Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202304
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci žalobcov : 1. U.. W. Z.,
narodený XX. X. XXXX, trvale bytom Z., D. XX, 2. Z.. P. K., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom A., D.
XXXX/XB, 3. E.. O. L., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom A., E. XXXX/XXX, 4. Z.. I.. A. T., narodený
X. XX. XXXX, trvale bytom I. Č.. XXXX, I., 5. E.. O. L., narodený X. X. XXXX, trvale bytom Z., D. XXX/XX,

6. D.. O. Š., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom P., U. X, 7. A.. I.. Z. I., narodený XX. X. XXXX, trvale
bytom Z., A. X, všetci žalobcovia právne zastúpení Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc,
s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanej :
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy jednotlivo 5.000 €, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 31. 10. 2023 č.k. 48C/18/2022 - 174, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.

Žalobca 1 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca 2 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca 3 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca 4 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca 5 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca 6 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalobca 7 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1. sumu 3.000
€ ( výrok I ), žalobcovi 2. sumu 5.000 € ( výrok II ), žalobcovi 3. sumu 3.500 € ( výrok III ), žalobcovi
4. sumu 2.500 € ( výrok IV ), žalobcovi 5. sumu 3.000 € ( výrok V ), žalobcovi 6. sumu 4.000 € ( výrok
VI ), žalobcovi 7. sumu 3.000 € ( výrok VII ), všetkým v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žaloby zamietol ( výrok VIII ). Zároveň priznal žalobcovi 1, 2, 3, 4, 5, 6 a 7 každému
osobitne voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % ( výrok IX až XV rozsudku ). V

odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1 až 7 doručili tunajšiemu súdu
skutkovo a právne obdobné žaloby, ktorými sa domáhajú voči totožnému subjektu nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy 5.000,- eur a náhrady trov konania. Konania boli vedené samostatne pod sp. zn. 48
C 18/2022 až 48 C 24/2022.
2/ Žaloby zhodne odôvodnili každý jeden tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí. Voči žalovanému si uplatňuje

nárok ako náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu,
že do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie
č. 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako„Smernica“), v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka
Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto

„naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobcovia poukázali
na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov obsiahnutú v Smernici, ktorej základným cieľom
je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a
týždennéhočasuodpočinku,primeranýchprestávokvpráciakoajstanovenímmaximálnehotýždenného
pracovného času. Smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní

vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b) Smernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k
zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do jej znenia bola prebratá Smernica, znenie
jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie uvedeného zákona
nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom a

záchrannom zbore odlišuje od ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj
„Zákonník práce“), ktorý Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje.
Zákonník práce, však na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského zboru nemožno
použiť. Každý žalobca v jeho žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva

garantovaného čl. 6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje právo
opieral o judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä o rozsudok vo veci G. Fuß (C-429/09), pričom mal za
to, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky
za porušenie jeho práva podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Každý žalobca mal za to, že v jeho prípade
treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48

hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé
nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa tiež môže
prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na
zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Analýza
slovenského právneho poriadku podľa žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy

obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcom a
ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Každý žalobca mal za to, že
v jeho prípade vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý by mal každý žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového
týždenného pracovného času), ako aj z podmienok jeho uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku

možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11 až 13 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), nakoľko tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho
úniového práva. Každý žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch na základe vlastnej úvahy pri zohľadnení všetkých okolností prípadu a do úvahy je potrebné
brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy.

3/ Na základe výzvy súdu zo 16. januára 2023 žalobcovia doručili súdu podanie označené ako

„Doplnenie žaloby na výzvu súdu“, ktorým každý jeden doplnil svoju žalobu o konkrétne kalendárne
týždne v rozhodnom období, v ktorých došlo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného času,
vrátane súčtu odpracovaných hodín s osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou
prítomnosťou na pracovisku.

4/ Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ( v zásade identické vo vzťahu ku všetkým žalobcom ) žiadal, aby
súd konanie z procesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami
žalovaného, tak žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v prvom rade namietol
nedostatok právomoci slovenských súdov predmetnú vec prejednať a rozhodnúť, nakoľko mal za
to, že do kompetencie vnútroštátnych súdov nepatrí posudzovať súlad slovenských zákonov alebo

iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou
Európskej únie. Žalovaný uviedol, že žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody v dôsledku
porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že Smernicu nemožno aplikovať naprejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že Smernica sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto

jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to tvrdia žalobcovia. Žalovaný mal za to, že štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť,
možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice
Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje, nakoľko úlohy,

ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobcovia nezažalovali
svojho zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal každý

žalobca, ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho
nadriadeného na túto skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na
ktoré sa odvoláva v žalobe. Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti vyplatené príslušné zložky príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Podľa žalovaného nie
je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej

osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný uviedol, že Smernica bola
transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného Zákonom o Hasičskom a záchrannom
zbore. Žalovaný mal za to, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne
vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica transponovaná správne. Žalovaný dal do pozornosti
súdu, že jednotlivé ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, §

86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase

sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba
nadčas podľa § 92 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,

ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti
v štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby ale
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za časť
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ust. § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom

zbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V
oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie
žalovaného o služobnom čase pritom podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2016, na ustanovenia ktorej žalovaný odkázal a mal za to, že
jednak ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ako aj ustanovenia platnej kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR plne transponovali čl.
2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že podľa Smernice
priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom
týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením
alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní,

čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice
stanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4
mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a
určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných
prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná
ochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri
rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľaust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal
súdu do pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto

určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch
vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom
dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo

majú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne
právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom
hodín, v príslušných ustanoveniach Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a Kolektívnych zmluvách

sú dostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že
Smernica bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne. Smernica podľa žalovaného
umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 Smernice za predpokladu, že
dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na
neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej

ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žiaden žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorá mu mala
vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol každý žalobca v zmysle platnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce

na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade každý žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti majú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné na odpočinok.
V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času skutočného

výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobcovia nemusia byť bdelí
a aktívni počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného žiaden žalobca nijakým
spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu
mal žalovaný spôsobiť. Žiaden žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká
škoda mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je každý žalobca každý mesiac

oboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca a žiaden žalobca
počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh
služobného času. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného súdu
Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 15Co/6/2023-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný taktiež

poukázal na to, že každý žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa
vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR a bol oboznámený
s plánovaným rozvrhom služobného času a so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami.
Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia požadujú považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to
najmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných

činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.
Žalovaný mal za to, že žalobcovia neodôvodnili výšku požadovanej peňažnej náhrady. Vzhľadom na
to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade
individuálne. Žalovaný namietal tvrdenia žalobcu o prekračovaní pracovného času, nakoľko toto by
platilo len vtedy, ak by nikdy nevyužil možnosť dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov,

voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy a pod. Žalovaný ďalej namietol premlčanie všetkých žalobcom
uplatnených nárokov predchádzajúcich lehote 3 rokov pred podaním žaloby.

5/ Žalobcovia v identických vyjadreniach k vyjadreniu žalovaného ( replika ) uviedli, k námietke
žalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice

89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne
záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. Žalobcovia poukázali na rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci Pffeifer (C-397/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04), R. Matzak(C-518/15). Žalobcovia nesúhlasili s tým, žeby sa Smernica nevzťahovala na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR. Pokiaľ ide o námietku
právomoci vznesenú žalovaným, žalobcovia uviedli, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva Únie v dôsledku transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, čo podporuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ. K námietke
žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobcovia uviedli, že žalovaným je
Slovenská republika, ktorá je po vstupe do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých opatrení
legislatívnejafaktickejpovahyscieľomdosiahnutiaúčeluSmernice.ZaSlovenskúrepublikupritomkoná

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor SR. Žalobcovia mali za to, že výklad žalovaného o tom, akým spôsobom bola Smernica do
slovenského právneho poriadku transponovaná nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len
formálny a nedosahuje sa ním požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného
služobného času pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalovaný svoje tvrdenie o
správnej transpozícii Smernice opiera podľa žalobcov iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl.

2 ods. 1 do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, má za to, že ustanovenia tohto zákona a
kolektívnych zmlúv plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice, avšak praktickým dôsledkom aplikácie
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je podľa žalobcu výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový
pracovný čas pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalobcovia ďalej uviedli, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného

času, nie je považovaná za výkon štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na
eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude privolaný. Smernica však podľa žalobcu
neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako Zákon o
Hasičskom a záchrannom zbore vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. Ustanoveniam
Smernicebypodľažalobcubolomožnévyhovieťlen,akbysapracovnápohotovosťhasičanapracovisku

považovala za súčasť jeho pracovného času. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
sú tak podľa žalobcu aj v rozpore s definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 Smernice. Žalobcovia
mali teda za to, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného
času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48
hodín týždenne. Aj pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice mali žalobcovia za to, že žalovaný

len popísal, akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice premietli do Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že „dotknuté právne predpisy
transponovali čl. 6 Smernice správne“. Žalobcovia mali za to, že žalovaný sa podrobne zaoberal vo
svojom vyjadrení zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia, avšak nereagoval
na kľúčový problém, t. j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48

hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Podľa žalobcov tento záväzok platí v
plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája
so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písm. b)
Smernice. Na základe uvedeného, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný
pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou v

čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobcovia mali pritom za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude
rešpektovaný počas stanovených šesťmesačných referenčných období. Žalobcovia mali za to, že Zákon
o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu, nakoľko za súčasť pracovnej
(služobnej) doby hasičov považuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2

ods. 1 a 2 Smernice. Súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku
48 hodinového priemerného pracovného času požadovaného čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie
uvedených ustanovení Smernice tak podľa žalobcov zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za
škodu spôsobenú porušením úniového práva, ktorú si každý žalobca v predmetnom konaní uplatnil.
Žalobcovia uviedli, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva

musí byť primeraná vzniknutej škode a je na vnútroštátnom súde dotknutého členského štátu, aby pri
rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.
b) Smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a aby definoval pravidlá týkajúce sa výpočtu tejto

náhrady. Pod škodou treba pritom podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ rozumieť škodu, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b) Smernice rešpektovaný. Dlhodobé nerešpektovanie určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféryfyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich ochrane práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a
tiež na celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Žalobcovia ďalej uviedli, že v dobe, v ktorej je ako
hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný

pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať,
regenerovať svoje sily atď., t. j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na
odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Žalobcovia mali za to, že iba dodržiavanie denného a
týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov. Podľa žalobcov v
slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o

náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobcovia odvolávajúc sa na povahu škody, ktorá má
nemajetkovú povahu ako aj na podmienky jej uplatnenia mal za to, že v slovenskom právnom poriadku
možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa ust. §§ 11-13
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú obsahom a účelom najbližšie ustanovenia k náhrade škody
žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. Žalobcovia mali za to, že túto škodu je možné nahradiť

v peniazoch. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti
fyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú zásadne identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime
úniovej zodpovednosti, keďže sa rovnako predpokladá, že existuje zásah objektívne spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu, ide o zásah, ktorý je neoprávnený a existuje príčinná súvislosť medzi uvedenými
podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa aj požiadavky zásad úniového

práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,
nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady
nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. Súd priznáva
náhradu nemajetkovej ujmy podľa vlastnej úvahy zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu. Žalobcovia
sa nestotožnili s tvrdením žalovaného, že tabuľky priložené v prílohe žaloby nie je možné považovať

za dôkaz, nakoľko táto evidencia obsahuje tak plánované hodiny ako aj skutočne odpracované
hodiny bez času služobnej pohotovosti. Výpis dochádzkového systému SAP prestal byť podľa žalobcu
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený skutočne
odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti) potvrdil do evidencie
systému SAP. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom potvrdzuje jeho

reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky
žalovaného. Práve na základe údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem. K argumentom žalovaného, ktoré sa opierali o
rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 žalobcovia uviedli,
že predmetom tohto konania bol síce obdobný nárok ako nárok uplatnený žalobcom, ale petit žaloby bol

rozdielny, keď si subjekt vystupujúci ako žalobca v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa stanovil
formu a rozsah náhrady škody presným výpočtom, ktorý v súdnom spore spôsoboval problém, nakoľko
žalovanýtomtosporetvrdil,žeideomzdovýnárok.KaždýžalobcavkonaníprebiehajúcomnaOkresnom
súdePezinokpritomstanovilformuaspôsobnáhradyškodypaušálnousumoubezkonkrétnehovýpočtu.
Argument žalovaného, že žalobcovia neupozornili svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv

a nepožiadal ho o náhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, je
podľa žalobcov v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobcovia mali za to, že v ich prípade
boli splnené podmienky na to, aby sa domáhal peňažnej satisfakcie, nakoľko táto prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.
Podľa žalobcu žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich

následkov neprichádzajú do úvahy vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým
je štát. Rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia. Zníženie dôstojnosti
a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Námietka premlčania je podľa žalobcov bez právneho
významu, nakoľko žalobcami uplatnený nárok je v paušálnej výške 5.000,- eur a nejde o nárok za

jednotlivé mesiace. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorý žalobcami uplatnenú výšku nemajetkovej
ujmy považoval za zjavne neprimeranú s ohľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, poukázali žalobcovia na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (Krajského
súdu Banská Bystrica) a na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobnej veci právoplatne
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike za porušenie práva EÚ vo výške od

2.500€do4.759,99€.Žalobcoviasanestotožnilisvýpočtamižalovaného,nazákladektorýchspochybnil
skutočnosť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času.6/ Žalovaný v zásade identických vyjadreniach k vyjadreniu žalobcov zotrval na svojich vyjadreniach a
tvrdeniach, najmä tvrdil, že článok 6 Smernice bol transponovaný správne. Žalovanému nebolo zrejmé,
ako mohla žalobcom vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorú odôvodňovali tým, že vykonával nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy aj odmeňovaný. Podľa
žalovaného nie je rozhodujúci plán služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko času konkrétny príslušník
strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia.
Žalovaný naďalej považoval výšku žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú,
a to aj vzhľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalobcovia podľa

žalovaného nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských
vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,
ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú každý žalobca požaduje. Žalovaný
namietal výšku žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na rozhodovanie súdov
v obdobných veciach. Žalovaný opätovne namietol aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.

7/ Tunajší súd následne uznesením zo 17. júla 2023 č. k. 48 C 18/2022-94 konania vtedy vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 48 C 18/2022 ( U.. W. Z. ), sp. zn. 48 C 19/2022 ( Z.. P. K. ), sp. zn. 48 C
20/2022 ( E.. O. L. ), sp. zn. 48 C 21/2022 ( pX.. I.. A. T. ), sp. zn. 48 C 22/2022 ( E.. O. L. ), sp. zn. 48
C 23/2022 ( D.. O. Š. ) a sp. zn. 48 C 24/2022 ( A.. I.. Z. I. ) za účelom ústneho prejednania veci spojil
na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 48 C 18/2022. Uvedený postup súd odôvodnil tým, že

v rámci prípravy pojednávania postupom podľa § 167 CSP, po preštudovaní jednotlivých podaní strán
sporu dospel k záveru, že obsahom jednotlivých nárokov sú zhodné skutkové a právne skutočnosti, ako
aj, že ide o úzko špecifický okruh žalobcov, ktorí sú zastúpení totožným advokátom a žaloby smerujú
voči totožnému povinnému subjektu. Ust. § 166 ods. 1 CSP, v súvzťažnosti s čl. 17 CSP, kladie dôraz na
rýchlosť, hospodárnosť a efektívnosť konania. Súd má za to, že spojením veci za účelom ich ústneho

prejednania, možno docieliť práve rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd prvej inštancie preto spojil
konania, ktoré sú obsahovo zhodné, a ktoré boli pridelené jednému zákonnému sudcovi, na spoločné
konanie za účelom ich ústneho prejednania.

8/ Žalobcovia predložili 23. októbra 2023, resp. 24. októbra 2023 súdu výpočet priemerného týždenného

pracovného času vypracovaný v súlade s čl. 6 Smernice, vo vzťahu ku každému jednému zo žalobcov
( č. l. 105-139, 146-159 ). Podanie žalobcov bolo žalovanému doručené na vedomie 25. októbra 2023
( č. l. 165 ).

9/ Súd prvej inštancie sa ešte pred nariadením pojednávania vo veci samej vysporiadal s otázkou,

či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže v predmetnej veci konať a rozhodnúť, a to aj s
ohľadom na námietky vznesené v priebehu sporu žalovaným. Žalovaný vo svojich vyjadreniach vzniesol
námietku právomoci tunajšieho súdu predmetný spor prejednať a rozhodnúť a z toho dôvodu navrhoval,
aby súd konanie zastavil. Podľa ust. § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a
iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Žalobcovia

svoj nárok na náhradu škody uplatnenej v predmetnom konaní odvodzujú od toho, že im škoda vznikla
v dôsledku porušenia práva Únie. Tento spor je pritom potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory,
ktoré podľa cit. ust. § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú vnútroštátne súdy. Aj z judikatúry Súdneho dvora
EÚ ( porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt
Halle ) vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a

štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj
povinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej
únie resp. jeho nerešpektovaním a zároveň aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla. Z toho dôvodu
súd vyhodnotil námietku žalovaného ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
výsluchom žalobcov a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a to najmä tabuľkovým prehľadom

služieb žalobcov a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom.

10/ Žalobca 1 práp. U.. W. Z. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol: Svoje
zamestnanie vykonávam na Okresom riaditeľstve HaZZ v Pezinku už 11 rokov, funkčné zaradenie -
hasič záchranár. Čo sa týka pracovného času, nastupovali sme s tým, že odpracujeme 24 hodinovú

smenu a následne máme 2 dni voľna, čo je v rozpore s tým, že odpracujem 24 hodín, z toho 16
hodín výkon práce a 8 hodín ako pohotovosť na pracovisku, kde tieto hodiny nám nie sú zarátane do
celkového pracovného fondu. Tým pádom je ovplyvnená doba regenerácie, lebo počas 8 pracovných
hodín môžeme byť povolaný na výjazd, ktorý musíme zrealizovať do 1 minúty, kde vlastne protistranaargumentuje tým, že tých 8 hodín máme priestor na spánok alebo regeneráciu, čo vzhľadom na možný
výjazd do 1 minúty nie je možné. V rámci smeny sa raz mesačne dostávame na operačné pracovisko
resp. riadiace pracovisko, kde preberáme výjazdy z Bratislavy. Tam tiež nie je možná počas pohotovosti

regenerácia, keďže ide o pracovisko, kde sa nachádza nadmerné množstvo elektroniky t.j. 3 počítače, 4
telefóny,vysielačky,chladničkaatď.Kdebysomchcelzdôrazniťveľminekvalitnýčasoddychu.Následne
počas 48 hodín, ktoré sú brané ako voľno, môžeme byť / sme povolávaní na rôzne výcviky, školenia
a iné aktivity v rámci práce. Tieto pracovné činnosti môžu byť vykonávané 8 hodín po ukončení 24-
hodinovej zmeny. Službu vykonávam od 7. hod. ráno do 7. hod ráno nasledujúceho dňa. Spojenie tejto

nedostatočnej regenerácie a následných dodatočných školení, vyplýva z toho rozbitý týždeň, pokiaľ ide
o voľnočasové aktivity, alebo čas s najbližšími. Za tieto školenia a iné pracovné úlohy navyše oproti
naplánovanému pracovnému času, dostávame namiesto peňažnej náhrady ďalšie hodiny voľna navyše,
ktoré si ale v reálnej situácií nevieme až tak uplatniť, resp. dochádza k paradoxnej situácií, kedy pri
odpracovaníplnýchzmiennámdochádzalokrozdielu,kdenámvyskočilihodiny,ktorénámodpracované
chýbali. Myslím to tak, že sa to prejaví neodpracovaným pracovným fondom, aj keď sme tento čas

značneprekročili.Vmojomprípadematentopracovnýčasukracujeozmysluplnétráveniečasu,nakoľko
aktívne športujem, neviem si naplánovať aktivity s priateľmi a partnerkou. Okrem iného sa starám o svoju
starú mamu, ktorá je odkázaná na moju pomoc a v dôsledku predchádzajúcich tvrdení, musím veľmi
citlivo zaobchádzať s časom, aby som svoju prácu vykonával dobre, ako aj povinnosti voči rodine, čo ma
dostáva do stresu a psychického tlaku. Na otázku PZ žalobcu, odpočinok, ktorý máte po 24 hodinovej

zmene,tedatých48hodín,považujetehozadostatočnýnaregeneráciu,uvádza:Nepovažujem,nakoľko
v rámci pohotovosti na pracovisku ako som už spomenul, musíte byť do 1 minúty schopný výjazdu, čo
sa odzrkadľuje na kvalite regenerácie, pri možných nočných výjazdoch sa rozbíja celkový čas oddychu,
kde nasledujúce dni neviete dosiahnuť kompenzáciu. Na otázku PZ žalobcu, počas 2 dní voľna, viete
rozvíjať osobné, priateľské vzťahy, s priateľkou a rodinou, alebo máte pocit, že sa sociálne väzby

roztrhajú vzhľadom na čas, ktorý máte, uvádza: Udržiavať tieto väzby je zložitejšie, aj tieto aktivity. Aj
keď som plánoval resp. myslel som si že počas 2 dní voľna bude jednoduché to naplánovať, tak som
si neuvedomil, že následné školenia odborné kurzy, poprípade nadčasy môžu ovplyvniť kvalitu voľného
času,resp.vzťahovspriateľmipartnerkouarodinou.NaotázkuPZžalobcu,čipociťujeprejavnedostatku
oddychu aj na zdraví, uvádza: V mojom osobnom prípade pociťujem zvýšenú únavu, ktorú sa ale snažím

v rámci voľného času kompenzovať voľnočasovými aktivitami, ktoré mi dokážu resp. dokážem načerpať
energiu a to sa následne zasa bije s vykonávaním mojej práce, resp. pracovného nasadenia, takže je to
kolobeh. Na otázku PZ žalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu aby túto situáciu riešil,
uvádza: keďže jednotlivec v rámci systému veľa nezmôže, tak s kolegami vedieme dlhodobú diskusiu.
Od nadriadených prichádzala zväčša reakcia zľahčovania, resp. rôznych výziev na zmenu povolania, čo

mi príde s ohľadom na to, že prácu nerobím pre peniaze, ale myslím si, že ju berieme ako poslanie, práca
nás napĺňa a považujeme ju za zmysluplnú v rámci spoločnosti. Keď prebiehali rozhovory s odbormi,
6-7 rokov dozadu, naše pripomienky neboli vypočuté a v podstate je tento fakt s pracovným časom
ignorovaný už veľmi dlho. Keď sme zaregistrovali iniciatívu kolegov z Košíc, tak sme sa ohľadne tejto
problematiky s nimi spojili a prediskutovali a následne sme konali. Na otázku PZ žalovaného: Aby opísal

ako prebieha pracovná pohotovosť v čase kedy nemá výjazd, uvádza: Do času pohotovosti sa riadime
denným poriadkom, keďže denná pohotovosť je nadstavená od 10 hod večer do 6 hod ráno. Nie každý
je nadstavený na oddych zrovna v tomto čase. Keď pociťujem únavu, tak si idem na chvíľu oddýchnuť
do miestností na to určených. Na otázku súdu: v akej frekvencii sa vyskytujú školenia a iné vzdelávacie
aktivity, uvádza: Je to individuálne, na periodickej báze, konkrétne posledné mesiace som absolvoval

opakovane kurz prvej pomoci, povodňový výcvik, krovinorezy, výšková technika a mnohé iné. Školení
sa vie veľa nazbierať. Na otázku súdu, či v sledovanom období utrpel nejaký úraz, alebo zranenie
uvádza. Nepovedal by som zranenia, nakoľko sa snažím udržiavať v zdravej kondícií primeranej môjmu
povolaniu. Na otázku súdu či vyhľadal, čo sa týka problému s odpočinkom odbornú pomoc uvádza: Mám
kamaráta farmaceuta, s ktorým som sa radil v rámci pohotovosti na pracovisku, je pre ľudí ktorý majú

horšie tendencie k oddychu, problém si kvalitne oddýchnuť, zregenerovať. Bolo mi poradené doplnenie
magnézia ako aj voľnopredajných doplnkov výživy. Na otázku súdu, či má deti, odpovedá: nie. Na otázku
súduakýmávzťahsblízkourodinouuvádza:Spomínalsom,žesa starámostarúmamuatovdôsledku,
keďže nemám otca. Mama ma mala v mladom veku, takže moju výchovu zobrala na seba stará mama
a starý otec, kde starý otec už nežije a moja stará mama, ako osoba s chronickou chorobou, potrebuje

moju asistenciu v rámci jej fungovania. Má 76 rokov. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.

11/Ztabuľkovéhoprehľaduslužiebžalobcu1(č.l.105-111)malsúdpreukázané,žepriemernýtýždenný
pracovný čas žalobcu 1 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 7/2020, 9/2020, 11/2020,12/2020, 1/2021, 2/2021, 5/2021, 6/2021, 7/2021, 9/2021, 10/2021, 12/2021, 1/2022, 2/2022, 5/2022,
6/2022, 8/2022, 9/2022 a 10/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 1 priemerný týždenný služobný čas
neprekročillimit48hodín.Vprípadežalobcu1došlozazohľadnenia6mesačnéhoreferenčnéhoobdobia

opakovane k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom
tvrdenú skutkovú okolnosť nenamietal.

12/ Žalobca 2 Z.. P. K., v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol: Pracujem na
Okresom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, vykonávam funkciu technik, strojník, inšpektor. Pracujem v zbore

viac ako 14 rokov. Pracujeme každý tretí deň v 24 hodinových zmenách. 24 hodín pracujem, 2 dni
sme doma. Na otázku PZ žalobcu, z čoho pozostáva 24 hodinová zmena uvádza: 24 hodinová zmena
pozostáva zo 16 hodín služobného výkonu a 8 hodín nočná pohotovosť na pracovisku. S tým, že do
minúty musíme byť vonku z útvaru, či už je to v rámci 16 hodín alebo 8 hodinovej pohotovosti na
pracovisku. Služobná pohotovosť nám nie je rátaná do fondu pracovného času. V tom čase musíme
zotrvať na pracovisku, nemôžeme ho opustiť. Na otázku PZ žalobcu či považuje 2 dni voľna medzi

službami ako dostatočné na regeneráciu uvádza: Nie, pretože chodíme aj mimo 24 hodinových služieb
do práce na rôzne školenia, výcviky. Na otázku PZ žalobcu, či vie uviesť, koľko je povinný oddych po 24
hodinovej zmene, uvádza: Povinný oddych je 8 hodín, potom sme na telefóne, v pohotovosti, človek je
v napätí, kedy bude musieť prísť do práce. Na otázku PZ žalobcu, či mal za posledný pol rok počas 2
dní voľna nariadené nejaké výcviky, alebo školenia, uvádza: Minulý týždeň som slúžil pondelok a štvrtok

medzi tým som mal 2 dni zdravotné školenia. Mesiac dva dozadu sme mali v 2 týždňovom intervale
8 hodín týždenné povodňový výcvik. Tak isto mávame niekedy výjazd, tým pádom presluhujeme tých
24 hodín. Na otázku PZ žalobcu, počas 2 dní voľna, viete venovať voľný čas rozvoju priateľských a
rodinných vzťahov, teda aký je dopad takto rozvrhnutého pracovného času na Váš súkromný život,
uvádza: Ako som spomínal, človek je tie 2 dni stále v napätí. Som otec dvoch dcér, jednu dcéru mám

s hendikepom 7 ročnú, má autizmus, kde je to ťažšie. Má striktne dané terapie ( rozvrhnuté počas
týždňa ) chodíme na canisterapiu, hipoterapiu, ABA terapiu a muzikoterapiu. Na otázku PZ žalobcu,
či mu ostáva čas na koníčky a relax, uvádza: voľnočasové aktivity som zredukoval na minimum, sebe
sa venujem málo, kvôli deťom aj práci mám na seba málo času. Na otázku PZ žalobcu, aký vplyv má
tento kolobeh na Váš zdravotný stav, uvádza: Zdravotné ťažkosti nemám žiadne, človek je v strese

a napätí - neustále. Uvidím čo to prinesie do budúcnosti. Na otázku PZ žalovaného, aby opísal, ako
prebieha pracovná pohotovosť v čase, kedy nemá výjazd, uvádza: Nočná pohotovosť začína o 22:00
a končí o 6:00 ráno, Máme, priestor na oddych, ale nie je to spánok, nakoľko musíme byť do minutý
vonku. Pokiaľ nemáme výjazd oddychujeme na pracovisku. Na otázku PZ žalovaného v akej frekvencií
sú výjazdy v rámci pohotovosti, uvádza: je to individuálne, niekedy nemáme žiadne, niekedy sú to aj

3-4 výjazdy. Niekedy výjazd trvá aj celú noc, niekedy aj presahuje pracovnú dobu, kým nás príde nová
zmena vystriedať. Na otázku PZ žalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu, aby túto
situáciu riešil, uvádza: Ja sám, osobne nie. Na otázku súdu, či situáciu riešili s odbormi uvádza, oficiálne
nie. Konzultovali sme to s kolegami. Ak sme oficiálne s niečím prišli, nadriadení to zamietli. Žalovaný
tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.

13/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 2 ( č. l. 112-118 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 2 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 9/2020, 10/2020,
11/2020, 12/2020, 2/2021, 7/2021, 8/2021, 9/2021, 11/2021, 2/2022, 3/2022, 5/2022 a 10/2022.
V ostatných obdobiach žalobcu 2 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V

prípade žalobcu 2 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu
týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť
nenamietal.

14/ Žalobca 3 npráp. Juraj Farkaš v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Od

októbra 1997 pracujem ako hasič na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, v práci som strávil viac, ako
pol života. Práca ma baví, nakoľko nie je jednotvárna. Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam odkazujem na
žalobu.Môjslužobnýčasniejezarátavanýdopracovnéhofondu.NaotázkuPZžalobcu,koľkohodíntrvá
zmena ako táto vyzerá odpovedá: Je to každý tretí deň od 7:00 hod rána do 7:00 hod rána nasledujúceho
dňa. Následne je 48 hodín voľno. Zmena pozostáva z výkonu práce 16 hodín a 8 hodín pohotovosť na

pracovisku. Počas pohotovosti sa nemôžem z práce vzdialiť. Ja som na pracovisku 24 hodín v kuse.
Vychádzame iba na výjazdy. Tých 8 hodín pohotovosti nie je rátaných do môjho pracovného fondu. Na
otázku PZ žalobcu, či považuje čas 48 hodín na regeneráciu za dostatočný uvádza, aj keby sa to mohlo
zdať, nie je to dostatočné. Na otázku PZ žalobcu, koľko hodín trvá povinný oddych po 24 hodinovejzmene, odpovedá: Po 8 hodinách ma môžu znovu zavolať do práce. Na otázku PZ žalobcu, počas 1 a
pol dňa voľna po 24 hodinovej zmene, stalo sa Vám, že Vám bol nariadený výcvik, alebo iné pracovné
povinnosti,odpovedá:áno.Napríkladzdravotnéškolenie,kuriči,motorovápíla,viazaniebremienarôzne

iné súvisiace s prácou. Za posledného pol roka sa to stalo 2 alebo 3 krát. Na otázku PZ žalobcu, ako
pracovný čas vplýva na jeho súkromný, alebo rodinný život uvádza: rád by som rozvíjal rodinné vzťahy,
ale nie je to možné , nakoľko som sa nejaký čas dozadu rozviedol s manželkou a deti boli jej zverené.
Na otázku PZ žalobcu, či sociálne väzby s manželkou a deťmi sa v kontexte pracovného času dajú
udržiavať, alebo sú tieto narušené, uvádza: Keď si aj človek chce naplánovať nejakú dovolenku, tak

tŕpnem, či mi zavolajú z roboty, akoby som „visel na špagátiku.“ Na otázku PZ žalobcu, aký je vplyv
pracovného času na jeho zdravie, napr. úrazy, uvádza: Momentálne neviem posúdiť, nakoľko niektoré
zdravotné problémy sa môžu ukázať v budúcnosti. Na otázku PZ žalovaného, aby opísal, ako prebieha
pracovná pohotovosť v čase, kedy nemá výjazd, uvádza: Nočná pohotovosť začína o 22:00 a končí
o 6:00 ráno, Máme, priestor na oddych, ale nie je to spánok, nakoľko musíme byť do minutý vonku
v prípade výjazdu a to vo dne aj v noci. Pokiaľ nemáme výjazd oddychujeme na pracovisku avšak je

to oddych, ktorý nikomu neodporúčam, kvôli stresu, či bude výjazd. Je to také bdenie. Na otázku PZ
žalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu. aby túto situáciu riešil, uvádza: odbory nám
nefungujú, sám by som nič nedokázal, je to ako hádzať hrach na stenu. Až keď sme sa viacerí spojili,
začalo to v Košiciach, tak sa niečo deje. Na otázku súdu, či rodinná situácia súvisí s jeho prácou, uvádza:
Mal som pekné manželstvo, mali sme dve dcéry, avšak vždy keď si človek chcel niečo naplánovať, tak

vždy to do toho vošlo niečo z práce. Staršia dcéra je ešte stále študent, teda vyživovaná osoba. Žalovaný
tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.

15/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 3 ( č. l. 119-125 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 3 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 12/2019, 2/2020, 5/2020,

6/2020, 8/2020, 12/2020, 1/2021, 2/2021, 9/2021, 3/2022, 5/2022, 8/2022 a 10/2022. V ostatných
obdobiach žalobcu 3 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V prípade žalobcu
3 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu týždenného
maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť nenamietal.

16/ Žalobca 4 Z.. I.. A. T. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na
Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku. Pracujem tu 7 rokov, nastúpil som hneď po VŠ. Nastúpil som
sem preto, pretože som vedel, že práca ma bude baviť. Keď som nastupoval, nikdy by som neveril, že
nie všetok čas, ktorý tam odpracujem, bude započítaný do pracovného fondu. Prešli cca 2 roky, pokiaľ
sme s kolegami začali riešiť túto otázku. Najprv sme to riešili medzi sebou. Keď sme oslovili vedenie,

ich pohľad na vec bol taký, že keď sa nám nepáči „môžeme ísť pracovať do cukrárne.“ Toto mi povedal
môj nadriadený, s ktorým som na túto tému chcel viesť debatu. Ako mladý človek, ma to vystrašilo. Bol
to môj nadriadený a ja som túto prácu chcel robiť. Dozvedeli sme sa , že tento problém riešia kolegovia
z Košíc, a teda sme to začali riešiť aj my, bol to pre nás impulz. Na otázku PZ žalobcu, či vie uviezť
ako funguje v práci, ( zmeny a voľno ) uvádza: Máme 24 hodinovú zmenu a následne máme mať 48

hodín voľno. Vieme, že v prvých 8 hodinách nás nemôžu zavolať do práce, ale potom nás môžu volať
kedykoľvek, aj nás pravidelne volávajú, či už ide o rôzne školenia alebo dopĺňanie iných zmien, aby
sedel počet pracovníkov na zmene. Toto sa deje pravidelne, hlavne v letných mesiacoch, kedy chodíme
na rôzne zahraničné misie napr. Grécko. 24 hodinová zmena pozostáva zo 16 hodín výkonu a 8 hodín
pohotovosti. Počas pohotovosti musím zotrvať na pracovisku, nemôžem odísť, táto pohotovosť mi nie

je rátaná do pracovného fondu Na otázku PZ žalobcu, či považuje 48 hodín na oddych za dostatočné,
uvádza: Nepovažujem, je to krátky čas na to, aby človek žil nejak sociálne, alebo rozvíjal rodinu. Na
otázku PZ žalobcu, či je počas týchto 2 dní schopný psychicky a fyzicky relaxovať, oddýchnuť si, aby
prišiel do práce pripravený na 100 %, uvádza: ťažko povedať, niekedy sa to dá, niekedy sa to nedá.
Sú mesiace, kedy vieme, že chodíme zastupovať do práce na iné zmeny, väčšinou jar, leto. Človek

je zvyknutý, že by mal mať dovolenku, u mňa to nie je reálne, z dôvodu, že pravidelne chodíme na
zastupovanie. Ak si nejakú dovolenku naplánujem, aby som trávil čas so svojou snúbenicou a rodinou,
na 80 % je to zrušená dovolenka. Na otázku PZ žalobcu, či sú mu počas 2 dní voľna nariaďované nejaké
výcvikyaleboinépracovnépovinnosti,uvádza:Áno,naposledy2týždnedozadu,čobolovrámcivýcviku.
Cca. 2 mesiace dozadu, keď boli kolegovia na zahraničnej misií, bol som pravidelne počas môjho voľna v

práci, niekedy aj 2 krát do týždňa. Na otázku PZ žalobcu, či popri rozvrhu práce, ktorý uviedol, ostáva čas
na rodinný a súkromný život resp. aký to má vplyv. Myslím, že tento vplyv by bol devastujúci asi na každý
vzťah. Keď človek netrávi čas so svojou rodinou, dá sa to preklenúť po nejaký čas, avšak čo sa stane za
pár rokov, to teraz neviem povedať. Na otázku PZ žalobcu, či má rozvrh pracovného času vplyv na jehozdravie uvádza: Po fyzickej stránke je všetko v poriadku, to aj musím byť 100 % -tný, ale po psychickej
stránke, aj keď si to človek neprizná, nabaľuje sa to, či už so snúbenicou, ktorá je tolerantná voči mojej
práci, ale ako príklad uvediem: Mám invalidných rodičov, kde choroba prišla nečakane. S mamou musím

chodiť pravidelne k doktorom, napr. s mamou k neurológovi. Poukazujem na to, ako vzdialené termíny
človek bežne dostane, niekedy je to pol roka, ale medzitým mi zavolajú, že musím ísť do práce, alebo
ostanem dlhšie v práci kvôli výjazdu. Potom nastáva zohnať kamaráta, ktorý pôjde s mamou za mňa,
lebo sa musím obetovať kvôli mojej práci. Na otázku PZ žalovaného, ako prebieha pohotovosť, v čas keď
nie je zásah, uvádza: Máme miestnosť, kde nám zamestnávateľ zabezpečil posteľ, avšak bez vybavenia

(paplón, deka). Je to jedna miestnosť, cca 20 m2, tam spávame, teda odpočívame piati kolegovia.
Táto miestnosť nespĺňa hygienické požiadavky, sú tam plesnivé steny a vydýchaný vzduch. Musím byť
nachystaný do minúty ísť na výjazd. Predstavte si, že ak je náhodou výjazd do minúty sedíte v aute,
predtým človek len bdel a musíte byť 100 % sústredený. Toto nepovažujem za spánok, ale skôr aktívny
odpočinok. Napríklad uvediem: Každú ôsmu zmenu sme „u spojára“, ten kto preberá hovory a vysiela
posádky kolegov na výjazd. Ste teda v podobnej miestnosti, kde sú 4 počítače, 2 vysielačky, všetko stále

zapnuté, vo vysielačkách počujete komunikáciu aj mimo svoj rajón. Tam už človek vôbec neodpočíva,
len počúva. Keď sú kolegovia na výjazde a ja som na stanici, tak ideme pomáhať naším kolegom, ktorí
idú na výjazd. Chystáme im techniku, keď už odišli zo stanice. Vždy čakáme, či nebudú potrebovať
posilové jednotky - teda nás, čo sme zostali na stanici. Keď nás nepotrebujú a po ich návrate na stanicu,
im pomáhame dať techniku do akcieschopnosti. Takto v skratke prebieha pohotovosť. Na otázku PZ

žalovaného, či sa snažil pred podaním žaloby situáciu nejakým spôsobom riešiť, uvádza: snažili sme sa,
či už s našim priamym vedením, alebo ako príklad uvediem: Raz som sa stretol so zástupcom odborov
pánom Š. tuším, bol u nás na stanici niečo riešiť. Začal som ohľadom toho debatu, ale tá skončila tým,
že na mňa zvýšil hlas a bolo nám povedané, že ak sa nám nepáči, nemusíme tam pracovať. Na otázku
súdu, aby uviedol detaily jeho súkromného a rodinného života, uvádza: Deti nemám, mám snúbenicu, s

ktorousasnažímeodieťa,rodičovmámoboch,mamainvalidnádôchodkyňavážnechorá,otecdlhodobo
PN. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.

17/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 4 ( č. l. 126-132 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždennýpracovnýčasžalobcu4prekročilrozsah48hodínvmesiacoch1/2020,6/2020,7/2020,8/2020,

10/2020, 11/2020, 12/2020, 2/2021, 3/2021, 7/2021, 8/2021, 11/2021, 12/2021, 1/2022, 2/2022, 3/2022 a
5/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 4 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V
prípade žalobcu 4 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu
týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť
nenamietal.

18/ Žalobca 5 E.. O. L. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na
Okresnom riaditeľstve HaZZ Pezinok ako hasič - záchranár. V práci sme sa bavili o problémoch s našim
pracovnýmčasom,stým,žepracujemenadrámec,nievšetkyodpracovanéhodinysanámzarátavajúdo
pracovného času. Keďže pracujem 24 hodín, z čoho sa nám zarátava do pracovného času iba 16 hodín

a 8 hodín je pohotovosť, ktorú ale trávim na pracovisku. Na otázku PZ žalobcu, koľko voľna má po 24
hodinovej smene uvádza: Dva dni voľna. Povinný oddych po 24 h zmene je 8 hodín, ktorý je v zákone, po
týchto 8 hodinách nás môžu stiahnuť do zamestnania, sme na telefóne a to v prípade ak je nejaký výjazd
alebo mimoriadna situácia. Výcviky a školenia sú aj mimo pracovnú dobu počas tých dvoch dní, väčšinou
sa to plánuje na ďalší deň. Stiahnutý do zamestnania som bol, keď skupina od nás špecializujúca sa na

hasenie lesných požiarov bola v Grécku, v tom čase boli aj nejaké dovolenky. Na otázku PZ žalobcu, či
je odpočinok 48 hodín dostatočný uvádza: Nie vždy. Počas odpočinku na pracovisku bývajú noci, kedy
sme celý čas na výjazde, vtedy si vôbec neoddýchneme a potom aj počas nasledujúcich dní máme
odpočinok prerušený. Cez tie dva dni voľna som stále na telefóne, nemôžem si nič plánovať, viac krát
som bol stiahnutý do práce. Napríklad, aj počas prechádzky so synom. Tie dva dni sú voľné ale s určitými

obmedzeniami. Na otázku PZ žalobcu, či počas dní voľna ostáva čas na súkromný a rodinný život,
uvádza: Je to komplikované. Keď prídem domov, venujem sa synovi, je problematické rozvrhnúť si čas,
keď každý máme aj svoje koníčky, mám aj povinnosti doma. Mojím koníčkom je práca. Niečo také, že
by som išiel do posilňovne alebo niečo podobné, nie je časovo v mojich silách. Na otázku PZ žalobcu, či
mu ostáva čas na manželku, kino, divadlo a pod., uvádza: Také vôbec neplánujem, je to tuším 5 rokov,

čo sme niekde boli. Na otázku PZ žalobcu, či sa pracovný rozvrh podpísal na jeho zdraví, uvádza: zatiaľ
nie, učím sa s tým vyrovnať. Z dlhodobého hľadiska mám odrobených 26 rokov, neviem povedať, čo
sa môže prejaviť do budúcna. Na otázku PZ žalovaného, ako prebieha pohotovosť v čase keď, nie je
zásah uvádza: Máme miestnosť, ktorá je určená na odpočinok, ktorý je chabý. Za 26 rokov nepoznámdeň, kedy by som sa v noci niekoľko krát nezobudil s tým, že do minúty musím ísť na zásah. Niekedy
zastupujem veliteľa, tým mám ešte zvýšenú zodpovednosť. V žiadnom prípade to nie je riadny oddych,
ako keby som si ľahol a vedel, že ma nikto nebude budiť a kontaktovať. Na otázku PZ žalovaného, či sa

v minulosti snažil tento stav riešiť, uvádza: Nie je v mojej kompetencii upozorňovať nadriadeného na to,
čo by mal dodržovať, avšak dospeli sme k záveru, že je na čase to riešiť, po dohovore s kolegami. Sám
by som v tomto systéme asi nič nezmohol. Na otázku PZ žalovaného, či sú výjazdy počas pohotovosti
časté, pravidelné, uvádza: V našom okrese je to niekoľko krát do mesiaca, nie je to veľmi časté. Ale
čo sa týka oddychu, pokiaľ sú mimoriadne situácie, vieme čo očakávať, napr. ak veľmi fúka, tak sme v

napätí, kvôli padajúcim stromom. Sledujem predpoveď počasia, aby som sa pripravil. Na otázku súdu,
aby sa vyjadril k svojmu rodinnému životu uvádza: Mám žijúcich rodičov, relatívne zdravých. Deti sa od
malička stotožňujú s mojou prácou, aj keď niekedy je im ťažké vysvetliť, že hoci som im niečo sľúbil,
z pracovných dôvodov to nemôžem uskutočniť. Musím deťom vysvetľovať, čo v práci robím a ako to
funguje, že sa nedá neprísť do práce. Manželka si na to už po 3 rokoch zvykla, hoci nie je spokojná.
Starší syn s nami nežije, je samostatný. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.

19/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 5 ( č. l. 133-139 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 5 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 7/2020, 9/2020,
10/2020, 11/2020, 12/2020, 2/2021, 5/2021, 7/2021, 9/2021, 11/2021, 3/2022, 4/2022, 5/2022 a 7/2022.
V ostatných obdobiach žalobcu 5 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V

prípade žalobcu 5 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu
týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť
nenamietal.

20/ Žalobca 6 D.. O. Š. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na

Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku ako kapitán, teda veliteľ družstva. Pracujem v 24 hodinových
zmenách, potom nasleduje 48 hodín voľno. Súčasťou mojej pracovnej doby je aj zúčastňovať sa školení
a rôznych výcvikov. Tieto školenia a výcviky sú započítavané do pracovnej doby vo forme náhradného
voľna, ktoré si musím následne vyčerpať. Do fondu pracovnej doby je mi započítavaných 16 hodín
a 8 hodín sa započítava ako pracovná pohotovosť, s čím nie som stotožnený, pretože si myslím, že

odpracované hodiny 24 hodín by mali byť započítané celé. Taktiež do odpracovaných hodín sa mi
nezapočítavajú nočné výjazdy, teda ak som na výjazde celú noc, nezapočítava sa mi to ako práca, ale
mám len príplatok. Na otázku PZ žalobcu, z akých častí pozostáva pracovná smena, uvádza. 16 hodín
práca, 8 hodín pohotovosť. Tých 8 hodín nám nie je rátaných do fondu pracovného času. V tom čase
týchto 8 hodín nemôžeme opustiť pracovisko. Potom nasleduje 48 hodín voľna, z toho máme 8 hodín

nárok na nerušený oddych zo zákona, avšak ak nastane nejaká mimoriadna situácia, tak to môže byť
skrátené na 4 hodiny. Na otázku PZ žalobcu, či sú počas 48 hodín medzi dvoma pracovnými smenami
nariaďované výcviky, alebo iné pracovné povinnosti, resp. či ho zamestnávateľ stiahol na pracovisko,
uvádza: Takto striktne sa tých 8 hodín berie až v poslednej dobe. Dávnejšie bolo bežné, že som chodil
do práce aj hneď nesledujúci deň. Aj tento mesiac som bol v práci počas tých dvoch dní na školení,

koncom mesiaca som bol na rekondičnom pobyte. Chcel by som uviezť, že rekondičný pobyt nám tiež
nezapočítavajú, aj keď je to súčasť našej práce. Na otázku PZ žalobcu, či považuje 2 dni voľna za
dostatočný čas na regeneráciu, či sa vracia sa do práce oddýchnutý, uvádza: aj cez tie voľné dni ako
veliteľ družstva kvázi pracujem, pretože plány sa neustále menia, prichádzajú nové školenia a výcviky,
čo musím konzultovať s vedúcim OPT ( operatívneho riadenia ), alebo s riaditeľmi, čo obnáša aj to, že

fyzicky musím prísť na útvar počas osobného voľna. Na otázku PZ žalobcu, či pri rozvrhnutí pracovného
času, vie voľný čas venovať na rozvoj rodinného a súkromného života, uvádza: Ešte donedávna som
športoval, všetko bolo viazané na cyklus 24/48 hodín. Nedalo sa to urobiť tak, ako by som chcel. Človek
si uvedomí, že tretinu života prežil na útvare a nie s rodinou. U mňa sa to teraz dostalo do štádia, že
riešim manželskú krízu a rozhodol som sa, že končím v zbore. Na otázku PZ žalobcu, či mu ostáva

čas na koníčky a záľuby, kde by mohol psychicky a fyzicky zregenerovať uvádza: prvý deň sa spravidla
oddychuje, ako veliteľ družstva mám vyššiu zodpovednosť, druhý deň sa dá riešiť niečo s rodinou.
Mám vnúčatá. Na otázku PZ žalobcu, či mal pracovný rozvrh vplyv na jeho zdravie, uvádza: Mám v
zbore odpracovaných 38 rokov, mal som 4 pracovné úrazy - 2 pri požiarnom športe a 2 pri výjazdoch.
Samozrejme všeobecná únava z práce vplýva aj na rodinný život. Na otázku PZ žalovaného, či mal

niektorý zo spomínaných pracovných úrazov (sa udial) za posledné 3 roky uvádza: Myslím si, že nie.
Na otázku PZ žalovaného, či sa v minulosti snažil tento stav riešiť, uvádza: Ako veliteľ družstva som
mal pravidelné mesačné sedenia s riaditeľom, ja osobne som poukazoval na nesprávne započítavanie
našich odpracovaných hodín. Pamätám si, že toto započítanie bolo počas rokov 3 alebo 4 krát menené,vždy podľa kolektívnej zmluvy. Vždy som sa pýtal, aký je dôvod na to, aby nám bol počítaný pracovný
čas podľa denných zamestnancov a keďže zbor funguje na nadriadenosti a podriadenosti, tam to vždy
skončilo. O svojich aktivitách som informoval aj nadriadených. Na otázku súdu, aby sa vyjadril k rodinnej

situácií uvádza: Som 30 rokov ženatý, máme 2 deti, dcéra je vydatá a má 2 deti. Syn žije ešte s nami,
študuje 2. rok na VŠ. Rodičov už žiaľ nemám. Ako som uviedol, za posledných 30 rokov v práci som
tretinu života strávil na útvare, a už je to cítiť na manželstve. Ako veliteľ družstva musím urobiť aj to,
aby mužstvo držalo pokope, teda tráviť s nimi čas, čiže moje aktivity boli aj také, že som kolegom vždy
pomohol, čo mi manželka často vyčítala, až to dospelo k manželskej kríze. Žalovaný tvrdené skutkové

okolnosti nenamietal.

21/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 6 ( č. l. 146-152 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždennýpracovnýčasžalobcu6prekročilrozsah48hodínvmesiacoch1/2020,2/2020,5/2020,8/2020,
10/2020, 1/2022, 2/2021, 3/2021, 5/2021, 8/2021, 9/2021, 12/2021, 3/2022, 4/2022, 5/2022, 6/2022,
8/2022 a 9/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 6 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit

48 hodín. V prípade žalobcu 6 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k
prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú
okolnosť nenamietal.

22/ Žalobca 7 A.. I.. Z. I. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Náš služobný

čas nekorešponduje s Európskou smernicou. Nezapočítavajú nám služobnú pohotovosť na pracovisku
do pracovného času. Na otázku PZ žalobcu, kde pôsobí a odkedy uvádza: Pôsobím na Okresnom
riaditeľstve HaZZ v Pezinku ako veliteľ čaty od roku 2010 Nastúpil som k hasičom v roku 1996. Na otázku
PZ žalobcu, ako vyzerá a koľko trvá jeho smena uvádza: 24 hodín sme v zmene, z toho sme 16 hodín
vo výkone služby a 8 hodín sme v pohotovosti na pracovisku. Počas 16 hodín pracovného výkonu máme

určený denný poriadok, ktorý pozostáva z prebratia zmeny ráno, odbornej prípravy, až po pohotovosť
na pracovisku a následne od 6. rána do 7. rána - posledná hodina je príprava na odovzdanie zmeny
ďalšej zmene, ktorá nasleduje. Počas pohotovosti sme stále na pracovisku, nemôžeme sa vzdialiť, je to
tak aj v zákone. Pracovná pohotovosť nám nie je rátaná do fondu pracovného času - služobného času,
ani následné prerušenie, keď ideme na výjazd, nie je rátané. Následne máme 48 hodín voľno, z toho

je 8 hodín povinný odpočinok, kedy nás zamestnávateľ nemôže povolať späť na pracovisko. Na otázku
PZ žalobcu, či sa mu konkrétne stalo, že by mu bol počas 48 hodín voľna nariadený výcvik, alebo iné
pracovné povinnosti, či bol stiahnutý na pracovisko, uvádza: stáva sa nám to v priebehu mesiaca, sú
rôzne školenia a výcviky, plánované aj neplánované, prípadne aj výjazdy keď sa striedajú a vymieňajú
ľudia. Stáva sa to bežne, avšak v poslednej dobe, ako sa začali riešiť tieto žaloby, mňa ako veliteľa

čaty veľmi nepovolávajú. Na otázku PZ žalobcu, či počas 2 dní voľna medzi zmenami považuje čas
na odpočinok za dostatočný, či na ďalšiu smenu príde oddýchnutý, uvádza: Je to individuálne, dá sa
oddýchnuť, niekedy, keď je dlhotrvajúci zásah, sa služba ako keby natiahla, vtedy je to náročnejšie. Na
otázku PZ žalobcu, aký vplyv na rodinný a osobný život má rozvrh pracovného času, uvádza: Ani moc
nie, v rámci oddychu s tým, že som veliteľ, mám toho času trošku viac, nie som volaný tak často na tie

výcviky, tým pádom sa môžem venovať aj rodine. Pokiaľ nepríde mimoriadna situácia, ako napr. situácia
v Grécku, kedy sa dopĺňali pravidelne stavy. Na otázku PZ žalobcu myslíte, že Vaše sociálne väzby
sú v dôsledku rozvrhu pracovnej doby v sledovanom období ovplyvnené. resp. narušené, uvádza: Ten
pracovný čas , ktorý máme sa vypočítava z pracovného času denného zamestnanca, tým že sa nám
nezapočítava pracovná pohotovosť do pracovného času, nám vzniká (v našom systéme plánovania je

tak nadstavené) vzniká nedostatok odpracovaných hodín. Za mesiac môžem odrobiť 10 služieb, niekedy
11, podľa počtu dní v mesiaci. Môj pracovný čas sa vypočítava podľa fondu denného zamestnanca, teda
7 a pol hodiny a keď sa to vynásobí počtom pracovných dní, ten čas sa odpočíta od môjho pracovného
času, vtedy vzniká situácia, že mám nedostatok odpracovaných hodín. Vznikajú mínusové hodiny a sme
povinní prísť a tento nedostatok si odrobiť. Na otázku PZ žalobcu, či mu ostáva čas na koníčky v rámci

fyzickej a psychickej regenerácie, uvádza: Ako kedy, ale keď človek musí vykrývať behom mesiaca tie
hodiny, veľa času nám neostáva. Na otázku PZ žalobcu, či mal v žalovanom období pracovný úraz a
ako sa to prejavuje na jeho zdraví uvádza: Ja som na tom celkom dobre, zranenia som nemal, môže
sa s stať, že príde syndróm vyhorenia, kedy liečba psychického zdravia trvá dlhšiu dobu. Na otázku
PZ žalovaného, či sa snažil pred podaním žaloby tento stav riešiť uvádza: Ako jednotlivec sa veľmi

nemôžem brániť, tak sme sa dali do kopy, oslovili sme právnika a dovolávame sa práva EÚ. Na otázku
súdu, aby sa vyjadril k svojim rodinným pomerom, uvádza: Rodičov mám obidvoch žijúcich, mám dve
zdravé deti a milujúcu manželku. Dcéra akurát maturuje, stále s nami žije. Žalovaný tvrdené skutkové
okolnosti nenamietal.23/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 7 ( č. l. 153-159 ) mal súd preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu 7 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 12/2019, 2/2020, 7/2020,

9/2020, 10/2020, 11/2020, 1/2022, 2/2021, 3/2021, 6/2021, 7/2021, 10/2021, 3/2022, 4/2022, 6/2022,
7/2022 a 9/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 7 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit
48 hodín. V prípade žalobcu 7 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k
prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú
okolnosť nenamietal.

24/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5, Ústavy
SR, ďalej § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 101 Obč. zák., ako Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES.

25/ Súd prvej inštancie mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcov je daná ich aktívna vecná

legitimácia v spore, nakoľko, ako bude odôvodnené nižšie, čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi,
a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice
priamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi
porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa

práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby
za škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát.
V danom prípade si každý žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu
škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto

a za akých okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade každý žalobca žaluje na
tom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný
subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za
faktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým
v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej

štátnej správy v znení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti
ktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd
vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za
nedôvodnú.

26/ Žalovaný sa ďalej v priebehu konania bránil tým, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný
čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.
K uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je
potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v
rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo

sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22
ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také

činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka ( porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z
25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle ). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k
záveru, že je možné Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.

27/ K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu súd prvej inštancie uviedol, že nárok
žalobcu uplatnený žalobou nie je premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobcovia si v konaní uplatňujú
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcov súd posudzoval v uvedenejtrojročnej premlčacej dobe, pretože žaloba bola podaná na súd 22. decembra 2022, t. j. tri roky spätne,
v ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je.

28/ Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej
republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom
poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5
Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na
zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade

chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát
Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama
aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť
plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia
účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom

práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú
účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na
každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu
členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti
práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení

Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti
každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom
na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na
území každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych
legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako

vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný
v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,
pričommusíprípadneneaplikovaťakékoľvekvnútroštátneustanovenieprávnehopredpisu,ktoréjesním
v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok
je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia

pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu
jednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom
a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva
priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia
bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu

do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne ( porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Van Duyn proti Home Office ). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje
jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.

29/ V danom konkrétnom prípade si žalobcovia odvodzovali svoj nárok na náhradu škodu od tej

skutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a
článok6písm.b)Smernice,resp.žeSmernicanebolatoslovenskéhoprávnehoporiadkutransponovaná
správne, ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do
vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje
sa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby

bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby
sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom
zbore vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného
dokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b)

Smernice s relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že
Smernicanebolatransponovanásprávne,nakoľkosadoustanoveníZákonaoHasičskomazáchrannom
zbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,
že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného
času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takútoprávnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný
sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo
len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných

podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon
o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského
a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl.
6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za

súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi
Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné
zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa
nesmútýkaťmaximálnestanovenéhotýždenného48hodinovéhopracovnéhočasu,keďžeštátnaslužba

žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh
zboru podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania
bolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho
poriadku transponovaná, každý žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu,

kedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z
toho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná
správne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre
zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.

30/Žalobcoviasavpredmetnomkonanídomáhali,abyimsúdvočižalovanémupriznalnároknanáhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mali za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza
na ich strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do ich práva na zdravie, fyzickú a
morálnu integritu a práva na odpočinok.

31/ Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku
zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za
porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky : 1.)

cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť
dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama
príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt
Halle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené
aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice,

ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu,
ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt
prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá
k dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci
v mene členského štátu škodu spôsobil.

32/ Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy
bolopriznaťjednotlivcovipráva,pričomvkonkrétnostiideoprávozamestnancavEÚ,abyjehopriemerný
týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobcovia sa tak majú právo dovolávať
porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť

sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že každý žalobca v niektorých
obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý každý
žalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa
ktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný
čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť,

že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v
prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného
časuakodobyprítomnostizamestnancanapracoviskunemôžezávisieťodintenzityčinnostipracovníka,
ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi ( porovnaj Rozsudok Súdnehodvora EÚ C-14/04 vo veci Dellas ). Súd mal v danom prípade preukázané, že každý žalobca trávil na
pracovisku aj nad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej
bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto

za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti
považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti
čl. 6 písm. b) Smernice tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne
by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol
týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore

s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice ( porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci
Pfeiffer ). Vzhľadom na to, že súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým
prehľadom služieb žalobcov ako aj z výsluchu žalobcov, že žalobcovia trávia na pracovisku po skončení
riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku ( na mieste výkonu práce ), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami
Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6

písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas
pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach
poukazoval, že každý žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o
rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie

jeho práv nadriadeného upozorňoval. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že
k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo
domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

33/ Súd mal preto za to, že porušenie práv žalobcov vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je
potrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je
zabezpečiťochranuzdraviaabezpečnostipriorganizáciipracovnéhočasu,akoajvzhľadomnato,žeide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie

práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Základ nároku
žalobcov je týmto daný.

34/ Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje
ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z

judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom
porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv
poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody
bude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie
pritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom

aplikovaťprísnejšieprocesnoprávnealebohmotnoprávnepravidláakotie,ktorébyaplikovalvkonaniach
bez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si
nárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol
uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity
je potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov,
nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom
prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania
uvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej
porušením normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobcovia domáhajú voči žalovanému náhrady

nemajetkovej ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne
ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením
práva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad
úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj
efektivity,nakoľkonejdeokonanie,ktorébypraktickyznemožňovaloalebonadmernesťažovalozískanie

náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.

35/ Vznik ujmy pritom žalobcovia odvodzovali od toho, že tým, že pracovali nad maximálny týždenný
pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, a tonajmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mali za to,
že v danom prípade je primerané, aby im súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,00 €.
Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval

na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy obetiam trestných činov.

36/ Súd prvej inštancie po posúdení okolností prejednávanej spojenej veci dospel k záveru, že je
odôvodnené okolnosťami veci, aby ujma, ktorá bola žalobcom zo strany žalovaného spôsobená tým,

že bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času,
im bola nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným
zákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené,
ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcov, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného

zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na
subjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj
z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.
Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej
ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní

rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe
vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a
doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva

na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. ( porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 126/2007 ).

37/ Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tabuľkového prehľadu služieb
žalobcov a z výsluchu žalobcov uskutočnených na pojednávaní konanom pred tunajším súdom 31.

októbra 2023. Z tabuliek predložených žalobcami súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti
spolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcov opakovane k prekročeniu
maximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období.
Žalobcovia tak prišili o hodiny voľného času, ktoré by inak mohli venovať rozvíjaniu svojich osobných,
rodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a

odpočinku. Žalobcovia počas hodín pracovnej pohotovosti musia byť prítomní na svojom pracovisku,
čo spôsobuje, že sú oddelení od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani
fakt, že nemusia byť aktívni počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že majú vytvorené
podmienky na oddych. Žalobcovia počas celej doby, kedy sú prítomní na pracovisku počas služobnej
pohotovosti, musia byť podľa zhodných výpovedí pripravení do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že

bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného
odpočinku žalobcov. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcov vytvorené za účelom oddychu na
pracovisku, kedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí resp. sa žalobcovia zdržiavajú
v miestnosti s monitormi a výpočtovou technikou, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré majú
žalobcovia vytvorené vo svojom domácom prostredí. Práve právo na odpočinok je potrebné v prípade

žalobcov považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobcovia plnia v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby žalobcovia ako hasiči mali dostatok
času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. Tým,
že žalobcovia vykonávajú svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje, aby boli
nepretržite dostupní a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do ich práva na

súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život.

38/ Súd doplnil, že v predmetnej veci nejde o ojedinelý prípad, kedy bolo skonštatované porušovanie
práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe. Porušovanie
práv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe (obdobie

rokov 2014-2021) bolo aktuálne právoplatne skonštatované napr. Krajským súdom Banská Bystrica v
konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 46/2022, sp. zn. 15 Co 81/2022, sp. zn. 16 Co 11/2022, sp. zn.
16 Co 26/2022, sp. zn. 16 Co 36/2022, prípadne Krajským súdom Košice v konaniach vedených pod sp.zn. 2 Co 20/2023, sp. zn. 5 Co 64/2022, sp. zn. 2 Co 56/2022; a mnoho ďalších. Zo strany žalovaného
ide o systematické porušovanie práv zamestnancov.

39/ Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej
judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody ( punitive
damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie ) je taká náhrada škody,
ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,
ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo

akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda
trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú
funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porovnaj najmä používanie adjektíva
„odradzujúci“).

40/ Aj keď súd v prejednávanej veci síce nemôže uplatniť sankčnú funkciu náhrady škody, pri

určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy ( reparácia škody nemajetkovej povahy ) voľnou úvahou,
skutočnosť, že zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie práv zamestnancov, môže
zohľadniť pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ide
o dlhodobý neriešený problém ( rozhodnutia citované v bode 63. reflektovali obdobie rokov 2014 - 2021 ),
súd bol v kontexte individuálnych okolností sporu, avšak s prihliadnutím na dĺžku protiprávneho konania

žalovaného, navyše ktorý neprijal žiadne opatrenia ani po tom, čo porušovanie práv zamestnancov
bolo opakovane skonštatované všeobecnými súdmi; ochotný žalobcom priznať aj výrazne vyššiu sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jednotlivo uplatnených 5.000 €.

41/ Súd prvej inštancie však za primeranej aplikácie čl. 2 CSP zohľadnil aktuálnu rozhodovaciu prax

tunajšieho súdu, kedy tento žalobcom v obdobných ( keď nie totožných ) prípadoch priznával náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.500 € ( napr. konania vedené tunajším súdom pod sp. zn.
47 C 2/2022, sp. zn. 47 C 3/2022, sp. zn. 8 C 64/2022, sp. zn. 4 C 60/2022, sp. zn. 45C 63/2022 ) a v
snahe aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely, ustálil ako základný nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.500 €, ktorý považoval za primeraný za každých

okolností. Eventuálne individuálne skutkové odlišnosti, ktorý vyplynuli z výsluchu žalobcov následne súd
zohľadní ako násobiaci faktor.

42/ Súd mal zároveň preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik
zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcov, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a

vznikom ujmy na strane žalobcov. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku
6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcov, a to práva na
ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času
a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. V súlade so všetkým vyššie
uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom

zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto
Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancovi
pracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcov ujma, ktorú je za splnenia vyššie
popísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný.

43/ V prípade žalobcu 1 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že sa stará o svoju starú matku, ktorá je odkázaná na jeho osobnú pomoc
a opateru, ktorá blízkosť je znásobená skutočnosťou, že táto ho spolu s už nežijúcim starým otcom
vychovávala, keďže matka ho porodila v mladom veku a otca nemá. Má horšie tendencie k oddychu,

problém si kvalitne oddýchnuť, zregenerovať, ktorú skutočnosť riešil s priateľom - farmaceutom. Má
31 rokov. Súd preto prihliadol na rodinnú situáciu žalobcu 1/, jeho osobitný vzťah k starej matke,
ktorej poskytuje opateru a uvedené individuálne skutočnosti považoval za dostatočne relevantné na to,
aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu 500 €, ktorú považoval za
primeranú najmä s ohľadom na nižší vek žalobcu, kedy možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky

podmienenú fyzickú kondíciu, lepšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Žalobcovi 1 súd
priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.44/ V prípade žalobcu 2 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že je otec dvoch dcér, jednu dcéru ( 7 ročnú ) má s hendikepom, má
autizmus, táto má striktne dané terapie ( rozvrhnuté počas týždňa ), navštevuje s ňou canisterapiu,

hipoterapiu, ABA terapiu a muzikoterapiu. Má 36 rokov. Súd preto prihliadol na rodinnú situáciu žalobcu
2, najmä na jeho starostlivosť o zdravotne znevýhodnené maloleté dieťa a mal za to, že zásah do
voľného času žalobcu 2, a teda aj do jeho rodinného života, dosahuje výrazne vyššiu mieru intenzity.
Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu
prejudikovaného základného nároku, a preto žalobcovi 2 priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch v žiadanej sume 5.000 €.

45/ V prípade žalobcu 3 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že je rozvedený, a to podľa svojho subjektívneho presvedčenia práve
z dôvodu zásahov do jeho súkromného života. Má 46 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú
intenzitu zásahu do rodinného života žalobcu 3 ( dve deti ), žalovaným nespochybnenú príčinu rozvratu

manželstva žalobcu 3, a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho veku, a teda možno prezumovať,
že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej
regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za dostatočne relevantné na to, aby
pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu 1.000 €. Žalobcovi 3 súd priznal
sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.500 €.

46/ V prípade žalobcu 4 súd nezistil také relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zvýšenie
prejudikovaného základného nároku, a to s ohľadom na jeho vek ( 32 rokov ) a rodinnú situáciu, kedy
súd ustálil, že tento vedie v zásade šťastný partnerský život s perspektívou uzatvorenia manželstva
a počatia dieťaťa. S ohľadom na nižší vek žalobcu 4, možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky

podmienenú fyzickú kondíciu, lepšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Súd zvažoval
zohľadniť skutočnosť, že tento má invalidných rodičov, ktorým poskytuje asistenciu, avšak z jeho
výsluchu vyplynulo, že túto dokáže zabezpečiť alternatívnym spôsobom. Žalobcovi 4 súd priznal sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 2.500 €.

47/ V prípade žalobcu 5 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 47 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú intenzitu
zásahu do rodinného života žalobcu 5 ( dve deti ), a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho
veku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie
znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za

dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu
500 €. Žalobcovi 5 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.

48/ V prípade žalobcu 6 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 62 rokov, dve deti, z toho jedno spolužijúce a

vnúča. V súčasnosti prežíva manželskú krízu, ktorá je podmienená práve z dôvodu zásahov do
jeho súkromného života; z uvedeného dôvodu mieni nastúpiť na predčasný dôchodok. Súd zohľadnil
zvýšenú intenzitu zásahu do rodinného života žalobcu 5 ( dve deti, z toho jedno spolužijúce a vnúča ),
žalovaným nespochybnenú príčinu manželskej krízy žalobcu 6, a tiež skutočnosť, že žalobca je vyššieho
( preddôchodkového ) veku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú

kondíciu už ťažko znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti
považoval súd za dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného
nároku, a to o sumu 1.500 €. Žalobcovi 6 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
4.000 €.

49/ V prípade žalobcu 7 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho
výsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 48 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú intenzitu
zásahu do rodinného života žalobcu 7 ( dve deti ), a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho
veku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie
znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za

dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu
500 €. Žalobcovi 7 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.50/ K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s
odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie
nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom

priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci
svojich vyjadrení poukazoval.

51/ V rozsahu prevyšujúcom súdom priznané sumy ( body 68.-74. ), súd prvej inštancie žaloby žalobcov
1 až 7 ako nedôvodné zamietol.

52/ Súd určil žalovanému v súlade s ust. § 323 ods. 3 CSP lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal
žalovaný, nakoľko mal za to, že dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom
a komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobcovia proti
predĺženiu paričnej lehoty nemali výhrady.

53/ Súd prvej inštancie priznal žalobcom ( ktorí tvoria v spore samostatné procesné spoločenstvo )
v súlade s ust. § 255 CSP nárok na náhradu trov konania jednotlivo vo výške 100%, ktorá bude
každému jednému individuálne počítaná zo súdom priznanej sumy, nakoľko výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcov podľa názoru súdu nie je možné zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech

je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov
konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník
samostatným uznesením.

54/ Záverom súd dopĺňa, že po vyhlásení a odôvodnení rozsudku vyhlásil uznesenie, ktorým jednotlivé

priznané nároky za účelom vypracovania písomného rozsudku vylúčil na samostatné konania, s tým,
že tieto budú vedené pod pôvodnými spisovými značkami. Vzhľadom na to, že súd dodatočne zistil, že
uvedený postup nie je vzhľadom na softwarové vybavenie súdu možný, zvolený postup prehodnotil a
uznesenie o vylúčení veci za primeranej aplikácie ust. § 237 ods. 2 CSP zrušil.

55/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, vo všetkých jeho výrokoch s
výnimkou zamietajúceho výroku ( výrok VIII ), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, písm. f/ a písm. h/
CSP; žalovaný navrhoval v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací
súd žalobu žalobcov zamietne v celom rozsahu a prizná mi nárok na náhradu trov konania. Žalovaný
v odvolaní uviedol, že sa žalobcovia žalobou domáhajú náhrady škody, ktorá mala žalobcom vzniknúť

v dôsledku porušenia práva Európskej únie, nesprávnym prebratím Smerníce Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 4. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do právneho
poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov. Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať,
že uplatnený nárok žalobcov je dôvodný, museli by žalobcovia v prvom rade preukázať, že zákon č.

315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobcovia by museli poukázať na také
ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Avšak právo
posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných
na území SR so smernicou EÚ nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie
iného všeobecného súdu členského štátu EÚ. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal v tomto konaní

otázkou,čidojehoprávomocivôbecpatríposudzovanietejtootázky,zktoréhodôvodupodľažalovaného
vykazuje napadnutý rozsudok znaky arbitrárnosti.
56/ Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného; nerozlišoval medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako
dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch

nemožno zamieňať. Súd tiež nerozlišoval medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a
následnenesprávnymprávnymposúdenímaplikovaltentozávernavznikzodpovednostikompetentných
orgánovzaporušenieprávnychpredpisovvprocesepreberaniaanáslednejaplikáciesmernice.Vprvom
prípade ide o transponovanie, t.j. prebratie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského
štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť

s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobcovia domnievali, že Slovenská republika
v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001
Z.z., museli práve žalobcovia preukázať, v čom vidia zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť
škoda. To si vyžaduje porovnanie zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj poúčinnosti ( po prebratí ) Smernice 2003/88/ES. Podľa žalovaného len takouto konfrontáciou by bolo
možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES.
57/ Žalobcovia v žalobách pripúšťajú, že zák. č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná

pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani
neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa
domnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001
Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcov vzťahovala. Podľa žalovaného nebolo jeho
povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona

č. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice EÚ. Žiadne ustanovenie zák. č. 315/2001 Z.z.
nie je možné považovať za rozporné so Smernicou 2003/88/ES.
58/ V druhom prípade ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.
Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak
si adresát účinkov smernice ( napr. zamestnávateľ ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom.
Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie

( aplikácia ) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna
aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody.
Preto je podľa žalovaného nevyhnutné rozlišovať medzi prebratím a aplikáciou smernice. Súd prvej
inštancie opomenul, že žalovaný, t.j. Slovenská republika pri preberaní Smernice de facto neporušila
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani

zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobcovia uplatňujú v tomto súdnom konaní, navyše ide o
nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobcovia namietali nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však
jej aplikáciu v individuálnych prípadoch žalobcov. Slovenská republika tak nemôže niesť zodpovednosť
za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcov u ich

zamestnávateľa. Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcov a nie je ani orgánom, ktorý by
sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Aj keby súd konštatoval, že aplikácie smernice na služobný pomer žalobcov bola
nesprávna, táto skutočnosť nijako nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia

smernice do právneho poriadku SR. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP ).
59/ Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/
ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Vecná

pôsobnosť Smernice 2003/88/ES v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica
2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa
má Smernica vzťahovať, je upravená v článku 1 ods. 3 a ods. 4 Smernice. Pôsobnosť Smernice je v
zmysle článku 1 ods. 3 a ods. 4 vymedzená odkazom na článok 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. 6.
1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.

Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/
EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Povedané inak, Smernica
2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v

plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdia žalobcovia. Podľa názoru
žalovaného tak štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť, ( ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť ), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym

vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov ( napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod. ).
60/ Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej

úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Zo zákona č. 42/1994 Z.z., zák. č.
315/2001 Z.z., zákona č. 129/2002 Z.z. plynie, že Hasičský a záchranný zbor resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úsekucivilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Preto
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.

Povedané inak, v súčasnosti iné zložky ( okrem Hasičského a záchranného zboru ), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôraznil, že článok 2 Smernice
len príkladmo vymenováva „...určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského
a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice
je aj v tejto oblasti automatická. Podľa žalovaného sa rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss týka

„mestského hasiča“, zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne
odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,
ktoréhozriaďovateľomještát(nieobec)asúimposkytovanérôzneosobitnévýhodyod„definitívy“ažpo
systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko Smernica
2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj

ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcov nemôžu
aplikovať, preto žalobcom v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
61/ V prípade nároku na náhradu škody súd prvej inštancie posudzoval podmienky, ktoré musia byť
splnené, aby súd mohol poškodenému priznať právo na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie.

Žalovaný sa aj v tomto prípade s právnym posúdením súdu nestotožnil. Článok 6 Smernice 2003/88/
ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili
od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia ( ako to je v tomto prípade ),
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukazoval na všeobecné

podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné
uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, a síce : a) cieľom porušenej právnej
normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.
62/ Podľa názoru žalovaného žiadny zo žalobcov neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody

žiadnym spôsobom. Žalobcovia vo svojich žalobách veľmi nejasným spôsobom stanovili „škodu“, ktorá
im mala vzniknúť tým, že vykonávali nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú boli žalobcovia v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaní. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobcovia môžu odpočívať alebo sa venovať

inej činnosti ( teda v čase, kedy sa od nich nežiada výkon práce ). Rovnako tak pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo
znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych ( spánok ) zamestnanca. V čase služobnej
pohotovosti sa preto od žalobcov nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu
práce môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobcovia teda nemusia byť bdelí a aktívni počas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcom vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Žalobcovia dostávajú za takto strávený čas pracovnú odmenu, ktorou im zamestnávateľ kompenzuje to,
že v prípade potreby ( zásahu ) budú k dispozícii. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým doteraz
uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonávajú žalobcovia, a za

ktorú sú riadne odmeňovaní, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo
osebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
63/ V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 Brasserie du Pecheur by mal vnútroštátny súd
preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že

žalobcovia doposiaľ nevyvinuli snahu na to, aby vzniku škody ( ujmy ) predišli. Žalobcovia nepreukázali,
že oznámili svojmu zamestnávateľovi, že odmietajú vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa
podania žaloby zamestnávateľ žalobcov nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti ( za
ktorú každý mesiac každý žalobca dostáva odmenu ), považujú resp. pociťujú ako výraznú ujmu. Z
vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy

alebo aspoň obmedzil jej rozsah.
64/ Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov musí totiž poškodená osoba
pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah
škody ( rozsudky Mulder a i/Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90 ). Žalovaný svoje stanovisko podporilpoukazom na rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobám
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobcovia požadujú. Dôkazné
bremeno v konaní zaťažuje žalobcov; žalovaný má za to, že ani jeden zo žalobcov nepreukázal a ani

riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcom. Súd prvej inštancie právny nárok
na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Obč. zák. v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný
považuje výšku všetkých súm priznaných žalobcom titulom nemajetkovej ujmy, za neprimeranú a to aj v
porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcov podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V zmysle judikatúry ESĽP náhrada

nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky
náhradyujmytrebavychádzaťzdôkazovpreukazujúcichvýškuujmy.ESĽP vyjadrilnázor,podľaktorého
„výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ ( napr. Público- Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko ). Napokon sám ESĽP zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo

ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ ( napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko ). Výška
náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. V
prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca

života, je preto možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri tomto
prejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca
za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu,
od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Podobne sa vyjadril Najvyšší súd SR, keď konštatoval,
že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by

mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach ( rozsudok NS SR ( sp. zn. 4Cdo
171/2005 zo dňa 27. 4. 2006 ). Súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu musia
zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napr. na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zohľadňovať je nutné aj
ust. § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy.Žalobcoviapodľažalovanéhodoposiaľvkonanínepreukázali,žeprávenimitvrdenéprekračovanie
maximálneho týždenného pracovného času spôsobovalo zásah do súkromného, rodinného života či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného

stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
priznanej sumy každému jednému žalobcovi súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by
iná náprava nebola ( vôbec ) možná v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby

alebojejvážnosťvspoločnosti,čovprípadežalobcunebolopreukázané.Podmienkoupriznanianáhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy, ktorú treba konkrétne preukázať.
Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba,
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo
celkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale

objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase ( v tej istej situácii, prípadne
v spoločenskom postavení a podobnej vnímala aj každá iná fyzická osoba.
65/ Podľa žalovaného žalobcovia nijako nepreukázali, že by v dôsledku údajného porušovania smernice
EÚ zo strany štátu utrpeli ujmu, ktorá by v značnej miere znížila ich dôstojnosť resp. vážnosť v
spoločnosti. Žalobcovia sa súčasne nedomáhajú toho, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do

ich práva na ochranu ich osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podané žaloby tak
vôbec neriešia ( údajný protiprávny ) stav do budúcnosti, ale vytvárajú priestor pre opätovné čiastkové
žaloby. Z obsahu podaných žalôb vyplýva, že žalobcovia vidia problém vo svojom ( nedostatočnom )
finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobami domáhajú len ( sekundárneho )
finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázne je, akú inú činnosť by chceli žalobcovia vykonávať

v čase služobnej pohotovosti , kedy musia byť prítomní na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné
hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne ( takmer ) vylúčené, aby sa tento
čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, príp. ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Z
tabuliek, ktoré predložili súdu všetci žalobcovia, plynie, že ani podľa ich výpočtov v prevažnej väčšinemesiacov v rámci žalovaného obdobia vôbec k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného
času nedochádzalo. Ani túto okolnosť súd nezohľadnil.
66/ Žalovaný zároveň podal odvolanie aj proti výrokom o trovách konania, ktorými súd prvej inštancie

priznal každému zo žalobcov samostatne nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej
výške 100 %, z prisúdenej sumy. Uvedené rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch vo veci zmeniť tak, že žaloby žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

67/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia ( č.l. 211 a nasl. spisu ) tak, že žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdiť a priznať žalobcom náhradu trov
odvolacieho konania. K žalovanými namietanému nedostatku právomoci súdu žalobcovia poukazovali
na to, že každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy,
ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne predpisy čo najviac v súlade s
právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné

vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom ( C - 231-233/06, C -
128 - 131/07 ). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym
právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred
vnútroštátnou normou.

68/ Pokiaľ ide o namietaný nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, žalobcovia poukazovali
na to, že žalovaná ako členský štát a adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do
EÚ je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice. Nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu
transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do

právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika ( štát ). Za Slovenskú
republiku koná v konaní Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a
záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zák.
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať,

že je námietka nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného nedôvodná. Žalobcovia zároveň
uviedli, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila aj túto otázku nastolenú žalovaným ( napr.
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31. 5. 2023 ).
69/ K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobcovia poukazovali na viaceré rozsudky Súdneho dvora
EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného ohľadom pôsobnosti

Smernice v nesúlade, napr. prípad Pfeiffer, C - 397/01, tiež uznesenie ESD vo veci C - 52/04, Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, alebo vec C - 518/15, R. Matzak, ( Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť
na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy,

keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie ). Nemožno
preto súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a j pre výkon týchto služieb
garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.

70/ V súvislosti s tvrdeniami žalovaného o odpočinku žalobcov počas pohotovosti žalobcovia poukázali
na to, že z judikatúry Súdneho dvora plynie, že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva
žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na
účely uplatnenia smernice 2003/88/ES ( rozsudok C - 514/20 ). Súdny dvor dospel k záveru, že
v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom

pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného
a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje. Celú túto dobu je treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice
2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby
( rozsudky Jaeger, C - 151/02, EU : C : 2003:437, bod : 65; Pfeiffer a i., C - 397/01 až C - 403/01, bod

93, ako aj Dellas a i., C - 14/04, body 46 a 58 ). Z týchto skutočností ako aj z potreby, podľa ktorej sa
má článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty základných
práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 spadajú všetky
časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti,v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od
neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom ( rozsudok C - 514/20,

bod 37 ). Žalobcovia poukazovali na to, že rôzne požiadavky, ktoré smernica 2003/88 uvádza v oblasti
maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá sociálneho práva
Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka ( rozsudok Federación
de Sevicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C - 266/14 ) a ktorých dodržiavanie nemôže
závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy ( rozsudok Jaeger, C - 151/02 ). Navyše stanovením práva

každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného
odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods.
2 Charty základných práv EÚ, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2 Z toho najmä
vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré
pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice ( rozsudok zo dňa 14. 5. 2019, CCOO, C - 55/18 ). Žalobcovia
tiež poukázali na konštantnú rozhodovaniu prax všeobecných súdov v tejto otázke ( rozsudok Krajského

súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31. 5. 2023, tiež sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 3. 2023,
v ktorom súd poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí týkajúcom sa hasičov C - 429/09
G. Fuss, podľa ktorého „Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť,
či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po
stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice je

preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.“
71/ V súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcov žalovaný uviedol,
že „tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz...“; táto námietku žalovaného považujú
žalobcovia za neopodstatnenú, nakoľko, ako vyplýva z predloženého výpisu z dochádzkového systému
SAP, evidencia pracovného času žalobcov obsahuje plánované hodiny ( „PH“ ) ako aj skutočne

odpracované hodiny ( bez služobnej pohotovosti - „OH“ ). Výpis z dochádzkového systému SAP
predložený súdu zo strany žalobcov za ten - ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcov potvrdil do evidencie softvéru SAP
skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac ( bez času služobnej pohotovosti ). Údaj o
rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom ( „RO“ ), ktorý je uvedený na predloženom

výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcami, potvrdzuje ich reálne odpracované hodiny ( bez času
služobnej pohotovosti ), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje
z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcov, žalovaný zavádzajúco označuje
len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného
softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem.

72/ Žalobcovia ďalej nesúhlasili s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč.zák., v zmysle ktorého
možno žiadať odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.
zák., a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu/ov v
spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ( právo

na ochranu zdravia a na súkromie )a jeho okolnosti, nemožno podľa žalobcov podmieňovať možnosť
uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti resp. vážnosti
žalobcov v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a ods.
2 Obč. zák. sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba využila aj iné
prostriedky ochrany. Z ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo
danéprimeranézadosťučinenie,pričomtýmtozadosťučinenímsarozumiemorálnasatisfakcia.Peňažná
satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa porušením práva a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo ( t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6

písm. b/ smernice 2003/88/ES ) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah ( štát ). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Aj z formulácie § 13 ods.
2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom,

kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
73/ V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody u žalobcov nie je príčinná súvislosť, keď žalobcovia neupozornili
svojho zamestnávateľa na porušovanie ich práv a nepožiadali ho o náhradu škody ( t.j. nevyvinuliprimerané úsilie na zamedzenie vzniku škody ). Na postavenie žalobcov ako príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ ( C - 429/09 a C - 445/06 ) z ktorej vyplýva, že by
bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky

právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v

právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcom boli splnené.
74/ Pokiaľ ide o názor žalovaného ohľadom neprimeranej výšky všetkých súm náhrady nemajetkovej
ujmy, priznaných žalobcom, žalobcovia v tejto súvislosti odkazujú na ustálenú rozhodovaciu prax

odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo
obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza : „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti
žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými
obdobnými prípadmi zásahov ( napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.
usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti )“ - rozsudok sp. zn. 17Co/71/2022 z 26. 10.

2022, tiež sp. zn. 17Co/78/2022 z 23. 11. 2022, tiež sp. zn. 17Co/77/2022 z 23. 11. 2022.
75/ Žalovaný vo svojom odvolaní tiež tvrdí, že z tabuliek, ktoré predložili žalobcovia vyplýva, že ani
podľa ich výpočtov v prevažnej väčšine mesiacov v rámci žalovaného obdobia vôbec k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času nedochádzalo. K tomu žalobcovia uvádzajú, že žalovaný
konajúci súd zavádza, ak poukazuje na jednotlivé mesiace a to, či v nich došlo k prekročeniu

priemerného 48 hodinového týždenného služobného času. Pre vec je dôležité tzv. referenčné obdobie v
zmysle čl. 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, ktoré je 4 mesačné. Žalovaný si je tejto skutočnosti dobre
vedomý, nakoľko sa poukazom na referenčné obdobia sám bráni vo svojich písomných podaniach aj
v iných konaniach. Žalovaný tiež tvrdí, že podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov je priemerná
výška priznaných súm od 1.000 € do 2.500 €; uvedené tvrdenie je opäť zavádzajúce, nakoľko žalobcovia

už vo svojich vyjadreniach uviedli, že výška priznaných náhrad dosahuje až výšku vyššiu ako 6.000
€, čo je žalovanému dobre známe, nakoľko sa sám zúčastňuje ako žalovaný v konaniach, v ktorých
boli priznané aj vyššie sumy. Žalobcovia navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.
76/ Žalovaný podal písomnú repliku ( č.l. 223, 224 spisu ), v ktorej v celosti zotrval na ním podanom

odvolaní, na odvolacích dôvodoch v ňom uvedených ako aj na svojej doterajšej skutkovej aj právnej
argumentácii. Má za to, že sa v dostatočnom rozsahu vyjadril ku všetkým relevantným skutkovým aj
právnymtvrdeniamprotistrany,ktorépodľasvojhonázoruvyvrátil;žalovanýtrvánaneexistenciizávažnej
ujmy v morálnej sfére žalobcov ako nevyhnutnej kategórie determinujúcej danosť nároku na náhradu
škody, a to v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s porušením smernice, resp. úniového práva

vo vzťahu k osobe žalobcov. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného neuviedli žiadne
nové relevantné skutkové ani právne tvrdenia, ku ktorým by žalovaný už v priebehu konania nezaujal
kvalifikované stanovisko. Žalovaný zotrval na odvolacom návrhu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že odvolací súd žaloby žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

77/ Na vyjadrenie žalovaného podali žalobcovia odvolaciu dupliku ( č.l. 233 spisu ), v ktorej stručne
uviedli, že zotrvávajú na svojich doterajších písomných podaniach.
78/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili.
79/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods.
1 CSP v napadnutom rozsahu ( t.j. vo všetkých výrokoch okrem zamietajúceho výroku rozsudku ), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, keď rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený ( § 378
ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
80/ V danom prípade súd prvej inštancie rozhodoval o nárokoch jednotlivých žalobcov na nemajetkovú
ujmu, ktorá im mala byť spôsobená porušením práva žalobcov na maximálny týždenný pracovný čas
v zmysle článku 6 písm. b/ smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho poriadku

Slovenskej republiky, a to do zákona č. 315/2001 Z.z.
81/ Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na :
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas ab) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
82/ Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície : 1. „pracovný čas“
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju

činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
83/ Podľa článku 6 písm. b/ smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov : b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
84/ Podľa § 85 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
85/ Podľa § 85 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného čas príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
86/ Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

87/ Podľa § 86 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni.
88/ Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
89/Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže s v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

90/ Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej
veci zodpovedá požiadavkám kladným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil

výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia
primerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako

aj že sú splnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane
žalobcov. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.500 € ako náhrada nemajetkovej
ujmy sa ako základný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch javí ako primeraná
za každých okolností ( body 62 až 67 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ), s tým, že
následne zohľadňoval v individuálnych prípadoch eventuálne individuálne odlišnosti, ktoré ho potom u

jednotlivých žalobcov viedli k ustáleniu rozdielnych súm priznanej nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo
i právne relevantné otázky daného prípadu. Odvolací súd sa preto s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvej inštancie stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje ( § 387 ods. 2 CSP ).
91/ Na doplnenie odvolací súd uvádza nasledovné :

92/ Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o predmetnej veci a o
nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, právomoc civilných súdov je v ust. § 3 CSP vymedzená
konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z
ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a
vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov

súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a
ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu.
Zisťovanie právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie
patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym
právnym odvetvím hmotného ( najčastejšie ) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej

jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice
Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory,
pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovaťpríslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcami a žalovaným jedná o
súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva
Európskej únie, ktorej sa domáhali ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ust. §

3 CSP právomoc spor medzi žalobcami a žalovaným prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie pri
posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcom,
ktoráimbolaspôsobenáporušenímprávaEurópskejúnie,pričomjednýmzpredpokladovzodpovednosti
je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom.“ Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený

a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie pri
preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.
315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001
Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v
podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad
zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.

93/ Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej
pasívnej legitimácie v konaní; žalovaný v tejto súvislosti argumentoval potrebou rozlišovať medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a že na aplikácie smernice sa žalovaný nepodieľal.
Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii

smernice, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. 94/ Podľa čl. 29 smernice je
táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát
smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto
povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii

smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným
nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej
únie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán
verejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský
a záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.

95/ Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť
smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu,
pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zohľadňujú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany ( čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89 ), pričom žalovaný zároveň namietal,

že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C - 429/09 sa týka „mestského hasiča“. Odvolací súd poukazuje
na to, že pri právnom hodnotení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z
príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej
únie, ktorý súdny dvor podal ( pozri rozsudok C - 261/2021 zo dňa 7. 7. 2022 ). Súdny dvor rozhodol,
že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť

priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na
činnosť hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa
právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny
význam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné
a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska
vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej

únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom
alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná,
a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice ( rozsudky C - 397/01 až C - 403/01, C -
429/09, C - 518/15 ). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že
smernica sa nevzťahuje na žalobcov ako hasičov a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní

svoje úlohy v pracovnom resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok
6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiťakejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa
môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi ( rozsudok C - 429/09 vo veci Fuss ). Členské štáty
Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby

uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali
( C - 397/01, C - 429/09 ). Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času ( C - 397/01 ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú

prácu skutočne pracovník vykonáva ( rozsudok C - 437/08 ).
96/ Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený
smernicou ( rozsudok C - 429/09, C - 52/04 ). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti
musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý

služobný čas pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na
porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského
a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto z
uvedených dôvodov neopodstatnená. Aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora plynie, že v prípade,

ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho
fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii
a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi sú počas pohotovosti takej povahy, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci
ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje

táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka ( pozri rozsudky C - 214/20, C - 580/19, C
- 344/19 ).
97/ V prípade námietok žalovaného týkajúcich sa nároku na náhradu škody, kde žalovaný namietal, že
jednotliví žalobcovia žiadnym spôsobom neosvedčili, že by im vznikol nárok na náhradu škody, pričom
„škodu“ ktorá im mala vzniknúť, stanovili veľmi nejasným spôsobom tým, že vykonávali nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú boli žalobcovia v zmysle platnej legislatívy odmeňovaní, odvolací súd
uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že jednotliví
žalobcovia uplatnili žalobou nárok na náhradu škody ( v podobe nemajetkovej ujmy ) z dôvodu, že
u žalobcov došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody
( nemajetkovej ujmy ) v dôsledku zásahu do ich práv na ochranu zdravia ( článok 40 Ústavy SR ),

z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník ( žalobcovia ) následkom
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobili úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodili zdravie. Súčasne došlo k zásahu
do práva žalobcov na súkromie a rodinný život ( článok 19 ods. 2 Ústavy SR ), pretože žalobcovia

museli reálne odpracovať viac, ako boli povinní v zmysle smernice 2003/88/ES a museli tráviť čas
v práci, prichádzali tak o čas, ktorý by mohli venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s ich pracovným zaradením. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že smernica neobsahuje
ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi
porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú

ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri
dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež
definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením

práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovia nepreukázali spôsobenú ujmu
nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo,
že jednotliví žalobcovia v nimi žalovanom období boli v príslušných mesiacoch v práci viac než by
prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň u žalobcov opakovane dochádzalo k
prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Jednotliví žalobcovia v dôsledku vtedajšieho

rozvrhupracovnéhočasu,ktorýodporovalúnijnémuprávu,prišliočas,ktorýbyinak(zasituácie,kedyby
nemali nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku ) venovali rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení
tohto voľného času podľa vlastného uváženia.98/ Súd prvej inštancie jednotlivo v prípade každého zo žalobcov osobitne skúmal dôvody, ktoré by mohli
odôvodňovať priznanie inej než ním ustálenej základnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy ( v sume
2.500€)atietodôvodyvprípadoch,žesaodchýlilodspomínanejzákladnejvýšky2.500€,ajšpecifikoval

a vysvetlil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku, tieto odchýlky súd vzhliadol predovšetkým v už
spomenutých individuálnych rodinných, zdravotných či sociálnych pomeroch jednotlivých žalobcov,
majúcich dosah na stanovenie konečnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v každom jednotlivom
prípade ( porovnaj body odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie 68 až 76 ).
99/Odvolacísúdsanestotožnilanisnámietkoužalovaného,ževsúdenejvecinebolisplnenépodmienky

pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. z dôvodu,
že jednotliví žalobcovia sa mali domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol, do budúcna napravený. Súd je pri
posudzovaní nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť
primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie smernice žalobcovia

utrpeli, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je
naúvahesúdu. Súdvšakmusípriúvaheopriznaníakoajvýškenáhradynemajetkovejujmyhodnotiťtak
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom
skutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom

prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva
žalobcov správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 13 ods. 2
Obč. zák., t.j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský
štátEurópskejúnieneprijalopatrenia nevyhnutnénazabezpečenie požiadavky, abynebolaprekročená

maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice a zároveň
za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie
je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát, namieste. Rovnako potom
neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým

ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže
vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a
ods. 2 Obč. zák. nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode
s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcom ako fyzickým osobám vzniklo právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcov vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom
dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcov na odpočinok, a
to aj napriek tej skutočnosti, že žalobcovia v spoločnosti plnia zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité,
aby mali možnosť si po práci náležite odpočinúť. Odvolací súd preto z týchto dôvodov považuje nárok
žalobcov za dôvodný a prisúdené náhrady nemajetkovej ujmy za primerané, pričom k porušeniu práv

žalobcov dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.
100/ K námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznaných náhrad nemajetkovej ujmy odvolací súd
ešte dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti
k okolnostiam a následkom ( intenzite ) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Neexistuje
paušálny vzorec výpočtu resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy ( táto nie je objektívne kvantifikovateľná ),

a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného
prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcov spôsobený porušením maximálneho
limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času jednotlivých
žalobcov, neboli zahrnuté hodiny nimi odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti.
Pokiaľ ide o výšku priznaných náhrad nemajetkovej ujmy, tak odvolací súd je názoru, že v danom

prípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanými výškami nemajetkovej ujmy. Svoje
závery aj riadne odôvodnil. V konaní bolo preukázané, že jednotliví žalobcovia pracovali nad rozsah
stanovený smernicou v rozhodnej dobe ( u každého zo žalobcov jednotlivo ). Jednotliví žalobcovia
boli ukrátení o čas, ktorí mohli tráviť so svojimi rodinami, nemohli sa venovať svojim koníčkom či
záľubám, čím bolo zasiahnuté do ich práv, a preto, ako skonštatoval súd prvej inštancie, im vznikol

každému jednotlivo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa pri stanovení výšky
náhradynemajetkovejujmyvkaždomprípadezjednotlivýchžalobcovriadilsprávnouúvahouapriznanie
jednotlivých súm aj riadne odôvodnil. Prisúdené náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom
považuje odvolací súd za primerané aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach,keď odvolaciemu súdu je známe v zmysle § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej činnosti množstvo
rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžky priemerného týždenného pracovného

času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024,
16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,
17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023, 17Co/100/2023 ).
101/ Obsah odvolania žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť

správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom
ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo spochybnenie správnosti právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).
102/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a každému zo žalobcov ( vzhľadom na plný úspech ) priznal voči
v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
103/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

zákonov, § 393 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).