Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201458
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1113201458.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Ľ.Z. R., nar. X. G. XXXX,
bytom E. M. XXX, právne zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r. o. so sídlom Kominárska 2, 4,
Bratislava, proti žalovanému: Ž. E. A. E. E. L. X, R., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 3.297,91 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. januára

2023 č. k. 24Cpr1/2013-391 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v
r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 531,32 eur s príslušenstvom titulom nezaplatených úrokov z omeškania v

súvislosti s plneniami, ktoré plnil žalovaný žalobcovi ako mzdové nedoplatky. Žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo žaloby, v ktorej žalobca tvrdil, že bol zamestnancom žalovaného a vykonával prácu
hasiča. V žalobe poukázal na výpočet žalovaných nárokov, pričom sa domáhal 128,61 eur za rok 2009,
240,75 eur za rok 2010 a 131,53 eur za rok 2011 (súčet týchto súm nekorešponduje so žalovanou

istinou).

3. Uviedol, že žalovaný nárok rozporoval. Minimálne za obdobie od augusta 2009 do decembra 2009
mal nárok za premlčaný. Návrh považoval za nejasný, nemal za zrejmé, ako žalobca dospel k žalovanej
sume. Namietol, že v žalobe počet zmien nebol stanovený presne, ale kolísal, ďalej počas pracovnej
pohotovosti dochádzalo k situácii, kedy bol ohlásený požiar a žalobca odišiel na výkazy práce, resp. ako

nadčas, t. j. nemohol mu zároveň vzniknúť nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť a nepatrí mu zaň
úrok z omeškania, a opomenul žalobca tiež, že časť zmien neodpracoval z titulu čerpania dovolenky,
náhradného voľna, PN, resp. iných skutočností.

4. Na to reagoval žalobca podaniami, v ktorých poukázal na to, že u žalovaného bola vykonaná kontrola
Inšpektorátom práce Žilina (ďalej len „IP Žilina“). Napriek zisteniam inšpektorátu práce žalobcovi bola

vyplatená hodinová tarifná mzda 1,89 €/h namiesto 3,32 €/h za rok 2009, 1,97 €/h namiesto 3,39 €/
h za rok 2010, 2,03 €/h namiesto 3,50 €/h za rok 2011, 2,09 €/h namiesto 3,55 €/h za rok 2012, a
2,16 €/h namiesto 3,83 €/h za rok 2013, čím žalobca porušil zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii
pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene
a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“). Za roky

2009, 2010 a 2011 patrí žalobcovi náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti. Tvrdil, že
počas pracovnej pohotovosti bol prítomný na pracovisku a preto si nárokuje nedoplatok nárokovanýchmzdových náhrad za náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Rozdiel
za rok 2011 medzi sumou konštatovanou IP a sumou vyplácanou za pracovnú pohotovosť tvoril 1,47
€/h, čím ukrátil žalovaný žalobcu celkovo o 6.940,05 €. Žalobca má nárok na doplatenie od žalobcu

sumu 5.935,80 € titulom náhrad a 1.004,25 € titulom úrokov. Žalovaný uhradil určité platby žalobcovi,
preto žalobca započítal všetky tieto platby predstavujúce započítanie na platby v roku 2009 v prospech
celkovej dlžnej sumy, pričom ide o (i) platbu vo výške 60% cca z pôvodného nároku, a (ii) iné platby
poskytnuté žalovaným v prospech žalobcov za účelom urovnania sporu. Hodnota dlžnej sumy, ktorú
žiada sa zvýši na sumu 4.410,45 € a úrok 1.004,24 €. Dlžná suma podľa žalobcu je 5.414,69 €. Žalobca

mal nárok na sumu 3,5 €/h, žalovaný plnil len 2,03 €/h, žalovaný plnil 1.525,32 € na istinu; nárok má
na úroky z tejto sumy.

5. Žalobca navrhol zmenu žaloby s tým, že sa domáha zaplatenia sumy výške 4.050,24 € a k tomu úrok
z omeškania 9% p. a. z 233,55 € od 13. augusta 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z
207,60 € od 13. septembra 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 207,60 € od 13. októbra

2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 207,60 € od 13. novembra 2009 až do zaplatenia,
úrok z omeškania 9% p. a. z 155,70 € od 13. decembra 2009 až do zaplatenia, úrok
z omeškania 9% p. a. z 259,50 € od 13. januára 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z
246,38 € od 13. februára 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 273,75 € od 13. marca
2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. apríla 2010 až do zaplatenia, úrok z

omeškania 9% p. a. z 241,81 € od 13. mája 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 191,63
€ od 13. júna 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 191,63 € od 13. júla 2010
až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. augusta 2010 až do zaplatenia, úrok z
omeškania 9% p. a. z 191,63 € od 13. septembra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z
246,38 € od 13. októbra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 136,88 € od 13. novembra

2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 219,00 € od 13. decembra 2010
až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. januára 2011 až do zaplatenia, úrok z
omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. februára 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z
246,38 € od 13. marca 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 246,38 € od 13. apríla
2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 273,75 € od 13. mája 2011 až do zaplatenia,

úrok z omeškania 9,25% p. a. z 246,38 € od 13. júna 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania
9,50% p. a. z 164,25 € od 13. júla 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 246,38
€ od 13. augusta 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 246,38 € od 13. septembra
2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 239,53 € od 13. októbra 2011 až do zaplatenia,
úrok z omeškania 9,25% p. a. z 273,75 € od 13. novembra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania

9,25% p. a. z 205,31 € od 13. decembra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 282,46
€ od 13. januára 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 287,25 € od 13. februára 2012
až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 268,10 € od 13. marca 2012 až do zaplatenia, úrok z
omeškania 9% p. a. z 258,53 € od 13. apríla 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 258,53
€ od 13. mája 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 229,80 € od 13. júna 2012 až do

zaplatenia, úrok z omeškania 8,75% p. a. z 272,89 € od 13. júla 2012 až do zaplatenia, a úrok z
omeškania 8,75% p. a. z 229,80 € od 13. augusta 2012 až do zaplatenia. V podaní uviedol, že žalovaná
suma je rozdiel toho, čo malo byť žalobcovi za celé obdobie vyplatené a toho, čo už bolo priznané. Súd
prvej inštancie túto zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 13. júla 2015, č. k. 24Cpr/1/2013-90.

6. Žalovaný sa k takto zmenenej žalobe vyjadril tak že poukázal na to, že žalobca uplatnil nové
nároky, vo vzťahu k nim uplatnil námietku premlčania. Žalobu, ako aj rozšírenie, označil za nejasné
a nezrozumiteľné. Žalovaný vyplatil žalobcovi všetky jeho oprávnené nároky v sume 2.869,37 € s
príslušnými úrokmi z omeškania 261,54 €. Nároky žalobcu naďalej neuznáva. Trval na tom, že čas medzi
18:00 h a 24:00 h je pracovnou pohotovosťou na pracovisku a poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007

Z. z., § 96 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2011 a analýzu úniovej právnej úpravy.
Poukázal na to, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti nepatrí celá základná zložka mzdy,
ale len jej pomerná časť. Jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp.
dohode v kolektívnej zmluve. Uplatnený nárok považuje za nezrozumiteľný a nejasný. Pre prácu nadčas
sa vyžaduje, aby išlo o výkon práce, pričom žalobca počas časového úseku označeného ako odpočinok

na pracovisku prácu nevykonával, len bol pripravený na výkon práce. Prvýkrát si tieto nároky uplatnil až
podaním doručeným súdu 2. apríla 2015. Žalobu žiadal zamietnuť. Žalobca na podanie nereagoval.7. Žalobca v ďalšom podaní žiadal pripustiť zmenu žaloby, pričom sa hodlá domáhať, okrem náhrady
trov konania, len sumy vo výške 2.293,67 EUR a úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 78,23
€ od 13. septembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,88 € od 13. októbra 2009 do

zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 69,54 € od 13. novembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9%
ročne zo sumy 72,61 € od 13. decembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 52,15 € od 13.
januára 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,12 € od 13. februára 2010 do zaplatenia, vo
výške 9% ročne zo sumy 104,18 € od 13. marca 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 93,12
€ od 13. apríla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 90,14 € od 13. mája 2010 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 82,25 € od 13. júna 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 70,11 €
od 13. júla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 65,18 € od 13. augusta 2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. septembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy
60,18 € od 13. októbra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. novembra 2010
do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 50,08 € od 13. decembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9%
ročne zo sumy 74,49 € od 13. januára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.

februára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 100,94 € od 13. marca 2011 do zaplatenia, vo
výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. apríla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 €
od 13. mája 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 89,52 € od 13. júna 2011 do zaplatenia, vo
výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. júla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 53,71 €
od 13. augusta 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. septembra

2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. októbra 2011 do zaplatenia, vo výške
9% ročne zo sumy 96,56 € od 13. novembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56
€ od 13. decembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 67,14 € od 13. januára 2012 do
zaplatenia, ako aj sumy 1.004,24 €. Ako dôvody pre uvedenú zmenu žalobca uviedol, že v obdobných
veciach došlo k rozhodnutiam na súdoch vyššej inštancie (veci vedené tunajším súdom pod sp. zn.

19Cpr/4/2012, 6Cpr/2/2013 a 12Cpr/7/2012). Ďalej poukázal na viaceré rozhodné otázky podstatné pre
zákonné rozhodnutie vo veci, konkrétne: (i) aký právny predpis je na daný vzťah potrebné aplikovať,
(ii) aká je správna metodika výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy žalobcu, (iii) aká bola výška
základnej zložky mzdy žalobcu, (iv) koľko hodín pracovnej pohotovosti strávil žalobca za rozhodné
obdobie, (v) akú výšku mzdy dostal žalobca za pracovnú pohotovosť vyplatenú podľa kolektívnej zmluvy

(uviedol výšku platieb za roky 2010 až 2012), (vi) prečo nie je možné akceptovať názor Najvyššieho súdu
SR o aplikácii kolektívnej zmluvy, (vii) ako je potrebné vysporiadať sa s námietkami o zmene žaloby zo
strany žalovaného a (viii) aká výška mzdy má byť teda žalobcovi doplatená, t. j. 2.275,46 € ako istina
a úroky z omeškania 1.004,24 €. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil na pojednávaní konanom
dňa 19. septembra 2022, pričom toto podanie tiež podľa obsahu vyhodnotil aj ako čiastočné

späťvzatie v tej časti žaloby, v ktorej táto zmenená žaloba prevyšuje dovtedy žalovaný nárok a preto v
tejto prevyšujúcej časti konanie zastavil uznesením z 20. septembra 2022, č. k. 24Cpr/1/2013-362.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania z dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1.
apríla 1992 mal za preukázané, že žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu s Československým štátnymi

dráhami, Bratislavská oblasť, Správa požiarnej ochrany železníc, dňa 7. novembra 1986, pričom
uvedeným dodatkom sa zmenila pracovná zmluva na dobu neurčitú a došlo k zmene funkcie na: hasič.
Z dodatku k pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 22. apríla 2002 medzi Železnicami Slovenskej republiky,
Závod protipožiarnej ochrany železníc, o. z., mal za preukázané, že mzdové podmienky sú upravené
v samostatnom mzdovom dekréte v súlade so smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá

je súčasťou kolektívnej zmluvy. Z hľadiska mzdových podmienok mal za preukázané, že na žalobcu
sa v rozhodnom čase vzťahovala aj kolektívna zmluva na r. 2008-2011, resp. na rok 2012, ktorá bola
uzatvorená zástupcami zamestnancov so žalovaným pre tieto obdobia. Z tabuliek na č. l. 162
až 165 mal za preukázané mzdové tarify u žalovaného účinné od 1. januára 2009. Z mzdových
dekrétov vystavených žalovaným zistil, že žalobca bol od 1. januára 2009 v tarifnej triede

07 v ročnom pásme 07 so mzdou 532,43 € mesačne, čo zodpovedá, ako mal za preukázané, aj tabuľke
mzdovýchtaríf(č.l.162).Žalobcabolod 1.februára2010vtarifnejtriede08vročnompásme07so
mzdou 584,11 € mesačne. Žalobca bol od 1. januára 2012 v tarifnej triede 08 so mzdou 613 € mesačne,
čo mal súčasne za preukázané tabuľkou tarifných tried od 1. januára 2012 do 1. mája 2013. Súčasne
mal za to, že obsah mzdových dekrétov korešponduje s obsahom mzdových listov na č. l. 313-338 za

mesiace8/09,9/09,10/09,11/09,12/09,1/10,3/10,4/10,5/10,6/10,7/10,8/10,9/1010/10,11/10,12/10,
1/11, 2/11, 3/11, 4/11, 5/11, 6/11, 7/11, 8/11, 9/11, 10/11, 11/11, a 12/11. Mal tiež za preukázané, že IP
Žilina v roku 2013 vykonala inšpekciu u žalovaného v odštepnom závode Závod protipožiarnej ochrany
železníc Bratislava. Z odpovede IP Žilina zistil, že táto odpoveď je anonymizovaná, nie je zrejmé, či satýka žalobcu a vyplýva z nej, že sa týka roku 2012 a 2013. Z tabuľky „Tabuľka tarifných tried účinnosť
od 1.5.2013“ mal za preukázané tarifné triedy u žalovaného za obdobie od 1. januára 2012 do 1. mája
2013 a samostatne od 1. mája 2013. Zo smernice č. 341/2004/105- O 510, konkrétne z časti 14 mal za

preukázané náhrady za pracovnú pohotovosť 1,89 €/h a 0,38 € za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti.
Zo zmien č. 12 až 14 mal za preukázanú zmenu uvedených súm pre roky 2010 (1,97 €, resp. 0,39 €)
a 2011 (2,03 €, resp. 0,41 €). Z listu žalovaného z 21. augusta 2012 mal za preukázané oznámenie
riaditeľa závodu o prechode na 4 zmennú prevádzku s účinnosťou od 1. septembra 2012 s rozvrhnutím
denných a nočných zmien. Z mailovej komunikácie zistil, že G.. E. K. G.. D. požiadali o oboznámenie

denného poriadku so zamestnancami. Zo mzdových listov na č. l. 175 až 183 mal za preukázané výšky
miezd žalobcu na výplatu a jednotlivé zložky mzdy za r. 2009-2012, a 2014.

9. Uviedol, že z ostatných dôkazov nezistil žiadne pre rozhodnutie významné skutočnosti.

10. Takto zistený skutkový stav veci posúdil súd prvej inštancie po právnej stránke podľa § 470 CSP,

č.l. 11 ods. 4 CSP, § 132 CSP, § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 1 ods. 4 Zákonníka práce (ďalej
len “ZP”), § 96 ZP, § 119 ZP.

11. Konštatoval, že základnou povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v
rozsahu, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Za predpoklad úspešnosti žaloby mal

najskôr relevantné skutočnosti tvrdiť a potom ich preukázať príslušnými listinnými alebo inými dôkazmi.
Povinnosť tvrdenia nazývanú i bremenom tvrdenia označil za primárnu povinnosť žalobcu ako strany
sporu, ktorý iniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu
si uplatňuje určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody náležite prezentovať už v samotnej žalobe
a neposkytovať súdu len všeobecne formulované vysvetlenia bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým

okolnostiam a tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného nároku. Uviedol, že absencia týchto
dôvodov robí nárok žalobcu nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť adekvátne sa voči
takémutonedostatočnémunávrhu-tvrdeniu-brániť,keďženepoznádôvodyarozhodnéskutočnosti,pre
ktoré sa voči nemu konanie vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení si svojho nároku práve v
požadovanej výške uvedenej v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných skutočností stranou nie je

súdom vynútiteľné. Súd nemôže nahrádzať alebo dotvárať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom
nároku a rozhodovať o vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových okolnostiach.

12. Konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, že okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný

hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako
aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca
(veriteľ)povinnosťbremenotvrdeniavtom,žesožalovaným(dlžníkom)uzavrelzmluvu,ženajejzáklade
poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú

náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti;žalobcuzaťažujedôkaznébremenopreukázaťuzavretiezmluvyaposkytnutieplneniapodľa
nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno
dôkazu (rozsudok z 22. septembra 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010).

13. Súd prvej inštancie vyhodnotil že týmto požiadavkám žalobca neučinil zadosť.

14. Zo žaloby vyvodil, že žalobou si uplatňoval žalobca nárok na zaplatenie príslušenstva, čiže úrokov
z omeškania, a to k nárokom žalobcu, ktoré podľa tvrdení žalobcu žalovaný plnil žalobcovi dobrovoľne.
Následne oznámil v troch podaniach zmenu (rozšírenie) žaloby, kde celkovo trikrát menil výšku

žalovaného nároku a príslušenstva, pričom žalovaný nárok odvíjal od úplne iných skutkových tvrdení,
pretože (zmenený) nárok po zmene požaduje priznať ako istinu (4.050,24 €) a zvlášť ako príslušenstvo
(úrok z omeškania), pričom pôvodne v žalobe sa domáhal len úrokov z omeškania. Mal to za zrejmé aj z
pripustenej zmeny žaloby, ktorá bola vykonaná uznesením z 13. júla 2015, č. k. 24Cpr/1/2013. Mal za to,
že zjavne teda ide o iný nárok založený na iných skutkových okolnostiach s iným právnym posúdením.

Takto vykonanú zmenu žalobca opakovane žiadal zmeniť opäť tak, že sa domáha istiny 2.293,67 €
a k tomu prislúchajúcich úrokov z omeškania, a samostatne istiny 1.004,24 € (kapitalizované úroky z
omeškania) a trov konania. Súd prvej inštancie túto zmenu pripustil na pojednávaní konanom dňa 19.
septembra 2022. Uviedol, že nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil právnu kvalifikáciu nároku,príp. jeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná“. Vyjadril názor, že pri posúdení zmeny právneho
posúdenia žalovaného nároku totiž nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jej časť,
ale aj o jej právny základ odvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe totiž obsah

žaloby nie je tvorený výlučnežalobným návrhom (petitom), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami -
opísaním skutkového deja (causa petendi). Konštatoval, že súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej
stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať
celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25. novembra
2020, sp. zn. 7 Cdo/268/2019). Inými slovami, dôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd

v kontexte skutkových tvrdení žalobcu. Preto posudzoval skutkové tvrdenia žalobcu z hľadiska toho, či
sú spôsobilé preukázať žalovaný nárok. Vychádzal z toho, že v zmenenej žalobe sa uvádzajú viaceré
skutkové tvrdenia. V časti A. žalobca oznamuje súdu, že existujú podstatné rozhodnutia v obdobných
veciach, napr. v konaniach pod sp. zn. 19Cpr/4/2012, 6Cpr/2/2013 a 12Cpr/7/2012. Poukázal tiež na
rozhodnutieodvolaciehosúduvoveciinéhožalobcu(p.Š.),ktorýsanárokovdomáhalvkonanívedenom
pod sp. zn. 19C/7/2012. Súd prvej inštancie uviedol, že ide o skutočnosti, ktoré sa netýkajú žalobcu

a ide o rozhodnutia, ktoré sú výsledkom dokazovania v iných veciach než je daná vec. Mal za to, že
s poukazom na čl. 11 ods. 4 CSP súd nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo v iných
konaniach. Ide aj o situáciu, že v inom konaní bol vykonaný napr. znalecký posudok, ktorý uplatnil určitý
výpočet, pretože ak išlo v danom konaní o odbornú otázku, ktorá si vyžiadala znalecké dokazovanie
a vykonanie výpočtu znalcom, potom len sotva môže súd bez ďalšieho prevziať túto „metodiku“ bez

toho, aby ustanovil znalca (taký dôkaz ale navrhnutý nebol, resp. strany na taký návrh mali adekvátne
množstvočasupočas10rokovtrvajúcehosporu).Vskratkedospelkzáveru,ževtejtočastiniesúžiadne
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa žalobcu alebo žalovaného nároku. V časti B. žalobca uvádza
vyjadrenie k veci a označuje osem rozhodných otázok. Ide o tieto otázky. Po prvé, aký právny predpis
je na daný vzťah potrebné aplikovať. Žalobca poukazuje, odkazujúc na „prípad p. Š.“ na § 96 ods. 3

Zákonníka práce. Ide teda o právnu otázku, nie skutkové tvrdenie, ktorého existencia musí predchádzať
právnemuposúdeniu.Inýmislovami,najprvmusížalobcatvrdiťskutkovétvrdenieaažnáslednehomôže
právne kvalifikovať. Len právna kvalifikácia nepostačuje. Po druhé, aká je správna metodika výpočtu
pomernej časti základnej zložky mzdy žalobcu. Žalobca uvádza, že pojem pomerná časť základnej
zložky mzdy nie je v zákone presne definovaný. Odkazuje na článok B.. G., ktorý uvádza metodiku, ktorú

aplikoval aj znalec „v prípade p. Š.“. Opäť ide iba o otázku právneho posúdenia, neuvádzajú sa žiadne
skutkové tvrdenia. Po tretie, žalobca uvádza, aká bola výška základnej zložky mzdy žalobcu. Žalobca
uvádza vzorec na výpočet základnej zložky mzdy, pričom poukazuje na to, že podľa mzdových listov sa
výška mesačnej mzdy menila v priebehu času. Nie je preto možné fixne určiť pomernú časť základnej
zložky mzdy za celé obdobie. Súd prvej inštancie opäť vyhodnotil, že ani v tejto časti sa neuvádzajú

žiadne skutkové tvrdenia. Odkazuje sa síce na vzorec, no uviedol, že nie je úlohou súdu „vytvárať“
si skutkové tvrdenia namiesto žalobcu a nepostačuje ani odkazovať na dôkazy (ani, ak z nich môže
vyplývať výška nároku) a preto nie je namieste odkaz na mzdové listy (§ 132 ods. 2 CSP). Po štvrté,
žalobca odpovedá na otázku, koľko hodín pracovnej pohotovosti strávil žalobca za rozhodné obdobie.
Na to žalobca uvádza, že počet hodín uviedol žalovaný a sú súčasťou spisu, nakoľko žalovaný zaslal

súdu informácie o tom, koľko smien v danom mesiaci žalobca absolvoval a koľko bolo preplácaných ako
nadčasy. Opäť uvádza vzorec na výpočet, t. j. (počet smien x 6 hodín) - výkon prác - čerpanie voľna alebo
PN. Opäť však uvedeným spôsobom žalobca v otázke skutkových tvrdení len odkazuje na dôkazy, čo je
postačujúce z hľadiska procesného bremena tvrdenia (viď § 132 ods. 2 CSP). Po piate, žalobca uvádza,
akú výšku mzdy dostal žalobca za pracovnú pohotovosť vyplatenú podľa kolektívnej zmluvy. Uvádza,

že tieto platby boli nasledovné: od 1. januára 2010 sumu 1,97 €/h, od 1. januára 2011 sumu 2,03 €/h a
od 1. januára 2012 sumu 2,09 €/h. Nič viac a žiadne iné skutkové tvrdenie žalobca neuvádza.
Z týchto troch číselných údajov nie je možné nijako odvodiť (nevyplýva) dôvodnosť žalovaných súm
vo výške 2.293,67 € a s príslušenstvom 1.004,24 €. Po šieste, žalobca argumentuje, prečo nie je
možné akceptovať názor Najvyššieho súdu o aplikácii kolektívnej zmluvy, ktorý vyplýva z rozhodnutia

so sp. zn. 4Cdo/165/2018. V tejto otázke sa teda opäť žalobca vyjadruje k právnej stránke veci. Po
siedme, na č. l. 232 spisu odpovedá žalobca na otázku, ako je potrebné vyporiadať sa s námietkami
o zmene žaloby zo strany žalovaného. Žalobca odkazuje na právne posúdenie veci odvolacím súdom
(bližšie č. l. 233), t. j. opäť táto časť neobsahuje žiadne konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa nároku
žalobcu. Po ôsme, žalobca poukazuje na to, aká časť mzdy má byť žalobcovi doplatená. Poukazuje

na tabuľku, v ktorej uvádza jednotlivé fondy pracovného času pre jednotlivé mesiace od augusta 2009
do novembra 2011. Následne uvádza istinu nárokov (2.275,46 €). Túto sumu následne rozpisuje na
jednotlivé mesiace a pri každom mesiaci uvádza výšku nedoplatku (napr. 78,23 € v prípade mesiaca
august 2009). Uvádza, že výška uplatneného nároku vychádza z metodiky C.. B.. M. (č. l. 235 dole).Zaujal názor, že medzi uvedenými tvrdeniami o výške fondu pracovného času a výške nároku, resp.
jeho súčtu ale nie je žiadne vysvetlenie, ako tieto údaje korelujú alebo súvisia a ako k predmetným
hodnotám žalobca dospel. Podľa súdu prvej inštancie preto opäť absentujú kľúčové skutkové tvrdenia

tentokrát o výške žalovaného nároku, pričom nie je a nemôže byť úlohou súdu tieto údaje „extrahovať“
z príloh podaní žalobcu. Na uvedené nadväzuje časť C., v ktorej žalobca už len uvádza vyjadrenie ku
dňu splatnosti mzdy, resp. že pôvodne uplatnený nárok v žalobe 531,32 € (pozn. Sudcu súdu prvej
inštancie, žalobca si uplatňoval v pôvodnej žalobe len kapitalizované úroky) bol urobený len hrubým
odhadom, pričom tento dodatočne viackrát korigoval do súčasnej podoby, ktorej ale výška podľa súdu

prvej inštancie z predmetných skutkových tvrdení žalobcu nevyplýva vo výške 2.293,67 € a 1.004,24 €
(nemal za zrejmé v prípade druhej sumy, čo tieto kapitalizované úroky zahŕňajú).

15. Súd prvej inštancie nemal za preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu, pričom nielenže neboli preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj
formulovane značne zmätočne a neprehľadne. Vyhodnotil, že žalobca dostatočne neuniesol bremeno

tvrdenia, čo bola žalobcova prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný uniesť. Podľa súdu prvej inštancie
nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu
žaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže byť len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich
tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho.
Konštatoval, že súd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a na základe čoho asi žalobca požaduje.

Dospel k záveru, že takto špecifikované podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu nespĺňajú
požiadavky podľa § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1 CSP. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom
vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
teda nezistil, či si žalobca v uplatňovanej výške jednotlivé mesačné mzdové nároky vzniknuté počas
rozhodného časového obdobia (nároky za jednotlivé mesiace rozpisuje žalobca na č. l. 234), tvoriace

spolu žalovanú istinu v súčte 2.275,46 €, uplatnil v týchto sumách dôvodne alebo nie.

16. Vzhľadom na to, že si žalobca riadne nesplnil povinnosť tvrdenia, mal za bezpredmetné, aby
vyhodnocoval dôvodnosť námietky premlčania, resp. výhrady, že táto je uplatnená v rozpore s dobrými
mravmi, pretože to bez riadne splnenej povinnosti tvrdenia nepovažoval za možné a posúdil to aj ako

nadbytočné.

17. Súd prvej inštancie z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných
nárokov, resp. jeho časti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, neposúdil dôvodnosť ním uplatneného
nároku v zmysle § 96 a § 119 ZPv spojení s § 1 ods. 4 ZP a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Preto

žalobu zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods.
1 CSP.

19. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolane
žalobca. S rozhodnutím prvoinštančného súdu nesúhlasil z dôvodov, ktoré sú klasifikované v §365 ods.
1 CSP pod písmenami b), g), f) a h). Vytkol súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a
že nepoužil vyšetrovaciu zásadu. Napadnuté rozhodnutie považuje za vecne nesprávne, nezákonné a
trpiace niekoľkými vadami, vychádzajúce tiež z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci.

Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spomína absenciu skutkových tvrdení
žalobcu a tvrdí, že zo žaloby ani ďalších písomných podaní žalobcu nebolo možné posúdiť, ktoré
mesačné nároky alebo ich časti si žalobca v rámci svojho nároku na zaplatenie uplatnil. Žalobca mal za
to, že prinajmenšom v svojom súhrnnom vyjadrení jasne definoval (aj pomocou prehľadných tabuliek),
za ktoré mesiace si uplatňuje schodok vo vyplatenej mzde, a v akej výške. Tiež mal za to, že v svojich

podaniach dostatočne špecifikoval povahu jeho nároku - vyplývajúceho z neúplného vyplatenia mzdy
žalobcovi žalovaným. Je pravdou, že v priebehu konania prišlo k viacerým „úpravám“ požadovanej sumy
zo strany Žalobcu, tieto však boli len matematickou úpravou výšky jeho nároku - tvrdenie Žalobcu, že
Žalovaný mu nevyplatil celú mzdu je v od začiatku konania nemenné.
Žalobca považuje za smerodajné predovšetkým svoje podanie z 11. júla 2022, v ktorom uvádza

najsprávnejší výpočet nároku žalobcu, založený na rovnici výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti, ktorá bola vyhotovená znalkyňou C.. B.. M. v obdobnom konaní vedenom medzi žalovaným
a jeho iným zamestnancom. Tento výpočet je opretý o výplatné pásky žalobcu, počet odpracovaných
hodín pracovnej pohotovosti a údaje o jeho mesačnej mzde, pričom tieto údaje boli dosadené dorovnice výpočtu podľa znalkyne. Výsledne údaje boli porovnané so sumami, ktoré žalovaný vyplácal, a
výsledkom bola rozdielna suma - t.j. nedoplatok na mzde. Žalovaný tento spôsob výpočtu, ani pravdivosť
údajovnachádzajúcichsavovýpočtovejtabuľke(ktorábolaprílohoupodaniaz11.júla2022)nenamietal,

a teda neboli sporné. Nepovažoval za rozhodujúce, že súd prvej inštancie môže posledné vyčíslenie
Žalobcovho nároku považovať za zvláštne alebo nezodpovedajúce úplnej matematickej správnosti.
Poukázal na to, že toto vyčíslenie nebolo zo strany žalovaného spochybnené a opiera sa o závery
znaleckého posudku C.. B.. M.Č., ktoré dalo za pravdu žalobcovi a výpočet nárokov žalobcu a jeho
mzdy za pracovnú pohotovosť sa nachádza na stranách 32 až 36 a 63 až 64 a nasl. predmetného

znaleckého posudku. Osobitne sa vyjadril k vyčísleniu na základe znaleckého posudku. Vyčíslenie
nárokov sa opiera o znalecký posudok, čo mal v konaní za jasne preukázané. Súdu prvej inštancie
bol znalecký posudok poskytnutý a žalovaný voči nemu relevantne nenamietal. V danej situácií bol
toho názoru, že mal súd prvej inštancie akceptovať vyčíslenie a rozhodovať len o podstate nároku,
tzn. o oprávnenosti a o prípadnom premlčaní, keď viazanosť súdu takýmto odborným názorom znalca
podľa neho vychádza aj z konštantnej judikatúry, keď napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí čs. 6

Obdo 31/2008 uviedol... súd nemôže preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov znalca, lebo
k tomu sudca nemá odborné znalosti alebo ich nemá v takej miere, aby mohol toto preskúmanie
zodpovedne urobiť...Pokiaľ však má súd pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže
ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo
inak odstránil jeho nedostatky, poprípade aby vypracoval nový posudok, alebo musí ustanoviť iného

znalca, aby vec znovu posúdil a vyjadril sa i k správnosti už podaného posudku. Argumentácia súdu
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia preto podľa neho nemôže obstáť. Vyčíslenie
bolo vykonané. Vyčíslenie protistrana nenamietala, preto nemohlo byť sporné. Vyčíslenie sa opiera o
závery znaleckého posudku a jeho závery nemôže súd bez osobitných dôvodov ignorovať. Ak súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré

vyšli najavo v iných konaniach, vo vzťahu k použitiu znaleckého posudku C.. B.. M.. Konštatoval, že
zastupuje viacero zamestnancov žalovaného v takmer totožných konaniach vedených pred Okresným
súdom Bratislava I. Všetky tieto konania sú založené na rovnakom základe, keďže žalovaný plošne
vyplácal nižšiu odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti viacerým zamestnancom (keďže
jeho interný predpis bol založený na nesprávnom výpočte). Rozdiely v týchto konaniach spočívajú

len v rozdielnych výškach mzdy jednotlivých zamestnancov a počte odpracovaných hodín. Žalobca
nepovažuje za hospodárne vykonávať znalecké dokazovanie v každom jednom konaní. Obzvlášť, keď
vyhotovený znalecký posudok C.. B.. M. obsahuje rovnicu správneho výpočtu odmeny za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti, ktorú možno použiť na výpočet v akomkoľvek inom prípade výpočtu takejto
odmeny - stačí len doplniť variabilné zložky unikátne pre každého zamestnanca (ako napr. počet

odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, tarifná mzda, fond pracovného času, všetky žalobcom
predložené vo vyjadrení zo dňa 11. júla 2022. Žalobca k súhrnnému vyjadreniu zo dňa 11. júla 2022
priložilajvýplatnépáskyamzdovélistyžalobcuzarelevantnéobdobia,ktorépreukazujúmzduzaplatenú
žalobcovi žalovaným. Žalobca ďalej priložil výpočtovú tabuľku obsahujúcu výpočet schodku v mzde
vyplácanej žalovaným určenej podľa jeho Kolektívnej zmluvy (konkrétne k nej priloženej Smernice o

odmeňovanízamestnancovŽSRč.341/2004/105-0510)amzde,ktorábolavypočítanávzmyslepostupu
vychádzajúceho zo znaleckého posudku C.. B.. Y. M., po dosadení hodnôt unikátnych pre žalobcu do
znalkyňou stanovenej všeobecnej rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
zamestnanca. Nielen v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č.k.
10CoPr/5/2022-496 (ktorým bol potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu), na základe ktorého bol v

uplatnenej žalobe úspešný zamestnanec Žalovaného pri uplatnení obdobného nároku, pričom vo vzťahu
k aplikácii znaleckého posudku odvolací súd uviedol nasledovne:
Súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho pochybenia, resp. postupoval v konaní absolútne správne,
keď v súlade so zásadou hospodárnosti konania aplikoval na výpočet doplatku rozdielu medzi žalobcom
uplatnenej a žalovaným vyplatenej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti metodiku zvolenú

súdnou znalkyňou, nakoľko je nesporné, že rozhodnutie záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré
boli nevyhnutné odborné znalosti, a odvolací súd nevidí dôvod na spochybňovanie správnosti záverov
znaleckého posudku po odbornej stránke.
Žalobca v odvolaní uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bol sporný jedine spôsob výpočtu mzdy
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Žalovaný nikdy nenamietal správnosť časového obdobia, za

ktoré požadoval žalobca doplatenie mzdy, výšku reálne vyplatenej mzdy, ani počet hodín neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti žalobcu v rozhodnom období. Mal za to, že skutkové tvrdenia žalobcu boli
dostatočne určité, ako aj podložené relevantnými dôkazmi. Toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že iné
senáty Okresného súdu Bratislava I na základe totožného spisového materiálu v obdobných konaniachmedzi žalovaným a inými zamestnancami s obdobnými nárokmi rozhodli vo veci samej, v prospech
zamestnancov,konkrétnevkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaI-12Cpr/8/2012,rozhodnutie
potvrdené Krajským súdom v Bratislave rozhodnutím č.k. 10CoPr/5/2022-496 zo dňa 31.08.2022, vo

veci pána C.L.. Smerodajné je aj konanie vo veci p. Š. - konanie vedené na Okresnom súde Bratislava
1 pod sp.zn. 19C/7/2012 Krajským súdom v Bratislave potvrdené rozhodnutím sp. zn. 40CoPr/14/2017
z 10.07.2019. Uviedol, že z rovnakého dôvodu neobstojí odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa
ktorého nebolo možné aplikovať rovnicu výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v
zmysle priložených podstatných častí znaleckého posudku. Znalecký posudok v tomto konaní nebol

prikladaný za účelom konkrétneho výpočtu v tomto konaní, keďže v ňom prišlo k výpočtu mzdových
nárokov iného zamestnanca v inom súdnom konaní. Tento znalecký posudok však obsahuje všeobecne
aplikovateľnú rovnicu výpočtu odmeny zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, z ktorej
žalobca vychádzal pri svojom presnom vyčíslení nároku vykonanom v jeho súhrnnom vyjadrení zo dňa
20.04.2022. Iné senáty Okresného súdu Bratislava I si osvojili túto rovnicu a odzrkadlili ju v svojom
rozhodnutí vo veci samej, napr. v konaniach uvedených v predchádzajúcom bode. Ak súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že medzi tvrdeniami žalobcu nie je žiadne vysvetlenie, ako tieto
údaje korelujú alebo súvisia a ako k predmetným hodnotám žalobca dospel, žalobca mal za to, že vo
výpočtovej tabuľke, ktorá bola prílohou jeho vyjadrenia z 20.04.2022 precízne ukazuje spôsob výpočtu
jeho nárokov. Uvedený je fond pracovného času, vyplácaná mzda, vychádzajúce z výplatných pások,
ako aj iné hodnoty doplnené do rovnice (ktoré neboli namietané žalovaným), spolu s uvedením ktorá

hodnota predstavuje aké miesto v rovnici (a,b,c,d,e,f,g) ako aj finálna rovnica kalkulácie nedoplatku (h=f-
g).

Rozhodný mesiac 2009 08 2009 09 2009 10 2009 11 2009 12

fond pracovného času a 165,85 160,5 165,85 160,5 165,85
mzda - mesačný základ b 553,73 € 553,73 € 553,73 6 546,14 6 553,73 6
hodinová mzda /Eur c = a/b 3,34 e 3,45 6 3,34 6 3,40 6 3,34 6
minimálna mzda d 1,81 e 1,81 6 1,81 6 1,81 6 1,81 6
poče hodín prac. Pohotovosti e 54,00 48,00 48,00 48,00 36,00

mzda za pracovnú pohotovosť f = (b/afe 180,29 6 165,60 6 160,26 6 163,33 6 120,196
spolu vyplatená náhrada za pracovnú
pohotovosť g 102,06 6 90,72 € 90,72 € 90,72 6 68,04 €
Rozdiel = nedoplatok h = f-g 78,23 € 74,88 6 69,54 6 72,61 6 52,15 6

K bodu II - Vyšetrovacia zásada v individuálnych pracovnoprávnych sporoch vyplácané 1,89 €

Spolu vyplatená náhrada za PP rok 2010 442,26 €
Nedoplatok za rok 2009 347,42 6

20. Aj v prípade, že by súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia žalobcu nie sú dostatočne
preukázané, v tejto súvislosti poukázal na osobitnú povahu individuálnych pracovnoprávnych sporov,
v ktorých platí, že súd si aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Zákonodarca pri individuálnych pracovnoprávnych sporoch zaviedol odklon od
princípu kontradiktórnosti, ktorý je inak typický pre civilné sporové konanie, a v ustanovení § 319

CSP do týchto konaní zaviedol vyšetrovací princíp. Tento odklon vychádza z pozície zamestnanca
ako slabšej strany vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý poberá vyššiu právnu ochranu a zároveň
môže mať dôkaznú núdzu, najmä čo sa týka jeho možností získania rôznych dokumentov, ktoré sú v
dispozičnej sfére zamestnávateľa ako protistrany v spore, a tento zo strategických dôvodov nemusí mať
v záujme predkladať dôkazy, ktoré by mohli byť použité v jeho neprospech. Je preto na mieste zvýšená

možnosť zásahu súdu do týchto sporov, formou zvýšenej aktivity súvisiacej s obstarávaním dôkazných
prostriedkov. Táto požiadavka vyššej aktivity zo strany súdu samozrejme nie je neobmedzená a je stále
limitovaná zásadou hospodárnosti konania. Súd preto vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním
dôkazných prostriedkov až v prípade, kde je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Preto ak súdprvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tvrdí, že na strane Žalobcu - zamestnanca, bola
daná dôkazná núdza, mal za to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaobstarať si dôkazy potrebné
pre rozhodnutie vo veci samej. Tento názor zastáva aj akademická obec v komentári k Civilnému

sporovému poriadku, konkrétne N.. T. K. N.. U.:
Súd sa nebude v plnej miere spoliehať na splnenie si dôkaznej povinnosti zamestnanca, ale vykoná aj
ďalšie dôkazy na ochranu zamestnanca, pričom by mal prihliadnuť na jeho názor. Súd by mal vybrať a
akceptovať len relevantné tvrdenia strán a dôkaznú iniciatívu prevziať len tam, kde to reálne a racionálne
pomôže objasniť skutkový stav. Okrem stanoviska zamestnanca by teda mala byť jediným limitom

zásada hospodárnosti dokazovania.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak súd nedospeje na základe tvrdení strán sporu a
vykonaných dôkazov k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky
na vydanie spravodlivého rozhodnutia, obstará aj bez návrhu strán dôkazné prostriedky a vykoná
dokazovanie potrebné na vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Následne súd rozhodne v súlade

s princípom právnej istoty, na ktorý kladie zákonodarca osobitný dôraz v čl. 2 ods. 1 CSP: „Ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Žalobca mal za to, že v konaniach zamestnanca proti
zamestnávateľovi stačí zo strany zamestnanca uviesť napr. skutočnosť, že mu nebola vyplatená mzda
v plnej výške, za aké obdobie, spolu so základným odôvodnením, prečo sa nazdáva, že tomu tak

je, a žalobný petit. Žalobca už v pôvodnej žalobe uviedol, že mu nebola vyplatená mzda vo výške, v
akej mu mala byť vyplatená. Následne nad rámec tejto minimálnej povinnosti uviedol presný výpočet
jeho nárokov a taktiež uviedol v akej výške bola žalovaným mzda vyplácaná a výsledný rozdiel (na
základe rovnice podľa znaleckého posudku). Trval na tom, že žalobca poskytol viac než dostatočné
tvrdeniapopisujúcepodstatujehožalobouuplatnenéhonároku.Zároveň,žalobcanadrámecposkytnutia

skutkových tvrdení (ktoré by úplne postačovali, aby súd v takomto spore prevzal ťarchu dokazovania v
rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci) sám uviedol aj dôkazy v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
vo veci. Na základe rovnakého dôkazného materiálu poskytnutého žalobcom bolo inými senátmi
Okresného súdu Bratislava 1 v obdobných veciach vyhovené v prospech zamestnanca žalovaného,
napr. vo veci p. C., konanie vedené pod sp.zn. 12Cpr/8/2012, alebo v neprávoplatných rozhodnutiach

napadnutých odvolaním - 12Cpr/2/2012, 12Cpr/8/2012, 19Cpr/4/2012, 12Cpr/7/2012, 6Cpr/2/2013.
Celkovo mal za to, že prvoinštančný súd nesprávne priradil rozhodné ustanovenia CSP a ostatných
zákonov a dospel k nesprávnej právnej kvalifikácií a skutkovej kvalifikácií. Sumarizujúc vyššie uvádzané
argumenty mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a neuplatnil vyšetrovaciu
zásadu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava č. k. 24Cpr/1/2013-391 zo

dňa 23.01.2023 v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 2.293,67 EUR brutto a úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 78,23 € od 13.9.2009 do
zaplatenia,vovýške9%ročnezosumy74,88€od13.10.2009dozaplatenia,vovýške9%ročnezosumy
69,54 € od 13.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 72,61 € od 13.12.2009 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 52,15 €od 13.1.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,12 €od

13.2.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 104,18 €od 13.3.2010 do zaplatenia, vo výške 9%
ročne zo sumy 93,12 €od 13.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 90,14 €od 13.5.2010 do
zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,25 €od 13.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy
70,11 €od 13.7.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 65,18 €od 13.8.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13.9.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 60,18

€od 13.10.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13.11.2010 do zaplatenia, vo
výške 9% ročne zo sumy 50,08 € od 13.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,49 € od
13.1.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.2.2011 do zaplatenia, vo výške 9%
ročne zo sumy 100,94 € od 13.3.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.4.2011
do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.5.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne

zo sumy 89,52 € od 13.6.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.7.2011 do
zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 53,71 € od 13.8.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy
80,56 € od 13.9.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.10.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od
13.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 67,14 € od 13.01.2012 do zaplatenia, Žalovaný je

povinný zaplatiť Žalobcovi sumu 1.004,24 EUR do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, Žalobcovi
priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V prípade, ak by
súd vyhodnotil námietku premlčania ako čiastočne dôvodnú, dal do pozornosti nasledujúce skutočnosti:
V zmysle § 34 ZP v znení neskorších predpisov: „Ak je zamestnávateľ alebo zamestnanec povinnýuspokojiť viac peňažných nárokov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, je
vyrovnanýtennárok,oktorompovinnýpriplnenívyhlási,žehochceuspokojiť.Aktakneurobí,jeplnením
uspokojený nárok najskôr splatný.“ Uviedol, že žalovaný dodatočne zaplatil časť mzdy na neaktívnu

časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, pričom danú sumu označila ako pracovnú
pohotovosťzatenktorýkalendárnyrok.Vzmyslevyššieuvedenéhopovažovalpriposudzovanínámietky
premlčania za potrebné zohľadniť, že mzda za pracovnú pohotovosť bola v plnom rozsahu uhradená
počiatočné kalendárne mesiace toho ktorého kalendárneho roka, pričom mzda za pracovnú pohotovosť
za neskoršie mesiace kalendárneho roka vôbec nebola uhradená. Ak súd vyhodnotí úroky z omeškania

ako boli uplatnené podaním žalobcu ako čiastočne premlčané, žiadal, aby priznal žalobcovi nárok na
úroky z omeškania 3 roky spätne a úrok z omeškania vo výške 1.004,24 EUR uplatnený podaním zo
dňa 25.09.2014. Len z opatrnosti a pre prípad, že by Krajský súd nevyhovel vyššie uvedenému návrhu
žiadal uznesením rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. 24Cpr/1/2013-391 zo dňa 23.01.2023
zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

21. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokom ako i s
odôvodnením napadnutého rozsudku. Mal za to, že žalobca predloženými podaniami nepreukázal
dôvodnosť uplatnených nárokov. Poukázal na skutočnosť, že žalobca viackrát menil výšku ním
uplatnených nárokov, pričom ani raz bližšie nešpecifikoval, v akej výške si uplatnil nárok na zaplatenie
náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, t.j. jednotlivé mesačné mzdové nároky za žalované

obdobie. Vzhľadom na žalovaným uplatnenú námietku premlčania (ktorú súd prvej inštancie ako
nadbytočnú vlastne ani nevyhodnocoval), nebolo z predmetných podaní vždy jasné, ktoré nároky v
žalovanom období považoval žalobca za neuhradené.
Žalobca poukazuje v podanom odvolaní na to, že na tunajšom súde zastupuje viacero zamestnancov
Žalovaného v takmer totožných konaniach, pričom všetky tieto konania sú založené na rovnakom

základe, keďže žalovaný plošne vyplácal nižšiu odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
viacerým zamestnancom (keďže jeho interný predpis bol založený na nesprávnom výpočte). V podanom
odvolaní odkazuje na metodiku výpočtu obsiahnutú v Znaleckom posudku C.. B.. M., ktorý obsahuje
rovnicu správneho výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorú možno použiť na
výpočet v akomkoľvek inom prípade výpočtu takejto odmeny - stačí len doplniť variabilné zložky unikátne

pre každého zamestnanca (ako napr. počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, tarifná mzda,
fond pracovného času, všetky žalobcom predložené v vo vyjadrení zo dňa 11. júla 2022), pričom ale
tento posudok v rámci predmetného súdneho konania nebol predložený ako relevantný dôkaz. K
tomu preto súd prvej inštancie, podľa názoru žalovaného veľmi správne, uviedol v bode 26. napádaného
rozsudku, že „s poukazom na čl. 11 ods. 4 CSP súd nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli

najavo v iných konaniach. Ide aj o situáciu, že v inom konaní bol vykonaný napr. znalecký posudok, ktorý
uplatnil určitý výpočet, pretože ak išlo v danom konaní o odbornú otázku, ktorá si vyžiadala znalecké
dokazovanie a vykonanie výpočtu znalcom, potom len sotva môže súd bez ďalšieho prevziať túto
„metodiku“ bez toho, aby ustanovil znalca (taký dôkaz ale navrhnutý nebol, resp. strany na taký návrh
mali adekvátne množstvo času počas 10 rokov trvajúceho sporu).“ Tým sa podľa názoru žalovaného súd

prvejinštanciedostatočnevysporiadalstýmprečopredmetnýposudokvpriebehupredmetnéhokonania
nijako nereflektoval. K tvrdeniu žalobcu ohľadom údajného nepoužitia vyšetrovacej zásady zo strany
súdu prvej inštancie by žalovaný chcel uviesť, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec
nenavrhol, ak vykonanie takého dôkazu (dôkazov) považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa ustanovenia § 185 CSP „súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.“ Je teda na

posúdení súdu, či všetky predložené listinné dôkazy, tvrdenia sporových strán a ďalšie skutočnosti podľa
ustanovenia § 186 ods. 1 CSP, bude považovať za dostatočné na ustálenie právneho názoru a konečné
rozhodnutie vo veci, alebo pristúpi k doplneniu dokazovania v zmysle § 319 CSP.
V súlade s uvedeným je aj názor Krajského súdu Prešov, ktorý vo svojom Uznesení sp. zn.
12CoPr/2/2019 zo dňa 06.06.2019 uvádza: „V prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov je

vyšetrovací princíp zakotvený vo vyššie citovanom ust. § 319 C.s.p. Uvedené ustanovenie umožňuje
súdu vyvíjať zvýšenú aktivitu, ktorá súvisí s obstarávaním dôkazných prostriedkov, avšak až v prípade,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného teda možno dospieť
k záveru, že v prípade, ak súdu, ktorý vo veci koná a rozhoduje, nie sú pre rozhodnutie vo veci samej
postačujúcetvrdeniasporovýchstrán,akoanidôkazy,ktorésporovéstranyvpriebehukonaniapredložili,

môže súd vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré sporové strany nenavrhli, a to najmä s poukazom na dôkazy
slúžiace na ochranu zamestnanca. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch by sa v plnej
miere nemal súd spoliehať na to, že zamestnanec si svoju dôkaznú povinnosť splní, resp. že si ju splní
náležitým spôsobom. Úlohou súdu v takýchto prípadoch je selektovanie a akceptovanie len relevantnýchtvrdení strán a teda prevzatie dôkaznej iniciatívy len tam, kde takáto iniciatíva napomôže pre reálne a
racionálne objasnenie skutkového stavu. Záverom možno teda zhrnúť, že aplikácia ust. § 319 C.s.p.
prichádza do úvahy v prípadoch tzv. dôkaznej núdze.“ V priebehu konania žalovaný poukazoval aj na

stanoviská a právne závery od B.. G., A.. C.. F., pokiaľ ide o odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti a spôsobu výpočtu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorý spôsob výpočtu
bol medzi žalobcom a žalovaným ako jediný v priebehu celého prvoinštančného konania permanentne
sporný. K tomuto doplnil, že:
Odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je upravené v ustanovení § 96 ods.

3 Zákonníka práce, podľa ktorého:
„Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí
zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške -
minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre
prvý stupeň náročnosti práce (znenie účinné do 01.09.2011),
- minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (znenie účinné od 01.09.2011).

Žalovaný zdôraznil, že uvedené ustanovenie hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, t.j. za
neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnancovi patrí len časť základnej zložky mzdy, nie
celá základná zložka mzdy.
V prípade, ak by zamestnancovi patrila celá základná zložka mzdy (resp. keby mal byť pojem „pomerná
časť základnej zložky mzdy“ chápaný tak, ako uvádza žalobca, t.j. ako podiel mesačného platu

zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti), uvedené ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce by
stratilo opodstatnenie, nakoľko by kopírovalo odmeňovanie v prípade riadneho výkonu práce.
Naviac, úmysel zákonodarcu upraviť odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku
odlišne ako výkon práce jednoznačne vyplýva i z čl. I bod 73 dôvodovej správy k zákonu č. 348/2007
Z.z., ktorým bolo do Zákonníka práce vložené znenie § 96 ods. 3 rozhodujúce pre tento spor. V zmysle

predmetnej dôvodovej správy:
„Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v súlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C-
437/05). Podľa tohto rozhodnutia výklad smernice Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy
pracovnéhočasu,vznenísmerniceEurópskehoparlamentuaRady2000/34/ESasmerniceEurópskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času nebráni tomu, aby

členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá, pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide
o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné
obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce
nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom
priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti.“

Vzhľadom na výslovný odkaz na rozhodnutie ESD C-437/05 a jeho citáciu, mal za evidentné, že
zákonodarca mal úmysel prijať takú právnu úpravu, ktorá bude zohľadňovať odmeňovanie neaktívnej
časti pohotovosti na pracovisku nižšou sumou, než je výkon práce.
Na základe systematického a logického výkladu ustanovení Zákonníka práce, ako aj vzhľadom
na úmysel zákonodarcu, by bol iný výklad takéhoto odmeňovania podľa žalovaného nelogický

(nepoužiteľný), nakoľko „pripravenosť“ na výkon práce (t.j. stav, kedy zamestnanec len čaká, ale
samotnú prácu nevykonáva) by v tom prípade bola odmeňovaná totožne ako samotný výkon práce.
V súvislosti s odborným článkom od B.. G. G., resp. výpočtom C.. F., ktoré boli v konaní tvrdené
dokonca žalovaný mal za to, že v tomto smere sú v rozpore so samotnou dôvodovou správou a teda
ide o nesprávny výklad, ktorý je v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Nakoľko Zákonník práce a ani iný

právny predpis výšku tejto pomernej časti základnej zložky mzdy neupravuje, zamestnávateľ ju teda
môže dohodnúť v Kolektívnej zmluve, avšak len za predpokladu, že jej dohodnutá výška nebude nižšia
ako minimálna mzda (resp. minimálny mzdový nárok ustanovený v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v
eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce). To, že žalovaný pri odmeňovaní zamestnancov
za neaktívnu pracovnú pohotovosť postupoval správne preukazujú aj bod 14. Uznesenia NSSR č. k. 4

Cdo 165/2018 zo dňa 29.04.2019, ako aj názor D.. C.. T. R., N.. k rozdielnemu odmeňovaniu pracovnej
pohotovosti, uvedenému na str. 630 a 631 v 3. vydaní publikácie Zákonník práce Komentár z roku
2013. Žalovaný preto trval na tom, že úprava odmeňovania neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na
pracovisku v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O510 (ktorá tvorila prílohu
v tom čase platnej Kolektívnej zmluvy žalovaného), spĺňala zákonom podmienku stanovenú v § 96 ods.

3 Zákonníka práce (t.j. mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku bola dohodnutá tak,
že nebola nižšia ako minimálna mzda). Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací
súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, nakoľko je podľa jeho
názoru zákonný, dôvodný a presvedčivo odôvodnený a spĺňa všetky požadované atribúty zákonnéhoa spravodlivého rozsudku. 22. V následnom vyjadrení žalobca uviedol, že vo svojom odvolaní zo
dňa 14.02.2023 podrobne vyargumentoval svoje právne stanovisko, podoprel ho početnými odbornými
názormi vyjadrenými či už v rozhodnutiach súdov alebo právnej teórie, pričom sa podrobne bod po

bode vysporiadal s odvolacími dôvodmi. Vzhľadom na obsiahlosť a podrobnosť odvolania sa ho v plnom
rozsahu pridržiava. Mal za to, že v konaní odznelo všetko podstatné a ďalšie vyjadrenia by nepriniesli
do konania žiadne nové podstatné informácie pre rozhodnutie odvolacieho súdu. K brmenu tvrdenia
žalobca trval na tom, že v pôvodnej žalobe a v jej modifikáciách vykonaných jeho ďalšími podaniami
dostatočne vyjasnil, že si uplatňuje nárok z nevyplatenej mzdy zo strany Žalovaného. Minimálne

zo súhrnného vyjadrenia Žalobcu zo dňa 20.04.2022 musí byť zrejmé uplatňované časové rozpätie
nárokov, počet hodín pracovnej pohotovosti, akú sumu žalovaný vyplácal za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti, na akú sumu má žalobca nárok (v zmysle výpočtu podľa znaleckého posudku) a aký je
rozdiel medzi týmito sumami, teda aktuálny nedoplatok na mzde žalobcu. Žalobca zároveň poukázal na
skutočnosť, že iné senáty Okresného súdu Bratislava 1 v obdobných veciach zamestnancov žalovaného
voči žalovanému, na základe takmer totožného spisového materiálu (rozdiel bol predovšetkým vo

výške mzdy a počte hodín prac. pohotovosti) boli schopné rozhodnúť vo veci samej v čiastočný
prospech žalobcu. Ide o konania vedené pred OS BA I pod sp.zn. 12Cpr/2/2012, 12Cpr/7/2012,
12Cpr/8/2012 6Cpr/2/2013, 19Cpr/4/2012. Niektoré z týchto rozhodnutí boli taktiež potvrdené Krajským
súdom v Bratislave, konania sp. zn. 3CoPr/1/2022, 5CoPR/5/2022, 4CoPr/7/2022, 3CoPR/1/2023.
Žalobca mal ako právny zástupca viacerých zamestnancov žalovaného v obdobných sporoch príležitosť

sledovať jav, kedy prvoinštančný súd rozhoduje odlišne v učebnicovom príklade obdobnej veci - sporov
viacerých zamestnancov so svojim zamestnávateľom z titulu nesprávne nastaveného odmeňovania
vyplývajúceho interného predpisu tohto zamestnávateľa, platného pre viacerých zamestnancov. Jediné
rozdiely medzi individuálnymi zamestnancami pramenili z výšky ich mzdy a počtu hodín pracovnej
pohotovosti. Tento jav žalobca považuje za rozporný so zásadou predvídateľnosti práva a právom na

spravodlivý súdny proces. Vyjadrenia Žalovaného k znaleckému posudku C.. B.. M. vyhotovenom v
obdobnom konaní žalobca považuje za účelové s cieľom minimalizovať jeho relevantnosť. Znalecký
posudokbolvyhotovenýzaúčelomurčeniapresnéhomatematickéhovýpočtuodmenyzaneaktívnučasť
pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku. Tento matematický výpočet je možné po dosadení
individuálnych hodnôt (fond pracovného času, mzdový základ, počet hodín pracovnej pohotovosti)

použiť pre výpočet akéhokoľvek nároku zamestnanca na odmenu za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti.Žalobcazdôvoduhospodárnostinežiadalvykonanieznaleckéhoposudkuajvtomtokonaní,
naopakvyužilmatematickúrovnicutejtoodmenyadosadildonejindividuálnehodnotyžalobcu.Uvedený
výpočet sa nachádzal v súhrnnom vyjadrení Žalobcu zo dňa 20.04.2022, resp. v priloženej výpočtovej
tabuľke. Žalobca mal za to, že správny výklad ustanovenia o „pomernej časti základnej zložky mzdy,“

stanovujúcom výšku nároku zamestnanca na odmenu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa síce
môže javiť ako otázka právna, avšak mal za to, že ide o otázku matematickú. Rovnica matematického
výpočtu tejto odmeny ako bola určená v predmetnom znaleckom posudku podľa názoru žalobcu nie
je sama o sebe evidentná z gramatického výkladu predmetného ustanovenia a preto je na mieste
určenie matematického výpočtu znalcom z odboru účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika. K pomernej

časti základnej zložky mzdy žalobca poznamenal, že nedáva žiadny rozumný zmysel výklad slova
„pomerný“ spôsobom, ktorý predkladá žalovaný. Ak by aj slovo „pomerný“ bolo významovo širšie a
zahŕňalo aj bližšie neurčenú zložku z celku1, nerozumieme, prečo by zákonodarca učil, že zamestnanec
má nárok na bližšie neurčený podiel zo základnej zložky mzdy ako odmenu za čas neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Označil za absolútne nezmyselné, aby

zákonodarca takýmto spôsobom (ne)určil nárok na odmenu, keďže bez existencie dohody o výške
tohto pomeru (ktorá nie je povinnou náležitosťou pracovnej zmluvy) by vyznievalo uvedené ustanovenie
absurdne. Zdôraznil, že ak by chcel racionálny zákonodarca zrozumiteľným spôsobom vyjadriť pravidlo,
že zamestnanec má za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nárok na
mzdudohodnutúvindividuálnejalebokolektívnejpracovnejzmluve,minimálnevšakvovýškeminimálnej

hodinovej mzdy určenej príslušným právnym predpisom, spravil by to obdobne ako vo všetkých
ostatných prípadoch, v ktorých reguluje výšku mzdovej kompenzácie, náhrady mzdy či iného plnenia - a
to stanovením najnižšej možnej hodnoty, napr.: „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu
podľa osobitného predpisu.“ Možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť vyvodil z

jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka
práce a § 231 ods. 4 Zákonníka práce. Nedáva podľa neho žiadny zmysel, prečo by zákonodarca do
textuprávnejnormyzahŕňalmätúcipojem„pomernáčasťzákladnejzložkymzdy“navyjadreniemožnosti
dojednania výhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca. Pokaľ ide o výkon práce vs neaktívna časťpracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa žalobca uviedol, že odmeňovanie zamestnanca
za tieto súčasti pracovného času zamestnanca sú v zákonníku práce stanovené rozdielne, čo žalobca
názornedemonštrovalvosvojomvyjadrenízodňa24.03.2022.Vprípade,akzamestnávateľneposkytuje

zamestnancovi variabilnú alebo fakultatívnu časť mzdy, rozdiel medzi odmenou za tieto časové úseky
niejezvyčajnesignifikantný,pokiaľúsekdanéhopracovnéhočasunespadádočasovéhoúseku,žektorý
je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať mzdové zvýhodnenie. Tento dôsledok právnej
regulácie je však z hľadiska výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce absolútne irelevantný. Fakt, že v
podmienkach žalovaného nebol veľký kvantitatívny rozdiel v mzde zamestnancov za výkon práce a za

neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa je výsledkom odmeňovacej politiky
nastavenej žalovaným. Ak je systém odmeňovania nastavený žalovaným nespravodlivý, skôr stojí za
zamyslenie, či je mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nespravodlivo vysoká alebo či je mzda
za výkon práce nespravodlivo nízka. K úkolovej mzde žalobca nerozumel argumentácii žalovaného o
výklade § 96 ods. 3 Zákonníka práce s odkazom na vykonštruovaný aplikačný problém pri určovaní
mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa v prípade zamestnanca

odmeňovaného úkolovou mzdou. Mal za to, že nie je úlohou žalobcu podať podrobný doktrinálny
právny výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k všetkým (i nepravdepodobným)
inštitútom Zákonníka práce a ani sa oň nejde pokúšať. Len stručne, ak by takáto situácia nastala,
celkom prirodzene by sa pri určovaní základnej zložky mzdy vychádzalo z noriem spotreby práce
ako absolútne esenciálneho dokumentu pri odmeňovaní zamestnancov formou úkolovej mzdy. Ak by

boli normy spotreby práce určené v kusoch (s uvedením mzdy za 1 ks) za 1 hodinu pracovného
času, pomerná časť základnej zložky mzdy by bola násobkom úkolovej mzdy za jeden kus a počtu
štandardne urobených kusov za hodinu práce zamestnanca. V konečnom dôsledku by sa jednalo o
obdobnú situáciu ako v prípade zamestnanca odmeňovaného hodinovou mzdou, v prípade ktorého
odpadá nutnosť deliť mesačnú základnú zložku mzdy počtom hodín vo fonde pracovného času v tom

ktorom kalendárnom mesiaci. K dispozitívnosti ust. § 96 ods. 3 ZP uviedol, že vyjadrenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 29.04.2019 vykonané ultra petitem k meritu veci v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/165/2018
absolútne opomína fakt, že normy pracovného práva sú jednostranne kogentné. Vzhľadom na takýto
elementárny nedostatok ho nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej
autority, ale len za nešťastný exces v rámci jej rozhodovacej činnosti. Zároveň samotný Najvyšší súd

Slovenskejrepublikyzmenilnázorvsvojominomrozhodnutí-zodňa11.05.2022,sp.zn.5Cdo/119/2020,
kde vyslovil v bode 19. odôvodnenia tohto rozsudku, že ak Kolektívna zmluva odkazuje na tzv. minimálne
mzdové nároky, ktoré sú v rozsahu nižšom ako výška minimálnej mzdy, je v tejto časti znenie Kolektívnej
zmluvyvrozpores§96ods.3Zákonníkapráce,pretoženegarantujetietotzv.minimálnemzdovénároky,
resp. výšku minimálnej mzdy Vzhľadom na skutočnosť, že výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce ako i

vzťah zákonnej právnej úpravy a kolektívnej zmluvy, ktorý si osvojil prvostupňový súd, je v aplikačnej
praxi v odbornej spisbe ustálený a nespochybnený žiadnymi rozumnými argumentami. Požiadal Krajský
súd Bratislava ako odvolací súd, aby potvrdil rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny (zrejme
omylom a nesprávne) a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

23. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Odvolací súd preskúmaním odôvodenia napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu prvej
inštancie pred jeho vydaním dospel k záveru, že tento pred jeho vydaním a v rámci jeho odôvodnenia
postupoval zmätočne a jeho rozhodnutie je nekonzistentné a v rozpore s platnou právnou úpravou.

Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca inicioval sporové konanie
podaním žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 16.01.2013, ktorú súd prvej inštancie doručil
žalovanému a uznesením zo dňa 11.03.2013 č. k. 24Cpr1/2013-8 ho vyzval na vyjadrenie sa k nej
spolu s poučením o procesných právach strán sporu. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.04.2013. Súd prvej inštancie pokynom zákonného sudcu zo dňa

20.01.2014 vytýčil vo veci termín pojednávania na deň 03.03.2014, žalovaný požiadal o jeho odročenie z
dôvoduprebiehajúcichmimosúdnychrokovaní.Súdprvejinštanciepojednávaniedňa03.03.2014odročil
z uvedeného dôvodu na neurčito, keď ďalší termín pojednávania vytýčil na 03.10.2014. Uznesením
zo dňa 12.09.2014 č. k. 24Cpr1/2013-52 vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby a podania, ktorýmrozšíril jej petit, a to len v tom rozsahu, aby presne, jasne a zrozumiteľne špecifikoval úrok z omeškania
od a do a v akej percentuálnej výške si ho uplatňuje žalobca pod následkom odmietnutia jeho
žaloby. Neúplnosť rozhodujúcich skutočností ako podstatnej náležitosti žaloby súd prvej inštancie

žalobcovi nevytýkal. Na základe žiadosti žalovaného bolo odročené pojednávanie vytýčené na deň
03.10.2014 na termín 10.04.2015, keď písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
07.10.2014 žalobca opäť upravil petit žaloby, rovnako aj podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
07.04.2015. Ďalší termín pojednávania bol vo veci vytýčený na deň 18.08.2015. Súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 13.07.2015 č. k. 24Cpr1/2013-90 pripustil žalobcom požadovanú zmenu petitu

žaloby. Následne bolo vytýčené pojednávanie na deň 26.01.2016. Žalobca navrhol prerušiť konanie do
vypracovania znaleckého posudku v konaní so sp.zn. 19Cpr7/2012. Súd prvej inštancie návrhu žalobcu
na prerušenie konania vyhovel a z uvedeného dôvodu prerušil konanie uznesením zo dňa 08.12.2015
č. k. 24Cpr1/2013-105. Následne po pokračovaní súdu prvej inštancie sa žalovaný vyjadril písomne
k rozšíreniu žaloby. Súd prvej inštancie vo veci vytýčil pojednávanie na termín 20.06.2022, žalobca
a jeho právny zástupca sa ho nezúčastnili bez ospravedlnenia, preto súd prvej inštancie konal v ich

neprítomnosti, uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 20.06.2022 ukončil dokazovanie a žalobu
napadnutým rozsudkom na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 11.07.2022 zamietol.

26. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný

návrh.

27. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

28. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

29. Podľa § 129 ods. 1 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje,

alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie
doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.

30. Podľa § 129 os. 2 CSP v uznesení podľa ods. 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo
nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť.

31. Podľa § 129 ods. 3 CSP ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie
odmietne, to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať.

32. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci založil na tom právnom posúdení

uvedenom v jeho odôvodnení, že žalobca v žalobe neuviedol skutkové tvrdenia ako prostriedky
procesného útoku, ktorými by preukázal vznik záväzkového právneho vzťahu so žalovaným, na základe
ktorého by bol žalobou uplatnený nárok dôvodný. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
zamietajúceho rozsudku uviedol, že dôvodom nevyhovenia žalobe bolo neunesenie dôkazného
bremena žalobcom v rovine tvrdenia rozhodujúcich skutkových okolností. Preskúmaním obsahu

spisového materiálu a s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia CSP dospel však odvolací súd
k záveru, že jeho procesný postup pred vydaním tohto rozhodnutia nebol správny a konzistentný, ale
naopak zmätočný a tým neudržateľný, nakoľko najskôr vydaním uznesenia zo dňa 12.09.2014 č. k.
24Cpr1/2013-52, ktorým vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby, avšak len ohľadom výšky a počiatku
omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu, deklaroval, že žaloba obsahuje skutočnosti, na

základe ktorých možno určiť predmet sporu. Teda ak následne zistil absenciu tejto podstatnej náležitosti
žaloby, nesplnil si zákonnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1, 2 CSP a nevyzval žalobcu na doplnenie
chýbajúcich náležitostí neúplnej žaloby, resp. nevyužil ani oprávnenie podľa § 150 ods. 2 CSP na
dopočutiežalobcukskutkovýmtvrdenia,hociúplnéopísanierozhodujúcichskutočnostíjevzmysle§132
ods. 1 podstatnou náležitosťou žaloby. Odvolací súd súhlasí s tým, že neunesenie dôkazného bremena

v rovine tvrdenia vedie k neúspechu strany v spore v podobe zamietnutia žaloby. Avšak za situácie, keď
žaloba je neúplná vzhľadom na absenciu skutkových tvrdení, je povinnosťou súdu postupovať podľa §
129 ods. 1, 2 CSP v záujme odstrániť vadu žaloby a až následne za situácie, ak žalobca po odstránenívady žaloby, ale v prípade, ak nevie uniesť bremeno tvrdenia predpokladané hypotézou právnej normy,
ktorá má byť na daný spor aplikovaná, žalobu pre neunesenia dôkazného bremena zamietnuť.

33. Pokiaľ žalobca poukazoval na iné obdobné konania na Okresnom súde Bratislava I, preskúmané
aj odvolacím súdom, v ktorých bolo žalobám s obdobným predmetom sporu založeným na obdobných
skutkových základoch vyhovené, podľa odvolacieho súdu nemohol súd prvej inštancie túto námietku
odbiť, ale je povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť všetky rozhodnutia v skutkovo obdobných
sporoch a ak dospeje k odlišným záverom, tieto musia byť podporené náležitou argumentáciou, nakoľko

rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná
formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp.
súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle
odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne
osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné
a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a
rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v
skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu

istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania
spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva
nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V
takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl.
2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak,

aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo
dňa 21.11.2017). Navyše bol procesný postup súdu prvej inštancie zmätočný v tom, že najskôr vyhovel
návrhu žalobcu na prerušenie konania do vypracovania znaleckého posudku v inom konaní, zrejme
v záujme jeho budúceho využitia pre účely rozhodnutia sporu, následne však v zmysle odôvodnenia
napadnutého rozsudku uviedol, že na závery znaleckého dokazovania realizovaného v inom spore

nemôže prihliadať.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom v konaní,
ktoré jeho vydaniu prechádzalo, spočívajúcim v rozhodnutí vo veci pri rezignácii na aplikáciu ust. § 129

ods. 1, 2 CSP v prípade, že podľa neho bola žaloba neúplná pre absenciu rozhodujúcich skutkových
tvrdení hneď vyhodnotiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ukrátil žalobcu na realizácii jeho
procesných práv a porušil tým právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie, keď nie je vzhľadom na
dvojinštančnosť civilného sporového konania účelné, aby uvedený nedostatok napravil odvolací súd.

35. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vec prejednať a opätovne rozhodnúť
za zachovania procesných práv oboch strán sporu a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť zákonu
zodpovedajúcim spôsobom (§ 391 ods. 3 CSP).

36. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania
( § 396 ods. 3 CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).