Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4321201188
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4321201188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkýň: v 1. rade A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., E. XXXX/X, v 2. rade F. G. H., I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
D., C. XXXX/XX, zastúpených: Mgr. Romana Mravíková, advokátka so sídlom 949 01 Nitra, Coboriho 9,
IČO: 42 428 505, proti žalovaným: v 1. rade A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. J., D. J. XXX,
zastúpenej: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát so sídlom 927 01 Šaľa, Jarmočná 2264/3, IČO: 51 474
841, v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom 816 23 Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej.: JUDr. Danuše Tichá s.r.o., so sídlom 811 07 Bratislava,

Nám.M.Benku6,IČO:52058310,onáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,oodvolaniachžalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 09. apríla 2024 pod č.k.13C/8/2021-449 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a II. a v časti
náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade majú voči žalovaným v 1. rade a v 2. rade nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:

I. Žalované v 1. a 2. rade sú povinné zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu vo výške 12 000 eur, do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných
zaniká druhej žalovanej povinnosť plniť.
II. Žalované v 1. a 2. rade sú povinné zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu vo výške 7 000 eur, do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných
zaniká druhej žalovanej povinnosť plniť.
III. Žaloba sa v prevyšujúcej časti zamieta.

IV. Žalobkyne v 1. a v 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu
100 %. Uviedol, že žalobkyne v 1. a 2. rade sa podanou žalobou domáhali, aby súd uložil žalovaným v
1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu vo výške 17 000 eur a žalobkyni
v 2. rade sumu vo výške 12 000 eur, z dôvodu, že trestným rozkazom Okresného súdu Nitra zo dňa
21.08.2019, spisová značka 21T/47/2019, právoplatným a vykonateľným dňa 18.09.2019 bola žalovaná
v 1. rade uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia, ktorého sa dopustila tým, že „dňa 08.09.2018 v čase
približne o 18:00 hod. viedla ako vodič osobné motorové vozidlo značky K. E. s EČ: G. XXX L. po ceste

I. triedy číslo 51 v katastri obci Golianovo smerom na Vráble, pričom v okolí odbočky na obec Golianovo
predchádzala v ľavom jazdnom pruhu pred ňou v pravom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo H. M., EČ: D.
XXX N., ktoré viedol ako vodič O. O. a vozidlo značky B. M., EČ: D. XXX M., viedol ako vodič N.
P., hoci nemala pred sebou rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné predchádzanie anemohla sa bezpečne zaradiť pred vozidlá, ktoré chcela predísť, čím porušila ustanovenia § 15 odsek 5
písmeno a), písmeno b) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, pričom
pripredchádzanínerešpektovalavodorovnédopravnéznačenieV1a„Pozdĺžnasúvisláčiara“anásledne

v rozpore s ustanovením § 15 odsek 5 písmeno c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení
neskorších predpisov ohrozila motocyklistu A. C. jazdiaceho v protismere na motocykli značky BMW s
EČ: Q. XXX Q., následkom čoho došlo k nárazu motocykla do ľavej prednej časti vozidla K. E., čím došlo
k vymršteniu motocyklistu C. a k jeho pádu na zem, pričom tento na následky úrazovo - krvácavého šoku
a poranenia viacerých orgánových systémov - polytraumy, ktoré utrpel pri dopravnej nehode pri prevoze

do FN Nitra zomrel“. V dôsledku vyššie popísaného konania - trestného činu žalovanej v 1. rade došlo
k úmrtiu nebohého A. C., čím prišli žalobkyňa v 1. rade o svojho syna a žalobkyňa v 2. rade o svojho
brata. Úmrtím nebohého A. C. došlo k závažnému zásahu do práva žalobkyne v 1. a 2. rade na ochranu
osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
1.2. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (účinný od 01.09.2018
do 30.09.2018), § 13 ods. 1, 2 , 3 Občianskeho ,§ 16 Občianskeho zákonníka, § 116 Občianskeho

zákonníka, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka ,§ 415 Občianskeho
zákonníka , 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka , § 511
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (účinný od 01.04.2015 do 31.12.2018) ,§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. , § 15 ods.

1 ,2 zákona č. 381/2001 Z. z. , Článok 1 ods. 2, čl. 7 od. 5. č.19 ods. 2. čl. 7 ods. 5 , čl.19 ods. 2 čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (účinná od 01.07.2023 do 31.12.2024) a uviedol,
že dospel k záveru dôvodnosti žaloby.
1.3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobu žalobkyne podali voči žalovanej v 1. rade
na tom právnom základe, že dňa 08.09.2018 v čase približne o 18:00 hod. viedla ako vodič osobné

motorovévozidloznačkyK.E.sEČ:G.XXXL.pocesteI.triedyčíslo51vkatastriobciGolianovosmerom
na Vráble, pričom v okolí odbočky na obec Golianovo predchádzala v ľavom jazdnom pruhu pred ňou
v pravom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo H. M., EČ: D. XXX N., ktoré viedol ako vodič O. O. a vozidlo
značky B. M., EČ: D. XXX M., ktoré viedol ako vodič N. P., hoci nemala pred sebou rozhľad na takú
vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné predchádzanie a nemohla sa bezpečne zaradiť pred vozidlá,

ktoré chcela predísť, čím porušila ustanovenia § 15 ods. 5 písm. a), písmeno b) zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, pričom pri predchádzaní nerešpektovala vodorovné
dopravné značenie V1a „Pozdĺžna súvislá čiara“ a následne v rozpore s ustanovením § 15 ods. 5 písm.
c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov ohrozila motocyklistu A. C.
jazdiaceho v protismere na motocykli značky BMW s EČ: Q. XXX Q., následkom čoho došlo k nárazu

motocykla do ľavej prednej časti vozidla K. E., čím došlo k vymršteniu motocyklistu C. a k jeho pádu na
zem, pričom tento na následky úrazov krvácavého šoku a poranenia viacerých orgánových systémov
- polytraumy, ktoré utrpel pri dopravnej nehode pri prevoze do FN Nitra zomrel, teda žalovaná v 1.
rade inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a čin spáchala závažnejším spôsobom konania porušením
dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, tým spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1,

odsek 2 písmeno a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona, za čo
bola odsúdená právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Nitra zo dňa 21. augusta 2019 sp. zn.
21T/47/2019-521, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 18.09.2019, za čo jej bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.
Súčasne bol žalovanej v 1. rade uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu

v cestnej premávke v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov. Osobné motorové vozidlo K. E. s EČ: G. XXX
L. bolo ku dňu škodovej udalosti 08.09.2018 poistené u žalovanej v 2. rade na základe poistnej zmluvy
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (PZP) - číslo návrhu
poistnej zmluvy 349 2303109, poistná zmluva č. 6583531563, ktorá skutočnosť nebola sporná medzi
stranami sporu.

1.4. Žalovaná v 2. rade počas súdneho konania argumentovala absenciou pasívnej vecnej legitimácie.
Preto sa zaoberal touto otázkou, či nároky žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené voči
žalovanej v 2. rade sú podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o doplnení niektorých zákonov, kryté z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a je pasívna

vecná legitimácia žalovanej v 2. rade. Povinnosť plniť má žalovaná v 2. rade, nakoľko držiteľ a vlastník
osobného motorového vozidla, ktorým je žalovaná v 1. rade, si riadne uhradila povinné zmluvné
poistenie, ktorá skutočnosť nebola v súdnom konaní rozporovaná. Pasívna vecná legitimácia žalovanej
v 2. rade vyplýva z aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Z poisteniazodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v
rozsahu podľa § 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Zásah do osobnostných práv žalobcov,
v dôsledku ktorého utrpeli ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovanej v 2. rade. Žalobkyniam v 1. a 2. rade
preto svedčí právo, aby im žalovaná v 2. rade ako poisťovateľ nahradila žalobou uplatňovaný nárok.
Žalovaná v 2. rade počas konania sa bránila aj tým, že uplatnený nárok je premlčaný podľa ustanovenia
§ 106 Občianskeho zákonníka. Ďalej argumentovala tým, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobkyne si nárok na

zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnili v súdnom konaní riadne a včas. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Zásah do práv žalobkýň v 1. a 2. rade nastal dňom úmrtia, smrti syna
žalobkyne v 1. rade a brata žalobkyne v 2. rade a to 08.09.2018. Žalobkyne si mohli preto svoje právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať, uplatniť prvýkrát dňa 09.09.2018. Od tohto dňa začala
plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila uplynutím dňa 09.09.2021. Žalobkyňami
podaná žaloba v tejto veci došla na súd dňa 15.03.2021. Je zrejmé, že nárok uplatnený v žalobe nie je
premlčaný. V danom prípade súd akcentuje, že ide o náhradu nemajetkovej ujmy, a nie o náhradu škody,
a preto sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka,

odo dňa keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Svoj právny záver oprel o rozhodnutie NS SR 5Cdo
265/2009.
1.5. Zo záveru znaleckého posudku vyhotoveného Ing. Romanom Červinkom, znalcom v odbore
Doprava cestná, Nehody v cestnej doprave, zo dňa 02.11.2018, ktorý bol vyhotovený na žiadosť MV
SR OR PZ Nitra, odbor kriminálnej polície v spise pod číslom ČVS: ORP-1427/1-VYS-NR-2018 vyplýva,

že dopravnej nehode mala možnosť zabrániť vodička B., ak by v mieste, kde je to zakázané pozdĺžnou
súvislou čiarou – V1a, nepredchádzala pred ňou jazdiace vozidlá, teda ak by jazdila v pravom jazdnom
pruhu, neprišlo by ku vzniku kolíznej situácie a ani dopravnej nehody. Motocyklista A. C. jazdil rýchlosťou
80 km/h + - 5 km/h, ktorá bola mierne vyššia ako najvyššia dovolená rýchlosť jazdy v danom úseku 70
km/h, no ani pri rýchlosti 70 km/h nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode. Motocyklista reagoval na

protijazdiace vozidlo K. včas, keď sa mu odkryl výhľad na vozidlo K. cez vpravo sa zaraďujúce neznáme
vozidlo predbiehajúce pred vozidlom K. a na vozidlo K. reagoval technicky správnym spôsobom -
vyhýbaním vpravo. Nesprávnym prvkom techniky jazdy vodičky B. a technickou príčinou dopravnej
nehody bola skutočnosť, že v mieste, kde je zakázané predchádzanie pozdĺžnou súvislou čiarou -
V1a v ľavom jazdnom pruhu predchádzala pred ňou jazdiace vozidlá, pričom cez pred ňou jazdiace a

predchádzajúce neznáme vozidlo nemala pred sebou rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na
bezpečné predchádzanie, čím ohrozila protijazdiaceho motocyklistu C.. Znalec uviedol, že technickou
príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky B., žalovanej v 1. rade a spôsob a
technika jazdy motocyklistu C. nebola v preukázanej príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody.
Žalovaná v 1. rade ako vodička pri správnej technike jazdy mala možnosť zabránenia dopravnej nehody,

motocykel značky Q., EČ: Q. XXX Q., jej nevytvoril prekážku náhlu z technického hľadiska. Motocyklista
A. C. pri správnej technike jazdy nemal preukázateľnú možnosť zabránenia dopravnej nehody, ktoré
mu vytvorilo vozidlo K. E., EČ: G. XXX L. prekážku z technického hľadiska náhlu. Znalec F. I. R. dňa
21.01.2019 vyhotovil Doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 44/2018, v ktorom uviedol, že s poukazom
na znalecký posudok č. 22/2018 vyhotovený A. A. I. a znalecký posudok č. 30/2018 vyhotovený A. S.

D., vyplýva, že F. A. C. v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu - 0,78 promile alkoholu v
krvi a síce táto skutočnosť, že jazdil pod vplyvom alkoholu v krvi znamená, že motocyklista zareagoval
na protijazdiace vozidlo K. o cca 0,3 sekundy a 6,7 metra skôr ako bolo uvažované v časopriestorovej
analýze znaleckého posudku č. 44/2018, nakoľko jeho reakčná doba bola predĺžená o cca 0,3 sekundy
z dôvodu ovplyvnenia alkoholom. Súčasne v Doplnku č. 1 znalec uviedol, že aj keď motocyklista F.

A. C. jazdil pod vplyvom alkoholu 0,78 promile, táto skutočnosť nemala vplyv na možnosť zabránenia
dopravnej nehody zo strany vodičky B.. Skutočnosť, že motocyklista C. jazdil pod vplyvom alkoholu
nemala v tomto konkrétnom prípade vplyv na vznik dopravnej nehody.
1.6. Zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Evou Nevickou pod č. 30/2018 a A. A. I. pod č.
22/2018, znalcami v odbore: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Súdne lekárstvo, zo dňa 11. decembra

2018 vyplýva, že bezprostrednou príčinou smrti nebohého F. A. C. bol úrazovo - krvácavý šok, ktorý sa
rozvinul následkom početných poranení viacerých orgánových systémov - polytraumy, ktoré menovaný
utrpel ako motocyklista pri dopravnej nehode - zrážke s osobným motorovýmvozidlom. Znalkyne uviedli,
že F. A. C. v čase svojej smrti, t. j. v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu s koncentrácioualkoholu v krvi 0,78 promile, ktorú skutočnosť vyhodnotili zo súdnolekárskeho hľadiska ako podnapitosť.
F. A. C. v čase smrti, t. j. v čase dopravnej nehody, nebol pod vplyvom návykovej omamnej psychotropnej
látky.

1.7. Z vykonaného dokazovania výsluchom žalobkyne v 1. rade, žalobkyne v 2. rade a svedkom Q. N.
H., ktorý je zaťom žalobkyne v 1. rade a manželom žalobkyne v 2. rade.mal za preukázané, že žalobkyni
v 1. rade zomrel manžel v roku 2006. Zosnulý A. C., jej syn, s ňou býval do jeho 26 rokov, kedy sa
osamostatnil, pomáhal jej s prácami okolo rodinného domu aj keď sa odsťahoval. Žalobkyňa v 1. rade so
svojím nebohým synom mala veľmi pekný vzťah, boli si oporou jeden druhému (o to viac, že žalobkyňa

v 1. rade ovdovela), navštevovali sa, vzájomne si pomáhali. Žalobkyňa v 1. rade pomáhala synovi a
jeho družke, keď študovala a mali malé dieťa. Úmrtie syna žalobkyne v 1. rade sa jej podpísalo na
zdravotnom stave, po tejto tragédii brala antidepresíva, nevedela spávať, bola plačlivá, mala búšenie
srdca, nevedela sa nijako zmieriť s touto bolestnou skutočnosťou, išla synovi telefonovať aj keď už
nežil. Rovnako aj žalobkyňa v 2. rade mala veľmi pekný súrodenecký vzťah s bratom A., navštevovali
sa, telefonovali, oslavovali spoločné sviatky, boli si oporou jeden druhému, pomáhali si. Po tragickej

nehode už nie sú také dobré vzťahy ani s družkou nebohého, s ktorým má dve maloleté deti. Kontakt
nie je taký častý voči žalobkyni v 1. rade ako starej matky k svojím vnúčatám, bývalá družka stretnutia
viacej obmedzuje a žalobkyňu v 2. rade viac menej vytesnila z kontaktov, a nepúšťa k nej maloleté deti
po bratovi. Dopravná nehoda, pri ktorej zahynul A. C., sa negatívne a natrvalo podpísala pre vnútorné
prežívanie žalobkyne v 1. rade ako matky ako aj sestry (žalobkyne v 2. rade), o to viacej, že pred touto

tragédiouboliharmonickárodina,ktorásastretávala,pomáhalisi,bolisiblízkipocitovejstránke,naseba
veľmi naviazaní. Ďalej uviedol, že na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito
predpokladmi sú:
a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v

porušení, či len ohrození osobnosti fyzickej osoby, v jej fyzickej a morálnej integrite, b) neoprávnenosť
(protiprávnosť) tohto zásahu,
c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou.
V danom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady na vznik občianskoprávnej sankcie
za nemajetkovú ujmu. B. A. B. technikou svojej jazdy spôsobila úmrtie A. C., pričom medzi

neoprávnenosťou (protiprávnosťou) tohto zásahu a medzi zásahom je príčinná súvislosť. Ide o
zodpovednosť objektívnu, bez ohľadu na zavinenie. Je nesporné, že k zásahu do osobnostných
práv žalobkýň v 1. a 2. rade ako aktívne legitimovanej strany sporu došlo v dôsledku spáchania
nedbanlivostného prečinu usmrtenia A. C. - syna žalobkyne v 1. rade a brata žalobkyne v 2. rade,
žalovanou v 1. rade. Vodička motorového vozidla A. B., ktorá spôsobila ujmu, bola uznaná vinnou

za prečin usmrtenia z nedbanlivosti, smrť spôsobila nesprávnou technikou jazdy a dopravnej nehode
mala možnosť zabrániť, ak by nepredbiehala v mieste, kde je to zakázané. A. C. nemal preukázateľnú
možnosť zabrániť dopravnej nehode. Súdny znalec F. I. R. potvrdil, že spôsob a technika jazdy
motocyklistu C. nebola v preukázanej príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody, na dopravnú
nehodu nemala vplyv ani skutočnosť, že jazdil pod vplyvom alkoholu.

1.8. Predmetom tohto súdneho konania je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, peňažné
zadosťučinenie ako občianskoprávna sankcia. Na jej základ nemožno analogicky aplikovať osobitné
ustanovenia upravujúce podmienky vzniku a predpoklady zodpovednosti za škodu, liberačné a
moderačné ustanovenia, ani ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka o zavinení poškodeného.
Analogické použitie ustanovenia § 420 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa v danom prípade

uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou
povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Pre posúdenie nároku žalobcov na nemajetkovú ujmu v
peniazoch je rozhodujúce, či je postačujúca morálna satisfakcia na odstránenie následkov, ktoré vznikli
protiprávnym konaním.
1.9. V príčinnej súvislosti s konaním vodičky A. B., ktorá jazdila motorovým vozidlom poisteným u

žalovanej v 2. rade, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň v 1. a 2. rade,
rodinného života, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Žalobkyňa v 1. rade so svojím synom
a žalobkyňa v 2. rade so svojím bratom tvorili fungujúcu, harmonickú rodinu. Súkromný, teda aj rodinný
život v sebe zahŕňa právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov tak s ďalšími ľuďmi, ale aj s členmi rodiny.
Prirodzenou súčasťou života je aj smrť človeka, pričom akceptovateľné je prirodzené úmrtie. Ak dôjde,

ale k zavinenej (nečakanej) smrti blízkej osoby, predstavuje takéto úmrtie pre úzky a pevný rodinný
vzťah vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvoj osobnosti pozostalého, že je potrebné ju kvalifikovať ako
ujmu. Smrť fyzickej osoby v dôsledku zavineného protiprávneho konania so sebou prináša následok,
ktorý nie je možné odstrániť a ani nijako napraviť. Takáto nečakaná udalosť potom so sebou prinášanereparovateľnú citovú ujmu, ktorá preukázateľne nastala aj u žalobcov. V tomto prípade mal súd za
preukázané, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemôže byť v danom prípade postačujúca, k zmierneniu môže prispieť iba náhrada v peniazoch. Na

vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
žalobkýň v 1. a 2. rade boli splnené všetky zákonné predpoklady a to:
a) dopravná nehoda, ktorú zavinila žalovaná v 1. rade, za čo bola právoplatne odsúdená, b)
nesprávna technika jazdy žalovanej v 1. rade, ktorá predbiehala v mieste, kde je to zakázané pozdĺžnou
súvislou čiarou (preukázané znaleckým posudkom F. I. R. č. 44/2018),

c) príčinná súvislosť medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou.
Nebohý A. C. sa nepodieľal na zavinení dopravnej nehody. Zo žiadneho dôkazu v spise nevyplýva, že
spornú nehodu spoluzavinil nebohý A. C., čo bolo potvrdené znaleckým posudkom Ing. Červinku. Zo
záverov posudku č. 44/2018 Ing. Červinku vrátene doplnku č. 1 je zrejmé, že prítomnosť alkoholu v krvi
zosnulého A. C. žiadnym spôsobom neovplyvnila priebeh dopravnej nehody. Znalec skonštatoval, že
práve žalovaná v 1. rade mala možnosť zabrániť dopravnej nehode. Na rozdiel od žalovanej v 1. rade, A.

C. nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode na proti jazdiace vozidlo žalovanej v 1. rade, ktorá jazdila
v protismere, zosnulý reagoval včas, keď sa mu odkryl výhľad na vozidlo K. a to technicky správnym
spôsobom, a to vyhýbaním sa vpravo. Znalec potvrdil, že ak by aj A. C. jazdil povolenou rýchlosťou,
nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode. Jediným dôvodom zrážky vozidla, ktoré viedla žalovaná v 1.
rade, bola jazda žalovanej v 1. rade v protismere. Znalec vyhodnotil aj to, ak by zosnulý jazdil pri pravom

okraji jazdného pruhu nie je možné s istotou uviesť, že by sa vyhol kolízii, pretože aj tesné kolízne
minutie s protiidúcim vozidlo by mohlo spôsobiť stratu rovnováhy a následný pád motocyklistu. Znalec
F. I. R. v Doplnku č. 1 k znaleckému posudku jednoznačne uviedol, že skutočnosti, že motocyklista C.
jazdil v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu (0,78 promile) a rýchlosťou o 10 km/h vyššou ako
bola najvyššia dovolená rýchlosť v danom úseku cesty, nemali vplyv na možnosti zabránenia dopravnej

nehody zo strany motocyklistu C., ktorý ani pri jazde najvyššou povolenou rýchlosťou 70 km/h a bez
ovplyvnenia alkoholom nemal v rámci tolerancie presnosti výpočtu preukázateľnú možnosť zabránenia
dopravnej nehody.
1.10. Zákon neustanovuje ani minimálnu, ani maximálnu výšku peňažnej náhrady, pokiaľ ide o určenie
výšky odškodnenia, táto sa riadi voľnou úvahou súdu. Pri posudzovaní výšky náhrady je potrebné

prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv
žalobkýň. Výška odškodnenia by mala odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti a jej
zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom obživy ani náhradou príjmu, taktiež nemôže viesť
k neprimeranému obohacovaniu sa, ale malo by ísť o primerané finančné zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu. Žalobkyňa v 1. rade stratila syna a žalobkyňa v 2. rade jediného súrodenca. Hodnota

blízkeho človeka a milovaného človeka je nevyčísliteľná a nie je možné túto stratu nahradiť žiadnou
finančnou sumou. Existujú určité kritériá na určenie výšky, ktorou sumou je možné aspoň zmierniť ťažkú
citovú ujmu a neoprávnený zásah do práv na ochranu pozostalých blízkych osôb formou právnych
prostriedkov podľa Občianskeho zákonníka. Za takéto kritériá sa považuje intenzita vzťahov medzi
žalobcami a nebohým, vek zomrelého, vek pozostalých.

1.11. Pri posudzovaní výšky primeranosti peňažnej náhrady poukázal na platnú právnu úpravu zákona
č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinný od
01.01.2018 do 31.12.2019). Podľa § 13 tohto zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa
tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, ktorá v kalendárnom roku 2018
predstavovala sumu 480 eur, čo je suma 24 000 eur (50 x 480 = 24 000 eur). Je potrebné uviesť, že

úprava zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
v znení neskorších predpisov, z ktorej je zrejmé, že za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením
otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií tento zákon
priznáva bodové ohodnotenie od 260 do 1300 bodov, pričom výška bodu za kalendárny rok 2018 bola
suma 19,08 eura, t. j. ide o náhradu v rozmedzí približne od 4 960,80 eur do 24 804 eur. Pri

určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré zistil vyhotovenými
znaleckými posudkami v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra spisová značka 21T/47/2019.
Žalobkyni v 1. rade súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 12 000 eur, ktorú sumu považoval za
primeranú a nárok v časti o zaplatenie 5 000 eur zamietol, nakoľko v žalobe žiadala od žalovaných v 1.
a 2. rade sumu vo výške 17 000 eur. Žalobkyňa v 2. rade si v podanej žalobe uplatnila nárok vo výške

12 000 eur, vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 7 000 eur, ktorú ujmu považoval za primeranú a nárok v
časti o zaplatenie 5 000 eur zamietol. Pri žalobkyni v 1. rade vzal súd do úvahy, že pre rodiča je najhoršia
strata, ak príde o milované dieťa. Žalobkyňa v 1. rade vo veku 61 rokov prišla o syna, ktorý bol zdravý,mladý, kedy by jej vedel byť nápomocný s pribúdajúcim vekom stále viacej. Žalobkyňa v 2. rade prišla
o svojho jediného súrodenca, ktorá ujma je nenahraditeľná v peniazoch.
1.12. O trovách konania rozhodol § 255 ods. 1 , 2, § 262 ods.1,2 CSP, žalobkyne v 1. a 2. rade boli

úspešné v súdnom konaní čo do základu v celom rozsahu, nakoľko rozhodol, že majú nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovaným v 1. a 2. rade. Zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP je potrebné
uplatniť aj v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, pričom prejednávaný spor takýmto
sporom bez pochýb je. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a
čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté.

Výška priznanej nemajetkovej ujmy je potom nadväzujúca. V takýchto prípadoch majú žalobcovia právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, čo je zdôvodniteľné
cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, lebo ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do
výšky priznaného nároku. Rozhodujúcou skutočnosťou je stav, že do práv žalobcov bolo preukázateľne
zasiahnuté. Výška závisela len od posúdenia súdu a bolo by nespravodlivé, ak by žalobcovia pri
úspešnom uplatnení svojich práv boli zaviazaní hradiť žalovaným trovy konania len preto, že nimi

uplatnená suma prevyšovala sumu, ktorú súd priznal. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobkyniam v
1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Obe žalované podali proti rozsudku odvolanie.

3. Žalovaná v 1. rade namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces, čo napĺňa odvolací dôvod § 365 ods. 1 CSP. Nesprávny procesný postup spočíva
v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, nevyporiadajúcom sa s jej argumentami potreby použitia

ustanovenia § 13 OZ. Namietala, že súd prvej inštancie nevyhodnotil jej zásadný argument, v zmysle
ktorého samotný znalec priznal možnosť vyhnutia zrážke v prípade dodržania zákonných povinností
zosnulého. Ak by došlo k pádu v motocykla, následok by bol nepochybne menej závažný, ako následok,
ktorý skutočne vznikol. Predmetným postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Napadnutý rozsudok žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

4. Žalovaná v 2. rade podala odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b) (súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), písm. e) (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) .
4.1. Namietla, že súd prvej inštancie pochybil zrejme tak vo svojom postupe, ako aj pri svojom
rozhodovaní, že (nielen) odôvodnenie napadnutého rozsudku je neúplné, zmätočné, nezrozumiteľné,

dostatočne nevyčerpávajúce, a teda nepresvedčivé. Súd prvej inštancie v priebehu konania pochybil a/
alebo porušil základné právo strán na rovnaké postavenie strán sporu v civilnom procese.
4.2. Nesprávny postup súdu prvej inštancie videla v tom, že súd prvej inštancie jej podaním zo dňa
06.03.2024 len oznámil, že na nariadenom pojednávaní dňa 09.04.2024 bude vypočutý svedok Q. N.
H.. Nebolo zrejmé, na základe čoho (a ani žalobkyňami nijak odôvodnené) a k čomu (na osvedčenie

akých skutočností) mal byť svedok vypočutý vo veci samej. Takéto odôvodnenie nevyplýva(lo) ani zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 01.02.2024 a jej nebolo doručené (súdom prvej inštancie preposlané)
žiadne podanie žalobkýň, z ktorého by takýto návrh na doplnenie dokazovania vyplýval a jeho (nejaké)
zdôvodnenie žalobkyňami. Súd prvej inštancie napriek tomu výsluch svedka na pojednávaní dňa
09.04.2024 vykonal, a (aj) z tohto výsluchu vychádzal pri svojom rozhodnutí.

4.3. Ďalej súd prvej inštancie na návrh žalobkýň prednesený ich právnou zástupkyňou na pojednávaní
dňa 01.02.2024 (zjavne bez bližšieho zdôvodnenia) pripojil spis súdu prvej inštancie vedený pod sp. zn.
7C/15/2021. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že žalobkyne toto zrejme navrhli dodatočne. Na
pojednávanídňa01.02.2024žalobkyneuviedli,žejepotrebnévovecivypočuťužlenžalobkyne,nakoľko
v inom konaní (7C/15/2021) sa súdy s námietkami žalovanej v 2. rade už vysporiadali. Z odôvodnenia

rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie si spis pripojil k tomuto spisu vo veci samej a zjavne z neho
aj vychádzal . Nie je jej do dnešného dňa zrejmé, prečo mal byť k veci samej pripojený spis z iného
konania, kde sa jednalo o iné strany sporu a iné nároky (aj keď) iných pozostalých po neb. A. C., a čo
tým súd prvej inštancie vlastne sledoval, keďže v danej veci nebolo vykonané žiadne také dokazovanie,ktoré by bolo použiteľné vo veci samej a na takéto žalobkyne zjavne nepoukázali a nenavrhli vykonať
vo veci samej. Tento postup považovala za nedôvodný, nesprávny a nehospodárny.V danej veci súdy
rozhodovali o nárokoch pozostalých mal. detí neb. C. a jeho družky, ktorí tvorili najbližšiu rodinu neb.

C., zdieľali s ním spoločnú domácnosť a boli závislí na jeho starostlivosti, opatere a výžive. Napriek
tomu tam priznali nižšie náhrady nemajetkových ujm ako sa domáhali žalobkyne vo veci samej, pričom
dôvodili práve vekom pozostalých, mladou rodinou, veľkým zásahom do života maloletých detí, ktoré v
nízkom veku stratili svojho otca a zároveň živiteľa rodiny. To nie je posudzovaný prípad.
4.4. Ďalej nesprávny postup súdu prvej inštancie videla pri samotnom vyhotovení rozsudku. Súd prvej

inštancie konštatoval, že cit. „Žalobkyňa v 1. a v 2. rade sa podanou žalobou, ktorá došla konajúcemu
súdu dňa 15.03.2021 domáhali, aby súd uložil žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v
1. rade ako matke zosnulého A. C. sumu vo výške 12 000 eur a žalobkyni v 2. rade (sestre zosnulého)
sumu vo výške 7 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Toto však nie je dané ani
správne, ako vyplýva zo samotnej žaloby a skutkového stavu veci. Pri takejto konštatácii súdu prvej
inštancie by totiž ani výrok č. III. v spojení s výrokmi I. a II. nemal žiaden význam a opodstatnenie. Otázne

teda je, ako vlastne súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci, a potom o čom vlastne rozhodoval
vo veci samej.
4.5. Rozsudok je neurčitý, zmätočný, a teda nezrozumiteľný a tým aj nepreskúmateľný, z dôvodu, ako
súd prvej inštancie sa vysporiadal čo i len so samotným nárokom žalobkyne v I. rade, ktorá so žalobou
zo dňa 15.03.2021 uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 17 000 eur, hoci súd prvej

inštancie konštatoval že len 12 000 eur. Pokiaľ sa skutočne mal oboznámiť s obsahom súvisiaceho
trestného spisu (OS NR, sp. zn. 221T/47/2019), potom mu muselo byť zrejmé, že žalobkyňa v I. rade
si tam (v trestnom konaní) pri svojom výsluchu dňa 11.03.2019 (č.l. 353 a nasl. trestného spisu - s. 5
zápisnice) uplatnila nárok len v sume 12 000 eur. V žalobe nijak nedôvodila, prečo (na základe akých
skutočností a akých dôkazov) sa jej nárok mal medzičasom zvýšiť o takmer 42%, aj napriek tomu, že

na strane neb. A. C. bolo (medzičasom) zistené a preukázané protiprávne konanie (hrubé porušenie
viacerých dôležitých povinností). Na toto poukazovala (napr. podanie zo dňa 26.05.2022) a (dôvodne)
žiadala o zdôvodnenie vyššieho nároku žalobkyňou v I. rade.
4.6. Z rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci samej v značnom rozsahu rozhodol na základe
svojej (voľnej) úvahy a sa stotožnil len akoby s argumentáciou (len) žalobkýň. Z odôvodnenia rozsudku

vyplýva, že konajúci súd vychádzal zjavne len z Trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Nitra
sp. zn. 21T/47/2019 zo dňa 21.08.2019. Zjavne úplne odignoroval jej podanie zo dňa 28.03.2024, v
odôvodnení rozsudku ho nikde neuvádza, hoci sa vyjadrovala práve k možnému porušeniu zásady
kontradiktórnosti a koncentrácie konania a vyjadrovala sa k vykonanému dokazovaniu, vrátane obsahu
výpovedí žalobkýň. Súd prvej inštancie opomenul jej najpodstatnejšiu časť procesnej obrany v súvislosti

s protiprávnym konaním samotného neb. C., čo je rozhodné pri aplikácii ust. § 415 príp. § 420/427 OZ
a následne aj ust. § 441 OZ, zvlášť, ak súd prvej inštancie napokon rozhodol (aj voči nej) extenzívnym
výkladom pojmu „škoda“. Nie je preto správne, dôvodné a ani zákonné, ak súd prvej inštancie v ods.
75. odôvodnenia rozsudku uviedol, že aplikácia ust. § 441 OZ je nemožná a že analogické použitie
ustanovenia § 420 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa v danom prípade uplatní len pri určení

osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky
dopravných prostriedkov.
4.7. Za zásadné (a nedôvodné, nesprávne) považovala postup súdu prvej inštancie, konštatovanie
a ustálenie, že výlučne žalovaná v 1. rade sa dopustila protiprávneho konania, s ktorým v príčinnej
súvislosti vznikla „škoda“ žalobkyniam.

Poukázala na rozhodnutie odvolacieho súdu - Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/21/2022 zo dňa
21.09.2022, v ktorom odvolací súd zohľadnil aj (spolu)zavinenie poškodeného/nebohého znížením
priznaného nároku pozostalých. Nesprávne súd prvej inštancie konštatoval nemožnosť analogicky
aplikovať osobitné ustanovenia upravujúce podmienky vzniku a predpoklady zodpovednosti za škodu,
liberačné a moderačné ustanovenia, ani ustanovenia § 441 OZ o zavinení poškodeného;

a nesprávne aplikoval analogické použitie ustanovenia § 420 a § 427 a nasl. OZ.
Pokiaľ jej uložil povinnosť na plnenie s odkazom na § 15 ods. 1 a § 4 ods. 2 zák. č.
381/2001 Z.z. (ďalej ako „ZoPZP“), potom zjavne opomenul ust. § 5 ods. ods. 1 písm. h) ZoPZP. Za
nesprávne a nedôvodné považovala aplikáciu ust. § 415 OZ . Poukázala na svoje námietky vznesené
počas konania týkajúce sa na strane poškodeného, alkohol v krvi. Súd prvej inštancie si zjavne osvojil

argumentáciu znalca F. I. R. v znaleckom posudku č. 44/2018, bez toho, aby zohľadnil jej akcentovaný
obsah výsluchu znalca v trestnom konaní, keď znalec F. I. R. pri svojom výsluchu dňa 02.04.2019 v
závere (č.l. 446 a nasl. trestného spisu, in fine) uviedol, že vplyv alkoholu na motocyklistu on sám nevie
posúdiť, pretože je to skôr otázka na znalca z odboru zdravotníctva. Vo výsluchu v súvisiacom trestnomkonaní (dňa 02.04.20195) uviedol, že keby neb. C. bezprostredne pred nehodou jazdil pri pravom okraji
vozovky, mohol kolízii zabrániť. Toto je (tiež) vo veci samej podstatné, žalovanými akcentované, no
súdom prvej inštancie zjavne úplne ignorované. Spoluzavinením neb. C. sa súd prvej inštancie síce

zaoberal v ods. 78. rozsudku, kde poukázal na závery znaleckého posudku Ing. Romana Červinku č.
44/2018 a jeho doplnenia, uviedol vyjadrenie znalca, že ak by zosnulý jazdil pri pravom okraji jazdného
pruhu, nie je možné s istotou uviesť, že by sa vyhol kolízii, pretože aj tesné minutie by mohlo spôsobiť
stratu rovnováhy a pád z motocykla. V tomto smere je však potrebné uviesť, že pád z motocykla by
mal nepochybne zásadne nižší následok ako priamy stret s protiidúcim vozidlom. To, že neb. C. pred

zrážkou jazdil zvýšenou rýchlosťou (čím tiež porušil zák. č. 8/2009 Z.z.) nebolo medzi stranami sporu
sporné. Nie je teda objektívne dané a ani dôvodné, ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
konštatoval, že nebohý A. C. sa nepodieľal na zavinení dopravnej nehody. A. C. preukázateľne porušil
zákon (viaceré ust. zák. č. 8/2009 Z.z.), preventívnu povinnosť, a preto aplikácia (aj) ust. § 441 OZ v
posudzovanomprípadejeotoviacopodstatnenáanevyhnutná.Pokiaľsúdprvejinštanciepriznalnároky
aj podľa ZoPZP, potom má ako poisťovateľ v zmysle ust. § 4 ZoPZP povinnosť nahradiť poškodenému

za poisteného len uplatnené a preukázané nároky a podľa ust. § 4 ods. 1 ZoPZP platí, že poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve, a keď v neposlednom rade platí podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, že
každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Nemožno opomenúť ust. §
415 OZ a ust. § 441, podľa ktorého platí, že ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša

škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Na tieto (aj právne)
súvislosti počas konania pred súdom prvej inštancie poukazovala, avšak z odôvodnenia rozsudku nikde
nevyplýva, že by súd prvej inštancie vykonal dôkazy ňou navrhované (a potom ktoré konkrétne a ako
tieto vyhodnotil, a ani prečo tie-ktoré nevykonal) že by reálne zistil podstatné okolnosti na strane neb. A.
C. (a potom ako ich vyhodnotil vo veci samej). Súdna prax ustálila, že správanie samej dotknutej osoby

pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých
k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). V posudzovanom prípade nielen na strane
škodcu, ale aj na strane neb. A. C., ktorý preukázane mal pri dopravnej nehode nesprávnu techniku
jazdy, keďže bol pod vplyvom alkoholu (a zrejme neprispôsobil svoju jazdu svojim schopnostiam), jazdil

nepovolenourýchlosťouanepovolenýmspôsobom(čímsaajneb.A.C.dopustilprotiprávnehokonania),
je aplikácia ust. § 415 a § 441 OZ o to viac opodstatnená a nevyhnutná. Citovala z rozhodnutí KS v Nitre
sp. zn. 25Co/21/2022 zo dňa 21.09.2022, 9Co/273/2018 , 8Co/82/2020, 9Co/383/2016 , 25Co 170/2019,
Krajského súdu Prešov sp.zn. 19Co/229/2013. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku neuviedol jediný príklad zo súdnej praxe, kde by v obdobnom prípade resp. za obdobných/

podobných skutkových okolností boli priznané nároky (rovnakým pozostalým) s porovnateľnou sumou.
V rozsudku poukázal na výpočet podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov (pričom
zjavne opomenul, že takáto suma nepatrí každému/akémukoľvek pozostalému a ani každému osobitne/
samostatne)apodľazákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťanáhradezasťaženiespoločenského
uplatnenia. Napriek tomu, že vo svojich podaniach opakovane uvádzala početné príklady súdnej praxe v

obdobných prípadoch (a to aj aktuálnej súdnej praxe), súd prvej inštancie toto zjavne úplne odignoroval
a nijak sa s tým nevysporiadal, čo tiež nijak neprispieva k jej právnej istote .
4.8. Nebolo vo veci samej nijak relevantným spôsobom preukázané a súdom v rozsudku nijak
zdôvodené, že by vzťah žalobkýň s neb. synom (bratom bol výnimočný) nadštandardný, a odôvodňoval
by priznanie vyšších súm náhrad nemajetkovej ujmy žalobkyniam, ako tomu bolo v iných obdobných

prípadoch (v prípadoch už odškodnených pozostalých). Blízkosť žalobkýň ako matky a sestry k neb. A.
C. je síce daná už len ich vzťahom biologickým, a teda pocit straty blízkej osoby a s tým súvisiaci smútok
je prirodzený a objektívne očakávaný. Žalobkyne neosvedčili unikátnosť, výnimočnosť ich vzťahu s neb.
tj. že by ich zásah bol jedinečný, výnimočnejší alebo rozsiahlejší ako tomu je/bolo v iných obdobných
prípadoch. Uvádzali zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne v I. rade, toto však je len v rovine ich

tvrdení, nijak relevantne nepreukázaných. Z ich výpovedí naopak jasne vyplynulo, že s neb. C. dlhodobo
nežili v spoločnej domácnosti, žalobkyňa v 2. rade dlhodobo žije so svojou rodinou vo svojej vlastnej
domácnosti, neb. C. mal svoju rodinu, s ktorou dlhodobo žil v spoločnej domácnosti oddelenej od
domácností žalobkýň. Nebohý C. nebol závislý na starostlivosti či opatere žalobkýň a ani žalobkyne
neboliodkázanénastarostlivosťčiopateruodneb.C..Žalobkyňav1.radesíceuviedla,žezvlášťvútlom

vekudetíjejneb.syna,pomáhalasostarostlivosťouodeti/vnúčatá,čosavšakzmenilotakvyššímvekom
detí/vnúčat ako aj zásadnou zmenou v živote družky neb. C., ktorá po smrti neb. C. dokázala nadviazať
nový vzťah a založiť novú/ďalšiu rodinu s týmto novým druhom. Pokiaľ uviedli samotné žalobkyne pri
svojich výpovediach, že potom ako družka neb. C. začala mať nový vzťah resp. rodinu s novým druhom,jej vzťah s nimi ochladol a nie sú (ani deti neb. C.) s nimi v tak intenzívnom vzťahu, tak potom toto nie
je skutočnosť rozhodná vo veci samej, a je zjavne vyvolaná resp. v príčinnej súvislosti s novou rodinou
družky nebohého.

4.9. To, že súd prvej inštancie pri svojej úvahe nad sumou náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil
zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, nie je ničím výnimočné ,ale vzal do úvahy aj ust.
zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (a
výpočet odškodnenia vážnych duševných porúch). Toto nie je zjavne opodstatnené z dôvodu, že princíp
odškodňovania na základe tohto zákona je postavený striktne na preukazovaní prežitej bolesti resp.

sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré je vyjadrené v bodovom ohodnotení vystavenom ošetrujúcim
lekárom alebo súdnym znalcom na základe zdravotnej dokumentácie, čo v posudzovanom prípade
úplne absentuje. Citovala z rozhodnutí súdov potvrdzujúcich nevyhnutnosť aplikácie aj ust. § 441 OZ.
Aj z týchto rozhodnutí jasne a nespochybniteľne vyplýva, že v obdobných prípadoch súdy priznali
nižšie peňažné náhrady a zohľadňovali spoluzavinenie nebohého/poškodeného. Zo žalobkyňami
preukazovaného a súdom prvej inštancie (údajne) zisteného skutkového stavu, nie je dané, preukázané,

a dôvodné či spravodlivé priznať vyššiu mieru/intenzitu zásahu do nemajetkovej ujmy žalobcov oproti
iným (obdobným) prípadom tj. vo veci samej nebolo preukázané, že za špeciálnych/výnimočných/
jedinečných okolností (a potom akých konkrétne) a/alebo nad rozsah iných obdobných prípadov bola
žalobcom v značnej miere znížená dôstojnosť alebo ich vážnosť v spoločnosti dôsledkom (v príčinnej
súvislosti, a potom akej) k predmetnej dopravnej nehode. Výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy

je síce predmetom voľnej úvahy súdu (keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie
nemajetkovej ujmy), avšak nie svojvôle.
4.10. Namietala vecnú pasívne legitimáciu poukazujúc na ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona o povinnom
zmluvnom poistení a § 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Z rozsudku vyplýva, že
súd prvej inštancie ju považoval ako poisťovateľa (pre poistenie PZP vinníka/škodcu dopravnej

nehody) a za povinnú na náhradu nemajetkovej ujmy pod ktorú zrejme extenzívnym výkladom treba
zahrnúť pod pojem škoda a že v zmysle ustanovenia § 4 ZoPZP (zák. č. 381/2001 Z.z.) náhrada
nemajetkovej ujmy je krytá poistením PZP (podľa súdu prvej inštancie). Trvala na nedostatku svojej
pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko v zmysle platnej právnej úpravy nemajetková ujma pozostalých
v spojení s dopravnou nehodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla nie je krytá poistením

(v zmysle ZoPZP). Súd prvej inštancie vec (aj v tejto časti) teda nesprávne právne posúdil. Súčasne
sa vôbec nevysporiadal s jej právnou argumentáciou (na margo absencie príčinnej súvislosti v časti
spoluzavinenia neb.) medzi vznikom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s poistnou udalosťou ako
takou, ktorá zakladá výluku (v prípade jej vecnej legitimácie) v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoPZP.
4.11. Namietala posúdene premlčacej lehoty keď súd prvej inštancie konštatoval, že sa nejedná o titul

(náhrady) škody (ale nemajetkovej ujmy, a preto nie je možné na premlčanie aplikovať ust. § 106 OZ,
ale len § 101 OZ. Toto nie je správne ani dôvodné. Z rozsudku nie je zrejmé, prečo ak na posudzovanú
vec (uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) súd prvej inštancie aplikoval ust. ZoPZP a to in
concreto §§ 4 a 15 ods. 1, prečo neaplikoval aj ust. § 15 ods. 2 ZoPZP aj s priamo tam odkazovaným ust.
§ 106 OZ (poznámkou pod čiarou) aj napriek tomu, že naň opakovane poukazovala. Toto nie je v súlade

s princípom právnej istoty ani spravodlivého súdneho procesu. Nároky uplatnené žalobou si žalobkyne
uplatnili(aj)priamoprotinejakopoisťovateľovivozidlapodľaust.§15ods.1ZoPZP,tj.právnejúpravylex
specialis (ZoPZP). Zákon o PZP je špeciálna právna úprava, a v prípade, ak tento zákon neustanovuje
inak,vzťahujúsanapoisteniezodpovednostiosobitnépredpisy,inconcretoObčianskyzákonník.Priamy
nárok poškodeného je síce výslovne upravený v ust. § 15 ods. 1 alinea druhá ZoPZP, avšak podľa

ust. § 15 ods. 2 ZoPZP zároveň platí, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi
platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, a to s odkazom na
poznámku pod čiarou, že sa jedná o ust. § 106 OZ. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na tento prípad a
žalobcami uplatnený nárok (čo do výšky a právneho dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy) proti nej rade
aplikoval ust. § 15 ods. 1 ZoPZP, potom bolo nutné riadne a úplne aplikovať aj ust. § 15 ods. 2 ZoPZP

v spojení s ust. § 106 OZ. Potom nároky žalobkýň uplatnené vo veci samej proti nej sú de iure v celosti
premlčané, a preto trvala na vznesenej námietke premlčania vo veci samej. Zákon (ZoPZP) jej výslovne
garantuje rovnaké podmienky na namietanie premlčania nároku ako škodcovi (poistníkovi/poistenému.
4.12. V závere namietala rozhodnutie v časti náhrady trov konania nutnosťou aplikacie ust. § 10 ods.
8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa

ktorého platí, že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, je tarifnou hodnotou 2000
eur (resp. aktuálne 5000 eur), ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy (tj. nie priznaná suma).
4.13. Rozsudok žiadala zmeniť, žalobu zamietnúť a priznať jej nárok na náhradu trov konaia 100%.5.Žalobkynepodalivyjadreniekodvolaniam.Uviedli,žežalovanáv1.radevosvojomodvolanínamietala
nesprávny procesný postup súdu prvého stupňa spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku.
Žalovaná v 2. rade v podanom odvolaní namietala nesprávny postup súdu prvej inštancie pri porušení

rovnosti postavenia sporových strán výsluch svedka Q. N. H. /, neposúdenie podstatných skutkových
tvrdení žalovaných, súd prvého stupňa rozhodol extenzívnym výkladom pojmu škoda. Uviedli, že v
danom prípade už bola vec prejednávaná v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
7C/15/2021 medzi partnerkou nebohého a mal. deťmi nebohého a žalovanými v 1. a 2. rade, kedy
rovnako súd prvého stupňa priznal žalobcom ich nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pri dopravnej

nehode, ktorú zavinila žalovaná v 1. rade. Rozsudok bol v celom rozsahu potvrdený rozsudku Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 11Co/50/2023. Súd prvého stupňa sa oboznámil s obsahom spisového materiálu v
konaní vedenom pod sp. zn. 7C/15/2021 najmä čo sa týka rozhodnutia vo veci samej. V danom prípade
rozhodoval prvostupňový súd v čase, kedy rozhodol Krajský súd v Nitre o odvolaní žalovaných voči
rozsudku OS Levice sp. zn. 7C/15/2021. Súd prvého stupňa preto nemusel vykonávať ďalšie rozsiahle
dokazovanie a otázkou v danom konaní bolo len stanovenie výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola

žalobkyniam spôsobená. V tomto smere je na uvážení súdu s prihliadnutím na okolností toho ktorého
prípadu, v akej výške nemajetkovú ujmu stanoví. V konaní bolo preukázané, že stratou nebohého došlo
k výraznému zásahu do osobnostných práv žalobkyne v 1. rade, ktorej bol nebohý podstatnou mužskou
oporou. Svedok Q. N. H. sa mal v danom prípade vyjadrovať výlučne len k otázke vzťahov medzi
nebohým a žalobkyňami v 1. a 2. rade. Námietky zo strany žalovanej v 2. rade ohľadne výsluchu svedka

nie sú v danom prípade opodstatnené a nič jej nebránilo zúčastniť sa pojednávania, na ktorom mal
byť svedok vypočutý a mohla mu prípadne klásť otázky. Ku všetkým skutočnostiam sa vyjadrovala
výlučne písomne, čo je jej právom, ale nemôže potom klásť za vinu súdu a napádať procesne rozsudok,
že nemala možnosť sa vyjadriť k výpovedi svedka a účelu, pre ktorý mal byť vypočutý. V konaní súd
prvého stupňa riadne preveril vzťahy medzi žalobkyňou v 1. a 2. rade a nebohým. Je nesporné, že strata

syna má zásadný dopad na matku po všetkých stránkach a finančné odškodnenie nepokrýva ani z časti
bolesť a utrpenie, aké matka pri strate syna prežíva. Judikatúra je už v tomto smere dosť pokročilá
čo do ustálenia výšky nemajetkovej ujmy, čo sa prejavilo aj vo výškach nemajetkovej ujmy, ktorá bola
priznaná v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/15/2021. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdil a žalobkyni v 1. a 2. rade priznal nárok na 100 % náhradu trov

odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňajúnáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219
ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolania žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade nie sú dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

8. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

10. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a v
neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súduzahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací

súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.
Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je

odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len
vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred
súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

11. Podľa § 380 CSP (ustanovenia zákona výslovne nadpísaného „Viazanosť odvolacími dôvodmi“)

odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný (odsek 1) a na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2).

12. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

13. Podľa § 365 ods. 1 CSP (tu inak ustanovenia nazvaného „Odvolacie dôvody“) odvolanie možno
odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky, b/ súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav
neobstojí,pretože súprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšieprostriedkyprocesného

útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa odseku 3 rovnakého zákonného ustanovenia odvolacie dôvody a
dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

14. Z práve odcitovaných ustanovení vyplýva, že súčasťou aktuálnej úpravy odvolacieho konania

v podmienkach civilného sporového procesu, založenej na princípe neúplnej apelácie, je povinnosť
odvolateľa v odvolaní vymedziť (sformulovať) – ako jednu zo zákonných náležitostí odvolania –
dôvody, pre ktoré sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne (pre ktoré dôvody
zákonodarca už tradične používa pomenovanie „odvolacie dôvody“). Odrazom splnenia si takejto
povinnosti odvolateľa a vyhodnotenia jeho odvolania odvolacím súdom za vecne prejednateľné

(rozumej bez vád brániacich vecnému vyriešeniu odvolaním nastoleného problému) je potom viazanosť
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, ktorou zásadne treba rozumieť možnosť odvolacieho súdu
zaoberať sa v konaní o odvolaní výlučne tými dôvodmi, ktoré odvolateľ v odvolaní uviedol. Jedinou
zákonom pripustenou výnimkou z tohto pravidla je prihliadanie odvolacím súdom ex officio (z tzv.
úradnej povinnosti súdu a aj bez namietania odvolaním) na existenciu vád týkajúcich sa procesných

podmienok. Úprava výnimky tu má pritom svoju logickú príčinu v potrebe zamedzenia stavu, pri ktorom
by mal odvolací súd povinnosť ponechať bez povšimnutia aj prípady tých najzávažnejších procesných
nedostatkov, brániacich spravidla vydaniu nielen formálne, ale aj materiálne právoplatného a ďalej
nespochybniteľného súdneho rozhodnutia, ktoré by sa následne mohlo stať aj vykonateľným. Zákonnú
úpravu taxatívneho výpočtu uplatniteľných odvolacích dôvodov nejde korektne interpretovať tak, že by

jej zodpovedala (mala byť postačujúcou) či už reprodukcia jednotlivých (resp. za určitých okolností aj
všetkých) častí ustanovenia § 365 ods. 1 CSP alebo len púhe odkazy na jednotlivé písmená paragrafu,
teda aj bez vecného vymedzenia rámca, v ktorom sa odvolateľ pri svojich úvahách o zaťažení konania
pred súdom prvej inštancie určitou nesprávnosťou pohybuje. Aj tu totiž treba vychádzať z leitmotívu
rekodifikácie civilného sporového procesu, ktorým je posilnenie zodpovednosti strán sporu za jeho

výsledok, spojené s vykázaním súdu do roly mu prináležiacej, teda do roly istého arbitra stojaceho nad
stranami, ktorému principiálne neprináleží niektorej strane pomáhať. Práve preto je nevyhnutné trvať aj
na tom, aby odvolateľ úmerne povahe ním uplatneného odvolacieho dôvodu uviedol, v čom konkrétne
má spočívať tvrdená a zákonom len v rovine zovšeobecnenia pomenovaná nesprávnosť (či už týkajúcasa procesných podmienok alebo procesnej stránky veci v širšom slova zmysle, kvality a podloženosti
skutkových zistení a/alebo prípadných dosiaľ nevyužitých a stále využiteľných rezerv v prostriedkoch
procesného útoku, resp. obrany alebo právneho posúdenia veci). Záujem na opačnom výklade by totiž

nezodpovedal založeniu civilného sporového procesu na prejednacej zásade, ale znamenal návrat k
vyšetrovacej zásade nútiacej súd hľadať všetko, čo môže strane sporu (jednej i druhej bez ohľadu na
jej prípadnú nečinnosť) pomôcť.

15. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolanich, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní a skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec právne posúdil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalované sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého
stupňa nestotožňujú, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.

16. Obe žalované v odvolaní namietali porušenie práva na spravodlivý súdny proces, čo žalovaná
v1. rade videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutie a žalovaná v 2. rade namietala
nepreskúmateľnosť, zmätočnosť rozhodnutia , nepresvedčivosť.

17. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Vada konania vymedzená v ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu
stanovovuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil. Aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako
posúdil podstaté skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a jako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie dôkazy a jako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Výkladom citovaného ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je
v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad,
keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon

tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na
druhej strane (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj
dôvodnosť podaného odvolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusíbyťvodôvodneníjednoznačnevysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku
je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.20. Preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie však tieto požiadavky spĺňa. Rozhodnutie obsahuje
vyjadrenia strán, vykonané dokazovanie, právne predpisy, ich výklad. Tvrdenie žalovaných, že súd prvej

inštancie sa nevyporiadal náležite s ustanovením § 13 OZ a spoluzavinením nebohého nie je pravdivé.
Súdprvejinštanciesastýmitonámietkamivyporiadalvdôvodochrozhodnutiaasvojprávnyzáverzaložil
na vine žalovanej v1. rade, vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku o nepreukázaní spoluzavinenia
poškodeného. Námietka žalovanej v 2. rade o zmätočnosti rozhodnutia a III. zamietajúceho výroku
nespôsobuje takú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože

strany sporu od počiatku vedeli, čoho sa žalobkyne domáhali a v akom rozsahu. Rovnako je nedôvodná
námietka, že v trestnom konaní si uplatnila žalobkyňa v 1. rade len 12 000 eur a v tomto konaní
nezdôvodnila, prečo požaduje nárok vyšší o takmer 42%. Z obsahu trestného spisu z výpovedí žalobkýň
všeobecne vyplýva, že si uplatili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur. Voči komu ho
uplatnili, zo zápisníc nevyplýva. Podali riadnu občianskoprávnu žalobu, v ktorej podrobne zdôvodnili svoj
nárok. To, že v trestnom konaní uviedli bez uvedenia dôvodov inú sumu, nemá vplyv na uplatený nárok.

21. Žalovaná v 2 . rade namietala vykonanie výsluchu svedka Q. N. H.. O jeho výsluchu nebola vopred
informovaná. Jej tvrdenie nie je pravdivé. Žalobkyňa oznámila súdu podaním doručeným výsluch
svedka s tým, že na pojednávanie zabezpečí jeho výsluch. Žalovanej v 2. rade bol doručený prípis
sudu zo dňa 06.03.2024, v ktorom ju informoval, že na pojednávaní bude vypočutý svedok Q. N. H..

Žalovaná prevzala prípis 22.03.2024. Zaslala písomné vyjadrenie zo dňa 28.03.2024, v ktorom sa
nezmienila o navrhnutom dokazovaní výsluchom svedka a opätovne ospravedlnila svoju neprítomnoť
na pojednávaní. Výsluch svedka v danej veci nebol podstatný z hľadiska vecnej pasívnej legitimácie
žalovaných a súd prvej inštancie na tomto ako jedinom dôkaze nezaložil svoje rozhodnutie v časti výšky
nemajetkovej ujmy.

22. Žalovaná v 2. rade namietala pripojenie spisu 7C/15/2021, pretože sa jednalo o iné strany konania
a doposiaľ jej nie je zrejmé, prečo si ho súd pripojil. Aj táto námietka žalovanej je nedôvodná. Pokiaľ
má súd zo svojej rozhodovacej činnosti vedomosť o inom súvisiacom konaní, jeho povinnosťou je sa
s obsahom spisu oboznámiť. Tomu slúži lustrácia spisov. Je pravdou, že žalobkyňami boli iné fyzické

osoby, družka a deti pozostalého, ale nárok vychádzal z toho istého skutkového základu, dopravnej
nehody zapríčinenej žalovanou v 1. rade, spôsobujúcej smrť .

23. Žalovaná v 2. rade namietala vecnú pasívnu legitimáciu. Musela mať vedomosť o záveroch
rokovania občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, konaného 9. októbra 2018, ktoré vyústilo

do prijatia judikátu R 61/2018, v zmysle ktorého „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj
nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná“. Závermi tohto rokovania občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo dosiahnuté
názorové zjednotenie dovolacích senátov v predmetnej problematike, čím zároveň došlo k ustáleniu

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Možno preto uzavrieť, že o žalovanou nastolených odvolacích
otázkach „bolo“ síce senátmi dovolacieho súdu pôvodne rozhodované rozdielne, avšak v uvedenom
čase podania jej dovolania už neplatilo, že tieto otázky „sú“ riešené rozdielne. Preto poukazovanie a
citovanie rozhodnutí súdov žalovanou v 2. rade takmer 10 rokov pred prijatím uvedeného stanoviska
považoval odvolací súd za nedôvodné. Nemal preto dôvod vyjadrovať stanovisko k nim, pretože bolo

prijaté jednotné rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí, záväzné pre aplikačnú činnosť
súdov. S pasívnou vecnou legitimáciou sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal a odvolací súd
nepovažuje za potrebné opakovať jeho závery, pretože súd prvej inštancie vyvodil správny právny
záver o vecnej pasívnej legitimácii žalovanej v 2. rade. Napriek prijatému stanovisku žalovaná v 2. rade
opakovane vo veciach, v ktorých je žalovanou proti rozhodnutiam súdov o uznaní jej vecnej pasívnej

legitimácie tvrdošijne podáva odvolania z tých istých dôvodov, nerešpektujúc jednotnú rozhodovaciu
činnosť po prijatí stanoviska.

24. Žalovaná v 2. rade namietala premlčanie nároku. Uvedená námietka je všeobecná. Premlčanie
nároku zdôvodnila počiatkom plynutia premlčacej doby 08.09.2018, kedy v dôsledku dopravnej nehody

došlo k úmrtiu, podaním žaloby 15.03.2021 a jej doručením 22.03.2021. Akú premlčaciu lehotu mal
súd prvej inštancie počítať a podľa akého zákonného ustanovenia neuviedla. Súd prvej inštancie
námietku premlčania posúdil podľa § 101 OZ. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR Cdo
252/2021 z 31.03.2022 publikované pod R3/2022:“ Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahomdo súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej
osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného
poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po
poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka).“ Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby náhrady za nemateriálnu ujmu, je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Táto trojročná premlčacia doba sa uplatní v zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. aj voči

poisťovateľovi. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. je potrebné totiž vykladať tak,
že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje aj nároky pozostalých po obetiach dopravných
nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
títo pozostalí môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti
poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 17.04.2008, sp. zn. 3Cdo/234/2017). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

zásahom do súkromného a rodinného života zavinením dopravnej nehody (§ 13 ods.2 OZ) je nárokom
hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej „zák. č. 381/2001
Z. z.). Súd prvej inštancie nepoužil ustanovenie § 104 OZ. Uviedol, že počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho

zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Zásah do práv žalobkýň v 1. a 2. rade nastal dňom úmrtia, smrti
syna žalobkyne v 1. rade a brata žalobkyne v 2. rade dňa 08.09.2018. Žalobkyne si mohli preto svoje
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať, uplatniť prvýkrát dňa 09.09.2018. Od tohto

dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila uplynutím dňa 09.09.2021.
Žalobkyňami podaná žaloba v tejto veci došla na súd dňa 15.03.2021, žalovanej v 2. rade bola doručená
22.03.2021. Je zrejmé, že nárok uplatnený v žalobe nie je premlčaný. Posúdenie námietky premlčania
vo vzťahu k žalovanej v 1. rade by bolo súdom prvej inštancie správne, námietku premlčania vzniesla
však žalovaná v 2. rade. Bolo potrebné počítať počiatok začatia plynutia premlčacej doby podľa §

104 OZ. Od 08.09.2018 plynula jednoročná lehota od poistnej udalosti, uplynula 09.09.2019 a a od
uvedenej lehoty do podania žaloby a jej doručenia žalovanej nemohla uplynúť premlčacia doba. Súd
prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok nie je premlčaný. Žalovaná v 2. rade sa
zrejme domáhala 2 ročnej premlčacej doby. Tieto námietky vzniesla aj v iných konaniach. Odvolací súd
len poukazuje na rozhodnutie NS SR 7 Cdo 196/2022 z 20.03.2024 v ktorom dovolací súd žalovanej

v 2. rade na jej dovolaciu námietku premlčania poukázal na R3/2022 a trojročnú premlčaciu dobu. Aj
v tejto otázke napriek jednotnej záväznej rozhodovacej činnosti odvolateľka opakovane trvá na svojom
stanovisku premlčania nároku.

25. Žalovaná v 2. rade namietala, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia neuviedol jej vyjadrenie

zo dňa 28. 03. 2024, v ktorom sa vyjadrovala k zásadám porušenia kontradiktórnosti a koncentrácie
konania, k vykonanému dokazovaniu, vrátane výpovedí žalobkýň. Odvolací súd k námietke žalovanej
udáva, že sa nezúčastnila ani jedného pojednávania, vo veci podávala len písomné vyjadrenia v ktorých
opakovala tie isté skutočnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie neuviedol v písomnom vyhotovení rozsudku
jej vyjadrenie, zrejme ho nepovažoval vzhľadom na ostatné vyjadrenia za zásadné. Žalovaná v 2. rade

namietala záver súdu prvej inštancie, že protiprávneho konania sa dopustila výlučne žalovaná v 1. rade,
v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla žalobkyniam škoda.

26. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

27. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

28. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.29. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

30. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

31. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou

osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá.

32. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

33. Podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

34. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedázaškoduvrátaneinejujmyspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlauvedenéhovpoistnej
zmluve.

35. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví, inej ujmy a nákladov pri usmrtení.

36. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.

Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia,na premlčanie nároku na náhradu škody
proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

37. Žalované v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie sa nezoberal ich námietkou spoluzavinenia

poškodeného. Žalovaná v 2. rade namietala požitý alkohol, jazdu v strede vozovky, zvýšenú rýchlosť.
Uviedla, že súd prvej inštancie sa síce v bode 78. rozsudku zaoberal spoluzavinením poškodeného,
poukazujúc na závery znaleckého posudku Ing. Červinku, ale nevyhodnotil jeho vyjadrenie, že ak by
jazdil v pravom jazdnom pruhu, mohol sa vyhnúť kolízii a pád z motocykla by mal nepochybne nižší
následok.

38. Zo záveru znaleckého posudku vyhotoveného F. I. R. zo dňa 02.11.2018 vyplýva, že dopravnej
nehode mala možnosť zabrániť vodička B., ak by v mieste, kde je to zakázané pozdĺžnou súvislou čiarou
- Via, nepredchádzala pred ňou jazdiace vozidlá, teda ak by jazdila v pravom jazdnom pruhu, neprišlo
by ku vzniku kolíznej situácie a ani dopravnej nehody. Motocyklista A. C. jazdil rýchlosťou 80 km/h + -

5 km/h, ktorá bola mierne vyššia ako najvyššia dovolená rýchlosť jazdy v danom úseku 70 km/h, no ani
pri rýchlosti 70 km/h nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode. Motocyklista reagoval na protijazdiace
vozidlo K. včas, keď sa mu odkryl výhľad na vozidlo K. cez vpravo sa zaraďujúce neznáme vozidlo
predbiehajúce pred vozidlom K. a na vozidlo K. reagoval technicky správnym spôsobom - vyhýbaním
vpravo. Nesprávnym prvkom techniky jazdy vodičky B. a technickou príčinou dopravnej nehody bola

skutočnosť, že v mieste, kde je zakázané predchádzanie pozdĺžnou súvislou čiarou - V1a v ľavom
jazdnom pruhu predchádzala pred ňou jazdiace vozidlá, pričom cez pred ňou jazdiace a predchádzajúce
neznáme vozidlo nemala pred sebou rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné
predchádzanie, čím ohrozila protijazdiaceho motocyklistu C.. Znalec uviedol, že technickou príčinou
dopravnej nehody bola neprávna technika jazdy vodičky B., žalovanej v 1. rade a spôsob a technika

jazdymotocyklistuC.nebolavpreukázanejpríčinnejsúvislostisovznikomdopravnejnehody.Žalovanáv
1. rade ako vodička pri správnej technike jazdy mala možnosť zabránenia dopravnej nehody, motocykel
značky BMW, EČ: Q. XXX Q., jej nevytvoril prekážku náhlu z technického hľadiska. Motocyklista A. C. pri
správnej technike jazdy nemal preukázateľnú možnosť zabránenia dopravnej nehody, ktoré mu vytvorilovozidlo K. E., EČ: G. XXX L. prekážku z technického hľadiska náhlu. Znalec F. I. R. dňa 21.01.2019
vyhotovil doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 44/2018, v ktorom uviedol, že s poukazom na znalecký
posudok č. 22/2018 vyhotovený A. A. I. a znalecký posudok č. 30/2018 vyhotovený A. S. D., vyplýva,

že F. A. C. v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu - 0,78 promile alkoholu v krvi a síce táto
skutočnosť, že jazdil pod vplyvom alkoholu v krvi znamená, že motocyklista zareagoval na protijazdiace
vozidloK.occa0,3sekundya6,7metraskôrakobolouvažovanévčasopriestorovejanalýzeznaleckého
posudku č. 44/2018, nakoľko jeho reakčná doba bola predĺžená o cca 0,3 sekundy z dôvodu ovplyvnenia
alkoholom. Súčasne v Doplnku č. 1 znalec uviedol, že aj keď motocyklista F. A. C. jazdil pod vplyvom

alkoholu 0,78 promile, táto skutočnosť nemala vplyv na možnosť zabránenia dopravnej nehody zo strany
vodičky B.. Skutočnosť, že motocyklista C. jazdil pod vplyvom alkoholu nemala v tomto konkrétnom
prípade vplyv na vznik dopravnej nehody. Zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Evou Nevickou
pod č. 30/2018 a A. A. I. pod č. 22/2018, znalcami v odbore: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Súdne
lekárstvo, zo dňa 11. decembra 2018 vyplýva, že bezprostrednou príčinou smrti nebohého F. A. C.
bol úrazovo - krvácavý šok, ktorý sa rozvinul následkom početných poranení viacerých orgánových

systémov-polytraumy,ktorémenovanýutrpelakomotocyklistapridopravnejnehode-zrážkesosobným
motorovým vozidlom. Znalkyne uviedli, že F. A. C. v čase svojej smrti, t. j. v čase dopravnej nehody
bol pod vplyvom alkoholu s koncentráciou alkoholu v krvi 0,78 promile, ktorú skutočnosť vyhodnotili zo
súdnolekárskeho hľadiska ako podnapitosť. F. A. C. v čase smrti, t. j. v čase dopravnej nehody, nebol
pod vplyvom návykovej omamnej psychotropnej látky. Požitie alhoholu nebohým nemalo podľa záverov

znaleckého posudku Ing. Červenku vplyv na priebeh dopravnej nehody. Rovnako jazda nepatrne
zvýšenou rýchlosťou. Námietka spočívajúca v jazde v strede vozovky je založená na dedukcii žalovanej,
pretože znalec vo svojom vyjadrení nikdy neuviedol, že pokiaľ by nebohý jazdil v pravom jazdnom pruhu
na kraji vozovky, zabránil by nehode. Znalec sa vyjadril iba teoreticky k možnosti zabránenia stretu, čo
by vyvolalo stratu jazdnej rovnováhy motocyklistu a jeho pád. Súd prvej inštancie správne konštatoval,

že prvotnou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna jazda žalovanej v 1. rade nerešpektujúcej
pravidlá cestnej premávky. Preto správne rozhodol a neprihliadal na spoluzavinenie poškodeného.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na primárnej príčine dopravnej nehody v konaní vodičky
porušujúcej pravidlá cestnej premávky. Správne sa ďalej zaoberal porušením prevenčnej povinnosti
poškodeného. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik škody bolo hrubé porušenie povinnosti vodičky,

dôsledkom ktorého došlo k dopravnej nehode, čo malo priamy a podstatný vplyv na vznik škody. Vznik
škody zavinila vodička. Prvotnou príčinou vzniku škody bola jej jazda. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
1 Cdo 77/2009 z 27.10.2021 riešil otázku prípadu, keď aj samotná dotknutá osoba zavinila zásah do
svojich osobnostných práv. Konštatoval, že na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní
nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne)

zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný,
nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo
byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby
oprávnenáosoba(vpreskúmavanomprípadežalobcovia)malaprávodomáhaťsaochranyosobnosti,sa
vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V

prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu
na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným
až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd
podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito
okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane

dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov). Žalovaná poukazovala
na mnohé rozhodnutia súdov, rozhodnutie senátu 25 Co, prejednávajúceho danú vec, poukazujúc na
prihliadnutie k použitému alkoholu poškodenej osoby majúcej za následok zníženie nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd k jej námietkam dodáva, že záver súdu vychádzal z iného skutkového stavu a nemožno
paušalizovať rozhodnutia súdov, pretože každý prípad je iný.

39. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 25.10.2023 pod č.k. 11Co/50/2023-349 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 14.03. 2022 pod č.k. 7C/15/2021-239. V bode 59 rozsudku konštatoval, že nezistil
percentuálne podiel poškodeného na vzniku dopravnej nehody, ktorá bola príčinou zásahu do práva
na súkromný rodinný život žalobcov. Zo znaleckého posudku nevyplýva, že objektívne sa podieľal na

vzniku nehodového deja. Odvolací súd nemal dôvod odkloniť sa od záverov odvolacieho súdu v tejto
časti, pretože dospel k rovnakému právnemu záveru.40. Súd prvej inštancie poukázal na platnú právnu úpravu zákona č. 274/2017 Z.z., zákon č. 437/2004
Z.z. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 2 Cdo 188/2021 zo dňa 26.10.2023 v ktorom
dovolací súd uviedol:“ V danom prípade odvolací súd zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy,

ktorú žalobcom 1/ až 4/ priznal súd prvej inštancie, odôvodnil tým, že výška náhrad priznaných
súdom prvej inštancie nezohľadňuje obmedzenie vyplývajúce z § 12 a § 13 zákona o obetiach TČ.
Podľa odvolacieho súdu výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Takýto prístup odvolacieho
súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie porovnateľného posúdenia

veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko,
mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké
individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky
spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny.
Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne
a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie,

vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a
aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj
dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na
vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného
života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi a už vôbec

nie katagoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom o
obetiach TČ. Odborná spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete
dopravnej nehody od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach TČ za argumentačné tendencie,
ku ktorým uvádza, že zákon o obetiach TČ ustanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade

spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2 zákona o
obetiach TČ 274/2017 Z.z.), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o obetiach
TČ.). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity
(a ktorého výška závisí výlučne od "nastavených parametrov sociálneho štátu"), nie je presvedčivé,

ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné
preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o
obetiach TČ na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných
subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také
spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na

rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom
a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.

Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa
mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala
byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ
týchto zákonných noriem. (J., V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí,

IN: Súkromné právo č. 3/2020. Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA č. 1/0535/19 „Náhrada
nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí pri usmrtení blízkej osoby“.) S citovaným právnym názorom sa
vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu stotožňuje a na základe neho vyvodzuje, že nie je daný
dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona o obetiach TČ na náhradu za citovú ujmu pozostalých
obete dopravnej nehody. Pre úplnosť dovolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj konkrétne k

odvolacím súdom zvolenej aplikácii § 12 a 13 zákona o obetiach TČ, v rámci ktorej zvolil „postup“ delenia
najvyššej prípustnej priznanej nemajetkovej ujmy medzi všetkých poškodených v spore, ktorý postup
namietali dovolatelia v rámci dovolania. Napriek skutočnosti, že odvolací súd neponúka v tomto smere
žiadne bližšie odôvodnenie, považoval v posudzovanej veci za náležité prerozdeliť najvyššiu prípustnú
sumu odškodnenia podľa § 12 a 13 zákona o obetiach TČ medzi rodičov, sestru a neter zomrelého

ako poškodených z dopravnej nehody. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vychádzajúc
z § 11 OZ peňažný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje nárok za zásah do osobnosti
fyzickej osoby, ktorá má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Logickým výkladom §11 OZ je potrebné dospieť k záveru, že právo na ochranu osobnosti predstavuje právo vzťahujúce
sa k tej ktorej individuálnej fyzickej osobe, na to nadväzujúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch predstavuje individuálny nárok konkrétnej fyzickej osoby. Preto súdom priznaný nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy nie je len nárokom jedinečným individuálne určeným na základe okolností
prípadu, ale individuálne určeným aj vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Preto odvolacím súdom zvolený
„kolektívny“ spôsob priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a prerozdelenie nemajetkovej ujmy
v peniazoch medzi jednotlivých členov rodiny len do súdom zvoleného limitu, nemožno považovať za
logicky vyplývajúci z § 11 OZ. Dovolací súd poznamenáva, že kolektívne priznávanie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy sa prieči logike aj z dôvodu naznačeného dovolateľmi v dovolaní, keď priznaná suma
nemajetkovej ujmy by sa priznávala v rovnakej výške bez ohľadu na počet poškodených. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu aj v tejto časti možno pokladať rovnako za nepreskúmateľné „
41. Odvolací súd sa stotožnil s výškou priznanej nemajetkovej ujmy. Ako vyššie uviedol, každý prípad je
ojedinelý a nemožno paušalizovať výšku nemajetkovej ujmy. Nemožno vychádzať z výšok majetkových
újm priznaných rozhodnutiami súdov spred 10 rokov, pretože priznané výšky sú neprimerané

k zvyšujúcej sa inflácii. Rovnako je nepodstatné, že v inom konaní súd priznal družke a deťom
pozostalého nižšie sumy nemajetkovej ujmy. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 za určitých podmienok
poskytuje možnosť priznať fyzickej osoby zadosťučinenie v peniazoch, ktorého hranicu nevymedzuje.
Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd je povinný vychádzať
z okolností za ktorých k ujme došlo, ako aj zo závažnosti vzniknutej ujmy, s prihliadnutím

k sledovanému cieľu t. j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, zmierniť
nepriaznivýnásledokneoprávnenéhozásahudoosobnostifyzickejosoby.Zuvedenéhovyplýva,žeajpri
určení výšky relutárnej satisfakcie musí byť zohľadnená predovšetkým satisfakčná funkcia priznávanej
peňažnej sumy, ktorá má zaistiť zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej
fyzickej osoby. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rozhodujúca úvaha súdu,

ktorá samotná podlieha hodnoteniu. Zákonom stanovenými kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k porušeniu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo. NS SR riešil výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/139/2011, 7Cdo/215/2020,
7Cdo/73/2021, R 3/2022, R 29/2001.

42. Z rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2012 sp. zn. 4Cdo/139/2011 vyplýva, že pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne
dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho
trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápané
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pričom vždy musia

byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne,
napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do
neoprávneného zásahu. Druhé kritérium a to okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovené
zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe,
tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila, napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného

zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení
konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na
tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na
najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Osobné
amajetkovépomeryškodcunemajúpriamyvplyvnapriznanúvýškunemajetkovejujmy.Súdmusípritom

však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne
hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou
navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.
V danom prípade bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť blízkej osoby (dcéry) rodičom
každému z nich vo výške 15 000 eur a súrodencom každému z nich vo výške 2 000 eur, zohľadnením

straty dieťaťa, ktorá je pre rodiča vždy mimoriadnym zásahom do jeho súkromného a rodinného života.
Ďalej spolužitie v spoločnej domácnosti, poskytovanie vzájomnej starostlivosti, blízky citový vzťah,
lebo sa jednalo o dcéru, ktorá bola hybnou silou ich domácnosti“. V uznesení najvyššieho súdu z
31. januára 2022 sp. zn. 7Cdo/215/2020 k otázke stanoveniu kritérií pre rozhodovaciu súdnu prax,
najvyšší súd poukázal na to, že ,,stanovenie kritérií nie je celkom možné v podmienkach samotného

dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Jadro nastoleného problému je možné
primárne riešiť skôr v oblasti zákonodarnej činnosti zmenou zákona, ako prostredníctvom súdno-
aplikačnej praxe (m. m. sp. zn. 7Cdo/204/2018)“. V uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp.
zn. 7Cdo73/2021 k otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, najvyšší súd uviedol, že ,, jevždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej konkrétnej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o
priznanínáhradynemajetkovejujmyjezaloženénariešeníčistoindividuálnychotázok,ktorénemôžebyť

považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je zo širších hľadísk
to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a
ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je na mieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko
individuálnej otázky, akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk

na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť“. V uznesení
najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 7Cdo/252/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 najvyšší súd prijatím judikátu pod R

3/2022 v znení v prvej vety judikoval ,,právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a
rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej
nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla:“ Napokon z prijatého judikátu R 29/2001 vyplýva právna veta v znení: „Samotná

závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je
jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí
súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné
tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorý neoprávnený zásah spôsobila“.

43. Súd prvej inštancie zohľadnil blízky príbuzenský a citový vzťah rodiča a dieťaťa, súrodencov
navzájom, vážny zásah do ich súkromného a rodinného života, spojený s pocitom smútku a bolesti
z dôvodu nenapraviteľnej emocionálnej ujmy. Dospel k záveru o primeranosti priznanej výške pre
žalobkyňu v1. rade 12 000 eur a pre žalobkyňu v 2. rade v sume 7 000 eur, s prihliadnutím
na individuálne skutkové okolnosti danej veci. Jeho závery sú výsledkom komplexného posúdenia

a vyhodnotenia skutkových okolností preskúmavanej veci v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcou z § 191 CSP, s ktorým zisteným skutkovým stavom je odvolací stotožnil.
Predmetom konania v preskúmavanej veci boli nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
uplatnené v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy je
dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením

náhrady takej nemajetkovej ujmy dosiahnuť účinne vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Ide o samostatný nárok, ktorého právna
úprava vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, z čl. 8 ods. 1 Dohovoru a z čl. 19 ods. 2
ústavy. Náhrada nemajetkovej ujmy plní satisfakčnú funkciu, zmyslom ktorej je zaistenie zmiernenia
nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Nepredstavuje nárok na náhradu

škody.

44. Odvolací súd preto napoadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

45. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyniam nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavočižalovanýmv1.a2.radevplnomrozsahuzdôvodu,žebolivodvolacomkonaní
úspešné. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).