Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2520200063
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v antidiskriminačnom spore žalobkyne: A. B. C.,
nar. X.X.XXXX, adresa D. E. XXX/XX, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD.,
so sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanej: Základná škola, so sídlom Strážnická 1,
Skalica, IČO: 37 838 491, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, so sídlom Potočná 191/39, Skalica,
o porušení zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. PN-20Cpr/54/2020-520 zo dňa 17.5.2024, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č.k. PN-20Cpr/54/2020-539 zo dňa 25.6.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou po ostatnej súdom pripustenej zmene (č.l. 467) domáhala určenia,
že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska veku,
pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska),
sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni, čím zasiahol do jej práva na prístup k zamestnaniu,

že žalovaný je povinný upustiť od svojho konania a je povinný nahradiť protiprávny skutkový stav a
to tak, že zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu
v porovnaní s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do
trvalého pracovného pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, tiež
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 12.000,- Eur s titulom ušlej mzdy a odvodov
(finančné odškodnenie) v zmysle antidiskriminačného zákona za celý školský rok 2019/2020 od
01.09.2019 do 31.08.2020, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a sumu vo výške 60.000,-

Eur s titulom nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, za spoločenskú ujmu (za ohováranie na
pracovných poradách riaditeľov základných a stredných škôl, pred bývalými kolegami, pedagogickými
a nepedagogickými zamestnancami žalovaného), za dlhodobú ťažkú životnú situáciu (zotrvanie v
evidencii uchádzačov o zamestnanie a následne neuplatnenie sa na trhu práce ako nezamestnávateľný
prípad, občan v hmotnej núdzi), degradovanie a hanobenie žalobkyne a jej rodiny pred občanmi
mesta, hanobenie pred zástupcami Cirkvi - Rímskokatolícky farský úrad Skalica, veriacimi farnosti a
poškodenie pri výpočte dôchodkovej dávky (v dôsledku neodpracovaných rokov zotrvať na pracovnom

trhu so zdravotnými problémami aj vo veku vzniku nároku na priznanie starobného dôchodku) a
úhradu nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie na dvoch vysokých školách, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti žalovanému konajúcemu prostredníctvom
riaditeľky ako štatutára G. H. I. predložiť súdu, žalobkyni a jej právnemu zástupcovi dokument (Diplom)o kvalifikácii A. J. K., ktorý hodnoverne preukáže, že má vzdelanie v zmysle Zákona č. 138/2019 Z. z. o
pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a Vyhlášky č. 1/2020 Z. z. o kvalifikačných
predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov (účinná od 15. januára 2020)

a je kvalifikovaná učiteľka vyučovať predmety na 1. a 2. stupni základnej školy vrátane predmetu
náboženská výchova, v prípade nesplnenia kvalifikačných predpokladov na výkon pracovnej činnosti
a nepreukázania dokumentu Potvrdenie o nástupe na akreditované teologické prípadne katechetické
štúdium (akademický rok 2019/2020), žalovaný zamestnáva A. J. K. protizákonne a voči osobe
žalobkyne koná diskriminačne, žalovaný je povinný napraviť protiprávny skutkový stav a to tak, že

zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní
s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do trvalého pracovného
pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Preskúmavaným rozsudkom vo výroku I. prvoinštančný súd predmetnú žalobu v celom rozsahu

ako nedôvodnú zamietol. Vo výroku II. súd vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% a vo výroku III. (ktorý bol do rozsudku doplnený dopĺňacím rozsudkom)
rozhodol, že štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 13 ods. 1 až 3, § 41 ods. 8 a 9 zák.

č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (v texte aj len ZP), § 1, § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2,
§ 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej aj len Antidiskriminačný zákon), § 9 ods. 1, 2, § 14
ods. 1 zák. č. 138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, § 4 ods. 2 zák. č. 55/2017 o štátnej službe, s poukazom na čl. 8, § 307

Základných princípov zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (v texte aj len CSP), s odkazom
na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Prvoinštančný súd ustálil, že žalobkyňa sa svojou žalobou výslovne domáha nápravy v súvislosti
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania podľa § 9 a nasl.

antidiskriminačnéhozákona,idetedanepochybneoantidiskriminačnýspor.Vzhľadomnaskutočnosť,že
antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru,
musí byť aplikovaný v znení účinnom v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Z ust. § 13
Zákonníka práce ako aj z ustanovení antidiskriminačného zákona vyplýva zásada, podľa ktorej výkon
práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže

svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vo vzťahu.

5. Prvoinštančný súd považoval za nutné uviesť, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC zo
dňa 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia,
že voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do §

13 ods. 7 Zákonníka práce, po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 01. júla 2004 do jeho
ustanovenia § 11 ods. 2. Z vnútroštátnej právnej úpravy potom vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len
a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu.

6. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu

k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaného (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 4.
2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09). Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností,
z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),
z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne

musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho pohlavie, sexuálna orientácia, náboženské
vyznanie alebo viera, rasový pôvod, národnostný pôvod alebo etnický pôvod, farba pleti, jazyk, sociálny
pôvod, majetok, rod, nepriaznivý zdravotný stav alebo zdravotné postihnutie, vek, manželský stav,
rodinný stav, povinnosti k rodine, členstvo alebo činnosť v politickej strane alebo v politickom hnutí,
v odborovej organizácii, v inom združení alebo iné postavenie, resp. pohlavie, náboženské vyznanie

alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna
orientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný
alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona).
Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svojetvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Posun v dôkaznom bremene teda v zmysle
uvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v
žalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou, musí označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že

porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí označiť a zároveň aj predložiť také dôkazy
(uniesť dôkazné bremeno) k skutočnostiam, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania. Navyše musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom
nedovolený dôvod napr. pohlavie, rasa, vek a pod. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. apríla 2009).

7. Žalobkyňa v konaní uviedla, že svoje nároky uplatňuje pre jej diskrimináciu žalovaným z dôvodu
jej veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu
(priezviska), sociálneho zabezpečenia, avšak neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na základe
ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby z uvedených dôvodov, a na základe ktorej došlo k zásahu
do jej práva na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa uviedla všeobecne veľký rozsah pohnútok jej

diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala, akým spôsobom a prečo by došlo z uvedenej pohnútky
k diskriminácii jej osoby a ako sa to prejavilo v jednaní žalovaného s ňou. Súd tak má za to, že
žalobkyňa neuniesla v konaní nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Sporové strany sú
povinnétvrdiťurčitérelevantnéskutočnosti,alezároveňnaichpreukázaniesúpovinnéoznačiťdôkazy.V
prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešné. Tvrdenia

žalobkyne počas celého konania (a to aj v rámci jej výsluchu) súd zhodnotil ako zmätočné, rozporuplné
a navzájom sa vylučujúce, veľakrát absolútne nesúvisiace s predmetom tohto sporu, na základe čoho
žalobkyňa podľa názoru súdu vôbec neuniesla bremeno tvrdenia, že pohnútkou diskriminačného
konania je zákonom nedovolený dôvod, pričom by tento dôvod konkretizovala v súvislosti s uvedenými
skutočnosťami, ktoré sa stali pri jej prijímaní do zamestnania.

8. Pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritéria, ktoré
určuje zamestnávateľ. Týmito kritériami je potreba zamestnať zamestnanca na určitú pracovnú pozíciu,
kvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe ale aj ďalšie kritéria, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny
výkon práce požadovať. Kritéria, ktoré nemôže zamestnávateľ zisťovať o budúcom zamestnancovi

vyplývajú z ustanovenia § 41 ods. 6 Zákonníka práce a takéto ani žalovaným neboli zisťované a použité
vo vzťahu k žalobkyni. Výber zamestnanca je však vždy na zamestnávateľovi. On zodpovedá za to, aby
sa jeho prijatím zabezpečil sledovaný cieľ.

9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je v právomoci súdu posudzovať postup žalovaného

vo výberovom konaní a následnú platnosť výsledku výberového konania. V dôsledku nedodržania
podmienok pri výberovom konaní sa totiž môže účastník domáhať súdnej ochrany s poukazom na
Ústavu SR, avšak súd sa nemôže zaoberať otázkou, či žalobcovi v rámci takéhoto konania vznikne
automaticky nárok na uzavretie pracovnej zmluvy na predmetné pracovné miesto, nakoľko uvedené je
naozaj iba v kompetencii samotného zamestnávateľa.

10. Čo sa týka procesu podania žiadosti žalobkyne o prijatie do zamestnania, iba skutočnosť,
že žalobkyňa podala žalovanému žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že spĺňa pedagogické
predpoklady a zároveň má udelenú kanonickú misiu na neurčito, nemôže ešte znamenať, že by mala byť
automaticky prijatá do pracovného pomeru. Táto argumentácia by znamenala, že každý zamestnávateľ,

ktorému je doručená žiadosť o prijatie do zamestnania so splnením všetkých predpokladov, musí
takého záujemcu prijať, pretože v podstate ako keby nemal konkurenciu a to bez ohľadu na jeho
kvalifikačné, vedomostné, výkonnostné či osobnostné predpoklady. Túto argumentáciu posúdil súd ako
neprijateľnú. Rozhodnutie žalovaného o neprijatí osoby do pracovného pomeru, nemožno považovať za
diskrimináciu. Pokiaľ sa však má jednať o diskrimináciu v zmysle § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,

musítubyťvždyprítomnýtakýdôvodnerovnakéhozaobchádzania,ktorýspočívavkonkrétnomšpecifiku
diskriminovaného. I keby došlo k porušeniu právneho predpisu pri prijímaní uchádzača do pracovného
pomeru bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť „diskriminovaného“, nie je to diskrimináciou.

11. Prvoinštančný súd mal z predložených dôkazov preukázané, že u žalovaného učili náboženskú

výchovu v predmetnom čase po podaní žiadosti žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru na pozíciu
učiteľa náboženskej výchovy, p K., kapláni a kňazi. To, že žalovaný uzavrel pracovné pomery s týmito
osobami, je jeho právom. Zároveň zákon nestanovuje, s kým má žalovaný, resp. riaditeľ žalovaného
uzatvoriť pracovný pomer, aká môže byť minimálna doba trvania uzatvoreného pracovného pomeru, čia s kým je povinný uzatvoriť pracovnú zmluvu alebo dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, a preto i voľba žalovaného uzatvárať dohody o pracovnej činnosti s kaplánmi a kňazmi na
výučbu náboženskej výchovy u žalovaného, nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom a nemožno

sa naň pozerať ako na diskriminujúci postup žalovaného.

12. Tak ako bolo vyššie uvedené súd prvej inštancie v postupe žalovaného pri vybavovaní žiadosti
žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru nevidel žiaden rozpor so všeobecnými záväznými právnymi
predpismi a preto jeho výsledok nemožno považovať za neoprávnený zásah z dôvodu iného postavenia

do uplatneného práva žalobkyne na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala iný,
výnimočný a ojedinelý postup žalovaného pri prijímaní a vybavovaní jej žiadosti o prijatie do pracovného
pomeru. Chýbali totiž objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že vo vzťahu k nej
došlo k diskriminačnému postupu, nakoľko jej subjektívny názor nestačí na prijatie záveru, že vo vzťahu
k nej došlo k diskriminácii.

13.Čojevšaknajdôležitejšie,jevýlučnýmprávomžalovanéhorozhodnúťsa,kohopríjme,resp.neprijme
do zamestnania, pokiaľ má zistené dostatočné dôvody. Ani súd nie je oprávnený posudzovať správnosť
výberu zamestnanca, s ktorým daný zamestnávateľ uzatvorí pracovný pomer. Postup žalovaného na
základe vykonaných dôkazov považuje súd za postup, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou
úpravou a týmto jeho postupom nedošlo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii. Pokiaľ žalovaný nemal

záujem prijať žalobkyňu do pracovného pomeru, stalo sa tak nie v dôsledku diskriminácie žalobkyne, ale
v dôsledku toho, že sa žalovaný rozhodol prijať p. K., a to ako sám žalovaný uviedol, s úmyslom konať
zodpovedne, aby škola fungovala a v dobrej viere, že vyberá kvalifikovaného zamestnanca. Prijatie p. K.
žalovaným podľa vykonaného dokazovania nemalo žiaden súvis s úmyslom diskriminovať žalobkyňu,
ale práve naopak, žalovaný postupoval v rámci výberu z uchádzačov zodpovedne s cieľom vybrať

kvalifikovaného zamestnanca. I keď mala p. K. kánonickú misiu udeľovanú opakovane s platnosťou na
obdobie 1 roka, pričom žalobkyňa mala kánonickú misiu udelenú na neurčito, ani v tejto súvislosti súd
nevzhliadol dôvod diskriminácie, pretože zo svedeckej výpovede svedka školského dekana vyplynulo,
že nie je rozdiel medzi kánonickou misiou udelenou na dobu určitú a na dobu neurčitú, čo vo svojom
vyjadrení uviedol aj Diecézny katechetický úrad Bratislavskej arcidiecézy (na č. l. 451). Podľa tohto

vyjadrenia udeľovať kánonické misie na dobu neurčitú bol pôvodný úzus v Bratislavskej arcidiecéze,
ktorý sa zmenil na udeľovanie kánonickej misie výlučne na dobu určitú po viacerých nedobrých
skúsenostiach. Čo sa týka zamestnávania kňazov a kaplánov žalovaným na dohodu o pracovnej
činnosti, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečovať výučbu náboženskej výchovy na
základných školách môže kňaz, ktorý je vysvätený, dostáva diplom z teológie a môže teda vyučovať,

pokiaľniejesuspendovanýbiskupom.ZároveňsvedokL.M.poukázalnaskutočnosť,ževkaždejfarnosti
je zodpovedný farár za učenie náboženskej výchovy. V prvom rade si náboženskú výchovu zabezpečuje
farár, v druhom rade kňazi a až potom ak toto nie je možné, si samotný farár určí, komu dá dôveru,
koho chce a dohodne sa s tým učiteľom, aby si dal žiadosť o kánonickú misiu. Ďalej túto agendu riešia
školskí dekani. Avšak ani farár nemôže donútiť riaditeľa, aby prijal do zamestnania tú ktorú konkrétnu

osobu. Zároveň podľa kánonického práva má kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Pri prijímaní
fyzických osôb do zamestnania zamestnávateľ nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak
ide o prístup k zamestnaniu, avšak výber zamestnanca, ktorého zamestnávateľ príjme do pracovného
pomeru je vždy len na zamestnávateľovi. V prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodne nezamestnať
uchádzača o zamestnanie, ktorého nechce zamestnať na základe objektívnych skutočností, takéto

správanie zamestnávateľa nespĺňa obsah a účel zákonnej úpravy antidiskriminačných predpisov.

14. Skutočnosť, že žalobkyňa si subjektívne myslí, že pre výučbu náboženskej výchovy u žalovaného
spĺňala kvalifikačné predpoklady (dosiahnuté vzdelanie a udelená kánonická misia na neurčito) len
ona, poprípade ešte aj jej sestra, pričom podľa jej tvrdenia iba ony dve napĺňajú i morálny predpoklad

na výkon tohto povolania, neodôvodňuje hneď záver, že konaním žalovaného, ktorý ju neprijal do
pracovnéhopomeru,aleuprednostnilpodľaďalšiehosubjektívnehonázoružalobkynenekvalifikovaného
zamestnanca (pričom podľa žalobkyne je nekvalifikovaným na výučbu náboženskej výchovy aj kaplán
a kňaz s vysokoškolským teologickým vzdelaním), sa žalovaný automaticky dopustil diskriminácie voči
nej. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že samotná žalobkyňa nemala platnú kánonickú misiu,

keďže v Udelení kánonickej misie žalobkyni na dobu neurčitú zo dňa 08.09.2010 je jasne uvedené, že
udelenú kánonickú misiu stratí, ak ukončí, či rozviaže pracovný pomer, čo bolo splnené a žalobkyňa tak
kánonickú misiu stratila. Uvedené tvrdenia a postoje žalobkyne v priebehu celého konania poukazujú
na veľmi subjektívny pohľad žalobkyne na daný problém, pričom poukazovať a hodnotiť neodbornosťa nekvalifikovanosť nielen A. J. K., ale aj kňazov a kaplánov v meste Skalica, nepatrí vôbec do
kompetencie žalobkyne.

15. S poukazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobkyňa neuviedla, z akého konkrétneho
dôvodu sa žalovaný dopustil diskriminačného konania. Možno uzavrieť, že subjektívny názor žalobkyne
na diskrimináciu jej osoby bez ďalšieho nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo
dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaným. Žalobkyňa v priebehu konania netvrdila a nepredložila
také dôkazy, z ktorých je dôvodne možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

došlo. Rovnako netvrdila a nekonkretizovala konanie žalovaného odporujúce zásade rovnakého
zaobchádzania. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný žalobkyňu
akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, súd žalobu žalobkyne
zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že v konaní
nebolo preukázané, že by žalovaný žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, ďalej sa vôbec
nezaoberaltvrdeniamižalobkyneonárokunazaplateniasumy12.000,-Eurtitulomušlejmzdyaodvodov

a nároku na zaplatenie sumy 60.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne a za
spoločenskú ujmu.

16. Prvoinštančný súd tiež konanie čiastočne nezastavil, pretože uvedené podania žalobkyne označené
ako čiastočné späťvzatie žaloby a rozšírenie žalobných nárokov súd podľa obsahu nepovažoval za

čiastočné späťvzatie žaloby, ale len za zmenu žaloby v zmysle špecifikácie uplatnených žalobných
nárokov a doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

17. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať.

18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v
konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní

pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Predmetným dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil svoj rozsudok o výrok III. v znení:

„Štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

20. V dopĺňacom rozsudku súd skonštatoval, že uznesením súdu č. k. PN-20Cpr/54/2020-487 zo dňa
14.02.2024 bolo svedkyni A. G. C. priznané svedočné vo výške 11,14 Eur, ktoré bolo poukázané
zo štátnych rozpočtových prostriedkov, čím v konaní vznikli trovy štátu, ktoré je potrebné nahradiť.

Rozhodnutie s použitím ust. § 212 ods. 1 a 2, § 225 ods. 1 až 3, § 251, § 255, § 257, § 262 ods. 1 a 2
ako i čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 CSP prvoinštančný súd odôvodnil v podstate tým, že trovy štátu Civilný
sporový poriadok neupravuje. Štátu vznikli v konaní výdavky priznané svedkyni ako svedočné vo výške
11,14 Eur, ktoré boli vyplatené svedkyni zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd preto, rozhodujúc
o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď vo

výroku III. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni, a to podľa
rozsahu jej neúspechu v tomto konaní (v rámci ktorého bol výsluch svedkyne ako dôkaz vykonaný),
t. j. v rozsahu 100 %. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP. Z dôvodu, že o nároku štátu na náhradu trov konania nebolo v rozsudku č.l. 520
rozhodnuté a doposiaľ rozsudok nenadobudol právoplatnosť, súd o náhrade trov konania štátu rozhodol

týmto dopĺňacím rozsudkom ex offo. O výške náhrady trov konania štátu (výrok III.) bude rozhodnuté
v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

21. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie žalobkyňa, pričom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP
ažiadala,abyapelačnýsúdprvoinštančnérozhodnutiezrušilavecvrátilnaopätovnéprejednanieanové
rozhodnutie.22. Odvolateľka sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazu, keďže
v žalobe a následných vyjadreniach súdu predkladala skutkové tvrdenia, ktoré sa aj snažila podporiť
dôkazmi (bod 55 rozsudku). Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu, že síce uviedla všeobecne veľký

rozsah pohnútok jej diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala. Na pojednávaní v rámci výsluchu
vysvetlila, ako s ňou zaobchádzali, na jej žiadosť o prijatie do zamestnania jej nebola doručená
žiadna písomná odpoveď. Pokiaľ súd neuvádza, v čom konkrétnom sa mu vyjadrenia žalobkyne zdajú
zmätočné, rozporuplné a navzájom sa vylučujúce, či nesúvisiace s predmetom sporu (bod 57 rozsudku),
tietokonštatovaniasúbezbližšiehovysvetlenianepreskúmateľné.Žalobkyňavočižalovanémupodávala

žalobu, aby si uplatnila nároky vyplývajúce z ust. § 41 ods. 8 a 9 ZP a to z dôvodov porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jej uchádzaním sa o zamestnanie. Žalovaná zaobchádzala so
žalobkyňou ako s uchádzačom o zamestnanie menej priaznivo v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila
zásaduorovnakomzaobchádzaníadopustilasapriamejdiskrimináciespoukazomna§14ods.1zák.č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu bez akýchkoľvek
obmedzení a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá zakazuje diskrimináciu. Následne

odvolateľka poukázala na dve funkčné obdobia G. H. I. vo funkcii riaditeľky žalovanej.

23. Nato odvolateľka poukázala na priebeh výberového konania v školskom roku 2019/2020 na pozície
učiteľ náboženstva, učiteľ pre 1. stupeň ZŠ a vychovávateľka u žalovanej s tým, že na uverejnenom
inzeráte neboli uvedené žiadne konkrétne kvalifikačné požiadavky na uchádzača o zamestnanie.

Výberové konanie na pozíciu učiteľa slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka pre školský rok
2019/2020 vyhlásené nebolo. Pozícia učiteľ náboženskej výchovy žalobkyni nebola sprostredkovaná
cez ÚPSVaR, bola jej sprostredkovaná len informácia o voľnom mieste na Základnej škole, Strážnická 1,
Skalica. Následne odvolateľka poukázala na to, aký by bol postup ak by výberové konanie organizoval
ÚPSVaR. Zdôraznila, že Farský úrad Skalica mal vedomosť, že žalobkyňa a jej sestra si u žalovanej

podali žiadosti o prijatie do zamestnania a že obe mali k školskému roku 2019/2020 platné kánonické
misie pre vyučovanie predmetu náboženská výchova.

24. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka vyjadrila ku kánonickej misii žalobkyne. Pokiaľ právna
zástupkyňa žalovanej na pojednávaní 17.5.2024 uviedla, že žalobkyňa má nedostatočné znalosti

v oblasti náboženstva ohľadom platnosti cirkevných dokumentov, s týmto odvolateľka nesúhlasí, pretože
do kompetencie učiteľky náboženskej výchovy nepatrí, aby záväzne ovládala agendu cirkevných
dokumentov. Svedok A. L. M. kaplán v Skalici na pojednávaní dňa 2.2.2024 uviedol, že v mesiaci
máj 2019, keď so žalovanou osobne riešil otázku zabezpečenia vyučovania náboženskej výchovy pre
školský rok 2019/2020, sa žalovaná vo všeobecnej rovine mala vyjadriť na žalobkyňu a jej sestru, že

ich nechcú prijať, lebo s nimi nemajú dobré skúsenosti.

25. Nasledujúcu časť odvolania žalobkyňa označila ako - Postup žalovanej pri prijímaní do zamestnania.
V tejto časti žalobkyňa uviedla, že je presvedčená, že ona a jej sestra boli z výberového konania na
pozíciu učiteľa náboženskej výchovy účelovo vylúčené, pretože boli konkurencia A. J. K.. Žalovaná

teda zaobchádzala so žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila zásadu o rovnako
zaobchádzaní a dopustila a priamej diskriminácie. Zo strany žalovanej došlo k poškodeniu cti, priezviska
a dobrej povesti žalobkyne, čoho dôsledkom sú vždy negatívne výsledky výberových konaní u riaditeľov
škôl v okrese Skalica. Žalovaná bola vopred rozhodnutá, že žalobkyňu, ani jej sestru do práce
neprijme, je presvedčená, že jej žiadosťou sa na škole vôbec nezaoberali, životopis nečítali, bola

ignorovaná. Žalobkyňa pod štatutárnou zástupkyňou žalovanej nikdy nepracovala, preto žiada, aby súd
žalovanú zaviazal k tomu, aby predložila konkrétne dôkazy a uviedla, aké zlé skúsenosti, prípadne
konflikt mala mať žalobkyňa so žalovanou školou (bod 23 rozsudku). V danom prípade na pracovnú
pozíciu učiteľky náboženskej výchovy predmetná škola evidovala iba tri žiadosti a keďže žalovaná
na túto pozíciu pri troch uchádzačkách neorganizovala pracovný pohovor, na základe akých tvrdení

a konštatovaní usúdila, že žalobkyňa hľadala trvalý pracovný pomer. Žalobkyni nebola daná príležitosť,
aby sa na danej pracovnej pozícii mohla realizovať a plniť svoje poslanie, na ktoré sa pripravovala
celoživotným vzdelávaním. Žalobkyňa považuje konanie žalovanej za zmarenú možnosť realizácie vo
svojom odbore a posunúť sa profesijne ďalej (bod 19 rozsudku). Zamestnávateľ síce má právo na
výber zamestnancov, avšak pokiaľ ide o pedagogickú činnosť, má povinnosť vybrať najkvalitnejšieho

z uchádzačov. Žalobkyňa na predmetnej škole pracovala v pozícii učiteľky náboženskej výchovy prvého
a druhého stupňa v období od 4.11.2009 – teda až 30.6.2010; 6.10.2010 – 30.6.2011; 20.9.2011 –
30.6.2012. Právna zástupkyňa žalovanej uviedla iba jedno obdobie a to 6.9.2010 – 30.6.2011 s tým, že
od tohto obdobia žalobkyňa nedisponuje platnou kanonickou misiou. Žalobkyňa mala dvakrát udelenúkanonickú misiu na dobu určitú a po splnení všetkých podmienok pre jej udelenie bola žalobkyni
udelená kanonická misia na dobu neurčitú na vyučovanie náboženstva na základnej a strednej škole
vo farnosti Skalica. Táto nebola vydaná s podmienkou doplnenia si akreditovaného štúdia a nie je

vydaná pre konkrétnu základnú a strednú školu vo farnosti Skalica. Žalobkyňa odmieta, že by od
20.9.2011 do 30.6.2012 disponovala neplatnou kanonickou misiou. Kompetentní nemali voči platnosti
kanonickej misie žalobkyne žiadne výhrady, preto nevznikla potreba, aby sa jej kanonická misia
musela opätovne prehodnocovať. Kanonické misie sa prehodnocovali u tých učiteľov, ktorí neplnili
riadne podmienky. Kanonickú misiu na dobu neurčitú mala žalobkyňa platnú, pretože si prehlbovala

kompetencie v predmete náboženská výchova absolvovaním aktualizačného vzdelávania v rokoch 2010
– 2011 a 2012 – 2013, ktoré boli ukončené vydaním osvedčenia. V školskom roku 2010/2011 na
škole vykonávala Štátna školská inšpekcia Trnava hĺbkovú kontrolu a nebola vznesená námietka voči
neplatnosti kanonickej misie u žalobkyne. Žalobkyňa spĺňa všetky osobnostné, morálne aj kvalifikačné
predpoklady pre vyučovanie náboženskej výchovy. Pre žalobkyňu nepredstavuje žiadny problém podať
si novú žiadosť o udelenie kanonickej misie a obnoviť si tak jej platnosť. Predmetom sporu ale nie je

platnosť kanonickej misie žalobkyne, ani jej predchádzajúce pracovné pomery, ale prijímacie konanie
z roku 2019.

26. V ďalšej časti odvolania sa žalobkyňa venovala svojím osobnostným a morálnym predpokladom.
Uviedla, že má splnené kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady na pracovnú pozíciu učiteľky

slovenského jazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy. Prednosťou žalobkyne podľa jej
presvedčenia sú výborné komunikačné schopnosti, organizačné schopnosti, zmysel pre zodpovednosť,
samostatnosť, spoľahlivosť, vôľa neustále sa vzdelávať a tieto jej osobnostné predpoklady zodpovedajú
vysokým nárokom na výkon pozície učiteľa všeobecno-vzdelávacích predmetov. Žalobkyňa osobnostné
predpoklady uviedla v žiadosti o prijatie do zamestnania, zatiaľ čo A. J. K. vo svojej žiadosti tieto

neuviedla. Žalovaná doteraz nepredložila ako dôkaz životopis A. J. K. o prehľade zamestnania,
pracovného zariadenia, ktorý by preukazoval praktické skúsenosti s vyučovaním náboženskej výchovy,
ako aj uvedenie dĺžky pedagogickej praxe. A. K. nespĺňala odbornú požiadavku na zodpovednej
úrovni a všetky potrebné kritériá pre danú pracovnú pozíciu. A. K. nikdy predtým na predmetnej škole
nepôsobila na pozícii učiteľky náboženskej výchovy, nevyučovala tento predmet na základnej škole

v pôsobnosti Mesta Skalica, jej práca v charite nepredstavuje priamu pedagogickú činnosť a nemá
nič spoločné s výchovno-vzdelávacím procesom. A. K. nemala žiadne praktické skúsenosti s výukou
náboženskej výchovy, čo vylučuje tvrdenie, že splnila všetky potrebné kritériá – kvalifikačné predpoklady
na túto pracovnú pozíciu. Žalobkyňa je presvedčená, že zo strany žalovanej prišlo pri prijímaní do
zamestnania k porušeniu zásady o rovnakom zaobchádzaní, transparentnosti, sociálnej spravodlivosti

a rodovej príležitosti. Boli uprednostnené netransparentné praktiky, ktoré zvýhodnili A. K., kde odborná
kvalifikácia nebola kľúčovým kritériom, ale prihliadalo sa pravdepodobne na skutočnosť, že manžel A.
K. je zamestnancom Mestského úradu Skalica a predmetná škola patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti
Mesta Skalica. A. K. vyučovala náboženskú výchovu štyri roky podľa názoru žalobkyne neodborne.
Kánonické misie A. K. pravdepodobne neboli udelené, pretože nenastúpila na akreditované teologické

prípadne katechetické štúdium. Odvolateľka žiada do spisu predložiť dokument – vysokoškolský diplom
s aprobáciou špeciálna pedagogika, resp. vysvedčenie o absolvovaní rozširujúceho štúdia špeciálnej
pedagogiky A. K., ktorým sa preukáže jej odbornosť špeciálneho pedagóga. Odvolateľka opätovne
zdôraznila, že na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy pre školský rok 2019/2020 predmetná
škola evidovala tri žiadosti a nie tridsať, pravdepodobne išlo o pracovné pozície pedagogický asistent

a vychovávateľka, kde sa od uchádzačov vyžaduje minimálne stredoškolské vzdelanie. Odvolateľka
poukázalaajnato,žežalovanážalobkyňuajejsestrupozvalanavýberovékonanieučiteľkyslovenského
jazyka a asistentky učiteľa, pričom žalovaná v rámci svojho ústneho prednesu na pojednávaní
nešpecifikovala, nekonkretizovala priebeh obidvoch výberových konaní a žalobkyňa následne uviedla
a opísala ako s ňou žalovaná pri týchto výberových konaniach zaobchádzala, zdôrazňujúc najmä dlhé

čakanie na výsledky výberového konania.

27. Odvolateľka pokračovala, že o vysokých schopnostiach viesť ľudí a vysokej miere jej zodpovednosti
svedčí aj skutočnosť, že bola pravidelne nominovaná politickou stranou do volebných komisií, kde
vykonávala funkciu predsedníčky okrskovej volebnej komisie. Žalobkyňa je presvedčená, že jej odborné

vedomosti, osobné a morálne predpoklady sú dostatočnou zárukou pre pozíciu učiteľky slovenského
jazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy a žalovaná by získala vysoko odborne
a morálne zdatnú osobu, ktorá spĺňa nielen nadobudnuté vedomosti, ale má aj pracovné skúsenosti, cit
pre čestnosť a dodržiavanie morálnych hodnôt.28. Následne žalobkyňa poukázala na to ako si musela odpracovať základnú sociálnu dávku v sume
64,70 Eur v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica, kde boli

znevážené jej pedagogické schopnosti, nielen že nebola dôchodkovo poistená, ale ani obdobie
sedemročného pôsobenia v tejto organizácii sa jej nezapočítalo do dĺžky pedagogickej praxe. Žalobkyňa
nemala žiadne sociálne istoty v porovnaní s A. K., ktorá bola v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou
a zároveň v trvalom pracovnom pomere s Bratislavskou arcidiecéznou charitou. V čase uzatvorenia
pracovnej zmluvy so žalovanou v roku 2019 nebola uchádzačkou o zamestnanie evidovanou na

ÚPSVaR a nenachádzala sa ani v stave hmotnej núdze, čím sa vylučuje tvrdenie právnej zástupkyne
žalovanej, že jej sociálny status bol rovnaký (bod 25 rozsudku). Žalobkyňa je evidovaná na ÚPSVaR,
patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie na trhu práce, nachádza sa v stave hmotnej núdze,
nemá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti a ešte si musela odpracovať základnú sociálnu dávku
64,70 eur, čo A. K. nikdy nemusela absolvovať. Pre žalobkyňu bolo voľné pracovné miesto pracovnou
príležitosťou a otázkou existencie cestou naplnenia si svojho životného sna a priestorom pre uplatnenie

sa v profesii, na ktorú sa pripravovala celoživotným vzdelávaním. Následne poukázala na znenie ust. §
6 zák. č. 5/2004 Z.z. Zákona o službách v zamestnanosti. Následne odvolateľka poukázala na okolnosti
vykonávania pracovnej činnosti v Centre voľného času v období pandémie Covid-19, ako i v Záhorskom
múzeu v Skalici a zdôraznila, že žalobkyňa prirodzene chránila svoje zdravie, ako aj zdravie a životy
svojej rodiny, rodinných príslušníkov v dôchodkovom veku, preto nie je korektné hodnotiť, posudzovať

a robiť závery, že žalobkyňa uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím potrebnej
pomoci Centru voľného času. Preto nie je vhodné hodnotiť, kritizovať a posudzovať konanie žalobkyne
ako jej morálne zlyhanie, ktoré by malo negatívny dopad, pre ktorý by sa nemohla žalobkyňa v máji 2019
uchádzať u žalovanej o pracovné miesto učiteľa náboženskej výchovy. Pre nový školský rok 2019/2020
sa teda vylučuje tvrdenie, že žalobkyňa nemá osobnostné a morálne predpoklady pre potreby iných, má

diametrálne odlišný prístup a v tom čase uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím
potrebnej pomoci Centru voľného času (bod 11 rozsudku).

29. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na porušovanie jej práv v súdnom konaní zo strany
právneho zástupcu žalovanej, keď nedôvodne podal námietku miestnej nepríslušnosti, v dôsledku

čoho došlo k prieťahom, pričom rozpísala priebeh rozhodovania o tejto námietke. Ďalšie prieťahy boli
spôsobenéprotipandemickýmiopatreniamiapreloženímzákonnejsudkyneJUDr.DominikyHorváthovej
na Krajský súd v Trnave a Mgr. Pavla Ištoka na Správny súd v Bratislave. Žalobkyňa preto zváži možnosť
domáhať sa primeranej nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa tiež označila útoky v písomných vyjadreniach
právnych zástupcov žalovanej voči žalobkyni s tým, že ju mrzí, že v zmysle § 102 písm. e) CSP

súd nevyhodnotil vyjadrenie ku konaniu z 31.1.2022 a vyjadrenie k dokazovaniu z 29.2.2024 právnej
zástupkyne žalovanej, za hrubé a urážlivé podania voči žalobkyni, ako to žalobkyňa subjektívne vnímala.
Ohradila sa voči predloženej korekcii listu určenej primátorke G. N. A. s tým, že bola porušená ochrana
listového tajomstva, tajomstva dopravných správ a iných písomností a mohlo dôjsť aj k porušeniu
listového tajomstva a ustanovení o GDPR, keď bez súhlasu žalobkyne pravdepodobne právna

zástupkyňa žalovanej sprístupnila súkromný list adresovaný primátorke Mesta Skalica a požiadala
učiteľku slovenského jazyka a literatúry A. A. I. o vykonanie korektúry. Táto učiteľka nebola v súdnom
konaní priamo súdom písomne vyzvaná ani poverená, aby vykonala korektúru textu a zhodnotila
úroveň a kvalitu písomného prejavu a odborných schopností zo slovenského jazyka žalobkyne. Ochrana
osobných údajov občanov je zaručená aj Ústavou SR čl. 22 ods. 1. Uvedené žalobkyňa vníma ako útok

na svoju osobu a porušenie jej občianskych práv, preto v zmysle § 11 a 12 Občianskeho zákonníka
žiada súd o ochranu svojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

30. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na nátlak na ňu právnymi zástupcami žalovanej na

pojednávaniach. Na pojednávaní dňa 8.12.2022 právny zástupca žalovanej M. M. O. a žalovaný 2 A.
O. A. podľa žalobkyne manipulatívnymi praktikami nútili žalobkyňu, aby zobrala žalobu v celom rozsahu
späťstým,žežalovanéstranysinebudúžiadať,abyimsúdpriznalprávonatrovykonania.Pojednávanie
bolo asi účelovo odročené z dôvodu kolízie termínov a pre pracovnú neschopnosť koncipientky. Na
pojednávaní dňa 2.2.2024 právna zástupkyňa žalovanej navrhla, že keď žalovaná zoberie žalobu

v celom rozsahu späť, protistrana si nebude nárokovať trovy konania. Pokiaľ Krajský súd v Trnave
rozhodneozrušeníprvoinštančnéhorozhodnutiaavrátivecsúduprvejinštancie,takžalobkyňanavrhuje
výsluch svedka A.. G. G. P. Q., správcu farnosti Skalica.31. V závere odvolania žalobkyňa žiadala, aby apelačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvoinštančnému na ďalšie konanie, aby bolo najmä riadne vykonané a doplnené dokazovanie
oboznámením listinami, výsluchom účastníkov a výsluchom dôležitých svedkov, keďže prvoinštančný

súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil. Žalobkyňa ďalej navrhla, aby
konajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže
priznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi a žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť.
V rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade žalobkyne nastala výnimočná
situácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán

sporu. Žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je odkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom
prikladá potvrdenie. Podľa názoru žalobkyne jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
počas konania mala poskytnutý priestor, v ktorom by mohla uskutočňovať a uplatňovať svoje návrhy,
námietky, argumenty a tiež dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k náhrade trov konania.

32. Odvolateľka spolu s odvolaním predložila potvrdenia Mesta Skalica, že bola opakovane predsedom

komisie volieb do Európskeho parlamentu 8.6.2024, predsedom komisie volieb prezidenta SR 6.4.2024
a 23.3.2024, predsedom komisie pre voľby do NR SR dňa 30.9.2023, predsedom komisie pre
referendum dňa 21.1.2023. Pripojila tiež potvrdenie o poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2024,
z ktorého vyplýva, že od januára do apríla brala dávku vo výške 180,- Eur mesačne, ako i o poberaní
dávky v hmotnej núdzi za rok 2023, z ktorého vyplýva, že to poberala dávku od 137,90 Eur až

po 180,- Eur mesačne. Z pripojeného potvrdenia ÚPSVaR Senica vyplýva, že žalobkyňa je vedená
v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.7.2012 a ku dňu 29.4.2024 evidencia trvá. Z potvrdenia
Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Skalica zo dňa 31.8.2022 podpísanej A. A. A. farárom vyplýva, že
žalobkyňa a jej sestra boli uvedeného dňa na farskom úrade v Skalici a oboznámili ho so situáciou
hľadaniazamestnaniaučiteľkyvminulostiajdnes.Kodvolaniujetiežpripojenéelektronickéoznámenieo

výsledku pracovného pohovoru žalobkyne u žalovanej zo dňa 9.8.2023 s tým, že na pozíciu pedagogický
asistent nebola vybraná. Odvolateľka tiež pripojila potvrdenie o hľadaní zamestnania na ZŠ u žalovanej
zo dňa 27.6.2023. Pripojila oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste pedagogického asistenta
zo dňa 23.6.2023, oznámenie o výsledku pracovného pohovoru zo dňa 14.7.2022 s tým, že nebola
vybraná na pracovné miesto učiteľky slovenského jazyka a literatúry na škole, potvrdenie o hľadaní

zamestnania od žalovanej s tým, že žalobkyňa sa dňa 16.6.2022 uchádzala o prijatie do zamestnania,
pozvánku na pracovný pohovor od žalovanej pre žalobkyňu zo dňa 2.6.2022, potvrdenie o hľadaní
zamestnania vystavené žalovanou pre žalobkyňu s tým, že dňa 26.5.2022 sa uchádzala o prijatie do
zamestnania, oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste na pozíciu učiteľ slovenského jazyka
zo dňa 18.5.2022.

33. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobkyne predložila prostredníctvom
svojho advokátka písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, považuje ho za
nedôvodné, zmätočné, mnohokrát absolútne nesúvisiace s predmetom sporu, pričom odvolateľka
neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by podporili dôvodnosť podanej žaloby, resp. tvrdenú nesprávnosť

prvoinštančného rozsudku a navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, pričom zároveň žiadala
priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

34. Podľa žalovanej rozsudok je riadne odôvodnený a súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami
žalobkyne. Je nepochybné, že žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu, v jeho uplatňovaní jej nič

a nikto nebráni. Samotné právo na prístup k zamestnaniu nemožno chápať ako právo získať konkrétnu
pracovnú pozíciu. Žalobkyňa má možnosť uchádzať sa o zamestnanie bez obmedzení v súlade so
zásadou rovnakého zaobchádzania, pričom uvedené právo aj využila, keď sa pracovných pohovorov aj
zúčastnila. Žalobkyňa opätovne rozsiahlo popisuje proces výberového konania u žalovanej. Odvolanie
jevtejtočastizmätočnéanezrozumiteľné,keďpopisujeakoprebiehalijednotlivékrokytohtovýberového

konania a nepochopiteľne ozrejmuje aký by bol postup v prípade, ak by bola pracovná pozícia
sprostredkovaná cez ÚPSVaR. Nie je zrejmé z akého dôvodu odvolateľka opakuje skutočnosti týkajúce
sa kánonickej misie, keď súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v udelení a platnosti kánonickej
misie na dobu určitú a neurčitú nie je rozdiel a nevzhliadol v tomto smere žiadny dôvod diskriminácie.
V časti o postupe žalovanej pri prijímaní do zamestnania, žalobkyňa opätovne popiera tvrdenia,

ktoré zazneli na pojednávaniach, pričom súd danými tvrdeniami ani nepodporil samotné odôvodnenie
rozsudku. Tvrdenie odvolateľky, že zamestnávateľ má povinnosť vybrať a zamestnať najkvalitnejšieho
z uchádzačov o prácu označila žalovaná za nepochybne pravdivé, avšak subjektívny pocit žalobkyne, že
práveonamalabyťnajkvalitnejšímuchádzačomodanézamestnanienemožnovnímaťakodiskrimináciujej osoby. V konaní bolo nepochybne preukázané, že A. K. bola kvalifikovaná, spĺňala požadované
odborné aj morálne predpoklady pre prijatie do zamestnania na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy.
Jej vysoký morálny a odborný kredit podporuje aj skutočnosť, že bola prijatá Pápežom R. na audienciu.

Žalobkyňa v odvolaní nedôvodne popisuje výberové konania, ktoré u žalovanej prebehli v rokoch 2022
a 2023, teda v období nesúvisiacom s predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní
popisuje svoj sociálny status, žalobkyňa zdôraznila, že zamestnávateľ je povinný vybrať spomedzi
uchádzačov o zamestnanie toho, ktorý spĺňa všetky kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady,
zároveň ale poukazuje na to, že ona mala dostať predmetné pracovné miesto, keďže ho v porovnaní

s A. K. viac potrebovala. Časť odvolania žalobkyne týkajúcej sa opatrení na úseku pomoci hmotnej núdzi
a v priebehu pandémie Covid-19 nijako nesúvisí s predmetným konaním. Pokiaľ odvolateľka poukazuje
na porušovanie jej práv a údajné útoky rôznych osôb voči nej, nie je zrejmé o aké útoky sa jedná a čo
na základe týchto tvrdení žiada, odvolanie žalobkyne je v tejto časti nezrozumiteľné.

35. Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobkyňa v odvolaní priložila množstvo príloh, nie je však

zrejmé aké skutočnosti podstatné pre toto súdne konanie uplatnené v súlade s § 366 CSP sa majú
danými prílohami preukázať, keďže v samotnom texte odvolania na ne žalobkyňa nijakým spôsobom
nepoukazuje. Ani jedna z predložených listín nepreukazuje, že by došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b), d), f), g) a h) CSP, z obsahu odvolania nie je zrejmé, že žalobkyňa v odvolaní napáda ani skutkovú, ani

právnu stránku rozhodnutia. Žalobkyňa len zopakovala jej údajné tvrdenia a vyjadrenia, ktoré uvádzala
počas celého konania. Subjektívny názor žalobkyne, že žalovaný prijal do pracovného pomeru inú
osobu, napriek tomu, že žalobkyňa údajne najlepšie spĺňa kvalifikačné predpoklady na danú pozíciu,
v žiadnom prípade nemôže byť diskrimináciou. Je tak nepochybné, že žalobkyňa neuniesla bremeno
tvrdenia ani dôkazné bremeno, odvolanie je tak v celom rozsahu nedôvodné. V tejto súvislosti žalovaná

poukázalanauznesenieNSSRsp.zn.4Cdo112/2021,kdesúdskonštatoval,žeajvantidiskriminačných
sporoch nesie žalobca dôkazné bremeno – súdu musí oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne už
na prvý pohľad usúdiť, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že zároveň k jej porušeniu
došlo z diskriminačných dôvodov.

36. S časťou odvolania, kde žalobkyňa žiada, aby súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania, s týmto
žalovaná nemôže súhlasiť. Žalobkyňa až do podania odvolania nepoukazovala na ust. § 257 CSP. Toto
ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, jeho
použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako protistrany. Postup, keď sa žalovaný musel brániť proti

podanej žalobe, bol úspešný vo veci samej v celom rozsahu a súd by mu nepriznal nárok na náhradu
trov konania, by bol nespravodlivý a v značnom rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola v konaní
riadne zastúpená, mohla navrhnúť nepriznanie trov konania protistrane a svoj návrh riadne odôvodniť.
Takúto požiadavku však nevzniesla a ani neuviedla žiadne relevantné dôvody. Okrem toho požiadavka
žalobkyne nepriznať žalovanej trovy konania predstavuje novoty v konaní v zmysle § 366 CSP, na

ktoré nie je možné prihliadať. V tejto súvislosti žalovaná tiež zdôraznila nedostatočné financovanie
školstva v SR, čo je všeobecne známou informáciou. Žalovaná na rozdiel od žalobkyne, si nemá
možnosť samostatne zabezpečiť žiadny príjem nad zákonom daný rámec. Je to potom nutné považovať
za absolútne nekorektné konanie žalobkyne, ktorá iniciuje spor voči žalovanej, ktorá musí vynakladať
finančné prostriedky za účelom ochrany svojich práv, žalobkyňa je v konaní neúspešná a následne

v odvolacom konaní uvedie, že nesúhlasí s priznaním trov žalovanej.

37. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

38. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSPa contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie

je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

39. Predmetom konania sú žalobou, po pripustených zmenách, uplatnené nároky žalobkyne voči
žalovanej z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní žalobkyne do zamestnania

u žalovanej na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy v školskom roku 2019/2020 tak, ako je
žalobný petit rozpísaný vyššie v ods. 1.

40. Premetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak
i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním uplatnené odvolacie dôvody
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie.

41. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje

na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť, nezistil ani nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu, ani, že by zistený
skutkový stav neobstál, pretože by boli prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
dosiaľ uplatnené, nezistil teda naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľkou

a preto jej nemôže dať za pravdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc
z odvolacej argumentácie odvolateľky, dopĺňa iba nasledovné:

42. Prioritne je potrebné uviesť, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza
z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní

prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (medzi ktoré v zmysle § 149 CSP
patria aj skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov), ktoré strana neuplatnila v konaní pred
súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov
(tzv. novôt) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok taxatívne vymenovaných
v ust. § 366 pod písm. a) až d) CSP, teda ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo

nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa nepreukázala, ale ani len netvrdila splnenie niektorých
z podmienok, za splnenia ktorých zákon pripúšťa novoty v odvolacom konaní. V dôsledku toho už na
nové, až v odvolaní predložené a navrhnuté dôkazy, nebolo možné prihliadať. Jedná sa najmä o listinné

dôkazy pripojené k odvolaniu (viď. odsek 32) a návrhy na dôkazy od žalovanej o zlých skúsenostiach
so žalobkyňou v rámci pracovnoprávneho či obdobného vzťahu. K argumentácii žalovanej vo vyjadrení
k odvolaniu sa žiada dodať, že súd o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje ex offo, ako aj
prvoinštančný súd postupoval, posúdenie prípadnej aplikácie § 257 CSP nie je viazané na návrh strany.
V tomto prípade preto nejde o novotu v zmysle § 366 CSP.

43. Žalobkyňa v konaní tvrdila (viď aj ostatnú pripustenú zmenu petitu č.l. 477), že žalovaný vo
vzťahu k nej porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska: veku,
pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska)
a sociálneho zabezpečenia.

44. V zmysle súdom prvej inštancie náležite aplikovaného ust. § 41 ods. 8 Zákonníka práce
zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého
zaobchádzania ak ide o prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2). V zmysle odkázaného § 13 Zákonníka
prácezamestnávateľjevpracovnoprávnychvzťahochpovinnýzaobchádzaťsozamestnancamivsúlade

so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným
zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ad antidiskriminačný zákon). Podľa ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch
sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie,
manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného
alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality

alebo inej protispoločenskej činnosti.

45. V zmysle obdobného ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona, dodržiavanie
zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského
vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,

veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

46. Podľa súdom prvej inštancie rovnako náležite aplikovaného ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného
zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca

oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo.

47. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch slovenský zákonodarca
implementovaním európskych antidiskriminačných smerníc obrátil dôkazné bremeno a vo väčšej miere

ním zaťažil žalovaného. Žalobcovi ale nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí
predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, na
žalovaného. Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou
osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná

diskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je
diskriminácia zakázaná (viď cit. § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona a § 13 ods. 2 Zákonníka práce).
Ďalej je potrebné, aby žalobca preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na
rovnaké zaobchádzanie. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať
príčinná súvislosť. Žalobcovi stačí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať

diskrimináciu zo strany žalovaného, na čo stačia aj nepriame dôkazy. Žalobca teda nemusí preukázať
s istotou, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti.

48.Otázkoudôkaznéhobremenavantidiskriminačnomsporesazaoberali ÚstavnýsúdSRvrozhodnutí
sp. zn. IV.ÚS 16/09 poukázanom prvoinštančným súdom. Ústavný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že

subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo
vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy... totiž vyplýva,
že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje
len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno
týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho

osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých
možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť,
že pohnútkou diskriminačného konania je napríklad jeho rasa, či etnická príslušnosť. Až následne sa
presúvadôkaznébremenonažalovanústranu,ktorámáprávopreukazovaťsvojetvrdenia,ženeporušila
zásadu rovnakého zaobchádzania.

49. Diskriminácia môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok,
pričom pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti
rozlišovania osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza
k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách, bez

objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje
zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumný rámec primeranosti medzi použitými
prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Až v prípade, že zo strany zamestnanca sú preukázané
skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou
zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

50. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk, povinnosťou žalobkyne
bolo tvrdiť a preukázať rozdiel v zaobchádzaní s ňou žalovaným, spočívajúci v jej bezdôvodnom
znevýhodnení pri uchádzaní sa o dané pracovné miesto, v porovnaní s inou osobou, ktorá bola narovnakej pozícii ako ona, voči ktorej však nebola aplikovaná diskriminácia. Zároveň tiež preukázať aj
dôvod (pohnútku), kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná.

51. Ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa v konaní tvrdila porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania, resp. diskrimináciu svojej osoby žalovaným z ňou uvedených dôvodov: veku,
pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska),
sociálneho zabezpečenia, pričom ale (ako to správne ustálil prvoinštančný súd) neuviedla žiadne
konkrétne objektívne skutočnosti, z ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby zo žiadneho z

daných dôvodov. V konaní zostalo úplne neznámym, nezdôvodneným a nevysvetleným, prečo a ako
v predmetnom výberovom konaní mala byť žalovaná (ktorá sa porovnávala s prijatou uchádzačkou A.
J. K.) diskriminovaná vo vzťahu práve k jej veku, pohlaviu, náboženskému presvedčeniu, vzdelaniu,
národnostnému alebo etnickému pôvodu (priezviska), prípadne sociálnemu zabezpečeniu. Žalobkyňa
netvrdila ani nepreukázala v čom bol rozdiel v zaobchádzaní s ňou a s danou A. K., príp.
iným potenciálnym uchádzačom, voči ktorému nebola aplikovaná diskriminácia z ňou poukázaných

dôvodov. Nepreukázala ani žiaden dôvod, kvôli ktorému malo k zakázanej diskriminácii dôjsť a takáto
konkrétna skutočnosť zakladajúca jej diskrimináciu z ňou uvedených dôvodov sa z preukázaných
okolností prípadu nedá ani vydedukovať. Prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku preto správne
uzavrel, že žalobkyňa prioritne neuniesla svoje bremeno tvrdenia a dôkazu, keď v zmysle § 11
ods. 2 Antidiskriminačného zákona neoznámila súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne

a objektívne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania ani k postupu v rozpore
s dobrými mravmi. Samotný prezentovaný subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej osoby
v danom vzťahu so žalovaným, nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo
dôjsť k diskriminačnému postupu. V ostatnom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, s ktorým sa stotožňuje.

52. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení uviedol
všetkynáležitostipodľa§220ods.2CSP,vyčerpávajúcorozpísalrozhodujúciskutkovýstav,primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré správne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje

právne závery, pričom právne závery aj primerane vysvetlil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia a tvrdenie
odvolateľky, že je nepreskúmateľné, preto nemá reálny základ.

53. K obsahu odvolania žalobkyne je potrebné dodať, že pre toto konanie, s poukazom na vyššie

citovanú rozhodujúcu hmotnoprávnu úpravu, bolo irelevantné, či žalobkyňa spĺňala všetky osobnostné,
morálne a kvalifikačné predpoklady na vyučovanie náboženskej výchovy a či naopak druhá uchádzačka
A. J. K. tieto predpoklady podľa tvrdenia žalobkyne napĺňala v nižšom rozsahu. Rovnako nepodstatný
bol priebeh ďalších následných výberových konaní u žalovaného v roku 2022, na ktoré poukazovala
odvolateľka. Nijako nesúvisí s predmetom konania to, že žalobkyňa si musela odpracovať poberanú

základnú sociálnu dávku v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica,
na čo v odvolaní rozsiahlo poukazuje. Pre rozhodnutie daného sporu je tiež bez významu, či žalobkyňa
je evidovaná na ÚPSVaR, patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie, nachádza sa v stave
hmotnej núdze a poberá sociálnu dávku, ktorú si musela odpracovať. Rovnako za irelevantné pre danú
vec odvolací súd považoval odvolateľkou podrobne popisované okolnosti počas pandémie COVID-19

v čase jej pôsobenia v Centre voľného času Skalica alebo v Záhorskom múzeu Skalica.

54. Odvolaciemu súdu nie je z odvolania zrejmé, čo žalobkyňa sledovala poukazovaním na súdne
prieťahy, ktoré podľa nej vznikli z dôvodu námietky miestnej nepríslušnosti podanej právnym zástupcom
žalovanej. Takýto procesný úkon je právom strany v konaní. Tým, že bola podaná námietka miestnej

nepríslušnosti zo strany žalovaného, o ktorej museli rozhodnúť súdy, tým, že súd neuložil poriadkovú
pokutu za žalobkyňou označené písomné vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, ani to, že právny
zástupca žalovanej mali na žalobkyňu na pojednávaniach robiť nátlak tým, že keď zoberie žalobu späť,
protistrana si nebude nárokovať náhradu trov, ani príp. porušenie listového tajomstva zadaním korektúry
textu listu žalobkyne určeného primátorke, nespadá pod odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP.

Podmienkou odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP totiž je iba nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorým však bolo strane znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva a to naviac v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo nebolo
splnené. Pokiaľ odvolateľka žiada súd s poukazom na § 11 a 12 Občianskeho zákonníka o ochranuosobnosti z titulu porušenia listového tajomstva zo strany právnej zástupkyne žalovanej (pričom nie je
jasné o aký procesný úkon ide), toto nebolo predmetom tohto konania, a v zmysle § 371 CSP žalobu
nemožno v odvolacom konaní meniť, teda ani rozširovať (§ 140 CSP), musí sa s príslušnou žalobou

obrátiť na súd.

55. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí

dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd

nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

56. Žalobkyňa v závere odvolania navrhla, aby konajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že
žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže priznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi
a žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť s tým, že v rámci posudzovania dôvodov hodných

osobitného zreteľa nastala výnimočná situácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové,
sociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán sporu a žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je
odkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom priložila potvrdenie.

57. V zmysle § 257 CMP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, aj keď existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

58. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu
je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. Úspech v spore sa pritom zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca má plný

úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol
naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. V tejto zásade
sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený
záujem, by mal mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil
proti procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej

stranevočineúspešnejstranekonaniananáhradutrovvychádzazozákladnéhoštrukturálnehoprincípu,
ktorýsavcivilnomsporovomproceseuplatňuje,t.j.zosystémudvochstránvkontradiktórnompostavení,
v ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy.
Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá
strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného

útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by
jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry
strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej

ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

59. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych

noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo
zásadyzodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúd
nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných
osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetnézákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za
výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia
musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom

nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Ust.

§ 257 CSP pritom neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami. V tomto
ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa

a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie
o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

60. Vychádzajúc z uvedených právnych a teoretických východísk, po zohľadnení okolností daného

prípadu, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa nepreukázala, že ide o taký
výnimočný prípad, keď sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
plne úspešnej žalovanej. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je dlhodobo (od roku 2012) nezamestnaná
a poberá len dávku v hmotnej núdzi (akt. 180,- eur mesačne), teda sociálne pomery žalobkyne, za
situácie, keď žalovaná ako rozpočtová organizácia v pôsobnosti obce v dôsledku podanej žaloby bola

nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých žalobkyňa podľa výsledku sporu nedôvodne zasahovala,
je nepostačujúca pre aplikáciu cit. § 257 CSP. V danom prípade by bolo v rozpore s požiadavkou plnej
a efektívnej súdnej ochrany a s princípom spravodlivosti, aby žalovaná v konaní zastúpená advokátom,
ktorá dôvodne hájila svoje právom chránené záujmy, nedostala príslušnú náhradu trov, ktoré pri tejto
činnosti účelne vynaložila. Odvolací súd preto zastáva názor, že v danom prípade neboli preukázané

výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej žalovanej náhrada trov konania
nemala byť priznaná. Správne preto prvoinštančný súd v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu
trov prvoinštančného konania voči neúspešnej žalobkyni.

61. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného

rozsudku súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov uplatnených
žalobkyňou, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím
rozsudkom, ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

62. Úspešnej žalovanej v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol

nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie
končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP v lehote 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

63. Aj v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej vzniklo právo na plnú náhradu trov
odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa
v zmysle § 257 CSP odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane, podľa predtým
uvedeného, neboli dané. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.

64. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).