Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 20, 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9C/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433520
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6122433520.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci žalobcu:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. B. XXX/X, XXX XX D., zast. Mgr. Ivan Bugri, advokát, Námestie SNP 23,
960 01 Zvolen, IČO: 42307155 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00151866,
o zaplatenie 5 441,31 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 441,31 Eur v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 10. 2022 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
5 441,31- Eur ako náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu, ktorá mu bola

spôsobená v období september 2019 až august 2022 z dôvodu porušenia práva Európskej únie,
konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času tým, že bola žalovaným nesprávne implementovaná (resp.
nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.
2. Vzhľadom k tomu, že žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má v podmienkach slovenského
právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z povahy škody – straty časy odpočinku

a s tým súvisiaceho porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, je potrebné
v slovenskom právnom poriadku analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osoby podľa ustanovenia § 11 až § 13 O. z., ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie
k náhrade škody, ktorej sa žalobou domáhal.
3. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť ako bezdôvodnú. Mal za to, že Smernicu č.
2003/88/ES prebral do zákona o HaZZ správne. Táto sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany definované v článku 2 ods. 1, pod ktoré platí aj štátna

služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorého príslušníkom je aj žalobca. Z týchto
dôvodov mu nemohla vzniknúť škoda v dôsledku jej nesprávneho prebratia. Vzniesol tiež námietku
nedostatku svojej vecnej pasívnej legitimácie v spore.
4. Okresný súd žalobe žalobcu rozsudkom zo dňa 13. 09. 2023 v plnom rozsahu vyhovel.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 14Co/141/2023 na základe odvolania žalovaného zrušil
prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia

tohto rozhodnutia vyplýva, že jediným dôvodom, pre ktorý došlo k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia,
je, že sa okresný súd nezaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovaného v jeho písomnom
vyjadrení zo dňa 18. 05. 2023. Bol potom konštatovaný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1písm. h) CSP, keď z obsahu odôvodnenia nie je zistiteľné, či a ak áno, ako sa súd prvej inštancie
so vznesenou námietkou premlčania vysporiadal. Odvolací súd ďalej uviedol, že ostatné odvolacie
námietky žalovaného sa mu nejavia ako dôvodné.

6. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v dôsledku
porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času / ďalej len Smernice /, ktorá bola žalovaným
nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do
ZoHaZZ.

7. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za vzniknutú škodu, keď článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizáciepracovnéhočasumápriamyúčinok,keďžepriznávajednotlivcoviprávavrámciminimálnych
požiadaviek na bezpečnosť na ochranu zdravia pri organizácii pracovného času.
8. Súd považoval už z uvedených dôvodov v prvom zrušenom rozhodnutí základ nároku žalobcu za daný
s tým, že považoval služobnú činnosť žalobcu za činnosť patriacu do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

Mal za to, že táto smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne.
9. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

10. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;

b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

11. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.
12. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých

služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
13. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby

podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.
14. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom

záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
15.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný

príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)
osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)
príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2, služobný plat tvoriazložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej

pohotovosti štátu.
16. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie
štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí

náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.
17. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

18. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

19. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §

136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5
a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.
20. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

21. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

22. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora v zmysle článku 2, ods. 1 smernice je rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej
pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky
prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade potreby mohol
poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú
pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho

týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa
(rozsudok vo veci C-303/98).
23. Žalovaný tvrdil, že štát prebral Smernicu do zákona o HaZZ správne, keď podľa prílohy č. 4. bod
6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola aj Smernica prebratá. Súd však poukazuje na to, že hoci podľa
ustanovenia § 193 zákona o HaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného

aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce, pričom podľa ustanovenia § 96 ods. 2 Zákonník práce čas, počas
ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva,
je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas, toto ustanovenie § 96 ZP sa
však na pomery zákona o HaZZ nedá aplikovať. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede

žalobcu,nímpredloženýchlistinnýchdôkazovakoajzostanoviskažalovanéhovyplýva,žečasslužobnej
pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve
v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho
§ 12 ods. 6 umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní
štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na

ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej
služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie
Súdneho dvora, ktoré sa však týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej veci nejedná.24. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby
ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz

alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Definuje úkony v priamej
súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej
službyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Služobnúpohotovosť
však zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 Zákona
o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej
služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného
príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe,
ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona
o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby

(„výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou.
25. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je
potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v
rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý

treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie
životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas
ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti“. V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské
štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb,

odchýliťodsúborupovinnostívyplývajúcichzustanovenísmernice,vrátanepojmov–pracovnýčasačas
odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty
ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici.
Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice (rozsudok Súdneho dvora z 3.10.200 vo veci Simap
C-303/98, rozsudok Súdneho dvora z 9.9.2003 C-151/02). Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské
štátny nemôže jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b) smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je

potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ
služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b) smernice.
26.Vtejtosúvislostisúdpoukazujenato,žeSlovenskárepublikaakočlenskýštátEÚvsúladespotrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ

opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný
v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Argumentácia
žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý
a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah,

môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko
žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený
a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa.
Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti, nemôže byť na
ťarchu zamestnanca. Súd poukazuje na to, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné

spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu, ale nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom
by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do znenia zákona o HaZZ.

27. Čo sa týka potom požadovaného nároku žalobcu na náhradu škody, Súdny dvor judikoval vo
viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri

podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné; 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí
toho ktorého vnútroštátneho súdu.28. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj
účelom im najbližšie.

29. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.
30. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
31. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.

6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú

ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).
32. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje

komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú
v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že
spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. Náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv.
33. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní
komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa
s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné
analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e)
Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.
40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane

rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj
v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica
89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám.

Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí
poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe
uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času.
34. Na základe dokladov predložených žalobcom mal súd za preukázané, že pri nariadení pracovnej
pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo u žalobcu k prekračovaniu maximálneho limitu

48-hodín priemerného pracovného týždňa v rozhodnom období (september 2019- august 2022). Súd
vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2 a 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho
základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako

aj práva na vedenie súkromného rodinného života.
35. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii
aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej
veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnompomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku,
je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený

zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv
žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom

možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva
sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len
morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada

ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej

práci si aj primerane odpočinúť. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti
nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru (14
rokov) skracoval čas odpočinku, v ktorom sa mohol venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám.
Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej
súvislosti s porušením komunitárneho práva.

36. Žalovaný namietal aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za
neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v
tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na

úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce OZ)
a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi

odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.
37. Súd sa stotožnil so žalobcom v tom, že v danom prípade má byť náhrada škody nielen primeranou,
ale má spĺňať aj satisfakčnú funkciu, ako aj preventívnu a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu
prevenciu pred pokračovaním v porušení práva.

38. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna

spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republikaprijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od
1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy
je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

39. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 občianskeho zákonníka súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ

prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej

pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
40. V období september 2019 – august 2022 odpracoval žalobca pri odpracovaných hodinách určenej
služobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZ1744,02hodín,zaktoréobdobiesadomáhalzaplatenia

žalovanej sumy 5 441,31 Eur ako náhrady vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto sumu vypočítal
ako odmenu, ktorú mu priznáva zákona ako pri nariadenej služobnej pohotovosti postupom uvedeným
pod bodom F žaloby, jej bodom 36 až 39.
41. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že „tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a predstavuje skôr

výpočet odškodnenia vo forme vyplatenej primeranej peňažnej náhrady vo forme doplatku zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z.,“ z tohto vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by spochybňoval údaje uvedené v týchto
tabuľkách nachádzajúcich sa v žalobe žalobcu ktoré boli podkladom pre výpočet žalovanej sumy.
42. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za

primeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná
suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného
času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia počtu
hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac, hodinová sadzbu, rozdiel percentuálny v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ. Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou

čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle
ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období
vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože

spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení žalobcu. Nižšia suma
by ani nemohla pôsobiť voči žalovanému satisfakčne ani preventívne.
43. Na pojednávaní dňa 20. 09. 2024 zástupca žalobcu trval na žalobe a žiadal jej v plnom rozsahu

vyhovieť. Vzhľadom k dôvodom zrušujúceho rozhodnutia prvostupňového súdu sa vyjadril len k otázke
posúdenia námietky premlčania zo strany žalovaného. Poukázal na rozdielne právne názory Krajského
súdu v Banskej Bystrici v obdobných veciach na túto otázku v jednotlivých senátoch. Senát, ktorý zrušil
predmetnúvecvkonaní14Co/132/2023zastávalnázor,žepočiatokbehupremlčacejdobyzačínaplynúť
odo dňa, kedy sa mohol žalobca dozvedieť o porušení povinnosti zo strany žalovaného, t. j. dňom

splatnosti mzdy za toto obdobie. Obdobný právny názor mal aj senát 11Co v konaní 11Co/53/2023.
44. Zástupkyňa žalovaného žiadala žalobu zamietnuť. Mala za to, že žalobca vôbec nepreukázal prácu
presahujúcu nad akýkoľvek zákonný limit. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je ekvivalentom straty na
zárobku. Toto judikoval aj Krajský súd v Košiciach v konaní 5Co/82/2024, 6Co/66/2023 a Krajský súd
v Nitre 9Co/332/2022.

45. Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania ako aj vzhľadom k odôvodneniu zrušujúceho
rozhodnutia druhostupňového súdu sa súd zaoberal len námietkou premlčania nároku vznesenou
žalovaným v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 18. 05. 2023. K ostatným argumentom žalovaného sasúd vyjadril v tomto rozhodnutí ako aj v prvom rozhodnutí zo dňa 13. 09. 2023 s tým, že krajský súd vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí nepovažoval jeho vyjadrený názor za nesprávny.
46. Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
47. Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
48. Žalobca sa svojou žalobou domáhal nahradenia nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle

ustanovenia § 13 ods. 2 O. z. Žaloba došla na tunajší súd dňa 10. 10. 2022.
49. Nemajetkovú ujmu požadoval za porušenie žalobcom práva Európskej únie upravenej v smernici
Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2023 za obdobie od septembra 2019 do
augusta 2022 vrátane (t. j. od 01. 09. 2019 do 31. 08. 2022). Ako už bolo uvedené, výšku nemajetkovej
ujmy odvodzoval od počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti v jednotlivých mesiacoch, ktoré mu
neboli započítané do služobného času.

50. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu
vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 101 O. z.
51. Všeobecná 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty, keď tento okamih je daný objektívne
a nezávisle na subjektívnej vedomosti dotknutého subjektu, či vedel alebo nevedel o svojom práve.

52. Súd sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v odôvodneniach rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici 11Co/53/2023 ako aj 14Co/132/2023, na ktoré poukázal zástupca žalobcu, keď
vychádzal z toho, že ku porušeniam práva únie vo vzťahu k žalobcovi v dôsledku neúplnej transpozície
smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. dochádza dlhodobo, t. j. aj pred žalovaným obdobím
ako aj v čase rozhodovania súdu a nejedná sa o jednorazové konanie.

53. Aj podľa názoru súdu v tomto konaní sa o tom, či k takémuto porušeniu vo vzťahu k žalobcovi došlo
v tom ktorom mesiaci, mohol tento objektívne dozvedieť najskôr až z výplatných pások ku dňu splatnosti
mzdy, t. j. či v rámci toho mesiaca došlo u neho k prekročeniu maximálnej dĺžky týždenného pracovného
času v porovnaní maximálne povoleným týždňovým pracovným časom, aký bol jeho fond pracovného
času, najmä aký mu vykázal žalobca počet odpracovaných hodín a hodín pohotovosti.

54. Súd vychádzal z toho, že predmetom sporu nebol nárok žalobcu na doplatenie mzdy, ale nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku si len odvodzoval od nevyplatených mzdových nárokov.
Náhradu požadoval za neoprávnený zásah do jeho práv, ktorý, ako už bolo uvedené, pretrvával počas
celého žalovaného obdobia a trval aj v čase rozhodnutia súdu.
55.Žalobabolapodanánasúd10.10.2022,t.jvrámcizákonnej3-ročnejpremlčacejlehoty.Zuvedených

dôvodov považoval súd námietku premlčania za bezdôvodnú a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
56. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol úspešný
v plnom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne

v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť

podpísané. Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s
prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy
toho, kto ho urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).