Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8423200966
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8423200966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcov: 1. V. C. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom T. XXX/XX, R., a 2. C. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, Y., obaja zastúpení advokátom:
JUDr. Pavel Zavacký, so sídlom kancelárie Hradné námestie 29, Kežmarok, proti žalovanej: Slovenská
republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku
Okresného súdu Poprad zo dňa 04.04.2024 č.k. 1C/38/2023-56, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku V., VI. a VII.

II. Mení rozsudok vo výroku VIII. tak, že žalobcom v 1. a 2. rade v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy
proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 2 556 Eur z titulu náhrady mzdy zastavuje.

II. Konanie v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia Okresného súdu Trenčín,
sp. zn. 4Tp/72/04 zo dňa 27.05.2004 o vzatí žalobcov do väzby zastavuje.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1 sumu 4600 Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2 sumu 4600 Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. V časti nárokov žalobcov o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 4600 Eur z titulu nezákonného
trestného stíhania žalobu zamieta.

VI. V časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 2 556 Eur má žalovaný voči žalobcovi 1 nárok na
náhradu konania v rozsahu 100 %.

VII. V časti zastavenia konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu uznesenie Okresného súdu
Trenčín, sp. zn. 4Tp/72/04 zo dňa 27.05.2004 o vzatí žalobcov do väzby má žalovaný nárok voči
žalobcom na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.VIII. V časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia stranám sporu nárok
na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 až 3, § 2, § 4 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 10,
§ 11, § 20, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. účinného v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, t.j.
dňa 21.05.2004, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 420 ods. 1 a 3, § 442 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2, čl.
46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR.

3. Vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali rozhodnutia, ktorým by

súd žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu vo výške 2.556 eur titulom náhrady mzdy a
každému zo žalobcov sumu po 30.000 eur ako nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Súd prvej
inštancie prvým rozsudkom zo dňa 02.07.2021, č.k. 10C/52/2018 - 165, konanie v časti o zaplatenie
sumy 2.556 eur zastavil, žalovanú zaviazal zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej
ujmy po 15.000 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zároveň žalobcom priznal plný nárok na

náhradu trov konania. Krajský súd v Prešove rozhodnutím zo dňa 03.11.2021, č.k. 3Co/40/2021 - 211,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil a stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.04.2023, sp.
zn. 5Cdo/19/2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 3. novembra 2021, sp. zn. 3Co/40/2021 a
rozsudok Okresného súdu Kežmarok z 2. júla 2021, č.k. 10C/52/2018 - 165 zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, nakoľko žalobca v 1. rade vzal svoju žalobu späť v časti
nároku na náhradu mzdy v sume 2.556 eur a obaja žalobcovia vzali žalobu späť v časti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 4Tp/72/2004 zo dňa
27.05.2004 o vzatí žalobcov do väzby, súd v poradí druhým rozsudkom s poukazom § 146 ods. 2 CSP
v tejto časti konanie (výrok I. a II) zastavil. Predmetom sporu ostal len nárok každého zo žalobcov

na náhradu nemajetkovej ujmy pre každého vo výške 30.000 eur z titulu nezákonného trestného
stíhania na základe uznesenia o vznesení obvinenia Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru boja proti organizovanej kriminalite D., Y., sp. zn. Q.: C.-XX/H.-V-I-XXXX zo dňa
21.05.2004 pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločinu teroristickej skupiny, pre
prečin neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva. Žalobcovia

boli rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 02.06.2015, č. k. 1T/91/2006 - 1030, právoplatným
dňa 10.12.2015, spod obžaloby oslobodení. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov možno
konštatovať, že trestné stíhanie voči žalobcom bolo z titulu vynesenia oslobodzujúceho rozsudku
nezákonné a všetky rozhodnutia vydané v rámci trestného konania je taktiež možné považovať za
nezákonné. Žalovaná vo svojich vyjadreniach namietala, že žalobcami uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia nevznikol. Mala za to, že takýto nárok zo
zákona č. 58/1969 Zb., ani z čl. 5 Dohovoru nevyplýva. Žalovaná tvrdila, že v režime zákona č. 58/1969
Zb. v spojení s čl. 5 Dohovoru nie je možné priznávať náhradu nemajetkovej ujmy v prípade vydania
uznesenia o vznesení obvinenia a následného trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo ak bola
osoba oslobodená spod obžaloby. K tomu súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

SR zo dňa 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016, podľa ktorého „vedenie trestného stíhania na
základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3
ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v
príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.“ Konštatoval, že judikatúra sa zhoduje v tom,

že vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či
bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. odôvodňuje
s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy
takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. (rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018). Každý zo žalobcov si voči žalovanej

uplatnil samostatný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur, pričom podľa tvrdenia
žalobcov podstatný zásah do ich osobnostných práv v súvislosti s trestným stíhaním nastal v dôsledku
obmedzenia ich osobnej slobody vo forme výkonu väzby po dobu 11 mesiacov. Práve výkon väzby malbyť podľa žalobcov tou okolnosťou, ktorá viedla k strate zamestnania, rozpadu partnerských vzťahov
či ich sociálnej izolácií.

4.Vykonanýmdokazovanímsúdnemalpreukázané,abykomplikovanýpartnerskýživotžalobcov,ktorýu
žalobcuv2.radevyústilaždorozvodumanželstva,bolvpríčinnejsúvislostistrestnýmstíhanímzačatým
voči žalobcom na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21.05.2004. Obaja žalobcovia boli
už v minulosti trestne stíhaní, preto nie je zrejmé prečo práve trestné stíhanie žalobcov na podklade
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21.05.2004, malo byť tým trestným stíhaním, v dôsledku ktorého

došlo k ochladeniu citových partnerských vzťahov žalobcov a ich manželiek. Z výpovedí žalobcov,
resp. ich manželiek, vyplynulo, že rozvodové konania sa mali riešiť po uplynutí 6. až 8. rokov od
začatia trestného stíhania žalobcov, kedy už vzhľadom aj na charakter trestnej činnosti, ktorá bola v
tom čase žalobcom kladená za vinu (prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal dňa 10.10.2006
obžalobu na žalobcov len pre prečin neoprávneného obohatenia a pre prečin poškodzovania cudzej
veci spolupáchateľstvom), boli dopady trestného stíhania na osoby žalobcov značne zoslabené. Tieto

skutočnostispochybňujútvrdeniažalobcovotom,ževdôsledkutrestnéhostíhania(svýnimkousamotnej
skutočnosti pobytu žalobcov vo väzbe) sa zásadným spôsobom narušili ich partnerské vzťahy. Opätovne
to bol práve pobyt žalobcov vo väzbe, ktorý zhodne žalobcovia aj ich manželky popisovali ako zlomový
moment vzájomných rodinných nezhôd. Preto ani táto okolnosť nemohla byť podkladom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov. Rovnako aj ich spoločenská izolácia

mala nastať v čase v súvislosti s ich návratom z väzby (14.04.2005), kedy sa od nich viacerí známi
dištancovali, avšak tvrdenia o tom, že boli považovaní za „vrahov“ či „mafiánov“ nemali reálny základ,
nakoľko pre takúto trestnú činnosť stíhaní neboli.

5. Samotným trestným stíhaním žalobcov nedošlo len do zásahu do ich práv vo forme obmedzenia ich

osobnej slobody väzbou, ale aj do iných ich práv. U žalobcov bola napr. vykonaná domová prehliadka,
resp. sa museli podrobovať ďalším úkonom trestného konania (napr. dostaviť sa na výsluch, dostaviť
sa na súd, atď.) Zásadnou je skutočnosť, že nezákonným trestným stíhaním bolo zasahované do
práv žalobcov po extrémne dlhý čas, t.j. po dobu 11 a pol roka. S poukazom na neprimeranú dĺžku
trestného konania by samotné konštatovanie porušenia práv žalobcov bolo nedostatočným, preto

súd má za to, že je potrebné priznať im aj satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Trestné stíhanie žalobcov pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločinu teroristickej
skupiny, a pre prečin neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej veci začalo na podklade
uznesenia o vznesení obvinenia Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja
proti organizovanej kriminalite D., Y., sp. zn. Q.: C.-XX/H.V-I-XXXX zo dňa 21.05.2004. Po uplynutí

cca dvoch rokov od začatia trestného stíhania žalobcov, prokurátor podal na žalobcov obžalobu pre
prečin neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom. Trestné stíhanie
pre prečin neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej spolupáchateľstvom bolo právoplatne
skončené dňa 10. 12. 2015, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn.
1T/91/2006 zo dňa 02.06.2015, ktorým boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby. Trestnou vecou tak

bolo do života žalobcov zasahované od XX.XX.XXXX. do XX.XX.XXXX, teda počas obdobia XX rokov,
X mesiacov a XX dní. Nebolo preukázané, že by žalobcovia akokoľvek prispeli k neprimeranej dĺžke ich
trestného stíhania. Treba poukázať na skutočnosť, že prokurátor podal obžalobu na žalobcov na súd
po uplynutí približne dvoch rokov od začiatku trestného stíhania žalobcov, avšak následne zo strany
súdu bolo prvým úkonom smerujúcim k ukončeniu veci až vydanie trestného rozkazu, a to po uplynutí

X rokov od podania obžaloby. Dĺžku trestného konania v trvaní viac ako XX rokov možno považovať
za extrémnu. Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva možno ustáliť, že primeranou je dĺžka
konania do X rokov, pretože každé konanie trvá určitý čas. Možno tak skonštatovať, že v prípade
žalobcov neprimeranou dĺžkou konania ich práva porušené boli.

6. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy aj v tomto prípade súd prihliadol najmä na osoby poškodených
žalobcov, ich doterajší život a prostredie, v ktorom žijú a pracujú, závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote žalobcov ako
aj závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcom ako poškodeným v spoločenskom uplatnení. Z dôvodu,
že negatívne dôsledky trestného stíhania boli žalobcovia nútení znášať neprimerane dlhý čas, súd pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy žalobcov považoval za nevyhnutné a spravodlivé priznať žalobcom
náhradu nemajetkovej ujmy a to osobitne za obdobie prvých dvoch rokov vedenia trestného stíhania,
kedy bolo realizované prípravné konanie vo veci, následne osobitne obdobie ďalších X rokov trestného
stíhania, ktoré súd považoval za primeranú dĺžku konania a následnú dobu cca X a pol roka, ktorása štandardnej dĺžke konania vymyká. Každé z uvedených období malo z nižšie uvedených dôvodov
odlišný dopad na osobnostnú sféru žalobcov.

7.Obdobieodvzneseniaobvineniadomomentupodaniaobžalobyprokurátorom(t.j.odXX.XX.XXXXdo
XX.XX.XXXX) boli zásahy do osobnej integrity žalobcov súvisiace s trestným stíhaním najintenzívnejšie.
V tom čase prebiehalo prípravné konanie, ktorého účelom je zabezpečenie všetkých relevantných
podkladov, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté. Okrem samotnej väzby bola napr. u žalobcov vykonaná
domová prehliadka, resp. títo sa museli podrobiť či zúčastňovať aj ďalších úkonov tohto konania.

V neposlednom rade pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v tomto období súd prihliadol aj na
okolnosť, že pôvodne žalobcovia boli okrem trestného činu neoprávneného obohatenia a trestného
činu poškodzovania cudzej veci, obvinení aj z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, kde je trestná sadzba najvyššia. Posledne menovaný trestný
čin predstavoval najzávažnejšiu trestnú činnosť, ktorej sa žalobcovia mali dopustiť. V čase podania
obžaloby však došlo k zmene právnej kvalifikácie a žalobcovia boli následne stíhaní už len za menej

závažnú trestnú činnosť, t. j. neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej veci. Vzhľadom na
intenzitu zásahov do práv žalobcov vo fáze prípravného konania, súd považoval za spravodlivé priznať
každému zo žalobcov nemajetkovú ujmu vo výške 600 Eur za každý rok prípravného konania (600 eur
x 2 roky = 1.200 Eur).

8. Následné obdobie 4 rokov s poukazom aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
súd považoval za štandardnú dĺžku konania (2 roky prípravného konania + následné obdobie 4 rokov
trestného stíhania). V tomto štvorročnom období bolo trestné stíhanie žalobcov vedené už len pre menej
závažnú trestnú činnosť a rovnako v tomto období žalobcovia neboli podrobovaní úkonom v konaní
na súde. Neznamená to však, že uvedené trestné konanie nemalo na život žalobcov žiaden negatívny

dopad. Ako primeranú náhradu ujmy v tomto období súd považoval sumu 300 Eur za každý rok trestného
stíhania (300 eur x 4 roky = 1200 Eur), nakoľko skutočnosť, že by zásah do práv žalobcov bol vo väčšej
intenzite, žalobcovia súdu nijako nepreukázali.

9. Za následne obdobie 5 a pol roka, ktoré presahuje štandardnú dĺžku konania, súd v rámci zákonom

povolenej úvahy o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, stanovil sumu 400 Eur za každý rok.
Za obdobie 5 a pol roka ide preto o sumu celkovo 2200 Eur (400 eur x 5 rokov + 200 eur za polrok =
2200 Eur). Vyššiu finančnú kompenzáciu v tomto období oproti predchádzajúcemu obdobiu odôvodňuje
to, že dĺžka konania dosiahla extrémne hodnoty, čím do sféry žalobcov bolo zo strany štátu zasahované
neprimerane dlhý čas. Hoci doba vedenia trestného stíhania dosiahla extrémne hodnoty, treba uviesť,

že vzhľadom na dobu, ktorá od obvinenia žalobcov uplynula, bola intenzita zásahov do práv žalobcov
súvisiaca s trestným stíhaním už oslabená.

10. Celkovo tak súd priznal každému zo žalobcov nemajetkovú ujmu za extrémnu dĺžku konania v trvaní
11 a pol roka v sume 4600 Eur (1200 Eur + 1200 Eur + 2200 Eur).

11. Pokiaľ sa každí zo žalobcov domáhal zaplatenia vyššej náhrady nemajetkovej ujmy než je suma
4600 Eur, súd návrh žalobcov v tejto časti ako nepreukázaný zamietol. Je potrebné zdôrazniť, že
samotný žalobcovia v spore tvrdili, že nemajetková ujma im vznikla predovšetkým v súvislosti s výkonom
väzby, ktorej boli v priebehu trestného stíhania podrobení. Samostatný nárok na náhradu škody z

titulu nezákonnej väzby žalobcovia v priebehu konania vzali späť potom, čo žalovaný namietol jeho
premlčanie. Dokazovaním neboli preukázané iné zásahy do integrity žalobcov, ktoré by odôvodňovali
vyššiu výšku nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, než bol zásah súvisiaci s neprimeranou
dĺžkou trestného stíhania.

12. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s čl.
4 ods. 1 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Namietali, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že
nemajetkovú ujmu si uplatňovali len titulom nezákonného trestného stíhania, čo vyplýva z prednesov
právneho zástupcu žalobcov na pojednávaniach dňa 26.11.2020, ako aj dňa 07.06.2021. Po ustálení
námietky premlčania vznesenej zo strany žalovanej, aj žalovaná akceptovala, že v danom prípadesi žalobcovia neuplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy titulom väzby, viď prednes právnej zástupkyne
žalovanej na strane 5 zápisnice z pojednávania zo dňa 07.06.2021. Po vrátení veci dovolacím súdom
na súd prvej inštancie opätovne žalobcovia zotrvali na argumentácii, že svoj nárok opierajú len o

nezákonnosť trestného stíhania. Preto v časti nároku nemajetkovej ujmy za väzbu zobrali žalobcovia
na pojednávaní dňa 04.04.2024 návrh v tejto časti späť. Skutočnosť, že sa s tým súd prvej inštancie,
ani odvolací súd náležite nevysporiadali, nemôže byť na ťarchu žalobcov. Dokazovanie ohľadne
nemajetkovej ujmy bolo vedené len za nezákonné trestné stíhanie. Žalobcovia akceptovali, že nárok na
nemajetkovú ujma za väzbu je premlčaný a viac si v tomto smere nárok neuplatňovali. Ich výpovede

ohľadne ujmy boli všeobecné a zahŕňali aj obdobie, kedy boli vo väzbe. Z výpovede jednotlivých svedkov
súd mal za preukázané, že obidvaja žalobcovia utrpeli nemajetkovú ujmu. Každé trestné stíhanie, ktoré
skončí právoplatným oslobodením spod obžaloby, je riadnym zásahom do osobnostnej sféry dotknutej
osoby. V žiadnom právnom predpise nie je uvedená tabuľka, resp. iná klasifikácia, komu a za čo patrí
výška nemajetkovej ujmy, je to len na úvahe súdu. Žalobcom nie je zrejmé, z akých úvah dospel súd
k sumám 300 eur za rok a 400 eur za rok, ktoré uvádza v bodoch 79. až 82. napadnutého rozsudku.

Žalobcovia utrpeli ujmu tak, ako to uviedli vo svojich výpovediach. Žalobcovia s výškou a takisto
spôsobom výpočtu nemôžu súhlasiť. Súdom priznanú sumu považujú za veľmi nízku až znevažujúcu.
Tiež nesúhlasia s výrokmi súdu VI., VII. a VIII. o trovách konania. Navrhli, aby odvolací súd ich žalobe
v celom rozsahu vyhovel, nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je dehonestujúca.

14. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie, považuje ho za vecne správny a vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi
ako aj ustálenou judikatúrou. Žalobcovia vzali žalobu v časti nároku na nemajetkovú ujmu za väzbu
späť až na pojednávaní dňa 04.04.2024. Z výpovedí svedkov ako aj žalovaných vyplýva, že väčšina
tvrdených negatívnych dopadov bola spájaná práve s výkonom väzby. Súd pri priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy vychádzal z dĺžky trestného konania, zo skutkov, ktoré sa žalobcom kládli za vinu a
z prezumovaných následkov trestného konania. Súd prvej inštancie zrozumiteľným a vyčerpávajúcom
spôsobom podal výklad, ktoré tvrdenia žalobcov ohľadom negatívnych následkov nemal za preukázané,
a akým spôsobom vyhodnotil dôkazy prezentované žalobcami. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. Žalobcovia vo svojej replike uviedli, že v celom rozsahu trvajú na podanom odvolaní a dôvodoch
v ňom uvedených.

16. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania,
pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Žalobcovia podľa obsahu odvolania napadli rozsudok súdu prvej inštancie len voči výrokom V. až

VIII. rozsudku. Žalovaná odvolanie nepodala. Preto výroky rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom
zastavení konania (I. a II.) a vyhovujúce výroky (III. a IV.) neboli v odvolacom konaní preskúmavané a
sú právoplatné.

19. V priebehu konania žalobca v 1. rade vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.556 eur z

titulu náhrady mzdy potom, ako žalovaná namietala, že tento nárok nebol uplatnený pri predbežnom
prejednaní nároku (I.). Zároveň obidvaja žalobcovia zobrali žalobu späť v časti o náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu uznesenia o vzatí do väzby z dôvodu, že žalovaná namietala premlčanie tohto nároku (II.).
So zreteľom na obsah odvolania žalobcovia nepodali odvolanie proti vyššie uvedeným výrokom I. a
II. Žalobcovia síce formálne uvádzajú, že napádajú aj vyhovujúce výroky (III. a IV.), ale podľa obsahu

odvolania (§ 124 ods. 1 CSP) je odvolanie podané len proti tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, v
ktorejsúdvčastinárokov žalobužalobcovozaplatenienemajetkovejujmynadsumu4.600eurzamietol,
tiež je podané odvolanie voči výrokom o náhrade trov konania (VI., VII. a VIII.).20. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo
zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcov
o náhradu nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov po 30.000 eur zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí

v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku, ani
konaniamupredchádzajúcehosúdneidentifikovaltakúvadu,ktorábymohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že
odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II.

ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 378/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska
konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ale na zdôraznenie jeho správnosti dodáva.

21. V súčasnej dobe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi
upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím (§ 3 ods. 1). Vzhľadom na to, že nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť rozhodnutím
o vznesení obvinenia zo dňa 21.05.2004, postupoval súd prvej inštancie správne, keď v zmysle
ustanovenia § 27 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vec právne posúdil podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom, ako právneho predpisu účinného v čase vydania uznesenia Ministerstva vnútra SR, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti organizovanej kriminalite D., Y., sp. zn. Q.: C.-XX/
H.-V-I-XXXX o vznesení obvinenia.

22. Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona (58/1969 Zb.) platí, že štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť.

To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie), pri ktorej
neprichádza do úvahy možnosť liberácie. Objektívna zodpovednosť sa označuje aj ako zodpovednosť
za výsledok, a preto rozhodujúcim kritériom hodnotenia zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej
moci je v konečnom dôsledku až výsledok tohto konania. Predpokladom pre priznanie náhrady škody
podľa označeného zákona je teda okrem iného aj vydanie nezákonného rozhodnutia a zrušenie tohto

rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť. Tento predpoklad je splnený iba vtedy, ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti. Zo zrušujúceho rozhodnutia musí byť
dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011).

23. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
účinného do 30.6.2004, a rovnako aj podľa následne platného zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súdna judikatúra dospela k záveru, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania

alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody, respektíve nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhraduškody,respektívenemajetkovejujmyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím(porovnajrozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/93 z 28. 6.1993, publikovaný pod č. 70 v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom zákonnosti
začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
I. ÚS 320/2016 zo dňa 7.7.2016).

24. Výluky zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie zákon č. 58/1969 Zb. upravuje v

ustanoveniach § 5 a § 6. Podľa § 5 odsek 2 písmeno b/ zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe nemá ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu
bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Podľa § 6 odsek 3 písmeno b/ zákona č.
58/1969Zb.právonanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímotreste,podľapredchádzajúcichodsekov

nemá ten, proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť,
alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý
bol pôvodný trest uložený.25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že štát má právo a súčasne povinnosť odhaľovať
trestné činy a viesť trestné stíhanie voči osobám podozrivým z ich spáchania, ale právny názor, podľa
ktorého je štát povinný odškodniť škodu vzniknutú jednotlivcovi, proti ktorému bolo vedené trestné

stíhanie ako proti obvinenému, ak sa podozrenie voči nemu nepotvrdilo, len odzrkadľuje objektívny
charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V materiálnom právnom
štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do
základných práv občana.

26. V posudzovanom prípade sa podozrenie zo spáchania trestného činu proti žalobcom nepotvrdilo
(boli spod obžaloby oslobodení), preto je potrebné považovať uznesenie, ktorým bolo voči žalobcom
vznesené obvinenie za nezákonné, ktoré zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
žalobcovi nezákonným rozhodnutím. Z tohto dôvodu bolo potom potrebné vysporiadať sa uplatneným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj keď zákon č. 58/1969 Zb., na rozdiel od zákona
č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje právo osoby stíhanej na základe nezákonného uznesenia o
vznesení obvinenia na náhradu nemajetkovej ujmy, ústavne konformný výklad pojmu škoda v zákone č.
58/1969 Zb. zahŕňa i nemajetkovú ujmu. Bolo by neakceptovateľné v súvislosti s rovnakými okolnosťami
(nezákonným rozhodnutím štátu) iba podľa času vzniku nároku diferencovať priznávanie práv osobám

poškodeným vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením, a
jednému poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy priznať a druhému nie, navyše ak stíhanie žalobcov
v tejto veci trvalo (najmä) i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.

28. Pokiaľ ide o výšku žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení

obvinenia, súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne identifikoval právne predpoklady pre
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím verejných orgánov. Súd prvej
inštancie správne považoval uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcom zo dňa 21.05.2004 za
nezákonné na základe výsledku trestného konania, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby.
Tento prístup vychádza z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4MCdo/15/2009 a ďalšie

prípady), podľa ktorej nezákonnosť rozhodnutia vyplýva z oslobodzujúceho rozsudku alebo zastavenia
trestného stíhania. Vznik nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia utrpeli, bola preukázaná výpoveďami
samotných žalobcov, ako aj svedkov. Nemajetková ujma bola dokázaná z hľadiska psychického stresu,
negatívnych emócií a ovplyvnenia vzťahov v pracovnom prostredí. Tieto dopady sú v súlade s kritériami
stanovenými v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie konštatoval príčinnú súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Táto bola spôsobená dlhodobým nezákonným
trestným stíhaním trvajúcim viac ako 11 rokov. Trestné stíhanie, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením,jepodľajudikatúry(napr.ÚSSRsp.zn.I.ÚS320/2016)dôvodomnauznaniezodpovednosti
štátu za nemajetkovú ujmu.

29.Súdprvejinštanciepreurčenívýškyzadosťučineniavychádzalzpovahytrestnejveci,dĺžkytrestného
stíhania a dopadku trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcov. Nemal za preukázané, že by
komplikovaný partnerský život žalobcov, ktorý u žalobcu v 2. rade vyústil do rozvodu manželstva,
bol následkom trestného stíhania začatým na základe uznesenie o vznesení obvinenia. Rovnako ani
spoločenská izolácia žalobcov, ktorá podľa ich tvrdenia mala nastať v súvislosti s ich návratom z väzby,

kedy sa od nich viacerí dištancovali, nebola v konaní preukázaná. Nezákonným trestným stíhaním bolo
do práv žalobcov zasahované neprimeranú dlhú dobu, a to presne XX rokov, X mesiacov a XX dní,
čo vzhľadom na extrémnu dĺžku vedeného trestného stíhania, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej boli žalobcovia poškodení v dôsledku neprimerane
dlhého vedeného konania uvrhnutí a udržiavaní.

30. Dĺžku trestného konania v trvaní viac ako XX rokov možno považovať za extrémnu. Z rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva možno ustáliť, že primeranou je dĺžka konania do X rokov, pretože
každé konanie trvá určitý čas. Možno tak skonštatovať, že v prípade žalobcov neprimeranou dĺžkou
konania ich práva porušené boli.

31. Nárok na nemajetkovú ujmu môže vzniknúť aj bez toho, aby došlo k preukázanému zhoršeniu
osobného alebo profesionálneho života žalobcov. Súd vychádzal z relevantnej judikatúry, podľa ktorej
už samotné trestné stíhanie, aj keď neskončilo odsúdením, zasahuje do osobnostnej sféry obvinenéhoa môže mať negatívne dôsledky na jeho psychický stav a spoločenské postavenie. Nemajetková ujma
zahŕňa nielen preukázateľné materiálne škody, ale aj zásah do subjektívnej sféry jednotlivca, teda jeho
vnútorné prežívanie, ktoré nemusí byť vždy dokázané objektívnymi ekonomickými ukazovateľmi.

32. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vedenie trestného stíhania voči žalobcom bolo spôsobilé
privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcov. Skutkové závery, z ktorých vychádzal súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy, žalobcovia v podanom odvolaní nepopierali,
spornou ostala iba výška tejto ujmy, ktorá súvisela od úvahy súdu a ktorú má súd určiť s cieľom

zabezpečiť primerané a spravodlivé odškodnenie osoby, ktorej bolo zasiahnuté do jej práv. Odvolací súd
po preskúmaní spisového materiálu má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a z vykonaných dôkazov nevyplývajú žiadne iné skutkové
závery, k akým dospel súd prvej inštancie. Taktiež je potrebné opakovane poukázať na skutočnosť, že
žiadna strana sporu nenavrhla ďalšie dôkazy v priebehu konania na preukázanie svojich tvrdení, preto
aj odvolací súd vychádzal zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu.

33. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri posudzovaní primeranosti výšky uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadol najmä na osoby poškodených žalobcov, ich doterajší život
a prostredie, v ktorom žijú a pracujú, ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote žalobcov, ako aj závažnosť následkov,

ktoré vznikli žalobcom ako poškodeným v spoločenskom uplatnení. Z dôvodu, že negatívne dôsledky
trestného stíhania boli žalobcovia nútení znášať neprimerane dlhý čas, správne súd pri určovaní výšky
nemajetkovej ujmy žalobcov považoval za nevyhnutné a spravodlivé priznať každému zo žalobcov
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 4.600 eur. Každé z uvedených období malo odlišný dopad na
osobnostnú sféru žalobcov, pričom obdobie od vznesenia obvinenia do momentu podania obžaloby na

súde, t. j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX boli zásahy do osobnostnej integrity žalobcov súvisiace
s trestným stíhaním najintenzívnejšie, nakoľko v tom čase prebiehalo prípravné konanie, ktorého
účelom bolo zabezpečiť všetky relevantné podklady, aby mohla byť vec právoplatne rozhodnutá. Okrem
vykonanej väzby, u žalobcov bola vykonaná aj domová prehliadka a žalobcovia sa museli podrobiť či
zúčastňovať sa aj ďalších úkonov tohto konania. V neposlednom rade pri určovaní výšky nemajetkovej

ujmy v tomto období správne súd prihliadol aj na okolnosť, že pôvodne žalobcovia boli okrem trestného
činuneoprávnenéhoobohateniaatrestnéhočinupoškodzovaniacudzejveciobvinenýajztrestnéhočinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny. Posledne menovaný
trestný čin predstavoval najzávažnejšiu trestnú činnosť, ktorej sa žalobcovia mali dopustiť. V čase po
podaní obžaloby, keďže došlo k zmene právnej kvalifikácie, žalobcovia boli následne stíhaní už len za

menej závažnú trestnú činnosť neoprávneného obohatenia a poškodzovania cudzej veci. Vzhľadom
na intenzitu zásahov do práv žalobcov vo fáze prípravného konania správne súd prvej inštancie
považoval za spravodlivé priznať každému zo žalobcov nemajetkovú ujmu vo výške 600 eur za každý
rok prípravného konania, čo predstavuje za dva roky prípravného konania 1.200 eur.

34. Následne za ďalšie obdobie (po podaní obžaloby na súde 11.10.2006) bolo trestné stíhanie žalobcov
vedené už len pre menej závažnú trestnú činnosť (trestný čin neoprávneného obohatenia a trestný čin
poškodzovania cudzej veci) a v uvedenom období ďalších štyroch rokov žalobcovia neboli podrobovaní
úkonom na súde. K vydaniu trestného rozkazu Okresným súdom Prešov, ktorým súd uznal žalobcov za
vinných z prečinu neoprávneného obohatenia a z prečinu poškodzovania cudzej veci došlo 22.02.2012.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T 91/2006 zo dňa 02.06.2015 boli žalobcovia spod
obžaloby oslobodení a podané odvolanie Krajskej prokuratúry Prešov voči uvedenému rozsudku bolo
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To 45/2015 zo dňa 10.12.2015 zamietnuté. Teda v období
od roku 2006 bolo trestné stíhanie žalobcov vedené už len pre menej závažnú trestnú činnosť, čo
ale neznamená, že uvedené trestné konanie nemalo na život žalobcov žiaden negatívny dopad. Preto

správne súd prvej inštancie za primeranú náhradu v uvedenom období štyroch rokov považoval sumu
300eurzakaždýroktrestnéhostíhania(300eurx4roky)atrebasúhlasiťsnázoromsúduprvejinštancie,
že v uvedenom období žalobcovia zásah do ich práv vo väčšej intenzite v konaní nepreukázali.

35. Za obdobie, ktoré presahuje štandardnú dĺžku konania (viac ako 6 rokov) správne súd prvej inštancie

v rámci zákonom povolenej úvahy o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu stanovil sumu 400
eur za každý rok, teda za obdobie päť a pol roka, ide o sumu celkom 2.200 eur (400 eur x 5 rokov +
200 eur za pol roka, t. j. 2.200 eur).36. Žalobcovia v konaní preukázali všetky podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, t. j. rozhodnutie o vznesení obvinenia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o
vznesení obvinenia a škodou. Súd prvej inštancie rozhodujúci o takto uplatnenom nároku správne

posudzoval a vyhodnocoval, ktoré z tvrdených a výpoveďami preukázaných následkov ohľadom vzniku
nemajetkovej ujmy bol v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal
každým jedným tvrdením žalobcov, resp. svedkov, pričom ich relevanciu posudzoval výlučne len vo
vzťahukuplatnenémunárokuanáhradunemajetkovejujmyztituluvedeniatrestnéhostíhania.Následne

v bodoch 69 až 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku pristúpil súd k vyhodnoteniu vykonaného
dokazovania a pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dĺžky vedeného trestného konania
(ako zásadnú vyhodnotil skutočnosť, že nezákonným trestným stíhaním bolo zasahované do práv
žalobcov po extrémne dlhý čas po dobu jedenásť a pol roka) zo skutkov, ktoré sa žalobcom kládli za
vinu a z prezumovaných následkov trestného stíhania, nakoľko samotným trestným stíhaním došlo aj
k zásahu do práv žalobcov, nakoľko bola vykonaná domová prehliadka, žalobcovia boli vo väzbe, a

pretože boli obvinení zo závažného trestného činu, za ktorý v prípade uznania viny im hrozil vysoký
trest odňatia slobody, tiež sa podrobovali ďalším úkonom trestného konania. Na druhej strane súd prvej
inštancie správne uviedol, že v konaní nebolo preukázané, aby komplikovaný osobný a partnerský život
žalobcov bol v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním začatým voči žalobcom na základe uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 21.05.2004. Obaja žalobcovia boli už v minulosti trestne stíhaní, preto

nie je zrejmé, prečo práve trestné stíhanie na základe uznesenia o vznesení obvinenia malo byť tým
trestným stíhaním, v dôsledku ktorého došlo k ochladeniu citových partnerských vzťahov žalobcov a
ich manželiek. Navyše z výpovede žalobcov, resp. ich manželiek vyplynulo, že rozvodové konania mali
riešiť až po uplynutí šiestich až ôsmich rokov od začatia trestného stíhania, kedy už vzhľadom aj na
charakter trestnej činnosti, boli dopady trestného stíhania na osoby žalobcov značne zoslabené. Tieto

skutočnosti preto spochybňujú tvrdenia žalobcov o tom, že v dôsledku trestného stíhania sa zásadným
spôsobom narušil ich osobný a manželský život. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov o ich zdravotných
problémoch a negatívnych dopadov v pracovnom živote, súd prvej inštancie na tieto skutočnosti z
dôvodu ich nepreukázania taktiež správne neprihliadal (viď bod 68 odôvodnenia rozsudku). Rovnako v
konaní nebola preukázaná ani spoločenská izolácia žalobcov, ktorá podľa tvrdení žalobcov mala nastať

v súvislosti s návratom žalobcov z väzby (14.05.2005), kedy sa od nich mali viacerí známi dištancovať.
Žalobcovia svoje tvrdenia o tom, že mali byť považovaní za „mafiánov“ a „vrahov“ jednak nepreukázali,
naviac ani takéto tvrdenie nemalo reálny základ, nakoľko pre takúto trestnú činnosť žalobcovia stíhaní
neboli (viď bod 70 odôvodnenia rozsudku).

37. Žalobcovia v podanom odvolaní namietajú nesprávne právne posúdenie veci, pričom nesprávnym
právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo
procesného stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu
právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon
právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).

38. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého žalobcom možno priznať
odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, ak boli spod obžaloby
oslobodení, hoci to zákon č. 58/1969 Zb. výslovne neupravoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vecnesprávne.Súdprvejinštanciepriposudzovaníprimeranostivýškyuplatnenejnáhradynemajetkovej
ujmy správne zohľadnil povahu trestnej veci vedenej proti žalobcom a celkovú dĺžku vedeného trestného
konania, ktoré zasiahlo do súkromia žalobcov i do ich rodinných vzťahov. Určenú výšku nemajetkovej
ujmy vo výške po 4.600 eura pre každého zo žalobcov, považuje aj odvolací súd za primeranú, pretože
zodpovedá objektívne zistenému skutkovému stavu veci a uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy nad

sumu 4.600 eur až do výšky 30.000 eur je nedôvodná.

39. Pri odvolacích námietkach proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie možno konštatovať,
že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn
skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam

súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v
sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový sa okrem iného riadi princípom
dispozičným, prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným
princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozíciiaktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do
konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa
o poznanie objektívnej či materiálnej pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej

aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú
sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového
základu len uzavrie a o veci rozhodne na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného
dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore

tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto
strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej
prospech. To sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcov, týkajúcimi
sa nesprávnych skutkových zistení, či tvrdených v údajnom rozpore skutkových záverov s obsahom
vykonaných dôkazov. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola
a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania

súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia
tej ktorej skutočnosti, prekonanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe. Podľa odvolacieho súdu
súd prvej inštancie v tejto veci zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v konaní a
tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. §
191 ods. 1 CSP. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu zodpovedá zásadám

formálnejlogikyajepreskúmateľnáajvinštančnompostupeodvolacímsúdom.Tuosobitneodvolacísúd
zdôrazňuje, že okrem iného aj z obsahu zápisnice o poslednom pojednávaní v tejto veci realizovanom
pred súdom prvej inštancie vyplýva, že strany pred záverečnými prednesmi ich záverečných návrhov,
mali od súdu poučenie o procesnej povinnosti (viď obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 04.04.2024),
na čo pred súdom neoznačili ďalšie tvrdenia, či dôkazy.

40. Žalobcovia v odvolaní síce namietajú, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale táto námietka bola odvolacím súdom vyhodnotená za
nedôvodnú.

41. V nadväznosti na to, čo je uvedené vyššie k skutkovým základom súdneho rozhodnutia, je potrebné
uviesť aj to, že v zmysle ustanovenia § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán,
ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na
ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Citované ustanovenie oprávňuje súd, aby si osvojil skutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení strán, či účastníkov. Súd teda nemusí vykonávať dokazovanie

ohľadom skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné a môžu ich bez dokazovania zobrať za
základ svojho rozhodnutia. Ide o prejav zásady formálnej pravdy v civilnom procese, v zmysle ktorej súd
nemá povinnosť skúmať, či tieto tvrdenia korešpondujú so skutočným stavom alebo nie.

42. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že extrémne dlhé vedenie trestného stíhania voči žalobcom

bolo spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva,
že súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty,
do ktorej boli žalobcovia v dôsledku neprimerane dlhého vedenia trestného stíhania (11 a pol roka)
uvrhnutí a v ktorej boli udržiavaní. Skutkové závery, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie pri
rozhodovaníonáhradenemajetkovejujmyžalobcoviavpodanomodvolanínepopierali.Žalovanástrana,

ktorá odvolanie nepodala v písomnom vyjadrení k odvolaniu považuje rozsudok za vecne správny. Podľa
obsahu odvolania žalobcovia namietajú iba výšku priznanej ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, a ktorú
má súd určiť s cieľom zabezpečiť primerané a spravodlivé odškodnenie osoby, ktorej bolo zasiahnuté do
jej práv. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu má za to, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a z vykonaných dôkazov nevyplývajú

žiadne iné skutkové závery, k akým dospel súd prvej inštancie. Taktiež je potrebné opakovane poukázať
na skutočnosť, že žiadna strana sporu nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto
odvolací súd vychádzal zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu.

43. V prejednávanej veci trestné stíhanie voči žalobcom začalo uznesením o vznesení obvinenia

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej
kriminalite D. Y., Q.: C.-XX/H.-XXXX zo dňa 21.05.2004, vyšetrovateľ začal trestné stíhanie voči
žalobcom a stíhal ich za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005), trestného činuneoprávneného obohatenia a trestného činu poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva.
Dňa 11.10.2006 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne na Okresný súd Prešov na žalobcov
obžalobu pre prečin neoprávneného obohatenia podľa § 226 ods. 1, 2 písm. a), c) Trestného zákona,

účinného do 31.12.2005 a pre prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20, §
245 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona. Okresný súd Prešov vo veci rozhodol trestným rozkazom
22.02.2012 sp. zn. 1T/91/2006, ktorým žalobcov uznal za vinných a uložil im trest odňatia slobody
v trvaní dva roky, ktoré im bol podmienečne odložený a určil skúšobnú dobu dva roky. Po zrušení
trestného rozkazu boli žalobcovia rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 02.06.2015 č. k.

1T/91/2006-1030 spod obžaloby oslobodení. Proti predmetnému rozsudku podala Krajská prokuratúra
Prešov odvolanie a Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 10.12.2015 č. k. 2To/45/2015-1069
odvolanie krajského prokurátora zamietol. Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov nadobudol
právoplatnosť 10.12.2015.

44. Niet pochybností ani v zisteniach založených na tom, že predmetné trestné stíhanie voči žalobcom

sa viedlo od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, t. j. viac ako jedenásť rokov.

45. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne súd prvej inštancie prihliadol najmä na osoby
poškodených žalobcov, ich doterajší život, prostredie, v ktorom žijú a pracujú, závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote žalobcov,

ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcom ako poškodeným v spoločenskom uplatnení. Z
dôvodu, že negatívne dôsledky trestného stíhania boli žalobcovia nútení znášať neprimerane dlhý čas
(jedenásť a pol roka), súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy žalobcov považoval za nevyhnutné
a spravodlivé priznať žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy správne, a to osobitne za obdobie prvých
dvoch rokov vedenia trestného stíhania, kedy bolo realizované prípravné konanie, väzba a bola

vykonaná domová obhliadka, následne obdobie ďalších štyroch rokov trestného stíhania, ktoré súd
považoval za primeranú dĺžku konania (t. j. doba šesť rokov od vznesenia obvinenia) a následnú dobu
päť a pol roka, spolu jedenásť a po roka, ktorá sa štandardnej dĺžke konania vymyká. Každé z uvedených
období malo odlišný dopad na osobnostnú sféru žalobcov, a preto v každom z uvedených období je
výška nemajetkovej ujmy rôzna.

46. Odvolací súd zároveň prihliadol i na rozhodovaciu činnosť iných všeobecných súdov Slovenskej
republiky, ktoré konali a rozhodovali v obdobných veciach, týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (uznesením o vznesení obvinenia v
prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje

na nižšie uvedené rozhodnutia a uvádza, že v nich bolo konštatované zasiahnutie do dobrej povesti
obvineného z trestného činu a s tým súvisiacimi následkami psychickej nepohody, stresu či obmedzenia
v profesionálnom a spoločenskom živote.

47. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti následné rozhodnutia iných všeobecných súdov

Slovenskej republiky: rozsudok Okresného súdu Prešove, sp. z. 7C/24/2023 zo dňa 29.09.2023, ktorým
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 3.000 eur za trestné stíhanie v trvaní
6 rokov, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 14Co/2/20024 zo dňa 14.03.2024,
rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.01.2023, sp. zn. 15C/31/2022 potvrdený rozsudkom
KrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.6Co/36/2023zodňa28.11.2023,ktorýmpriznalnáhradunemajetkovej

ujmy v sume 1.500 eur za štyri roky trestného stíhania, rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn.
6C/131/2014 z 09.12.2015, potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/63/2016 z
20.10.2016, ktorým bola priznaná nemajetková ujma 4.800 eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov.

48. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poskytol náležité (precízne) odôvodnenie, na základe

akých úvah dospel k priznanej výške náhrady, teda na základe akých preukázaných negatívnych
následkov trestného stíhania považoval za primerané a spravodlivé priznať každému za žalobcov
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.600 eur.

49. Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu sú známe rozhodnutia judikujúce primeranú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019,
2Cdo/30/2019, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). Dovolací súd zdôraznil (čo správne konštatoval vdôvodochsvojhorozhodnutiavpredmetnejvecisúdprvejinštancie),žeurčenievýškynemajetkovejujmy
nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu,
vymykajúcousaakejkoľvekkontrole.Nemožnopriznávaťneprimerané,čidokoncatakpremrštenésumy,

ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací
súd musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III.ÚS/754/2016 zo dňa 24.01.2017
a na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022.

50. Odvolací súd neopomína ani závery nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS/754/2016-42 , z ktorého

vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v Čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS/165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp.zn. II.ÚS/136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.ÚS/42/01

zo 17. júla 2002 alebo nález sp.zn. III.ÚS/165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je
ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním
hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný
súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto
prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj)

naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných“.

51. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyslovil, že náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.

Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Taktiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social,

S. A. v. Portugalsko). Napokon uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

52. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne treba porovnávať uplatnený nárok aj s inými zo súdnej
praxe známymi situáciami. Odvolateľ pri svojej argumentácii opomína možnosť súdu v rámci voľnej
úvahy hodnotiť všetky súdom prvej inštancie vyhodnotené skutočnosti, vrátane tých o viacerých
trestných stíhaniach žalobcov.

53. Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia súdov
v obdobných veciach boli tak určujúcimi pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavajúceho rozsudok
súdu prvej inštancie.

54. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že nastaveniu
spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na jednej strane a na druhej strane fyzickou osobou
poškodenou jeho konaním na základe práva je zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.600
eur. Žalobcovia uplatňovali nárok každý po 30.000 eur, preto správne postupoval súd prvej inštancie,
ak priznal žalobcom nárok, každému po 4.600 eur a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Tieto závery

sú vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. ako vecne správny
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

55.Správnesúajzáverysúduprvejinštancieohľadomnáhradytrovkonaniavčastizastaveniakonaniao
zaplatenie sumy 2.556 eur titulom náhrady mzdy a v časti zastavenia konania o zaplatenie nemajetkovej

ujmyztituluuzneseniaovzatížalobcovdoväzby(žalobcoviavtejtočastizobraližalobuspäť).Späťvzatie
žaloby aj čiastočne je chápané ako procesné zavinenie žalobcov na zastavenie konania, z dôvodu
ktorého v dôsledku tohto procesného úkonu bolo konanie zastavené. Súd prvej inštancie správne
uviedol, že skúmal dôvody späťvzatia žaloby, pričom uzavrel, že k čiastočnému zastaveniu konaniav časti nároku žalobcu v 1. rade na náhradu mzdy v sume 2.556 eur došlo pre správanie žalobcu v
1. rade, ktorý vzal žalobu späť v uvedenom rozsahu, a to bez uvedeného dôvodu a bez toho, aby
žalovaný splnil to, čoho sa v intenciách žalobného petitu žalobca v 1. rade domáhal. Rovnako správne

súd posudzoval aj nárok na náhradu trov konania v časti uplatneného nároku žalobcov v 1. a 2. rade
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonnej väzby, nakoľko žalobcovia v tejto časti zobrali žalobu
späť a učinili tak až potom, čo bolo zo strany žalovanej namietané premlčanie uplatneného nároku.
Preto správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že zastavenie konania (výrok I. a II. rozsudku) zavinili
žalobcovia, a preto nárok na náhradu trov konania v rozsahu tohto nároku vznikol žalovanému (§ 256

ods. 1 CSP). Z uvedených dôvodov odvolací súd pri prieskume výroku VI. a VII. o náhrade trov konania
poukazujúc na aplikáciu ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

56. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
57. V časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného trestného stíhania boli žalobcovia

úspešní v rozsahu 4.600 eur každý z nich, pričom v rozsahu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
nad sumu 4.600 eur do výšky 25.400 eur u každého zo žalobcov bola žaloba zamietnutá. Odvolací
súd pritom mal na zreteli aj to, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania

úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP je v súlade s Ústavou
SR (nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.02.2021, č. k. III. ÚS 475/2018-37).

58. Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej

ujmy závisela od úvahy súdu, preto nemožno žalobcami uplatnený nárok nad súdom priznanú sumu
nemajetkovej ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobcov. Nemožno totiž žalobcu ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. V takýchto prípadoch sa žalobca považuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa
bude určovať podľa sumy prisúdenej žalobcovi (nie zo žalovanej sumy). V predmetnom konaní je preto

žalobcov v 1. a 2. rade potrebné nevyhnutne považovať za plne procesne úspešných, keďže títo mali
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne im bola priznaná výška nemajetkovej ujmy
vyplývajúca z vyššie zdôvodnenej úvahy súdu. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 396 ods.
2 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VIII. tak, že žalobcom v 1. a 2. rade v časti
zaplatenia nemajetkovej ujmy proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania

v rozsahu 100 %.

59. V odvolacom konaní žalobcovia nemali úspech. Žalovaná strana si nárok na náhradu trov
odvolaciehokonanianeuplatnila,anijejvýdavkysodvolacímkonanímzobsahuspisunevyplývajú.Preto
odvolací súd pri aplikácii ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP sporovým stranám nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).