Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 17C/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7924201244
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Ďurková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2024:7924201244.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Renatou Ďurkovou v spore žalobcu: npráp. A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, XXX XX E. F. G., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr.
Ján Klučka, CSc., s.r.o., Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,
v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 20.000 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.03.2024 domáhal zaplatenia sumy 20.000 eur a náhrady
trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku), ktorá žalobcovi
vznikla v dôsledku porušenia jeho práva garantovaného mu právom Európskej únie. Podanie žaloby
odôvodnil tým, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom
vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.

z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti nadpráporčík,
vo funkcii technik-strojník na Okresnom riaditeľstve HaZZ, Hasičská stanica v Trebišove. Žalobca
si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t.j.
od 29.03.2021 do 29.02.2024. K okolnostiam prípadu uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu
ako príslušníka Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že
súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava

dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet
úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva
EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred
vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalobca predložil
súdu konkrétne týždne v rozhodnom období v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, v

ktorých došlo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času, vrátane súčtu
odpracovaných hodín s osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou
na pracovisku (služobná pohotovosť žalobcu je vždy s fyzickou prítomnosťou na pracovisku) obdobie
mesiacov marec 2021 až februára 2024. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskejúnie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Predmetná smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej

cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám.
Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie

práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09).
Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej
služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov
2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne

nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16
hodinové pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24
hodínvjednomslužobnomdni.Služobnápohotovosťjeurčovanápočasslužobnéhodňanačasnočných
hodín nasledovne: V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30

aod5:30do7:00-štátnaslužba,t.j.pracovnázmenavtrvaní17hodín).Vroku2022,2023a2024načas
od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná
zmena v trvaní 16 hodín). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú
vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí deň odslúži
24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien,

pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú
zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi na pracovisku bežne
240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej
pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a
musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd,

vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti,
ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa
mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom
v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku
napr. v mesiaci január 2022 strávil 216 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len

176 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej
pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však
v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých
týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej

únie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam
byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd
do 1 minúty od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať
si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné

úlohy a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu
na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby
nedochádzalokporušovaniujehoprávvyplývajúcichzoSmernice2003/88/ES.Kporušeniuprávžalobcu
pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a
nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému.

V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku : 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, nepravidelného

rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby 2/ a súčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojichblízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

2. Žalobca ďalej uviedol, že v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času. Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako
aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia

pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na
stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". Tento článok ukladá členským štátom
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré

im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade
hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času
ktorá, v spojení s ich riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas.
Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ESD uviedol, že :, pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný
čas v zmysle Smernice 2003/88." V dôsledku toho právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Článku 6 písmeno b) uvedenej smernice
(bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß).

Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že: „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104 nezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia

režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že: „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času." (bod 95 Rozsudku ESD Z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V
dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne

vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi

(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby
bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v

rozpore s požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01,
Pfeiffer). Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon
o Hasičskom zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne

ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto
smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka
práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť
výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti

na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce
dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná
doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Služobnú pohotovosť hasičovZákon o Hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového
práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je
v súlade s Článkom 2 (definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/

ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá
jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca v žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové
podmienky založenia zodpovednosti žalovaného za porušenia jeho práva garantovaného v článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje tvrdenie opiera o

judikatúru ESD a to predovšetkým na rozsudok ESD C-429/09 G. Fuß. Uviedol, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, keď sú splnené tieto tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou existuje
príčinná súvislosť. Podľa žalobcu v tomto prípade sú všetky tieto podmienky splnené. S poukazom na
Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej
doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho

týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo
vzťahukochranejehoprávanazdravie(najehoúroveňakvalitu)atiežnajehocelkovúfyzickúamorálnu
integritu.
V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej
uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej

ujmy fyzickej osoby podľa § 11- 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú právne
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako nemajetkovú
ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju
nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v

spoločnosti (formulácia najmä). Žaloba na preukázanie svojho nároku k žalobe pripojil: výpis zo systému
o dochádzke žalobcu v období od 03/2021 do 02/2024.

3. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24.05.2024 (č. l. 84-100), v ktorom žalovaný
namieta, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času,

sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako je to tvrdené v žalobe. Podľa
názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich
zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo
nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie

pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS

nevzťahuje. Žalovaný ďalej tvrdil, že nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v
plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy a príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES
sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna
škoda. Ďalej žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že žalobu môže podať pre

netransponovanie, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice buď Európska komisia priamo na ESD
alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej
práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval
pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť' upozorniť svojho nadriadeného v
súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov,

ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný podotkol, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti,
vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak žalobca má zato, že Smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie
z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný

vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika aMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za
prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd

prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako
táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času,
ročnej a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca dovolenky

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do
slovenskéhoprávnehoporiadkuokreminéhozákonomč.315/2001Z.Z.,čojeuvedenéajvtranspozičnej
prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu

nie sú opodstatnené. Z hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo v trojročnej
premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník majetkovej povahy,
ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako,, Občiansky zákonník"), a žalobca ho aj takto uplatňuje).

Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza:,,...Doby platenej ročnej dovolenky v súlade s článkom 7
a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu
ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte
je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr.
čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje
zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti
transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu
a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín
týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. V

zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas,
počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný
výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa
na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej

pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu ,,pracovný čas" aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.

Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl.
upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné

ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje
rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa
považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona
č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase

sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou

účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 písm. a)
zákonač.315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v

štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťouvštátnejslužbe(§92ods.2písm.a)zákonač.315/2001Z.z.)aslováv§92ods.1zákona
len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch
prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne

poukázal aj na čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky,
napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019-2020, 2021, 2022
a 2023, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej
služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené
v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 2020, ďalej v čl.

3 s nápisom ,,Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, a v čl. 3 s nápisom,,
Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.

Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, KZ 2021 a KZ 2022 a 2023 plne transponujú

článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre
každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre
každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou.
Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza
do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES

stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4
mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia
výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v KZ,
tak na celých 12 mesiacov. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri
rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona

č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
2019-2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 a 2023 hasiči vykonávajúci štátnu
službusnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasommajúvýkonštátnejslužbyvrámci12hodinového
riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej

služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019-2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021 a čl. 3 ods.
3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Čo sa týka referenčného obdobia, tak
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné
ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín

služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie
neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného
článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je

nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa
žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona
správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej
príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.4. Žalovaný ďalej poukázal aj na rozdielne referenčné obdobie. Podľa jeho názoru bol čl. 6 Smernice
2003/88/ES transponovaný správne. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že štát neprebral Smernicu

2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda,
ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku
17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku,
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom

jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany. Avšak pre prípad, že súd dospeje k názoru, že odchylná úprava nie je
možná, žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom, že mu vznikol nárok
na náhradu škody. Nie je mu zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda. Sám žalobca veľmi nejasným
spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný

zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa.
Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v
čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej
služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na

odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden
výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. To znamená, že

žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu,
ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd,
napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú

vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd
preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca do dnešného dňa

nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel, žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti(za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu,
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej

rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky H. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom
neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal
žalovaný spôsobiť.

Žalovaný je názoru, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda bola spôsobená.
Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 - 94 zákona
číslo 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., tak, aby dĺžka služobného času
v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje

služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola najviac 24 hodín
v služobnom dni.
Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

Žalobca počas svojho pôsobenia v HaZZ nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, teda
podľa žalovaného, žalobca vyjadril súhlas konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia
služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti
o tom, že s takýmto rozvrhnutým služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobnéhočasu svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom. Žalovaný je názoru, že vo vzťahu k žalobcovi nebola Smernica
porušená, a preto nie je žiaden dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie

práva EÚ. V sledovaných referenčných obdobiach ani raz nedošlo k prekročeniu ustanoveného
času. Žalobca v žalobe netvrdí ani bližšie nepopisuje, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr.
vmedziľudskýchvzťahochčito,žebymalnegatívnydopadnajehozdravotnýstav,žalobcanepreukázal,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody žalovaný odkázal na rozsudok ESD C- 429/09

G. Fuss a rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23.12.2019. Čo sa
týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za
rozhodné obdobie. Žalobca v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť
a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii
zamestnávateľovi,tedavtýchtoprípadochnemožnohovoriťovznikuškody,ajkeďsažalobcovitentočas

započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období.
Žalobca nepreukázal a riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalovaným. S
poukazom na rozhodovaciu prax namietol neprimeranú výšku požadovanej škody. Na záver žalovaný

navrhol konanie zastaviť resp. žalobu zamietnuť. Žalovaný s vyjadrením predložil, tabuľku s prehľadom
počtu hodín, ktoré žalobca priemerne strávil na pracovisku počas žalovaného obdobia od marca 2021 do
februára 2024. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu. Žalovaný tiež namietal miestnu
nepríslušnosťOkresnéhosúduTrebišovanavrhol,abyvecbolapostúpenánaMestskýsúdBratislavaIV.

5. Žalobca v replike (č. l. 105-111) nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný pracovný čas podľa čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácii žalovaného uviedol, že
žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom

občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice
3/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES
je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
právnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná

Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust.
§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené námietka
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. K transpozícii relevantných článkov
Smernice uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná
do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha
č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so

smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve
naopak týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48
hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.
Každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s
Čl.6 písmeno b) Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný

čas hasičov. Transpozícia smerníc nesmie byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom
sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EU vnášajú požiadavky úniového práva
a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom
mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných zákonov, t.j. v danom prípade zákona č.
315/2001 Z.z. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet

jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných
pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica
bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001 Z.Z., žalovaný popisuje (cituje), akým spôsobom sa
viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl.2 ods.1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore,a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že transponovanie smernice bolo správne.
Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a nedosahuje sa
ním Smernicou požadovaný výsledok - t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času

pre príslušníkov Hasičského zboru Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že takýto stav v súčasnom
období neplatí, nakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti
prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na
ujmu žalobcu. Nakoľko žalovaný svoje tvrdenie o správnej transpozície Smernice opiera iba o formálne
premietnutie požiadaviek jej Čl. 2 ods. 1 Smernice do zákona č.315/2001, konštatuje, že citované

ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z (§ 85, §91, §92) ako aj ustanovenia Čl. 8 platnej kolektívnej zmluvy
„plne transponujú Čl.2 ods.1 Smernice". Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii smernice
2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č.
315/2001 Z.z. výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského
zboru SR. Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa

Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý
zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne
potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na
príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú
pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú

jeho viaceré ustanovenia.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09, G. Fuß, žalobca svoj nárok
oprel o § 11 - 13 Občianskeho zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje
osobitná právna úprava, ktorá by mu umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku svojho
nároku. Argumentácia žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho

práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody)
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C- 445/06), z ktorej vyplýva, že
by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by

to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv
uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,
ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Žalobca nesúhlasil s námietkou
žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné

odškodnenielenvtedy,akniejepostačujúcezadosťučineniepodľa§13ods.1Občianskehozákonníkaa
neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

6. Žalovaný v duplike zo dňa 23.07.2024 zotrval na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä na svojom
výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, výsluchom
žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav.

8. Na pojednávaní konanom dňa 08.10.2024 žalobca ako aj žalovaný zotrvali na svojej doterajšej

argumentácii.

9. Súd z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 08.10.2024 zistil, že žalobca pracuje na Okresnom
riaditeľstve hasičského záchranného zboru od 01.01.2001, čo je skoro 24 rokov vo funkcii technik,
strojník, vodič a pracuje na 24 hodinové zmeny, kde z toho 16 hodín je denná, 8 hodín je nočná

pohotovosť. Je to rozdelené na nočnú, tá sa vykonáva na Okresnom riaditeľstve a tam už tá pohotovosť
zaplatená nie je. Nezahŕňa sa ani do fondu služobného času, tá nočná pohotovosť, zahŕňa sa iba ten
deň, tá noc nie je platená. Čo sa týka špecializácii k tomu majú každý nejaké kurzy výcviky, ktoré sa
vykonávajú mimo mojej zmenovej služby. Väčšinou to vychádza cez voľno, na ktoré majú nárok iba akonáhradné voľno spätne. Takže zase len dostanú hodiny, ktoré zase vyčerpajú, zase prichádzajú o časť
z platu. No a z pohotovosti vlastne takisto. Povinný oddych po tejto zmene je 48 hodín a po 24 hod. V
podstate nevie, či je to dostačujúci tento oddych, nakoľko sú v pohotovosti na mobilnom telefóne, čiže ku

zmene majú kvázi 12 hodín ten oddych a po 12. hodinách, ak je nejaké zvolanie, ak je málo príslušníkov
v práci, nás kľudne môžu do práce stiahnuť a zvolať. A niekedy sa stáva, že ani tých 12 hodín, keď je
málo ľudí aj tak nás zavolajú do tej práce. Čiže sú neustále v práci. Čo sa týka tých kurzov, ktoré sú
v podstate každý rok opakované, aby im papiere platili, všetko sa vykonáva počas voľna. Musia tam ísť
počas voľna aj keď vyjde jedna zmena, kurz je napr. zdravotnícky - je 2 dni. napr. keď robia a musia

ísť na druhý deň do práce, nemajú po tej zmene oddych, i keď by mali mať, ale idú aj ten druhý deň
hneď ráno zase na ten kurz. Takže oddych medzi zmenami je nedostatočný, žalobca by povedal, že by
to mal byť aspoň 3 dni, nie 2 dni. Lebo v podstate stále sú v nejakom procese, stále nejaké školenie,
stále od nich niečo vyžadujú. Keď majú dva dni voľna, človek sa snaží to nejako kompenzovať, či už
v rámci rodiny, v rámci detí, či súrodencov, či rodičov, a aj tak je to málo. Kvázi žalobcovi sa osobne
kvôli takýmto veciam rozpadol vzťah, nežije so svojou dcérou, túto navštevuje, berie si ju. Vždy bol na

nejakom kurze a doma boli len hádky kvôli tomu, že kde zase je, zase je v robote a zase nie je doma.
A buď je doma a stiahnu ho do roboty, už nie je s dieťaťom a to isté aj keď ide k dieťaťu, aj keď si ho
zoberie, už ho doniesol naspäť, lebo už musel bežať do práce, lebo ho stiahli. Čo sa týka tých 16 hodín
denne a 8 hod. nočná pohotovosť v podstate Ministerstvo vnútra už skoro viac ako 20 rokov porušuje
zákonník práce, pretože oni odpracujú 240 hodín mesačne a zaplatené majú iba 160 hodín. Takže tam

sa zákonník porušuje, nikto si nič z toho nerobí do dnešného dňa a to isté pri tej nočnej pohotovosti,
kde im vychádza nočná pohotovosť, keď to prepočítame 1 eur/hod. Pričom normálne nočná pohotovosť
podľa zákonníka práce je cez 4 eura. Keď to prepočítame, k tomu rizikové mali by dostávať 8 eur. Čiže to
čo dostane za celý mesiac napr. 64 eur, to by mal dostať za jednu zmenu, nie za celý mesiac, čiže o to
sú okrádaní, na tom sú krátení, sú to ich peniaze, ktoré im patria. A zdravotne čo sa týka, tak žalobca

je onkologický pacient.
Na otázku zástupcu žalobcu, či mu zostáva čas na nejaké voľnočasové aktivity, hobby, koníčky, žalobca
uviedol, že všetko závisí od toho, aká je zmena v práci. Snaží sa po večeroch, možno 2 x do týždňa alebo
aspoň raz do týždňa zahrať si hokej v rámci kondičky.
Na otázku zástupcu žalovaného, pokiaľ ide o pohotovosť, či tá mu bola nejakým spôsobom nahradená,

žalobca uviedol, že majú za to náhradu tých 17 eur, ale je na telefóne, v podstate mu operačný zavolá,
a vy do tej práce musíte prísť. Je na to limit, záleží kde sa nachádza, do dvoch hodín je potrebné sa
dostaviť na pracovisko. Nepríde len vtedy, keď žalobca povie operačnému, že požil alkoholický nápoj,
vtedy nejde, inak je stále k dispozícii, Veľakrát sa stane, že aj ohľadom toho odpočinku, že má čas na
odpočinok a je taká vyťaženosť na zmene, že aj napriek tomu ho stiahnu, lebo je málo ľudí. Mal by

oddychovať a neoddychuje, lebo musí ísť do tej práce. Stáva sa to.

Súd na vec aplikoval tieto ustanovenia:

10. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 5. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času.

11. Podľa článku 1 bod 2 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

12. Podľa článku 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné,
v zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

13. Podľa článku 2 bod 1 Smernice, „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.14. Podľa článku 6 písm. b) Smernice, členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že
v súladespotrebouchrániťbezpečnosťazdraviepracovníkov,priemernýpracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

15. Podľa článku 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

16. Podľa § 85 ods. l ZoHZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva

štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

17. Podľa § 85 ods. 2 ZoHZZ, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

18. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

19. Podľa § 91 ods. 1 ZoHZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.

20. Podľa § 91 ods. 3 ZoHZZ, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín.

21. Podľa § 92 ods. 1 ZoHZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

22. Podľa § 97 ods. l písm. h) ZoHZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného
voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

23. Podľa § 103 ods. 5 ZoHZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom,
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za

pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

24. Podľa § 122 ods. l až 3 ZoHZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa §

92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15%
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho
pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5%

zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou
použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada
za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

25. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

26. V zmysle § 13 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu

bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.27. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že nie je vecne pasívne legitimovaný v tomto konaní, že Smernica
2003/88/ES sa na daný prípad neaplikuje, že bola transponová do slovenského právneho poriadku

správne. Žalovaný tiež namietal, že nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady škody, že žalobca
nepreukázal vznik škody, že nevykonal žiadne kroky k zamedzeniu vzniku škody, že skutočne došlo k
odpracovaniu hodín nad priemerný týždenný limit 48 hodín v referenčnom období polroka a že žalobca
žiada neprimerane vysokú sumu.

28. K námietke žalovaného spočívajúcej v nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní
súd uvádza, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva
vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná.
Práve na základe prednosti komunitárneho práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia
aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať
náhrady spôsobenej škody. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút

zodpovednostičlenskéhoštátuauplatňovaniasináhradyškodypoškodenýmisubjektminiesúupravené
v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta
sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty

povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy
alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť
dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

29. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva ESD vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77,

9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva
v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva
v tomto prípade podľa ESD znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným
účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a
počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území

jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako
normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť
právoplatne aplikovaná. ESD ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu
„v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia

vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body 16 a 21 rozsudku Simmethal).
Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

30. O pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie,
rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie súd v tomto konaní
nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj
priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie
s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť

zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie
48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

31. Z vyššie uvedeného má súd za to, že žalovaný disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a fyzická

osoba, v tomto prípade žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva
Európskej Únie, resp. jej právne záväzných aktov, v tomto prípade porušenia Smernice 2003/88/ES
môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskej
republike, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor

32. V konaní sa žalovaný ďalej bránil námietkou, v zmysle ktorej sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času a otázky odmeňovania, ako aj námietkou,v zmysle ktorej mal za to, že článok 2 ods. 1 a článok 6 Smernice boli riadne prebraté a transponované
do zákona č. 315/2001 Z.z. (ZoHZZ).

33. Súd sa teda v ďalšom zaoberal otázkou pôsobnosti Smernice čo sa týka príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na výklad rozsudkov SDEÚ, kde v bode
27 rozsudku C - 518/15 R. Matzaka z 21.2.2018 bolo uvedené: „... Súdny dvor rozhodol, že smernica
2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,

ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to
aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/
alebo zdravie.“ Žalovaný svoju obranu založil na tvrdení, že Smernica poukazuje vo svojom článku 1
odd. 3 na Smernicu Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktorá podľa článku 2 ods. 2 uvádza negatívne

vymedzenie pôsobnosti na tzv. určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, medzi ktoré žalovaný zaradil aj činnosť
vykonávanú príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru. V tejto súvislosti súd poukazuje na pomerne
ustálenú súdnu prax pri posúdení tejto otázky v obdobných veciach, ako napríklad v rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/148/2021 - 177 zo dňa 23.3.2022, kde bolo konštatované, že: „Článok 1

ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom
výslovneodkazujenačlánok2Smernice89/391/EHS.Smernica89/391/EHSsavzmyslečlánku2ods.1
uplatňujena„všetkyodvetviačinnostiatoverejnéajsúkromné“,kuktorýmokreminéhopatriavšeobecne
uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie,
kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého pod odseku tohto článku neuplatňuje sa

uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci
služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu
zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pod odseku
je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý pod odsek Smernice 89/391/EHS

nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre

zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.“

34. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku ESD rovnako
uviedol, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“ (bod 27
Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

35. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01,

Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z
5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

36. Pri posúdení otázky, či na strane žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie štátom, a to

v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice, súd poukazuje na argumentáciu žalobcu, v zmysle
ktorej ZoHZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v
dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu takto vymedzeného maximálneho týždenného
pracovného času. Po analýze ustanovení § 85 a 92 ZoHZZ je možné zistiť, že argumentácia žalobcu jesprávna, nakoľko podľa § 85 ods. 1 ZoHZZ platí, že služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

37. V zmysle § 92 ods. 1 ZoHZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
vmiestevykonávaniaštátnejslužby,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnejslužbypodľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z predmetných zákonných vymedzení jednoznačne
vyplýva, že služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru „len“ bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom

čase. Takto má súd za to, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby a odráža len stav
pripravenosti hasiča na prípadné vykonanie štátnej služby, ak k nej bude zamestnávateľom povolaný.
Na vyššie uvedené ustanovenia potom nadväzuje § 122 ods. 3 ZoHZZ, kde sa konkretizuje, že náhrada
za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k
vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Existujúca
právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý

nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 ZoHZZ výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat
tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za
výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 § 103 v spojení
s § 122 ods. 1 ZoHZZ).

38. Na základe vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že Smernica 2003/88 ES nebola správne
prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky má Smernicou
garantované právo na maximálny 48 hodinový pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b) Smernice.
Žalobca ako hasič nepochybne odpracoval v rokoch 2021 až 2024 (t.j. od 03/2021 do 02/2024 vrátane)
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený Smernicou, na základe

čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Európskej únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia proti Slovenskej republike. Nesprávne prebratie Smernice do ZoHZZ a jeho dodržiavanie
MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje Smernicu v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v

zmysle rozsudku C - 429/09 G. Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie
v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným
zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a
zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v
služobnom pomere žalobcu.

39. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom podmienky
uplatnenia nároku sú dané v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ (napríklad rozsudok C - 118/08
Transportes Urbanos y Servicios Generales SAL z 26.1.2010) a sú dané splnením troch podmienok,
ako na to poukázal žalobca: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva,

2. porušenie je dostatočne závažné, a napokon 3. medzi takýmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Ako už súd poukázal vyššie, v početných
obdobných veciach, článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Európskej únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, pričom súd opätovne poukazuje na právne závery vo veci C - 429/09
G. Fuß, kde bolo zdôraznené, že priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka
týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je preto splnená. Porušenie práva Únie je
dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v danej oblasti. Tu bolo nesporne
určené, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle

Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na
akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit
v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto
považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Preto bude v predmetnej veci samej splnená
aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Čo sa týka

poslednej tretej podmienky, súd má za to, že tu existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tak, že nebol dodržaný
maximálny týždenný pracovný čas, čo muselo mať nevyhnutne za následok stratu času na odpočinku,
na ktorý by v opačnom prípade mal mať žalobca nárok. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom,že žalobca mal pred podaním žaloby na súd upozorniť nariadeného na vyššie uvedené skutočnosti,
resp. že mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, súd poukazuje
na to, že ani v zmysle Smernice, ani v zmysle judikatúry SDEÚ, sa takáto aktivita zo strany žalobcu

nepožaduje, resp. nie je podmienkou uplatnenia nároku na nemajetkovú ujmu, a súd tieto nepovažoval
za relevantné pri posúdení nároku žalobcu.

40. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazujúc na najbližšiu právnu
úpravu v slovenskom právnom poriadku, aj vzhľadom na absentujúcu úpravu v Smernici, či inom

právnom predpise, a to na ustanovenie § 11 a nasl. OZ.

41. Na základe vyššie uvedenej argumentácie je zrejmé, že na strane žalobcu vznikla ujma v
nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako
bybolpovinný,akbybolaSmernicaimplementovanásprávne.Vzmysleslovenskéhoprávnehoporiadku
náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11

a nasl. OZ a nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípady porušenia práva jednotlivca
garantovaného právom EÚ.

42. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzatvára, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času

odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.

43. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i

psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

44. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda
nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,

ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok
spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu,
čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice 89/391/EHS a tiež Smernice 2003/88/ES. Uvedené
smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich
cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého

rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv
žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle

judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia

dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 20.000 eur.45. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako

priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej

ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda

to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

46. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu v spornom období (2021-2024) nad čas povolený
právom únie. Tým bez akejkoľvek pochybnosti dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie,
ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v
rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať

svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť
jeho práce nesmierne potrebný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právo na odpočinok bolo
u žalobcu porušované v období troch rokov pred podaním žaloby. Súd považuje pracovnú pozíciu
žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd

prihliadalnakritériauvedenévbode95RozsudkuFus,anazávažnosťujmy,ktorámutakým(dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom
rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

47. Súd má za to, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď tento
časmuseltráviťvýkonompracovnejpohotovostinadrámecstanovenýSmernicou.Súdubolonazáklade
vykonaného dokazovania preukázané, že tento stav trval dlhodobo, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že
žalobca v konaní nepreukázal a v tomto smere ani nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré by preukázalo

reálny dopad tohto zásahu na jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na zhoršený zdravotný
stav.

48. Súd preto prihliadal aj na spôsobilosť zásahu narušiť jeho zákonom chránené práva (možnosť
dopadu na rodinné a medziľudské vzťahy, prípadne možnosť napr. pracovného úrazu v dôsledku

nedostatku odpočinku). Súd takto považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované
obdobie sumu 2.000 eur berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších
prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na súkromný a rodinný
život. Skutočnosť, že žalobcovi sa rozpadol vzťah a je onkologickým pacientom je ťažko dávať do
príčinnej súvislosti s výkonom jeho povolania.

49. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol tak, ako je to uvedené v II. výroku
tohto rozsudku.

50. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, napriek

tomu, že súd mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela
od úvahy súdu. Vzhľadom k uvedenému súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorá bude počítaná zo základu, ktorým je rozsudkom priznaná suma. Zamietnutie žaloby v časti
podľa názoru súdu nemá vplyv na úspešnosť žalobcu v konaní v rozsahu akom mu súd právo priznal.O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.

51. Súd nad rámec uvádza, že civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by
bolo obdobou pôvodného ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o
náhrade trov konania v situácii, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu. Podľa súčasnej právnej úpravy je na prvom mieste zásada úspechu a v prípadoch, keď
mala strana sporu vo veci úspech iba čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer

úspechu).

52. Súd je však toho názoru, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe

úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto prípadoch treba
rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté, t.j. že právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný. Výška
nároku je potom druhotná a nadväzujúca.
53. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania

si podľa názoru súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov aj naďalej ( od účinnosti CSP, t.j.
od 1.7.2016 ) prihliadal na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcu, ale od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť
mechanicky, len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola
v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne, s

prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku, ako aj
na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by
veľmi jednoducho mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom je civilné sporové konanie
postavené. Preto je potrebné vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi
civilného sporového konania. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je

uvedený postup možný v zmysle článku 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je civilný
sporový poriadok založený.
54. V predmetnej veci je nepochybné, že žaloba je čo do právneho základu uplatneného nároku
opodstatnená. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný, pretože sa účinne
domohol ochrany svojich práv. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá rozhodnutie, ktorým bude

žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Trebišov (§ 362 ods.1 CSP).

Podľa ust. §-u 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. §-u 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. §-u 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v ods. 1, ak táto vada má vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.