Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521200675
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2521200675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXX
XX C. XXX, zastúpenej: URBAN & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova
15, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895 proti žalovanému: Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenému: Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k. PN – 20Csp/23/2021-356 zo dňa 7. marca 2024 – voči zamietajúcemu výroku II., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti m e n
í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100
eur odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti tohto rozsudku až do zaplatenia, a to všetko do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva vočižalobkyninároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

100 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom
II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov a vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči
žalovanému priznania primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa sumu vo výške 1.413,79 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku na tom základe, že žalobkyňa sa v spore
vedenom pod sp. zn. 15Csp/86/2018 domáhala proti žalovanému určenia, že zmluva o hotovostnom
úvere č. 4604219626 zo dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov, ako aj určenia, že zmluva
o revolvingovom úvere č. 4604219626 zo dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov, a to s
poukazom na ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že predmetná
zmluva obsahuje (resp. neobsahuje) nesprávne uvedené obligato´rne náležitosti uvedené v zákone č.

129/2010 Z. z. V spore sp. zn. 15Csp/86/2018 dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne je do^vodná
a rozsudkom zo dňa 05.03.2020 určil, že zmluva o hotovostnom úvere a revolvingovom úvere sú
bezúročné a bez poplatkov. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn.
23CoCsp/32/2020 zo dňa 24.02.2021 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahua žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že súd deklaroval
bezúročnosť a bez poplatkovosť zmluvy o hotovostnom úvere a revolvingovom úvere uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným, mala žalobkyňa za to, že je splnená podmienka na priznanie jej primeraného

finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorého
výšku si žalobkyňa uplatnila vo výške rozdielu medzi poskytnutými sumami a sumami, ktoré mali byť
podľa zmlúv žalovanému splatené, teda keďže si žalobkyňa na základe zmluvy o hotovostnom úvere od
žalovaného požičala sumu 1.600 eur a celková čiastka, ktorú mala uhradiť predstavovala sumu 2.423,04
eura, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje 823,04 eura; na základe zmluvy o revolvingovom úvere

si žalobkyňa od žalovaného požičala sumu vo výške 500 eur a zaviazala sa splatiť celkovú čiastku vo
výške 590,75 eura, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje 90,75 eura. Dôvodila tým, že ak by bola
nečinná a nedomáhala sa ochrany svojich práv prostredníctvom určovacej žaloby voči žalovanému, tak
by prišla o sumu 913,79 eura v dôsledku nezákonnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, preto si túto sumu
nárokuje titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Ďalej si žalobkyňa nárokovala zaplatenie od
žalovaného aj sumy vo výške 500 eur z titulu spôsobenej citovej ujmy ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch, ktorá jej vznikla v dôsledku konania žalovaného ako dodávateľa, kedy žalobkyňa ako
spotrebiteľ bola aj napriek poskytnutej súčinnosti z jej strany neustále a opakovane vyzývaná na úhradu
niektorých súm, žalovaný ju kontaktoval opakovane ohľadom úhrady súm, ktoré mala žalobkyňa v
úmysleajbeztelefonickýchkontaktovzostranyžalovanéhouhradiť.Následneboližalobkynidoručované
písomné výzvy, ktorými ju žalovaný vyzýval opätovne na úhradu zvyšku z ešte neuhradenej sumy.

Samotný fakt, že bola žalobkyňa ako spotrebiteľ odkázaná podať žalobu voči žalovanému, vplývala
na ňu nepriaznivo po psychickej stránke, keď od podania žaloby sa zhoršilo jej životné obdobie a
začali dni plné stresu, nepokoja a neistoty, ktorá trvala až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Dôvodila, že miera jej neistoty a psychickej záťaže bola subjektívne vyvolaná výhradne žalovaným,
jednak spočívala v žalovaného nekalých praktikách, na základe ktorých formulárová a prednastavená

spotrebiteľská zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru nespĺňala všetky zákonné predpoklady a
taktiež v následnej žalovaného pasivite a neochote riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovanou mimosúdnou formou. Žalobkyňa tak bola donútená riešiť spor súdnou
cestou a znášať navyše aj ďalšie finančné náklady na súdne konanie a právne zastúpenie. Preto práve
inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy má byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne

účinky pred diskrimináciou. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, pretože nedošlo k naplneniu
podmienok ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., mal za to, že bolo adekvátne a samozrejmé,
že požadoval od žalobkyne úhradu jej dlhu v zmysle úverovej zmluvy, pričom na základe rozsudku sp.
zn. 15Csp/86/2018 získala žalobkyňa úver bezúročný a bez poplatkov, avšak bola povinná uhradiť istinu
poskytnutého úveru, čo však doposiaľ neurobila a od 09.01.2019 úmyselne a napriek vedomosti o dlhu,

ktorý na úverovej zmluve stále má, neuhradila žiadnu splátku. Žalovaný mal za to, že bol sankcionovaný
už samotným rozsudkom v konaní sp. zn. 15Csp/86/2018 tým, že žalobkyni bol poskytnutý úver bez
úrokov a poplatkov, pričom doposiaľ nemá doplatenú ani samotnú istinu. Namietal tiež, že tvrdenia
žalobkyne o nátlaku žalovaného neboli podložené žiadnym dôkazom. Nakoľko žalobkyňa porušovala
dlhodobo a opakovane povinnosti z úverovej zmluvy, mal právo vyzvať ju ako dlžníka na úhradu dlhu

zaslaním upomienky, prípadne upozornením na porušenie jej povinností, čím však neporušil žiadne
ustanovenia zákona. Predchádzajúce konanie iniciovala žalobkyňa, v konaní bola právne zastúpená,
takže tvrdenia o psychickej ujme sú účelové, pretože ak súdne konanie spôsobuje žalobkyni zhoršenie
psychického stavu, nie je zrejmé, z akého dôvodu iniciuje aj ďalšie, aktuálne súdne konanie.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 27.04.2016 žalobkyňa so žalovaným
uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver č. 4604219626,
ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru s celkovou výškou úveru 1.600,- eur a s
výškou mesačnej splátky 50,48 eura. Rozsudkom zo dňa 5.3.2020, sp. zn. 15Csp/86/2018 Okresný
súd Piešťany určil, že zmluva o hotovostnom úvere č. 4604219626 uzatvorená medzi žalobkyňou a

žalovaným dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov; zmluva o revolvingovom úvere č. 4604219626
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov. Predmetný
rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Trnave dňa 24.2.2021 pod č. k. 23CoCsp/32/2020-226. Z
prehľadu úhrad žalobkyne súd zistil, že zaplatila na základe vyššie uvedenej zmluvy žalovanému splátky
v celkovej výške 1.520,12 eura. Súd mal za to, že žalobkyňa ako spotrebiteľ úspešne uplatnila na súde

porušeniepovinnostizostranyžalovaného,spočívajúcevnedodržanízákonnýchobsahovýchnáležitostí
zmluvy koncipovanej žalovaným (ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), v dôsledku čoho je úver bez úrokov a bez poplatkov, čím bol
daný základ pre priznanie jej finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 veta posledná zákonač. 250/2007 Z. z., ktoré ustanovenie nevyžaduje splnenie žiadnych ďalších podmienok pre priznanie
finančného zadosťučinenia, pričom výška finančného zadosťučinenia závisí od okolností konkrétneho
prípadu, ktoré je však povinný súdu tvrdiť v prvom rade dotknutý spotrebiteľ.

4. Súd prvej inštancie pri ustaľovaní výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z toho, že žalobkyňa
odôvodňovala výšku finančného zadosťučinenia potenciálnou majetkovou ujmou, ktorú by utrpela, ak by
bola nečinná a nedomáhala sa ochrany svojich práv na súde. V takom prípade by prišla o sumu 913,79
eura. Ďalej odôvodňovala výšku finančného zadosťučinenia spôsobenou citovou ujmou v dôsledku

psychickej záťaže vyvolanej neistotou počas základného súdneho konania, ako aj záťaže, spôsobenej
konaním žalovaného, ktorý ju opakovane vyzýval písomne a telefonicky na úhradu súm, v dôsledku
čoho žiada o priznanie sumy finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Súd poukázal na to, že
každé súdne konanie predstavuje pre strany istú dávku psychickej záťaže, a to aj za situácie, že
spotrebiteľ je pri uplatnení svojich práv zastúpený advokátom. Je to záťaž vyplývajúca z neistého
výsledku súdneho konania, najmä v situáciách, ak rozhodovacia činnosť súdu nie je jednotná, ďalej

záťažvyplývajúcazdĺžkysúdnehokonania,správaniasaprotistrany,príp.samotnéhovystupovaniapred
súdom. Žalobkyňa ako spotrebiteľ iniciovala základné konanie, ako reakciu na nedodržanie zákonných
obsahových náležitostí zmluvy koncipovanej žalovaným a zároveň ako obranu pred správaním sa
žalovaného, ktorý žalobkyňu opakovane vyzýval na splatenie dlžnej sumy vrátane úrokov a poplatkov,
naktorénemalnárok.Avšakpokiaľideovýzvyzostranyžalovaného,ktorémalibyťvpodobetelefonátov

a písomných výziev, žalobkyňa neposkytla súdu žiadne konkrétne skutkové tvrdenia k ich intenzite,
obsahu, časovému vymedzeniu (či išlo aj o dni pracovného pokoja, večerné telefonáty, alebo skoré
ranné telefonáty, obsah výziev, tón komunikácie), z čoho by súd mohol vyvodiť mieru jej psychickej
záťaže. K výzvam, ktoré mala obdržať zo strany žalovaného, sa vyjadrila len vo všeobecnej rovine,
pričom opakovane poukazovala na relevantnú judikatúru, alebo len vo všeobecnej rovine hodnotila

správanie sa žalovaného. Pokiaľ ide o utrpenú citovú ujmu, z tvrdení žalobkyne nie je zrejmé, ako veľmi
mali výzvy zasiahnuť do jej života, príp. či išlo aj o zásah do jej duševnej integrity a v akom smere.
Na druhej strane neuniklo pozornosti súdu, že žalobkyňa do dnešného dňa neuhradila žalovanému
istinu v celom rozsahu, takže výzvy na úhradu, príp. telefonické urgencie zo strany žalovaného mali
z časti svoje opodstatnenie. Z prehľadu platieb je zrejmé, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu

1.520,12 eura, jej dlh voči žalovanému tak predstavuje 79,88 eura, čiže v danom prípade nedošlo k
neoprávnenému zásahu do majetkovej sféry žalobkyne, čo by inak mohlo mať vplyv na výšku finančného
zadosťučinenia. S prihliadnutím na tieto okolnosti, berúc do úvahy najmä to, že žalobkyňa musela pre
svoju ochranu pred uplatnením neoprávnených nárokov žalovaného z uzatvorenej zmluvy iniciovať
súdne konanie, ktoré ju zaťažovalo po psychickej stránke, súd priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie

vo výške 100 eur, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že žalobkyňa je doteraz dlžníkom žalovaného, keďže
mu nevrátila požičanú sumu, hoci sa tak zaviazala do 48 mesiacov od poskytnutia úveru, pričom úver
jej bol poskytnutý v apríli 2016. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) a dôvodil, že v súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu
v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať, pretože
závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu tak, ako to bolo v tejto konkrétnej veci, platí právnou
teóriou i praxou akceptovaný názor (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
397/2020 zo dňa 10.09.2020, sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020, sp. zn. I. ÚS 24/2021 zo dňa

04.08.2021), podľa ktorého zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,

že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto
veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania voči
žalovanému.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpeniaodvolanie,atovrozsahujehozamietajúcehovýrokuII.ažiadala,abyodvolacísúdnapadnutý
výrok II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne abynapadnutý výrok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.313,79 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.413,79 eura odo dňa nasledujúceho po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku

a žalobkyni tiež priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Mala za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne a právne nesprávny, zmätočný, svojvoľný
a ako celok nezákonný a en block arbitrárny. Ako odvolacie dôvody uviedla, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti a vadu nezákonnosti rozsudku;
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a h/ CSP). Mala
za to, že prisúdenú sumu finančného zadosťučinenia vo výške 100,- eur nemožno považovať za
adekvátnu, pretože nezohľadňuje hľadiská a kritériá konštatované najvyššími súdnymi autoritami, ktoré
je potrebné pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vziať do úvahy, a to, že súd

prihliada na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania rozsahu
nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu, pričom hlavným
kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti; spotrebiteľ nie je povinný preukazovať
ujmu,ktorámuvznikla,pretožeZákonoochranespotrebiteľapriznávaprávonafinančnézadosťučinenie
nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa

vzniknúť mohla; spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej
neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie
bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa; je len logické
a spravodlivé, aby táto výška vychádzala z ujmy, ktorá hrozila žalobcovi v súvislosti so žalovaným
uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy; aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného

zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu
sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči
úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit
aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa

dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí. V prípade, ak by bola žalobkyňa nečinná a
nedomáhala sa ochrany svojich práv prostredníctvom určovacej žaloby voči žalovanému, tak by prišla
o sumu 913,79 eura (823,04 + 90,75) v dôsledku nezákonnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Suma,
ktorú si žalobkyňa nárokuje titulom primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa vo výške 913,79 eura, je tak vyjadrením rozdielu medzi sumou poskytnutého

úveru a sumou vyjadrujúcou celkovú čiastku úveru, ktorú mal spotrebiteľ v súvislosti s úverom podľa
zmluvy zaplatiť. Žalobkyňa mala za to, že pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je
len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy, ktorá hrozila žalobkyni v súvislosti so žalovaným
uplatňovaným nárokom. Ak by nebola súdom vyslovená bezúročnosť a bez poplatkovosť Zmluvy o
hotovostnom úvere a Zmluvy o revolvingovom úvere, celkovo by žalobkyňa zaplatila žalovanému

celkovúčiastkuspojenúsúveromvovýške3.246,08eura(t.j.2.423,04+823,04).Pretomusíbyťcelková
čiastka spojená s hotovostným a revolvingovým úverom – ako ujma, ktorá žalobkyni reálne hrozila -
zohľadnená pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia, pretože iba tak bude mať primerané
finančné zadosťučinenie značné následky aj pro futuro voči žalovanému, resp. iným dodávateľom,
najmä s cieľom zamedziť ďalšiemu identickému konaniu, na základe ktorého sa do rovnakej pozície

môžu dostať aj iní spotrebitelia. Preto je výška 913,79 eura legitímnym nárokom žalobkyne, ktorá tvorí
základ primeraného finančného zadosťučinenia. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa poukázala na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017 zo dňa 06.12.2017, podľa ktorého: „Čo sa
týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala
z ujmy, ktorá hrozila žalobcovi v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom na zaplatenie sumy

1.759,49 Eur s prísl. Priznaná suma 1.100,- EUR zodpovedala svojmu účelu a teda poskytuje žalobcovi
ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.“ Okrem sumy
913,79 eura, si žalobkyňa titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa uplatňuje aj sumu vo výške 500,- eur, ktorú odôvodnila vznikom emocionálnej
ujmy, ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá jej vznikla v dôsledku protiprávneho

konania žalovaného ako dodávateľa. Žalobkyňa pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia
prihliadala na všetky okolnosti konania, ako je závažnosť a intenzita protiprávneho konania, vplyv tohto
konania, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov, ako aj subjektívny prístup oboch strán
k protiprávnemu konaniu. Hlavným kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti,so zohľadnením všetkých hľadísk uznaných súdnou praxou, a preto výška priznaného finančného
zadosťučinenia súdom prvej inštancie v sume 100,- eur rozhodne kritérium primeranosti nespĺňa.
Žalobkyňa dôvodila, že súd jej priznal sumu 100,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia,

avšak len poukazom na emocionálnu resp. psychickú ujmu, ktorá jej bola spôsobená protiprávnym
konaním žalovaného, teda úplne opomenul vziať do úvahy, že základom tohto finančného nároku
je predovšetkým ujma, ktorá žalobkyni z dôvodu nekalého konania žalovaného hrozila, a ktorú pri
vyčíslení tohto zadosťučinenia požaduje aj súdna prax zohľadňovať (t. j. úplne odignoroval uplatnenú
sumu 913,79 eura). Poukázala na to, že ako spotrebiteľ skutočne zažívala útrapy spojené s vedením

súdneho sporu, ktorého výsledok bol v dôsledku neúspešného odvolania žalovaného až do momentu
právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu neistý. Súd neposkytol bližšie vysvetlenie, akým spôsobom
zohľadnil, resp. aký vplyv malo mať postavenie spotrebiteľa v pozícii žalujúcej strany, ktorá iniciovala
základnékonanie,čozakladáarbitrárnosťasvojvoľnosťvpostupesúduprvejinštancie.Podľažalobkyne
okolnosť, či spotrebiteľský subjekt v takýchto konaniach vystupuje na strane žalobcu alebo na strane
žalovaného, nemá žiaden vplyv na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a preto je

prípadné poníženie výšky primeraného finančného zadosťučinenia súdom prvej inštancie poukazujúc
na túto okolnosť, absolútne svojvoľné, ústavne non-konformné a en bloc nezákonné. Teda skutočnosť,
že žalobkyňa vystupovala v základnom konaní na strane žalobcu nemôže predstavovať oslabenie
jej pocitov frustrácie, neistoty, psychickej a emocionálnej ujmy, ktorá jej bola spôsobená de facto
len preto, že žalovaný zneužil svoje silnejšie postavenie a konal nekalo voči spotrebiteľovi-žalobcovi.

Práve okolnosť, že sa žalobkyňa cítila byť dotknutá na svojich právach a musela sa aktívne domáhať
súdnej ochrany a nemala inú možnosť iba podať žalobu na súd, a preto vystupovala v pozícii žalobcu,
ešte väčšmi zvyšovala tlak a psychické vypätie žalobkyne, ktorá bola odkázaná podať žalobu voči
žalovanému, čo vplývalo na žalobkyňu nepriaznivo po psychickej stránke a rodinné pretrvávajúce
problémy. Od momentu doručenia rovnopisu žaloby na súd sa jej zhoršilo životné obdobie a začali

dni plné stresu a nepokoja. Je preto nesprávna a svojvoľná prípadná úvaha súdu, že len samostatné
postavenie spotrebiteľa v základnom konaní na strane žalobcu, popiera vznik emocionálnej ujmy,
psychického vypätia, stresu a neistoty z vedeného súdneho konania. Práve to, že žalobkyňa musela
aktívne pristupovať k ochrane svojich práv, pričom až do vydania rozsudku odvolacieho súdu žila v
neistote, ako bude o jej žalobe rozhodnuté, a teda či jej v konečnom dôsledku bude poskytnutá súdna

ochrana alebo nie, mohlo vznik psychickej ujmy, vypätia a stresu len umocniť, rozhodne však tento
aspekt nevylučuje žalobkyňu v práve uplatňovať si zadosťučinenie za spôsobenú emocionálnu ujmu,
pretožepôvodcomtejtoujmybolžalovanýajehonekalý,nezákonnýaneohľaduplnýspôsobkonaniavoči
spotrebiteľovi. Nakoľko podal žalovaný aj odvolanie, prispel svojim odmietavým postojom k predlžovaniu
psychickej a emocionálnej ujmy žalobkyne, a preto aj postoj žalovaného v základnom konaní mal

vplyv pri vyčíslení výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Pritom v zmysle konštantnej súdnej
praxe, súd pri vyčíslení výšky zadosťučinenia prihliada nielen na závažnosť a intenzitu protiprávneho
konania, ale aj intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán
konania k protiprávnemu konaniu. Súd teda nesprávne zohľadňoval kritérium, že spotrebiteľ vystupoval
v základnom konaní na pozícii žalujúcej strany, avšak opomenul vziať do úvahy intenzitu trvania

nepriaznivýchnásledkovvpodobepsychickejaemocionálnejujmy,postojžalovanéhoajehosubjektívny
prístup k vlastnému protiprávnemu konaniu. Rozhodnutia odvolacích súdov, ktorými bolo priznané
finančnézadosťučinenievprimeranejvýškeajvprípade,keďspotrebiteľskýsubjektvystupovalnastrane
žalujúcej strany preukazujú, že okolnosť, že žalobkyňa – spotrebiteľ vystupovala v základnom konaní na
strane žalobcu, rozhodne nie je okolnosťou, ktorá by bola dôvodom nepriznania primeraného finančného

zadosťučinenia v požadovanej výške. Miera neistoty a psychickej záťaže žalobkyne bola subjektívne
vyvolaná aj tou skutočnosťou, že počas súdnych konaní sa oboznámila z verejne prístupných zdrojov
s tým, že nebanková spoločnosť, s ktorou zmluvy uzavrela, je známa svojimi nekalými, mnohokrát až
„úžerníckymi“ praktikami, na základe ktorých vymáha od málo informovaných bežných spotrebiteľov
vysoké sumy, ktoré sa priečia dobrým mravom. Tento nebankový subjekt vedome pripravuje svojim

klientom vopred formulárovú a prednastavenú spotrebiteľskú zmluvu a zároveň zmluvu o poskytovaní
služieb, ktoré vedome nespĺňajú všetky Zákonom o spotrebiteľských úveroch ustanovené predpoklady,
a to napriek tomu, že tieto zmluvné podmienky boli právoplatnými rozhodnutiami súdov určené za
neprijateľné. Žalovaný sa teda dopustil voči žalobkyni v základnom konaní porušenia kogentných
ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých následkom bola súdom určená bezúročnosť

a bez poplatkovosť Zmluvy o hotovostnom úvere a Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom zo strany
žalovaného sa jedná o opakované nekalé a protiprávne konanie voči spotrebiteľskému subjektu, z čoho
je zrejmé, že žalovaný zjavne nerešpektuje súdne rozhodnutia vydané v iných obdobných veciach, kde
súdy taktiež konštatovali protiprávnosť jeho konania voči spotrebiteľským subjektom a s prihliadnutímna jeho postoj a úmyselné predlžovanie protiprávneho stavu a tým aj psychických útrap žalobkyne
podávaním zjavne nedôvodných odvolaní a v neposlednom rade s poukazom na nižšie ustálenú súdnu
prax, v zmysle ktorej primerané finančné zadosťučinenie musí plniť funkciu satisfakčnú aj sankčnú, je

nepochybné, že súdom prvej inštancie priznaná suma vo výške 100,- eur je celkovým popretím inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia.
7.Ďalejžalobkyňadôvodila,ženeexistujezákonnánorma,anisúdnerozhodnutie,ktorébykonštatovalo,
že domáhania sa primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu vzniku psychickej či emocionálnej
ujmy je možné, len ak žalovaný subjekt sa dopustí takého konania voči žalujúcemu subjektu, ktoré

bude spočívať v telefonátoch v dňoch pracovného pokoja, či vo večerných telefonátoch alebo skorých
ranných telefonátoch, či aký to´n bol použitý. Žalobkyni nie je zrejmé, ako by mali tieto okolnosti vplývať
na vyčíslené zadosťučinenie z titulu psychickej ujmy, pretože je úplne irelevantné, či k týmto výzvam
a telefonátom dochádzalo večer, cez deň, ráno, či v noci, či v dňoch pracovného pokoja. Žalobkyňa
sa poukazom na tieto písomné a telefonické výzvy snažila dotvoriť celkový obraz o žalovanom, ktorý
napriek vedomosti o tom, že konaná nekalo, prostredníctvom výziev a telefonátov obťažuje spotrebiteľa

a núti ho k plneniam, na ktoré zjavne nemá zákonný nárok, čo samozrejme malo vplyv na psychiku
žalobkyne. Žalobkyňa dôvodila, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia môže motivovať
žalovaného k zákonnému postupu pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch pro futuro, avšak len
vprípade,aksúdtútovýškupriznávadekvátnomaprimeranomrozsahuzohľadňujúcpritomindividuálne
okolnosti prejednávaného prípadu a konštantnú súdnu prax. Bezpochyby však súdom priznaná výška

100,- eur nezohľadňuje sankčný charakter tohto zadosťučinenia, v dôsledku čoho neodradí žalovaného
od ďalšieho nekalého a protiprávneho konania voči spotrebiteľským subjektom, naopak, môže byť
motivovaný k ďalšiemu neželanému a nekalému konaniu, pričom aj ďalšie dodávateľské subjekty
by mohli mať tiež v úmysle sa bezdôvodne obohacovať na úkor spotrebiteľov a spotrebitelia by
mohli byť v budúcnosti demotivovaní domáhať ochrany svojich práv a žiadania dovŕšenia nápravy

formou primeraného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti žalobkyňa upriamila pozornosť na
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/101/2017, zo dňa 07.12.2017, v zmysle ktorého:
„odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ
spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne na úkor
spotrebiteľa obohatiť.“ Preto žalobkyňa ňou požadovanú sumu základnej straty 913,79 eura považuje

za primeranú. Ďalej žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/2012
zo dňa 31.07.2012, podľa ktorého: „za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé
obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, všetko čo mu berie čas a kľud.“ Ústavný súd SR, ktorý vo svojom
uznesení sp. zn. II. ÚS 229/2017 zo dňa 04.04.2017 uviedol, že pri stanovení výšky primeraného
finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak

funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil
voči úspešnému spotrebiteľovi; výška primeraného finančného zadosťučinenia má zároveň znamenať
aj odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom

nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Uplatnenú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.413,79 eura s príslušenstvom žalobkyňa odôvodnila tiež poukazom na to,
že pre stanovenie tejto výšky by malo byť rozhodujúce najmä konanie žalovaného a to, ktoré svoje
povinnosti svojim konaním porušil. Prihliadať treba tiež na to, aký úver bol poskytovaný zo strany
žalovaného a to akým štýlom bola zavedená žalobkyňa do omylu. Primerané finančné zadosťučinenie

má mať zároveň odstrašujúci účinok na ďalších dodávateľov, ktorí by sa chceli uchýliť k nekalému
konaniu. Odstrašiť má však aj žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania, pričom v danom prípade
žalovaný vôbec nerešpektuje súdom v iných konaniach uložený zákaz používania nekalých praktík.
8. Ďalej žalobkyňa dôvodila tým, že súd svojvoľne argumentoval tým, že žalobkyňa do dnešného
dňa neuhradila žalovanému istinu v celom rozsahu, takže výzvy na úhradu, príp. telefonické urgencie

zo strany žalovaného mali z časti svoje opodstatnenie. Žalobkyňa mala za to, že takéto podmienky,
aké si určil súd na to, aby bolo možné priznať požadovanú výšku zadosťučinenia, nevyplývajú
zo žiadnej zákonnej normy, či konštantnej súdnej praxe. Navyše ak by žalobkyňa naďalej plnila
okrem poskytnutého úveru ďalšie zložky, na ktoré však nemá žalovaný právny nárok z dôvodu
vyslovenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vzniklo by týmto plnením bezdôvodné obohatenie na

strane žalovaného subjektu. Zohľadnenie „dlhu“ žalobkyne voči žalovanému pri priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia, teda predstavuje svojvoľný postup súdu prvej inštancie. Tieto tvrdenia súdu
sú zjavne nepochopením účelu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.9. Podľa žalobkyne teda súdom prvej inštancie priznaná suma 100,- eur ako forma „primeraného“
finančného zadosťučinenia je iróniou tohto inštitútu a neplní ani satisfakčnú funkciu, naopak demotivuje
akéhokoľvek ďalšieho spotrebiteľa aby sa raz domáhal ochrany svojich zjavne porušených práv a

žiadal z toho titulu priznať finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nezohľadňuje celkové straty, ktoré by mal v zmysle ustálenej súdnej praxe znášať žalovaný. Neplní ani
sankčnú funkciu, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči
úspešnému spotrebiteľovi - práve naopak, motivuje k ďalšiemu protiprávnemu konaniu dodávateľského
subjektu - žalovaného; a nie je ani odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne

ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči
nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Žalobkyňa
poukázala na rozhodovaciu prax, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/298/2020, zo
dňa 30.11.2022 podľa ktorého: „Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne
kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Najvyšší súd v rozhodnutí

sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (sp. zn. III. ÚS 124/2020), stanovil za
jediné kritérium primeranosť finančného zadosťučinenia, pričom vec prejednávajúci senát sa s takýmto
výkladom predmetného ustanovenia stotožňuje. Vychádzajúc z uvedeného, v konkrétnom prípade bude
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah
finančného zadosťučinenia, ktorý napokon bude adekvátny skutočnostiam prejednávaného prípadu a

bude sledovať základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a
odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľa. Zároveň platí, že v danom prípade nemôže ísť
o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia v tomto smere musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa
súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral.“ Podľa žalobkyne novodobá
súdna prax vychádza pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia z názoru, že existujúca

alebo hroziaca ujma môže byť jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného
zadosťučinenia. Na podporu tejto argumentácie poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Košice,
sp. zn. 3CoCsp/30/2021 zo dňa 31.03.2022, podľa ktorého: „Aj keď podmienkou priznania finančného
zadosťučinenia nie je vznik ujmy ani hrozba ujmy spotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práva
dodávateľom, existujúca alebo hroziaca ujma môže byť jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti

výšky finančného zadosťučinenia. Súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti
finančného zadosťučinenia z kritérií, akými sú rozsah, v akom dodávateľ svoje povinnosti porušil,
aké majetkové plnenie dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa v dôsledku porušenia svojich povinností,
hoci na nich nemal nárok, zohľadňuje dobu trvania protiprávneho stavu, nevyhnutnosť domáhania sa
práv v súdnom konaní, vzniknutú, prípadne hroziacu ujmu spotrebiteľovi.“ Rovnako Krajský súd Žilina

v rozhodnutí sp. zn. 11CoCsp/2/2023 zo dňa 30.01.2023 považoval za jediné, objektívne a exaktné
kritérium pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia sumu, o ktorú sa chcel dodávateľ
v základnom konaní bezdôvodne obohatiť. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 21Co/31/2018 pri
odôvodnení výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil predovšetkým výšku
bezdôvodného obohatenia, ktoré sa snažil získať žalovaný, pričom rozhodovacia prax súdov konanie

vyhodnotila ako úmyselné, s cieľom získať majetkový prospech na úkor spotrebiteľa. Tiež odvolací
súd v rámci konania vedeného pod sp. zn. 4C/341/2015, zohľadnil intenzitu a časové obdobie trvania
závadného konania žalovaného, prihliadajúc na satisfakčnú a sankčnú funkciu primeraného finančného
zadosťučinenia a považoval za dôvodné finančné zadosťučinenie v sume, ktorá je vyššia o 50 %
sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na úkor žalobcu obohatiť v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/325/2014.

Žalobkyňa teda zdôrazňovala, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia má byť vyrovnaním
ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného a má byť určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v
dôsledku konania žalovaného žalobca znášať a zároveň má byť aj sankciou postihujúcou žalovaného,
ktorý ako dodávateľský subjekt závadne konal.
10. Podľa žalobkyne teda súd pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal z

právne nesprávneho postupu a posúdenia, keď v rozpore rozhodovacou praxou nielen krajských súdov,
ale aj najvyšších súdnych inštancií, svojvoľným, arbitrárnym a nezákonným spôsobom pri priznaní výšky
100,- eur zohľadňoval kritériá, ktoré však nemajú žiadny legitímny vplyv na výšku tohto zadosťučinenia
(že spotrebiteľ vystupoval v základnom konaní na pozícii žalujúcej strany), a na druhej strane opomenul
vziať do úvahy tie kritériá, ktoré súdna prax požaduje zohľadniť (a takým kritériom je práve intenzita

trvania nepriaznivých následkov v podobe psychickej a emocionálnej ujmy, postoj žalovaného a jeho
subjektívny prístup k vlastnému protiprávnemu konaniu). Účelom predmetnej sankcie má byť nastolenie
opätovnej rovnováhy jej uložením v primeranej forme a v adekvátnom rozsahu, preto požadovaná
suma vo výške 1.413,79 eura s príslušenstvom zodpovedá účelu tejto sankcie a satisfakcie zároveň.Žalobkyňa žiadala, aby súd zohľadnil psychické kritérium, keď podstúpila stresujúce situácie vyvolané
sporom s dodávateľom najmä z obáv možného neúspechu v spore a s tým spojených následkov.
Navyše dodávateľ vzhľadom na opakované spory s inými spotrebiteľmi mohol prejaviť čestnosť a

snahu napraviť protiprávny stav, kedy by nemuselo dochádzať k podobným sporom, čo však nespravil.
Primeranéfinančnézadosťučinenievovýške1.413,79euraspríslušenstvom,jevcelejmiereadekvátne,
opodstatnené a zodpovedajúce vzniknutej ujme žalobcu.
11. Okrem toho súd nesprávne právne posúdil aj otázku úrokov z omeškania, keď zamietol žalobu v
časti uplatneného úroku z omeškania ako nedôvodnú, avšak neposkytol bližšie zdôvodnenie, prečo

odmietol žalobkyni priznať úroky z omeškania, čím zasiahol do práva žalobkyne vyjadriť sa k dôvodom
zamietnutia jej nárokov. Primerané finančné zadosťučinene je pritom peňažným záväzkom, v rámci
ktorého žalobca vystupuje v postavení veriteľa (keďže mu nárok na zaplatenie zadosťučinenia vznikol
momentom právoplatnosti rozsudku) a žalovaný vystupuje v postavení dlžníka (keďže mu vznikla
povinnosť finančné zadosťučinenie zaplatiť žalobkyni, čo však dodnes nespravil). V zmysle § 517
ods. 2 OZ má žalobkyňa popri nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia aj právo

požadovať úroky z omeškania. Aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/24/2021 zo
dňa 31.01.2022 vyplýva že: „Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako
predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si
spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v
rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. K uplatneniu práva na primerané finančné

zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k
úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu
porušenia práva alebo povinnosti na súde, vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.“
Nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vznikol už momentom právoplatnosti rozsudku

Okresného súdu Piešťany v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave vydanom v základnom
konaní, teda momentom úspešného uplatnenia porušenia práva na súde. Tiež podľa nálezu Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 21.02.2023 sp. zn. I. ÚS 2370/22: „Způsob určení výše zadostiučinění
podle podzákonného právního předpisu, jehož účelem je toliko překlenout výkladové obtíže s vyčíslením
peněžité hodnoty nemajetkové újmy a jímž soud není bezvýhradně vázán podle čl. 95 odst. 1 Ústavy

České republiky, nemůže odůvodnit závěr, že škůdce není do okamžiku rozhodnutí soudu v prodlení se
svou povinností plně nahradit poškozenému jeho újmu na zdraví. Existenci nároku na náhradu újmy na
zdraví nelze činit závislou ryze na vůli moci výkonné. Závazkový vztah mezi škůdcem a poškozeným
vzniká ze samotného deliktu a o celkové výši nároku na přiměřené a plné odškodnění soud rozhoduje
v případném soudním řízení deklaratorním rozhodnutím. Opačný závěr odporuje právu poškozeného

na nedotknutelnost osoby a jejího soukromí podle čl. 7 odst. 1 Listiny základních práv a svobod a na
soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, protože bez náležitého důvodu
znemožňuje účinnou soudní ochranu jeho práva na zdraví.“ V tomto konaní podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa súd už nerozhoduje o samotnom nároku na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia (teda nerozhoduje rozhodnutím konštitutívnym), nakoľko je nesporné, že tento vznikol

momentom právoplatnosti rozhodnutia, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok. Záväzkový vzťah
(samotný nárok) vznikol žalobkyni ako spotrebiteľovi už právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu
Piešťany, pričom toto porušenie zo strany dodávateľa už nie je a nebude predmetom tohto konania,
nakoľko toto už prejednané bolo, súd tak nevyslovuje či má žalobkyňa ako spotrebiteľ nárok, tento jej
už nepochybne vznikol. Teda, tento vzťah sa nevytvoril napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie,

preto súd rozhoduje rozhodnutím, ktoré je svojou povahou rozhodnutím deklaratórnym, ktoré nevytvára
nový právny stav na rozdiel od konštitutívneho rozhodnutia. Keďže však žalobkyňa žalovaného osobitne
nevyzvala na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške (a čas tohto
plnenia nebol osobitne ustanovený), žalobkyňa si uplatnila v podanej žalobe úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku v tomto konaní. Žalobkyňa tak má nárok požadovať úroky z

omeškania, ktoré si uplatňuje vo výške 5 % ročne zo sumy 1.413,79 eura odo dňa nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia.
12. Ďalej žalobkyňa napadnutému rozhodnutiu vyčítala jeho nedostatočné odôvodnenie, keď mala za
to, že súd odignoroval závery plynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti odvolacích súdov, Najvyššieho
súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, pričom ak sa súd mienil od ustálenej rozhodovacej praxe súdnych

autorít odkloniť, mal svoj rozsudok náležite odôvodniť. Súd naopak zvolil cestu svojvoľného výkladu a
aplikácie práva. V rozsudku však súd vôbec bližšie racionálne a ústavne konformne nezdôvodnil, prečo
primerané finančné zadosťučinenie nebolo priznané v žalobkyňou požadovanej výške, ktorú vyčíslila v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdnych inštancií, a so zohľadnením individuálnych okolnostíprejednávaného prípadu. Súd vôbec nevysvetlil a nezdôvodnil, prečo opomenul prihliadnuť na ujmu,
ktorá žalobkyni reálne hrozila a ktorá bola vyčíslená v sume 913,79 eura a predstavovala tak základ
uplatneného nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Neuvedením vlastných argumentov zo

strany súdu dochádza k ukráteniu žalobcu na jeho právach náležite sa skutkovo a právne vyjadriť a
argumentovať proti napadnutému rozsudku. Napadnutým rozsudkom tak súd zaťažil konanie vadou
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným
postupomsúdprvejinštancieznemožnilžalobkyni,abyuskutočňovalajejpatriaceprávavtakejmiere,že
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,vdôsledkučohomákonaniesúčasneitzv.inúvadu,ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom nezákonnosti napadnutého rozsudku.
V tomto smere žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 a rozsudok
Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 2 Afs 24/2005, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sfž/29/2010 zo dňa 10.03.2011, taktiež I. US 226/03-29; vec Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; vec Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
vec Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998; vec H. c Belgicko

z 30. novembra 1987, ako aj sp. zn. III. ÚS 209/04; III. ÚS 271/05-9; III. ÚS 95/06-6. Podľa názoru
žalobkyne povinnosť „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie týchto argumentov. Žalobkyňa v napadnutom rozsudku nevidí také zdôvodnenie a
vysvetlenie myšlienkových pochodov súdu prvej inštancie, na základe ktorých súd uzavrel, že nie je
možné vo zvyšnej časti jej žalobe vyhovieť. Ďalej žalobkyňa poukazovala na nález Ústavného súdu SR

sp. zn. II. ÚS 559/2018, ako aj rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 271/05-9, III. ÚS 95/06-6, či III.
ÚS 107/07 a sp. zn. I. ÚS 114/08 a na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
v rozhodnutí Vetrenko vs. Moldavsko.
13. Ďalším odvolacím dôvodom žalobkyne bolo, že zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti je bez
právneho základu a bez ústavne-konformného odôvodnenia aj s poukazom na tú skutočnosť, že

súd prvej inštancie pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia vôbec nevykonal a
neskúmal proporcionalitu medzi tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia
prinesie finančné a morálne uspokojenie žalobkyne a naplní svoju satisfakčnú ale aj sankčnú povahu
a bude zároveň vyjadrením odmeny pre tohto spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s ekonomicky
a právne silnejším subjektom a tak prinesenie benefit aj v prospech ostatných spotrebiteľov a medzi

tým, ako samotná výška primeraného finančného zadosťučinenia na druhej strane negatívne zasiahne
žalovaného. Súd prvej inštancie okresanie prisúdenej sumy primeraného finančného zadosťučinenia až
o 93 % z požadovaných 1.413,79 eura s príslušenstvom na prisúdenú sumu 100,- eur, nepodrobil testu
proporcionality a tento očividný a citeľný zásah žalobcovi racionálne a ústavne konformne neodôvodnil,
a tak zaťažil predmetné konanie vadou nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a nedostatočnosti

odôvodnenia, čím je druhý výrok napadnutého rozsudku ústavne neudržateľný, nezákonný a arbitrárny.
Súd priznanú výšku finančného zadosťučinenia v sume 100,- eur neopiera o konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Podľa doktríny vytvorenej Spolkovým ústavným súdom Nemecka, sa princíp proporcionality
skladá z troch zložiek: (i) vhodnosť; (ii) potrebnosť; (iii) proporcionalita v užšom zmysle. Predtým
však treba skúmať samotnú legalitu zásahu a tiež to, či zásah sleduje legitímny cieľ (PL. ÚS 4/94).

Tu žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 a sp. zn. PL.
ÚS 7/2017. Podľa žalobkyne nebolo v danom prípade zo strany súdu naplnené kritérium legality
(znamenajúci zákonnosť a vyžadujúci, aby orgány verejnej moci konali a rozhodovali len a základe
zákona a v jeho rozsahu), kritérium legitimity (napadnutý rozsudok je nezákonný), a napokon nebolo
naplnené ani kritérium proporcionality. Dôvodila, že obmedzenie základného práva z hľadiska princípu

proporcionality musí sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený
obsah dotknutého základného práva. Nestačí akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale
musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu,
akú má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný
ústavou ustanovený verejný záujem (nálezy sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 19. januára 2011, sp. zn. PL. ÚS 67/07

zo 6. februára 2008 a sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). Zásah súdu do práva žalobkyne požadovať
primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorá ale bude zohľadňovať súdnou praxou vyžadované
kritériá a hľadiská a vo svojom výsledku tak naplní charakter primeranosti a adekvátnosti tohto inštitútu
so všetkými jeho funkciami, neobstojí v Engel teste – teste legality, legitimity a proporcionality, a preto
je napadnutý druhý výrok rozsudku v celom rozsahu nezákonný.

14. Napokon podľa žalobkyne zaťažil súd predmetné konanie vadou v skutkových zisteniach, pretože
nevykonal podstatné žalobkyňou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Dôvodila, že je povinnosťou súdov pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia
zohľadniť intenzitu a časové obdobie trvania závadného konania, prihliadajúc pritom na satisfakčnú asankčnú funkciu tohto zadosťučinenia. Žalobkyňa pritom v žalobe žiadala, aby súd pripojil celý súdny
spis sp. zn. 15Csp/86/2018. Tento dôkaz, ktorý však súd odmietol bez náležitého a objektívneho
odôvodnenia vykonať, mal slúžiť k presvedčeniu sa súdu o tom, že len taká výška zadosťučinenia,

akú požaduje žalobkyňa v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť od protiprávneho a nekalého
konania voči spotrebiteľom v budúcnosti. Tu žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 28.10.2020 sp. zn. 7 Cdo 205/2019 a dôvodila, že súd vôbec nevysvetlil, prečo nevykonal
žalobkyňou navrhnutý dôkaz, ktorý mal súd presvedčiť o oprávnenosti výšky primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.413,79 eura. Dôvodiac zásadou rovnosti zbraní poukázala na právnu vetu v

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 259/2010, podľa ktorej: „Týmto limitom je požiadavka,
aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania
do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím
súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania
nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Arbitrárne a ničím neodôvodnené odmietnutie
súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia

tak bolo zásadným procesným pochybením súdu prvej inštancie, ktorým došlo k nezákonnému
rozhodnutiu vo veci a zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobkyňa poukazovala aj
na to, že z dôvodu odmietnutia vykonania dôkazov k preukázaniu výšky primeraného finančného
zadosťučinenia došlo k porušeniu tzv. „PERNA TESTU“ podľa judikatúry Euro´pskeho súdu pre ľudské
práva. Aplikáciou tzv. Perna testu sa aktuálne zaoberal (i) Najvyšší súd Slovenskej republiky v

uznesení zo dňa 22.03.2022 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/5/2021 a predtým v uznesení zo dňa
22.08.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 1TdoV/4/2018 ako aj (ii) Ústavný súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí zo dňa 04.08.2021 vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 177/2021. V prípade, ak súd
odmietne vykonať určitý účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (I. ÚS 350/08). Perna test (Perna proti Taliansku,

č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. 5. 2003, doplnený koncepciou v zmysle Rozsudku
Veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. 12. 2018, č. 36658/05) je založený
(čo i len implicitne) na posúdení troch základných kritérií: a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania
dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty merita prejednávanej veci; b) či bol posúdený význam
určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol

vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť
konania. V danej veci bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôkazy k preukázaniu výšky
primeraného finančného zadosťučinenia; súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy k preukázaniu
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, a to bez toho, aby takéto rozhodnutie bolo v súlade s
vyššie uvedenou súdnou praxou odôvodnené, pričom rozhodnutie súdu o odmietnutí vykonania dôkazov

k preukázaniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia významným spôsobom narušilo celkovú
spravodlivosť konania, keďže práve nevykonanie týchto dôkazov mohlo mať za následok nezákonné
rozhodnutie vydané v neprospech žalobkyne. Najvyšší súd SR v uznesení z 28.10.2020 sp. zn. 7 Cdo
205/2019 uviedol, že: „Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí
vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže

nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka
skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo
vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými
dôkazmi nadbytočný.“ Súd prvej inštancie teda nemal odmietnuť vykonať predmetný dôkaz, keďže
bol zásadného významu a mal právnu relevanciu s predmetom konania, keďže mal byť dôkazom na

podporu žalobkyňou požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia; mal slúžiť na podporu
tvrdení žalobkyne, že len taká výška primeraného finančného zadosťučinenia, akú žalobkyňa v konaní
požaduje, je spôsobilá naplniť účel a funkcie tohto inštitútu tak, aby bola dostatočným potrestaním pre
žalovaného, ktorý sa opakovane dopúšťa protiprávneho konania voči spotrebiteľom a ignoruje súdne a
iné rozhodnutia, a len tak môže naplniť satisfakčnú a sankčnú stránku tohto nároku; a navyše nešlo ani

o nadbytočný dôkaz, keďže žiadny iný dôkaz na podporu žalobkyňou tvrdených skutočností nebol zo
strany súdov vykonaný. Preto došlo postupom súdu k hrubému porušeniu princípu rovnosti zbraní ako
imanentnej súčasti práva na spravodlivý proces, čo má za následok, že napadnutý rozsudok je zaťažený
nezákonnosťou a ústavnou non-konformnosťou.15. Žalovaný samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal písomné
vyjadrenie v ktorom uviedol, že predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné
zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto

situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove práva a povinnosti však
úverovou zmluvou boli „poškodené“ výlučne tým, že získal bezúročný a bez poplatkový úver. Žalobkyňa
sama iniciovala proces uzatvorenia úverovej zmluvy, bola upovedomená s výškou poskytnutého úveru,
výškami splátok a aj celkovou čiastkou, ktorú bude povinná v zmysle úverovej zmluvy uhradiť. Žalobkyňa
sama vedome a dobrovoľne s podmienkami a dojednaniami v úverovej zmluve súhlasila. V čase podania

prvej žaloby nemala doplatenú ani samotnú istinu poskytnutého úveru. Podaním žaloby pre ňu zmluvná
povinnosť uhrádzať splátky úveru „skončila“ a od januára 2019 neuhradila nič, v dôsledku čoho sa
nárok premlčal aj bez doplatenej istiny. Napriek tejto skutočnosti je žalobkyňa schopná požadovať
„primerané“ finančné zadosťučinenie, ktoré sa takmer rovná výške poskytnutého úveru, ktorý ani v istine
nedoplatila. Uvedené konanie nemožno označiť inak ako za špekulatívne, neudržateľné a jednoznačne
aj v rozpore so samotnou myšlienkou inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý má plniť

funkciu nápravy poškodených práv a nie byť zneužívaný na neopodstatnené a svojvoľné obohacovanie
sa spotrebiteľov. Ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle § 3 ods. 5 zákona splniť, je
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (t.j. zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa) a osobitnými predpismi. Okrem toho nestačí len samotné porušenie zákona č. 250/2007 Z.
z., ale súčasne aj porušenie práv alebo povinností ustanovených inými predpismi. Žalobkyňa vo svojej

žalobe neuviedla, akým spôsobom mal žalovaný práva alebo povinnosti žalobkyne ako spotrebiteľa
poškodiť. Obmedzila sa len na konštatovanie, že uzatvorená úverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo však nemožno považovať za porušenie
práv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa z toho
vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni preto žiadna

ujma reálne nevznikla. Splácala len to, na čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne zaviazala.
Pokiaľ došlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, bola to pre ňu
výlučnevýhoda,sktorouanihypotetickypriuzatváranízmluvynepočítala.Naopakujmutopredstavovalo
pre žalovaného, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri uzatvorení zmluvy dojednaný. Zo samotného pojmu
primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo vzťahu k porušenej

povinnosti. Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá
spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez
poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí, žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak, získa
výhodu bezúročného a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná inštitúcia.
Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné

zadosťučinenie, výklad právnej normy ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je správne aplikovaný.
KrajskýsúdvPrešovevuznesenísp.zn.17Co/17/2018zodňa10.04.2018konštatovalže:„Pristanovení
výškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniatrebavychádzaťzozávažnostivzniknutej,resp.hroziacej
ujmy, okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva
žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni

objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť
na finančné obohatenia sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Krajský súd v Prešove
v uznesení sp. zn. 9 Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018 uviedol, že: „Zadosťučinenie je nárokom, ktorým
sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto

možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha,
aj keď zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné
a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely
sankcionovaniajetotižadministratívneatrestnéprávo,civilnéprávomázacieľ„len“kompenzáciuosoby,
ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Pokiaľ aj súd v predchádzajúcom rozsudku vyhodnotil úverovú

zmluvuzabezúročnúabezpoplatkov,žalobkynimohlapotenciálnevzniknúťlenujmazazaplatenéúroky
(ktoré však v prípade žalovanej úverovej zmluvy uhradené ani neboli). Iná ujma žalobkyni nevznikla,
žalobkyňa ju v žalobe neuviedla, ani inak nešpecifikovala. Je preto nedôvodné a neadekvátne zamieňať
inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia. Pri priznaní
ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania

úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru.
Účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa
za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv
a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, žedodávateľ porušil svoje povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže ani v zmysle vyššie
citovaných rozhodnutí slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe
by to znamenalo, že za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy, by bol žalovaný postihnutý

dvakrát – vydaním bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo
jevrozporesozásadounebisinidem.ŽalovanýpoukázalnarozsudokOkresnéhosúduNovéMestonad
Váhom zo dňa 18.04.2019 sp.zn. 10C/44/2017, v ktorom súd uviedol, že: „Žalobca si v konaní uplatnil
nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Nárok na zaplatenia
finančného zadosťučinenia žalobca riadne nezdôvodnil (odôvodnenie je všeobecného charakteru, ktoré

sa dá teoreticky použiť na akéhokoľvek spotrebiteľa domáhajúci sa svojich práv), žalobca sa nevyjadril
aká ujma mu vznikla, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, z
ktorých by súd mohol objektívne posúdiť ujmu žalobcu. Žalobca ani subjektívne nepreukázal, že by mu
žalovaný spôsobil nejakú konkrétnu závažnú ujmu, ktorá by ho neskôr negatívne ovplyvnila, preto súd
nevidel žiadny dôvod na to, aby žalobcovi priznal kompenzáciu vo forme finančného zadosťučinenia.
Aj keby žalobca bol v celom konaní úspešný a bolo by preukázané porušovanie práv spotrebiteľa

žalovaným,toešteneznamenáautomatickypriznávaniefinančnéhozadosťučinenia.Každýjedenprípad
je potrebné posudzovať individuálne, pričom konkrétne okolnosti daného prípadu nijako nenasvedčujú
tomu, že by bola žalobcovi spôsobená nejaká ujma, a preto súd nárok žalobcu v časti zaplatenia
finančného zadosťučinenia zamietol ako nedôvodný, nepreukázaný a neodôvodnený, pretože finančné
zadosťučinenie je na mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy, vzniknutej spotrebiteľovi,

v konkrétnej situácii, čo v predmetnej veci nebolo preukázané (por. rozsudok Okresného súdu Nitra,
č.k. 12C/299/2012-323, zo dňa 29.01.2014). V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žalobca
mal skúsenosti s uzatváraním spotrebiteľských úverov (žalobca na tunajšom súde vedie obdobné
konanie voči inému poskytovateľovi úverov), teda nešlo o spotrebiteľa, ktorý sa dostal do takej životnej
situácie, že konal pri uzatváraní úverovej zmluvy pod stresom, unáhlene a nepremyslene.“ Žalovaný

dôvodil, že mu nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,
kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca
ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale
len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným
poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Žalovaný má v predmete

činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch patria úroky a poplatky. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol
žalobkyni úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobkyne zaplatiť úroky, s ktorými
žalobkyňaajpočítala.Akýbymalozmysel,abyžalovanýúmyselnenedodržalvšetkyzákonnénáležitosti,
za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bez poplatkovosťou on sám a nie žalobca

ako klient. V danom prípade žalobkyni žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z celého
zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by nemali
spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné
zadosťučinenie. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie
sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo

funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením
veriteľaoúrokyapoplatky,vprípadevyhláseniaúverovejzmluvyzabezúročnúabezpoplatkov.Vkonaní
jepretonevyhnutnýmskúmaťajhľadiskoprimeranostiuplatnenéhonároku.Žalobkyňadoposiaľžiadnym
spôsobom nepreukázala, v čom pociťovala porušenie svojich práv (okrem úhrady úrokov a poplatkov,
na ktoré sa pri podpise úverovej zmluvy zaviazala), v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky

primeraného finančného zadosťučinenia v horibilnej sume 1.413,79 eura. Vyplatenie celej žalovanej
sumy vo výške 1.413,79 eura považuje žalovaný za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom
normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením sledoval. K primeranosti výšky
priznaného finančného zadosťučinenia sa vyjadroval aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo
dňa 10.09.2020 v konaní vedenom pod sp.zn. 9Co/36/2020 tak, že: „Odvolací súd má za to, že suma

finančného zadosťučinenia musí zodpovedať povahe súkromného práva, pričom v súkromnom práve
sankcia nie je trestom ani inštitútom nahrádzajúcim iné právne inštitúty. V konkrétnom súdenom prípade
neboli tvrdené, a z dôkazov ani nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie
zadosťučinenia vo výške, akú za primeranú mala žalobkyňa, ale ani vo výške, akú za primeranú mal súd
prvej inštancie. Kritériom kvantifikácie by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých k

porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia
práv spotrebiteľa. Žalobkyňa k týmto exemplifikatívne uvedeným okolnostiam porušenia práva, okrem
dôkazu o tom, že v základnom konaní bola na súde úspešná, nič iné neuviedla, na pojednávanie, ktoré
súd prvej inštancie nariadil na deň 25.05.2020 sa neustanovila. Priebeh pojednávania v zmysle tvrdeniarozhodujúcej skutočnosti ponechala tak len na svojho právneho zástupcu, ktorý ako zo zápisnice
o pojednávaní vyplýva, poukázal len na obsah žaloby a rozhodnutia súdu svedčiace o úspechu
žalobkyne v základnom konaní. Za tejto situácie kritériu primeranosti finančného zadosťučinenia,

proporcionalite, nemohla podľa odvolacieho súdu zodpovedať čiastka, ktorú jej súd prvej inštancie
priznal ako finančné zadosťučinenie, čo zakladalo dôvod, aby odvolací súd do úvahy súdu prvej
inštancie o výške zadosťučinenia zasiahol. Súdom prvej inštancie priznané finančné zadosťučinenie
400 eur nebolo v konkrétnych skutkových okolnostiach žalobkyňou preukázané, argumentačne nebolo
podložené ani súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 385

CSP vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a uložil žalovanému
zaplatiť žalobkyni sumu 50 eur a v prevyšujúcej časti vyhovujúceho výroku žalobu zamietol. Suma
50 eur je po celkovom zhodnotení veci, pri neexistencii tvrdenia žiadnych rozhodných skutočností,
sumou postačujúcou a je tak primeraným finančným zadosťučinením žalobkyne.“ Krajský súd v Trenčíne
vo svojom rozsudku zo dňa 27.10.2021 sp.zn. 19CoCsp/33/2021 uviedol: „Na rozdiel od vyššie
uvedených situácií, kde je potrebné chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu zmluvného vzťahu, pri

uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia už predmetom konania nie je zmluvný vzťah medzi
dodávateľom a spotrebiteľom (teda spotrebiteľská zmluva), ale zodpovednostný vzťah dodávateľa voči
spotrebiteľovi. V tomto vzťahu je na spotrebiteľovi, ak žiada od dodávateľa finančné zadosťučinenie,
aby preukázal naplnenie predpokladov podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., teda porušenie práva
alebo povinnosti, zodpovednosť dodávateľa za toto porušenie, úspešné uplatnenie tohto porušenia na

súde a primeranosť požadovaného zadosťučinenia.“ Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku zo dňa
26.5.2022 v konaní vedenom pod sp.zn. 43CoCsp/8/2022 uviedol, že: „Aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia zákon nevymedzuje žiadnu
konkrétnupodmienku,odktorejbybolomožnéfinančnevypočítaťvýškuprisúdenéhonároku.Posúdenie
výšky je výlučne v kompetencii súdu, ktorý v každom konkrétnom prípade zohľadňuje osobitné skutkové

okolnosti a je to výlučne súd, kto rozhodne o tom, či je požadované finančné zadosťučinenie primerané
alebo nie. Každé kritérium, ktoré vezme súd do úvahy posudzuje samostatne, ale zároveň komplexne
v súvislosti s ostatnými kritériami, ku ktorým prihliada. Nie je preto možné paušálne konštatovať, že
výška primeranosti finančného zadosťučinenia je závislá od výšky majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi
hrozila v súvislosti s nezákonnou odplatou. Prípadná majetková ujma, ktorá spotrebiteľovi hrozila,

je iba jedným z viacerých kritérií, ktoré súd vyhodnocuje. Pokiaľ sa v odvolaní žalobkyňa domáha
toho, že má nárok na to, aby výška priznaného finančného zadosťučinenia bola odvodená od výšky
bezdôvodného obohatenia, ktoré jej bol dodávateľ povinný vyplatiť, s takýmto argumentom odvolací
súd nesúhlasí. Ani zo Zákona o ochrane spotrebiteľa, ani z iného predpisu nevyplýva, že by výška
finančného zadosťučinenia mala predstavovať konkrétny percentuálny podiel z výšky bezdôvodného

obohatenia, ktoré bolo spotrebiteľovi rozhodnutím súdu právoplatne priznané.“ Vzhľadom na uvedené
žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správne potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

16. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika) v ktorom odkázala na

svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní a ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vydané dňa 30.06.2022 pod sp. zn. 7 Cdo 92/2021, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4/2022 pod číslom R 48/2022, ako aj na závery rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného dňa 30.01.2019 pod sp. zn. 6Cdo/127/2017. Rovnako
odkazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané dňa 13.12.2022 pod sp.

zn. 9Cdo/324/2020, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol „Dovolací súd považuje za
dôležitépripomenúť,žecieľomtohtoustanoveniajepredovšetkýmodradiťdodávateľovodprotiprávneho
konania voči spotrebiteľom, nezáleží na tom, či aj spotrebiteľ prípadne (ne)porušil niektoré svoje
povinnosti voči dodávateľovi a prípadne, v akej miere sa tak stalo.“ Žalobkyňa ďalej odkázala na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.05.2019 sp. zn. 2Co/177/2018, kde krajský súd potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu, kde súd priznal spotrebiteľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 500,- eur, pričom išlo o obdobnú situáciu, keď boli nedodržané príslušné ustanovenia Zákona
o spotrebiteľských úveroch, čo malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Výška sumy,
o ktorú sa chcel obohatiť dodávateľ, zodpovedajúca výške úrokov a poplatkov, bola 536,81 eura,
pričom primerané finančné zadosťučinenie bolo priznané vo výške 500,- eur. Takéto primerané finančné

zadosťučinenie považoval krajský súd za primerané a najmä také, ktoré má sankčnú a odradzujúcu
funkciu. V prípade žalobkyne sa dodávateľ chcel obohatiť na jej úkor o sumu 913,79 eura, no žalobkyni
bolo priznaných len 100,- eur, ktoré nemajú požadovaný odradzujúci sankčný a zároveň aj satisfakčný
účinok. A to už len vzhľadom na roky trvajúce súdne konanie, kde sa žalobkyňa musela ako spotrebiteľdomáhať svojich práv v dôsledku postupu žalovaného v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Obdobne, v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.05.2019 sp. zn. 13Co/39/2019
došlo k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi

sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 109,54 eura, pričom táto suma zodpovedala
výške bezdôvodného obohatenia žalovaného vo výške 109,54 eura z dôvodu, že bol úver bezúročný
a bez poplatkov. Teda, Krajský súd v Prešove posúdil potrebu satisfakcie spotrebiteľa a zároveň
potrebu sankcionovania dodávateľa tak, že primeranosť finančného zadosťučinenia sa rovnala výške
bezdôvodného obohatenia žalovaného. V prípade tohto posúdenia by výška primeraného finančného

zadosťučinenia žalobkyne bola minimálne vo výške 913,79 eura. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
9Cdo/324/2020 dňa 13.12.2022, považoval priznanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 1.936,79 eura za primeranú, pričom táto zodpovedala sume, o ktorú sa chcela žalovaná na úkor
žalobkyne obohatiť. Primerané finančné zadosťučinenie má mať teda nie len satisfakčnú funkciu, ale aj
sankčnú funkciu a má odradiť dodávateľa od opakovania porušovania práv spotrebiteľov. Požadovanie
finančného zadosťučinenie nie je v žiadnom prípade svojvoľným obohacovaním sa spotrebiteľa, ale

naopak, ide o zadosťučinenie spotrebiteľa a zároveň sankciu pre dodávateľa za to, že sa dodávateľ
chcel obohatiť, a to o úroky a poplatky, na ktoré nemal podľa právnej úpravy nárok, nakoľko uzatvoril
so spotrebiteľom zmluvu, ktorá neobsahovala potrebné náležitosti a ktorých absencia mala za následok
bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Teda, je priam scestné, aby si dodávateľ dovolil vo vyjadrení
uviesť, že spotrebiteľ ako slabšia strana sa obohacuje v dôsledku toho, že sa domohla bezúročnosti

a bez poplatkovosti úveru, keď práve dodávateľ bol ten, kto z pozície silnejšej strany uzatvoril so
spotrebiteľom zmluvu bez potrebných náležitostí. Práve dodávateľ by sa obohatil na úkor spotrebiteľa,
a to o poplatky a úroky, na ktoré nemal nárok, ak by sa žalobca ako spotrebiteľ nedomáhal na súde
svojich práv, pričom práve aj vyčerpávajúce a stresujúce domáhanie sa svojich práv na súde a právna
neistota slabšej strany sú tu okolnosťami, o ktoré žalobca rovnako oprel svoj nárok na primerané

finančné zadosťučinenie. V prípade ak by žalobkyňa bola nečinná a nedomáhala sa ochrany svojich
práv prostredníctvom určovacej žaloby voči žalovanému, tak by prišla o sumu 913,79 eura (823,04 +
90,75) v dôsledku nezákonnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Suma, ktorú si žalobkyňa nárokuje
titulom primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa je vo výške
913,79 eura. Mimo tejto si žalobkyňa uplatňovala ešte sumu 500,- eur, ktorú odôvodnila vznikom

emocionálnej ujmy ako nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Uzatvorenie úverovej zmluvy bez
náležitostí podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, je pochybením žalovaného ako dodávateľa, ktorý
takúto zmluvu so spotrebiteľom uzatvoril a ktorý s ohľadom na svoje dlhoročné pôsobenie musí vedieť,
akénáležitostimázmluvavzmysleZákonaospotrebiteľskýchúverochobsahovať,ajetoprávežalovaný
ako dodávateľ, ktorý by sa na úkor spotrebiteľa obohatil, ak by sa žalobkyňa nedomáhala svojich

práv, nevyhľadala právnu pomoc, nepodala žalobu na príslušný súd a niekoľko rokov nebola v právnej
neistote ohľadom svojich práv a povinností. V zmysle rozhodovacej súdnej praxe ani nie je potrebné,
aby ujma vznikla. Primerané finančné zadosťučinenie má satisfakčnú a sankčnú funkciu a právo na
jeho priznanie nie je naviazané na skutočný vznik ujmy. Napriek tomu však žalobkyni ujma vznikla
tak, ako ju opisuje vo svojich predchádzajúcich podaniach, ako aj v odvolaní. Skutočnosť, či žalobkyni

vznikla alebo nevznikla akákoľvek ujma, je v zmysle rozhodovacej súdne praxe absolútne irelevantná,
a preto je tento argument žalovaného bezvýznamný. Žalovaný sa v rámci svojho vyjadrenia snaží
navodiť dojem, že jediné, na čo má žalobkyňa nárok je v týchto prípadoch poskytnutie bezdôvodného
obohatenia spočívajúceho v úrokoch a poplatkoch, na ktoré dodávateľ nemá nárok, nakoľko uzatvoril
zmluvu podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch bez potrebných náležitostí. Uvedené by však nemalo

pre dodávateľa žiadny odstrašujúci účinok, aby týmto spôsobom nekonal aj naďalej. Požiadavka na
obsahové náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch nie je šikanou pre dodávateľov,
ale snahou zákonodarcu o ochranu spotrebiteľov pri uzatváraní určitých zmlúv, ktoré môžu mať pre
spotrebiteľov významné negatívne dopady. Len to, že na strane dodávateľa nedôjde k získaniu zisku,
nemá odstrašujúci účinok pre dodávateľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tak má

mať aj odstrašujúci účinok pre dodávateľov, aby striktne postupovali podľa Zákona o spotrebiteľských
úveroch. V prípade žalobkyne došlo k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100,-
eur, čo nespĺňa sankčnú funkciu pre dodávateľa, ako ani satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobkyni
ako spotrebiteľovi. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018,
na ktoré žalovaný odkazuje, je rozhodnutím, ktoré je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

uverejneným v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, a preto na takéto rozhodnutie krajského súdu
ani nemožno prihliadať. Na druhú stranu, žalobkyňa odkazuje na iné rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove vydané dňa 30.11.2020, sp. zn. 7CoCsp/30/2020, v ktorom sa výslovne uvádza, že primerané
finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu pre dodávateľa. Zároveň sa tu ajopakuje, že nie je rozhodné, či ujma skutočne vznikla alebo nie, pričom súd považoval za primerané
finančné zadosťučinenie zodpovedajúce sume, o ktorú sa chcel žalovaný v danej veci bezdôvodne
obohatiť na úkor žalobkyne. Žalobkyňa ďalej uviedla, že len samotná skutočnosť, že dodávateľovi

neprináležízisk,atedaženebenefitujezpredmetnéhoúveru,nemápredodávateľadostatočneskutočne
sankčný charakter, nakoľko len nedochádza k zvýšeniu jeho majetku. Naopak, primerané finančné
zadosťučinenie má sankčný charakter v tom zmysle, že dochádza k zásahu do majetkovej sféry
dodávateľa, ktorý dodávateľa odrádza od toho, aby svoje konanie opakoval a ohrozoval práva a právom
chránené záujmy spotrebiteľov. Dodávatelia sú v porovnaní so spotrebiteľom v silnejšom postavení a

musia dbať o to, aby zmluvy podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch obsahovali všetky zákonom
stanovené náležitosti, pričom s ohľadom na svoju dlhoročnú a silnú pozíciu na trhu je nesporné, že
musia mať dostatočnú znalosť o týchto náležitostiach, ktoré neslúžia na šikanu dodávateľov, ale na
ochranu slabších spotrebiteľov. Ak dodávatelia uvedené minimá ochrany spotrebiteľov nedodržiavajú,
poplatky a úroky im podľa právnej úpravy neprináležia, pričom za účelom odradenia dodávateľa od
tohto neželaného správania na trhu zákonodarca konštruoval navyše inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia, ktorý tak poskytuje satisfakciu spotrebiteľovi, ako aj sankcionuje dodávateľa. Len
samotná bezúročnosť a bez poplatkovosť neznamená faktický zásah do majetkovej sféry dodávateľa.
Žalovaný sa vo vzťahu k sume 1.413,79 eura vyjadruje ako horibilnej sume, a pritom ignoruje, že
takmer o túto sumu (konkrétne o 913,79 eura) sa chcel obohatiť na úkor žalobkyne. Žalobkyňa pritom
poukazovala na konkrétne skutočnosti a odôvodňovala výšku požadovaného primeraného finančného

zadosťučinenia. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.05.2019,
sp. zn. 2Co/177/2018, kde krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, kde súd priznal
spotrebiteľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur, pričom išlo o obdobnú situáciu,
keď boli nedodržané príslušné ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, čo malo za následok
bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Výška sumy, o ktorú sa chcel obohatiť dodávateľ zodpovedajúca

výške úrokov a poplatkov bola 536,81 eura, pričom primerané finančné zadosťučinenie bolo priznané
vo výške 500,- eur. Žalobkyni priznaných len 100,- eur nemá požadovaný odradzujúci sankčný a
zároveň aj satisfakčný účinok. A to už len vzhľadom na roky trvajúce súdne konanie, kde sa žalobkyňa
musela ako spotrebiteľ domáhať svojich práv v dôsledku postupu žalovaného v rozpore so Zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Ďalej Krajský súd v Prešove v rozhodnutí zo dňa 22.05.2019, sp. zn.

13Co/39/2019 potvrdil rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 109,54 eura, pričom táto suma zodpovedala
výške bezdôvodného obohatenia žalovaného vo výške 109,54 eura z dôvodu, že bol úver bezúročný
a bez poplatkov. Teda Krajský súd v Prešove posúdil potrebu satisfakcie spotrebiteľa a zároveň
potrebu sankcionovania dodávateľa tak, že primeranosť finančného zadosťučinenia sa rovnala výške

bezdôvodného obohatenia žalovaného. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa
13.12.2022, považoval za primeranú priznanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1.936,79 eura, pričom táto zodpovedala sume, o ktorú sa chcela žalovaná na úkor žalobkyne obohatiť.
V prípade žalobkyne sa žalovaný chcel obohatiť o výšku úrokov a poplatkov vo výške 913,79 eura, teda
už len táto suma je primeraným finančným zadosťučinením. Pokiaľ ide o zvyšných 500,- eur z titulu

citovej ujmy žalobkyne, túto považuje žalobkyňa ďalej rovnako za opodstatnenú, pričom sa pridržiava
doterajšej argumentácie.

17. K vyjadreniu žalobkyne podal ešte žalovaný písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom zopakoval, že
žalobkyňou požadovanú výšku finančného zadosťučinenia nepovažuje za primeranú. Poukázal znova

nato,žesožalobkyňouuzatvorenáúverovázmluvabolazroku2016,pretonemohlareflektovaťaktuálnu
judikatúru, ako aj legislatívny rámec, teda absentuje úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.
Žalovaný tiež poukázal na ďalšie rozhodnutia súdov, ktoré v rámci voľnej úvahy pri určovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia priznali sumy vo výške 100 eur, resp. vo výške nepresahujúcej
300 eur, a to: rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020, rozsudok

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/60/2022 z 14.03.2023, rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 23CoCsp/7/2022 z 21.02.2023 (50 eur), rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn.
29Csp/112/2022 z 16.11.2022 (100 eur), rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/116/2022
z 07.11.2022 (100 eur), rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/144/2019 z 04.12.2019
(200 eur). Žalobkyňa podľa žalovaného nepredložila žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali

akúkoľvek žalovaným spôsobenú ujmu a neuviedla, aké konkrétne práva resp. svoje povinnosti mal
žalovaný porušiť. Dôvodil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je prostriedok slúžiaci
okrem iného k reparácii konkrétnej a preukázanej ujmy. K otázke primeranosti výšky žalovaného
primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa13.05.2021 sp. zn. 9CoCsp/12/2021 a tiež zo dňa 26.08.2021 sp. zn. 17CoCsp/22/2021, ako aj rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 13.10.2021 sp. zn.: 7Csp/35/2021, rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 27.09.2023 sp. zn. 7CoCsp/21/2023. Mal za to, že najnovšia judikatúra tak okresných ako aj

krajských súdov sa svojím prístupom snaží eliminovať zneužívanie inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia a rozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí
50-100 eur, preto sa výška žalobkyňou uplatňovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia,
vzhľadom aktuálnu judikatúru, javí ako účelová a špekulatívna, je neprimeraná.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke

súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné len v časti požadovaných úrokov z omeškania z priznanej sumy finančného
zadosťučinenia, pričom vo zvyšnej časti ohľadom zvyšku požadovaného primeraného zadosťučinenia
je nedôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti v časti
úrokov z omeškania v časti zmenil (§ 388 CSP) a vo zvyšnej zamietajúcej časti, ho ako vecne správny

potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

19. Ku skutočnosti na ktorú poukazovala žalobkyňa vo svojej odvolacej replike, že vyjadrenie k odvolaniu
žalobkyne podpísala za advokátsku kanceláriu zastupujúcu žalovaného advokátska koncipientka JUDr.
Andrea Chmelová, pričom konateľom spoločnosti Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.

r. o. je Mgr. Gabriela Goliašová, ktorá je ako jediná konateľka oprávnená v mene tejto advokátskej
kancelárie konať, preto žalobkyňa žiada preveriť, či došlo k predloženiu zodpovedajúceho substitučného
splnomocnenia od advokátskej kancelárie pre advokátsku koncipientku na tento konkrétny právny
úkon, ktorým bolo podpísanie vyjadrenia; odvolací súd uvádza, že bolo do spisu (na č. l. 425)
doloženépovereniezodňa14.05.2024,ktorýmuvedenáadvokátskakanceláriakonajúcaMgr.Gabrielou

Goliašovou poverila advokátsku koncipientku JUDr. Andreu Chmelovú na spísanie a podanie vyjadrenia
k odvolaniu žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 07.03.2024, ktoré je vedené na
Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 28CoCsp/16/2024. Pretože predmetné poverenie zodpovedá
ust. § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, považuje sa daná advokátska koncipientka za
osobu oprávnenú podať za danú advokátsku kanceláriu, a teda aj za žalovaného, vyjadrenie k odvolaniu

žalobkyne.

20. Pretože vyhovujúci výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, nadobudol
právoplatnosť a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaného odvolania a uplatnenú
odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne ohľadom výšky priznaného
finančného zadosťučinenia žalobkyni, ako spotrebiteľke, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie
povinnosti zo strany žalovaného, ako dodávateľa, ustanovenej osobitným zákonom č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch, spočívajúcej v nedodržaní zákonných náležitostí medzi nimi uzavretých
spotrebiteľských zmlúv, s následkom bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutých úverov, pokiaľ súd
považoval za primerané finančné zadosťučinenie v danej veci vo výške 100 eur a vo zvyšnej uplatnenej
časti, t. j. čo do sumy 1.313,79 eura nárok žalobkyne, vrátane požadovaných úrokov z omeškania, ako
nedôvodný zamietol.

22. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že v konaní vedenom pred Okresným
súdom Piešťany pod sp. zn. 15Csp/86/2018 bolo na základe žaloby žalobkyne voči žalovanému
rozhodnuté, že zmluva o hotovostnom úvere č. 4604219626 a zmluva o revolvingovom úvere č.4604219626 uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 27.04.2016, sú bezúročné a bez poplatkov.
Na základe uvedeného mal za to, že je splnená podmienka v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku nároku žalobkyne na primerané finančné

zadosťučinenie, na základe rozhodnutí súdov vo veci sp. zn. 15Csp/86/2018, pre priznanie finančného
zadosťučinenia žalobkyni, ktorá ako spotrebiteľka úspešne uplatnila na súde porušenie povinnosti
zo strany žalovaného, spočívajúcej v nedodržaní zákonných obsahových náležitostí úverovej zmluvy
koncipovanej žalovaným, a to v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. V rámci svojej úvahy o výške tohto primeraného finančného zadosťučinenia

patriaceho žalobkyni, súd prvej inštancie zohľadnil (ods. 13 napadnutého rozsudku), že finančné
zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú, že jeho cieľom je odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom, zároveň má byť prostriedkom na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa svojich práv
proti dodávateľom v prípadoch, v ktorých dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú, pričom
účelomfinančnéhozadosťučineniajedovŕšiťochranuporušenéhoprávaspotrebiteľa.Ďalejzohľadnil,že

jediným predpokladom pre priznanie tohto nároku je, že spotrebiteľ uplatnil na súde úspešne porušenie
práva, alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným zákonom, pričom
zákon nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, spotrebiteľ teda nie je v spore
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia povinný preukazovať výšku škody, ujmy, či príčinnú
súvislosť, alebo majetkový prospech druhej strany. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

mal súd za to, že jediným kritériom je primeranosť, ktorá je vecou úvahy súdu, avšak so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu. V danom konkrétnom prípade potom súd zohľadnil,
že žalobkyňa ako spotrebiteľka iniciovala základné konanie ako reakciu na nedodržanie základných
náležitostí zmluvy koncipovanej žalovaným, ktoré konanie predstavovalo spôsob obrany žalobkyne pred
správanímžalovaného,ktorýjuopakovanevyzývalnasplateniedlžnejsumy,vrátaneúrokovapoplatkov,

na ktoré nemal nárok. Súd zohľadnil, že každé súdne konanie predstavuje istú dávku psychickej záťaže,
atoajvprípade,akjespotrebiteľzastúpenýadvokátom.Tátozáťažvyplývazneistéhovýsledkusúdneho
konania, najmä v prípadoch nejednotnej rozhodovacej činnosti súdov, ďalej z dĺžky súdneho konania,
zo správania sa protistrany, či zo samotného vystupovania pred súdom. Súd tiež zohľadnil, že pokiaľ
ide o výzvy zo strany žalovaného, ktoré mali byť v podobe telefonátov a písomných výziev, neposkytla

žalobkyňa žiadne konkrétne tvrdenia k ich intenzite, obsahu, či časovému vymedzeniu, z čoho by súd
mohol vyvodiť mieru psychickej záťaže žalobkyne na ich základe, teda ako konkrétne tieto výzvy zasiahli
do života žalobkyne, či zasiahli aj do jej duševnej integrity, teda konkrétne skutočnosti ohľadom tvrdenej
citovej ujmy. Súd však zohľadnil aj skutočnosti na strane žalobkyne, a to, že táto žalovanému neuhradila
v celom rozsahu istinu poskytnutého úveru (1.600 eur), ktorú splatila len v rozsahu 1.520,12 eura, teda

jej dlh na istine voči žalovanému stále predstavuje sumu 79,88 eura. Tiež zohľadnil skutočnosť, že
v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do majetkovej sféry žalobkyne. Zohľadniac teda, že
žalobkyňa musela na svoju ochranu iniciovať konanie proti žalovanému, čo ju zaťažovalo po psychickej
stránke, avšak na druhej strane je žalobkyňa stále dlžníkom žalovaného, mal súd za primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100 eur.

23. Žalobkyňa však v odvolaní túto sumu považovala za neadekvátnu, nezohľadňujúcu závažnosť a
intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov
a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Mala za to, že výška finančného
zadosťučinenia má vychádzať najmä z ujmy, ktorá žalobkyni hrozila, kedy by v dôsledku nezákonnosti

zmlúv o spotrebiteľskom úvere prišla o sumu 913,79 eura (823,04 + 90,75), čo je rozdiel medzi
sumou poskytnutého úveru a sumou celkovej čiastky úveru, ktorú mala podľa zmluvy zaplatiť. Okrem
sumy 913,79 eura, si žalobkyňa uplatňuje aj sumu 500,- eur za vzniknutú emocionálnu ujmu, ako
nemajetkovúujmuvyjadrenúvpeniazoch,ktorájejvzniklavdôsledkuprotiprávnehokonaniažalovaného
ako dodávateľa. Zdôrazňovala, že finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú, ako aj sankčnú

tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči spotrebiteľovi
a tiež má byť odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s dodávateľom. Uvádzala, že
zažívala útrapy spojené s vedením súdneho sporu, ktorého výsledok bol v dôsledku odvolania sa
žalovaného až do momentu právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu neistý. Mala za to, že súd
vdanomprípadenesprávneponížilvýškupriznanéhofinančnéhozadosťučineniavzhľadomnaokolnosť,

že žalobkyňa iniciovala základné konanie, pričom okolnosť, či spotrebiteľ v takýchto konaniach vystupuje
na strane žalobcu, alebo na strane žalovaného, nemá žiaden vplyv na určenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia, nepopiera vznik emocionálnej ujmy, psychického vypätia, stresu a neistoty
z vedeného súdneho konania. Žalovaný nebankový subjekt vedome pripravuje svojim klientom vopredformulárovú spotrebiteľskú zmluvu a zároveň zmluvu o poskytovaní služieb, ktoré vedome nespĺňajú
všetky predpoklady vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to napriek tomu, že tieto
zmluvné podmienky boli právoplatnými rozhodnutiami súdov určené za neprijateľné. Žalovaný sa

dopustil voči žalobkyni porušenia kogentných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých
následkom bola súdom určená bezúročnosť a bez poplatkovosť Zmluvy o hotovostnom úvere a Zmluvy o
revolvingovom úvere, pričom zo strany žalovaného sa jedná o opakované nekalé a protiprávne konanie
voči spotrebiteľskému subjektu, z čoho je zrejmé, že žalovaný zjavne nerešpektuje súdne rozhodnutia
vydané v iných obdobných veciach. Ďalej žalobkyňa dôvodila, že jej nie je zrejmé, aký vplyv by mala

mať okolnosť, či k telefonátom žalovaného malo dochádzať v dňoch pracovného pokoja, či vo večerných
alebo skorých ranných hodinách, či aký to´n bol v nich použitý, na vyčíslené zadosťučinenie z titulu
psychickej ujmy, pretože je podľa nej úplne irelevantné, v akom čase k týmto telefonátom dochádzalo.
Dôležité je, že žalovaný prostredníctvom výziev a telefonátov obťažuje spotrebiteľa a núti ho k plneniam,
na ktoré zjavne nemá zákonný nárok, čo samozrejme malo vplyv na psychiku žalobkyne. Podľa
žalobkyne tiež súd svojvoľne argumentoval tým, že žalobkyňa do dnešného dňa neuhradila žalovanému

istinu v celom rozsahu, pretože takáto podmienka nevyplýva zo žiadnej zákonnej normy, či konštantnej
súdnej praxe. Okrem toho žalobkyňa namietala, že súd nesprávne právne posúdil aj otázku úrokov
z omeškania, keď zamietol žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania ako nedôvodnú, ohľadom
čoho však svoje rozhodnutie bližšie neodôvodnil. Ďalej žalobkyňa napadnutému rozhodnutiu vyčítala
jeho nedostatočné odôvodnenie, keď mala za to, že súd sa nedostatočne argumentačne vysporiadal

s ustálenou rozhodovacou činnosťou odvolacích súdov, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu
SR. Podľa žalobkyne súd priznanú výšku finančného zadosťučinenia nepodrobil testu proporcionality a
priznanú sumu finančného zadosťučinenia 100,- eur neopiera o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Napokon podľa žalobkyne súd nedostatočne zistil v danej veci skutkový stav, pretože nevykonal
podstatnéžalobkyňounavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,keďžalobkyňa

v žalobe žiadala, aby súd pripojil celý súdny spis sp. zn. 15Csp/86/2018, ktorý dôkaz súd odmietol bez
náležitého a objektívneho odôvodnenia vykonať, pritom mal slúžiť k presvedčeniu sa súdu o tom, že
len taká výška zadosťučinenia, akú požaduje žalobkyňa v konaní, môže žalovaného prinútiť upustiť
od protiprávneho a nekalého konania voči spotrebiteľom v budúcnosti. Predmetný dôkaz bol teda
zásadného významu, keďže mal byť dôkazom na podporu žalobkyňou požadovanej výšky primeraného

finančného zadosťučinenia. Postupom súdu tak došlo k hrubému porušeniu princípu rovnosti zbraní ako
imanentnej súčasti práva na spravodlivý proces.

24. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase
právoplatnosti rozhodnutí súdov vydaných v základom konaní sp. zn. 15Csp/86/2018, spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

25. Výkladom tohto ustanovenia sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 7Cdo/92/2021

zo dňa 30.06.2022, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č.
4/2022 pod R 48/2022. Právna veta tohto uznesenia najvyššieho súdu znie: „Pre priznanie práva
na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti
v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je

rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“ Z obsahu tohto uznesenia ďalej
vyplýva, že najvyšší súd zotrváva na záveroch vyjadrených v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, ktorý v tomto uznesení uviedol, že: „Citované ustanovenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť

dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,

ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti zaškodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo

spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje,
aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu
a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď

vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky
nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku
vzniknutej ujmy.“

26. Ďalej Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7 Cdo/91/2022 zo dňa 31.10.2023 uviedol, že: „Správna
výška primeraného finančného zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia
individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného

finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (ktorých výpočet nie je právnou
normou určený, pozn.) musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a
preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach.
Z uvedených dôvodov odpoveď na žalobcom nastolenú otázku nemožno judikátorne uzavrieť.

27. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR,
predstavujúcich v zmysle čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku, ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej je pri rozhodovaní súdu o výške
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., jediným rozhodujúcim
kritériom jeho primeranosť, ktorú je potrebné vždy náležite posúdiť vzhľadom na individuálne a jedinečné

skutkovéokolnostikaždejprejednávanejvecistým,žepriznanéfinančnézadosťučineniemáplniťjednak
funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú, má odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom a zároveň motivovať spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom
a v neposlednom rade dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
pričom sa nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, ani preukazovanie skutočnej

výšky utrpenej ujmy; dospel v predmetnej právnej veci k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade
pri svojej úvahe o adekvátnej výške finančného zadosťučinenia pre žalobkyňu, správne a náležite
zohľadnil všetky vyššie uvedené podstatné kritériá a v tomto smere svoje rozhodnutie aj dostatočne
a zrozumiteľne odôvodnil.

28. V predmetnej právnej veci bolo nesporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľka sa domohla voči
žalovanému v spore vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/86/2018 určenia
bezúročnosti a bez poplatkovosti úverových zmlúv, ktoré so žalovaným uzavrela, a to zmluvy
o hotovostnom úvere č. 4604219626 zo dňa 27.04.2016 a zmluvy o revolvingovom úvere č.
4604219626 rovnako zo dňa 27.04.2016, a to na základe rozsudku sp. zn. 15Csp/86/2018 zo dňa

05.03.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23CoCsp/32/2020-226 zo dňa
24.02.2021. Z obsahu týchto rozhodnutí vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným uzavreté zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neobsahovali náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne neobsahovali termín konečnej splatnosti úveru a všetky
predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, v dôsledku čoho sú tieto úvery

podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. bezúročné a bez poplatkov.

29. Vychádzajúc z týchto právoplatných rozhodnutí, má odvolací súd nepochybne a jednoznačne
za to, že bola v danom prípade splnená jediná podmienka, vyžadovaná ustanovením § 3 ods. 5zák. č. 250/2007 Z. z. pre vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, a to, že
žalobkyňa úspešne uplatnila na súde proti žalovanému porušenie jeho povinností stanovených zákonom
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pokiaľ ide o nedostatok zákonom vyžadovaných náležitostí

zmlúv o spotrebiteľskom úvere, v danom prípade dodávateľom vopred pripravených a uzavretých so
žalobkyňou, v dôsledku čoho sa žalobkyňa domohla toho, že žalovaný nie je od nej okrem vrátenia
istiny poskytnutého úveru, oprávnený požadovať platenie úrokov z úveru, ani iných poplatkov. Preto
neobstojíargumentáciažalovanéhoopakovaneuvádzanávodvolacomkonaníohľadomtoho,žeurčenie
bezúročnosti a bez poplatkovosti predmetných úverových zmlúv nestačí pre priznanie nároku podľa §

3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., pretože k poškodeniu žalobkyne v tomto prípade podľa žalovaného
ani nedošlo. Ako bolo uvedené vyššie a vyplýva aj z rozhodnutí najvyššieho súdu, v zmysle tohto
ustanovenia sa nevyžaduje, aby spotrebiteľovi vznikla skutočná škoda, či ujma, teda aby napr. už došlo
k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa prijatím neoprávnených úrokov, či poplatkov. Podstatné
je, že žalobkyňa v sporovom konaní sp. zn. 15Csp/86/2018 sa domohla preventívnej ochrany voči
žalovanému ako dodávateľovi, ktorému na základe určovacieho výroku rozsudku súdu viac nie je

povinná platiť úroky a poplatky, v zmysle zmluvy, nespĺňajúcej náležitosti zákona o spotrebiteľských
úveroch.

30. Navyše danosť právneho základu nároku žalobkyne na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, je už v tejto veci právoplatne vyriešená, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v jeho

vyhovujúcom výroku I. právoplatný, nakoľko ho žalovaný nenapadol odvolaním. Preto je predmetom
prieskumu odvolacieho súdu len posúdenie otázky, či súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške tohto
nároku žalobkyne, správne zohľadnil všetky relevantné kritériá a zohľadnil všetky rozhodujúce jedinečné
skutkové okolnosti tejto konkrétnej veci.

31. Súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci zohľadnil, že dôvodom bezúročnosti a bez
poplatkovosti úveru bolo, že zmluvy neobsahovali konkrétny termín konečnej splatnosti poskytnutých
úverov, keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere bol iba údaj, že úver je splatný 48 mesiacov po poskytnutí
úveru, teda neobsahovala jednoznačný údaj o dátume konečnej splatnosti úveru. Z rozhodnutí súdov
vo veci sp. zn. 15Csp/86/2018 ďalej vyplýva, že ďalším dôvodom bezúročnosti a bez poplatkovosti

zmlúv bolo, že neobsahovali predpoklady pre výpočet RPMN. Je možné zhodnotiť, že nedostatok týchto
údajov v úverových zmluvách mohol mať vplyv jednak na schopnosť spotrebiteľky náležite vyhodnotiť
výhodnosť so žalovaným uzatváraných úverových zmlúv, v porovnaní s podmienkami, ktoré ponúkali iní
konkurenční dodávatelia, prípadne zhodnotiť svoju schopnosť splácať poskytnutý spotrebiteľský úver.
Na druhej strane však nebolo súdmi v spore sp. zn. 15Csp/86/2018 zistené, že by dodávateľ požadoval

odžalobkyneneprimeranýúžerníckyúrok,čipoplatky.Podľaodvolaciehosúdujetiežpotrebnézohľadniť
okolnosť, že poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, je základom predmetu
podnikateľskej činnosti žalovaného, preto určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov predstavuje pre
dodávateľa ako je žalovaný najprísnejšiu sankciu, nakoľko inkasovanie úrokov a poplatkov spojených s
úverom predstavuje podstatu jeho podnikania vykonávaného za účelom dosahovania zisku.

32. Žalobkyňa v podanej žalobe požadovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodňovala tým, že
vychádza z ujmy, ktorá žalobkyni hrozila, ak by sa nedomohla určenia bezúročnosti a bez poplatkovosti
úverov, čo je konkrétne suma vo výške 913, 79 eura (na základe zmluvy o hotovostnom úvere by
zaplatilanavyšesumu823,04euraanazákladezmluvyorevolvingovomúverebyzaplatilanavyšesumu

90,75 eura). Okrem toho si uplatňovala sumu 500 eur titulom spôsobenej citovej ujmy, ako nemajetkovej
ujmy, spôsobenej psychickou záťažou a neistotou spojenou s vedením súdneho sporu voči žalovanému,
ako aj vzhľadom na to, že bola žalovaným neustále a opakovane aj telefonicky vyzývaná na úhradu
niektorých súm. Súd prvej inštancie pritom správne vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že okolnosti
konkrétneho prípadu, ktoré by mal súd zvážiť pri úvahe o výške finančného zadosťučinenia, je povinný

v prvom rade tvrdiť predovšetkým dotknutý spotrebiteľ. Je to logické, pretože inak súd môže zohľadniť
len objektívne okolnosti daného prípadu, ktoré vyšli najavo. Avšak subjektívne okolnosti na strane
spotrebiteľa spojené s uplatňovaním práva voči dodávateľovi, musí tvrdiť a preukazovať spotrebiteľ
samotný. V danom konkrétnom prípade pritom súd prvej inštancie zohľadnil psychickú záťaž žalobkyne
v súvislosti s vedením sporu voči žalovanému, správne zohľadnil, že aj keď spotrebiteľka bola zastúpená

v základnom konaní advokátom, predstavovalo dané súdne konanie pre ňu nepochybne psychickú
záťaž, a to najmä z neistého výsledku súdneho konania, najmä ak v danom čase rozhodovacia činnosť
súdov nebola jednotná, tiež s ohľadom na dĺžku tohto základného súdneho konania, ako aj vzhľadom nasprávanie sa žalovaného v spore (ktorý podal odvolanie voči prvostupňovému vyhovujúcemu rozsudku,
pozn.) a v neposlednom rade aj vzhľadom na samotnú povinnosť žalobkyne vystupovať pred súdom.

33. Odvolací súd má za to, že nebol správny argument žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie
mal v neprospech žalobkyne zohľadniť skutočnosť, že v základnom konaní vystupovala na strane
žalobcu, v dôsledku čoho jej mal krátiť priznané finančné zadosťučinenie. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia takýto záver súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva. Naopak, súd prvej inštancie na prospech
žalobkyne považoval skutočnosť, že iniciovala na svoju obranu základné sporové konanie o určenie

bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských zmlúv, keďže k tomu bola donútená aj správaním
sa žalovaného, ktorý ju opakovane vyzýval na splatenie dlžných súm, vrátane úrokov a poplatkov, na
ktoré však nemal nárok. Preto je argumentácia žalobkyne v odvolaní, že súd nesprávne vyhodnotil
postavenie spotrebiteľky v základnom konaní na strane žalobkyne, ako dôvod pre nepriznanie jej
emocionálnejujmy,nepochopenímargumentáciesúduprvejinštancievods.16.jehoodôvodnenia,ktoré
bolo myslené práve opačne, teda že žalovaný svojim konaním donútil žalobkyňu iniciovať súdne konanie

na svoju obranu, ktoré sa pre žalobkyňu napokon skončilo úspešne určením úverov za bezúročné
a bez poplatkov. Takisto žalobkyňa nepochopila odôvodnenie súdu prvej inštancie v tom, že pokiaľ
ide o výzvy zo strany žalovaného, súd zohľadnil, že žalobkyňa neposkytla súdu žiadne konkrétne
skutkové tvrdenia k ich intenzite, obsahu, či časovému vymedzeniu, z čoho by súd mohol vyvodiť mieru
psychickej záťaže žalobkyne s nimi spojenú. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že tento argument súdu

nemá právny základ, pretože neexistuje zákonná norma, či súdne rozhodnutie, ktoré by konštatovalo, že
domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia možno len vtedy, ak sa žalovaný subjekt dopustí
konania, ktoré bude spočívať v telefonátoch v dňoch pracovného pokoja, či vo večerných hodinách,
alebo skorých ranných hodinách, či v tom, aký tón bol použitý. Skutočne takáto právna norma neexistuje,
ale ako bolo uvedené, podstatné pri úvahe súdu o výške primeraného finančného zadosťučinenia,

sú jedinečné individuálne skutkové okolnosti prejednávanej veci, teda pokiaľ žalobkyňa uviedla len
všeobecné tvrdenie, že jej emocionálna ujma mala spočívať v tom, že ju žalovaný opakovane vyzýval
na úhradu súm, ktoré mala aj tak v úmysle zaplatiť, mohol súd, bez poskytnutia bližšieho skutkového
opisu, vyhodnotiť toto tvrdenie žalobkyne len vo všeobecnej rovine, ako by sa asi bežný človek cítil,
pokiaľ by ho veriteľ opakovane, aj telefonicky vyzýval na zaplatenie splátok úveru. Žalobkyňa však

neposkytla konkrétnejšie skutkové tvrdenia ktoré mohli byť pri posudzovaní okolností daného prípadu
zohľadnené v jej prospech. V niektorých prípadoch totiž výzvy nebankových spoločností majú až
obťažujúci charakter, spôsobujú u spotrebiteľov neprimeraný stres, sú príliš agresívne, až zastrašujúce,
resp. kontaktujú spotrebiteľa v čase, ktorý možno považovať za rušenie ich kľudu, t. j. skoro ráno,
neskoro večer, či vo sviatok. Takéto konkrétne tvrdenia však žalobkyňa neposkytla, neuviedla ani,

koľko výziev, či už písomných alebo telefonických jej mal žalovaný adresovať, aký bol ich obsah, či
bol neutrálny, alebo naliehavý, neuviedla, aké konkrétne pocity v súvislosti s týmito výzvami prežívala
a napokon navyše ani žiadnym spôsobom existenciu takýchto výziev ani len nepreukázala. Preto
argument žalobkyne, že jej tieto výzvy, nepreukázané a nekonkretizované, spôsobili psychickú ujmu,
mohol súd pri úvahe o výške finančného zadosťučinenia zohľadniť len vo všeobecnej rovine.

34. Ďalej považovala žalobkyňa za svojvôľu súdu, keď zohľadnil skutočnosť, že je doteraz naďalej
dlžníkom žalovaného, keďže mu v celom rozsahu nevrátila istinu poskytnutého úveru, hoci sa tak
zaviazala do 48 mesiacov od poskytnutia úveru, pričom úver jej bol poskytnutý v apríli 2016. Dôvodila, že
takéto kritérium nevyplýva zo žiadnej zákonnej normy, či konštantnej súdnej praxe. Súd prvej inštancie

skutočne zohľadnil, že z poskytnutej istiny úveru 1.600 eur, zaplatila žalobkyňa žalovanému len sumu
1.520,12 eura, teda jej dlh doposiaľ predstavuje sumu 79,88 eura, napriek tomu, že je úver už po
splatnosti. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval v tomto smere správne. Ako
už bolo vyššie uvedené, v rámci ustálenia východísk úvah súdu o výške finančného zadosťučinenia
pre spotrebiteľa platí, že zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky

zadosťučinenia zohľadniť, pričom jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je
preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil
spravodlivý rozsah tohto finančného zadosťučinenia.

35. Odvolací súd má za to, že pokiaľ ide o kritérium primeranosti, je potrebné zohľadniť nielen

okolnosti na strane žalovaného dodávateľa, ale aj na strane žalujúceho spotrebiteľa. Takýto postup
je v súlade so zohľadnením satisfakčnej funkcie tohto inštitútu, resp. so zásadou, že priznané
zadosťučinenie má dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa. Zároveň súdna prax uvádza, že
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., nemá byť prostriedkomobohacovania sa spotrebiteľov. V okolnostiach tohto konkrétneho prípadu, považuje aj odvolací súd
za potrebné zohľadniť, že žalobkyňa svojmu veriteľovi nevrátila celú istinu poskytnutého úveru po
splatnosti a na poskytnutej istine úveru vo výške 1.600 eur, mu doposiaľ dlží sumu 79,88 eura.

Aj v rámci rozhodovania o finančnom zadosťučinení pre spotrebiteľa, je totiž potrebné vziať na
zreteľ výchovné pôsobenie takéhoto rozhodnutia na konkrétneho spotrebiteľa, pretože nezohľadnenie
okolnostinesplateniacelejistinyúveruveriteľovi,bymohlonadanéhospotrebiteľapôsobiťdemotivujúco,
pokiaľ ide o riadne a včasné plnenie jeho dlhov voči veriteľom v budúcnosti, resp. byť pre neho signálom,
že sa takéto konanie spotrebiteľovi vypláca. Včasné a riadne plnenie dlhov úverovými dlžníkmi, hoci

spotrebiteľmi, ktorí sa domohli bezúročnosti a bez poplatkovosti svojich úverov, je ich základnou
zákonnou povinnosťou, na ktorej je potrebné trvať. Preto odvolací súd považuje rovnako ako súd prvej
inštancie za dôležité na strane žalobkyne, pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia z hľadiska
výchovného pôsobenia tohto inštitútu, zohľadniť aj okolnosť, že žalovanému dodnes istinu úveru
nezaplatila v celom rozsahu. Táto skutočnosť je pritom, tou jedinečnou konkrétnou okolnosťou daného
prípadu, ktorú bolo potrebné pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia v danej veci zohľadniť.

36. Odvolací súd teda vzhľadom na okolnosti tejto konkrétnej veci, dospel k záveru, že súd
prvej inštancie v danom prípade správne zohľadnil všetky relevantné predpoklady a kritériá pre
priznaniefinančnéhozadosťučineniažalobkyni,akoajrelevantnéokolnostidanéhokonkrétnehoprípadu
a súdom prvej inštancie stanovenú výšku finančného zadosťučinenia pre žalobkyňu vo výške 100

eur, považuje v danom prípade za primeranú. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznanej výške
finančného zadosťučinenia výslovne zohľadňoval skutkové okolnosti daného konkrétneho prípadu,
atribúty primeranosti a proporcionality priznávanej náhrady, prihliadal na satisfakčnú a sankčnú funkciu
tohto inštitútu, pričom zohľadnil, že jej účelom má byť na jednej strane motivovať spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom, zároveň má odradzovať dodávateľov od protiprávneho

konania voči spotrebiteľom. V danom prípade porušil dodávateľ svoje zákonné povinnosti v tom,
že ním pripravená úverová zmluva neobsahovala zákonom o spotrebiteľských úveroch vyžadované
obligatórne náležitosti, majúce chrániť spotrebiteľa najmä v štádiu rozhodovania sa o výhodnosti
veriteľom poskytovaného úveru, ako aj zvažovania svojich schopností v budúcnosti splácať poskytovaný
spotrebiteľský úver. Dôsledkom porušenia týchto povinností dodávateľa pri koncipovaní spotrebiteľskej

úverovej zmluvy je to, že nemôže od spotrebiteľky požadovať úroky a poplatky, teda žalobkyni poskytol
istinu úveru 1.600 eur zadarmo. Spotrebiteľka však bola nútená vynaložiť úsilie a obrátiť sa na súd so
žalobou o určenie bezúročnosti a bez poplatkovosti uzavretých spotrebiteľských zmlúv. Každé súdne
konanie je prirodzene spojené s určitou psychickou záťažou a neistotou, ohľadom jeho výsledku. Túto
okolnosť je teda prirodzene nevyhnutné na strane žalobkyne v jej prospech zohľadniť. Avšak žalobkyňa

nad rámec uvedeného, neposkytla konkrétnejšie skutkové tvrdenia, ani dôkazy o tom, ako konkrétne
sa vedenie daného súdneho sporu prejavilo v jej psychike, či ovplyvňovalo nejakým spôsobom jej
súkromný, rodinný, či pracovný život, prípadne že by malo pre ňu zdravotné následky. Rovnako pokiaľ
žalobkyňa tvrdila, že ju obťažovali výzvy žalovaného na úhrady dlžných súm, nepreukázala existenciu
týchto výziev, ani ich obsah, prípadne, že by išlo o neúnosné, agresívne, alebo neprimerané obťažovanie

zo strany veriteľa. Na strane žalovaného je potrebné zohľadniť, že prispel k zbytočnému predĺženiu
základného sporového konania o určenie bezúročnosti zmlúv tým, že podal nedôvodné odvolanie. Na
strane žalobkyne však ako zásadnú bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalovanému nevrátila celú
istinu poskytnutého a dnes už v celom rozsahu splatného úveru a dodnes mu nesplatila sumu 79,88
eura. Pri ustaľovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia má odvolací súd za to, že bolo

potrebné zohľadniť aj výšku poskytnutého úveru 1.600 eur, keď žalobkyňa v tomto konaní netvrdila
a ani nepreukázala, že by čerpala aj revolvingový úver s úverovým rámcom 500 eur, keď na základe
dokazovania vykonaného v tomto konaní bolo preukázané iba splácanie poskytnutého hotovostného
spotrebiteľského úveru.

37. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že primerané finančné zadosťučinenie má byť
v každom prípade poskytnuté vo výške rozdielu medzi sumou poskytnutého úveru a sumou celkovej
čiastky úveru, ktorú mal spotrebiteľ podľa zmluvy zaplatiť (čo v danom prípade malo predstavovať sumu
913,79 eura = 823,04 eura + 90,75 eura). Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR, jediným kritériom pre určenie výšky finančného zadosťučinenia, je jeho primeranosť, ktorá

sa určuje na základe posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti každej prejednávanej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Preto hoci podľa záverov
súdu v inej konkrétnej veci, mohla byť vzhľadom na okolnosti daného konkrétneho prípadu podľa
úvahy súdu primeraná práve výška finančného zadosťučinenia spočívajúca v rozdiele medzi sumouposkytnutého úveru a sumou celkovej čiastky úveru, ktorú mal spotrebiteľ podľa zmluvy zaplatiť, nie
je to paušálny záver platný pre všetky právne veci týkajúce sa finančného zadosťučinenia podľa § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., ale takýto záver musí vyplynúť so zreteľom jedinečné okolnosti danej

veci. V predmetnej veci však odvolací súd nepovažuje takéto určenie finančného zadosťučinenia pre
žalobkyňu za primerané. Preto aj v súvislosti s poukazom žalobkyne v odvolaní na rozhodnutia iných
krajskýchsúdovvobdobnýchkonaniach,kdevýškafinančnéhozadosťučineniabolastanovenávovýške
ujmy hroziacej spotrebiteľovi, odvolací súd uvádza, že pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorých výpočet

nie je touto právnou normou určený, musí súd postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom
prípade, a preto nemôže vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či určitých striktných
hraníc. Otázka výšky finančného zadosťučinenia je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o primeranosti tohto zadosťučinenia, je založené
na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, preto je

prirodzené, že súdy v konkrétnych prípadoch postupujú rozdielne a nezotrvávajú na určitých striktných
hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky finančného zadosťučinenia,
zovšeobecnenie neprichádza do úvahy.

38. V tejto konkrétnej veci má odvolací súd za to, že priznanie finančného zadosťučinenie vo výške

rozdielu celkovej sumy, ktorú pôvodne mala žalobkyňa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a zmluvy o revolvingovom úvere splatiť a sumou poskytnutého úveru, by nebolo primerané, spravodlivé
voči dodávateľovi, ani výchovné voči spotrebiteľovi. Žalobkyňa navyše ani čerpanie revolvingového
úveru nepreukázala. Spotrebiteľský úver jej bol preukázateľne poskytnutý v sume 1.600 eur a tento
nesplatila v sume istiny 79,88 eur. Preto priznanie jej sumy finančného zadosťučinenie vo výške až

1.413,79 eura, považuje odvolací súd za neprimerané. V danom prípade je potrebné oceniť preventívne
úsilie spotrebiteľky, pokiaľ ide o ochranu jej práv, kedy dosiahla určenie úveru za bezúročný a bez
poplatkov, čo ju stálo nemalé psychické úsilie pri vedení daného súdneho sporu, v ktorom však bola
nakoniec úspešná, teda úver jej bol poskytnutý bez úrokov a poplatkov. Tiež je však potrebné zohľadniť,
že žalobkyňa žalovanému poskytnutú istinu úveru celkom nesplatila a že v danom prípade nedošlo

k neoprávnenému zásahu do majetkovej sféry žalobkyne, ktorá nezaplatila žalovanému žiadne úroky
a poplatky okrem istiny navyše, takže nebola nútená od neho požadovať vydanie bezdôvodného
obohatenia, či náhradu majetkovej škody.

39. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti, má odvolací súd za to, že satisfakčnú a sankčnú funkciu plní

v danom konkrétnom prípade práve súdom prvej inštancie priznaná suma finančného zadosťučinenia
vo výške 100 eur, ktorá vzhľadom na špecifické okolnosti tohto konkrétneho prípadu predstavuje
jednak dostatočnú sankciu pre dodávateľa, ktorý neuviedol v zmluve všetky nevyhnutné náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a zároveň je dovŕšením ochrany spotrebiteľky, ktorá
sa jednak úspešne domohla bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru, ktorého istinu však

žalovanému ani v celom rozsahu nevrátila, zohľadňuje odčinenie je psychickej ujmy a neistoty pri vedení
základného súdneho konania. Súd prvej inštancie sa so všetkými týmito okolnosťami v odôvodnení
svojho rozhodnutia náležite vysporiadal, teda správne zohľadnil všetky skutočnosti relevantné z hľadiska
ustálenia výšky finančného zadosťučinenia pre žalobkyňu. Priznaná výška finančného zadosťučinenia
sa odvolaciemu súdu javí ako spravodlivá, dostatočne účinná na vyváženie zásahu do spotrebiteľských

práv žalobkyne a tiež proporcionálna, medzi dovŕšením ochrany spotrebiteľky na jednej strane
a potrestaním a odradením dodávateľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov v budúcnosti na
strane druhej.

40. V odvolacom konaní neboli preukázané okolnosti, ktoré by viedli k iným záverom, pokiaľ ide

o výšku priznaného finančného zadosťučinenia žalobkyni, než k akým dospel súd prvej inštancie,
teda že by súd prvej inštancie dospel v danom prípade k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil. Konkrétna výška finančného zadosťučinenia, po zvážení všetkých
relevantných okolností prípadu, je vecou úvahy súdu, ktorá je na základe odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia preskúmateľná, pričom nemožno od súdu prvej inštancie požadovať konkrétny výpočet, ako

k uvedenej sume dospel. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že v danom prípade
je primeranou a zároveň proporcionálnou výška finančného zadosťučinenia v sume 100 eur.41. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne tak neboli spôsobilé vo vzťahu k výške finančného
zadosťučinenia spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej
inštancie a v tejto časti vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkyne v tejto časti

z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje odvolací súd za dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné,
rešpektujúce vyššie odvolacím súdom citovanú ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.

42. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

43. K odvolaciemu dôvodu žalobkyne, že súd nevykonal ňou navrhnutý, pre vec podstatný dôkaz,
pripojením celého súdneho spisu sp. zn. 15Csp/86/2018, ktorý navrhovala v žalobe a ktorý mal slúžiť
k presvedčeniu súdu o výške žalobkyňou požadovaného finančného zadosťučinenia, čím malo dôjsť

porušeniu princípu rovnosti zbraní a arbitrárnosti rozhodnutia súdu, odvolací súd uvádza, že z obsahu
spisu zistil, že žalobkyňa skutočne v žalobe navrhla vykonať dokazovanie pripojením spisu sp. zn.
15Csp/86/2018 a ako dôkaz vykonať všetky dokumenty, listiny a rozhodnutia v ňom obsiahnuté. Dôvody
vykonania tohto dôkazu však žalobkyňa neuviedla, ani čo sa má uvedeným dôkazom preukázať.
Neuviedla, ktoré konkrétne listiny, ktoré chce oboznámiť a čo nimi chce preukazovať. Následne zo spisu

vyplýva, že na nariadených pojednávaniach sa viac žalobkyňa, ani je právny zástupca nezúčastnili
(pojednávanie dňa 23.02.2022 č. l. 158 spisu; pojednávanie dňa 16.11.2023 č. l. 285 spisu), na týchto
pojednávaniach návrh na vykonanie dokazovania oboznámením spisu sp. zn. 15Csp/86/2018 nebol
prednesený, ani riadne zdôvodnený.

44. Podľa § 185 ods. 1 CSP, iba súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. To znamená,
že jednak súd môže vykonať len tie dôkazy, ktoré strana sporu navrhla vykonať, avšak pokiaľ strana
navrhne súdu dôkaz, je povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak
sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania
navrhovaného dôkazu. Súd však nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je

povinnývykonaťvšetkynavrhnutédôkazy(por.uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo262/2009).

45. V civilnom sporovom procese má strana povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť
vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať prostredníctvom svojho zástupcu.
Dôkaz navrhovaný stranou súd vykoná len vtedy, ak strana sporu najskôr uvedie vlastné skutkové

tvrdenia, ktoré sa majú navrhovaným dôkazným prostriedkom preukázať. V danom prípade žalobkyňa
neuviedla, aké skutkové tvrdenia mali byť oboznámením dokumentov, listín a rozhodnutí zo spisu
sp. zn. 15Csp/86/2018 preukazované a čo konkrétne chce z uvedeného spisu oboznamovať. Súd
nevykonáva dokazovanie z vlastnej iniciatívy, nepátra po dôkazoch v prospech sporovej strany, sám
nemôže z navrhovaných dôkazných prostriedkov vyvodzovať skutočnosti, ktoré predtým ani neboli

tvrdené sporovou stranou. Zo všetkých uvedených dôvodov je preto odvolacia námietka žalobkyne, že
súd prvej inštancie nevykonaním dôkazu pripojením spisu sp. zn. 15Csp/86/2018 nedostatočne zistil
skutkový stav veci a porušil zásadu rovnosti strán, celkom nedôvodná.

46. Za dôvodnú však odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobkyne, ohľadom

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a nesprávneho právneho posúdenia veci v časti
o nepriznaní požadovaných úrokov z omeškania. Hoci súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol,
k ne/dôvodnosti žalobkyňou požadovaných úrokov z omeškania sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nevyjadril. V žalobe žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho
po právoplatnosti rozsudku súdu. Žalobkyni bola rozsudkom súdu prvej inštancie právoplatne priznaná

suma primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 eur. V podanom odvolaní žalobkyňa v rámci
odvolacieho petitu, žiadala priznať úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.413,79 eura
odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti tohto rozsudku, teda rozsudku odvolacieho súdu. Z toho
vyplýva, že v rámci svojho odvolacieho petitu už nepožadovala priznať úroky z omeškania zo súdom
prvej inštancie priznanej sumy 100 eur od právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ale až od

právoplatnosti zmeňujúceho vyhovujúceho rozsudku odvolacieho súdu. Preto má odvolací súd za to,
že v časti zamietnutia žaloby ohľadom úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100 eur od
právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie do právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu, žalobkyňa
odvolanie nepodala a v tejto časti je zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie právoplatné.47. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ

právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení (ods. 1). Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis (ods. 2).

48. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

49. K omeškaniu dochádza uplynutím lehoty splatnosti. Tá sa riadi hmotným právom. V danom prípade

zákon výslovne lehotu na plnenie primeraného finančného zadosťučinenia neustanovuje. V takom
prípade je v zásade treba vychádzať z toho, že ten, kto je povinný primerané finančné zabezpečenie
spotrebiteľovi uhradiť, je povinný plniť prvý deň po tom, čo bol spotrebiteľom o splnenie požiadaný. Ak
nedošlo k požiadaniu dlžníka skôr, je treba za kvalifikovanú výzvu považovať žalobný návrh.

50. V tomto prípade žalobkyňa v odvolaní potvrdila, že žalovaného osobitne na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia v požadovanej výške nevyzvala. Preto si uplatnila úrok z omeškania odo
dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu. Doručenie žaloby žalovanému, je možné
v predmetnej veci považovať za výzvu žalobkyne na plnenie primeraného finančného zadosťučinenia.
Preto ak žalobkyňa požadovala úroky z omeškania až od právoplatnosti rozhodnutia súdu, bol jej nárok

na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie dôvodný, uplatnený v súlade s ust. § 563 OZ, v spojení s § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

51. Pretože však v rámci odvolacieho petitu žiadala žalobkyňa, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie

súdu prvej inštancie tak, že jej prizná (o. i.) úroky z omeškania odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku (rozumej odvolacieho), odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti tohto
rozsudku až do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

52. Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti zamietajúceho výroku II. (týkajúcej sa požadovaného
finančného zadosťučinenia v sume 1.313,79 eura s príslušenstvom) rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, ako aj v závislom výroku III. o trovách
konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo sporových strán osobitne nenapadnutom, podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

53. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396
CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom

rozsahu. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní o zaplatenie sumy 1.313,79 eura s príslušenstvom v celom
rozsahu neúspešná, jej úspech spočíva iba v nepatrnej časti priznaných úrokov z omeškania zo sumy
100 eur od právoplatnosti tohto rozsudku do ich zaplatenia, t. j. budúcich úrokov z omeškania, ktorých
výšku momentálne ani určiť nemožno. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).