Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 17C/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7924200624
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Ďurková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2024:7924200624.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renatou Ďurkovou v spore žalobcu: npráp. A. B., nar.

XX.XX.XXXX,bytomC.XXX/X,XXXXXD.,zastúpeného:Advokátskakanceláriaprof.JUDr.JánKlučka,
CSc., s.r.o., Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6.500 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.02.2024 domáhal zaplatenia sumy 6.500 eur a náhrady
trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku), ktorá žalobcovi
vznikla v dôsledku porušenia jeho práva garantovaného mu právom Európskej únie. Podanie žaloby
odôvodnil tým, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom
vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z.

o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti nadpráporčík, vo
funkcii hasič- záchranár na Okresnom riaditeľstve HaZZ, Hasičská stanica v Trebišove. Žalobca si
uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t.j. od
19.02.2021 do 31.12.2023. K okolnostiam prípadu uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu ako
príslušníka Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného

rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva
Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného
času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre
osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi
súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalobca predložil súdu konkrétne
týždne v rozhodnom období v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, v ktorých došlo k

prekročeniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času, vrátane súčtu odpracovaných
hodín s osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku
(služobná pohotovosť žalobcu je vždy s fyzickou prítomnosťou na pracovisku) obdobie mesiacov
február 2021 až december 2023. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej únieneprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná
smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo

zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a
zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie,

ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Služobný
(pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.j.
pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa
jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala

určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové
pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v
jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín
nasledovne: V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a

od 5:30 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín). V roku 2022, 2023 na čas od
22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná
zmena v trvaní 16 hodín). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú
vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí deň odslúži
24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien,

pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú
zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi na pracovisku bežne
240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej
pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a
musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd,

vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti,
ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa
mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom
v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku
napr. v mesiaci október 2023 strávil 240 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len

160 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej
pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však
v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých
týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej

únie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam
byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd
do 1 minúty od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať
si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné

úlohy a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu
na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby
nedochádzalokporušovaniujehoprávvyplývajúcichzoSmernice2003/88/ES.Kporušeniuprávžalobcu
pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a
nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému.

V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku : 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, nepravidelného

rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby 2/ a súčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojichblízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

2. Žalobca ďalej uviedol, že v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako
aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia

pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". Tento článok ukladá členským štátom
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré

im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade
hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času
ktorá, v spojení s ich riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas.
Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ESD uviedol, že :, pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný
čas v zmysle Smernice 2003/88." V dôsledku toho právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Článku 6 písmeno b) uvedenej smernice
(bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß).

Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že: „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104 nezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia

režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že: „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času." (bod 95 Rozsudku ESD Z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V
dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne

vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi

(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby
bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v

rozpore s požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01,
Pfeiffer). Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon
o Hasičskom zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne

ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto
smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka
práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť
výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti

na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce
dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná
doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Služobnú pohotovosť hasičovZákon o Hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je
v súlade s Článkom 2 (definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/

ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá
jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca v žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové
podmienky založenia zodpovednosti žalovaného za porušenia jeho práva garantovaného v článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje tvrdenie opiera o

judikatúru ESD a to predovšetkým na rozsudok ESD C-429/09 G. Fuß. Uviedol, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, keď sú splnené tieto tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou existuje
príčinná súvislosť. Podľa žalobcu v tomto prípade sú všetky tieto podmienky splnené. S poukazom na
Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej
doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho

týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo
vzťahukochranejehoprávanazdravie(najehoúroveňakvalitu)atiežnajehocelkovúfyzickúamorálnu
integritu.
V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej
uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej

ujmy fyzickej osoby podľa § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú právne
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako nemajetkovú
ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju
nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v

spoločnosti (formulácia najmä). Žaloba na preukázanie svojho nároku k žalobe pripojil: výpis zo systému
o dochádzke žalobcu v období od 02/2021 do 12/2023.

3. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 15.04.2024 (č. l. 82-100), v ktorom žalovaný
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Francovich a Bonifaci

v Talianskej republike, cit: Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie
práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe
ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
štátu a škodou, ktorú utrpeli Žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu porušenia
povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi.

Je nutné si predmetnú podmienku ďalej rozdeliť:
1. Porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie,
2. Vznik škody,
3. Príčinná súvislosť medzi nimi.
Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že

je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike.
Predmetné tvrdenie žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada
individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd

Slovenskej republiky jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže
vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže
vytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň nemožno výšku náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať sa iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, nakoľko
každý spor je má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v prípade obdobných sporov. vzťahu k žalobcovi

smernica 2003/88/ES porušená nebola.
Žalobca tvrdí, že prvá podmienka bola splnená na základe jeho tabuliek, ktorými prepočítal svoje
odpracované hodiny v jednotlivých mesiacoch od februára 2021 do decembra 2023. Urobil tak
spôsobom, že spočítal celkový služobný čas s časom služobnej pohotovosti a odpočítal hodiny voľna v
zmyslečl.2smernice2003/88/ES,ktorésadoslužobnéhočasuzapočítavajúnaúčelyfondupracovného

času a výplaty mzdy. Zároveň v druhej polovici tabuľky z celkového počtu dní v mesiaci odpočítal každý
deňvoľna(okremklasickéhovoľna,,v")vzmyslezákonačíslo315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannom
zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „Z. č. 315/2001 Z. z."), čím účelne ponížil počet dní v tom-ktorom mesiaci vo väčšom rozsahu než o akom hovorí čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. Zároveň
predmetné prepočty robí žalobca v každom jednotlivom mesiaci osobitne.
Žalovaný k prepočtom žalobcu, ako dôkazu splnenia prvej podmienky, teda existencie porušenia práva

žalobcu, uvádza poukazuje na ods. 5 preambuly smernice 2003/88/ES, cit.: ,,všetci pracovníci by mali
mať primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch,
hodinách resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Pojem ,,maximálny týždenný priemerný pracovný
čas je treba ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny" nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú

nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň
žalovaný poukazuje na to, že nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok nedeľa), čo
vyplýva z čl. 6 písm. b), ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po
sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Citoval čl. 6 smernice
2003/88/ES, ods. 15 preambuly, ods. 16 preambuly.
V neposlednom rade, článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o pracovnom čase. S poukazom

na už citovaný čl. 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica
2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas
ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa.
Z uvedených ustanovení smernice 2003/88/ES, ako aj z bodu 16 jej preambuly, jasne vyplýva, že
smernica prezumuje potrebu členských štátov upraviť referenčné obdobia a povoľuje ju. V zmysle

právneho poriadku Slovenskej republiky sú referenčné obdobia rozvrhnuté do 6-mesačných období,
ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES nie sú viazané na kalendárne mesiace, t. j. napríklad od januára do
júna a od júla do decembra. Z článku 16 písm. b), ako aj z čl. 19 smernice 2003/88/ES vyplýva časové
ohraničenie referenčného obdobia, ktoré je ustanovené v počte mesiacov a nejde o ohraničenie na
konkrétne kalendárne mesiace v roku. Na základe uvedeného máme za to, že tieto referenčné obdobia

treba počítať od momentu, od ktorého žalobca žaluje svoj nárok a tento nie je premlčaný.
Žalovaný má za to, že na účely výpočtu priemerného pracovného času s poukazom na
výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES bolo správne
transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé šesť mesiacov a teda je
nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES vychádzať

z výpočtov priemerného pracovného času na šesť mesačné žalovaný má za to, že existencia 6-
mesačného referenčného obdobia pre príslušníkov Hasičského referenčné obdobia.
Žalobca v žalobe v časti „Opis rozhodných skutočností a zdôvodnenie žaloby“ predkladá výpočet
priemerného pracovného času za dané mesiace. Ide o mylnú interpretáciu žalobcu, respektíve jeho
právneho zástupcu, ktorý úplne ignoruje ustanovenia smernice 2003/88/ES mimo čl. 6 a pristúpil k

vytvoreniu vlastného referenčného obdobia podľa vlastného uváženia, o ktorom v žiadnom článku
smernica 2003/88/ES a ani z. č. 315/2001 Z. z. nepojednáva. Predkladaná tabuľková časť je absolútne
irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu.
Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí o „preskočení“ určitých
dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom

zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období ,,vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet
odpracovaných hodín nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu. Inak povedané, delenec zostáva nezmenený, deliteľ sa znižuje, čím
sa podiel zvyšuje.
Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom na článok 7 štyri týždne riadnej

platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni
voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím viac dní voľna na oddych a
regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a
regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni
riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV", a dni práceneschopnosti, v plachtách

označené ako ,,PN“, „PNK“ a ,,OČR“, čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov.
Žalovaný má zato, že žalobcom predkladaný spôsob prepočtu odpracovaných hodín žalobcu je
v absolútnom nesúlade so smernicou 2003/88/ES. Žalovaný predložil prepočet referenčných období
v súlade so smernicou 2003/88/ES a § 86 zákona o HaZZ na 6-mesačné referenčné obdobia. Žalovaný
je názoru, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica v žiadnom prípade porušená a nie je dôvod priznať

žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie.

4. Žalobca v replike zo na č. l. 163-172 k transpozícii relevantných článkov Smernice uviedol, že
slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí,
že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa
negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve naopak týždenný „súčet“ služobného času

hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.
6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny
bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné
číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Transpozícia
smerníc nesmie byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych

poriadkov členských štátov EU vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný
úniovým zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax
uplatňovania transpozičných zákonov, t,j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. Naopak žalovaný
tvrdí, že tieto takéto tvrdenia žalobcu „sú neopodstatnené“. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady
týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku
výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný

čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z.,
žalovaný popisuje (cituje), akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl.2 ods.1) premietli do
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že
transponovaniesmernicebolosprávne.Takýtovýkladvšaknespĺňapožiadavkyúniovéhopráva,nakoľko
je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok – t.j. zabezpečenie 48 hodinového

priemernéhoslužobnéhočasuprepríslušníkovHasičskéhozboruSlovenskejrepubliky.Žalobcatvrdí,že
takýto stav v súčasnom období neplatí, nakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej
služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b)
smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii smernice
2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č.

315/2001 Z.z. výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského
zboru SR. Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere
sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 zákonníka práce, ktorý
zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne

potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na
príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú
pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú
jeho viaceré ustanovenia. Podľa § 85 Zákona: „Služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“ (ods.1) pričom „Služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne“. Služobnú pohotovosť upravuje § 92 Zákona (Služobná pohotovosť v
štátnej službe príslušníkov) ktorý uvádza, že: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času“, pričom : „Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste

vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni“ (§ 86 ods.2 Zákona). Z citovaných
ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť
týždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnej
služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o
hasičskom zbore (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný

úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času
a po vopred určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol
pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej
službe“ (§ 92 ods.1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby
nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že

k nej bude povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti
došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2) a §
91 ods.1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2“. Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“
kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C-437/05, Vorel, bod 25, C-258/10, bod 43)

ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho
by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na
pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však zákon č. 315/2001 nestanovuje. Po
takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok (Čl.2 ods.1 a 2 Smernice). To, žepracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby,
potvrdzuje aj nižšie uvedená judikatúra ESD. Označené ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z. žalovaným
(§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s definíciou pracovného času podľa Čl.2 ods.1 Smernice

2003/88/ES. Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho
služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený
limit 48 hodín požadovaný Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom
pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník skutočne

vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). V nadväznosti na túto rozhodovaciu činnosť ESD sa

pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii
zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Z
pohľadu citovaných smerníc EU/ES ako aj judikatúry ESD možno konštatovať, že Slovenská republika
do Zákona o hasičskom zbore neprebrala ustanovenia smernice č. 2003/88/ES, nakoľko pracovnú
pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje

spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat). Prekračovanie
týždennej služobnej doby hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť
(hoci tak podľa práva EÚ mala byť Slovenskou republikou takto kvalifikovaná), zakladá porušenie Čl.
6 písmeno b) Smernice 2003/88 ES a zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za náhradu takto
spôsobenej škody. Je tomu tak preto, že povinnosť na náhradu škody platí v prípade každého porušenia

práva Únie členským štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu
na to aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu
nahradiť (Rozsudok ESD vo veci C-429/09 G.Fuß,bod 45).
Rovnako ako v prípade Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovaný iba opisuje (cituje)
akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl.6, 16, 17) premietli do Zákona o

hasičskom a záchrannom zbore, a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že „dotknuté
právne predpisy transponovali Čl. 6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv.
referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie
článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace,
pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie

dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne
podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia, nereaguje na
kľúčový problém, t.j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48-
hodinovy týždenný pracovný čas podľa Čl.6 písmeno b) Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí

v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája
so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno
b) Smernice. V dôsledku toho ak štát nie je schopný zabezpečiť 48-hodinovy priemerný týždenný
pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou
Čl. 6 písmeno b) Smernice. Ako uvádza v tejto súvislosti Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore

nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej
(služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl.2
ods.1 a 2 Smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet
„riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného
pracovného času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice. Porušenie uvedených ustanovení

zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky z škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi
a tento si ju uplatňuje pred súdom prvej inštancie.
Žalobca nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.
vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženiedôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako člensky štát Únie

neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie

dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5.Žalovanývduplikezodňa18.06.2024(č.l.177-180)zotrvalnasvojejskutkovejaprávnejargumentácii
konštantne zastávanej od počiatku konania. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu v jeho

písomnomvyjadrenízodňa09.06.2024aanivpodanejžalobezodňa19.02.2024,atozdôvodudetailne
špecifikovaného odlišného právneho názoru, ktorý žalovaný prezentoval vo vyjadrení k žalobe žalobcu.
Žalobca v časti „Služobná pohotovosť hasičov a služobná doba“ a aj v časti „Judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie a právny režim pracovnej pohotovosti pracovníkov“ v replike hovorí rozsiahle poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o služobnej pohotovosti a o skutočnosti, že by sa v zmysle čl. 2 ods.

1 smernice 2003/88/ES mala započítavať do pracovného času. Žalovaný k predmetnému uvádza, že vo
výpočte priemerných odpracovaných hodín v tabuľkách, ktoré tvorili prílohu vyjadrenia žalovaného zo
dňa15.04.2024zarátavaajslužobnúpohotovosťdoodpracovanýchhodínapretopredmetnéargumenty
súnadbytočné.Žalobcavčasti„Transpozíciačl.6smernice(Maximálnytýždennýpracovnýčas)“súhlasí
s argumentáciou žalovaného poukazujúc na rozsudok ESD č. C-254/18 z 11. apríla 2019 a teda s

tým, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín má byť rešpektovaný počas stanovených šesť
mesačných referenčných období. Zároveň však poukazuje na skutočnosť, že porušenie ustanovení
čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zakladá zodpovednosť Slovenskej republike z
škodyspôsobenejporušenímúniovéhoprávažalobcu.Vtejtosúvislostižalovanýpoukazujenarozsudok
SúdnehodvoraEÚvspojenýchveciachC-6/90aC-9/90,FrancovichaBonifacivTalianskarepublika,cit:

„Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou
podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou
podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli
poškodené osoby.“ Žalobca nepreukázal tretiu podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu,
škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Je nutné si predmetnú podmienku ďalej rozdeliť: 1. Porušenie

povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie, 2. Vznik škody, 3. Príčinná súvislosť medzi nimi.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že predmetom sporu vymedzeným samotným žalobcom je náhrada
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, čo sa
snaží dokázať prostredníctvom svojich tabuliek. V samotnom vyjadrení k žalobe, tak jednak samotná
smernice 2003/88/ES ustanovuje pre protipožiarne služby 6-mesačné referenčné obdobia (čl. 16 písm.

b), čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a čl. 19), tak aj § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje rozvrhnutie
služobného času do 6-mesačných období. Zároveň uvedené vyplýva aj z logiky veci, nakoľko fond
služobného času sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia, v rámci ktorých sa vyrovnáva. V konečnom
dôsledku uvedené potvrdil aj samotný žalobca v replike. V zmysle vyššie uvedeného má žalovaný za
to, že žalobca musí preukázať porušenie práva Európskej únie, čo sa mu celkom zjavne nepodarilo.

Tvrdenie žalobcu v replike, že porušenie uvedených ustanovení zakladá zodpovednosť Slovenskej
republiky z škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi a tento si ju uplatňuje pred súdom
prvej inštancie, nemôže obstáť, ako tvrdenie preukazujúce naplnenie prvej podmienky náhrady škody.
Ide v prvom rade o celkom zjavne zavádzajúce tvrdenie, nakoľko žalobca v žalobe preukazuje porušenie
smernice 2003/88/ES prostredníctvom určitých prepočtov na referenčné obdobia, ktoré si sám vymyslel

a nemajú žiadny právny základ. V druhom rade v replike žalobca už upustil od svojich prepočtov a
porušenie konštatuje len všeobecne ohľadom údajnej nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES.
Avšak, ak by sme aj prijali záver, že smernice 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky, tak v zmysle prezentovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ je nevyhnutnéna priznanie práva na náhradu škody splnenie aj ďalších dvoch podmienok. Tou druhou je existencia
škody. Žalobca ani do tohto momentu nepreukázal, aká škoda mu vznikla a to najmä s ohľadom
na skutočnosť, že do jeho práva v zmysle čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo zasiahnuté.

Zároveň žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej
transpozície smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do
právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Žalovaný nemôže
súhlasiť s argumentáciou, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi

porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES, nakoľko predmetná argumentácia je
v absolútnom rozpore s logikou právnych noriem.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcovi
porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k
akémukoľvek porušeniu práva žalobcu v zmysle smernice 2003/88/ES a to aj vzhľadom na skutočnosť,
ak by súd konštatoval nesprávnu transpozíciu smernice, tak žalobcovi žiadna škoda vzniknúť nikdy

nemohla. Žaloba uvádza, že zákon č. 315/2001 Z. z. vôbec neuvádza pojem „referenčné obdobie“ a
že tento pojem je odlišný s pojmom „obdobie, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý“. S
predmetným tvrdením žalobcu nemožno súhlasiť a to z dôvodu, že pojem referenčné obdobie možno
vykladať ako určité obdobie, v rámci ktoré sa rozvrhuje pracovný čas. Účel pojmu „referenčné obdobie“
vyplýva priamo z článku 16 v spojení s článkom 6 smernice 2003/88/ES, ktoré ustanovujú určité obdobie,

v rámci ktorého sa rozvrhuje, resp. počíta priemerný pracovný čas. Uvedený účel je absolútne identický
a totožný s pojmom „obdobie, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý“ a to z dôvodu,
že služobný čas v určitom období rozvrhuje tak, aby tento bol naplnený podľa plánovaných rozvrhov.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že smernica v článku 16 písm. b) ustanovuje primárne referenčné
obdobie4-mesiacovavčlánku17ods.3písm.b)boduiii)ustanovujeodchýlkuodčlánku16prepožiarne

služby. Túto odchýlku bližšie definuje v článku 19 v prvom odstavci.

Žalovaný ďalej poukazuje na článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaný má za to, že
primárne právo Európskej únie nevyžaduje, aby v zákone č. 315/2001 Z. z. bolo doslovne ustanovené,
že referenčné obdobie na účely výpočtu týždenného pracovného (služobného) času je 6 mesiacov. § 86

ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje, že služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie
šiestich mesiacov. Nakoľko žalobca vychádza zo skutočnosti, že pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“
sú totožné, tak nemožno tvrdiť, že by nedošlo k transpozícii článku 16, resp. v tomto prípade článku
19 smernice, pretože smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov
členských štátov.

Cieľom článku 16, resp. 19 smernice 2003/88/ES je ustanoviť obdobie, v rámci ktorého sa bude
rozvrhovať čas pracovníkov, v našom prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. § 86
ustanovuje rozvrh služobného času do šiestich mesiacov, v rámci ktorých sa príslušníkom HaZZ
vyrovnáva fond 5 pracovného čas tak, aby na konci predmetného referenčného obdobia fond
pracovného času vykazoval „0“ s ohľadom na všetky odpracované hodiny, ako aj hodiny času odpočinku

v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ktoré sa do fondu pracovného času zahŕňajú z dôvodu
podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Žalovaný považuje predmetné tabuľky za irelevantné, pretože
nepreukazujú porušenie práva Európskej únie. Smernica jasne v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii)
ustanovuje, že na protipožiarne služby sa vzťahuje odchýlka v zmysle čl. 19 smernice, t. j. referenčné
obdobie 6 mesiacov, v rámci ktorého je nevyhnutné vypočítať priemerný týždenný pracovný čas.

Predmetné prezumuje už samotná preambula smernice 2003/88/ES, z ktorej ods. 15 vyplýva potreba
zabezpečiť pružnosť ustanovení smernice pri uplatňovaní na určité odvetvia, medzi ktoré spadajú aj
protipožiarne služby. Žalobca uviedol, že všetky tvrdenia uvedené žalovaným v jeho vyjadrení už boli
preskúmanévšeobecnýmisúdmi,ktorénanedalijasnúodpoveďvtomzmysle,žesúmylnéavšeobecné
súdy sa s nimi stotožnili. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ide o individualizovaný civilný spor o

náhradu nemajetkovej ujmy a nemožno ho takto zovšeobecniť. Skutočnosť, že žalobca generalizovane
tvrdí, že so všetkými námietkami sa vysporiadali už všeobecné súdy Slovenskej republiky nie je
postavená na pravde a zároveň ani nie je naplnením procesnej povinnosti dôkazného bremena žalobcu.
Žalovaný poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa
30.01.2024, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti. Rozsah bremena žalobcu

tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti ako aj rozsah jeho dôkazného bremena a vice versa aj miera
zistenia skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci sú určené tzv. teóriou noriem, t. j. právna
norma, ktorej aplikácia pripadá do úvahy, svojou hypotézou a dispozíciou určuje zameranie dokazovania
a mieru a potrebu zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností. V tomto prípade aplikovanou normouje pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Prípadný nárok žalobcu je preto potrebné založiť na skutkovom
základe, ktorý bude vychádzať z pravidelne striedajúcich sa sedemdňových období. ... ani Smernica ani

Zákonník práce ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná pohotovosť na pracovisku musí
byť zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny.
Nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného
času v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu aplikovanej právnej normy nie je rozsah
pracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci. ... Údaj o výške FPČ vo výplatných páskach je

iba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec
k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času, nehovorí však nič o tom, koľko
z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas možno posudzovať len hodiny
strávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby, iba tieto
hodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné zistiť len po skončení mesiaca
v závislosti o reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky (D) ani čas voľna za sviatok (VS)

nie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu a oddych (zhodne článok 2 bod
1 a bod 2 Smernice, aj § 85 ods. 1 Zákonníka práce aj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon
práce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval z dôvodu práceneschopnosti
(PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného príslušníka (SRP) alebo z iných
dôvodov (SVP). Pracovné hodiny pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval

(D, VS, PN, LEK, SRP, SVP) však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový
počet hodín FPČ v každom mesiaci je určený iba tým, koľko pracovných dní v mesiaci prichádza do
úvahy podľa spôsobu rozvrhnutia pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto
dňoch zamestnanec môže teoreticky odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet
hodín FPČ je pritom určený vopred na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca

zamestnanec jeden alebo viac pracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na
výplatnej páske zaznamenajú v iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.“.
Zároveň,aksasúdprvejinštanciepredsalenrozhodnekonštatovaťexistenciunárokunanáhraduškody,
tak si žalovaný okrem vyššie uvedeného dovolí poukázať na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5Co/85/2023 zo dňa 6. marca 2024, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým

bola priznaná žalobcovi čiastka 6.996,04 Eur a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Z
rovnakého dôvodu žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/7/2023
zo dňa 9. januára 2024, ktorým odvolací súd rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec
vrátil na nové konanie taktiež poukazujúc na rôzne rozhodnutia krajských súdov, v ktorých je za „bežnú
prax súdov“ označovaná čiastka od 1.500 Eur do 2.500 Eur. Žalovaný z rovnaké dôvodu poukazuje

ďalej aj na nedávne uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zb. 5Co/82/2023 zo dňa 3. apríla 2024,
ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie konštatujúc, že priznaná suma 4.445,48 Eur je
nedôvodnevysoká.Jezrejmé,žekaždýprípadjeiný,každýžalobcajeinýarovnakoajkaždérozvrhnutie
služobného času je iné u každého žalobcu. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.09.2024 na čl. 186-189 uviedol, že žalovaný dochádza k záveru, že
referenčným obdobím v žalobcom prípade je obdobie 6 mesiacov. Žalobca k uvedenému uvádza, že
ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. upravuje tzv. nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Z tohto
ustanovenia (ako ani z dostupnej dôvodovej správy) nevyplýva, že by úmyslom zákonodarcu bolo, aby
sa toto ustanovenie považovalo za tzv. referenčné obdobie tak, ako to má na mysli Smernica. Zákon č.

315/2001 Z.z. tzv. referenčné obdobia vôbec nespomína, s takýmto pojmom nepracuje, a teda ich ani
neupravuje. Pojem tzv. referenčné obdobie (potrebné na výpočet týždenného priemerného pracovného
času) a pojem obdobie, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, sú dva samostatné pojmy
s rozdielnou úpravou aj s dôsledkom z nich vyplývajúcim. Až zákonom č. 82/2009 Z.z. došlo k zmene
ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. z ročného obdobia na 4 mesačné a zákonom č. 400/2011 Z.

z. účinným od 01.01.2012 došlo k zmene zo 4 mesačného na 6 mesačné, pritom Smernica 2003/88/ES
je účinná od 02.08.2004. Je nesporné, že žalovaný sa snaží „zhodou 6 mesačných období“ presvedčiť
súd o tom, že doba nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času je zhodná s referenčným obdobím,
resp. je zároveň referenčným obdobím. Uvedené však vyvracia samotná úprava ust. § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z. ako aj jej časové zmeny. Poukázal na rozsudok sp. zn. 2Co/152/2023 Krajského súdu

v Košiciach (bod 16).
Vzhľadom na netransponovanie ustanovení Smernice vyššie uvedeným spôsobom, ktoré upravujú tzv.
referenčné obdobie, do právneho poriadku Slovenskej republiky, najmä do zákona č. 315/2001. Z.z.,
bude pre tzv. referenčné obdobie platiť úniová úprava, ktorá má prednosť pred vnútroštátnou právnouúpravou. Referenčným obdobím teda bude obdobie nepresahujúce 4 mesiace (čl. 16 písm.b/ Smernice),
môže to byť teda aj obdobie kratšie ako 4 mesiace a vzhľadom na skutočnosť, že plán služieb sa
vypracúva na mesiac vopred, môže to byť aj 1 mesiac, tak ako to v prepočtoch urobil žalobca. Čo sa

týka samotných prepočtov žalovaného, s poukazom na vyššie uvedené (referenčné obdobie) sú tieto
teda nesprávne. Zároveň tieto boli vykonané až dňa 15.04.2024 zamestnancom Ministerstva vnútra
SR, Odbor súdnej agendy E. F.. Je nevyhnutné uviesť, že prepočty boli vytvorené E. F. len pre účely
súdnehokonanianakoľkoneexistuježiadnavnútornáúpravanastanovenieplánuslužieb,nastanovenie
referenčných období tak, aby aj pri zohľadnení služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu

maximálneho týždenného pracovného času. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalovaným predložený
výpočet sa líši od reálneho zaznamenávania pracovného času žalobcu a to v tom, že pokiaľ v reálnom
zaznamenávaní sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času, tak pri prepočte
predloženom žalovaným je táto započítaná do fondu pracovného času. Prepočty predložené žalovaným
teda neodzrkadľujú reálny stav, keďže počas žalovaného obdobia neboli zo strany žalovaného, resp.
HaZZ vedené ani sledované žiadne takéto záznamy o priemernom týždennom pracovnom čase. Doteraz

neboli prijaté žiadne oficiálne opatrenia týkajúce sa sledovania priemerného týždenného pracovného
času vrátane započítavania nočnej pohotovosti a preto žalobca tvrdí, že dodatočné vytvorenie prepočtu
v súčasnosti nie je relevantné ani presné. K prepočtom je možné ďalej uviesť, že žalovaný sa zameral
len dva pojmy Smernice a to: (i) dobu platenej ročnej dovolenky a (ii) dobu pracovnej neschopnosti.
K tomu žalobca uvádza, že judikatúra Súdneho dvora upravila, že Smernica nemá vplyv na právo

členských štátov uplatňovať ustanovenia, ktoré by boli priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov1 vrátane poskytovania viac než štyroch týždňov platenej dovolenky za kalendárny rok. V
takýchto prípadoch môže členský štát stanoviť rôzne podmienky pre nárok na dodatočnú dovolenku
a jej poskytovanie, ktoré sa v tomto ohľade môžu odlišovať od ochranných pravidiel, ktoré stanovil
Súdny dvor vo vzťahu k uvedenému minimálnemu obdobiu. Súdny dvor rozhodol, že právo na ročnú

dovolenku nemôže byť vykladané reštriktívne4 a že príslušné vnútroštátne orgány ho musia uplatňovať
len v medziach výslovne stanovených smernicou. Výklad prezentovaný žalovaným je vo svetle vyššie
uvedenejjudikatúrySúdnehodvorabezpochybyvýkladomreštriktívnym.Navyšekuvedenémujemožné
doplniť, že žalovaný opomenul aj iné ustanovenie Smernice, a to jej čl. 15. Žalobca poukázal napr.
na mesiac 04/2021 v ktorom mal žalobca 2 dni riadnej dovolenky, no tieto mu neboli neutralizované

v zmysle Smernice, hoci v iných mesiacoch tak žalovaný urobil. V mesiaci 11/2021 mal žalobca 2 dni
dodatkovej dovolenky, ktoré pripadli na dni služby. Dni tejto dodatkovej dovolenky pripadajúce na službu
boli žalobcovi zarátané ako deň v práci s výkonom 0 hodín (žalovaný generuje vo výpočte absenciu).
Ide o absurditu, ktorú vytvára žalovaný, a to vo všetkých svojich prepočtoch. Uvedené sa opakuje aj
pri dňoch služného voľna, napr. v mesiaci 02/2021, 07/2021, 10/2021, kedy je deň služobného voľna

braný ako deň v práci s počtom odpracovaných hodín 0 (ďalšia absencia). Toto sa opakuje vo všetkých
výpočtoch žalovaného a platí to pre dodatkovú dovolenku, dovolenku vo sviatok, služobné voľno a pod.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, výsluchom
žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav.

8. Na pojednávaní konanom dňa 08.10.2024 žalobca ako aj žalovaný zotrvali na svojej doterajšej
argumentácii.

9. Súd z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 08.10.2024 zistil, že žalobca je zamestnancom

hasičského zboru 15 rokov, od roku 2009 pôsobí v zbore v Trebišove. Žalobca pred súdom uviedol,
že dlhodobo je porušovaná smernica o týždennom a mesačnom pracovnom čase. Napríklad žalobca
má odrobené mesačne 240 hodín, štát mu uznáva iba 140 hodín. Takže 8 hodín čo je ako pohotovosť
na pracovisku nemá zaplatené. Hovorí sa, že majú odpočinok alebo pohotovosť na pracovisku, ale sú
vždy v strehu. Do minúty majú výjazd, hoci žalobca nejde na výjazd, ide kolega, sú 6 na izbe, aj tak

všetci vstávajú, idú vonku a iba tí majú zaplatené, ktorí majú výjazd. Ostatní ich čakajú, umývajú autá
v noci, že niekto povie, že odpočívajú. Potom príde z práce, má nárok na 12 hodín oddychu, bez toho
aby ho zavolali do práce. Príklad ráno o 7:00 končí, príde domov o pol ôsmej, o 19:00 mu začína
pohotovosť, lebo môžu ho zavolať do zamestnania naspäť, keď napríklad jednotka ide na výjazd, je
ich málo musia doplniť stavy. Takže od 19:00 je už pripravený nastúpiť do zamestnania až do 19:00

hodiny, nasledujúceho dňa, lebo potom už zase ho môžu 12 hodín pred prácou zavolať na pohotovosť.
Ďalej čo sa jedná o hotové využitie, musia trénovať, pripravovať sa do zamestnania, nie vždy mu to
vyjde, príklad žalobca za posledné obdobie pochoval otca, matku, o ktorých sa staral. Chodil s rodičmi
na vyšetrenie, nakoľko s nimi býval ako najmladší syn. Volali mu do práce niekoľkokrát v noci, aby išieldomov, lebo nemal s nimi kto byť. Žalobca má kurzy - zdravotnícky kurz, pilčícky kurz, ktoré potrebuje
na vykonávanie svojej práce. Potom každé dva roky je pilčícske opakovanie, že idú do lesa aj v rámci
svojho voľna, potom lezecký, pilčícky, zdravotnícky počas voľného času, keby by mal odpočívať. Potom

majú praktické cvičenia, napríklad teraz vo štvrtok zase majú praktické cvičenie, piatok slúži, musí prísť
zo zamestnania ráno o 7:00 a o 12:00 majú praktické cvičenie. Potom majú previerkové cvičenie, že
ich volajú do zamestnania, dnes je telesná výchova, všetci chlapci teraz sú na plavárni. Každý mesiac
majú rozvrhnuté zmeny, vyvesené, každý mesiac robí 11, alebo 10 zmien, podľa toho aký je mesiac,
nebolo tak, žeby mal iba 7 dní odpracovať do mesiaca, alebo 6, alebo koľko, ale ešte napríklad je do

pol roka sčítanie času, ide nadsluhovať, lebo vždy im vychádza mínus. Odslúži 24 hod., má zaplatené
iba 16 hodín, nemá zaplatené 24 hod. Ráno, teda 48 hodín je odpočinok v rámci tých 48 hodín nie je
odpočinok taký, žeby bol 48 hodín voľný, lebo mu začína pohotovosť o 19:00 po ukončení pracovného
času. Máme 12 hodín na plný odpočinok, a od 19:00 už sú na tel. č., ktoré každý odovzdal a operačný
ich môže zavolať k požiaru, alebo zásahu. Musí byť pripravený, stále niečo vyskočí nové, napr. žalobca
rok chodil na onkológiu s otcom aj s mamou, tak odpočívať nemohol. Má 6 vnúčat, 3 synov. S manželkou

žijú v jednej domácnosti, musí načúvať aj synom aj vnúčatám. Niekedy sa hnevajú synovia, že nepríde.
Do mesiaca mu vychádza zmena 2 x sobota, 2 x nedeľa slúži.
Naotázkuzástupcužalovaného,čižalobcamápríplatokzanerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasu,
žalobca uviedol, že za zmennosť majú príplatok mesačný, majú na hodinu keď majú pohotovosť na
pracovisku 1,40 eur na hodinu, 10 eur na noc čo sme na pracovisku majú zaplatené, to je príplatok

za pohotovosť. Príplatok za nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, to je že vôbec ich služobný
čas je rozvrhnutý nerovnomerne, to je iný príplatok, tým myslím v týchto prípadoch podľa kolektívnej
zmluvy 25% u zmenových hasičov aj u operačných, to majú. Pohotovosť je taká, že operačný z Košíc
ich po 19:00 hodine môže zavolať k akémukoľvek prípadu, ktorý sa jedná v Trebišove. Každý má papier
podpísaný, že musí byť na telefóne, keď im zavolá operačný o 19:15, že pán B. dostavte sa na hasičovňu

do 15 minúť, ste ochotný. Na otázku, či je možné, aby sa spojili pred tým s operačným strediskom
a oznámili im, že nebudete z nejakých dôvodov, žalobca uviedol, že je možné, keď ide na dovolenku
mimo krajiny, alebo keď ide na dovolenku mimo svojho bývania, nie je schopný prísť do pol hodiny, alebo
do 20 minút na hasičovňu, ale musí nahlásiť dopredu operačnému systému do Košíc.

Súd na vec aplikoval tieto ustanovenia:

10. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 5. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

11. Podľa článku 1 bod 2 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

12. Podľa článku 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné,
v zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

13. Podľa článku 2 bod 1 Smernice, „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

14. Podľa článku 6 písm. b) Smernice, členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že
v súladespotrebouchrániťbezpečnosťazdraviepracovníkov,priemernýpracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

15. Podľa článku 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

16. Podľa § 85 ods. l ZoHZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.17. Podľa § 85 ods. 2 ZoHZZ, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

18. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

19. Podľa § 91 ods. 1 ZoHZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.

20. Podľa § 91 ods. 3 ZoHZZ, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas

v rozsahu najviac 300 hodín.

21. Podľa § 92 ods. 1 ZoHZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

22. Podľa § 97 ods. l písm. h) ZoHZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného
voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

23. Podľa § 103 ods. 5 ZoHZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom,

okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

24 Podľa § 122 ods. l až 3 ZoHZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa §
92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15%
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho

pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5%
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou
použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada
za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

25. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

26. V zmysle § 13 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

27. V konaní sa žalovaný bránil námietkou, v zmysle ktorej sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času a otázky odmeňovania, ako aj námietkou,
v zmysle ktorej mal za to, že článok 2 ods. 1 a článok 6 Smernice boli riadne prebraté a transponované
do zákona č. 315/2001 Z.z. (ZoHZZ).

28. Súd sa zaoberal otázkou pôsobnosti Smernice čo sa týka príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na výklad rozsudkov SDEÚ, kde v bode 27 rozsudku C
- 518/15 R. Matzaka z 21.2.2018 bolo uvedené: „... Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa máuplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku

ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov,
ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/ alebo zdravie.“ Žalovaný svoju
obranu založil na tvrdení, že Smernica poukazuje vo svojom článku 1 odd. 3 na Smernicu Rady č.
89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkovpripráci,ktorápodľačlánku2ods.2uvádzanegatívnevymedzeniepôsobnostinatzv.určité

osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany, medzi ktoré žalovaný zaradil aj činnosť vykonávanú príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru. V tejto súvislosti súd poukazuje na pomerne ustálenú súdnu prax pri posúdení tejto
otázky v obdobných veciach, ako napríklad v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/148/2021
- 177 zo dňa 23.3.2022, kde bolo konštatované, že: „Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah
pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2

Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.).
Ako vyplýva z odseku 2 prvého pod odseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú
s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr.

v oblasti civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka
nevzťahuje. Cieľom smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky
z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pod odseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem
iného článok 2 ods. 2 prvý pod odsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby
civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre

určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len
na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku. Ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto
pochybností, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.“

29. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku ESD rovnako
uviedol, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“ (bod 27

Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

30. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01,
Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z

5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka

(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58)

31. Pri posúdení otázky, či na strane žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie štátom, a to
v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice, súd poukazuje na argumentáciu žalobcu, v zmysle
ktorej ZoHZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v

dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu takto vymedzeného maximálneho týždenného
pracovného času. Po analýze ustanovení § 85 a 92 ZoHZZ je možné zistiť, že argumentácia žalobcu je
správna, nakoľko podľa § 85 ods. 1 ZoHZZ platí, že služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

32. V zmysle § 92 ods. 1 ZoHZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
vmiestevykonávaniaštátnejslužby,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnejslužbypodľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z predmetných zákonných vymedzení jednoznačne
vyplýva, že služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru „len“ bezprostrednenadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom
čase. Takto má súd za to, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby a odráža len stav
pripravenosti hasiča na prípadné vykonanie štátnej služby, ak k nej bude zamestnávateľom povolaný.

Na vyššie uvedené ustanovenia potom nadväzuje § 122 ods. 3 ZoHZZ, kde sa konkretizuje, že náhrada
za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k
vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Existujúca
právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý
nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 ZoHZZ výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat

tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za
výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 § 103 v spojení
s § 122 ods. 1 ZoHZZ).

33. Na základe vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že Smernica 2003/88 ES nebola
správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky má

Smernicou garantované právo na maximálny 48 hodinový pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b)
Smernice. Žalobca ako hasič nepochybne odpracoval v rokoch 2021 až 2023 (t.j. od 19.02.2021 do
31.12.2023 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený
Smernicou, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Európskej únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku

porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike. Nesprávne prebratie Smernice do ZoHZZ a
jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom
Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje Smernicu v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento
vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku C - 429/09 G. Fuß nezbavuje Slovenskú republiku
zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie

je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za
nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave
pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

34. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom podmienky

uplatnenia nároku sú dané v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ (napríklad rozsudok C - 118/08
Transportes Urbanos y Servicios Generales SAL z 26.1.2010) a sú dané splnením troch podmienok,
ako na to poukázal žalobca: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva,
2. porušenie je dostatočne závažné, a napokon 3. medzi takýmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Ako už súd poukázal vyššie, v početných

obdobných veciach, článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Európskej únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, pričom súd opätovne poukazuje na právne závery vo veci C - 429/09
G. Fuß, kde bolo zdôraznené, že priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka
týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je preto splnená. Porušenie práva Únie je

dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v danej oblasti. Tu bolo nesporne
určené, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle
Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na
akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit

v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto
považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Preto bude v predmetnej veci samej splnená
aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Čo sa týka
poslednej tretej podmienky, súd má za to, že tu existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tak, že nebol dodržaný

maximálny týždenný pracovný čas, čo muselo mať nevyhnutne za následok stratu času na odpočinku,
na ktorý by v opačnom prípade mal mať žalobca nárok. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom,
že žalobca mal pred podaním žaloby na súd upozorniť nariadeného na vyššie uvedené skutočnosti,
resp. že mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, súd poukazuje
na to, že ani v zmysle Smernice, ani v zmysle judikatúry SDEÚ, sa takáto aktivita zo strany žalobcu

nepožaduje, resp. nie je podmienkou uplatnenia nároku na nemajetkovú ujmu, a súd tieto nepovažoval
za relevantné pri posúdení nároku žalobcu.35. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazujúc na najbližšiu právnu
úpravu v slovenskom právnom poriadku, aj vzhľadom na absentujúcu úpravu v Smernici, či inom
právnom predpise, a to na ustanovenie § 11 a nasl. OZ.

36. Na základe vyššie uvedenej argumentácie je zrejmé, že na strane žalobcu vznikla ujma v
nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako
bybolpovinný,akbybolaSmernicaimplementovanásprávne.Vzmysleslovenskéhoprávnehoporiadku
náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11

a nasl. OZ a nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípady porušenia práva jednotlivca
garantovaného právom EÚ.

37. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzatvára, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto

ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.

38. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

39. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda
nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok

spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu,
čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice 89/391/EHS a tiež Smernice 2003/88/ES. Uvedené
smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich
cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.

Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého
rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval

rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv
žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek

hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby

mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 6.500,- eur.

40. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranuosobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha

sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda

to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

41. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu v spornom období (2021-2023) nad čas povolený

právom únie. Tým bez akejkoľvek pochybnosti dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie,
ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v
rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať
svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť

jeho práce nesmierne potrebný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právo na odpočinok bolo
u žalobcu porušované v období troch rokov pred podaním žaloby. Súd považuje pracovnú pozíciu
žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd
prihliadalnakritériauvedenévbode95RozsudkuFus,anazávažnosťujmy,ktorámutakým(dostatočne

závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom
rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

42. Súd má za to, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich

psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď
tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Súdu bolo
na základe vykonaného dokazovania preukázané, že tento stav trval dlhodobo, pričom zohľadnil aj
skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal a v tomto smere ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré
by preukázalo reálny dopad tohto zásahu na jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na

zhoršený zdravotný stav. Súd preto prihliadal aj na spôsobilosť zásahu narušiť jeho zákonom chránené
práva (možnosť dopadu na rodinné a medziľudské vzťahy, prípadne možnosť napr. pracovného úrazu
v dôsledku nedostatku odpočinku). Súd takto považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za
posudzované obdobie sumu 2.000 eur berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v
zásadnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na

súkromný a rodinný život.

43. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol tak, ako je to uvedené v II. výroku
tohto rozsudku.

44. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, napriek
tomu, že súd mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela
od úvahy súdu. Vzhľadom k uvedenému súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorá bude počítaná zo základu, ktorým je rozsudkom priznaná suma. Zamietnutie žaloby v časti
podľa názoru súdu nemá vplyv na úspešnosť žalobcu v konaní v rozsahu akom mu súd právo priznal.

O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

45. Súd nad rámec uvádza, že civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by
bolo obdobou pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o

náhrade trov konania v situácii, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu. Podľa súčasnej právnej úpravy je na prvom mieste zásada úspechu a v prípadoch, keď
mala strana sporu vo veci úspech iba čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu).46. Súd je však toho názoru, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch

nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto prípadoch treba
rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté, t.j. že právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Výška

nároku je potom druhotná a nadväzujúca.
47. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania
si podľa názoru súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov aj naďalej ( od účinnosti CSP, t.j.
od 1.7.2016 ) prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť
mechanicky, len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola

v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne, s
prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku, ako aj
na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by
veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom je civilné sporové konanie
postavené. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi

civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je
uvedený postup možný v zmysle článku 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je civilný
sporový poriadok založený.
48. V predmetnej veci je nepochybné, že žaloba je čo do právneho základu uplatneného nároku
opodstatnená. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný, pretože sa účinne

domohol ochrany svojich práv. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá rozhodnutie, ktorým bude
žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.