Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320208584
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320208584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
D. E. XX, F., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom Staré Grunty
162, Bratislava, IČO: 36 740 951, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., so sídlom Evropská
810/136, Vokovice, Praha 6, Česká republika, IČO: 49 240 480, podnikajúca v Slovenskej republike
prostredníctvom organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského
štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, Bratislava, IČO: 53 812 948, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV

zo dňa 09.02.2024, č.k. B3-21Cpr/25/2020-332, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného dňa 04.08.2020 (výrok I.)
a žalovanému voči žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 15, § 18, § 42 ods. 1, §
43 ods. 1, § 46, § 38 ods. 1, § 59, § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len
„Zákonník práce“), ust. § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a ust. § 151 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané a v konaní nebolo
sporné, že žalobkyni vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 16.04.2018 (ďalej len „Pracovná
zmluva“) pracovný pomer u žalovaného, na základe ktorého vykonávala žalobkyňa prácu na pracovnej

pozícii referent spracovania zmlúv CB, ktorý pracovný pomer bol podľa Dohody o zmene pracovných
podmienok zo dňa 22.03.2019 predĺžený do 30.04.2020. Z dôvodu, že Zákonník práce neumožňoval
opakované predĺženie pracovného pomeru, žalovaný ponúkol žalobkyni v zmysle ust. § 54 Zákonníka
práce uzavretie pracovného pomeru na dobu neurčitú Dohodou o zmene pracovných podmienok zo
dňa 01.04.2020, čím sa menila Pracovná zmluva dňom 01.05.2020, súčasne dňa 01.04.2020 strany
uzavreli Dohodu o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 Zákonníka práce ku dňu 31.07.2020.
Spornou otázkou podľa súdu prvej inštancie bolo, či od 03.08.2020 vznikol žalobkyni faktický pracovný

pomer a či údajné skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným dňa 04.08.2020 je platné.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyni bolo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa
ponúknuté opätovné predĺženie pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020, s ktorým predĺžením žalobkyňa
súhlasila (email žalobkyne zo dňa 01.04.2020), avšak ani na výzvu pracovníčky personálneho oddeleniap. F. emailom zo dňa 29.07.2020 sa žalobkyňa nedostavila na personálne oddelenie podpísať Dohodu
o zmene pracovných podmienok, čím podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa prejavila svoj
záujem podpísať Dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020, pričom žalobkyňa (pozn.

odvolacieho súdu: súd prvej inštancie nesprávne uvádza „žalovaná“) potvrdila, že si bola vedomá, že
v prípade nepodpísania Dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020 sa jej pracovný
pomer u žalovaného skončí v zmysle Dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.07.2020 a
že do práce sa dostavila z dôvodu, že nemala iné zamestnanie a dúfala, že jej žalovaný ponúkne
uzavretie pracovného pomeru na neurčito. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa svojvoľne

dostavila dňa 03.08.2020 na pracovisko s vedomím, že jej pracovný pomer u žalovaného sa platne
skončil Dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.07.2020 (v kancelárii sa nachádzala
sama) a začala realizovať pracovné úlohy, ktoré boli zadané jej príp. oddeleniu SPRAVY CB ešte
v 07/2020 (začala komunikovať emailom), kedy jej pracovný pomer u žalovaného ešte trval. Súd
prvej inštancie nemal v konaní za preukázané, že by G. H. ako nadriadený žalobkyne, príp. iná
oprávnená osoba, žalobkyni dňa 03.08.2020 a 04.08.2020 zadávali nejaké pracovné úlohy, pričom dňa

03.08.2020 ju v poobedňajších hodinách vyzval jej nadriadený G. H. emailom na okamžité opustenie
pracoviska z dôvodu skončenia jej pracovného pomeru, a aj osobne v poobedňajších hodinách spolu
so zástupcom F. a ostatným zamestnancom žalovaného emailom zo dňa 04.08.2020 oznámil, aby
žalobkyni s okamžitou účinnosťou neposielali/nezadávali žiadne úlohy na vybavenie, pričom G. H.
požiadal zároveň IT pracovníka o zablokovanie prístupu žalobkyne do všetkých systémov. Podľa súdu

prvej inštancie o tom, že sa jednalo o premyslené a úmyselné konanie žalobkyne smerujúce k vzniku
faktického pracovného pomeru, svedčia aj úkony, ktorými si žalobkyňa v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020
podrobne vyznačovala a zaznačovala ručne úlohy, ktoré vykonala a že si nechala v tieto dni potvrdiť
ňou vyhotovené Potvrdenie o čase príchodu a odchodu na pracovisko externej pracovníčke na recepcii
s tým, že potvrdenie potrebuje pre personálne oddelenie. Skutočnosť, že sa žalobkyňa dňa 03.08.2020

dostavila na pracovisko a z vlastnej iniciatívy vykonávala prácu, nesvedčí podľa súdu prvej inštancie o
súhlase zamestnávateľa so vznikom pracovného pomeru, práve naopak, emaily nadriadených žalobkyni
svedčia o neprideľovaní práci žalobkyni a o vzniku pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného dňa
03.08.2020 nesvedčí ani to, že v posledný júlový deň ju zamestnávateľ nevyzval na odovzdanie agendy
a zverených predmetov, ani že ju žalovaný neinformoval, že sa dňa 03.08.2020 nemusí dostaviť do

práce, navyše pracovné úlohy, ktoré v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020 žalobkyňa svojvoľne vykonávala
boli zadané v 07/2020, príp. tzv. rozstreľovač úloh ich prideľoval na spoločný email oddeleniu, na
ktorom žalobkyňa pracovala. Podľa súdu prvej inštancie odovzdanie notebooku s príslušenstvom dňa
05.08.2020 a skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že niektoré pracovné dokumenty má stále u seba,
boli podľa súdu prvej inštancie len potvrdením toho, že žalobkyňa pri vopred premyslenom konaní

v záujme vytvorenia tzv. faktického pracovného pomeru so žalovaným, dokumenty neodovzdala, ale
zrealizované pracovné úlohy v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020 si ručne poznamenávala a ponechala
u seba v záujme preukázania skutočností uvádzaných v tomto konaní. Konanie žalobkyne mal súd
prvej inštancie za premyslené a vyhodnotil ho ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust.
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konanie žalovaného, ktoré žalobkyňa označovala za v rozpore s

dobrými mravmi, týkajúce sa uzatvárania dohôd o zmene pracovných podmienok, resp. predkladanie
jej antidatovaných dohôd o skončení pracovného pomeru, zámerné nevyužitie ust. § 252o Zákonníka
práce žalovaným ohľadne možnosti predĺženia pracovného pomeru o 3 roky a rovnako skutočnosť, že
v posledný deň trvania pracovného pomeru 31.07.2020 žalovaný zadával žalobkyni pracovné úlohy,
súd prvej inštancie nepovažoval za zneužitie práva podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce

a ani za konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie uzavrel, že keďže
medzi žalobkyňou a žalovaným nevznikol faktický pracovný pomer dňa 03.08.2020, nie je možné ani v
zmysle ust. § 77 Zákonníka práce pristúpiť k určeniu neplatnosti jeho skončenia. Žalovaný nemal vôľu
uzatvoriť so žalobkyňou dňa 03.08.2020 faktický pracovný pomer, neprideľoval jej prácu (neumožňoval
jej vykonávať prácu, keďže bola vyzvaná na opustenie pracoviska) a žalobkyňa vykonávala prácu z

vlastnej iniciatívy; naopak žalovaný považoval pracovný pomer za ukončený dňom 31.07.2020, kedy
odhlásil žalobkyňu zo Sociálnej poisťovne a vydal jej Zápočtový list. Skutočnosť, že sa žalobkyňa
na pracovisko v dňoch 03.08.2024 a 04.08.2020 svojvoľne dostavila, bolo z jej vlastnej iniciatívy, a
to napriek nesúhlasu žalovaného. Žalobu preto súd prvej inštancie považoval v celom rozsahu za
nedôvodnú a túto zamietol, nakoľko tzv. faktický pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným dňa

03.08.2020 nevznikol, preto žalovaný voči žalobkyni neuplatnil okamžité skončenie pracovného pomeru
dňa 04.08.2020 (ústne) a ani nebol takéto okamžité skončenie pracovného pomeru ako formu skončenia
povinný v zmysle ust. § 59 Zákonníka práce uplatniť. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako plne úspešnej strane nepriznalvoči žalobkyni, ktorá bola v spore neúspešná, žiadnu náhradu trov konania, nakoľko žalovaný si trovy
konania neuplatňoval.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa žiadala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietala, že súd prvej inštancie

síce vykonal navrhnuté dôkazy a aj napriek tomu, že nemal za preukázané konanie žalovaného
žiadnym výsluchom svedkov či ich čestným prehlásením, odôvodnenie rozsudku oprel o nepreukázané
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov dovodil bez ich vykonania, pri hodnotení dôkazov ich súd
prvej inštancie účelovo interpretuje nepresne a prekrúca ich. Podľa žalobkyne primárnou otázkou,
ktorou sa súd prvej inštancie mal zaoberať, bolo posúdenie vzniku faktického pracovného pomeru,
keď žalobkyňa na podporu svojich tvrdení predložila dôkazy preukazujúce, že v dňoch 03.08.2020 až

04.08.2020riadnevykonávalasvojuprácu,bolavpustenádopriestorovžalovaného,malaaktívnevšetky
prístupu do systémov žalovaného a plnila pracovné úlohy, ktoré jej boli pridelené. Napriek tomu súd prvej
inštancie odignoroval prejavy žalovaného, smerujúce k pokračovaniu vo výkone práce aj po skončení
pracovného pomeru a postavenie žalobkyne ako slabšej strany a opomenul aplikovať vyšetrovací
princíp. V napadnutom rozsudku tak podľa žalobkyne absentujú logické úvahy, ktoré viedli súd prvej

inštancie k záverom, že faktický pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným nevznikol. Súd prvej
inštancie tiež neposkytol zdôvodnenie, na koho ťarchu možno prisudzovať skutočnosť, že žalobkyni bol
umožnený vstup na jej pôvodné pracovisko, nikto jej to nezakázal, nevyzval ju na odovzdanie agendy a
zverenýchpracovnýchprostriedkovnemalejpeňažnejhodnoty.Súdprvejinštancietakúplneodignoroval
okolnosti, ktoré predchádzali skončeniu pracovného pomeru dohodou k 31.07.2020, a síce opakované

predlžovanie pracovného pomeru, kedy žalovaný síce predĺžil žalobkyni pracovný pomer, ale súčasne s
ňou uzatvoril aj dohodu o skončení pracovného pomeru, a robil tak opakovane. Podľa názoru žalobkyne
uvedenéjasnevykazujekonanievrozporesdobrýmimravmičizneužívaniepostaveniazamestnávateľa,
ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu, pričom dokonca poukázal na žalobkyňu ako na
vypočítavú osobu a pokračovanie v práci považoval za vopred premyslené konanie v rozpore s dobrými

mravmi. S poukazom na uvedené namietala žalobkyňa, že rozhodnutie je arbitrárne pre nedostatok
odôvodnenia. Žalobkyňa poukázala aj na to, že emailom zo dňa 01.04.2020 jej nebolo ponúknuté
predĺženie pracovného pomeru do 31.08.2020 ako uviedol súd prvej inštancie, ale bolo jej oznámené, že
sa jej pracovný pomer na dobu určitú mení na dobu neurčitú a súčasne v tento deň s ňou bolo dohodnuté
skončenie pracovného pomeru dohodou bez uvedenia dôvodu k 31.07.2020 (nie k 31.08.2020). V prvej

polovici 07/2020 žalovaný vyzval žalobkyňu, aby doniesla Dohodu o skončení pracovného pomeru
k 31.07.2020, ktorá bude skartovaná a nanovo podpísala Dohodu o skončení pracovného pomeru k
31.08.2020, ktorý návrh zamestnávateľa trikrát odmietla a uvedené žalovaný nevyvrátil. Z odpovede
„áno, zastavím sa“ nemožno podľa žalobkyne dovodzovať, že ide o súhlas s opakovaným skončením
pracovného pomeru k 31.08.2020. Žalovaný pred 31.07.2020 nevyzval žalobkyňu, aby sa už viac

nedostavila na pracovisko a vrátila zverené predmety. Súd prvej inštancie tak absolútne ignoroval
a neskúmal prejavenú vôľu žalovaného, ktorá predchádzala vstupu žalobkyne na pracovisko dňa
03.08.2020, že žalovaný svojím nekonaním konkludentne deklaroval, že má o prácu žalobkyne záujem
(prideľovaním úloh ešte predposledný deň trvania pracovného pomeru) a súd prvej inštancie účelovo
neuviedol, že žalobkyni boli prideľované pracovné úlohy prostredníctvom tzv. rozstreľovača DMS –

automatu, menovite na žalobkyňu a nie na spoločný email oddelenia, kde žalobkyňa pracovala. Ak
žalovaný niekoľko týždňov vopred vedel, že dôjde ku skončeniu pracovného pomeru k 31.07.2020,
neprideľoval by žalobkyni v predposledný deň trvania pracovného pomeru pracovné úlohy, ktoré sa dajú
splniť a vykonať až v nasledujúce dni a neponechával by jej notebook a zverenú agendu. Argumentácia
súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil konanie nadriadeného žalobkyne G. H., ktorý odovzdal žalobkyni

zalepenú obálku, že jej ju nezadal na vybavenie, nie je podľa žalobkyne dôveryhodná a nevedno na
základe akých skutočností mal súd prvej inštancie uvedené závery za preukázané - obsah obálky bol
riadne vybavený, čo mal súd prvej inštancie v konaní preukázané a žalovaný to nijako účinne nepoprel.
Súd prvej inštancie účelovo vyhodnotil aj dôkaz – email G. H. zo dňa 03.08.2020, nakoľko zjavne
zámerne v odôvodnení neuviedol, že uvedený email bol žalobkyni doručený až o 16:03 hod. (t.j. po

viac ako 8 hod., čo sa zdržiavala na pracovisku, na konci pracovnej doby). Žalobkyňa zopakovala, že
bola dňa 03.08.2020 aj v utorok 04.08.2020 na pracovisku od 6:30 hod., riadne pracovala a žalovaný
jej prostredníctvom G. H. zadával úlohy, prijímal výsledky jej činnosti urobené v tento deň, čo žalobkyňa
preukázala listinnými dokumentami, na ktorých bol podpis ich prevzatia jej nadriadených (p. Očko).Pred súdom prvej inštancie nebolo účinne popreté, že by žalobkyňa dňa 03.08.2020 riadne nepracovala
na pridelených úlohách, rovnako že by žalovaný urobené úlohy od nej odmietol prevziať. Súd prvej
inštancie tak dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa

žalobkyne mal žalovaný záujem dohodnúť sa na skončení pracovného pomeru k 31.08.2020 napriek
tomu, že pracovný pomer bol skončený dohodou k 31.07.2020. Žalovaný prideľovanie pracovných úloh
žalobkyni technicky zastavil až dňa 04.08.2020. Žalobkyňa upriamila pozornosť na to, že zadávanie úloh
prebiehalo prostredníctvom online rozdeľovača vždy na konkrétne meno zamestnanca, takže žalovaný
mohol zablokovanie prístupu a zadávania úloh vykonať pred 31.07.2020 a nie až 04.08.2020. Súd

prvej inštancie podľa názoru žalobkyne účelovo hodnotil ňou predložené dôkazy a nadŕžal žalovanému,
ktorý niekoľko rokov opakovane predlžoval pracovný pomer so žalobkyňou a v čase, kedy jej vznikol
pracovný pomer na dobu neurčitú, jej dal podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia
dôvodu, a následne, ak mu vznikne potreba, zamestnával žalobkyňu aj naďalej, a tak neváhal túto
dohodu o skončení pracovného pomeru skartovať a dať jej podpísať inú antidatovanú dohodu s iným
dátumom skončenia; konanie žalobkyne, ktorá odmietla takého konanie žalovaného, vyhodnotil súd

prvej inštancie ako účelové a v rozpore s dobrými mravmi, nerešpektujúc ochranu žalobkyne ako
slabšej strany. Žalobkyňa doplnila, že si ručne zapisovala vykonané úlohy nielen dňa 03.08.2020 a
04.08.2020, ale počas celej doby trvania pracovného pomeru, nakoľko na základe toho vždy na konci
kalendárneho mesiaca vykonávala sumár urobenej agendy, preto nevedno na základe akých úvah
súd prvej inštancie dospel ku záverom, že tak robila účelovo len tieto dva dni. Žalobkyňa uviedla,

že na jej pracovisku bolo bežným javom, že pred skončením pracovného pomeru boli zamestnanci
vyzývaní na odovzdanie agendy a materiálneho vybavenia, pričom súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie za tým účelom, aby zistil, čo je na pracovisku obvyklé pred skončením pracovného
pomeru. Ak teda žalovaný nevyzval žalobkyňu na odovzdanie agendy a materiálneho vybavenia ani po
skončení pracovného pomeru a neurčil jej podmienky odovzdania, t.j. nevydal jej jednoznačné pokyny

v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, nemôže byť uvedené vyhodnotené na ťarchu žalobkyne.
Súd prvej inštancie podľa žalobkyne opomenul, že so zverením predmetov a agendy obsahujúcej
osobné údaje sa spája hmotná aj trestnoprávna zodpovednosť. Poukázala na to, že žalovaný prejavil
začiatkom 07/2020 záujem, aby žalobkyňa po 31.07.2020 pokračovala v práci, čo deklaroval tým, že jej
opakovane predkladal dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020. Žalobkyňa s tým vyjadrila

nesúhlas už začiatkom 07/2020 a odpoveď na email pracovníčky personálneho oddelenia pani F. „áno,
zastavím sa“ žiadnym spôsobom nedokazuje, že žalobkyňa vyjadrila súhlas so skončením pracovného
pomeru k 31.08.2020. Z konania žalovaného žalobkyňa dovodila, že aj napriek vedomosti o tom, že
nesúhlasí so zmenou dátumu skončenia pracovného pomeru dohodou, žalovaný mal záujem, aby u
neho naďalej pracovala. Skutočnosť, že žalobkyni neboli prideľované v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020

pracovné úlohy, ešte nenasvedčuje tomu, že by žalobkyňa nepracovala, nevykonávala pracovné úlohy.
Zo žiadneho pracovnoprávneho predpisu nevyplýva, že by zamestnávateľ mal zamestnancovi zadávať
pracovnéúlohydenne.Súdprvejinštancieopomenul,žežalobkynibolivdňoch29.07.2020a30.07.2020
zadané cez rozdeľovač pracovné úlohy a vykonané pracovné úlohy - výsledky jej práce - boli žalovaným
riadne prevzaté a na znak prevzatia boli podpísané. Uvedené súd prvej inštancie odignoroval, pričom

žalovaný žalobkyňu neinštruoval (či už výslovne alebo konkludentne), že jej pracovný pomer končí dňa
31.07.2020. Pokiaľ ide o vydanie Zápočtového listu žalobkyni, v zmysle ust. § 75 ods. 1 Zákonníka
práce sa zápočtový list (doklad o zamestnaní) vydáva pri skončení pracovného pomeru, nie po jeho
skončení, t.j. tento mal byť vydaný najneskôr do 31.07.2020, nie až 05.08.2020. Aj z uvedeného
možno podľa žalobkyne dovodiť účelové konanie žalovaného, ktorý ak by žalobkyňa pristúpila na

dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020, by aj naďalej pokračoval v pracovnoprávnom
vzťahu s ňou, avšak nakoľko sa voči tomu ohradila, ale až mailom dňa 04.08.2020, tak začal tvrdiť,
že pracovný pomer so žalobkyňou skončil. Dňa 03.08.2020 na základe ust. § 46 Zákonníka práce
vznikol medzi žalobkyňou a žalovaným faktický pracovný pomer, t.j. nebola medzi nimi uzatvorená
písomná pracovná zmluva, avšak žalobkyňa nastúpila dňa 03.08.2020 riadne do práce s vedomím

žalovaného. Žalobkyňa v súvislosti s ods. 30 a 31 napadnutého rozsudku poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), sp. zn. 21Cdo 3191/2011, v zmysle ktorého
ak fyzická osoba koná pre zamestnávateľa s jeho vedomím a podľa jeho pokynov závislú prácu, koná
pre zamestnávateľa túto prácu s najväčšou pravdepodobnosťou v pracovnom pomere alebo aspoň vo
faktickom pracovnom pomere. Žalobkyňa v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020 riadne, bez prerušenia a

v žalovaným určenom pracovnom čase vykonávala osobne závislú prácu vo vzťahu nadriadenosti a
podriadenosti (nadriadený G. H. ako aj pán I. kontrolovali ňou vykonané úlohy, prebrali výsledok jej
činnosti, čo sa zobrazilo aj v systéme INBOX, kde sú uvedené dni, v ktorých úlohy odovzdala a v ktorom
je uvedený deň odovzdania úlohy dňa 03.08.2020), podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene (čopreukázalo emailové zadanie, ako aj samotné zadania v INBOXE, v ktorých bola jasne zadefinované, čo
presne má vo vzťahu k poistným zmluvám urobiť). Žalobkyňa v tejto súvislosti tiež poukázala na nález
Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS 615/17 a trvala na tom, že najneskôr

v deň nástupu žalobkyni vznikol so žalovaným pracovný pomer na dobu neurčitú, bez skúšobnej doby,
takže žalovaný mal možnosť skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou len dohodou, okamžitým
skončením pracovného pomeru alebo výpoveďou podľa ust. § 63 Zákonníka práce. Žalovaný dňa
04.08.2020 skončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžite, na čo poukazuje spôsob, akým ju z hodiny
na hodinu z pracoviska vyhodil, zablokoval jej prístupy do počítača (uvedené sa však udialo po 12,00

hod.), a to bez existencie dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 Zákonníka
práce. Žalovaný pred vykázaním jej osoby z pracoviska a pred odobratím pridelených pracovných
pomôcok žalobkyni nedoručil žiadnu písomnosť, z ktorej by bolo zrejmé, že došlo k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru. Podľa žalobkyne tak neboli splnené žiadne hmotnoprávne podmienky
okamžitého skončenia pracovného pomeru, nedošlo k doručeniu písomného oznámenia o okamžitom
skončení pracovného pomeru a neexistoval dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako

to požaduje ust. § 70 Zákonníka práce a nedošlo ani k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného
pomeru s odborovou organizáciou, ktorá u žalovaného pôsobí.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril v podaní zo dňa 06.05.2024, v ktorom uviedol, že
žalobkyňa v odvolaní len opätovne poukázala na skutočnosti tvrdené v konaní pred súdom prvej

inštancie a predložila svoje subjektívne názory, ktorými nemôže dosiahnuť ňou navrhovaný postup
odvolacieho súdu. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobkyne o arbitrárnosti v konaní pred súdom
prvej inštancie, naopak súd prvej inštancie postupoval vo veci dôsledne a neopomenul žiadnu
skutočnosť tvrdenú žalobkyňou. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie vytýčil a zároveň vykonal
až tri pojednávania, a to podľa názoru žalovaného najmä z dôvodu, aby poskytol žalobkyni dostatočný

priestor na prednes všetkých jej tvrdení. Počas výsluchu súd prvej inštancie žalobkyňu neobmedzoval a
ponechaljejpriestornapodrobnévyjadrenieopodanejžalobe.Súdprvejinštanciesapodrobnezaoberal
každým listinným dôkazom predloženým žalobkyňou, v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
rozsiahlo a dôkladne uviedol všetky v konaní podstatné skutočnosti. Žalovaný zopakoval, že v konaní
bolo nesporné, že pracovný pomer zanikol ku dňu 31.07.2020. Na základe tejto nespornej skutočnosti

bolo preto podstatné vyriešiť, čo viedlo žalobkyňu k tomu, aby sa dňa 03.08.2020 dostavila na svoje
bývalé pracovisko. Súd prvej inštancie túto skutočnosť skúmal, pričom z výsluchu na prvom pojednávaní
(28.03.2023) vyplynulo že dňa 03.08.2020 sa žalobkyňa dostavila na pracovisko preto, aby jej žalovaný
ponúkol pracovný pomer na dobu neurčitú, nakoľko chcela byť u žalovaného zamestnaná aj naďalej,
čo uviedla aj na ďalšom pojednávaní a aj v samotných vyjadreniach. Uvedené súd prvej inštancie

správne vyhodnotil ako úmyselné a vedomé konanie žalobkyne s cieľom dosiahnuť vznik faktického
pracovného pomeru, a to výlučným konaním žalobkyne. Žalobkyňa si podľa žalovaného bola svojho
konania vedomá a poukázala naň aj vo svojej elektronickej správe (email) adresovanej žalovanému
dňa 04.08.2020, v ktorom poukázala na svoju vedomosť o ustálenej rozhodovacej praxi súdov. Súd
prvej inštancie preto správne ustálil, že práve žalobkyňa spôsobila neplatnosť právneho úkonu, ktorým

je v prejednávanej veci riadne založenie pracovného pomeru písomnou pracovnou zmluvou, ako
to vyžaduje Zákonník práce. Ak teda žalobkyňa takúto neplatnosť spôsobila sama, je rozhodnutie
súdu prvej inštancie správne a takémuto jednostrannému úkonu žalobkyne nemožno priznať právnu
ochranu, nakoľko ju žalobkyňa nemôže požívať ani sa jej riadne domáhať (§ 17 ods. 3 Zákonníka
práce). Skutočnosti tvrdené žalobkyňou o výkone práce zadanej žalovaným nie sú podľa žalovaného

pravdivé, žiaden zo žalobkyňou predložených listinných dôkazov, cielene vyhotovených dňa 03.08.2020
a dňa 04.08.2020, nepreukázal, že úkony, ktoré v ten deň žalobkyňa vykonala, boli určené žalovaným;
žalobkyňa vykonávala dňa 03.08.2020 svojvoľne úkony, ktoré si sama určovala tak, aby z nich bola
zrejmá spojitosť so žalovaným a pokračovala v nich aj nasledujúci deň. Súd prvej inštancie správne
poukázal na právnu teóriu ako aj na ustálenú judikatúru, že sa nie je možné domôcť určenia neplatnosti

inštitútu, ktorý ani v prípadnom pracovnom pomere založenom faktickým vykonávaním práce, nie je
možné využiť. Súd prvej inštancie preto podľa žalovaného postupoval správne, keď žalobu zamietol a
podané odvolanie žalovaný nepovažoval za dôvodné. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

5.Žalobkyňasakvyjadreniužalovanéhovyjadrilavpodanízodňa10.06.2024,vktoromnamietala,ževo
svojomodvolaníuvádzalarelevantnéprávneakoajvecnéargumentyanešlolenojejsubjektívnenázory.
Zopakovala, že súd prvej inštancie účelovo interpretoval vykonané dôkazy, ignoroval jej postavenie
ako slabšej strany a opomenul vyšetrovací princíp. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nereagovalna podstatnú časť námietok. Žalobkyňa zopakovala aj to, že žalovaný ju pred 31.07.2020 nevyzval,
aby sa už viac nedostavila na pracovisko, aby vrátila zverené predmety a rovnako ani nepreukázal, že
by žalobkyňu nejakým spôsobom upozorňoval, že jej pracovný pomer sa končí k 31.07.2020, naopak

mal viac ako 2 týždne vopred preukázateľnú vedomosť o nesúhlase žalobkyne uzatvoriť dohodu o
skončenípracovnéhopomeruk31.08.2020.Žalovanýsvojímnekonanímkonkludentnejasnedeklaroval,
že má o prácu žalobkyne aj naďalej záujem, prideľoval jej prácu a nepodnikol žiadne kroky k tomu,
aby právne aj reálne so žalobkyňou ukončil pracovný pomer. Email G. H. zo dňa 03.08.2020 bol
žalobkyni doručený až o 16:03 hod., t.j. po viac ako 8 hod., čo sa zdržiavala na pracovisku. Žalovaný

výsledky práce vykonané žalobkyňou prijímal a ani raz ich neodmietol. Medzi stranami vznikol faktický
pracovný pomer a neuzatvorenie pracovnej zmluvy žiadnym spôsobom nezavinila žalobkyňa - žalovaný
jej žiadnu pracovnú zmluvu nepredložil, ale ani jej výslovne neuviedol, že na danom pracovisku
nemá čo hľadať. Tvrdenia žalovaného o tom, že žalobkyňa svojvoľne vykonávala dňa 03.08.2020
úkony, ktoré si sama určovala a napriek nevôli žalovaného sa dostavila na pracovisko, za účelom
dosiahnuť vznik faktického pracovného, považovala za nepravdivé a nepreukázané. V prípade tohto

faktického pracovného pomeru, ktorý vznikol medzi stranami sporu, išlo o pracovný pomer na dobu
neurčitú, bez skúšobnej doby, ktorý mohol žalovaný ako zamestnávateľ skončiť len dohodou, okamžitým
skončením pracovného pomeru alebo výpoveďou podľa Zákonníka práce. Ak by pracovný pomer končil
len neprideľovaním práce, tak by sa úplne stratila ochrana zamestnanca, ktorú mu pracovnoprávne
predpisy ako slabšej strane pracovnoprávneho vzťahu poskytujú. Podľa žalobkyne bolo jednoznačne

preukázané, že neboli splnené žiadne hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného
pomeru, nedošlo k doručeniu písomného oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru, a teda
došlo k porušeniu povinnosti v zmysle ust. § 38 Zákonníka práce.

6. Vo vyjadrení zo dňa 28.06.2024 žalovaný namietal, že žalobkyňa vo vyjadrení opätovne uvádzala

v konaní tvrdené skutočnosti, nepoukázala však na žiadne úkony súdu prvej inštancie, ktoré by
zakladali nesprávne posúdenie veci. Žalobkyňa namietala iba akúsi nečinnosť súdu prvej inštancie,
pričom zároveň priznala, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhované dôkazy a že konanie bolo
vedené riadne. Žalobkyňa nešpecifikovala žiaden dôkaz, ktorý by zakladal uplatnený nárok. Márnosť
uplatneného nároku spočíva v tom, že sa ho nie je možné v tomto konaní ani domôcť. Tak, ako sa

uvádza v napadnutom rozsudku, nie je možne sa domáhať určenia neplatnosti právneho úkonu, ktorý
vznikolneplatne.Podľažalovanéhojesprávnyzáversúduprvejinštancie,žežalobkyňoutvrdenýfaktický
pracovný pomer, od ktorého žalobou odvodzuje svoj nárok, nie je možné skončiť žiadnym zo spôsobov
podľa ust. v § 59 Zákonníka práce. Aj v prípade preukázania existencie tzv. faktického pracovného
pomeru, je jednoznačné, že takýto právne nedokonalý úkon nie je možné skončiť riadnym úkonom

predpokladaným Zákonníkom práce. Okrem uvedeného žalobkyňa v konaní nepreukázala ani samotný
vznik takéhoto faktického pracovného pomeru.
7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadrila.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §

378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nebolo podané
dôvodne.

9. Podľa ust. 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na
ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu
škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

10. Podľa ust. 38 ods. 1 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a

skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom

ako doporučenú zásielku.11. Podľa ust. 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou
zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné
vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

12. Podľa ust. 43 ods. 1 Zákonníka práce, pracovná zmluva obsahuje identifikačné údaje
zamestnávateľa a zamestnanca. V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce a jeho stručná charakteristika,

b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo miesta výkonu práce, ak ich
je viac, alebo pravidlo, že miesto výkonu práce určuje zamestnanec,
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky.

13. Podľa ust. 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej

zmluve ako deň nástupu do práce.

14. Podľa ust. 59 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť
a) dohodou,
b) výpoveďou,

c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.

15. Podľa ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec

a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

16. V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 04.08.2020. Z vykonaného dokazovania a obsahu

spisu vypláva, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 16.04.2018 Pracovnú zmluvu, v zmysle
ktorej jej vznikol dňa 01.05.2018 pracovný pomer na pracovnej pozícii „referent spracovania zmlúv
CB“ s trvaním pracovného pomeru do 30.04.2019, predĺžený do 30.04.2020 Dohodu o zmene
pracovných podmienok a následne na dobu neurčitú podľa Dohody o zmene pracovných podmienok
zo dňa 01.04.2020. Súčasne dňa 01.04.2020 žalobkyňa podpísala so žalovaným Dohodu o skončení

pracovného pomeru, v zmysle ktorej sa pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, založený Pracovnou
zmluvou, mal skončiť dňom 31.07.2020. Dňa 31.07.2020 žalovaný adresoval žalobkyni ďalšiu Dohodu o
skončení pracovného pomeru, v zmysle ktorej sa pracovný pomer žalobkyne u žalovaného mal skončiť
dňom 31.08.2020, ktorú však žalobkyňa nepodpísala/odmietla podpísať. Žalovaný odhlásil žalobkyňu
zo Sociálnej poisťovne dňa 31.07.2020.

17. Podstatnou a spornou otázkou v konaní bolo, či medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol od
03.08.2020 faktický pracovný pomer a či následne okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
04.08.2020 bolo platné.

18. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

19. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo
dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jehouplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý

súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

20. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Zákonník práce pojem faktický pracovný pomer nedefinuje, avšak existencia tohto inštitútu vyplýva
z aplikácie ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť
zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Odvolací súd poukazuje na to, že faktický
pracovný pomer vzniká v dôsledku takých vád pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť,

nevzniká teda právnym úkonom platnej zmluvy, ale ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy. Ak na
základne neplatnej pracovnej zmluvy bola zamestnancom už vykonaná práca, do minulosti tento vzťah
treba vysporiadať tak, ako by bola pracovná zmluva platná, ale do budúcnosti po skončení prideľovania
práce v akomkoľvek okamžiku treba hľadieť na pracovnú zmluvu ako neplatnú. Z uvedeného vyplýva
záver, že na faktický pracovný pomer sa aplikuje ochrana ust. § 17 Zákonníka práce. S poukazom

na uvedené sa faktický pracovný pomer nemôže skončiť spôsobmi podľa ust. § 59 Zákonníka práce
a zamestnancovi neprislúcha ochrana, aká prislúcha zamestnancovi pri platnom pracovnom pomere;
keďže nejde v pravom slova zmysle o pracovný pomer, nemožno uvedený vzťah skončiť právnymi
prostriedkami, aké platia pre platný pracovný pomer t.j. výpoveďou, dohodou ani okamžitým skončením.
Zamestnávateľ má fakticky pracovný pomer možnosť ukončiť neprideľovaním práce bez potreby

právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu.

22. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích dôvodov dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru,
že medzi žalobkyňou a žalovaným nemohlo dôjsť k vzniku faktického pracovného pomeru, nakoľko v
danom prípade nebolo preukázané, že by žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ

mali zhodne vôľu uzatvoriť pracovnú zmluvu, k uzatvoreniu ktorej by nedošlo len z dôvodu takých vád
pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť.

23. Pokiaľ ide o absenciu vôle žalovaného uzatvoriť so žalobkyňou pracovnú zmluvu po 31.07.2020,
uvedenébolovkonanípredsúdomprvejinštanciepreukázanéjednaktým,žežalovanývyzvalžalobkyňu

v nasledujúci pracovný deň po skončení pracovného pomeru, aby opustila pracovisko a nezadával jej
pracovnéúlohy.Vdanomprípadepretonemožnohovoriťofaktickompracovnompomere,keďžechýbajú
atribúty právneho úkonu - vôľa žalovaného uzatvoriť so žalobkyňou pracovnú zmluvu a zhodné prejavy
zmluvných strán. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa mala vedomosť o skončení pracovného pomeru, o
čom svedčí aj to, že na pojednávaní dňa 28.11.2023 uviedla na otázku, prečo sa dostavila do práce dňa

03.08.2020, keď mala vedomosť o skončení pracovného pomeru k 31.07.2020 žalobkyňa odpovedala,
že „si myslela, že tak ako predchádzajúce razy, skartuje a vystaví novú na dobu neurčitú...“ a rovnako aj
to, že „chcela mať pracovný pomer na neurčito. Jednalo sa o covidové obdobie a ja som nadriadenému
hovorila, že mám záujem o prácu“ a nesúhlasila s predĺžením pracovného pomeru do 31.08.2020.

24. Žalobkyňa v odvolacom konaní namietala, že súd prvej inštancie síce vykonal navrhnuté dôkazy,
ale napriek tomu nemal preukázané konanie žalovaného žiadnym výsluchom svedkov či čestným
prehlásením a odôvodnenie rozsudku oprel o nepreukázané skutočnosti. Žalobkyňa v tejto súvislosti
opakovane trvala na tom, že v dňoch 03.08.2020 až 04.08.2020 riadne vykonávala svoju prácu, malaaktívne všetky prístupy do systémov žalovaného a plnila pracovné úlohy, ktoré jej boli pridelené a
žalovanýmprevzaté.Odvolacísúdvtejtosúvislostizdôrazňuje,žeskutočnosť,žežalobkyňasadostavila
do práce a vykonávala ju (ani to, že jej nebol zablokovaný vstup na pracovisko a do systémov), nie

je postačujúca na to, aby došlo k vzniku faktického pracovného pomeru. Odvolací súd dospel na
základe súdom prvej inštancie vykonaných dôkazov zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že
žalobkyňa sa do práce v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020 dostavila svojvoľne s vedomím, že jej pracovný
pomer skončil k 31.07.2020. Svojvoľné vykonávanie pracovných úloh zadaných žalobkyni v čase, keď
ešte jej pracovný pomer trval t.j. do 31.07.2020 po skončení pracovného pomeru (z čoho žalobkyňa

úplne nesprávne a nedôvodne dovodzuje pokračovanie jej pracovného pomeru, keď na pojednávaní
dňa 28.11.2023 uviedla, že jej pracovný pomer sa neskončil, keďže mala v 07/2020 prideľované
úlohy), nijakým spôsobom nepreukazuje vôľu žalovaného ďalej žalobkyňu zamestnávať a prideľovať jej
pracovného úlohy. Z konania žalovaného je zrejmý ústretový prístup voči žalobkyni v tom ohľade, že
zohľadnil obdobie ochorenia covid-19 a ponúkol žalobkyni predĺženie doby trvania pracovného pomeru
do 31.07.2020 (pracovný pomer by inak zanikol uplynutím doby 30.04.2020) spôsobom súladným so

Zákonníkom práce, ktorý neumožňoval opakované ďalšie dojednanie pracovného pomeru na dobu
určitú. Na uvedenom závere nič nemení žalobkyňou namietané znenie ust. § 252o Zákonníka práce,
účinné od 17.06.2020, keď Dohoda o zmene pracovných podmienok od 01.05.2020 ohľadne trvania
pracovného pomeru na dobu neurčitú bola uzavretá 01.04.2020, teda pred nadobudnutím účinnosti
žalobkyňou namietaného znenia Zákonníka práce. Následne z dôvodu, že žalobkyňa v 07/2020 nemala

inú prácu, o čom informovala žalovaného, jej žalovaný zamestnávateľ (nadriadený G. H.) ponúkol
predĺženie pracovného pomeru do 31.08.2020 podpísaním novej Dohody o skončení pracovného
pomeru, ktorá by nahradila pôvodnú Dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.07.2020. S návrhom
žalobkyňa prvotne súhlasila, keďže písomné vyhotovenie novej dohody nepodpísala, bola opakovane
vyzývaná na jej podpísanie/odovzdanie, čo aj prisľúbila, následne však pracovníčke oddelenia ľudských

zdrojov oznámila zmenu názoru, že dohodu nepodpíše. Po týchto udalostiach, prízvukujúc, že ak
nedôjde k predĺženiu pracovného pomeru do 31.08.2020, platí pôvodná dohoda ohľadne skončenia
pracovného pomeru k 31.07.2020, žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyňu vyzval 03.08.2020 (prvý
pracovný deň, keď sa dostavila do práce po skončení jej pracovného pomeru k 31.07.2020, zohľadňujúc
odmietnutie podpísania navrhovaného predĺženia do 31.08.2020), aby opustila pracovisko - najprv

ústne,následneponerešpektovanívýzvypísomneemailom,čožalobkyňapotvrdilaajvosvojejvýpovedi
na pojednávaní dňa 28.11.2023, kedy uviedla, že prvýkrát bola vyzvaná, aby opustila pracovisko o 16-
tej hodine dňa 03.08.2020. Nie je povinnosťou zamestnávateľa, aby bývalému zamestnancovi zamedzil
vstup na pracovisko a v prípade, ak je zamestnancovi umožnený vstup na pracovisku po skončení
pracovného pomeru, neznamená to automaticky prejav vôle zamestnávateľa ho ďalej zamestnávať.

Zamestnanec môže aj po ukončení pracovného pomeru z dôvodov týkajúcich sa napr. ukončenia
pracovného pomeru (odovzdanie a prevzatie vecí) mať dôvod dostaviť sa na svoje bývalé pracovisko.
Uvedená skutočnosť nie je na ťarchu žiadnej strany konania, pretože sama o sebe bez ďalších
skutkových okolností nepreukazuje existenciu pracovného pomeru. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že
odvolací súd považuje reakciu zamestnávateľa, ktorý vyzval žalobkyňu na opustenie pracoviska v prvý

deň za adekvátnu, a to napriek tomu, že to urobil až v poobedných hodinách. Aj zamestnávateľovi
je potrebné poskytnúť primeraný čas na to, aby zistil, že bývalý zamestnanec začal vykonávať prácu
svojvoľne a aby mohol na túto situáciu zareagovať. O konaní žalobkyne proti vôli a pokynom žalovaného
svedčí aj to, že napriek výzve žalovaného adresovanej jej písomne dňa 03.08.2020 sa opätovne
dostavila na ďalší deň na pracovisko. Podľa odvolacieho súdu na preukázanie konania žalovaného

nebolopotrebnévykonaťďalšiedôkazyvýsluchmisvedkovaničestnýmivyhláseniami,nakoľkoskutkové
závery, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoje závery, boli dostatočne preukázané vyjadreniami
žalobkyne a žalovaného, výsluchom vykonaným na pojednávaní aj predloženými dôkazmi a žalobkyňa
v odvolaní bližšie nešpecifikovala, ktoré skutočnosti, na ktorých bolo založené rozhodnutie súdu prvej
inštancie, neboli preukázané. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že nesúhlas žalobkyne

so skutkovým záverom súdu neznamená, že tento záver je nepreukázaný.

25. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu argumentáciu žalobkyne, že v rozsudku
absentujú logické úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k záverom, že faktický pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným nevznikol. Súd prvej inštancie jasne zdôvodnil, že na strane žalovaného nebola

preukázaná žiadna vôľa žalobkyňu ďalej zamestnávať, čo je podmienkou vzniku faktického pracovného
pomeru.26. Odvolateľka ďalej namietala, že súd prvej inštancie odignoroval jej postavenie ako slabšej strany
sporu a opomenul aplikovať vyšetrovací princíp. Odvolací súd sa s týmto odvolacím argumentom
žalobkyne nestotožnil. Žalobkyňa nijakým spôsobom nekonkretizovala, akým konkrétnym procesným

postupom jej súd prvej inštancie odoprel postavenie slabšej strany a aké konkrétne dôkazy, ktoré boli
nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal. Podľa názoru odvolacieho súdu
súd prvej inštancie postupoval správne a dostatočným spôsobom poskytoval žalobkyni ako slabšej
strane ochranu, čo sa prejavilo najmä v poskytnutí dostatočnej možnosti žalobkyni na preukázanie
a skúmanie skutkového stavu, navyše žalobkyňa bola počas celého konania zastúpená právnym

zástupcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/342/2021 zo
dňa 31.01.2023, v zmysle ktorého, „i pri zdôraznení postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v spore,
je potrebné mať na zreteli, že aj napriek tomu, že v sporoch s ochranou slabšej strany môže súd aj bez
návrhu zaobstarať a vykonať aj taký dôkaz, ktorý slabšia strana nenavrhovala, neznamená to zároveň
povinnosť súdu vykonať každý do úvahy prichádzajúci dôkaz, pretože stále platí, že súd rozhoduje, ktorý
z dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP) a či ide o taký dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci (porov. § 311 a § 319 CSP). Súd v sporoch s ochranou slabšej strany vyvíja
zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď to je nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci samej (pričom rozhodnutie vo veci samej zároveň neznamená aj rozhodnutie v
prospech slabšej strany). Ak ale súdu postačia na meritórne rozhodnutie tvrdenia strán a dôkazy získané
z dôkazných prostriedkov, ktoré súdu strany predložili, súd nie je povinný obstarávať ďalšie dôkazné

prostriedky, ale rozhodne na základe takto zisteného skutkového stavu. Uvedený vyšetrovací princíp
v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorý je zvýraznením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces, bol do Civilného sporového poriadku zakotvený predovšetkým v tej súvislosti,
že slabšia strana v mnohých prípadoch nemá objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom
a nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by mohla bez pochybností preukázať svoje

tvrdenia, ktorými sa domáha ochrany svojich práv a právnom chránených záujmov v súdnom konaní.
Uvedené nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa
mu nepodarí preukázať dôvodnosť obrany slabšej strany (resp. jej žaloby, pokiaľ by bola v postavení
žalujúceho subjektu) a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia strana v spore celkom rezignovala vo
svojej dôkaznej povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd, pretože

aj v sporoch s ochranou slabšej strany sa uplatní zásada bdelým patria práva, ktorá je už ustálenou
zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu, ktorý subjekty právnych vzťahov poníma
ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a
chránené, a nie sa spoliehať na ochranársku ruku paternalistického štátu.“

27. Žalobkyňa namietala aj to, že súd prvej inštancie úplne odignoroval okolnosti, ktoré predchádzali
skončeniu pracovného pomeru, a to opakované predlžovanie pracovného pomeru, kedy žalovaný
žalobkyni síce predĺžil pracovný pomer, ale súčasne s ňou uzatvoril dohodu o skončení pracovného
pomeru. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej
inštancie uviedol, že konanie žalovaného, na ktoré žalobkyňa poukazovala ohľadne uzatvárania dohôd

o zmene pracovných podmienok resp. predkladanie dohôd o skončení pracovného pomeru ako aj
skutočnosť, že posledný deň trvania pracovného pomeru dňa 31.07.2020 zadával žalovaný žalobkyni
pracovné úlohy, nie je zneužitím práva podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, ani konaním proti
dobrým mravom. Odvolací súd dodáva, že otázka, či bolo predlžovanie pracovného pomeru uvedeným
konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, nemá vplyv na závery súdu prvej inštancie týkajúce

sa vzniku faktického pracovného pomeru a už vôbec nie na určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru tak, ako je to predmetom sporu, preto sa ním odvolací súd nepovažuje za potrebné
viac zaoberať.

28. Žalobkyňa poukázala na to, že emailom zo dňa 01.04.2020 jej nebolo ponúknuté predĺženie

pracovného pomeru do 31.08.2020, ale že sa jej pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú a súčasne v
tento deň s ňou bolo dohodnuté skončenie pracovného pomeru k 31.07.2020. Podľa názoru odvolacieho
súdu je zrejmé, že nakoľko prílohou žaloby je aj žalobkyňou nepodpísaná Dohoda o skončení
pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020 a zároveň aj žalobkyňou podpísaná Dohoda o skončení
pracovného pomeru ku dňu 31.07.2020 obe datované dňa 01.04.2020 (nie antidatované, ako tvrdí

žalobkyňa) z týchto dôkazov nie je možné konštatovať, že žalobkyňa mala záujem podpísať Dohodu
o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020, ale že chcela aby pracovný pomer skončil skôr dňom
31.07.2020, ktorú Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala. To, či žalobkyni bolo ponúknuté
podpísanie dohôd emailom alebo iným spôsobom, nie je pre konanie podstatné, taktiež ako sa javíodvolaciemu súdu právne irelevantná argumentácia žalobkyne týkajúca sa jej odpovede „áno zastavím
sa“ na výzvu na podpis Dohody o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020. V tomto konaní je
podstatná nesporná skutočnosť, že platne uzatvorená (oboma stranami podpísaná) bola iba Dohoda o

skončení pracovného pomeru k 31.07.2020, o čom mala žalobkyňa vedomosť a na uvedenom dátume
ukončenia pracovného pomeru trval aj zamestnávateľ napriek tomu, že mal záujem ponúknuť žalobkyni
Dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020, ktorú žalobkyňa odmietla podpísať. Odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že dohoda o skončení pracovného pomeru nemusí obsahovať dôvod
skončenia pracovného pomeru, nakoľko sa jedná o prejav vôle oboch zmluvných strán, preto žalovaný

neporušil žiadnu povinnosť, keď v nej skončenia pracovného pomeru neuviedol.

29. Skutočnosť, že žalovaný pred dňom 31.07.2020 nevyzval žalobkyňu, aby sa po tomto dátume viac
nedostavila na pracovisko z dôvodu skončenia jej pracovného pomeru a vrátila zverené predmety, nie
je prekážkou ukončenia pracovného pomeru k 31.07.2020. Žalovaný ako zamestnávateľ nemá žiadnu
povinnosť upozorňovať zamestnanca, že nasledujúci deň (po skončení pracovného pomeru) nemá

chodiť do práce z dôvodu skončenia pracovného pomeru, keď dátum začatia aj skončenia pracovného
pomeru bol obom zmluvným stranám zrejmý z ich vzájomných zmluvných vzťahov, v tomto prípade z
Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 01.04.2020.

30. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa prideľovania jej pracovných úloh zamestnávateľom

ešte dňa 31.07.2020, ktoré sa dajú vykonať až nasledujúce dni, uvedené nemožno považovať za dôvod
na to, aby sa žalobkyňa dostavila na pracovisko po skončení pracovného pomeru (t.j. po 31.07.2020)
ani za dôvod vzniku faktického pracovného pomeru. Zamestnávateľ je zamestnancovi počas trvania
pracovného pomeru povinný prideľovať prácu a je tak povinný robiť aj posledný alebo predposledný
deň trvania pracovného pomeru. To, či zamestnanec stihne alebo nestihne vykonať pracovnú úlohu

do skončenia pracovného pomeru, na trvanie pracovného pomeru (a deň jeho skončenia) nemá vplyv
(rovnako sa pracovný pomer neskončí skôr pred dohodnutým dátumom, ak zamestnanec vykoná
pracovnú úlohu skôr). Žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala existenciu takej pracovnej úlohy,
ktorú by jej nadriadený zamestnanec zadal po skončení pracovného pomeru (t.j. po 31.07.2020). Pokiaľ
ide o Dodatok k poistnej zmluve, ktorý doniesol žalobkyni kolega J. I. dňa 03.08.2020, aby ho nahrala,

sama žalobkyňa dňa 27.01.2023 na pojednávaní uviedla, že kolega J. I. nebol jej nadriadený, preto nebol
oprávnený zadávať žalobkyni pracovné úlohy; v rozpore s tým je potom tvrdenie žalobkyne v odvolaní,
že pán J. I. bol jej nadriadený. Rovnako skutočnosť, že pán F. (zástupca riaditeľa odboru A. H.) zmluvu
podpísal,nepreukazuje,žebyžalobkynibolizadávanépracovnéúlohyposkončenípracovnéhopomeru,
nakoľko pán F. nemusel mať vedomosť, kedy bola zmluva vypracovaná a aj to, či žalobkyňa stále pracuje

u žalovaného. Totožne, odovzdanie zalepenej obálky nadriadeným žalobkyne pánom H. nepreukazuje
zadávanie pracovných úloh žalobkyni, keď z uvedeného konania nevyplýva pokyn nadriadeného, čo
mala žalobkyňa s obálkou robiť a či ju mala vybaviť/spracovať. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný zastavil
prideľovanie jej pracovných úloh prostredníctvom online rozdeľovača až dňa 04.08.2020, pričom sama
v odvolaní tvrdila, že skutočnosť, že v dňoch 03.08.2020 a 04.08.2020 jej neboli prideľované pracovné

úlohy nenasvedčuje tomu, že by nepracovala, pretože zamestnávateľ nemusí prideľovať pracovné
úlohy denne. Uvedené tvrdenie žalobkyne je rozporné a nelogické, keď preukázanie prideľovania
pracovných úloh po skončení pracovného pomeru považuje odvolací súd za kľúčové pre posúdenie
vzniku faktického pracovného pomeru. Bez toho, aby zamestnávateľ aktívne zadával zamestnancovi
pracovné úlohy (ktorým úkonom nie je automatické prideľovanie rozdeľovníkom pre celé oddelenie, kde

aj po skončení pracovného pomeru ostala priradená emailová adresa žalobkyne) nemožno dospieť k
záveru, že zamestnávateľ chcel, aby zamestnanec pre neho pracoval. Naviac, z konania žalovaného
zamestnávateľa bolo zrejmé, že mal jedine záujem na predĺžení pracovného pomeru do 31.08.2020, čo
žalobkyňa odmietla a nesúhlasil s predĺžením pracovného pomeru na dobu neurčitú tak, ako požadovala
žalobkyňa (alebo skôr verila, že na to žalovaný pristúpi). Tvrdenie žalobkyne o tom, že skutočnosť,

že jej zamestnávateľ neprideľoval pracovné úlohy neznamená, že nepracovala, predsa práve naopak
preukazuje to, že žalobkyňa vykonávala prácu svojvoľne bez vedomia zamestnávateľa, či priamo proti
jeho vôli (a ako bolo už uvedené, nie je dôvodná námietka žalobkyne, že vykonávala pracovné úlohy
zadané jej počas trvania pracovného pomeru do 31.07.2020).

31. Žalobkyňa považovala za účelové aj vyhodnotenie emailu zo dňa 03.08.2020, kedy súd prvej
inštancie podľa nej zámerne neuviedol, že email bol žalobkyni doručený až o 16:03 hod. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že dátum aj čas odoslania uvedeného emailu je z
rozsudku súdu prvej inštancie zrejmý a nemá vplyv na vyhodnotenie skutočností z neho vyplývajúcichv nadväznosti na ostatné súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie, že žalobkyňa bola predtým
ústne a následne emailom vyzvaná zamestnávateľom na opustenie pracoviska z dôvodu skončenia jej
pracovného pomeru k 31.07.2020.

32. Podľa žalobkyne ďalej súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie za tým účelom, aby zistil, čo
je na pracovisku obvyklé pred skončením pracovného pomeru, keď namietala, že žalovaný nevyzval
žalobkyňu na odovzdanie agendy a materiálneho vybavenia napriek tomu, že so zverením predmetov a
agendy obsahujúcej osobné údaje sa spája hmotná ako aj trestnoprávna zodpovednosť. Podľa názoru

odvolacieho súdu pre posúdenie merita veci nie je podstatné, či zamestnávateľ postupoval v súvislosti
s ukončením pracovného pomeru žalobkyne obvykle alebo neobvykle, pretože uvedené nemá žiadnu
relevanciu. V súdnom konaní bolo potrebné preukázať, či zamestnávateľ konal v súlade so zákonom
a skutočnosť, či žalovaný vyzval (a kedy) žalobkyňu na odovzdanie agendy a materiálneho vybavenia
nie je predpokladom skončenia jej pracovného pomeru a nemá vplyv na jeho trvanie. Žalobkyňa taktiež
namietala, že zápočtový list jej mal byť vydaný do 31.07.2020 a nie až 05.08.2020, k čomu odvolací súd

konštatuje, že účinky skončenia pracovného pomeru nastali bez ohľadu na deň vydania zápočtového
listu, v ktorom je jednoznačne uvedený deň skončenia pracovného pomeru. Podľa Zákonníka práce je
vypracovanie zápočtového listu je povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru (§ 75
Zákonníka práce), ale ani vydanie zápočtového listu ani odovzdanie agendy a materiálneho vybavenia
zamestnancom nie je (hmotnoprávnou) podmienkou skončenia pracovného pomeru a ani prípadné

porušenie citovaného ustanovenia Zákonníka práce nezakladá jeho ďalšie trvanie, obnovenie alebo
vznik faktického pracovného pomeru.

33. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 21 ICdo 95/2019 zo dňa 28.05.2021, podľa
ktorého: „Za situace, kdy by vůle účastníků nesměřovala k založení pracovního poměru jako základního

pracovněprávního vztahu, s jehož založením by byl spojen vznik práv a povinností zaměstnance
(žalobce) a zaměstnavatele (dlužníka), není na namístě uvažovat ani o tzv. faktickém pracovním
poměru. Na existenci tzv. faktického pracovního poměru lze totiž usuzovat jen tam, kde vůle fyzické
osoby a zaměstnavatele směřovala ke vzniku pracovněprávního vztahu a fyzická osoba koná pro
zaměstnavatele (s jeho vědomím a podle jeho pokynů) práci (závislou práci), ačkoliv mezi nimi

platný pracovněprávní vztah nevznikl (nebyla sjednána platná pracovní smlouva, popřípadě platná
dohoda o pracích konaných mimo pracovní poměr) [srov. například rozsudek Nejvyššího soudu ze
dne 7. 5. 2003 sp. zn. 21 Cdo 2287/2002 nebo rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 15. 6. 2010
sp. zn. 21 Cdo 2029/2009].“ V prejednávanej veci preukázateľne vôľa žalovaného nesmerovala k
vzniku pracovného pomeru so žalobkyňou, odvolací súd tak zhodne so súdom prvej inštancie dospel

k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k vzniku faktického pracovného pomeru dňa
03.08.2020 a pracovný pomer skončil na základe Dohody o skončení pracovného pomeru dňa
31.07.2020. Na základe uvedeného preto nebolo ani možné pristúpiť k určovaniu neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru tak, ako žiadala žalobkyňa. Odvolacími námietkami týkajúcimi sa
dôvodov neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sa preto odvolací súd nepovažoval za

potrebné ani zaoberať. Odvolací súd len opakovane dáva do pozornosti nemožnosť faktický pracovný
pomer skončiť spôsobmi podľa ust. § 59 Zákonníka práce a na to, že zamestnancovi neprislúcha
ochrana, aká prislúcha zamestnancovi (zamestnávateľ má možnosť ukončiť fakticky pracovný pomer
neprideľovaním práce bez potreby osobitného právneho úkonu smerujúceho k jeho skončeniu).

34. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na

obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

35. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Aj podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je všaknevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Na základe
uvedeného, na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

36. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že
úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný. Z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania na
strane žalovaného nevyplýval, preto odvolací súd v súlade s čl. 17 základných princípov CSP prihliadol
na procesnú ekonómiu a rozhodol tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).