Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 12, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200182
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8620200182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX C. XX, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,
IČO: 35 510 722 proti žalovanému D. E. F., G. X, XXX XX H., I.: XX XXX XXX, zastúpený Advokátska
kancelária Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava-mestská časť Nové
Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Svidník č.k. 1C/7/2020-128 zo dňa 26.09.2022 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške

5.000,- Eur.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, § 41,
§ 42, § 290 CSP, § 52 ods. 1, § 52 ods. 3, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 ZOOÚ, §
56 ods. 3 ZEK, článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, článku 10 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 16 ods.
1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8

ods. 1 a článku 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19 ods. 2, článku 19 ods. 3,
článku 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 1 Zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 3 ods. 3 ZOOÚ, § 4 ods. 1, § 4
ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. b/, § 4 ods. 2 písm. d/, § 4 ods. 3 písm. a/, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, § 8 ods. 2, § 8 ods. 9, § 8 ods. 10, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 ZOOÚ, § 132 ods.
1, § 151 ods.1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 CSP, § 100 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho
zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX našiel G. E. v E.
za budovou na J. K. L. XX, v ktorej sídli značková predajňa D. E., F. v neuzamknutom priestore určenom
na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie,
archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi

účastníkov (zákazníkov) spoločnosti D. E., F., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi všetkých
žalobcov. V nájdenej archívnej krabici F. H., M. X/XX, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „I.
XXXXXXXX D. E., F.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012" sa nachádzali
písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM
karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom
žalobcov aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti D. E., F., na ktorých sa nachádzali

dôležité identifikátory dotknutých osôb (vrátane všetkých žalobcov) ako je meno, priezvisko (akademický
titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a
vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová
SIM karta. Predmetnú archívnu krabicu s nájdenými písomnosťami žalobca 1/ ako dôkazný materiál
odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo

veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných
údajov spoločnosťou D. E., F.. Právny zástupca žalobcov listom zo dňa 28.02.2017 vyzval v mene
všetkých žalobcov spoločnosť D. E., F. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv žalobcov
namimosúdnerokovanie,priktorompožadovalpísomnéospravedlnenie,finančnúsatisfakciuanáhradu
nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť D. E., F. prostredníctvom

právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.03.2017 ospravedlnila žalobcom
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia
neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný" zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt D.

D. N. C. E. prijal dňa 20.02.2017 oznámenie I. J., ktorý bol vedúcim značkovej predajne spoločnosti D.
E., F. sídliacej na K. J. L. XX, C. E., v objekte bývalého J. M. a zároveň zamestnancom obchodného
zástupcu žalovanej, spoločnosti O. E. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu
za predajňou D. E., F. na K. J. C. E.. I. J. na D. D. N. P. C. E. v konaní L.: D. - E.- D. - XX /XXXX-
N. C. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.02.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za

predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi
ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový
odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti D. E., F. nájdené, bol
síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností žalobcom 1/ nebol uzamknutý, pretože tento sklad
využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý J.

M. C. E.). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia I. J. v priestupkovom spise D. N. E., ktorý
potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť často sa stáva, že sklad zostane po
určitý čas neuzamknutý. Z Rozhodnutia Q. E. zo dňa 16.08.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX vyplýva,
že spoločnosť O. E. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým,
že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti D. E. F. v rozsahu meno a

priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici
s označením F. H., M. X/XX, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „I. XXXXXXXX D. E., F.. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v

sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa D. E., F. R. K. J.
XX C. E.“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti O. E. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plneniepovinnostivyplývajúcemuzustanovenízákonaanáslednepobezpečnostnomincidentenanovo
prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich

vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017
číslo: XXXXX/XXXX-XX-X uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti
O. E. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti
s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladuspoločnosti O., E. potvrdené rozhodnutím predsedníčky Q. E. zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-
XX-X. Administratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti
D. E., F. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím Q. E. zo dňa 08.09.2017 číslo:

XXXXX/XXXX-XX-XX zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a
to rozhodnutím Q. E. zo dňa 23.08.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom bol navrhovateľom
žalobca 1/. Z listín predložených žalobcami súd zistil, že v nájdenej archívnej krabici F. H., M. X/
XX, na bočnej strane, ktorej bolo rukou napísané „I. XXXXXXXX D. E., F.. CHYBNÉ SIM KARTY
VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012" sa nachádzali písomnosti žalobcu s názvom: „Žiadosť o

vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie
SIM karty. Na týchto originálnych dokumentoch s vlastnoručným podpisom žalobcu a pečiatkou a
podpisom obchodného zástupcu spoločnosti D. E., F. sa nachádzali dôležité identifikátory žalobcu (ale aj
množstva ďalších dotknutých osôb) ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné
číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na niektorých
písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna

krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi
Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia
predsedníčky Q. E. z 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4
rozhodnutia). Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 súd zistil, že
H. G. E. pri výsluchu na pojednávaní dňa 16.05.2019 uviedol, že niekedy v mesiaci február 2017 šiel

nakúpiť do záhradkársko - rybárskej predajne veci na ryby a potreboval krabicu. Vzhľadom k tomu, že
niekedy býval v hoteli M., tak vedel, že za hotelom je sklad krabíc, ktorý bol permanentne, počas toho,
keď tam býval, otvorený. Tak to bolo aj v ten deň, keď si šiel vziať krabicu na nákup, pričom na zemi
uvidel krabicu s nejakými písomnosťami s logom D., aj reklamné predmety okolo. Krabica ho zaujala a
zdvihol ju. Následne zbadal, že sa jedná o písomnosti s osobnými údajmi rôznych ľudí, ktoré prelistoval

a našiel skoro na vrchu aj svoje osobné údaje, ktoré v tom čase všetky platili. Našiel tam aj údaje
advokáta JUDr. Ambróza Motyku, ktorého pozná, tak ho s tým oboznámil, pofotil si to, predmetnú krabicu
s nájdenými písomnosťami ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a
zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného
života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou D. E., F.. On sám niekedy pracoval

pre spoločnosť F. a preto vie ako bývalý manažér, ako sa tieto údaje dali zneužiť v rámci poisťovníctva,
nakoľko tam boli aj vzorové podpisy a vie, aká ujma by mohla byť ľuďom spáchaná bez toho, aby o
tom vedeli. Ako bežný človek má tiež aj pôžičku a vie, ako aj pri pôžičkách sa dajú tieto údaje zneužiť.
Ostal pohoršený, že také dačo by sa nemalo stať a ešte takej veľkej firme, ako je D.. Aj keď konkrétne
mu doteraz ujma spôsobená nebola, ale mohla mu byť spôsobená. Na otázku, že prečo si uplatňuje

nemajetkovú ujmu práve vo výške 5.000,- eur, uviedol, že to je len symbolická cena pri takejto veľkej
spoločnosti ako je D., myslí si, že mohol žiadať aj väčšiu čiastku za zneužitie svojich osobných údajov.
Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 vyplýva, že svedok N. N.
vypovedal na pojednávaní dňa 19.11.2019 ako špecialista na ochranu osobných údajov pracujúci v
spoločnosti D. S., E.. E. T. H., ktorá je dcérskou spoločnosťou žalovanej. Uviedol, že sa k nemu dostal

prípad na základe podnetu od JUDr. Motyku a preveroval okolnosti incidentu, ktorý vyhodnotili ako
prípad potrebný nahlásiť na Úrad na ochranu osobných údajov. Spoločne s pánom U. komunikoval v
tejto veci s Úradom na ochranu osobných údajov. Rovnako podával ohľadom tohto prípadu aj hlásenie
na Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb. Nevedel sa podrobne vyjadriť
k zneužitiu osobných údajov bezpečnostným incidentom, mal len informácie, že pri nakladaní s týmito

údajmi nebolo postupované tak, ako malo byť. Na uvedenom pojednávaní vypovedal aj svedok V. L.,
spoločník a konateľ spoločnosti O. E., ktorý uviedol, že je obchodným zástupcom žalovanej a predajňu
v E. prevzal v roku 2014 po I. P.. Niekedy v roku 2017 mu zavolal majiteľ objektu, kde je v prenájme,
pán N., že mu bolo odcudzené vrece, kde boli osobné údaje zákazníkov spoločnosti D.. Následne si to
telefonicky overoval a vedúci predajne mu povedal, že pred rekonštrukciou predajne, dávali tam nový

nábytok, začali pracovníci vypratávať predajňu. V kancelárii boli za skriňou staré papiere po I. P.. Do
jedného čierneho vrecka dávali zmluvy

skartáciu a do druhého ostatný papierový odpad. Vrecia boli v kancelárii, jeden mech sa odniesol dozadu
za budovu, kde je papier. Potom prišiel pán N., ktorý im povedal, že vyhodili mech s osobnými údajmi a

to do uzavretej miestnosti, kde bol papierový odpad. Toto mu povedal jeho pracovník. Prípad následne
nahlásil na políciu, že zo skladu boli ukradnuté papiere a nahlásil to aj žalovanej. Neskôr dostal kontrolu
z Úradu na ochranu osobných údajov, ktorá tam nezistila nedostatky, preto neboli uložené žiadne
opatrenia na ich odstránenie. Následne mu došlo z Úradu na ochranu osobných údajov rozhodnutie,ktorým mu bola uložená pokuta 5.000,- eur, ktorú aj zaplatil. Svedok uviedol, že zmluvná pokuta za tento
bezpečnostný incident mu zo strany žalovanej nebola udelená. Doklady, ktoré zostali v predajni po pani
P., si mala ona odniesť, čakali a potom sa na to zabudlo. Nezbavuje sa zodpovednosti, pretože vie,

že to mali skartovať. Z fotodokumentácie predloženej žalobcami súd zistil, že originálne písomnosti s
osobnými údajmi žalobcov boli žalobcom 1/ nájdené v neuzamknutom sklade na papierový odpad, ktorý
využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý
hotelM.vE.),varchívnejkrabici,naktorejbolonalepenéF.H.,M.X/XX,nabočnejstranerukounapísané
„I. XXXXXXXX D. E., F.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012". Z listu zo

dňa 28.02.2018 súd zistil, že právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym
zásahom do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie,
finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania. Z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017 súd
zistil, že žalovaná sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja ospravedlnila
žalobcovi za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto
situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný"

zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich
súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z
priestupkovéhospisuD.N.E.L.:D./XXXX-XE.P.,W.D.N.C.E.odstúpilosvojspisovýmateriálÚraduna
ochranuosobnýchúdajovSlovenskejrepubliky,ktorýpodľaobsahuvyhodnotiltentospisovýmateriálako
podnet a pod č. XXXXX/XXXX-XX začal konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie z porušenia

ustanovení zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov voči spoločnosti O. E., ktorá vykonáva
obchodné zastúpenie spoločnosti D. E., F. v značkovej predajni na Ul. J. XX C. E.. Z rozsudku Okresného
súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 vyplýva, že žalovaná odpovedala na otázky žalobcu
tak, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcov, je
podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné

písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty
sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb. Po vyhotovení týchto
dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v X., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku

ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je
vytvorenýnapredajnommieste,jezaevidovanývaplikáciiArchivnet,kdejeuvedenýajjehostatus,tojest
je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný
do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Zo žiadosti o znovupripojenie SIM karty a potvrdenia o jej
prevzatí zo dňa 25.05.2012 je zrejmé, že táto listina obsahovala tieto osobné údaje žalobkyne: meno

a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a
vlastnoručný podpis.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že z uvedeného je zrejmé, že žalovaná
na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala

zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Žalovaná pri uzatvorení Zmluvy o pripojení má
zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje účastníkov a ich súhlas preto nie je potrebný. Ak teda k
zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná
takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť
priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani

súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany ich osobných údajov bez
akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže
byť žiaden spor. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcov nijako
nesúvisí so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalobcami a žalovanou
a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože

právny základ nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp.
má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení). Právo na ochranu osobnosti
za zásah do súkromného života žalobcov pre porušenie ochrany ich osobných údajov bezprostredne
súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože
k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora,

ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. „Za spotrebiteľský
spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy,
napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej
zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiaceso spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z
mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej

zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, s. 1020) Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žaloba má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného

súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na
námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. V identickej právnej veci Okresného súdu Svidník
(ten istý skutkový aj právny základ) vedenej pod sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená,
konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo svojom rozsudku zo dňa 30.03.2021 č. k. 13Co/7/2021-530,
že sa nestotožnil s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla
žalovaná. Odvolací súd konštatuje, že „v danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom

do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa
žalobcovia domáhajú primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku
Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade
keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu

subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno
uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP,
kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne

vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy,
nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami
žalobcov nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia
jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd
prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo E.

je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné na tvrdenie
žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie“. Odvolací súd
v odôvodnení citovaného rozhodnutia neposkytol žiadnu argumentáciu proti miestnej príslušnosti podľa
§ 19 písm. d) CSP a iba uviedol, že krajský súd vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba
podľa § 19 písm. b) CSP. Tento dôvod miestnej príslušnosti je ďalším dôvodom miestnej príslušnosti

Okresného súdu Svidník. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných
údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou
došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na
ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).
V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-XX-17 sa konštatuje, že

sprostredkovateľ O., E. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti D. E. F. v rozsahu meno a priezvisko
klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo
SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej

krabici s označením F. H., M. I., na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „I. XXXXXXXX D. E.,
F.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a
umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa D.
E., F. R. K. J. XX C. E....“ Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-
XX-X uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti O. E. za porušenie

povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu
v sume 5.000,- eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018. Toto je skutkový a
právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu a za
ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou spracovávaním
osobných údajov jej klientov. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine

verejného práva) nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona
o ochrane osobných údajov (ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý
rad dôvodných pochybností a správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením
ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. V. L. ako konateľ spoločnostiO., E. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov SR pod č. XXXXX/
XXXX v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola spoločnosti O., E. uložená pokuta
5.000,- eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu

predajne p. J. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil,
že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. J. je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach.
Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah
ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme sa o uvedenú
dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v predchádzajúcom

odseku“. Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia
na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v E.. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca
žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám tvrdí
„nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu
pracovníkovi (J.) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu
originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná

dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v E. a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na
predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné
určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do
centrálneho archívu žalovanej v X.“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v jej

podaní zo dňa 14.01.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci. Pritom, ako vyplýva z odpovede
na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste
sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku
dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v X., kde sa priložia k zmluve
o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú

sa spolu s touto zmluvou“. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho
dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v X. sa u
žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná
dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky. V tejto súvislosti
súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.01.2019

týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna veta znie:
„Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej spoločenskej
potreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk, akými sú jednoznačné lehoty a
možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného života. Účinné
procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“.

(Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36) Žalobca za pasívne legitimovanú
stranu označili spoločnosť D. E. F., pretože písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje
žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov boli vyhotovené
v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi každým zo žalobcov a žalovanou. Občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcov má objektívny charakter, ktorý vyplýva z

ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom
práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej
osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju
činnosť použila („použité" osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30 Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii
činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej
osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto
bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah

za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca
existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012). Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné,
že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to,
že písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa I. P., krátko ich spracúval

obchodný zástupca V. L. O., až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca O.
E., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných
údajov preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal
každý zo žalobcov uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou zavýsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Súd
poukazuje aj na Podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov
v spoločnosti D. E., F., z ktorých taktiež vyplýva zodpovednosť žalovanej voči svojim zákazníkom a

teda aj žalobcom. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej
a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcom v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah
do ich práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcom
súdnu ochranu. Na tomto mieste súd považuje za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou
a administratívnou (správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane

osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný
incidentjetermínadministratívnehokonaniaoochraneosobnýchúdajovpodľaZOOÚavkonkrétnejveci
ním Úrad na ochranu osobných údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného
zástupcu žalovanej pri spracúvaní osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí
Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zo dňa 16.08.2017, číslo: XXXXX/
XXXX-XX-X zo dňa 22.12.2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov

číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa 09.03.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov vyplýva pre zainteresované subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním
pravidiel ochrany osobných údajov daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu
osobných údajov. Administratívna zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej
na spracúvaní osobných údajov (napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2

ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s
osobnými údajmi v rôznych spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou
verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie
(postačuje nedbanlivostné). Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva
(medzi subjektami právneho vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok)

bez potreby preukazovať zavinenie. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v
rámci jeho právneho vzťahu so žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou
povereného sprostredkovateľa ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za
ktorý v rovine administratívneho práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený
sprostredkovateľ ako priamy pôvodca zásahu do práva žalobcu. V administratívnom konaní bolo

právoplatne rozhodnuté, že sprostredkovateľ (O. E.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ, čím sa
dopustil administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo
mu bola uložená pokuta vo výške 5.000,- eur. Ten istý bezpečnostný incident je v rovine súkromného
práva skutkovým základom protiprávneho konania, za ktoré nesie voči žalobcovi občianskoprávnu
zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo súdom konštatované, k zásahu do práva na súkromný

život (na súkromie) žalobcu došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v súvislosti poskytovaním
telekomunikačných služieb žalovanou na základe Zmluvy o pripojení. Pre posúdenie občianskoprávnej
zodpovednosti je pritom bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu spracúvala v rozpore
so zákonom osoba poverená žalovanou, pretože právny základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods.
3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v mene

a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení. Preto žalovaná občianskoprávne
zodpovedá žalobcovi za zásah do ich súkromia. Napokon aj zákon o ochrane osobných údajov okrem
administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje, odkazuje v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť
dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany právo na ochranu osobnosti podľa § 11 až
16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej voči žalobcovi

poznamenáva, že z listu žalovanej zo dňa 16.03.2017, ktorý bol reakciou na list žalobcu zastúpeného
právnym zástupcom zo dňa 28.02.2017, nevyplýva, aby žalovaná namietala svoju zodpovednosť za
„uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo aj napriek skutočnosti, že
spoločnosť D. E. vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie efektívnej ochrany osobných údajov
svojich účastníkov a zároveň prijala opatrenia, aby sa v budúcnosti eliminovala v maximálnej miere

možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo 16.03.2017 uviedla: „Pokiaľ ide o
Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,00 eur (slovom päťtisíc euro) pre
každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť D. E. negatívne stanovisko. Podľa názoru spoločnosti
D. E. nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako dotknutých osôb takú
intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy sám uvádzate,
nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôb vznikla akákoľvek
škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť D. E. sa zároveň touto cestou
Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa vbudúcnosti takáto situácia neopakovala“. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr javí, že žalovaná
nepopiera svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcovi (smeruje k tomu aj jej
ospravedlnenie), ale „prípadný“ zásah do osobnostných práv žalobcu nedosiahol podľa žalovanej takú

intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne stanovisko žalovanej
vo vzťahu k požadovanej finančnej satisfakcii žalobcov v predsúdnom štádiu sa neopieralo o argument
popretia vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok intenzity zásahu do
osobnostných práv a jeho následky v sfére súkromného života žalobcov. Zmena postoja žalovanej

nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu namietala od začiatku a okrem už
spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v administratívnom konaní proti žalovanej
bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR z 23.08.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX konanie o ochrane osobných
údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože Úrad nezistil v príčinnej súvislosti
medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností prevádzkovateľa porušenie
zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018

č.k.: XXXXX/XXXX-XX-X. Vzhľadom k uvedeným rozhodnutiam žalovaná navrhovala, aby súd
postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,
že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Súd sa s argumentáciou
žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky nepatria medzi
rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať z § 193 CSP. Podľa § 193 CSP súd je

viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti. Citovanými rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom,
že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho
spáchal, ale rozhodol o zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto
rozhodnutie nie je pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa

súd s citovanými rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o
ochrane osobných údajov proti žalovanej nezaoberal niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať
význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej. Písomná dokumentácia týkajúca sa
osobných údajov žalobcu sa podľa vyjadrenia spoločnosti O. E. nachádzala na obchodnej prevádzke
žalovanej v E. už v roku 2014, keď O. E. ešte neprevádzkoval predajňu v E.. O. E. ako sprostredkovateľ

sa v administratívnom konaní ÚOOÚ SR č. XXXXX/XXXX-XX v rozklade proti rozhodnutiu z 22.12.2017
vyjadril,žeuvedenúdokumentáciunikdypísomneneprebralianemaliknejvzťahaniakoprevádzkovateľ
alebo sprostredkovateľ. Žalovaná v podaní zo 14.01.2020, v ktorom odpovedala na písomné otázky
uviedla, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v
aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa

dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v X..
Žalovaná v tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste
sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku
dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v X., kde sa priložia k zmluve
o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú

sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o
tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila
niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po
prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej v E. od I. P. v prospech V. L. O. bezdôvodne nachádzala
v predajni v E., kde bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne

odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky
ÚOOÚ SR zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v
citovanom rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení
obchodného zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej
predajne spoločnosti D., alebo vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na

spoločnosť D., prípadne na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou D.. Ak nový obchodný
zástupca tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná
nepreukázala,žetútodokumentáciunovémuobchodnémuzástupcoviprotokolárneodovzdala(odpoveď
na otázku č. 6 v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala dlhodobopod kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek
pravidelnému štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do centrálneho archívu žalovanej v
Lučenci. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho

konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do ich
súkromia dopadá na žalovanú. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatnenej pohľadávky v
trojročnej premlčacej dobe počítanej od 25.01.2017, kedy boli predmetné doklady umiestnené v sklade
na papierový odpad. Podľa žalovaného premlčacia doba uplynula najneskôr 26.01.2022 a keďže žaloba
bola podaná dňa 31.01.2020 je toto právo premlčané. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v

dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie
istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách
uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému
trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba

a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Podľa § 100 ods.1, ods.2, ods.3 Občianskeho
zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané

právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a
bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších
ustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročnáaplynieododňa,keďsaprávomohlovykonať

po prvý raz. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osobné údaje žalobcu boli neodborne uložené
v archívnej krabici v sklade predajne žalovanej v Stropkove s ďalšími originálnymi dokladmi klientov
žalovanej v období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ich našiel G. E. a kedy došlo k ukončeniu
protiprávneho stavu jeho odstránením. V danom prípade došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu
až dňa 09.02.2017 a až od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba pre účely žalovaného nároku.

Bezpečnostný incident žalovanej je možné hodnotiť ako trvajúci protiprávny stav a tvorí jeden skutok.
Žaloba bola podaná na súd dňa 30.01.2020, pričom v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začiatok
všeobecnej premlčacej doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom
je deň 10.02.2017 a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 10.02.2020, teda žaloba bola
podaná včas. Z uvedeného dôvodu súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú. Po tom, čo súd

mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobcovia sa podanou
žalobou domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom po 5 000 eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného
života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Pod nemajetkovou ujmou možno
vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného nepredstavuje priamu stratu na

majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného -
sféru osobnostnú. Všetky práva, ktoré sú späté s ochranou osobnosti a ktoré sú zakotvené v Ústave
Slovenskej republiky, sú v našom právnom poriadku chránené prostredníctvom právnych noriem, ktoré
patria do rôznych odvetví práva. Ochrana osobnosti fyzickej osoby je podrobne upravená normami
súkromného práva, predovšetkým občianskeho práva. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako

takej je chránené štátom a vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z ostatných právnych
predpisov a medzinárodných noriem. Do práva na ochranu osobnosti preto nemožno zasahovať a
ani ho nemožno nikomu vziať či obmedziť. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje
ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť
a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti
konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti
a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do
cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t.j. v

hodnotiacich úsudkoch. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa § l3 ods. l OZ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebojej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§
13 ods. 2 OZ). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11

OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 OZ je, aby zásah bol
objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození
osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 22.06.2006, sp. zn. 30 Cdo 2914/2005). Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou
povahou civilným deliktom a primerané zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme

jednou z civilnoprávnych sankcií. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia
žalobcov pri protiprávnom spracúvaní ich osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola
žalobcom spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcov došlo. Súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobcovia nijakým spôsobom nešpecifikovali a už vôbec
nepreukázali, v čom by mala táto morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by v súvislosti s
predmetnými osobnými údajmi mala na strane žalobcov vzniknúť. Žalovaná zastávala stanovisko, že

v tomto prípade morálna ujma žalobcom z uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť nemohla,
pričom aj s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné
údajesúvstupnoubránoudosúkromiakaždéhojedinca,pretoprávonaichochranumusípožívaťvysoký
stupeň právnej ochrany. Postupujúcou globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami,
ktoré ponúkajú nové technológie a aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca,

ešte zvyšuje. Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí z 09.03.2018
č.k. XXXXX/XXXX-XX-X, že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený
počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku
bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový
odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb,

kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného
identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd
konštatuje, že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva
a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s
rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej

alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie
zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky
na veľký počet dotknutých osôb. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje:

„Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu
závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet
odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej
riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné,
že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného

incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej
krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet
osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému
počtuneoprávnenýchosôbazktoréhobolaarchívnakrabicazačiatkommesiacafebruár2017odnesená
H. G. E., do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať

na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala
aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti D. ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého
osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.
z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a

ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme,
či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť
napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate
dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu.
Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len

mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery
prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014,
kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti D. a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej
dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabicaneodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi
a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného
incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom

a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej
operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných
opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k
určeniu výšky uloženej pokuty.“ Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a

ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme,
či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť
napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate
dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu.
Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo
mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu. Uvedené len potvrdzuje

skutočnosť, že takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu by bola (musela byť) každou
inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej situácii objektívne vnímaná
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo jeho
dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, podstatné je objektívne
hľadisko (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn. 4Cdo 232/2010). Ak ochrana súkromia a

ochrana osobných údajov sa svojim obsahom a povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom
neoprávnené sprístupnenie osobných údajov v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu
by z objektívneho hľadiska znamenalo významné dátové obnaženie každého subjektu s dôsledkami
uvedenými v bode 107 odôvodnenia, preto aj ujmu tým vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v
situácii žalobcov pociťoval ako ujmu závažnú. Vzhľadom k širokej škále prejavov a súčastí súkromného

života fyzickej osoby môže dochádzať k rozmanitým prejavom zásahov do súkromia a ich dôsledkov
na chránené osobnostné práva. Tieto zásahy v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj
difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí
vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie
je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a

vážnosť v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18.02.2010 sp.zn. 3Cdo 137/2008). Medzi
bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia
žalobcovmalsúdpreukázanúbezprostrednúpríčinnúsúvislosť.Žalobcaakoprávnyprostriedokochrany
za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pre každého zo
žalobcov po 5 000 eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri

rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k
porušeniuprávadošlo(§13ods.3OZ).Skutkovýstav,ktorývyplynulzvykonanéhodokazovaniaponúka
opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad rámec už uvedeného
súd konštatuje, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému
incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne benevolentne, keď po prvotnom

ospravedlnení sa žalobcom listom zo 16.03.2017 v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju zodpovednosť
za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho
pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd nezdieľa názor žalovanej, že osobné údaje žalobcov boli do
neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené „omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa
názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov

žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcov boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej
zástupkyne I. P. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni žalovanej v E. a žalovaná
ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku
2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť
bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcov boli

naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu na
papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Ústavný súd SR v
Náleze z 09.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi základnými funkciami
primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučujú pevnú zákonom
ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú metodiku výpočtu

alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška relutárnej náhrady
priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie výšky náhrady je
tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ
v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnostivzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri
úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na
samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu

aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej
prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah
konkurencie. Súd v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj na
význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutých
osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil

sumu 2.500,- eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Listina základných práv a slobôd
je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), v
predmetnejprávnejvecidošloužalobcusprístupnenímosobnýchúdajovvkombinácii:meno,priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie
podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia

žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne
analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS 24/10 z 22.03.2011 bod VII., z ktorého
vyplýva, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej
dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou

mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti
a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie

v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“. Súd zohľadnil,
z dôvodov primeranosti, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 274/2017 Z. z.
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Aj keď v tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že predmetným zákonom štát realizuje svoju politiku
odškodňovania obetí trestných činov z verejných zdrojov, preto nie je náležité vyčerpávajúco aplikovať

tento právny predpis (ani odvodzovať z neho rôzne vzorce) na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej
ujmy súkromnoprávnom spore. V rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to bola
suma podľa vyššie uvedeného predpisu 4 350 eur. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 2.500,- eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetí násilných
činov, prihliadal pritom k preventívnej, sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur (ako vo veci 6C/29/2018)
tieto funkcie podľa názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej
ujmy by vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci , ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v
rozporesozásadouvšeobecnejspravodlivosti,javilabysaakoneprimeraná ažalovanejbysa„nedotkla“
spôsobom, ktorý by ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov. Vzhľadom

na všetky uvedené dôvody, súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ustanovenia §
262 ods. 2 CSP s tým, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom

rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy,
pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote
z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP.

8. Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento z časti vyhovel
žalovanému nároku žalobcu, a to vo výške 2.500,- eur ako aj odvolanie voči výroku rozsudku súdu prvej
inštancie v jeho časti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

9. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 06.11.2020) uplatnila
námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a
nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základnároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná
poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na
život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné

práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení
ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí
pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne
žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu

osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v
týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy
sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň tým,
že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo
k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky.Týmtosúdanéodvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.a/apísm.b/CSP.Žalobcoviataktiež
neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp
kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd
prvejinštancieporušilzásadurovnostízbraní,čojeodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.b/CSP.

10. Odvolateľ v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania namietal, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a
jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Z okolnosti prípadu je viac ako zrejmé,
že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy dokumenty

obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici v neuzamknutom
sklade oznamovateľ H. E., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto dokumenty omylom
premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale bez akýchkoľvek
pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017 nachádzali.

11. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje

aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na
mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom

zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti
priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty

žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené
práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že

len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne
rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo

zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a
presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancieza arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi
prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá

sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre
povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona

či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento
incident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí
dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania

z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov
nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

12. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom

pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter
a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej

inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil
len, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia
byťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať

jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

13. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k
priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí
trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané

náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom
obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,-
eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme
v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnej náhrady nemajetkovej ujmy.

Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

14. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu
žalobcu bol tomuto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú
v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 zo 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v planom rozsahu,
alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri oboch
napadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

16. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

17. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, zároveň poukázal na rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu, ktoré boli medzičasom
vydané a z ktorých vyplýva konštatovaná danosť právneho základu nároku žalobcov v predmetných
rozhodnutiach a ohľadne trov konania žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II.ÚS 223/2022 zo dňa 24.05.2022, v zmysle ktorého aj námietku o nesprávne
určenej výške sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. považuje Ústavný súd za

neopodstatnenú. Z tohto ohľadu podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany
osobnostipodľaObčianskehozákonníka,voveciachochranypodľapredpisovomasovokomunikačných
prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci z ústavnej sťažnosti, jej

príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že spor vedený okresným
súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou bol jednoznačne sporom o ochranu osobnosti.
Z citovaného ustanovenia Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. potom vyplýva, že súdu nie je poskytnutý
manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Tento priestor normotvorca vytýčil len z hľadiska
toho, či vôbec je náhrada nemajetkovej ujmy žalobou požadovaná. Dilema o prisúdenej a požadovanej

sume by eventuálne prichádzala do úvahy v časti náhrady súdneho poplatku za odvolanie, čo ale nie
je predmetom preskúmavanej ústavnej sťažnosti.

18. Následne bolo doručené vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu zo dňa 05.06.2023, v ktorom
v zásade zopakovala svoju argumentáciu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, k otázke

premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, k otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj spôsobu priznávania trov konania v predmetnom spore.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou

osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,

§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej
je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod

bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok
preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Odvolací súd v tejto veci posudzoval
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného
súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej

argumentácii strán sporu.

22. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods.1 písm.
b) CSP odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý proces
je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej

lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,
ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje
pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú
intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne

konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací
súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce
práva odvolateľa na spravodlivý proces, ktoré bolo žalovanou formulované iba všeobecne. Uvedené
platí aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými

skutočnosťami a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie.

23. Ohľadne odvolacej námietky vznesenej odvolateľom v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
a) CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci

konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva
na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca
domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne
možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z
24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že

nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku
na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na

náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.
Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd
za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací

súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo E. je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesené v odvolacom konaní o
miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

24. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje

s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje.
Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala
prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred
prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácii
činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej.
V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vznikunároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení Zákona
o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie
je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu

preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva
žalovaná,ktorévsúvislostisjejzodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutiaoporušeníustanovení
zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka
žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel
k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie

uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy predsa hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009)

26. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy, tak ako je uvedené nižššie.

27. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Začiatok
všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právomohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené
nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu.
Nasledujúcim dňom 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.02.2020. Žaloba

bola na súd doručená dňa 04.02.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej
premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v
sklade „všimol“ vedúci predajne D. C. E.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať
procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom I. J.. Aj z pohľadu
konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza

ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25.01.2017 sa
predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade
ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému
incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už
neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.

28. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na

nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti
a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,
že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov
možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8
Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve
pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,

aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,
že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako
nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj
pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne

konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa
sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny
delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo
príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako

nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že
okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho
konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania
a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

29. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy
boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak

žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do
úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v

konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu
dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.30. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne

priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto

sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu
do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno
hovoriť o rozsahu cca 10% zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§
12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo

k jej zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo
nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2,
t. j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie,
či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce
význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur.

31. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí
už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní

nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa
žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,
2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,

8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022)

32. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. 22Co
147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného

klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie
než to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v
sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,-
eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť
údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento

rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.
Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu
Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa
09.01.2020.

33. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110,- eur potvrdil ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I.
zmenil (v zmysle ust. § 388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

34. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súdSR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd
nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie
v merite veci bez významu.

35. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom
na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

36. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje

tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na
prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný,
platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň

časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr.
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov

konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech
vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do
výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: Y., G., FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný

sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

37. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň

časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Zároveň podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovo komunikačných prostriedkoch, vo veciach
ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou
hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).