Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3616204683
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3616204683.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, zastúpeného JUDr. Matejom Valjentom,
advokátom so sídlom Partizánske, Jesenského 232, IČO: 42 025 753, proti žalovaným: 1/ A. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom
B. XXX, 2/ F. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, zastúpeným
JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská 40, IČO: 51 721 554, v spore
o zaplatenie sumy 5.057,42 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/, proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza (predtým Okresný súd Partizánske) č.k. PE-4C/55/2016-706 zo dňa 6. júla
2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., III. a IV. p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 4.615,46 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.342,12

Eur od 04.11.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 273,34 Eur od 17.02.2018 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
I.) a vo zvyšnej časti konanie zastavil (výrok II.). Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 82,52 % (výrok III.) s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok IV.).

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
na súd dňa 11.11.2016 v znení jej zmien zo dňa 20.02.2018 a 11.01.2018 domáhal proti žalovaným 1/
a 2/ zaplatenia sumy celkom vo výške 5.057,45 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 4.580,16 Eur od 04.11.2016 zaplatenia a s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 477,26 Eur
17.02.2018 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca dôvodil tým, že žalovaní 1/ a
2/ ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností – stavieb stojacich na nehnuteľnostiach, ktorých je
on podielovým spoluvlastníkom a vlastníkom, užívajú nehnuteľnosti v jeho vlastníctve bez právneho

dôvodu, teda bez platne uzatvorenej nájomnej alebo inej obdobnej zmluvy. Celková výmera jeho
nehnuteľností, ktoré užívajú žalovaní bez právneho dôvodu, predstavuje 3 557,25 m2. Do tejto výmery
však nie je započítaná výmera pozemku, cez ktorú vedie elektrická prípojkak nehnuteľnostiam žalovaných, ktorá bola realizovaná bez jeho súhlasu a výmera pozemkov, ku ktorým
mu prislúcha právo nájmu, ktorú nemôže užívať z dôvodu na strane žalovaných. Disponuje súkromným
znaleckým posudkom vypracovaným znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad

hodnoty nehnuteľností , z obsahu ktorého vyplýva, že obvyklá hodnota ročného nájmu za jeden meter
štvorcový predstavuje sumu 0,805 Eur. Za obdobie od 25.03.2015 do 31.10.2016 mu vznikol právny
nárok na nájom v sume
4.580,16 Eur. Žalovaných písomne dňa 15.06.2015 upozornil na porušovanie právnych predpisov a
neoprávnený zásah do jeho vlastníckeho práva bez právneho titulu, žalovaní na výzvu nereagovali.

V septembri 2016 im predložil návrh zmluvy o nájme pozemkov na poľnohospodárske účely, ale ani
na uvedený návrh nereagovali. Dňa 25.10.2016 ich vyzval na mimosúdny zmier, výzvy si prevzali
dňa 28.10.2016, ale do podania žaloby na výzvu nereagovali. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k žalobe
nepopreli vlastnícke právo žalobcu k pozemkom, na ktorých sú postavené budovy v ich bezpodielovom
spoluvlastníctve, avšak namietli rozsah nárokov uplatnených žalobcom a aj spôsob, akým boli tieto
nároky uplatnené. Argumentovali tým, že na vzťah medzi nimi a žalobcom sa plne vzťahujú ustanovenia

zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných
pozemkov a o zmene niektorých zákonov a znalecký posudok predložený žalobcom označili
za nedôveryhodný.

1.3. Súd prvej inštancie po dokazovaní vykonanom oznámením obsahu listinných dôkazov

predložených stranami sporu, vyjadreniami strán sporu a výsluchom žalovaného 1/ na zistený skutkový
stav aplikoval § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 123, § 665 ods. 1 § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 ods. 2 § 12 ods. 5 zák. č. 504/2003 Z.z.
o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 70 ods. 1, 2 zákona číslo 162/1995 Z.z. o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov,
§ 43h ods. 1, 2 zák. č. 50/1967 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov a § 4 ods. 3 písm. d) zákona číslo 369/1991 Zb. obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov.

1.4. Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a právnom posúdení veci dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba žalobcu (po čiastočnom späťvzatí) bola podaná dôvodne. Základ nároku
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za preukázaný. Z listu vlastníctva č. XXX,
XXX G. XXX pre kat. úz. C. D. vyplynulo, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemkov parc.
H. XXX/X orná pôda o výmere

3146 m2 v 1/8, parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 3159 m2 v 1/2, parc. č. XXX/X orná pôda
o výmere 2772 m2 v 1/2. Na týchto pozemkoch žalobcu sa od 25.03.2015 do 07.12.2016 nachádzali
stavby žalovaných, v ktorých vykonávali poľnohospodársku výrobu. To, že žalovaní boli vlastníkmi
stavieb na pozemkoch žalobcu a že jeho nehnuteľnosti užívali
v období od 25.03.2015 do 07.12.2016, vyplynulo tak z výpovede žalovaného 1/, ako aj z ním podaného

priznania k dani z nehnuteľností za rok 2016. Žalovaní základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia napokon ani nespochybňovali, preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že základ
nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu nebol sporný. Žalovaní boli
vlastníkmi stavieb na pozemkoch žalobcu od 25.03.2015, kedy stavby na pozemkoch žalobcu nadobudli
do vlastníctva, do 07.12.2016, kedy vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností previedli na G. B., I..

1.5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry v prípade stavieb na cudzom
pozemku vzniká bezdôvodné obohatenie vlastníkovi stavby, a nie užívateľovi alebo nájomcovi tejto
stavby. Pasívne legitimovanými v predmetnom spore, pokiaľ ide
o nárok žalobcu za obdobie od 25.03.2015 do 07.12.2016, teda boli žalovaní. Medzi stranami sporu boli

spornými rozsah užívania pozemkov žalobcu žalovanými ako vlastníkmi stavieb
a výška odplaty za užívanie nehnuteľností žalobcu. Žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal
zaplatenia bezdôvodného obohatenia za výmeru 3358,75 m2, ktorá pozostáva z 1/8 z parc. č XXX/X vo
výmere 393,25 m2 /3146m2:8/, z 1/2 z parc. č. XXX/X vo výmere
1579,5 m2 /3159m2:2/, z 1/2 z parc. č. XXX/X vo výmere 1386 m2 /2772m2:2/. Žalovaní vo vyjadrení

zo dňa 21.12.2016 tvrdili, že parc. č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X neužívali a z parciel
č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X užívali len časť pod ich stavbami a prístupovú cestu vo výmere
644m2.Prvoinštančnýsúdpristanovenívýškybezdôvodnéhoobohateniavychádzalztoho,žepozemky
vo vlastníctve žalobcu sa v období, za ktoré žalobca žiadal bezdôvodné obohatenie v tomto konaní t.j.od 25.03.2015 do 07.12.2016, nachádzali v oplotenom areáli bývalého poľnohospodárskeho dvora PDP
V. J.. Z fotografií predložených žalobcom je zrejmé, že žalovaní areál uzamykali a bol strážený psami.
Tieto skutočnosti sčasti potvrdzuje aj list žalovaných z 01.01.2018. V priznaní k dani z nehnuteľnosti

za rok 2016
žalovaný 1/ uviedol všetky parcely žalobcu parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X a to v celej výmere
a zaplatil za ne aj daň za rok 2016. Okrem toho, nielen z fotografií predložených žalobcom, ale najmä zo
záznamov zo štátneho stavebného dohľadu je zrejmé, že žalovaní nevyužívali len pozemky žalobcu pod
prístupovou cestou a zastavané stavbami, pretože na priľahlých pozemkoch k stavbám mali uskladnenú

slamu, seno, krmivo , hnojisko, poľnohospodárske stroje a zariadenia a stavebný odpad .

1.6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní stavby v ich vlastníctve nepochybne využívali na
poľnohospodársku výrobu, chov hospodárskych zvierat, pričom zdôraznil, že pri takých stavbách sú
právnymi predpismi určené ochranné pásma. Poukázal na to, že stavby na chov hospodárskych zvierat
pri ich prevádzkovaní majú predpísané hygienické ochranné pásma, kde iná činnosť nie je prípustná,

aby neboli ohrozené život a zdravie osôb
a v okolitých obciach sú určené ochranné pásma od 200-1000 m. Pri ochrannom pásme len
v min. rozsahu 200 m, príp. väčšom by do tohto ochranného pásma boli zahrnuté celé pozemky
žalobcu. Konštatoval, že pri prevádzkovaní poľnohospodárskej výroby - osobitne živočíšnej, nebolo z
dôvodov potreby dodržania príslušných právnych predpisov o ochrane zdravia osôb a zvierat v celom

vymedzenom priestore uzavretého areálu s chovom hospodárskych zvierat možné vykonávať akékoľvek
iné činnosti a užívať nezastavané časti pozemkov. Pretože žalovaní svojou poľnohospodárskou
výrobou znemožnili akékoľvek prípadné využitie nezastavaných častí pozemkov žalobcu popri
poľnohospodárskej výrobe na iné účely, súd prvej inštancie považoval rozsah výmery 3358,75 m2 ako
výmery užívanej žalovanými z pozemkov žalobcu za preukázaný a nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia za túto výmeru dôvodný.

1.7. Čo sa týka spornej otázky výšky bezdôvodného obohatenia, keď žalobca uplatňoval nárok
na bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájmu určeného na základe všeobecnej. hodnoty
pozemkov podľa vyhl. MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty,

a naproti tomu žalovaní tvrdili, že pri určení odplaty za užívanie pozemkov je potrebné postupovať
analogicky podľa ust. zák.č. 504/2003 Z.z., dôvodiac tým, že v tomto prípade je to právne najbližší
inštitút k bezdôvodnému obohateniu za užívanie pozemkov, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
hoci pozemky žalobcu parc. č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X sú zapísané na LV ako parc. reg. "E" s druhom
pozemku orná pôda, v skutočnosti ide o pozemky zastavané stavbami a o pozemky nachádzajúce sa v

zastavanej časti obce C. D.. Skutočnosť, že pozemky žalobcu sú sčasti zastavané stavbami žalovaných
a od 08.12.2016 aj spoločnosti G. B., I., napokon nepopierali ani samotní žalovaní a to, že ide
o zastavané plochy, je potvrdené aj listom Okresného úradu, pozemkový a lesný odbor Prievidza zo dňa
03.11.2016, v ktorom je uvedené, že pozemky EKN parc. č. XXX/X, XXX/X
G. XXX/X evidované ako orné pôdy, sú podľa identifikácie parciel č. D. XXXX/XXXX

z 13.10.2015 v CKN registri evidované ako zastavané plochy. Keďže pozemky v reg. CKN, ktorý je
záväzný, sú evidované ako zastavané plochy a nádvoria, netvoria poľnohospodársky fond a preto
Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor Prievidza nie je kompetentný vydať potvrdenie o BPEJ na
pozemky EKN parc. č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X nachádzajúce sa
v zastavanom území kat. úz. C. D.. Vychádzal tiež z toho, že podľa platného všeobecne záväzného

nariadenia (ďalej len VZN) č. 2/2007 a územného plánu (ďalej len ÚP) obce C. D. schváleného
21.12.2007 je funkčné využitie celého bývalého hospodárskeho dvora PDP C. J. možné okrem
stavebnej výroby len na priemyselnú výrobu, a nie na poľnohospodársku. Podľa ÚP platí, že na
danom území sú umiestnené zariadenia výroby, u ktorých sa predpokladá, že nemajú negatívny
vplyv na využitie susedných pozemkov. Ak by v ÚP bola daná plocha v hospodárskom dvore

určená pre poľnohospodársku výrobu, museli by byť v ÚP súčasne určené aj ochranné pásma pre
poľnohospodárske stavby podľa § 53 vyhl. č. 532/2002 Z.z., ktoré v ňom ale neboli určené, keďže na to
nebol žiadny dôvod, nakoľko poľnohospodárska výroba bola na danej ploche
v bývalom hospodárskom dvore vylúčená. Zo sťažnosti PDP C. J. zo 07.01.2019 vyplýva, že už pri
uzatváraní nájomnej zmluvy o nájme poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve obce v júni 2003

obec podmieňovala jej uzatvorenie tým, že poľnohospodárska výroba v hospodárskom dvore zanikne
z dôvodu obáv občanov o kvalitu života v obci
a hospodársky dvor bude určený pre stavebnú výrobu. Z uvedenej sťažnosti vyplýva, že predchádzajúci
vlastník stavieb patriacich žalovanýma G. B., ktorým bolo PDP C. J., by žalovaným v roku 2015stavby nepredal, pretože by na to nemal dôvod ani záujem, ak by bolo možné stavby využiť na
poľnohospodársku výrobu. Stavby predal žalovaným práve z dôvodu, že ich nebolo možné využiť
na poľnohospodársku výrobu. Žalovaní teda nehnuteľnosti /stavby/ kupovali v čase platnosti VZN č.

2/2007 a schváleného ÚP, podľa ktorého pozemky, plocha v bývalom hospodárskom dvore PDP, nie
sú určené na poľnohospodársku výrobu. Pôvodný nájomca pozemkov v tomto dvore a vlastník budov,
ktoré žalovaní od neho kúpili, poľnohospodársku výrobu /živočíšnu výrobu/ prestal prevádzkovať práve
z tohto dôvodu. Určitú dobu sa stavby a pozemky na poľnohospodársku výrobu nevyužívali. Napriek
platnému VZN a ÚP boli stavby, pozemky zastavané stavbami

ipriľahlépozemkyvobdobíod25.03.2015do07.12.2016využívané naživočíšnuvýrobu,tedavrozpore
s ÚP obce a napriek tomuto plánu a platnému VZN. Z dôvodu uvedeného rozporu tak bola v priebehu
konania aj poľnohospodárska výroba v tomto území ukončená.

1.8. Súd prvej inštancie uzavrel, že ani jeden z pozemkov žalobcu nie je možné považovať za
pozemok na poľnohospodárske účely a za pozemok podľa § 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 Z.z., pretože

nie sú splnené predpoklady pre určenie pozemkov podľa zák. č. 504/2003 Z.z. Pozemky žalobcu
nie sú poľnohospodárskou pôdou, ale ide zastavané plochy a nádvoria. Zastavaná plocha neslúži na
poľnohospodársku produkciu. Pre pozemky žalobcu sa nedá určiť BPEJ, ako to vyplýva zo stanoviska
OÚ, pozemkový a lesný odbor PD zo dňa 03.11.2016. Ani jeden pozemok žalobcu nebol a nie je
zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.06.1991. Podľa kolaudačných rozhodnutí z

10.10.1991
a 06.05.1993 bolo vydané povolenie užívať stavbu krytý silážny žľab a objekt - odchovňa mladého
dobytka 300 ks. Pozemky žalobcu neboli žalovaným prenechané na poľnohospodárske účely. Nejde
teda o pozemky, ktoré sú poľnohospodárskou pôdou ani zastavané stavbami na poľnohospodárske
účely do 24.06.1991 a ani prenechané na poľnohospodárske účely. Tvrdenie žalovaných, že ide o

pozemky na poľnohospodárske účely, teda nebolo preukázané. Plochy okolo stavieb na pozemkoch
žalobcu boli využívané na živočíšnu výrobu v zastavanom území obce v rozpore s ÚP, ktorý takúto
činnosť nedovoľoval. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že ÚP bol schválený v roku 2007, teda
v čase kedy žalovaní nehnuteľnosti kupovali , už bol platný 8 rokov. Žalovaní zrejme vedeli, (vyplýva
to zo sťažnosti PDP C. J.) o tomto ÚP a tiež o tom, na čo sa stavby ako aj pozemky pod nimi a okolo

nich podľa platného ÚP môžu využívať. Z tejto sťažnosti tiež vyplýva, že PDP predalo žalovaným
podľa kúpnej zmluvy z 05.03.2015 stavby s.č. XXX výlučne z dôvodu platného ÚP, ktorý neumožňoval
poľnohospodársku výrobu, pretože ak by bolo možné stavby na poľnohospodársku výrobu využívať,
PDP by nemalo dôvod a záujem ich predať. Na základe vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný
súd k záveru, že pozemky žalobcu podľa ÚP nemohli a nemôžu slúžiť na poľnohospodársku výrobu, a

ak žalovaní stavby a pozemky žalobcu v rozpore s platným VZN a ÚP na tento účel užívali, nie je možné
takémuto konaniu priznať ochranu vo forme určenia výšky nájmu z hodnoty poľnohospodárskej pôdy
podľa zák. č. 504/2003 Z. z. Preto vychádzal pri určení výšky bezdôvodného obohatenia zo znaleckého
posudku č. 240/2016 vyhotoveného znalcom
Ing. Terlandom, ktorý má všetky náležitosti znaleckého posudku a ktorým bolo určené obvyklé nájomné

v sume 0,805 Eur/m2/rok.

1.9. K námietkam žalovaných voči znaleckému posudku Ing. M. Terlandu, ktoré odôvodňovali tým, že
žalobca nebol objednávateľom predmetného znaleckého posudku, ale objednalo ho PDP C. J. napriek
tomu, že nemohlo mať žiaden záujem na ocenení pozemkov žalobcu a tiež, že znalec, ktorý vyhotovil

znalecký posudok, je priateľom otca žalobcu, ktorý je tiež znalec, súd prvej inštancie poukázal na znenie
§ 209 ods. 1 CSP
a uviedol, že z neho nevyplýva, že by objednávateľom súkromného znaleckého posudku predloženého
stranou sporu musela byť len strana sporu. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že predmetom tohto
znaleckého posudku je stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov a aj všeobecnej hodnoty nájmu za

pozemky parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X G. XXX/X. Uviedol, že znalecký posudok bol
vyhotovený v roku 2016 a žalobca v tomto konaní žiada bezdôvodné obohatenie za časť roka 2015
a 2016. Týmto znaleckým posudkom teda bola určená hodnota nájmu okrem iných aj za pozemky
parc. č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X, pričom výška nájmu resp. bezdôvodného obohatenia týchto parciel
je predmetom sporu. Ďalej uviedol, že znalec Ing. Terlanda s miestom činnosti v Partizánskom sa

pravdepodobne minimálne osobne pozná s otcom žalobcu, ktorý je podľa tvrdenia žalovaných tiež
znalcom, vzhľadom na to, že vykonávajú znaleckú činnosť v tom istom regióne. Žalovaní však okrem
svojho všeobecného tvrdenia o priateľskom vzťahu otca žalobcu a znalca neuviedli žiadne skutočnosti,
z ktorých by vyplýval priateľský vzťah medzi otcom žalobcu a znalcom takej intenzity, že by znalec bol voveci podania tohto posudku zaujatý. Predmetný znalecký posudok má podľa § 209 CSP všetky zákonom
predpísané náležitosti a obsahuje aj doložku
o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku.

1.10 K námietke žalovaných, že výška náhrady za užívanie nehnuteľností žalobcu bola týmto znaleckým
posudkom nesprávne určená zo všeobecnej hodnoty pozemkov podľa
vyhl. č. 492/2004 Z.z., a nie z hodnoty pozemkov ako pozemkov na poľnohospodárske účely podľa
zák.č.504/2003 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že táto námietka žalovaných sa týkala právnej, a

nie odbornej stránky predmetného znaleckého posudku, pretože žalovaní nenamietali jeho obsah po
odbornej stránke, ale po právnej stránke, keď tvrdili, že výška náhrady za užívanie má byť určená
podľa zák. č. 504/2003 Z.z. Zdôraznil, že určenie výšky náhrady za užívanie podľa všeobecnej hodnoty
pozemkov a nájmu určenej podľa vyhl. č. 492/2004 Z.z. alebo podľa zák. č. 504/2003 Z.z. je otázkou
právnou a pretože dospel
k záveru, že pozemky žalobcu zastavané stavbami vo vlastníctve žalovaných nie sú pozemkami na

poľnohospodárske účely podľa § 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 Z.z. a žalovaní neuviedli žiadne skutočnosti
spochybňujúce odborný obsah znaleckého posudku
Ing. M. Terlandu, návrh žalovaných na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania a
pribratím do konania minimálne znaleckej organizácie alebo znaleckého ústavu na finálne ocenenie
výšky obvyklého nájmu za predmetné nehnuteľnosti zamietol

a ďalšie dokazovanie nenariadil. Poukázal na to, že žalovaní mali v priebehu sporu možnosť predložiť
svoj znalecký posudok na určenie výšky náhrady za užívanie zohľadňujúci ich námietky, ktorý by určil
výšku náhrady za užívané pozemky ako pozemky na poľnohospodárske účely podľa zák. č. 504/2003
Z.z., avšak takýto znalecký posudok nepredložili. Predložili znalecký posudok Ing. F. Hlaváča č. 28/2023,
ktorý však tiež hodnotu nájmu určil podľa vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku

a z ktorého posudku vyplynulo, že znalec zaradil pozemky žalobcu do skupiny pozemkov v zastavanom
území obce a určil všeobecnú hodnotu pozemkov žalobcu parc. č. XXX/X o výmere 3146 m2 sumou
475,05 Eur, parc. č. XXX/X o výmere 3159 m2 sumou 477,01 Eur, parc. č. XXX/X
o výmere 2772 m2 sumou 418,57 Eur. Všeobecná hodnota pozemku v zastavanom území obce C. D.
je podľa tohto posudku po zaokrúhlení 0,15 Eur /m2. Po oboznámení sa

s obsahom tohto znaleckého posudku dospel súd prvej inštancie k záveru, že všeobecná hodnota nájmu
pozemkov ním nebola určená podľa prílohy č. 3 k vyhl. č. 492/2004 Z.z.
V posudku je určená všeobecná hodnota pozemkov a následne len v závere posudku označenom ako
rekapitulácia všeobecnej hodnoty je v jednom riadku uvedená všeobecná hodnota nájmu pozemkov
parc. č XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X G. XXX/X sumou 2.290 Eur (po zaokrúhlení), čo je vlastne

všeobecná hodnota týchto pozemkov. Žalovaní predložili zmluvy
o nájme pozemkov s dohodnutým nájomným, súd však musel brať do úvahy skutočnosť, že zo všetkých
nájomnýchzmlúvpredloženýchžalovanýmijezrejmé,žeideopozemky prenajaténapoľnohospodárske
účely. Žalobca predložil zmluvy o nájme pozemkov evidovaných ako zastavané alebo ostatné plochy
a dohodnutá výška nájmu bola v jednom prípade 0,557 Eur/m2/rok, v jednom prípade 600 Eur/rok

za časť pozemku potrebného na umiestnenie reklamného zariadenia a v jednom prípade nájomné
3.000 Eur ročne. Vzhľadom na to, že znalecký posudok predložený žalovanými neobsahuje stanovenie
všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov určenej postupom podľa prílohy č. 3 k vyhl. č.492/2003 Z.z.,
že predmetom zmlúv o nájme predložených žalovanými sú pozemky na poľnohospodárske účely a
že nájom podľa zmlúv o nájme pozemkov predložených žalobcom je vyšší ako v tomto znaleckom

posudku, prvoinštančný súd uzavrel, že pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu nemohol vychádzať
zo znaleckého posudku nimi predloženého.

1.11. Pokiaľ žalovaní poukazovali na rozsudky Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.06.2019 č.k.
26Cob/64/2018-450 a zo dňa 27.04.2022 č.k. 25Co/87/2021-535, v ktorých podľa ich tvrdenia ide o

skutkovo analogické situácie, keď žalobca si uplatňuje nárok na bezdôvodné obohatenie v dôsledku
užívania jeho pozemkov žalovanými na poľnohospodársku výrobu, súd prvej inštancie konštatoval, že
nejde o obdobné konania. Uviedol, že i keď predmetom konaní, na ktoré poukazovali žalovaní, bol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov na poľnohospodárske účely, tam
k bezdôvodnému obohateniu došlo potom, ako prestala platiť predtým uzavretá nájomná zmluva a

žalovaný pozemkynaďalejužíval.Vuvedenýchprípadochtedabolipozemkyprenajaténajprvnájomnou
zmluvou na poľnohospodárske účely a na predmete nájmu mal nájomca vybudovaný areál Ústavu na
chov oviec. V prejednávanej veci však žiadna zmluva o nájme pozemkov medzi žalobcomažalovanýmiuzavretánebolaaužvôbecnienapoľnohospodárskeúčely.Podľanázoruprvoinštančného
súdu podstatný rozdiel medzi uvedenými konaniami a týmto konaním je
v tom, že v uvedených veciach bolo možné pozemky využívať v súlade s ÚP obce resp. nie

v rozpore s ním, keďže na nich bol vybudovaný nájomcom Ústav na chov oviec. V prípade pozemkov
žalobcu, na ktorých sa nachádzajú resp. nachádzali stavby žalovaných, tieto podľa platného ÚP obce
nebolo možné na poľnohospodársku výrobu využívať, avšak i napriek tomuto plánu sa od 25.03.2015
do 07.12.2016 pozemky na tento účel - v rozpore s platným VZN a ÚP obce využívali.

1.12. Súd prvej inštancie preto žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne sumu 4.615,46 Eur, ktorá pozostáva z bezdôvodného obohatenia za obdobie od 25.03.2015
do 31.12.2015 v sume 2.088,96 Eur /3358,75 m2 x 0,805 =
2.703,79 Eur : 365 = 7,407643835 x 282 dní = 2.088,955, po zaokrúhlení 2.088,96 Eur/
a z bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.01.2016 do 07.12.2016 v sume 2.526,50 Eur /3358,75
m2 x 0,805 = 2703,79:366 dní =7,3874x 342 dní = 2.526,4908 Eur, po zaokrúhlení 2.526,50 Eur/.

Pretože žalovaní 1/, 2/ sú so zaplatením bezdôvodného obohatenia v omeškaní, priznal žalobcovi aj
úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.342,12 Eur od 04.11.2016 do zaplatenia. Úrok
z omeškania súd priznal žalobcovi zo sumy 4.342,12 Eur od 04.11.2016, t.j. odo dňa nasledujúceho
potom, čo uplynula lehota 5 dní určená na zaplatenie vo výzve žalobcu zo dňa 25.10.2016 na zaplatenie
sumy 4.580,16 Eur. Výzvu žalovaní prevzali dňa 28.10.2016. Keď žalobca žiadal z tejto sumy úrok od

04.11.2016 úrok
z omeškania mu priznal od tohto dňa do zaplatenia. Úrok z omeškania zo sumy 273,34 Eur priznal
žalobcovi od 17.02.2018 t.j. odo dňa nasledujúceho potom, čo bolo rozšírenie žalobného návrhu z
11.01.2018 doručené právnemu zástupcovi žalovaných dňa 15.02.2018
a úrok mu priznal od 17.02.2018 do zaplatenia. Pretože podaním zo dňa 03.03.2023 vzal žalobca žalobu

späť v časti o zaplatenie 441,96 Eur a na žalobnom návrhu zotrval v časti
o zaplatenie sumy 4.615,46 Eur s prísl., je zrejmé, že žalobca zobral späť žalobný návrh aj
v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 441,96 Eur. Z uvedeného dôvodu konanie vo zvyšnej
časti zastavil. O náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa ustanovenia § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovaným 1/ 2/ v rozsahu 82,52 %,

čo predstavuje jeho čistý úspech v spore. Zohľadnil, že žalobca sa podanou žalobou pred čiastočným
späťvzatím žaloby domáhal zaplatenia sumy 5057,42 Eur s prísl. a prisúdená mu bola suma 4.615,46
Eur, ktorá predstavuje z pôvodne žalovanej sumy
91,26 %. Žalovaní 1/, 2/ boli v spore úspešní v rozsahu 8,74 % (100-91,26), keďže žalobca vzal žalobu
čiastočne späť z dôvodov, ktoré nenastali na strane žalovaných, ale na základe jeho rozhodnutia.

2.1. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I., III. a IV. podali žalovaní 1/, 2/ v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedli, že podstata predmetného sporu spočívala v
posúdení právnej otázky, či pozemky vo vlastníctve žalobcu (ďalej len „pozemky“) spadajú pod právny

režim zákona č. 504/2003 Z. z. (ďalej len „zákona o nájme“). Podľa ich názoru súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu záveru, že pozemky neslúžia na poľnohospodárske účely, keďže ide o zastavanú
plochu, pričom nie je možné určiť údaj BPEJ pre účely výšky obvyklého nájomného, resp. bezdôvodného
obohatenia.

2.2. Žalovaní 1/, 2/ poukázali na znenie § 1 ods, 2 zákona o nájme, v zmysle ktorého pozemok
na poľnohospodárske účely podľa tohto zákona je taký pozemok alebo jeho časť, ktorý je a)
poľnohospodárskou pôdou; b)evidovaný v katastri nehnuteľností v registri „C“ ako zastavaná plocha
a nádvorie, slúžiaci na poľnohospodárske účely alebo pozemok zastavaný stavbou slúžiacou na
poľnohospodárske účely, alebo c) iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely; ustanovenia

osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Mali za to, že z dôkazov predložených do konania na
okresnom súde bezpochyby vyplýva, že využívali pozemky na poľnohospodárku výrobu resp. na
poľnohospodárske účely, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie a túto skutočnosť si ustálil ako
nespornú, keď konštatoval, že pozemky boli žalovanými užívané v rozpore s územným plánom,
ktorý mal zakazovať poľnohospodársku výrobu. Preto aj jeho záver, že: „zastavaná plocha neslúži

na poľnohospodársku produkciu“, je v rozpore s konštatovaním, že boli pozemky využívané na
poľnohospodársku výrobu.

2.3. Žalovaní poukázali na to, že pozemky slúžili na poľnohospodársku výrobu od50. rokov minulého storočia, až po súčasnosť. Skutočnosť, že pozemky sú využívané na
poľnohospodársku výrobu, je potrebné subsumovať pod právnu normu. Gramatický výklad explicitne
naznačuje, že právne vzťahy sa budú spravovať zákonom o nájme, konkrétne ide

o „iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely“ [§ 1 ods. 2. písm. c) zákona
o nájme]. Podľa názoru žalovaných extenzívnym výkladom vôle žalobcu možno dospieť
k záveru, že v zásade im prenechal pozemok na poľnohospodárske účely; nedošlo len
k dohode o výške nájomného. Okrem toho, pozemky pod nehnuteľnosťami (stavby so súp. č.: XXX)
spadajú pod hypotézu ust. § 1 ods. 2 písm. b) zákona o nájme. Preto malo byť bezdôvodné obohatenie

určené analogicky podľa § 10 ods. 2 zákona o nájme, t. j. ide
opozemokzastavanýstavbounapoľnohospodárskeúčelydo24.06.1991(vkontexte§10ods.2zákona
o nájme). Ide o pozemok „zastavaný“ stavbou, t. j. dokonavý slovesný vid. Zákon teda preferuje, aby
išlo o stavbu finálnu a dokončenú. Podľa názoru žalovaných je kolaudácia v tomto prípade irelevantná.
Stavba pred kolaudáciou existuje, preto je na mieste subsumovať uvedený skutkový stav pod túto
hypotézu. Súd prvej inštancie potom nesprávne dôvodil tým, že stavba de iure neexistovala z dôvodu,

že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané po tomto dátume.

2.4. Súd prvej inštancie tiež nesprávne uzavrel, že nie je možné určiť BPEJ pre pozemky. BPEJ sa určuje
pre celé katastrálne územie, nie pre konkrétny pozemok. Preto pozemky žalovaného majú určenú BPEJ,
len príslušné orgány nevydali potvrdenie, a to z dôvodu, že

v katastri nehnuteľností sú evidované ako stavebné pozemky. Uvedené je však nesprávne
s ohľadom na § 1 ods. 2 písm. e) zákona o nájme. Tento priamo predpokladá, že môže ísť aj inú pôdu,
ako poľnohospodársku (napr.: ostatné plochy alebo trvalý trávny porast
v intraviláne -1, j. stavebný pozemok, ktorý bol prenechaný na poľnohospodárske účely). Pri takýchto
pozemkoch, podľa § 10 ods. 1 zákona o nájme, nemôže byť nájomné nižšie ako 1 % z hodnoty

poľnohospodárskej pôdy. Uvedené nepriamo odkazuje, že aj pre tieto pozemky musí byť daná
BPEJ, napriek tomu, že nejde ako poľnohospodárska pôda evidovaná v katastri nehnuteľností. V
opačnom prípade by toto ustanovenie nebolo vykonateľné. Podľa katastra nehnuteľností pozemky
majú priradené BPEJ, a to nasledovné kódy: XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX. Obvyklá
výška nájomného v k. ú. C. D. je 47,64 Eur/ha. Žalovaní dodali, že na pozemkoch prebehol výkon

štátneho stavebného dohľadu (miestna obhliadka dňa 31.01.2019), pričom doposiaľ nebola žalovaným
uložená žiadna sankcia za protiprávne užívanie pozemkov na poľnohospodárske účely, a teda žiadnym
úradným titulom nie je konštatovaná protiprávnosť užívania pozemkov zo strany žalovaných. Aj preto
vyjadrili presvedčenie, že ide o pozemky užívané na poľnohospodárske účely a vzhľadom na absenciu
rozhodnutia o sankcii možno konštatovať, že ide o užívanie lege artis.

2.5. Z vyššie uvedených argumentov podľa názoru žalovaných vyplýva, že ak by existoval záväzkovo-
právny vzťah medzi stranami sporu, spravoval by sa ustanoveniami zákona
o nájme. Cez prizmu uvedeného je teda potrebné aj určiť hodnotu bezdôvodného obohatenia, ktorú je
nutné určiť fikciou (teda oceňovať výšku obvyklého nájmu, ako keby išlo

o poľnohospodársku pôdu), teda s určením, v akej výške by žalovaní platili nájomné za pozemky,
ktoré sa využívajú na poľnohospodárske účely. Takéto dokazovania navrhovali, avšak súd prvej
inštancie tomuto dôkaznému návrhu nevyhovel. Žalovaní uviedli, že si nedokázali zabezpečiť súkromný
znalecký posudok, keďže znalci odmietli oceňovať výšku obvyklého nájmu takýchto pozemkov ako
poľnohospodárskej pôdy; to by bolo možné jedine na výslovnú požiadavku súdu, pričom notorietou je

skutočnosť, že poľnohospodárska pôda sa prenajíma za nižšie sumy, ako stavebné pozemky. Preto
znalecký posudok č. 240/2016 je nesprávny, nakoľko nájomné bolo určené tak, akoby išlo o stavebné
pozemky. Súd prvej inštancie pochybil, ak takýto znalecký posudok akceptoval, pretože je zrejmé, že
oni, žalovaní, sa bezdôvodne obohatili o sumu nájomného, ktorú by boli povinný platiť v prípade, ak by
bola uzatvorená nájomná zmluva podľa zákona o nájme. Žalovaní vyjadrili presvedčenie, že nakoľko

pozemky sú poľnohospodárskou pôdou, je nevyhnutné určiť obvyklý nájom v relevantnom období a v
miestne obdobných pozemkov slúžiacich na poľnohospodárske účely. Túto skutočnosť potvrdzuje aj
rozhodovacia prax v skutkovo obdobných prípadoch.

2.6. Žalovaní namietali znalecký posudok č. 240/2016 z dôvodu, že neposudzoval obdobné pozemky,

ale pozemky, ktoré slúžia na nehospodárske účely. Podľa ich názoru nemá tento znalecký posudok
výpovednú hodnotu vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia. Navrhli preto, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil s prihliadnutím na vyššie uvedené argumenty.3.1. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny. Poukázal na jeho odôvodnenie, z

ktorého vyplýva, na základe akých dôkazov súd dospel k skutkovým zisteniam a ako vec právne posúdil.

3.2. Predovšetkým zdôraznil, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku neobsahuje žiadne nové
právne argumenty resp. skutkové tvrdenia, ktoré by žalovaní 1/, 2/ nepoužili už pred súdom prvej
inštancie v rámci svojej procesnej obrany, z čoho potom nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie

sa už so všetkými právnymi argumentami a skutkovými tvrdeniami žalovaných vysporiadal. V súvislostí
s odvolacími námietkami žalovaných žalobca poukázal na to, že v rozhodnom období 2015 a 2016
predmetné ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o nájme, na ktoré žalovaní v odvolaní poukazujú, nebolo ešte
účinné. To bolo účinné až neskôr - od 01.05.2018, preto je odkaz žalovaných na toto ustanovenie a na
závery, ktoré sú
z neho odvodené, irelevantné. Podľa zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom od

01.01.2015 do 31.08.2017, t.j. v rozhodnom období 2015 a 2016, sa za pozemok na
poľnohospodárske účely považoval taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto
pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku.
Uviedol, že územie bývalého poľnohospodárskeho areálu PDP C. J.

v k.ú. C. D., kde sa nachádzajú pozemky žalobcu užívané žalovanými, je nesporne podľa platného
územného plánu Obce C. D. a platného VZN č. 2/2007 od 01.02.2008 určené na priemyselnú výrobu,
a nie na poľnohospodársku výrobu. Pozemky žalobcu nachádzajúce sa v tomto vymedzenom území
sú všetky určené na to, aby slúžili na priemyselnú výrobu, a nie na poľnohospodársku výrobu. V
súvislosti s tvrdením žalovaných, že „extenzívnym výkladom vôle žalobcu možno dospieť k záveru, že

v zásade prenechal pozemok žalovaným na poľnohospodárske účely; nedošlo len k dohode o výške
nájomného.“, žalobca zdôraznil, že ide o zavádzajúce, resp. absurdné tvrdenie bez toho, aby malo
základ vo vykonanom dokazovaní, keď je nesporne preukázané, že žalobca neprenechal žalovaným
žiadne pozemky, že tieto pozemky užívajú žalovaní bez právneho dôvodu a dokonca protiprávne. So
zreteľom na zaradenie predmetných pozemkov v Územnom pláne obce C. D. je nemysliteľné, že by čo

aj len teoreticky prenechal žalobca žalovaným pozemky na poľnohospodárske účely, keď je nesporné,
že predmetné pozemky neslúžia a ani nemôžu slúžiť na poľnohospodárske účely. Opätovne dal do
pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2019 zo dňa 29.04.2019,
z ktorého okrem iného vyplýva, že ak je pozemok je zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991, táto skutočnosť nebola sama o sebe postačujúca na to, aby mohol byť aplikovaný zákon

číslo 504/2003 Z.z. a mohla byť určená výška regulovaného nájomného bez súčasného splnenia ďalšej
podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona číslo 504/2003 Z.z., a to, že daný prenajatý pozemok slúži na
vykonávanie poľnohospodárskej činností pri prevádzkovaní podniku. Z tohto uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyplýva v podstate záver, že ak je aj splnená podmienka, že ide o pozemok
zastavanýstavbounapoľnohospodárskeúčelydo24.júna1991,aniejesúčasnesplnenáajpodmienka,

že tento pozemok (nie stavba) v čase posudzovania naozaj slúži na vykonávanie poľnohospodárskej
činností pri prevádzkovaní podniku, tak na určenie výšky bezdôvodného obohatenia nemožno aplikovať
zákon číslo 504/2003 Z.z., pomocou ktorého by bola stanovená výška regulovaného nájmu, ktorá by
zodpovedala výške bezdôvodného obohatenia. Na aký účel pozemok legálne slúži
v zastavanom území obce, je dané jediné územným plánom obce. Ak nie je splnená podmienka § 7 ods.

1 zákona číslo 504/2003 Z.z., aplikácia regulovaného nájomného nepripadá do úvahy. Z ustanovenia §
1 ods. 1 je zrejmé, že zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov sa vzťahuje na nájomné zmluvy
o nájme pozemku na poľnohospodársky účel. Pozemok (definuje sa aký pozemok môže byť prenajatý
na poľnohospodársky účel) je aj pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991. Na takýto pozemok sa však zákon o nájme poľnohospodárskych pozemkov vzťahuje iba

vtedy, ak ide o pozemok užívaný na poľnohospodárske účely (pozemok slúži na tento účel). Samotný
pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991, tak sám osebe nevedie k použitiu právneho režimu zákona o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, ale aby k jeho aplikácii došlo, je nevyhnutné, aby bol užívaný na poľnohospodárske účely
(aby slúžil na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti). Najvyšší súd Slovenskej republiky dal odpoveď

vo vyššie citovanom rozhodnutí odpoveď na spornú otázku a jasne vyslovil záver, že náhrada v hodnote
trhového nájmu za pozemok
a režim zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov sa v danej veci neuplatňuje, a to bez ohľadu
na to, ku ktorému obdobiu sa žaloba uplatňuje.3.3. Žalobca poukázal na ust. § 7 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom
v rozhodnom období, v zmysle ktorého ak prenajatý pozemok slúži na vykonávanie poľnohospodárskej

činnosti pri prevádzkovaní podniku nájomcu, spravujú sa práva
a povinnosti prenajímateľa a nájomcu ustanoveniami § 1 až 6, ak nie je v tejto časti ustanovené inak.
Z uvedeného vyplýva, že je rozhodujúce to, na čo slúži pozemok, a nie to, na čo slúži alebo má
slúžiť prípadná stavba na pozemku. V súvislostí s označením pojmu pozemok zastavaný stavbou na
poľnohospodárske účely do 24. júna 1991 žalobca uviedol, že pojem „stavba na poľnohospodárske

účely“ nie je nikde presne definovaný a podobne ani pojem „poľnohospodárske účely“. Podľa platného
územného plánu Obce C. D. nielen pozemky ale aj predmetné stavby na týchto pozemkoch od
01.02.2008 nemôžu slúžiť na poľnohospodárske účely. To znamená, že už pred tým, ako žalovaní na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 25. marca 2015 kúpili všetky stavby od PDP C. J., tak tieto stavby nemohli
slúžiťnapoľnohospodárskeúčely,lennapriemyselnéúčelyastýmtovedomímichkupovali.Skutočnosť,
že predmetné stavby evidované na liste vlastníctva číslo XXX vo vlastníctve žalovaných sú označené

ako druh stavby s kódom 2, čo sú „Poľnohospodárske budovy“ a príslušným popisom ošipáreň, kravín
a sklad-čerpacia stanica, nie je pre určenie toho, na čo slúži pozemok pod stavbou, podstatný. Okrem
toho tu platí, že druh stavby
a popis stavby uvedený na liste vlastníctva sa podľa § 70 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z. nepovažuje za
záväzný údaj. Tento údaj nie je uvedený ani medzi hodnovernými údajmi

v zmysle § 70 ods. 1 ktoré sú uvedené v § 7 zák. č. 162/1995 Z.z.. Podľa § 71 ods. 3 zák. č. 162/1995
Z.z. (katastrálneho zákona) údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú používať. V
zmysle uvedeného sa opak hodnovernosti preukazuje inou verejnou alebo inou listinou, ktorá potvrdzuje
alebo osvedčuje vlastnícke alebo iné práva
k nehnuteľnosti. V danom prípade ide o VZN č. 2/2007 o schválení záväznej častí Územného plánu obce

C. D., ktoré určuje, na čo môžu pozemky žalobcu
v danom území slúžiť, hodnovernosť, že ide o stavby, ktoré môžu slúžiť na poľnohospodárske účely,
spochybňuje. Je logické, že ak nemôžu na poľnohospodárske účely slúžiť pozemky, tak na tento
účel nemôžu slúžiť ani stavby na týchto pozemkoch. Každopádne pre účely zák. č. 504/2003 Z.z. je
rozhodujúce to, na čo slúži alebo môže slúžiť pozemok, a nie stavba, pretože ide o zákon o nájme

pozemkov, a nie o nájme stavieb.
V súvislostí s pojmom resp. slovným spojením „stavba na poľnohospodárske účely“ je potrebné
rozlišovať pojem „stavba“ v zmysle občianskeho zákonníka, pojem „stavba“
v zmysle stavebného zákona a pojem „stavba“ ktorá sa eviduje v katastri v zmysle katastrálneho zákona.
Súkromnoprávny pojem stavby nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych predpisov. V

úvodnom ustanovení § 1 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. vo veci aplikácie tohto zákona je odkaz na
Občiansky zákonník, z čoho možno vyvodiť záver, že pre účely zák. č. 504/2003 Z.z. sa jedná len o
stavby v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré súčasne spĺňajú charakter stavieb ktoré
je možné zapísať do katastra
v zmysle § 46 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z.. Žalobca zdôraznil, že regulované nájomné podľa zákona

číslo 504/2003 Z.z. pre pozemky zastavané stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, bez
súčasného splnenia podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona číslo 504/2003 Z.z., je protiústavné. Poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/32/2016 zo dňa 05.10.2017, v ktorom krajský
súd vyslovil záver, že princíp uplatnenia regulovaného nájomného pre pozemky zastavané stavbou na
poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ak súčasne nie je splnená podmienka podľa § 7 ods. 1

zákona číslo 504/2003 Z.z., že tieto pozemky slúžia na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti pri
prevádzkovaní
podniku, je protiústavný, čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. IV.ÚS 108/2018-21 zo dňa 09.02.2018

3.4. Ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaní nepredložili súdu prvej inštancie relevantný dôkaz o tom,
ktoré jeho pozemky boli zastavané stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, keď doposiaľ
nepredložili ani k jednej stavbe nachádzajúcej sa
v bývalom hospodárskom dvore kolaudačné rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, že daná stavba bola
postavená do 24. júna 1991 na poľnohospodárske účely, hoci sa odvolávajú na

§ 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 Z.z. a žiadajú aplikovať regulované nájomné postupom podľa zákona číslo
504/2003 Z.z. On naproti tomu predložil v konaní viaceré kolaudačné rozhodnutia o tom, že určité stavby
boli skolaudované až po 24. júna 1991, a nie do24. júna 1991. Zo súdnej praxe vyplýva, že skutočnosť, či bol daný konkrétny pozemok (jeho časť)
zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, je možné preukázať jediným
relevantným dokladom, ktorým je kolaudačné rozhodnutie k danej stavbe, čo žalovaní nepreukázali.

Predkladanie akýchkoľvek máp miesto kolaudačného rozhodnutia, ako sa o to snažili žalovaní, je
irelevantné, nakoľko ak je nejaká stavba na mape aj zakreslená k nejakému dátumu, nevie sa z mapy
zistiť to podstatné, a to, na aký účel bola táto stavba povolená, na aký účel má slúžiť, či ide o stavbu na
poľnohospodárske účely alebo nie. V konečnom dôsledku platí, že ak by prípadne aj bolo preukázané
splnenie prvej podmienky § 1 ods. 2, že určitý pozemok žalobcu (resp. jeho časť) bol zastavaný stavbou

na poľnohospodárske účely do 24.júna 1991, nič to nemení na tom, že pozemok
pod touto stavbou nemôže slúžiť na poľnohospodársku výrobu, na vykonávanie poľnohospodárskej
činností, pretože by to bolo v rozpore s platným územným plánom obce C. D., v dôsledku čoho nie
je splnená druhá podmienka § 7 ods. 1 pre aplikáciu zákona číslo 504/2003 Z.z. a regulovaného
nájomného. Teda samotná skutočnosť, že pozemok bol zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely
do 24. júna 1991, by nebola sama osebe relevantná bez ďalších rozhodujúcich skutočností, nakoľko v

zmysle § 7 a § 9 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov (platných v danom čase ako platil § 1
ods. 1) mala byť súčasne splnená podmienka, podľa ktorej pozemok slúži na vykonávanie
poľnohospodárskej činnosti riadnym spôsobom. V danom prípade jeho pozemky v zmysle platného
územného plánu obce legálne nemohli a nemôžu slúžiť na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti
riadnym spôsobom, pretože sa nachádzajú v území, ktoré je určené podľa územného plánu obce na

iné využitie ako na vykonávanie poľnohospodárskej činností resp. poľnohospodárskej výroby. Žalobca
opätovne zdôraznil, že žalovaní nepredložili kolaudačné rozhodnutia ako dôkazy na preukázanie
skutočnosti, že v danom prípade ide o pozemky zastavané „stavbou“ na poľnohospodárske účely do
24. júna 1991.

3.5. V súvislosti so správnosťou znaleckého posudku číslo 240/2016 vyhotoveného
Ing. Terlandom, a teda i so správnosťou zaradenia predmetných pozemkov, keď na daný právny vzťah
nie je možné aplikovať zákona číslo 504/2003 Z.z., žalobca poukázal
na skutočnosť, že aj z obsahu znaleckého posudku predloženého žalovanými č. 28/2023
zo dňa 20. apríla 2023 vypracovaného znalcom Ing. Františkom Hlaváčom na základe objednávky

žalovaného 1/ vyplýva zaradenie predmetných pozemkov do skupiny „pozemky
v zastavenom území obce“ a uvedený znalecký posudok bol vypracovaný podľa vyhlášky MS SR č.
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v platnom znení. Preto už nemôže byť sporné,
že predmetné pozemky, ktoré bez právneho dôvodu užívajú žalovaní, sú pozemkami, ktorých nájomné
(a teda výšku bezdôvodného obohatenia) nie je možné vyčísliť podľa zákona číslo 504/2003 Z.z., ale

výškunájomnéhojemožnéurčiťvýlučnepodľavyhláškyMSSRč.492/2004Z.z.ostanovenívšeobecnej
hodnoty majetku v platnom znení. Požiadavku žalovaných, aby prvoinštančný súd ustanovil znalca, ktorý
by ohodnotil predmetné pozemky žalobcu, ktoré sú záväzného druhu „zastavaná plocha a nádvorie“
ako pozemky druhu „orná pôda“ podľa BPEJ nemohol súd prvej inštancie akceptovať, pretože žiadny
znalec by podľa platných právnych predpisov nemohol takto postupovať pri ohodnotení predmetných

pozemkov.

3.6. Žalobca zdôraznil, že žalovaní užívali pozemky v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu, a to od
nadobudnutia stavieb a budov nachádzajúcich sa na jeho pozemkoch do vlastníctva na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 05.03.2015 až do dňa, kedy už počas súdneho sporu v tejto veci na základe kúpnej

zmluvy zo dňa 03.11.2016 predali určité stavby
a budovy inému spriaznenému subjektu a to obchodnej spoločnosti G. B., I..
a ostatné budovy, ktoré zostali vo vlastníctve žalovaných, subjektu G. B., I. akože prenajali na základe
účelovej zmluvy o nájme, ktorú možno považovať za neplatnú. Počas celého rozhodného obdobia teda
nemal možnosť pozemky užívať a bolo mu bránené vo výkone jeho vlastníckych práv. Žalovaní svojim

konaním dosiahli na jeho úkor postavenie detentora jeho pozemkov tým, že celý oplotený areál s jeho
pozemkami svojvoľne uzamykali, dali strážiť ich psami a urobili ich prístupnými len pre seba a svoju
potrebu, a to bez ohľadu na to, nakoľko intenzívne tieto pozemky využívali (z rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25Cdo 845/99 z 20.03.2001). Podľa názoru žalobcu je odvolaním napadnutý
rozsudok riadne odôvodnený a dáva vyčerpávajúco odpovede na všetky podstatné otázky predmetného

sporového konania.4.1. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení zo dňa 12.12.2023 zotrvali na dôvodoch podaného odvolania.
K tvrdeniu žalobcu, že § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nájme“) nebolo účinné
a neexistovalo v rozhodnom čase, nemali výhrady, avšak poukázali aj na intertemporálne ustanovenia
zákona o nájme a princíp nepravej retroaktivity, a to na
ust. § 24d zákona o nájme, v zmysle ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom

uvedeným v ý 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Uvedené teda obsahuje pozitívnu a negatívnu definíciu právnych vzťahov, na ktoré sa ne-/ bude
vzťahovať definícia pozemku na poľnohospodárske účely (§ 1 ods. 2 zákona
o nájme). S ohľadom na to, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými sa nevzťahuje § 24
ods. 2 zákona o nájme, je expressis verbis daná nepravá retroaktivita a preto § 1 ods. 2 zákona

o nájme je relevantným ustanovím pre tento spor. V prípade, ak by aj neexistovalo intertemporálne
ustanovenie, tak by v zmysle všeobecných právnych zásad nepravej retroaktivity, ust. § 1 ods. 2 bolo
aplikovateľné. Vyplýva to z ust. § 854 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zákon rešpektuje vznik /
zánik/ právnych vzťahov, avšak obsah týchto záväzkov sa bude posudzovať podľa normy účinnej v čase
rozhodovania.

4.2. K argumentácii žalobcu, že pozemky nemôžu byť považované za poľnohospodársku pôdu, lebo
územným plánom sú určené na priemyselnú výrobu, žalovaní uviedli, že rozhodný je faktický stav, a nie
stav určený územným plánom, pričom je otázne, či územný plán zakazuje poľnohospodársku výrobu.
V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4Cdo/137/2019, na ktoré

odkázal aj sám žalobca, v ktorom najvyšší súd konštatuje, že podmienkou na to, aby bol určitý právny
vzťah subsumovateľný pod
ust. zákona o nájme, je nevyhnutné, aby určitý pozemok bol ipso facto využívaný na poľnohospodársku
výrobu. Z uvedeného vyplýva, že aj Najvyšší súd SR kladie dôraz na faktické využívanie pozemku,
nie na to, ako je to určené v územnom pláne (podzákonnej norme), resp. v zmysle administratívneho

vymedzenia pozemku.

4.3. Žalovaní tiež uviedli, že podľa územného plánu sa zákaz týka len obytnej zóny a že medzi povolené
činnosti patrí výrobná činnosť, nie priemyselná činnosť, pričom pojem výrobná činnosť je širší pojem ako
poľnohospodárska činnosť, takže potom ide o povolenú činnosť. Dodali, že na predmetných pozemkoch

prebehol výkon štátneho stavebného dohľadu (miestna obhliadka dňa 31.01.2019), pričom doposiaľ im
nebola uložená žiadna sankcia za protiprávne užívanie pozemkov na poľnohospodárske účely, a teda
žiadnym úradným titulom nie je konštatovaná protiprávnosť užívania pozemkov z ich strany. Pretože
územný plán poľnohospodársku výrobu expressis verbis nezakazuje a podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon

neukladá, derivát tejto dikcie predstavuje argumentum e silentio, ktorý implikuje legálnu licenciu. Ak teda
územný plán nezakazuje poľnohospodársku výrobu, tak ju možno realizovať.

5.1. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 12.01.2024 k vyjadreniu žalovaných opätovne zdôraznil,
že predmetné pozemky - parcely číslo XXX/X, XXX/X G. XXX/X sú v katastri nehnuteľnosti podľa

identifikácienazáväznýdruhpozemkuparcelyregistraC-záväznéhodruhupozemkuako„ZASTAVANÁ
PLOCHA A NÁDVORIE“. Prvoinštančný súd, pokiaľ ide o určenie výšky bezdôvodného obohatenia
vychádzal z toho, že uvedené pozemky žalobcu sú zapísané na liste vlastníctva ako parcely registra
„E“ s druhom pozemku orná pôda s tým, že v skutočností sú záväzného druhu „zastavaná plocha a
nádvorie“, čo mal preukázané listinnými dôkazmi. Predmetné pozemky - parcely číslo XXX/X, XXX/X G.

XXX/X teda nie sú „poľnohospodárskou pôdou“ a ani neboli „prenechané“ zo strany žalobcu žalovaným
na poľnohospodárske účely v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 Z.z. a toto ustanovenie nie je na
daný prípad aplikovateľné. Zopakoval, že na prípadnú aplikáciu zákona číslo 504/2003 Z.z. musia byť
splnené minimálne dve podmienky súčasne a to, že ide o „pozemok na poľnohospodárske účely“ podľa
§ 1 ods. 2 a že prenajatý pozemok „slúži na vykonávanie poľnohospodárskej činností“ podľa § 7 ods.

1 zák. č. 504/2003 Z.z. Z uvedeného plynie logický záver, že ide len o taký pozemok ktorý „slúži na
vykonávanie poľnohospodárskej činností“ riadne a legálne v súlade s príslušnými právnymi predpismi,
a nie protiprávnev rozpore s príslušnými právnymi predpismi (napr. v rozpore s platným územným plánom obce), pretože
takéto protiprávne užívanie pozemku nespĺňa požiadavku ich riadneho spôsobu užívania a nemôže
požívať žiadnu právnu ochranu.

5.2. V súvislosti s aplikáciou § 24d ods. 3 zákona číslo 504/2003 Z.z. žalobca uviedol, že v zmysle tohto
prechodného ustanovenia by sa aj tak vznik právnych vzťahov ako aj nároky
z nich vzniknuté počas rozhodného obdobia od 25.03.2015 do 07.12.2016 posudzovali podľa
ustanovenia § 1 ods. 2, ktoré bolo účinné počas tohto obdobia a nie podľa ustanovenie § 1 ods. 2 ktoré

je účinné až od 1. mája 2018. Uplatnený nárok je teda potrebné posudzovať podľa platných právnych
predpisov, ktoré boli platné a účinné ku dňu vzniku nároku.

5.3. Žalobca označil za nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia žalovaných, že medzi povolené činnosti
na predmetných pozemkoch patrí výrobná činnosť, nie priemyselná činnosť a že ak územný plán
nezakazuje poľnohospodársku výrobu, tak ju možno realizovať. Zdôraznil, že územný plán obce

je odborný dokument a jeho záväzná časť je schvaľovaná všeobecne záväzným nariadením, t. j.
vo forme právneho predpisu. Povinnosť rešpektovať územný plán vyplýva zo Stavebného zákona,
prostredníctvom ktorého územný plán určuje práva
a povinnosti vlastníka a tým určuje zákonný obsah (rozsah) vlastníckeho práva, t. j. jeho zákonné
medze.V danom prípade platný územný plán obce C. D. okrem iného

v zmysle § 11 ods. 5 písm. a), b) stavebného zákona ustanovuje prípustné funkčné využívanie územia
obce v nadväzností na okolité územie vrátane územia kde sa nachádzajú predmetné pozemky -
parcely číslo XXX/X, XXX/X G. XXX/X. Podľa záväznej častí územného plánu obce C. D. Textová
časť B strana číslo 5 sú pre dané územie označené ako „výrobné územie“ určené „prípustné funkcie“
využitia tohto územia. Prípustné využitie je okrem iného možné len pre „priemyselnú výrobu“ a nie

pre „poľnohospodársku výrobu“. Ide o taxatívny spôsob vymedzenia prípustných funkcii, čo znamená
že žiadne iné prípustné funkcie využitia územia nie sú tu možné.. Nie je tu preto uvedená nielen
„poľnohospodárska výroba“ ale rovnako aj iné výroby s možným negatívnym dopadom na susediacu
obytnú zástavbu, napr. energetická výroba, chemická výroba, kafiléria, bitúnok, spaľovňa odpadu,
výrobňa cementu, výroba výbušných a nebezpečných výrobkov vojenského charakteru atď.

5.4. Žalobca ďalej uviedol, že hoci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, na ktorý sa odvolávali žalovaní, vyplýva,
že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá, neznamená to, že občan má možnosť robiť čokoľvek. Osobná sloboda jedného totiž nemôže
prinášať neslobodu inému. Na základe uvedeného platí, že spôsob užívania pozemkov určený platným

územným plánom obce musí byť v súlade so skutočným spôsobom užívania pozemkov. Skutočný
spôsob užívania pozemkov nemôže byť v rozpore s určeným spôsobom užívania pozemkov podľa
platného územného plánu obce, ako to nepravdivo tvrdia žalovaní. Žalovaní si mýlia pojem „výrobná
činnosť“ s pojmom „výrobné územie“, v čom je podstatný rozdiel. V zmysle ustanovenia
§ 12 ods. 13 vyhl. č. 55/2001 Z.z, „výrobné územie“ môže obsahovať samostatne ako plochy určené pre

„priemyselnú výrobu“ tak aj plochy určené pre „poľnohospodársku výrobu“ a ide o dva rozdielne spôsoby
využitia danej plochy. V prípade územného plánu obce C. D. predmetné výrobné územie v tomto prípade
umožňuje jeho využitie len pre „priemyselnú výrobu“ a nie pre „poľnohospodársku výrobu“, keďže tá nie
je taxatívne uvedená ako prípustná funkcia.

5.5. Ak by malo platiť tvrdenie žalovaných, že rozhodný je faktický stav, a nie stav určený územným
plánom, potom by územné plány nemali žiadny zmysel a každý by si mohol svojvoľné robiť čo chce -
zriadiťsikdekoľveknapr.ajveľkokapacitnéhnojisko,nádržemočovky,chovošípaných,chovhovädzieho
dobytka, atď. čo by malo negatívne následky. Obec je preto povinná dbať na to, aby sa územný plán
obce všeobecne rešpektoval

a poľnohospodársku výrobu tu momentálne za súčasného stavu veci nemôže povoliť.
V konečnom dôsledku skutočnosť, že v danom území, kde sa nachádzajú aj predmetné pozemky
žalobcu, nie je prípustná poľnohospodárska výroba, potvrdzujú jednoznačne viaceré listinné dôkazy,
ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. O tom, že žalovaní vykonávali určitý čas nelegálne
poľnohospodársku výrobu, svedčí nielen jej rozpor s platným územným plánom obce, ale aj to, že obec

nevydala žalovaným ani súhlas k umiestneniu prevádzky na území obce na poľnohospodársku výrobu
podľa § 4 ods. 3 písm. d) zák. č. 369/1990 Zb. a po tom, čo obec po výkone štátneho stavebného
dohľadu zistila nelegálne vykonávanie poľnohospodárskej výroby v danom výrobnom území, žalovanítúto nelegálnu činnosť poľnohospodársku výrobu museli v určenom termíne ukončiť, čo tiež vyplýva
z vykonaného dokazovania.

6. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.

9. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

12. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

13. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo,

ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením
vecijejehoomylpriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkovézistenie),pričomomylnúaplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než, ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd 1/ z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil
odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, dovolací súd uvádza, že v konaní nezistil

procesné vady zakladajúce dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie udržal v konaní
procesné predpisy upravujúce postup o povinnom poúčaní strany spore o procesných právach a o
procesných povinnostiach, o predvolaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci,
pri vykonávaní dokazovania procesný postup pred skončením dokazovania.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že sú prvej inštalácie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne
posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstatya zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

17. Odvolacie tvrdenia a námietky žalovaného boli v zásade totožné s tvrdeniami, ktoré uplatnil v konaní
pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne a vyčerpávajúce sa
s nimi vysporiadal, pričom tieto neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom
konaní neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci. Preto si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,

plnom rozsahu sa stotožňuje s jeho skutkovými i právnymi závermi a v podrobnostiach na ne v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP poukazuje.

18. Len na zdôraznenie správnosti právneho záveru, že pozemky žalobcu zastavané stavbami
vo vlastníctve žalovaných nie sú pozemkami na poľnohospodárske účely podľa § 1 ods. 2 zák.
č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných

pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon číslo 504/2003
Z.z.), aplikácie ktorého sa domáhali žalovaní 1/, 2/, a ani pozemkami na účely citovaného zákona
v znení § 1 ods. 2 účinnom do 31.08.2017, odvolací súd opätovne poukazuje na obsah relevantných
listinných dôkazov, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie, najmä na listy vlastníctva,
kúpne zmluvy, znalecké posudky predložené stranami sporu, kolaudačné rozhodnutia, na oznámenie

Okresného úradu Prievidza, pozemkový a lesný odbor k určeniu bonitovanej pôdno-ekologickej jednotky
predmetných pozemkov a záznamy z výkonu štátneho stavebného dohľadu, ktorých obsah je popísaný
v bodoch 24. až 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z týchto listinných dôkazov nepochybne
vyplynulo, že aj keď pozemky žalobcu parc. č. XXX/X, XXX/X G. XXX/X sú evidované v katastri
nehnuteľností ako parcely registra „ E“ ako orná pôda, v skutočnosti ide o pozemky zastavené stavbami,

nachádzajúce sa v zastavanej časti Obce C. D., keď podľa potvrdenia Okresného úradu Prievidza,
pozemkový a lesný odbor zo dňa 03.11.2016 sú predmetné pozemky v CKN registri evidované ako
zastavané plochy a netvoria poľnohospodársky fond. Nesporné tiež bolo, že podľa všeobecne
záväzného nariadenia č. 2/ 2007 a územného plánu Obce C. D. schváleného dňa 21.12.2007 je
funkčnévyužitiestaviebnapredmetnýchpozemkochmožnéokrem stavebnejvýrobylennapriemyselnú

výrobu - bez negatívneho vplyvu na využitie susedných pozemkov, a nie na poľnohospodársku výrobu,
nakoľko v územnom pláne neboli súčasne určené aj ochranné pásma pre poľnohospodárske stavby
podľa § 53 vyhlášky číslo 532/2002 Z.z. Žalovaní 1/, 2/ teda aj napriek všeobecne záväznému nariadeniu
obce a územnému plánu obce v spornom období od 25.03.2015 do 07.12.2016 preukázateľne využívali
stavby, pozemky zastavané stavbami i priľahlé pozemky na živočíšnu výrobu, teda v rozpore s nimi.

19. Skutočnosť, že ani jeden z pozemkov vo vlastníctve, resp. v spoluvlastníctve žalobcu nie je možné
považovať za pozemok na poľnohospodárske účely, vyplýva zo zistenia, že tieto pozemky nie sú
poľnohospodárskou pôdou, ale ide o zastavané plochy a nádvoria, pričom žalovaní v priebehu súdneho
sporu nepredložili relevantné dôkazy - kolaudačné

rozhodnutia, z ktorých by bez akýchkoľvek pochybností bolo možné uzavrieť, že niektorý z týchto
pozemkov bol zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.06.1991, ako to predpokladalo
ustanovenie § 1 ods. 2 zák. č. 504/2003 v znení účinnom do 31.08.2017 a navyše, ako správne
poukazoval žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných, nebola naplnená ani ďalšia podmienka
pre aplikáciu zák. č. 504/2003 Z.z. vyplývajúca z § 7 citovaného zákona, že daný pozemok slúžil

na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti pri prevádzkovaní podniku, a to legálne, v súlade
s územným plánom obce. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť argumentácii žalobcu, že len zo
samotnejskutočnosti,žežalovaní1/,2/napriekplatnémuúzemnémuplánuobcevobdobíod25.03.2015
do 07.12.2016 fakticky užívali jeho pozemky na poľnohospodársku výrobu - chov hospodárskych zvierat,
nepostačuje pre záver, že tieto pozemky v danom období na tento účel legálne slúžili; naopak, to,

žestavbyapozemkypodnimiaokolonichpodľaplatnéhoúzemnéhoplánuobcenebolomožnévyužívať
na poľnohospodársku (živočíšnu alebo rastlinnú) výrobu, vyplynul aj zo záznamov o výkone štátneho
stavebného dohľadu.

20. Tvrdenie žalovaných 1/, 2/, že ak územný plán obce C. D. povoľuje výrobnú činnosť (a nie výslovne

priemyselnú činnosť), potom pod tento druh povolenej činnosti je potrebné zahrnúť aj poľnohospodársku
činnosť, lebo pojem výrobná činnosť je širším pojmom a že čo nie je zákonom zakázané, môžu
konať, nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Naopak, ako odvolací súd konštatoval už vyššie,
z vykonaných dôkazov vyplynulo, že podľa platného všeobecne záväzného nariadenia a územnéhoplánu obce z 21.12.2007 bolo dané územie možno bez akýchkoľvek pochybností využívať len
pre priemyselnú výrobu, čomu nasvedčuje fakt, že územný plán obce neobsahoval pre dané územie
žiadne ochranné pásma pre prípad poľnohospodárskej (rastlinnej alebo živočíšnej) výroby. Taktiež nie

je sporné, že žalovaní museli túto nelegálnu poľnohospodársku výrobu ukončiť a to, že im za túto
činnosť nebola uložená pokuta príslušnými úradmi, nie je pre právne posúdenie predmetného sporu
relevantné. Žalobca v tejto súvislosti opodstatnene argumentoval tým, že spôsob užívania pozemkov
určený územným plánom obce nemôže byť v rozpore s takto určeným spôsobom užívania, lebo ak by
mal byť rozhodujúci faktický stav, a nie stav určený územným plánom, potom by územné plány nemali

nijaký zmysel a každý by mohol konať svojvoľne – teda napríklad v blízkosti rodinných domov, resp.
bytových domov zriaďovať chov ošípaných, hovädziho dobytka, nádrže močovky a podobne.

21. Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom uzatvára,
že predmetné pozemky vo vlastníctve žalobcu podľa územného plánu nemohli a nemôžu slúžiť
na poľnohospodársku výrobu, a ak aj žalovaní 1/, 2/ predmetné pozemky užívali v rozpore s platným

všeobecnezáväznýmnariadenímobceaúzemnýmplánomobce,takémutokonaniuniejemožnépriznať
ochranu vo forme určenia výšky nájmu z hodnoty poľnohospodárskej pôdy podľa zák. č. 504/2003 Z. z.

22. Súd prvej inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia v zmysle § 458 ods. 1 Obč.
zák. správne vychádzal zo znaleckého posudku č. 240/2016 vyhotoveného znalcom Ing. Terlandom,

ktorý výšku náhrady za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcu určil zo všeobecnej hodnoty
pozemkov podľa vyhl. č.492/2004 Z.z., a nie z hodnoty pozemku ako pozemku na poľnohospodárske
účely podľa zákona číslo 504/2003 Z.z. Dôvodne poukázal na to, že tvrdenie žalovaných o nesprávnosti
takto určenej náhrady za bezdôvodné obohatenie nebolo nimi spochybnené predložením relevantného
dôkazu – znaleckého posudku majúceho všetky náležitosti a pokiaľ ide o znalcom použitý právny predpis

pri určení výšky náhrady, nešlo o námietku týkajúcu sa odbornej stránky posudku, ale o požiadavku
aplikácie iného právneho predpisu na určenie výšky náhrady za užívanie pozemkov. Táto námietka
žalovaných však už smerovala k právnemu posúdeniu veci, ktoré prináleží súdu, a nie znalcovi.

23. K tvrdeniu žalovaných, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním je

nesprávny,lebovychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,odvolacísúduvádza,žespravodlivé
rozhodnutie nie je také, aké očakáva strana sporu, ale také, ktoré vychádza zo skutkových zistení
súdu na základe vykonaných dôkazov a na základe aplikácie právnych noriem na zistený skutkový
stav. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery
a aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne interpretoval. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil

a skutočnosť, že jeho výrok nenapĺňa predstavu žalovaných o výsledku sporu, neznamená, že jeho
rozhodnutie je nesprávne alebo svojvoľné.

24. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených preto rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti výroku I., III. a IV. potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu
100 % vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).