Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 10, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 22Sas/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100263
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Miroslava Štefčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100263.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Štefčekovou, v právnej veci

žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D. E. F., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 24.05.2023, takto

r o z h o d o l :

Správny súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa
24.05.2023, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa Sociálnej poisťovne, pobočky
Žilina č. 2300/2023-ZA-DvN zo dňa 13.03.2023 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu
100%, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude
vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina (ďalej „prvostupňový správny orgán“) na základe žiadosti žalobcu
o dávku v nezamestnanosti zo dňa 09.01.2023 rozhodla rozhodnutím č. 2300/2023-ZA-DvN zo dňa
13.03.2023 tak, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
„zákon č. 461/2003 Z. z.“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej „Nariadenie č. 883/2004“) nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol,
že prvostupňový správny orgán neposúdil zachovanie jeho väzieb na Slovensku na základe všetkých
zistených a preukázaných skutočností a v súlade s čl. 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 (ďalej „Vykonávacie nariadenie“). Namietal nesprávne vyhodnotenie skutočností
získaných uskutočneným výsluchom a nedostatočné zistenie skutkového stavu vedúce k nesprávnym

skutkovým záverom. Zdôraznil, že prvostupňový správny orgán neskúmal dôvody, pre ktoré uzavrel
pracovnoprávny vzťah v zahraničí, dôvod, pre ktorý odišiel pracovať do Nemecka a nevyhodnotil viacero
skutočností, konkrétne sezónny a dočasný charakter práce v zahraničí, jeho prítomnosť v trvaní 6
mesiacov na Slovensku, vrátane jeho evidencie na príslušnom úrade práce a výkon zamestnania na
území Slovenska, charakter bývania v Nemecku (bývanie na firemnej ubytovni s viacerými osobami,
ako aj s bratom v areáli zamestnávateľa), absolvovanie kurzov na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľností,
prítomnosť dlhoročnej priateľky a matky (o ktorú sa v súčasnosti stará) na Slovensku, návraty každý

rok na Slovensko v trvaní 6 mesiacov, kúpu auta a vlastníctvo rezidenčnej parkovacej karty, trvalý pobyt
v rodičovskom dome, bankový účet a využívanie služieb mobilného operátora na Slovensku. Podľa
žalobcu, kúpa nehnuteľností zjavne nasvedčovala jeho úmyslu trvalo žiť na Slovensku. V kontexte
odvolacích námietok poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-76/76 Silvana diPaolo proti Office national de l´emploi zo dňa 17.02.1977 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Sžsk/2/2020 zo dňa 30.09.2020. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že z dôvodu návratu na
Slovensko nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v Nemecku po ukončení posledného pracovného

pomeru, pričom zastáva názor, že dávku v nezamestnanosti vypláca najskôr Sociálna poisťovňa, ktorá
si následne dávku refunduje v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa vzťahovali na poberateľa
dávok naposledy.
3. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 24.05.2023 (ďalej
„napadnuté rozhodnutie“) potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie žalobcu

vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 218 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. zamietla v celom rozsahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo,
že celková dĺžka pobytu žalobcu v Nemecku prerušovane viac ako 13 rokov, stabilita zamestnania,
prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na nemecký pracovný trh, sústavné návraty za prácou do
zahraničia, prítomnosť bratov, ktorú spoločne so žalobcom zdieľali spoločného zamestnávateľa, stabilná
a primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Nemecka boli vyhodnotené (v

súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2)
silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty na Slovensko, prítomnosť rodiny a dlhoročnej
priateľky, s ktorou sa žalobca podieľa na spoločných životných nákladoch, bankový účet, kúpa auta,
úhrada rezidenčnej parkovacej karty, využívanie služieb mobilného operátora, absolvovanie kurzov,
vlastníctvo nehnuteľností, úhrada dane z nehnuteľnosti), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku.

Žalovaný mal preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku sa žalobca v tomto
čase dlhodobo a opakovane zdržiaval, býval s bratom, trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil
zákonné odvody i dane na území Nemecka, ktoré skutočnosti preukazujú vytvorenie a prenesenie centra
záujmov žalobcu počas posledného zamestnania na územie Nemecka. So zreteľom na všetky dostupné
informácie podľa žalovaného nebolo možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného

zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenska. Vzhľadom na
uvedené a s prihliadnutím k skutočnosti, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov,
nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú v Nemecku zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Nariadenia 883/2004. V tejto súvislosti poukázal na to, že

možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte ako v štáte posledného zamestnania
je len výnimkou zo všeobecného pravidla a poukázal na cieľ Nariadenia č. 883/2004.
Správna žaloba - žalobné body
4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 25.07.2023
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa

24.05.2023, ako aj zrušenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. 2300/2023-ZA-DvN
zo dňa 13.03.2023 a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Namietal
nezákonnosť rozhodnutia žalovanej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného
zistenia skutkového stavu.
5. Žalobca uviedol, že podstatou žaloby je skutková otázka, či Sociálna poisťovňa dostatočne ustálila

pojem „bydlisko žalobcu“ zo zistení v prejednávanej veci. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia
v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, bolo možné na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného
členského štátu Európskej únie, konkrétne Nemecka v súlade s čl. 61 ods. 1 Nariadenia 883/2004

v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Podľa žalobcu Sociálna
poisťovňa v konaní nedôsledne a nesprávne posúdila zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej
republiky na základe všetkých zistených a preukázaných skutočností a v súlade s čl. 11 Vykonávacieho
nariadenia, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia 883/2004. Žalobca uviedol, že prístup

k posudzovaniu prípadu žalobcu zo strany Sociálnej poisťovne bol výlučne formálny a obmedzil sa na
oddelené skúmanie jednotlivých okolností, zvlášť bez prihliadnutia na ich vzájomné súvislosti.
6. Žalobca poukázal na nepravdivosť tvrdenia Sociálnej poisťovne, že zárobkovú činnosť vykonával
v Nemecku najskôr brigádne, potom polročne a naposledy sústavne, pretože prácu v Nemecku nikdy
nevykonával sústavne, hoci jeho posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Celé

obdobie vykonával v Nemecku sezónny druh práce a zvyšných 6 mesiacov v roku bol doma na
Slovensku, pričom na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že tento druh sezónnej práce vykonával
v Nemecku aj jeho brat. Túto skutočnosť podľa žalobcu potvrdzujú dôkazy, konkrétne druh vykonávanej
práce, bývanie vo firemnej ubytovni, nehnuteľnosti, ktoré žalobca vlastní na území Slovenskej republikyzaúčelombývaniaahospodárenia,potvrdeniestarostuobce(ktoréžalovanývodôvodnenínapadnutého
rozhodnutia nespomenul), čestné prehlásenie dlhoročnej partnerky žalobcu, ako aj ďalšie dôkazy
uvedené v odvolaní, tvoriace aj prílohu žaloby, ktoré aj bez potvrdenia od zamestnávateľa jasne svedčili

ozachovanípevnýchväziebabydliskanaúzemíSlovenskejrepubliky.Žalobcauviedol,ženapriektomu,
že sa mu nepodarilo získať potvrdenie od zamestnávateľa o sezónnosti prác, žalovaná len produkovala
zámienky, prečo žalobcovi dávku nepriznať, ponúkala len svoj subjektívny pohľad na prejednávanú
vec a nemala v záujme uplatniť „výnimku zo všeobecného pravidla“. V tomto kontexte poukázal na
prípady, kedy sa aj žiadateľovi podarilo získať potvrdenie od zamestnávateľa, ktoré pobočka žalovanej

vyhodnotila ako účelové (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/72/2022 zo dňa
29.03.2023). Skutočnosť, že práca žalobcu na agrofarme pri výrobe cukrovej kukurice mala sezónny
charakter a že druhý polrok bol doma na Slovensku, nie je len tvrdením žalobcu, ako to v odôvodnení
rozhodnutia prezentuje žalovaná, a v prípade, ak mal prvostupňový správny orgán alebo žalovaná
pochybnosti, podľa žalobcu mohli vykonať ďalšie kroky za účelom preverenia jeho tvrdenia.
7. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-76/76 Silvana

di Paolo proti Office national de l´emploi zo dňa 17.02.1977, podľa ktorého je pri posudzovaní bydliska
rozhodujúcou stabilita zamestnania, avšak vhodné je vziať do úvahy aj charakter zamestnania, ku
ktorému žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že na predmetný rozsudok nie je
možné prihliadať, pretože sa týka prípadov, v ktorých bol skutkový stav posudzovaný podľa Nariadenia
Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na

zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú
v rámci Spoločenstva. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že predmetné Nariadenie bolo zrušené
s účinnosťou od 01.05.2010, ktorý je dňom nadobudnutia účinnosti Nariadenia č. 883/2004, ktoré
sa aplikuje na aktuálny skutkový stav, pričom poukázal na účel Nariadenia č. 883/2004. V kontexte
uvedeného poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/2/2020 zo dňa 30.09.2020

a rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/72/2022 zo dňa 29.03.2023, z ktorých vyplýva,
že sa súdy pri rozhodovaní opreli aj o rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977.
8. Žalobca namietal, že hoci žalovaná v napadnutom rozhodnutí argumentovala, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/2/2020 zo dňa 30.09.2020 nie je možné zovšeobecniť z dôvodu,
že rozhodovanie o nárokoch na dávku v nezamestnanosti sa viaže výlučne ku konkrétnej fyzickej

osobe a posudzujú sa konkrétne skutočnosti vo vzťahu k tejto osobe, pričom v každom konaní je
situácia iná, na základe čoho porovnávanie konaní nie je relevantné, sama podporila svoje tvrdenie
judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, na ktoré odkazuje zrejme
v každom odôvodnení nepriznaného nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca zdôraznil, že aj
Najvyšší súd SR sa vyjadril, že v danej oblasti je potrebné pristupovať ku každej veci individuálne

aprihliadaťnavšetkyokolnostiprípadu,nazákladečohonemožnonaposudzovanúvecaplikovaťzávery
v skutkovo odlišných prípadoch.. Žalobca sa s týmto záverom plne stotožnil, nerozumie, prečo žalovaná
porovnávalajehoprípadsprípadom(sp.zn.1Sžsk/38/2017),kdesažiadateľodávkuvnezamestnanosti
vracalnaSlovensko2-3xročnenaobdobiedvochtýždňovnadovolenku,naSlovenskunevlastnilžiadnu
nehnuteľnosť, mal v cudzom štáte prechodný pobyt aj nájomný byt. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/28/2022 a sp. zn. 6Ssk/72/2022 zo dňa
29.03.2023 potvrdzujúce, že žalovaná pri hodnotení centra záujmov a zachovania bydliska na území
Slovenska za účelom posudzovania priznania nároku na dávku v nezamestnanosti za každých okolností
vychádza výlučne zo stability, dĺžky pobytu, resp. výkonu zamestnania žiadateľa v zahraničí. Žalovaná
pritom považuje za rozhodujúcu pracovnú situáciu žiadateľa a všetky ostatné väzby vyhodnocuje len

ako doplňujúce a menej významné.
9. Žalobca konštatoval, že sa každoročne po skončení sezónnej práce na agrofarme pri výrobe cukrovej
kukurice vracal domov na Slovensko na 6 mesiacov, po ukončení sezónnej práce v Nemecku žil
doma na Slovensku, kde má trvalý pobyt v obci Lutiše. Žije tam so svojou matkou, o ktorú sa počas
pobytu doma staral, čas strávený doma venoval aj starostlivosti o svoje hospodárstvo a hospodárske

zvieratá, voľný čas trávil so svojou dlhoročnou priateľkou. Žalobca uviedol, že je vlastníkom bytu v Žiline
a tiež vlastní viacero nehnuteľností v obci Lutiše. Vzhľadom na pravidelné intervaly návratu, kedy
sa žalobca na polroka vracal domov na územie Slovenska, kde má rodinné väzby, podľa žalobcu
nie je možné tieto skutočnosti hodnotiť bez ďalšieho ako menej významné. Rovnako bytová situácia
žalobcu v Nemecku bez ďalšieho nemôže byť vyhodnotená ako stabilná, pretože žalobca mal bývanie

zabezpečené zamestnávateľom v jeho areáli, vo firemnej ubytovni, kde býval s viacerými kolegami
z práce. S ohľadom na charakter ubytovania žalobcu nemožno hodnotiť túto bytovú situáciu v Nemecku
ako kvalitnú stránku bývania, ani ako stabilitu bytovej situácie tak, ako to vyplýva z čl. 11 ods. 1
Vykonávacieho nariadenia. Žalobca uviedol, že na Slovensku si zachoval trvalý pobyt s obsahom jehonaplnenia, keď sa na miesto trvalého pobytu vracal v pravidelných polročných intervaloch. Zdôraznil,
že na Slovensku vlastní aj bankový účet, automobil, nehnuteľnosti za účelom stabilného bývania
a hospodárenia, aktívne sa zapája do spoločenského života obce, v ktorej má trvalý pobyt, odvádza

daň z nehnuteľnosti, má slovenského mobilného operátora a počas poslednej sezóny v Nemecku si
aktívne hľadal prácu na Slovensku (písomné žiadosti predložil prvostupňovému správnemu orgánu
k nahliadnutiu pri spisovaní zápisnice). Žalobca neporozumel skutočnosti, prečo žalovaná v konaní
o jeho nároku prihliadla iba na jeho vlastnícke právo k dvom nehnuteľnostiam na Slovensku, keď
pri určovaní bydliska a väzieb je potrebné vziať v úvahu všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie

a vyhodnotenie mohlo prispieť k riadnemu ustáleniu a vymedzeniu centra záujmov. Zdôraznil, že kupoval
pôdu a nehnuteľnosti na Slovensku za účelom trvalého bývania, hospodárenia a chovu hospodárskych
zvierat, pretože má k vidieckemu spôsobu života vzťah a väzby.
10. Na záver žalobca uviedol, že otázka určenia centra záujmov bola správnymi orgánmi skúmaná
iba formálne bez zohľadnenia všetkých okolností, rozhodnutia boli predčasné s ohľadom na vyslovený
záver, že dlhšie trvanie zamestnania žalobcu v zahraničí prinieslo záver o tom, že centrum záujmov

žalobcu vzniklo, bolo vytvorené alebo prenesené na územie Nemecka.
11. Poukázaním na refundáciu dávok žalobca upozorňoval na fakt, že argumentácia žalovanej, týkajúca
sabremenavýplatydávkynemáopodstatneniepretožepodľačl.65ods.6,7Nariadeniač.883/2004ačl.
70 Vykonávacieho nariadenia, inštitúcie sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie, na
ktorých území osoby naposledy vykonávali zárobkovú činnosť realizujú úhrady (tzv. refundácie) dávky

v nezamestnanosti, ktorá bola nezamestnaným osobám poskytovaná inštitúciou štátu ich bydliska.
Z uvedeného vyplýva, že Slovensko by v prípade priznania dávky v nezamestnanosti žalobcovi nenieslo
žiadne bremeno a priznaná dávka by bola Slovensku zo strany Nemecka refundovaná.
Vyjadrenie žalovanej
12. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.08.2023 navrhla podanú žalobu podľa § 190 zákona č.

162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) zamietnuť. Uviedla, že z ustanovení § 104 ods. 1,
ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., čl. 61 ods. 1, ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia č. 883/2004 je
zrejmá zásada, ktorou sa treba riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých
na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na
území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá

ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území
inéhočlenskéhoštátuEurópskejúnie,pokiaľjedosiahnutáakoposledná.Výnimkouzozákladnejzásady
je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu
Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
13. Poukázala na to, že žalobca v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením

do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od. 01.01.2019-31.12.2022) nepreukázal žiadnu dobu
poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku
v nezamestnanosti, preto nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Vzhľadom
na to, že žalobca preukázal v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského

štátu Európskej únie, v konaní o dávke v nezamestnanosti správne orgány posudzovali, či bolo možné
takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Nariadenia
883/2004, teda bolo potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území Slovenskej
republiky počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku. Žalovaná uviedla, že zachovanie väzieb
žalobcu na Slovensku bolo nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných

informácií, pričom v konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej
poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára SED U002, elektronicky
importovaného do Sociálnej poisťovne dňa 17.02.2023, z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti
o dávku v nezamestnanosti elektronicky postúpenej Sociálnej poisťovni, pobočke Žilina dňa 26.01.2023
a Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručeného dňa 01.02.2023.

Prvostupňový správny orgán so žalobcom uskutočnil výsluch dňa 28.02.2023, z ktorého bola spísaná
zápisnica, osvedčená jeho podpisom a žalobcovi za účelom presného a úplného zistenia skutočného
stavu veci bola poskytnutá možnosť uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôkazy relevantné na
posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí.
14. Žalovaná uviedla, že centrum záujmov je v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia

možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať - a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských
štátov, b) situáciu dotknutej osoby vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej
činnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosťzvyčajnevykonáva,trvalostitakejtočinnostiadĺžkytrvania každej pracovnej zmluvy; - jeho rodinného stavu a rodinných väzieb; - vykonávanie akejkoľvek
nezárobkovej činnosti; - jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná a členského
štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. K jednotlivým informáciám

žalovaná uviedla skutočnosti, ktoré boli zistené z Vyhlásenia žiadateľa, údajov v informačnom systéme
Sociálnej poisťovne, z výsluchu žalobcu, čestného vyhlásenia zo dňa 05.04.2023, potvrdenia Obecného
úradu Lutiše zo dňa 28.03.2023, predložených Osvedčení o absolvovaní kurzov za účelom zvýšenia
jeho odbornej spôsobilosti. V súvislosti s posúdením zachovania centra záujmov žalobcu na území
Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti na území Nemecka žalovaná poukázala na Rozhodnutie

Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, podľa
ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu
bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke
spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Podľa žalovanej by nebolo viac prijateľné, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Nariadenia č. 883/2004
tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú

činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s týmto
rozhodnutím, ako aj iným zadováženými dôkaznými prostriedkami boli celková dĺžka pobytu žalobcu
prerušovane viac ako 13 rokov, stabilita zamestnania, prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na
nemecký pracovný trh, sústavné návraty za prácou do zahraničia, prítomnosť bratov, ktorí spoločne so
žalobcom zdieľali spoločného zamestnávateľa, stabilná a primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová

povinnosť na území Nemecka vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty
na územie Slovenska, prítomnosť rodiny a dlhoročnej priateľky, s ktorou sa podieľajú na spoločných
životných nákladoch, bankový účet, kúpa auta, úhrada rezidenčnej parkovacej karty, využívanie služieb
mobilného operátora, absolvovanie kurzov, vlastníctvo nehnuteľností, úhrada dane z nehnuteľností),
ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Podľa žalovanej bolo stredisko životných záujmov

žalobcu v danom čase na území Nemecka, pretože v konaní bolo preukázané, že žalobca počas
výkonu zamestnania v Nemecku sa v tomto čase dlhodobo a opakovane zdržiaval, býval s bratom,
trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Nemecka. Všetky
tieto skutočnosti podľa žalovanej preukázali vytvorenie a prenesenie centra záujmov žalobcu počas
posledného zamestnania práve na území Nemecka. S ohľadom na to, že žalobca nebol pred zaradením

do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov a podľa vyššie uvedených záverov žalovanou si bydlisko v danom období nezachoval, nebolo
možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Nariadenia č. 883/2004.
15. K žalobnej námietke žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu s ohľadom na

nedôsledné a nesprávne posúdenie zachovania jeho väzieb na území Slovenska na základe zistených
a preukázaných skutočností bez vzájomnej súvislosti žalovaná uviedla, že v konaní o nároku žalobcu
na dávku v nezamestnanosti zohľadnila všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska
a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené
z predložených dokumentov a taktiež z výsluchu, z ktorého bola spísaná zápisnica a ktoré boli následne

vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti. Žalovaná zdôraznila, že žalobca vo výsluchu prehlásil, že uviedol
všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie bydliska počas jeho pobytu a výkonu
zárobkovej činnosti v zahraničí, pričom nežiadal vykonanie iných dôkazov a vypočutie iných osôb.
Žalovaná považovala skutočný stav veci za presne a úplne zistený. Vykonanie žiadnych ďalších dôkazov
podľa žalovanej nie je spôsobilé priniesť iné závery, ako tie ktoré vyplynuli s už zisteného skutkového

stavu veci. To, že žalovaná dala väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhoval žalobca neznamená, že
žalovaná nedôsledne a nesprávne posúdila zachovanie jeho väzieb na Slovensku.
16. Pokiaľ žalobca poukázal na nepravdivosť tvrdení žalovanej, že v Nemecku žalobca vykonával
zárobkovú činnosť najskôr brigádne, potom polročne a naposledy sústavne a zdôraznil, že celé obdobie
v Nemecku vykonával sezónny druh práce a zvyšných 6 mesiacov v roku bol na Slovensku, žalovaná

sa s týmto jeho vyjadrením nestotožnila. Z osobného výsluchu žalobcu vyplynulo, že v období rokov
1994 - 2005 žalobca pravidelne odchádzal do zahraničia na sezónnu brigádu približne na 56 dní (počas
zamestnania na Slovensku), v rokoch 2006 - 2008 pracoval v Nemecku u toho istého zamestnávateľa
vrozsahuštyrimesiaceročne,vrokoch2009-2017pracovalvzahraničínapolročnéobdobieaposledný
pracovný pomer mal uzatvorený od 09.04.2018 do 31.12.2022 na dobu neurčitú. Zároveň na záver

výsluchu žalobca uviedol, že všetky ním uvedené údaje sú úplné a pravdivé. Žalovaná preto jeho
tvrdenie, ktorým sa odkláňa od svojho pôvodného tvrdenia uvedeného vo výsluchu ohľadne jeho
povahy a charakteru zárobkovej činnosti v Nemecku považovala za tendenčné. S ohľadom na vykonané
dokazovanie žalovaná nemohla prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o tom, že počas celého obdobia vykonávalsezónny druh práce na území Nemecka a zvyšných 6 mesiacov sa zdržiaval na Slovensku, pričom
poukázala na skutočnosti zistené z informačného systému Sociálnej poisťovne v jednotlivých časových
obdobiach.

17. Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého žalovaná produkuje zámienky,
prečo žalobcovi nepriznať nárok na dávku v nezamestnanosti, o tom, že ponúka subjektívny pohľad
na prejednávanú vec, ako ani o tom tom, že v prípade pochybností o sezónnom charaktere práce
v zahraničí, mohla vykonať ďalšie kroky za účelom preverenia tvrdenia žalobcu. V tejto súvislosti
uviedla, že v priebehu osobného výsluchu bol žalobca vyzvaný prvostupňovým správnym orgánom

na predloženie dokladov preukazujúcich sezónnosť práce v zahraničí emailom do 07.03.2023, avšak
žalobca doučil prvostupňovému správnemu orgánu email o tom, že bývalý zamestnávateľ mu odmietol
zaslať potvrdenie o sezónnom pobyte na území Nemecka. Žalovaná s ohľadom na uvedené poukázala
na znenie § 227 ods. 3 a § 196 ods. 6, veta prvá zákona č. 461/2003 Z. z. týkajúce sa dôkazného
bremena, konkrétne povinnosti žiadateľa preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie a zánik
nároku na dávku, nárok na jej výplatu a sumu a povinnosti navrhnutia dôkazov na podporu svojich

tvrdení. Vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena žiadateľom zároveň poukázala na znenie rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/30/2016 zo dňa 07.11.2017.
18. Podľa žalovanej na základe vykonaného dokazovania žalobca nepreukázal sezónny charakter
práce v Nemecku v posudzovanom období (01.01.2019 – 31.12.2022) s ohľadom na skutočnosti
vyplývajúce z formulára SED U002, v ktorom príslušná nemecká inštitúcia osvedčila žalobcovi dobu

poistenia v nezamestnanosti ako súvislú a nepretržitú od 09.04.2018 do 31.12.2022, dokumentu zo dňa
29.10.2021 v ktorom žalobcovi ďalej osvedčila doby dôchodkového poistenia za viaceré roky, avšak
ako súvislú a nepretržitú v uvedenom období, pracovnej zmluvy zo dňa 03.04.2018, z ktorej nevyplýva
sezónny charakter zamestnania (týždenný pracovný čas 48 hodín, nárok na dovolenku v rozsahu 2
pracovných dní mesačne), informačného systému Sociálnej poisťovne, podľa ktorého žalobca nebol

v uvedenom období vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, absentujúcich
dokladov potvrdzujúcich sezónnosť zamestnania žalobcu v zahraničí z dôvodu odmietnutia zaslania
bývalým zamestnávateľom. Podľa žalovanej žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad preukazujúci
sezónny charakter práce v posudzovanom období na území Nemecka. K tvrdeniu žalobcu o tom, že
žalovanánemalavzáujmeuplatniťvýnimkuzovšeobecnéhopravidla,žalovanáuviedla,žetakýtopostup

nie je možný, keďže podľa čl. 63 Nariadenia 883/2004 upustenie od pravidiel bydliska sa uplatňuje iba
v prípadoch výslovne uvedených v čl. 64 a 65 a v rámci obmedzení uvedených v týchto článkoch, čo
však nebol prípad žalobcu.
19. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa poukazu žalovanej na judikát Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018 žalovaná opätovne zdôraznila, že rozhodovanie o nárokoch

na dávku v nezamestnanosti sa viaže výlučne ku konkrétnej fyzickej osobe, posudzujúc konkrétne
skutočnosti vo vzťahu k tejto osobe. Postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní
je iná dôkazná situácia a porovnávanie konaní nie je relevantné. Žalovaná poukazom na predmetný
rozsudok neporovnávala obsiahnutý skutkový stav, ale poukazovala na právny názor kasačného
súdu, podľa ktorého pojem „trvalý pobyt“ nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Žalovaná sa

nestotožnila ani s tvrdením žalobcu o tom, že za rozhodujúcu pri hodnotení zachovania bydliska a centra
záujmov považovala pracovnú situáciu a dĺžku pobytu žiadateľa a ostatné väzby vyhodnotila ako
menej významné. Uviedla, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú objektívne skutočnosti
vymedzené v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko žalobcu.
20. Vo vzťahu k námietke žalobcu o rozhodných skutočnostiach preukazujúcich, že centrum záujmov

a bydlisko žalobcu bolo aj naďalej na Slovensku, žalovaná k zachovaniu trvalého pobytu uviedla, že
pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach, dôležitá na jeho posúdenie je aj rodinná
situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej
trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ preto nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“.
Žalobca dlhodobo pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku pracoval, žil

azvyčajnebývalvNemecku.SohľadomnauvedenéžalovanápoukázalanarozsudokNajvyššiehosúdu
SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom bolo konštatované, že na zachovanie bydliska
a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do
veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. K vlastníctvu nehnuteľností
a odvádzaniu dane z nehnuteľnosti žalovaná uviedla, že v konaní o nároku žalobcu bolo prihliadnuté

na vlastníctvo dvoch nehnuteľností určených na bývanie bytu v Žiline a rodinného domu v obci
Lutiše a zároveň bolo prihliadnuté aj na vlastníctvo stavby (inej budovy) a vlastníctvo pozemkov.
Vlastníctvo týchto nehnuteľností však bolo potrebné porovnať s rozhodujúcimi skutočnosťami (najmä
stabilitou zamestnania v Nemecku, prioritnou, dlhodobou a opakovanou orientáciou na nemeckýpracovný trh, sústavnými návratmi za prácou do zahraničia, prítomnosť bratov, ktorí spolu so žalobcom
zdieľali spoločného zamestnávateľa, stabilnou a primeranou bytovou situáciou v zahraničí, daňovou
povinnosťou na území Nemecka), ktoré jednoznačne podľa žalovaného nepreukázali zachovanie

bydliska žalobcu na Slovensku. K úhrade dane z nehnuteľností žalovaná uviedla, že táto nepredstavuje
tak zásadnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá bez ďalšieho privodiť zmenu centra záujmov žalobcu.
Povinné platby nákladov spojených s nehnuteľnosťou nemajú význam pre určenie bydliska, pretože ide
o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku. K návratom na Slovensko a tráveniu
času s dlhoročnou priateľkou žalovaná uviedla, že na návraty žalobcu na územie Slovenska, výkon

zamestnaniananašomúzemí,každoročnévedenievevidenciiuchádzačovozamestnanienaSlovensku
v rokoch 2007-2018 a jeho prítomnosť na Slovensku v čase jeho cca. polročného vedenia v evidencii
uchádzačov o zamestnanie opakovane v rokoch 2008-2018 a taktiež v rokoch 2015-2017, bolo pri
posudzovaní miesta bydliska prihliadnuté. Žalovaná konštatovala, že v konaní o nároku žalobcu bolo
preukázané, že žalobca dlhodobo vykonával zárobkovú činnosť v Nemecku, pôsobil na území Nemecka
od roku 1994 priebežne, výlučne od roku 2018, a to tak, že sa prevažnú časť roka zdržiaval na tomto

území. Podľa názoru žalovanej uvedené preukázalo, že sa žalobca dlhodobo orientoval na nemecký
trh práce spolu s blízkymi osobami (bratmi). K vlastníctvu motorového vozidla žalovaná uviedla, že táto
skutočnosť s ohľadom na čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nie je rozhodujúcou skutočnosťou
preukazujúcou miesto bydliska žalobcu a na uvedené bolo možné prihliadnuť iba ako na doplňujúcu
skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby,

k čomu v prípade žalobcu nedošlo. K vedeniu bankového účtu a využívaniu služieb mobilného operátora
žalovaná uviedla, že tieto skutočnosti nemali so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto,
že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby
kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.
21. Na záver žalovaná zdôraznila, že zistenie skutočného stavu veci považovala za presné a úplné,

v konaní o nároku žalobcu boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia
v nezamestnanosti žalobcu v Nemecku, charakter vykonávanej činnosti v Nemecku, rodinná a bytová
situácia žalobcu, ako aj to, ktorý členský štát sa považuje za jeho bydlisko na daňové účely.
Z dôvodu, že žalobca nemal počas posledného zamestnania v Nemecku zachované bydlisko na
území Slovenska a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol

poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nebolo mu možné dobu poistenia
v nezamestnanosti získanú v Nemecku zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 Nariadenia 883/2004.
Replika
22. Žalobca v replike doručenej správnemu súdu dňa 29.09.2023 uviedol, že zotrváva na skutočnostiach

uvedených v podanej žalobe. Zdôraznil, že žalovaná aj naďalej spochybňuje sezónny charakter práce
žalobcu a napriek všetkým dôkazom presadzuje svoj záver, že žalobca centrum svojich záujmov
a bydlisko preniesol na územie Nemecka, pretože tam počas vykonávania zárobkovej činnosti býval
(vo firemnej ubytovni) napriek tomu, že rovnaký čas z roka býval aj na území Slovenskej republiky, kde
má reálne celé svoje zázemie. Žalovaná podľa žalobcu v rozpore s akoukoľvek logikou považuje za

primeranú formu bývania firemnú ubytovňu v areáli zamestnávateľa s viacerými osobami, napriek tomu,
žedomanaSlovenskumávlastnénehnuteľnosti.KinformačnémusystémuSociálnejpoisťovne,naktorý
sa žalovaná odvolávala uviedol, že aj tento svedčí o tom, že počas všetkých rokov žalobca v Nemecku
vykonával sezónny druh práce, ktorý sa nikdy nezmenil, hoci bol v poslednom období uzavretý na dobu
neurčitú. Žalobca sa aj v posledných 4 rokoch vracal po skončení sezóny na agrofarme pri výrobe

cukrovej kukurice domov na Slovensko, kde má svoje centrum záujmu.
23. Žalobca poukázal na to, že pracovníčky pobočky žalovanej pri spisovaní prvotnej zápisnice za
účelom priznania nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti vôbec nenaznačovali, že s priznaním
dávky by v jeho prípade mohol byť problém, respektíve, že je potrebné podrobnejšie preukazovať to,
že žalobca skutočne pravidelne aj posledné štvorročné obdobie každý rok 6 mesiacov žil a býval doma

na Slovensku. Podľa žalobcu za jediný dôkaz so schopnosťou preukázať frekvenciu a dĺžku pobytu na
Slovensku nemožno považovať potvrdenie od jeho zamestnávateľa o sezónnosti práce, ktoré sa mu
nepodarilo získať. Táto skutočnosť zároveň nemôže byť považovaná za jediný dostatočný podklad pre
prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Ak
prvostupňový správny orgán alebo žalovaná mali pochybnosti, mohli podľa žalobcu vykonať ďalšie kroky

za účelom preverenia tvrdenia žalobcu a mohli zvážiť aj nariadenie ústneho pojednávania. Žalovaná
úplne opomína význam pravidelných návratov žalobcu a zdržiavania sa na Slovensku, kde svojim
životom a aktivitami obsahovo napĺňal pojem „bydlisko“, čo potvrdil aj starosta obce Lutiše a jeho
dlhoročná priateľka, ich tvrdenia dopĺňali aj ostatné dôkazy uvádzané v odvolaní a správnej žalobe(bankový účet, automobil, vlastníctvo nehnuteľností za účelom stabilného bývania a hospodárenia,
aktívne zapájanie sa do spoločenského života obce, odvádzanie dane z nehnuteľnosti, mobilný operátor,
aktívne hľadanie práce na Slovensku, zvyšovanie kvalifikácie).

24. Žalobca uviedol, že jeho pobyt v Nemecku mal každoročne len sezónny a pracovný charakter,
slúžil výlučne na získanie dostatku finančných prostriedkov najmä na kúpu pôdy a ostatných
nehnuteľností na Slovensku za účelom trvalého bývania, hospodárenia a chovu hospodárskych zvierat.
Mal za to, že samotná dĺžka pobytu zamestnania v Nemecku a s ním súvisiace plnenie daňových
a odvodových povinností na určenie centra záujmov nepostačovalo. Skúmanie okolností uvedených v čl.

11 Vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na
posudzovanie dĺžky a stability zamestnania.. Tiež poukázal na to, že jeho bytovú situáciu v Nemecku
nebolo možné bez ďalšieho označiť za stabilnú, rovnako ako jeho pracovnú činnosť, ktorú bez ďalšieho
nie je možné vyvodzovať iba z toho, že jeho pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.
Na záver žalobca uviedol, že za miesto svojho bydliska jednoznačne považuje Slovensko a väzby so
Slovenskom považuje za zachované aj počas výkonu sezónnych prác v zahraničí.

25. Duplika
26. Žalovaná právo dupliky nevyužila.
27. Správny súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023 (ďalej len „SSP“), (účastníci konania
nepožiadali o nariadenie pojednávania a ani súd nezistil žiaden z dôvodov pre potrebu pojednávanie

nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 SSP) a vo veci vyhlásil rozsudok postupom podľa § 137 ods. 3 SSP.
Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 10.02.2025 bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a
na webovej stránke súdu dňa 31.01.2025 v zmysle § 137 ods. 4 SSP.
28. Správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a postup, ktorý im predchádzal

(vrátane prvostupňového) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad
rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy
správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP.
Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že žaloba bola voči rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/
XXXX-XX zo dňa 24.05.2023 podaná dôvodne, preto podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie

žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu
na ďalšie konanie.
Právny rámec
29. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“)
sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

30. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými
bodmi.
31. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej „Ústava SR“)
Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske

spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
32. Podľa čl. 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie) Európsky parlament a
Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,

ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,
ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám
zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za
účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s
bydliskom na území členských štátov.

33. Podľa čl. 1 písm. f) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej „Nariadenie č. 883/2004“) „cezhraničný pracovník“ znamená
každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v
členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo
aspoň raz za týždeň.

34. Podľa čl. 1 písm. j) Nariadenia 883/2004 „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
35. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h) Nariadenia 883/2004 toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.36. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej „zákon č. 461/2003 Z.
z.“) z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka
v nezamestnanosti.

37. Podľa § 104 ods. 1 zákon č. 461/2003 Z. z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.
38.Podľačl.61ods.1Nariadenia883/2004príslušnáinštitúciačlenskéhoštátu,ktoréhoprávnepredpisy
podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím

dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté

v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
39. Podľa čl. 61 ods. 2 Nariadenia 883/2004 s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm.
a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v
súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto
právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby

zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.
40. Podľa čl. 65 ods. 2 Nariadenia 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má

byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.
41. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia 883/2004 nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej

vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
42. Podľa čl. 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej „Vykonávacie
nariadenie“) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení

bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia
centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií
súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území
dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností
každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti

tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii)
vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej
situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska
osoby na daňové účely. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako
sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta

bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností
a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Posúdenie veci správnym súdom
43.Predmetomsúdnehoprieskumuboloposúdeniezákonnostirozhodnutiažalovanej č.XXXXX-
X/XXXX-XX zo dňa 24.05.2023, ktorým potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina č.

2300/2023-ZA-DvN zo dňa 13.03.2023 o nepriznaní nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti
podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia č. 883/2004 a odvolanie žalobcu
zamietla z dôvodu, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a nemal počas posledného
zamestnaniavNemeckuzachovanébydliskonaúzemíSlovenskejrepubliky,nazákladečohomunebolo

možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 Nariadenia č.
883/2004. Žalobca v správnej žalobe a v nej uvedených žalobných bodoch vymedzil podstatu svojej
argumentácie tak, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné, pretože vychádzalo z nesprávneho právnehoposúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci s ohľadom na to, že žalovaná nedôsledne a nesprávne právne posúdila zachovanie
väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe zistených a preukázaných skutočností

a v súlade s čl. 11 Vykonávacieho nariadenia a otázka centra záujmov bola správnymi orgánmi skúmaná
formálne a bez zohľadnenia všetkých okolností.
44. V konaní medzi účastníkmi konania neboli sporné skutočnosti týkajúce sa doby poistenia v
nezamestnanosti žalobcu dosiahnuté v Nemecku, medzi účastníkmi konania teda nebolo sporné, že
žalobca nedosiahol v období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu

poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky podľa zákona o sociálnom poistení a taktiež
medzi nimi nebolo sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období 4 rokov pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti v inom členskom štáte
Európskej únie, a to v Nemecku.
45. Sporným bolo zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inom členskom štáte
Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Nariadenia

č. 883/2004, a to v súvislosti s preukázaním zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na
území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Nemecka. Spornou tak
zostala otázka vyhodnotenia zisteného skutkového stavu, či okolnosti tohto pobytu pri ich komplexnom
vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za okolnosti svedčiace zachovaniu bydliska žalobcu
a centra jeho záujmov na území Slovenskej republiky ako štátu pôvodu pre účely aplikácie čl. 65

Nariadenia č. 883/2004, pre účely vyhodnotenia podmienok na priznanie uplatneného nároku na dávku
v nezamestnanosti.
46. Z ustanovení Nariadenia č. 883/2004 a Vykonávacieho nariadenia nevyplýva pre dotknuté osoby
právo vybrať si, v ktorom štáte si uplatnia nároky na dávku v nezamestnanosti. Nariadenia vychádzajú z
požiadavky prioritného uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte zamestnania, teda v tom

štáte, v ktorom dotknutá osoba aj platila príspevky na príslušné poistenie, teda v ktorom bola účastná
na systéme sociálneho poistenia. Skutočnosť, že dotknutá osoba nesplní podmienky nároku na dávku
v nezamestnanosti v jednom členskom štáte, nemá za následok automatický vznik nároku na dávku v
nezamestnanosti v inom členskom štáte. Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, ako v štáte posledného zamestnania je výnimočná a jej uplatnenie sa viaže na splnenie

nariadeniami vymedzených podmienok.
47.Podľačlánku61ods.2Nariadeniač.883/2004jemožnézohľadniťdobypoisteniavnezamestnanosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa
slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi

predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady, ktoré sú upravené v článku 65 ods. 5 písm.
a) Nariadenia č. 883/2004, teda prípady, keď si dotknutá osoba počas výkonu svojej činnosti ako
zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území iného členského
štátu Európskej únie (v tomto prípade na území Slovenskej republiky). Za účelom ustálenia záveru
o možnosti započítania týchto dôb, alebo naopak záveru, že tieto obdobia nemožno započítať, bolo

potrebné vyhodnotiť skutkovú otázku „bydliska“ žalobcu v zmysle Nariadenia 883/2004 a Vykonávacieho
nariadenia, a to konkrétne v zmysle kritérií vymedzených v čl. 11 Vykonávacieho nariadenia.
48. Správny súd zistil dôvodnosť žalobných námietok žalobcu a zistil pochybenia v postupe a
rozhodnutiach žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré boli dôvodom pre zrušenie
správnou žalobou napadnutých rozhodnutí.

49. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že aplikácia dotknutých ustanovení Nariadenia 883/2004,
Vykonávacieho nariadenia a zákona č. 461/2003 Z. z. v obdobných veciach, ako je prejednávaná vec,
je obsiahnutá v početných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa predmetnej problematiky
(uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v Slovenskej republike na základe dôb poistenia
dosiahnutých v inom členskom štáte Európskej únie). Zároveň je však potrebné uviesť, že aj keď sa

tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajú rovnakej problematiky, sám Najvyšší súd SR v tejto
svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že každá vec je špecifická, vymedzená konkrétnymi
skutkovými okolnosťami, a preto je potrebné každú vec vyhodnocovať so zohľadnením individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu. V konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti rozhodujú
súdy individuálne, nakoľko skutkový stav a okolnosti, na základe ktorých žiadatelia žiadajú tento

nárok, je odlišný (individuálny), v závislosti od skutkových zistení správnych orgánov, ako aj ich
následným právnym posúdením. Uvedený typ konania býva rozdielny (odlišný), a to predovšetkým
s dôrazom na osobu, ktorá žiada predmetný nárok v tom zmysle, že v jednom konaní ide o osobu
slobodnú, bez vyživovacej povinnosti, pričom v inom konaní môže ísť o takmer totožnú fyzickúosobu, ktorá však na území Slovenskej republiky má vyživovaciu, resp. vyživovacie povinnosti. Ku
každej veci je potrebné pristupovať individuálne, prihliadať na všetky osobitosti každého prípadu, a
preto nemožno na skúmanú vec aplikovať závery v skutkovo odlišných prípadoch. Závery rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR preto nemožno paušalizovať a bez ďalšieho nemožno zovšeobecniť napr. tak,
že Najvyšší súd SR uznal zachovanie centra záujmov v Slovenskej republike, keď dotknutá osoba
vlastnila v Slovenskej republike nehnuteľnosť, pretože vlastníctvo nehnuteľnosti bolo vždy v konkrétnych
prípadoch, ktoré boli predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR, vyhodnocované aj v kontexte s
inými skutkovými okolnosťami. Najvyšší súd SR výslovne uviedol, že každú vec je potrebné posudzovať

prísne individuálne a že jeho rozhodovacia činnosť predstavuje v hrubých črtách príkladmý judikatórny
pohľad na túto problematiku (závery rozsudku sp. zn. 7Sžsk/3/2021 zo dňa 21.04.2021).
50. S ohľadom na uvedené, sa správny súd pri posudzovaní zákonnosti správnou žalobou napadnutých
rozhodnutí oboznámil aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, týkajúcou sa tejto problematiky a dôsledne
v zmysle záverov tejto judikatúry, prihliadajúc na osobitosti a špecifiká tejto prejednávanej veci,
vyhodnocoval zákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu.

51. V prejednávanej veci žalovaná a prvostupňový správny orgán za účelom vyhodnotenia možnosti
aplikácie článku 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia 883/2004 posudzovali otázku zachovania pevných
väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky podľa kritérií nastavených v článku 11 ods.
1 Vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k pojmu „bydlisko“ je potrebné poukázať na čl. 1 písm. j)
Nariadenia 883/2004, v zmysle ktorého „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. K

obsahu tohto pojmu zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v súvisiacej judikatúre, v zmysle ktorej je
bydlisko autonómny pojem práva Európskej únie a nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd
poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/3/2021 zo dňa 21.04.2021, v zmysle
ktorého pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa

vnútroštátnychpredpisovSlovenskejrepubliky.Podľačl.1písm.j)Nariadenia883/2004pojem„bydlisko“
v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajne bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné
bydlisko na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j) v spojení
článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Bydlisko predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem
vlastný právu Únie (rozsudok C-90/97 Swaddling body 28 a 29). Kritériami určenia centra záujmov sú

najmä:dĺžkaobdobiazdržiavaniasanaúzemídanéhoštátu,dĺžkaastabilitavýkonuzárobkovejčinnosti,
dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a
miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
52. Správny súd dospel po preskúmaní prejednávanej veci k záveru, že žalovaná a prvostupňový
správny orgán nesprávne vyhodnotili zistené skutkové okolnosti vo vzťahu k preukázaniu bydliska –

centra záujmov žalobcu. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca dlhodobo (prerušovane) viac
ako 13 rokov pracoval v Nemecku, u toho istého zamestnávateľa na agrofarme pri výrobe cukrovej
kukurice. Spolu s ním sa na území Nemecka zdržiaval aj jeho brat, druhý brat pracoval v Nemecku
na sezónu počas svojej dovolenky u toho istého zamestnávateľa ako žalobca. Je nepochybné, že
z titulu výkonu práce v pracovnom pomere v Nemecku, bolo Nemecko štátom, v ktorom si žalobca

plnil daňové povinnosti. Je tiež nepochybné, že žalobca bol zamestnaný v Nemecku a z titulu tohto
zamestnania sa zúčastňoval aj na systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu. V Nemecku si nárok
na dávku v nezamestnanosti po skončení posledného zamestnania neuplatnil, dňa 01.01.2023 sa
zaevidoval na úrade práce na Slovensku, pričom o možnom exporte dávky podľa svojho vyjadrenia zo
dňa 28.02.2023 nevedel. Žalobca tiež uviedol, že počas pobytu v Nemecku neabsolvoval žiadne štúdium

ani kurzy, v Nemecku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, počas pobytu a zamestnania v Nemecku býval
na firemnej ubytovni s viacerými osobami (aj spolu s bratom), ubytovanie v Nemecku mal zabezpečené
zamestnávateľom. Žalobca tiež uviedol, že v Nemecku prácu nikdy nevykonával sústavne, napriek
tomu, že posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú, celé obdobie vykonával na území
Nemecka sezónny druh práce a zvyšných 6 mesiacov v roku bol na Slovensku.

53. Správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave a formálnom
skúmaní centra záujmov, za dôvodnú a záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v
čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo v Nemecku, považoval za predčasný.
54. V prospech vzniku nového centra záujmov v rozhodnom období (počas svojej poslednej činnosti
ako zamestnanec – čl. 65 ods. 2 Nariadenia 883/2004) v Nemecku podľa správneho súdu síce svedčí

orientácia žalobcu na nemecký pracovný trh a skutočnosť, že Nemecko bolo štátom bydliska žalobcu
na daňové účely (na Slovensku nemal zdaniteľný príjem). Je teda potrebné prisvedčiť žalovanej, že
žalobca bol dlhodobo opakovane zamestnávaný v Nemecku rovnakým zamestnávateľom. Okrem toho
v medziobdobí, keď nebol zamestnaný v Nemecku, bol viackrát evidovaný v evidencii uchádzačovo zamestnanie na Slovensku, preukázal viaceré pracovné pomery u rôznych zamestnávateľov
na Slovensku a po ukončení posledného pracovného pomeru zo strany žalobcu v Nemecku, sa
na Slovensku nezamestnal, zaevidoval sa v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom počas

posledného pobytu v Nemecku si na základe písomných žiadostí hľadal prácu na Slovensku. K
posúdeniu stability zamestnania však správny súd konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu bolo
preukázané, že napriek skutočnosti, že žalobca pracoval v Nemecku u toho istého zamestnávateľa
na agrofarme pri výrobe a spracovaní cukrovej kukurice, pracoval u neho sezónne, neuzatváral
okamžite novú pracovnú zmluvu, ktorá by predstavovala istotu ďalšieho zamestnania v blízkom čase.

Spornou sa síce javí podľa správneho súdu skutočnosť, či posledný pracovný pomer žalobcu na
agrofarme uzatvorený na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, mal alebo nemal sezónny
charakter, keď s ohľadom na druh vykonávanej práce (výroba a spracovanie cukrovej kukurice)
sezónnosť charakteru práce nebolo možné úplne vylúčiť, a s prihliadnutím na túto skutočnosť preto
správny súd nemohol prisvedčiť vyjadreniu žalovanej o stabilite zamestnania žalobcu. V tejto súvislosti
správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7Ssk/28/2022 zo dňa 29. marca 2023, ktorý k otázke posúdenia stability zamestnania uviedol, že
„pod pojmom „stabilita“ je potrebné predovšetkým rozumieť určitú stálosť, nemennosť, sústavnosť,
trvalosť. Pracovná situácia žalobkyne reprezentovaná krátkodobými pracovnými pomermi uzatvorenými
na dobu určitú (sezónny charakter vykonávanej činnosti), v kontexte so skutočnosťou, že žalobca nemal
istotu ďalšieho zamestnania v podobe pracovnej zmluvy na ďalšie obdobie, podstatu stability nespĺňa.

Tak ako bola pracovná situácia žalobcu preukázaná, nemôže spĺňať požiadavku plynúcu z článku 11
ods. 1 písm. b) bod i/ vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého v súvislosti s ustálením centra
záujmov je potrebné okrem iného zohľadniť aj situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných
vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva,
trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (obdobne sp. zn. 9Sžsk/6/2021)“.

Uvedené závery v obdobnej veci je podľa správneho súdu možné aplikovať aj v prejednávanom
prípade, vzhľadom k tomu, že žalobca bol dlhodobo sezónnym pracovníkom, jeho pracovná situácia
bola reprezentovaná viacerými sezónnymi pracovnými pomermi, sezónnosť posledného pracovného
pomeru nebola dostatočne preukázaná ale ani vyvrátená, pričom ubytovanie žalobcovi poskytoval
zamestnávateľ v jeho areáli, vo firemnej ubytovni, kde býval spolu s viacerými kolegami z práce

(odhliadnuc od skutočnosti, že jednou z týchto osôb mal byť brat žalobcu). Vzhľadom na všetky uvedené
skutočnostipodľasprávnehosúdunebolomožnédospieťkzáveru,žepracovnásituáciažalobcu,takako
bola preukázaná, napĺňala atribúty stability. Podľa správneho súdu za stabilitu nie je možné považovať
situáciu, kedy žalobca pracoval iba u jedného zamestnávateľa v Nemecku, keď je bežnou praxou,
že ak je zamestnanec spokojný s brigádou a podmienkami u zamestnávateľa v zahraničí, vráti sa

v sezóne k tomu istému zamestnávateľovi za účelom zárobku. Ak by aj bola pracovná situácia žalobcu
v Nemecku vyhodnotená ako rozhodujúca, dôsledne a dostatočne žalovaná a prvostupňový správny
orgán nehodnotili ďalšie kritériá v zmysle čl. 11 Vykonávacieho nariadenia, ktoré sú v rovnakej miere
právne významné pre hodnotenie zachovania centra záujmov.
55. Správny súd konštatuje, že otázne v prejednávanom prípade bolo tiež posúdenie dĺžky a trvalosti

prítomnosti žalobcu na území dotknutých štátov v posudzovanom období žalovanou a prvostupňovým
správnym orgánom. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej pri posúdení centra záujmov a bydliska,
konkrétne z bodu a) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - vyplynulo, že
žalobca sa v Nemecku zdržiaval priebežne od júna 1994 do októbra 2022, teda sa v zahraničí zdržiaval
opakovane (prerušovane) viac ako 13 rokov. Z uvedeného podľa správneho súdu nevyplynulo, ako

žalovaná a prvostupňový správny orgán vyhodnotili dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu v Nemecku a na
Slovensku, aké jednotlivé časové obdobia žalobca trávil na území Nemecka a aké na Slovensku. Hoci
v bode b) tohto posúdenia - situácia navrhovateľa - bolo uvedené, v akom období žalobca vykonával
pracovné činnosti na území Slovenska a Nemecka, nie je možné z neho dostačujúcim spôsobom vyvodiť
dĺžku pobytu žalobcu na územiach dotknutých štátov. Uvedené správny súd zdôrazňuje aj v kontexte

predchádzajúceho odseku odôvodnenia, kde konštatoval, že nebolo možné úplne vylúčiť sezónnosť
charakteru práce žalobcu vykonávanú na základe posledného uzatvoreného pracovného pomeru na
dobu neurčitú s ohľadom na druh vykonávanej práce (výroba a spracovanie cukrovej kukurice). Podľa
správneho súdu je nevyhnutné pri posúdení centra záujmov ustáliť, aké obdobie sa žalobca zdržiava na
území toho - ktorého dotknutého štátu. V tomto smere v napadnutom rozhodnutí absentuje dostatočné

zistenie skutkového stavu a správna úvaha žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu o tom,
akým spôsobom vyhodnotili skutočnosť, že sa žalobca opakovane (s ohľadom na sezónnosť práce)
vracal na Slovensko, resp. prečo nezotrval na území Nemecka, pokiaľ mala žalovaná za to, že žalobca si
nezachoval väzby na Slovensku. Iba konštatovanie správnych orgánov založené na posúdení celkovej(prerušovanej) dĺžky pobytu, stabilite zamestnania, dlhodobej orientácii na nemecký trh, sústavných
návratoch za prácou do zahraničia, daňovej povinnosti na území Nemecka, ktoré správne orgány
vyhodnotili silnejšie ako ostatné zistené skutočnosti, nemôže založiť záver o nezachovaní centra

záujmov a bydliska na území Slovenska. Správne orgány dostatočne nezistili pravidelnosť návratov
žalobcunaSlovensko(najmävobdobíposlednéhopracovnéhopomeruuzatvorenéhonadobuneurčitú),
nevyhodnotili, neposúdili a nevzali v úvahu význam zdržiavania sa žalobcu na území Slovenska medzi
sezónnymi zamestnaniami. V prípade, akým je prípad žalobcu, t. j. z dôb poistenia v krajine zamestnania
a periodicity a dĺžky návštev v krajine pôvodu, nie je bez ďalšieho jednoznačne zrejmé, v ktorej krajine sa

osoba dlhodobo a trvalo zdržiavala, je podľa názoru správneho súdu nevyhnutné, aby sa touto otázkou
správne orgány dôsledne zaoberali a svoje následné tvrdenie o dlhodobej a trvalej prítomnosti na území
konkrétneho štátu s ohľadom na riadne zistený skutkový stav aj presvedčivo odôvodnili.
56. Rovnako za predčasné správny súd považoval aj konštatovanie správnych orgánov o stabilnej
a primeranej bytovej situácii v Nemecku. V kontexte uvedeného správny súd v prejednávanej veci
nepovažoval bývanie žalobcu vo firemnej ubytovni v areáli u zamestnávateľa spolu s viacerými osobami

za stabilnú bytovú situáciu. Za podstatné v tejto súvislosti správny súd považoval i to, že žalobca
vlastní dve nehnuteľnosti určené na bývanie, a to konkrétne byt v Žiline nadobudnutý na základe
kúpnej zmluvy v roku 2000 a rodinný dom v obci Lutiše nadobudnutý na základe kúpnej zmluvy
v roku 2020, teda v období, keď vykonával pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú, o ktorého
sezónnom charaktere vznikli pochybnosti a v ktorých nehnuteľnostiach (konkrétne v byte) počas

svojich návratov na Slovensko žalobca býval. Žalobca je okrem týchto nehnuteľností vlastníkom aj
ďalšíchnehnuteľnostínazákladepredloženýchlistovvlastníctvaobsiahnutýchvadministratívnomspise,
niektoré z týchto nehnuteľností dokonca nadobudol aj v období posledného uzatvoreného pracovného
pomeru (2018-2022). Táto skutočnosť podľa správneho súdu nebola žalovanou ako ani prvostupňovým
správnym orgánom pri vyhodnocovaní zachovania centra záujmov žalobcu vyhodnotená správne. V

tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v súvisiacej judikatúre Najvyššieho súdu SR, týkajúcej sa tejto
problematiky, bola viackrát vyhodnocovaná otázka bývania v štáte výkonu zamestnania a vlastníctvo
nehnuteľnosti, resp. zabezpečenie bývania na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR opakovane
zdôraznil, že je potrebné tieto skutočnosti vyhodnocovať v zmysle individuálnych okolností každej
konkrétnejveci.PodľasprávnehosúdupotomzabezpečenébývanievNemeckuvareálizamestnávateľa

vo firemnej ubytovni spolu s viacerými osobami (i keď jednou z nich mal byť aj brat žalobcu), je primeraná
forma bývania pri výkone práce v zahraničí, ale nedosvedčuje, že by centrum záujmov žalobcu bolo
v Nemecku, predovšetkým ak má žalobca vo svojom výlučnom vlastníctve byt v Slovenskej republike.
Hoci samotné nadobudnutie nehnuteľnosti v Slovenskej republike nemožno automaticky považovať
za preukázanie zachovania centra záujmov v Slovenskej republike, nakoľko je možné ho vnímať aj

ako formu investovania peňažných prostriedkov, je potrebné uvedenú skutočnosť vyhodnotiť prísne
individuálne podľa celkových okolností danej veci. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaná
ani prvostupňový správny orgán nezisťovali žiadne ďalšie podrobnosti o ubytovaní žalobcu, hoci sa
nejednalo o bežný prenájom/podnájom či vlastníctvo nehnuteľnosti na bývanie (napr. či mal žalobca
možnosť užívať izbu aj v čase dovolenky po sezóne, či mal možnosť nechať si v izbe v medzičase

medzi pracovnými pomermi svoje osobné veci, či mal k dispozícii vlastné sociálne zariadenie a pod.).
Žalovaná a prvostupňový správny orgán nevyhodnotili ani to, či žalobca v prípade straty zamestnania
(z akéhokoľvek dôvodu) v rovnakom momente prichádza o ubytovanie, nakoľko stratou zamestnania
by žalobca v rovnakom okamihu stratil i zázemie na hľadania si novej práce, narozdiel od vlastníctva
nehnuteľnosti na bývanie, podnájmu či prenájmu. Všeobecne možno konštatovať, že ubytovanie vo

firemnej ubytovni s viacerými osobami bez možnosti vytvoriť si náležitý komfort a súkromie, nesvedčí
v prospech dlhodobého usadenia sa v danej krajine. V odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov
absentovala i správna úvaha, prečo považovali ubytovanie v Nemecku vo firemnej ubytovni s viacerými
osobamizastabilnejšieaprimeranejšieoprotiubytovaniužalobcuvovlastnombytenaSlovensku(porov.
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/28/2022 zo dňa 29. marca

2023, bod 40. odôvodnenia). Iba poukazovanie na skutočnosť, že vo firemnej ubytovni býval i brat
žalobcu, správny súd nepovažoval za dostačujúce. S ohľadom na uvedené, preto bude potrebné doplniť
skutkový stav (prípadným výsluchom žalobcu) a opätovne posúdiť a vyhodnotiť stabilitu bydliska žalobcu
v Nemecku.
57. Správny súd k žalobnej námietke žalobcu súvisiacej s vyhodnotením skutočností: prítomnosť

matky na Slovensku, o ktorú sa v súčasnosti stará, prítomnosť rodiny a dlhoročnej priateľky (s ktorou
sa podieľajú na spoločných životných nákladoch) na Slovensku, vlastníctvo viacerých nehnuteľností
(nielen dvoch) na území Slovenska, úhradu poplatkov spojených s bývaním, úhradu miestnych daní
a poplatkov, podieľanie sa na spoločenskom dianí v obci, kde vlastní nehnuteľnosti, vyjadrenie starostuo pravidelných návratoch do obce, vlastníctvo osobného motorového vozidla a úhradu rezidenčnej
parkovacej karty, absolvovanie kurzov na území Slovenska (Osvedčenie o odbornej spôsobilosti
bezpečnostného technika) v roku 2018 (teda počas zárobkovej činnosti v zahraničí), uvádza, že všetky

tieto skutočnosti budú musieť správne orgány znovu vyhodnotiť v kontexte doplneného dokazovania v
časti posudzovania stability a primeranosti ubytovania a v kontexte opätovného vyhodnotenia dĺžky a
trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutých štátov.
58. Niet pochybností o tom, že žalobca bol zamestnaný dlhodobo (prerušovane) v Nemecku a z
titulu tohto zamestnania sa zúčastňoval aj na systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu, pričom

v Nemecku si nárok na dávku v nezamestnanosti neuplatnil. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje,
že nie je vylúčené, že osobe nárok na dávku v súlade s vnútroštátnymi predpismi toho ktorého členského
štátu nevznikne a nesplní ani podmienku zachovania bydliska. To však neznamená, že takejto osobe
by mal automaticky vzniknúť nárok na priznanie inej rovnakej dávky v inom členskom štáte. Zmyslom
ochrany koordinačných nariadení nie je, aby osoba mala vždy nárok na tú ktorú dávku, cieľom je
napomáhanie voľného pohybu osôb tým, aby osoby, na ktoré sa tieto nariadenia vzťahujú vždy podliehali

systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.
59. Správny súd podotýka, že opakované zamestnávanie sa žalobcu v Nemecku v závislosti od sezóny,
nemôže byť v rozpore s právom Európskej únie na voľný pohyb osôb a pracovníkov (pracovnej sily) na
území členských štátov Európskej únie v zmysle čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, automaticky
vyhodnocované v neprospech žalobcu vo vzťahu k zachovaniu jeho väzieb a centra záujmov len

na krajinu výkonu jeho zamestnania a rovnako tak nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotenia reálnych
majetkových, rodinných, administratívnych a obdobných vzťahov žalobcu na miesto trvalého pobytu,
jeho účelovo viazané bydlisko v mieste výkonu práce vyhodnotené ako stabilné a trvalé bydlisko
žalobcu na území iného členského štátu. Práve z dôvodu uplatňovania princípu voľného pohybu osôb
a pracovníkov na území členských štátov je pri aplikácii Nariadenia 883/2004 a jeho Vykonávacieho

nariadenia pre účely určenia nároku na dávky v nezamestnanosti potrebné zachovanie väzieb a centra
záujmov danej osoby posudzovať citlivo, s ohľadom na všetky dôkazy a okolnosti prípadu jednotlivo ako
aj vo vzájomných súvislostiach.
60. Správny súd konštatuje, že úmysel žalobcu, že v Nemecku zotrvával iba dočasne a chcel sa vrátiť
na Slovensko, o čom svedčí kúpa nehnuteľností na Slovensku za účelom bývania a hospodárenia, toho

času nie je relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy
subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane
otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016).
Otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná do tej miery, že niekedy ani
úmysel (počiatočný alebo trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine

pôvodného bydliska. Na tieto účely nie ej rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu bydlisku,
rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do
krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j) Nariadenia
883/2004) – napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017. V danom prípade nebolo
možné prijať záver, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11

ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, a preto bolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2
tohto nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu. Na druhej strane vo svetle zistených skutočností
a skutkových okolností vedenia pracovného a bežného života žalobcu, ktorý sa delí v podstate na
pobyt v práci a na pobyt na Slovensku, teda v čase pracovnej služby sa žalobca zdržuje v mieste
výkonu zamestnania a v čase voľna, dovolenky alebo nezamestnanosti sa zdržuje na území Slovenskej

republiky, správny súd dodáva, že v danom prípade, za zistených skutkových okolností, došlo zo strany
správnych orgánov v súvislosti s vyhodnotením zachovania centra záujmov žalobcu len k formálnemu
vyhodnoteniu skutočnosti o mieste bydliska žalobcu v relevantnom období výkonu sezónnych prác,
potierajúc zmysel právnej úpravy koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia členskými štátmi
a štátmi Európskeho hospodárskeho priestoru. Pokiaľ preto žalovaná, ako aj prvostupňový správny

orgán vzali do úvahy pri vyhodnotení centra záujmov žalobcu najmä dĺžku a stabilitu zamestnania a za
rozhodujúcu určili pracovnú situáciu žalobcu v Nemecku, takýto postup podľa správneho súdu nie je
v súlade s jednou so základných zásad vnútorného trhu Európskej únie, ktorou je voľný pohyb osôb
v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa 29.04.2004 o práve občanov
únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov.

61. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu mu predchádzajúcemu dospel
k záveru, že žalovaná a prvostupňový správny orgán vzali do úvahy pri vyhodnotení centra záujmov
žalobcu najmä dĺžku a stabilitu zamestnania žalobcu a s ním súvisiacu orientáciu na nemecký trh a
stabilitu a primeranosť bytovej situácie v Nemecku a za rozhodujúcu určili pracovnú situáciu v Nemecku,pričom dostatočne nezistili skutkový stav v prejedávanej veci a nechali bez povšimnutia, respektíve
dôslednejšieho odôvodnenia ďalšie kritériá plynúce z čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Žalovaná
ani prvostupňový správny orgán nezdôvodnili, prečo pri posudzovaní centra záujmov žalobcu väčšiu

váhu zohrávala práve pracovná situácia žalobcu v Nemecku v porovnaní s ostatnými kritériami
vymedzenými v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a v dostatočnej miere sa nevysporiadali
s rodinnou situáciou žalobcu, tým, že jeho najbližšie osoby sa nachádzali na Slovensku, vlastníctvom
všetkých nehnuteľností na území Slovenska, nebola dostatočne zistená ani pravidelnosť návratov
žalobcu na Slovensko (najmä v období poslednej zárobkovej činnosti 2018-2022) a prípadná sezónnosť

vykonávanej zárobkovej činnosti žalobcu v období uzatvorenia posledného pracovného pomeru
v Nemecku, ďalej sa nevysporiadali s úhradou poplatkov spojených s bývaním, úhradou miestnych
daní a poplatkov, podieľaním sa na spoločenskom dianí v obci, vyjadrením starostu obce Lutiše,
a preto podľa správneho súdu nepostupovali správne. Správny súd uvádza, že pri určovaní centra
záujmov a bydliska žalobcu je potrebné vziať do úvahy všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie
a vyhodnotenie môže prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a následnému riadnemu ustáleniu

a vymedzeniu centra záujmov v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Následne je potrebné
riadne odôvodnenie vyhodnotenia centra záujmov, nepostačuje iba konštatovanie žalovanej, prípadne
prvostupňovéhosprávnehoorgánuotom,ženiektoréskutočnostibolivyhodnotenésilnejšieakoostatné,
z odôvodnenia rozhodnutí musí byť zrejmá úvaha, prečo tie-ktoré zistené skutočnosti pri určení centra
záujmov a bydliska žalobcu prevážili.

62. Správny súd k poukazu na žalobcom a žalovanou uvádzané rozhodnutia uvádza, že právna teória
i súdna prax vo všeobecnosti rozoznávajú dva základné typy záväznosti súdnych rozhodnutí, a to na
jednej strane záväznosť kasačnú alebo inštančnú, ktorá sa priamo týka prejednávanej veci, a záväznosť
precedenčnú, resp. judikatórnu, ktorá sa týka inej veci, i keď skutkovo a právne obdobnej. Obe tieto
záväznosti sa pritom zásadne líšia svojimi účinkami, pričom tento rozdiel vyplýva z odlišného zakotvenia

tej-ktorej záväznosti. Zatiaľ čo kasačná záväznosť je daná zákonom (§ 5 ods. 10, § 191 ods. 6 SSP) a jej
porušenie je priamo vynútiteľné, záväznosť precedenčná nemá normatívnu povahu a je postavená na
„presvedčivosti názoru a autorite jeho nositeľa“. V danom prípade sa správny súd stotožnil s právnymi
názormi Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR vyslovenými v iných obdobných
primerane použiteľných rozhodnutiach, pričom svoj právny názor správny súd odôvodnil s poukazom

na citovanú zákonnú úpravu.
63. V intenciách vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovanej, ako aj
prvostupňového správneho orgánu boli predčasné predovšetkým s ohľadom na v nich uvedený záver
o určení centra záujmov žalobcu v Nemecku najmä s ohľadom na dlhodobé (prerušované) trvanie
zamestnaniažalobcuvNemecku,jehoorientáciunanemeckýpracovnýtrhastabilnúaprimeranúbytovú

situáciu v Nemecku. Správny súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal preukázanú
potrebu zrušenia rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu (keďže trpelo
rovnakými vadami ako rozhodnutie žalovanej) podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, pretože zistenie
skutkového stavu žalovanou a prvostupňovým správnym orgánom nebolo dostačujúce na riadne
posúdenie veci.

64. V ďalšom konaní bude potrebné dostatočne zistiť skutkový stav, najmä vyhodnotiť dĺžku a trvalosť
prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov v období rokov 2018-2022, sezónnosť
charakteru posledného zamestnania v Nemecku v rokoch 2018-2022 s ohľadom na vykonávaný druh
práce, doplniť dokazovanie prípadným výsluchom žalobcu vo veci jeho bytovej situácie v Nemecku
(najmä toho, či je táto situácia stabilná) a opätovne tieto otázky posúdiť. Nevyhnutné tiež bude

všetky zistené a preukázané skutočnosti v konaní vyhodnotiť a posúdiť vo vzájomných súvislostiach
a komplexne posúdiť všetky zásadné otázky týkajúce sa hodnotenia centra záujmov žalobcu v súlade
s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Po zistení a dôslednom vyhodnotení všetkých relevantných
skutočností vydá prvostupňový správny orgán rozhodnutie zodpovedajúce po všetkých stránkach
požiadavkám kladeným naň ustanovením § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. so zohľadnením vyššie

uvedeného právneho názoru správneho súdu.
65. Žalobca bol úspešným účastníkom v tomto konaní, a preto má podľa § 167 ods. 1 SSP právo na
úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania rozsahu 100 % voči žalovanej. O výške náhrady trov
konania žalobcu rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote

1 mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľaleboopomenutýsťažovateľnemusíbyťvkonaníokasačnejsťažnostizastúpenýadvokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).