Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3622010151
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3622010151.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov
JUDr. Michala Eliaša a JUDr. Jozefa Janíka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. apríla 2024
prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske v trestnej veci obžalovaného A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, trvale bytom B., C. XXX/XX, ktoré podal proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza sp. zn. PE-2T/54/2022 zo dňa 11.12.2023 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. PE-2T/54/20222 zo dňa 11.12.2023 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Partizánske pod č. Pv 77/21/3305-57 zo dňa 05.08.2022 pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin neoprávnené nakladanie s odpadmi podľa § 302 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., ktorého
sa mal dopustiť tak, že

v dobe asi od mesiaca september 2020 do presne nezistenej doby roku 2020 v katastrálnom území

obce Skačany na parcelách č. XXXX D. XXXX, zapísaných ako parcely registra C na liste vlastníctva č.
XXXX, pre katastrálne územie E., ktorých je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/1, a čiastočne aj na
parcelu č. 3889, zapísanú ako parcela registra C na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie E.,
ktorú spravuje Slovenský pozemkový fond, bez súhlasu Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné
prostredie v Trenčíne ako príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods.
1 písm. s) a § 107 písm. u) zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku, naviezol na vyhotovenie
prístupovej cesty do lesného porastu stavebné odpady spolu v objemovom množstve 991 m2, konkrétne
stavebné odpady, ktoré sú podľa Vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č.
365/2019 Z.z., ktorou sa ustanovuje Katalóg odpadov, zaradené pod č. 17 03 02 Bitúmenové zmesi
iné ako uvedené v 17 03 01 v množstve 290 m2 a pod č. 17 01 07 Zmesi betónu, tehál škridiel,
obkladového materiálu a keramiky iné ako uvedené v 17 01 06 v množstve 701 m2, čím tento odpad

uložil na inom mieste ako na mieste, na to určenom a týmto konaním porušil ustanovenia § 12 ods.
1 a § 13 písm. a) zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku, a teda neoprávnene nakladal
s odpadmi v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi v rozsahu 86.955,12 €, pričom
táto suma predstavuje rozsah nákladov potrebných na zabezpečenie zhodnotenia alebo zneškodnenia
neoprávnene uložených odpadov a uvedenie životného prostredia do predošlého stavu,

pretože skutok nie je trestným činom.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prokurátor odvolanie, ktoré zahlásil do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po jeho vyhlásení v neprospech obžalovaného.

V písomných dôvodoch odvolania uviedol aj nasledovné (citácie):

Pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného, mám za to, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový a právny
stav a nedôvodne, v rozpore s vykonaným dokazovaním, rozhodol o oslobodení obžalovaného spod

obžaloby.

Súd odôvodnil rozhodnutie o oslobodení obžalovaného spod obžaloby v podstate tým, že materiál
obvineným neoprávnene uložený na parcelách špecifikovaných v skutkovej vete, nie je odpadom, ale
je stavebným výrobkom, teda stavebným materiálom, ktorý mal byť použitý na stavbu lesnej cesty.
Podľa samosudcu obžalovaný v podstate realizoval inžiniersku stavbu aj za pomoci tohto navezeného

odpadu, ktorý sudca nazval stavebným odpadom, ktorý má vlastnosti recyklátu, ktorý je priamo určený
projektantom ako stavebný výrobok pre danú inžiniersku stavbu a na daný účel je vhodný. Súd sa
v tejto súvislosti odvoláva najmä na projektovú dokumentáciu vypracovanú pre obžalovaného F. G.
A., ako autorizovaným stavebným inžinierom pre projektovanie inžinierskych stavieb, ako aj na jej
výpoveď na hlavnom pojednávaní, z ktorých má vyplývať, že materiálové vyhotovenie stavby zodpovedá

vypracovanému projektu a že výstavba cesty nie je podľa menovanej spätným zasypávaním v zmysle
zákona o odpadoch, a teda nie je na ňu potrebný súhlas príslušného orgánu štátnej správy životného
prostredia.Súdtiežpoukazujenarozhodnutieododatočnompovolenístavby,kdesavyjadrovalajOdbor
starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Partizánske a nevzniesol proti uskutočneniu stavby
žiadne námietky.

S uvedenou argumentáciou súdu sa nie je možné stotožniť, nakoľko súd ignoroval výsledky vykonaného
dokazovania, z ktorých vyplýva, že materiál navezený obvineným na predmetné parcely je odpadom a
nie stavebným materiálom, pričom obvinený tento materiál nenadobudol a nepoužil legálnym spôsobom.
Znalkyňa z odboru ochrana životného prostredia jednoznačne identifikovala predmetný materiál ako

odpad, ktorý nespĺňa zákonné podmienky recyklátu, ktorý by v prípade legálneho vykonávania stavby
bol použiteľný na stavbu inžinierskej stavby. Nemožno súhlasiť s argumentáciou súdu, že predmetný
materiál, ktorý obžalovaný neoprávnene zhromažďoval, nie je odpadom, nakoľko nespĺňa legálnu
definíciu odpadu podľa § 2 ods. 1 zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch, a teda obvinený sa ho nemal
v úmysle zbaviť, ale naopak nadobudol ho na účely zhodnotenia inžinierskej stavby, pričom k tomu

je potrebné uviesť, že predmetný odpadový materiál obžalovaný nenadobudol legálne, ale použil
materiál, ktorý bol odpadom pre jeho pôvodcu, resp. držiteľa, a ktorý si obvinený nezisteným spôsobom
zaobstaral, pričom tento materiál nie je stavebným odpadom, ktorý prešiel procesom prípravy na
opätovné použitie, spĺňajúci požiadavky na výrobok uvádzaný na trh ustanovené osobitným predpisom.
Doklad o nadobudnutí dolomitového kameniva, ktoré obvinený doložil na preukázanie nadobudnutia

materiálu, teda pokladničné doklady a vážne lístky o nákupe dolomitového kameniva, boli vystavené až
v roku 2021, teda v čase, kedy uvedený materiál už dávno bol obvineným navezený na predmetných
parcelách a z týchto dokladov nie je zrejmé, pre aký subjekt predajca, teda spol. Slovenské kameňolomy
o.z. Hradište, s.r.o., tieto doklady vystavila. Osobitným predpisom upravujúcim požiadavky na uvádzanie
výrobkov, a teda aj spracovaného odpadu na trh, je zákon č. 56/2018 Z.z. o posudzovaní zhody výrobku,

sprístupňovaní určeného výrobku na trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom materiál
navezený obžalovaným nespĺňal požiadavky tohto zákona ustanovené pre použitie stavebného odpadu
ako výrobku na realizáciu stavby.

Pokiaľ ide o úvahy súdu, že v danom prípade nešlo o odpad, nakoľko mal spĺňať podmienku uvedenú

v § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch, sú založené iba na subjektívnom, laickom
posúdení uvedeného materiálu zo strany samosudcu. Obžalovaný nie je pôvodcom uvedeného odpadu,
ale tento nadobudol neznámym spôsobom a uložil ho na pozemku patriaceho do poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, resp. lesného pôdneho fondu, teda na mieste, ktoré na to nebolo určené, a to jednak
bez príslušného súhlasu orgánu ochrany životného prostredia a jednak aj bez iných povolení, ktoré sa

vyžadujú, či už na realizáciu stavby, resp. činnosti vykonávané na uvedených pozemkoch.

Nemožno tiež súhlasiť, že obvinený predmetný odpad uskladňoval na stavenisku, nakoľko, ako už bolo
uvedené, bol uložený na pozemkoch patriacich do príslušného pôdneho fondu (poľnohospodárskeho,resp. lesného) a jednak uvedené miesto nespĺňalo požiadavky, ktoré na vymedzenie staveniska kladie
zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, kedy podľa §43i ods. 1 stavebného
zákona stavenisko je priestor, ktorý je počas uskutočňovania stavby určený na vykonávanie stavebných

prác na stavbe, na uskladňovanie stavebných výrobkov a dopravných a iných zariadení potrebných na
uskutočňovanie stavby a na umiestnenie zariadenia staveniska; zahŕňa stavebný pozemok, prípadne
v určenom rozsahu aj iné pozemky alebo ich časti. Stavebným pozemkom sa podľa § 43h ods. 1
stavebného zákona rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom zóny,
alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou. Navyše podľa odseku 2

nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho
fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok,
ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo z
lesného pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území. Požiadavky na vybavenie, resp. vymedzenie
staveniska ustanovuje ods. 3 §-u 43i stavebného zákona, kde okrem iného sa vyžaduje, že musí byť
zabezpečené pred vstupom cudzích osôb na miesta, kde môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia,

a to prípadne aj úplným ohradením a musí byť označené ako stavenisko s uvedením potrebných údajov
o stavbe a účastníkoch výstavby, ako aj musí byť zriadené a prevádzkované tak, aby bola zabezpečená
ochrana zdravia ľudí na stavenisku a v jeho okolí, ako aj ochrana životného prostredia podľa osobitných
predpisov. Podľa odseku 5 musí byť na stavenisku po celý čas výstavby projektová dokumentácia stavby
overená stavebným úradom, potrebná na uskutočňovanie stavby a na výkon štátneho stavebného

dohľadu.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch sa lesné pozemky nesmú vyňať z lesného
pôdneho fondu, ani sa nesmie obmedziť ich využívanie na plnenie funkcií lesov, pokiaľ o ich vyňatí
alebo o obmedzení v ich využívaní nerozhodol orgán štátnej správy lesného hospodárstva. K vyňatiu

lesných pozemkov z lesného pôdneho fondu alebo k obmedzeniu v ich využívaní môže dôjsť len v
nevyhnutných a odôvodnených prípadoch, najmä ak úlohy ekonomického a spoločenského rozvoja
nemožno zabezpečiť inak.

Ako vyplýva z uvedeného prehľadu ustanovení stavebného zákona v danom prípade nemožno hodnotiť

konanie obžalovaného ako realizáciu stavby a uloženie stavebného materiálu na stavenisku, a to
vzhľadom na skutočnosť, že k vypracovaniu dokumentácie pre stavebné povolenie F. G. A. došlo až
v mesiaci december 2021 a k samotnému podaniu žiadosti o dodatočné stavebné povolenie došlo
dňa 20.12.2021 a rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby bolo obcou Skačany vydané až dňa
13.04.2022. Vzhľadom na uvedené je evidentné, že obžalovaný ukladal nelegálne odpad na iné miesto,

ako je miesto na to určené, pričom nešlo o odpad legálne nadobudnutý a miesto jeho uskladnenia
nemožno v žiadnom prípade charakterizovať ako stavenisko v zmysle stavebného zákona. Navyše je
potrebné uviesť, že obžalovaný, pred údajnou realizáciou stavby lesnej cesty, nesplnil ani povinnosť
požiadať o vyňatie predmetných pozemkov z lesného pôdneho fondu tak, ako to vyplýva zo zákona o
lesoch.Všetkyuvedenérozhodnutiaštátnychorgánovbolirealizovanéaždodatočne,atoažvmomente,

keď bolo evidentné, že A. B. bude obvinený z prečinu neoprávneného nakladania s odpadmi, teda až
začatie trestného stíhania bolo podnetom k legalizácii činnosti obvineného smerujúcej k vybudovaniu
lesnej cesty, čo však nič nemení na skutočnosti, že v čase vymedzenom v obžalobe, teda od mesiaca
september 2020 do presne nezistenej doby toho istého roku, obvinený neoprávnene na mieste, ktoré
na to nebolo určené nakladal s odpadom v rozpore so zákonom.

Pokiaľ ide o argumentáciu súdu, že obvinený A. B. nepotreboval v danom prípade súhlas orgánu štátnej
správy životného prostredia na spätné zasypávanie, nakoľko podľa projektovej dokumentácie F. G.
A. sa má na realizáciu uvedenej stavby použiť recyklát a uloženie recyklátu nie je žiadnym spätným
zasypávaním ale ide o konštrukčný prvok stavby, k tomu je potrebné uviesť, že „recyklát“, pokiaľ ide

o stavebné odpady, je výsledkom recyklácie týchto odpadov subjektmi na to určenými, ktorým bolo
vydané príslušné povolenie na spracovanie odpadov a ktoré môžu takýto výsledok recyklácie ďalej
uvádzať na trh ako stavebný výrobok. Obžalovaný však predmetný odpad nenadobudol ako výsledok
recyklácie stavebných odpadov od oprávneného subjektu. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný pred
nakladaním s uvedeným odpadom, nakoľko oficiálne nerealizoval stavbu (nemal stavebné povolenie),

mohol s týmto odpadom legálne zaobchádzať iba na základe súhlasu kompetentného orgánu štátnej
správy životného prostredia, a to spôsobom, ktorý neodporuje zákonu, v danom štádiu zákonu o
odpadoch. Navyše v danom kontexte sú irelevantné a odporujúce si ďalšie úvahy samosudcu uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorými argumentuje, že na spätné zasypávanie možno v zmysle§ 20 vyhlášky MŽP SR č. 371/2015 Z.z. použiť výlučne inertný odpad, okrem inertných stavebných
odpadov a odpadov z demolácií (§ 77 ods. 1 zákona), ktoré je možné vzhľadom na ich pôvod a zloženie
zhodnotiť recyklovaním alebo prípravou na opätovné použitie.

Pokiaľideoúvahysúdu,žepoužitýodpadbolinertnýmodpadom,apretospĺňapožiadavkyvyplývajúcez
ustanovenia § 2 ods. 2 vyhlášky MŽP č. 372/2015 Z.z. o jeho neškodlivosti pre životné prostredie, k tomu
je potrebné uviesť, že ide o subjektívne úvahy sudcu ako laika v odbore nakladania s odpadmi, nemajúce
podklad vo vykonanom dokazovaní. Sudca nemal žiadnym spôsobom preukázané, že jednak použitý

odpad bol inertným odpadom, jednak, že to bol stavebný odpad, ktorý prešiel procesom recyklácie,
a jednak nemal žiadne podklady k vyhodnoteniu jeho bezpečnosti vo vzťahu k životnému prostrediu,
pričom v tejto súvislosti sa súd uchýlil iba k marginalizácii plastových a kovových súčastí navezeného
odpadu, ktoré boli zdokumentované na mieste navážky, pričom nezohľadnil skutočnosť, že tieto súčasti
boli zdokumentované iba na povrchu a nevzal do úvahy, že veľká časť plastov a kovových odpadov bola
skrytá vo vnútri navezeného a obvineným už zapracovaného (rozhrnutého a zvalcovaného) materiálu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 20 ods. 2 vyhlášky MŽP SR č. 371/2015
Z.z., podľa ktorého ak pri preberaní odpadu vznikne na základe poznatkov o jeho pôvode alebo jeho
vizuálnej kontroly pochybnosť o tom, či ide o inertný odpad, vykoná sa pred použitím odpadu na
spätné zasypávanie jeho testovanie s cieľom overiť, či tento odpad spĺňa limitné hodnoty ustanovené
v osobitnom predpise; takýto odpad sa na spätné zasypávanie môže použiť až na základe výsledkov

testovania, ktoré preukážu, že ide o inertný odpad.

Podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku ak sú na objasnenie skutočnosti dôležitej pre trestné konanie
potrebné odborné znalosti, vyžiada orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda
senátu odborné vyjadrenie mimo znaleckú činnosť vykonávanú podľa osobitného zákona. Podľa §

142 ods. 1 Trestného poriadku ak pre zložitosť objasňovanej skutočnosti nie je postup podľa § 141
postačujúci, priberie orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom predseda senátu znalca na
podanie znaleckého posudku.

Súd mal na základe výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, a to najmä znaleckým

posudkom F. H. I., znalkyne z odboru ochrana životného prostredia, že odpad zaradený pod katalógové
číslo 17 03 02, ktorý bol na mieste navezený, nie je inertným odpadom. Z uvedeného vyplýva, že tento
odpad ani nemohol byť použitý na spätné zasypávanie, aj keby obvinený mal na jeho výkon súhlas
príslušného orgánu štátnej správy životného prostredia.

Tiež je potrebné uviesť, že obvinený pri neoprávnenom nakladaní s odpadom postupoval ako fyzická
osoba – nepodnikateľ, čo vyplýva aj z vydaného dodatočného stavebného povolenia, a preto nemožno
v jeho prospech použiť ustanovenie § 20 ods. 3 citovanej vyhlášky, ktorá dovoľuje použiť pre právnickú
osobu a pre fyzickú osobu – podnikateľa na spätné zasypávanie aj odpady s katalógovým číslom 17 01
07, ktoré boli na mieste činu použité.

Pokiaľ ide o argumentáciu sudcu ustanovením § 77 zákona o odpadoch, teda, že obvinený ako pôvodca
odpadu pri stavebných a demoličných prácach bol povinný použiť tento odpad na mieste jeho vzniku pri
výstavbe, rekonštrukcii a údržbe komunikácii bez toho, aby tento odpad prešiel procesom recyklácie u
oprávnenéhospracovateľa,ktomujepotrebnéuviesť,žeobvinenýnebolpôvodcomodpadu,ktorýbolna

predmetných parcelách neoprávnene navezený, tento odpad nepochádzal z miesta, kde bol navezený
a obvinený nie je podnikateľským subjektom, ktorý by mal v predmete podnikania výkon stavebných
prác, vrátane demoličných alebo spracovanie stavebného odpadu pre účely jeho ďalšieho využitia. Z
uvedeného teda vyplýva, že tento odpad nevznikol pri výkone činnosti obvineného pri stavebných alebo
demoličných prácach, na ktorých výkon by mal obvinený príslušné povolenie, ale obvinený tento odpad

nadobudol nezisteným (pokútnym) spôsobom a na neznámom mieste.

Pokiaľ ide o argumentáciu súdu, že v danom prípade obžalovaný v podstate uskutočňoval stavbu podľa
stavebného zákona a nie je možné jeho konanie posudzovať podľa zákona o odpadoch, ale podľa
stavebnéhozákona,nakoľkovdanomprípadebolavypracovanáajprojektovádokumentáciainžinierskej

stavby, k tomu je potrebné uviesť, že v čase spáchania skutku neexistovalo žiadne stavebné konanie
a neexistovala žiadna legálna stavba, ani jej projektová dokumentácia. Všetky kroky na posudzovanie
svojej činnosti podľa stavebného zákona vykonal obvinený až po tom, ako vec začala riešiť polície,
resp. po tom, ako bolo v danej veci začaté trestné stíhanie a vykonávané úkony na objasnenie veci. Včase spáchania skutku bolo možné a nevyhnutné konanie obvineného posudzovať iba podľa zákona o
odpadoch a z hľadiska trestnoprávnych dôsledkov porušenia jeho ustanovení.

Pokiaľ ide o úvahy súdu v súvislosti s rozsahom určovaním rozsahu trestného činu a jeho automatickom
spájaní s výškou spôsobenej škody, kedy súd uvádza, že na kvalifikovanie skutku ako prečinu
neoprávneného nakladania s odpadmi v rozsahu podľa jednotlivých odsekov je potrebné preukázať, že
takýmto nakladaním s odpadom je spôsobilá škoda na životnom prostredí vzniknúť, k tomu je potrebné
uviesť, že súd mylne vykladá ustanovenie § 302 Trestného zákona, pokiaľ ide o nutnosť spôsobenia

škody na životnom prostredí, ako následku konania páchateľa. Primárnym objektom predmetného
ustanovenia Trestného zákona nie je riešenie trestnoprávnych následkov spôsobenia škody na životnom
prostredí, ale záujem na ochrane spoločnosti pred nedovoleným nakladaním s odpadmi. Trestné je
samo nedovolené nakladanie s odpadmi, bez spôsobenia následku, t.j. majetkovej alebo ekologickej
ujmy. Predmetné ustanovenie Trestného zákona obsahuje v odseku 2 písm. a) skutkovú podstatu
tzv. ohrozovacieho trestného činu, teda spôsob konania páchateľa, ktorý vydá životné prostredie do

nebezpečenstva vzniku väčšej škody, avšak ani to samo osebe neznamená, že páchateľ takú škodu
na životnom prostredí svojim protiprávnym nakladaním s odpadmi aj spôsobil. Pokiaľ by konaním
páchateľa, spočívajúcom v neoprávnenom nakladaní s odpadmi bola spôsobená reálna škoda na
životnom prostredí (na niektorej jeho zložke), bolo by konanie takéhoto páchateľa potrebné právne
kvalifikovať podľa iného ustanovenia Trestného zákona, napr. podľa § 300 ods. 1, ods. 4 Trestného

zákona a pod.

V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, na rozdiel od mylného názoru súdu, že na kvantifikáciu
neoprávneného nakladania s odpadmi je potrebné „prosté odváženie“ navezeného odpadu, teda jeho
presné zameranie a výpočet jeho hmotnosti a následné zaradenie do katalógu odpadov tak, aby bolo

zrejmé v akom rozsahu páchateľa s odpadom nakladal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi na úseku nakladania s odpadmi.

Dovedúc argumentáciu súdu „ad absurdum“ ktokoľvek by mohol na pozemky patriace do lesného
alebo poľnohospodárskeho pôdneho fondu naviesť stavebný odpad, získaný za nejasných okolností,

rozhrnúť do po parcelách v tvare cesty za účelom prístupu mechanizmov k vykonávaniu ťažobných
alebo poľnohospodárskych prác a následne, ak sa na to náhodou príde, uvedenú činnosť zlegalizovať
požiadaním o dodatočné stavebné povolenie a tváriť sa, že vykonával stavbu v zmysle stavebnej
legislatívy.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne v zmysle § 321 ods. 1 písm.
d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. PE-2T/54/2022 a aby vrátil vec
okresnému súdu na nové rozhodnutie.

Kodvolaniuprokurátorasapísomnevyjadrilobžalovanýprostredníctvomobhajcu.Uviedolajnasledovné

(citácie):

Ako obžalovaný sa v celom rozsahu stotožňujem s rozsudkom Okresného súdu Prievidza, pracovisko
Partizánske, nakoľko v priebehu konania bola preukázaná moja nevina, čo obhajoba tvrdila od začatia
trestného konania. Konajúci súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchmi svedkov,

znalca, obžalovaného, poškodeného listinnými dôkazmi a dospel k správnemu záveru, že skutok, pre
ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom. K inému výsledku po vykonaní dokazovania nemohol
konajúci súd ani dospieť, nakoľko pri posúdení skutkového stavu, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti, nebolo sporné, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom.

Prokurátorom nebolo v priebehu súdneho konania preukázané, že som ako obžalovaný mal
neoprávnene nakladať s odpadom, v značnom rozsahu a v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že som používal
materiál, ktorý nemožno považovať vzhľadom k účelu jeho použitia za odpad, čo potvrdzovali výpovede
projektantky, ako aj zástupcu orgánu stavebného úradu.

Súd na základe vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že som zhotovoval inžiniersku
stavbu, za pomoci stavebného výrobku, ktorý možno zaradiť ako stavebný odpad, ktorý má vlastnosti
recyklátu, ktorý bol priamo určený projektantom ako stavebný výrobok a je pre stavbu vhodný.Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú z projektovej dokumentácie, ktorá bola predložená príslušnému
stavebnému úradu č. 162/2021 na výstavbu Lesnej cesty. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo,
že v konaní nebolo preukázané, že by som využil stavebný materiál nevhodný pre danú stavbu alebo

iným spôsobom škodlivý pre životné prostredie. V tejto časti poukazujem na skutočnosť, že mi bolo
príslušným stavebným úradom vydané právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o dodatočnom povolení
stavby,kuktorémusamaliprávovyjadriťvšetkydotknutésubjekty,ktorévšaknevzniesližiadnenámietky
k realizácií stavby. Zo znaleckého posudku predloženého v súdnom konaní vyplynula aj skutočnosť, že
nebolo zistené, že by bol použitý nebezpečný odpad alebo že by došlo k poškodeniu biotopov.

Považujem za potrebné uviesť, že celá stavba cesty bola realizovaná na mojom pozemku, resp. na
pozemku, ktorého som vlastníkom, pričom nepatrne zasahovala na parcelu v správe Správy ciest
Trenčianskeho samosprávneho kraja, v mieste napojenia. Správa ciest Trenčianskeho samosprávneho
kraja mi vydala súhlas pri dodatočnom stavebnom konaní na vybudovanie napojenia Lesnej cesty.

S prihliadnutím na materiálny korektív, pričom mojim konaním nebola spôsobená žiadna škoda, nebol
preukázaný motív, resp. nedbanlivostné konanie. V procese pred vydaním dodatočného stavebného
povolenia som spevňoval cestu na vlastnom pozemku, čo je spojené s vykonávaním stavebných prác.
Jedná sa o nedokončenú stavbu, nedá sa týmto vylúčiť, že na mieste sa mohli nachádzať viditeľné
množstvá kovových alebo plastových materiálov alebo bitúmenovej drte, ktorá mala byť použitá ako

obrusná vrstva cesty podľa predloženej projektovej dokumentácie. Spoločenská nebezpečnosť, a teda
závažnosť môjho konania, je nepatrná, čo posúdil aj konajúci súd v rozsudku.

Tiež uvádzam, že argumentácia prokurátora, ktorú uvádza vo svojom odvolaní, je nesprávna a
nezakladajúca sa na pravdivých skutočnostiach, nakoľko konajúci súd posúdil všetky dôkazné

prostriedky v súvislosti a s prihliadnutím na zistené skutkové tvrdenia. Konajúci súd žiadnym spôsobom
laicky neposudzoval zákon o odpadoch, ako aj že by malo ísť o odpad podľa zákona o odpadoch. K
príslušnýmsúhlasomorgánovochranyprírodysomsavyjadrilvyššievtexte,pričomtietosprávneorgány
žiadnym spôsobom v procese dodatočného stavebného konania nevniesli žiadne námietky, ktoré by
spôsobovali neplatnosť vydaného dodatočného stavebného povolenia.

Obžalobu od jej podania považujem za nedôvodnú, nedostatočne určitú, a to z pohľadu skutkového aj
právneho stavu veci. Mám za to, že skutkový a právny stav je sporný, a to z nasledovných dôvodov:

A/ skutkový stav

Mám za to, že skutkový stav pred podaním obžaloby, ako aj v prípravnom konaní nebol úplne zistený.
Výška škody nemôže byť taká vysoká, pretože na výstavbu lesnej cesty bol použitý recyklát.

Ako obžalovaný som predložil už v prípravnom konaní dokumentáciu, ktorá túto skutočnosť preukazuje,

a to 2 protokoly o skúške, vážne lístky a pokladničné bloky z kameňolomu v Hradišti a dodatočné
stavebné povolenie. Ako obžalovaný som už v prípravnom konaní uviedol, že k tomuto záveru som
dospel na základe matematického výpočtu objemu korby nákladného vozidla krát počet dní, kedy bol
na lesnú cestu privezený najmä recyklát, tak mu matematicky vyšiel menší objem ako je uvedené v
obžalobe. Zároveň som uviedol, že keď prerátal kubíky na tony pri koeficiente 1,6 tony na meter kubický,

tak z kubíkov, ktoré sú uvedené v obžalobe, by to bolo 1440 ton; na základe predložených váženiek na
recyklát z Hradišta nákladné auto váži cca 8,5 tony, a teda 1440 ton deleno 8,5 ton je 170 nákladných
áut, pričom na mieste činu bolo vysypaných okolo 50 až 60 nákladných áut.

B/ právny stav

Týmto opakovane poukazujem na zásadu ultima ratio, t.j. subsidiarity trestnej represie, to znamená, že
trestné stíhanie sa vedie, len ak sa sledovaný účel nevie dosiahnuť aj iným spôsobom, a to práve formou
spomínaného priestupkového konania, napríklad na odbore životného prostredia.

V neposlednom rade poukazujem na tú podstatnú skutočnosť, že na stavbu bolo vydané dodatočné
stavebné povolenie a zároveň bola vyhotovená aj projektová dokumentácia, pričom ako obžalovaný
mám 3 roky na to, aby som stavbu uviedol do stavu, ktorý bude zodpovedať dodatočnému stavebnému
povoleniu a táto 3-ročná lehota ešte neuplynula.Navrhol preto, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol, pretože nie je
dôvodné.

***

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie v zmysle § 316 Tr. por., na
podklade podaného odvolania preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť

a odôvodnenosť oslobodzujúceho výroku napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por. Na základe tohto svojho postupu v uvedených zákonných medziach potom dospel k záveru, že
odvolanie prokurátora je dôvodné.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa trpí vadami v zmysle
§ 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. a tie nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu.

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným a
základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu

veci je veľmi úzko prepojená aj so zásadou stíhania zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Tr. por.).

Každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje písomné odôvodnenie, musí byť odôvodnený síce stručne, ale
z kontextu ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že aj presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu
bolo preskúmateľné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé
rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.) vyžaduje, aby

každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby
nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať len
zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť
záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru.

Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi (§ 2 ods. 12
Tr. por.) je nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby sa v každom
jednotlivom prípade vzali do úvahy osobitosti daného prípadu, a súčasne zabraňuje šablónovitému,
mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Zákon pritom nepriznáva žiadnemu dôkazu a priori
osobitný význam a ani neupravuje, aké množstvo dôkazov treba vykonať na preukázanie určitej

skutočnosti.

Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia (voľného
uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na logickom
úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným

spôsobom. V súlade s tým Trestný poriadok ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku
uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonanýchdôkazov,najmäaksinavzájomodporujú,akosasúdvyrovnalsobhajobou,prečonevyhovel
návrhom na vykonanie ďalších dôkazov (§ 168 ods. 1 Tr. por.).Inak povedané – skutočnosti, o ktoré súd opiera svoj rozsudok alebo jeho jednotlivé výroky, musia
byť založené na dôkazoch, ktoré vykonal a musia z nich logicky a jednoznačne vyplývať. „Vnútorné

presvedčenie“ súdu sa tak viaže na zhodnotenie dôkazov a z nich vyplývajúcich skutočností („všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne“), a teda neznamená ľubovôľu, najmä ním nemožno nahradiť
medzeru vo vykonaných dôkazoch. K správnym a úplným skutkovým zisteniam dôjde súd len vtedy, keď
vykoná nielen všetky dosiahnuteľné dôkazy, ale ich tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne
vyhodnotí.

Odvolací súd konkrétne uvádza, že súdu prvého stupňa je potrebné najprv vytknúť, že rozhodol
o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože skutok nie je trestným
činom, bez toho, aby v prvom rade na základe vykonaného dokazovania urobil záver o tom, či sa skutok,
pre ktorý bola podaná obžaloba, vôbec stal.

Odvolací súd podotýka, že až na základe riadne ustáleného skutkového stavu v prípade zistenia, že
skutok sa stal, je možné rozhodovať o tom, či je trestným činom. V opačnom prípade prichádza do úvahy
prednostne rozhodnutie o oslobodení obžalovaného podľa § 285 písm. a) Tr. por., ktorý zákonný dôvod
na oslobodenie spod obžaloby je pre obžalovaného priaznivejší.

Už len vo vyššie naznačenom smere je napadnutý rozsudok nejasný a v dôsledku toho aj
nepreskúmateľný (§ 168 ods. 1 Tr. por.).

Odvolací súd však ďalej dospel aj k záveru, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie (o podanej obžalobe) a je potrebné dať za pravdu odvolacím

námietkam prokurátora (ktoré považuje odvolací súd aj za logické a majúce dostatočný podklad
v doteraz vykonanom dokazovaní), že pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne podľa § 2 ods.
12 Tr. por., teda nehodnotil ich podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne a na základe toho potom neurobil logicky
odôvodnené úplné skutkové aj právne zistenia.

Súd prvého stupňa najmä nezohľadnil dôsledne časové hľadisko predmetnej trestnej veci, resp. konania
obžalovaného, ktoré vyplynulo z doteraz vykonaného dokazovania. Sám obžalovaný totiž priznal, že
„recyklát“ sa na dotknuté pozemky navozil na jeho pokyn v roku 2020, teda ešte predtým, ako požiadal
o dodatočné stavebné povolenie (obžalovaný bol v tejto veci vypočutý ako svedok dňa 12.04.2021,

dokumentácia pre dodatočné stavebné povolenie bola z obdobia december 2021 a rozhodnutie
o dodatočnom povolení stavby bolo vydané dňa 13.04.2022). Aj preto miesto činu (dotknuté parcely) nie
je možné považovať za stavenisko. Naviac obžalovaný podaním zo dňa 27.07.2022 dodatočne požiadal
aj o udelenie súhlasu na využívanie odpadov na spätné zasypávanie, pričom v žiadosti priznal, že začal
s činnosťou spätného zasypávania odpadov ešte v roku 2020 (č.l. 269-270 spisového materiálu).

V tejto spojitosti tiež súd prvého stupňa nedostatočne zohľadnil aj to, čo sa kládlo obžalovanému
(v podanej obžalobe) za vinu, teda že v dobe asi od mesiaca september 2020 do presne nezistenej
doby roku 2020 mal na konkrétne parcely bez súhlasu Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné
prostredie v Trenčíne ako príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods.

1 písm. s) a § 107 písm. u) Zák. č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku, naviezť stavebné odpady
a tieto odpady mal uložiť na inom mieste ako na mieste na to určenom a týmto konaním mal porušiť
ustanovenia § 12 ods. 1 a § 13 písm. a) Zák. č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku. Teda nekládlo sa

mu za vinu to, že na takúto činnosť nemal stavebné povolenie.

Súd prvého stupňa tiež dostatočne neprihliadol na výpoveď svedkyne F. J. K., či správu Okresného
úradu Trenčín, odbor starostlivosti o životné prostredie zo dňa 26.04.2021, a napokon bez dostatočnej
opory vo vykonanom dokazovaní spochybnil aj odborné závery znaleckého dokazovania.

Svedkyňa F. J. K. pritom uviedla, že „navážky“ možno robiť len so súhlasom okresného úradu, pričom
dôležité je aj to, či ju realizuje fyzická alebo právnická osoba. Obžalovaný nemal súhlas ani na spätnézasypávanie, taký súhlas nemožno dať ani dodatočne. Uviedla aj to, že ak sa má na stavbu použiť
odpad, tak vždy so súhlasom orgánu štátnej správy v oblasti životného prostredia.

Podľa správy Okresného úradu Trenčín, odbor starostlivosti o životné prostredie zo dňa 26.04.2021, ako
vecne príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva, tento neudelil obžalovanému ani
podnikateľskému subjektu „Kristián Poštrk“ súhlas podľa § 97 ods. 1 písm. s) Zák. č. 79/2015 Z. z. o
odpadoch na využívanie odpadov na spätné zasypávanie v období od roku 2020 do súčasnosti.

A napokon znalkyňa F. H. I. jednoznačne zotrvala na záveroch svojho znaleckého posudku č. 44/2021,
pričom uviedla aj to, že v sondách nebolo zistené, že by išlo o recyklát. Podľa znalkyne bol odpad
použitý na spätné zasypávanie. Tiež uviedla aj to, že na spätné zasypávanie bol použitý aj odpad, ktorý
fyzická osoba – nepodnikateľ (ktorým bol obžalovaný v inkriminovanom čase) nemôže použiť na spätné
zasypávanie.

Súd prvého stupňa naopak významne zohľadnil výpoveď svedkyne F. G. A., ktorá na mieste činu ani
len nebola a vypracovala pre obžalovaného projektovú dokumentáciu pre stavebné povolenie. Napriek
tomu, že svedkyňa nie je znalkyňou z odboru Ochrana životného prostredia, jej výpoveď súd prvého
stupňa v podstate „nadradil“ nad odborné závery znalkyne Ing. Jaroslavy Gažovej.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nemožno ako nesprávne a nelogické odmietnuť odvolacie
námietky prokurátora, ktorý konkrétne namietal to, že obžalovaný nebol pôvodcom odpadu, ktorý bol
na predmetných parcelách neoprávnene navezený (tento naopak nadobudol nezisteným – pokútnym
spôsobom a na neznámom mieste, pretože pokladničné doklady a vážne lístky o nákupe dolomitového
kameniva boli vystavené až v roku 2021), tento odpad nepochádzal z miesta, na ktoré bol navezený

a obžalovaný nebol podnikateľským subjektom, ktorý by mal v predmete podnikania výkon stavebných
prác, vrátane demoličných alebo spracovanie stavebného odpadu pre účely jeho ďalšieho využitia.

Na záver odvolací súd ešte dodáva, že trestné je už samo nedovolené nakladanie s odpadmi bez
spôsobenia následku, t.j. majetkovej alebo ekologickej ujmy.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bez dostatočného odôvodnenia preferoval dôkazy
svedčiace v prospech obžalovaného, a nevenoval sa naopak viacerým dôkazom, ktoré ho usvedčujú zo
spáchania stíhaného skutku, hoci tieto dôkazy sa javia byť aj dostatočne vierohodné.

Odvolací súd mal za to, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa na hlavnom
pojednávaní nebolo najmä presvedčivo a preskúmateľne odôvodnené oslobodenie obžalovaného spod
obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por.

***

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr.
por. zrušil v celom rozsahu a zároveň podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pretože nové rozhodnutie vo veci nemohol urobiť na
podklade skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa (§ 322 ods. 3 Tr. por.). Naviac doterajšie

výsledky vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu preukazujú,
že napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa je chybný aj preto, lebo prichádza do úvahy uznanie
obžalovaného za vinného – § 322 ods. 4 písm. a) Tr. por.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vec znovu prejednať so zameraním sa na náležité

vysporiadanie sa so všetkými vytýkanými nedostatkami. Súd prvého stupňa bude povinný prípadne
vykonať aj ďalšie dôkazy potrebné pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci. Až následne bude
môcť vo veci objektívne rozhodnúť na základe posúdenia všetkých vo veci vykonaných dôkazov v súlade
s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., pričom bude povinný svoje nové rozhodnutie o obžalobe už
presvedčivo a tiež preskúmateľne odôvodniť.

V tejto spojitosti zároveň odvolací súd na úplný záver dodáva, že súd prvého stupňa sa bude musieť
náležitevenovaťajtzv.materiálnemukorektívu(§10ods.2Tr.zák.),najmäzpohľaduvšetkýchokolností
významných pre svoje nové rozhodnutie o obžalobe, na ktoré v tomto rozhodnutí poukázal odvolacísúd. Vzhľadom najmä na spôsob vykonania činu a jeho následky (najmä sám obžalovaný priznáva,
že bolo navezených 50 až 60 nákladných áut) sa odvolaciemu súdu na podklade doteraz vykonaného
dokazovania javí, že stupeň závažnosti stíhaného činu, vykazujúceho znaky stíhaného prečinu, bola

vyššia ako nepatrná.

Súd prvého stupňa bude viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 327 ods. 1
Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.