Rozsudok Judgement was issued on

Decision was made at the court Okresný súd Trnava

Judgement was issued by JUDr. Michaela Krzysztofek

Judgement form – Rozsudok

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-20Cpr/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2520200063
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2520200063.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobkyne: U.. G. M.,

O.. XX.XX.XXXX, Z. V. Y.. N. XXX/XX, F., zastúpená: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., advokát, so sídlom
Advokátskej kancelárie Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanému: Základná škola, so sídlom
Strážnická 1, Skalica, IČO: 37 838 491, zastúpený: JUDr. Ján Pekar, advokát, so sídlom Advokátskej
kancelárie Potočná 191/39, Skalica, o porušení zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do
zamestnania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 09.01.2020, doručenou súdu dňa 13.01.2020, domáhala určenia, že
žalovaný pri jej prijímaní do zamestnania porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Žaloba žalobkyne
voči pôvodne žalovanému v 2/ rade (Základná škola so športovým zameraním, so sídlom Mallého 2,
Skalica) bola uznesením vyhláseným na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. PN-20Cpr/54/2020
dňa 09.02.2023 vylúčená na samostatné konanie.

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 23.08.2019 sa písomne listom obrátila na pani

primátorku mesta F. C.. R. U., aby ju včas informovala o vzniknutej situácii vo veci vyučovania
náboženskej výchovy na základných školách, ktoré sú v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Skalica, že
pre školský rok 2019/2020 boli na vyučovanie náboženskej výchovy uprednostnené nekvalifikované
osoby na úkor kvalifikovaných, v tomto prípade U.. Z. L., kaplán a U.. V. X.. Podnet žalobkyne bol
zo strany pani primátorky a zamestnanca Spoločného školského úradu U.. C. M. povrchne riešený,
sprevádzanými zbytočnými prieťahmi a nezaoberali sa ním v celom rozsahu. Vo vyjadrení pani
primátorky je uvedené: „Výlučne riaditeľ základnej školy má právomoc prijímať zamestnancov do

pracovného pomeru a to pedagogických aj nepedagogických. Mesto Skalica ako zriaďovateľ týchto
škôl nemá oprávnenie zasahovať do vyššie uvedených právomoci a kompetencii riaditeľov škôl.“ Z
toho vyplýva, že riaditeľ školy sa môže dopustiť diskriminácie pri prijímaní do zamestnania a nebude
mať žiadny postih aj v prípade porušenia zákonov. Sprostredkovateľka Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Skalica Ľ. Y. žalobkyňu koncom mesiaca apríl 2019 informovala o voľnom pracovnom mieste
učiteľa náboženskej výchovy, a to u žalovaného. Na predmetnej škole bolo vyhlásené výberové konanie
na pracovné pozície: učiteľ náboženstva a učiteľ pre 1. stupeň ZŠ, ale v uvedenom inzeráte neboli

uvedené žiadne konkrétne kvalifikačné požiadavky na uchádzača o zamestnanie, údaje ohľadom
mzdy, termínu nástupu do pracovného pomeru, resp. termín ukončenia výberového konania. Dňa
17.05.2019 prejavila žalobkyňa záujem o voľné pracovné miesto vzhľadom k dosiahnutej kvalifikácii a
osobne si podala žiadosť o prijatie do zamestnania na personálne oddelenie školy. O pracovné miestoprejavila záujem aj sestra žalobkyne U.. C. M., nakoľko spĺňala kvalifikačné predpoklady. Dokumenty
im potvrdzovala pracovníčka personálneho oddelenia pani U.. V. M. a počas potvrdzovania písomností
do miestnosti vstúpila riaditeľka školy C.. W. B., ktorá poznala sestru žalobkyne, ktorá pracovala

na uvedenej škole ako asistent pedagóga (predtým ako učiteľka náboženskej výchovy) v školskom
roku 2015/2016 v čase, keď pani riaditeľka zastávala funkciu zástupkyne riaditeľa pre 1. stupeň. Z
miestnosti odišla a v priestoroch chodby sa začala s kolegyňami o nich rozprávať vo forme šeptania.
Žalobkyňa na jej žiadosť o prijatie do pracovného pomeru nedostala žiadnu písomnú odpoveď, nebola
pozvaná na osobný pohovor, nevie, či je jej žiadosť o prijatie do zamestnania zaevidovaná do databázy

uchádzačov o zamestnanie, ani nepozná dôvody a príčiny neprijatia do zamestnania. Na základe toho
žalobkyňa usúdila, že zo strany vedenia školy prišlo k diskriminácii pri prijímaní do zamestnania -
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa nerozumie neprofesionálnemu správaniu pani
riaditeľky,podjejvedenímdoposiaľnepracovala,ibavškolskomroku2018/2019reagovalanavyhlásené
výberové konanie na pozíciu učiteľky slovenského jazyka a literatúry a odpoveď na jej žiadosť jej
prišla formou emailu. Na vyučovanie náboženskej výchovy bola na predmetnú školu prijatá U.. V. X.

(manželka zamestnanca U. Ú. F. C.. W. X., vedúceho majetkového oddelenia), ktorá má absolvované
vysokoškolské vzdelanie II. stupňa nepedagogického zamerania v odbore sociálna práca. S menovanou
bol uzavretý pracovný pomer iba na základe kánonickej misie na dobu určitú. U pani U.. V. X. nie
je žiadna pravdepodobnosť absolvovania teologického štúdia. Jej prijatie sa stáva pohoršením pre
rodičov, pretože vedia, akým vzdelaním pani U.. V. X. disponuje a sú presvedčení, že získala miesto

učiteľky za zásluhy - služby na Farskom úrade, keďže bola pravidelnou návštevníčkou pána dekana
E. F.. Riaditeľ školy nemôže prijať na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy učiteľa nekvalifikovaného,
keď bol od správcu farnosti delegovaný kvalifikovaný pedagóg, ktorého aj osobne pozná. Ide o jasný
prejav diskriminácie voči osobe žalobkyne. Žalobkyňa má najvyššie dosiahnuté vzdelanie zo všetkých
katechétov pôsobiacich v Skalici a tiež má udelenú kánonickú misiu na dobu neurčitú. Na základe

benevolentného konania pána dekana Z.. E. F. si riaditelia podľa žalobkyne presadili obsadiť miesta
učiteľov náboženskej výchovy nekvalifikovanou silou (klientelizmus). Tento zinscenovaný proces bol
šitý na rýchlo horúcou ihlou z dôvodu blížiaceho sa odchodu pána dekana F. na nové pôsobisko do
farnosti L., aby sa riaditelia škôl nemuseli konfrontovať s novým správcom farnosti (C.. E. H.), ktorý by
tieto zinscenované praktiky určite nedovolil, pretože aj v jeho záujme je, aby sa náboženská výchova

v Skalici vyučovala kvalitne a odborne. Podľa novely zákona č. 471/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej
núdzi § 10 si žalobkyňa základnú sociálnu dávku v sume 66,30 Eur v rozsahu 32 hodín mesačne musí
odpracovať v organizácii pre Mesto Skalica - Centrum voľného času, v ktorej pôsobí od 01.07.2014.
V tejto organizácii sú zneužívané jej pedagogické schopnosti, pričom nie je riadnym zamestnancom
zamestnaným na Pracovnú zmluvu. Spoločensky je znevážená aj napriek tomu, že si aktívne hľadá

prácu a chce zmeniť svoju situáciu. Vyučovanie predmetu náboženská výchova nie je podľa žalobkyne
menejcenným (okrajovým) predmetom, ale povinne voliteľným predmetom a rovnocenným predmetom v
porovnanísostatnýmipredmetmi.Preškolskýrok2019/2020nebolizverejnenénapracovnýchportáloch
žiadne výberové konania na voľné pracovné miesta učiteľov na základných školách v Skalici, ani na
stránke mesta Skalica, ale riaditelia škôl od septembra 2019 prijali nových zamestnancov aj s inými

aprobáciami, napr. aj so slovenským jazykom a literatúrou. Žalobkyňa sa stala obeťou diskriminácie
pri prijímaní do zamestnania, a to z hľadiska veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania,
národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia. Žalobkyňa sa cíti
poškodená, bola jej ponížená ľudská dôstojnosť a bolo pohŕdané jej dosiahnutým vzdelaním. Disponuje
vysokoškolským pedagogickým vzdelaním II. stupňa učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v

špecializácii náboženská výchova a etická výchova na E. N. V. I. H. M. X. V.. V rokoch 2017 - 2019
si zvyšovala kvalifikáciu v rozširujúcom pedagogickom štúdiu v študijnom odbore slovenský jazyk a
literatúra na I.I. I. H. F.. N. R. U. X. Z.. Štúdium úspešne ukončila štátnou skúškou a obhajobou
záverečnejpráce.Mátiežcirkevnépoverenie-kánonickúmisiuudelenúnadobuneurčitúprevyučovanie
náboženskej výchovy na základných a stredných školách vo farnosti Skalica na území Bratislavskej

arcidiecézy a plnú dôveru a podporu súčasného správcu farnosti Skalica pána farára U.. C.. E. H.. Touto
žalobouchcežalobkyňadosiahnuťspravodlivosť,pretožeboliporušenéjejzákladnéľudsképráva,právo
na prácu a spravodlivú odmenu. Žiada, aby bola zo strany žalovaného finančne odškodnená - ušlá
mzda + odvody za obdobie úmyselného neprijatia do pracovného pomeru (od 01.09.2019 do 31.08.2020
v sume 12.000,- Eur), za spôsobenú spoločenskú ujmu, diskrimináciu, degradovanie a hanobenie jej

osoby a rodiny, úhradu všetkých nákladov spojených s dosiahnutým vzdelaním na dvoch vysokých
školách požaduje sumu 60.000,- Eur, tiež ukončenie pracovných pomerov s nekvalifikovanými osobami,
odstránenie diskriminačného konania pri prijímaní do zamestnania voči jej osobe zo strany riaditeľa a
prijatím do trvalého pracovného pomeru. Žalobkyni bolo zabránené vykonávať katechetické poslanie apovolanie, bola jej spôsobená dlhodobá ťažká životná situácia a hmotná núdza podmienená odrábaním
základnej sociálnej dávky v sume 66,30 Eur a zároveň jej budú chýbať odpracované roky pre priznanie
starobného dôchodku.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.08.2020, v ktorom žalovaný uviedol, že žaloba
žalobkyne je zmätočná, nevykonateľná a ničím neodôvodnená. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa
nepredložila žiadne dôkazy. K jednotlivým dôvodom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
žalobkyňa neuviedla žiadne skutkové okolnosti. Pri výbere zamestnanca na príslušnú pracovnú pozíciu

bolo podľa žalovaného prihliadané výlučne na splnenie kvalifikačných predpokladov potrebných pre
príslušnú pracovnú pozíciu. Na žiadosť o prijatie do zamestnania žalobkyne nebola zaslaná odpoveď,
keďže žalovaný takú povinnosť nemá. Odpovedanie na všetky žiadosti o prijatie do zamestnania
predstavujú zvýšenú administratívnu záťaž. Na pracovnú pozíciu učiteľa náboženskej výchovy bola
prijatá U.. V. X.. S prácou U.. X. mal žalovaný skúsenosti, keďže bola u žalovaného už zamestnaná.
Žalovaný mal vedomosť, že vie pracovať s deťmi a má kladné charakterové vlastnosti. U.. V. X.

je tiež poverená riaditeľka I. N. X. F.. Má doplňujúce pedagogické štúdium a ukončené adaptačné
vzdelávanie. U.. X. vo svojej žiadosti uviedla, že požiadala o udelenie kánonickej misie, pričom mala
pozitívny prísľub ohľadom jej udelenia. U.. X. následne doručila doklad o udelení kánonickej misie.
Kánonická misia predstavuje odobrenie cirkvi, že je človek kompetentný a môže vyučovať náboženstvo.
Osoba, ktorá nemá udelenú kánonickú misiu, nemôže vyučovať náboženskú výchovu bez ohľadu na

dosiahnuté vzdelanie. Podmienky pre udelenie kánonickej misie pre učiteľov náboženskej výchovy a
náboženstva sú dané Konferenciou biskupov Slovenska. S U.. X. bol uzatvorený pracovný pomer na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.08.2019 na pracovnú pozíciu učiteľka náboženstva. Z dôvodu,
že U.. X. pôsobí na pozícii poverenej riaditeľky I. N. X. F., táto úzko a na bežnej báze spolupracuje
s príslušným zástupcom katolíckej cirkvi, či už to bol Z.. E. F. alebo U.. L.. C.. E. H.. Pokiaľ sa týka

údaju o vyučovaní náboženskej výchovy kaplánom U. V., ide o bežný postup pri vyučovaní náboženskej
výchovy, že výučbu zabezpečuje kňaz. Žalovaný tiež uviedol, že nie je zrozumiteľné, z akého dôvodu
by mala byť žalobkyňa znevážená na základe skutočnosti, že pracuje v N. X. Č.. Žalovaný má za
to, že práca v N. X. Č. predstavuje práve naopak verejnosťou pozitívne vnímanú činnosť. Žalovaný
nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že by prijal na akúkoľvek pracovnú pozíciu nekvalifikovanú osobu. V

prípade výučby predmetu slovenský jazyk a literatúra, žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa
v roku 2019 nemala ukončené štúdium v danom odbore. Podľa žalovaného v zmysle § 62 ods.
1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti patrí rozhodnutie o tom, ktorý z uchádzačov o
zamestnanie bude úspešný, výlučne zamestnávateľovi. Žiadny právny predpis, avšak ani uchádzač o
príslušnú pracovnú pozíciu, nie je oprávnený rozhodnúť o tom, ktorá osoba bude prijatá na príslušnú

pracovnú pozíciu. Preto podľa žalovaného nie je možné súhlasiť s tým, že by došlo k porušeniu
akýchkoľvek práv žalobkyne, ktorá bola opakovane neúspešným uchádzačom o zamestnanie na
viacerých školách. Zo žaloby žalobkyne zároveň nevyplýva, že by jej alebo jej rodine bola spôsobená
akákoľvek ujma. Škola ani nemá vedomosť o tom, že by konaním jej štatutárneho zástupcu bola
žalobkyni nejaká ujma spôsobená. Požiadavka na priznanie finančného odškodnenia pozostávajúceho

z ušlej mzdy, odvodov a úhrady všetkých nákladov spojených s dosiahnutým vzdelaním na dvoch
vysokých školách je absolútne nedôvodná a nemá žiadnu oporu v právnom predpise. Tiež nie je reálne,
aby tretí subjekt rozhodoval o skončení pracovných pomerov v akejkoľvek inštitúcii, resp. u akéhokoľvek
zamestnávateľa. Predovšetkým k ukončeniu akéhokoľvek pracovného pomeru môže dôjsť len v súlade
so Zákonníkom práce a nie na základe jednostranného rozhodnutia žalobkyne. Žalobkyňa je v zmysle

antidiskriminačného zákona oprávnená domáhať sa upustenia od príslušného konania, napravenie
protiprávneho stavu alebo primeraného zadosťučinenia, ktoré môže spočívať napríklad v ospravedlnení.
Len ak primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, je možné sa domáhať nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobkyňa však netvrdí ani nepreukazuje žiadne skutočnosti svedčiace o naplnení dôvodu
pre priznanie akéhokoľvek nároku vyplývajúceho z antidiskriminačného zákona. Požiadavka žalobkyne

na prijatie do pracovného pomeru nemá oporu v antidiskriminačnom zákone a je nevykonateľná.

4. Uznesením č. k. 20Cpr/54/2020 zo dňa 06.12.2021 súd pripustil zmenu žaloby, na základe ktorej
sa žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní
do zamestnania z hľadiska veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného

alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni, čím zasiahol
do jej práva na prístup k zamestnaniu, určenia, že žalovaný je povinný prijať žalobkyňu do trvalého
pracovného pomeru, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni ušlú mzdu a odvody vo výške 12.000,-
Eur za školský rok 2019/2020, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni ujmu a úhradu nákladovs dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie vo výške 60.000,- Eur za spoločenskú ujmu,
diskrimináciu, degradovanie a hanobenie žalobkyne a jej rodiny a tiež že žalovaný je povinný ukončiť
pracovný pomer s U.. V. X..

5. Vo svojom vyjadrení zo dňa 31.01.2022 žalovaný uviedol, že naďalej so žalobou nesúhlasí.
Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by z jeho strany prišlo k akémukoľvek diskriminačnému
konaniu pri prijímaní do zamestnania, a to ani z jedného dôvodu, ktorý vo svojej žalobe uviedla
(vek, pohlavie, náboženské presvedčenie, vzdelanie, národnostný alebo etnický pôvod (priezvisko),

sociálne zabezpečenie). Žalobkyňa tieto skutočnosti ani netvrdila. Skutočnosť, že do pracovného
pomeru na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy prijal žalovaný U.. V. X. a nie žalobkyňu, nezakladá
automaticky porušenie antidiskriminačného zákona z jeho strany. U.. V. X. je plne kvalifikovaná na
výkon pracovnej pozície učiteľa náboženskej výchovy. Z tohto dôvodu nemohol žalovaný súhlasiť s
tvrdením žalobkyne, že U.. V. X. nie je kvalifikovanou a bola prijatá do pracovného pomeru na úkor
kvalifikovaných osôb. V tomto prípade neprišlo k diskriminačnému konaniu. Podľa žalovaného je právom

zamestnávateľa si slobodne vyberať zamestnancov, a to v potrebnom počte a štruktúre a určovať
si podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, preto nie je možné vyhovieť požiadavke žalobkyne,
aby bol s ňou uzatvorený pracovný pomer. Je teda iba na zamestnávateľovi, ktorého potenciálneho
zamestnanca príjme do pracovného pomeru. Pracovný pomer vzniká uzatvorením pracovnej zmluvy
- teda konsenzom oboch zmluvných strán, t. j. zamestnávateľa a zamestnanca a nie jednostranným

úkonom potenciálneho zamestnanca. Žalovaný nesúhlasil tiež s požiadavkou žalobkyne, aby ukončil
pracovný pomer s U.. V. X.. Takýto spôsob skončenia pracovného pomeru neuvádza ani § 59 Zákonníka
práce. Skončiť pracovný pomer so zamestnancom je možné len dohodou oboch zmluvných strán, t. j.
zamestnávateľa a zamestnanca, výpoveďou zo strany zamestnávateľa alebo zo strany zamestnanca,
okamžitýmskončenímzostranyzamestnávateľaalebozostranyzamestnancaaskončenímvskúšobnej

dobe. Pracovný pomer nemôže zaniknúť jednostranným úkonom tretej osoby. U.. V. X. je v pracovnom
pomere so žalovaným a v tomto smere požíva príslušnú zákonnú ochranu obsiahnutú v Zákonníku
práce. Žalobkyňa nebola v pracovnom pomere, preto jej tiež nie je možné priznať náhradu za ušlú
mzdu a odvody. Nie je ani zrejmé, na základe akých výpočtov požaduje žalobkyňa náhradu za ušlú
mzdu a odvody vo výške 12.000,- Eur za školský rok 2019/2020. Táto náhrada ušlej mzdy a odvodov

k pracovnému úväzku učiteľa náboženskej výchovy, ktorý je v rozsahu 48 %, nie je v žiadnom
prípade zodpovedajúca rozsahu a povahe úväzku. Žalovaný zároveň nesúhlasil s náhradou ujmy a
úhradou nákladov s dosiahnutým vzdelaním vo výške 60.000,- Eur za spoločenskú ujmu, diskrimináciu,
degradovanieahanobeniežalobkyneajejrodiny.Žalobkyňadoposiaľžiadnymspôsobomnepreukázala,
že by prišlo zo strany žalovaného k takémuto konaniu. Žalovaný má za to, že k takémuto konaniu ani

z jeho strany neprišlo. Skutočnosť, že po uvážení uzatvoril pracovný pomer s inou osobou, ktorá je
taktiež kvalifikovanou na obsadzovanú pracovnú pozíciu, nie je diskriminačným konaním. Žalovanému
nie je zrejmé, ako malo z jeho strany prísť k spoločenskej ujme, degradovaniu a hanobeniu žalobkyne
a jej rodiny. Ide o ničím nepodložené tvrdenia. Čo sa týka povinnosti žalovaného odpovedať na žiadosť
o prijatie do zamestnania žalovaný uviedol, že táto povinnosť nie je upravená v Zákonníku práce.

Nemá ani vedomosť, že by taká povinnosť bola stanovená iným právnym predpisom. Je len na uvážení
zamestnávateľa, či potenciálnemu zamestnancovi odpovie alebo nie, preto ani v tomto prípade nemohlo
dôjsť k protiprávnemu konaniu zo strany žalovaného.

6. Žalobkyňa vo svojom ďalšom vyjadrení uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného. U.. V. X., s

ktorou bol uzatvorený pracovný pomer na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 28.08.2019 na pracovnú
pozíciu učiteľka náboženstva, nemá absolvované vysokoškolské vzdelanie na E. N. V. I. H. M., odbor
učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, špecializácia náboženská výchova a etická výchova.
V žiadosti o prijatie do pracovného pomeru je uvedené, že U.. V. X. má ukončené vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa v odbore sociálna práca (X. Š. K. R. F. P. F.. R., V.). Ukončené vysokoškolské

vzdelanie II. stupňa v odbore Sociálna práca nepreukazuje splneniu kvalifikačných predpokladov
potrebných na príslušnú pracovnú pozíciu učiteľky náboženstva. Uplatniteľnosť absolventov odboru
sociálna práca je v zariadeniach pre seniorov, domovoch sociálnych služieb, centrách pre deti a
rodinu, úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa žalobkyne odpovedať na žiadosť o prijatie do
zamestnaniajepovinnosťouzamestnávateľado14dní.Žalobkyňanesúhlasilastvrdením,žeodpovedať

na všetky žiadosti o zamestnanie predstavuje zvýšenú administratívnu záťaž. Na voľné pracovné
miesto učiteľa náboženskej výchovy boli poslané od sprostredkovateľky Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny, pretože spĺňali kvalifikačné predpoklady iba žalobkyňa a jej sestra, iní záujemcovia na túto
pracovnú pozíciu nemohli vôbec reagovať, pretože nespĺňali kvalifikačné predpoklady. Odpoveď na dvežiadosti o prijatie alebo neprijatie do zamestnania nemôže predstavovať pre žalovaného administratívnu
záťaž. Riaditeľka žalovaného svojim postojom túto povinnosť odignorovala. V prípade žalobkyne by
negatívna odpoveď predstavovala diskrimináciu pri prijímaní do zamestnania, keďže bola prijatá do

zamestnania nekvalifikovaná osoba U.. V. X.. Všetky kroky boli vopred pripravené - zinscenované,
aby pracovné miesto učiteľky náboženskej výchovy, etickej výchovy prípadne slovenského jazyka a
literatúry nezískala ani žalobkyňa ani jej sestra, čím bol žalobkyni z vypočítavých dôvodov zamedzený
prístup k zamestnaniu. U.. V. X. bola zamestnaná v školskom roku 2014/2015 v rámci národného
projektu PRINED - Projekt inkluzívnej edukácie, nepracovala však na pozícii kvalifikovaného pedagóga

konkrétnych aprobačných predmetov, nebola na pozícii učiteľky (pomocné pedagogické profesie)
vypomáhala učiteľom ako pedagogický asistent. Pre školský rok 2019/2020 bola kánonická misia u
menovanejudelenáibapodmienečnevpredpokladedoplneniasipedagogickéhoaodbornéhovzdelania
s nástupom na akreditované teologické, prípadne katechetické štúdium. Žalobkyňa však má cirkevné
poverenie - kánonickú misiu na dobu neurčitú pre vyučovanie náboženskej výchovy na základných
a stredných školách vo farnosti Skalica na území Bratislavskej arcidiecézy, nakoľko splnila všetky

podmienky pre jej udelenie. Disponuje vysokoškolským pedagogickým vzdelaním II. stupňa učiteľstvo
všeobecnovzdelávacích predmetov v špecializácii náboženská výchova a etická výchova. V rokoch
2010 - 2013 si prehlbovala kompetencie v predmete náboženská výchova absolvovaním aktualizačného
vzdelávania (kontinuálne vzdelávanie). V rokoch 2017 - 2019 si zvyšovala kvalifikáciu v rozširujúcom
pedagogickom štúdiu v študijnom odbore slovenský jazyk a literatúra. Štúdium úspešne ukončila

štátnou skúškou a obhajobou záverečnej práce dňa 10.06.2019. Je tak plnohodnotne kvalifikovaná na
vyučovanie predmetov slovenský jazyk a literatúra, náboženská výchova a etická výchova. Žalobkyňa
dodala, že U.. V. X. je v trvalom pracovnom pomere, jej zamestnávateľom je V. R. N., pracuje na
pracovnej pozícii sociálna pracovníčka pre farnosť Skalica a spolupráca so zástupcami Cirkvi jej vyplýva
z pracovných povinností, ktoré sú súčasťou pracovnej zmluvy. V čase uzatvorenia pracovnej zmluvy so

zamestnávateľom žalovaným nebola bez pracovného pomeru. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že od
školského roku 2016/2017 je u žalovaného zavedený systém každoročného zamestnávania kňazov -
kaplánov na Dohodu o pracovnej činnosti na 10 kalendárnych mesiacov, pričom dotácia zo štátneho
rozpočtu na pracovné miesto učiteľa náboženskej výchovy je poskytnutá zriaďovateľovi na celých 12
mesiacov. Pre pastoračnú vyťaženosť sa kňazi pravidelne nezúčastňujú výchovno - vzdelávacieho

procesu a škola si ponecháva nevyčerpanú dotáciu. Zamestnávanie kňazov - kaplánov je výhodnejšie
ako lacnej pracovnej sily ako zamestnať učiteľa, s ktorým by museli uzatvoriť pracovný pomer na
pracovnú zmluvu na kratší pracovný čas v zmysle Zákonníka práce. V školskom roku 2018/2019
vyučoval u žalovaného náboženskú výchovu kaplán U.. U. V., ktorý vykrýval čiastočný pracovný úväzok
približne 5 vyučovacích hodín a pracovný pomer bol uzatvorený na Dohodu o pracovnej činnosti na dobu

určitú od septembra 2018 do 30.júna 2019. Pre školský rok 2019/2020 boli na vyučovanie náboženskej
výchovy prijatí U.. Z. L., kaplán a U.. V. X.. Kaplán U.. Z. L., ktorý vyučoval náboženskú výchovu v
školskom roku 2019/2020 bol žalovaným účelovo opomenutý ako druhý učiteľ náboženskej výchovy,
ktorý súčasne pôsobil na 5 školách v meste Skalica. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že v N.
X. Č. od 01.07.2014 do 31.07.2020 nebola riadnym zamestnancom zamestnaným na pracovnú zmluvu

a zo strany zriaďovateľa Mesto Skalica jej v tejto organizácii nebolo vytvorené žiadne pracovné miesto.
Pôsobenie žalobkyne v tejto organizácii sa jej nezapočítavalo do odpracovaných rokov potrebných
pre priznanie starobného dôchodku. Išlo o pracovné aktivity v rozsahu 32 hodín mesačne v zmysle
zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi. Žalovaný tak v rámci predzmluvných vzťahov
pri prijímaní žalobkyne do zamestnania preukázal porušenie ust. § 41 Zákonníka práce. Zákonník

práce rozširuje kritéria priamej a nepriamej diskriminácie, pričom priamou diskrimináciou sa rozumie
skutočnosť, keď sa napríklad pri prijímaní do pracovného pomeru s uchádzačom o zamestnanie
zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa malo zaobchádzať s
iným uchádzačom v porovnateľnej situácii. Za nepriamu diskrimináciu sa považuje navonok neutrálny
predpis, pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce uchádzača o zamestnanie v porovnaní s

inými uchádzačmi. Pri výberovom konaní žalovaný so žalobkyňou ako uchádzačom o zamestnanie
zaobchádzal menej priaznivo a dopustil sa priamej diskriminácie. Predmet náboženská výchova sa
u žalovaného podľa žalobkyne vyučuje od roku 2019 neodborne, ide o provizórne riešenie, za čo
nesie plnú zodpovednosť štatutárny zástupca - riaditeľ školy. Žalovaný odmieta prijať zodpovednosť za
protiprávneadiskriminačnékonanievočiosobežalobkyne.Neznalosťzákonanezbavujezodpovednosti,

popieraním skutku žalovaný chráni seba a dotknutú osobu U.. V. X., ktorú zamestnáva protiprávne a
ktorej vzdelanie nie je aplikovateľné pre vyučovanie žiadnych vzdelávacích predmetov na základnej
škole. Žalovaný svojim zaujatým agresívnym konaním poškodil meno a povesť žalobkyne, rovnako
aj sestru žalobkyne u všetkých riaditeľov základných a stredných škôl v Skalici a v okrese. C.. B.hrubo poškodzuje svojim konaní práva, dobre meno žalobkyne, takže ju nikto v školstve neprijme
do zamestnania možno do konca produktívneho veku žalobkyne, čoho dôsledkom je, že žalobkyňa
je bez pracovného pomeru a musela si odpracovať základnú sociálnu dávku v rozsahu 32 hodín

mesačne. Žalovaný poškodil žalobkyňu do konca jej života, pretože jeho zásluhou jej budú chýbať
odpracované roky, keď bude musieť odísť do starobného dôchodku a v dôchodkovom veku bude musieť
ešte pracovať aj možno i so zdravotnými problémami. Zásluhou jeho konania nebude mať ani vyšší
dôchodok, skôr minimálny, ktorý jej nezabezpečí dôstojný život v starobe, pretože v súčasnosti žiadny
zamestnávateľ za ňu neodvádza odvody a Sociálna poisťovňa jej nebude mať z čoho vypočítať výšku

starobného dôchodku. Požadovanú sumu - finančné odškodnenie žiadala žalobkyňa z dôvodu, že jej
boli porušené základné ľudské práva - právo na prácu a spravodlivú odmenu. Výpočet je určený ročným
príjmom pri plnom 100 % pracovnom úväzku a nie pri čiastočnom pracovnom úväzku v rozsahu 48 %
hodín náboženskej výchovy, nakoľko žalobkyňa disponuje plnohodnotnou kvalifikáciou zodpovedajúcou
100 % pracovnému úväzku. Škodu vo výške 12.000,- Eur by si žalobkyňa reálne zarobila svojim
odborným vysokoškolským pedagogickým vzdelaním a dosiahnutou praxou, ak by neprišlo k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania v rámci predzmluvných vzťahov a k diskriminácii jej osoby počas
výberového konania. Požadovaná výška 60.000,- Eur za spôsobenú škodu vychádza zo znemožnenia
žalobkyni sa uplatniť a realizovať svoje povolanie a poslanie, na ktoré sa zodpovedne pripravovala
štúdiom na dvoch vysokých školách, bola spoločensky ponížená a znevážená pobytom na Úrade práce,
sociálnychvecíarodiny,odpracovanímsizákladnejsociálnejdávky.Pokiaľbybolaprijatádopracovného

pomeru bez porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci predzmluvných vzťahov, tak by bola
schopná si požadovanú finančnú náhradu zarobiť. Žalobkyňa a jej sestra sa stali obeťami šikanovania,
ohovárania s cieľom znemožniť im sa uplatniť v pedagogickej profesii, majú sa zamestnať a uplatniť
v profesiách s nižšou kvalifikáciou, prípadne bez potreby vzdelania. Žalovaný sa žalobkyňu usiluje
profesijne a spoločensky zničiť, pričom žalobkyňa nepozná dôvody tohto konania. Podľa žalobkyne

sa žiadne výberové konanie na obsadzovanú pracovnú pozíciu nekonalo, pretože bola uprednostnená
nekvalifikovaná osoba z protekčných dôvodov.

7. Uznesením č. k. 20Cpr/54/2020-326 zo dňa 16.09.2022 súd pripustil zmenu žaloby tak, že ďalej
bude konať o petitoch v znení: I. Súd určuje, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania

pri prijímaní do zamestnania z hľadiska veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania,
národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni,
čím zasiahol do jej práva na prístup k zamestnaniu. II. Súd určuje, že žalovaný je povinný prijať
žalobkyňu do trvalého pracovného pomeru. III. Súd určuje, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 12.000,- Eur titulom finančného odškodnenia v zmysle antidiskriminačného zákona

za celý školský rok 2019/2020. IV. Súd určuje, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni ujmu a
úhradu nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie vo výške 60.000,- Eur titulom
nemajetkovej ujmy na duševnom vlastníctve, za spoločenskú ujmu, diskrimináciu, degradovanie a
hanobenie žalobkyne a jej rodiny pred zástupcami Cirkvi, Rímskokatolícky farskú úrad, O. F. XX, F.
a veriacimi farnosti. V. Súd určuje, že žalovaný je povinný skončiť pracovný pomer s U.. V. X.. Súd

zároveň nepripustil zmenu v znení, aby súd určil, že žalovaný C.. W. B. je povinný ukončiť pracovný
pomer s U.. V. X., nakoľko menovaná nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre vyučovanie náboženskej
výchovy na 1. a 2. stupni základnej školy a doposiaľ nenastúpila na požadované akreditované teologické
prípadne katechetické štúdium, čím žalovaný porušuje naďalej práva žalobkyne, tiež aby súd určil, že
zriaďovateľ Mesto Skalica je povinný vyvodiť zodpovednosť voči riaditeľovi (štatutárnemu zástupcovi)

žalovaného zvážením ďalšieho zotrvávania vo funkcii riaditeľa základnej školy, z dôvodu porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania. Uvedené súd nepripustil, pretože
výsledky doterajšieho konania neboli podkladom na konanie o zmenenej žalobe a to práve z dôvodu,
že ich pripustením by si žalobkyňa uplatňovala iný nárok ako doposiaľ, a v ich obsahu sa domáhala
uloženia povinnosti subjektom odlišným od žalovaného.

8. Vyjadrením zo dňa 05.12.2022 žalovaný žiadal, aby žalobkyňa uviedla, na základe akých zákonných
ustanovení je povinný ju prijať do trvalého pracovného pomeru a tiež na základe akých zákonných
ustanovení je žalovaný povinný ukončiť pracovný pomer s U.. V. X..

9. Žalobkyňa podaním zo dňa 13.02.2023 upravila svoj žalobný návrh a zároveň uviedla, že jej
celoživotným snom od detstva bolo stať sa pani učiteľkou a pre naplnenie tejto túžby vyštudovala dve
vysoké školy s pedagogickým zameraním. Na profesionálnu dráhu učiteľky sa pripravovala vyše 20
rokov. Pracovala ako animátorka v kresťanských táboroch, navštevovala chrámový zbor a aktívne sazapájala do života vo farnosti. Pre jej angažovanosť v Cirkvi a prácu s deťmi jej v roku 2002 Farský
úrad Skalica dal odporúčanie pre štúdium učiteľstva náboženskej výchovy na E. N. V. I. H. M. s tým,
že po ukončení štúdia bude prínosom pre farnosť Skalica a nájde uplatnenie v školských zariadeniach

ako učiteľka náboženskej výchovy. U žalovaného sa uchádzala o pracovnú pozíciu učiteľky, nakoľko je
plnohodnotne kvalifikovaná na vyučovanie týchto predmetov: slovenský jazyk a literatúra, náboženská
výchova a etická výchova (učiteľ pre 1. a 2. stupeň, základnej školy a strednej školy). U žalovaného
vykonával pracovnú činnosť i kaplán U.. Z. L., ktorý má ukončené vysokoškolské vzdelanie II. stupňa
v odbore Katolícka teológia, je v trvalom pracovnom pomere, má pravidelný mesačný príjem a je

zamestnancom Arcibiskupského úradu, Rímskokatolícka cirkev Bratislavská arcidiecéza, menovaný
nebol uchádzačom o zamestnanie ani v stave hmotnej núdze. Odbor Katolícka teológia nie je učiteľský
smer v porovnaní s odborom Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, špecializácia náboženská
výchova a etická výchova. Absolventi odboru Katolícka teológia sú služobníci Krista, uplatňujú sa v
pastorácii, sú vysvätení pre službu spoločnosti. Absolventi odboru učiteľstvo všeobecnovzdelávacích
predmetov v špecializácii náboženská výchova a etická výchova nachádzajú uplatnenie ako učitelia v

školských zariadeniach. Žalobkyňa patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie na trhu práce,
nachádza sa v stave hmotnej núdze, nemá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti a v zmysle Zákona
č. 417/2013 Z. z zákona o pomoci v hmotnej núdzi § 10 si musela odpracovať základnú sociálnu
dávku, čo ani jeden z prijatých na voľné pracovné miesto učiteľa náboženskej výchovy (pán kaplán
a sociálna pracovníčka) nikdy nemuseli absolvovať, pretože sa nenachádzali v takej ťažkej životnej

situáciivporovnanísožalobkyňou.Preňubolovoľnépracovnémiestopracovnoupríležitosťouaotázkou
existencie, cestou k plneniu si svojho životného sna a priestorom pre uplatnenie sa v profesii, na
ktorú sa pripravovala celoživotným vzdelávaním. V rámci predzmluvných vzťahov pred uzatvorením
pracovného pomeru pri posudzovaní dokumentov žalobkyne vzťahujúcich sa na dosiahnuté vzdelanie
a praktické skúsenosti (ignorovanie Žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a Životopisu) a pri

obsadzovaní pracovnej pozície učiteľa na vyučovanie predmetu náboženská výchova, zamestnávateľ
žalovaný konajúci prostredníctvom riaditeľa ako štatutára C.. W. B. s ňou ako s uchádzačom o
zamestnanie zaobchádzal menej priaznivo a dopustil sa priamej diskriminácie. Pri prijímaní jej osoby
ako uchádzača o zamestnanie v rámci predzmluvných vzťahov boli uplatnené neštandardné praktiky
v neprospech kvality výchovno-vzdelávacieho procesu: netransparentnosť, náboženská intolerancia,

interné intrigy, nenávistné prejavy pre inakosť, protekcia, kontakty na osoby v správnych organizáciách,
sponzorské dary (zabezpečovanie výpočtovej techniky - notebooky, smartphony, tablety pre žiakov
počasdištančnéhovzdelávaniapaniU..V.X.),finančnédaryvpodobenevyčerpanejdotácienaučiteľské
miesto preferovaním lacnej pracovnej sily s odvolávaním sa na zásadu hospodárnosti (zamestnávanie
kňazov). Žalovaný U.. V. X. udržiaval na danej pracovnej pozícii účelovo pre jej kontakty na Bratislavskú

arcidiecéznu charitu, občianske združenia a kontakty na zahraničné organizácie. Podľa žalobkyne
žalovaný prijal do zamestnania na pracovnú pozíciu učiteľa náboženskej výchovy zamestnanca, ktorý
má preukázateľne nižšie vzdelanie - U.. V. X. - odbor Sociálna práca aj napriek tomu, že menovaná
nemala praktické skúsenosti pre požadovanú pracovnú pozíciu ako žalobkyňa.

10. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 23.10.2023 súd pripustil zmenu žaloby, na základe
ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania
pri prijímaní do zamestnania z hľadiska veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania,
národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska), sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni,
čím zasiahol do jej práva na prístup k zamestnaniu, že žalovaný je povinný upustiť od svojho

konania a je povinný nahradiť protiprávny skutkový stav a to tak, že zabezpečí, aby žalobkyňa ako
kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní s ostatnými kvalifikovanými
pedagogickýmizamestnancamiapríjmežalobkyňudotrvaléhopracovnéhopomerunapracovnúpozíciu
učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, tiež uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu
12.000,- Eur s titulom ušlej mzdy a odvodov (finančné odškodnenie) v zmysle antidiskriminačného

zákona za celý školský rok 2019/2020 od 01.09.2019 do 31.08.2020, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a sumu vo výške 60.000,- Eur s titulom nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, za
spoločenskú ujmu (za ohováranie na pracovných poradách riaditeľov základných a stredných škôl, pred
bývalými kolegami,pedagogickými a nepedagogickými zamestnancami žalovaného), za dlhodobú ťažkú
životnú situáciu (zotrvanie v evidencii uchádzačov o zamestnanie a následne neuplatnenie sa na trhu

práce ako nezamestnávateľný prípad, občan v hmotnej núdzi), degradovanie a hanobenie žalobkyne a
jej rodiny pred občanmi mesta, hanobenie pred zástupcami Cirkvi - Rímskokatolícky farský úrad Skalica,
veriacimi farnosti a poškodenie pri výpočte dôchodkovej dávky (v dôsledku neodpracovaných rokov
zotrvať na pracovnom trhu so zdravotnými problémami aj vo veku vzniku nároku na priznanie starobnéhodôchodku) a úhradu nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie na dvoch vysokých
školách, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti žalovanému konajúcemu
prostredníctvom riaditeľky ako štatutára C.. W. B. predložiť súdu, žalobkyni a jej právnemu zástupcovi

dokument (Diplom) o kvalifikácii U.. V. X., ktorý hodnoverne preukáže, že má vzdelanie v zmysle Zákona
č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a Vyhlášky č. 1/2020 Z.
z. o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov (účinná od
15. januára 2020) a je kvalifikovaná učiteľka vyučovať predmety na 1. a 2. stupni základnej školy vrátane
predmetu náboženská výchova, v prípade nesplnenia kvalifikačných predpokladov na výkon pracovnej

činnosti a nepreukázania dokumentu Potvrdenie o nástupe na akreditované teologické prípadne
katechetické štúdium (akademický rok 2019/2020), žalovaný zamestnáva U.. V. X. protizákonne a voči
osobe žalobkyne koná diskriminačne, žalovaný je povinný napraviť protiprávny skutkový stav a to tak, že
zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní
s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do trvalého pracovného
pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

11. Vyjadrením zo dňa 29.02.2024 žalovaný uviedol, že žalobkyňa je nezamestnaná od roku 2012,
pričom od uvedenej doby si žalobkyňa údajne hľadá prácu. Žalovaný má za to, že práve skutočnosť,
že žalobkyňa je kontinuálne 12 rokov nezamestnaná, preukazuje sama o sebe mieru pracovných

schopností žalobkyne. O pracovné schopnosti žalobkyne v období posledných 12 rokov neprejavil
záujem žiadny iný zamestnávateľ, pokiaľ je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že si aktívne hľadá prácu.
Žalobkyňa predložila výpis výsledkov štúdia študijného programu slovenský jazyk a rozširujúce štúdium.
Z výpisu výsledkov štúdia je zrejmé, že v rámci štátnej skúšky získala žalobkyňa hodnotenie za
predmet slovenský jazyk a slovenská literatúra vždy známku E - dostatočne. Z výpisu výsledkov

štúdia je tak zrejmé, že v rámci štátnej skúšky získala žalobkyňa hodnotenie za predmet didaktika
slovenského jazyka známku D - uspokojivo. Žalobkyňa síce ukončila vysokoškolské štúdium úspešne,
teda prospela, avšak z uvedených výsledkov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nedosiahla výbornú
ani veľmi dobrú odbornosť v oblasti, v ktorej mala záujem pôsobiť u žalovaného. Odborné schopnosti
žalobkyne žalovaný poprel i v nadväznosti na písomné prejavy žalobkyne. Žalobkyňa opakovane

spochybňuje odbornosť U.. X. avšak aj kaplána U.. L. a U.. V.. I podľa vyjadrenie U.. L. má podľa
kánonického práva kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Žalobkyňa však práve naopak
konštatuje, že kaplán patrí medzi nekvalifikované osoby na výuku náboženstva. Žalovaný má za to, že
takýmito svojimi výrokmi žalobkyňa sama spochybnila aj svoju odbornosť v oblasti výuky náboženskej
výchovy. Rovnako nesvedčí o vysokých morálnych hodnotách žalobkyne situácia, kedy žalobkyňa

iným subjektom (súdu, žalovanému) tvrdí, že U.. L. nie je kvalifikovaným na výučbu náboženstva,
avšak priamo s ním ako dotknutou osobou túto informáciu neprekonzultuje. Tvrdenia žalobkyne v
tom smere, že kaplán by nemal byť kvalifikovaný na výuku náboženskej výchovy, sú jednoznačne
preukázané ako nedôvodné a nesprávne. Žalobkyňa opakovane poukazuje na skutočnosť, že jej bola
udelená kánonická misia na dobu neurčitú, avšak práve tieto kánonické misie na dobu neurčitú sú

z pohľadu Diecézneho katechetického úradu Bratislavskej arcidiecézy vnímane ako problematické.
Z kánonických misií udelených U.. V. X. na druhej strane vyplýva, že U.. V. X. každoročne splnila
podmienky pre udelenie kánonickej misie, a teda jej osobnostné predpoklady pre výuku náboženstva
boli každoročne prehodnocované s výsledkom, že spĺňa predpoklady na výuku náboženstva. U
žalobkyne takéto pravidelné prehodnocovanie predpokladov absentuje. U U.. X. sú splnené morálne

a osobnostné predpoklady pre výuku náboženstva, keď táto dlhodobo spolupracuje s arcidiecéznou
charitou, pracovala s deťmi a mládežou, podieľala sa na zabezpečovaní technických vecí, školských
pomôcok. Pomáhala deťom a mládeži zo sociálne znevýhodneného prostredia. V období pandémie
COVID-19 bola pre mnohých žiakov pochádzajúcich zo znevýhodneného prostredia značnou oporou.
Oporou však bola aj pre žalovaného, keď zabezpečovala testovanie a distribúciu covid testov a

vykonávala testovanie a riešenie pozitívnych prípadov. Aj tieto jej osobnostné predpoklady zodpovedajú
vysokým nárokom na výkon pozície učiteľa náboženskej výchovy. V tomto smere žalovaný poukázal
na diametrálne odlišný prístup žalobkyne. Obdobie pandémie COVID-19 bolo náročné pre jednotlivcov
ako aj pre organizácie zabezpečujúce starostlivosť o maloleté deti. Zvládanie pandémie a riadne plnenie
si všetkých povinností zo strany žalovaného vo vzťahu k právnym predpisom ako aj k dotknutým

osobám (deťom, zamestnancom) záviselo výlučne na zamestnancoch týchto organizácií. Zatiaľ čo U..
X. poskytovala žalovanému podporu, z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa uprednostňovala
svoje potreby a požiadavky pred poskytovaním potrebnej pomoci Centru voľného času. Žalovaný má za
to, že práve osobnostné a morálne nároky na vyučujúceho náboženstva zodpovedajú skôr osobe, ktoráje schopná uprednostniť potreby iných tak, ako to urobila aj U.. X.. Žalobkyňa opakovane znevažuje
činnosť cirkevných hodnostárov, U.. X. a Centra voľného času, kde je nepochybné, že ide o osoby a
subjekty poskytujúce vysoko prospešnú činnosť pre spoločnosť. Žalovaný poprel morálne a osobnostné

predpoklady žalobkyne na výuku náboženskej výchovy. C.. B. ako riaditeľka žalovaného do začatia
súdneho konania žalobkyňu vôbec nepoznala, a preto sa nemohla vyjadrovať k skúsenostiam so
žalobkyňou alebo jej sestrou, t. j. nemohla žiadnej osobe uviesť existenciu negatívnych ani pozitívnych
skúseností. Žalovaný však získal na pozíciu učiteľky náboženstva vysoko odborne aj morálne zdatnú
osobu, pričom U.. X. bola kvalifikovaným vyučujúcim náboženskej výchovy. Žalobkyňa zároveň ani v

jednom svojom vyjadrení neuviedla žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by vôbec bolo zistiteľné, akej
skutkovej podstaty diskriminácie sa mal žalovaný dopustiť. Čo sa týka finančnej náhrady vo výške
60.000,- Eur, ktorú požaduje žalobkyňa, žalovaný neuložil a ani nemohol uložiť žalobkyni povinnosť
absolvovať ďalšie vysokoškolské vzdelanie. Nie je preto absolútne žiadnym spôsobom dôvodné, aby
mal žalovaný hradiť náklady spojené so zvyšovaním kvalifikácie žalobkyne. Z obsahu žaloby ani nie je
zrejmé, ako bola suma 60.000,- Eur určená. Z uplatneného nároku nie je ani zrejmé, aká časť sumy

sa má týkať nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne, za spoločenskú ujmu a ktorá časť sa týka
úhrady nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie. Žalobkyňou uplatnené nároky
nepredstavujú antidiskriminačný spor, ale ide o nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti a v tomto
smere znáša dôkazné bremeno výlučne žalobkyňa. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania
z preventívnych dôvodov, pričom mal za to, že sa uplatní trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101

Občianskeho zákonníka. Čo sa týka predloženia dokladu o kvalifikácii U.. V. X., uvedený výrok nemá
oporu v antidiskriminačnom zákone, avšak ani v žiadnom inom právnom predpise. Žalovaný nemá
vedomosť, z akého dôvodu žiada žalobkyňa taký doklad predložiť, pričom žalovaný ani nevie, aký doklad
žalobkyňa žiada. Výrok je zmätočný a nezrozumiteľný. Požiadavky žalobkyne nemajú oporu v žiadnom
právnom predpise. Podľa žalovaného ani podanie žalobkyne zo dňa 13.02.2023 neobsahuje žiadne

čiastočné späťvzatie žaloby. Predmetom konania tak naďalej zostáva uplatnený nárok žalobkyne, kedy
požaduje,abybolukončenýpracovnýpomersU..X.,pričomtentonároknemáoporuvžiadnomprávnom
predpise a je v celom rozsahu nedôvodný.

12. Vo vyjadrení zo dňa 09.04.2024 žalobkyňa zotrvala na doterajších tvrdeniach. Zároveň uviedla, že

podľa jej názoru riaditeľka školy zo svojho postavenia asi pohŕda vzdelanými záujemcami o prácu v
školstve. Žalobkyňa pociťuje, že zo strany žalovaného sa stala pri prijímaní do zamestnania obeťou
diskrimináciezhľadiskaveku(bolaprijatástaršiauchádzačka),vzdelania(bolaprijatáuchádzačka,ktorá
má preukázateľne nižšie vzdelanie a praktické skúsenosti v porovnaní so žalobkyňou), národnostného
a etnického pôvodu (priezvisko M.) a sociálneho zabezpečenia (bola uprednostnená uchádzačka,

ktorá má určitý sociálny status - riaditeľka I. N. F. na úkor žalobkyne s nižším sociálnym statusom
- uchádzač o zamestnanie, občan v hmotnej núdzi). Žalobkyňa je presvedčená o tom, že spomedzi
všetkých uchádzačov o zamestnanie evidovaných na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny iba ona
a jej sestra spĺňali kvalifikačné a morálne predpoklady, preto im cez sprostredkovateľky Úradu práce
bola poskytnutá informácia o voľnom pracovnom mieste. Výberové konanie na obsadzovanú pracovnú

pozíciu sa však vôbec neuskutočnilo, pretože bola uprednostnená nekvalifikovaná osoba z protekčných
dôvodov a žalobkyni bolo znemožnené kvalifikovane odučiť nielen predmet náboženská výchova,
etická výchova, ale ja predmet slovenský jazyk a literatúra. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením, že na
každú pracovnú pozíciu môže reagovať ktokoľvek, pričom je výlučne vecou zamestnávateľa, s kým
uzatvorí pracovný pomer, a to i napr. i keď je viacero záujemcov, ktorí spĺňajú požadované predpoklady.

Pokiaľ ide o štátnozamestnanecký pomer, obsadzované voľné pracovné miesto má presne stanovené
kvalifikačné kritéria a požiadavky na vzdelanie uchádzača sú vymedzené zákonom č. 138/2019 Z.z.
o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Žalobkyňa poukázala na to, že počas
rozširujúceho štvorsemestrálneho štúdia slovenského jazyka a literatúry mala výborné študijné výsledky
s koncoročným vynikajúcim aritmetickým priemerom 1,35. Mala najlepšiu ročníkovú záverečnú prácu

(B - veľmi dobré). Všetky skúšky vykonala v riadnom, nie opravnom termíne, preto odmieta pre ňu
ponižujúcetvrdeniezostranyžalovaného,žezuvedenýchvýsledkovjednoznačnevyplýva,žežalobkyňa
nedosiahla výbornú ani veľmi dobrú odbornosť v oblasti, v ktorej mala záujem pôsobiť u žalovaného.
Pri pracovných pohovoroch sa žiadny zamestnávateľ nikdy nezaoberal známkami, ktoré dosiahla
počas štúdia na dvoch stredných a dvoch vysokých školách, ale požadovali splnenie kvalifikačných

predpokladov na danú pracovnú pozíciu a prax. Žalobkyňa je presvedčená o tom, že už nástupom na
rozširujúce štúdium slovenského jazyka a literatúry v akademickom roku 2017/2018 bola považovaná
za kvalifikovanú. Ku štúdiu, ku každej jednej skúške, ako aj k príprave na štátnu skúšku a obhajobe
záverečnej práce pristupovala zodpovedne. Štúdium úspešne ukončila dňa 10.06.2019, v riadnomtermíne a rozšírila si kvalifikáciu o ďalší aprobačný predmet. Žalobkyňa má udelenú kánonickú misiu
na dobu neurčitú na vyučovanie náboženstva na základnej a strednej školy vo farnosti na území
Bratislavskej arcidiecézy, pretože má splnené všetky podmienky pre jej udelenie Konferenciou biskupov

Slovenska. Jej kánonická misia nebola vydaná s podmienkou doplnenia si akreditovaného štúdia a
nie je vydaná pre konkrétnu základnú a strednú školu. Jej aktuálnosť jej odobrili traja predstavitelia
Rímskokatolíckej cirkvi vo farnosti Skalica, správca farnosti Skalica C.. C.. E. H. (júl 2019), pán kaplán
U.. Z. L. (20.08.2019) a súčasný správca Farnosti Skalica U.. U. U. (31.08.2022). Jej spolupráca s
DKÚ BA bola vždy na vynikajúcej úrovni a nenastali žiadne dôvody, pre ktoré by DKÚ BA musel

pristúpiť k tomu, že jej udelil kánonickú misiu na dobu určitú. Zo strany žalovaného prišlo podľa názoru
žalobkyne k poškodeniu jej cti, priezviska a dobrej povesti, čoho dôsledkom sú vždy negatívne výsledky
výberových konaní u riaditeľov škôl v Skalici a v okrese. Žalobkyňa je presvedčená, že jej žiadosťou
sa vôbec žalovaný nezaoberal, životopis nikto nečítal a bola ignorovaná. Žalobkyňa uviedla, že u
žalovaného pracovala na pozícii učiteľky náboženskej výchovy I. a II. stupňa v rokoch 04.11.2009 -
30.06.2010, 06.09.2010 - 30.06.2011, 20.09.2011 - 31.06.2012. Žalobkyňa na pozícii učiteľky mala

potrebné vzdelanie, vedomosti a schopnosti a vďaka nim dosahovala požadované výsledky, čím
pomáhala napĺňať víziu vzdelávacieho zariadenia a snažila sa o zlepšenie kvality vyučovacieho procesu
a práce s deťmi, s ktorými mala veľmi dobré vzťahy. Pri rozšírení svojho pedagogického obzoru
ochotne spolupracovala so skúsenejšími pedagógmi, čím sa snažila zvýšiť aj svoju odbornú úroveň.
Aktívne sa zapájala do mimoškolskej práce, keď pripravovala vo svojom voľnom čase žiakov na

Biblickú olympiádu. Pri výkone svojho povolania a poslania morálne nepochybila, preto v tejto súvislosti
požaduje od žalovaného, aby uviedol, aké zlé skúsenosti mal so žalobkyňou v rámci pracovnoprávneho
vzťahu. Suma 12.000,- Eur je za celý školský rok od 01.09.2019 do 31.08.2020 a predstavuje hrubú
mzdu vo výške 1.000,- Eur x 12 mesiacov vrátane odvodov do Sociálnej a zdravotnej poisťovne,
dĺžky započítanej pedagogickej praxe, príplatok za profesijný rozvoj - kreditový príplatok za sústavné

prehlbovanie odbornej spôsobilosti profesijným rozvojom v kariérnom systéme v sume 6 % z platovej
tarify, platovej triedy a pracovnej triedy, za každých 30 kreditov, odmena za kvalitné vykonávanie
pracovných činností alebo za vykonanie práce presahujúcej rámec pracovných povinností vyplývajúcich
z dohodnutého druhu práce, osobný príplatok (predpokladaný príjem, ak by nedošlo ku diskriminácii a
bola by uzatvorená Pracovná zmluva).

13. Žalobkyňa ako dôkazy predložila list adresovaný Mestskému úradu Skalica zo dňa 22.08.2019,
Odpoveď mesta Skalica zo dňa 30.09.2019 a zo dňa 10.10.2019, Potvrdenia o hľadaní práce,
Oznámenie Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 25.10.2019, udelenie kánonickej misie na dobu neurčitú
zo dňa 08.09.2010, Certifikát Trnavskej Univerzity v Trnave, Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce,

Diplom, Osvedčenia o ukončení aktualizačného vzdelávania, Vysvedčenie, Výpis výsledkov štúdia,
Potvrdenie ZŠ Strážnická, Potvrdenia ÚPSVaR, Žiadosť o prijatie do pracovného pomeru zo dňa
20.06.2018, životopis, Žiadosť o prijatie do pracovného pomeru zo dňa 17.05.2019, Potvrdenie
ošetrujúceho lekára - špecialistu, Postúpenie podania Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
SR, Postúpenie podaní Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, Rozhodnutie ÚPSVaR Senica zo

dňa 21.07.2020, Predvolanie ÚPSVaR v Skalici, Ukončenie ponuky, Ponuku č. 2020/118145, Evidenciu
dochádzky občana poberajúceho dávku v hmotnej núdzi, Odpoveď na podanie zo dňa 03.08.2020,
Odpoveď ÚPSVaR zo dňa 05.08.2020, Stanovisko odboru sprostredkovateľských služieb Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny, Vyjadrenie sa žalobkyne k odpovedi zo dňa 17.08.2020, Ukončenie
ponuky, Výzvu na preukázanie požadovaných skutočností zo dňa 08.09.2020, Sťažnosť žalobkyne na

ponuku č. 2020/136524, Ponuku č. 2020/136524, Žiadosť o sprostredkovanie pracovných činností -
administratívne práce, Odloženie podania zo dňa 23.09.2020, Odpoveď na sťažnosť zo dňa 05.10.2020,
Odpoveď na žiadosť zo dňa 05.10.2020, Odpoveď na postúpenie podania zo dňa 12.10.2020, Výzvu na
zaslanie tlačiva „Potvrdenie ošetrujúceho lekára - špecialistu“, Oznámenie o voľnom pracovnom mieste
zo dňa 18.03.2022, Potvrdenie Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Skalica zo dňa 31.08.2022.

14. Žalovaný ako dôkazy predložil Vysvedčenie o pedagogickej spôsobilosti U.. V. X., Protokol o
ukončení adaptačného vzdelávania U.. V. X., Podmienky pre udelenie (resp. odobratie) kánonickej misie
pre učiteľov náboženskej výchovy a náboženstva dané Konferenciou biskupov Slovenska, Pracovnú
zmluvu žalovaného s U.. V. X. zo dňa 28.08.2019, udelenie kánonickej misie U.. V. X. zo dňa 24.07.2019,

žiadosť U.. V. X. o prijatie do pracovného pomeru, vyjadrenie Diecézneho katechetického úradu
Bratislavskej arcidiecézy k otázke povinnosti prijať vyučujúceho NBV zo dňa 08.08.2022, Diplom U..
V. X., Oznámenie o voľnom pracovnom mieste zo dňa 18.05.2022, Potvrdenia o hľadaní zamestnania,
Pozvánku na pracovný pohovor zo dňa 02.06.2022, Oznámenie o výsledku pracovného pohovoru,Oznámenie o voľnom pracovnom mieste zo dňa 23.06.2023, Oznámenie o výsledku pracovného
pohovoru, korektúru listu žalobkyne, Vyjadrenie Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Skalica zo dňa
24.04.2024, Diplom U.. U. V., Vysvedčenie o štátnej skúške U.. U. V., Diplom U.. U. B., Osvedčenie o

štátnej skúške U.. U. B., Osvedčenie o I. kvalifikačnej skúške U.. U. B..

15. Súd zhodnotil všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vypočul si ich prednesy,
vykonal dokazovanie relevantnými listinami založenými stranami do spisu špecifikovanými vyššie,
výsluchom strán sporu a svedkov a za preukázané považoval nižšie opísané skutočnosti, z ktorých po

právnom posúdení dospel k záveru o nedôvodne podanej žalobe žalobkyne.

16. Žalobkyňa si dňa 17.05.2019 podala osobne u žalovaného žiadosť o prijatie do pracovného pomeru
na pracovnú pozíciu učiteľ slovenského jazyka a literatúry a náboženskej výchovy, čo mal súd za
preukázané i z Potvrdenia o hľadaní zamestnania, ktoré žalovaný potvrdil žalobkyni. Z listu zo dňa
22.08.2019 adresovaného primátorke mesta Skalica vyplýva, že žalobkyňa sa obrátila i na mesto

Skalica s tým, aby bol prešetrený neprofesionálny postup riaditeľky žalovaného pri posudzovaní žiadosti
žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru a následne i postup pri prijímaní do pracovného pomeru
na pozíciu učiteľ náboženskej výchovy kňazov a kaplánov. Odpoveďou zo dňa 10.10.2019 mesto
Skalica oznámilo žalobkyni, že v zmysle zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve školu riadi riaditeľ, ktorý zodpovedá za dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov,

pričom výlučne riaditeľ má právomoc prijímať zamestnancov do pracovného pomeru a to pedagogických
aj nepedagogických. Mesto nemá oprávnenie zasahovať do uvedených právomoci a kompetencií
riaditeľov škôl. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni bola dňa 08.09.2010 Arcibiskupským úradom v
Bratislave udelená kánonická misia na dobu neurčitú, tiež že žalobkyňa ukončila vysokoškolské štúdium
v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, špecializácia náboženská výchova -

etická výchova, zároveň absolvovala doplnkové dvojsemestrálne štúdium sociálna práca so zreteľom na
sociálnu legislatívu a sociálnu náuku cirkvi a v rokoch 2017 až 2019 si zvýšila kvalifikáciu v rozširujúcom
pedagogickom štúdiu v študijnom odbore slovenský jazyk a literatúra, pričom uvedené štúdium úspešne
ukončila štátnou skúškou a obhajobou záverečnej práce. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa bola v
predmetnom čase vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie a poberala pomoc v hmotnej núdzi

v zmysle zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi. V konaní bolo sporným, či zo strany
žalovaného boli pri prijímaní do zamestnania žalobkyne porušené zásady rovnakého zaobchádzania.

17.Napojednávanívrámcisvojhovýsluchužalobkyňapoukázalanaskutočnostiuvádzanévžalobeavo
svojich písomných vyjadreniach. Vysokoškolské vzdelanie ukončila v roku 2019, presne 10.06.2019, ale

podľa žalobkyne už nástupom na štúdium v roku 2017/2018 sa považovala za kvalifikovanú. Kvalifikáciu
si žalobkyňa rozširovala kvôli tomu, že ako učiteľ náboženskej výchovy mala problém naplniť úväzok, čo
sa týka odpracovaných hodín. Išlo o skúsenosť z praxe. Od roku 2019 žalobkyňa naposledy pracovala u
žalovaného ako učiteľ náboženskej výchovy. Išlo o 4 hodiny, čiže mala kratší pracovný čas. Zastupovala
p. M. v školskom roku 2011/2012, kým sa vrátila z materskej dovolenky. Od tej doby si neúspešne hľadá

prácu, je evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, zväčša jej chýba kvalifikácia a prax. Každý
sa žalobkyne pýta, čo vyštudovala. Odpoveď je, že nie je kvalifikovaná pre daného zamestnávateľa.
Hľadala si prácu aj so stredoškolským aj s vysokoškolským vzdelaním. Keďže je evidovaná na Úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny, potrebuje aj potvrdenia o hľadaní zamestnania. V prvom rade sa vždy
riešia vzdelanie a prax a vždy zobrali uchádzača s vyššou praxou ako má žalobkyňa.

18. Čo sa týka uplatneného nároku na finančné odškodnenie vo výške 12.000,- Eur, žalobkyňa
poukázala na to, že je to nárok na náhradu mzdy za školský rok 2019/2020, ktorý by žalobkyňa dosiahla
v prípade, ak by ju žalovaný zamestnal, pričom vychádzala z hrubej mzdy 1.000,- Eur mesačne.

19. Žalovaný v rámci svojho výsluchu uviedol, že mali vypísané výberové konanie na zastupovanie p.
učiteľkynáboženskejvýchovy,dostalitrižiadosti,atožiadosťžalobkyne,jejsestryaU..V.X..Nakoľkosa
jednalo o krátky úväzok, nešlo o plný úväzok a nešlo ani o trvalý pracovný pomer, iba na zastupovanie,
rozhodol sa žalovaný prijať p. X.. Žalovaný odmietol, že by konal diskriminačne, riaditeľka školy C.. B.
je zodpovedná za to, aby škola fungovala, preto konala vždy v dobrej viere a je zodpovedná, aby prijala

kvalifikovaných zamestnancov. P. X. má vysokoškolské vzdelanie, pedagogické minimum a zároveň aj
poverenie cirkvi, taktiež pracovala v arcidiecéznej charite. Zamýšľali sa aj nad tým, že by doštudovala
teologické štúdium. V danom čase sa však také neotváralo a p. X. nemala preto takú možnosť. S
odstupom času žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie prijať p. X. bolo dobré, ako zamestnankyňa saosvedčila, vždy bola nápomocná. V súčasnosti s ňou však ukončili pracovný pomer, a to z dôvodu
vrátenia zamestnankyne z materskej dovolenky. P. X. však zapojili do projektu a bola vybraná na pozíciu
sociálneho pedagóga. Na výberové konanie asistenta učiteľa bola pozvaná aj žalobkyňa a jej sestra. A

to nebolo prvý krát, kedy boli pozvané, predtým boli pozvané aj na výberové konanie na pozíciu učiteľky
slovenského jazyka. P. X. predtým pôsobila u žalovaného ako sociálny pedagóg, pričom jej osobnostné
predpoklady viedli riaditeľku žalovaného k tomu, že by mohla byť dobrá učiteľka náboženstva, venovala
sa tomu aj vo voľnom čase, nakoľko pracovala v charite. Žalovaný považoval za dobré mať takéhoto
zamestnanca, ktorý je zároveň ústretový a nápomocný. V škole má aj deti zo sociálne slabšieho

prostredia, nakoľko p. X. pracuje v charite, tieto deti pozná, chodí do ich rodín. Nastúpilo aj obdobie
COVIDU, kde bolo treba chodiť za deťmi do komunít, v tom bola p. X. nenahraditeľná. Žalovaný zároveň
odmietol ohováranie žalobkyne, pričom uviedol, že porady základných a stredných škôl nikdy nemali.
Čo sa týka posudzovania kvalifikačných predpokladov uchádzačov, tie sa posudzujú podľa kritérií
určených zákonom o pedagogických zamestnancoch. Žalovaný zohľadňuje o aký predmet ide, počet
hodín, či vyberá uchádzača na pár hodín alebo na trvalý úväzok. P. X. mala vysokoškolské vzdelanie

a pedagogické minimum. Zároveň mala udelenú kánonickú misiu a taktiež mala právo doštudovať.
Žalovaný uviedol, že nemá pocit, že by odignoroval žiadosť žalobkyne. Nie v každom prípade musí robiť
výberové konanie tým, že zavolá všetkých uchádzačov na pohovor. Niekedy by tak výberové konanie
mohlo trvať aj dva dni. Išlo však o polovičný úväzok a žalovaný mal za to, že žalobkyňa hľadá trvalý
pracovný pomer.

20. Na pojednávaní v rámci svojho výsluchu svedkyňa C. M. uviedla, že jej osobne zavolal pán dekan
a rozprával jej o tom, že rehoľné sestričky odchádzajú k júlu 2019, odchádzajú zo Skalice, idú na iné
pôsobisko a povedal jej, že sú tam voľné hodiny a môže si podať žiadosť. K žalovanému boli poslané
spolu so žalobkyňou cez Úrad práce pracovníčkami, lebo to tam registrovali, vedeli o tom, že je tam

voľné pracovné miesto, tak tam išli obe so žalobkyňou.

21. V rámci svojho výsluchu svedkyňa U.. V. X. uviedla, že pred začatím pracovného pomeru u
žalovaného bola na materskej dovolenke, po jej skončení nastúpila ako učiteľka náboženskej výchovy,
predtým bola sociálny pedagóg v školskom roku 2014/2015. Dosiahla vysokoškolské vzdelanie 2.

stupňa v odbore sociálna práca a doplňujúce pedagogické štúdium v roku 2016. Keď ukončila materskú
dovolenku, videla inzerát žalovaného. Informovala sa na Diecéznom katechetickom úrade, či spĺňa
podmienky, kde jej bolo povedané, že áno a ak požiada o udelenie kánonickej misie, tá jej bude
udelená. Nakoľko v tom čase končila materskú dovolenku, dieťa nastupovalo do materskej školy, tak jej
vyhovovalo,žeideopracovnýpomernapárhodín,ženejdeotrvalýpracovnýpomer,anioplnýpracovný

čas. Svedkyňa spolupracovala s arcidiecéznou charitou, pracovala s deťmi a mládežou, zabezpečovala
technické veci, školské pomôcky. Išlo o deti a mládež zo sociálne znevýhodneného prostredia. Škola,
v ktorej sa uchádzala o pracovnú pozíciu bola spádovou oblasťou pre nájomné sociálne byty, čo bolo
pre svedkyňu blízke a tešila sa, že môže ďalej pracovať aj v inej oblasti s týmito deťmi. Ako učiteľka
náboženskej výchovy pôsobila do 31.07.2023. C.. U.. M. sa vrátila z materskej dovolenky, nechcela

však pracovať na plný pracovný úväzok, nakoľko mala chorľavé dieťa, preto 1 rok pracovali obe na tejto
pracovnej pozícii. Od tohto školského roku však už p. M. pracuje sama na pozícii učiteľ náboženskej
výchovy. Od 01.09.2023 je svedkyňa zamestnaná u žalovaného ako sociálny pedagóg na plný úväzok
a na čiastočný úväzok v Bratislavskej arcidiecéznej charite, kde jej však skončil pracovný pomer k
30.11.2023. V období COVIDU pôsobila ako učiteľka náboženskej výchovy, mnohé predmety sa však

v tom čase online nevyučovali, tak sa dohodla s p. riaditeľkou, že bude vykonávať prácu sociálneho
pedagóga a navštevovala deti, ktoré nemali potrebnú výpočtovú techniku, rodičia s nimi nevedeli
pracovať, robili sa zbierky, kde sa zbierala táto technika a dávala sa deťom zo sociálne znevýhodneného
prostredia, aby mali možnosť aj oni študovať online. Svedkyňa mala na starosti testovanie a distribúciu
covid testov, vykonávala testovanie a riešenie pozitívnych prípadov. Čo sa týka nedoplnenia chýbajúcej

kvalifikácie, svedkyňa uviedla, že podľa zákona mohla 4 roky učiť ako nekvalifikovaná s tým, že bola
považovaná za kvalifikovanú. Nedoplnila si vzdelanie preto, lebo toto zamestnanie brala iba ako zástup
počas materskej dovolenky, išlo iba o dočasnú pracovnú pozíciu, nebola prognóza, že by potrebovali
ešte jednu učiteľku. O tejto skutočnosti informovala svedkyňa aj Ministerstvo školstva, kde jej bolo
potvrdené, že áno, je to tak podľa zákona. V tom čase mala uzatvorené dva čiastočné úväzky. Do

výberového konania na pracovnú pozíciu učiteľ náboženskej výchovy predložila všetky doklady o
dosiahnutom vzdelaní a životopis.22. Svedok U.. R. I., školský dekan, uviedol, že zabezpečovať výučbu náboženskej výchovy na
základných školách môže kňaz, ktorý je vysvätený, dostáva diplom z teológie a môže teda vyučovať,
pokiaľ nie je suspendovaný biskupom, a tiež každý katechét. Platí to i pre kaplána, ak je vysvätený kňaz.

Kánonická misia je poverenie biskupa, ktorým dáva potvrdenie, že menovaná osoba môže vyučovať
náboženstvo. Svedok uviedol, že nie je žiadny rozdiel medzi kánonickou misiou udelenou na dobu určitú
a na dobu neurčitú. Svedok vykonáva funkciu školského dekana od roku 2018. Kánonickú misiu za
rok 2019/2020 vybavoval viacerým učiteľom, avšak presne si nepamätal. Náplňou činností školského
dekana je stretávanie sa s katechétmi, ktorí učia, majú rôzne stretnutia, kde riešia rôzne problémy a

ťažkosti. Je v kontakte s biskupom, ostatné veci sa dajú nájsť aj na internete. Je jeho povinnosťou
vykonávať hospitačnú činnosť na hodinách, avšak len vtedy, ak ho škola zavolá. Na hodinách p. X.
nevykonával hospitačnú činnosť, pretože nebol vyzvaný školou, nebolo potrebné tam ísť a riešiť nejaké
problémy. Na otázku, kde si môže záujemca o výučbu náboženskej výchovy doplniť teologické vzdelanie
uviedol, že nevie presne, bolo to menené pred dvoma rokmi. S prípadom, že by si záujemca, ktorý
učí náboženskú výchovu, nemal záujem doplniť teologické vzdelanie, sa ešte nestretol. Čo sa týka

kánonickej misie, pri prvej žiadosti o ňu sa dokladajú všetky doklady, pri ďalšom požiadaní sa už ďalšie
doklady nepožadujú, ale odporúča sa doplniť si vzdelanie.

23. V rámci svojho výsluchu svedok U.. Z. L., kaplán v Skalici, uviedol, že u žalovaného učil v
školskom roku 2018/2019. Na kaplánske miesto nastúpil 01.07.2017 do 30.06.2020, učil aj náboženskú

výchovu, nakoľko podľa kánonického práva má kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Čo sa
týka školského roku 2017/2018 učil na 3 školách, 2018/2019 na 2 školách a k 01.09.2019 nastúpil
aj k žalovanému na miesto kolegu kaplána. V tomto školskom roku bol dokopy zamestnaný u 5
zamestnávateľov,pričomdokopyvyučoval16hodín.Všadebolzamestnanýnadohodu.Vškolskomroku
2018/2019 niekedy v strede prišli za ním žalobkyňa a jej sestra. Prišli sa dohodnúť s dekanom, nakoľko

riešili nejaký problém, ktorý v tom čase svedok nepoznal. Išlo o ťažkosti v zamestnaní, viac nevedel,
pretože tam v tom čase nebol. Dekan F. predpokladal, že odíde z farnosti ku koncu školského roka, preto
dal svedkovi túto vec do pozornosti. Svedok sa informoval na škole, prečo mali problém žalobkyňu a jej
sestru zamestnať. Odpoveď bola, nechceme ich prijať, lebo s nimi nemáme dobré skúsenosti. Svedok
nemal právomoc do toho zasahovať, nakoľko sú to ich personálne záležitosti. Túto právomoc nemá

ani farár. Svedok podotkol, že v každej farnosti je zodpovedný farár za učenie náboženskej výchovy. V
prvom rade si náboženskú výchovu zabezpečuje farár, v druhom rade kňazi a až potom ak toto nie je
možné,sisamotnýfarárurčí,komudádôveru,kohochceadohodnesastýmučiteľom,abysidalžiadosť
o kánonickú misiu. Ďalej túto agendu riešia školskí dekani. Avšak ani farár nemôže donútiť riaditeľa,
aby prijal do zamestnania, tú ktorú konkrétnu osobu. Čo sa týka žalobkyne a jej sestry, v tom čase

mali platnú kánonickú misiu, podľa svedka ju dostali na 10 rokov. Čo sa týka základných podmienok,
ktoré musia byť splnené na výučbu náboženskej výchovy, tak je to pedagogické vzdelanie, teologické
vzdelanie byť splnené nemusí, avšak podmienkou je mravný a morálny profil osoby, bezúhonnosť,
schopnosť socializácie, dobrý obraz vo farnosti a tiež povinnosť zabrániť verejnému pohoršeniu. Čo sa
týka kánonickej misie žalobkyne, svedkovi sa zdá, že jej končila platnosť. V čase, keď učil náboženskú

výchovu on na školách, všetci učitelia mali kánonickú misiu, a to maximálne na 1 až 2 roky. Je pravdou,
že nie všetci mali vzdelanie, ale mali dôveru farára. V školskom roku 2019/2020 učili u žalovaného
náboženskú výchovu traja, svedok, p. X. a meno tretej osoby si svedok nepamätal. Bolo to potrebné z
toho dôvodu, že sa navzájom kryli. Svedok si pamätal, že v pondelok mali všetci traja naraz jednu hodinu
avutorokužsvedoknestíhalučiť.Vievšak,ževšetcitrajamaliokolo3hodínnáboženstva.Podľasvedka

je p. X. pedagogička, avšak na náboženskú výchovu ako takú nie je potrebné vzdelanie, ale svedok
vie, že ostatné predpoklady spĺňala, tam nebola žiadna pochybnosť. Svedok vie, že p. X. mala okrem
náboženskej výchovy aj iné povinnosti. Mala vyštudovanú sociálnu prácu a špeciálnu pedagogiku. Čo
sa týka vyjadrení, že so žalobkyňou a jej sestrou nemali dobrú skúsenosť, uvedené uviedli na gymnáziu
a o rok neskôr, keď svedok nastúpil k žalovanému, to uviedla i p. riaditeľka žalovaného. Bližšie to

neodôvodňovali. Svedok si žiadosť o prijatie do zamestnania k žalovanému nepodával, v školskom roku
2019/2020 tam mal nastúpiť kaplán V., lenže ten sa rozhodol študovať postgraduálne a inštrukcie zo
školy mu prišli na poslednú chvíľu, preto bolo nutné u žalovaného akútne riešiť túto situáciu. Už bol
začiatok školského roka a preto p. farár svedka poprosil, či by mohol učiť náboženskú výchovu on.
V školskom roku 2018/2019 odišiel z farnosti dekan F. a rehoľná sestra, ktorá tiež učila náboženskú

výchovu 15 až 16 hodín na 4 rôznych školách. Toto sa riešilo celé prázdniny, kto bude učiť náboženskú
výchovu. Svedok zobral tieto drobné úväzky, išlo o cca 3 hodiny na každej škole. Nikto z katechétov
tieto drobné úväzky nechcel brať a taktiež školy nemohli nikoho prijať, pretože išlo o 2 až 3 hodiny
týždenne. Každý učiteľ náboženskej výchovy mal platnú kánonickú misiu a tiež dôveru farára. Sú ajosoby, ktoré prejavili záujem o učenie náboženskej výchovy, majú dôveru farára, pošle sa žiadosť o
kánonickú misiu, ale potom do školy nenastúpia. Žalobkyňa svedkovi nikdy neuviedla, že ho považuje
za nekvalifikovaného, to by svedok považoval za veľmi drzé. Taktiež mu niky neuviedla, že považuje za

nekvalifikovanú p. X. a kaplána V., avšak svedok by sa určite o kaplánovi nebavil s niekým, kto je veriaci
farnosti a je mimo úzkeho okruhu spolupracovníkov svedka.

24. Na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že u žalovaného pracovala ako učiteľka náboženskej výchovy
a výchovných predmetov od 04.11.2009 do 30.06.2010, od 06.09.2010 do 30.06.2011, od 20.09.2011

do 30.06.2012. Žalovaný uvádza iba jedno obdobie pracovného pomeru žalobkyne u neho, a to od
06.09.2010 do 30.06.2011 a od tohto obdobia podľa žalovaného žalobkyňa nedisponuje kánonickou
misiou. Žalobkyňa s týmto nesúhlasí, pretože od 20.09.2011 mala uzavretý nový pracovný pomer
s kánonickou misiou na dobu neurčitú a táto kánonická misia bola pre farský úrad a tiež pre
zamestnávateľa platná. Preto nevznikla potreba udelenie tejto kánonickej misie prehodnocovať.
Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že mala neplatnú kánonickú misiu odo dňa ukončenia

pracovného pomer, ide o nezrovnalosť. Žalobkyňa kánonickú misiu nestratila, s ňou nebol ukončený
pracovný pomer. Kánonická misia bola platná aj v roku 2019 a 2020, čo jej odobrila aj kompetentná
autorita. Kánonickú misiu si nie je problém obnoviť a podať si novú žiadosť. Žalobkyňa však mala
kánonickú misiu na dobu neurčitú a platnú, aj keď si dorábala ďalšie vzdelanie. V ostatnom sa žalobkyňa
pridržala svojej žaloby a vyjadrení počas celého konania.

25. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že pokiaľ sa týka kánonickej misie, v tejto sa jednoznačne uvádza:
„kánonickú misiu stratíte, ak nebude spĺňať požadované podmienky, ak vám ju kompetentná vrchnosť
odníme a ak ukončíte, či rozviažete pracovný pomer“. Kánonická misia bola udelená v období trvania
pracovného pomeru so začiatkom odo dňa 06.09.2010 s ukončením dňa 30.06.2011. Jednoznačne táto

kánonická misia tak stratila svoju platnosť v súlade s vyjadrením diecézneho katechetického úradu.
Žalobkyňa uvádza, že sa stala obeťou diskriminácie z hľadiska veku, podľa žalovaného, v prípade, ak
bola prijatá staršia uchádzačka, nie je možné súhlasiť, že by sa mohlo jednať o diskrimináciu. Ďalej z
hľadiska vzdelania, pričom podľa žalovaného p. X. mala dostatočné vzdelanie, spĺňala podmienky pre
vyučovanie náboženskej výchovy, splnenie podmienok bolo navyše každoročne potvrdené udelením

novej kánonickej misie. Tvrdenie o diskriminácii z národnostného a etnického dôvodu s poukazom na
priezvisko M., je podľa žalovaného absolútne nezrozumiteľné a toto poprel. Pokiaľ sa týka sociálneho
zabezpečenia, rovnako ako žalobkyňa, aj p. X. bola uchádzačka o zamestnanie, sociálny status bol
rovnaký. Pokiaľ sa týka tvrdenia o občanovi v hmotnej núdzi, doklady k tejto skutočnosti žalobkyňa spolu
so žiadosťou o prijatie do zamestnania nepredložila, žalovaný tak nemal možnosť získať túto informáciu.

Pokiaľ sa týka hodnotenia počas štúdia žalobkyne, známka E - dostatočný bola udelená v rámci
štátnej skúšky, nie v rámci bežných predmetov, čo podľa žalovaného vyplýva z dokladov predložených
žalobkyňou. Žalovaný má za to, že nejde o ponižujúce tvrdenie, ale len o bežné konštatovanie.
Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že by malo prísť k zmene udeľovania kánonickej misie z dôvodu,
že učitelia si nemajú záujem doplniť požadované vzdelanie. Takúto skutočnosť neuviedol žiadny zo

svedkov. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že malo dôjsť k poškodeniu cti, priezviska a dobrej povesti
žalobkyne, o takejto skutočnosti nemá vedomosť a nevie, na základe čoho predkladá žalobkyňa tieto
tvrdenia. Žalobkyňa počas celého konania neoznačila žiadne skutkové podstaty, ktoré by mali napĺňať
znaky diskriminácie. V tomto ohľade mal žalovaný po celú dobu sťažené procesné postavenie, keď
musel predkladať skutkové tvrdenia a dôkazy len voči všeobecným tvrdeniam žalobkyne. Žalobkyňa

neoznačila ani žiadne dôkazy, ktoré by svedčili hoci o jednom dôvode údajnej diskriminácie. Žalovaný
preukázal, že na pozíciu učiteľky náboženskej výchovy a slovenského jazyka boli prijaté odborne a
morálne zdatné osoby, čo sa ukázala aj počas pandémie COVID -19. Pokiaľ sa týka kánonickej misie, k
tomuto sa jednoznačne vyjadrila Rímskokatolícka cirkev, Bratislavská arcidiecéza, pričom je zrejmé, že
právetátoautoritamôžepodávaťzáväznývýkladcirkevnýchdokumentov.Vovyjadreníkotázkeplatnosti

kánonickej misie sa absolútne jednoznačne uvádza, že bola viazaná na vtedajší pracovný pomer a
aktuálne ide o neplatnú listinu, a to odo dňa ukončenia pracovného pomeru. Pokiaľ podľa žalovaného
žalobkyňa túto vedomosť o tejto skutočnosti nemala, preukazuje to len jej nedostatočné znalosti v oblasti
náboženstva.

26. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.27. Podľa § 41 ods. 8 a 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník Práce (ďalej len „ZP“), zamestnávateľ pri
prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o
prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2). (8) Ak zamestnávateľ pri vzniku pracovného pomeru poruší

povinnosti ustanovené v odsekoch 5, 6 a 8, fyzická osoba má právo na primeranú peňažnú náhradu.(9)

28. Podľa § 13 ods. 1 až 3 ZP, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o

ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). (1) V
pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského
stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného
stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného
zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo
etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo

inej protispoločenskej činnosti. (2) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. (3)

29. Podľa § 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), tento zákon upravuje uplatňovanie zásady
rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

30. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti

k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

31. Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

32. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona, diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na

diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

33. Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie,
pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

34. Podľa § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní
s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú
objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie

takého záujmu.

35. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

36. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

37. Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v

pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.38. Podľa § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach
a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie")

vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do
zamestnania,
b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného
postupu v zamestnaní a prepúšťania,
c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch

aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu
zamestnania (ďalej len "odborné vzdelávanie") alebo
d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách
združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom
poskytujú.

39. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

40. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

41. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,

najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

42. Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

43. Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných

zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predpoklady na výkon pracovnej činnosti sú
a) kvalifikačné predpoklady,
b) bezúhonnosť,
c) zdravotná spôsobilosť,
d) ovládanie štátneho jazyka. (1)

Predpokladom na vyučovanie predmetu náboženstvo alebo predmetu náboženská výchova je aj
poverenie podľa vnútorných predpisov príslušnej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. (2)

44. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných
zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, splnenie kvalifikačných predpokladov

posudzuje zamestnávateľ; ak ide o riaditeľa, splnenie kvalifikačných predpokladov posudzuje
zriaďovateľ.

45. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 55/2017 o štátnej službe, právo na prijatie do štátnej služby vrátane
podmienokaspôsobuuskutočňovaniavýberovéhokonanianaštátnozamestnaneckémiestosazaručuje

rovnako všetkým občanom za podmienok ustanovených týmto zákonom a za ďalších podmienok, ak tak
ustanovuje osobitný predpis.

46. Podľa § 307 CSP, antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.

47. Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody všetkým, bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národnostnýalebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti, etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať (diskriminovať).

48. Antidiskriminačný zákon v ustanovení § 2 vymedzuje dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania ako zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu vo výkone práv a povinností v súlade s
dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto
opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu
dodržiavať. Rozlišuje rôzne formy diskriminácie (priamu, nepriamu, obťažovanie, neoprávnený postih,

pokyn na nabádanie na diskrimináciu).

49. Osobitnú množinu sporov v civilnom súdnom konaní predstavujú antidiskriminačné spory, t. j. spory
týkajúce sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Žalobkyňa
sa svojou žalobou výslovne domáha nápravy v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania
pri prijímaní do zamestnania podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného zákona. Ide teda nepochybne o

antidiskriminačný spor.

50. Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym
predpisomhmotnoprávnehocharakteru,musíbyťaplikovanývzneníúčinnomvčase,vktoromktvrdenej
diskriminácii došlo. Odlišné hmotnoprávne posúdenie by bolo arbitrárne a znamenalo by porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 471/2011).

51. Z ustanovenia § 13 Zákonníka práce, ako aj z ustanovení zákona č. 365/2004 Z.z. (Antidiskriminačný

zákon) účinného v čase podania žiadosti žalobkyne žalovanému o prijatie do pracovného pomeru,
vyplýva zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s
dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého
účastníka vzťahu.

52. Rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho
štátu a je neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Antidiskriminačný
zákon v § 1 ustanovuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej
ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k

národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti (§ 2 ods. l antidiskriminačného zákona).

53. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej
priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v
porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo
prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama
diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené

sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (§ 2a ods.
2, ods. 3 antidiskriminačného zákona).

54. Súd považuje za nutné uviesť, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC zo dňa 29. júna 2000
v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia, že voči ním došlo k

priamej či nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 01. apríla 2002 do § 13 ods. 7 Zákonníka
práce, po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 01. júla 2004 do jeho ustanovenia § 11 ods.
2. Z vnútroštátnej právnej úpravy potom vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú
stranu, ale ťaží aj žalobcu.

55. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo
vzťahuknemumohlodôjsťkdiskriminačnémupostupužalovaného(uznesenieÚstavnéhosúduSRz30.
4. 2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09). Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností,
z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakéhozaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),
z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne
musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho pohlavie, sexuálna orientácia, náboženské

vyznanie alebo viera, rasový pôvod, národnostný pôvod alebo etnický pôvod, farba pleti, jazyk, sociálny
pôvod, majetok, rod, nepriaznivý zdravotný stav alebo zdravotné postihnutie, vek, manželský stav,
rodinný stav, povinnosti k rodine, členstvo alebo činnosť v politickej strane alebo v politickom hnutí,
v odborovej organizácii, v inom združení alebo iné postavenie, resp. pohlavie, náboženské vyznanie
alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna

orientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný
alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona).
Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Posun v dôkaznom bremene teda v zmysle
uvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v
žalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou, musí označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že

porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí označiť a zároveň aj predložiť také dôkazy
(uniesť dôkazné bremeno) k skutočnostiam, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania. Navyše musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom
nedovolený dôvod napr. pohlavie, rasa, vek a pod. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. apríla 2009).

56. Každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže
domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä
domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak

je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané
zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním rovnakého zaobchádzania bola značným
spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie dotknutej osoby,
môže sa táto osoba domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu takejto náhrady určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na všetky okolnosti, za ktorých došlo

k jej vzniku.

57. Žalobkyňa v konaní uviedla, že svoje nároky uplatňuje pre jej diskrimináciu žalovaným z dôvodu
jej veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu
(priezviska), sociálneho zabezpečenia, avšak neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na základe

ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby z uvedených dôvodov, a na základe ktorej došlo k zásahu
do jej práva na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa uviedla všeobecne veľký rozsah pohnútok jej
diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala, akým spôsobom a prečo by došlo z uvedenej pohnútky
k diskriminácii jej osoby a ako sa to prejavilo v jednaní žalovaného s ňou. Súd tak má za to, že
žalobkyňa neuniesla v konaní nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Súd podotýka, že

sporové strany sú povinné tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale zároveň na ich preukázanie sú
povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nemôžu
byť v konaní úspešní. Tvrdenia žalobkyne počas celého konania (a to aj v rámci jej výsluchu) súd
zhodnotil ako zmätočné, rozporuplné a navzájom sa vylučujúce, veľakrát absolútne nesúvisiace s
predmetom tohto sporu, na základe čoho žalobkyňa podľa názoru súdu vôbec neuniesla bremeno

tvrdenia, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom nedovolený dôvod, pričom by tento dôvod
konkretizovala v súvislosti s uvedenými skutočnosťami, ktoré sa stali pri jej prijímaní do zamestnania.

58. Pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritéria, ktoré
určuje zamestnávateľ. Týmito kritériami je potreba zamestnať zamestnanca na určitú pracovnú pozíciu,

kvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe ale aj ďalšie kritéria, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny
výkon práce požadovať. Kritéria, ktoré nemôže zamestnávateľ zisťovať o budúcom zamestnancovi
vyplývajú z ustanovenia § 41 ods. 6 Zákonníka práce a takéto ani žalovaným neboli zisťované a použité
vo vzťahu k žalobkyni. Výber zamestnanca je však vždy na zamestnávateľovi. On zodpovedá za to, aby
sa jeho prijatím zabezpečil sledovaný cieľ.

59. Súd poukazuje, že je v právomoci súdu posudzovať postup žalovaného vo výberovom konaní a
následnú platnosť výsledku výberového konania. V dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom
konaní sa totiž môže účastník domáhať súdnej ochrany s poukazom na Ústavu SR, avšak súd sanemôžezaoberaťotázkou,čižalobcovivrámcitakéhotokonaniavznikneautomatickynároknauzavretie
pracovnej zmluvy na predmetné pracovné miesto, nakoľko uvedené je naozaj iba v kompetencii
samotného zamestnávateľa.

60. Čo sa týka procesu podania žiadosti žalobkyne o prijatie do zamestnania, iba skutočnosť,
že žalobkyňa podala žalovanému žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že spĺňa pedagogické
predpoklady a zároveň má udelenú kanonickú misiu na neurčito, nemôže ešte znamenať, že by mala byť
automaticky prijatá do pracovného pomeru. Táto argumentácia by znamenala, že každý zamestnávateľ,

ktorému je doručená žiadosť o prijatie do zamestnania so splnením všetkých predpokladov, musí
takého záujemcu prijať, pretože v podstate ako keby nemal konkurenciu a to bez ohľadu na jeho
kvalifikačné, vedomostné, výkonnostné či osobnostné predpoklady. Túto argumentáciu posúdil súd ako
neprijateľnú. Rozhodnutie žalovaného o neprijatí osoby do pracovného pomeru, nemožno považovať za
diskrimináciu. Pokiaľ sa však má jednať o diskrimináciu v zmysle § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,
musítubyťvždyprítomnýtakýdôvodnerovnakéhozaobchádzania,ktorýspočívavkonkrétnomšpecifiku

diskriminovaného. I keby došlo k porušeniu právneho predpisu pri prijímaní uchádzača do pracovného
pomeru bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť „diskriminovaného“, nie je to diskrimináciou.

61. Súd mal z predložených dôkazov preukázané, že u žalovaného učili náboženskú výchovu v
predmetnom čase po podaní žiadosti žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru na pozíciu učiteľa

náboženskej výchovy, p X., kapláni a kňazi. To, že žalovaný uzavrel pracovné pomery s týmito osobami,
je jeho právom. Zároveň zákon nestanovuje, s kým má žalovaný, resp. riaditeľ žalovaného uzatvoriť
pracovný pomer, aká môže byť minimálna doba trvania uzatvoreného pracovného pomeru, či a s kým je
povinný uzatvoriť pracovnú zmluvu alebo dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru,
a preto i voľba žalovaného uzatvárať dohody o pracovnej činnosti s kaplánmi a kňazmi na výučbu

náboženskej výchovy u žalovaného, nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom a nemožno sa naň
pozerať ako na diskriminujúci postup žalovaného.

62. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. je zásah
do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Niektoré

zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené.
Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je
predpokladaná) zákonom. Neoprávnenosť zásahu do uplatneného práva navrhovateľa je teda vylúčená
aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými

predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku
tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie
a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom
bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným
zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže,

že nebolo vydané dôvodne.

63. Tak ako bolo vyššie uvedené súd v postupe žalovaného pri vybavovaní žiadosti žalobkyne o prijatie
do pracovného pomeru nevidel žiaden rozpor so všeobecnými záväznými právnymi predpismi a preto
jeho výsledok nemožno považovať za neoprávnený zásah z dôvodu iného postavenia do uplatneného

práva žalobkyne na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala iný, výnimočný a ojedinelý
postup žalovaného pri prijímaní a vybavovaní jej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru. Chýbali totiž
objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že vo vzťahu k nej došlo k diskriminačnému
postupu, nakoľko jej subjektívny názor nestačí na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej došlo k diskriminácii.

64.Čojevšaknajdôležitejšie,jevýlučnýmprávomžalovanéhorozhodnúťsa,kohopríjme,resp.neprijme
do zamestnania, pokiaľ má zistené dostatočné dôvody. Ani súd nie je oprávnený posudzovať správnosť
výberu zamestnanca, s ktorým daný zamestnávateľ uzatvorí pracovný pomer. Postup žalovaného na
základe vykonaných dôkazov považuje súd za postup, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou
úpravou a týmto jeho postupom nedošlo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii. Pokiaľ žalovaný nemal

záujem prijať žalobkyňu do pracovného pomeru, stalo sa tak nie v dôsledku diskriminácie žalobkyne, ale
v dôsledku toho, že sa žalovaný rozhodol prijať p. X., a to ako sám žalovaný uviedol, s úmyslom konať
zodpovedne, aby škola fungovala a v dobrej viere, že vyberá kvalifikovaného zamestnanca. Prijatie p. X.
žalovaným podľa vykonaného dokazovania nemalo žiaden súvis s úmyslom diskriminovať žalobkyňu,ale práve naopak, žalovaný postupoval v rámci výberu z uchádzačov zodpovedne s cieľom vybrať
kvalifikovaného zamestnanca. I keď mala p. X.Á. kánonickú misiu udeľovanú opakovane s platnosťou
na obdobie 1 roka, pričom žalobkyňa mala kánonickú misiu udelenú na neurčito, ani v tejto súvislosti súd

nevzhliadol dôvod diskriminácie, pretože zo svedeckej výpovede svedka školského dekana vyplynulo,
že nie je rozdiel medzi kánonickou misiou udelenou na dobu určitú a na dobu neurčitú, čo vo svojom
vyjadrení uviedol aj Diecézny katechetický úrad Bratislavskej arcidiecézy (na č. l. 451). Podľa tohto
vyjadrenia udeľovať kánonické misie na dobu neurčitú bol pôvodný úzus v Bratislavskej arcidiecéze,
ktorý sa zmenil na udeľovanie kánonickej misie výlučne na dobu určitú po viacerých nedobrých

skúsenostiach. Čo sa týka zamestnávania kňazov a kaplánov žalovaným na dohodu o pracovnej
činnosti, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečovať výučbu náboženskej výchovy na
základných školách môže kňaz, ktorý je vysvätený, dostáva diplom z teológie a môže teda vyučovať,
pokiaľ nie je suspendovaný biskupom. Zároveň svedok Z. L. poukázal na skutočnosť, že v každej farnosti
je zodpovedný farár za učenie náboženskej výchovy. V prvom rade si náboženskú výchovu zabezpečuje
farár, v druhom rade kňazi a až potom ak toto nie je možné, si samotný farár určí, komu dá dôveru,

koho chce a dohodne sa s tým učiteľom, aby si dal žiadosť o kánonickú misiu. Ďalej túto agendu riešia
školskí dekani. Avšak ani farár nemôže donútiť riaditeľa, aby prijal do zamestnania tú ktorú konkrétnu
osobu. Zároveň podľa kánonického práva má kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Pri prijímaní
fyzických osôb do zamestnania zamestnávateľ nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak
ide o prístup k zamestnaniu, avšak výber zamestnanca, ktorého zamestnávateľ príjme do pracovného

pomeru je vždy len na zamestnávateľovi. V prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodne nezamestnať
uchádzača o zamestnanie, ktorého nechce zamestnať na základe objektívnych skutočností, takéto
správanie zamestnávateľa nespĺňa obsah a účel zákonnej úpravy antidiskriminačných predpisov.

65. Skutočnosť, že žalobkyňa si subjektívne myslí, že pre výučbu náboženskej výchovy u žalovaného

spĺňala kvalifikačné predpoklady (dosiahnuté vzdelanie a udelená kánonická misia na neurčito) len
ona, poprípade ešte aj jej sestra, pričom podľa jej tvrdenia iba ony dve napĺňajú i morálny predpoklad
na výkon tohto povolania, neodôvodňuje hneď záver, že konaním žalovaného, ktorý ju neprijal do
pracovnéhopomeru,aleuprednostnilpodľaďalšiehosubjektívnehonázoružalobkynenekvalifikovaného
zamestnanca (pričom podľa žalobkyne je nekvalifikovaným na výučbu náboženskej výchovy aj kaplán

a kňaz s vysokoškolským teologickým vzdelaním), sa žalovaný automaticky dopustil diskriminácie voči
nej. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že samotná žalobkyňa nemala platnú kánonickú misiu,
keďže v Udelení kánonickej misie žalobkyni na dobu neurčitú zo dňa 08.09.2010 je jasne uvedené, že
udelenú kánonickú misiu stratí, ak ukončí, či rozviaže pracovný pomer, čo bolo splnené a žalobkyňa tak
kánonickú misiu stratila. Uvedené tvrdenia a postoje žalobkyne v priebehu celého konania poukazujú

na veľmi subjektívny pohľad žalobkyne na daný problém, pričom poukazovať a hodnotiť neodbornosť
a nekvalifikovanosť nielen U.. V. X., ale aj kňazov a kaplánov v meste Skalica, nepatrí vôbec do
kompetencie žalobkyne.

66. S poukazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobkyňa neuviedla, z akého konkrétneho

dôvodu sa žalovaný dopustil diskriminačného konania. Možno uzavrieť, že subjektívny názor žalobkyne
na diskrimináciu jej osoby bez ďalšieho nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo
dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaným. Žalobkyňa v priebehu konania netvrdila a nepredložila
také dôkazy, z ktorých je dôvodne možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Rovnako netvrdila a nekonkretizovala konanie žalovaného odporujúce zásade rovnakého

zaobchádzania. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný žalobkyňu
akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, súd žalobu žalobkyne
zamietol ako nedôvodnú.

67. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané,

že by žalovaný žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, ďalej sa vôbec nezaoberal tvrdeniami
žalobkyne o nároku na zaplatenia sumy 12.000,- Eur titulom ušlej mzdy a odvodov a nároku na
zaplatenie sumy 60.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne a za spoločenskú ujmu.

68. Súd tiež konanie čiastočne nezastavil, pretože uvedené podania žalobkyne označené ako čiastočné

späťvzatie žaloby a rozšírenie žalobných nárokov súd podľa obsahu nepovažoval za čiastočné
späťvzatie žaloby, ale len za zmenu žaloby v zmysle špecifikácie uplatnených žalobných nárokov a
doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.69. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

70. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

71. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

72. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

73. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

74. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd aplikoval ustanovenia § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom
dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov celého

konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní pritom nebol
tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške náhrady trov
konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.