Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120204030
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1120204030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobcu: P. K.S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. ul. č. XX/a, XXX XX X., zastúpeného: Advokátska kancelária Perhács s.r.o., so
sídlom: Jelenec 353, 951 73 Jelenec, IČO: 51 864 983, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova ul. č. 2, 812 85 Bratislava, o náhradu
majetkovej ujmy v sume 42.366,- eur s príslušenstvom, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,-
eur s príslušenstvom, o späťvzatí časti uplatneného nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 40.566,-
eur s príslušenstvom uplatnených titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri

výkoneverejnejatitulomvydanianezákonnéhorozhodnutiavydanéhoorgánomverejnejmociprivýkone
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalovanej voči rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV, zo dňa 27. novembra 2023, č.k. 10C/12/2020-120, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, zo dňa 27. novembra 2023, č.k.
10C/12/2020-120 v napadnutom výroku IV p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, zo dňa 27. novembra 2023, č.k.
10C/12/2020-120 v napadnutom výroku VI o trovách konania m e n í tak, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 27. novembra 2023, č.k. 10C/12/2020-120 rozhodol tak,
že konanie o zaplatenie sumy 40.566,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy

od 23.01.2020 do zaplatenia zastavil. Súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 1.800,- eur spolu s
5 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 23.01.2020 do zaplatenia zamietol. Žalovanej
vo vzťahu k žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania titulom uplatnených nárokov žalobcom
na náhradu majetkovej ujmy. Zároveň žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.600,- eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie
žalobu vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 32.400,- eur spolu s
ročným úrokom z omeškania z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy od 23.01.2020 do

zaplatenia zamietol. Súd prvej inštancie žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % titulom uplatneného nároku žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy.2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.02.2020 sa žalobca
domáhal, aby súd žalovanú zaviazal na náhradu majetkovej škody v sume 42.366,- eur, na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- eur spolu s úrokom z omeškania, ktorého výšku žalobca špecifikoval

v písomnom podaní doručenom súdu dňa 02.02.2023, v zmysle ktorého súd pripustil zmenu petitu
žaloby na pojednávaní konanom dňa 25.10.2023. Žalobca sa uplatnených nárokov domáhal titulom
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, ako aj titulom vydania
nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. na tom skutkovom základe, že uznesením vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby západ, Úradu

inšpekčnej služby, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa
22.12.2014, sp.zn. ČVS: SKIS-408/OISZ-V-2014 (ďalej uznesenie v príslušnom gramatickom tvare)
bolo žalobcovi vznesené obvinenie za pokračovací zločin podielnictva podľa ustanovenia § 231 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Žalobca proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej
lehote dňa 22.12.2014 sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa
28.01.2015 pod sp.zn. 1Pv741/14/3309-36 zamietnutá ako nedôvodná. Prokurátor Okresnej prokuratúry

Trenčín podal dňa 15.01.2016 na žalobcu obžalobu, ktorá bola doručená Okresnému súdu Trenčín za
zločin podielnictva podľa ustanovenia § 231 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Žalobca v
žalobe uviedol, že následne rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 4T/4/2016, zo dňa 16.01.2018,
právoplatným dňa 05.06.2018, bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa
skutok stal, pre ktorý bol žalobca ako obžalovaný trestne stíhaný. Následne Krajským súdom v Trenčíne

uznesením zo dňa 05.06.2018, vydaného pod sp.zn. 2To/23/2018 bolo odvolanie prokurátora Okresnej
prokuratúry Trenčín zamietnuté. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že vydania nezákonného rozhodnutia
a nesprávneho úradného postupu sa orgán verejnej moci dopustil tým, že vydal uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 22.12.2014, na základe ktorého bola osoba žalobcu kriminalizovaná takmer 4 roky. Za
nesprávny úradný postup považoval zamietnutie jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia

prokurátorom a zároveň aj podanie obžaloby zo strany Okresnej prokuratúry Trenčín príslušnému
okresnému súdu. Žalobca zároveň uviedol, že nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup
vyšetrovateľa inšpekčnej služby bol priamou a bezprostrednou príčinou nezákonného prepustenia
žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR. Poukázal na to, že uplatnené nároky
mu vznikli z dôvodu, že bol oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín,

rozhodnutím Okresného súdu Trenčín a v súvislosti s predmetným rozsudkom je potrebné všetky
rozhodnutia vydané v trestnom konaní a vykonané úkony v trestnom konaní považovať za nezákonné.
Má za to, že v súvislosti s vedením nedôvodného trestného konania mu vznikla tak skutočná škoda, ako
aj nemajetková ujma. Žalobca následne žalovanú podaním zo dňa 25.09.2019 požiadal o predbežné
prerokovanie uplatneného nároku. Žalovaná listom zo dňa 22.01.2020 žalobcu upovedomila o výsledku

predbežného prerokovania uplatnených nárokov s tým, že uplatnené nároky žalovaná v prospech
žalobcu nevyplatila z dôvodu, že podľa názoru žalovanej, neboli dané zákonné dôvody a zákonné
podmienky na uspokojenie žalobcom uplatnených nárokov. Žalovaná v upovedomení o výsledku
predbežného prerokovania nároku uplatneného žalobcom konštatovala, že nie je možné automaticky
každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, pokladať

za nezákonné rozhodnutie. Žalovaná taktiež v upovedomení konštatovala, že vznesenie obvinenia voči
žalobcovi nebolo nezákonným rozhodnutím, ak bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom. Žalobca
argumentáciu žalovanej považoval za neprijateľnú a z tohto dôvodu si žalobou uplatnil voči žalovanej
nároknanáhradumajetkovejškody,akoajnemajetkovejujmy.Vžalobeuviedolodkaznaprávnuúpravu,
na základe ktorej si nároky voči žalovanej žalobou uplatňuje. Zdôraznil, že podľa rozhodovacej praxe

súdov osoba, proti ktorej bolo trestné stíhanie zastavené alebo bola spod obžaloby oslobodená, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia, keďže oslobodenie spod obžaloby má za následok zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení
obvinenia nebol potvrdený. V tomto kontexte žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 4MCdo/15/2009. S ohľadom na rozsudok Okresného súdu Trenčín vydaný
dňa 16.01.2018, ktorým bol spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín oslobodený,
je treba uznesenie o vznesení obvinenia vyhodnotiť ako nezákonné rozhodnutie a zároveň vedenie
trestného stíhania podľa názoru žalobcu, je potrebné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci. Žalobca teda má za to, že mu vznikol nárok na náhradu škody v sume 1.800,- eur spolu s

príslušenstvom podľa ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. titulom náhrady trov konania, ktoré mu
vzniklivsúvislostisvedenímtrestnéhokonania,ktoréskončilojehooslobodenímspodobžaloby.Žalobca
v žalobe uviedol, že predmetnú sumu zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi, ktorý ho zastupoval v
trestnom konaní. O túto sumu sa reálne zmenšil majetok žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s vedenímnezákonného trestného stíhania voči jeho osobe. Žalobca v súvislosti s uplatneným nárokom uviedol,
že bol spod obžaloby oslobodený. Úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané a cielené na zmenu
nezákonného stavu vyvolaného uznesením o vznesení obvinenia, voči ktorému žalobca podal sťažnosť,

ktorá prokuratúrou Okresnej prokuratúry Trenčín bola ako nedôvodná zamietnutá. Úkony obhajcu v
trestnom konaní boli vykonané na účelnú ochranu žalobcu ako obvineného, boli realizované vo vzťahu
k úkonom a rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, ktoré však byť realizované nemuseli byť
v prípade, ak by v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, nebolo vydané nezákonné rozhodnutie
vyšetrovateľom Policajného zboru SR. Žalobca uviedol, že nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie

orgánov verejnej moci boli primárnou príčinou vzniku trov za úkony obhajoby, ktoré boli realizované v
záujme žalobcu. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v ušlom
zisku v sume 1.500,- eur spolu s príslušenstvom, o ktorú sumu sa mohol skutočne zväčšiť majetok
žalobcu, k čomu však v dôsledku nezákonného trestného stíhania nedošlo z dôvodu, že žalobca bol v
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru SR. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie ušlého zisku v sume 39.066,- eur spolu

s príslušenstvom o sumu, ktorú sa mohol skutočne zväčšiť majetok žalobcu z dôvodu, že oslovení
zamestnávatelia nepodpísali so žalobcom pracovnú zmluvu z dôvodu, že voči nemu bolo vedené trestné
stíhanie.Žalobcasižalobouuplatnilajnároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochvsume50.000,-
eur, spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že trestné stíhanie žalobcom opísané v žalobe
predstavovalo hlboký a vážny zásah do osobnostnej sféry žalobcu, došlo k poškodeniu jeho dobrého

mena, osobnej cti a slobody a vyvolalo mnohé negatívne dopady na jeho vlastný osobnostný, rodinný aj
pracovný život. Zdôraznil, že počas doby nespravodlivého trestného stíhania sa musel zúčastňovať na
úkonoch prípravného konania a po podaní obžaloby aj v konaní pred súdom. Účasť na výsluchoch počas
policajného vyšetrovania a účasť na hlavnom pojednávaní pred súdom, podľa tvrdení žalobcu, zanechali
u neho trvalé následky, spôsobili mu neopísateľné stresy a psychickú traumu, čo sa prejavilo na jeho

zdraví. Má za to, že počas vedenia trestného stíhania neustále čelil nepríjemnostiam v tom smere, že
každý sa na neho pozeral ako na zločinca z policajných radov, svojim príbuzným, kamarátom a známym
musel a aj doposiaľ musí vysvetľovať, že trestne stíhaný bol nezákonne, keďže žiadneho skutku, za
ktorý bol stíhaný, sa nedopustil. Dôsledky nezákonne vedeného trestného stíhania voči osobe žalobcu
boli, podľa jeho názoru, v takom rozsahu, že mali za následok absolútny úpadok kvality jeho života tak

profesionálneho, spoločenského, ako aj rodinného. V tomto kontexte žalobca poukázal na čl. 17 ods.
1, čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že vzhľadom na výsledok trestného stíhania, je
potrebné trestné stíhanie vedené voči jeho osobe považovať za trestné stíhanie vedené v rozpore so
zákonom, ktoré bolo spôsobilé vyvolať vedľa vzniknutej majetkovej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo
sfére jeho osobnostných práv. Žalobca počas vedenia trestného stíhania sa ocitol v absolútnej izolácii

vo všetkých oblastiach jeho života a aj napriek právoplatnému oslobodeniu spod obžaloby, podľa názoru
žalobcu, ostane v očiach mnohých ľudí zapísaný ako zločinec. Žalobca v závere žaloby konštatoval, že
vzhľadom na závažnosť ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania
v jeho osobnostnej sfére nepostačuje len samotné konštatovanie porušenia jeho práva a preto mal za
to, že vyčíslená výška nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- eur spolu s príslušenstvom je adekvátnym

zadosťučinením za vedenie štvorročného trestného stíhania, počas ktorého bol žalobca prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR, štyri roky sa nemohol pracovne realizovať
adekvátne svojim schopnostiam a možnostiam, nemohol pracovať v štátnej správe, bol narušený jeho
spoločenský a rodinný život. Žalobca si všetky nároky uplatnené v žalobe uplatnil spolu s 5 % ročným
úrokom z omeškania, ktorého zaplatenia sa domáhal od dňa 23.01.2020.

3. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 25.10.2023 za prítomnosti žalobcu, právneho
zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovanej pripustil zmenu žaloby vo vzťahu k uplatnenému
príslušenstvu zo žalovaných pohľadávok tak, že žalobca si uplatnené nároky uplatňoval spolu s 5
% ročným úrokom z omeškania odo dňa 23.01.2020 do zaplatenia. Súd prvej inštancie upustil od

písomného vypracovania predmetného uznesenia, keďže strany sporu na pojednávaní boli prítomné a
žalovaná nerozporovala takúto úpravu žaloby zo strany žalobcu prednesenú prostredníctvom zvoleného
právneho zástupcu. Žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.04.2022,
doplneným dňa 02.02.2023, zobral žalobu o zaplatenie ušlého zisku v celkovej sume 40.566,- eur spolu
s príslušenstvom späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaná so späťvzatím časti žaloby vyslovila súhlas

na pojednávaní konanom dňa 25.10.2023 a súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 40.566,-
eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 23.01.2020 do zaplatenia zastavil.
Uviedol, že predmetom konania ostal nárok žalobcu uplatnený voči žalovanej titulom majetkovej škody
vo výške 1.800,- eur spolu s príslušenstvom, titulom náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, v ktorombol žalobca súdom oslobodený spod obžaloby prokurátora a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50.000,- eur spolu s príslušenstvom na skutkovom základe uvedenom v žalobe a v replike.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. f), § 5
ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 2, 3 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 18 ods. 1, 2 a 3, §
19 ods. 1 , 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov platného a účinného ku dňu vydania uznesenia o vznesení obvinenia
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb

poškodených násilnými trestnými činmi. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vykonal dokazovanie vo
veci výsluchom žalobcu, žalobcom navrhnutých svedkov, na návrh strán sporu nerealizoval dokazovanie
oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 4T/4/2016, súčasťou
ktorého je aj vyšetrovací spis, oboznámením sa obsahom listinných dôkazov doručených žalobcom súdu
spolu so žalobou a oboznámením sa s obsahom personálneho spisu. Obsah pripojených spisov bol
stranámsporuasúduznámyaajobsahlistinnýchdôkazovdoručenýchsúdužalobcomspolusožalobou.

Všetky listinné dôkazy doručené žalobcom súdu prvej inštancie boli doručené aj žalovanej, s obsahom
ktorých sa žalovaná oboznámila. Strany sporu nenavrhli súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie vo
veci samej. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca požiadal Generálnu prokuratúru SR v
zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie uplatneného nároku v
žalobe špecifikovanom titulom nezákonného rozhodnutia, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu

orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby prokurátora žalobca oslobodený.
Taktiež nebolo sporné, že žalovaná neuspokojila nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania
nároku v dôsledku čoho, podľa citovaného ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa mohol
žalobca, ako poškodený, domáhať uspokojenia nároku na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý

bol predbežne prerokovaný. Taktiež nebolo sporné, že Slovenskú republiku - štát zastupuje v konaní
GenerálnaprokuratúraSR,ktoráštátzastupujevkonaniachspoukazomnaustanovenie§4ods.1písm.
f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. od 01. januára 2013 s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015, ktorý bol publikovaný

v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016, pod R6. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným
nárokomnanáhraduškodytitulomnáhradytrovobhajobyanemajetkovejujmyvsúvislostisnesprávnym
úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) mal za to, že žalovaná sa dovolala
premlčania uplatnených nárokov vo vzťahu k namietaným nesprávnym úradným postupom orgánov
činných v trestnom konaní s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 1, vety prvej zákona č. 514/2003

Z.z. Uviedol, že žalobca sa o vydaní uznesenia o vznesení obvinenia dozvedel už dňa 22.12.2014,
o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia sa žalobca dozvedel 13.02.2015 a jeho
zvolený právny zástupca dňom 03.02.2015 a o podaní obžaloby sa žalobca a jeho obhajca dozvedeli
dňom doručenia upovedomenia prokuratúrou zo dňa 14.01.2016, pričom prvé pojednávanie v trestnej
veci vedenej na Okresnom súde Trenčín bolo realizované dňa 23.02.2016. Od vyššie uvedených

dátumov žalobcovi uplynula trojročná subjektívna premlčacia doba na prípadné uplatnenie práva na
náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu orgánov činných v
trestnom konaní a vo všetkých troch prípadoch trojročná subjektívna premlčacia doba žalobcovi titulom
nesprávneho úradného postupu uplynula ešte pred podaním žiadosti zo dňa 25.09.2019 o predbežné
prerokovanie nároku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola doručená dňa 17.02.2020,

teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, počítanej podľa citovaného ustanovenia § 19 zák. č.
514/2003 Z.z., s prihliadnutím na jej šesťmesačné spočívanie počas doby predbežného prerokovania
nároku žalovanou. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd pri skúmaní oprávnenosti
uplatnenéhonárokumôževychádzaťlenzvýsledkuvybaveniažiadostiopreskúmaniepostupu,vdanom

prípade vyšetrovateľa Policajného zboru SR prokurátorom, ako aj analogicky vo vzťahu k sťažnostiam
a žiadostiam o preskúmanie postupu prokurátora v trestnom konaní, prípadne návrhu na zrušenie
právoplatného rozhodnutia policajta alebo prokurátora v prípravnom konaní Generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky. Súd v rámci civilného konania nie je oprávnený zasahovať do trestného konania
spôsobom, že by postup orgánov činných v trestnom konaní samostatne podroboval prieskumu z

hľadiska zákonnosti. Poukázal na to, že dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor, respektíve jemu nadriadený prokurátori, ktorí sú
oprávnení preskúmavať postup dozorujúceho, resp. službukonajúceho prokurátora a v prípade zistenia
pochybenia pri postupe prokurátora sú povinní prijať jednoznačný záver o zistených pochybeniacha vyvodiť z neho vyplývajúce následky. V konaní nebolo preukázané, že v prejednávanom prípade
namietaný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní by bol konštatovaný na to
príslušnýmiorgánmi.Súdprvejinštancieuviedolvovzťahuktvrdeniamžalobcu,žedošloknesprávnemu

úradnému postupu, ktorý mal spočívať v porušení práva žalobcu na jeho obhajobu počas prípravného
konania. Žalobca vôbec nekonkretizoval toto údajné porušenie jeho práva na obhajobu, ku ktorému
malo dôjsť počas prípravného konania v žiadnom písomnom podaní doručenom súdu a v tomto
smere ani nenavrhol žiadne dokazovanie počas vedenia konania. Súd prvej inštancie zároveň uviedol,
že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nevyhodnocoval ako nesprávny úradný postup, ale toto

rozhodnutie vzhľadom na nižšie uvedené dôvody vyhodnotil ako nezákonné rozhodnutie, následne súd
prvej inštancie skúmal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej vo vzťahu k uplatneným
nárokom žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

5. Následne súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp.zn. 4Cdo 54/2011, 1Cdo 64/2008,

4Cdo 183/2009 a 4MCdo 15/2009). Súd prvej inštancie obranu žalovanej, ktorá pri obrane zvolenej
v konaní odkazovala na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze z 13.11.2013 č.k.
II. ÚS 163/2013-50 a na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti
Českej republike (sťažnosť č. 57404/08) nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp.zn. 4Cdo/66/2018 zo dňa 21.11.2018, v ktorom sa dovolací

súd vyjadril k identickej obrane žalovanej, ktorú nepovažoval za udržateľnú a na závery, ktoré sú
aplikovateľné aj v danej veci, s ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil. Poukázal na to, že najvyšší
súd v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že táto právna otázka „nie je" v súčasnosti dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. V čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. 4MCdo 15/2009 najvyšší
súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných

právnych záveroch. Zdôraznil, že žalovanou nastolená obrana (zhodná ako v preskúmavanej veci) bola
najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí napríklad
v rozhodnutiach z 30.1.2011, sp.zn. 4Cdo/54/2011, z 12.12.2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011, z 19.6.2013,
sp.zn. 7Cdo/87/2012 a z 19.2.2014 sp.zn. 7MCdo/27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych
záveroch zodpovedajúcich záverom Ústavného súdu SR v rozhodnutí zo 07.07.2016 sp.zn. I. ÚS

320/2016. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že od publikovania judikátu R č. 37/2014 sa rozhodovacia
praxnajvyššiehosúduustálila(niejerozdielna)vtom,žeakdošlokzastaveniutrestnéhostíhaniaalebok
oslobodeniuspodobžaloby(prejednávanýprípad),trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi vzniklo
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia,
ktoré bolo zrušené, lebo rozhodnutie o oslobodení žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), keďže žalobca splnil

aj ďalšiu podmienku a podal proti nezákonnému rozhodnutiu - uzneseniu o vznesení obvinenia riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov - sťažnosť (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
Vzhľadom na existenciu nezákonného rozhodnutia, ako prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti
štátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,bolopovinnosťousúduprvejinštanciezaoberaťsa
výškou škody a to tak v časti majetkovej škody (trovy obhajoby v trestnom konaní), ako aj nemajetkovej

ujmy, vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe a príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a
uplatnenými nárokmi.

6. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca si po späťvzatí časti žaloby v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím vydaným v trestnom konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, pozostávajúci: I. z trov

právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 1.800,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne od dňa 23.01.2020 do zaplatenia; II. z nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 50.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od dňa 23.01.2020 do zaplatenia.
Súd prvej inštancie uviedol, že do náhrady škody podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. treba
zahrnúť náhradu trov konania, ktoré by žalobcovi preukázateľne vznikli v súvislosti s jeho obhajobou v

predmetnom trestnom konaní a poukázal pritom na ustálenú judikatúru (rozsudok NS SR z 30.03.2011,
sp.zn. 3Cdo 194/2010). Súd prvej inštancie poukazujúc na znenie ustanovenia § 18 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. a znenie ustanovenia § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepriznal žalobcovi
uplatnený nárok na náhradu trov obhajoby, keďže žalobca počas vedenia konania nepreukázal, žek zaplateniu trov obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi skutočne došlo, ako aj z dôvodu, že
vyčíslený nárok predstavuje zmluvne dohodnutú hodinovú odmenu, na zaplatenie ktorej žalobcovi nárok
nevznikol, keďže žalobcovi by patril iba nárok na náhradu skutočne zaplatenej odmeny advokátovi

len v tarifnej výške, za konkrétne úkony právnej pomoci. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že
žalobca nešpecifikoval jednotlivé úkony právnej služby, ktoré boli zvoleným advokátom realizované
počas vedenia trestného konania tak, aby súd mohol posúdiť ich účelnosť. Súd prvej inštancie žalobe v
tejto časti uplatneného nároku vyhovieť nemohol, keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik skutočnej
škody na jeho majetku, na základe žalobcom predložených dôkazov. Predložené faktúry žalobcom

spolu so žalobou nepredstavujú dôkaz o zaplatení trov obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi, ktorý
žalobcu v trestnom konaní zastupoval. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto smere poskytol žalobcovi
lehotu na doručenie listinných dôkazov potvrdzujúcich zaplatenie trov obhajoby zvolenému právnemu
zástupcovi, ako aj na doručenie špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby realizovaných zvoleným
právnym zástupcom počas vedenia trestného konania, za účelom posúdenia ich účelnosti. Žalobca na
preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,

a preto súd prvej inštancie žalobu o uplatnenom nároku na náhradu škody v tejto časti zamietol.

7. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že súčasťou žaloby o náhradu
škody z nezákonného rozhodnutia bol aj uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej
náhrady v sume 50.000,- eur spolu s príslušenstvom sa žalobca žalobou domáhal. Súd prvej inštancie

žalobcovi uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznal v sume 17.600,- eur, v súlade s
citovaným ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Vychádzal pri ustálení priznaného nároku z
priemernej mzdy, ktorá v čase vydania nezákonného rozhodnutia, t.j. ku dňu 22.12.2014, bola ustálená
na sumu 352,- eur, ktorej päťdesiat násobok predstavuje priznaný nárok súdom v zmysle citovaného
ustanovenia§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.Ďalejsúdprvejinštancieskonštatoval,žezoskutkových

tvrdení žalobcu jednoznačne vyplýva, že hrozba trestu, neprimeraná dĺžka trestného stíhania, samotná
osobnosť žalobcu a jeho život pred trestným stíhaním a po ukončení trestného stíhania, ako aj zásah
do osobnej, súkromnej a pracovnej sféry žalobcu sú okolnosťami preukazujúcimi intenzitu nemajetkovej
ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Mal za to, že štát musí reparovať nevinnému následky spôsobené
trestným stíhaním a nahradiť mu nemajetkovú ujmu v zmysle platnej úpravy a na základe vykonaného

dokazovania. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo 125/2019 zo dňa 29.08.2019 a uviedol, že vychádzajúc zo záverov citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu v danom prípade je nutné kompenzovať ujmu žalobcovi, s poukazom na čl. 46
ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným
rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným

postupom. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia, ktoré bolo zrušené z
dôvodu, že rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
vznesení obvinenia (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), keďže žalobca splnil aj ďalšiu podmienku
a podal proti nezákonnému rozhodnutiu - uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok

podľa osobitných predpisov - sťažnosť (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) a taktiež bola preukázaná
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní a vznikom nemajetkovej
ujmy v osobnostnej sfére žalobcu.

8. Súd prvej inštancie pri preskúmaní primeranosti výšky uplatnenej náhrady titulom nemajetkovej

ujmy vychádzal z vykonaného dokazovania - z obsahu výsluchu žalobcu, svedkov H. Y., P. P., T. Q.
a Y. K.S. (žalobca na výsluchu ostatných navrhnutých svedkov v žalobe netrval). Pri priznaní výšky
nemajetkovej ujmy postupoval v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
platného a účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia orgánmi činnými v trestnom konaní.
Súd prvej inštancie samotnú výšku priznaného nároku ustálil a priznal v nekrátenej sume ustálenej

v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 cit. zákona, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a), keďže vykonaným dokazovaním mal súd
preukázaný zásadný zásah do osobnostnej sféry žalobcu, ktorého rodinný, spoločenský a pracovný
život bol v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania úplne rozvrátený a následky nezákonne

vedeného trestného stíhania žalobca pociťuje aj v čase vedenia civilného konania. Z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 17.600,- eur, a to s ohľadom na rozsah
negatívneho dopadu trestného stíhania na osobu žalobcu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie preukázané, že trestné stíhanie vedené voči osobe žalobcu zasiahlo do jeho osobnostnýchpráv, znížila jeho dôstojnosť v spoločnosti, malo negatívny dopad na súkromný život žalobcu, na
jeho pracovné uplatnenie, pričom priznaná suma je adekvátna následkom trestného stíhania, ktoré
žalobca utrpel nielen počas vedenia trestného stíhania, ale aj na čas po jeho ukončení. Súd prvej

inštancie vzal do úvahy, že žalobca ťažko znášal začatie a vedenie trestného stíhania voči jeho osobe
zvlášť, keď prácu príslušníka polície vykonával obzvlášť svedomito. Na minimum sa obmedzili vzťahy
medzi žalobcom a kolegami. Aj neprimeraná dĺžka trestného konania zasiahla jednak do pracovnej
aktivity žalobcu, ako aj do osobnostnej sféry žalobcu, čo vyplýva z obsahu jeho výpovede, ako aj z
výpovedí vypočutých svedkov. Tak ako uviedol samotný žalobca vo výpovedi nielen samotné obvinenie

zo závažných trestných činov, ale aj spôsob vedenia trestného stíhania spôsobili, že bývalí kolegovia
sa začali žalobcovi vyhýbať, tak isto spoluobčania v meste Stupava. Z výsluchu žalobcu a svedkov bolo
zrejmé, že žalobca sa uzavrel do seba, prestal viesť spoločenský život a aj v rodine došlo k naštrbeniu
rodinných vzťahov. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobca pociťoval beznádej a neistotu,
ocitol sa v hmotnej núdzi, nevedel si nájsť adekvátne zamestnanie. Súd prvej inštancie teda mal za
to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva v osobnostnej sfére žalobcu nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní,
v ktorom tak už súd uviedol, bol žalobca spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Pri ustálení
výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na rozsah vykonaného dokazovania, na výšku
priznanej nemajetkovej ujmy korigoval vzhľadom na platné znenie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. v čase vydania nezákonného rozhodnutia - ku dňu 22.12.2014 a v kontexte argumentácie

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS754/2016zodňa24.januára2017súdprvejinštancie
nemohol prekročiť zákonom stanovený limit pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej
náhrady sa žalobca domáhal a nemohol prihliadnuť na argumentáciu žalobcu, že súd nemá prihliadnuť
na zákonom stanovený limit pre priznanie nemajetkovej ujmy. S účinnosťou od 01. januára 2013 bolo
zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003 Z.z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4

limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej
ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti na
bod 30. nálezu Ústavný súd SR a prihliadol na argumentáciu uvedenú v predmetom náleze v rozsahu, na

náklade ktorého uplatnený nárok trestne stíhanej osobe patrí v prípade jej oslobodenia spod obžaloby,
alebo v prípade, že trestné stíhanie bolo zastavené.

9. Súd prvej inštancie však žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej sume 32.400,-
eur zamietol, z dôvodov vyššie uvedených, keďže uplatnený nárok prekračoval zákonom stanovenú

možnosť súdu takýto nárok žalobcovi priznať v žalovanej sume. Súd prvej inštancie taktiež zamietol
žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % od 23.01.2020 do
zaplatenia zo žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené odôvodnil tým, že nárok na
priznanie ročného úroku z omeškania zo žalovanej sumy, ktorej náhrady sa žalobca domáha titulom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mu vznikne až potom, ak by mu žalovaná priznaný nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy nezaplatila v lehote na plnenie určenej súdom v právoplatnom rozhodnutí
(účinky konštitutívneho rozhodnutia). Súd prvej inštancie v tomto kontexte poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2012 sp.zn. 6Cdo/185/2001. Súd prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom titulom náhrady škody
a ušlého zisku rozhodol tak, že úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi

nepriznal, keďže žalovanej v súvislosti s vedením konania trovy konania nevznikli. Súd prvej inštancie
však žalobcovi, ktorý mal úspech v časti konania pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie mal za
to, že výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby žalobcu vo zvyšnej
časti požadovanej nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech žalovanej, ale len za

dôsledok úvahy súdu (k tomu aj komentár k § 255 CSP, Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Števček M
a kol., 2016). Zároveň v rámci svojho odôvodnenia zdôraznil, že k problematike rozhodovania o náhrade
trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme priznania nemajetkovej ujmy
zaujal vo svojej rozhodovacej činnosti názor aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
zo dňa 30.07.2019, sp.zn. 4Cdo/34/2018, vyslovil, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom

sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej uplatní
v zmysle článku 4 ods. 2 CSP tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady
trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. V zmysle vyššieuvedeného zamietnutie žaloby v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 32.400,- eur spolu s 5 %
ročným úrokom uplatneným z celkovej žalovanej sumy nemalo vplyv na plný úspech žalobcu v konaní,
pretože výsledok konania závisel od úvahy súdu, na základe ktorej súd posúdil nemajetkovú ujmu

žalobcu vo výške presahujúcej priznanú sumu, ako aj nárok na náhradu ročného úroku z omeškania zo
žalovanej sumy uplatnenú v rozpore s platnou právnou úpravou. Žalobcovi ako plne procesne úspešnej
strane potom vznikol nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia v prospech žalobcu titulom
náhrady nemajetkovej ujmy. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným

uznesením.

10. Proti výrokom IV. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), a h) CSP a mala za to, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného
súdu je nepreskúmateľné a tým arbitrárne. K otázke (ne)splnenia podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi a ich následného (ne)preukázania v prebiehajúcom konaní sa

žalovaná vyjadrila vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.07.2020 a zo dňa 30.10.2020, ako aj počas súdneho
konania, pričom bez potreby opakovania žalovanou prezentovaných záverov sa týchto žalovaná v plnom
rozsahu pridržala. Žalovaná zdôraznila, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila
v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale

nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. Poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.05.2022, sp.zn. 7Cdo/280/2019, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30.09.2013 sp.zn. 6MCdo/15/2012. Žalovaná má za to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy a ani priamu príčinnú súvislosť medzi vydaným rozhodnutím, v dôsledku ktorého mu

mala vzniknúť nemajetková ujma. Žalovaná konštatovala, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie
nebol zo strany žalobcu produkovaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol
ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej na strane žalobcu
vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Namietala, že žalobca v konaní vypovedal
pomerne všeobecným spôsobom, prostredníctvom ktorého súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej

nemohol zistiť splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi
v peniazoch. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je podľa žalovanej v tomto smere nepreskúmateľné
a arbitrárne, pretože z odôvodnia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako mal súd prvej
inštancie preukázané, že uvedené trestné stíhanie malo za následok úplné rozvrátenie rodinného a
spoločenského života žalobcu, pretože žalobca neuviedol žiadne konkrétne osoby, ktoré sa mali v

dôsledku uvedeného trestného stíhania od neho dištancovať, žalobca vypovedal, že celú situáciu zle
prežívali jeho rodinní príslušníci, manželka a deti, a preto nie je zrejmé, ako malo trestné stíhanie za
následok úplné rozvrátenie jeho rodinného života, keďže ani z výsluchu svedkyne Y. K. nevyplynulo,
že sa mu nejakým spôsobom rozvrátil jeho rodinný život. Žalovanej ďalej nebolo zrejmé, ako mal
súd prvej inštancie preukázané vytrhnutie žalobcu z pracovného života, pretože žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, že v dôsledku vedeného predmetného trestného stíhania došlo k ukončeniu
akéhokoľvek pracovného pomeru, neuviedol žiadneho zamestnávateľa, ktorý s ním ukončil pracovný
pomer v dôsledku vedeného trestného stíhania (služobný pomer policajta s ním bol ukončený z iných
dôvodov ako v dôsledku predmetného trestného stíhania) a žalobca preukázal, že v dôsledku vedeného
trestného stíhania sa nemohol zamestnať len v Obecnej polícii v Zohore, čo potvrdil aj svedok T. Q.,

ktorý počas výsluchu uviedol, že pracovný pomer so žalobcom nebol uzatvorený kvôli prebiehajúcemu
trestnému stíhaniu. Uviedla, že výpoveď menovaného svedka je potrebné považovať za zavádzajúcu,
keďže v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii sa príslušníkom obecnej polície
môže stať o.i. bezúhonná osoba, čo žalobca spĺňal, keďže nebol odsúdený za skutok, pre ktorý sa
voči nemu trestné stíhanie viedlo. Ostatné tvrdenia, že si žalobca nemohol nájsť prácu v dôsledku

trestného stíhania sú ničím nepodložené všeobecné tvrdenia. Rovnako dala nadriadenému súdu do
pozornosti, že dôvodom ukončenia služobného pomeru žalobcu ako policajta boli tie skutočnosti, že
žalobca napriek tomu, že bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, v rámci trestného konania bolo
preukázané, že žalobca trikrát odkúpil od G.. H. C. a P.. T. Q. na čerpacej stanici Zamarovce na
diaľnici D1 za účelom ďalšieho predaja s cieľom dosiahnutia zisku cínové tyče, ktoré následne so

ziskom aj predal. Z výpovede vyššie uvedených osôb pritom tiež vyplynulo, že keďže neskôr našli
odberateľa, ktorý im platil za kovy viac ako policajt, už s ním od leta neobchodovali; následný predaj
cínových tyčí realizoval tak, aby nebol spájaný s jeho osobou, pričom na ten účel používal osobné
údaje cudzích fyzických osôb bez ich vedomia, ku ktorým sa dostal z titulu výkonu funkcie policajta. Vnadväznosti na uvedené konanie žalobcu žalovaná poukázala na ust. § 17, ako aj na ust. § 48 zákona
č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“). V danom prípade by priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy
žalobcovi bolo podľa názoru žalovanej v rozpore s princípom spravodlivosti, ako aj v rozpore s dobrými
mravmi. Následne namietala konštatovanie súdu prvej inštancie, že sa žalobca ocitol v hmotnej núdzi a
nevedel si nájsť adekvátne zamestnanie, keďže hmotnú núdzu žalobcu súd prvej inštancie neskúmal.
Žalovaná zastala názor, že vykonaným dokazovaním v rámci konania pred súdom prvej inštancie nebolo

preukázané, že k zhoršeniu rodinných vzťahov, k zhoršeniu spoločenského života žalobcu, z vytrhnutiu
z pracovného prostredia došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným
stíhaním. Následne žalovaná namietala aj samotnú výšku nemajetkovej ujmy stanovenú súdom prvej
inštancie, keďže podľa jej názoru je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto smere
nedostatočnéanepreskúmateľné.SúčasnežalovanánapadlaajvýrokVI.rozsudkusúduprvejinštancie,
ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Žalovaná bola toho názoru, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania v
časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať z pomeru procesného
úspechu jednotlivých strán konania (35,2 % ku 64,8 %). Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. 10C/12/2020-120 zo dňa 27.11.2023 s poukazom na ust. § 388
CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná svoje odvolanie proti rozsudku
súdu prvej inštancie dôvodila všeobecnými konštatovaniami a právnymi závermi vyplývajúcimi z
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré však
žalobcovi neboli doručené a nie sú ani verejne dostupné či dohľadateľné, teda nie je zrejmé, či sa

judikatúra, na ktorú odkazuje žalovaná vôbec vzťahuje na prejednávanú vec. Zo všeobecných tvrdení
a argumentácií žalovanej nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v rozsudku nevysporiadal, a preto žalobca nepovažoval za účelné sa k odvolaniu bližšie vyjadrovať.
Odvolacie dôvody žalovanej považoval žalobca za účelové, neopodstatnené a tendenčné. Pokiaľ ide
o úroky z omeškania, žalobca žiadal v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25.09.2019 a domáhal sa náhrady spôsobenej škody, avšak
jeho nárok zo strany žalovanej nebol uspokojený v zákonom stanovenej lehote, Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky listom sp.zn. VI/4 GC 159/19/1000-4 zo dňa 22.01.2020 upovedomila žalobcu, že
ním uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí ani čiastočne z dôvodu, že nie sú dané zákonné
dôvodyazákonnépodmienkynauspokojeniežalobcomuplatňovanýchnárokov.Žalobcasauspokojenia

nároku na náhradu škody mohol domáhať na súde len v prípade, že do 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti na predbežné prerokovanie nebol uspokojený a teda po oznámení žalovanej, že nárok žalobcu
neuspokojí, sa stal nárok splatným a od nasledujúceho dňa po uplynutí tejto doby, teda od 23.01.2020
sa žalovaná dostala do omeškania. Žalobcovi preto mali byť zaplatené úroky z omeškania vo výške 5 %
ročnezosumy17.600,-eurod23.012020dozaplatenia.Vrovineprávnehoposúdeniaotázkyomeškania

splnenímodškodnenianemajetkovejujmyžalobcapoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp.zn. 4Cdo/48/2017 z 30.07.2019. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť spolu s priznanou istinou 17.600,- eur aj úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne od 23.01.2020 do zaplatenia.

12. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrila.

13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné iba čiastočne, t.j. vo výroku týkajúcom sa

trov konania a napadnutý rozsudok je vo výroku náhrady nemajetkovej ujmy vecne správny, a preto
tento rozsudok v napadnutom výroku IV ako vecne a právne správny potvrdil a v napadnutom výroku
VI o trovách konania zmenil (§ 388 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.02.2025 (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 3 CSP).

14. Predmetom podanej žaloby bol v danom prípade nárok žalobcu 1) na náhradu škody za trovy
obhajoby vynaložené žalobcom v trestnom konaní, a zároveň 2) nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku nezákonne vydaného uznesenia o vznesení obvinenia,
nakoľko žalobca bol právoplatne oslobodený spod podanej obžaloby. Predmetom podaného odvolaniaje iba výrok IV týkajúci sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,- eur priznanému
žalobcovi a zároveň výrok VI týkajúci sa trov konania priznaných žalobcovi a to v rozsahu 100 %.

15. Vo všeobecnosti a aj s ohľadom na námietky vznesené žalovanou v rámci podaného odvolania
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že otázkou posudzovania nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pri oslobodení obvineného
spod obžaloby sa zaoberal už Najvyšší súd SR v uznesení vedenom pod sp.zn. 4MCdo 15/2009, zo
dňa 18.08.2010 (R 57/2010) so záverom, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.); je nutné podotknúť, že hoci sa Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení
zaoberal prioritne zastavením trestného konania vo vzťahu k náhrade škody, závery tohto uznesenia
možno v plnej miere aplikovať aj na situáciu, keď bol obvinený spod žaloby oslobodený, nakoľko
svojimi dôsledkami ide o totožnú situáciu. Na podporu tejto argumentácie odvolací súd poukazuje aj
na nález Ústavného súdu ČR zo 17. júna 2008, sp.zn. II. ÚS 590/08, zhodne aj nález rovnakého súdu

z 28. augusta 2007, sp.zn. IV. ÚS 642/05) podľa ktorého: „Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (bolo ukončené v dôsledku, ak
bol subjekt spod žaloby oslobodený), treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo
všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.
Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto

situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či
sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo...“

16. Súd prvej inštancie s poukazom na správne určenie základu nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy taktiež správne určil rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi predmetným nezákonným

rozhodnutím a vychádzajúc z týchto zistení priznal žalobcovi primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zodpovedá kritériám stanoveným
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočne jasne a presvedčivo objasnil úvahy,
ktoré ho viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch; ozrejmil, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 17.600,- eur priznal v súlade s citovaným ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia
ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu 8a). Súd prvej inštancie vychádzal pri ustálení priznaného nároku z priemernej mzdy, ktorá
v čase vydania nezákonného rozhodnutia, t.j. ku dňu 22.12.2014, bola vo výške 352,- eur, ktorej 50
násobok predstavuje priznaný nárok súdom v zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 4 zákona

514/2003 Z.z. V danom prípade pri posudzovaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej
inštancieprioritnepoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo125/2000,zmyslektorého:
„Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa
preukazuje empaticky. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku ako je majetok, osoba

alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka,
ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je

založená zodpovednosť štátu za škodu obvinenému spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Za
situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd rozhodnúť,
že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo, že medzi protiprávnym konaním žalovaného a
vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii sa má určiť výška vzniknutej škody podľa

spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu....“

17. Žalovaná v rámci podaného odvolania namietala aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, keďže
podľa jej názoru je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto smere nedostatočné anepreskúmateľné. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že súčasná platná právna úprava
príkladmo uvádza, na čo treba pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadať (§ 17 ods. 3), a že
výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška určená podľa zákona č. 215/2006

Z.z. (§ 17 ods. 4). Popri zmenách v zákone sa pri súdnom určovaní náhrady nemajetkovej ujmy
postupne vytvorila báza rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (Winkler proti Slovenskej
republike, Tolstoy proti Spojenému kráľovstvu, Flux proti Moldavsku, Steel a Morris proti Spojenému
kráľovstvu, Público-Comunicacáo, S. A. proti Portugalsku, Iltalehti a Karhuvaara proti Fínsku), ale
aj rozhodnutí dovolacieho súdu sp.zn. 4Cdo/177/2005 (R 13/2009), 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012,

6MCdo/18/2012, 7Cdo/100/2017, 3Cdo/7/2017, 3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019. Zodpovedanie otázky
- aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím je treba vždy
posudzovať individuálne, nakoľko táto je vždy závislá - popri zákonných predpokladoch a judiciálne
ustálenej praxe - od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných, skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Preto túto
otázku ani doterajšia judikatúra nedokáže konkrétne zodpovedať. Vyplýva to predovšetkým z toho, že

ustanovenie § 17 ods. 3 a 4 platného zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje normu s relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa
svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba
málo obmedzeného okruhu okolností. S ohľadom na vyššie uvedené je teda namieste konštatovanie,
že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím) sa ani nemôže unifikovane vytvoriť ustálená rozhodovacia prax,
a preto je treba danú vec posudzovať individuálne. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených
východísk (ktoré sú navyše dané iba príkladmo a sú limitované iba zhora, pozn.) postupujú totiž súdy
vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach
(porovnaj rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/226/2017). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že závery súdu

prvej inštancie pri posudzovaní nastolenej otázky boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia
skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie viedli k prijatiu daného rozhodnutia. S ohľadom na vyššie
uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal
z vykonaného dokazovania, t.j. z výsluchu žalobcu a z výsluchu jednotlivých svedkov. Pri svojom

rozhodovaní zobral do úvahy osobný, pracovný, ako i rodinný život žalobcu, jeho negatívne prežívanie
celej situácie, dlhodobé pôsobenie v policajnom zbore (24 rokov), prepustenie zo služobného pomeru
v dôsledku nezákonne vzneseného obvinenia, ako aj jeho reálnu nemožnosť zamestnať sa v takej
práci, ktorá zodpovedá jeho vzdelaniu a jeho pracovným skúsenostiam, súčasne súd prvej inštancie
prihliadol na osobitnosti danej veci, t.j. na život v malom meste, na zdravotné problémy žalobcu vyvolané

vznesením obvinenia a skonštatoval, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a túto nie je možné uspokojiť inak. Žalovaná
v rámci odvolania uviedla, že príčinou prepustenia zo služobného pomeru policajta (žalobcu) bola
skutočnosť, že žalobca sa svojím konaním dopustil hneď niekoľkých porušení zákona č. 73/1998
Z.z. Napriek tomu, že toto tvrdenie žalovaná žiadnym spôsobom v rámci prvoinštančného konania

nepreukázala (v súdnom spise sa o uvedenom nenachádza žiaden listinný doklad), odvolací súd
uvádza, že bolo nepochybné, že prvýkrát služobný pomer žalobcu bol ukončený v dôsledku vznesenia
obvinenia voči žalobcovi, ktoré sa následne ukázalo ako nezákonné. A samotné ukončenie služobného
pomeru z týchto dôvodov, ako aj neprijatie žalobcu do pracovného pomeru (mestskej polície) v dôsledku
nezákonne vedeného trestného stíhania voči nemu, sú dostatočnými zásahmi do pracovnej sféry

žalobcu. Rovnako tak žalovaná v rámci odvolania tvrdila, že žalobca v konaní dostatočne nepreukázal
zásah do osobnostných práv žalobcu, ani do rodinného života. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,
že výsluchmi svedkov, ako aj výsluchom samotného žalobcu bolo dostatočne preukázané, že ľudia v
malom meste sa žalobcovi takpovediac otočili chrbtom (uvedené tvrdenie vyplýva z výpovedí svedkov),
že o žalobcovi sa ľudia vyjadrovali negatívne, že on ako osoba bol predmetom rozhovorov (ohovárania),

nakoľko žil v malom meste a ľudia ho poznali. Tieto skutočnosti nie je potrebné preukazovať inak ako
výpoveďamijednotlivýchsvedkov,ktoríuvedenéskutočnostivrámcisvojejsvedeckejvýpovedepotvrdili.
Rovnakotaknegatívnyzásahdorodinnéhoaosobnéhoživotažalobcubolpreukázanýnielenvýpoveďou
svedkyne Y. K. - dcéry žalobcu, ale aj samotným žalobcom, ktorý popísal svoje negatívne prežívanie
relatívne podrobne a toto negatívne prežívanie u neho trvá doteraz. Je treba si uvedomiť, že ak je raz

niekto nespravodlivo obvinený a toto obvinenie trvá roky, o čom sa dozvie v malom meste takpovediac
každý, následky takéhoto obvinenia sú nedozierne, nakoľko ani oslobodzujúcim rozsudkom sa nedá
vrátiť čas a ani dobrá povesť danej osoby. Na základe uvedeného odvolací súd posúdil tento nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu priznaný súdom prvej inštancie vo výške 17.600,- eur s ohľadomna všetky okolnosti danej veci za oprávnený a súčasne za primeraný, s ohľadom na následky, ktoré
nezákonne vznesené obvinenie u žalobcu spôsobilo. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2

CSP).

18. Odvolací súd taktiež posudzoval z hľadiska podaného odvolania aj výrok VI týkajúci sa priznania
nároku na náhradu trov konania. V prvom rade odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2021, sp.zn. III. ÚS 475/2018-31 podľa ktorého aj napriek tomu, že

nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne,
ako podľa doterajšej úpravy (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp.zn. II.
ÚS 399/2019).

19. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu

alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju
nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného
dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy
požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce

(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať
možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda
bola spôsobená; jej výška nasleduje“. Na druhej strane Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí sp.zn. IV.

ÚS 652/2018-44 z 13.02.2020 (v ktorom prípade sa rozhodovalo o výške nemajetkovej ujmy tiež z titulu
ochrany osobnosti) uviedol, že „pri rozhodovaní o trovách konania, ak výška plnenia závisela od úvahy
súdu - čo je príznačné pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, na jednej strane síce nemožno
žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu (napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu

ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania, a
pretobynebolocelkomspravodlivéavsúladesosatisfakčnoufunkciounemajetkovejujmypožadovaťod
žalobcu,abysvojuujmupodceňovalibapreto,abypotomnemuselhradiťtrovykonania),avšaknadruhej
strane aj aplikácia tohto pravidla, kedy rozhodnutie o výške žalovaného nároku závisí od úvahy súdu,
musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných

vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe
jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva
napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v
podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol
úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s

výrazným obmedzením (k tomu pozri nález ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 652/2018-44 z 13.02.2020).

20. V okolnostiach danej veci zo skutkového hľadiska bolo nesporné, že žalobca bol so svojím nárokom
čiastočne úspešný a čiastočne neúspešný. V danej veci bolo potrebné posudzovať všetky výroky súdu
prvej inštancie samostatne a zároveň vo vzájomných súvislostiach t.j. výrok, ktorým súd konanie o

zaplatenie sumy 40.566,- eur spolu s príslušenstvom zastavil (v tejto časti bol daný úspech žalovanej
a neúspech žalobcu), výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 1.800,- eur spolu s
príslušenstvom zamietol (v tejto časti nároku na náhradu škody bol opätovne daný úspech žalovanej a
neúspech žalobcu v rozsahu 100 %) a taktiež vo vzťahu k výroku, kedy súd prvej inštancie žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.600,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne

výrok ktorým súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 32.400,- eur spolu s príslušenstvom
zamietol (v tejto časti bol daný pomerný úspech/neúspech žalobcu a pomerný úspech a neúspech
žalovanej 35,2 % ku 64,8 %). Inak povedané žalobca bol v prvom výroku zastavenia neúspešný, v
druhom výroku (nárok na náhradu škody) neúspešný a v treťom výroku (nemajetková ujma) čiastočneúspešný a čiastočne neúspešný. V danej veci však bolo potrebné zohľadniť aj to, že nárok na náhradu
nemajetkovejujmy(vuplatnenejvýške50.000,-eur)bolčiastočnenadhodnotený,nakoľkovtomtosmere
žalobcazastúpenýprávnymzástupcommuselvedieť,ževdanomčase(t.j.kudňuvydanianezákonného

rozhodnutia je limitovaný zákonným ustanovením § 17 ods. 4 cit. zákona, podľa ktorého výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a). V tomto smere tiež
nemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná, v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce

jej možnej finančnej náhrady (napr. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012,
3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, 6Cdo/38/2019, 3Cdo/19/2018. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre
ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy
(napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre

ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti
(napríkladPúblico-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).Zarozhodujúcepotompovažujeodvolací
súd aj to, že žalobca bol v priebehu celého súdneho konania pred súdmi zastúpený právnym zástupcom,
u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej,

a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným
spôsobom na jej strane zvyšuje mieru predvídateľnosti toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť ním
uplatnený nárok. Odvolací súd ďalej považuje za dôležité, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu (predovšetkým z rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj rozsudku odvolacieho súdu) nevyplývajú
také skutočnosti, ktoré by špecificky (výrazne) odlišovali situáciu žalobcu od tej, ktorá bola referenčnou

pre všeobecné súdy rozhodujúce o výške nemajetkovej ujmy v prípade iných subjektov. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd poukazuje na to, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že žalobca mohol
dôvodne očakávať, že mu súdy priznajú nemajetkovú ujmu v celej uplatnenej výške, resp. vo výške,
ktorá by bola blízka k tejto sume. Za týchto okolností treba prisvedčiť správnosti argumentácie žalovanej,
že v danom prípade žalobcovi nemožno priznať právo na plnú náhradu trov prvoinštančného konania

(keďže vo veci si uplatnil neprimeraný nárok na úhradu nemajetkovej ujmy - s ktorým bol úspešný len
v rozsahu cca 1/3), ktoré mu vznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jeho práva v
konaní pred súdom, s prihliadnutím na to, že vo výroku o zastavení konania a vo výroku o náhrade škody
žalobca úspešný nebol, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou
interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.

21. Vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme, síce potom platilo, že čo do základu nároku (vzniku
nemajetkovej ujmy) bol žalobca v konaní úspešný, avšak jeho výška závisela nielen od úvahy súdu,
ale zároveň bolo potrebné v rámci toho výroku posudzovať úspech žalobcu aj s ohľadom na znenie
zák. č. 514/2003 Z.z., a teda s ohľadom na výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. Inak povedané,

v tomto výroku (o náhradu nemajetkovej ujmy) nešlo o procesne úspešného žalobcu, a to napriek
tomu, že mu bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku (pri rozhodovaní o náhrade trov konania
v tomto prípade bolo potrebné rozlíšiť, čo bolo základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné bolo
potrebné považovať rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté a samotná výška nemajetkovej
ujmy bola potom druhotná a nadväzujúca), na jednej strane závislá od úvahy súdu, avšak na druhej

strane nadhodnotená s ohľadom na zákonné znenie ustanovenia § 17 ods. 4 citovaného zákona, a preto
sa odvolací súd už nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že procesný úspech žalobcu bol v
tomto smere až v rozsahu 100 %. S ohľadom na vyššie uvedené, ako aj s ohľadom na predchádzajúce
výroky, t.j. výroky pre žalobcu neúspešné by priznanie plnej náhrady trov konania v takomto prípade
nebolo v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jeho práva v konaní pred súdom a bolo by aj

v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného
práva procesného. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej
inštancie týkajúci sa trov konania zmenil podľa § 388 CSP pričom zohľadnil neúspech žalobcu vo výroku
zastavenia konania a vo výroku o náhradu škody a čiastočný úspech žalobcu vo výroku o priznaní
nemajetkovej ujmy a rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (§

255 ods. 2 CSP). Pri svojom rozhodovaní odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že žalovanej nárok
na náhradu trov konania nevznikol, nakoľko táto nebola zastúpená právnym zástupcom a v konaní jej
žiadne trovy nevznikli.22. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu v tomto odvolacom konaní (vzhľadom na
čiastočný úspech žalovanej iba do výroku o trovách konania) nepriznal žiadnej zo strán.

23. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
tedaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(I.ÚS50/04).Doobsahutohtoprávanepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

24. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5MCdo 8/2008).

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).