticky prevzal

argumentáciu žalobcu, riadne neodôvodnil svoje úvahy, keď posudzovaný zmluvný vzťah posúdil ako
spotrebiteľský, a neuviedol na základe akých dôkazov dospel k prijatým záverom a nevysporiadal sa
riadne ani s dôkazmi predloženými žalovaným, v dôsledku čoho mu bolo odňaté právo konať pred
súdom. S uvedenou odvolacou argumentáciou, zakladajúcou odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1
písm. b) a nie d) CSP ako sa nesprávne domnieva žalovaný, sa odvolací súd plne stotožňuje. Súd prvej

inštancie vlastné odôvodnenie rozhodnutia zhrnul do 6 stručných a zovšeobecňujúcich odsekov (78.-
83.), v ktorých sa absolútne nedostatočne, nekonzistentne a nepresvedčivo vysporiadal zo zásadnými
právnymi otázkami podstatnými pre meritórne rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je nenáležité, absentujú v ňom logické úvahy, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, a ktorými sariadil pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia tiež nie je zrejmé, k akým
zisteniam prvoinštančný súd z vykonaných dôkazov dospel. Vo vzťahu k charakteru právneho vzťahu
nie je dostatočne zrejmé na základe čoho, t. j. akých skutkových zistení a právnych úvah vyhodnotil

posudzovaný vzťah ako spotrebiteľský, keď súd prvej inštancie stroho, vychádzajúc z legálnej definície
spotrebiteľa, bez vysporiadania sa s obranou žalovaného v spore a bez vyhodnotenia vykonaných
dôkazov konštatoval, že žalobca nekonal pri uzavieraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Nie je zrejmé v akých dôkazoch a z nich vyplývajúcich skutkových zistení
má základ konštatovanie súdu, že žalobca nikdy nemal záujem peniaze si požičať na účel podnikania za

situácie, kedy žalobca bol v rozhodnom čase evidovaný ako živnostník, t. j. podnikajúca fyzická osoba
a o čo sa opiera záver, že len v dôsledku účelového postupu žalovaného bol v rozpore s vôľou žalobcu
vyznačený podnikateľský účel úveru. Sporové strany v tomto smere produkovali vzájomne protichodné
tvrdenia a priklonenie sa na stranu žalobcu bolo za danej situácie potrebné náležite odôvodniť.
Prvoinštančný súd presvedčivo nevysvetlil, prečo neuznal obranu žalovaného v spore založenú na
písomnom prehlásení žalobcu o tom, že úver mu je poskytnutý na podnikateľské účely, ako dôvodnú.

Nedostatočné a výlučne všeobecné možno hodnotiť jeho konštatovanie, že spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ
aplikovateľnýlennaobčianskoprávnevzťahy.Zodôvodneniarozhodnutianemožno(animedziriadkami)
vyčítať, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s rozložením dôkazného bremena v spore, komu pričítal
dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol čerpaný na podnikateľské účely, a či dôvodom

prijatých záverov, v ktorých sa prvoinštančný súd priklonil na stranu žalobcu, bolo neunesenie tohto
dôkazného bremena. Žalovaný tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní
argumentoval aj potrebou ochrany jeho dobrej viery, ku ktorej tiež nebolo zo strany prvoinštančného
súdu zaujaté žiadne stanovisko (či táto je relevantná a ak áno, či bola v konaní zo strany žalovaného so
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu bezpečne preukázaná).

15. Potrebu zrušenia rozhodcovského rozsudku a záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky a úverovej
zmluvy prvoinštančný súd odôvodnil výlučne jednou vetou, že právomoc rozhodcovského súdu je
založenánaabsolútneneplatnomprávnomúkone,ažerozhodcovskýrozsudokjevrozporesozákonom
a pri rozhodovaní boli porušené všetky dôvody uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) body 1, 2, 3, 4 zák. č.

244/2002 Z. z. i všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Žiadnym spôsobom
prvoinštančný súd neuviedol, v čom mala spočívať absolútna neplatnosť tak rozhodcovskej zmluvy,
ako aj zmluvy o úvere, so zreteľom na daný prípad nekonkretizoval naplnenie zákonných dôvodov pre
zrušenierozhodcovskéhorozsudku,dôvodovabsolútnejneplatnostiúverovejzmluvyakonkrétnosťúvah
prvoinštančného súdu absentuje aj vo vzťahu k tvrdenému porušeniu všeobecne záväzných právnych

predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pre prijatie takéhoto záveru je bez ďalšieho absolútne neprijateľná
a nedostatočná citácia aplikovaných zákonných ustanovení. Súdna prax konštantne pripomína, že pre
kvalitné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je postačujúce ani vymenovanie dôkazov a ich obsahu
bez uvedenia toho, čo súd z nich zistil, považoval za preukázané/ nepreukázané.

16. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal bezdôvodné
obohatenie v sume 750 eur, odôvodnenie ktorého súd prvej inštancie obmedzil na konštatovanie
dôvodnosti žaloby v tejto časti. Nakoniec ako nedostatočné vyhodnotil odvolací súd aj odôvodnenie
priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi vo výške 300 eur založené opäť na
zovšeobecňujúcom porušení spotrebiteľských práv neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými

praktikami a splnením predpokladov uvedených v § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Takýto záver, z
ktorého nevyplýva aké konkrétne spotrebiteľské práva boli porušené, aké nekalé obchodné praktiky mali
byť zo strany žalovaného voči žalobcovi použité, a v ktorom celkom absentujú úvahy o primeranosti
požadovaného a prvoinštančným súdom priznaného zadosťučinenia, sú ako nepreskúmateľné vylúčené
spod meritórneho odvolacieho prieskumu.

17. Nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia, ktoré nenapĺňa zákonodarcom
a rozhodovacou praxou požadované kvality, tak bolo žalovanému nepochybne odňaté právo riadne
argumentovať a vecne sa brániť napadnutému rozhodnutiu, prednášať relevantné a odvolacím súdom
preskúmateľné argumenty na svoju obranu v spore. Úlohou odvolacieho súdu je pritom práve posúdenie

správnosti vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania, logickosti myšlienkových úvah, ktoré
súd viedli k prijatým záverom, ako aj správnosti právneho posúdenia veci. Najvyššie súdne autority
sa vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne zhodujú na tom, že aj keď právne posúdenie veci
prináleží súdu, z pohľadu presvedčivosti a úplnosti je potrebné, aby súd poskytol na podstatné právneargumenty sporových strán aspoň stručnú, ale vecnú odpoveď, čo ostalo súdom prvej inštancie pri
odôvodňovaní rozhodnutia nereflektované. Odvolací súd uznáva, že stručnosť a vecnosť rozhodnutia
môže byť jeho prednosťou, nakoľko prispieva k zrozumiteľnosti odôvodnenia (napr. ODÔVODNENIE

SÚDNYCH ROZHODNUTÍ, kol. autorov, Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, Justičná
akadémia SR, PEZINOK 2020, str. 7, III. ÚS 78/07, sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), avšak nie za
situácie, kedy stručnosť je výsledkom opomenutia vysporiadať sa s podstatnou právnou argumentáciou
strany sporu. Možno sa preto plne stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia nespĺňa základné kvalitatívne parametre vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2

CSP, v dôsledku čoho odvolací súd musel pristúpiť k jeho zrušeniu. Neobstojí účelová podpora žalobcu
vyslovená napadnutému rozsudku vo vyjadrení k odvolaniu, v ktorom ho označil za presvedčivý a riadne
odôvodnený, a ktorá v žiadnom prípade nemôže obstáť. Potrebné je tiež dodať, že prvoinštančný súd
kvalifikovane nezodpovedal žiadnu zo zásadných právnych otázok rozhodujúcich pre meritórny záver, v
odôvodnení jeho rozhodnutia chýbajú elementárne prvky skutkovej i právnej argumentácie, v dôsledku
čoho zistený závažný nedostatok nie je možné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odstrániť v odvolacom

konaní, a to aj v záujme zachovania dvojinštančnosti konania. K uvedenému došlo za situácie, kedy v
konaní posudzované otázky boli opakovane riešené v rozhodovacej činnosti súdov všetkých inštancií, a
vo vzťahu ku ktorým v súčasnosti existuje rozsiahla judikatúra, na ktorú v konaní poukazovali aj sporové
strany, a ktorá mohla byť prvoinštančnému súdu nápomocná na obhajobu záverov, ktorých správnosť/
nesprávnosť odvolací súd pre vadu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia nepreskúmaval.

Ústavný súd SR v náleze zo dňa 21.12.2023, sp. zn. III. ÚS 570/2023 uviedol, že nie je žiadúce,
aby krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi dôkazmi a sanoval postavenie prvoinštančného
súdu.

18. Pre zistenú nedostatočnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa tak odvolací súd v ďalšom

nezaoberal odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti skutkových a právnych záverov,
predpokladom preskúmania ktorých je vo veci absentujúce riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

19. Zhrnúc uvedené prvoinštančný súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia neriadil zákonnými
požiadavkami kladenými na obsah odôvodnenia rozsudku, ktoré majú zabezpečiť riadne a

náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na nedostatočnosť odôvodnenia zaťažil svoje
rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti a sporovým stranám znemožnil pri využití riadneho opravného
prostriedku prezentovať náležitú skutkovú a právnu argumentáciu. Zistený nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia pritom zakladá porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie a odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nakoľko tento nedostatok je

prekážkou riadneho odvolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a nemožno ho napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako prvoinštančný rozsudok v
súlade s § 389 ods. 1 písm. b) CSP v celom rozsahu zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

20. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vec opätovne posúdiť a prijaté právne závery
riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí
sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiada jednak so žalovaným namietanou prípustnosťou žalobných
požiadaviek reflektujúc na ust. § 470 ods. 2 CSP, tiež s postavením žalobcu pri uzatváraní zmluvy
o úvere a riadne so zreteľom na rozloženie dôkazného bremena v spore a vykonané dokazovanie

odôvodní právnu kvalifikáciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, t. j. či sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah substancovateľný v danom prípade pod režim spotrebiteľskej právnej
ochrany založenej najmä Občianskym zákonníkom (§ 52 a nasl. OZ), zák. č. 129/2010 a č. 250/2007
Z.z. alebo o obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikateľmi, na ktorý dopadá výlučne režim OBZ. So
zreteľom na prijatý záver sa vysporiada sa aj s obranou žalovaného, v ktorej poukazoval na založenie

obchodnoprávneho záväzkového vzťahu na základe dohody podľa § 262 ods. 1 OBZ.
Pokiaľ opakovane dospeje k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky a úverovej zmluvy, aj tieto
závery a konkretizované dôvody neplatnosti vo vzťahu k obom právnym úkonom riadne odôvodní, a
to so zreteľom na konkrétne zmluvnú a zákonnú úpravu. Atribúty riadneho a náležitého odôvodnenia
musia byť splnené aj vo vzťahu k žalobným požiadavkám na priznanie bezdôvodného obohatenia a

primeraného finančného zadosťučinenia, a to tak vo vzťahu k skutkovému a právnemu základu týchto
právnych inštitútov, ako aj samotnej výške priznaného plnenia vo vzťahu k primeranému finančnému
zadosťučineniu zohľadňujúcej rozhodovaciu prax súdov v obdobných sporoch.21. Záverom odvolací súd s odkazom na čl. 2 ods. 2 CSP dáva do pozornosti prvoinštančného
súdu aktuálne platné závery rozhodovacej činnosti súdov vyšších inštancií vo vzťahu k charakteru
vzťahu založenému na základe zmluvy o úvere/ pôžičke s vyznačeným účelom použitia finančných

prostriedkov na výkon povolania/ podnikania, pre ktorý je rozhodujúci skutočný účel poskytnutia
finančných prostriedkov, ako aj vo vzťahu k obdobne formulovanej rozhodcovskej doložke, a to aj v
sporoch vedených voči žalovanému, podkladom ktorých mala byť rovnako formulovaná rozhodcovská
doložka, a ktoré je potrebné interpretovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci (napr.
rozhodnutiaNSSRzodňa16.01.2013,sp.zn.6MCdo/9/2012,zodňa29.01.2013,sp.zn.4Cdo/31/2023,

zo dňa 19.08.2015, sp. zn. 8Sžo/45/2014, zo dňa 30.03.2023, sp. zn. 7Ndc/4/2023, rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.06.2017, sp. zn. 8Co/252/2016, zo dňa 30.01.2019, sp. zn.
7Co/267/2018, zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 3Co/274/2018, zo dňa 29.09.2020, sp. zn. 14Co/64/2018,
zo dňa 29.07.2022, sp. zn. 10CoSr/1/2022, zo dňa 30.03.2023, sp. zn. 9CoCsp/5/2023, zo dňa
31.07.2024, sp. zn. 7CoCsp/13/2024, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.07.2018, sp. zn.
20Co/47/2018,rozhodnutieKrajskéhosúduvTrnavezodňa10.04.2019,sp.zn.24Co/280/2018ainé).V

prípade,aksastýmitoprávnymizávermiprvoinštančnýsúdnestotožní,svojodklonriadneapresvedčivo
odôvodní. Odvolací súd tiež upozorňuje na nepresnosť v označení napadnutého rozhodcovského
rozsudku prevzatú prvoinštančným súdom zo žalobného petitu spočívajúcu v nesprávnom označení
mena rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, a ktorého identifikácia na rozdiel od riadneho
označenia rozhodcovského súdu, nie je podmienkou materiálnej vykonateľnosti.

22. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 1,
3, § 255 a nasl. CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§
427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).