Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124213934
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124213934.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v právnej veci navrhovateľky A. B., C. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom E. F. XXX/X, B., zastúpenej JUDr. Andreou Balážovou, advokátkou so sídlom
v Košiciach, Moyzesova 46, za účasti navrhovateľkou označeného vlastníka zapísaného v katastri
nehnuteľností: Slovenská republika – Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková cesta

36, IČO: 17 335 345, v konaní o potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní
navrhovateľky proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 65Vyd/1/2024-32 zo dňa 21.11.2024, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie uznesením č.k. 65Vyd/1/2024-32 zo dňa 21.11.2024
zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala vydania potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností pre okres B. G., obec B., kat. úz. H. I. na LV č. XXXXX
ako parcela registra „E“ č. 5032/503, novooznačená parcela registra „C“ č. 909/1 – druh pozemku orná
pôda o výmere 508 m2 v podiele 1/1. Návrh odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností,
ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností pre to isté katastrálne územie a sú zapísané na LV č. XXXXX

ako parcela registra „C“ č. 908 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 129 m2, parcela registra „C“
č. 909/2 – záhrada o výmere 619 m2 a stavby rodinného domu súp. č. XXXX postaveného na parcele
č. 908. Navrhovateľka nadobudla tieto nehnuteľnosti darovacou zmluvou od svojho syna dňa 3.7.2006.
Vydržania sa domáhala k pozemku, ktorý je novooznačený v registri „C“ ako parcela č. 909/1, pretože
tento pozemok bol a je od roku 1966 nepretržite a v dobrej viere užívaný právnymi predchodcami
navrhovateľky,aleajnavrhovateľkousamotnou.PozemokrodičiazískalipridelenímodŠtátnehomajetku

n.p. ako stavebný pozemok pre výstavbu rodinného domu v roku 1966 spolu so záhradou.

2.Následne súd prvej inštancie v odôvodnení rekapituloval históriu vlastníckych vzťahov k stavebnému
pozemku v zmysle identifikácie parciel, a to parcely č. 5032/22, čo v súčasnosti zodpovedá parcelám 908
a 909/2. Spolu s uvedenými parcelami však navrhovateľka a jej právni predchodcovia stále užívali aj tú
časť nehnuteľnosti, ktorá bola oplotená a ku ktorej sa teraz domáha potvrdenia o vydržaní vlastníckeho

práva. O tom, že nie je jeho vlastníčkou sa navrhovateľka dozvedela až po upozornení suseda, a preto
sa obrátila na súd. K návrhu pripojila list vlastníctva č. XXXXX, identifikáciu parciel č. 1263/19996, čestné
prehláseniaG.J.B.,K.L.,ktorípotvrdilinepretržitúdržbu.Predložilasúduajrovnopisnotárskejzápisnice
F. M. XXX/XX, M. XXX/XX spísanej E. M. B. - I. dňa 23.10.1991 o kúpnej zmluve a zriadení vecného
bremena (kde nehnuteľnosti odkúpila od svojich rodičov).3.Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 359a, § 359e Civilného mimosporového poriadku
zák. č. 161/2015 (CMP) ako aj podľa ust. § 134 ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964 Občianskeho zákonníka a vo
veci rozhodol zamietavým uznesením.

4.Po tom čo v odôvodnení v teoretickej a všeobecnej rovine uvádzal podmienky, za ktorých možno
vyhovieť takémuto návrhu súd dospel k záveru, že vychádzajúc z návrhu ako i z navrhovateľkou
predložených listinných dôkazov navrhovateľka nemohla nadobudnúť presvedčenie vzhľadom na všetky
okolnosti,žejejvecpatrí. Porovnaltotižvýmerupozemku-záhrady,ktoréjepreukázateľne vovlastníctve

navrhovateľky, a to č. 909/2, ktorá je zapísaná na LV č. XXXXX o výmere 619 m2 a susediaceho
pozemku - ornej pôdy, parcela č. 909/1, o vydržanie ktorého sa v konaní domáha, ktorého výmera
je 508 m2, čo je takmer rovnako veľká výmera pozemku ako u pozemku, ktorú už vlastní. Tak
navrhovateľka, ako aj jej právni predchodcovia preto sa nemohli objektívne domnievať, že patrí im
aj táto časť pozemku, ktorý oplotili a užívali. Nemožno totiž vychádzať iba zo subjektívnej predstavy
navrhovateľky za predpokladu, ak tento pocit nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi

oprávnenosti držby práva, čo nie je tento prípad. Súd poukázal aj na to, že pri nadobudnutí parcely 909/2
v roku 1966 rodičmi navrhovateľky pridelením od Štátneho majetku n.p. ako stavebného pozemku, aj
pri kúpe tohto pozemku navrhovateľkou a jej manželom v roku 1991 a následnými prevodmi darovacími
zmluvami bola vždy predmetom prevodu iba parcela 909/2 o výmere 619 m2 spolu s parcelou 908 -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 129 m2 ako aj stavba rodinného domu, súpisné č. 2346, ktorý je

na parcele č. 908 postavený. Tak už v čase kúpy predmetnej nehnuteľnosti od svojich rodičov muselo
byť navrhovateľke zrejmé, že parcelu 909/1 nekúpila, zo zápisu v katastri nehnuteľností pri jej zachovaní
pri všetkej opatrnosti, ktoré bolo možné vzhľadom na dané okolnosti očakávať, aby sa presvedčila,
že faktické ovládanie jej patrí, malo byť navrhovateľke zrejmé, že túto parcelu vlastní iný subjekt ako
Slovenská republika, v správe Slovenského pozemkového fondu a ani jej právni predchodcovia v nej nie

sú zapísaní ako vlastníci. Vzhľadom na uvedené súd zamietol návrh navrhovateľky a o trovách konania
rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania s použitím
ust. § 49 CMP.

5.Vzákonnejlehoteprotiuvedenémuuzneseniupodalanavrhovateľkaodvolanieanavrhla,abyodvolací

súd zmenil napadnuté uznesenie Mestského súdu Košice tak, že vydá vyzývacie uznesenie v znení:
„Súd vyzýva na uplatnenie námietok proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti evidovanej v KN pre okres Košice I, obec B. -Sever, kat. územia Severné mesto na
liste vlastníctva č. XXXXX, parcela reg. E číslo 5032/503 ( novooznačená parcela reg. C parc. č. 909/1),
druh pozemku – orná pôda o výmere 508 m2 v prospech A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E.

F. XXX/XX, B. v podiele 1/1, v lehote šiestich mesiacov od zverejnenia tohto uznesenia v obchodnom
vestníku“. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jej postavenie vo
vzťahu k ňou užívanej predmetnej nehnuteľnosti, ale aj vo vzťahu k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti
už jej rodičmi. Súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemohla nadobudnúť presvedčenie vzhľadom na
všetky okolnosti, že jej vec patrí a nakladať s ňou ako vlastnou, pričom ako dôvod využil iba porovnanie

výmery pozemku záhrady, ktorá je preukázateľne vo vlastníctve navrhovateľky, a to parcely č. 909/2
a parcely, ku ktorej sa domáha potvrdenia vydržania parcely č. 909/1 o výmere 508 m2. Tento záver
je absolútne nesprávny, pretože takéto matematické vysvetlenie neprichádza do úvahy ani preto, že
navrhovateľka nesporne vlastní dva pozemky, a to parcela č. 908 a 909/2 o celkovej výmere spolu
748 m2, čo je spolu skoro jeden a pol krát väčšie ako prejednávaný pozemok. Tiež záhrada parcela č.

909/2 je pozemok okolo domu, čo si bežný občan neznalý v zápisoch v KN vôbec nemusí uvedomiť.
Poukázala pritom na rozhodnutie NS SR podľa ktorého posúdenie toho, či je rozdiel medzi plochou
nadobudnutého a skutočne držaného pozemku natoľko veľký, že to vylučuje dobrú vieru držiteľa je
vždy individuálne s prihliadnutím na okolnosti prípadu, pričom v súlade s konštantnou judikatúrou sú
prípustné rozdiely dosahujúce 50 % a výnimočne aj viac z výmery pozemku, ktorého je držiteľ skutočne

vlastníkom. Oprávnená držba konzumuje omyl držiteľa, ktorý sa oprávnene domnieva, že je vlastníkom
držanej veci alebo subjektom vykonávania práva, pričom omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný.
Navrhovateľka sa chopila držby návrhom dotknutého pozemku v dobrej viere, nakoľko tento skutočne
prevzala aj s prevedenými parcelami, ktorých je skutočnou vlastníčkou od jej právnych predchodcov,
pričom celý pozemok bol stále užívaný a oplotený jej rodinou. Nemohla mať preto žiadnu pochybnosť,

že jej vlastníctvo je ohraničené a končí rovnako ako susediace pozemky v rade. Súd nevzal do úvahy
pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa tiež tvar pozemku, jeho umiestnenie v teréne, spoločné
oploteniepozemkov,rozsahužívaniaprávnympredchodcomapodobne.Spornýpozemokbolvovýmere
neuvedenej v prevedenej zmluve je od nepamäti priplotený k pozemku právnych predchodcov držiteľaa nimi ako rodinnými príslušníkmi užívaný. Navrhovateľka predložila satelitný snímok ulice, katastrálnu
mapu,akoajstarýgeometrickýplán,zktoréhovyplýva,ževšetkydomynaulicivradeodjejdomunaľavo
sú rovnako členené v skoro identických pásoch na rodinný dom a záhradu zhruba v rovnakej výmere.

Predložila aj fotodokumentáciu o užívaní pozemku ako celku formou záhrady. Súd prvej inštancie teda
rozhodol v jej neprospech v rozpore s ustálenou súdnou praxou, a mal zato, že naplnila všetky zákonné
predpoklady originálneho nadobudnutia vlastníctva k predmetnému pozemku.

6.Odvolací súd preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

súdu prvej inštancie je vecne správne a ako také ho je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP.

7.Aj keď to navrhovateľka neuviedla, z obsahu odvolania vyplýva, že použila ako odvolací dôvod
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam, čo spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov

dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo
neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli
z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

8.Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Uzneseniu súdu prvej inštancie, ktoré bolo napadnuté odvolaním nemožno vytknúť, žeby súd prvej
inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak vyšli najavo,
alebo žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor.

Navrhovateľka s návrhom predložila dôkazy s tým, že iné dôkazy sa nezachovali (dokumentácia
o pridelení parcely od Štátneho majetku, n.p. ako stavebného pozemku).

9.Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzal z predložených dôkazov a nemal dôvod
na postup podľa ust. § 359e ods. 1 CMP, t.j. vyzývať navrhovateľku na označenie ďalších dôkazov,

pretože iné dôkazy navrhovateľka ani nepredložila a nepredložila ich ani v odvolacom konaní. Nebolo
teda porušené právo navrhovateľky na spravodlivý proces, pretože aj keď povinnosťou súdu v konaní
podľa CMP je zistiť skutočný stav veci, v tomto konaní to nebolo potrebné (§ 35 a § 36 CMP).

10.Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

11.Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie osvedčením zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku a v celom rozsahu

zdieľa aj jeho právny záver vo veci, stotožňuje sa s odôvodnením rozhodnutia a konštatuje jeho
správnosť.

12.Právna úprava konania o potvrdení vydržania, zakotvená v ustanoveniach § 359a a nasl. CMP je
novým konaním, zavedeným do Civilného mimosporového poriadku s účinnosťou od 1.5.2021. Z dikcie

ustanovení § 359a a nasl. CMP upravujúcich predmetné konanie je však možné vyvodiť podobnosť s
úpravou neodkladných opatrení ustanoveniami Civilného sporového poriadku (§ 324 a nasl.), najmä v
požiadavke osvedčiť dôvodnosť nároku. Pojem „osvedčenie“ bol odbornou literatúrou i súdnou praxou
vymedzený ako procesný postup súdu,
ktorý na základe dostupných dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie relevantné skutočnosti,

pričom nemusí dodržať formalizovaný postup štandardného procesného dokazovania. Osvedčené
skutočnosti následne spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti a súd z nich pri rozhodovaní vychádza
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1106). Z rozsiahlej judikatúry vo veciach
neodkladných (predtým predbežných) opatrení k pojmu „osvedčenie“ príkladmo uvádzame uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 201/2019 zo dňa 16. decembra 2019, v rámci ktorého je
konštatované, že „Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) sa posudzuje len podľa obsahu návrhu
a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín.“ V preskúmavanej veci teda nebolo
povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať plnohodnotné dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci.Naopak, bolo procesnou povinnosťou navrhovateľky, osvedčiť splnenie hmotnoprávnych predpokladov
nadobudnutia vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností vydržaním a povinnosťou súdu prvej
inštancie bolo preskúmať, či si navrhovateľka splnila svoju procesnú povinnosť a relevantné skutočnosti

osvedčila. Odvolací súd dodáva, že v tejto fáze konania súd rozhoduje bez vyjadrenia ostatných
účastníkov a bez nariadenia pojednávania (§ 359e ods. 3 C. m. p.). Z obsahu spisu a napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa oboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré navrhovateľka na
osvedčenie svojho práva predložila (odsek 3. napadnutého uznesenia) a po ich preskúmaní dospel k
záveru, že skutočnosti z nich vyplývajúce nemohli v navrhovateľke dôvodne vyvolať presvedčenie, že

sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd vydá vyzývacie
uznesenie podľa § 359f CMP vtedy, ak už vo fáze skúmania návrhu na začatie konania a dôkazných
prostriedkov pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností, dospeje k
záveru, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia ako
nanajvýš(vysoko)pravdepodobné.Vprípadevážnychpochybnostíouplatnenomnárokuniejenamieste
vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti), a to ani s prihliadnutím na

možnosť podať námietky osobami vymenovanými v § 359h C. m. p.. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania
potvrdenia vydržania však v takom prípade nemôže namietať odmietnutie prístupu k súdu, pretože má
možnosť domáhať sa svojho nároku inými procesnoprávnymi prostriedkami v rámci sporového konania.
Súd prvej inštancie teda správne vec právne posúdil, keď správne zvoleným procesným postupom
skúmal osvedčenie nároku navrhovateľky správnou interpretáciou a aplikáciou hmotnoprávnych noriem

(§ 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka).

14.Pokiaľ navrhovateľka namietala, že súd prvej inštancie len matematicky porovnal výmeru pozemku
záhrady, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľky (parcela č. 909/2) s pozemkom, ku ktorému sa domáha
potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva a nevzal do úvahy iné skutočnosti, poukazujúc na súdnu prax,

tak s týmito argumentami sa odvolací súd nemôže stotožniť.

15.Odvolaciemu súdu je známa judikatúra, na ktorú poukazovala navrhovateľka, avšak každý prípad je
potrebné posudzovať individuálne a je potrebné individuálne posúdiť aj prípustné rozdiely, výnimočne
aj viac ako 50 % z výmeru pozemku, ktorého je držiteľ skutočne vlastníkom. V posudzovanom prípade

je však potrebné prihliadať na všetky okolnosti a dôkazy, ktoré by osvedčili dobrú vieru navrhovateľa,
no v tomto prípade táto dobrá viera nemohla byť preukázaná. O prípady, na ktoré poukazuje
navrhovateľka (v súvislosti s výmerou pozemku), ide hlavne vtedy, keď napríklad za pozemok bolo
zaplatené, to však navrhovateľka nepreukázala. Taktiež súd prvej inštancie veľmi správne poukazoval
na to, že pri prevodoch pozemku medzi rodinou stále mali vedomosť, o akú výmeru ide a výmera 508

m2 skutočne nie je zanedbateľná napriek tomu, že v teréne je oplotenie také ako u iných susedov.

16.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúduzneseniesúduprvejinštancieakovecnesprávnepotvrdil
aj so súvisiacim výrokom o trovách konania.

17.O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP.

18.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).