Uznesenie – Oddĺženie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/100/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120207787
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7120207787.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov
senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, XXX XX E., zastúpeného JUDr. Jánom Halkom, advokátom so sídlom Cyrila a Metoda
105/2, 048 01 Rožňava, IČO: 50 589 865, proti žalovanému: F. C., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX G.
F. XXX, zastúpenému JUDr. Attilom Elekom, advokátom so sídlom Jovická 2, 048 01 Rožňava, IČO:

42 331 374, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Košice, č. k. 29Odi/2/2020-184 zo dňa 23. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 29Odi/2/2020-184 zo dňa 23. júna 2023 a vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol a výrokmi II. a III.

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa
19.8.2019, sp. zn. 26OdK/416/2019, o vyhlásení konkurzu, v ktorom rozhodol o oddlžení dlžníka - F. C.,

nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX G. F. XXX, zrušil pre nepoctivý zámer.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že Okresný súd Košice I v právnej veci dlžníka – žalovaného, vedenej
pod sp. zn. 26Odk/416/2019 uznesením zo dňa 19.8.2019 zverejneným v Obchodnom vestníku dňa
23.8.2019 rozhodol o návrhu na vyhlásenie konkurzu tak, že žalovaného oddlžil, t. j. zbavil ho všetkých
dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.

Oznámením ustanoveného správcu JUDr. Vladimíra Pavlova zverejneným v Obchodnom vestníku dňa
24.6.2020 o splnení rozvrhu výťažku sa konkurz zrušil. Žalobca dôvodil, že je na základe viacerých
zmlúv o pôžičke veriteľom žalovaného. Jeho pohľadávky voči žalovanému sú priznané rozhodnutiami
Okresného súdu Rožňava a na ich podklade boli začaté nasledovné exekučné konania vedené JUDr.
Róbertom Tutkom, súdnym exekútorom :
- EX 120/2016, o vymoženie 1.800 eur s prísl., kde exekučným titulom je platobný rozkaz sp. zn.

4C/41/2016 zo dňa 21.3.2016,
- EX 219/2016, o vymoženie 3.000 eur s prísl., kde exekučným titulom je platobný rozkaz sp. zn.
15Ro/248/2014 zo dňa 4.12.2014,
- EX 229/2016, o vymoženie 4.800 eur s prísl., kde exekučnými titulmi sú rozsudok sp. zn. 6C/94/2016
zo dňa 30.8.2016 a rozsudok sp. zn. 6C/151/2016 zo dňa 4.10.2016 (spolu s uzneseniami o výške
náhrady trov konania).4. Žalobca mal za to, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer. Tvrdil, že napriek tomu, že žalovaný
bol v čase nadobudnutia vykonateľnosti vyššie uvedených exekučných titulov zamestnaný, súdom
uloženú povinnosť zaplatiť žalobcovi v nich uvedené sumy nesplnil ani z časti. K čiastočnej úhrade

pohľadávok žalobcu došlo až zrážkami zo mzdy žalovaného v exekučnom konaní, a to v nasledovnom
rozsahu :
- EX 120/2016 za obdobie od 7.4.2017 do 8.8.2019 v sume 1.190,86 eur,
- EX 219/2016 za obdobie od 7.4.2017 do 8.8.2019 v sume 1.762,09 eur + exekúciou bankového účtu
povinného v sume 1.491,18 eur, t. j. spolu 3.253,27 eur,

- EX 229/2016 za obdobie od 7.4.2017 do 8.8.2019 v sume 3.524,90 eur. Z uvedeného podľa žalobcu
vyplýva, že žalovaný bol pred vyhlásením konkurzu viac ako dva roky schopný plniť svoje záväzky voči
veriteľovi z vyššie uvedených exekúcií. Z tejto skutočnosti podľa žalobcu vyplýva ďalej predpoklad, že
v priebehu ďalších dvoch rokov by tieto záväzky boli na istine v celom rozsahu a na príslušenstve
v prevažnej časti splnené. Rovnako sám žalovaný podaním zo dňa 14.2.2019 adresovaným súdnemu
exekútorovi žiadal o odblokovanie jeho mzdy s tým, že dobrovoľne bude splácať sumu 300 eur mesačne.

V tomto kontexte je tak podľa žalobcu opis aktuálnej životnej situácie žalovaného (podľa ktorého mu
jeho príjem 1.250 eur po odpočítaní exekúcií a nevyhnutných výdavkov nepostačuje) zavádzajúci. S
ohľadom na vyššie uvedené považoval žalobca vyhlásenie žalovaného o jeho platobnej neschopnosti
za účelové a nepravdivé.

5. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný ako dlžník v čase spísania zoznamu majetku (20.6.2019)
neuviedol pohľadávku proti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. vo výške 2.777,33 eur. Mal za to, že
nemôže byť sporné, že o tejto pohľadávke s prihliadnutím na okolnosti (žalovaný bol stranou sporu)
musel žalovaný vedieť. Aj keď pohľadávka bola neskôr do súpisu všeobecnej podstaty doplnená, toto
opomenutiežalovanéhopodľažalobcuvnášapochybnostiojehoúprimnejsnaheouspokojenieveriteľov

z celého svojho majetku. Okrem toho dodal, že napriek tomu, že z vyššie označených exekučných
titulov vyplýva žalovanému povinnosť uhradiť pohľadávky žalobcu spoločne a nerozdielne s bratom
E. C. a matkou H. C., pričom tieto boli preukázateľne zaplatené len z majetku žalovaného v rozsahu
väčšom, ako pripadá na jeho podiel (1/3), žalovaný v zozname majetku neuviedol pohľadávky voči týmto
osobám (bratovi a matke) z titulu tzv. rozvrhového postihu podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Žalobca argumentoval, že žalovaný musel vedieť, že plní záväzky, ktoré nie sú výlučne jeho. V návrhu
na oddlženie ale žalovaný brata a matku označil ako svojich veriteľov, na základe čoho sa žalobca
domnieval, že tak učinil s úmyslom krátiť uspokojenie skutočných veriteľov.

6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že žalobca sa

návrhom na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer snaží navodiť dojem, že pri oddlžení z jeho strany
nebolo postupované v súlade s poctivým zámerom, čo žalovaný odmietol. Poukázal, že žalobcom
mu je vytýkaná podaná žiadosť o splátkový kalendár zo dňa 14.2.2019 v exekučných konaniach
vedených u súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka pod sp. zn. EX 120/2016, EX 219/2016 a EX
229/2016. Ohľadom tejto žiadosti žalovaný argumentoval, že na ňu neobdržal žiadnu odpoveď od

žalobcu (v exekučnom konaní oprávneného), naproti tomu ale žalobca obratom podal ďalší návrh na
vykonanie exekúcie, ktorá bola vedená u súdnej exekútorky Zory Ferdinandy pod sp. zn. 285EX128/19.
Tvrdil, že dôvodom podania tejto žiadosti z jeho strany bola skutočnosť, že v danej veci vystupovali tri
povinné osoby a navrhovaná suma vo výške 300 eur by predstavovala čiastku, na úhrade ktorej by sa
podieľali všetci povinní a nebol by jeho bankový účet súdnym exekútorom blokovaný.

7. Ďalej v súvislosti s tvrdením žalobcu ohľadom neuvedenia pohľadávky voči spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. vo výške 2.777,33 eur žalovaný dôvodil, že táto pohľadávka bola bez výzvy
správcu alebo iného aktu, ktorým by bol vyzvaný na doplnenie o túto zložku majetku, doplnená do
súpisu všeobecnej podstaty. Tvrdil, že obratom potom, ako nadobudol vedomosť od svojej právnej

zástupkyne, že v súdnom spore je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, a že už aj táto položka
má byť zahrnutá do súpisu všeobecnej podstaty, poskytol správcovi súčinnosť. Následne z dôvodu
predídenia akýchkoľvek nezrovnalostí požiadal svoju právnu zástupkyňu, aby danú záležitosť riešila už
so správcom, keďže v zozname majetku, v časti súdne spory súvisiace s majetkom, omylom uviedol
nesprávnu spisovú značku 9Er/916/2014, a to z dôvodu, že i toto konanie súviselo so spoločnosťou

POHOTOVOSŤ,s.r.o..Preúplnosťdodal,žeažlistomzodňa22.1.2020boloficiálneinformovanýsvojou
právnou zástupkyňou o tom, ako sa postupovalo v danej veci vo vzťahu k spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. a pod akými spisovými značkami sa viedli konania. Za potrebné považoval žalobca v tejto súvislosti
uviesť, že neprišiel do žiadneho kontaktu s peňažnými prostriedkami, ktoré mu mali byť poskytnuté zostrany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., keďže so všetkými prostriedkami už disponoval správca a
tento ich použil v celom rozsahu na úhradu jeho dlhov voči jednotlivým veriteľom. Považoval preto za
zrejmé, že nie je možné hovoriť o nepoctivom zámere na jeho strane, lebo ak by mal snahu zatajiť túto

pohľadávku, tak by nedošlo z jeho strany k takémuto postupu.

8. Okrem toho žalovaný tvrdil, že aj vo vzťahu k osobnému motorovému vozidlu EČV: E., Škoda Superb,
rok výroby 2004, správcovi poskytol súčinnosť, kedy podľa vyjadrenia správcu po jeho uvedení v žiadosti
o poskytnutie právnej pomoci v konaní o oddlžení uviedol, že je v jeho vlastníctve označené motorové

vozidlo, pričom správca obdržal odpoveď od Okresného dopravného inšpektorátu Rožňava, že osoba
menom F. C. nie vedený ako vlastník motorového vozidla. Následne na to žalovaný obratom doručil
správcovi technický preukaz motorového vozidla, z ktorého vyplýva, že je vedený ako vlastník vozidla.
Vzhľadom na uvedené argumentoval, že ak by chcel konať v rozpore so zákonom, tak z jeho strany
nemuselo dôjsť k opísanej súčinnosti poskytnutej správcovi v rámci konkurzu.

9. Žalovaný dôvodil, že svojim správaním nedal dôvod na to, aby sa jeho konanie mohlo posudzovať,
resp. subsumovať pod konania uvedené v ust. § 166g ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“). Tvrdil, že účelom oddlženia
nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ktoré hoci riadne prihlásené i zistené, boli v
konkurze uspokojené iba čiastočne. Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou jeho

dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto
dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej
existencie, ako aj existencie vlastnej rodiny mohol opätovne postaviť na vlastné nohy. Argumentoval, že
pred aj po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, vyvíjal úsilie, aby všetci jeho veritelia
mohli byť v maximálnej miere uspokojení. Napriek tomu, že zo mzdy mu po uhradení všetkých záväzkov

nezostalo nič, hoci chodil do práce každý deň a strávil cestovaním do zamestnania denne viac ako
hodinu (cca. 53 km), a keď z jeho strany nebolo už možné ďalej takýmto spôsobom fungovať, rozhodol
sa danú situáciu riešiť podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Záverom žalovaný poukázal, že pri
pohľadávkach žalobcu vystupoval zakaždým v postavení ručiteľa a z plnení poskytnutých žalobcom jeho
dlžníkom nemal žiaden osoh.

10. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že uznesením č. k.
26OdK/416/2019-21 zo dňa 19.8.2019 Okresný súd Košice I vyhlásil konkurz na majetok dlžníka F. C.,
nar. X.X.XXXX, XXX XX G. F. XXX a zbavil tohto dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba
v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.

11. Z pripojeného spisu sp. zn. 26OdK/416/2019 súd prvej inštancie zistil, že dlžník vyhlásil, že je
platobne neschopný, do toho stavu sa nepriviedol úmyselne, pri preberaní záväzkov sa nespoliehal na
to, že svoje dlhy bude riešiť oddlžením. Dlžník tiež vyhlásil, že sa voči nemu vedie exekučné konanie, a
že v súčasnosti vlastní majetok uvedený v prílohe k vyhláseniu dlžníka.

12. Výšku dlhov voči žalobcovi mal súd prvej inštancie preukázanú nasledovnými listinami :
- oznámenie JUDr. Róberta Tutka, súdneho exekútora zo dňa 28.5.2020, sp. zn. EX 120/2016, z
ktorého vyplýva, že zostatok dlhu voči žalobcovi ku dňu 31.7.2019 je 2.754,63 eur (bez trov exekučného
konania);

- oznámenie JUDr. Róberta Tutka, súdneho exekútora zo dňa 29.5.2020, sp. zn. EX 229/2016, z
ktorého vyplýva, že zostatok dlhu voči žalobcovi ku dňu 31.7.2019 je 6.022,01 eur (bez trov exekučného
konania);
- oznámenie JUDr. Róberta Tutka, súdneho exekútora zo dňa 29.5.2020, sp. zn. EX 219/2016, z
ktorého vyplýva, že zostatok dlhu voči žalobcovi ku dňu 31.7.2019 je 2.551,09 eur (bez trov exekučného

konania);
- upovedomenie o začatí exekúcie vydané JUDr. Zorou Ferdinandy, súdnou exekútorkou zo dňa
5.4.2019, sp. zn. 285EX 128/2019, z ktorého vyplýva údaj o vymáhanom nároku vo výške 6.605,36 eur
+ trovy exekúcie vo výške 1.657,80 eur.
Z vyššie označených listín súdu prvej inštancie vyplynulo, že dlh žalovaného (nie celkový, keďže trovy

exekúcie absentujú) predstavuje 19.590,89 eur. Okrem toho mal súd prvej inštancie preukázané, že
žalovaný mal okrem žalobcu aj deväť veriteľov, čo vyplýva zo zoznamu veriteľov, ktorý je súčasťou spisu
sp. zn. 26OdK/416/2019.13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 166 ods. 1; 166f ods. 1 až 5; 166g ods. 2 ZKR, ktoré
upravujú oddlženie fyzických osôb, zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer a poctivý zámer.

14. Za nesporné v konaní považoval súd prvej inštancie, že žalovaný bol v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok zamestnaný a mal pravidelný príjem, pričom na odstránenie
rozporu týkajúceho sa výšky ním dosahovaného príjmu si súd prvej inštancie vyžiadal rozpis mzdy
žalovaného od jeho zamestnávateľa, z ktorého bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že mesačný netto
príjem žalovaného bol približne vo výške priemerného mesačného platu v národnom hospodárstve v SR.

Súd prvej inštancie poukázal, že žalobca s prihliadnutím na výšku priemernej mzdy vyjadril pochybnosť
o tom, že žalovaný nemal dostatok prostriedkov na úhradu svojich záväzkov, z čoho následne vyvodil
záver, že žalovaný nebol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok platobne
neschopný, a teda tvrdil existenciu nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR. Podľa
žalobcu objektívne nebol daný dôvod na to, aby žalovaný neuhrádzal pohľadávku voči nemu aspoň
čiastočne, i keď len v malých sumách. Uvedené tvrdenie žalobcu nepovažoval súd prvej inštancie za

preukázané z dôvodu, že ho považoval za založené na nepodložených domnienkach o dostatočnej
výške príjmu žalovaného na úhradu jeho dlhov.

15. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že platobná neschopnosť fyzickej osoby je definovaná v ust. § 3
ods. 2 vete tretej ZKR, podľa ktorej za platobne neschopnú je možné považovať fyzickú osobu, ktorá nie

je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal, že žalovaný platobne neschopný nebol. Dodal, že žalovaný v
konaní dokladoval výšku svojho príjmu pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, preukázal, že mu
boli každý mesiac vykonávané zrážky zo mzdy a aký bol ich rozsah, ďalej preukázal, že v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu boli voči nemu vedené exekučné konania, pričom súd prvej inštancie

považoval za preukázané, že žalovaný mal viacerých veriteľov, ktorú skutočnosť žalobca nespochybnil.

16. Súd prvej inštancie argumentoval, že pokiaľ by chcel žalobca preukázať, že žalovaný nebol
platobne neschopný, a teda že bol platobne schopný, musel by tvrdiť a preukázať dostatok peňažných
prostriedkov na úhradu všetkých jeho záväzkov. Všeobecné konštatovanie, že príjem žalovaného vo

výške priemernej mzdy postačuje na úhradu záväzkov a musel postačovať aspoň na čiastočné úhrady
pohľadávky žalobcu, na vyvodenie záveru o platobnej schopnosti žalovaného podľa súdu prvej inštancie
nestačí. Výšku príjmu žalovaného považoval súd prvej inštancie v tomto smere za irelevantnú, podstatné
podľa neho totiž je, či bol zo svojho príjmu a finančného majetku žalovaný schopný v čase splatnosti
priebežne uhrádzať svoje splatné záväzky voči všetkým svojim veriteľom.

17. Rovnako tak nie je podľa súdu prvej inštancie smerodajné, či žalovaný uhrádzal alebo neuhrádzal
pohľadávku žalobcu a z akého dôvodu, keďže nemožno posudzovať jedného z veriteľov dlžníka
izolovane od ostatných. Vo vzťahu k argumentu žalobcu, že nebol naplnený ani druhý predpoklad
platobnej neschopnosti, a teda, že pohľadávku bolo možné vymôcť exekúciou, nakoľko exekučne

vymáhaná istina by vzhľadom na výšku príjmu žalovaného v prípade vykonávania zrážok zo mzdy
mohla byť vymožená v relatívne krátkom čase, súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá
skutočnosti a použitý argument nie je dôvodný. Dodal, že okolnosť, že pohľadávku nemožno vymôcť
exekúciou, je predpokladom nevyvrátiteľnej domnienky o platobnej neschopnosti dlžníka. Nútený výkon
rozhodnutia indikuje neschopnosť dlžníka uhrádzať splatné záväzky, preto aj ZKR označuje ako jednu

z hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu podľa štvrtej časti ZKR vedenie aspoň jedného
exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania (viď § 166 ods. 3 ZKR), pričom v konaní mal súd
prvej inštancie preukázanú existenciu exekučných konaní.

18. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že schopnosť splácať záväzky nemôže byť posudzovaná paušálne,

ale vždy individuálne, s prihliadnutím na pomery žalovaného, jeho výdavky, množstvo veriteľov a výšku
záväzkov. Mal za to, že žalobca posudzoval záväzky žalovaného len zo subjektívneho hľadiska vo
vzťahu k nemu samotnému ako veriteľovi žalovaného, bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný mal aj
ďalšie záväzky voči iným veriteľom a preukázateľne boli vedené exekúcie v prospech ďalších veriteľov.

19. Priemerný mesačný príjem žalovaného po vykonaní zrážok zo mzdy, ktorý bol žalovanému
vyplatený, nie je podľa súdu prvej inštancie možné označiť za nadštandardný. Zároveň dodal, že nebolo
preukázané, že by žalovaný neuhrádzal svoje záväzky pred vyhlásením konkurzu účelovo v snaheumelo vytvoriť stav svojej platobnej neschopnosti a ani to, že by žalovaného záväzky voči veriteľom
účelovo vznikli pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu.

20. Rovnako tak podľa súdu prvej inštancie v konaní nevyšlo najavo, že by sa žalovaný úmyselne
priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Poukázal,
že žalovaný správne argumentoval, že uvedený príklad absencie poctivého zámeru je v rozpore
s tvrdením žalobcu, že žalovaný nebol platobne neschopný v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu.

21. K tvrdeniu žalobcu o nepoctivom zámere žalovaného neplnením jeho záväzkov voči veriteľom,
vrátane žalobcu, v čase po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného, keď došlo k zastaveniu
exekučných konaní voči žalovanému, a teda aj k ukončeniu exekučných zrážok zo mzdy, v dôsledku
čoho ostali žalovanému „uvoľnené“ finančné prostriedky, súd prvej inštancie uviedol, že ust. § 166c
ZKR taxatívne vymedzuje okruh pohľadávok, na ktoré sa oddlženie nevzťahuje (tzv. oddlžením

nedotknuté pohľadávky). Pohľadávka, ktorou disponuje žalobca, nie je nedotknutou pohľadávkou, ale
je pohľadávkou podľa § 166a ZKR, t. j. pohľadávkou, ktorá sa uspokojuje konkurzom. Preto podľa
súdu prvej inštancie nie je daný dôvod na to, aby sa od žalovaného spravodlivo požadovalo, aby
po procese oddlženia naďalej uspokojoval žalobcu alebo ďalších veriteľov nemajúcich oddlžením
nedotknuté pohľadávky.

22. S tvrdením žalobcu, že ak dlžník po oddlžení konkurzom automaticky dobrovoľne neuhrádza aspoň
čiastočne svoje záväzky, treba konanie dlžníka posudzovať ako jeho nepoctivý zámer pri oddlžení, sa
súd prvej inštancie rovnako nestotožnil. Argumentoval, že uvedené by znamenalo, že každý dlžník by
si na základe vlastných výpočtov musel vytvoriť obdobu splátkového kalendára, na základe ktorého

by naďalej uhrádzal z príjmu prevyšujúceho jeho výdavky pomerne všetky svoje záväzky. Uvedená
požiadavka by bola podľa súdu prvej inštancie v rozpore so zámerom zákonodarcu a účelom inštitútu
oddlženia,ktorýmjezbaveniedlžníkavšetkýchdlhovaumožneniemuzačaťodznova.Dodal,žemajetok
dlžníka, ktorý nadobudne po vyhlásení konkurzu, má dlžníkovi slúžiť na to, aby sa opätovne zaradil do
spoločnosti bez záväzkov, inak by ochrana oddlžených osôb zabezpečená v dôsledku nevymáhateľnosti

pohľadávok ich veriteľov nemala žiadny význam.

23. Súd prvej inštancie uzavrel, že v zmysle ust. § 166f ods. 1 ZKR bolo na žalobcovi, aby preukázal
existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer. Žalobca v
tomto smere dôkazné bremeno podľa súdu prvej inštancie neuniesol. Mal za to, že skutkové tvrdenia

žalobcu boli všeobecného charakteru a žalobca žalobu nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom
žalovaný použitými prostriedkami procesnej obrany úspešne spochybnil dôvodnosť žaloby. Žalobca
teda nepreukázal, že žalovaný nebol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok
platobne neschopný, nepreukázal, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti a nepreukázal,
že nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností. Súčasne súd

prvej inštancie dodal, že nemožno súhlasiť so žalobcom, že pokiaľ je dlžník zamestnanou osobou v
produktívnom veku s dostatočným príjmom a využije inštitút oddlženia miesto toho, aby svoje záväzky
riadne hradil, toto konanie je samo osebe dôkazom nepoctivého zámeru. Rovnako tak nie je namieste
podľa súdu prvej inštancie vyvodiť existenciu nepoctivého zámeru dlžníka z okolnosti, že žalovaný na
riešenie svojich dlhov zvolil konkurz a nie splátkový kalendár, nakoľko voľba medzi týmito spôsobmi

riešenia platobnej neschopnosti dlžníka prináleží výlučne dlžníkovi, pričom je potrebné zohľadniť, že
splátkový kalendár je určený najmä pre dlžníkov, ktorí majú ešte dostatok majetku a určité príjmy.

24. Z vyššie uvedených dôvodov s poukázaním na citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie
žalobu zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že vo veci úspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením.

26. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradutrov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenierozhodujúcichskutočností(§365ods.1písm.e)CSP)ažesúdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).

27. Žalobca v odvolaní uviedol, že v priebehu sporu prezentoval niekoľko argumentov na podporu
dôvodnosti nároku uplatneného žalobou, ale súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

vysporiadal len s tvrdením, že žalovaný mal aj po vykonaní exekučných zrážok zo mzdy príjem vo
výške priemernej mesačnej mzdy. S ostatnými argumentmi, predovšetkým (i) s vôľou žalovaného
plniť dlh dobrovoľne sumou 300 eur mesačne pred podaním návrhu na oddlženie a (ii) neuvedením
pohľadávok v zozname majetku v čase podania návrhu na oddlženie (proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. a proti
ostatným dlžníkom z titulu rozvrhového postihu podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sa súd
prvej inštancie nevysporiadal. Naopak odôvodnenie napadnutého rozsudku sa podľa žalobcu zameriava

na argumenty, ktoré žalobcom v priebehu konania ani neboli uplatnené (napr. úmyselné privodenie sa
žalovaného do platobnej neschopnosti, nepoctivý zámer spočívajúci v neplnení záväzkov žalovaného
po vyhlásení konkurzu). Žalobca argumentoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj Európsky súd
pre ľudské práva opakovane vo svojej judikatúre zdôrazňujú nevyhnutnosť určitej kvalitatívnej úrovne
odôvodnení rozhodnutí, medzi ktoré okrem iného patrí aj povinnosť všeobecných súdov vysporiadať sa

s relevantnými (pre vec podstatnými) argumentmi účastníkov konania. Mal za to, že jeho argumenty
vyvracajúce existenciu platobnej neschopnosti žalovaného, ako aj tie, ktoré majú preukazovať jeho
nepoctivý zámer, musia byť považované za podstatné.

28. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že napriek tomu, že v žalobe navrhoval ako dôkaz vykonať výsluch

strán sporu, súd prvej inštancie na záver prvého pojednávania uviedol, že tento dôkaz nevykoná, keďže
ho nepovažuje za potrebný pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za to, že mu tým nebolo umožnené
pýtať sa žalovaného, prečo uviedol svojho brata a matku v zozname svojich veriteľov namiesto dlžníkov,
v akých životných podmienkach žije, aké má výdavky, ako aj podrobností nadobudnutia nehnuteľností
žalovaným v roku 2022 (v k. ú. G. F. zapísaných na liste vlastníctva č. XXX I. XXX).

29. Ďalej žalobca súdu prvej inštancie v odvolaní vytýkal, že vyvodzuje nesprávne skutkové závery
z vykonaného dokazovania. Tvrdil, že v spore bol predložený dôkaz – podanie žalovaného zo dňa
14.2.2019 adresované súdnemu exekútorovi, ktorým sám žalovaný prejavil vôľu uhrádzať pohľadávky
žalobcu sumou 300 eur mesačne a tiež z výpisu miezd žalovaného vyplýva, že už po vykonaní zrážok zo

mzdy (priemerne vo výške 280 eur mesačne) zostávala žalovanému mzda na úrovni priemernej mzdy v
hospodárstve, čo preukazuje dostatočný majetok na úhradu dlhov. Žalobca mal za to, že jeho tvrdenie,
ženebolnaplnenýanidruhýpredpokladplatobnejneschopnosti,tedažepohľadávkubolomožnévymôcť
exekúciou, nakoľko exekučne vymáhaná istina by vzhľadom na výšku príjmu žalovaného v prípade
vykonávania zrážok zo mzdy mohla byť vymožená v relatívne krátkom čase, podporujú oznámenia

súdneho exekútora k jednotlivým exekučným konaniam zo dňa 28. resp. 29.5.2020.

30. V ďalšom žalobca namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním uvádza,
že voči žalovanému boli vedené aj ďalšie exekúcie v prospech iných veriteľov než žalobcu. Dôvodil,
že z výpisu z centrálneho registra exekúcií zo dňa 12.8.2019 (označený ako dôkaz v návrhu na

určenie oddlženia) jednoznačne vyplýva, že exekúcie voči žalovanému viedol len žalobca. Dodal,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje konkretizáciu ďalších veriteľov žalovaného, a
keďže súd prvej inštancie nepripustil výsluch žalovaného, je v tejto otázke potrebné vychádzať len
zo spisu o oddlžení sp. zn. 26OdK/416/2019. Poukázal, že z verejne dostupných zdrojov (register
úpadcov a oznámenia zverejnené v Obchodnom vestníku) možno dohľadať, že do konkurzu na majetok

žalovaného si prihlásili pohľadávky traja veritelia, a to (i) KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o. v
sume 1.313,02 eur, (ii) Slovenská konsolidačná, a. s. v sume 330 eur a (iii) PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o. v neznámej sume (v registri úpadcov nezverejnená). S ohľadom na hodnotu majetku žalovaného
v čase konkurzu vo výške 4.277,33 eur (pohľadávka proti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. vo výške
2.777,33 eur a motorové vozidlo Škoda Superb v hodnote 1.500 eur) a výšku príjmu žalovaného po

vykonaní exekučných zrážok zo mzdy, žalobca aj bez znalosti výšky pohľadávky spoločnosti PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o. konštatoval, že žalovaný bol schopný plniť všetky svoje záväzky.31. Záverom žalobca v odvolaní zdôraznil, že ust. § 3 ods. 2 ZKR definuje platobnú neschopnosť fyzickej
osoby neschopnosťou plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Považoval za
potrebné rozlišovať medzi slovami plniť a splniť. Ak by sa toto ustanovenie malo vykladať ako prezentuje

súd prvej inštancie, teda že má ísť o neschopnosť uhradiť dlh v celosti, zákonodarca by nepochybne
použil slovo splniť. Teda za schopnosť plniť treba podľa žalobcu považovať aj plnenie čiastočné.

32. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
V súvislosti, že s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nedal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na

všetky jeho argumentačné dôvody, žalovaný poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.9.2008, v zmysle, ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Mal za to, že žalobcom tvrdená absencia
zodpovedania niektorých jeho argumentov je výsledkom toho, že pre samotné konanie a následného

rozhodovania konajúceho súdu neboli opodstatnené.

33. Ďalej žalovaný argumentoval, že do platobnej neschopnosti sa môže dostať aj zamestnaná osoba.
Podotkol, že platobná neschopnosť spočíva v tom, že dlžník nie je schopný plniť minimálne jeden svoj
peňažný záväzok 180 dní po lehote splatnosti, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je zamestnaný.

S poukazom na uvedené mal za to, že na jeho strane boli splnené všetky podmienky platobnej
neschopnostiavkonečnomdôsledkutútoskutočnosťmuselsúduakonavrhovateľpreukazovať,nakoľko
ide o jednu z podstatných podmienok pre vyhlásenie konkurzu a povolenie oddlženia. Obdobne k
argumentácii žalobcu, že by mohlo dôjsť k splneniu pohľadávky v priebehu dvoch rokov, ak by nedošlo
k vyhláseniu konkurzu, žalovaný dôvodil, že tento argument sa nezakladá na pravde, keďže v priebehu

súdneho konania došlo k preukázaniu, že by musel svoj príjem zo zamestnania v celom jeho rozsahu
poukazovať na úhradu dlhov viac ako 10 rokov. Mal za to, že skutočnosť, že sa viedli exekučné
konania pred vyhlásením oddlženia voči jeho osobe mu nemôže byť na ťarchu. Práve naopak, vedenie
exekučného konania voči dlžníkovi je jedným z troch predpokladov (podmienok) vyhlásenia konkurzu
a oddlženia dlžníka.

34. Žalovaný dôvodil, že nie je možné sa stotožniť ani tvrdením žalobcu ohľadom účelovosti vyhlásenia
jeho osobného bankrotu, keďže sa od 7.4.2017 vykonávali mesačné zrážky z jeho mzdy, a to až do
výplaty za mesiac august 2019. Poukázal, že za účelom definovania platobnej neschopnosti v ust. § 1
vyhl. č. 643/2005 Z. z. bol určený druh a výška finančného majetku, ktorého existencia vyvracia závery

o platobnej neschopnosti, pričom sa má jednať o finančný majetok v hodnote takej, aby bol spôsobilý
na krytie záväzku dlžníka voči veriteľovi. Pri platobnej neschopnosti sa neposudzuje celkový majetkový
stav dlžníka, t. j. existencia iného majetku, ale práve finančné prostriedky, resp. iný finančný majetok,
ktorý má vplyv na posudzovanie platobnej schopnosti. Žalovaný mal za to, že existenciu žiadneho
finančného majetku, a to ani finančných prostriedkov v hodnote spôsobilej na krytie záväzku, žalobca

v konaní nepreukázal. Tvrdenie žalobcu, že bola čiastočne uhrádzaná jeho pohľadávka splátkami v
rámci exekúcie podľa žalovaného ešte nevyvracia záver o platobnej neschopnosti. Podstatou definície
platobnej neschopnosti teda nie je to, či je dlžník schopný záväzok uhradiť v splátkach, ale či disponuje
dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť v celosti.

35. Žalovaný uzavrel, že dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer je na žalobcovi a pokiaľ žalobca
ako jeden z dôvodov nepoctivého zámeru uvádzal existenciu platobnej schopnosti, ktorá mala brániť
povoleniu oddlženia, bol povinný preukázať svoje tvrdenie a uniesť dôkazné bremeno o tom, že žalovaný
bolplatobneschopnývčasepodanianávrhunavyhláseniekonkurzu.Žalobcavšakžiadnetakétodôkazy
nepredložil.

36. Žalobca odvolaciu repliku nepodal. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu mu bolo doručené na
vyjadrenie dňa 9.10.2023.

37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, pričom odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že je dôvodné.38. Z odvolania vyplýva, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) žalobca vzhliadol v nedostatočnom odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho kľúčovým argumentom. Dôvodil, že súd prvej inštancie
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal len s tvrdením, že žalovaný mal aj po vykonaní
exekučných zrážok zo mzdy príjem vo výške priemernej mesačnej mzdy. S ostatnými argumentmi
žalobcu, predovšetkým (i) s vôľou žalovaného plniť dlh dobrovoľne sumou 300 eur mesačne pred

podaním návrhu na oddlženie a (ii) neuvedením pohľadávok v zozname majetku v čase podania návrhu
na oddlženie (proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. a proti ostatným dlžníkom z titulu rozvrhového postihu podľa
§ 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Naopak odôvodnenie
napadnutého rozsudku sa podľa žalobcu zameriava na argumenty, ktoré žalobcom v priebehu konania
ani neboli uplatnené.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje znaky
nepreskúmateľnosti, nakoľko neobsahuje žiadne vysvetlenie - zdôvodnenie k niektorým podstatným
námietkam žalobcu, ktorými žalobca vyvracal existenciu platobnej neschopnosti žalovaného. Za
dôvodné považuje odvolací súd prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
neobsahuje presvedčivú odpoveď k relevantným námietkam žalobcu uvedeným v predchádzajúcom

odseku tohto uznesenia a ani konkretizáciu ďalších veriteľov žalovaného. So zreteľom na vyššie
uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nenaplnil
požiadavky plynúce zo základného práva žalobcu na súdnu ochranu, z ktorého dôvodu ho nemožno
považovať za uspokojujúce. Odvolací súd preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 CSP písm. b) CSP
považoval za naplnený.

40. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) žalobca v odvolaní dôvodil, že navrhoval ako
dôkaz vykonať výsluch strán sporu, pričom súd prvej inštancie na záver prvého pojednávania uviedol,
že tento dôkaz nevykoná, keďže ho nepovažuje za potrebný pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za

to, že mu týmto nebolo umožnené pýtať sa žalovaného, prečo uviedol svojho brata a matku v zozname
svojich veriteľov namiesto dlžníkov, v akých životných podmienkach žalovaný žije, aké má výdavky, ako
aj podrobností nadobudnutia nehnuteľností žalovaným v roku 2022 (v k. ú. G. F. zapísaných na liste
vlastníctva č. XXX I. XXX).

41. Odvolací súd udáva, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je naplnený vtedy, ak
súd zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý môže priniesť relevantné skutkové zistenia a ktorého
vykonanie je prípustné, a tým spôsobí sťaženie dôkaznej pozície strany sporu a zároveň sa vzdiali
želanej a možnej miere zistenia skutkového stavu.

42. Primárne považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že z odvolaním napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie nevyplýva, že prečo nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v zmysle
návrhu žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu
navrhované dôkazy, avšak vo svojom rozhodnutí musí odôvodniť, ktoré dôkazy vykonal, a ktoré nie a
prečo ich vykonanie nepovažoval za potrebné alebo prečo ich vykonať nemohol.

43.Vodseku31.odvolanímnapadnutéhorozhodnutiasúdprvejinštanciesprávneustálil,žeustanovenia
o poctivom zámere nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale osobitne
zhodnotil a zohľadnil skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu, a to v rovine ekonomickej,
v rovine osobných pomerov dlžníka (s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné skúsenosti) a v

rovine súčinnosti dlžníka poskytovanej správcovi v konkurznom konaní. S poukazom na tento správny
záver súdu prvej inštancie je podľa odvolacieho súdu návrh žalobcu na vykonanie dokazovania
výsluchom žalovaného potrebné vyhodnotiť ako dôvodný, nakoľko bližšie poznatky o osobných
pomeroch a životných podmienkach žalovaného by nepochybne mohli prispieť k želanej miere zistenia
skutkového stavu. Preto aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP považoval odvolací súd

za naplnený.

44. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.45. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vysluchnúť žalovaného, ak žalobca na jeho
výsluchu bude aj naďalej trvať (príp. vykonať ďalšie dôkazy, ak ich sporové strany navrhnú a ak súd prvej

inštancie dospeje k záveru o potrebe ich vykonania) a vo veci opätovne rozhodnúť. Súd prvej inštancie
vezme pri ďalšom rozhodovaní do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyjdú v konaní najavo (článok 11 ods.
4 CSP) procesne správnym postupom. Pri právnom posudzovaní veci vyjde z platnej právnej úpravy
aj z názoru odvolacieho súdu, ktorým je v ďalšom konaní viazaný v zmysle § 391 ods. 2 CSP. Nové
rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so

všetkými skutkovo a právne významnými otázkami i argumentmi sporových strán, nevynímajúc pritom
argumenty žalobcu uvedené v odseku 38. tohto uznesenia.

46. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 363 ods. 3 CSP).
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 :

0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,

na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).