Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122208931
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8122208931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/
XX, XXX XX A. D., právne zastúpený: JUDr. Marián Geleneky, advokát, Garbiarska 20, 064 01 Stará
Ľubovňa, IČO: 42 027 942, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov z 27. februára 2024, č. k. 5Odi/6/2022 - 305, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov z 27. februára 2024, č. k. 5Odi/6/2022 - 305.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil oddlženie žalovaného, o ktorom bolo rozhodnuté
uznesením Okresného súdu Prešov z 13.12.2019 pod sp. zn. 5OdK/863/2019 pre nepoctivý zámer a
priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa
20.8.2009 právny predchodca žalobcu uzatvoril so spoločnosťou ST OMEGA s.r.o (ďalej aj len „úverový

dlžník“), IČO: 31 702 791 Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol úver vo výške 1.300.000,- eur.
Pohľadávka z úveru bola podľa § 303 Obchodného zákonníka zabezpečená ručením žalovaného a E. F.
ako spoločníkmi a konateľmi úverového dlžníka. Uznesením Okresného súdu Prešov z 22.7.2013 sp. zn.
1R/6/2013 bola povolená reštrukturalizácia úverového dlžníka, kde si žalobca prihlásil svoju pohľadávku
vo výške 2.004.069,06 eur. Úverový dlžník podľa schváleného reštrukturalizačného plánu žalobcovi
neplnil, v dôsledku čoho sa reštrukturalizačný plán stal v zmysle § 159 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

ZKR) voči žalobcovi vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinný. Dňa 8.1.2016 bolo reštrukturalizačné
konanie zastavené a na majetok úverového dlžníka bol vyhlásený konkurz, kde si žalobca prihlásil
pohľadávku v celkovej výške 2.357.775,66 eur, ktorá nebola popretá.

3. Ďalej žalobca v žalobe poukázal, že žalovaný a E. F., evidentne motivovaní hroziacim postihom
vymožením pohľadávky v exekučnom konaní a neúspešným pokusom o reštrukturalizáciu úverového
dlžníka začali prevádzať svoj majetok na blízke osoby. Žalobca úspešne podal odporovaciu žalobu,

ktorej Okresný súd Stará Ľubovňa vyhovel rozsudkom z 2.5.2017, č. k. 2C/253/2014 - 308, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 12.12.2017, sp. zn. 1Co/28/2017. V zmysle týchto
rozsudkov sa stala darovacia zmluva, uzavretá dňa 19.12.2012, ktorou žalovaný previedol nehnuteľnosti
na svoje dcéry, voči žalobcovi neúčinná. Žalovaný previedol darovacou zmluvou na svoju dcéru ajspoluvlastnícky podiel na ďalších nehnuteľnostiach, kde žalobca taktiež podal odporovaciu žalobu,
ktorej Okresný súd Vranov nad Topľou vyhovel, no v odvolacom konaní bola žaloba zamietnutá, avšak
výlučne pre údajnú neexistenciu vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Na základe podanej žaloby žalobcu

rozhodol Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom zo dňa 5.11.2019, č. k. 6Csp/205/2017 - 206 tak, že
zaviazal žalovaného a E. F. zaplatiť žalobcovi 30.000,- eur, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom dňa
26.11.2020. Na základe návrhu žalovaného bol uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 13.12.2019
sp. zn. 5OdK/863/2019 vyhlásený oddlžovací konkurz na majetok žalovaného, kde si žalobca prihlásil
pohľadávku 1.758.654,51 eur, ktorá nebola popretá. Približne v rovnakom čase ako žalovaný, podala aj

E. F. návrh na vyhlásenie konkurzu a bola oddlžená.

4. Žalobca sumarizujúc poukázal, že akonáhle žalovanému a E. F. hrozil postih majetku pri
vymáhaní pohľadávky, previedli ho darovacími zmluvami na blízke osoby (svoje deti). Pri jednotlivých
prevodoch postupovali ručitelia spoločne, koordinovane a vedome sledovali jediný cieľ, dosiahnuť čisto
špekulatívnu zmenu právneho stavu, ktorá by znemožnila žalobcovi uspokojiť jeho splatnú pohľadávku.

Ani v uvedených odporovacích konaniach nebol tento zámer nikdy relevantne popretý. Žalovaný v
podstate po celý čas hľadal akúkoľvek zámienku na to, aby sa vyhol plneniu svojich povinností
prameniacich z ručiteľského záväzku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26.1.2022
sp. zn. 4CoKR/23/2021, ktorý konštatoval, že aj neustále spochybňovanie pohľadávky veriteľa má
významný vplyv pri hodnotení poctivého zámeru dlžníka, resp. nasvedčuje snahe dlžníka poškodiť

veriteľa. Nepoctivý zámer žalovaného je evidentný. Žalovaný nikdy nevynaložil „úprimnú snahu riešiť
svoj dlh v medziach svojich možností a schopností“ tak, ako sa od dlžníka očakáva, ak má poctivý
zámer v súlade s § 166g ods. 1 ZKR. Práve naopak, žalovaný konal v príkrom rozpore so zákonom, keď
bezodplatnými prevodmi vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmenšoval svoj majetok v takej miere,
že žalobcovi objektívne znemožnil úspešne sa domáhať uspokojenia pohľadávky (§ 166g ods. 2 písm.

h/ ZKR). Zároveň žalovaný nielenže svoj záväzok dobrovoľne neplnil, ale úmyselne sa vyhýbal plneniu
zbavovaním sa svojho majetku. Akt definitívneho ukrátenia a poškodenia žalobcu napokon „dokonal“
tým, že sám na seba podal návrh na vyhlásenie konkurzu, čím len potvrdil svoj nepoctivý zámer, ktorý
mal zjavne od začiatku (§ 166g ods. 2 písm. e/ a g/ ZKR). K podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu
žalovaným došlo zjavne z obavy postihu majetku v hroziacej exekúcii, keďže žalobca sa domáhal voči

žalovanému zaplatenia pohľadávky na Okresnom súde Stará Ľubovňa v konaní sp. zn. 6Csp/205/2017.

5. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Namietal, že predmetnými darovacími zmluvami nemienil ukrátiť
právneho predchodcu žalobcu ako veriteľa, o čom svedčí aj to, že úverový dlžník bol v čase ich
uzatvorenia v dobrej finančnej kondícii, čo vyplýva zo súvahy za rok 2012 zostavenej ku dňu 22.3.2013,

keďže úverový dlžník mal vlastné imanie 1.460.566,- eur. Reštrukturalizácia bola pritom povolená viac
ako 6 mesiacov po zapísaní predmetných darovacích zmlúv do katastra nehnuteľností. Žalovaný teda
prevodom svojich nehnuteľností ako ručiteľ neukrátil veriteľa. Od uzatvorenia darovacích zmlúv v roku
2012 do vyhlásenia konkurzu na žalovaného pritom uplynulo 7 rokov. Konanie žalovaného nesie znaky
poctivéhozámeruvzmysle§166gods.1ZKR,pretožežalovanýposkytolsprávcoviaveriteľompotrebnú

súčinnosť. Žalobcu v rámci žiadosti o vyhlásenie konkurzu oddlžením uviedol v zozname veriteľov z
čoho vyplýva aj to, že si žalobca prihlásil svoju pohľadávku vo výške 1.758.654,51 eur do konkurzu.
Žalovaný v zozname majetku uviedol majetok, o ktorom vedel; v zozname veriteľov uviedol všetkých
veriteľov, vrátane žalobcu, o ktorých vedel a uviedol všetky jemu známe dôležité skutočnosti na základe
čoho bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz. Pokiaľ žalobca opiera svoj nárok s poukazom na

ustanovenie § 166g ods. 2 písm. e) ZKR namietal, že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť dňa 1.3.2017,
teda až po spornom prevode nehnuteľností a v čase, keď toto ustanovenie nebolo ani účinné. Žalovaný
podaním žiadosti o oddlženie iba využil legálnu možnosť v zmysle štvrtej časti ZKR.

6. Žalobca v replike zvýraznil, že pre konanie je rozhodujúca otázka, či u dlžníka (žalovaného), ktorý má

významnéskúsenostispodnikanímavminulostidisponovalznačnýmmajetkom:(i)súukracujúceúkony
voči veriteľovi; (ii) neustále spochybňovanie veriteľovej pohľadávky; (iii) nevynaloženie úprimnej snahy
riešiť dlh v medziach svojich možností a schopností a (iv) podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pod
hrozbou exekúcie, dôvodmi na to, aby bol jeho zámer pri oddlžení posúdený ako nepoctivý. Poukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 570/2016, III. ÚS 570/2016 a rozsudok

KrajskéhosúduvBratislavezodňa20.5.2021,sp.zn.4CoKR/1/2020.Zvýraznil,že(ne)poctivosťzámeru
dlžníka sa má posudzovať s prihliadnutím na jeho konanie v čase podania návrhu na oddlženie, po
podaní návrhu, ako aj pred podaním návrhu na oddlženie. Odporovateľné úkony dlžníka pred podaním
návrhu na oddlženie predstavujú dostatočne závažný dôvod na to, aby bol jeho zámer pri oddlženíposúdený ako nepoctivý. Takéto konanie totiž jasne poškodzuje veriteľov a je v rozpore so základnou
požiadavkou, aby dlžník pred podaním návrhu na oddlženie vynaložil úprimnú snahu vyrovnať svoje
záväzky. Ukracujúci úmysel žalovaného pri uzatváraní darovacích zmlúv nebol žiadnym spôsobom

spochybnený ani v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 1.4.2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019, ktorý sa
nezaoberal odporovateľnými právnymi úkonmi žalovaného, ale riešil otázku materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice (exekučného titulu) voči žalovanému. Tvrdenie, že v čase urobenia týchto úkonov
sa nemohlo počítať s tým, že raz bude žalovaným podaný návrh na oddlženie konkurzom, nakoľko ide o
novozavedený inštitút od 1.3.2017, nemá žiadny vplyv na to, že žalovaný za svoje konanie pred podaním

návrhu na oddlženie konkurzom musí niesť zodpovednosť a počítať s rizikom, že veritelia dotknutí
oddlžením sa môžu domáhať jeho zrušenia pre nepoctivý zámer. Žalovaný nepreukázal, že skutočne
vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a možností. Jeho doterajšie
správanie svedčí o opaku. Predpoklady na zrušenie oddlženia sú naplnené o to viac, že žalovaný
má skúsenosti s podnikaním a v minulosti disponoval významnejším majetkom. Všetky skutočnosti
ovplyvňujúce jeho (ne)poctivý zámer musia byť preto posudzované prísnejšie (§ 166g ods. 3 ZKR).

7. Žalovaný v duplike namietal, že žalobca v konaní nepreukázal jeho nepoctivý zámer. Poukázal
na účel zákona č. 377/2006 Z. z. (osobný bankrot), dôvodiac, že nie je možné paušalizovať konanie
dlžníka v rôznych prípadoch ako sa to snaží žalobca preukázal jednotlivými predloženými rozhodnutiami
súdov. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný na základe darovacej zmluvy spísanej dňa 19.12.2012 už

údajne mal nepoctivý zámer, považoval za zavádzajúce. Ďalej pokiaľ ide o vedomosť žalovaného o
úpadku úverového dlžníka namietal, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bola spoločnosť v dobrej
finančnej kondícii. Žalobca účelovo opisuje udalosti zbavenia sa jeho majetku darovacou zmluvou v
decembri 2012. Žalovaný nespochybňoval existenciu a výšku pohľadávok, ktoré si žalobca v procese
reštrukturalizácie alebo následne v konkurze úverového dlžníka prihlásil. Úverový dlžník v prvom

polroku 2014 nezaplatil splátky veriteľom, tak ako boli stanovené reštrukturalizačným plánom z dôvodu
nedostatku hotovostných finančných prostriedkov z dôvodu zadržiavania vratky DPH vo výške 2,8
milióna eur daňovým úradom. Úverový dlžník mal majetok vo výške 13 miliónov eur, čo predstavuje
značnú záruku na speňaženie majetku a finančné uspokojenie veriteľa. Taktiež uviedol, že v rámci
konkurzu sa postupne speňažuje majetok úverového dlžníka, pritom podľa jeho vedomostí značná časť

bola použitá aj na uspokojenie žalobcu. Namietal, že rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorý
rozsudkom zaviazal žalovaného a E. F. zaplatiť 30.000,- eur s príslušenstvom nemohol predpokladať.
Uviedol, že pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu oddlžením konal vždy čestne, nemal žiadne
nepoctivé úmysly, snažil sa vytvárať všetky aktivity a predpoklady, aby hlavný dlžník si plnil všetky
záväzky. Nezaťažoval ho vlastnými nárokmi na zamestnaneckú mzdu, čoho dôkazom je aj prihlásená

vlastná pohľadávka žalovaného, titulom nezaplatenej mzdy. Poukázal, že zákonodarca prijal právnu
úpravu bankrotu fyzických osôb tak, že mal potrebu pomoci fyzickým osobám, ktorí sa dostali do ťaživej
životnej situácie.

8. Žalobca v priebehu konania poukázal, že voči žalovanému inicioval exekučné konanie o vymoženie

30.000,- eur s príslušenstvom na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 5.11.2019, č.
k. 6Csp/205/2017 - 206, v ktorom sa domáhal exekúcie predajom darovaných nehnuteľností. Exekučné
konanie bolo ukončené splnením vymáhaného nároku bez speňaženia darovaných nehnuteľností,
čiastkovými úhradami, ktoré realizoval žalovaný od 13.4. do 9.6.2023. Žalovaný vytvára dojem o svojej
zlej finančnej situácii, avšak zároveň bol schopný v priebehu dvoch mesiacov uhradiť vymáhanú sumu,

teda disponuje nemalými finančnými prostriedkami. Ak by mal skutočne poctivý zámer, dobrovoľne by
poskytol aspoň časť z nich na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Hoci konkurz bol vyhlásený na majetok
žalovaného dňa 13.12.2019, žalovaný dobrovoľne neposkytol žalobcovi žiadne plnenie. Keď však voči
nemu bola začatá exekúcia predajom nehnuteľnosti, z obavy o majetok uhradil vymáhanú sumu, čo
potvrdzuje, že žalovaný od začiatku sleduje len vlastné záujmy a v skutočnosti nikdy nemal úprimný

záujem vyrovnať svoj dlh.

9. Súd prvej inštancie zistil z listinných dôkazov predložených stranami skutkový stav o vyhlásení
konkurzu a oddlžení žalovaného, vedených konaniach o odporovateľnosť právnych úkonov, tak ako to
uviedli strany sporu vo svojich písomných podaniach.

10. Zo zoznamu veriteľov mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný označil žalobcu za svojho
veriteľa. Ako dôvody, pre ktoré podal návrh na oddlženie uviedol, že bol vo finančnej tiesni a z
predchádzajúcich rokov počas podnikateľskej činnosti mu vzniklo množstvo dlhov, ktoré nezvládalsplácať, preto riešil situáciu prostredníctvom oddlženia. V tom čase bol poberateľom starobného
dôchodku vo výške 900,- eur mesačne. Uviedol, že žije v domácnosti s manželkou, uviedol výšku dlhu
v sume 100.000 eur z podnikateľskej činnosti v spoločnosti ST SIRIUS spol. s r.o. a ST OMEGA s.r.o.

kde bol konateľom a spoločníkom. Uviedol mesačné výdavky, na bývanie 350,- eur, stravu 200,- eur,
základné životné potreby 100,- eur (hygiena, oblečenie, mobil) a úhradu dlhov 250,- eur.

11. V konaní vypočutý žalovaný uviedol, že riadne komunikoval so správcom konkurznej podstaty.
K žalobcom odporovaným právnym úkonom uviedol, že nehnuteľnosť upadala, on sa v tom čase venoval

podnikaniu a chcel motivovať dcéry, aby sa starali o nehnuteľnosti. V danom čase nemal ani tušenie, že
bude prijatá predmetná právna úprava. Nemal záujem, aby úverový dlžník skončil v úpadku. Spoločnosť
bola v roku 2011 v dobrej finančnej kondícii, vlastnila nehnuteľnosť, ktorá bola skolaudovaná, hodnota
aktív spoločnosti bola približne 14 miliónov eur. Spoločnosť mala obrat 16 a pol milióna eur a zisk 3
a pol milióna eur. Potom však došlo k reštrukturalizácii spoločnosti, nakoľko daňový úrad zadržal na
vrátkach DPH 2,8 milióna eur, obdobie sa predlžovalo a z toho dôvodu museli konatelia podať návrh

na reštrukturalizáciu. Je poberateľom starobného dôchodku bez možnosti privyrobiť si iným spôsobom.
Nevlastní žiaden hodnotný majetok, ani finančné prostriedky. Poukázal na svoje zdravotné problémy,
v roku 2020 prekonal mozgovú príhodu. Finančné prostriedky, ktorými bola vykonaná úhrada exekúcie
poskytla jeho dcéra, s ktorou uzatvoril zmluvu o pristúpení k záväzku.

12. Žalobca spochybnil žalovaným uvádzaný spôsob úhrady exekúcie, spočívajúci v hotovostnom
odovzdaní peňažných prostriedkov od dcéry, obzvlášť, keď táto pristúpila k záväzku, teda jej nič
nebránilo, aby platby realizovala sama. Žalobca tiež spochybnil reálnu možnosť dcéry žalovaného
dispozíciou takej značnej finančnej hotovosti.

13. V konaní vypočutá G. H. dcéra žalovaného uviedla, že býva v rodinnom dome, ktorý nadobudla
od rodičov so svojou rodinou a rodičmi. K exekúcii vo výške 34.000,- eur na predmetný rodinný dom
uviedla, že sa rozhodla poskytnúť túto čiastku otcovi z úspor.

14. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhovaný žalovaným a to konkurzným spisom sp. zn.

2R/1/2015 spoločnosti ST OMEGA s.r.o., v ktorej bol žalovaný konateľom a spoločníkom.

15. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení § 3 ods. 2, § 166f, § 166g, § 167
ZKR, ktoré upravujú úpadok dlžníka, zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, vymedzenie poctivého
zámeru a príkladný výpočet skutočností, z ktorých možno uvažovať o nepoctivom zámere, povolenie

oddlženia a § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje predpoklady uplatnenia nároku voči
ručiteľovi.

16. Uviedol súd prvej inštancie, že rešpektujúc teoretické legislatívne vymedzenie procesu oddlženia,
resp. osobného bankrotu, posudzoval konkrétne podmienky v danej veci.

17. Dôvodil súd prvej inštancie, že aktívna legitimácia žalobcu v konaní o zrušenie oddlženia je
daná s poukazom na to, že v konkurze vyhlásenom na majetok žalovaného si žalobca prihlásil svoju
pohľadávku, ktorá nebola popretá, teda sa považuje zo zákona za zistenú, teda nespornú (§ 32 ods. 4
ZKR). Preto ju nie je možné úspešne spochybniť ani v prípadnom konaní na všeobecnom súde.

18. Žalovaný bol spoločníkom a konateľom v spoločnosti ST OMEGA s.r.o. od 1989 do roku 2017, súd
prvej inštancie preto na žalovaného prihliadal prísnejšie, keďže je nesporné, že dlhodobo vykonával
dôležité funkcie v obchodných spoločnostiach. Žalovaný mal podnikateľské skúsenosti. V súčasnosti ide
o poberateľa starobného dôchodku, pričom návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v roku 2019. Tým,

že žalovaný bol konateľom dokonca dvoch obchodných spoločností súd prvej inštancie usúdil, že mal
pravdepodobne príjem alebo majetok, z ktorého bolo možné záväzok voči žalobcovi aspoň čiastočne
vyporiadavať.

19. Uviedol súd prvej inštancie, že obdobie posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním

návrhu na oddlženie nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou. Pri prísnejšom prihliadaní na
správanie sa dlžníka podľa § 166g ods. 3 ZKR je nutné vziať do úvahy aj konanie dlžníka vo funkcii
štatutárnehoorgánuobchodnejspoločnosti,akjestoutospoločnosťouosobne,čimajetkovopreviazaný.20. Súd prvej inštancie poukázal (ods. 105 odôvodnenia) na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/253/2004, ktorý konštatoval, že neuveril tvrdeniam ručiteľa (žalovaného), že
nevedel o rozhodcovskom konaní vedenom v Londýne, keď v samotných námietkach v rozhodcovskom

konaní namietal jeho právomoc a išlo ešte o spor z roku 2011, teda nepochybne ručiteľ vedel o výške
nedoplatkov za dodaný tovar s odhadom na uplatňovanie reklamácie. A teda musel počítať, že nejakú
časť pohľadávky uplatnenej v rozhodcovskom konaní bude musieť zaplatiť.

21. Dôvodil súd prvej inštancie, že mal pochybnosti o zdroji finančných prostriedkov použitých na úhradu

v exekučnom konaní, ktoré neboli žalovaným odstránené už aj s poukazom na to, že predmetné sumy
boli vkladané v hotovosti v banke priamo na účet exekútora. Aj keď žalovanému na úhradu exekúcie
poskytla finančné prostriedky dcéra, tým iba deklaroval snahu zrejme zvrátiť aj konanie o zrušenie
oddlženia, nakoľko jeho obrana smerovala k spochybneniu aktívnej legitimácie žalobcu v konaní.

22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný účelovo podal návrh na oddlženie, aby sa

zbavil predovšetkým dlhu voči žalobcovi a skreslil opis svojich životných skúsenosti z podnikateľského
prostredia spoločností, v ktorých bol spoločníkom a konateľom. Z uvedeného je možné predpokladať
nepoctivý zámer žalovaného. V čase podania návrhu na oddlženie žalovaný s prihliadnutím na okolnosti
musel vedieť o úspešnosti žalobcu v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu vedeného na Okresnom
súde Stará Ľubovňa, pričom následne zvolil cestu využiť inštitút osobného oddlženia.

23. Súd prvej inštancie mal za to, že konanie žalovaného jednoznačne napĺňa pojem nepoctivého
zámeru podľa ZKR a to aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR z 10.01.2017, sp. zn. III ÚS
570/2016, podľa ktorého „pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo
vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka - fyzickej osoby) a záujmy stále

neuspokojených veriteľov“ a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/44/2022
z 2. augusta 2023, podľa ktorého: (i) skutkové podstaty nepoctivého zámeru sú v § 166g ods. 2
ZKR vymenované len demonštratívne, preto nie je možné vyžadovať od žalobcu podradenie v žalobe
na zrušenie oddlženia uvádzaných skutkových tvrdení pod konkrétnu skutkovú podstatu uvedenú v
§ 166g ods. 2 ZKR. V žalobe preto postačuje uvedenie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca

vymedzuje nepoctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení; (ii) ak sa do oddlženia žalovaný dostal na základe
rozhodnutia vydaného súdom v konaní o oddlžení začatom po 1. marci 2017 podľa ustanovení zák. č.
377/2016Z.z.,ktorýmsanovelizovalZKR,jepotrebnénazrušenietohtooddlženiavkonanípodľa§166f
ZKRaplikovaťajustanovenie§166gZKR,zavedenétiežtoutonovelou,atospoukazomnaprechodnéa
záverečné ustanovenie v § 206f ZKR, pričom posudzovanie správania sa dlžníka definovaného v § 166g

ods. 2 písm. e/, g/, h/ ZKR v konaní o zrušení oddlženia podľa § 166f ZKR nie je pred podaním návrhu
na oddlženie spätne do minulosti časovo ohraničené, teda môže sa posudzovať aj správanie dlžníka v
čase pred účinnosťou tejto novely a (iii) pri prísnejšom prihliadaní k osobe dlžníka a na súdom zistené
skutkové okolnosti podľa § 166g ods. 3 ZKR je možné podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR považovať
správanie dlžníka za správanie v snahe poškodiť veriteľa, aj napriek tomu, že v rámci neho využíva

zákonom dovolené prostriedky na svoju obranu proti plneniu záväzku, ktorý neuznáva, ak sa preukáže,
že účelom tohto správania bolo vyhnúť sa plneniu tomuto veriteľovi alebo toto plnenie účelovo oddialiť.
Ak dlžník neuhrádza dlh veriteľovi ani len čiastočne, hoci by ho veriteľovi, bez jeho zvýhodnenia oproti
iným veriteľom, uhradiť mohol, čo i len čiastočne alebo si privodil úmyselne ekonomický a majetkový
stav, v ktorom dlh tomuto veriteľovi uhradiť nemôže, je možné jeho správanie posúdiť ako nepoctivé

správanie podľa § 166g ods. 2 písm. h/ ZKR v snahe poškodiť veriteľa.

24. Preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keďže mal za to, že je dôvodná.

25. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že

úspešnému žalobcovi priznal ich plnú náhradu voči neúspešnému žalovanému.

26. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p./.

27. Poukázal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku v podstate iba opísal
žalobu a vyjadrenia strán, no svoje úvahy týkajúce sa predmetu sporu uviedol strohým spôsobom,
nejasne a nezrozumiteľne, keďže z nich nie je možné vyčítať, čo je ich podstatou a na základe čoho
dospel k záveru, že žalovaný naplnil definíciu nepoctivého zámeru, teda ako dospel k meritórnemu
rozhodnutiu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje viacero chýb, nezrozumiteľných viet

a slovných spojení, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť, čím odnímajú žalovanému možnosť proti
nim náležite skutkovo aj právne argumentovať. Pritom poukázal na ods. 105 odôvodnenia napádaného
rozsudku, citujúc „...a teda musel počítať aj s opernou divou, že nejakú časť pohľadávky uplatnenej
v rozhodcovskom konaní bude musieť zaplatiť (viď ods. 46)“.

28. Žalovaný konštatoval, že poctivý zámer sa vymedzuje pozitívne aj negatívne, pričom toto

vymedzenie v zákone je demonštratívne. Kontrolu poctivého zámeru môže iniciovať v zásade každý
veriteľ, ktorý je oddlžením dotknutý. Zákonné ustanovenia o poctivom zámere nabádajú súd, aby poctivý
zámer neposudzoval len mechanicky, ale bol vedený pomocnými kritériami úvah jeho prísnejšieho a
miernejšieho posudzovania od prípadu k prípadu, a to najmä s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné
skúsenosti.

29. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe čoho súd
prvej inštancie dospel o pochybnosti zdroja finančných prostriedkov, ktorými bola uhradená exekúcia,
ktorá sa viedla na rodinný dom a jedinú možnosť bývania pre dcéru žalovaného a taktiež samotného
žalovaného, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že peňažné prostriedky, z ktorých došlo

k úhrade dlhu v hotovosti v exekučnom konaní, dcéra žalovaného nadobudla predajom vlastného
rodinného domu a zároveň disponovala aj dostatkom peňažných prostriedkov v hotovosti, nehovoriac
o tom, že s manželom podnikajú a zároveň je aj v pracovnom pomere. Zo strany dcéry žalovaného
pritom nešlo o žiadny špekulatívny záver, išlo o zložité ľudské rozhodnutie žalovaného a jeho dcéry,
na základe ktorého sa dcéra rozhodla pristúpiť k záväzku otca – žalovaného a uhradiť predmetnú

exekúciu.Pokiaľbydcéranepristúpilakzáväzkuotca–žalovaného,ktoréhojedinýmpríjmomjestarobný
dôchodok, došlo by k výkonu exekúcie predajom nehnuteľností, a tým by prišla aj o rodinný dom, v
ktorom býva aj s rodinou. Žalovaný opätovne poukázal aj na nelogickosť a nezrozumiteľnosť tvrdení
uvedených v ods. 108 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie iba jednou vetou
uviedol, že keď žalovanému poskytla finančné prostriedky dcéra, taktiež deklaroval snahu týmto zrejme

zvrátiť aj toto konanie o zrušenie oddlženia, nakoľko jeho obranu „a následne smerovala k na sa aktívnej
legitimácie žalobcu v tomto konaní“, čo predstavuje zhluk rôznych slov, ktoré spolu nedávajú žiaden
zmysel. Žalovanému pritom nešlo o snahu zvrátiť konanie o zrušenie oddlženia, ale o snahu jeho dcéry
ochrániť nehnuteľnosti pred ich predajom v exekučnom konaní.

30. Žalovaný taktiež zvýraznil, že súd prvej inštancie vyslovil v spore svoj predbežný právny názor,
že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, ktorý až do rozhodnutia vo veci samej nezmenil.
Taktiež poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prešov z 25.11.2019, sp. zn. 4OdK/25/2019, ktorým
bolo povolené oddlženie E. F. (ďalšieho ručiteľa úverového dlžníka, poznámka odvolacieho súdu),
v rámci ktorého konania žalobca taktiež podal žalobu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, pričom

Okresný súd Prešov dňa 7.12.2023 v konaní vedenom pod sp. zn. 2Odi/5/2022 jeho žalobu zamietol,
pričom uvedené rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

31. Opätovne žalovaný poukázal na svoje tvrdenia uvádzané v priebehu konania na súde prvej
inštancie, že úverový dlžník bol do konca roku 2012 nespochybniteľne vo veľmi dobrej finančnej

kondícii, teda vedel pokryť všetky svoje záväzky, vrátane toho, ktorý mal voči žalobcovi. O tejto
skutočnosti svedčí aj konkurzný spis sp. zn. 2R/1/2015, z ktorého vyplýva, že žalobcova pohľadávka
budevpriebehukonkurzuuspokojenáspeňaženímmajetkuúverovéhodlžníka.Súdprvejinštancietento
dôkaz zamietol s poukazom na koncentráciu konania aj napriek tomu, že vo veci bolo uskutočnených
viacero pojednávaní, kde súd prvej inštancie vykonal aj neskôr navrhnuté dôkazy, čím je daný odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a e/ Cs.p. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd pripojil konkurzný
spis úverového dlžníka, z ktorého vyplýva hodnota majetku úpadcu ako aj to, v akej výške bol žalobca
doposiaľ uspokojený.32. Ďalej žalovaný zvýraznil, že čo sa týka jeho konania pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok
a počas oddlžovacieho konania, toto nesie znaky poctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 1 ZKR.
Žalobca bol navyše priebežne uspokojený aj z výťažku zo speňaženia majetku úverového dlžníka

a z exekúcie vedenej pod sp. zn. 409/EX/812/2022.

33. Namietal žalovaný, že súd prvej inštancie svoje závery o tom, že žalovaný podal návrh na oddlženie,
aby sa predovšetkým zbavil dlhu voči žalobcovi a zároveň skreslil opis svojich životných skúseností
z podnikateľského prostredia obchodných spoločností, ktorých bol spoločníkom a konateľom, bližšie

neodôvodnil. Súd prvej inštancie pritom neprihliadol na vývoj časovej osi udalostí v priebehu času, ich
relevantného vývoja, ktoré sa diali a mali zásadný vplyv na konanie a procesnú obranu žalovaného.
V tvrdeniach žalobcu neexistuje jeden relevantný a rozumný záver o nepoctivom zámere žalovaného,
ktorý je vždy iba v rovine hypotéz. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že žalovaný už v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu bol poberateľom starobného dôchodku a v roku 2012 už bol osobou
blízkou dôchodcovskému veku. Podať žiadosť o vyhlásenie konkurzu pre neho nebolo jednoduché v

žiadnom ohľade, či už zo spoločenského alebo sociálneho pohľadu. V rozhodnom období žalovaný
nepoberal žiadnu mzdu zo spoločností, v ktorých pôsobil, aby ich takto nezaťažoval svojimi mzdovými
nárokmi a všetky úspory, ktoré do toho času mal, vkladal do spoločnosti s očakávaním úspešne
zvládnutej reštrukturalizácie, čo sa však nakoniec nepodarilo. Správanie žalovaného bolo vždy v rámci
odbornej starostlivosti a poctivého zámeru k všetkým veriteľom, teda aj k žalobcovi. V čase uzatvorenia

darovacej zmluvy v roku 2012 neexistoval taký právny inštitút ako je oddlženie konkurzom podľa 4. časti
ZKR a žalovaný ani nemohol predpokladať, že zákonodarca taký inštitút v budúcnosti vytvorí.

34. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny. Poukázal, že nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení vyvodzuje z jeho konania pred

podaním návrhu na oddlženie, keďže žalovaný v čase, keď sa úverový dlžník dostal do finančných
problémov, darovacími zmluvami previedol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve na dcéry, teda sa
úmyselne začal zbavovať svojho majetku s jediným cieľom vyhnúť sa postihu zo strany veriteľa
(žalobcu), čo poškodzuje veriteľa a nesie znaky nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h)
ZKR. Navyše žalovaný neustále uvádza nepravdivé tvrdenia o dobrej finančnej kondícii úverového

dlžníka v čase uskutočnenia predmetných prevodov, čo bolo vyvrátené v konaniach o odporovateľnosť
darovacích zmlúv; neustále spochybňuje pohľadávku žalobcu; nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v medziach svojich možností a schopností; podal návrh na oddlženie evidentne pod hrozbou
exekúcie a zároveň svoje konanie koordinoval s druhým ručiteľom. Žalovaný má dlhoročné skúsenosti
s podnikaním, v minulosti disponoval významným majetkom, v čoho dôsledku sa na neho nazerá

prísnejšie. Ďalej poukázal, že žalovaný evidentne disponoval značnými finančnými prostriedkami, keďže
v relatívne krátkom čase v roku 2023 uhradil exekútorovi 38.393,10 eur, keď mu hrozilo, že v exekúcii
bude postihnutá jeho nehnuteľnosť. Napriek tomu žalobcovi dobrovoľne neposkytol žiadne plnenie,
čo potvrdzuje jeho nepoctivý zámer. Aktuálna pohľadávka žalobcu po zohľadnení čiastočného plnenia
z exekúcie predstavuje 1.728.654,51 eur. Zmena predbežného právneho posúdenia súdom prvej

inštancie ohľadne aktívnej legitimácie žalobcu v spore nemá za následok zásah do práva žalovaného
na spravodlivý proces, rovnako ani nevykonanie navrhovaného dôkazu. Tvrdenia žalovaného o dobrej
finančnej kondícii úverového dlžníka v čase uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov zo
strany žalovaného bola jednoznačne vyvrátená práve v týchto konaniach o odporovateľných právnych
úkonoch. Napokon, ak by úverový dlžník bol ku koncu roka 2012 v perfektnej finančnej kondícii,

nedošlo by k jeho reštrukturalizácii a následne k vyhláseniu konkurzu. Oboznámenie konkurzného
spisu nemožno považovať za relevantný dôkaz o takýchto tvrdeniach žalovaného. Navyše takýto
dôkaz bol navrhnutý až po sudcovskej koncentrácii konania. Ďalej poukázal, že ak sa dlžník najprv
úmyselne zbaví svojho majetku ukracujúcimi úkonmi, čím fakticky znemožní uspokojenie pohľadávok
v konkurze, potom neexistuje dôvod, aby nespolupracoval so správcom, resp. v zozname neuviedol

svojich veriteľov. Obdobie posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním návrhu na oddlženie
pritom nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou. Napokon žalobca poukázal, že súd prvej inštancie
sa v odôvodnení rozsudku primárne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, následne
vyabstrahoval podstatnú časť argumentácie oboch sporových strán. Tvrdenia žalovaného, podľa ktorých
údajne nechcel ukracujúcimi úkonmi poškodiť žalobcu ako svojho veriteľa, považoval súd za vyvrátené

právoplatnými rozhodnutiami súdov o odporovacích žalobách. V nadväznosti na uvedené vyslovil
správny právny záver, že konanie žalovaného napĺňa znaky nepoctivého zámeru, ktorý podporil
odkazom na záväzné judikáty Najvyššieho súdu SR. S argumentáciou žalovaného sa súd prvej inštancie
riadne vysporiadal, pričom povinnosťou všeobecného súdu nie je dať odpoveď na všetky otázkynastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré sú pre prejednávanú vec podstatné a kľúčové, čo
súd prvej inštancie urobil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nekonal arbitrárne;
s námietkami žalovaného sa náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup presvedčivo

a pomerne rozsiahlo odôvodnil. Súd prvej inštancie použil na zistený skutkový stav príslušnú právnu
normu, ktorú správne interpretoval a následne aplikoval. Ani jeden z odvolacích dôvodov, namietaných
žalovaným, nie je preto daný.

35. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných v priebehu konania

na súde prvej inštancie a podanom odvolaní. Poukázal, že zo súpisu oddelenej podstaty žalobcu
vkonkurzeúverovéhodlžníkabolzapísanýmajetokvovýške2.237.545,42eur,ktorýuspokojíprihlásenú
pohľadávku žalobcu v konkurze. Zároveň bol žalobca už čiastočne uspokojený v rámci exekučného
konania.

36. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných v priebehu konania.

K skutkovým tvrdeniam žalovaného o súpisovej hodnote majetku pre žalobcu ako oddeleného veriteľa
v konkurze úverového dlžníka namietal, že ide o neprípustnú novotu, pričom nie je daná žiadna výnimka
v zmysle § 366 C.s.p. Navyše pohľadávka žalobcu (2.357.775,66 eur) bola v konkurze vedenom
na úverového dlžníka uspokojená iba vo výške 599.121,15 eur a predstava, že dôjde k jej úplnému
uspokojeniu je iba iluzórna. Žalovaný má prístup do tohto konkurzného spisu úverového dlžníka (je jeho

konateľ), preto mu nič nebránilo, aby potrebné doklady sám zabezpečil a predložil v konaní. Bolo výlučne
povinnosťou žalovaného v konaní preukázať svoj poctivý zámer, čo neurobil.

37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

38. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

39.Žalovanýpodanieodvolaniaodôvodnildôvodmipodľa§365ods.1písm.b),e),f)ah)C.s.p.Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

40. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne
závery. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje naň (§ 387 ods. 2
C.s.p.). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

41. Predmetom konania je zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného, ktorý žalobca

odôvodňoval naplnením hypotézy podľa § 166g ods. 2 písm. e) a h) ZKR.

42. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak

preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

43. Ustanovenie § 166g ods. 5 ZKR explicitne stanovuje, že v konaní o vyhlásenie konkurzu súd
neskúma poctivý zámer dlžníka. Kontrola poctivého zámeru prichádza do úvahy len na základe

veriteľskej aktivity po rozhodnutí o oddlžení. Každý veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo
domáhať sa zrušenia oddlženia do šiestich rokov od vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu, ak preukáže,
že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Skúmanie poctivého zámeru sa týka tak činnosti dlžníka predpodanímnávrhunaoddlžovaciekonanie,akoajporozhodnutíooddlžení.Zákonvymedzujeskutočnosti,
ktoré osvedčujú tak poctivý, ako aj nepoctivý zámer.

44. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p., strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

45. Podľa § 153 ods. 2 C.s.p., na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

46. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,

najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval vo výkone podnikateľskej činnosti alebo
inej obdobnej činnosti alebo začal podnikať, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry
zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti

opätovne zaradil.

47. Podľa § 166g ods. 2 ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak a) v zozname majetku ani na
dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti
musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada; b) v zozname veriteľov ani na dopyt správcu

neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom
vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na drobných veriteľov sa neprihliada; c) v návrhu
alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol
dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú
informáciu; d) bez vážneho dôvodu neposkytol správcovi potrebnú súčinnosť, ktorú možno od neho

spravodlivo vyžadovať; e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa
úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh; f) v čase podania návrhu
dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť; g)
zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal
nato,žesvojedlhybuderiešiťkonkurzomalebosplátkovýmkalendárom;h)zosprávaniasadlžníkapred

podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého
veriteľa; i) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní súdom určený splátkový kalendár; j) bez vážneho
dôvodu riadne a včas neplní výživné pre dieťa, na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom dni; tohto dôvodu
sa môže dovolávať iba dieťa alebo zákonný zástupca dieťaťa; k) bez vážneho dôvodu riadne a včas
neplní povinnosť vrátiť Centru právnej pomoci hodnotu poskytnutého preddavku na úhradu paušálnej

odmeny správcu; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba Centrum právnej pomoci alebo poverená osoba
podľa osobitného predpisu, 8aa); l) dlžník sa domáhal zbavenia dlhov napriek tomu, že na území
Slovenskej republiky nemal v čase podania návrhu centrum hlavných záujmov.

48. Podľa § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u

dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí
alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo
má iné osobitné životné skúsenosti.

49. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel z dôvodu, že žalobca preukázal aktívnu legitimáciu na

podanie žaloby a nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení. Naopak žalovaný v konaní nepreukázal
poctivý zámer. Aktívnu legitimáciu žalobcu v spore mal súd prvej inštancie preukázanú tým, že žalobca
je veriteľom nepopretej pohľadávky v konkurze, čo sa zo zákona považuje za zistenú pohľadávku. Pri
posudzovaní poctivého zámeru žalovaného bolo podľa súdu prvej inštancie rozhodné to, že žalovaný
pred oddlžením uskutočnil odporovateľné právne úkony, čo bolo právoplatne určené v konaní vedenom

na Okresnom súde Stará Ľubovňa, sp. zn. 2C/253/2014, teda z jeho správania pred podaním návrhu
na oddlženie možno usudzovať, že mal snahu poškodiť žalobcu ako svojho veriteľa. Zároveň žalovaný
nepreukázal,žemalúprimnúsnahusvojzáväzokriešiť,keďžečiastočnéplnenieprežalobcuakoveriteľa
bolo realizované až hrozbou straty vlastníckeho práva v dôsledku vedenej exekúcie. Zároveň súd prvejinštancie k takémuto prevodu majetku žalovaného, ktorý bol realizovaný pred 1.3.2017, keď ZKR pojem
poctivý zámer nepoznal a nedefinoval, konštatoval, že posudzovanie správania žalovaného ako dlžníka
spätne pred podaním návrhu na oddlženie nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou.

50. S vyššie uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

51. Názor prezentovaný žalovaným, že správanie žalovaného za účelom skúmania, či z jeho strany
v dôsledku jeho správania sa došlo k nepoctivému zámeru podľa § 166g ods. 2 ZKR možno skúmať

až od nadobudnutia účinnosti zákona č. 377/2016 Z. z., ktorým sa mení ZKR (od 1. januára 2017) je
právne nesprávny. Aplikovaním logického výkladu na namietané ustanovenia ZKR upravujúce nepoctivý
zámer, ako i účelu zákona, je bezpochyby zrejmé, že súd pri posudzovaní nepoctivého zámeru musí
vychádzať i z okolností, ktoré nastali ešte pred zavedením tohto inštitútu. Ide vlastne o ex post kontrolu
poctivéhozámerudlžníka,ktorúmôževočidlžníkoviiniciovaťvzásadekaždýveriteľdotknutýoddlžením.
Ak sa do oddlženia žalovaný dostal na základe rozhodnutia vydaného súdom v konaní o oddlžení

začatom po 1.3.2017 podľa ustanovení zák. č. 377/2016 Z. z., ktorým sa novelizoval Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii, je potrebné na zrušenie tohto oddlženia v konaní podľa § 166f ZKR aplikovať aj
ustanovenie § 166g ZKR, zavedené tiež touto novelou, a to s poukazom na prechodné a záverečné
ustanovenie v § 206f ZKR, pričom posudzovanie správania sa dlžníka definovaného v § 166g ods. 2
písm. e), g), h) ZKR v konaní o zrušení oddlženia podľa § 166f ZKR nie je pred podaním návrhu na

oddlženie spätne do minulosti časovo ohraničené, teda môže sa posudzovať aj správanie dlžníka v čase
pred účinnosťou tejto novely.

52.Tedapodľaodvolaciehosúdumožnoskúmaťspätneceléobdobiesprávaniasadlžníkapredpodaním
návrhu na oddlžovacie konanie bez obmedzenia a po jeho podaní, avšak ak konkrétne správanie

dlžníka v tomto období veriteľ namieta a preukazuje. Toto správanie je nutné posúdiť vo všetkých
súvislostiach s dopadom na záver, z ktorého možno vyvodiť, že nemal úprimnú snahu riešiť svoj dlh /
dlhy voči dotknutému veriteľovi v medziach svojich schopností a možností (napr. mal snahu poškodiť
svojho veriteľa alebo zvýhodniť iného veriteľa). Ak by sa dlžník v dávnejšej minulosti pred podaním
návrhu na oddlženie dopustil nepoctivého správania, ktoré veriteľ namieta, a ktoré malo v konečnom

dôsledku nepriaznivý dopad na uspokojenie jeho pohľadávky v rámci konkurzného konania za účelom
oddlženia, možno ho posúdiť ako snahu o poškodenie veriteľa. V prípade, že by dlžník daný negatívny
dopad v nasledujúcom období, avšak ešte pred podaním návrhu na oddlženie, odstránil alebo by
významne zamedzil negatívnym dôsledkom toho správania (svojim následným správaním s úprimnou
snahou uspokojiť svoj dlh pred podaním návrhu na oddlženie), môže to mať v konečnom dôsledku

vplyv na celkové posúdenie správania sa dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie, napríklad aj so
záverom, že dlžník poctivý zámer mal, aj napriek zistenému správaniu sa s nepoctivým zámerom v
dávnejšej minulosti pred podaním návrhu na oddlženie. V danom prípade však k takémuto konaniu
dlžníka-žalovanéhonedošlo,pričompočasceléhonáslednéhoobdobiadopodanianávrhunaoddlženie
nevyvinul žiadnu úprimnú snahu o zamedzenie tohto negatívneho následku a takúto úprimnú snahu

nevyvinul ani počas konania o oddlžení. Ani podľa odvolacieho súdu za takúto snahu nemožno
považovať čiastočné plnenie pre žalobcu ako veriteľa až po podaní návrhu na oddlženie, ktoré bolo
realizované až hrozbou straty vlastníckeho práva v dôsledku vedenej exekúcie, tak ako to správne
uviedol súd prvej inštancie. Vzhľadom na to je nutné zo strany odvolacieho súdu konštatovať správnosť
právneho posúdenia tejto veci zo strany súdu prvej inštancie, čo sa týka posúdenia nepoctivého zámeru

žalovaného pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie ako aj po jeho podaní.

53. Z obsahu spisu (žalobcom predložených rozhodnutí všeobecných súdov) pritom jednoznačne
vyplýva, že žalovaný realizoval bezodplatný prevod majetku na blízke osoby, ktorý bol následne
vyhodnotený ako ukracujúci právny úkon, ktorého jednou z podmienok je aj to, že majetok dlžníka

nepostačuje na uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý podal žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu.

54. Ak dlžník ako fyzická osoba prevedie bezodplatne svoj majetok významný pre možné uspokojenie
veriteľa na blízku osobu (dcéru), možno toto správanie pričítať dlžníkovi ako správanie s nepoctivým
zámerom, keďže takýmto úkonom dochádza k poškodeniu veriteľa v možnosti uspokojenia jeho

pohľadávky. Teda žalovaný sa dopustil takého správania, z ktorého sa dalo usúdiť, že nemal poctivý
zámer, nakoľko mal snahu poškodiť svojho veriteľa. Podľa odvolacieho súdu konanie dlžníka, ktorý je
zároveň štatutárny orgán úverového dlžníka napĺňa kritériá v § 166g ods. 3 ZKR, ktoré vykazuje známky
premysleného a účelového konania v snahe oddialiť uhradenie pohľadávky veriteľa, teda nepredstavujesprávanie sa dlžníka s poctivým zámerom, ale práve naopak ide o správanie sa s nepoctivým zámerom
so snahou poškodiť svojho veriteľa. Ak dlžník neuhrádza dlh veriteľa ani len čiastočne, hoci je v situácii,
že by tento dlh veriteľovi uhradiť mohol, čo i len čiastočne alebo si privodil úmyselne ekonomický a

majetkový stav, v ktorom dlh tohto veriteľa uhradiť nemôže, teda na jeho strane nie sú dané objektívne a
vážnedôvodynaneuhradeniedlhukonkrétnemuveriteľovi,takétosprávaniesaposudzujeakonepoctivé
podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR v snahe poškodiť veriteľa, čo je aj posudzovaný prípad.

55. Odvolací súd dopĺňa, že preukazovanie poctivého zámeru žalovaného odkazom na jeho spoluprácu

so správcom je v prejednávanej veci irelevantné, pretože uvedené predstavuje jednu z naplnenia
formálnych podmienok pre vyhlásenie konkurzu. Tým, že žalovaný poskytol správcovi a veriteľom
potrebnú súčinnosť si splnil len svoju povinnosť podľa § 167 ods. 2 ZKR, čo samo osebe nepreukazuje
poctivý zámer pri podaní návrhu na oddlženie.

56. Nedôvodný je aj poukaz žalovaného, že v jednom z konaní o odporovateľnosť právneho úkonu

bola žaloba žalobcu zamietnutá, teda nemožno tu vyvodzovať nepoctivý zámer žalovaného, keďže
z odôvodnenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/5/2021 vyplýva, že žaloba žalobcu bola
zamietnutá iba z dôvodu, že súd vyložil ako „vymáhateľnú pohľadávku“ veriteľa takú, ktorá bola
priznaná vykonateľným rozhodnutím, čo nezodpovedá ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorej vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka

je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní a nie až vykonateľná
pohľadávka (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17.5.2022, sp. zn. 1VCdo/1/2022).

57. Taktiež poukaz žalovaného na dobrú finančnú kondíciu úverového dlžníka znie nepresvedčivo,
keďže žalovaný ako štatutárny orgán spoločnosti podal návrh na reštrukturalizáciu úverového dlžníka,

spoločnosť schválený reštrukturalizačný plán neplnila a napokon skončila v konkurze, čo preukazuje
stav úpadku úverového dlžníka, ktorý nebol schopný splácať pohľadávky veriteľov, vrátane žalobcu.

58. Súd prvej inštancie správne prihliadal na žalovaného prísnejšie skrz ustanovenie § 166g
ods. 3 ZKR, keďže samotná skutočnosť, že žalovaný bol v čase podania návrhu na oddlženie blízko

dôchodkového veku nemá pri posudzovaní nepoctivosti zámeru žalovaného najpodstatnejší význam.
Konanie žalovaného je totiž nevyhnutné posudzovať ako celok.

59. Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie (ods. 105. a 108.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), z jeho obsahu vyplýva, že ide nanajvýš o drobné pisárske

chyby, keďže v ods. 105. odôvodnenia súd prvej inštancie iba poukázal na konkrétnu časť odôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 2C/253/2004, ktoré znenie je súčasťou spisu
a z ods. 108 odôvodnenia vyplýva vyhodnotenie obrany žalovaného v konaní ako snahy o úspech
v spore s poukazom na námietky nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Nemožno preto
konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných

dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

60. K ďalšej námietke žalovaného vo vzťahu k súdom prvej inštancie vyslovenému predbežnému
právnemu názoru, odvolací súd udáva, že v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd

svojim formulovaným záverom striktne viazaný. Opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k
deformovaniu rozhodovacieho procesu a k negovaniu dokazovania v súdnom spise. Z podstaty výkonu
spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch
nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v
konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený teda nemôže byť ani vlastným predbežným

právnym posúdením veci. Vzhľadom k tomu, je námietka žalovaného v tomto smere nedôvodná.

61. Irelevantný v spore je podľa odvolacieho súdu poukaz žalovaného na rozhodnutie v spore sp. zn.
2Odi/5/2022 o zrušenie oddlženia E. F., kde bola žaloba žalobcu zamietnutá, keďže nejde o totožný
subjekt so subjektom žalovaného. Zároveň v inom konaní sa posudzoval poctivý zámer dlžníka (E. F.)

na základe tam ustálených skutkových tvrdení a nie na základe skutkového stavu vyplývajúceho z tohto
sporu. Napokon konanie sp. zn. 2Odi/5/2022 nie je ani právoplatne skončené, keďže rozhodnutie vo veci
bude podrobené odvolaciemu prieskumu, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti.62. Pokiaľ žalovaný namietal nevykonanie dokazovania pripojením konkurzného spisu úverového
dlžníka, sp. zn. 2R/1/2015 odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý takto
navrhnutý dôkaz nevykonal s poukazom na hospodárnosť konania (§ 153 C.s.p.), keďže nič

nebránilo žalovanému, aby takýto návrh na dokazovanie uplatnil už skôr. Správne žalobca pritom
poukázal, že žalovaný ako štatutárny orgán úverového dlžníka má k obsahu tohto spisu prístup, teda
nič mu nebránilo včas v konaní predložiť podľa neho rozhodné listinné dôkazy, ktoré napokon ani bližšie
nešpecifikoval, keďže nepostačuje púhy odkaz na celý súdny spis, ale je potrebné označiť konkrétny
dôkaz, ktorý sa navrhuje vykonať. Zároveň odvolací súd takéto dokazovanie považuje za neúčelné a

nadbytočné, keďže konkurzné konanie na úverového dlžníka stále prebieha, teda sa nedá ustáliť v akej
výške bude speňažená konkurzná podstata úpadcu a v akom rozsahu dôjde k uspokojeniu prihlásených
konkurzných veriteľov, vrátane žalobcu. Preto tento žalovaným navrhovaný dôkaz neoverí, ani nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na tvrdenia žalovaného nedisponujú vypovedacou hodnotou. Preto
aniodvolacísúdnevyhovelnávrhužalovanéhonavykonanietakéhotodokazovaniavodvolacomkonaní.

63. Záverom odvolací súd uvádza, že možnosť žalovaného zbaviť sa časti svojich starých dlhov tak, ako
ich ponúka oddlženie, má poskytnúť šancu začať znovu a bez dlhov len poctivému dlžníkovi.

64. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

65. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

66. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže v konaní bol preukázaný nepoctivý zámer žalovaného pri
oddlžení podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I.
vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol
podľa pomeru úspechu vo veci, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

67. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v §429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods.
1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).