Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201206
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201206.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX A., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej
D. A., E., A. A. F. X, XXX XX C., G.: XX XXX XXX, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja,

s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti spojenej s
náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku pôvodne Okresného súdu Svidník č.k.
3C/26/2019 - 142 zo dňa 26.01.2023, teraz Okresného súdu Bardejov - pracovisko Svidník takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku III. o trovách konania.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,

že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Konanie o zaplatenie sumy 4.500,- eur zastavuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 500,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.“

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predchádzajúcej argumentácií už vysvetlil, že v administratívnom
konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktorý v rámci
objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na

žalovanú.

3. Po tom, čo súd prvej inštancie mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou
samou. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu
5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah
do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.4. Následne uviedol, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy
v sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná príčinná súvislosť. V rámci voľnej úvahy prihliadol
na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká

zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť
satisfakčnú aj preventívno- sankčnú funkciu relutárnej náhrady a zároveň aj aby bol druhej strane
zachovaný aj princíp rozumnosti v práve, ako to konštatoval v odôvodnení svojich rozhodnutí odvolací
súd, určil sumu 500 eur, ktorú po čiastočnom späťvzatí požadoval aj žalobca, ako sumu primeranú.
Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zák. č. 274/2017 Z. z. o

obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako to
urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 zo dňa 30.3.2021 v konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí
štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci
však ide o typický občianskoprávny vzťah domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej
osoby upravený normami súkromného práva. Súd sa zhoduje s názorom žalobcu, že priznaná náhrada

v uvedenom konaní (110 eur) vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom
trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá
relutárna náhrada spĺňať a že odvolacím súdom priznaná náhrada pôsobí vo verejnosti práve naopak, je
nespravodlivo neprimeraná a nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných systémov správať sa voči
citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo výroku II.

rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 500,- eur.

5. Výrok o trovách konania III. odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, v spojení s ust.
§ 262 ods. 2 CSP. Úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a to napriek čiastočnému zastaveniu konania, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu. O výške

trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

6. Odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudkom z 19. októbra 2023 sp.zn. 5Co/26/2023 potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
110,- eur a o trovách konania podľa § 387 ods. 1 aj 2 CSP, v prevyšujúcej vyhovujúcej časti (v časti

rozdielu medzi sumami 500,- eur a 110,- eur) ho potom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.
Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu. V odôvodnení
k primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že nárok je daný, nakoľko incident, pri
ktorom došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom
do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie, ktoré priznáva fyzickým osobám

ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto
incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky, ktorú zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách a zo zákonnej úpravy
nárokov poškodených z trestných činov. S ohľadom na takto stanovovanú náhradu nemajetkovej ujmy

sa odvolaciemu súdu javila náhrada priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie neprimerane vysoká. Bol
toho názoru, že v danej veci možno uvažovať o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete
násilných trestných činov (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Zároveň zohľadnil, že v danom prípade
nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale len k možnosti ich ohrozenia, čo odôvodnilo ďalšie

zníženie minimálne na hodnotu 50 % pri vyššie uvedenej úvahe a dospel k záveru, že suma 110,- eur
je pre žalobcu vzhľadom na charakter veci za spôsobenú nemajetkovú ujmu primeranou náhradou.
Odvolací súd tak, ako súd prvej inštancie (aj keď to v dôvodoch rozhodnutia neuviedol), nezistil dôvody
hodné osobitného zreteľa pripúšťajúce aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. K argumentu žalovanej, že
priznané trovy konania viac ako 10 - násobne prevyšujú výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy,

a že pri počte 164 žalobcov, uplatňujúcich si rovnaký nárok, budú trovy ich právneho zastúpenia
200.000,- eur, uviedol, že tieto dôvody nie sú výnimočné, odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 CSP.
Výnimočnosť umožňujúca aplikáciu ustanovenia § 257 CSP je charakteristická sociálnym aspektom,
keď povinná strana sporu nemôže zaplatiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila,
alebo to môže urobiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní, prípadne iné okolnosti, a môže
dospieť k rozhodnutiu o nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to
práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa a berie do úvahy,
že nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a možnosť treba posudzovaťprísne reštriktívne. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade sa o neprimeranú tvrdosť vo vzťahu
k žalovanej nejedná a rozhodnutie o trovách konania ani neodporuje dobrým mravom. Preto odvolací
súd potvrdil rozsudok i v časti trov prvoinštančného konania.

7. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a ods. 2
CSP v spojení s ustanovením § 255 CSP, keď zohľadnil, že výška priznanej náhrady závisela od úvahy
súdu. V takýchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, a to aj napriek tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Mal za to,

že ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy
súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné považoval rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Žalobcu považoval za plne procesne úspešného, pretože mal úspech čo
do základu uplatneného nároku a výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela
výlučne od úvahy súdu. Preto žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich

výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o trovách
konania a v časti o trovách odvolacieho konania podala žalovaná dovolanie. Dovolací súd uznesením
sp.zn. 6Cdo/20/2024 zo dňa 11.12.2024 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19.10.2023 sp.zn.

5Co/26/2023 v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Dovolací súd konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu k odvolacím
námietkam žalovanej uvádzaným k náhrade trov konania vyplýva konštatovanie, že v danom prípade sa
nejedná o výnimočnosť danú sociálnym aspektom a ani o výnimočnosť v okolnostiach danej veci alebo

v okolnostiach strán sporu a že argumenty uvádzané žalovanou v odvolaní sú pre aplikáciu ustanovenia
§ 257 CSP nepoužiteľné.

10. Z uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v ustanovení § 387 ods. 3
CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd v odôvodnení

rozhodnutia nezaoberal zásadnými tvrdeniami žalovanej v odvolaní, a to ani v najvšeobecnejšej rovine.
Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalovanej, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva
na spravodlivý proces možno označiť za hlavné, a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o
argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní oponovala tým, že žalobca bol v spore úspešný iba
čiastočne, nakoľko sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 5.000,- eur a bolo mu priznaných

iba 110,- eur, že v časti 4.500,- eur zavinil zastavenie konania a požadovala, aby odvolací súd pri
určovaní trov konania využil svoje moderačné právo, ktoré mu priznáva ustanovenie § 257 CSP.
Žalovaná uviedla, že súdom bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy štyridsaťpäťnásobne
nižšia ako požadovaná, že priznané trovy konania v skutkovom a právne identickom prípade C. A. a
ďalších 42 žalobcov, viac ako desaťnásobne prevyšujú výšku právoplatne priznanej peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy a že vyplatenie takejto sumy je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore
so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať; jedná sa o zneužitie inštitútu náhrady
trov konania a dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP. Odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu v prospech žalobcu úplne ignoruje
skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní, že ak trovy konania viacnásobne prevyšujú priznaný nárok,

je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Vzhľadom
na počet žalobcov (68) takto bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaných len v prípade
žaloby podanej C. A. a ďalšími 42 žalobcami 50.877,60 eur. Takáto suma je neadekvátna, v rozpore
s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal sledovať v prvom rade.
Vzhľadom na celkový počet žalobcov (165) odhaduje žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktoré

bude musieť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v línii rozhodnutia odvolacieho
súdu) na cca 200.000,- eur. To isté platí pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalovanej, že do súdneho
sporu so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko
žalobcami požadovaná a žalobami uplatnená suma 5.000,- eur každým zo žalobcov bola neprimeraná,
neadekvátna, neproporcionálna, je v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi, jej uplatňovanie

považuje za vyslovene šikanózne a požadovaná náhrada nedávala žalovanej ani len teoreticky možnosť
vyhnúť sa súdnemu sporu (takúto sumu by dobrovoľne nezaplatil nik).11. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v bodoch 82 a 83 je podľa najvyššieho súdu zrejmé,
že odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z namietaných skutočností a k odvolaciemu návrhu žalovanej
na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP neuviedol žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami

žalovanej sa nezaoberal, resp. neuviedol, prečo nevyužil moderačné právo podľa ustanovenia § 257
CSP. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil
spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP). Odvolací súd síce v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenie § 257

CSP, jeho výkladu ako výnimke zo zásady úspechu vyplývajúcej z ustanovenia § 255 CSP sa zákonu
zodpovedajúcim spôsobom nevenoval a nevysporiadal sa ani s uplatnenými podstatnými námietkami k
rozhodnutiu o trovách konania. Keďže odvolací súd nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania
žalovanej žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo iné ako prijať záver, že došlo k
zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Keďže sa odvolací
súd nevysporiadal s podstatnými argumentami odvolateľa a bez primeraného vysvetlenia ich ignoroval,

porušil tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (II. ÚS 120/2020).

12. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu v ďalšom konaní nové rozhodnutie o trovách konania riadne
odôvodniť tak, aby bolo zrozumiteľné a všeobecne presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude treba venovať
relevantným argumentom odvolateľa v odvolaní k rozhodnutiu o trovách konania a prihliadať tiež na

právne závery ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV. ÚS 652/2018 formulované tak, že „...Aplikácia
pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí
mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,
aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho
neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad

z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe
zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v
základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným
obmedzením.“. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 396 ods. 2 CSP, podľa
ktorého v prípade, ak odvolací súd zmení rozhodnutie (a to aj čiastočne), rozhodne aj o nároku na

náhradu trov konania na súde prvej inštancie, nakoľko až v tomto rozhodnutí bude premietnutý úspech
strany v celom konaní, ktorý závisí od rozhodnutia odvolacieho súdu. Zároveň dovolací súd poukázal
na ustanovenie § 455 CSP a viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu a uložil odvolaciemu súdu,
aby rozhodol o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

13. Vzhľadom na predmet odvolacieho konania po zrušení rozsudku dovolacím súdom odvolací súd
uvádza, že proti rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti trov konania podala žalovaná odvolanie.
Konkrétne čo do trov konania namietala, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v spore v podstatnej
časti neúspešný, nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (žalovaná suma vo výške
5.000,- eur a priznaná suma 500,- eur). Zároveň žalobca vzal žalobcu späť, a to v sume 4.500,-

eur, ktorá predstavuje až 90% žalovanej sumy, čím procesne zavinil v tejto časti zastavenie konania.
Podľa príslušných ustanovení CSP je s výnimkou uvedenou v § 257 CSP zásada úspechu v spore
esenciálnym a jediným zákonným kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma
vždy tak, čo do právneho základu ako aj do výšky priznanej náhrady. V súvislosti s odôvodnením
rozhodnutia o priznaní trov konania v plnom rozsahu (bod 113. odôvodnenia rozsudku), skutočnosťou,

že v tomto prípade výška plnenia závisela od úvahy súdu, podľa názoru žalovanej právne neobstojí,
respektíve ako už bolo uvedené vyššie nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP, a ako také je
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukazovala
žalovaná najmä na zásadnú zmenu v právnej úprave náhrady trov konania zavedenú CSP oproti
predchádzajúcej právnej úprave, konkrétne jeho § 142 ods. 3 O.s.p. Zdôraznila, že aj v prípadoch žaloby

na ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu peňažnej náhrady, či v iných druhoch sporov, kde
výška náhrady závisí od úvahy súdu musí niesť žalobca zodpovednosť aspoň čiastočnú za výsledok
sporu. Zásada úspechu vo veci, respektíve jej aplikácia v rozhodovacej činnosti súdov, na ktorej je
postavená právna úprava náhrady trov konania CSP, by mala mať aj preventívny účinok, t.j. aby strany
zámerne nenadhodnocovali výšku sporu takým spôsobom, aby bola vylúčená možnosť mimosúdnej

dohody, a následne aby odmena advokáta bola čo najvyššia. V tejto súvislosti poukázala žalovaná
na Komentár k CSP. Zároveň poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.07.2020
sp.zn. 10Co/21/2020, podľa ktorého nie je možné konštatovanie odôvodnenosti nároku na finančné
zadosťučinenie priznať bezhranične dominantný význam vtom zmysle, že bez ohľadu na porovnanienárokovanejasúdomurčenejvýškynáhrady,budežalobcavždyvsporeúspešnoustranousnárokomna
náhradutrovkonania.Takýtoprístupbyajvoveciachochranyosobnostiprehliadalelementárnehľadisko
spravodlivéhousporiadaniavzťahovmedzistranami.Nemožnosícezaťažiťžalujúcesubjektyprocesnou

zodpovednosťou za presne predvídanie výsledku, rovnako však nemožno prehliadať uplatňovanie si
absolútne nereálnych a stavu veci nezodpovedajúcich nárokov. Podľa názoru žalovanej súd prvej
inštancie otázku výšky trov konania, ktoré priznal žalobcovi v plnej výške aj napriek tomu, že žalobca
bol v spore len v zanedbateľnej časti úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP,
upravujúcimi otázku trov konania, a teda vec nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žalovaná mala za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto
prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo
podľa ust. § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, respektíve tieto aspoň primerane znížiť.
Priznané trovy v prípade 68 žalobcov, ktorým bola priznaná peňažná náhrada v sume 110,- eur, viac
ako 10 - násobne prevyšujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o
peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. V prípade žalobcu môže

byť tento nepomer medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania ešte väčší, pretože
pri viacerých účastníkoch sa výpočtový základ znižuje na polovicu. Vzhľadom na počet žalobcov, tak
bola na účet právnemu zástupcu žalobcov poukázaná len v prípade žaloby žalobcu C. A. a ďalších
42 žalobcov suma 50.877,60 eur. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je
možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dala žalovaná do

pozornosti napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 113/2019 zo dňa
06.06.2019. Zároveň v súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že do
súdneho sporu so žalobcom, ako aj ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko
žalobcami požadovaná a následne žalobcami uplatnená suma 5.000,- eur, na každého zo žalobcov
bola a je neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna. Táto skutočnosť podľa názoru žalovanej tiež

odôvodňuje použitie ust. § 257 CSP súdom. Zároveň žalovaná poukázala na to, že v každom konaní
na súde prvej inštancie navrhovala z procesných aj ekonomických dôvodov spojenie veci. Následne
poukázala na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 3923/2011 zo dňa 29.03.2012, z
ktoréhocitovala.Ďalejnamietala,žesúdprvejinštancienijakýmspôsobomneodôvodnilprečonevyhovel
návrhu žalovanej, aby súd uplatnil moderačné právo podľa ust. § 257 CSP, prečo žalovanou uvádzané

dôvody nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie § 257 CSP. Preto v
tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie žalovaná tiež za arbitrárne. Navrhla, aby odvolací
súd rozsudok v jeho napadnutom výroku III. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(preskúmanie výroku II. už nie je predmetom odvolacieho konania).

14. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. V otázke náhrady trov konania žalobca nesúhlasil
s argumentáciou žalovanej aj keď je pravdou, že terajšia procesná úprava civilného konania neobsahuje
identické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého: „Aj keď mal účastník vo veci úspech
len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej
časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;

v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného
plnenia.“ V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak bolo nepriznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu alebo vyplýva z výsledkov znaleckého
dokazovania, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný prichádza do úvahy
plná náhrada trov konania (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. 12. 2009 sp. zn. II. ÚS 418/09-22,

nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 01. 2014 sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60). Poukázal na závery právnej
náuky pri aplikácii § 255 CSP: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na

základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom,
že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou
funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť,

čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99).
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj
viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje.Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Vhodným riešením
potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v

tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255CSP), keďže ten, ako je
uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.“ (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol., Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926 - 927) Aj po rekodifikácii civilného procesu
v zmysle uvedeného je potrebné posudzovať otázku náhrady trov konania v prípade čiastočného

procesného (ne)úspechu, ak výrok rozhodnutia na plnenie závisel od úvahy súdu alebo znaleckého
posudku, v intenciách § 142 ods. 3 OSP, a to na základe interpretácie všeobecného ustanovenia §
255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP.
(Porovnaj: SEDLAČKO, F., Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada.
Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4) Podľa dôvodovej správy k § 249 CSP (pozn. súčasný
§ 255 CSP, pretože číselné označenie paragrafov v osobitnej časti už nekorešponduje so schváleným

znením, keďže v legislatívnom procese došlo k posunutiu paragrafov z dôvodu vloženia nových): „V
tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria
môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej

strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu.
Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená
zásadarovnakéhozaobchádzaniaapovinnosťžalovanéhosaospravedlniťpriznanéboli,avšaknáhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“ Pre prípad, že sa odvolací súd
nestotožní s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania žalovaná navrhla aplikovať ustanovenie

§ 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať alebo tieto primerane znížiť. Žalobca namieta, že pre
takýto postup odvolacieho súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Podľa § 257 CSP: „Výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa“. Pre aplikovanie
citovaného ustanovenia CSP musia byť naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Musia byť
naplnené výnimočné okolnosti a dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Na strane žalovanej neexistujú

žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla žalovaná dostať v prípade priznania náhrady
trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomicky silnú nadnárodnú spoločnosť.
V predmetnej právnej veci odvodzuje žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah
do jeho osobnostných práv z bezpečnostného incidentu zo dňa XX. XX. XXXX, za ktorý objektívne
zodpovedá žalovaná. Priebeh bezpečnostného incidentu bol skutkovo popísaný v žalobe, aj ďalších

písomných podaniach žalobcu. Tento bezpečnostný incident sa dotýkal bezmála 500 osôb, pričom
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv (porušenie práva na
informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd) si uplatnilo 166 dotknutých
osôb. Doposiaľ už bolo právoplatne rôznymi senátmi Krajského súdu v Prešove rozhodnuté vo vzťahu
k 72 žalobcom (dotknutým osobám) tak, že bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, teda bolo

porušené ich právo na informačné sebaurčenie, čím bol právoplatne uznaný základ nimi uplatňovaného
nároku. Za tejto situácie je potom celkom nezrozumiteľný postoj žalovanej, ktorá napriek judikovanému
právu 72 dotknutých osôb, doposiaľ zanovito popiera základ nároku žalobcu. Na všetky relevantné
argumenty žalovanej už bolo v skutkovo a právne identických veciach odvolacím súdom opakovane
reagované, pričom odvolací súd považuje argumentáciu žalovanej za nesprávnu. Žalovaná vo veci

samej nepodala ani v jednom prípade dotknutých osôb dovolanie, iba v otázke trov konania, proti
ktorým neustále namieta napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 24.
mája 2022 č.k. II. ÚS 233/2022-18 jej sťažnostnú argumentáciu (v skutkovo a právne totožnej veci)
neprijal a jej ústavnú sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti zamietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentoval takto: „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných

práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle
uplatnenia zásad úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (bod 12 odôvodnenia). Následne konštitučný súd v bode 13
odôvodnenia citovaného uznesenia konštatuje: „Aj námietku o nesprávne určenej výške sadzby tarifnej
odmeny v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. považuje ústavný súd za neopodstatnenú. Podľa § 10 ods.

8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach
ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov
alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur,
ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a suma 2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovejujmy. V prejednávanej veci z ústavnej sťažnosti, jej príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že spor vedený okresným súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou
bol jednoznačne sporom o ochranu osobnosti. Z citovaného ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

potom vyplýva, že súdu nie je poskytnutý manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty.
Tento priestor normotvorca vytýčil len z hľadiska toho, či vôbec je náhrada nemajetkovej ujmy žalobou
požadovaná. Dilema o prisúdenej a požadovanej sume by eventuálne prichádzala do úvahy v časti
náhrady súdneho poplatku za odvolanie, čo ale nie je predmetom preskúmavanej ústavnej sťažnosti“
ako dôkaz predložil žalobca uznesenie ÚS SR z 24.05.2022 č.k. II.ÚS 233/2022-18. Práve tvrdošijný

postojžalovanejpopierajúcizákladnárokužalobcumápritomnezanedbateľnývplyvnanavyšovanietrov
tohto konania, ktoré zapríčiňuje výlučne žalovaná, preto neexistuje ani žiaden dôvod pre aplikáciu § 257
CSP. Na argumentáciu žalovanej o priznávaní trov z prisúdenej sumy dal zrozumiteľnú odpoveď Ústavný
súd SR v citovanom uznesení z 24. 05. 2022. Pre tento typ sporov je nevyhnutné aplikovať ustanovenie
§ 10 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pretože ide o

spor o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a naviac je to vec ochrany osobných údajov.
Práve na takéto typy sporov je v citovanej vyhláške špeciálne ustanovenie o spôsobe výpočtu výšky trov
právneho zastupovania. Žalovaná len zahmlieva a zavádza súd argumentáciou o výpočte advokátskych
trov z prisúdenej sumy, čo je samozrejmé vo všeobecnosti argumentácia dôvodná, avšak platí pre iný
typ sporov, napríklad na konanie o náhradu škody na zdraví, kde súd rozhoduje na základe znaleckého

posudku alebo aj svojej voľnej úvahy pri zvyšovaní náhrady. K tomu citovaná časť komentára k CSP
vychádza práve zo sporu o náhradu škody na zdraví. Predmetný spor je však sporom, na ktorý sa
vzťahuje pri výpočte trov ustanovenie § 10 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republikyč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvznení
neskorších predpisov. Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách

konania, ktorým bola žalovaná zaviazaná k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu
a uplatnila si i trovy odvolacieho konania.

15. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná. Táto uviedla, že čo sa týka
trov konania, ktoré súd prvej inštancie priznal žalobcovi v plnom rozsahu naďalej zastáva stanovisko,

že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný nemá nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak
bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy dané úvahou súdu alebo vyplýva z výsledkov znaleckého
dokazovania, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne len úspech čiastočný, prichádza do úvahy
plná náhrad trov konania (uznesenie ÚS SR zo dňa 15. 12. 2009, sp. zn. II. ÚS 418/09-22, nález ÚS

SR zo dňa 23.01.2014 sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60). Žalobca potom poukazuje aj na odbornú literatúru
a to konkrétne Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C.H. Beck, 2016, str. 926 - 927. Žalovaná
zdôraznila, že aj v prípadoch žaloby na ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu peňažnej náhrady,
či v iných druhoch sporov, kde výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí niesť žalobca zodpovednosť
(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu.

16. Žalovaná mala za to, že v prejednávanej veci ide o rovnakú situáciu, ako je vyššie popísaná.
Žalobca zastúpený advokátom uplatňoval voči žalovanej zjavne premrštenú sumu peňažnej náhrady,
ktorá od samotného počiatku vylučovala medzi nimi akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody, nakoľko
sumu vo výške 5.000,- eur s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a jeho následky by dobrovoľne

neuhradil nikto. Možnosť mimosúdnej dohody v priebehu konania potom vylučovala aj rozhodovacia
činnosť súdu prvej inštancie, ktorý napriek už vydaným rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý judikoval
ako primeranú sumu vo výške 100,- eur, nepochopiteľne aj naďalej priznával žalobcom v skutkovo a
právne identických veciach tisícové peňažné náhrady. Žalovaná tak bola do súdneho sporu dotlačená,
resp. bola nútená v ňom pokračovať. Argumentáciu o možnej mimosúdnej dohode, ktorou argumentuje

žalobca, resp. jeho právny zástupca, považovala žalovaná v tejto fáze, resp. v tomto stave veci, za
vyslovene účelovú. Právny zástupca žalobcu má totiž už vzhľadom na stav konaní ohľadom žalôb
všetkých žalobcov a tomu zodpovedajúci počet úkonov „zarobené“ a zároveň v diskusii s právnym
zástupcom žalovanej deklaroval, že čo sa týka dohody, resp. kompromisu ohľadom výšky trov konania
(spočívajúcich výlučne z trov právneho zastúpenia), nevidí tu žiadny priestor na dohodu. Opätovne

podotkla, že trovy právneho zastúpenia len vo veci žaloby C. A. a ďalších 42 žalobcov boli súdom prvej
inštancie určené vo výške 50.877,60 eur. Suma viac ako 200.000,- eur, ktorú bude musieť žalovaná
vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (ak súdy budú o trovách konania rozhodovať v doterajšej línií),
je kvalifikovaným odhadom žalovanej a to vzhľadom na celkový počet zastupovaných žalobcov (kdnešnému dňu spolu 166 žalobcov) a celkový počet úkonov vo veci, ktorý sa dá predpokladať nakoľko
ide o skutkovo a právne identické veci s identickým priebehom civilného sporového konania. Žalovaná
ďalej uviedla, že dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v žiadnom prípade nie sú iba

sociálneho charakteru. Pokiaľ ide o dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý spočíva v skutočnosti, že v
konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších
žalobcov opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napríklad každé ďalšie
podanie na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a
dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike

a pod.), žalovaná poukázala aj na Uznesenie NS SR, sp.zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa 19.03.2014 podľa
ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer
totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu
a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutie NS SR prešlo dokonca aj kontrolou
ústavnosti, kedy US SR Uznesením II. US 739/2014-11 zo dňa 06. 11. 2014 sťažnosť sťažovateľa

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v tejto veci (mimochodom zastúpeného tým istým
právny zástupcom ako žalobca) odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Argumentáciu žalobcu, že keďže
žalovaná sama žiada pre prípad úspechu vo veci priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu, je
výrazne nepoctivá, musí žalovaná odmietnuť. Žalobcovi zrejme uniklo, že žalovaná vo svojom odvolaní k
časti o trovách konania uvádza, že ňou uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o trovách konania

platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Žalovaná v
súvislosti s touto otázkou ďalej poukázala na všetky svoje vyjadrenia. Záverom ešte žalovaná poukázala
na skutočnosť, že vzhľadom na veľký počet skutkovo a právne identických žalôb vyplývajúcich z toho
istého bezpečnostného incidentu (166 žalobcov) požiadala v jej vyjadrení k žalobe zo dňa 21.08.2019
súd prvej inštancie o spojenie vecí podľa § 166 CSP. Žalovaná žiadala i odvolací súd, aby zvážil

možnosť spojenia vecí aspoň v priebehu odvolacieho konania. Mala za to. že takéto procesné opatrenie
je jednoznačné odôvodnené požiadavkou na hospodárnosť konania. Na základe vyššie uvedených
skutočností žalovaná v plnom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

17. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Konštatoval, že základ nároku bol doposiaľ ako

opodstatnený judikovaný vo vzťahu k 75 žalobcom. Pri otázke náhrady trov konania používa žalovaná
tendenčnú a manipulatívnu argumentáciu najmä ak ide o argumentačný posun pri trovách vo veci
Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018, ktorý bol zavŕšený neúspešnou ústavnou sťažnosťou.
Tendenčnosť a manipulatívnosť žalovanej pri argumentácii o trovách konania je vidieť pri narábaní
s číslami, keď tvrdí, že trovy boli len v jednom konaní vo výške 50.877,60 eur. Žalovaná však neuvádza,

že išlo o konanie v spojenej veci 43 žalobcov, ktorá bola tzv. „pilotnou vecou“, v ktorej sa riešili zložité
skutkové a právne otázky.

18. K aplikácii ust. § 257 CSP žalobca poukázal na výstižné odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie v skutkovo a právne identickej veci OS Svidník zo dňa 09.03.2023 sp.zn. 4C/10/2020 (bod

96 odôvodnenia): „K návrhu žalovanej, aby súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania § 257 CSP
a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, alebo ich aspoň primerane znížil súd uvádza, že nezistil
dôvod na výnimočnú aplikáciu § 257, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ak žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na to, že do
súdneho sporu so žalobcom bola reálne donútená, nakoľko žalobcom požadovaná suma 5.000,- eur je

tak neadekvátna, neprimeraná, neproporcionálna, v rozpore s dobrými mravmi a zásadou slušnosti, že
nedávala ani teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť súd pripomína, že uvedená argumentácia
mohla by teoreticky obstáť jedine vtedy, ak by žalovaná v spore spochybňovala len výšku nároku, nie
jeho základ. Tu ale žalovaná po celý čas, a to dokonca aj po rozhodnutiach odvolacieho súdu, kedy vo
vzťahu k viac ako 70-im žalobcom už bol základ nároku potvrdený stále spochybňovala základ nároku,

preto jej argumentácia neobstojí. Ak žalovaná tvrdí, že výška uplatňovanej sumy nedávala možnosť
ani len teoreticky sa súdnemu sporu vyhnúť, tak tu súd pripomína, že ani po týchto rozhodnutiach
odvolacieho súdu, a ani po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom žalovaná nezmenila svoj postoj,
namietala nielen výšku, ale aj základ nároku, neponúkla mimosúdnu dohodu, či dobrovoľné plnenie
ani do sumy 110,- eur, už právoplatne odvolacím súdom judikovanej ako výška relutárnej náhrady,

nárok žalobcu v žiadnej (ani tejto) výške neuspokojila, čo samo osebe prispelo jednak k navýšeniu
trov sporu ako aj k tomu, že v žiadnom prípade nemožno uvažovať o dôvodoch osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania. Koniec koncov, v totožných sporoch proti žalovanej odvolací súd
zaoberal sa už aj týmito námietkami a návrhom žalovanej na aplikáciu § 257 CSP, pričom rovnakonezistil dôvod na aplikáciu tohto ustanovenia (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
5Co/42/2022, bod 52 odôvodnenia cit. „Dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP odvolací súd nezistil.“).
Rovnako napr. rozhodnutie tohto odvolacieho súdu sp.zn. 20Co/28/2022. Ostatné tvrdenia žalovanej

(neúčelnosť jednotlivých úkonov právnej služby a podobne) týkajú sa a majú priestor pri rozhodovaní
o výške nároku na náhradu trov konania a tieto preto môžu byt zohľadnené v rozhodovaní vyššieho
súdneho úradníka o výške trov konania.“ Argumentácia žalovanej vo vzťahu k právnemu zástupcovi
žalobcu sa priamo žalobcu nemôže dotýkať, pretože trovy sú priznávané žalobcovi (nie právnemu
zástupcovi) a on, ako žalobca, sa nevyzná v zložitej právnej problematike ochrany osobných údajov ani

v otázke nárokov, ktoré si mohol voči žalovanej uplatniť z dôvodu porušenia ochrany jeho osobných
údajov. Má len jedného právneho zástupcu a pokiaľ tento zastupuje aj iných poškodených klientov
spoločnosti D., je to vec právneho zástupcu, ktorú žalobca ovplyvniť nevie. Žalobca preto nerozumie,
z akých dôvodov by mala byť (za predpokladu, že bude v merite veci úspešný) náhrada jeho trov
znížená, ale mu náhrada trov nemala byť priznaná. Argumentácia žalovanej o rovnakých právnych
úkonoch v identických veciach platí iba pre žalovanú, pretože práve jej právny zástupca zastupuje

stále iba žalovanú opakovane vo viacerých skutkovo a právne identických veciach, ktorých právnym
základom je ten istý bezpečnostný incident. Žalobcov právny zástupca zastupuje stále v každom konaní
inú poškodenú osobu. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd o odvolaní žalovanej
rozhodol spôsobom navrhovaným v jeho vyjadrení k odvolaniu.

19. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Odmietla žalobcom prezentovanú údajnú tendenčnosť
a manipulatívnosť pri argumentácii o trovách konania. Opakovane poukázala na detailné odôvodnenie
svojhonávrhunanepriznanierespektíveaspoňzníženietrovkonaniažalobcoviuvedenévjehoodvolaní.
Dala za pravdu žalobcovi, že v realite sa argumentácia žalovanej ohľadom trov konania vo vzťahu
k jeho právnemu zástupcovi vôbec netýka. Podotkla, že keďže súd prvej inštancie považoval tento spor

za spotrebiteľský žalobca bol oslobodený od súdneho poplatku a v prípade, že súd prizná žalobcovi
nárok na náhradu trov konania budú trovy právneho zastúpenia uhradené priamo na účet jeho právneho
zástupcu. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia žalovaná upozornila, že právny zástupca žalobca
zastupuje len bez nároku na odmenu. V ostatnom žalovaná zotrvala na všetkých svojich vyjadreniach,
ktoré prezentovala v odvolaní a tiež v plnom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

20. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

21. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal znovu rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania v závislosti aj od rozhodnutia odvolacieho súdu o merite uplatňovaného nároku

aplikujúc ustanovenie § 379 a nasledujúcich CSP s tým, že odvolací súd bol viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu uvedeným v uznesení sp.zn. 6Cdo/20/2024 zo dňa 11.12.2024 bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario a zistil, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.

22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

25. Podľa ust. § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

26. Vo vzťahu k samotným dôvodom podaného odvolania je potrebné uviesť, že predmetná vec
nepochybne patrí do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré súprejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne
ustálený súdom prvej inštancie.

27. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,
ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z
24.05.2022 uviedol, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho
osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok
na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný súd SR konštatoval, že

z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

28. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 225/2020 z 27.08.2020, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 31/2020, v ktorom konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného
a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca.“ Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky vo veciach pod sp. zn.

I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov
Ústavného súdu Slovenskej republiky vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

29. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytnutie právnych služieb (advokátskej tarify do 31.12.2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je
suma 1.000,- Eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- Eur, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy
bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Rozhodujúcou

okolnosťou je teda to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho osobnostných práv v
súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený, a preto má nárok v zmysle
citovanej judikatúry Ústavného súdu SR na plnú náhradu trov konania. Nemožno preto súhlasiť s
argumentáciou žalovanej, že žalobcovi ako plne úspešnej strane čo do základu, patrí plná náhrada
trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov

konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného
sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

30. Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj tým, či v predmetnom prípade je vytvorený priestor na aplikáciu
ust. § 257 C.s.p., teda či v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa ust. § 257 C.s.p. môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

32. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. 98/2018 zo dňa 02.05.2018 vyplýva,
že podľa § 257 C.s.p. súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za

výsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Ústavný súd
Slovenskej republiky v spomínanom náleze uviedol, že súd: ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.

To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci
úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného
záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo

všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 C.s.p.).

33. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny (porovnaj
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/2012).

34. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
C.s.p., ktorej sa aj v konaní pred súdom prvej inštancie dožadovala žalovaná pripomína, že všeobecné
nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným

názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických
osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica
95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom
je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo
vyhlásené 27.04.2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ.

V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane
osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 29.11.2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný
na Slovensku rovnako ako GDPR od 25.05.2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku
2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo), č. 221/2019 Z. z.). Nariadenie chráni základné práva a slobody
fyzických osôb so zameraním na právo ochrany osobných údajov a stanovuje pravidlá ochrany fyzických

osôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej
únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň ochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť
rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu (preambula,
ods. 13). GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a
odôvodnenia 51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú, ale sú uvádzané ako „genetické údaje“,

„biometrické údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným
podmienkam spracovania.

35. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400-násobné
porušenie ochrany H. I. J. D. D. A. E. A. by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen

nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred
obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.

36. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho

výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 C.s.p. v danej veci v prospech obchodnej
spoločnosti neaplikovateľné. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej

strane sporu, by došlo k porušeniu práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

37. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v

konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie
trov konania v rozsahu 200.000,- Eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať
dopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim
strane sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 C.s.p.). Odvolací súd nepovažoval za
dôvod hodný osobitného zreteľa ani tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých

úkonov (žalôb) zo strany žalobcu, pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda
(stranou) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých
týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s
tvrdením o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola dosúdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000,- Eur a
takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu.

38. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb,
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť

nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strane. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre
sporovékonaniaajejobsahomjestálepovinnosťnahradiťvsporeúspešnejstranetrovykonania.Článok
6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle,
že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov

konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy
sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu,
vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto
spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).

39. Teda tak ako to zdôvodnil odvolací súd vyššie nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne
porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane unijného práva.

40. Preto odvolací súd I. potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku III. o trovách konania podľa

ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. Žalobca bol

čo do základu úspešný v prejednávanej veci tak mu patrí plná náhrada trov konania, ktorých výška
bude stanovená podľa zákona. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatnýmuznesenímvydanýmsúdnymúradníkompoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonanie
končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup
podľa § 257 C.s.p.. V tejto otázke odkazuje na body 30 a nasledujúce svojho odôvodnenia.

42. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 3, § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1, 2 CSP. V dovolacom konaní bola úspešnou stranou sporu žalovaná čo do trov konania.
Preto má úspešná žalovaná nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi
v dovolacom konaní. Aj o týchto trovách bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súdom

prvej inštancie.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).