Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 23, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoCsp/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123307800
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6123307800.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera
Kolenčíka a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská
2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o.,
Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., o zaplatenie 1 713,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 26. marca 2024, č. k. 13Csp/84/2023-180, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 26. marca 2024, č. k. 13Csp/84/2023-180 žalobu zamietol.

Druhým výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 565
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom od 01. 05. 2018 do 31. 08. 2018 (ďalej len
„Obchodný zákonník“), § 39 § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“), § 1
ods. 1, 3, § 2 písm. a/, b/, § 7 ods. 1, 2, 16, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
doručenou upomínaciemu súdu Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1 713,94 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1
713,94euraod03.06.2022dozaplatenia,úrokvovýške618,01eura,úrokzomeškaniavovýške147,41
eura a nahradiť trovy konania žalobcovi. Dňa 25. 08. 2023 Okresný súd Banská Bystrica upovedomil
právneho zástupcu žalobcu o postúpení veci Okresnému súdu Levice podľa § 10 ods. 3, resp. § 14 ods.

3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a vec postúpil na ďalšie konanie Okresnému súdu
Levice. Následne súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a po zistení právneho a skutkového stavu
podanú žalobu zamietol ako nedôvodnú.

4. Právny predchodca žalobcu – spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. uzavrela so žalovaným ako
dlžníkom písomnú Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru – Flexipôžička pod č. 216958811040518

zo dňa 04. 05. 2018, na základe ktorej mal veriteľ poskytnúť žalovanému finančné prostriedky formou
spotrebiteľského úveru vo výške 2 500 eur. Úver bol poskytovaný bez preukazovania účelu. Podmienkyčerpaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkysplácaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkyprineplnení
zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli bližšie špecifikované v Zmluve a vo Všeobecných
obchodných podmienkach. Úverový zmluvný vzťah podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka

je absolútnym obchodom, a preto sa spravuje ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z uzatvorenej zmluvy zo dňa 04. 05. 2018 je zrejmé, že žalovaný ako dlžník uzatváral zmluvu s E.,
F. ako veriteľom podľa § 52 ods. 4 OZ ako spotrebiteľ, fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti ani inej podnikateľskej
činnosti. Veriteľ, E., F., do zmluvného vzťahu so žalovaným vstupoval ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. O tom, že E., F. pri
uzatváraní a plnení zmluvy konala ako dodávateľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti svedčí aj
tá skutočnosť, že v predmete svojej činnosti mala ku dňu uzatvárania zmluvy so žalovaným zapísané
aj poskytovanie úverov. S poukazom na status veriteľa a dlžníka pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru – Flexipôžička ku dňu 04. 05. 2018 na daný právny vzťah súd preto aplikoval aj
ustanovenia § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách.

5. Na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru – Flexipôžička pod č. 216958811040518 zo
dňa 04. 05. 2018 bol žalovaný ako dlžník povinný veriteľovi E., F. pravidelne mesačne platiť dohodnuté
splátky úveru vo výške 62,04 eura (vrátane poistenia) s konečnou splatnosťou úveru 21. 05. 2023.
Poskytnutiu úveru vo výške 2 500 eur korešponduje povinnosť žalovaného vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky a zaplatiť úrok.

6. Žalobca v súdnom konaní tvrdil, že žalovaný ako dlžník úver riadne a včas nesplácal, o čom súdu
predložil Výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 18. 09. 2020, ako aj
výzvu – pokus o zmier zo dňa 13. 03. 2023, na základe ktorej žalobca vyzval žalovaného, aby najneskôr

do 23. 03. 2023 poukázal neuhradenú dlžnú čiastku v sume 2 816,49 eura. Žalovaný si svoju povinnosť
nesplnil, podlžnosť neuhradil, a preto veriteľ – E., F. oznámil žalovanému predčasnú splatnosť úveru.
Žalobca súdu preukázal v súdnom konaní, že obidva úkony tak realizované podľa § 53 ods. 9 OZ, t.
j. výzva, ako aj oznámenie o zosplatnení pohľadávky podľa § 565 OZ boli žalovanému doručené do
dispozičnej sféry.

7. Vzhľadom k tomu, že predmetom súdneho konania je spotrebiteľská zmluva, súd ex offo podrobil
zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru súdnemu prieskumu, či obsahuje všetky náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež sa zaoberal tým, či boli dodržané všetky zákonné
ustanovenia vzťahujúce sa na zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal,

a preto pôvodný veriteľ E., F. vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Súd sa zaoberal tým, či pôvodný veriteľ
postupoval pri vyhlásení predčasnej splatnosti v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 OZ.

8. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu z bankovej pohľadávky. Žalobca v súdnom konaní
tvrdil, že preukázal platné zosplatnenie dlhu podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Spôsobilým predmetom

postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je
už splatná a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky
je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v
čase postúpenia pohľadávky. Žalobca na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie musí preukázať, že

došlo k platnému zosplatneniu pohľadávky podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ a tiež skutočnosť, že banka
pred postúpením pohľadávky si splnila svoju povinnosť podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom
každý z týchto troch úkonov musí byť preukázateľne doručený dlžníkovi do dispozičnej sféry. Sprísnenie
zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky je považované za zákonný predpoklad z
dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (iným ako banka) už nad pohľadávkou nie

je vždy zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu Centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá
v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky, pričom predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
Na základe právnej úpravy v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách sa sleduje nielen sprísnenie
postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej Centrálnou bankou, ale aj umožnenie

dlžníkovi, ktorý porušil zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu
s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. V ustanovení § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách
sú uvedené podmienky, za ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu. Tieto
podmienky sú vecnými podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu nesmie prísť. Nerešpektovanietakejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom
tak ako je to upravené v ustanovení § 39 OZ. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92
ods. 8 veta prvá Zákona o bankách, pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo

by sa o postúpenie v rozpore so zákonom. V tomto prípade mal súd za preukázané, že žalobca nielen
takúto listinu nepredložil v zmysle § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách, ale pokiaľ by aj takáto
listina existovala, bolo potrebné ju doručiť do dispozičnej sféry dlžníka, žalovanému, čo žalobca opäť
nepreukázal.

9. Vzhľadom k tomu, že do dňa postúpenia pohľadávky nedošlo preukázateľne k postupu banky podľa
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, u žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia. V tomto prípade išlo
o postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt. Skúmanie aktívnej vecnej legitimácie alebo
pasívnej vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma vždy aj
bez návrhu a to aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta, pričom zistenie nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postúpenie pohľadávky banky (právneho predchodcu

žalobcu) na žalobcu je v dôsledku uvedeného v zmysle ustanovenia § 39 OZ absolútne neplatným
právnym úkonom pre rozpor so zákonom, dôsledkom čoho je skutočnosť, že žalobcovi v tomto súdnom
konaní nesvedčí aktívna vecná legitimácia, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol
ako nedôvodnú.

10. Keďže predmetom konania je nárok žalobcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie
sa zaoberal aj tou skutočnosťou, či veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch, teda či posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver pred uzavretím zmluvy a hodnoverným spôsobom overoval bonitu žalovaného.
Vykonanýmdokazovanímbolopreukázané,ževŽiadostioflexipôžičku-bezúčelovázodňa04.05.2018

vyhotovenej Všeobecnou úverovou bankou, F. sa nenachádzajú žiadne údaje o tom aká bola bonita
žalovaného pred uzavretím zmluvy o splátkovom úvere, je v nej uvedená len skutočnosť, že žalovaný
býva u rodičov vo vlastníctve tretej strany a je zamestnaný v spoločnosti G. H., H., so sídlom I. X, XXX XX
D., J.: XX XXX XXX, a to na trvalý pracovný pomer v odvetví Priemyselná výroba, profesia Remeselníci
a pracovníci s osobitnou kvalifikáciou. Žalobca v súdnom konaní preukazoval, že veriteľ si splnil svoju

povinnosť podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože príjem žalovaného bol pred
uzatváraním zmluvy priemerne vo výške 533,31 eura mesačne, tento príjem bol deklarovaný klientom
a dopytom v úverovom registri bolo veriteľom zistené, že žalovaný má jeden úver vo forme kreditnej
karty s mesačnou splátkou 40 eur. Žalovaný v žiadosti o úver uviedol, že je slobodný a nemá žiadne
vyživované dieťa. Z dát dopytu je zrejmé, že žalovanému pred žalovanou spotrebiteľskou zmluvou bolo

odmietnutých 12 splátkových zmlúv v období od 10. 11. 2017 do 05. 03. 2018. Právny predchodca
žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanému spotrebiteľský úver - Flexipôžička bez overenia údajov o
jeho ekonomickej situácii bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania a aktívneho zisťovania jeho bonity
so skúmaním jeho výdavkov (na zabezpečenie ubytovania, stravy, dopravy, rodinného stavu, počtu
vyživovacích povinností), nie je zrejmé zo žiadnej listiny, že pôvodný veriteľ ako dodávateľ analyzoval

spotrebiteľov domáci, osobný rozpočet, tak stranu príjmov ako aj výdavkov. Vzhľadom k tomu, že veriteľ
nekonalsodbornoustarostlivosťoupodľa§7ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,niejeoprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z uvedeného dôvodu pôvodný
veriteľ nemohol platne zosplatniť spotrebiteľský úver, nemohol vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie, keďže sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 veta prvá Zákona

o spotrebiteľských úveroch. Dôsledkom toho je potom aj absolútna neplatnosť právneho úkonu –
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože odporuje zákonu (§ 39 OZ).

11. Súd prvej inštancie podanú žalobu aj z tohto dôvodu zamietol, pretože zmluvu o postúpení
pohľadávok zo dňa 13. 11. 2020 považoval za neplatný právny úkon. Ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona

o spotrebiteľských úveroch sa má vykladať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho
príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto
postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 3Co/53/2019).

12. Keďže právny predchodca žalobcu v súvislosti s overovaním bonity žalovaného pri poskytnutí
predmetného úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jej rodinnom stave, počte vyživovacích
povinností, výške príjmu ako aj výške celkového objemu výdavkov, došlo tak k naplneniu hypotézy
právnejnormyvustanovení§11ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,nazákladektorejjepotrebnéposúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinnosti si overiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa predmetný úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov a súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pretože

veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1. Taktiež za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje postup veriteľa, ak neprihliada na údaje z databázy, ktoré zistil.

13. Právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti v zmysle § 7 Zákona
o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť a potom zo

strany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky
zo spotrebiteľského úveru podľa § 17 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Právny
predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky predmetný úverový vzťah neukončil platne, potom
ani žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného
postúpenia záväzku nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie. Postúpenie
pohľadávky je neplatný právny úkon podľa § 39 OZ.

14. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že
žalovanému vzhľadom na úspech v danom spore priznal 100 %-ný nárok na náhradu trov konania.

15. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu zamietol.

16. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie,
alternatívne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. V podanom odvolaní poukázal

na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Vyjadril nesúhlas
s tvrdením súdu prvej inštancie, že v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, a teda žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia. Žalobca v konaní doložil
výzvy, ktoré jednoznačne preukazujú splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa
Zákona o bankách. Je zjavné z obsahu textu predmetných výziev, že nimi postupca žiadal úhradu

dlžnej sumy – v prípade zosplatňujúcej výzvy úhradu celej dlžnej sumy, s vyšpecifikovaním všetkých
podstatných platobných (a iných) údajov. Keďže k postúpeniu došlo viac ako 90 dní po vyhotovení tej-
ktorej výzvy (zhruba vyše o jeden a pol kalendárneho roka pokiaľ ide o zosplatňujúcu výzvu), žalobca
považuje v tomto smere splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách za nesporné a
bez dôvodných pochybností preukázané. Dodal, že ani judikatúra Najvyššieho súdu SR nevyžaduje,

aby výzva podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola kvalifikovaná (napr. rozsudok zo dňa 28. 03.
2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017; uznesenie zo dňa 25. 05. 2022, sp. zn. 1 Cdo 4/2020; rozsudok z
24. 04.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017 – R 60/2018; rozsudok zo dňa 29. 03. 2022, sp. zn. 8 Cdo
139/2020). Z uvedeného vyplýva, že nie je potrebné, aby veriteľ realizoval v súvislosti so zosplatnením
a postúpením pohľadávky dve samostatné výzvy (jednu podľa § 565 OZ, resp. § 53 ods. 9 OZ a

druhú podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách), pretože postačuje aj len jediná výzva. Opačný právny
záver (nutnosť viacerých výziev) nekorešponduje s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 05.
2022, sp. zn. 1Cdo 4/2020. Žalobca uviedol, že otázkou výkladu by teda nemala byť požiadavka na
samostatnú výzvu po zosplatnení pohľadávky, ale skúmanie splnenia zákonných podmienok uvedených
v paragrafovom znení ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Predmetné ustanovenie pojednáva

o (akejkoľvek) písomnej výzve banky, bez osobitných náležitostí, pričom k výkladovým odbočkám
dochádza pravdepodobne len z dôvodu spotrebiteľského charakteru sporu (čo žalobca považuje za
nesprávne). Podľa názoru žalobcu by zákonodarca do predmetného ustanovenia uviedol špeciálne
podmienky pre prípad spotrebiteľského prvku, ak by zamýšľal pristupovať k uvedenej výzve iným ako
zákonom definovaným spôsobom. Gramatický výklad daného ustanovenia v podstate nepripúšťa žiadnu

inú podmienku, resp. špeciálnu náležitosť pre danú výzvu – postačuje, že je písomná. Výzvou v zmysle
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného
jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ). V konaní bolo zároveň nesporne preukázané, že
žalovaný túto objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom predmetnej výzvy mal, keďže mu bola

doručovaná do dispozičnej sféry na zmluvne dohodnutú adresu (každý si zodpovedá sám za vlastné
nepreberanie zásielok).17. Vo vzťahu k skúmaniu bonity klienta žalobca uviedol, že v tomto smere neeviduje vo vzťahu
k žalobcom predloženému skúmaniu bonity zo strany postupcu, vrátane dôkazov, žiadne konkrétne
popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo strany žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). Súd nemôže ani

v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže
nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že právny zástupca žalobcu neskúmal
jeho bonitu, ale sa ani touto argumentáciou v konaní nebráni(l). Žalobca v tejto súvislosti zároveň
uviedol, že súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
K. L. naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru, a že aj Ústavný súd SR je vo

svojej judikatúre kritický pri (ne)primeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp.
zn. PL ÚS 11/2016 zo 07. 02. 2018 Ústavný súd tiež konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia
sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany neprijateľná. Žalobca riadne doručil
súdu skutkové tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, a to okrem podanej žaloby
najmä vyjadrením zo dňa 13. 02. 2024. Na týchto tvrdeniach a dôkazoch žalobca zotrváva, pričom
boli v konaní zároveň nespornými (§ 151 ods. 1 CSP). Pokiaľ ide o právne závery čo do príjmov,

žalobca uviedol, že veriteľ mal zistený príjem zo žiadosti o úver, kde svoj príjem deklaroval samotný
žalovanýaskutočnostitvrdenéžalovanýmveriteľpreveroval(konkrétnymipríjmamižalovanéhonaúčte).
Výška príjmov deklarovaná žalovaným a overená žalobcom je zároveň nesporným skutkovým tvrdením
(opak by mohol tvrdiť výlučne žalovaný), preto podľa názoru žalobcu bolo nevyhnutné postupovať
podľa § 151 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o právne závery čo do výdavkov (t. j. to, aké výdavky súd od

veriteľa vlastne požaduje preverovať pri skúmaní bonity), žalobca uviedol, že veritelia nie sú povinní
žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, energie a pod.).
Žalobca zastáva názor, že uplatňovanie paušálnych výdavkov, v súlade s Opatrením a Zákonom
o spotrebiteľských úveroch, spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou. Veriteľ postupoval
v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a Opatrením, pričom riadne overil schopnosť

spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Zároveň žalobca dáva do pozornosti súdu, že proces overovania
schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime
bez osobného vstupu zamestnanca banky. Na základe uvedeného je zrejmé, že postupca starostlivo
skúmal finančné záväzky spotrebiteľa a ostatné záväzky spotrebiteľa zohľadnil tzv. životným minimom,
čo je o. i. všeobecne akceptovaný postup aj naprieč rozhodovacou praxou slovenských súdov.

Napokon, je potrebné si uvedomiť, že postupca ako banka nemá možnosť sa o iných záväzkoch
spotrebiteľa dozvedieť inak ako priamo od spotrebiteľa, pričom výdavkami sa rozumejú finančné
výdavky a nie účet za telefón, lieky a pod., keďže z logiky veci sa tieto menia v čase a neposkytnú
dodávateľovi žiaden reálny obraz z hľadiska zhodnocovania bonity. Nariadenie GDPR stanovuje z
pomedzi základných zásad spracúvania osobných údajov fyzických osôb aj zásadu tzv. minimalizácie

spracúvaných údajov. Spracúvanie informácií vyžadovaných zo strany súdu nemá žiaden zákonný
podklad. Veriteľ ako spracúvateľ osobných údajov nemôže pod rúškom skúmania bonity spracúvať
o dlžníkovi akékoľvek údaje. Žalobca opakovane poukazuje na skutočnosť, že je to práve žalovaný,
ktorý je ako spotrebiteľ povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver. Skutkové tvrdenia vo
vzťahu k skúmaniu bonity boli riadne preukázané doložením konkrétnych dôkazov – pričom všetky tieto

tvrdenia boli v čase vyhlásenia rozsudku nespornými skutkovými tvrdeniami. Napokon spôsob, akým
súd vyžaduje skúmanie tzv. domáceho rozpočtu spotrebiteľa je podľa názoru žalobcu reálne nemožný
(nevykonateľný), je v priamom protiklade s právnym názorom a postupoch Národnej banky Slovenska
ako dohliadajúcemu orgánu nad finančným trhom a podľa názoru žalobcu nemá oporu v zákone (o
spotrebiteľských úveroch ale aj GDPR).

18. Písomné vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu nebolo dané.

19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie v danej veci bolo
podané oprávneným subjektom v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania podľa § 362 ods. 1 CSP,

preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) rešpektujúc pritom rozsah a dôvody podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP).
Následne odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/
a c/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je

účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 220 ods. 2 veta tratia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

21. Odvolací súd v tomto odvolacom konaní iniciovanom včasným podaním odvolaním zo strany
žalobcu, pri akceptovaní svojej zákonnej povinnosti skúmať to, či odvolaním napadnuté súdne
rozhodnutie (v danom prípade rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 26. 03. 2024, č. k.

13Csp/84/2023-180) nebolo vydané v konaní postihnutom výskytom niektorej z procesných vád
zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, resp. rozsudok
vykazuje procesné vady v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP, za účelom odstránenia ktorých bolo
potrebné realizovať procesný postup podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP
majúci za následok zrušenie napadnutého rozsudku s jeho následným vrátením súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Súd prvej inštancie svoje zamietavé stanovisko vo vzťahu k uplatnenému žalobnému nároku žalobcu
ohľadom zaplatenia sumy 1 713,94 eura s príslušenstvom proti žalovanému odôvodnil s poukazom na
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore a to jednak z dôvodu porušenia ust. § 92

ods. 8 zákona o bankách a taktiež aj z dôvodu porušenia ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch zo strany právneho predchodcu žalobcu, ako poskytovateľa (veriteľa) úveru vo výške 2 500
eur žalovanému. Takto zaujatý právny záver vo veci konajúci prvoinštančný súd okrem poukázania na
vec sa vzťahujúce ustanovenia všeobecných hmotnoprávnych predpisov (OZ a Obchodný zákonník)
a špeciálneho právneho predpisu (zákon o spotrebiteľských úveroch) odcitovaných v rámci bodov 12. až

37. odôvodnenia napadnutého rozsudku odôvodnil aj s poukázaním na aktuálnu a zároveň aj ustálenú
judikatúru vyššej súdnej autority (NS SR), ktoré jednotlivé rozhodnutia konkretizoval v rámci bodu 48.
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

23. Napriek uvedenému odvolací súd poznamenáva, že s takýmto právnym záverom, ktorý

prvoinštančný súd primäl k zamietnutiu podanej žaloby žalobcu v celom jej rozsahu nesúhlasí, pretože
ho nepovažuje za konzistentný, t. j. v súlade s chronologickým vývojom rozhodovacej činnosti NS SR
týkajúcej sa danej problematiky. Pokiaľ ide o naplnenie esenciálnych náležitostí výzvy realizovanej
v súvislosti s postúpením pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, tak citované zákonné
ustanovenie nevyžaduje žiadne osobitné náležitosti, avšak z neho doslovne vyplýva iba to, že banka

môže svoju pohľadávku postúpiť vtedy, keď je dlžník napriek písomnej výzve nepretržite viac ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením (aj čiastočne) svojho finančného záväzku voči banke.
Vychádzajúc z doslovnej citácie daného ustanovenia vôbec nevyplýva povinnosť banky v tom smere,
aby upozornila dlžníka na možnosť postúpenia pohľadávky z jej strany. Za výzvu realizovanú v súlade
sust.§92ods.8cit.zákonajemožnépovažovaťajjednostrannéoznámenieveriteľa(banky)ovyhlásení

predčasnej splatnosti úveru, avšak za splnenia tej podmienky, že obsahuje pre dlžníka aj výzvu na
zaplatenie pohľadávky. V danom prípade splnenie esenciálnych náležitostí ust. § 92 ods. 8 žalobca
preukázal obsahom výzvy z č. l. 45, vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru z č. l. 18, ktoré listiny boli
doručené do vlastných rúk žalovaného, resp. do jeho dispozičnej sféry. K tejto problematike je potrebné
záverom uviesť, že naďalej zostáva v platnosti judikát R 60/2018 vzťahujúci sa k posudzovaniu tých

náležitostí ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, než ktoré sú preukázateľne v tomto ustanovení zakotvené.
Avšak pri zohľadnení vývoja štandardnej rozhodovacej činnosti ohľadom tejto problematiky v období po
publikovaní citovaného judikátu, t. j. po 19. 03. 2018 NS SR ako vyššou súdnou autoritou, ktorá vyplýva
zo záverov rozsudku NS SR zo dňa 28. 03. 2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017, uznesenia zo dňa 25. 05. 2022,sp. zn. 1Cdo/4/2020 a rozsudku zo dňa 27. 09. 2023, sp. zn. 9Cdo/165/2022, je potrebné odvolacím
súdom zdôrazniť, že súd prvej inštancie nemal právne relevantný dôvod ku konštatovaniu v tom smere,
že postúpenie pohľadávky zo strany predchodcu žalobcu na samotného žalobcu je neplatným právnym

úkonom podľa § 39 OZ, pretože žalobca nepreukázal v spore naplnenie podmienok ním vyhotovenej
výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

24. Pokiaľ ide o druhý z dôvodov vedúci prvoinštančný súd k zamietnutiu podanej žaloby spočívajúci
v jeho tvrdení vychádzajúcim z tej skutočnosti, že právny predchodca žalobcu ako poskytovateľ

predmetného úveru, v prípade žalovaného ako spotrebiteľa nepostupoval s odbornou starostlivosťou
v súvislosti s preverovaním jeho schopnosti splácať požadovaný spotrebiteľský úver pred jeho
poskytnutím, čo je v rozpore s ust. § 7 ods. 1 a zakladá sankčné následky podľa § 11 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd ani tento dôvod zamietnutia predmetnej žaloby
nepovažuje za preukázaný a zároveň spôsobujúci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane
žalobcu vystupujúceho v tomto spore.

25. V súvislosti s takto prezentovaným druhým dôvodom zamietnutia predmetnej žaloby prvoinštančným
súdom,odvolacísúdpoukazujenapodstatnúčasťargumentácieodvolateľa(žalobcu)obsiahnutejvčasti
III. podaného odvolania, s ktorou sa stotožňuje. Pri skúmaní bonity spotrebiteľa, ako jeho schopnosti
splácaťjemuposkytnutýúver,jetoutopovinnosťouzaviazanýpodľa§7ods.1zákonaospotrebiteľských

úveroch poskytovateľ úveru, v danom prípade právny predchodca žalobcu, ktorý podľa názoru
odvolacieho súdu takto uloženú povinnosť splnil. V prípade poskytnutia úveru žalovanému vo výške
2 500 eur, veriteľ ešte pred jeho poskytnutím overil úverové záväzky žalovaného ako spotrebiteľa,
pričom mal za preukázanú existenciu jedného úveru poskytnutého vo forme kreditnej karty s mesačnou
splátkou vo výške 40 eur. Ďalej bol zistený príjem žalovaného z jeho pracovnej činnosti za obdobie 6-

tich mesiacov, ktorý bol verifikovaný výpisom z účtov žalovaného za toto obdobie a predstavoval sumu
533,31 eura netto mesačne. Svoj rodinný stav žalovaný deklaroval tak, že je slobodný, bezdetný, čo
znamená, že životné minimum na takúto osobu v inkriminovanom čase poskytnutia úveru predstavovalo
199,48 eura. Pokiaľ ide o samotnú výšku príjmov uvádzaných žalovaným a preverovanú žalobcom, túto
je potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenie v zmysle § 151 ods. 1 CSP, ktoré v priebehu

sporu žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel. Navyše pri preverovaní bonity žalovaného, veriteľ pred
poskytnutím úveru žalovanému okrem dodržania ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bral
dôsledný zreteľ na dodržanie Opatrenia NBS ako všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného
na základe zákonného ustanovenia. Tu odvolací súd poznamenáva, že veriteľ ako banka bez aktívnej
spoluúčasti spotrebiteľa nemá možnosť sa dozvedieť o iných finančných záväzkoch spotrebiteľa, čo platí

aj pre prejednávanú vec. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd na rozdiel od prvoinštančného súdu
zdieľa ten záver, že veriteľ ako právny predchodca žalobcu v miere postačujúcej obsahu ust. § 7 ods. 1
cit. zákona preskúmal schopnosť spotrebiteľa splácať jemu poskytnutý úver, t. j. jeho bonitu, čo na druhej
strane znamená, že v jeho prípade nebol dôvod ku konštatovaniu súdu prvej inštancie v tom smere, že
veriteľ týmto konaním naplnil hypotézu právnej normy § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch

a to hrubým porušením povinností pri overení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
ktoré konanie má za dôsledok bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru ako aj nemožnosť jeho
jednostranného zosplatnenia, čo v konečnom dôsledku spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky
podľa § 39 OZ a tým aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

26. Pri akceptovaní všetkých týchto dôvodov v ich vzájomnom kontexte, odvolací súd podané odvolanie
žalobcu vyhodnotil za dôvodné s rozhodnutím o ňom tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní pri rešpektovaní záväzného právneho záveru
rezultujúceho z tohto uznesenia v zmysle § 391 ods. 2 CSP ako aj aktívnej vecnej legitimácie
v záhlaví tohto uznesenia uvedeného žalobcu, komplexne z hľadiska spĺňania esenciálnych náležitostí

podľa § 9 ods. 2 a § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotí vzniklý úverový
vzťah medzi stranami tohto sporu, resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, s následným
právnym posúdením a konečným rozhodnutím vo veci samej dajúcim odpoveď na dôvodnosť, resp.
nedôvodnosť uplatneného žalobného nároku žalobcom vo výške 1 713,94 eura s príslušenstvom s tým,
že odôvodnenie v poradí jeho druhého rozhodnutia vo veci samej bude podľa § 220 ods. 2 veta tretia

CSP presvedčivé.

27. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 396 ods. 3 aj
o náhrade trov tohto odvolacieho konania.28. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).