Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322203377
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4322203377.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, zastúpený advokátom: Mgr. Richard Bebjak, advokátska kancelária so sídlom Bratislava,
Lermontovova 14, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35807598, zastúpený advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka kancelária so
sídlom Bratislava, Majerníkova 3/A, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie nákladov na
uplatnenie pohľadávky, o odvolaniach oboch strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k.
15Csp/83/2022-148 zo dňa 30. apríla 2024, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 15Csp/83/2022-256

zo dňa 4. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých
výrokoch I. až III. p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresnému súdu Levice, (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) bola elektronicky dňa 06.09.2022
doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v
sume 3.605,35 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 10% ročne z tejto sumy odo dňa

06.09.2022 až do zaplatenia, keď si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. Takto uplatnený nárok
bol v žalobe odvodený od Zmluvy o úvere č. 4370182 zo dňa 04.06.2004 (ďalej len „zmluva o úvere“),
ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným. Právny zástupca žalobcu v žalobe uviedol, že
strany sporu uzatvorili zmluvu, na základe ktorej žalovaný ako dodávateľ finančnej služby poskytol
žalobcovi finančné prostriedky v sume 398,33 eura (12.000,-- Sk - v žalobe je nesprávne uvedená suma
2.000,-- Sk). Takto poskytnutý úver mal byť splácaný v 10 - tich mesačných splátkach po 71,70 eura
(2.160,-- Sk), odplata bola dohodnutá v sume 318,67 eura (9.600,-- Sk), ktorá bola označená ako

príslušný poplatok. Celková suma na zaplatenie predstavovala 716,99 eura (21.600,-- Sk) - 398,33 eura
+ 318,67 eura. Takto poskytnutý úver žalobcovi mal byť poskytnutý ako fyzickej osobe na jeho osobnú
potrebu. V žalobe bolo ďalej poukázané na výpočet z internetovej kalkulačky, podľa ktorej ročný úrok
predstavuje 102,4 % a výška RPMN 307,26 %. Právny zástupca uviedol aj, že žalobca má v tomto
spore postavenie spotrebiteľa a na zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Podľa žaloby zmluva o úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré
možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom

a dobrými mravmi. Tu žalobca poukázal na odplatu, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore
s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako doklad predložil dokument Národnej banky
preukazujúci priemernú výšku úrokovej sadzby za rok 2004. Žalobca ďalej uviedol, že zmluva o úvereneobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v čase uzatvorenia zmluvy, nie je tam
uvedený údaj o výške RPMN (§ 4 ods. 2 pís. g.), čo má za následok zákonnú sankciu, že poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca uhradil na účet žalovaného tejto zmluvy sumu

4.003,68 eura, teda bolo uhradených o 3.605,35 eura viac, než mal žalovaný nárok. V tomto rozsahu
podľa žalobcu došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré bolo na úrok žalobcu.
Žalovaný bol zo strany žalobcu vyzvaný na dobrovoľné plnenie, k čomu však žalovaný nepristúpil a preto
si žalobca uplatňuje úrok z omeškania vo výške 10% ročne zo žalovanej sumy počítaný od 06.09.2022
až do zaplatenia. Žalobca si zároveň uplatnil aj náklady na uplatnenie pohľadávky v sume 142,76 eura

a tiež aj nárok na náhradu trov konania.

2. O takto uplatnenom nároku súd rozhodol platobným rozkazom č. k. 15Csp/83/2022-19 zo dňa
27.09.2022, ktorým nároku žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Platobný rozkaz bol žalovanému doručený
dňa 17.10.2022 (čl. 24), ktorý v zákonom stanovenej lehote voči platobnému rozkazu podal odpor (čl.
25-32). V podanom odpore žalovaný uviedol, že zmluvu, od ktorej žalobca uplatňuje v žalobe svoj

nárok, nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a preto je potrebné na ňu vzťahovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tu žalovaný
poukázal na to, že žalovanému bol poskytnutý úver v sume 12.000,-- Sk, ktorý sa žalobca (žalovaný
nesprávne uvádza žalovaného) zaviazal vrátiť a zaplatiť celkové náklade spojené s úverom v sume
9.600,-- Sk. Spolu mala byť zo strany žalobcu zaplatená sumu 21.600,-- Sk a to v 10-tich mesačných

splátkach po 2.160,-- Sk počnúc dňom 18.06.2004. Ďalej žalovaný poukázal na to, že takto uzatvorená
zmluva má povahu absolútneho obchodu a preto aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
nie je možná, keďže právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom - s prihliadnutím na charakter zmluvy,
nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný poukázal aj na dohodu zmluvných strán o tom, že ich vzťahy
sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, keďže zmluva sa uzatvorila v zmysle §

497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, z ktorého dôvodu na tento zmluvy vzťah nie je možné
aplikovať iný zákon, ako Obchodný zákonník. Žalovaný citoval aj § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č.
87/95 Z. z. s tým, že toto nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné
plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s
poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Podľa

žalovaného úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa
platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie,
ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je
ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov.

Žalovaný poukázal aj na to, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie
zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. V zmysle zmluvných podmienok sa veriteľ zaviazal
na požiadanie dlžníka poskytnúť mu peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné
prostriedky veriteľovi vráti a zaplatí dohodnuté úroky. Žalovaný potvrdil, že požadoval za poskytnutie
peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, s ktorou sa

žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy zaoberal a na ktorú mal aj oprávnenie, pretože mal v predmete
podnikaniaajposkytovanieúverovzvlastnýchzdrojov,čomedzistranamisporuspornénebolo.Samotná
táto skutočnosť ale nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie, pretože žalovaný
v čase uzatvorenia zmlúv o úvere nemohol mať vedomosť a nemohol ani predpokladať, že o niekoľko
rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere,

ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný je preto
toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú
stanovuje zákon, pretože žalobca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorá nebola
nikdy právoplatné vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere
nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Ďalej bolo poukázané aj

na zásadu - neznalosť práva neospravedlňuje, ako aj na skutočnosť, že podpisom subjekt prejavuje
súhlas s písomným právnym úkonom a neakceptovanie tohto, by malo následok pripustenia porušenia
zásady neznalosť práva neospravedlňuje a zároveň pripustenie, že podpis písomnej zmluvy o úvere
neznamená znalosť jej obsahu a pripustiť aj to, že subjekt vykonávajúci úhradu platby nevie, čo platí.
Podľa žalovaného vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a

poplatky úveru, ktorý bol bezúročnú a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave
spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade okamihom platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Tu
žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, kde boli citované rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016 ako aj 17Co/315/2017 zo dňa06.09.2017 s tým, že z ich odôvodnenia vyplýva, že krajský súd sa nestotožňuje s rozhodnutiami súdov,
ktoré sú založené na vzniku vedomostí o bezdôvodnom obohatení v okamihu porady žalobcu so svojim
právnym zástupcom (advokátom). Podľa žalovaného v danom prípade nie je možné vychádzať z jeho

úmyslu bezdôvodne sa obohatiť, ako aj zopakoval, že vzťah medzi stranami sporu nie je spotrebiteľským
vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiadúci, pretože je potrebné
zachovávať rovnosť strán.

3. Právny zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že na predmetnú zmluvu

o úvere sa vzťahujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka s tým, že žalobca má postavenie spotrebiteľa a to aj s poukazom na ustanovenie § 23a
ods. 1 zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že zmluva o úvere bola vopred
pripravená na formulári žalovaného ako dodávateľa finančnej služby pre veľký počet spotrebiteľov,
do ktorého si vopred naformuloval klauzulu, že na predmetný úver sa vzťahujú výlučne ustanovenia
obchodného zákonníka bez akejkoľvek možnosti žalobcu meniť obsah vopred pripravenej formulárovej

zmluvy. Právny zástupca žalobcu zopakoval, že žalobca si bral úver ako fyzická osoba pre svoju osobnú
potrebu s tým, že opak preukázaný nebol a žalovaný túto skutočnosť ani účinne nepoprel. Vo vyjadrení
právny zástupca žalobcu ďalej vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného, že úrok nie je odplatou pri
poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením
peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej

zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a
vrátenímpeňažnýchprostriedkovaúrokniejeanivyžadovanýpriposkytnutípeňažnýchprostriedkov,ale
až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Túto obranu žalovaného považuje právny zástupca žalobcu za
účelovú a neopodstatnenú, keďže práve úrok z úveru predstavuje časť odplaty (okrem iných poplatkov)
za poskytnuté finančné prostriedky dlžníkovi. Odplata v tejto úverovej zmluve je bez akýchkoľvek

pochybností v rozpore s dobrými mravmi, a je teda absolútne neplatná. Žalobca preto zotrval na podanej
žalobe v plnom rozsahu (čl. 43).

4. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom súd prvej inštancie v spore
takto rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.349,57 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,50 % ročne zo sumy 3.349,57 eura od 06.09.2022 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 85,82 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Dopĺňacím (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice svoj
rozsudok doplnil nasledovne:

IV. Žalobu zamieta aj v časti uplatneného nároku na príslušenstvo v sume 142,76 eura.

6. Ku skutkovému stavu sporu uviedol nasledovné:

6.1.Žalobcaspolusožalovanýmuzatvorilidňa04.06.2004zmluvuoúvere,nazákladektorejsažalovaný
zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 12 000,-- Sk s tým, že dlžník sa zaviazal zaplatiť túto sumu

zvýšenú o príslušný poplatok v sume 9 600,-- Sk, teda spolu mal zaplatiť 21 600,-- Sk. Takto poskytnutý
úver mal splatiť v 10 - tich mesačných splátkach po 2 160,-- Sk, prvú splátku mal zaplatiť v lehote do 14
dní (vrátane), od podpísania zmluvy, t. j. dňa 18.06.2004. Ďalšie splátky mal žalobca platiť vždy 18. dňa
príslušného mesiaca na účet žalovaného, ktorý bol uvedený v zmluve, resp. v hotovosti mandatárovi.
Zmluva o úvere obsahovala aj osobitné splnomocnenie tak v zmysle bodov 15 a 16 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru (ktoré splnomocnenie, ale v danom prípade uplatnené nebolo) ako aj
splnomocneniepreadvokátaMgr.TomášaKušníranaspísanínotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu,
podľaktoréhotátoosobabolasplnomocnenázároveňabyvmenežalobcu(dlžníka)uznalajehozáväzok
z úveru uvedeného v zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkonrozhodnutia s odkazom na príslušné ustanovenie vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho
poriadku, alebo pre exekúciu podľa Exekučného poriadku. Súd má ďalej preukázané, že žalobca
dobrovoľne plnil svoj záväzok len v troch splátkach vykonaných dňa 19.07.2004 v sume 71,70 eura

(po prepočte na menu Euro), ako aj dňa 21.12.2004, ktorého dňa bola žalobcom uhradená suma 71,70
eura a aj 5,97 eura, t. j. spolu do spísania notárskej zápisnice (ako exekučného titulu) bola uhradená
len suma 149,37 eura.

6.2. Keďže od decembra 2004 žalobca neuhradil dobrovoľne už žiadnu sumu, splnomocnený zástupca

- Mgr. Tomáš Kušnír sa dňa 25.02.2005 dostavil na Notársky úrad JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom
Bratislava, za účelom spísania notárskej zápisnice č. N875/2005, NZ 7485/2005 a NCRLs7403/2005
(ďalej len „notárska zápisnica“), súčasťou ktorej bolo osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a súhlase s exekúciou. Z bodu 3 notárskej zápisnice
vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír v mene povinnej osoby (žalobcu) vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej
osobe (žalovaný) v celkovej sume 21 528,-- Sk. Z toho úver a poplatok predstavujú sumu 17 100,-- Sk,

ktorá suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 22.12.2004 do zaplatenia.
Celý dlh pozostáva z istiny nesplatného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za
spísanie notárskej zápisnice. Uvedený dlh bol uznaný v plnom rozsahu čo do základu a výšky uvedenej
v notárskej zápisnici. Takto vyčíslený dlh mal žalobca (povinná osoba) splatiť v lehote do 11.03.2005
k rukám osoby oprávnenej. V bode 5 notárskej zápisnice povinná osoba (žalovaný zastúpený Mgr.

Tomášom Kušnírom) vyhlásila, že pre prípad, ak neuhradí dlh tak, ako je uvedené v bode 4. notárskej
zápisnice, súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 zákona o súdnych exekútoroch.

6.3.Dňa20.05.2005bolasúdudoručenážiadosťpôvodnejexekútorkyoudeleniepoverenia, ktorýnávrh
bol doručený exekútorskému úradu dňa 03.05.2005 (žalovaný uvádza nesprávny dátum 26.04.2005) s

tým, že od uvedeného dňa všetky prijaté platby eviduje žalovaný ako platby prijaté v rámci exekučného
konania, ktoré mu boli poukázané prostredníctvom exekútorského úradu. Žalovaný poukazoval na to,
že v týchto platbách sú zahrnuté tak vymáhaná istina, ako aj úrok z omeškania a aj príslušné trovy, ktoré
vznikli samotnému žalovanému. Pri dotaze súdu na špecifikáciu, aká suma z danej platby predstavuje
vymáhanú istinu, aká úrok z omeškania, aká trovy, právny zástupca žalovaného odkázal na vyúčtovanie

súdneho exekútora. Okresný súd poukazuje na to, že z tohto vyúčtovania (č. l. 106) tieto skutočnosti
nie je možné zistiť, keďže sa jedná len o sumárne vyúčtovanie.

6.4. Okresný súd vydal poverenie dňa 24.05.2005 nachádzajúce sa v pripojenom exekučnom spise na
č.l. 10, z obsahu ktorého vyplýva, že exekučným titulom je práve notárska zápisnica na základe ktorej

súd poveril súdnu exekútorku na vymoženie: istiny v sume 17 100,-- Sk (567,62 eura), trovy notára
za spísanie notárskej zápisnice v sume 2 463,-- Sk (81,76 eura), trovy právneho zastúpenia v sume 1
250,-- Sk (41,49 eura) a úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 19 440,-- Sk od 10.12.2004
do 21.12.2004 v sume 535,-- Sk (17,76 eura) a následne vo výške 0,25 % denne zo sumy 17 100,--
Sk od 22.12.2004 do zaplatenia, ako aj trov exekúcie.

6.5. Z vyúčtovania má súd preukázané, že súdnym exekútorom bolo na istinu vymožená v zmysle
poverenia suma 567,62 eura, na úrokoch z omeškania suma 3.024,94 eura, ako trovy notára bola
vymožená suma 81,76 eura, trovy exekúcie 16,60 eura, trovy právneho zastúpenia 41,49 eura, trovy
právneho zastúpenia v exekučnom konaní 67,22 eura, poplatok za upomienky 5,97 eura a na trovy

právneho zastúpenia za návrhy na EZP (exekučné záložné právo) bola vymožená suma 48,71 eura.
Zo súčtu týchto jednotlivých položiek vyplýva, že v rámci exekučného konania bola zo strany súdneho
exekútora vymožená spolu suma 3 854,31 eura (567,62 eura + 3.024,94 eura + 81,76 eura +16,60 eura
+ 41,49 eura + 67,22 eura + 5,97 eura + 48,71 eura). Z uvedeného vyúčtovania ale vyplýva aj iná
skutočnosť a síce, že vymožená suma predstavovala aj iné nároky, ako len tie, ktoré vyplývali z úverovej

zmluvy, keďže boli vymožené aj trovy vzniknuté v súvislosti s exekučným konaním, spísaním notárskej
zápisnice, ako aj trovami právneho zastúpenia.

6.6. Z vyúčtovania súdneho exekútora je ďalej preukázané aj, že súdny exekútor nad rámec tejto sumy
vymohol aj svoje trovy spolu v sume 1 222,87 eura, teda spolu v rámci exekučného konania bola

vymožená suma 5.077,18 eura (3.854,31 eura + 1. 222,87 eura). Pokiaľ právny zástupca žalobcu
tvrdil, že súdny exekútor posielal na účet žalovaného len sumy, ktoré boli očistené už od jeho trov, tieto
skutočnosti sú preukázané, pretože trovy súdneho exekútora sú vo vyúčtovaní uvádzané zvlášť a tvoria
sumu nad vymožených 3.854,31 eura.6.7. Z obsahu exekučného spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka č. k.
6Er/311/2005 - 16 zo dňa 16. novembra 2009, súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora

zamietol a exekúciu vedenú na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/311/2005 a u súdneho exekútora
D. E. C., exekútorský úrad F. G., E. ulica, pod sp. zn. EX 353/2005 zastavil. Zároveň uložil oprávnenému
(žalovaný) povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 88,96 Eur do troch dní
od nadobudnutia právoplatnosti daného rozhodnutia. Keďže oprávnený (v tomto konaní žalovaný)
podal voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka odvolanie, podľa ustanovenia vtedy platnej úpravy

Občianskeho súdneho poriadku, bola vec predložená zákonnému sudcovi na rozhodnutie o odvolaní,
ktorý odvolaniu vyhovel a rozhodol uznesením č. k. 6Er/311/2005 - 27 zo dňa 19. januára 2010 tak,
že súhlasil so zmenou súdneho exekútora a vykonaním exekúcie na základe poverenia Okresného
súdu Levice č. 5402028831 zo dňa 24. mája 2005 č. k. 6Er/311/2005 - 10 a poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Záhradnícka 65, Bratislava. Druhým výrokom bolo rozhodnuté tak,
že o náhrade trov exekúcie bude rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 21.06.2010 po právoplatnosti ktorého bola exekúcia ďalej vykonávaná súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým.

7. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na zistený skutkový stav sporu, citované
ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ – zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov účinných

ku dňu uzatvorenia zmluvy - § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 39, § 41, §
451 ods. 1 a 2, § 456, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2,§ 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 a § 563), citované
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2, §
4 ods. 1 až 5), citované ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok – CSP - § 161
ods. 1 a 2, § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2) a citované ustanovenie § 3 Nariadenia

vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, odôvodnil nasledovne :

7.1. V konaní bol spor o ustálenie o aký zmluvný vzťah sa jedná, keďže žalovaný namietal jeho
spotrebiteľský charakter, ako aj bol spor o to, či a ak, tak v akej výške, vzniklo bezdôvodné obohatenie
a či sumu bezdôvodného obohatenia je/ nie je možné považovať za premlčanú. Tiež bola zo strany

žalobcu namietaná vykonateľnosť exekučného titulu.

7.2. Okresný súd v prvom rade vyriešil otázku zmluvného vzťahu, t. j. či sa ne/jedná o spotrebiteľský
vzťah.

7.3. Zmluva má jednoznačne formulárový charakter, kde žalovaný vystupoval ako dodávateľ, keďže
predmetom jeho podnikateľskej činnosti bolo (a aj je) okrem iného aj „poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov“. Žalobca v zmluve o úvere podľa názoru súdu vystupuje ako spotrebiteľ, ktorá skutočnosť
vyplýva zo samotného označenia žalovaného - len menom, priezviskom a rodným číslom, pričom zo
zmluvy nevyplývajú skutočnosti, že by žalobca pri uzatváraní a plnení z uvedenej spotrebiteľskej zmluvy

mal konať v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zo zmluvy teda
nevyplývajú tvrdenia žalovaného, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi dvoma právnickými osobami.
Tieto skutočnosti boli zo strany žalovaného len tvrdené, avšak ničím preukázané.

7.4. S poukazom na uvedené, súd preto dospel k záveru, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu,

ktorej obsah bol daný veriteľom - žalovaným, bez možnosti žalobcu zmeniť jej obsah. Na jednotlivé
ustanovenia zmluvy sú preto aplikované príslušné ustanovenia OZ, ktorými sa zabezpečuje právna
ochrana spotrebiteľa ako jedna z priorít oblasti záujmu nie len práva Európskej únie, ale aj Slovenského
právneho poriadku. Pri naplnení právnej ochrany spotrebiteľa súd v prvom rade preskúmaval zmluvu o
úvere, jej jednotlivé náležitosti, či sú v súlade s citovanou zákonnou úpravou.

7.5. Ak žalovaný ďalej poukazoval na dohodu zmluvných strán o výlučnom uplatnení obchodného práva
na daný zmluvný vzťah, tu súd poukazuje na to, že aj napriek tomu, že strany sporu uzatvorili zmluvu o
úvere, ktorá sa podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka radí medzi tzv. absolútne obchody, v prípade
spotrebiteľského práva majú ustanovenia OZ prednosť pred ustanoveniami obchodného zákonníka.

Tu súd poukazuje na § 54 ods. 1 OZ, ktorý treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej
úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné práva,
ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej
úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Teda bez ohľadu nadohodu strán sporu obsiahnutú v úverovej zmluve, právny vzťah od ktorého žalobca odvodzuje v žalobe
uplatnený nárok sa riadi práve ustanoveniami OZ, podľa ktorej právnej úpravy sa spotrebiteľ nemôže
vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva alebo inak si zhoršiť svoje zmluvné postavenie, pričom v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

7.6. Žalovaný namietal skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o vec právoplatne rozhodnutú, keď
poukazoval na notársku zápisnicu, ktorá bola aj exekučným titulom na podklade ktorého bola vymožená
pohľadávka v plnom rozsahu.

7.7. Z obsahu spisu je zrejmé, že návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi (v exekučnom konaní
povinný) podal oprávnený na základe notárskej zápisnice, pri spísaní ktorej za žalobcu konal Mgr.
Tomáš Kušnír s tým, že splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice bolo obsiahnuté už v zmluve
o úvere. Okrem uvedeného bolo obsahom zmluvy aj splnomocnenie na uznanie záväzku, ktoré však
bolo spísané v čase, keď ešte žiadny záväzok neexistoval. Okresný súd preto zastáva názor, že takáto

dohoda, ktorou sa povinný (žalobca) vopred vzdal svojho práva, je neplatná. Mgr. Tomáš Kušnír nebol
oprávnenou osobou na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v mene povinného - žalobcu
zdôvodu,žejehozáujmybolivrozporesozáujmamizastúpeného(žalobcu).Absolútnaneplatnosťtohto
právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí voči každému s tým, že súd na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu prihliada aj bez návrhu. Notárska zápisnica spísaná splnomocneným zástupcom, ktorý

nebol platne splnomocnený na tento úkon potom nemohla byť ani vykonateľným exekučným titulom
v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).

7.8. Ako bolo konštatované už vyššie, v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod spisovou

značkou 6Er/311/2005 k zastaveniu exekučného konania nedošlo a výkon rozhodnutia prebiehal až
do 25.08.2022, ktorým dňom podľa súdneho exekútora bola uhradená celková pohľadávka aj s
trovami exekúcie s tým, že exekučné konanie bolo v predmetnej veci ukončené. Pokiaľ bol exekučným
titulom absolútne neplatný právny úkon, nejedná sa o prekážku rozhodnutej veci (keďže o veci nebolo
právoplatne rozhodnuté, tak ako to má na mysli § 230 CSP), majúcej za následok zastavenia konania.

Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalovaného (jeho právneho zástupcu), že toto konanie má byť
zastavené, z ktorého dôvodu súd preto ani k zastaveniu konania nepristúpil.

7.9. Okrem vyššie uvedeného, súd poukazuje aj na žalobcom citované rozhodnutie NS S R sp. zn. 2
Cdo/122/2020, z ktoré vyplýva, že aj v rámci konania o vydanie bezdôvodného obohatenia je možné

domáhať sa preskúmania spôsobilosti exekučného titulu, za účelom poskytnutia súdnej ochrany práve
v podobe preskúmania daných podmienok. Súd preto pristúpil k preskúmaniu exekučného titulu kde
dospel k záveru, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon.

7.10. Súd ďalej považuje za nesporné, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o RPMN, takýto údaj sa v

zmluve vôbec nenachádza, z ktorého dôvodu podľa citovaného zákona 258/2001 Z. z. , § 4 ods. 2 písm.
g/ je potrebné považovať zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú. Z uvedeného dôvodu potom žalovaný
nemal nárok na plnenie nad rozsah sumy, ktorú poskytol žalovaný žalobcovi, t. j. nad rozsah 12 000,--
Sk, po prepočte 398,33 Eur.

7.11. Súd už konštatoval, že v rámci exekučného konania bola (okrem trov exekútora) vymožená suma
3.854,31 eura, ku ktorej sume je potrebné pripočítať ešte plnenie žalobcu pred podaním návrhu na
výkon exekúcie v sume 149,37 eura, čo potom predstavuje žalobcom deklarované plnenie spolu v sume
4.003,68 eura (3.854,31 eura + 149,37 eura). Tu súd poukazuje na samotné vyúčtovanie súdneho
exekútora, z ktorého vyplýva, že predmetom vymáhania (hoci na základe neplatného exekučného titulu)

boli okrem nárokov vyplývajúcich zo zmluvy vymáhané aj iné trovy, tak ako to tvrdil žalovaný, ktorý hoci
potvrdil, že spolu od žalobcu a súdneho exekútora prijal sumu 4.003,68 eura, poukázal aj na to, že s
odkazom na konečné vyúčtovanie súdneho exekútora, boli predmetom vymáhania aj iné nároky.

7.12. Bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového práva.

Jeho cieľom je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez právneho dôvodu v majetkovej sfére
subjektov právnych vzťahov a to v prípade, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy,
t. j. ak je plnené bez právneho dôvodu, plnené z neplatného právneho úkonu, alebo ak právny dôvod
odpadol, a tiež ak sa jedná o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.7.13. Čo sa týka plnenia bez právneho dôvodu, je ním poskytnutie takého plnenia jedným subjektom
druhému subjektu, bez toho, aby už od počiatku existoval akýkoľvek právny dôvod tohto plnenia.

7.14. O plnenie z neplatného právneho úkonu sa jedná vtedy, ak si strany plnili na základe právneho
úkonu, ktorý bol neskôr posúdený ako neplatný plnili.

7.15. Pri plnení na základe právneho úkonu, ktorý neskôr odpadol sa jedná o situáciu, kedy na začiatku

existuje právny dôvod, ale ten neskôr - dodatočne odpadne. Jedná sa o situácie, kedy zo zákona, alebo
na základe zákona dochádza k zrušeniu právneho úkonu (napr. platné odstúpenie od zmluvy, naplnenie
rozväzovacej podmienky v právnom úkone, právny režim fixných zmlúv a pod.).

7.16. Majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov je prospech získaný napr. trestnou činnosťou,
činnosťou napĺňajúcou znaky civilného deliktu a pod.

7.17. V súdom preskúmavanej veci bolo zistené, že žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu, čo
sa týka plnenia nad rozsah jemu poskytnutého plnenia zo strany žalovaného, keďže zmluvu je potrebné
považovať za bezúročnú a bezpoplatkov, ako aj exekúcia bola vedená na základe neplatného právneho
úkonu, z ktorého dôvodu sú naplnené základné atribúty na vznik bezdôvodného obohatenia práve na

strane žalovaného. Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozsah bezdôvodného obohatenia
bol až v požadovanej sume 3.605,35 eura, teda 4.003,68 eura - 398,33 eura, pretože na účet žalovaného
bola síce pripísaná suma 4.003,68 eura, ktorá ale bola tvorená aj z vymožených trov notára, trov
právneho zástupcu, ako aj trov exekúcie, ktorý súdny poplatok za návrh na vykonanie exekúcie nie je
poplatkom,ktorýmožnosubsumovaťpodbezúročnosťabezpoplatkovaťzmluvy.Vtejtočastipretopodľa

názoru súdu nevznikol na strane žalovaného majetkový prospech, pretože zo strany žalobcu boli len
vyrovnané jeho výdavky, ktoré mal v súvislosti s exekúciou, právnym zastúpením, platením poplatkov,
čím na strane žalovaného nedošlo k zväčšeniu jeho majetku práve na úkor zníženia majetku žalobcu. Ak
žalovaný ale nepreukázal, že skutočne vynaložil sumu 5,97 eura ako poplatok za upomienky, neuniesol
dôkazné bremeno preukazujúce neopodstatnenosť žaloby aj v tejto časti, tak ako to vyplýva z iných

trov súvisiacich s exekúciou, ktorých oprávnenou osobou ale preukázateľne nebol žalovaný a teda toto
plnenie, hoci prijaté žalovaným, nemá pre neho charakter bezdôvodného obohatenia.

7.18. Čo sa týka vymáhaného úroku z omeškania v sume 0,25 % denne, tento je v prvom rade vymáhaný
na základe neplatného právneho úkonu, teda bez existencie exekučného titulu, ako aj je uplatnený v

rozporesozákonnouúpravou,ktorýniekoľkonásobneprevyšovalmax.výškuročnéúrokuvzmysleOZa
vyhlášky.Vtomtoprípadepretoniejemožnésastotožniťstvrdenímžalovaného,ženaúrokzomeškania
sa nevzťahuje zákonný následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti, s tým ale, že ak bol zmluvný vzťah
strán sporu bezúročný a bezpoplatkov, nemohlo vzniknúť ani omeškanie tak, ako ho žiadal vymáhať
žalovaný, t. j. až zo sumy 645,28 Eur (19.440,-- Sk), keďže žalobca mal povinnosť plnenia len v sume

398,33 Eur pričom ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie uhradil sumu 149,37 Eur.

7.19. Súd preto za opodstatnený nárok považoval sumu 3.349,57 eura, t. j. 4.003,68 eura - 255,78 eura
(81,76 eura + 16,60 eura +41,49 eura + 67,22 eura + 48,71 eura) - 398,33 eura.

7.20. S poukazom na preukázaný spotrebiteľský vzťah strán sporu vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy,
okresný súd skúmal ex offo aj otázku premlčania, keďže podľa názoru súdu v danom prípade toto
ustanovenie je potrebné aplikovať nielen v konaniach, v ktorých na strane žalobcu vystupuje veriteľ,
ale aj v konaniach, kde na strane žalobcu vystupuje spotrebiteľ za predpokladu, že sa jedná o nárok
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, čo je jednoznačne aj prípad tohto konania. Žalovaný v podanom

odpore poukazoval na tú skutočnosť, že nekonal úmyselne, teda nie je dôvod pre aplikáciu 10 ročnej
objektívnej doby.

7.21. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je vo vyššie citovaných zákonných
ustanoveniach upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, ako aj premlčacia doba objektívna. Obidve

doby začínajú a plynú nezávisle na sebe a ich vzájomný vzťah je taký, že ak skončí plynutie jednej z nich,
právo sa premlčí a ak je vznesená námietka premlčania, nemožno právo priznať. Rozhodovacia prax
je v otázke začiatku plynutia premlčacej doby už ustálená tak, že jej začiatok sa viaže ku skutočnosti,
ktorou je vedomosť oprávneného (žalobca) o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniua kto sa obohatil. Tu súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu č. 5Cdo/29/2021 z 28.09.2021
a 7 Cdo/96/2020 z 28.02.2022 podľa ktorých pri určení začiatku plynutia subjektívnej doby je tzv.
moment dozvedenia sa o vzniku bezdôvodného obohatenia, ako aj o tom, kto zaň zodpovedá, teda

je potrebné, aby sa jednalo o skutočnú, nie predpokladanú vedomosť oprávneného o tom, že na
jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia ako aj toho, kto ho získal. Ide o znalosť
skutkových okolnosti, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby možno spájať s okamihom, v ktorom žalobca musel byť vedomý
toho, že bez existujúceho právneho dôvodu plnenia previedol na účet žalovaného vyššiu čiastku, na akú

mal zákonný nárok. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť
zmluvne dohodnutý záväzok (čo tvrdil aj právny zástupca žalobcu, ktorý nárok žalovaného bol navyše
vymáhaný aj v exekučnom konaní).

7.22. V prejednávanej veci je týmto okamihom podľa názoru súdu práve porada žalobcu s jeho právnym
zástupcom,čobolodňa22.08.2022,oktorejskutočnostiprávnyzástupcažalobcupredložildokonaniaaj

listinný doklad (č. l. 103). K tejto porade došlo rovnakého dňa, ako bol právny zástupca žalobcu študovať
exekučný spis - v exekučnom spise č. l. 58 s tým, že napriek vedomosti právneho zástupcu aj o predtým
prebiehajúcom exekučnom konaní, toto v žalobe neuvádzal vôbec, hoci exekučné konanie a hlavne
exekučný titul sú podstatnými faktormi majúcimi vplyv na samotné rozhodnutie o nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Odhliadnúc aj od uvedeného, pokiaľ daný subjektívny moment vyplýva z

listinných dokladov, ktorý nebol zo strany žalovaného navyše žiadnym spôsobom spochybnený, ako
aj s prihliadnutím na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, súd preto stanovil začiatok plynutia
subjektívnej doby na deň 22.08.2022, ktorá dvojročná lehota by uplynula dňa 22.08.2024. Ak bola žaloba
podaná na súd dňa 06.09.2022, bola podaná v rámci plynutia dvojročnej premlčacej doby.

7.23. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby tak tu súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vydanom dňa 22.04.2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. sp. zn. C-485/19, podľa ktorého
článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásady ekvivalencie a efektivity
a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej
úpravy, podľa ktorého žaloba podaná spotrebiteľom o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených v rámci

plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe
podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48 podlieha trojročnej premlčacej lehote,
ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že
k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo
keď pre podobné žaloby založené na vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť od

okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom (t.j. aj kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu).
Tu súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/268/2021, v ktorom potvrdil, že na nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy sa
subsidiárne uplatňuje 10 ročná objektívna premlčacia lehota bez skúmania zavinenia a začína plynúť
od vzniku bezdôvodného obohatenia.

7.24. Z rozhodovacej praxe súdov SR týkajúcej sa plynutia objektívnej lehoty pri bezdôvodnom
obohatení vyplýva, že výšku bezdôvodného obohatenia je možné skutočne zistiť až vtedy, keď dôjde
k ukončeniu / k zavŕšeniu bezdôvodného obohatenia, teda zaplatením poslednej splátky, z ktorého
dôvodu je preto potrebné začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby počítať odo dňa poslednej

splátky. V tomto prípade sa tak malo stať dňa 13.04.2022 (č. l. 71), kedy na účet žalovaného mala
byť pripísaná posledná splátka v sume 14,29 eura. Súd zároveň poukazuje aj na to, že žalovaný
síce v jednom zo svojich vyjadrení špecifikoval platby, ktoré mali byť na jeho účet zaplatené spolu
s uvedením dátumu, avšak nepodložil o tom žiadny doklad preukazujúci prijatie platieb práve tak,
ako to uvádzal. V tomto smere preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o nim tvrdené

dátumy úhrad. Keďže ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu, pričom v pochybnostiach
sa má použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, pokiaľ žalobca uhradil (bola vymožená)
poslednú splátku dňa 13.04.2022, k ukončeniu bezdôvodného obohatenia došlo práve v uvedený deň,
kedy bolo bezdôvodné obohatenie zavŕšené a od ktorého dňa je potrebné rátať 10 - ročnú objektívnu
premlčaciu dobu, ktorá by uplynula až 13.04.2032. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie

KS Trnava sp. zn. 26Co/147/2019 z 30.06.2020 ktorý rovnako uvádza, že rozhodujúci deň pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby je deň, kedy bezdôvodné obohatenie skončilo. Takýto názor bol
podporenýajvuzneseníÚstavnéhosúduSRč.I.ÚS47/2019-20zodňa30.01.2019,kdesúdpoukazuje
na odsek 16, podľa ktorého: „Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným audržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s
jej zmyslom a účelom...“ V odseku 13 tohto rozhodnutia je uvedená citácia z rozhodnutia Krajského súdu
Banská Bystrica „....keďže bezdôvodné obohatenie tvorí jeden celok, rozhodujúce je kedy bezdôvodné

obohatenie skončilo...“. Rovnaký právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu Nitra v
konaní vedenom pod spisovou značkou 12CoCsp/23/2023, rozsudok č. k. 12CoCsp/23/2023 - 172 zo
dňa 28.09.2023.

7.25. Ak súd ustálil, že bezdôvodné obohatenie bolo zavŕšené dňa 13.04.2022, s prihliadnutím na

dátum podania žaloby, táto bola podaná aj v rámci plynutia nielen desaťročnej (ale aj trojročnej)
objektívnej doby, v rámci ktorej plynula aj 2 ročná subjektívna doba. Pokiaľ by súd aj odpočítal
sumu 255,78 eura, teda sumu, kde podľa názoru súdu na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu, bezdôvodné obohatenie by bolo zavŕšené dňa 26.03.2020, kedy po odpočítaní sumy 255,78
eura (od poslednej splátky) preplatok predstavoval 25,33 eura, čo možno považovať za zakončenie
bezdôvodného obohatenia, ktorým dňom by začala plynúť lehota 10 rokov a aj bez jej predĺženia (z

č. 62/2020 Z. z.) by uplynula až dňa 26.03.2030, resp. trojročná dňa 26.03.2023, v rámci ktorej bola
rovnako žaloba preukázateľne podaná.

7.26. Podľa názoru súdu žalovanému preukázateľne vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 3.349,57
eura, v ktorej sume súd považoval nárok žalobcu za opodstatnený, nepremlčaný, a v ktorej sume preto

nároku žalobcu vyhovel.

7.27. Žalovaný bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou zo dňa 29.08.2022 v sume
3.605,35 eura v lehote najneskôr do 05.09.2022, t.j. dňom nasledujúcim 06.09.2022 sa žalovaný dostal
do omeškania s úhradou dlžnej sumy. Žalovaný doteraz dlžnú sumu nezaplatil, v dôsledku čoho má

žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ.
Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. K prvému dňu omeškania (k 06.09.2022) bola základná úroková sadzba
ECB vo výške dňu 0,50 % p. a., potom žalobca má nárok na úrok z omeškania v max. výške 5,50

% ročne. Tu súd poukazuje na to, že sa jedná občiansko právny vzťah ktorý vznikol po 01.02.2013,
pretože tak, ako súd uvádzal v súvislosti s premlčaním, k zavŕšeniu bezdôvodného obohatenia došlo
až úhradou poslednej splátky, čo bolo v roku 2022, resp. 2020. Podľa názoru súdu tento právny
vzťahbezdôvodnéhoobohatenianemožnoodvodzovaťodvznikusamotnejzmluvy,pretožebezdôvodné
obohatenie je samostatným vzťahom z iných dôvodov, nie zmluvných. Ak k bezdôvodnému obohateniu

došlo v roku 2022, resp. v roku 2020 je jednoznačné, že sa jedná o právnych vzťah, ktorý vznikol až po
01.02.2013, pričom ku dňu omeškania predstavoval úrok z omeškania 5,50 % ročne. V prípade, ak by
sa jednalo aj o vzťah vzniknutý pred 01.02.2013 (čo ale nie je), úrok z omeškania bol len vo výške 8,50
% ročne, pričom žalobca žiadal úrok z omeškania až vo výške 10 % ročne.

7.28. Okresný súd preto vo zvyšnej časti, t. j. v časti prevyšujúcej priznanú istinu, ako aj v časti
prevyšujúcej priznaný úrok z omeškania z opodstatneného nároku, nárok zamietol. Tu súd poukazuje
na to, že v časti zamietnutého nároku podľa názoru súdu preukázateľne nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu na strane žalovaného, z dôvodov, ktoré boli už uvedený vyššie. V zamietajúcej časti by sa
mohlo jednať oinýnárok,ktorýbymalbyťuplatnený zároveňajvočiinémusubjektu.Súdzamietolnárok

aj v časti úroku z omeškania zo sumy, v ktorej bol nárok zamietnutý, pretože sa jedná len o akcesorický
nárok, teda ak nebol priznaný hlavný nárok na istinu, nemohol byť priznaný ani nárok akcesorický.

7.29. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd rozhodol zároveň aj o nároku na náhradu trov
konania. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu sumy 3.349,57 eura, čo z pôvodne uplatneného nároku

predstavuje 92,91 %; žalovaný mal úspech v rozsahu zamietajúcom, t. j. čo do sumy 255,78 eura, čo
predstavuje 7,09 % z pôvodne uplatneného nároku. Pri porovnaní týchto dvoch nárokov na náhradu
trov konania, tento je v prospech žalobcu v rozsahu 85,82 % (92,91 % - 7,09 %) v ktorom rozsahu
mu bol priznaný aj nárok na náhradu trov konania tak, ako to vyplýva z výroku č. 3 tohto rozsudku.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku ktorým sa konanie končí a to

samostatným rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka tak, ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP.

7.30. Okresný súd poukazuje na to, že neprihliadol na všetky rozhodnutia, ktoré boli citované či už zo
strany žalobcu, alebo žalovaného a to z dôvodu, že tieto sú buď už prekonané, alebo sa nevzťahujúna toto konanie. Podľa názoru súdu zároveň nebolo možné ani prihliadnu na žalovaným citovaný § 61
zákona č. 233/95 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: navrátenie do predošlého stavu je
v exekučnom konaní vylúčené, pretože v danom prípade sa nejedná o exekučné konanie, ako ani sa

nejednáokonanieonavráteniedopredošléhostavu,aleokonanieovydaniebezdôvodnéhoobohatenia.

8. Dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na rozhodnutie vo veci rozsudkom,
s poukazom na citované ustanovenia § 225 ods. 1 až 3 CSP a citované ustanovenia § 13a ods. 1 písm.
d/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. tým, že opomenul rozhodnúť o nákladoch spojených s uplatnením

pohľadávkyvyčíslenýchvsume142,76eura,ktorýnárokpovažovalzanedôvodný,pretožepodľanázoru
súdu sa jedná o úkon právnej služby nemajúci charakter príslušenstva pohľadávky, ale sa jedná o úkon
právnej služby majúci charakter trov konania, na ktorých náhradu bol žalobcovi priznaný nárok voči
žalovanému vo výroku III. rozsudku; aj napriek skutočnosti, že rozsudok už zamietajúci výrok obsahuje
bolo potrebné rozhodnúť opäť o zamietnutí žaloby ohľadom predmetného nároku, v ktorom výroku súd
z dôvodu jednoznačnosti špecifikoval, v akej časti je žaloba zamietnutá týmto dopĺňacím rozsudkom.

9. Uvedený rozsudok včas podanými odvolaniami napadli obe sporové strany.

10. Odvolanie žalobcu smerovalo proti výrokom II. a III. napadnutého rozsudku z dôvodov vyplývajúcich
z ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, keď v uvedených výrokoch žiadal žalobca napadnutý rozsudok

zrušiť (a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie), eventuálne zmeniť tak, že žalobnému
návrhu v celom rozsahu odvolací súd vyhovie a prizná mu aj náhradu trov odvolacieho konania.
V dôvodoch odvolania uviedol žalobca nasledovné:

10.1. Súd prvej inštancie II. výrokom žalobu zamietol, a to v časti uplatnenej sumy vo výške 255,78

eura s odôvodnením (bod 39. odôvodnenia rozsudku), že súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že
rozsahbezdôvodnéhoobohateniabolažvpožadovanejsume3.605,35Eur,teda4.003,68eura–398,33
eura, pretože na účet žalovaného bola síce pripísaná suma 4.003,68 eura ktorá ale bola tvorená aj z
vymožených trov notára, trov právneho zástupcu, ako aj trov exekúcie, ktorý súdny poplatok za návrh
na vykonanie exekúcie nie je poplatkom, ktorý možno subsumovať pod bezúročnosť a bezpoplatkovať

zmluvy. V tejto časti preto podľa názoru súdu nevznikol na strane žalovaného majetkový prospech,
pretože zo strany žalobcu boli len vyrovnané jeho výdavky, ktoré mal v súvislosti s exekúciou, právnym
zastúpením, platením poplatkov, čím na strane žalovaného nedošlo k zväčšeniu jeho majetku práve na
úkor zníženia majetku žalobcu.

10.2. Žalobca považuje právny názor súdu prvej inštancie za nesprávny, ktorý nevyplýva z vykonaného
dokazovania.

10.3. V prvom rade žalobca zdôrazňuje, že samotný súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia
rozsudku po právnej stránke uzavrel, že z obsahu spisu je zrejmé, že návrh na vykonanie exekúcie proti

žalobcovi (v exekučnom konaní povinný) podal oprávnený na základe notárskej zápisnice, pri spísaní
ktorej za žalobcu konal Mgr. Tomáš Kušnír s tým, že splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice bolo
obsiahnuté už v zmluve o úvere. Okrem uvedeného bolo obsahom zmluvy aj splnomocnenie na uznanie
záväzku, ktoré však bolo spísané v čase, keď ešte žiadny záväzok neexistoval. Okresný súd preto
zastáva názor, že takáto dohoda, ktorou sa povinný (žalobca) vopred vzdal svojho práva, je neplatná.

Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnenou osobou na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v
mene povinného – žalobcu z dôvodu, že jeho záujmy boli v rozpore so záujmami zastúpeného (žalobcu)
Absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí voči každému s tým,
že súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada aj bez návrhu. Notárska zápisnica spísaná
splnomocneným zástupcom, ktorý nebol platne splnomocnený na tento úkon potom nemohla byť ani

vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

10.4.Súdprvejinštanciepoprávnejstránkeprijalzáver,ženotárskazápisnica,ktorúnanotárskomúrade
spísal údajný zástupca žalobcu na podnet žalovaného ako veriteľa na základe absolútne neplatného

vopred pred formulovaného plnomocenstva v úverovej zmluve, a teda právny zástupca konal v rozpore
sozáujmamizástupcu–žalobcuapovažovaltaktovykonanýprávnyúkonzaabsolútneneplatný,ktorého
neplatnosť nastáva od začiatku ex tunc, a ktorý nespôsobuje absolútne žiadne právne účinky, jedná sa
o nulitný právny akt.10.5. V takomto prípade je potom absurdné, aby časť preukázaných úhrad vykonaných žalobcom na
účet žalovaného boli započítané na úhradu nákladov, ktoré mali vzniknúť na základe výslovnej iniciatívy

žalovaného ako veriteľa, na základe absolútne neplatných právnych úkonov, bez akejkoľvek účasti,
súhlasu alebo podnetu žalobcu ako spotrebiteľa. To isté sa týka všetkých ďalších poplatkov, ktoré súd
prvej inštancie nepovažoval za bezdôvodné obohatenie, aj keď ich jednoznačne zaplatil žalobca ako
spotrebiteľ.

10.6. Súd prvej inštancie uviedol, že nevznikol na strane žalovaného majetkový prospech, pretože zo
strany žalobcu boli len vyrovnané jeho výdavky, ktoré mal v súvislosti s exekúciou, právnym zastúpením,
platením poplatkov, čím na strane žalovaného nedošlo k zväčšeniu jeho majetku práve na úkor zníženia
majetku žalobcu.

10.7. Žalobca uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že bolo preukázané,

že žalobca na účet žalovaného uhradil celkovú sumu 4 003,68 €, pri výške úveru 398,33 €, a teda
jednoznačne a preukázateľne došlo k zníženiu majetku žalobcu o sumu vo výške 3 605,35 €, ktorú sumu
žalovaný prijal bez právneho dôvodu na úhradu predmetnej pohľadávky.

10.8. Zo strany žalovaného nebolo ani len hodnoverným spôsobom preukázané, že uvedené poplatky

zo strany žalovaného boli aj uhradené (napr. trovy právneho zastúpenia).

10.9. Z horeuvedených dôvodov žalobca odvolaním napadá rozsudok súdu prvej inštancie aj v III.
výrokovej časti o trovách konania.

11. Odvolanie žalovaného smerovalo proti výrokom I. a III. rozsudku z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP, keď v uvedených výrokoch žalovaný žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania žalovaný uviedol konkrétne nasledovné:

11.1. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že dňa 04.06.2004 uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere č.

4370182, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 398,33 Eur v zmysle obchodného
zákonníka. (ďalej len ,,zmluva o úvere“). Zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). V
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu.
Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi

žalovaným a žalobcom, s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný
má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej
uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním
žalobca vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné
vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa
budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné
aplikovať. Žalobca v Zmluve o úvere vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) a že

nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Nakoľko podľa názoru žalovaného žalobca
neuzatvoril zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú
a bez poplatkov a tým aplikovať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv.
V zmysle uvedených skutočností má žalovaný za to, že predmetná zmluva o úvere nespadá pod
režim spotrebiteľských zmlúv a z toho dôvodu ju nemožno skúmať z hľadiska stanovených obsahových

náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa
Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie
ako spotrebiteľský. Skutočnosť, na čo konkrétne bol žalobcom následne poskytnutý úver aj využitý,
žalovaný neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Žalobca ako dlžník navyše nemá

zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie
finančných prostriedkov. Žalovaný preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí
vedieť či žalobca (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval
v zmluve o úvere. Taktiež Zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver včase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo
zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav
vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady,

keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Rovnaký právny názor zaujal napríklad Okresný súd v
Trebišove v uznesení zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 6Er/699/2009-113. V prípade postavenia žalovaného
treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia
žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v

oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru
druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto
osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci H. B. proti Bay Wa AG
publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459.
Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera,
že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu

charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu
dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN,
22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický
komentář. 1. svazek. § 1 – 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v
soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). V zmysle uvedených skutočností má

žalovanýzato,žepredmetnázmluvaoúverenespadápodrežimspotrebiteľskýchzmlúvaztohodôvodu
ju nemožno skúmať z hľadiska stanovených obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

11.2. V zmysle § 451 Občianskeho zákonníka: ,,kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Žalovaný je i naďalej toho názoru, že zo zmluvy
o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil
na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmuvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od

zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. V zmysle
ust. § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,OZ“): ,,Právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.“. Žalovaný má za to, že k bezdôvodnému
obohateniu nedošlo. Žalovaný so žalobcom uzatvoril zmluvu o úvere v zmysle zákona č. 513/1991

Zb. Obchodného zákonníka, pričom veriteľ sa zaviazal, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vráti a
zaplatí dohodnuté úroky. Žalovaný skutočne požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu
vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaný v čase uzatvorenia
zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko žalovaný mal v predmete podnikania aj

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Táto skutočnosť,
avšak, nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere nemohol mať vedomosť, ani predpokladať to, že o niekoľko rokov neskôr môže byť
predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné
náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

13. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedol nasledovné:

13.1. Žalobca považuje odvolanie žalovaného za výslovne nedôvodné. Žalobca považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku I. za správne, zákonné a náležite odôvodnené.

13.2. V odvolaní žalovaný uvádza, že na uvedenú zmluvu o úvere nie je možné aplikovať ustanovenia
ZoSÚ, nakoľko zmluva bola uzatvorená v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka.

13.3. Žalobca poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s uvedenou procesnou
obranou žalovaného náležite vysporiadal, pričom v bodoch 27, 27.1,27.2 a 27.3 náležite a správne svoje
rozhodnutie odôvodnil, na čo žalobca poukazuje.13.4. V druhej časti odvolania žalovaný uvádza, že v danom prípade zo zmluvy o úvere nenastala
ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne

uzavretejzmluvyoúvere,ktoránebolanikdyprávoplatnevyhlásenázaneplatnú,dôvodnaplnenieztejto
zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.

13.5. Aj v tomto smere žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné.

13.6. V danom prípade zo strany žalovaného bez akýchkoľvek pochybností došlo k bezdôvodnému
obohateniu, a to prijatím plnenia bez právneho dôvodu, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v bode
39. odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že v súdom preskúmavanej veci bolo zistené, že žalobca plnil
žalovanému bez právneho dôvodu, čo sa týka plnenia nad rozsah jemu poskytnutého plnenia zo strany
žalovaného, keďže zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ako aj exekúcia bola

vedená na základe neplatného právneho úkonu, z ktorého dôvodu sú naplnené základné atribúty na
vznik bezdôvodného obohatenia práve na strane žalovaného.

13.7. Iné právne závery vyplývajúce z rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany žalovaného neboli
odvolaním napadnuté.

13.8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. ako vecne správy potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

14. K uvedenému vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu sa žalovaný už nevyjadroval.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal
odvolanie žalobcu smerujúce voči zamietajúcemu výroku II. a závislému výroku III. o trovách konania,

ako i odvolanie žalovaného smerujúce voči čiastočne vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III.
o trovách konania (výrok IV. z dopĺňacieho rozsudku ostal odvolaním nenapadnutý a teda právoplatný),
a to bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku s tým, že po prejednaní veci bez
potreby pojednávania ale s verejne vyhláseným rozsudkom dospel k záveru, že odvolaniami strán sporu
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je potrebné vyhodnotiť ako vecne

správne.

15.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Z obsahu spisu vyplynulo žalobca sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
v sume 3.605,35 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 3.605,35
odo dňa 06.09.2022 až do zaplatenia. Uplatnený nárok žalobca založil na skutkovom základe, že strany
sporu dňa 04.06.2024 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 4370182, na základe ktorej žalovaný žalobcovi
poskytol peňažnú sumu 398,33 eura. Poskytnutý úver mal byť splácaný 10 mesačnými splátkami po

71,70 eura s tým, že odplata predstavovala sumu 318,67 eura, a celková suma, ktorú mal žalobca
vrátiť predstavovala sumu 716,99 eura. V dôsledku toho, že žalobca bol v omeškaní s plnením dlhu
v danom prípade došlo k nútenému výkonu, resp. k exekúcií, ktorá bola vedená na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 6Er/311/2005, EX 22469/12. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovanému
bola v úhrne pripísaná platba v sume 4.003,68 eura. Žalobca v podanej žalobe namietal, že prepočtom

zistil, že RPMN je 307,26 %, pričom samotná zmluva výšku RPMN neustanovuje, z dôvodu čoho je úver
bezúročný a bez poplatkov. Úverová zmluva obsahuje viacero neprijateľných zmluvných podmienok a
ustanovení,ktorésúvrozporesozákonomadobrýmimravmi.Namietoltiežto,žeročnýúrokpredstavuje
102,4 %. S poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru mal za to, že na stranežalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v sume 3.605,35 eura (4.003,68 eura – 3.605,35 eura
= 398,33 eura – istina úveru).

17. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom, ktorým vo
výroku I. čiastočne vyhovel nároku žalobcu, keď vyslovil, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť
sumu 3.349,57 eura spolu s 5,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.349,57 eura od 06.09.2022
do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti daného rozhodnutia a vo výroku II. vo zvyšku
nárok žalobcu zamietol s tým, že vo výroku III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v rozsahu 85,82 %. Dopĺňacím rozsudkom rozsudok doplnil o výrok IV. o zamietnutí žaloby
aj v časti uplatňovaných nákladov na uplatnenie pohľadávky. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli
obe strany sporu, pričom žalobca podal odvolanie voči zamietajúcemu výroku II. a závislému výroku III.
o trovách konania a žalovaný voči čiastočne vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III. o trovách
konania.

18. Strany sporu zhode v podaných odvolaniach poukazovali na odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navyše vo svojom odvolaní poukázal na odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

20. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky
vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu,

napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,
ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia

predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci.

22. Žalobca v podanom odvolaní smerujúcom voči výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobou
uplatnený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo zvyšku zamietol, namietol
nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepatrí nárok v sume 255,78 eura,

ktorá suma v úhrne predstavuje vymožené trovy notára, trovy právneho zástupcu, trovy exekúcie,
súdny poplatok, ktoré nemožno subsumovať pod bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného titulom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že
v tomto rozsahu na strane žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože išlo o sumy určené navyrovnanievýdavkovvzniknutýchvsúvislostisexekúciou,právnymzastúpením,platenímpoplatkov,čím
na strane žalovaného nedošlo k zväčšeniu jeho majetku na úkor zníženia majetku žalovaného. Zastal
názor, že ak súd prvej inštancie prijal záver o absolútnej neplatnosti exekučného titulu je absurdné, aby

časť preukázaných úhrad ním vykonaných voči žalovanému boli započítané na náhradu nákladov, ktoré
mali vzniknúť na základe iniciatívy žalovaného ako veriteľa a na základe absolútne neplatných právnych
úkonov, bez účasti a súhlasu žalobcu. Zastal názor, že ak súd prvej inštancie vyslovil, že v konaní bolo
preukázané,žežalovanémubolapripísanávymoženásumavúhrne4.003,68eura stým,ževýškaistiny
predstavovalasumu398,33eura,takmusúdmalpriznaťžalobouuplatnenýnárokvsume3.605,35eura.

23. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou odvolacou argumentáciou žalobcu považuje za potrebné
primárne poukázať na to, že súd prvej inštancie v danom prípade vyslovil, že v konaní bolo preukázané
(ale zároveň i nesporné – poznámka odvolacieho súdu), že žalovanému bola pripísaná na účet
vymožená suma v úhrne v sume 4.003,68 eura. V konaní však tak ako správne súd prvej inštancie
uviedol, bolo preukázané i to, že časť z tejto sumy predstavovala úhradu istiny úveru v sume 398,33

eura a časť úhrady nákladov súvisiacich s uplatneným núteného výkonu pohľadávky t. j. trovy notára,
trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia a iné (vychádzal z konečného vyúčtovania podaného súdnym
exekútorom č. l. 106). Súd prvej inštancie v súvislosti s týmito sumami dospel podľa odvolacieho súdu
k správnemu právnemu záveru o tom, že tieto sumy nepredstavujú bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného. Inak povedané je možné prisvedčiť tomu, že v dôsledku úhrady týchto súm žalobcom

voči žalovanému, na strane žalovaného nenastal neodôvodnený majetkový prospech, resp. nedôvodné
zvýšenie jeho majetku. Naopak, tieto sumy si žalovaný neponechal, hoci mu boli pripísané, ale musel ich
uplatniťnaúhradupohľadávok,ktorémuvzniklivdôsledku,toho,žežalovanýneplanilsvojdlhzúverovej
zmluvy riadne a včas, resp. v dôsledku iniciovania exekučného konania. Bez ohľadu na skutočnosť, že
v tomto konaní bola úverová zmluva posúdená ako bezúročná a bezpoplatkov, v dôsledku primárneho

omeškania s plnením dlhu na strane žalobcu, žalovaný vynaložil tieto sumy ako náklady na vymoženie
svojej pohľadávky, a preto tieto nemôžu na strane žalovaného predstavovať bezdôvodné obohatenie.
Možno uzavrieť, že prijatím predmetných platieb žalovaným nedošlo k naplneniu pojmového znaku
bezdôvodného obohatenia v podobe zväčšenia majetku žalovaného na úkor zmenšenia majetku na
strane žalobcu. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd vyhodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie

v tejto napadnutej časti za vecne správne.

24. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného. Žalovaný v podanom odvolaní úvodom
namietal, že úverová zmluva predstavuje absolútny obchodnoprávny záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka ďalej ako „Obchodný zákonník“), a preto aplikácia

predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná. Poukázal tiež na to, že v zmysle Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru sa dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Predmetná úverová zmluva teda nespadá pod režim spotrebiteľských zmlúv,
z dôvodu čoho nemožno skúmať danosť obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nie
je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, na aký účel bol žalobcovi

poskytnutý úver, resp. či išlo o podnikateľa žalovaný neskúmal, pretože išlo o nepodstatnú informáciu.
V jeho prípade je potrebné akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou vstupoval do právneho vzťahu so
žalobcom.

25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil, že daný

zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou č. 4370182 zo dňa 04.06.2024 je vzťahom spotrebiteľským.
Vyhodnotil, že žalobca mal postavenie spotrebiteľa s ohľadom na jeho postavenie, resp. i spôsob jeho
označenia v zmluve – identifikačnými údajmi pre fyzickú osobu, a teda vyhodnotil, že žalobca nekonal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti na rozdiel od žalovaného. Tiež súd prvej inštancie
pri skúmaní povahy daného sporu poukázal na formulárový charakter úverovej zmluvy. Z uvedeného

dôvodu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. V súvislosti s dohodou strán sporu o voľbe
aplikácií ustanovení Obchodného práva a v súvislosti s charakterom úverovej zmluvy ako absolútneho
obchodu poukázal na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že

v danom prípade je potrebné záväzkovoprávny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu z úverovej
zmluvy č. 4370182 zo dňa 04.06.2024, posúdiť ako vzťah spotrebiteľský. V danom prípade sa možno
plne stotožniť s tým, že žalobca v danom zmluvnom vzťahu disponuje postavením spotrebiteľa,
a to s poukazom na jeho identifikáciu v zmluve – ako fyzická osoba, ako i s poukazom na to, ženebolo preukázané, že by pri uzatváraní danej úverovej zmluvy konal v rámci predmetu nejakej svojej
podnikateľskej činnosti. Inak povedané odvolací súd sa pri identifikácií žalobcu ako spotrebiteľa plne
stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, na ktorý v tomto ohľade v plnom rozsahu odkazuje

(bod 27. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

27. Napokon, žalovaný namietal, že predmetný úverový vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, keďže
úverovázmluvapredstavujetzv.absolútnyobchodnoprávnyvzťah,ktorýsavždyspravujeustanoveniami
Obchodného zákonníka. V tomto ohľade žalovaný poukázal i na voľbu práva, resp. na to, že zmluvné

strany (strany sporu) sa vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dohodli na tom, že ich vzťahy
sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka.

28. Aj podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom odo dňa 01.01.2008, ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

29. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.

januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

30. Odvolací súd zaoberajúc sa nastolenou argumentáciou uvádza, že právny vzťah medzi účastníkmi
založený zmluvou o úvere za predpokladu, že jedna zo zmluvných strán je v postavení spotrebiteľa
(k postaveniu žalobcu ako spotrebiteľa sa odvolací súd vyjadroval vyššie), je nevyhnutné posudzovať

ustanovení slúžiacich na ochranu spotrebiteľa bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na uvedené
je nevyhnutné spotrebiteľský právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať vždy prednostne podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch
a nie podľa všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. V zmysle § 261 ods.

3 písm. b) Obchodného zákonníka sa síce pri úverovej zmluve jedná o tzv. absolútny obchod,
ale keďže v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu (s ohľadom na postavenie subjektov),
primárne sa právny vzťah musí posudzovať podľa zákona o ochrane spotrebiteľov a v prípade,
ak tento zákon neustanovuje niektorú otázku, nastupuje právna úprava spotrebiteľského práva
v širšom zmysle slova podľa Občianskeho zákonníka. Inak povedané aj na tzv. absolútne obchody

sa prednostne použijú normy Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie (§ 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom odo dňa 01.01.2008 v spojení s prechodným
ustanovením § 879j Občianskeho zákonníka). Napokon, je možné tiež poukázať na to, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedochádza k porušeniu ústavných práv veriteľa (pozri uznesenie Ústavného

súdu SR, I. ÚS 402/2013-10, z 19. júna 2013).

31. Napriek tomu, že úverová zmluva predstavuje absolútny obchod, na čo v priebehu celého konania
žalovaný i poukazoval, tak s touto vedomosťou zakotvil vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru dohodu na tom, že vzťahy medzi zmluvnými stranami sa budú spravovať ustanoveniami

Obchodného zákonníka. Uvedené teda predstavuje dohodu o prednostnej aplikácií ustanovení
Obchodného Zákonníka tzv. fakultatívny obchodnozáväzkový vzťah. Napriek tomu, že žalovaný mal
jednoznačnú vedomosť o tom, že v danom prípade by sa mali prednostne aplikovať ustanovenie
Obchodného práva na daný vzťah, i nad rámec toho, účelovo a zjavne špekulatívne vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru zakotvil dohodu o prednostnej aplikácií ustanovení obchodného práva.

Navyše, toto dojednanie predstavovalo formulárovú vopred predtlačenú súčasť inak tiež formulárovej
úverovej zmluvy, ktorej obsah (tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie) žaloba ovplyvniť
nemohol. Napriek vyššie uvedenému, odvolací súd ani túto odvolaciu argumentáciu žalovaného,
nevyhodnotil za relevantnú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na predchádzajúci odsek v ktorom
tiež poukázal na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom odo dňa 01.01.2008

v spojení s prechodným ustanovením § 879j Občianskeho zákonníka o prednostnej aplikácií ustanovení
Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali aplikovať normy práva obchodného. Ak uvedené zákonné
ustanovenie platí na tzv. absolútne obchodnozáväzkové vzťahy (§ 261 ods. 3 písm. b) Obchodného
zákonníka), tak nie je dôvod na to, aby uvedené nebolo aplikovateľné i v prípade tzv. fakultatívnehoobchodnozáväzkovéhovzťahu,resp.ivprípadedohodyoprednostnejaplikáciíustanoveníObchodného
práva. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd dospel k záveru, že všetka uvedená argumentácia
žalobcu ohľadom prednostnej aplikácie ustanovení obchodného práva na daný úverový vzťah, obstáť

nemôže. Záverom odvolací súd dodáva, že medzi stranami sporu nebolo sporným to, že by daný vzťah
nespadal pod rámec zákona o spotrebiteľských úveroch (v čase uzatvorenia zmluvy platný zákon č.
258/2001 Z. z.), resp. uvedené nebolo v odvolaní žalovaným namietané.

32. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní namietal, že zo zmluvy o úvere nenastala žiadna z foriem

bezdôvodného obohatenia, ktorú zákon stanovuje, keď žalobca plnil na základe zmluvy, ktorá nikdy
nebola vyhlásená za neplatnú. Uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy nemohol predpokladať, že
o niekoľko rokov môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere,
ktorá neobsahuje podstatné náležitosti. Namietol, že nebol preukázaný jeho úmysel získať bezdôvodné
obohatenie.

33. Odvolací súd s poukazom na túto odvolaciu argumentáciu žalovaného v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom kvalifikácie bezdôvodného obohatenia
a zároven, s ktorým právnym názorom súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje (bod 38., 39.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd však osobitne považuje za potrebné poukázať na
právny názor súdu prvej inštancie, že nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia získaného

plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy sa subsidiárne uplatňuje 10 ročná objektívna
premlčacia lehota bez skúmania zavinenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
súdneho dvora EÚ zo dňa 22.04.2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o., sp. zn. C 485/19, ako
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021, ktoré jeho záver podporili. Odvolací súd
sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie plne stotožňuje, keď tento je možné vyhodnotiť

za súladný s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority (pozri bod 18. odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022) a zároveň je i súladný
s implementovaným právom EÚ (čl. 51.6 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). S poukazom na vyššie uvedené teda možno
uzavrieť, že v danom prípade bolo namieste aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu.

Nad rámec odvolacej argumentácie žalovaného, odvolací súd považuje za potrebné sa (ex offo) vyjadriť
k námietke res iudicata, ktorá bola v konaní pred súdom prvej inštancie vznesená žalovaným. Pre
vysvetlenie odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný poukázal na vec právoplatne rozhodnutú v tej
súvislosti, že nárok žalobcu bol vymáhaný v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod
sp. zn. 6Er/311/2005, EX 22469/12, kde bol už preskúmavaný exekučný titul, ktorým je v danom prípade

notárska zápisnica. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že v danom prípade sa
nemohlo jednať o prítomnosť prekážky res iudicata, keďže exekučné konanie nemôže brániť tomu, aby
sa spotrebiteľ mohol domáhať svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie relevantne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/122/2020
zo dňa 27.10.2021, ktoré sa zakladá na obdobnom skutkovom základe – priebeh exekúcie a následný

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s tým rozdielom, že v danom prípade bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, kým v tomto prípade je ním notárska zápisnica. V uvedenom rozhodnutí
bolo najvyšším súdom vyslovené, že spotrebiteľ je oprávnený domáhať sa preskúmania neprijateľných
zmluvných podmienok, resp. spôsobilosti exekučného titulu v ktoromkoľvek konaní, pričom mu musí
byť poskytnutá ochrana v podobe preskúmania týchto podmienok. Najvyšší súd tiež poukázal na

absenciu právnej úpravy obmedzujúcej, resp. ohraničujúcej to, kedy by sa spotrebiteľ mohol domáhať
preskúmania exekučného titulu, keď súd je povinný ex offo k tomuto skúmaniu pristúpiť, a to i v prípade
ak sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia, bez ohľadu na štádium konania, v ktorom
sa domáha danej ochrany. S poukazom na uvedené, odvolací súd tiež poukazuje na to, že prekážku
veci právoplatne rozhodnutej v danom prípade nemožno badať ani z pohľadu preskúmavania úverovej

zmluvy (ktorej skúmanie bolo v danom prípade fundamentálnym predpokladom, ktorý bol spôsobilý
dať odpoveď na to, či je úver bezúročný a bezpoplatkov), keď v exekučnom konaní k takémuto
prieskumu úverovej zmluvy nedošlo, iba exekučného titulu, avšak nie s ohľadom na spotrebiteľskú
ochranu. V obdobnom skutkovom stave zastal obdobný právny názor Krajský súd v Banskej Bystrici
v rozsudku sp. zn. 15Co/74/2022, ako i Krajský súd v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/40/2023.

34. Odvolací súd záverom považuje za potrebné upriamiť pozornosť strán sporu na skutočnosť, že
rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany,
ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.2 CSP).Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu
(rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

35. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd konštatuje, že preskúmaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach a rozsahu podaných odvolaní strán sporu, nevzhliadol

naplnenie namietaných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku
a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne dospel aj k
správnemu právnemu záveru/záverom, na ktoré v zmysle ust.§387 ods.2 CSP odkazuje. S ohľadom na
uvedené, teda odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výroku I.,

II. a III., t. j. v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP,
s tým, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. K uvedenému záveru odvolací súd
dospel na podklade toho, že obe strany sporu podali odvolania do výrokov, ktoré boli v ich neprospech

a tým sa domáhali ich zmeny a preskúmania odvolacím súdom, avšak obe strany sporu boli vo svojich
odvolacích nárok neúspešné, resp. úspech jednej strany zodpovedal neúspechu druhej strany sporu
a naopak, preto v takomto prípade je namieste postup podľa § 255 ods. 2 CSP.

37. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).