Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518201972
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2518201972.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, trvale bytom C. D. XX, zastúpený splnomocnenkyňou: Sidor a partneri, s. r. o., IČO: 52 635 970,
Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a. s.; skrátený názov:
VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, o zaplatenie sumy 2.801,77 eur s
príslušenstvom a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.098,29 eur, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-18Csp/97/2018-678 zo dňa 1. augusta 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 2.801,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.801,77 eur
od 22.06.2018 do zaplatenia, primerané finančné zadosťučinenie v sume 700 eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacích konaní)
o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v plnom rozsahu.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacích konaní)
o nároku na primerané finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu žalobcu zamietol,
II. výrokom priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 497, § 502 ods. 1 zákona č.
513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/ až m/, § 9 ods. 1,

ods. 2 písm. a/ až z/, ods. 6, § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až
4, ods. 6, § 517 ods. 1 a 2, § 451 ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z., § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou v znení

po pripustení zmeny žaloby domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške 2.801,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.801,77
eur od 22.06.2018 do zaplatenia a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.098,29 eur
ako aj náhradu trov konania. Žaloba bola odôvodnená tým, že dňa 11.11.2011 žalobca uzatvoril sožalovanou Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžicka“ č. 008245411091111 (ďalej len
„Zmluva“) na sumu 5.000 eur. Je tu naliehavý právny záujem na ochranu práv a oprávnených záujmov
žalobcu, aby sa dosiahlo odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty, predchádzalo sporom

a aby nedošlo k porušeniu práv žalobcu. Bez určenia súdom, či tu právo je alebo nie je a či tu
právny vzťah je alebo nie je, je jeho právo ohrozené. Na veci má žalobca naliehavý právny záujem,
ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c/ CSP. Ďalej
uviedol, že Zmluva nebola so žalobcom individuálne dojednaná, bola vopred pripravená v neprospech
spotrebiteľa, ktorý nemohol ovplyvniť zmluvné ustanovenia a musel podpísať celý obsah zmluvy.

Žalobca ako priemerný spotrebiteľ nepoznal, čo sú to neprijateľné podmienky a nevedel, že také niečo
môže v zmluvách existovať. Zmluvu podpísal, pretože veril banke, v ktorej má už niekoľko rokov
založený osobný účet. Banka je povinná poskytnúť spotrebiteľovi odborné poradenstvo. Žalobcovi
boli zatajené neprijateľné zmluvné ustanovenia v Zmluve. Zmluva je v rozpore so ZoSÚ a v rozpore
s O.z. V Zmluve sa nachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky: 1) Základné podmienky - Poplatky -
neprijateľná zmluvná podmienka - finančné záväzky spotrebiteľa za plnenia, ktoré mu po materiálnej

stránke nie sú dodané a slúžia v skutočnosti len záujmom dodávateľa, 2) Základné podmienky -
Poistenie - neprijateľná zmluvná podmienka - takáto zmluva neinformuje o podmienkach poistenia
aspoň v rozsahu minimálnych náležitostí, ktoré musí obsahovať poistná zmluva. Takéto ustanovenie
prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno, že sa oboznámil s Poistnou zmluvou uzatvorenou medzi
poisťovňou a dlžníkom ako poistníkom a poisteným. Ide o zmluvný vzťah, ktorého uzavretiu by mala

predchádzať náležitá informačná a poučovacia povinnosť. Takéto konanie možno považovať za klamlivú
obchodnúpraktikupodľa§8zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,3)Záverečnéustanovenia-
Rozhodcovskádoložka-neprijateľnázmluvnápodmienka-rozhodcovskádoložkavosvojichdôsledkoch
predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinností medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pretože
nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový

kvalifikovaný záväzok, 4) Záverečné ustanovenia - vyhlásenie spotrebiteľa v zmluve, že sa oboznámil
s OPP BSÚ a Všeobecnými obchodnými podmienkami a so znením Sadzobníka - neprijateľná zmluvná
podmienka - de facto prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno v otázke skutočného a riadneho
oboznámenia sa s obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov a informáciami o poistení.
Predmetná zmluvná podmienka zakladá hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 O.z.). Žalobca má tiež za to, že RPMN je nesprávne uvedená v neprospech
spotrebiteľa, a to z toho dôvodu, že po zadaní všetkých údajov do kalkulačky SME, výška RPMN vyšla
nie 22,60 % ako sa uvádza v Zmluve, ale oveľa vyššia. Zmluva tiež neobsahuje údaj - výška, počet a
termíny splátok úrokov, istiny a iných poplatkov. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa v zmysle § 11 ods.
1 písm. b/ a písm. d/ ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za úver žalobca zaplatil sumu

7.801,77 eur (29 x 115,94 eur = 3.362,23 eur splátky, 3 x 115,97 eur = 347,91 eur splátky, 2 x 115,95 eur
= 231,90 eur splátky, 3 x 2,50 eur = 7,50 eur vedenie úverového účtu, 15 x 2,99 eur = 44,85 eur vedenie
úverového účtu, l x 100 eur = 100 eur poplatok za poskytnutie pôžičky, 1 x 3.707,35 = 3707,35 eur
jednorazová splátka). Žalobca vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia na sumu 2.801,77 eur (7.801,77
eur - zaplatené za úver mínus 5.000 eur - výška úveru = 2.801,77 eur).

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaná vzniesla námietku
premlčania, poukázala na § 107 O.z., podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo - ak žalobca tvrdí, že považuje úver poskytnutý

na základe Zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, je zrejmé, že doba 2 roky na uplatnenie práva na
súde mu plynula a plynie od každej ďalšej splátky po dátume úhrady čerpanej istiny úveru. Podľa
výpisov z účtu, ktoré žalobca priložil k žalobe, poslednú splátku v prospech pohľadávky z úveru vykonal
dňa 24.09.2014, ktorou bol poskytnutý úver splatený. Z tohto dôvodu žalovaná vzniesla námietku
premlčania vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému žalobou, nakoľko celý jeho (domnelý) nárok je

premlčaný, a to v subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej 3-ročnej premlčacej dobe.
Žalobcom podávaný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ nie je správny. Predmetná zákonná
náležitosť je v Zmluve preukázateľne prítomná. Zmluva obsahuje na prvej strane v článku I., časti
„Základné podmienky“ údaje o - výške splátok - „mesačná anuitná splátka vrátane poistného: 115,
94 eur z toho mesačná splátka poistného: 7,40 eur“, - počte splátok - „celkový počet splátok: 83“, -

termíne splátok - „dátum prvej anuitnej splátky: 14/12/2011, dátum poslednej anuitnej splátky (termín
konečnej splatnosti): 14/10/2018“, pričom v čl. I, bode 4. na strane 2 úverovej zmluvy je uvedené,
že „Termín splatnosti istiny a úroku je totožný s dátumom splatnosti mesačnej anuitnej splátky, ktorá
pozostáva zo splátky istiny a úroku. Termín splatnosti mesačnej anuitnej splátky (t. j. istiny a úroku)je ku dňu, ktorý sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky uvedenej v bode č.
1 tohto článku“, a teda žalobca nepochybne vedel, v akej výške, kedy a ako má poskytnutý úver
splácať. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva povinnosť uvádzať v Zmluve osobitne informáciu

o tom, aká suma z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Výklad podávaný
žalobcom o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s článkom 10 ods. 2
písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Žalovaná poukázala aj na aktuálnu judikatúru Najvyššieho
súdu SR v otázke eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l/ [predtým písm. k/] ZoSÚ a to na

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého nie je potrebné,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná
skladba tej ktorej anuitnej splátky. Z článku I. Zmluvy, časti Základné podmienky vyplýva, že mesačná
splátka je v nej uvedená vrátane poistného, vo výške 115,94 eur, z toho mesačná splátka poistného je
vo výške 7,40 eur. V zmysle ustanovenia § 2 písm. g/ ZoSÚ, do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že poistné sa do
celkových nákladov (a teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN) zahŕňa iba
v prípade, pokiaľ je získanie úveru podmienené poistením. Žalovaná nepodmieňovala poskytnutie úveru
uzavretím poistnej zmluvy - o uvedenom svedčí napr. formulár s názvom „ŠTANDARDNÉ EURÓPSKE

INFORMÁCIE O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE“. Poistenie schopnosti splácať úver bolo žalobcovi ako
klientovi pri uzatváraní zmluvy o úvere ponúkané ako možnosť, nebolo povinné; úverovú zmluvu mohol
žalobca uzatvoriť aj bez dojednania poistenia, a tak sa poistné v súlade s vyššie citovaným ustanovením
zákona o spotrebiteľských úveroch do výpočtu celkových nákladov, a teda ani do celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN nezapočítava. Do výpočtu uvedených údajov vstupuje mesačná

splátka bez poistného (mesačná splátka poistného je vo výške 7,40 eur), čiže mesačná splátka bez
poistného je vo výške 108,54 eur. Pre účely výpočtu sa k uvedenej sume pripočítava ešte poplatok
za vedenie úverového účtu, vo výške 2,50 eur, čiže celková suma mesačnej splátky vstupujúcej do
výpočtu RPMN je 111,04 eur. Túto skutočnosť žalobca zrejme opomenul, v dôsledku čoho uvádza
v žalobe nesprávny údaj o hodnote RPMN. Po zadaní relevantných údajov do kalkulačky RPMN na

internetovej stránke E., táto uvádza RPMN vo výške totožnej ako je uvedená v Zmluve, teda vo výške
22,60 %. Výška RPMN je teda v Zmluve uvedená správne. K žalobcom označenej údajnej neprijateľnosti
zmluvných podmienok - poplatky, poistenie, rozhodcovská doložka, vyhlásenie spotrebiteľa v zmluve, že
bol oboznámený s VOP, žalovaná uviedla, že poplatok za poskytnutie úveru v tomto konkrétnom prípade
nie je a ani nemôže byt neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko nespôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán, predstavuje svojou výškou len 2% výšky čerpanej istiny,
pričom žalobca ani nekonkretizuje a teda ani nepreukazuje, v čom by mala taká značná nerovnováha
v tomto prípade spočívať, avšak aj keby súd dospel k záveru, že tento poplatok spôsobuje značnú
nerovnováhu, je nepopierateľné, že táto zmluvná podmienka sa týka ceny úveru (t. j. hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny) a údaj o tomto poplatku je v zmluve vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne

- z daného dôvodu je táto zmluvná podmienka vylúčená zo súdneho prieskumu a nemôže ísť o
neprijateľnú podmienku; nie je zrejmé, aké podmienky spôsobilé založiť hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa má obsahovať v úverovej zmluve dojednané poistenie
schopnosti splácať úver, keďže predmetné poistenie je klientovi ponúkané pri uzatváraní zmluvy o úvere
ako možnosť, nie je teda povinné a úverovú zmluvu za rovnakých podmienok môže klient uzatvoriť aj bez

dojednaného poistenia; zo zákona (napr. § 93b zákona o bankách) je žalovaná povinná ponúknuť svojím
klientom možnosť alternatívneho (mimosúdneho) riešenia sporov. Túto povinnosť si žalovaná splnila
zakotvením rozhodcovskej doložky v samostatnom bode úverových zmlúv - rozhodcovská doložka je
jasná, čitateľná a zrozumiteľná, zo strany žalobcu voči nej nezaznamenala žalovaná pred podpisom
zmluvy, pri podpise a ani po jej podpise (a to až do času oboznámenia sa s jeho žalobou) žiadne

výhrady. Žalobca mal pred podpisom Zmluvy možnosť návrh banky, aby prípadné spory vzniknuté z
úverových obchodov boli rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, odmietnuť, v takom prípade by Zmluva
rozhodcovskú doložku neobsahovala. Avšak, ako vyplýva z dotknutých úverových zmlúv, je nutné
vychádzať z predpokladu, že s rozhodcovskou doložkou žalobca súhlasil. Okrem vyššie uvedeného,
žalobca „staré“ rozhodcovské doložky, medzi ktoré sa inak radí i tá rozhodcovská doložka zakotvená v

článku II., bod 5. úverovej zmluvy, už dlhšiu dobu neuplatňuje, a to aj z dôvodu legislatívneho zakotvenia
tzv. spotrebiteľského rozhodcovského konania (zákon č. 335/2014 Z. z.). Ide tak o obsolétne zmluvné
dojednanie/ustanovenie, ktorého posudzovanie súdom nemá žiaden význam; s tvrdením žalobcu o
akomsi prenášaní dôkazného bremena na spotrebiteľa pri prehlásení o oboznámení sa so zmluvnoudokumentáciou nemožno súhlasiť, ide o štandardné a v zmluvných vzťahoch bežne sa vyskytujúce
zmluvné ustanovenie, v tomto prípade riadne uvedené v Zmluve. Žalovaná nijak žalobcovi nebránila
sa so zmluvnou dokumentáciou oboznámiť, tá mu bola riadne pred podpisom odovzdaná. Žalobcom v

žalobe uplatnený údajný nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je zdôvodnený ani podložený
- určite je však neopodstatnený. Uplatňovaný údajný nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 8,4 % za každý rok od kedy k údajnému bezdôvodnému obohateniu došlo,
žalobca nijako nezdôvodňuje ani bližšie nekonkretizuje, ostáva tak záhadou, z akého zákonného dôvodu
sa takého primeraného finančného zadosťučinenia domáha, čím došlo k naplneniu takého zákonného

dôvodu a ako toto naplnenie žalobca preukazuje a prečo práve v uvedenej výške. Údajný nárok žalobcu
naprimeranéfinančnézadosťučineniejepodanýpredčasne.Žalobcažiadneúspešnéuplatnenieprávav
konaní nepreukázal právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré by také porušenie práva alebo povinnosti
dokladovalo.
Súd prvej inštancie prvý krát vo veci rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to z dôvodu premlčania nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia.
Proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením
č.k. 10CoCsp/30/2020-414 zo dňa 29.01.2021 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 11.11.2011 žalobca ako dlžník a

žalovaná ako veriteľ uzatvorili Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č.
008245411091111, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 5.000 eur s lehotou
splatnosti 84 mesiacov, s fixnou úrokovou sadzbou počas celej lehoty splatnosti úveru, s čerpaním úveru
jednorázovo dňa 11.11.2011, celkovým počtom splátok 83, dátumom prvej anuitnej splátky 14.12.2011,
dátumom poslednej anuitnej splátky (termín konečnej splatnosti) 14.10.2018, dobou trvania úverovej

zmluvy: do splatenia všetkých záväzkov dlžníka podľa tejto zmluvy, výška úrokovej sadzby 18,90% p.a,
platnej ku dňu schválenia úveru, mesačnou anuitnou splátkou vrátane poistného 115,94 eur, z toho
mesačná splátka poistného 7,40 eur, výška úrokovej sadzby RPMN 22,60 %, poplatok za poskytnutie
úveru 100 eur, celková čiastka, ktorú musí zaplatiť žalobca predstavovala sumu 9.316,73 eur z toho
istina 5.000 eur a výška celkových nákladov spotrebiteľa 4.316,73 eur, celková čiastka, ktorú musí

zaplatiť žalobca predstavovala sumu 9.316,73 eur z toho istina 5.000 eur a výška celkových nákladov
spotrebiteľa 4.316,73 eur.
Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že žalovaná bola dodávateľom služby - poskytovanie úverov, čo
vyplýva aj z predmetu jej činnosti zapísaného v obchodnom registri (poskytovanie úverov nebankovým
spôsobom z vlastných zdrojov), žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako fyzická osoba a zo

žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom smerujúcim (vzťahujúcim sa) k jeho obchodu,
povolaniu alebo podnikaniu (viď čl. 2 písm. a/, písm. b/ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z formy a obsahu označenej zmluvy
je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už vopred
pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcu, pričom žalobca obsah tejto

zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, a ani neovplyvnil. V čase rozhodovania súdu
prvej inštancie vo veci platil už ZoSÚ, ktorý nadobudol účinnosť od 11.6.2010. Na účely tohto zákona sa
zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, (§ 2 písm. c/ ZoSÚ).Vychádzajúc zo zásady

lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
ZoSÚ, ako i ustanovenie § 52 a nasl. O.z., má prednosť pred všeobecnou, ktorou je ObZ, je (bolo)
tak nevyhnuté predmetný právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere
posudzovať podľa ustanovení O.z. a príslušných ustanovení ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 1, ods. 3 písm. d/

ObZ). Z tohto je zrejmé, že právny vzťah účastníkov je vzťahom spotrebiteľským.
Žalobca sa v tomto spore domáhal voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že Zmluva
neobsahuje podľa jeho názoru: nesprávnu výšku RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
podľa § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona a výšku a počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky
a iné poplatky podľa § 9 ods. 2 písm. l/ cit. zákona. Posudzovaný právny vzťah je od svojho vzniku

právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaná bola od uzavretia zmluvy v postavení
dodávateľa a žalobca v postavení spotrebiteľa.
Právny vzťah strán sporu súd prvej inštancie posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa
osobitných právnych predpisov - ZoSÚ, zákona o ochrane spotrebiteľa a všeobecného právnehopredpisu O.z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať
osobitné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom
zákonnom ustanovení nespája s následkom neplatnosti zmluvy o úvere, avšak poskytuje spotrebiteľovi

ochranu. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s argumentmi žalobcu týkajúcich sa vyššie označenej
chýbajúcich náležitosti predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. K tvrdeniu žalobcu, že Zmluva neobsahuje
správny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 2 písm. l/ ZoSÚ súd
prvej inštancie poukázal na znenie tohto ust., podľa ktorého celkovou výškou spotrebiteľského
úveru sa rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na

základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca dňa 11.11.2011 požiadal žalovanú o poskytnutie
spotrebiteľského úveru vo výške 5.000 eur a v tejto výške mu bol úver aj schválený a na základe
uzatvorenej zmluvy o úvere bola žalobcovi na jeho účet poskytnutá dňa 11.11.2011 suma 5.000 eur. Údaj
o výške spotrebiteľského úveru je v Zmluve uvedený presne vo výške sumy finančných prostriedkov
reálne poskytnutých na základe Zmluvy tak, ako to požaduje zákonné ustanovenie § 2 písm. 1/ ZoSÚ.
Ako vyplýva zo Všeobecných obchodných podmienok žalovanej, na poskytovanie spotrebiteľských

úverov fyzickým osobám - občanom platným a účinným dňom 11.6.2010 (č.l. 52 a nasl.), tak na základe
čl. IV. bod 2. je dlžník oprávnený poskytnutý úver splácať: a) inkasom zo svojho bežného účtu, alebo b)
inkasom z účtu v inej banke, alebo c) iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej
mene ako je úver. Z obsahu Zmluvy je zrejmé, že žalobca si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých
peňažných záväzkov, ktoré mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy

(čl. I bod 2. na štvrtej strane zmluvy o úvere). V prípade splácania úveru inkasom z účtu banka realizuje
inkaso na ťarchu osobného účtu dlžníka v deň splatnosti alebo v nasledujúci pracovný deň, ak deň
splatnosti pripadne na nepracovný deň (čl. IV bod 2. VOP). V súlade s uvedeným výberom žalobcu
realizovalažalovanáinkasopoplatkuzaposkytnutieúverunaťarchujehoosobnéhoúčtudňa10.11.2016
v zmysle čl. I bod 4. Zmluvy, v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr

ku dňu prvého čerpania úveru. Poplatky, ktoré bol žalobca podľa uzatvorenej zmluvy povinný platiť sú
prehľadne, zrozumiteľne a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne
označenom ako „Poplatky platné podľa cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy“. Súd prvej
inštancie mal rovnako za to, že predmetná Zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ,
keďže v Zmluve v bode 3. je RPMN riadne uvedená ako aj vzorec na výpočet s dosadenými konkrétnymi

údajmi zo zmluvy bol uvedený v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere. (č.l.
49-51). Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal
svoje tvrdenie týkajúce sa toho, že musel uzavrieť poistenie úveru, ak chcel získať finančné prostriedky
na základe predmetnej zmluvy a za týchto podmienok. Naopak z listinných dôkazov predložených
žalovanou, a to Európske informácie o spotrebiteľskom úvere, vyplýva, že žalobca mal možnosť sa

rozhodnúť, či si chce úver vôbec poistiť a v prípade, že sa takto rozhodne, mal možnosť výberu z dvoch
balíkov poistenia, a to základného a rozšíreného. Toto prvoinštančný súd považoval za preukázané
aj z listiny označenej ako „Informácia finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu“ (č.l.
47-48), ktorú listinu vlastnoručne žalobca podpísal a žalobca sa rozhodol pre rozšírený balík poistenia,
ktorá skutočnosť je zrejmá zo zmluvy o úvere (čl. I bod 8.). V tomto smere mal súd prvej inštancie

za preukázané, že z ust. § 2 písm. g/ až i/ ZoSÚ je zrejmé, že poistné sa do celkových nákladov, a
teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN zahŕňa iba v prípade, pokiaľ
je získanie úveru podmienené poistením. Z dokazovania vyplýva záver, že žalovaná ako dodávateľ
preukázala, že dohodnutie poistného nebolo v tomto prípade podmienkou zmluvy o úvere, ale že ide o
individuálne dohodnutú podmienku. Vzhľadom na úpravu § 2 písm. g/ ZoSÚ potom náklady na poistné

premietnuté do mesačnej splátky úveru nemusela žalovaná zahrnúť do RPMN vyčíslenej v Zmluve. V
súvislosti s vyjadreniami žalobcu (ale napokon aj s vyjadreniami žalovanej), ktorí poukazovali na iné
rozhodnutiasúdovSRvobdobnýchprípadochsúdprvejinštancieuviedol,ževždyjepotrebnévychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, v sporovom konaní posúdiť konkrétne procesné prostriedky útoku a
procesné prostriedky obrany v ich vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné rozhodnúť o konkrétnom

nároku uplatnenom žalobcom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že uzatvorenie poistenia nebolo
podmienkou uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver.
Žalobca bol o tejto skutočnosti informovaný aj vo formulári Európske informácie o spotrebiteľskom úvere,
v konaní relevantne nepoprel, že s týmto dokumentom sa oboznámil (resp. sa s ním mohol a mal
oboznámiť), z tohto dokumentu vyplýva, že poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru nebolo

podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru, preto pokiaľ aj ide o formulárový dokument a uvádza
sa v ňom výška mesačnej splátky so zahrnutím poistného neznamená to, že uzavretie poistného bolo
podmienkou uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami sporu. V podobných prípadoch ide vždy o vopred
pripravené formuláre zo strany veriteľa, v podstate je nepredstaviteľné, aby sa takýto dokument „tvoril“za prítomnosti veriteľa a dlžníka, resp. v spolupráci medzi finančným poradcom v zastúpení veriteľa a
dlžníkom. Podstatné je vždy, či takýto formulár bol uzavretý po predchádzajúcich rokovaniach, žalovaná
tvrdila, že žalobca si sám vybral úver aj s poistením, vzhľadom aj na predložené listinné dôkazy aj na to,

žežalobcatietotvrdeniarelevantnenepoprel.Žalobcauzavrelsožalovanouzmluvuo„flexipôžičke“,teda
totožný produkt žalovanej aj v roku 2014 a pri ňom si už poistenie nevybral vôbec. Aj z tohto je zrejmé,
že poistenie nie je naviazané na poskytnutie „flexipôžičky“. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia
vznikne len ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto
„na úkor iného bezdôvodne obohatí“). Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je

vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s
právom uznanými dôvodmi. Dôvod o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí
ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho
peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje
existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému
obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných dôvodov.

Súdprvejinštanciepoukázalnaskutočnosť,žekeďžepredmetnáZmluvauzavretámedzistranamisporu
obsahujú všetky aj namietané žalobcom vyššie označené náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, tak
spotrebiteľský úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ b/ cit. zák.
a žalobcovi nevznikol nárok voči žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.801,77
eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami žalovanou

žalobcovi titulom poskytnutého úveru a sumou vyplatenou navyše. Prvoinštančný súd preto v tejto časti
žalobu zamietol. Rovnako zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania vo výške 5% ročne z tejto
sumy od 22.06.2018 do zaplatenia, keďže žalobcovi voči žalovanej nevznikol nárok na istinu a teda sa
nedostala do omeškania s jej zaplatením, tak mu nevnikol nárok ani na zaplatenie úrokov z omeškania
z uplatňovanej sumy bezdôvodného obohatenia (§ 517 O.z.).

K ďalším uvádzaným skutočnostiam žalobcom, ktoré mali spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru, súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ - výšku a
početatermínysplátokvčlenenínaistiny,úrokyainépoplatky,ZoSÚnadobudolúčinnosťdňa11.6.2010
a podľa jeho prílohy č. 1 prebral právne záväzné akty Európskej únie okrem iného Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice

Rady 57/102/EHS. Podľa článku10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES, zmluva o úvere zrozumiteľne
a stručne uvádza: výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia. Podľa článku 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,

ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že výkladu ust. § 9
ods. 2 písm. k/ zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca istinu, úroky a poplatky,
pri ktorej má byť uvedená výška, dátum a ich počet. Akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia by bol v
priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Z bodu 59 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 veci

C-42/15 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora

EÚ reagoval legislatívny návrh, ktorým bolo novelizované ust. 9 ods. 2 ZoSÚ upravujúce náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pôvodne v písm. k/ sa nahrádza slovami „frekvencia splátok“. Účinnosť
nadobudol dňa 1.5.2018. Predmetná novela zákona tak reaguje na stav, keď niektoré všeobecné
súdy SR vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu (Zákona o spotrebiteľských úveroch) nesúladne so
Smernicou 2008/48/ES. V súvislosti s uvedeným dal súd prvej inštancie do pozornosti aj uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018 vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017, podľa ktorého „eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný,
ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.

k/ ZoSÚ uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je
za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Zároveň predloženými listinami bolo preukázané, že žalovaná skúmala bonitu žalobcu
nielen na základe jeho vyhlásenia a ním uvádzaných údajov, ale skúmala bonitu klienta pri poskytnutíspotrebiteľského úveru dopytom v Sociálnej poisťovni, ako aj v Centrálnom registri úverov, a teda
odbornou starostlivosťou skúmala bonitu klienta. Vzhľadom na vyslovený právny názor krajského súdu o
povinnosti preskúmavať predmetnú úverovú zmluvu, rozsah a závery dokazovania, z ktorého vyplynulo,

že poskytnutý úver nie je možné považovať za bezúročný a bezpoplatkový a že zároveň nedošlo zo
strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu sa súd prvej inštancie už nezaoberal úvahami o premlčaní
resp. plynutí premlčacej doby na základe námietky vznesenej žalovanou.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP a vecne tým, že žalovaná mala vo veci plný úspech, preto jej bol priznaný voči

žalobcovinároknaplnúnáhradutrovkonaniastým,žeovýškenáhrady,ktorúježalobcapovinnýzaplatiť
žalovanej, súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu
vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100%, z dôvodov uvedených

v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Žalobca argumentoval, že žalovaná tvrdila, že žalobca
doplnkovú službu ohľadom poistného mohol odmietnuť, resp. poistné k úverovému produktu uzatvoriť
nemusel,súčasnepopieralaexistenciubezúročnostiabezpoplatkovostiúveruzoZmluvy,pretožalovanú
zaťažovalo dôkazné bremeno o ňou tvrdených skutočnostiach, ktoré jej boli na prospech. Z obsahu
súdneho spisu však nevyplýva jediný dôkaz o žalovanou tvrdej skutočnosti. Všetky listiny súvisiace s

úverovým vzťahom boli žalobcovi predložené len na podpis, tieto boli vopred vyhotovené žalovanou
vrátane predformulovanej služby poistného. Žalobca v priebehu konania poukázal na diskrepanciu
tvrdení žalovanej v spojení s predloženými listinami, najmä rozpor spočívajúci v tom, že z logiky
veci je zrejmé, že žalobca si nemohol reálne a dobrovoľne zvoliť poistné, ak o obsahu služby nemal
vôbec žiadnu predstavu, pretože informácie o obsahu služby poistného reálne získal v čase podpisu

už pripravenej formulárovej Zmluvy, v obsahu ktorej bolo poistné priamo inkorporované a to v celom
zmluvnom rámci poskytovanej služby. Dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si individuálne
vyjednal poistnú zmluvu, bolo nepochybne na strane žalovanej. V tomto smere však neboli zo strany
žalovanej doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní poistnej
zmluvy so žalobcom vrátane možnosti žalobcu uzavretie poistnej zmluvy odoprieť. Nie spotrebiteľ

má totiž dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, resp. že nemohol odoprieť uzavretie
takej zmluvy, aby získal úver, ale naopak, dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať
individuálne vyjednanie, teda skutočnosť, že spotrebiteľovi bola daná možnosť odmietnuť uzavretie
poistnej zmluvy (obdobne tiež Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 6Co/86/2017 z dňa 24.04.2017). Z
vykonaného dokazovania však takýto záver nemožno prijať. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno

o ňou tvrdených skutočnostiach (fakultatívnosť poistného) a preto mala niesť i následky spojené s
dôkaznou núdzou. V konaní absentuje resp. v obsahu súdneho spisu neexistuje jediný dôkaz o tom,
že žalobca doplnkovú službu mohol odmietnuť, čoho dôsledkom má byť pre žalobcu nepriaznivé
rozhodnutie. (viď. rozsudok NS SR z dňa 24.02.2010 sp. zn. 4 Cdo 285/2008, uznesenie ÚS SR
z dňa 21.01.2015 sp. zn. II.ÚS 38/15). Od spotrebiteľa nemožno požadovať, aby preukazoval, že

poistné uzatvoriť nemusel tak, ako to vyhodnotil konajúci súd, ak taká možnosť žalobcovi žalovanou
daná nebola. Totiž, od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti. (por. Uznesenie NS SR z dňa 31.05.2010, sp.zn.6 Cdo 81/2010). Podľa názoru
odvolateľa došlo konaním súdu k porušeniu práva žalobcu ako spotrebiteľa na spravodlivý proces,
keď súd prvej inštancie nesprávne zaťažil spotrebiteľa dôkazným bremenom o skutočnostiach, ktorých

dôkazné bremeno preukázania nesie z hľadiska právnej úpravy žalovaná ako dodávateľ. Žalobca v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-449/13, CA Consumer Finance
SA / Bakkaus, v zmysle ktorého „účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje
vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny
výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto

rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces.
Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomý
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti
poskytnúť vysvetlenia“.
Žalobca v priebehu celého konania poukazoval na to, že pokiaľ ide o doplnkovú službu poistného,

toto odmietnuť nemohol. Voľba možnosti poistné ako doplnkovú službu daná žalobcovi nebola, všetky
listiny, ktoré žalobca v konaní predložil na podporu svojej argumentácie, boli žalobcovi predložené
v jediný okamih resp. v deň uzatvorenia Zmluvy. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že Zmluva bola
uzatvorená dňa 11.11.2011, Informácia finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniužalobcovi predložená a žalobcom súčasne so Zmluvou podpísaná dňa 11.11.2011 ako aj Európske
informácie o spotrebiteľskom úvere dňa 11.11.2011 (hoc nie sú súčasťou Zmluvy a nie sú žalobcom
ani podpísané) . Smernica 2008/48/ES, ale i ZoSÚ v ustanovení § 4 ods. 1 už v predzmluvnej fáze,

v ktorej spotrebiteľ prejavuje záujem o úverový produkt veriteľa, ukladá veriteľovi povinnosť poskytnúť
spotrebiteľovi v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím Zmluvy najmä opis hlavných vlastností
ponúkaného úverového produktu spolu s dobou, počas ktorej je veriteľ viazaný obsahom uvedenej
ponuky. Informačná povinnosť má umožniť spotrebiteľovi prijať pri uzatvorení úveru informované
rozhodnutie. Zákonnú povinnosť veriteľ splní prostredníctvom formuláru, v listinnej podobe, uvedený

v prílohe ZoSÚ č. 3 a 4 alebo na inom trvanlivom médiu dostupnom spotrebiteľovi. Účelom formuláru
je sprehľadniť podmienky získania úveru tak, aby tieto podmienky boli spotrebiteľovi známe ešte pred
uzatvorením samotnej zmluvy (porov. rozhodnutie SD EÚ z dňa 9. 7. 2015, sp. zn. C 348/14, Maria
Bucura c/a SC Bancpost SA, rozhodnutie SD EÚ z dňa 21. 4. 2016, sp. zn. C-377/14, Ernst Georg
Radlinger, Helena Radlingerová c/a FINWAY a.s. Za poskytnutie informácií v dostatočnom časovom
predstihu sa v súlade s rozhodnutím SD EU z dňa 18.12.2014, sp. zn. C-449/13, CA Consumer Finance,

(bod 46) v prípade úverového produktu sa nedá považovať poskytnutie informácií uskutočnené až v
okamihu uzatvorenia zmluvy o úvere. Z Informácie finančného sprostredkovateľa vyplýva charakteristika
poistenia ako aj to, že Poistenie schopnosti splácať pôžičku Rozšírený balík poistenia je naviazané
na Flexipôžičku a čo je rovnako podstatné, z časti Informácie finančného sprostredkovateľa – Výška
poplatkov a iných nákladov súvisiacich so sprostredkovaným poistením vyplýva, že výška nákladov

klienta spojených s poistením je uvedená v návrhu zmluvy, ktorý je predložený klientovi. K charakteru
listiny - Informácia finančného sprostredkovateľa, sa sama žalovaná na pojednávaní z dňa 27.05.2019
vyjadrila tak, že ide o informáciu k dojednanému poisteniu, tzn. že ide o predzmluvný materiál obsahujúci
podmienky, za ktorých spotrebiteľ môže dané poistenie uzatvoriť. Samotný text obsahuje konštatovanie,
že klient si môže vybrať z dvoch balíkov, ktoré sú tam rozpísané. Čiže toto je dôvod, pre ktorý

uvedený materiál dostal. Aby mal informácie na základe ktorých sa rozhodne, či poistenie uzatvorí
alebo nie. Zo žiadosti o poskytnutie pôžičky zo dňa 9.11.2011 okrem iného vyplýva údaj - Poistenie
žiadateľa: Rozšírený balík. Žalobca v priebehu konania zdôraznil, že ak teda bola Informácia finančného
sprostredkovateľa žalobcovi predložená v deň uzatvorenia Zmluvy, v ktorý deň sa žalobca dozvedel
charakteristiku poistenia ako aj náklady spojené s poistením a súčasne bola žalobcovi predložená

formulárová už vyplnená Zmluva, ktorá obsahovo počítala s doplnkovou službou poistného, čo je zjavné
z výšky splátky ako aj obsahu Zmluvy čl. 8 – ide o priamy a nespochybniteľný dôkaz o tom, že pokiaľ ide
o Žiadosť a „výber“ poistného resp. tam uvedeného balíku poistenia – nemohlo ísť o voľbu žalobcu a to z
jednoduchého a logického dôvodu - žalobca totiž nemal žiadnu predstavu o poistnom ani o tom, čo resp.
obsahovo aká služba bude žalobcovi poskytnutá. Z označených listín vyplýva jednoznačný záver o tom,

že bolo preukázané, že žalobca nie len že žiadny výber neurobil, ale sa ani zjavne nemohol rozhodovať
o tom, či doplnkovú službu poistného využije a to preto, že ak dňa 09.11.2011 t.j. dva dni pred podpisom
Zmluvy a dva dni pred tým ako žalobca obdržal a podpísal Informáciu finančného sprostredkovateľa
k dojednávanému poisteniu – nie je možné urobiť záver nie len o informovanom rozhodnutí, ale ani
o tom že by išlo o slobodnú voľbu žalobcu. Z logiky veci totiž vyplýva, že nie je zrejmé, na základe

akých informácií by sa žalobca pred tým, ako by sa o obsahu a zmysle doplnkovej služby dozvedel,
rozhodol – ibaže by bola doplnková služba povinná resp. išlo o povinnú súčasť k úverovému produktu t.j.
žalobca nebol žalovanou vôbec dotazovaný, či poistné využiť chce, ale toto bolo automaticky žalobcovi
inkorporovanédoZmluvyažalobcamoholurobiťvýberlenvovzťahukniektorémuzponúkanýchbalíkov
poistenia.

Zo Zmluvy vyplýva, že okrem základných podmienok pre poskytnutie úveru je v časti mesačnej anuitnej
splátky, vrátane poistného, uvedená suma 115,94 eur, z čoho mesačná splátka poistného predstavuje
7,40 eur. Až v bode 8. Zmluvy sú ustanovenia o pristúpení dlžníka k poisteniu schopnosti splácať
Flexipôžičku, v zmysle ktorého vyplýva, že dlžník podpisom úverovej zmluvy súhlasí s: - poistením
schopnosti splácať tento úver podľa Rámcovej zmluvy pre poistenie schopnosti splácať splátky

Flexipôžičky č. VUB 2030 uzatvorenej medzi poistníkom VÚB a. s. a poisťovateľom Poisťovňou Cardif
Slovakia, a. s., - tým, že oprávnenou osobou na prijatie poistného je VÚB a. s., - tým, že sa oboznámil
a vyjadruje súhlas s Rámcovou zmluvou o poistení a splatnými všeobecnými poistnými podmienkami
poisťovateľa, - Vo vzťahu k nižšie uvedeným podmienkam poistenia prijíma a požaduje: - Dlžník:
Rozšírený balík poistenia (pre prípad straty zamestnania, pracovnej neschopnosti, invalidity a smrti).

Dojednanie o poistení schopnosti úver splácať je priamo obsiahnuté vo formulárovej Zmluve, pričom
vychádzajúczobsahutejtoZmluvy,najmäzbodu8.nevyplývamožnosťspotrebiteľaodmietnuťpoistenie
schopnosti splácať úver. Podľa predtlačeného formulára spotrebiteľ nemal na výber medzi uzatvorením
zmluvy s poistením alebo bez poistenia. Podľa názoru žalobcu takto vopred naformulované poistenieschopnosti splácať úver, ako je tomu aj v tejto Zmluve, nemožno hodnotiť inak ako poistenie povinné -
žalobca nemal na výber, či ho uzavrie, alebo nie. Z predmetnej Zmluvy tiež nevyplýva, že by žalobcovi
bolo možné poskytnúť úver za rovnakých podmienok aj bez poistenia. Z uvedeného dôvodu preto nebolo

možné hodnotiť poistenie splácať Flexipôžičky ako poistenie, ktoré nebolo povinné a bolo dobrovoľné,
keď v konaní žalovaná nepreukázal, že by žalobcovi bol poskytnutý úver bez poistenia. Táto skutočnosť
nevyplýva ani zo samotnej žiadosti o poskytnutie Flexipôžičky ani zo samotnej Zmluvy, kde v bode
8. pristúpenie dlžníka k poisteniu schopnosti splácať Flexipôžičky a možnosť odmietnuť uzatvorenie
poistného nevyplýva ani z Európskych informácií o spotrebiteľskom úvere (hoc nie sú súčasťou Zmluvy)

a ktoré už priamo počítajú s anuitnou splátkou vrátane poistného. Z uvedeného preto jednoznačne
vyplýva, že nešlo o poistenie dobrovoľné, a teda fakultatívne, ako to tvrdila žalovaná v priebehu konania
a ako nesprávne uzavrel i súd prvej inštancie, pretože o fakultatívnosti nebol predložený jediný dôkaz
a dôkazy, ktoré boli predložené, svedčia o presnom opaku tvrdení žalovanej, teda o tom, že poistné bolo
podmienkou poskytnutia úveru zo Zmluvy a preto mal byť správny právny záver súdu ten, že celková
výška nákladov, ako aj RPMN, nie sú v zmluve uvedené správne, keď mesačné poistné po 7,40 eur pri

výpočte RPMN malo byť zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa, a preto logicky RPMN ani nebola
vypočítaná a v Zmluve uvedená správne. (obdobne Krajský súd Nitra sp. zn. 9CoCsp/19/2022 z dňa
06.10.2022). Žalobca podpisom Zmluvy súhlasil s tým, aby bol poistníkom poistený, pričom dojednané
poistné predstavovalo sumu 7,40 eur mesačne. Uvedenie údajov o prijatí súboru poistenia tak, ako
bolo uvedené v bode 8 predmetnej Zmluvy bolo už súčasťou vopred pripravenej Zmluvy a za takého

stavu možno prijať záver, že akceptovanie už vopred v Zmluve naformulovaného poistenia bolo jednou
z podmienok uzatvorenia Zmluvy. Vo formulárovej Zmluve nikde nebola možnosť odmietnuť poistenie
ako také. Napokon nie menej významným faktom je i to, že žiadna osobitná poistná zmluva v tomto
konaní predložená nebola, pričom podľa názoru žalobcu, čo sa týka dojednania poistenia schopnosti
splácať splátky pôžičky, že poistenie tak ako bolo v Zmluve dojednané nezodpovedá ustanoveniam

§ 788 a nasl. O.z. o poistných zmluvách. Žalobca si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o
poistnom ako doplnkovej službe a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná
jeho obsah. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa sprostredkovatelia
nezmieňujú o tom, že spotrebiteľ poistné uzatvoriť nemusí, ale automaticky bez ďalšieho sa spotrebiteľa
dopytujú len na ktorý z balíkov poistného si volia. Nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu

z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa). Návrh úverovej zmluvy, žiadosť o poskytnutie úveru a de facto akúkoľvek zmluvnú
dokumentáciu, ktorú strany medzi sebou uzatvorili, vopred pripravila žalovaná bez reálnej možnosti
žalobcu vplývať na jej obsah. V zmysle negatívnej dôkaznej žalobca ako dlžník nemôže a nemá ako
preukazovať a preukázať, že mohol uzavrieť zmluvu so žalovanou ako veriteľom aj bez dojednania

poistenia. Žalobca teda nemohol preukázať niečo, čo neexistovalo. Naopak, žalovaná mala a mohla
preukázať, že ponúkla žalobcovi na výber aj zmluvu bez poistenia. V zmysle ust. § 53 ods. 2 a 3 O.z.
ležalo dôkazné bremeno o tom, že poistenie bolo dojednané individuálne, len a výlučne na žalovanej
ako dodávateľovi, nie na spotrebiteľovi ako dlžníkovi zo zmluvného vzťahu vzniknutého na základe
uzatvorenej úverovej zmluvy. Žalobcovi ako dlžníkovi (spotrebiteľovi) bola predložená na podpis zmluva

s poistením a nemal možnosť odmietnuť iba poistenie, ale mohol odmietnuť Zmluvu iba ako celok.
Povinnosť uzatvoriť poistenie vyplýva z viacerých predložených listín, ako aj tvrdení žalobcu, napr. z
predformulovaného bodu 8. Zmluvy, zo skutočnosti, že výška splátky bola uvedená už vrátane splátky
poistného, tiež že zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplynulo, že žalobca mal možnosť poistenie
odmietnuť, či zo skutočnosti, že RPMN v bode 3. Zmluvy bola vypočítaná z predpokladu, že výška

mesačnej anuitnej splátky je 115,94 eur, t. j. splátky vrátane poistenia a rovnako aj RPMN uvedená v
bode 3. Štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere je vypočítaná z predpokladu, že
výškamesačnejanuitnejsplátkyje115,94eur.Nietdôkazuopakuvtomtokonaní.Súdprvejinštancievec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že poistenie nebolo podmienkou poskytnutia úveru zo
strany žalovanej, a teda nemuselo byť a teda správne nebolo zahrnuté do celkových nákladov a celková

čiastka tak bola uvedená správne. Rovnako tak súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa nesprávne
zistil skutkový stav, nakoľko žalovaná nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, či žalobca
bol alebo nebol povinný pristúpiť k poisteniu. Nie žalobca, ale žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že
byžalobcaakospotrebiteľmalvôbecmožnosťuzatvoriťsožalovanouZmluvuospotrebiteľskomúvereaj
bez poistenia. Žalobca poukázal i na kogentné ustanovenie § 54 ods. 2 O.z., ktoré prevzalo ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a ustanovilo, že v prípade, ak dôjde pri výklade o obsahu spotrebiteľskej
zmluvy k pochybnostiam vzhľadom na ich nejednoznačné alebo nejasné vyjadrenie, je potrebné vždy
výklad uskutočniť na prospech spotrebiteľa, ktorého treba v tomto vzťahu považovať za „slabšiu stranu“
zmluvného vzťahu.Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že za celkom arbitrárny a neudržateľný považuje žalobca záver súdu
o tom, že údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom je v Zmluve uvedený správne. Žalobca dôvodil,
že aj za použitia údaju o mesačnej splátke vo výške 111,04 eur (splátka bez poistného s poplatkom za

vedenie úverového účtu tak ako to tvrdila žalovaná) predstavuje celková čiastka splatná spotrebiteľom
sumu 9.216,32 eur (83 x 111,04 eur). Z obsahu Zmluvy preukázateľne vyplýva, že údaj o celkovej
čiastke splatnej spotrebiteľom predstavuje sumu 9.316,73 eur. Aj za predpokladu, že by súd dospel k
záveru o tom, že poistné nebolo povinnou súčasťou Zmluvy, resp., že jej uzatvorenie bolo dobrovoľné
a náklady spojené s doplnkovou službou do celkových nákladov spotrebiteľa na spotrebiteľský úver

nepatria - ani za tohto stavu nie je možné dospieť k inému záveru, ako že je potrebné úver zo Zmluvy
vyhlásiť(prejudiciálne)zabezúročnýabezpoplatkov–pretožeabsentujeúdajocelkovejčiastkesplatnej
spotrebiteľom z dôvodu zjavnej vadnosti údaju, ktorý je v Zmluve uvedený v hodnote nižšej, ako bol
žalobca v skutočnosti povinný mesačne plniť. Žalobcovi nie je zrejmé na základe akých záverov a
zistení sa súd dopracoval k záveru, že údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom je teda v Zmluve
uvedený správne, ak bolo preukázané že žalovaná žalobcu informačne zavádzala. Rozhodnutie súdu

je v tejto časti teda nepreskúmateľné a zjavne nesprávne. Žalobca tiež namietal, že za použitia údaju o
mesačnej splátke vo výške 118,44 eur (splátka s poistným a s poplatkom za vedenie úverového účtu)
t. j. podľa skutočne reálneho plnenia, ktoré žalobca žalovanej na Zmluvu plnil, predstavuje celková
čiastka splatná spotrebiteľom 9.830,52 eur (83 x 118,44 eur) a i z uvedeného dôvodu žalobca tento
údaj uvedený v Zmluve považuje za nesprávny. Napokon žalobca predostrel súdu i taký výpočet, ktorý

vykonal za použitia údaju o mesačnej splátke vo výške 108,14 eur (splátka bez poistného a bez poplatku
za vedenie úverového účtu), z ktorého vyplýva, že celková čiastka splatná spotrebiteľom predstavuje
sumu 8.975,62 eur (83x108,14 eur), čo rovnako nie je údajom súladným s obsahom Zmluvy. Čo i len
zanedbateľný rozdiel spôsobuje nesprávnosť uvedeného údaju (§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ). Zo Zmluvy
vyplýva jediný údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom a to vo výške 9.316,73 eur, ktorému údaju

nielenženekorešponduježiadnyzvyššieuvedenýchvýpočtovocelkovejčiastkesplatnejspotrebiteľom,
ale nekorešponduje ani údaju vyplývajúcemu zo Zmluvy za použitia výšky splátky 115,94 eur, nakoľko
výsledkom prepočtu je suma 9.623,02 eur (83x115,94 eur). Na základe uvedeného má žalobca za to,
že v Zmluve údaj v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, t.j. údaj o celkovej čiastke splatnej
spotrebiteľomúplneabsentujeapretovsúladesustanovením§11ods.1písm.a)jepotrebnépovažovať

za bezúročný a bez poplatkov. K vadnosti RPMN a nesprávnosti záverov súdu ako aj nedostatočne
zisteného skutkového stavu žalobca namieta, že žalovaná počas konania predložila na pojednávaní
dňa 07.06.2023 ako aj spolu so svojím podaním zo dňa 31.08.2018 aj tabuľky s výpočtom RPMN, kde
je výsledná RPMN rovnaká, ako je uvedené v zmluve, avšak v predložených tabuľkách preukázateľne
vychádza z úplne iných predpokladov, než sú predpoklady uvedené v Zmluve a v Štandardných

európskych informáciách. V Zmluve a v Štandardných európskych informáciách žalovaná uvádza, že
predpokladom pre výpočet RPMN bola splátka vo výške 115,94 eur a RPMN je 22,6 %, avšak vo svojich
tabuľkáchsvýpočtomRPMN,ktorúdoložilanapojednávaníakoajspolusvyjadrenímzodňa31.08.2018
už uvádza, že RPMN 22,6 % bola vypočítaná z predpokladu splátky 111,04 eur. Z uvedeného je zrejmé,
že buď žalovaná nezapočítala náklady na poistné do celkových nákladov (RPMN a celková čiastka),

čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, alebo sú nesprávne uvedené predpoklady
pre výpočet RPMN v Zmluve a Štandardných európskych informáciách, čo má rovnako za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pre žalovanú je zjavne bez právneho významu, aké parametre
pri výpočte RPMN aplikuje, nakoľko sa dopracuje vždy k jedinému výsledku o výške RPMN a to takému,
ktorý prezentovala v obsahu Zmluvy. Náklady na poistenie mali byť zahrnuté do celkových nákladov a

teda aj do celkovej čiastky a tak, ako RPMN i celková čiastka tak bola v zmluve podhodnotená, vyjadrená
nesprávne, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Ak teda v rámci úveru poistenie bolo dojednané a bolo aj zahrnuté v splátke úveru, mal byť celkom
jednoznačne takýto údaj o dojednanom poistení aj zohľadnený a zahrnutý pri výpočte RPMN daného
spotrebiteľského úveru ako aj celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom.

Žalobca taktiež namietal, že podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ v znení účinnom a platnom
v čase uzatvorenia Zmluvy mala zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať údaj o výške splátky
spotrebiteľského úveru a súčasne poukázal aj na tvrdenia žalovanej, ktorá aj pri svojich výpočtoch
vychádzala z rôznych údajov o výške mesačnej anuitnej splátky na Zmluvu a to podľa vhodnosti. Zo
žiadneho bodu Zmluvy nevyplýva údaj o mesačnej splátke vo výške 111,04 eur prezentovaný žalovanou

pri výpočtoch RPMN predkladaných žalovanou na pojednávaní dňa 7.6.2023 (splátka bez poistného
s poplatkom za vedenie úverového účtu). Zo žiadneho bodu Zmluvy nevyplýva ani údaj o mesačnej
splátke vo výške 118,44 eur (splátka s poistným a s poplatkom za vedenie úverového účtu), ktorú ako
vyplýva s výpisov z osobného účtu (predložené žalobcom k žalobe) na začiatku úverového vzťahužalobca plnil. Zo žiadneho bodu Zmluvy nevyplýva údaj o mesačnej splátke vo výške 108,54 eur (splátka
bez poistného a bez poplatku za vedenie úverového účtu); ktorý údaj ako jediný korešpondoval dikcii
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Zo Zmluvy vyplýva jediný údaj o výške mesačnej anuitnej splátky

vo výške 115,94 eur t. j. splátka s poistným a bez poplatku za vedenie úverového účtu. V skutočnosti
žalobca plnil mesačne pravidelnými splátkami sumu 115,94 eur (splátka s poistným) + 2,5 eur poplatok
za správu úverového účtu (tento poplatok sa postupne zvýšil), t. j. žalobca mesačne povinne plnil sumu
118,44 eur. S prihliadnutím na uvedené ako aj tvrdenia žalovanej, má žalobca za to, že pokiaľ ide o
žalovanou tvrdenú výšku splátky 111,04 eur (a rovnako tú, ktorú v skutočnosti žalobca plnil vo výške

118,44 eur), potom v Zmluve údaj v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, t.j. údaj o výške
splátky úplne absentuje a preto v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax o rovnakom produkte
žalovanej (zmluva uzatvorená v rovnakom období ako so žalobcom) z ktorej vyplýva, že cit.: „Súd
vykonaným dokazovaním mal tiež za preukázané, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením §
9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 56,41 eur s tým, že suma 2,84 eur predstavuje
výšku mesačného poistného, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel
k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou pôžičky je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a b/
zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov ... pričom na odvolanie

žalovaného krajský súd uviedol, že cit.: „ Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.“ (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19CoCsp/21/2022). V bode 41 súd prvej

inštancie síce poukázal na článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES a bol toho názoru, že výkladu
ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca istinu, úroky a
poplatky, pri ktorej má byť uvedená výška, dátum a ich počet a tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho
súduSRzodňa22.2.2018vovecisp.zn.3Cdo/146/2017,podľaktoréhovzmluváchuzatváranýchpodľa

ZoSÚ nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky), avšak bez akejkoľvek
reflexie na obsah Zmluvy ako aj tvrdenia žalobcu. Ak totiž súd za súladný údaj o výške splátky považoval
ten, ktorý obsahuje údaj o výške splátky obsahujúcej istinu, úrok a poplatky – potom premietnutím k
podstate prejednávanej veci by takým bol údaj pre Zmluvu o výške splátky 110,64 eur nakoľko istina

a úrok bola reprezentovaná sumou 108,14 eur a poplatok za vedenie úverového účtu predstavoval
sumu vo výške 2,5 eur. Zo Zmluvy však naposledy uvedený údaj o výške splátky v žiadnom prípade
nevyplýva a preto nebola splnená požiadavka právnej úpravy. Rozhodnutie súdu je i v tejto časti nie len
nesprávne,(aktedasúuzavrel,žedojednanievZmluvejesúladnésprávnouúpravouZoSÚ)alerovnako
i nepreskúmateľné, pretože nie je možné zistiť, ako sa k uvedeným právnym záverom dopracoval.

3. Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že zo súdneho spisu je zrejmé, že tvrdenie žalobcu, že
pokiaľ ide o dobrovoľnosť poistenia, neboli zo strany žalovanej doložené žiadne relevantné dôkazy,
sa nezakladá na pravde. Naproti ničím nepodloženému tvrdeniu žalobcu, že pri uzavretí Zmluvy
bolo poistenie povinné, a teda nebolo možné uzavrieť predmetnú zmluvu o úvere bez poistenia,

žalovaná svoje tvrdenie o tom, že poistenie schopnosti splácať nebolo povinné, podložila viacerými
písomnými dôkazmi. Už pri vypĺňaní Žiadosti o flexipôžičku zo dňa 9.11.2011 si žalobca zvolil
poistenie - viď časť „Informácie o žiadateľovi“, kde je okrem iného uvedené „Poistenie žiadateľa:
Rozšírený balík“. Naopak, pri rovnakej Zmluve o Flexipôžičke z roku 2014 v Žiadosti o flexipôžičku
zo dňa 14.11.2014 žalobca nemal záujem o poistenie schopnosti splácať úver a tak na rovnakom

mieste v žiadosti je uvedené „Poistenie žiadateľa: Bez poistenia. Listina „ŠTANDARDNÉ EURÓPSKE
INFORMÁCIE O SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE" bola žalobcovi predložená v deň podania žiadosti
o úver, túto žalobca mal k dispozícii, sám žalobca ju predložil súdu; predmetná listina obsahuje
informácie, ktoré je žalovaná ako banka podľa ZoSÚ povinná poskytnúť spotrebiteľovi pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere: na strane 2 tejto listiny je jednoznačnej uvedené, že „Na získanie

spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa musí
uzavrieť - poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru – Nie, - ďalšia zmluva o doplnkovej
službe - Nie, a teda z predmetnej listiny jednoznačne vyplýva, že poistenie nebolo podmienkou na
získanie úveru alebo na získanie úveru za ponúkaných podmienok. S ohľadom na to, že sa žalobcarozhodol pre poistenie schopnosti splácať (konkrétne pre rozšírený balík), bola mu na samostatnej
listine poskytnutá ,,informácia finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu“, ktorú žalobca
podpísal. Vzhľadom na to, že sa žalobca rozhodol pre poistenie schopnosti splácať, do návrhu Zmluvy

o Flexipôžičke z roku 2011 bol v bode 8 článku I doplnený text s názvom „ Pristúpenie dlžníka k
poisteniu schopnosti splácať flexipôžičku“, naopak, pri Zmluve o Flexipôžičke z roku 2014 si žalobca
poistenie nezvolil a tak v bode 1. článku I. Zmluvy o Flexipôžičke z roku 2014 je uvedené „mesačná
splátka poistného: 0,00 eur" a v bode 8. článku I. Zmluvy o Flexipôžičke z roku 2014 text o poistení
absentuje, je tam len „-„. Tvrdenia žalobcu o tom, že zo Zmluvy o Flexipôžičke z roku 2011 nevyplýva

možnosť spotrebiteľa odmietnuť poistenie schopnosti splácať úver, nakoľko ide o predtlačený formulár,
tak neobstojí, žalobca sa pre poistenie schopnosti splácať úver rozhodol pri podaní žiadosti o úver,
pričom si zvolil rozšírený balík, čomu zodpovedal text návrhu zmluvy. Podľa žalovanej ide o účelovo
podanú žalobu, žalobca sa pre poistenie schopnosti splácať rozhodol dobrovoľne, rovnako ako sa
pri tom istom produkte v roku 2014 rozhodol, že poistenie nechce. Žalobca mal žiadosť so zvoleným
poistením k dispozícii dva dni pred uzavretím Zmluvy o Flexipôžičke z roku 2011 aj doma, mohol si

ju opakovane preštudovať v pokoji, túto nenamietal, následne uzavrel Zmluvu o Flexipôžičke z roku
2011, v ktorej je výslovne uvedené, že súčasťou splátky je aj poistné a v ktorej je celá jedna časť o
jeho pristúpení k poisteniu, poistenie nenamietal po celú dobu trvania zmluvy, úver predčasne splatil
a až po niekoľkých rokoch po uzavretí predmetnej zmluvy, dokonca po predčasnom splatení úveru si
zrazu spomenul, že poistenie vlastne nebolo dobrovoľné, je zrejmé, že ide o účelové tvrdenie žalobcu,

ktoré je v rozpore s listinnými dôkazmi. Je nelogické, že pri uzatváraní Zmluvy z roku 2011 (kde boli
žalobcovi predkladané rovnaké vyššie špecifikované listiny ako pri uzatváraní Zmluvy o Flexipôžičke
z roku 2014) žalovaná žalobcovi „nanútila" poistenie a pri totožnom produkte z roku 2014 už nie.
Rovnako ak žalobca tvrdí, že poistenie bolo povinné, mohol len vybrať si z dvoch balíkov - základný
a rozšírený, je nelogické , ak teda žalobca nemal podľa jeho tvrdenia záujem o poistenie , ale toto

mu malo byť „ nanútené ", že sa nerozhodol pre základný balík poistenia , ktorý je lacnejší, ale práve
pre rozšírený. K rovnakému záveru, pokiaľ ide o otázku, či poistenie bolo podmienkou uzavretia zmluvy
o úvere, dospeli v súdnych rozhodnutiach, v ktorých bola posudzovaná rovnaká zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „flexipôžička“ žalovanej s totožným obsahom aj Okresný súd Bratislava II v
rozsudku sp. zn. 26Csp/32/2017 zo dňa 21.03.2018, ktorý potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom

sp. zn . 6Co/242/2018 zo dňa 24.10.2018. Predmetné rozhodnutia boli následne potvrdené rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/47/2019 zo dňa 29.06.2021, v ktorom najvyšší súd v bode 15.
odôvodnenia odkázal na závery Okresného súdu Bratislava II vo veci dobrovoľnosti poistenia. Žalovaná
poukázala na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/121/2018 zo dňa 28.11.2018, Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/41/2018 zo dňa 28.3.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 6Co/79/2019 zo dňa 24.03.2020, v ktorých súdy posudzovali totožný typ zmluvy/produktu žalovanej,
a to za v podstate rovnakých skutkových a právnych okolností (žalobcovia - klienti žalovanej tvrdili, že
údajne poistenie nebolo fakultatívne, napriek tomu, že evidentne bolo), pričom dospeli k jednotnému
záveru - poistenie bolo dobrovoľné. Z vyššie špecifikovaných listín je zrejmé, že poistenie schopnosti
splácať úver bolo žalobcovi ako klientovi pri uzatváraní Zmluvy o Flexipôžičke z roku 2011 ponúkané ako

možnosť, nebolo povinné: predmetnú zmluvu mohol žalobca uzatvoriť aj bez dojednania poistenia, a tak
sa poistné v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami ZoSÚ do výpočtu celkových nákladov, a teda ani
do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN nezapočítavalo.
V odvolaní uvedený výpočet žalobcu o celkovej čiastke nerešpektuje ustanovenia § 2 ZoSÚ. V Zmluve je
celkováčiastka,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiťvsúvislostisposkytnutýmúverom,uvedená9.316,73eur,

pričom podľa ZoSÚ celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sa vypočíta ako súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru (5.000 eur) a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom(pričomdocelkovýchnákladovsapodľa§2písm.g/ZoSÚzapočítavaajpoplatokzaposkytnutie
úveru, avšak nie poistné, nakoľko ide preukázateľne o doplnkovú službu, ktorá nebola povinná, ale bola
žalobcovi ponúknutá len ako možnosť), a teda výška mesačnej splátky 115,94 mínus 7,40 eur poistné,

teda 108,54 eur, ku ktorej sume je však potrebné pripočítať poplatok za vedenie úverového účtu, vo
výške 2,50 eur, a teda výsledok je 111,04 eur krát 83 splátok sa rovná 9.216,32 eur plus poplatok za
poskytnutie úveru vo výške 100 eur (ktorý v súlade s citovanou právnou úpravou patrí do celkových
nákladov), výsledkom je suma 9.316,32 eur, a teda 0,41 centov nižšia, ako je uvedená v zmluve.
Táto malá matematická odchýlka je spôsobená matematickým zaokrúhľovaním sumy s prihliadnutím

na najmenšiu jednotku meny Euro, čo je 1 eurocent, pričom takýto centový rozdiel nemôže mat' v
súlade s judikatúrou tak zásadný následok, akým je to, že úver by bol považovaný za bezúročný a bez
poplatkov, zrejme, ak by v zmluve bola uvedená suma 0,41 centov nižšia, nemalo by to za následok,
že by sa žalobca z toho dôvodu rozhodol pre neuzatvorenie zmluvy. Jednoznačne tak nejde o okolnosť,ktorá by mohla spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a teda v súlade so
zásadouprimeranostivtomtoprípadenemázanásledokbezúročnosťabezpoplatkovosťúveru.Žalobca
pri výpočte opomenul poplatok za poskytnutie úveru, ktorý však v súlade s ustanovením § 2 písm.

g/ a i/ ZoSÚ patrí do celkových nákladov (všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov), a teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Ďalšie výpočty celkových nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
uskutočnené žalobcom v odvolaní sú s ohľadom na vyššie citovanú úpravu ZoSÚ bezpredmetné.

Tvrdenia žalobcu k vadnosti výpočtu RPMN sú len výsledkom tvrdošijného popierania právnej úpravy
obsiahnutej v ZoSÚ. Ako už žalovaná uviedla a aj predložila výpočet z internetu do súdneho spisu,
RPMN bola vypočítaná správne rešpektujúc ustanovenia ZSÚ.
Pôvodne žalobca so svojich podaniach v súvislosti s náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ uvádzal, že nedostatok vidí v tom, že v zmluve absentuje
rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, ale po vyjadrení žalovanej a poukázaní

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017, žalobca vyššie uvedenú
argumentáciu opustil a začala mu prekážať špecifikácia splátky v Zmluve z iného dôvodu. Uvedené
len potvrdzuje, že ide zo strany žalobcu o účelovo podanú žalobu v snahe mať úver poskytnutý mu
žalovanou bez úrokov a bez poplatkov. Podľa Zmluvy je „Mesačná anuitná splátka vrátane poistného:
115,94 eur z toho mesačná splátka poistného: 7,40 eur" - bod 1. článku I. Zmluvy. Zároveň bol žalobca

povinný platiť „ mesačný poplatok za vedenie úverového účtu 2,50 eur“ - čo je zrejmé z bodu 3., ale aj z
bodu 7. článku I. Zmluvy. „Celkový počet splátok: 83 - bod 1. článku I. Zmluvy. „Dátum prvej a poslednej
anuitnej splátky (termín konečnej splatnosti): 14/12/2011 14/10/2018“ - bod 1. článku I. Zmluvy. „Termín
splatnosti istiny a úroku je totožný s dátumom splatnosti mesačnej anuitnej splátky, ktorá pozostáva
zo splátky istiny a úroku. Termín splatnosti mesačnej anuitnej splátky (t. j. istiny a úroku) je ku dňu,

ktorý sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky uvedenej v bodu 1. tohto článku" -
bod 4. článku I. Zmluvy. Zmluva obsahuje všetky ZoSÚ požadované náležitosti. Žalovaná navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok podľa ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že zotrváva na tom, že poistné bolo podmienkou uzatvorenia

Zmluvy, v dôsledku čoho Zmluva trpí právnymi vadami spôsobujúcimi bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru zo Zmluvy (absencia RPMN, celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, absencia výšky splátky).
Žalobca pokiaľ ide o produkt žalovanej, ktorý je predmetom toho konania, poukázal i na rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, ktorá jednoznačne zastáva názor v tom, že žalovaná koncipovala produkt
vadne a spotrebiteľovi predložila nesprávne informácie o ponúkanom úvere, a preto boli úvery zo

zmlúv takto poskytnutých vyhlásené všeobecnými súdmi SR za bezúročné a bez poplatkov (rozhodnutie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/61/2019 z dňa 31.07.2019, rozhodnutie Krajského súdu
Trenčín sp. zn. 6CoCsp/12/2022 zo dňa 26.04.2022). Podľa žalobcu je právne neakceptovateľné (nie
len z hľadiska predmetu tohto konania) vnášať do konania (v snahe zastrieť vadný kontraktačný
proces) porovnávanie produktov žalovanej vytvorené žalovanou a so žalobcom uzatvorených v rôznych

časových úsekoch predovšetkým z dôvodu, že produkt žalovanej z roku 2014 sa predmetom tohto
konania nikdy nestal a súd nevykonal žiadne dokazovanie k zmluvnej kontraktácii na produkt z roku
2014. Nie je zrejmé za akých okolností a podmienok bol produkt z roku 2014 žalobcovi ponúknutý a
obsah žalobcom napádaného rozhodnutia napokon neposkytuje žiadnu odpoveď nie len na uvedené
otázky ale ani to, v čom mala spočívať súdom usudzovaná zhoda produktov do takej miery, že z tejto súd

vyvodil dobrovoľnosť poistného pre Zmluvu. Ak súd pripustil uvedené - potom ad absurdum je možné
pripustiť porovnávanie akéhokoľvek produktu žalovanej, ktorý je pre žalovanú argumentačne výhodný
tak, aby žalovaná dosiahla pre seba priaznivý výsledok v tomto konaní. Z jednoduchého náhľadu na
produkt z roku 2014 a čl. 1 Základné podmienky totiž jasne vyplýva, že nejde o produkty totožné, aj
keď sa svojím pomenovaním zhodujú. Z označeného zmluvného ustanovenia produktu z roku 2014,

(ktoré ustanovenie sa v zmluve z roku 2011 nenachádza) vyplýva že v produkte žalovanej z roku 2014
pribudla voliteľná služba „Sporenie na sporiacom účte“, v rámci ktorej sa žalovaná zaviazala žalobcovi
vrátiť každý mesiac na Sporiaci účet žalobcu ako dlžníka časť dlžníkom uhradenej príslušnej mesačnej
anuitnej splátky vo výške 8% (benefit) z výšky mesačnej anuitnej splátky (bez poistného, v prípade
poisteného úveru). Z ďalšieho textu produktu z roku 2014 vyplýva i ďalšia voliteľná služba (bod 1.1,

ktoré ustanovenie sa v zmluve z roku 2011 rovnako nenachádza) a to zľava z úrokovej sadzby, pričom
žalobca mal (pravdepodobne) na výber zriadenie Flexiúčtu 3 až 5 pásmo a/alebo pravidelné zasielanie
príjmu na Flexiúčtu VUB. Je teda zrejmé, že zmluvné podmienky a predpoklady poskytnutia úveru
z roku 2014 boli diametrálne odlišné, nejde o produkty totožné a nemožno tieto vôbec porovnávať.Napokon, pokiaľ ide o poistné, ktoré pre produkt z roku 2014 uzatvorené nebolo možno konštatovať,
žalovaná mohla jednoducho len zmeniť svoj prístup v čase zmluvnej kontraktácie (napríklad z dôvodu,
že bola poučená zo súdnych konaní resp. už poznala právny názor všeobecných súdov SR na jej

produkt) a nediktovať žalobcovi poistné tak, ako to urobila pre produkt z roku 2011. To však žalovanú
nijako neospravedlňuje z vadného postupu pokiaľ ide o Zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania,
v obsahu ktorej žalobcovi poskytla nesprávne informácie týkajúce sa ponúkaného úveru. Podmienky,
predpoklady a ani priebeh zmluvnej kontraktácie k produktu z roku 2014, na ktorý sa žalovaná v tomto
konaní odvoláva a ktorým „preukazuje“ dobrovoľnosť voľby poistného k produktu z roku 2011 – sa nikdy

nestal predmetom tohto konania, nikdy nebol predmetom dokazovania v tomto konaní a pokiaľ súd
nekriticky prijal účelovú argumentáciu žalovanej, podľa názoru žalobcu ide o omyl súdu nie len pokiaľ
ide právne posúdenie vo vzťahu k predmetu konania, ale (ak tak súd urobil) i nedostatočne zistenie
skutkového stavu, nakoľko dokazovanie nebolo ani len okrajovo zamerané na podmienky poskytnutia
úveru zmluvou z roku 2014. Vo vzťahu k ostatnej argumentácii žalovanej žalobca zotrval na obsahu
námietok a argumentov prednesených súdu prvej inštancie ako aj podanom odvolaní a má za to, že ide

o rozhodnutie vadné aj z dôvodu že súd prihliadal na skutočnosti ktoré v priebehu konania nevyšli najavo
a fakticky len dedukoval (bez prieskumu), že by mohli byť podmienky produktov žalovaného z roku 2011
a 2014 rovnaké, z čoho následne usúdil na dobrovoľnosť poistného pre Zmluvu, ktorá je predmetom
tohto konania. V dôsledku uvedeného vyvodil nesprávny záver o tom, že poistné nebolo podmienkou
uzatvorenia Zmluvy, hoc nemal dobrovoľnosť poistného riadne preukázanú (napríklad existenciu políčka

v Zmluve, ktoré by žalobcovi umožnilo urobiť voľbu odmietam – prijímam).

5. Odvolací súd vyzval žalobcu a žalovanú v zmysle § 382 CSP na vyjadrenie sa k použitiu ustanovení
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

6. Žalobca vo vyjadrení na výzvu súdu poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/389/2015, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 a sp. zn. 9Cdo324/2020 zo dňa 13.12.2022.
Podľa žalobcu boli v tomto konaní preukázané porušenia práv a povinností spotrebiteľského práva

žalovanou. Žalobca namieta absenciu obligatórnych náležitostí Zmluvy a to najmä nesprávny údaj
o výške RPMN a celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom, výšku a počet a termíny splátok, preto
sa spotrebiteľský úver považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov. Pri posudzovaní dôvodnosti
uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia je potrebné podľa názoru žalobcu vziať
do úvahy nielen tú skutočnosť, že absencia obligatórnych náležitostí Zmluvy je spôsobilá negatívne

zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa (žalobcu) a potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život,
rovnako treba zohľadniť aj postoj žalobcu, ktorý sa aj napriek jeho postaveniu ako slabšej zmluvnej
strany vo vzťahu k obchodníkovi rozhodol brániť svoje spotrebiteľské práva a prispel tak k dosiahnutiu
vyššej kvality života, mysliac pri tom na to, že vďaka žalobcovi vyšlo najavo, že obchodník uzatvára
formulárové zmluvy o úvere so spotrebiteľmi, ktoré podľa názoru žalobcu nie sú v súlade s kogentnou

právnouúpravounaochranuspotrebiteľa.Zastavu,žebydošlokvyhoveniužalobeaspotrebiteľpreplatil
poskytnutý úver o sumu 2.801,77 eur, čím sa žalovaná bezdôvodne obohatila o uvedenú sumu voči
žalobcovi ako spotrebiteľovi, bol by v tejto veci základ nároku daný, rovnako by bol naplnený predpoklad
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať od žalovanej
primerané finančné zadosťučinenie.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia všeobecné súdy SR vychádzajú
z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne
odradzovalo od získavania plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti
právnych úkonov, neprijateľnosti zmluvných podmienok, alebo nedodržania zákonných náležitostí zmlúv
o spotrebiteľskom úvere a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu

s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre
ostatnýchspotrebiteľovvtom,žemožnopredpokladať,žedodávateľsakonania,ktoréhosadopustilvoči
nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Základom
pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej
úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré viedli

spotrebiteľa k uplatneniu nároku primeraného finančného zadosťučinenia. Súdna prax všeobecných
súdov SR svojou rozhodovacou činnosťou ustálila kritéria dôležité pri posudzovaní výšky priznaného
primeraného zadosťučinenia (s prihliadnutím na funkcie primeraného zadosťučinenia), na ktoré žalobca
poukazuje v spojení s prejednávanou vecou a to: a) nemajetková ujma žalobcu, najmä vo finančnomobmedzení, ktoré žalobcovi vzniklo neoprávnenými platbami v prospech žalovanej v celkovej výške
2.801,77 eur, b) psychické napätie a stres – už len potreba vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor
proti ekonomicky a právne silnejšiemu žalovanému znamená nepochybne pre bežného spotrebiteľa,

ktorý bol nútený trpieť závadný stav vyvolaný žalovanou znamenalo znášanie stresu a neistoty pre
žalobcu. Pre žalovanú je zrejme bežnou praxou byť účastníkom sporového konania, avšak v živote
bežného občana ide vždy o ťaživú situáciu, s neistým výsledkom a s tým spojenými následkami,
teda situáciu vyvolávajúci pocitový diskomfort (stres) až do právoplatnosti konania, c) sankčnú funkciu
primeraného zadosťučinenia, teda priznaný nárok, hoci závisí od úvahy súdu, by mal byť v takej

výške, aby bol spôsobilý odradiť žalovanú od ďalších protiprávnych aktivít, d) Spôsob zásahu je
žalobcom namietaný od počiatku tohto konania navrhujúc, aby súd vyslovil porušenia ZoSU - absencia
podstatných náležitostí t. j. dezinformovanie, resp. klamlivé informácie poskytnuté spotrebiteľovi vo
vzťahu k vlastnému spotrebiteľskému úveru, pritom práve informovanosť spotrebiteľa je ústrednou
myšlienkou úniovej i vnútroštátnej právnej úpravy a zjavná snaha veriteľa – podnikateľa obchádzať
kogentnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa s cieľom maximálneho zisku. Žalovaná sa

dopustila konania v rozpore so zákonom a vopred naformuloval zmluvné podmienky tak, že nespĺňali
zákonné náležitosti; pritom ide o produkt žalovanej predkladaný spotrebiteľom len na podpis v stovkách
prípadov; e) časové trvanie závadného konania veriteľa, ktorý pri (a v priebehu jej trvania) dojednávaní
spotrebiteľskej zmluvy nekonal v súlade so zákonom je identifikovateľné priamo zo Zmluvy, uzatvorenej
medzi sporovými stranami už dňa 11.11.2011, pričom právoplatne rozhodnuté o nároku žalobcu nebolo

doposiaľ a žalobca znáša závadné konanie žalovanej už viac ako 10 rokov, f) Postoj strán - žalobca
mal snahu zabrániť vzniku sporu a kontaktoval žalovanú zaslaním predsporovej výzvy o vydanie
bezdôvodného obohatenia s cieľom vec mimosúdne vyriešiť. Žalovaná však zaujala negatívny postoj
k zmiernemu doriešeniu veci.
S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti daného prípadu, vychádzajúc i z aplikačnej praxe

súdov, podľa názoru žalobcu výška žalobcom požadovaného finančného zadosťučinenia je primeraná
dôsledkom, ktoré malo platenie neoprávnených súm žalovanému na žalobcu, ako aj intenzite zásahu do
práv žalobcu spôsobeného konaním žalovanej a možno ju považovať za adekvátny nástroj satisfakcie,
úlohou ktorého je vyrovnať narušenú rovnováhu voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a zároveň bude
slúžiť na odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Žalobca poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021-141 z dňa 31. augusta 2021. Nie bez právneho
významu je tiež to, že z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že žalovaná sa voči spotrebiteľom
dopúšťa recidívy pokiaľ ide o porušovanie práv spotrebiteľov, o ktorej má žalovaná nepochybne i
vedomosť ako aj o mnohopočetnej rozhodovacej praxi slovenských súdov o vadnosti svojich produktov,
v dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi stabilne vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov prípadne

obsahujú vo výroku rozhodnutia určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Žalovaná zneužíva svoje
silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva musí
obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy predpísané správne a úplné
náležitostí nedá a nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v
zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce

urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že
pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na
rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa
bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať alebo nie. Obchodník
aj napriek už v minulosti opakovaných záverom súdov o jeho nezákonnom postupe stále nevie alebo

nechce poučiť a toto svoje nezákonné konanie voči spotrebiteľovi stále opakuje, v ktorom dôsledku
tak podľa názoru žalobcu skoršia judikatúra už prestala plniť svoju preventívnu a prevýchovnú funkciu,
je podľa názoru žalobcu na mieste, aby aj obchodník a to hoc aj opakovane, pocítil ujmu aj vo svojej
majetkovej sfére v príčinnej súvislosti s jeho opakujúcimi sa nezákonnými postupmi tak, ako túto ujmu a
to aj opakovane vo svojej majetkove sfére pociťuje aj spotrebiteľ, keď poskytuje obchodníkovi plnenia,

na ktoré dodávateľ nemá zákonný nárok a to s vedomím obchodníka.
Aj keď si žalobca uplatnil nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške
1.282,04 eur, žalobcovi je zrejmé, že výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od voľnej
úvahy súdu, ako aj že zásada úspechu vo veci v zmysle § 255 ods. 1 CSP sa uplatňuje aj v konaniach,
v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V

týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno totiž žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (pozri výklad k § 255, Števček,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: CH. Beck, 2016, str. 926) (k uvedenému tiež porov.nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018-31 zo dňa 04.02.2021, alebo pozri aj nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019-37 zo dňa 15.04.2020). Preto aj prípadné zamietnutie žaloby žalobcu
v časti nie je možné považovať za prejav procesného úspechu žalovaného, ale iba za dôsledok úvahy

súdu.

7. Žalovaná vo vyjadrení na výzvu súdu uviedla, že k použitiu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. súdom prvej inštancie nedošlo, keďže spotrebiteľ nebol úspešný v uplatnení porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi na súde. Žalovaná zopakovala

argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu a poukázala na ňou v konaní vznesenú námietku
premlčania žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobcom uplatnený
údajný nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je podľa názoru žalovanej zdôvodnený ani
podložený. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe súdov pri stanovení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností na strane žalobcu,
ako aj žalovanej a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného

finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu
jeho majetkovej škody. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv
spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové
okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. Žalobca svoj nárok na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia odôvodňuje v podstate len svojou prípadnou úspešnosťou v konaní o
vydanie bezdôvodného obohatenia. Neuvádza, či konanie žalovanej a následne domáhanie sa vydania
bezdôvodného obohatenia viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a
spoločenskom živote, ako napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase,
odkázanosť na iných, alebo psychická záťaž. Zo strany žalovanej nedošlo k vymáhaniu pohľadávky

(žalobca úver sám predčasne splatil), tobôž k nejakým vyhrážkam a zastrašovaniu, ktoré by mohli mať
vplyv na psychiku žalobcu, či jeho rodinný život, pričom ako už bolo uvedené, inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemá slúžiť na obohatenie spotrebiteľa, ani kompenzáciu jeho majetkovej
škody, ale ide o nárok, ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy, viď napr. rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 26.3.2024, sp. zn. 9CoCsp/9/2024, kde výsledkom sporu bolo priznanie

(namiesto požadovaných vyše 5800 eur primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur.

8. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli doručené.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na

prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez
potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie nemožno rozsudok v napadnutom I. výroku považovať za vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené v napadnutom rozsahu podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.

10. V predmetnom spore súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 18Csp/97/2018-268 zo

dňa 27.11.2019, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaná vzniesla námietku premlčania, majúc za to, že nárok
žalobcu je premlčaný v subjektívnej ako i objektívnej premlčacej dobe. Zásada hospodárnosti konania
musí viesť k tomu, aby súd prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania, keďže takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov

na zistenie napríklad výšky bezdôvodného obohatenia. Žalobca si peňažný nárok uplatnil titulom
bezdôvodného obohatenia, vychádzajúc z domnienky, že žalovanou poskytnutý úver je pre absenciu
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bezúročný a bezpoplatkov, v dôsledku čoho
sa žalovaná obohatila vo výške prevyšujúcej istinu poskytnutého úveru. Súčasne tvrdil, že na zmluvechýba podpis riaditeľa pobočky, preto súd uviedol, že ak tento podpis bol potrebný pre platnosť zmluvy,
jeho absencia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy a preto nárok možno posudzovať rovnako z titulu
bezdôvodného obohatenia, keď bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením z

neplatného právneho úkonu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba mohla
začať plynúť odo dňa, keď žalobca zaplatil plnenie v súvislosti s úverovou zmluvou nad rámec toho, na
čo bol povinný. Nemožno akceptovať názor o počiatku plynutia premlčacej doby od listu Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 16.04.2018, keďže v čase uzavretia zmluvy platila právna úprava, podľa
ktorej sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade absencie vymedzených náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vedomosť o tejto zákonnej úprave sa u žalobcu predpokladá,
nemožno ju vyvrátiť. Pri bezdôvodnom obohatení získaným plnením bez právneho dôvodu dochádza
k obohateniu okamihom plnenia, ktorým momentom je určený začiatok objektívnej premlčacej doby a
subjektívna premlčacia doba začíta plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho
dôvodu a komu plnil. Posledná splátka bola realizovaná dňom 24.09.2014, ktorým dňom začala plynúť
trojročná objektívna premlčacia doba a žaloba bola doručená súdu prvej inštancie až 30.07.2018. V

prípade neplatnosti zmluvy k bezdôvodnému obohateniu dochádza okamihom poskytnutia plnenia z
neplatného právneho úkonu. Nebolo ničím preukázané, že by sa žalovaná na úkor žalobcu úmyselne
obohacovala. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia len
všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale bolo
nutné v každom jednotlivom prípade preukázať, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia

vedela alebo bola aspoň uzrozumená, že sa bezdôvodne obohacuje. Z dôvodu, že nárok žalobcu bol
premlčaný, žaloba bola zamietnutá v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a musela byť
preto zamietnutá aj v časti nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Nebolo preukázané úspešné uplatnenie práva v
konaní pred súdom a preto bola žaloba zamietnutá aj v časti o zaplatenie primeraného zadosťučinenia

vo výške 1.098,29 eur.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením č. k. 10CoCsp/30/2020-414 zo dňa 29.1.2021
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení
uviedol, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva skonštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca si

uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku absencie obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho žalobca označil úver za bezúročný a
bez poplatkov, pričom súčasne tvrdil absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu absencie podpisu riaditeľa
pobočky na predmetnej zmluve, s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 2 O.z. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé na základe akej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia

aplikoval citované ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (§ 451 ods. 1, 2 O. z.) v prejednávanej
veci a ako ich interpretoval na predmet sporu. Konkrétne absentuje záver o preukázaní vzniku
bezdôvodného obohatenia, vrátane označenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, t. j. vzniku
protiprávneho stavu, ako primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie svoj postup odôvodňoval poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2007

a na zásadu hospodárnosti konania, ktorá má viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v
spore vznesenú námietku premlčania, keďže v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu
vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napríklad
výšky bezdôvodného obohatenia a pod., s ktorým záverom odvolací súd súhlasil, avšak v posudzovanej
veci bolo predpokladom zváženia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, posúdenie existencie

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. základu uplatňovaného nároku žalobou. Označené
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR síce uvádza nevykonávanie ďalších dôkazov, ale príkladmo uvádza
dôkazy na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia, nie základu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia (vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a potreba rozlišovania jednotlivých
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia boli právne významné pre posúdenie začiatku plynutia

premlčacej doby v dôsledku vznesenej námietky premlčania). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
posudzujúce premlčanie podľa skutkových podstát alternatívne, je v dôsledku uvedeného protirečivé.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie nesprávne posudzoval počiatok plynutia subjektívnej doby
na uplatnenie nároku odo dňa, kedy žalobca zaplatil plnenie v súvislosti s úverovou zmluvou nad
rámec toho, na čo bol povinný. Odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/169/2017, v kontexte ktorého bolo potrebné posudzovať a vyhodnocovať okamih nadobudnutia
skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne
obohatil. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 O.z. počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby sa
odvíja odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Uvedené posúdenie preto predpokladápreukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia (ako základu nároku), ako aj konkrétnej skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 2 O.z. Dôvod vzniku bezdôvodného
obohatenia je preto právne významný aj pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na uplatnenie

nároku z bezdôvodného obohatenia. Námietku premlčania je pritom potrebné posúdiť komplexne z
hľadiska ustanovenia § 107 O. z., vychádzajúc zo skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej
otázky, pre ktorú je právne významné nielen posúdenie jednotlivej skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia, ale aj konkrétny právny dôvod (sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo
neplatnosť zmluvy ako celok). V súvislosti s plynutím objektívnej premlčacej doby (trojročnej alebo

desaťročnej) bude potrebné zaoberať sa, na základe preukázaného skutkového stavu, porušením
zákonného pravidla a v dôsledku toho práva spotrebiteľa zo strany subjektu, ktorý má povinnosť
konať s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k spotrebiteľovi. Žalovaná je subjektom, ktorý je povinný
pri vykonávaní podnikateľskej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní
všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravy. Na základe konkrétnych skutkových
zisteníjepotomdôležitéposúdiťprávekonaniesodbornoustarostlivosťouavedomosťou,čiustanovenia

zmluvy sú v súlade so zákonom alebo sú s ním v rozpore, s cieľom sledovania iných záujmov,
opomínajúc štandardy ochrany spotrebiteľa.

12. Žalobca vo vyjadrení k zrušovaciemu uzneseniu odvolacieho uviedol, že v prípade, že súd zistí,
že Zmluva ktorá je predmetom tohto konania trpí vadami v zmysle § 9 ZoSÚ v spojení s ust. § 11,

pre ktoré úver z nej vyplývajúci je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, je dôvodné
konštatovať, že ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia z (čiastočne) neplatného právneho
úkonu a poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 z dňa 18.10.2018. Žalobca ohľadne
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zo Zmluvy a dobrovoľnosti poistenia uviedol argumentáciu, ktorú
zopakoval aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku. K námietke premlčania uviedol, že rozhodovacia

prax odvolacieho súdu je v riešení tejto otázky (o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby)
absolútne jednoznačná a poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp, zn. 25Co/209/2019 zo
dňa 27.10.2020, 11Co/297/2019 zo dňa 29.09.2020, 9CoCsp/1/2020 zo 7.7.2020. Žalobca sa o tom, že
Zmluva, ktorú so žalovanou uzatvoril, by mohla trpieť vadami, dozvedel až 16.4.2018 a preto lehota na
podanie žaloby bola nepochybne zachovaná ( žaloba bola súdu doručená dňa 30.7.2018). Z okolností

prípadu predovšetkým výpovede žalobcu, je zrejmé že žalobca nedisponoval žiadnymi informáciami, na
základe ktorých by sa dozvedel o relevantných a rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre podanie
žaloby pred tým, ako bola žalobcovi doručená písomná odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR dňa
16.4.2018 (ktorej predmetom bolo právne posúdenie spornej Zmluvy). Rovnako skutočnosť, že žalobca
uhrádzal žalovanému splátky aj nad rozsah istiny úveru svedčí o tom, že žalobca nevedel, že žalovaný

nemá na tieto sumy právny nárok. (porov. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020), rovnako tiež
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/248/2019 z dňa 30.10.2020). V teda konaní absentuje
dôkaz o skoršej ako spotrebiteľom žalobcom tvrdenej vedomosti. K objektívnej premlčacej dobe uviedol,
že pokiaľ ide o preukazovanie úmyslu žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu, žalobca
nemá žiadnu dôkaznú povinnosť tento úmysel preukazovať a to s poukazom na Rozsudok SD EÚ vo

veci C-485/19 LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o. z dňa 22.4.2021. Žalobca zároveň navrhol pripusť
zmenu žaloby.

13.Žalovanákvyjadreniužalobcuuviedla,žepoistenieschopnostisplácaťúvernebolopovinné,pretosa
poistné do celkovej výšky ani do RPMN nezapočítava a úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná

nesúhlasila so žalobcom prezentovaným názorom o začiatku plynutia premlčacej doby viazaného na
vedomosť spotrebiteľa o nekalej podmienke, čo je v rozpore s právnou úpravou. Tvrdenia spotrebiteľa,
že o nekalej povahe tej-ktorej zmluvnej podmienky sa dozvedel v ten alebo onen deň je totiž zo strany
dodávateľa nevyvrátiteľné, žalovaná nemá žiadnu objektívnu možnosť preukázať opak tohto tvrdenia.
Plynutie subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty by tak záviselo jedine a len od tvrdenia spotrebiteľa

a nevyhnutne by viedlo k nepremlčateľnosti práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie uznesením č. k. 18Csp/97/2018-530 zo dňa 07.06.2022 pripustil zmenu žaloby v
znení: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.801,77 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 2.801,77 eur odo dňa 22.06.2018 až do zaplatenia, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1.098,29 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.14. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 2.801,77
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.801,77 eur od 22.06.2018 do
zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia získaného v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru(akonásledkuabsencieobligatórnychobsahovýchnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere ato
výšky RPMN, celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, údaja o výške splátky) a zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 1.098,29 eur.

15. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu žalobcu zamietol,

II. výrokom priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak

žalobu zamietol z dôvodu, že zo strany žalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, lebo úver nie je
bezúročný a bez poplatkov, zmluva obsahovala správny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť a správny údaj o výške RPMN, lebo do celkovej čiastky ani do výpočtu RPMN nebolo potrebné
započítať poistné, keďže uzavretie poistnej zmluvy nebolo povinné a zároveň zmluva obsahuje výšku,
počet a frekvenciu splátok.

17.Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd

koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom
je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej),
neboldanýzákonnýdôvodnadoplneniealebozopakovaniedokazovaniapodľa§385ods.1CSP(ateda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní

bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové
okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho
pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak

pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

18. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom
prvej inštancie, že dňa 11.11.2011 žalobca ako dlžník a žalovaná ako veriteľ uzatvorili Zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č. 008245411091111, na základe ktorej žalovaná

poskytla žalobcovia bezúčelový úver vo výške 5.000 eur s lehotou splatnosti 84 mesiacov, úroková
sadzba bola fixná počas celej lehoty splatnosti úveru, úver bol čerpaný jednorazovo dňa 11.11.2011,
celkový počet splátok bol 83, dátum prvej anuitnej splátky bola dňa 14.12.2011, dátum poslednej anuitnej
splátky(termínkonečnejsplatnosti)boldňa14.10.2018,dobatrvaniaúverovejzmluvyboladojednanádo
splatenia všetkých záväzkov dlžníka podľa tejto zmluvy, výška úrokovej sadzby bola 18,90 % p.a, platná

ku dňu schválenia úveru, mesačná anuitná splátka vrátane poistného bola dojednaná vo výške 115,94
eur, z toho mesačná splátka poistného bola 7,40 eur, RPMN bola vo výške 22,60 % a bola vypočítaná
znasledovnýchúdajov:poplatokzaposkytnutieúveru100eur,celkováčiastka,ktorúmusídlžníkzaplatiť
9.316,73 eur, z toho istina 5.000 eur a výška celkových nákladov dlžníka 4.316,73 eur. Zmluva bola
podpísaná aj riaditeľom pobočky, na preukázanie čoho žalovaná predložila podpísaný rovnopis Zmluvy.

Žalobca zaplatil žalovanej na základe Zmluvy spolu sumu 7.801,77 eur, posledná úhrada žalobcu bola
vykonaná dňa 24.09.2014 vo výške 3.707,35 eur.

19. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, lebo v Zmluve
boli vytýkané náležitosti uvedené v nesprávnej výške a úver zo Zmluvy je bezúročný a bez poplatkov

v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ a k/ ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 1 ZoSÚ,
Rozhodnutie je podľa žalobcu nielen nesprávne, ale aj nepreskúmateľné, lebo nie je možné zistiť, ako sa
k uvedeným právnym záverom o správnej výške vytýkaných podstatných náležitostí Zmluvy súd prvej
inštancie dopracoval.20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci

predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval.
V konaní nebolo sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený spotrebiteľskou

zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods. 2 vety prvej ZoSÚ spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a/, b/, a d/ ZoSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,

povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo
poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

Podľa § 2 písm. g/ ZoSÚ celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru

alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.
Podľa § 2 písm. h/ ZoSÚ celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 2 písm. i/ ZoSÚ ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa

§ 19.
Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.
Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a k/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia /poznámka odvolacieho súdu:
v napadnutom rozsudku nesprávne označené písmenami k) a l)/.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak: a) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/,
r/ a y/; b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov

v neprospech spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie dospel v odseku 36 napadnutého rozsudku k správnemu záveru, že posudzovaný
právny vzťah je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaná bola
od uzavretia Zmluvy v postavení dodávateľa a žalobca v postavení spotrebiteľa. Právny vzťah strán
preto posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa osobitných právnych predpisov – ZoSÚ,

zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka. Uviedol, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať osobitné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ, s ktorými
závermi sa stotožňuje aj odvolací súd a dodáva, že v prípade, ak niektorá (hoci aj len jedna) z náležitostí
uvedených v § 11 ods.1 písm. a/ a b/ ZoSÚ v Zmluve absentuje, zákon to spája s bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou daného úveru.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca tvrdil, že úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm.
a/ a b/ ZoSÚ z dôvodu, že Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a k/ ZoSÚ a to RPMN,
celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom, výšku splátky, resp. obsahuje ich v nesprávnej výške. Žalovaná
so žalobou nesúhlasila a tvrdila, že Zmluva obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti v správnejvýške, poistenie úveru bolo dobrovoľné, preto poistné nemalo byť započítané do uvedených náležitostí
a úver nie je bezúročný a bez poplatkov.
V napadnutom rozsudku prvoinštančný súd dospel k záveru, že z ust. § 2 písm. g/ až i/ ZoSÚ je zrejmé,

že poistné sa do celkových nákladov, a teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do
RPMN zahŕňa iba v prípade, pokiaľ je získanie úveru podmienené poistením, s ktorým záverom súhlasí
aj odvolací súd a dopĺňa, že poistné sa zahŕňa do uvedených položiek aj v prípade, ak jeho uzavretím
bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok.
Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu, že Zmluva obsahuje všetky náležitosti

vyžadované ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, pretože poistenie úveru bolo dobrovoľné, bol však predčasný a jeho
zdôvodnenie nedalo odpovede na podstatné argumenty žalobcu o nesprávnej výške tej ktorej podstatnej
náležitosti zmluvy, preto zároveň pre nepreskúmateľnosť odôvodnenia je naplnený aj odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

21. ZoSÚ stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia

faktickej nerovnováhy vo vzťahu k dodávateľovi bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný
o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve
posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. V zmysle
konštantnej súdnej praxe platí, že pre vyvodenie sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru postačuje, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo aj len jednu z

obligatórne uvedených náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ ZoSÚ v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia Zmluvy.
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (rovnako aj v odvolaní) tvrdil, že v zmluve je uvedená
nesprávna výška RPMN v neprospech spotrebiteľa a nesprávne je uvedená aj celková čiastka, ktorú
musí ako spotrebiteľ zaplatiť za poskytnutý úver. V odvolaní žalobca uviedol, že záver súdu prvej

inštancie, že údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom je správny, je arbitrárny, neudržateľný
a rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Žalobcovi nie je z neho zrejmé, na základe akých
záverov a zistení sa prvoinštančný súd dopracoval k záveru, že údaj o celkovej čiastke je v zmluve
uvedený správne, ak bolo preukázané, že žalovaná žalobcu informačne zavádzala. Ani za použitia údaju
o mesačnej splátke 111,04 eur, ani 118,44 eur, nie je možné dospieť k sume uvedenej v zmluve, preto

je úver bezúročný a bez poplatkov.
K vadnosti RPMN a nesprávnosti záverov súdu prvej inštancie o výške RPMN poukázal žalobca
v odvolaní na tabuľky s výpočtom RPMN predložené žalovanou, kde výsledná RPMN 22,6 % je rovnaká
ako v Zmluve, avšak vychádza z úplne iných predpokladov, než sú predpoklady uvedené v zmluve (zo
splátky 111,04 eur). Žalovaná buď nezapočítala poistné do RPMN a celkovej čiastky, čo má za následok

bezúročnosť a bezpoplatkovosť, alebo sú nesprávne uvedené predpoklady pre výpočet RPMN, čo má
rovnaký následok.
Žalobca namietal aj to, že v zmluva bola uvedená mesačná splátka vo výške 115,94 eur, ale žalobca
mesačne platil žalovanej sumu 118,44 eur, lebo okrem splátky 115,94 eur platil aj poplatok za správu
účtu vo výške 2,50 eur. Zo Zmluvy vyplýva jediný údaj o mesačnej splátke a to 115,94 eur, preto

pokiaľ ide o žalovanou tvrdenú výšku splátky 111,04 eur, takýto údaj v zmluve úplne absentuje, preto
je úver v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ bezúročnný a bez poplatkov. Z obsahu rozhodnutia súdu
prvej inštancie nemožno zistiť, ako sa súd prvej inštancie s námietkami žalobca v uvedenej súvislosti
vyporiadal a ako obsah zmluvných dojednaní s prihliadnutím na právnu úpravu vyhodnotil. Rozhodnutie
je v tejto časti nielen nesprávne, ale aj nepreskúmateľné, lebo nie je možné zistiť, ako sa k uvedeným

právnym záverom dopracoval.
Žalovaná tvrdila, že RPMN vo výške 22,60% bola vypočítaná z mesačnej splátky vo výške 111,04 eur,
ktorú žalovaná vypočítala tak, že od mesačnej splátky 115,94 eur odpočítala splátku poistného 7,40
eur a pripočítala poplatok za vedenie účtu 2,50 eur. Splátku poistného nezapočítala do RPMN ani do
celkovej čiastky preto, lebo poistné podľa nej nebolo podmienkou uzavretia Zmluvy. Na preukázanie

svojho tvrdenia predložila súdu prvej inštancie výpočet RPMN z webovej stránky (č.l. 616). V Zmluve
je uvedená celková čiastka vo výške 9.316,73 eur, ktorá bola vypočítaná tak, že od mesačnej splátky
115,94 je odpočítané poistné 7,40 eur, výsledok je 108,54 eur, ku ktorej sume je pripočítaný poplatok
za vedenie úverového účtu vo výške 2,50 eur, a teda výsledok je 111,04 eur krát 83 splátok sa rovná9.216,32 eur plus poplatok za poskytnutie úveru vo výške 100 eur, výsledkom je suma 9.316,32 eur,
a teda o 0,41 centov nižšia, ako je uvedená v zmluve, ktorý rozdiel bol spôsobený zaokrúhľovaním.

22. RPMN vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie
výhodnosti úverov od rôznych úverových inštitúcií. Je to teda pre spotrebiteľa najdôležitejší ukazovateľ
ceny úveru, pretože okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie iné poplatky súvisiace s úverom.
RPMN vyjadruje celkové náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za požičanú sumu, keďže zohľadňuje
nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. Výpočet RPMN nie je len internou záležitosťou

dodávateľa (veriteľa), ktorý by mal v úverovej zmluve uviesť už len výsledok tohto svojho výpočtu, ale
tento výpočet má byť transparentným (prehľadným) s komplexným uvedením vstupných premenných
údajov na jej výpočet použitých (aby aj spotrebiteľ vedel ktoré z množstva údajov uvedených v
úverovej zmluve sú práve tými, ktoré sú pre výpočet RPMN dôležité), tak aby tento výpočet bol
odkontrolovateľným nie len samotným spotrebiteľom v čase uzavretia úverových zmlúv, ale hlavne a
predovšetkým, aby bol odkontrolovateľným aj hocikedy spätne kontrolným orgánom za účelom zistenia,

ako a či dodávateľ (veriteľ) v ktoromkoľvek čase postupoval pri výpočte RPMN v súlade so zákonom.
Aj v tomto prípade platí pri pochybnostiach o obsahu úverových zmlúv, všeobecné výkladové pravidlo
uprednostňujúce výklad pre spotrebiteľa priaznivejší.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v zmluve je RPMN uvedená v bode 3. zmluvy vo výške 22,60 %
a je vypočítaná z nasledovných údajov: Celkové náklady dlžníka 4.316,73 eur, z toho výška úrokovej

sadzby 18,90 % p.a., výška mesačného poplatku za vedenie úverového účtu 2,50 eur, výška poplatku
za poskytnutie úveru 100 eur, výška mesačnej anuitnej splátky 115,94 eur, celkový počet anuitných
splátok83,lehotasplatnostiúveru84mesiacov,výškaúveru5.000eur,celkováčiastka,ktorúmusídlžník
zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom 9.316,73 eur, z toho výška istiny 5.000 eur, výška celkových
nákladov dlžníka 4.316,73 eur. Z bodu 3. Zmluvy teda jednoznačne vyplýva, že v predpokladoch

uvedených pre výpočet RPMN je uvedený len jeden údaj týkajúci sa výšky mesačnej splátky a to suma
115,94 eur.
Tvrdenie žalovanej, že RPMN uvedená v Zmluve bola vypočítaná z mesačnej splátky 111,04 eur zo
Zmluvy nevyplýva a je v priamom rozpore s údajom uvedeným v Zmluve. Žalovaná ani pred súdom prvej
inštancie ani v odvolacom konaní nevysvetlila, prečo v Zmluve v medzi predpoklady pre výpočet RPMN

uviedla výšku mesačnej splátky 115,94 eur, ktorý údaj tam uviedla sama, nakoľko Zmluvu pripravovala
ona. Ak teraz tvrdí, že pri výpočte RPMN ale vychádzala z úplne iného údaja o výške mesačnej splátky
a to 111,04 eur, ktorý údaj sa ale nikde v Zmluve nenachádza a jeho neuvedenie v Zmluve nijako
neodôvodnila,jetakétotvrdeniemožnépovažovaťzaúčelovévsnaheprispôsobiťvstupnéúdajepoužité
pre výpočet RPMN výške RPMN uvedenej v Zmluve. Potom je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že

žalovaná uvádza iný údaj o mesačnej splátke použitý pre výpočet RPMN len preto, aby jej po prepočte
vyšiel výsledok zhodný s údajom o výške RPMN uvedeným v mluve.
V konaní nebolo sporným tvrdenie žalobcu, že pri použití mesačnej splátky vo výške 115,94 eur pre
výpočet RPMN by bola RPMN vyššia ako tá, ktorá je uvedená v zmluve (pri vyššej mesačnej splátke
je logicky vyššia aj RPMN), preto RPMN uvedená žalovanou v zmluve vo výške 22,60 % je nesprávna

a zároveň je nižšia, čo je v neprospech spotrebiteľa.
S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnej zmluve je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, preto v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1
písm. b/ ZoSÚ sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Keďže nesprávne uvedenie tejto podstatnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačuje

pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/
ZoSÚ, bolo by nadbytočným a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 princípov CSP)
zaoberať sa aj príp. ďalšími okolnosťami, teda aj ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, najmä
ohľadne nedobrovoľnosti poistného, ktorá nemohla mať vplyv na vyššie uvedené závery. Dôvodom je aj
to, že ani v prípade, ak by poistenie úveru bolo podmienkou uzavretia zmluvy, ale ani v prípade, ak by

poistenie bolo dobrovoľné a bolo by individuálne dojednané, by tieto okolnosti nemali vplyv na to, že zo
žalovanou v Zmluve uvedených predpokladov pre výpočet RPMN (mesačnej splátky vo výške 115,94
eur) je výsledná výška RPMN iná (vyššia) ako tá uvedená v Zmluve, resp. pri výške RPMN uvedenej
v zmluve (22,60 %) sú potom predpoklady pre výpočet RPMN uvedené v zmluve nesprávne a v zmluve
mala byť uvedená mesačná splátka vo výške 111,04 eur.

Ak by aj odvolací súd prisvedčil žalovanej, že poistné nemalo byť započítané do celkovej čiastky
a teda ani do RPMN, potom by odvolací súd musel dospieť k záveru, že v zmluve nie sú uvedené
všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, nakoľko v bode 3. zmluvy je uvedený len údaj o výške
mesačnej splátky obsahujúcej poistné (115,94 eur), pričom údaj o výške mesačnej splátky bez poistnéhosa v Zmluve nenachádza. Nakoľko však údaj o výške mesačnej splátky je základným predpokladom
používaným na výpočet RPMN a jeho neuvedenie v správnej výške má rovnaký následok akoby ani
nebol uvedený, nebola by v danom prípade splnená nielen náležitosť vyžadovaná ust. § 9 ods. 2 písm.

j/ ZoSÚ, t.j. všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ale ani náležitosť vyžadovaná ust. § 9 ods.
2 písm. k/ ZoSÚ a to výška splátky. Mesačná splátka nebola uvedená v správnej výške dokonca aj
z dôvodu, že žalovaná do nej nezahrnula povinný poplatok za vedenie úverového účtu v sume 2,50 eur,
ale len poistné, ktoré naviac podľa nej ani nebolo dobrovoľné. Výška splátky má s poukazom na § 9
ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v sebe obsahovať splátku istiny, úrokov a poplatkov, čo v danom prípade splnené

nebolo. Preto absencia údaja o výške mesačnej splátky použitej ako predpoklad pre výpočet RPMN ako
aj absencia správneho údaja o výške mesačnej splátky by rovnako mala za následok, že úver by sa
považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ v spojení s § 9 ods. 2
písm. j/ a k/ ZoSÚ.
Nad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že ak v zmluve uvedený údaj o výške mesačnej
splátky 115,94 eur bol podľa zmluvy použitý ako predpoklad pre výpočet RPMN a v tejto sume je

započítaná aj splátka poistného 7,40 eur, je zrejmé, žalovaná do výpočtu RPMN zahrnula aj poistné.
PretopokiaľžalovanádovýpočtuRPMNzahrnulaajpoistné,malatentopoplatokzahrnúťajdocelkových
nákladov a následne aj do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom a keďže tak neurobila, sú oba tieto
údaje uvedené v nesprávnej výške. Žalovaná uvedenými údajmi v bode 3. zmluvy zavádzala žalobcu
ako spotrebiteľa, neuviedla pravdivo celkovú čiastku, ktorú musí žalobca ako dlžník zaplatiť v súvislosti

s poskytnutým úverom, a preto nemožno uvedenú Zmluvu považovať za takú, na základe ktorej by
žalobca ako spotrebiteľ bol zrozumiteľne informovaný, v akej celkovej výške bude povinný plniť si svoje
povinnosti, to znamená splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce zo Zmluvy. Obdobne hodnotili
uvádzanie náležitostí do zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanou takýmto spôsobom aj Krajský
súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 15Co/61/2019 zo dňa 31.7.2019, Krajský súd v Trenčíne

v rozhodnutí sp. zn. 6CoCsp/12/2022 zo dňa 26.4.2022.
Pokiaľ potom žalovaná nezapočítala poistné ani do celkových nákladov spotrebiteľa, tak ani údaj
o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom uvedený v Zmluve vo výške 9.316,73 eur nie je správny,
nakoľko podľa § 2 písm. h/ ZoSÚ celková čiastka je súčtom celkových nákladov a celkovej výšky
úveru. Zo Zmluvy vyplýva, že poistné je zahrnuté v splátke, ktorej výška je 115,94 eur, preto pri počte

mesačných splátok 83 a mesačného poplatku za vedenie účtu 2,50 eur x 83 mesiacov a pripočítaní
poplatku za poskytnutie úveru 100 eur, je celková čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 9.930,52 eur.
Suma uvedená v Zmluve je teda nesprávna a zároveň je nižšia ako správna suma, čo je v neprospech
spotrebiteľa. Uvedenie údaja takýmto spôsobom je pre spotrebiteľa zmätočné, poskytnutý úver sa
totiž takto javí tak, ako by bol pre spotrebiteľa lacnejší, hoci v skutočnosti za poskytnutý úver zaplatí

spotrebiteľ viac. Pokiaľ chce spotrebiteľ vedieť, koľko celkovo zaplatí v súvislosti so spotrebiteľským
úverom, musí si tento údaj vypočítať sám. Účelom celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom je umožniť
priemernému spotrebiteľovi zo zmluvy jednoznačne a presne identifikovať, akú sumu celkovo v
skutočnosti zaplatí.
Údaj o celkovej čiastke, ktorú mal žalobca zaplatiť, vrátane poistného, sa v Zmluve nenachádza.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzatvára, že predmetná Zmluva neobsahuje údaj o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vyžadovaný ust. § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení účinnom v čase
jej uzavretia. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ sa potom poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu, že Zmluva neobsahuje podstatnú náležitosť
vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia.

Odvolacísúdeštedávadopozornosti,ževbode1.zmluvyoznačenejakoZákladnépodmienkyžalovaná
uviedla výšku mesačnej splátky 115,94 eur, z toho mesačná splátka poistného 7,40 eur. Mesačná
splátka bez poistného by predstavovala sumu 108,54 eur (115,94 eur – 7,40 eur), ktorý údaj však
nikde v zmluve nie je uvedený. Ak by platenie poistného bolo dobrovoľné ako tvrdí žalovaná, žalobca
by musel mať možnosť kedykoľvek ho prestať platiť bez toho, aby to malo vplyv na základný záväzkový

vzťah (napr. bez toho, aby veriteľ mohol vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky
v správnej výške). V tu prejednávanej veci je ale poistné započítané v mesačnej splátke, z čoho vyplýva,
že žalobca bol povinný ho platiť. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na Usmernenia
na uplatňovanie smernice 2008/48/ES (smernica o spotrebiteľskom úvere) vo vzťahu k nákladom a
ročnej percentuálnej miere nákladov, podľa ktorého doplnkové služby sa nepovažujú za povinné, ak

spotrebiteľ môže kedykoľvek odstúpiť od doplnkových služieb a prestať za ne platiť bez toho, aby
odstúpenie malo akýkoľvek vplyv na náklady alebo podmienky úveru. V prípade žalovanej tvrdeného
výkladu o dobrovoľnosti poistného by v Zmluve musela byť uvedená výška mesačnej splátky bez
poistného.Je potrebné vychádzať z toho, že každá spotrebiteľská zmluva musí byť transparentná. Zmluvné
podmienky musia byť formulované jasne a zrozumiteľne nielen gramaticky, ale aj z toho pohľadu, aby
spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky,

ktoré z toho pre neho vyplývajú (rozsudok ESD C-26/13).
Odvolaciemu súdu nezostalo iné než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v
nesprávnom právnom posúdení uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
neaplikoval správne príslušné právne normy a to § 9 ods. 2 písm. j/ a k/ ZoSÚ a § 11 ods. 1 písm.
a/ a b/ ZoSÚ, v dôsledku čoho predčasne dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd po

aplikáciivšetkýchnavecvzťahujúcichsaprávnychnoriemdospelkvyššieuvedenémuprávnemuzáveru
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z predmetnej zmluvy.

23. Podľa § 451 ods. 1 a 2 O.z. (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 O.z. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy,
akdodatočneodpadol.Neexistenciaprávnehodôvoduodpočiatkuznamená,ževôbecnenastalaprávna

skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť
a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna
skutočnosť, ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný),
čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2005).

Z § 11 ods. 1 ZoSÚ vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným
ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
(„považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie
osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť

úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane
prijímajúcehoveriteľavznikábezdôvodnéobohatenie.Ideošpecifickýpredpokladvznikubezdôvodného
obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto
porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“

Uvedené umožňuje odvolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi
nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na
strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou)

špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie

obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v konaní bolo nesporné, že žalobca úver splácal postupnými
splátkami a že posledná úhrada žalobcu bola vykonaná dňa 24.9.2014 vo výške 3.707,35 eur. Tiež
bolo nesporné, že predmetný úver bol žalobcom v celom rozsahu splatený práve uvedenou poslednou

splátkou dňa 24.9.2014, keď uvedenú skutočnosť zhodne tvrdili tak žalobca, ako aj žalovaná. Žalobca
zaplatil žalovanej na základe Zmluvy spolu sumu 7.801,77 eur, ktorá rovnako bola v konaní nesporná.
S poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bol žalobca povinný vrátiť žalovanej len sumu,
ktorú mu žalovaná na základe úverovej zmluvy poskytla. Žalobca čerpal úver vo výške 5.000 eur a
žalovanejuhradilspolusumu7.801,77eur,zčohovyplýva,žežalovanáprijalaodžalobcusumu2.801,77

eur (7.801,77 eur - 5.000 eur) z čiastočne neplatného právneho úkonu, čím na strane žalovanej vzniklo
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná žalobcovi vydať.24. Podľa § 517 ods. 2 O.z. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vl. SR č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.
Žalobca sa žalobou domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.801,77 eur
od 22.06.2018 do zaplatenia. Podľa § 563 O.z., ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. Vzhľadom na to, že doba plnenia nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
stanovená právnym predpisom a v posudzovanom prípade nebola dohodnutá ani sporovými stranami,
bolo potrebné vychádzať z výzvy žalobcu na plnenie zaslanej žalovanej a odpovede žalovanej zo dňa
21.6.2018 v ktorej žalobcovi oznámila, že plniť nebude. Nasledujúcim dňom t. j. od 22.6.2018 sa preto
žalovaná dostala do omeškania, z ktorého dôvodu má žalobca nárok aj na úrok z omeškania vo výške

5% ročne z priznanej sumy od 22.6.2018 do zaplatenia. Úroková sadzba ku dňu omeškania (22.6.2018)
bola vo výške o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá k uvedenému dňu bola 0,00%, (t. j. 0,00 % + 5 bodov
spolu výška 5 % ročne).

25. Vzhľadomnaprocesnúobranužalovanejuplatnenúvkonanípredsúdomprvejinštanciespočívajúcu
v námietke premlčania, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal z dôvodu, že dospel k záveru,
že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej nedošlo, bolo potrebné, aby sa odvolací súd
vysporiadal aj s námietkou premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania s poukazom na § 107 O.z. dôvodiac, že nárok žalobcu

uplatnený žalobou je premlčaný, a to v subjektívnej ako i objektívnej premlčacej dobe. Doba 2 roky na
uplatnenie práva na súde plynula a plynie od každej splátky po dátume úhrady čerpanej istiny úveru.
Podľa výpisov z účtu, ktoré žalobca priložil k žalobe, poslednú splátku v prospech pohľadávky z úveru
vykonal dňa 24.9.2014, ktorou bol poskytnutý úver splatený.
Žalobca k námietke premlčania uviedol, že bolo ustálené, že počiatok subjektívnej premlčacej doby

práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa neviaže k dátumu splatnosti, ale k inej skutočnosti,
ktorej je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa obohatil. Žalobca, pokiaľ by mal vedomosť o tom, že plniť nemal, určite by tak nerobil. V prípade
subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k
bezdôvodnémuobohateniuaoosobe,ktorásanajehoúkorobohatila.Niejemožnélenpredpokladať,že

by sa žalobca mohol skutkové okolnosti dozvedieť (rozhodnutia NS SR a NS ČR napr. sp. zn. 2Cz 35/77,
ÚS SR sp. zn. III.US 413/2013). Ustálená judikatúra súdov jednoznačne konštatuje, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť (nie je
rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti). Relevanciu
má teda v tomto prípade odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie, že plnila. To, že

mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, sa žalobca ako priemerne orientovaný spotrebiteľ dozvedel
až z odpovede Ministerstva spravodlivosti SR o posúdení spotrebiteľskej zmluvy (flexipôžička) č.
00824511091111, ktorú vystavili dňa 16.04.2018. Žalobca má za to, že dvojročná subjektívna premlčacia
doba začína plynúť od 16.04.2018, kedy sa dozvedel, že mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu zo
strany žalovanej. Pokiaľ by mal v dobe 24.9.2014, kedy k vyplateniu spotrebného úveru došlo, vedomosť

o tom, že žalovaná ako veriteľ nemá nárok na vyplatenie viac ako istinu spotrebného úveru, tak by
žalovanej nezaplatil o 2.801,77 eur viac ako je výška istiny. Žalobca predložil súdu prvej inštancie dôkaz,
kedy sa dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach na podanie žaloby, teda o skutku nie zo
zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia
tak, aby mohol podať žalobu. Bolo na žalovanej, aby v spore preukázala, že žalobca už v čase

podpísania zmluvy vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom, ktorú skutočnosť sama žalovaná vyvracia,
považujúc zmluvu za súladnú. Tieto tvrdenia žalovanej boli popreté (žalobca plnil svoje povinnosti
zo zmluvy a uhradil všetky splátky, čo znamená, že považoval zmluvu za súladnú so zákonom a o
vzniku bezdôvodného obohatenia nemal vedomosť). Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom
preukázania skutočností, ktoré jej boli zjavne na prospech (premlčanie nároku). Vznesená námietka

premlčania mala len formálny charakter a žalovaná nepredložila jediný dôkaz o vedomosti žalobcu o
vzniku bezdôvodného obohatenia.
Taktiež sa dá v tomto prípade aplikovať aj 10- ročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2. Žalobca
sa domnieva, že v tomto prípade k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu došlo, nakoľko žalovanáobchodná spoločnosť je poskytovateľ pôžičiek a úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom,
preto takáto spoločnosť musí mať vyššiu odbornú úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných
povinností. Žalobca ako obyčajný, priemerný človek si myslí, že pokiaľ niekto podniká v tomto odbore,

musí sa tomu odborne rozumieť a vedieť, že spotrebiteľská zmluva nie je v poriadku a podľa názoru
žalobcu jedná úmyselne. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/161/2016. Už len
samotnáexistencianekalejzmluvnejpodmienkypredpokladá,ževeriteľnekonalvdobrejviere.Dôkazné
bremeno o splnení povinnosti veriteľa zaťažuje veriteľa. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvore
Európskej únie C-224/19 a C-259/19 v zmysle ktorých dôkazné bremeno spotrebiteľa pre uplatnenie

dlhšej premlčacej doby by bolo v rozpore s čl. 6 Smernice 2008/48.
Žalovaná k vyjadrenie žalobcu uviedla, že pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že o (údajnom)
bezdôvodnom obohatení sa dozvedel, keď mu v apríli 2018 prišla odpoveď z MS SR, takéto tvrdenie
žalobcu je nepreukázateľné a pre začatie plynutia subjektívnej lehoty právne irelevantné. Aj keď
subjektívna premlčacia lehota plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom
obohatení a jeho výške, túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť

o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Jeho prípadné právne
znalosti nie sú vôbec relevantné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1 Cdo 67/2011, v zmysle ktorého to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho (údajný) nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné, obdobne aj

uznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa10.01.2018sp.zn.3Cdo/169/2017,uznesenieNajvyššiehosúdu
ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 zo dňa 24.04.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011
zo dňa 28.03.2012, potvrdzujúci irelevantnosť prípadnej absencie právnych znalostí. Je irelevantné,
kedy si žalobca začal zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského práva a kedy mal danú
skutkovú situáciu právne posúdenú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že si zmluvu dal posúdiť v „ten či onen“

deň, dané relevantné byť nemôže, žalovaná navyše v takomto prípade ani nemá žiadnu dostupnú
procesnú obranu a začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty by závisel iba a len od tvrdenia
žalobcu.Bolobytedanepreukázateľné,čisažalobcaoprávnomposúdenínedozvedelskôrazároveňby
nebolo zrejmé, prečo si žalobca nenechal vykonať právne posúdenie (resp. zmluvu nepozrel) oveľa skôr.
Žalobca taktiež konštatuje údajný úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohacovať na jeho úkor. Uvedené

tvrdenie žalobcu je absurdné a z procesného hľadiska za nepreukázané, dôkazne nepodložené. Právny
názor prezentovaný žalobcom nemôže obstáť a tvrdený úmysel (ako najzávažnejšiu formu zavinenia)
je potrebné v každom jednom uvažovanom prípade dôsledne preukázať bezo zvyšku a akýchkoľvek
rozumných pochybností; žalobca však tieto svoje tvrdenia nijako dôkazne nepodložiť. Žalovaná chcela
získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje úmysel získať

bezdôvodné obohatenie. V čase prijatia platieb od žalobcu nemohla vedieť, ani predpokladať, že o
niekoľko rokov neskôr posúdi súd ňou uzavretú zmluvu so žalobcom ako zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ktorá neobsahuje zákonom stanovené náležitosti ZoSÚ. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu
(ktorý musí preukázať), že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový
prospech na jeho úkor, pričom v prípade nepreukázania úmyslu, vedomostnej i vôľovej zložky, musí

byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota. Žalobca dôkazné bremeno, ktoré ho v otázke
zavinenia žalovanej zaťažuje, neuniesol.

26. Podľa § 107 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Občiansky zákonník v tomto ustanovení stanovuje dvojitú kombinovanú premlčaciu doba, a to
subjektívnu a objektívnu. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je
buď trojročná, ak bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného konania, alebo desaťročná, ak

bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne. Ich začiatok je stanovený samostatne. Subjektívna
premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Objektívna premlčacia
doba plynie odo dňa, kedy skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Subjektívna
premlčacia doba však plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr

okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr a zároveň nemôže skončiť neskôr
ako lehota s objektívne stanoveným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou.
Otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je v praxi súdov ustálená a bolavyriešená aj uznesením Najvyššieho súdu SR z 28.9.2021 sp. zn. 5Cdo/29/2021 (R 14/2022),
v ktorom dovolací súd uviedol: „Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná
pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho

úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru
dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť
splátkyspotrebiteľskéhoúveruvovýškedohodnutejvúverovejzmluve.Beztejtovedomostijespotrebiteľ
v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami
vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom

vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená
osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila
potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok
(resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve
uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore
takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti). Otázku

nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto
vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len
na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet

veriteľa,čobyvpodstateznamenaloprezumpciujehovedomostiorozporejej(niektorých)ustanoveníso
zákonom.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyužvrozhodnutísp.zn.6Cdo/1/2012uviedol,žestarorímsky
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. V uznesení sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo 16.1.2013 najvyšší súd doplnil, že

ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a
kvality života občanov. Poukázal na povinnosť súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto
uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. Najvyšší súd tiež uviedol, že
rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade
tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu
princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až

detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Hoci najvyšší súd v uvedenom
konaní posudzoval oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a samotnú
platnosť rozhodcovskej doložky, tieto závery sú platné aj v tejto dovolacím súdom posudzovanej kauze,
a to tiež s poukazom na článok 6 základných princípov medzičasom prijatého Civilného sporového

poriadku (princíp ochrany tzv. slabšej strany sporu). Na základe východísk uvedených v bodoch 15.
a 16. tohto uznesenia dovolací súd udáva, že podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal
spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol
vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih,
v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v
súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo
nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v
prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom,

že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba
z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne
obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5Co/107/2017). Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 14Co/1455/2014 uviedol, že v
zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom
navrhovateľka jednoznačne uviedla, že to, že sa odporca na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela
až po porade so svojím právnym zástupcom. Logickým následkom zistenia takýchto vedomostí bolo
udelenie plnej moci právnemu zástupcovi a podanie návrhu na začatie konania. Ten istý krajský súd vrozhodnutí sp. zn. 17Co/1008/2014 vychádzal z toho, že za preukázaný možno mať začiatok plynutia
subjektívnejdvojročnejpremlčacejdobyodprvejporadynavrhovateľkysadvokátom.Zhľadiskazačiatku
plynutia premlčacej doby v danom (konkrétnom) prípade nemožno považovať za dôvodnú všeobecnú

okolnosť tvrdenú odporcom, že nakoľko už od r. 2009 sa v masovokomunikačných prostriedkoch často
diskutuje téma spotrebiteľských úverov, z tohto dôvodu museli byť navrhovateľke známe skutočnosti
ohľadom jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne od roku 2009. Dovolací súd
dopĺňa, že aj v prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama
musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného

určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala
žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka - fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o
rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia
poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia).“
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným závermi Najvyššieho súdu SR a v jeho

intenciách je potom možné považovať za preukázané, že žalobca skutočnú vedomosť o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu nadobudol až dňom 16.4.2018, kedy sa z listu Ministerstva spravodlivosti
SR zo dňa 16.4.2018 označeného ako Odpoveď na žiadosť dozvedel, že mohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu zo strany žalovanej, lebo zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa ZoSÚ. Až vtedy
získal žalobca skutočnú vedomosť o tom, že nemal plniť splátky spotrebiteľského úveru nad rámce

poskytnutého úveru. Bez tejto vedomosti bol spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou bolo plniť
zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, čo aj urobil.
Spotrebiteľova vedomosť o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, je sama osebe skutkovou
okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom
je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti). Subjektívna dvojročná premlčacia doba preto aj podľa

názoru odvolacieho súdu začala plynúť dňa 16.4.2018 a uplynula dňa 16.4.2020, z čoho vyplýva, že
žalobca právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia uplatnil v rámci subjektívnej premlčacej lehoty,
keď žalobu na súd podal dňa 30.07.2018.

27. Žalovaná v konaní namietala aj premlčanie nároku žalobcu v objektívnej trojročnej premlčacej lehote.

Žalobca s týmto nesúhlasil a dôvodil, že v danom prípade sa jedná o 10 ročnú premlčaciu lehotu.
Odvolací súd poukazuje na to, že aj otázka aplikácie objektívnej 10 ročnej premlčacej doby pri
práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy je v súčasnosti v judikatúre vyriešená. Jej prednostné použitie odôvodnil Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení z 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021 (R 15/2022) tak, že analogická

aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Najvyšší súd
SR v odôvodnení citovaného uznesenia ďalej uviedol: „Podľa čl. 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky

Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa rozsudku

Súdneho dvora EÚ C - 485/19 zo 22.4.2021 dňa zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm
neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo
na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z
9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o
úvere,ktorábolauzatvorenápredvyhlásenímuvedenéhorozsudkuapredzmenouvnútroštátnejprávnej

úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý. Podľa čl. 3 ods. 1
CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdnehodvoraEurópskejúnie,atostrvalýmzreteľomnahodnoty,ktorésúnimichránené.Predmetom
konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom Európskej únie. Rozsudky Súdneho
dvora EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu, v ktorom im vnútroštátne

právo odporuje, má súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného vnútroštátneho práva. Vzhľadom
na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C - 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave
objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10
ročnúobjektívnupremlčaciulehotunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia(atobezskúmaniazavinenia).
Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu

k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42.
v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019,
kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že
mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie
plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej

podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ
úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácii uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. l Cdo/238/2017
zo dňa 18.10.2018 bráni princíp prednosti rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19 .“
Žalovaná v konaní namietala, že žalobca má povinnosť preukázať, že z jej strany išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, s ktorým názorom ale nie je možné súhlasiť. Uvedenú povinnosť nemá

spotrebiteľ v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
zo spotrebiteľskej zmluvy, čo vyplýva priamo z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo
dňa 22. apríla 2021, ktorý má prednosť v právnom poriadku Slovenskej republiky a v zmysle ktorého čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava,

v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia
vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Zásada
efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento
typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného

obohatenia a to bez skúmania zavinenia.
Nad rámce uvedeného odvolací súd dodáva, že žalovaná v danom prípade nekonala s odbornou
starostlivosťou a zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nedodržala.
Žalovaná sa potom svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na
to, že pri uzatváraní nemohla vedieť, že súd v budúcnosti vyhlási úver za bezúročný a bez poplatkov. Ak

žalovaná ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie
úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, jej konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť, aby žalovaná nemala vedomosť o tom, čo môže

spôsobiť uzavretím zmluvy bez uvedenia týchto náležitostí a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebola
uzrozumená. poskytovaní úverov, nepožadovala úmyselne.
Rozhodujúcim v prejednávanej veci bolo v prvom rade unesenie dôkazného bremena zo strany
dodávateľa vo vzťahu k vyvráteniu prezumpcie úmyslu. Žalovanej sa v priebehu celého konania
nepodarilo preukázať, že požadovanie úrokov a poplatkov nad rámec istiny vzhľadom na jej odbornú

zdatnosť a profesionalitu pri poskytovaní úverov, nepožadovala úmyselne, preto sa danej veci bolo
dôvodné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Táto začala plynúť dňa 24.9.2014, kedy
žalobca zaplatil žalovanej poslednú splátku, ktorou plnil nad rámec poskytnutej istiny a uplynula dňa
24.9.2024, preto námietka premlčania nároku žalobcu vznesená žalovanou nebola nedôvodná.

28. Žalobca sa žalobou domáhal aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.098,29 eur,
v ktorej časti žalobu odôvodnil tým, že žalobcovi by vznikla, ak by ostal pasívny v bránení svojich
majetkových práv, ujma v celkovej výške 2.801,77 eur. Potom s prihliadnutím na závažné porušenie
práv žalobcu zo strany žalovanej, ktorých ochrany sa žalobca domáha na súde, je žalobca toho názoru,
že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 1.098,29 eur. Žalobca musel iniciovať

spor (aby chránil svoje majetkové práva) proti žalovanej, ktorá ako podnikateľ v oblasti poskytovania
úverov postupovala v rozpore so zákonom. Žalobca sa ako spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ – žalovaná sa konania, ktorého sa dopustilavoči žalobcovi, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Zo
strany žalovanej došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé
privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského

úveru a teda k strate finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca mal snahu zabrániť vzniku sporu a
kontaktoval žalovanú zaslaním predsporovej výzvy o vydanie bezdôvodného obohatenia s cieľom vec
mimosúdne vyriešiť. Žalovaná však zaujala negatívny postoj k zmiernemu doriešeniu veci. Vzhľadom na
uvedené kritéria má žalobca za to, že suma 1.098,29 eur splní všetky funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobcu, dostatočný sankčný

charakter voči žalovanej v zmysle individuálnej ale aj generálnej prevencie a bude zároveň odmenou
pre žalobcu, že sa nekalému konaniu žalovanej nepodrobil, ale napriek nepochybne svojej slabšej
ekonomickej a právnej situácii sa pustil do sporu so žalovanou.
Žalovaná považovala nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za nedôvodný. Žalobca
bližšie nekonkretizuje, z akého zákonného dôvodu sa takého primeraného finančného zadosťučinenia
domáha, čím došlo k naplneniu takého zákonného dôvodu a ako toto naplnenie žalobca preukazuje a

prečo práve v uvedenej výške. Údajný nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie je podaný
predčasne. Žalobca žiadne úspešné uplatnenie práva v konaní nepreukázal právoplatným súdnym
rozhodnutím, ktoré by také porušenie práva alebo povinnosti dokladovalo.
Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Zákon č. 250/2007 Z.z. teda v citovanom ustanovení priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ, ktorý bol

na súde úspešný voči dodávateľovi za porušenie jeho práv alebo povinností, má nárok na primerané
finančné zadosťučinenie.
Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 „Aplikujúc režim
zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,

kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý
práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením

porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo

spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“.Právo na primerané zadosťučinenie vzniká až vtedy, keď spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva
voči dodávateľovi. O úspešnom uplatnení je možné hovoriť vtedy, ak súd žalobe spotrebiteľa vyhovie.
Z uvedeného vyplýva, že až po úspešnom uplatnení porušenia práva spotrebiteľa alebo povinností

na súde, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Zároveň nie je potrebné,
aby rozhodnutie o porušení práva nadobudlo právoplatnosť a súd môže o nároku na primerané
zadosťučinenie rozhodnúť súčasne s rozhodnutím o vydaní bezdôvodného obohatenia (obdobne
rozsudok Krajského súdu 25Co/269/2018 zo 14.1.2020).
V časti uplatneného nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie mal odvolací súd za to,

že nárok žalobcu je dôvodný. Žalobca úspešne uplatnil porušenie povinností ustanovených ZoSÚ až
týmto konaním, keď v časti, v ktorej uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenie, ktoré mu vzniklo v
súvislosti s porušením povinnosti žalovanej pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahovala
všetky zákonné náležitosti podľa ZoSÚ, bol plne úspešný. Je nepochybné, že žalovaná, ktorá zmluvu
pripravila, nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keďže zmluva neobsahovala všetky zákonom
vyžadované náležitosti, čím spôsobila, že táto je zo zákona bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaná ako

subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov mala poznať zákonnú úpravu poskytovania úverov,
vrátane všetkých náležitostí, ktoré má obsahovať. Žalovaná svojim správaním porušila ustanovenia
ZoSÚ, čím bola sankcionovaná tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Nakoľko žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie povinností ustanovených ZoSÚ
žalovanou, má v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. právo na primerané finančné zadosťučinenie

od žalovanej, ktorá za porušenie týchto povinnosti zodpovedá.

29. Pokiaľ ide o primeranosť finančného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na to, že zákon
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na

všetky okolnosti prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Nemôže tu však ísť o svojvôľu
súdu, pretože i takto priznaná náhrada musí byť odôvodnená čo do základu a výšky a táto voľná úvaha
musí byť preskúmateľná. Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako
satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť, keďže nie vždy vrátením neoprávnene zaplatených
finančných prostriedkov sa všetko zhojilo.

Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.

júna 2022, sp. zn. 7 Cdo 92/2021- R 48/2022)
Žalobca sa vo veci samej domohol voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.801,77
eur. Žalobcovi bol pritom celkom poskytnutý úver vo výške 5.000 Eur, ktorého len istinu bol povinný
žalovanej vrátiť. Žalovaná síce porušila svoje povinnosti v zmysle ZoSÚ tým, že zmluva ňou pripravená
neobsahovala zákonom stanovené náležitosti, avšak sankcionovaná je už tým, že poskytnutý úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda žalobca získal predmetný úver bezplatne. Na druhej
strane je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalobca celkom isto už tým, že musel iniciovať spor
proti žalovanej a musel sa domáhať svojej pohľadávky prostredníctvom uplatnenej žaloby, utrpel určité
psychické napätie a stres, ktorú skutočnosť ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať. Žalobca
sa ako spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, zo

strany ktorého došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé
privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského
úveru a teda k strate finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca mal snahu zabrániť vzniku sporu
(o vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj zaplatenia primeraného zadosťučinenia) a kontaktoval
žalovanú zaslaním predsporovej výzvy, žalovaná však ostala pasívna. Obohatenie sa žalovanej vo

výške 54% dosiahnutej výšky poskytnutého úveru, muselo mať tiež nepriaznivý dopad na jeho finančnú
situáciu,spôsobilonajmäfinančnéobmedzenievdôsledkuneoprávnenýchplatiebvprospechžalovanej.
Ujmu žalobcu spočívala v nezákonnom preplatení úveru, teda v strate finančných prostriedkov vo
výške 2.801,77 eur. Peňažné prostriedky žalobca nemohol použiť na svoje osobné potreby (rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/36/2020) a tento stav trvá už cca 10 rokov. Je však nutné

zohľadniť skutočnosť, že žalovaná si plnenie, na ktoré nemala nárok, nevynucovala, žalobca dokonca
úver splatil predčasne. Po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel odvolací súd k záveru, že
primeraným je finančné zadosťučinenie pre žalobcu vo výške 700 eur, čo je 25 % žalovanou získaného
bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd má za to, že táto suma zodpovedá svojmu účelu, ktorým jeposkytnutie satisfakcie spotrebiteľovi, plne zohľadňuje ujmu na strane žalobcu a predstavuje (spolu
s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru) dostatočnú sankciu pre žalovanú, ktorá by ju mala
pri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od porušovania príslušných noriem na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd pritom poukazuje aj na aktuálnu prax slovenských súdov, kde sa výška primeraného
finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch väčšinou na úrovni od 10% do 30%, v
odôvodnených prípadoch aj do 90% z bezdôvodného obohatenia, a preto priznaných 25% nevybočuje
z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur, ktoré

predstavovalo cca jednu tretinu bezdôvodného obohatenia žalovaného, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020 z 30.6.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400
eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 877,66 eur, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15CoCsp/17/2021 z 5.5.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 300 eur pri bezdôvodnom
obohatení vo výške 342,96 eur, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/26/2021 z
27.1.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 250 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške

690,61 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné
zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.607,40 eur, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2021 z 31.8.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500
eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.693,84 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11CoCsp/29/2020 z 23.2.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom

obohatení vo výške 564,26 eur), rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/39/2021 z
18.5.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške
1.012,81 eur.

30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Nakoľko neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na § 388 CSP
zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.801,77 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.801,77 eur od 22.6.2018 do zaplatenia, primerané finančné
zadosťučinenie v sume 700 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti
(398,29 eur) žalobu zamietol.

32.Podľa§396ods.1a2CSP:(1)Ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštanciesapoužijú
aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Z dôvodu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie stíhala odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť i o náhrade trov celého konania (prvostupňového, i odvolacích konaní).
O náhrade trov konania o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd rozhodol podľa §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacích konaní) v plnom
rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhraduvšetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná), keď nevidel
dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.
Aj v konaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie je nutné žalobcu považovať za plne

procesne úspešného podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mal úspech čo do základu tohto druhého nároku
a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),

ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej

činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlišovať, čo je základné
a čo sprevádzajúce (pozri nález ÚS ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (pozri
Komentár k Civilnému sporového poriadku doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív C. H. Beck, 2016
s. 926).

Aj Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 poukázal na znenie príslušnej časti
dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v rozhodnutiach ústavného
súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre a konštatoval, že vec
sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu,
a teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na

rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.
S ohľadom na uvedené odvolací súd o náhrade trov konania o nároku na primerané finančné
zadosťučinenie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
(prvoinštančného i odvolacích konaní) v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná), keď nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

33. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)