Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie – Nájom… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318200248
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4318200248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D. E. F. XXX/XXX G., proti žalovanému v prvom rade: Poľnohospodárske družstvo so
sídlom v Žemberovciach, so sídlom Žemberovce, IČO: 00195413, zastúpený JUDr. Ivanom Cambelom,
advokátom so sídlom Kpt. Nálepku 1559/34, Želiezovce, IČO: 31140254, žalovanému v druhom rade:
H. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX, žalovanému v treťom rade: K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.
XXX/XX, G., o zaplatenie 5 000 eur, neplatnosť nájomnej zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia,
oodvolanížalobkyneažalovanéhovtreťomradeprotirozsudkuOkresnéhosúduLevice(ďalej„súdprvej

inštancie“) zo dňa 18. januára 2024 č.k. 12C/3/2018-715 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovanému v prvom
rade (výrok I.) a voči náhrade trov konania (výrok II.) p o t v r d z u j e .

II.Žalovanývprvomrademávočižalobkyninároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému v treťom rade (výrok
V.) a v časti náhrady trov konania (výrok VI.) z r u š u j e . Žalobu žalobkyne voči žalovanému v treťom
rade z a m i e t a .

IV. Žalovaný v treťom rade má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie výrokom I. žalobu voči žalovanému v prvom rade

zamietol, výrokom II. priznal žalovanému v prvom rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 100%. Výrokom III. žalobu voči žalovanému v druhom rade zamietol, žalovanému nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal (výrok IV.), výrokom V. žalovanému v treťom rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 417,34 eura a úroky z omeškania vo výške 106,12 eura do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v treťom
rade v rozsahu 100% (výrok VI.).
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že dňa 31. 12. 2008 bola medzi prenajímateľom

D. C., matkou žalobkyne a žalovaným v prvom rade uzavretá zmluva číslo 3366/09 o nájme
poľnohospodárskych pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku podľa § 663
a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona číslo 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskehopodnikualesnýchpozemkovúčinnéhovčaseuzavretiazmluvyvzneníneskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon číslo 504/2003 Z.z.“), ktorá nájomná zmluva bola na dobu určitú od 01.
01. 2009 do 31. 12. 2023, ročné nájomné bolo dohodnuté vo výške 798 eur, splatné k 31. marcu
nasledujúceho kalendárneho roku. Zmluvné strany sa dohodli na oprávnení nájomcu prenajať prenajaté

pozemku do podnájmu. Ukončenie zmluvy bolo dohodnuté uplynutím doby nájmu, resp. dohodou strán.
1.1.1. Právna predchodkyňa žalobkyne previedla predmetné pozemky, ktoré tvoria predmet nájmu
podľa Zmluvy č. 3366/09, na žalobkyňu, a to darovacou zmluvou zo dňa 07. 03. 2014, pričom v
zmysle § 680 ods. 3 Občianskeho zákonníka žalobkyňa v dôsledku darovania vstúpila do právneho
vzťahu jej právneho predchodcu a teda vstúpila na miesto prenajímateľa so všetkými právami a

povinnosťami z toho vyplývajúcimi. V dôsledku darovania sa stala zmluvnou stranou nájomnej zmluvy
č. 3366/09 na strane prenajímateľa. Právna predchodkyňa žalobkyne podaním zo dňa 16. 07. 2015
odstúpila od nájomnej zmluvy č. 3366/09, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná.
Právnapredchodkyňažalobkynestratilapostavenieprenajímateľa,atakodpredmetnejnájomnejzmluvy
odstúpiť nemohla, odstúpenie od nájomnej zmluvy právnou predchodkyňou žalobkyne je neplatné a
neúčinné.

1.1.2. Žalobkyňa následne žiadala na Okresnom Úrade Levice, katastrálny odbor, o výmaz poznámky
o nájme. Žalobkyňa podaním zo dňa 11. 03. 2016 doručené žalovanému v prvom rade dňa 15. 03. 2016,
odstúpila od nájomnej zmluvy v zmysle § 667 Občianskeho zákonníka s tým, že týmto podaním dala
žalovanému v prvom rade na vedomie odstúpenie od nájomnej zmluvy. V konaní o určenie neplatnosti
odstúpenia od nájomnej zmluvy, ktorého sa domáhal žalovaný v prvom rade na strane žalobcu v konaní

pod sp.zn. 11C/115/2016 (konanie je prerušené do skončenia tohto konania), žalobkyňa potvrdila, že
predmetnú žalobu považuje za nedôvodnú a uviedla, že dokument, ktorý podpísala dňa 11. 03. 2016
je prejavom súhlasného stanoviska k dokumentu o odstúpení k nájomnej zmluve zo dňa 16. 07. 2015,
ktorý úkon urobila jej matka. Dokument zo dňa 11. 03. 2016 považuje sama žalobkyňa za dokument
bez právnych dôsledkov, nakoľko ide len o prejav súčasného vlastníka pozemkov k nájomnému vzťahu

z minulosti. Tento dokument nepovažuje za žiadne odstúpenie od uvedenej zmluvy o nájme s právnym
následkom.
1.1.3. Žalobkyňa v konaní uviedla, že nárok na zaplatenie 5 000 eur voči žalovanému v prvom rade si
uplatňuje ako odškodné z dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so správnym konaním na
C. M. I.. Na druhej strane uviedla, že si nárok uplatňuje titulom náhrady škody podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, resp. § 13 Občianskeho zákonníka titulom nemajetkovej ujmy.
1.1.4. Žalobkyňa si uplatnila nárok na nájomné voči žalovanému v prvom rade za roky 2016, 2017
v celkovej výške 1 479 eur, ktoré jej podľa jej tvrdenia nevyplatil.
1.1.5. Voči žalovaným v druhom a v treťom rade sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie poľnohospodárskej pôdy, ktorá je v jej vlastníctve a to za roky 2014 až 2017.

1.2. Po právnej stránke napadnuté rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods.
1, § 10 ods. 1 zákona číslo 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „504/2003 Z.z.“), § 11, § 13 ods.
1, ods. 2, ods. 3, § 37 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1, ods. 2, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 663, § 666,
§ 679 ods. 1, § 680 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších

predpisov), § 137 písm. a/, § 274, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).
1.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v časti žalobkyňou požadovaného odškodného 5 000
eur od žalovaného v prvom rade konštatoval predovšetkým zmätočnosť podanej žaloby v tejto časti.
Žalobkyňa na jednej strane poukazovala na nesprávny úradný postup v súvislosti so správnym konaním

na C. M. I., čo preukázala listinnými dôkazmi. V prípade, ak by si žalobkyňa uvedený nárok uplatňovala v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom uvedeného správneho orgánu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, žalovaný v
prvom rade nie je v tejto časti žaloby pasívne legitimovaný. Žalobkyňa poukázala síce, že si tento
nárok uplatňuje v súvislosti s podvodným konaním žalovaného v prvom rade v rámci správneho konania

a na druhej strane uvádzala, že si uvedený nárok voči žalovanému v prvom rade uplatňuje titulom
náhrady škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, resp. § 13 Občianskeho zákonníka titulom
nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa však výšku uplatneného nároku, ktorý si uplatnila vo výške 5 000 eur
nijakým spôsobom nepreukázala. Nepreukázala zároveň ďalšie predpoklady v zmysle zákona v prípade
uplatnenia si nároku titulom náhrady škody, ani príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením povinnosti

žalovanéhovprvomrade,resp.predpokladynapriznanienemajetkovejujmyvzmysle§13Občianskeho
zákonníka, ako uvádzala a zdôvodňovala žalobkyňa.
1.4.Včastiozaplatenienájomnéhosúdprvejinštanciežalobužalobkynezamietoldôvodiac,žežalovaný
v prvom rade preukázal, že dohodnuté nájomné za obdobie trvania nájomnej zmluvy vo výške 798 eurročne riadne platil tak právnej predchodkyni žalobkyne, ako aj žalobkyni samotnej. Keďže žalobkyňa
odmietala prevziať nájomné, žalovaný v prvom nájomné poukazoval do notárskej úschovy, čo listinnými
dôkazmi aj preukázal.

1.5. V časti určenia neplatnosti nájomnej zmluvy č. 3366/09 žalobu žalobkyne zamietol dôvodiac, že
žalobkyňa na jednej strane žiadala, aby súd určil neplatnosť nájomnej zmluvy a na druhej strane sa
domáhala plnenia z nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie po preskúmaní uvedenej zmluvy konštatoval,
že predmetná zmluva č. 3366/09 zo dňa 31. 12. 2008 je platná a táto bola uzavretá v súlade s
ustanoveniami zákona číslo 504/2003 Z.z., účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Nájomný

vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným v prvom rade bol uzatvorený na dobu
určitú do 31. 12. 2023, pričom v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok nebola v zmluve dohodnutá
možnosť odstúpenia od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka. K platnému odstúpeniu od zmluvy
ani zo strany právnej predchodkyne žalobkyne ani zo strany žalobkyne nedošlo a nájomný vzťah tak
zanikol až uplynutím doby nájmu, t. j. 31. 12. 2023.
1.6. Vo vzťahu k žalovanému v druhom a v treťom rade súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňa

si nárok ohľadne zaplatenia nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia uplatnila aj voči žalovaným
v druhom a v treťom rade, ktorí podľa jej zistení užívajú nehnuteľnosti, ktoré sú v jej vlastníctve, bez
nájomnej zmluvy, a tak podľa názoru žalobkyne sa na jej úkor bezdôvodne obohacujú, resp. podľa jej
názoru sú povinní platiť žalobkyni nájomné. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný v prvom rade
uzatvoril s právnou predchodkyňou žalobkyne nájomnú zmluvu, ktorá zmluva je platná, k platnému

odstúpeniu od zmluvy nedošlo a nájomný vzťah zanikol 31. 12. 2023. Za uvedené obdobie, teda od
začiatku nájomného vzťahu až do doby ukončenia nájmu bol povinný platiť nájomné za celkový predmet
nájmu len žalovaný v prvom rade. Tak, ako vyplýva aj z obsahu nájomnej zmluvy, bol oprávnený
žalovaný v prvom rade dať predmet nájmu do prenájmu, k čomu aj došlo. Je pravdou, že žalovaný
vprvom radeakonájomca,malovznikupodnájmuinformovaťprenajímateľa. Porušenietejtopovinnosti

ani občianskoprávne predpisy nespôsobujú žiadne zodpovednostné následky. Žalovaný v prvom rade
žiadne povinnosti v zmysle zmluvy o nájme č. 3366/09 neporušil. Je len vecou prenajímateľa, že súhlasí,
a teda podpíše zmluvu, ktorá umožňuje bez jeho súhlasu dať predmet nájmu do podnájmu. Následne
prenajímateľ a ďalej aj jeho nástupca znášajú dôsledky svojho súhlasu so zmluvnými podmienkami,
nakoľko nájomná zmluva je dvojstranný vzťah medzi zmluvnými stranami a obe zmluvné strany majú

rovnaké postavenie. Právna predchodkyňa žalobkyne, ktorá zmluvu podpísala, ako prenajímateľka, tak
svojim prejavom vôle a podpisom dala súhlas, aby nájomca, žalovaný v prvom rade dal pozemky do
podnájmu. V dôsledku tohto súhlasu bola povinná strpieť podnájom tak, následne aj právna nástupkyňa,
žalobkyňa. Žalobkyňa si uplatňuje peňažné plnenie od žalovaného v prvom rade, ktorý podľa názoru
súdu si svoju povinnosť splnil a zároveň si uplatňuje aj peňažné plnenie od žalovaných v druhom aj

v treťom rade, čo je duplicitne uplatnený nárok, keďže povinnosti platenia nájomného podľa uvedenej
zmluvy č. 3366/09, teda platenie nájomného, sú povinnosti len zo strany žalovaného v prvom rade.
1.7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba voči žalovanému v prvom rade je absolútne
nedôvodná, nakoľko žalobkyňa skutkové tvrdenia náležite nepreukázala, v dôsledku čoho súd prvej
inštancie žalobu voči žalovanému v prvom rade zamietol. Taktiež dospel k záveru, že nedôvodná je už z

uvedených dôvodov aj žaloba voči žalovanému v druhom rade, nakoľko neboli tiež náležite preukázané
skutkové tvrdenia žalobkyne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v druhom rade nie je
povinný platiť žalobkyni nájom za užívanie pozemkov, pričom z listinných dôkazov nie je ani náležite
preukázané, akú výmeru pozemkov vo vlastníctve žalobkyne žalovaný v druhom rade užíva, nájomné
za užívanie všetkých pozemkov vo vlastníctve žalobkyne na základe nájomnej zmluvy je povinný platiť

len žalovaný v prvom rade, a tak aj voči žalovanému v druhom rade žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.8. Vo vzťahu k žalovanému v treťom rade súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
Dôvodil tým, že žalobkyňa navrhla, aby súd voči žalovanému v treťom rade rozhodol rozsudkom
pre zmeškanie a žalobe vyhovel. Nakoľko tak boli splnené procesné podmienky, keďže žalobkyňa
navrhla rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie voči žalovanému v treťom rade, ktorý sa na pojednávanie

nedostavil, neúčasť náležite neospravedlnil, rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
1.9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v prvom rade bol
v konaní úspešný v celom rozsahu, a tak mu súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Žalovaný v druhom rade bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu však nárok
na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal, nakoľko žalovaný v druhom rade si voči žalobkyni

nárok na náhradu trov konania výslovne neuplatnil. Žalobkyňa bola voči žalovanému v treťom rade
procesne úspešná v celom rozsahu, a súd jej tak priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v treťom rade v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku v lehote 60 dní.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalobkyňa a to voči výroku I., ktorým súd prvej
inštancie zamietol jej žalobu voči žalovanému v prvom rade a voči výroku II. o náhrade trov konania.

2.1. Namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď vyhodnotil podvod
žalovaného v prvom rade len za akýsi zlý úradný postup katastrálneho orgánu, z čoho by vyplynulo, že
žalovaný v prvom rade je bez pasívnej legitimity. Uviedla, že nikdy nežiadala o náhradu škody z titulu
zlého úradného postupu.
2.2. Taktiež súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď uviedol, že žalovaný

v prvom rade bol oprávnený dať predmet nájmu do prenájmu. Dôvodí, že v priebehu konania nebol
preukázaný žiadny zmluvný ani iný právny vzťah žalovaných medzi sebou vo vzťahu k užívaniu
poľnohospodárskej pôdy, ktorú vlastní žalobkyňa a vo vzťahu k nájomnej zmluve. Neboli preukázané
žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali podnájomné vzťahy. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani so
skutočnosťami, ktoré žalovaný v druhom rade poskytol súdu, ktoré preukazovali, že žalovaný užíva
pôdu, ktorú by podľa zmluvy mal užívať žalovaný v prvom rade, ale ktorú žalovaný v druhom rade užíva

z dôvodu nie podnájomného vzťahu so žalovaným v prvom rade, ale žalovaný v druhom rade uzavrel
nájomnú zmluvu s neoprávnenými a nezákonnými osobami a navyše úplne nezávisle od hlavného
nájomného vzťahu.
2.3. Vytýka súdu prvej inštancie, že sa vôbec nevysporiadal s inštitútom podnájomného vzťahu, pretože
ho vôbec neskúmal a držal sa len ustanovení zmluvy o nájme. A ak žalovaný v prvom rade tvrdí, že platí

nájomné žalobkyni aj za pozemky, ktoré neobhospodaruje, ale ktoré reálne obhospodarujú žalovaný
v druhom a treťom rade, čo bolo a je potvrdené a niet o tom žiadnych pochýb, žiada, aby sa súd
vysporiadal aj s touto skutočnosťou vo vzťahu vyplácania nájomného žalovaným v prvom rade žalobkyni
ako odplatu za branie úžitku z pôdy, o ktorú sa musí aj starať. Keďže nebol preukázaný žiadny právny
vzťah medzi žalovanými navzájom vo vzťahu k pozemkom, ktoré vlastní žalobkyňa a ktoré žalovaný

v prvom rade reálne neužíva a ktoré sú ale súčasťou zmluvy, žiada, aby sa súd vysporiadal aj s touto
skutočnosťou, pretože odplata, ktorú žalovaný v prvom rade údajne platí žalobkyni nie je odplatou podľa
zákona č. 504/2003 Z.z., ale čo to je, súvisí práve s tým, ako sa súd vysporiada s touto skutočnosťou.
2.4. Žalobkyňa v podanom odvolaní opätovne popisuje „podvod“, ktorého sa mal žalovaný v prvom
rade dopustiť a z ktorého titulu si uplatňuje 5 000 eur. Žalovaný v prvom rade, svojím konaním najskôr

v katastrálnom konaní č. 8147/2015 klamal štátnemu orgánu, keď listom zo dňa 18. 04. 2016 poprel,
že by nejaké odstúpenie od D. C. obdržal. Žalovaný v prvom rade potreboval túto skutočnosť zatajiť,
aby mohol odôvodniť žalobu voči B. C. a dosiahnuť, aby kataster konanie prerušil z dôvodu podania
žaloby. Ďalej žalovaný v prvom rade potreboval, aby sa žalobkyňa dopustila protizákonnosti vo vzťahu
k nájomnému vzťahu, nasledovala nadpráca pracovníčok katastrálneho odboru A. N. a H. O., ktoré

požadovali, aby odstúpenie od zmluvy urobila žalobkyňa vo svojom mene. Žalovaný v prvom rade
čakal 8 mesiacov od obdržania odstúpenia D. C. na to, aby žalobkyňa urobila protizákonný úkon za
účelom ju žalovať. Žiada preto nemajetkovú ujmu 5 000 eur. Žalovaný klamstvami dosiahol podanie
žaloby na žalobkyňu sp.zn. 11C/115/2016 a ďalej uplatňuje klamstvá v tomto konaní. Súvislosť medzi
konanímžalovanéhovprvomradeavzniknutouškodounastanežalobkynejedanáamorálnymkonaním

žalovaného v prvom rade a konaním, ktoré je v rozpore so zákonom.
2.5. Súdu prvej inštancie vytýka tiež, že sa nevysporiadal s jej tvrdeniami v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Žaloba nestojí na tom čo tvrdí žalovaný v prvom rade, ale na tom, čo je v žalobe uvedené
a súd prvej inštancie sa obmedzil iba na stanoviská žalovaného v prvom rade, s ktorými sa stotožnil, ale
nijako sa nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré podporujú práve tvrdenia žalobkyne.

2.6. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s náhradou trov konania žalovanému v prvom rade, nakoľko sa
súd nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sú základnými a nosnými prvkami žaloby. Žiada, aby súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj žalovaný v treťom rade a to voči výroku V.

a výroku VI., ktorým súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
3.1. Nesúhlasí s tým, že boli splnené procesné podmienky na takýto spôsob rozhodnutia. Dôvodí,
že na všetky pojednávania sa riadne dostavil, alebo sa písomne ospravedlnil. Keď sa mu zhoršil
zdravotný stav, na pojednávanie dňa 18. 01. 2024 opomenul zaslať ospravedlnenie. Má dôchodkový
vek a pretrvávajúci nepriaznivý zdravotný stav, bol hospitalizovaný od 08. 01. 2024 do 12. 01. 2024,

očompredložildokladysodporúčanímkľudovéhorežimuminimálnedvamesiace.Zrozhodovacejpraxe
súdov navyše vyplýva, že ak je strana v konaní aktívna a bez ospravedlnenia sa nedostaví napr. na
jedno pojednávanie, je v rozpore so zásadou spravodlivosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.4. Žalovaný v prvom rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne namietal, že odvolanie je
neurčité, zmätočné a nepreskúmateľné. V odôvodnení odvolania uvádza, že sa odvoláva voči súdom
zamietnutej nemajetkovej ujme 5 000 eur, hoci žiadala zaplatenie odškodného 5 000 eur, ďalej proti

zamietnutiu vyplatenia odplaty za užívanie poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve žalobkyne, hoci
predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného za obdobie 2016 až 2020 v sume 2101,50 eura, pričom
žalobkyňa neuviedla proti akej výške podáva odvolanie. Nakoniec podala odvolania proti zmluvného
ustanoveniu o podnájomnom vzťahu, hoci v tejto časti nebola podaná žaloba. Žalobkyňa nepodala
odvolanie proti rozsudku v časti zamietnutia žaloby proti žalovanému v druhom rade, ako aj v časti

zamietnutia žaloby týkajúcej sa neplatnosti nájomnej zmluvy, v ktorých častiach rozsudok súdu prvej
inštancie nadobudol právoplatnosť.
4.1. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové okolnosti, je to iba opakovanie ničím
nepodložených tvrdení žalobkyne. Úplne neopodstatnene sa domáha zaplatenia sumy 5 000 eur ako
odškodného, resp. nemajetkovej ujmy. Žalovaný v prvom rade popiera, že by sa dopustil voči žalobkyni
podvodného konania.

4.2. Žalobkyňa nepreukázala základné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného v prvom rade
a tiež nepreukázala, že by jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Z jej odvolania nevyplýva proti akej
výške nepriznanej odplaty podáva odvolanie a z akého dôvodu. Tiež je nedôvodné odvolanie aj v časti
namietaného ustanovenia v zmluve o podnájomnom vzťahu, hoci toto nebolo predmetom žaloby.
4.3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje žalovaný v prvom rade za správne tak po právnej ako

aj vecnej stránke a žiada napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v treťom rade k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie je neurčité, nedôvodné
a zmätočné. Nedopustil sa žiadneho podvodného konania voči žalobkyni. Žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaného v treťom rade zmenil tak, že

žalobu zamietne a žalovanému v treťom rade prizná nárok na náhradu trov konania.

6. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného v treťom rade v písomnom stanovisku uviedla, že nesúhlasí
s odvolaním a žiada vyhlásiť voči nemu rozsudok pre zmeškanie so všetkými následkami, nakoľko
žalovaný v treťom rade odmietal podať relevantnú informáciu k právnemu titulu užívania pôdy, ktorej

vlastníkom je žalobkyňa.

7.Vďalšomvyjadrenížalobkyňauviedla,ženesúhlasísostanoviskomžalovanéhovtreťomradeažiada,
aby odvolací súd rozsudok v bode V. a VI. potvrdil.

8. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného v prvom rade v písomnom stanovisku uviedla, že odškodnenie
požaduje z dôvodu účelového podvodu, ktorého sa dopustil žalovaný v prvom rade počas katastrálneho
konania vo svoj prospech a na úkor žalobkyne s tým, že škoda, ktorú žalobkyňa musí znášať z dôvodu
uznesení sp.zn. 11C/115/2016 a 7C 231/2016, pričom priama škoda nie je touto sumou nijak dotknutá.
Podvodu sa dopustil žalovaný v prvom rade úmyselne, účelovo, proti dobrým mravom a porušením

povinnosti zákona číslo 162/1995 Zb. pre právnické osoby, pričom výška 5 000 eur je na úrovni sankcie
vyplývajúca z tohto zákona. Žiada upriamiť pozornosť na ustanovenia § 420 a § 424 Občianskeho
zákonníka a žiada, aby žalovaný v prvom rade preukázal svoje tvrdenia, keď klamal v katastrálnom
konaní.
8.1. Žiadala, aby súd rozhodol vo veci odplaty, čiže nájomného, ktoré žalobkyňa požaduje od žalovaného

v prvom rade s tým, aby súd odôvodnil v rozhodnutí o odplate pre žalobkyňu, čo nespravil. Súd
sa nezaoberal podnájomným vzťahom, iba stroho konštatoval, že bol oprávnený dať predmet nájmu
do prenájmu. Nesúhlasí s tým, nakoľko dôkazy od žalovaného v druhom rade svedčia o tom, že
žiadny podnájomný vzťah nikto nepredložil. Rozhodnutie súdu považuje za veľmi vágne, nereflektujúce
preukázané skutočnosti, čo sa odzrkadlilo aj v patričnom odôvodnení.

9. Žalovaný v prvom rade v reakcii na stanovisko žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v tomto stanovisku
rozšírila dôvod, pre ktorý žiada odškodnenie o údajnú škodu, ktorá jej mala vzniknúť v iných súdnych
konaniach, pričom žalovaný v prvom rade nemá vedomosť o žiadnej škode, ktorú by si žalobkyňa v iných
konania uplatňovala. Navyše nepreukázala, že by jej žalovaný v prvom rade mal spôsobiť akúkoľvek

škodu v súvislosti s katastrálnym konaním. Dokazovanie bolo ukončené a preto nemôže rozširovať
dodatočne dôvody žaloby.10. Žalobkyňa v písomnom stanovisku uviedla, že procesné strany majú rovnaké postavenie pred
súdom, ale nie vo veci samej. Žalovaný v treťom rade mal všetky práva v zmysle zákona, ale aj
povinnosti, ktoré mu súd uložil od roku 2018, čo odignoroval. Tvrdenia počas konania nezdokladoval,

hoci ho súd vyzval. Tvrdenie, že ide o podnájomné vzťahy len preto, že je to uvedené v hlavnej zmluve,
je irelevantné k žalovaným v druhom a v treťom rade, pretože žalovaný v druhom rade preukázal opak.
Ustanovenieopodnájomnomvzťahuvzmluveniejedôkazotom,žepodnájomnývzťahajvnikol.Klamať
o nejakom podnájomnom vzťahu je v rozpore s dobrými mravmi a so súdnym poriadkom.

11. Žalovaný v druhom rade sa k odvolaniu žalobkyne, ani žalovaného v treťom rade nevyjadril.

12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu
predchádzalo a odvolania žalobkyne a žalovaného v treťom rade podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc
viazaný dôvodmi a rozsahom týchto odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom

zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné, z ktorého dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. a výroku II. ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v treťom rade dospel
k záveru, že toto odvolanie je dôvodné a keďže nebol dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie

v tejto časti (§ 389 CSP), ani na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie
voči žalovanému v treťom rade podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobkyne voči nemu zamietol
a priznal žalovanému v treťom rade náhradu trov konania.

13. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovaného v prvom

rade odškodnenia v sume 5 000 eur za údajné podvodné konania v súvislosti s katastrálnym konaním,
ďalej žiadala určenie neplatnosti nájomnej zmluvy č. 3366/09 zo dňa 31. 12. 2008,
vyplatenia nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy. Od žalovaného v druhom rade sa domáhala
vyplateniabezdôvodnéhoobohateniazaužívaniepoľnohospodárskejpôdy,ktorejjevlastníčkouataktiež
od žalovaného v treťom rade sa domáhala vyplatenia bezdôvodného obohatenia za užívanie pôdy, ktorej

je vlastníčkou a to za roky 2014 až 2017.
13.1. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne voči žalovanému v prvom a v druhom rade ako nedôvodnú
zamietol, voči žalovanému v treťom rade vyhovel žalobe a rozhodol rozsudkom pre zmeškanie.
13.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie v časti voči žalovanému v prvom rade, t.j. vo výroku I. a II. sa
nestotožnila žalobkyňa a podala voči nemu odvolanie. Namietala predovšetkým nedostatočné zistenie

skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a jej tvrdeniami, ktoré
v konaní boli uvedené a predložené.
13.3.Rozsudoksúduprvejinštancienapadolodvolanímajžalovanývtreťomrade,ktorýnesúhlasístým,
že boli splnené podmienky pre rozhodnutie voči nemu rozsudkom pre zmeškanie.

14. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
tak žalobkyne, ako aj žalovanej, súc viazaný dôvodmi podaných odvolaní, dospel k záveru, že v danej
veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere

vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak
po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil
a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba

poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkovézistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

16. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

17. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v prvom rade, t.j. k výrokom I.
a II. napadnutého rozsudku, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá
a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho
súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať

nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého
napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho

súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom
podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi
podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že
pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

18. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku,
spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení a tiež nevysporiadaní sa so všetkými jej tvrdeniami
a námietkami.

18.1. Odvolací súd, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie
nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalobkyňou, spočívajúcou v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac jeho nedostatočným odôvodnením, čo by
zakladalo procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade
konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť
rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú
vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne
dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď
napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze
z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára
2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté
zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.18.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
18.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj na vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací

súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalobkyňou namietanú vadu konania, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy,
na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne

zaoberal platnosťou nájomnej zmluvy, splnením podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,
zaplatenia nájomného a taktiež podnájomným vzťahom voči žalovanému v druhom a v treťom rade.
Námietku žalobkyne, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného odňatia
možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

19. Odvolací súd, posudzujúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému
v prvom rade, viazaný dôvodmi odvolania, skutkovým stavom zistenými súdom prvej inštancie, dospel
k jednoznačnému záveru o vecnej správnosti rozhodnutia v tejto časti.
19.1. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS
32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje
každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky
odôvodneného rozsudku. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra

síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -
B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

19.2. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS

243/07).

20. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov vyšších súdnych autorít, odvolací súd po preskúmaní
tak napadnutého rozsudku, odôvodnenia tohto rozhodnutia, odvolania žalobkyne, jednoznačne dospel
k záveru, že súd prvej inštancie podrobným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, rozviedol svoje

úvahy, ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu, vysvetlil svoj záver a názor. Odvolací súd sa so zisteným
skutkovým stavom vo vzťahu k žalovanému v prvom rade v plnom rozsahu stotožnil, námietky žalobkyne
týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu vyhodnotil ako účelové a nedôvodné. Na základe
tohto konštatovania rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v prvom rade ako vecne
správny potvrdil, pričom na odôvodnenie napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje.

21. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
21.1. Žalobkyňa podanou žalobou sa domáha náhrady „odškodnenia od žalovaného v prvom rade
v sume 5 000 eur. Právny poriadok inštitút „odškodnenia“ v doslovnom znení nepozná, pod tento inštitút
možno zahrnúť jednak náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
21.2. Nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka musí spĺňať
splnenie predpokladov vzniku tejto zodpovednosti. Ide o a/ protiprávny úkon (právny delikt), b/ existenciu
škody, c/ príčinnú súvislosť medzi právnym deliktom a škodou a d/ zavinenie. Pre priznanie náhradyškody musia byť tieto podmienky splnené všetky, bez akejkoľvek pochybnosti. Z právnej teórie vyplýva,
že protiprávnosť predpokladá faktické správanie (konanie alebo opomenutie), ktoré porušuje právnu
povinnosť. Ďalším predpokladom je existencia škody. Dôkazné bremeno ohľadom vzniku škody a jej

rozsahu znáša poškodený. Pod pojmom „škoda“ sa obvykle rozumie škoda na majetku, škoda na zdraví,
resp. iná vecná škoda. Pre splnenie tohto predpokladu je nevyhnutné, aby škoda, ktorá mala vzniknúť,
bola jednoznačným dôkazom preukázaná, taktiež musí poškodený preukázať aj výšku tejto škody, ktorá
mu mala vzniknúť protiprávnou činnosťou škodcu. Tretím predpokladom je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti škodcu a vznikom škody poškodenému. Posledným predpokladom

je zavinenie, ktoré u konajúcej osoby (škodcu) prezumuje (predpokladá). Zavinenie môže mať podobu
úmyslu alebo nedbanlivosti.

22. Posudzujúc nárok žalobkyne na „odškodnenie“ v zmysle vyššie uvedených predpokladov
zodpovednosti za spôsobenú škodu, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nebolo preukázané
splnenie ani jedného predpokladu. Žalobkyňa uvádzala, že žalovaný sa v súvislosti s katastrálnym

konanímdopustil„podvodu“,keďmalklamaťvtomtosprávnomkonaní,keďpoprel,ženejakéodstúpenie
D. C. od zmluvy o nájme obdržal.
22.1. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že splnenie podmienok pre náhradu
škody musí preukázať poškodený, v danom prípade žalobkyňa. Už splnenie tejto prvej podmienky
žalobkyňa vôbec nepreukázala. V každom podaní, vyjadrení uvádza iba svoje subjektívne tvrdenia,

ktoré neboli doložené žiadnym dôkazom. Keďže dôkazné bremeno bolo jednoznačne na žalobkyni, ako
„poškodenej“, bolo jej povinnosťou, aby svoje tvrdenia aj v súvislosti s porušením povinnosti žalovaného
v prvom rade relevantným dôkazom preukázala. Žalobkyňa však v priebehu konania, okrem svojich
subjektívnych tvrdení, žiadnym spôsobom nepreukázala porušenie nejakej právnej povinnosti zo strany
žalovaného v prvom rade.

22.2. Druhým predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je existencia samotnej škody.
Pod pojmom „škoda“ je potrebné rozumieť zmenšenie majetku poškodeného, ktoré nastalo v dôsledku
porušenia právnej povinnosti zo strany škodcu. V širšom kontexte možno pod pojem „škoda“ zahrnúť
aj ujmu, ktorú poškodený utrpel nie na majetku, t.j. vecnú škodu, ale psychickú, spôsobenú porušením
základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. Je však nevyhnutné, aby poškodený,

v danom prípade žalobkyňa, existenciu tejto škody, resp. nemajetkovej ujmy preukázala a zároveň pri
vecnej škode aby preukázala aj jej výšku. V prejednávanej veci žalobkyňa ani jednu z týchto podmienok
nesplnila, keď nepreukázala ani existenciu samotnej škody, aká jej mala v dôsledku porušenia právnej
povinnosti žalovaného v prvom rade vzniknúť a už vôbec nepreukázala existenciu nemajetkovej ujmy
v dôsledku porušenia a zásahu do jej základného práva.

22.3. Tretím predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je existencia príčinnej súvislosti,
ktorej dôkazné bremeno znáša taktiež poškodený. Žalobkyňa, ako poškodená nepreukázala, že
v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného v prvom rade jej vznikla škoda, resp. nemajetková
ujma. Nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok nemožnosť priznania náhrady škody.
22.4. Posledným predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je zavinenie, ktoré môže byť

úmyselné alebo nedbanlivostné. Poškodený musí preukázať, že v dôsledku konania škodcu, ktorý buď
úmyselne alebo nedbanlivostným konaním spôsobil poškodenému škodu v dôsledku porušenia jeho
právnych povinností. Žalobkyňa, ako poškodená, však ani splnenie tejto podmienky nepreukázala.
22.5. S poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno svojich tvrdení tak o porušení právnej povinnosti žalovaného v prvom rade, o existencii ním

spôsobenej škody, príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného v prvom rade a vznikom škody
žalobkyni a taktiež o zavinení žalovaného v prvom rade. Z týchto dôvodov nebolo možné nárok na
náhradu škody žalobkyni priznať.

23. Odvolací súd skúmal, či nárok žalobkyne na „odškodnenie“ nespĺňa kritériá nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy. Aj pri tejto náhrade je potrebné splniť vyššie uvedené kritériá navyše tiež je potrebné
preukázať, že došlo k zásahu do základného práva poškodeného, ktoré je garantované Ústavou
Slovenskejrepubliky.Keďževšakžalobkyňavpriebehukonaniavôbecnespomínalaakýkoľvekzásahdo
jej základného ústavou garantovaného práva, nebol dôvod na posúdenie tohto nároku titulom náhrady
nemajetkovej ujmy tak, ako to aj sama uvádzala. Žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu zásahu

do týchto práv, nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti, ani existenciu následku prípadného zásahu
do jej ústavného práva. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou na náhradu nemajetkovej ujmy.24. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nepriznania „odškodného“ žalobkyni odvolací súd
vyhodnotil ako vecne správne, zákonné a dôvodné.

25. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala aj určenia neplatnosti zmluvy o nájme číslo 3366/09
uzavretej dňa 31. 12. 2008 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným v prvom rade.
25.1. Súd prvej inštancie vyhodnotil v napadnutom rozsudku predmetnú zmluvu ako platne uzavretú.
Ani odvolací súd nevzhliadol po jej preskúmaní žiadne ustanovenie tejto zmluvy, ktoré by bolo v rozpore
so zákonom, resp. v rozpore s dobrými mravmi. Predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné

náležitosti – prenechanie veci na užívanie, alebo aj branie úžitkov, individuálne určená vec, dočasnosť,
odplatnosť. Všetky tieto podstatné náležitosti zmluva obsahuje. Obsahuje špecifikáciu pozemkov, ktoré
prenajímateľka (právna predchodkyňa žalobkyne) dala do užívania žalovanému v prvom rade, ide
o individuálne určenú vec, zmluva v prílohe obsahuje presnú špecifikáciu prenajatých pozemkov podľa
listu vlastníctva, parcelného čísla, výmery, druhu pozemku, vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho
podielu. Zmluva bola dohodnutá na dobu určitú, do 31. 12. 2023. V zmluve bola dohodnutá odplata za

užívanie, ročná odplata vo výške 798 eur ročne, splatná ročne k 31. marcu nasledujúceho kalendárneho
roka. Z uvedeného vyplýva, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti tak, ako to ustanovenie §
663 a nasl. Občianskeho zákonníka vyžaduje. Skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli aj na ďalších
ustanoveniach, ako napr. oprávnenosť nájomcu dať prenajaté pozemky do podnájmu, alebo predkupné
právo, nezakladá neplatnosť tejto zmluvy, tieto ustanovenia nie sú v rozpore ani so zákonom, ani

s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov preto zmluva o nájme poľnohospodárskych pozemkov tak, ako to
určil súd prvej inštancie, bola platne uzavretá.
25.2. V dôsledku zmeny vlastníckeho práva, keď právna predchodkyňa žalobkyne (jej matka) previedla
vlastnícke právo k predmetnej poľnohospodárskej pôde, ktorá bola predmetom nájmu žalovaného
v prvom rade, podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobkyňa vstúpila do právneho postavenia

prenajímateľa a do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o nájme. K zmene
vlastníckeho práva došlo 07. 03. 2014 a preto, ak pôvodná vlastníčka (matka žalobkyne) dňa 16.
07. 2015 odstúpila od predmetnej zmluvy o nájme, nemôže ísť o platné odstúpenie, nakoľko v čase
tohto úkonu už predmetnými nehnuteľnosťami nedisponovala a ani nemala žiadne práva ani povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy o nájme. Záver súdu prvej inštancie v tejto súvislosti bol preto správny a odvolací

súd sa s ním stotožnil.

26. Žalobkyňa tak v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní namietala, že neexistuje, resp. že
nebol preukázaný právny vzťah (podnájom) medzi žalovaným v prvom rade a žalovaným v druhom rade
a medzi žalovaným v prvom rade a žalovaným v treťom rade. Preto žiada od žalovaného v druhom

a v treťom rade vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie poľnohospodárskych pozemkov, ktoré
sú v jej vlastníctve.
26.1. Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie zistil vykonaným dokazovaním, že predmetná zmluva
o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktorú žalovaný v prvom rade uzavrel 31. 12. 2008 s právnou
predchodkyňou žalobkyne obsahovala v prílohe presný popis pozemkov, ktoré matka žalobkyne

žalovanému v prvom rade odovzdala do užívania. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný v druhom rade užíva
pozemky parcelné číslo XXX/X K. XXX/X katastrálne územie E. G. a žalovaný v treťom rade užíva
pozemky, ktoré sú v jej vlastníctve a nachádzajúce sa v katastrálnom území P. G. parcelné číslo XXXX,
XXXX a XXXX.
26.2. Odvolací súd preskúmaním prílohy k zmluve o nájme č. 3366/09 zistil, že tieto pozemky, ktoré majú

užívať žalovaný v druhom a v treťom rade sú predmetom nájmu a predmetom tejto zmluvy a boli dané
do užívania žalovanému v prvom rade. Žalovaný v prvom rade bol preto povinný aj za tieto pozemky
platiť žalobkyni (prípadne jej právnej predchodkyni) odplatu. Je preto bezpredmetné, že pozemky užíva
žalovaný v druhom, resp. žalovaný v treťom rade.
26.3. Povinnosť poskytovať odplatu žalobkyni vyplývala z nájomnej zmluvy iba žalovanému v prvom

rade. Keďže vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v prvom rade odplatu
dohodnutúvzmluveonájmeposkytoval(atedaajzanehnuteľnosti,ktorémajúužívaťžalovanývdruhom
a žalovaný v treťom rade), nie je daný dôvod na vyhovenie žaloby voči týmto žalovaným.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti

voči žalovanému v prvom rade ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.28. V konečnom dôsledku odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa voči žalovanému
v druhom rade odvolanie voči zamietajúcej časti nepodala. Z tohto dôvodu je rozsudok súdu prvej
inštancie voči žalovanému v druhom rade právoplatný.

29. Súd prvej inštancie voči žalovanému v treťom rade rozhodol rozsudkom pre zmeškanie a to podľa
§ 274 CSP.
29.1. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa navrhla rozhodnúť voči žalovanému v treťom rade
rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko sa žalovaný na pojednávanie nedostavil, neúčasť neospravedlnil,

preto skonštatoval, že boli splnené podmienky pre tento typ rozhodnutia.
29.2. Žalovaný v treťom rade sa s týmto rozhodnutím nestotožnil. Poukázal na skutočnosť, že
pojednávaní sa zúčastňoval, resp. sa riadnym spôsobom ospravedlnil, avšak na posledné pojednávanie,
prezhoršeniezdravotnéhostavukrátkopoprepustenízhospitalizácie,opomenulzaslaťospravedlnenie.
Žiada zrušiť rozsudok pre zmeškanie voči nemu.

30. Rozsudok pre zmeškanie (tzv. kontumačný rozsudok) je v Civilnom sporovom poriadku upravený
v § 273 – § 281, a to odlišne u žalobcu a žalovaného. Inštitút kontumačného rozsudku predstavuje
formu procesnej sankcie za pasivitu strany sporu, ktorá spočíva predovšetkým v absencii povinnosti
tvrdiť a povinnosti dôkaznej alebo nedostavení sa na už nariadené pojednávanie. Keďže v prípade
vydania kontumačného rozsudku súd nerozhoduje vo veci samej na základe vykonaného dokazovania

a právneho posúdenia veci, zákon upúšťa od povinnosti takýto rozsudok pre zmeškanie odôvodňovať
štandardným spôsobom, ale v odôvodnení rozhodnutia stačí uviesť len stručnú identifikáciu procesného
nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.
30.1. V prípadoch, keď bol kontumačný rozsudok vydaný na pojednávaní (§ 274 CSP), na ktorom sa
nezúčastnil žalovaný, môže žalovaný za zákonom stanovených podmienok požiadať súd o zrušenie

kontumačného rozsudku. Prvotným predpokladom na zrušenie kontumačného rozsudku je, že žalovaný
zmeškal pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu kontumačného rozsudku, z ospravedlniteľného
dôvodu. Tento ospravedlniteľný dôvod je žalovaný povinný preukázať, pretože bude predmetom
posudzovania súdu.
30.2. Ustanovenie § 277 CSP zakotvuje osobitný spôsob ochrany žalovaného proti rozsudku pre

zmeškanie vo forme návrhu na jeho zrušenie. Nemožno totiž vylúčiť, že na strane žalovaného môže
dôjsťpredpojednávanímkneočakávanejudalostiobjektívnehocharakteru,alebokokolnostispôsobenej
samotným žalovaným, resp. inak zavinenej, v dôsledku ktorej zmešká nariadené pojednávanie, resp.
ktoré mu zabránia, aby včas ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Účelom tejto zákonnej
úpravy je teda zabezpečiť žalovanému súdnu ochranu aj v prípade, ak sa z ospravedlniteľného

dôvodu neustanoví na pojednávanie, na ktorom súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. V tomto
konaní sa súd nezaoberá tým, či boli splnené zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku pre
zmeškanie (zákonná úprava vychádza z prezumpcie správnosti rozsudku), ale je oprávnený posúdiť
len to, či okolnosti uvádzané a preukázané žalovaným možno považovať za ospravedlniteľný dôvod
neprítomnosti žalovaného na pojednávaní. Vychádzajúc z účelu a povahy tohto procesného inštitútu

možno vyvodiť, že ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 277 CSP sú len také okolnosti, ktoré na
strane žalovaného nastali neočakávane (neboli mu vopred známe), boli príčinou, že sa nemohol na
pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť, a ktoré za danej situácie
možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Za ospravedlniteľný dôvod nie je
možné považovať okolnosť, ktorá žalovanému bola vopred známa, hoci mu objektívne znemožňovala

účasť na pojednávaní, ak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní
včas ospravedlnil (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010 sp. zn. 4 Cdo 184/2009).
30.3. S poukazom na základné ústavné právo každej osoby, domáhať sa ochrany svojich práv na
nezávislom súde, odvolací súd sa s rozsudkom pre zmeškanie, ktorým rozhodol voči žalovanému
v treťom rade, nestotožnil. Dôsledky kontradiktórneho sporového konania vyžadujú procesnú aktivitu

oboch sporových strán zásadne rovnako, preto je v zákone obsiahnutá sankcia za procesnú pasivitu
i na strane pasívneho žalovaného. Procesnou sankciou za pasivitu žalovaného je strata sporu vo forme
vyhovujúceho kontumačného rozsudku. Konštrukcia zrušenia tohto kontumačného rozsudku je rovnaká,
ako pri kontumačnom rozsudku v dôsledku pasivity žalobcu (dôvodová správa k Civilnému sporovému
poriadku).

30.4. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu vo veci sp.zn. I.
ÚS 233/2019: „.... formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho
splnenia zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovieť“, skutočne nie je žiaduci
najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci a uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sažalovaný dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie.
Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších
zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci.

Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a klipnutím na formálnych
znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, ,v
neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť
podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej)“ (ale aj nález III. ÚS 373/2020, III. ÚS
121/2021, IIII. ÚS 89/2021, III. ÚS 398/2020, III. ÚS 339/2021).

30.5. Vychádzajúc už z ustálenej súdnej praxe vyšších súdnych autorít odvolací súd dospel k záveru
o nezákonnosti a nedôvodnosti vydaného rozsudku pre zmeškanie voči žalovanému v treťom rade. Súd
prvej inštancie konštatoval splnenie podmienok, a to: žalobkyňa podala návrh na vydanie rozsudku pre
zmeškanie, žalovaný v treťom rade sa na pojednávanie dňa 18. 01. 2024 nedostavil, svoju neúčasť
neospravedlnil.
30.6. Súd prvej inštancie však opomenul v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí súdnych autorít, že je

potrebné pri rozhodovaní o vydaní rozsudku pre zmeškanie prihliadať na okolnosti danej veci. Žalovaný
v treťom rade nebol v konaní nečinný, zúčastnil sa pojednávania, vyjadril sa k žalobe žalobkyni.
V konaní sa viackrát ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní a to zo zdravotných dôvodov, pričom
v každom prípade predložil lekársku správu, resp. prepúšťaciu správu z nemocnice. Aj v poslednom
prípade, dňa 18. 01. 2024, ktorého pojednávania sa nezúčastnil, v podanom odvolaní, ktorým žiadal

zrušiť kontumačný rozsudok, predložil lekársku správu a prepúšťaciu správu z nemocnice, kde bol
hospitalizovaný od 08. 01. 2024 do 12. 01. 2024 a následne aj v dôsledku zhoršeného zdravotného
stavu opomenul zaslať ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní. Namieta, že v konaní bol aktívny,
rozsudkom pre zmeškanie došlo k porušeniu zásady spravodlivého procesu. Odvolací súd na základe
týchto dôvodov dospel k záveru, že žalovaný v treťom rade nebol v konaní nečinný, zúčastňoval sa

pojednávaní a preto vydaním rozsudku pre zmeškanie došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces, rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovanému v treťom rade tak nie je zákonne vydaný
a odvolací súd ho preto zrušil.

31. Zároveň odvolací súd, keďže súd prvej inštancie rozhodol voči žalovanému v treťom rade procesným

rozhodnutím – rozsudkom pre zmeškanie, s ktorým sa odvolací súd nestotožnil a v dôsledku nesplnenia
podmienok ho zrušil, rozhodol následne vo veci samej tak, že žalobu žalobkyne voči žalovanému
v treťom rade zamietol.
31.1. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobkyňa ňou tvrdené skutočnosti,
že žalovaný užíva pozemky v jej vlastníctve bez jej súhlasu, nepreukázala. Právna predchodkyňa

žalobkyne a následne aj žalobkyňa, keďže vstúpila do práv a povinností uzatvorenej zmluvy o nájme
poľnohospodárskych pozemkov so žalovaným v prvom rade, pozemky, ktoré užívajú žalovaný v druhom
rade a žalovaný v treťom rade, prenechala do užívania žalovanému v prvom rade. Ten následne tak, ako
sa vyjadrili žalovaný v druhom a v treťom rade, prenechal do užívania (podnájmu) predmetné pozemky
žalovaným v druhom a v treťom rade. Skutočnosť, že žalobkyňa sa s týmto postupom nestotožnila,

nezakladá dôvod na vyhovenie jej žalobe. Odplatu za užívanie pozemkov (aj v užívaní žalovaného
v druhom, treťom rade) má povinnosť platiť iba žalovaný v prvom rade na základe platne uzavretej
zmluvy o nájme. Sám súd prvej inštancie v bode 25. napadnutého rozsudku konštatoval nedôvodnosť
žaloby voči žalovaným v druhom, treťom rade, nakoľko uplatnenie nároku voči týmto dvom žalovaným
by bolo duplicitné, keďže žalovaný v prvom rade, ktorý mal povinnosť odplaty aj za pozemky v užívaní

žalovaného v druhom, treťom rade, si svoju povinnosť voči žalobkyni splnil. Napriek tomuto záveru
následne rozhodol rozsudkom pre zmeškanie voči žalovanému v treťom rade, ktorého zaviazal na
plnenie žalobkyni tak, ako to sama požadovala. Odvolací súd preto žalobu žalobkyne aj voči žalovanému
v treťom rade zamietol, keďže dospel k záveru, že bol dostatočne súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav, ktorý dával podklad pre toto rozhodnutie.

32. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
uvedenými v podanom odvolaní.

33. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav veci (§ 365

ods. 1 písm. f/ CSP). Vytýka súdu prvej inštancie že nesprávne vyhodnotil podvod žalovaného v prvom
rade, skutočnosť, že žalovaný v prvom rade bol oprávnený dať predmet nájmu do prenájmu.
33.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v tom, že k nesprávnym skutkovýmzisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti
dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí

z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti.
Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym
skutkovým zisteniam vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo
pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
33.2. Odvolací súd sa nestotožnil s týmito námietkami žalobkyne, zaoberal sa nimi už súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku, poukazuje na tieto dôvody a dôvody tohto rozhodnutia. Opätovne iba
zdôrazňuje, že bolo povinnosťou žalobkyne preukázať splnenie všetkých podmienok pre náhradu škody,
resp. pre náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže žalobkyňa toto dôkazné bremeno neuniesla, odvolací súd
námietku vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
33.3. Taktiež námietku týkajúcu sa ustanovenia zmluvy o oprávnení dať pozemky do podnájmu,
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Už súd prvej inštancie skonštatoval platnosť zmluvy o nájme,

ako aj platnosť tohto ustanovenia. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil, ďalej poukazuje aj na
odôvodnenie tohto rozhodnutia a zdôrazňuje, že v konaní nájomcu nebolo zistené porušenie žiadneho
ustanovenia zmluvy o nájme. Námietku žalobkyne neakceptoval.
33.4. Námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s podnájomným vzťahom nie je
dôvodná. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval, že žalovaný v prvom rade, ako

nájomca, mal v zmysle ustanovenia zmluvy o nájme právo prenechať predmet nájmu do podnájmu.
S týmto ustanovením, ako aj s celým znením zmluvy o nájme súhlasila právna predchodkyňa žalobkyne,
jej matka, ktorá predmetnú zmluvu podpísala. Následne žalobkyňa po tom, ako jej matka pozemky
darovala, vstúpila do práv a povinností tejto zmluvy. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
podnájomným vzťahom medzi žalovaným v prvom rade a žalovaným v druhom, či treťom rade, nie

je pre rozhodnutie v danej veci podstatné. Ide totiž o vzťah medzi týmito žalovanými a nie medzi
žalobkyňou a žalovaným v druhom, či treťom rade. Práva a povinnosti zo zmluvy o nájme vyplývajúc
okrem žalobkyne iba žalovanému v prvom rade. Keďže pozemky, ktoré majú užívať tak žalovaný
v druhom a žalovaný v treťom rade boli predmetom nájmu medzi žalobkyňou a žalovaným v prvom rade,
sú konkretizované v prílohe k zmluve o nájme, pre rozhodnutie v danej veci nie je podstatný vzťah medzi

žalovanými navzájom.
33.5. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta, že nájomná zmluva sa neviaže na prenajímateľa, ale na
príslušnú pôdu a nadobúdateľ nemôže mať automaticky dané právne postavenie aj k podnájomnému
vzťahu a nie je daný ani automatický prechod výkonu práva poľovníctva.
33.5.1. Predmetná námietka žalobkyne je absolútne neopodstatnená. Ustanovenie §

680 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž upravuje, že ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci,
vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa. Zmena vlastníctva k prenajatej veci
nemá priamy vplyv na existenciu nájomného vzťahu. Ide o osobitný spôsob právneho nástupníctva,
ku ktorému dochádza zo zákona. Zmena v osobe vlastníka prenajatej veci spôsobuje automatický
vstup nového vlastníka do právneho postavenia prenajímateľa, so zachovaním všetkých práva

povinností, ktoré si nájomca dohodol s pôvodným prenajímateľom, a to aj takých, na ktoré sa zaviazal
pôvodný vlastník veci z osobitných dôvodov (komentár k ustanoveniu § 680 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 26Cdo/866/2002, 26Cdo/652/2013,
26Cdo/493/2001, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/21/2021, 2Cdo
333/2021). Zmyslom tohto ustanovenia je zaistiť kontinuitu nájomného vzťahu na strane prenajímateľa

pre prípad, ak nastane právna skutočnosť - zmena vlastníctva k prenajatej veci. Nájomcovi sa týmto
poskytuje právna ochrana v situáciách, ktoré nemohol ovplyvniť. Osobitne pri nájme pozemkov, ako
sa uvádza aj v dôvodovej správe k zákonu č. 504/2003 Z.z., nájomné právo je zamerané hlavne na
využitie predmetu nájmu v podnikaní nájomcu.
33.5.2. Vychádzajúc z vyššie uvedenej súdnej praxe vyšších súdnych autorít, ako aj s poukazom na

skutočnosť, že predmetnú zmluvu o nájme poľnohospodárskych pozemkov so žalovaným v prvom rade
dňa 31. 12. 2008 podpísala matka žalobkyne, jej právna predchodkyňa, ktorá jej neskôr, počas trvania
nájmu pozemky, ktoré boli predmetom nájmu darovala, v zmysle ustanovenia § 680 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vstúpila žalobkyňa do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z predmetnej zmluvy. Za
situácie, že v zmluve bolo dohodnuté aj oprávnenie prenajímateľa dať do podnájmu predmet zmluvy

a tiež výkon poľovného práva, vstúpila žalobkyňa aj do týchto oprávnení a v ich zmysle bola povinná
strpieť, ak sa nájomca rozhodol toto oprávnenie, ktoré mu zo zmluvy vyplýva, využiť. Nie je správny
názor žalobkyne, že nájomná zmluva sa neviaže na prenajímateľa, ale na príslušnú pôdu. Nájomná
zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý zaväzuje právami a povinnosťami tak prenajímateľa, ako ajnájomcu. Ide o zmluvný vzťah, v rámci ktorého vyplývajú práva a povinnosti pre obe zmluvné strany,
t.j. tak pre prenajímateľa ako aj pre nájomcu. S poukazom na tieto dôvody a skutočnosti odvolací súd
námietku žalobkyne vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.

33.6. Odvolací súd námietky odvolateľky uvedené v podanom odvolaní neakceptoval, vyhodnotil ich ako
účelové a nedôvodné. Z tohto dôvodu napadnutý rozsudok voči žalovanému v prvom rade ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

34. Odvolanie proti výroku V. a VI. napadnutého rozsudku podal aj žalovaný v treťom rade, ktorý

namietal rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie voči jeho osobe. Odvolací súd nezistiac dôvody pre
rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie voči žalovanému v treťom rade, považoval odvolanie za návrh
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie voči jeho osobe. Následne, keďže súd prvej inštancie v rámci
vykonávania dokazovania vykonal dostatočné dokazovanie aj pre rozhodnutie voči žalovanému v treťom
rade v merite veci, odvolací súd žalobu žalobkyne voči tomuto žalovanému zamietol. Na dôvody
poukazuje v odôvodnení tohto rozhodnutia, konkrétne v bodoch 24 a nasl..

35. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v prvom rade rozhodol odvolací súd podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Keďže odvolanie podala žalobkyňa, ktorá
v odvolacom konaní nebola úspešná, nakoľko odvolací súd jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti voči žalovanému v prvom rade potvrdil, priznal odvolací súd nárok

na náhradu trov konania úspešnej strane sporu, a to žalovanému v prvom rade voči žalobkyni v plnom
rozsahu.

36.Vovzťahukžalovanémuvtreťomradeodvolacísúdrozhodolonárokunanáhradutrovkonaniapodľa
§ 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Keďže vo vzťahu k žalovanému v treťom

rade rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. a VI. zrušil, následne žalobu žalobkyne voči tomuto
žalovanému zamietol, rozhodol aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie. Žalovaný v treťom
rade bol v konečnom dôsledku tak na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní úspešný, preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

37. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).