Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3622010151
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3622010151.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a Mgr. Jána Odnogu na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. januára 2025 prejednal
odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske a obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B.,
trvale bytom B., C. XXX/XX, ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
sp. zn. PE-2T/54/2022 zo dňa 26.08.2024 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. zamietajú, pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. PE-2T/54/2022 zo dňa 26.08.2024 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu neoprávneného nakladania s odpadmi podľa
§ 302 ods. 1 Tr. zák., pretože

v dobe asi od jari 2020 do septembra roku 2020 v katastrálnom území obce D. na parcelách č. XXXX
E. XXXX, zapísaných ako parcely registra C na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D.,
ktorých je vlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/1,
a čiastočne aj na parcelu č. XXXX, zapísanú ako parcela registra C na liste vlastníctva
č. XXXX, pre katastrálne územie D., ktorú spravuje Slovenský pozemkový fond,
bez súhlasu Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie v Trenčíne ako príslušného

orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods. 1 písm. s)
a § 107 písm. u) zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku, naviezol
na vyhotovenie prístupovej cesty do lesného porastu stavebné odpady spolu v objemovom množstve
991 m2, konkrétne stavebné odpady, ktoré sú podľa Vyhlášky Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky č. 365/2019 Z.z., ktorou sa ustanovuje Katalóg odpadov, zaradené pod č. 17 03 02

Bitúmenové zmesi iné ako uvedené v 17 03 01 v množstve 290 m2
a pod č. 17 01 07 Zmesi betónu, tehál škridiel, obkladového materiálu a keramiky iné ako uvedené v
17 01 06 v množstve 701 m2, čím tento odpad uložil na inom mieste ako na mieste, na to určenom
a týmto konaním porušil ustanovenia § 12 ods. 1 a § 13 písm. a) zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase
spáchania skutku, a teda neoprávnene nakladal

s odpadmi v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi v rozsahu 86.955,12 €, pričom
táto suma predstavuje rozsah nákladov potrebných na zabezpečenie zhodnotenia alebo zneškodnenia
neoprávnene uložených odpadov a uvedenie životného prostredia
do predošlého stavu.

Bol za to odsúdený nasledovne (citácie):Podľa § 302 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/, k/ Tr. § 56 ods. 1, ods.
2 Tr. zák. k peňažnému trestu 250,-€ (dvestopäťdesiat) eur.

Podľa § 57 ods. 2 Tr. zák. zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. sa obžalovanému pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Tento rozsudok ale nenadobudol právoplatnosť, pretože voči nemu podali písomne v zákonnej lehote
prokurátor i obžalovaný odvolania. Prokurátor podal odvolanie voči jeho výroku o treste a v neprospech
obžalovaného. Obžalovaný zas podal odvolanie voči všetkým jeho výrokom.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania konkrétne namietal, že uložený trest obžalovanému je
neprimerane mierny. Súd prvého stupňa pri určovaní druhu a výmery trestu nesprávne aplikoval

ustanovenia§33aa§34Tr.zák.,nakoľkouloženiepeňažnéhotrestuvtaknízkejvýmerenezabezpečuje
dosiahnutie účelu trestu, a to najmä z hľadiska prevýchovy obžalovaného a generálnej prevencie.
Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že uložený peňažný trest (v symbolickej výške) má
mať iba preventívny účinok, čo je v priamom rozpore s účelom trestu. Navrhol, aby odvolací súd podľa §
321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby následne sám rozhodol

rozsudkom tak, že uloží obžalovanému trest odňatia slobody v prvej polovici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v prvej polovici zákonného
rozpätia. Alternatívne navrhol, aby mu bol uložený peňažný trest vo výmere 2.000,- Eur a ustanovený
primeraný náhradný trest odňatia slobody pre prípad jeho úmyselného zmarenia.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajkyne uviedol aj nasledovné
(citácie):

Rozsudok v celom rozsahu považujem za nezákonný, arbitrárny, nedôvodný, vecne nesprávny, riadne
neodôvodnený a v rozpore s právnym stavom veci, pričom nie sú naplnené obligatórne znaky trestného

činu kladeného mi za vinu. Odôvodneniu rozsudku chýbajú základné prvky logiky, ku ktorým sa
vyjadrujem nižšie v odôvodnení tohto odvolania.

Zastávam názor, že Rozsudok trpí základnou vadou, a to že súd dospel k nesprávnemu skutkovému a
právnemu zisteniu. S ohľadom na uvedené mám za to, že predmetný Rozsudok je vydaný predčasne a

na základe nesprávneho skutkového a právneho posúdenia a preto nemôže byť Rozsudkom vydaným
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

Rozsudok je tak predčasný pre chyby v napadnutých výrokoch Rozsudku, spočívajúce najmä v
nevysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) a pre porušenie ustanovení Trestného zákona (§ 321
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku).

Prioritne mám za to, že v predmetnej trestnej veci nebol náležite zistený skutkový stav a to
bez dôvodných pochybností, v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, čo zakladá nezákonnosť

predmetného Rozsudku vo výroku o mojej vine a aj vo výroku o uloženom treste. Súd v odôvodnení
Rozsudku síce objasnil skutočnosti svedčiace proti mojej osobe, avšak
s rovnakou starostlivosťou neobjasnil okolnosti svedčiace v môj prospech. Je zrejmé, že skutok sa stal,
avšakmámzato,ževprípademojejosobynebolinaplnenézákladnéznakyskutkovejpodstatytrestného
činu, z ktorého som bol uznaný za vinného.

Týmtozároveňupriamujempozornosťnato,žesúdsavpredmetnomtrestnomkonanínesnažilodstrániť
rozpory jednotlivých dôkazov a aj napriek značným pochybnostiam
o skutkovom stave veci, rozhodol o mojej vine a uložení trestu. Som toho názoru, že súd
v odôvodnení Rozsudku neuvádza relevantné „vyhodnotenie zadovážených dôkazov“. Súd

v odôvodnení Rozsudku síce uvádza akými úvahami sa riadil pri vyhodnocovaní všetkých dôkazov
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, avšak mám za to, že ide len o veľmi všeobecné
a ničím nepodložené úvahy a domnienky súdu, bez akéhokoľvek logického opodstatnenia
a to všetko s cieľom dosiahnuť rozhodnutie v môj neprospech.Zároveň poukazujem na to, že odôvodnenie Rozsudku sa vo vzťahu k mojej osobe obmedzuje len
na všeobecné konštatovania a domnienky súdu. Absentuje riadne odôvodnenie Rozsudku výslovne

predpokladané v § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Rozsudok je tak nepreskúmateľný a preto arbitrárny.
Keďže hodnotenie dôkazov je istý vnútorný proces, ktorým príslušná osoba posudzuje jednotlivé dôkazy,
je dôležité, aby v odôvodnení rozhodnutia, logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodnil, ako sa
s nimi vysporiadal.
Z odôvodnenia Rozsudku nie je v žiadnom prípade zrejmé, ako súd zhodnotil situáciu, akú váhu kladie

jednotlivým dôkazom, ako ktorý dôkaz vyhodnotil. Preto považujem Rozsudok
za nedostatočne odôvodnený a teda nezákonný.

Skutkové zistenia, na ktorých Okresný súd Prievidza, pracovisko Partizánske založil svoje rozhodnutie
o mojej vine sú nejasné a neúplné, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie, ktoré počas konania vyvstali. Následne tieto nedostatočné zistenia súd premietol do

odôvodnenia Rozsudku, ktorý je vo svojom obsahu nepreskúmateľný pre absenciu dôvodov, ktoré viedli
súd k rozhodnutiu o mojej vine, pričom absenciou dôvodov rozhodnutia učinil súd svoje rozhodnutie a
závery v ňom svojvoľným, zároveň oberajúc tým moje právo o zákonné právo brániť sa voči dôvodom,
ktoré viedli
k môjmu odsúdeniu. Konštatácie súdu v odôvodnení Rozsudku, kedy len všeobecne uvádza vykonané

dôkazy sú neprijateľné na to, aby z nich mohlo byť zrejmé, čo tieto tvrdenia dokazujú.

Súd pristupoval k mojej osobe ako k obžalovanému tak ako k odsúdenému, z vopred prijatého
presvedčenia, že som sa dopustil predmetného trestného činu. Kriticky nehodnotil zabezpečené dôkazy
a argumenty obhajoby považoval za irelevantné. Súd neposkytol riadne odpovede na relevantné otázky,

resp. závažné námietky uvedené na hlavných pojednávaniach, pričom podstatné otázky a argumenty
zostali nezodpovedané, sporné a v rovine dohadov. Javí sa to až tak, že takýmto postupom súd reálne
odoprel obhajobe právo na preskúmanie Rozsudku, teda právo na dvojinštančnosť konania, ktorého
zachovanie je možné v tomto prípade konštatovať len vo formálnej rovine. Zo zásady dodržiavania
spravodlivého procesu (fair trial) vyplýva požiadavka, aby rozhodnutie bolo a aj sa javilo ako spravodlivé

a má byť koherentné a presvedčivé. V tomto prípade však napadnutý Rozsudok uvedené atribúty
nespĺňa.

V odôvodnení napádaného Rozsudku sú uvedené všetky vykonané dôkazy, pričom nie je zrejmé,
konkrétne ktoré z nich preukazujú skutkové zistenia uvedené vo výroku Rozsudku

a ktoré skutočnosti na základe týchto dôkazov považuje súd za dokázané. Tak isto absentuje právna
úvaha, ktorou sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov, z ktorých vyvodil to, že som sa mal dopustiť tam
uvedeného trestného činu. Takisto chýba právne posúdenie a úvahy
vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona, na základe ktorých súd posudzoval dokázané
skutočnosti.

Mám za to, že napadnutý Rozsudok bolo vydaný predčasne a jeho vydaniu predchádzalo porušenie
ustanovení o trestnom konaní a toto porušenie spôsobilo nesprávnosť jeho výroku o vine mňa ako
obžalovaného. Mám za to, že skutkový stav nebol zistený dôsledne a v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a tiež nie sú naplnené a preukázané všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý

mi je kladený za vinu. Aj z tohto dôvodu považujem výrok o mojom stíhaní za vecne nesprávny. Na
základe vyššie uvedeného považujem Rozsudok za nedostatočne odôvodnený a teda nezákonný.

Mám za to, že v uvedenom prípade neboli naplnené základné znaky trestného činu, ktorý mi je kladený
za vinu a to je objektívna stránka. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, akékoľvek konanie z

mojej strany, ktorým by som naplnil objektívnu stránku predmetného trestného činu.

Skutok môže byť právne kvalifikovaný ako trestný čin neoprávneného nakladania
s odpadmi iba v prípade, ak ide o nakladanie s odpadmi v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a súčasne také konanie je spôsobilé minimálne ohroziť životné prostredie, za splnenia

podmienky aspoň malého rozsahu. Pri niektorých druhoch odpadov uvedených v katalógu odpadov
možno sotva ustáliť, že nakladanie s nimi v rozporeso všeobecne záväznými právnymi predpismi automaticky zakladá spôsobilosť poškodenia životného
prostredia, alebo čo i len nepriameho ohrozenia životného prostredia. Striktnou aplikáciou naplnenia
znakov skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného nakladania

s odpadmi podľa § 302 Trestného zákona, bez ďalšieho skúmania poškodenia alebo možnosti ohrozenia
životného prostredia tak došlo zo strany súdu ku kriminalizácii skutku, ktorý môže byť posúdený „len“
ako priestupok alebo iný správny delikty, čím dochádza aj
k nerešpektovaniu zásady ultima ratio. Trestné právo má byť posledným stupňom ochrany spoločnosti
a jednotlivca, ktorých ochranu nie je možné zabezpečiť prostriedkami iných právnych odvetví.

Mám za to, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mojim konaním došlo k ohrozeniu
alebo poškodeniu životného prostredia. Zároveň som v čase získal
od stavebného úradu dodatočné stavebné povolenie a následne aj kolaudačné rozhodnutie,
čo preukazuje, že moje konanie nebolo takej intenzity, aby naplnilo znaky trestnosti. Dokonca, stavebný
úrad doposiaľ nežiadal odstrániť stavbu alebo vrátiť vec do pôvodného stavu, čo je takisto dôkaz

preukazujúci to, že som životné prostredie nevystavil ani len do ohrozenia, nie to ešte aj poškodenia.

Takisto aj poškodená F. G. H. pri svoje výpovedi zo dňa 30.10.2023 na hlavnom pojednávaní uviedla,
že si žiadny nárok na náhradu škody neuplatňuje, pretože poškodenému žiadna škoda ani nevznikla,
pričom na otázku obhajoby, či bolo poškodené životné prostredie nevedela odpovedať. V neposlednom

rade poukazujem na to, že som nenakladal ani len s nebezpečným odpadom, pričom mojím konaní
nedošlo zrejme ani
k porušeniu biotopov (čo potvrdila aj znalkyňa F. I. J. na hlavnom pojednávaní), z čoho takisto vyplýva,
že životné prostredie som nemohol ani len vystaviť
do nebezpečenstva ohrozenia. A preto mám za to, že nemožno dospieť k záveru, že bola naplnená

objektívna stránka trestného činu neoprávneného nakladania s odpadmi.

Dodávam, že objektom pri trestnom čine podľa § 302 Trestného zákona je ochrana pred neoprávneným
nakladanímsodpadmi.Jehosystematickézaradeniemedzitrestnéčinyprotiživotnémuprostrediusúvisí
nepochybne so skutočnosťou, že nakladanie s odpadmi

v rozpore s príslušnými predpismi predstavuje takmer vždy minimálne ohrozenie niektorej
zo zložiek životného prostredia. Objektom tohto trestného činu je teda nepriamo i záujem
na ochrane životného prostredia eliminovaním protiprávneho nakladania s odpadmi. Ide
o normu odkazujúcu na súvisiace právne predpisy vydané v oblasti nakladania s odpadmi.
Je preto povinnosťou súdu dôsledne skúmať závažnosť a zvažovať použitie § 10 ods. 2 Trestného

zákona.

Vzhľadom na to, že ide o prečin, pri ktorom v závislosti od závažnosti vymedzenej kritériami v zmysle
§ 10 ods. 2 Trestného zákona je potrebné vyhodnotiť, či je na mieste trestnoprávny postih alebo je
primerané a postačuje za eventuálne konanie porušujúce predpisy upravujúce nakladanie s odpadmi

vyvodenie zodpovednosti za správny delikt či priestupok.

Mám za to, že v uvedenom prípade sú splnené podmienky na aplikovanie ustanovenia § 10 odsek 2
Trestného zákona a je tak možné použiť tzv. materiálny korektív. Čo sa týka hodnotenia aspektov pre
posúdenie, či je závažnosť prečinu nepatrná a to spôsobu vykonania činu a jeho následkov, okolností, za

ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa poukazujem na skutočnosť, že odpad,
ktorý bol navezený do lokality špecifikovanej v Rozsudku, tam bol navezený za účelom spevnenia a
vytvorenia lesnej cesty, ktorú som chce vytvoriť z dôvodu ľahšieho prístupu požiarnej techniky do lesa
najmä z dôvodu požiarov, ktoré majú z roka na rok stúpajúcu tendenciu a zároveň z toho dôvodu, že
v prípade prudkých dažďov dochádzalo k splavovaniu tejto prístupovej cesty. Dôkazom preukazujúcim

túto skutočnosť je aj už spomínané kolaudačné rozhodnutie, ktoré sa nachádza v súdnom spise.

Po zistení, že bol porušený zákon č. 79/2015 Z.z. o odpadoch, som na vlastné náklady dal predmetný
odpad zhodnotiť spoločnosti oprávnenej na zhodnocovanie odpadu, pričom stavebný odpad bol
odstránený a odovzdaný na zhodnotenie prostredníctvom oprávneného subjektu. Z uvedeného dôvodu

si ani poškodený nenárokoval náhradu škody, nakoľko neboli potrebné žiadne náklady na uvedenie
životného prostredia do pôvodného stavu. Odpadz uvedenej lokality bol odstránený a odovzdaný na zhodnotenie prostredníctvom oprávneného subjektu,
čím som tak vykonával kroky k zosúladeniu protiprávneho stavu s príslušnými ustanoveniami o
odpadoch.

Mám za to, že protiprávny stav bol mojou osobou odstránený. Mám za to, že závažnosť tohto skutku je
nepatrná, nakoľko ide o prečin, skutok je možné vyriešiť aj v rámci priestupkového konania, pri nakladaní
s odpadom nebol použitý nebezpečný odpad, rovnako tak aj stavebný úrad uviedol, že závažnosť
je nepatrná, nakoľko som sa zdržal činnosti, ktorá by nad mieru ustanovenú osobitnými predpismi

poškodzovala životné prostredie, pričom poukazujem na to, že na stavbu bolo vydané dodatočné
stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, nakladal som s odpadom na svojom súkromnom
pozemku, pričom mojim úmyslom bola práve ochrana životného prostredia. A teda mám za to, že
podmienky
na naplnenie materiálneho korektívu sú v tomto prípade splnené.

Pretonavrhujem,abysúdprirozhodovaníovineatresteprihliadolnaspôsobvykonaniačinu,hodnotenie
jeho následkov, okolností za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku mojej osoby ako
obžalovaného.

Zároveň poukazujem na Uznesenie OS Zvolen, sp. zn. 2T/98/2020 z 05.02.2024,

v zmysle ktorého trestná zodpovednosť za nezákonné a škodlivé zásahy do životného prostredia by
mala nastupovať vtedy, keď zlyhajú alebo sú nedostatočné iné druhy právnych zodpovedností, teda
zodpovednosť administratívnoprávna a občianskoprávna. Uvedené je tak vyjadrením zásady ultima
ratio.

Z toho vyplýva, že štátne orgány sú povinné uplatňovať zásadu subsidiarity trestnej represie. Uvedené
je dôvodné v tomto prípade o to viac, keďže obžalovaný nenakladal
s nebezpečným odpadom a na konci dňa životné prostredie nepoškodil a ani neohrozil, pričom s daným
materiálom nakladal na vlastnom pozemku a to všetko za účelom práve ochrany
a zveľadenia životného prostredia.

V nadväznosti na zásadu ultima ratio poukazujem aj na to, že na jednej strane štátny orgán ako je odbor
životného prostredia tvrdí, že ide o neoprávnené nakladanie s odpadom
a na strane druhej máme druhý štátny orgán ako je stavebný úrad, ktorý tvrdí, že síce ide nakladanie
s materiálom, ktorý je odpadom, ale keď toto nakladanie s odpadom bude súladné s dodatočným

stavebným povolením, tak sa stavba skolauduje, k čomu aj na konci dňa došlo. Tým chcem poukázať
na absurditu a protichodnosť dvoch záujmov štátnych orgánov, ktoré sa na konci dňa snažia ochrániť
životné prostredie, avšak dvoma spôsobmi.

Dodávam, že argument obžaloby uvedený na hlavnom pojednávaní o tom, že nakoľko sa skutok dial

už v roku 2020 a až následne údajne na základe trestného konania som si začal vybavovať potrebné
súhlasy od životného prostredia a stavebného úradu nie je na mieste.
Od toho sa to aj nazýva „dodatočné“ stavebné povolenie a od toho je priestupkové konanie na životnom
prostredí aj na stavebnom úrade, aby v prípade porušenia povinnosti bola osoba potrestaná, ale
trestnoprávne riešiť tento prípad nemá podľa môjho názoru oporu v zákone.

Preto mám za to, že skutok sa síce stal, avšak nie je trestným činom a je tu dôvod
na postúpenie tejto veci na priestupkové konanie, napríklad na odbor starostlivosti o životné prostredie.
Dokonca aj poškodená pri svojej výpovedi jasne uviedla, že vzniknutá situácia sa dá vyriešiť aj v rámci
priestupkového konania.

V neposlednom rade považujem Rozsudok za nedôvodný a je potrebné ma spod obžaloby oslobodiť,
pretoževzmyslezákonaoodpadochsomakofyzickáosobamoholnakladaťlensozeminou,kamenivom
a výkopovou zeminou. S odpadmi uvedenými v Rozsudku by mohol nakladať len ako právnická osoba
za súčasného súhlasu od Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie. Uvedené tvrdenie

potvrdila aj poškodená pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní. Dokonca aj svedkyňa F. K. A. na
hlavnom pojednávaní uviedla, že výstavbu cesty nemožno považovať za spätné zasypávanie, pretože
spätnými zásypmi sú napríklad úpravy okolia cesty alebo bočné úpravy cesty. Z toho vyplýva, že ako
obžalovaný, t.j. ako fyzická osoba by som nikdy súhlas na odpady uvedené v Rozsudku ani nedostala preto som nikdy ani nemohol porušiť zákon o odpadoch na skutkovom základe ako je uvedené v
Rozsudku.

Na základe vyššie uvedených skutočností týmto opätovne navrhujem, aby Krajský súd Trenčín zrušil
podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku napadnutý Rozsudok prvostupňového súdu a
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom
vovecitak,žemaakoobžalovanéhovzmysle§285písm.b)Trestnéhoporiadkuoslobodíspodobžaloby
a podľa § 320 ods. 1 a) Trestného poriadku vec postúpil na priestupkové konanie na odbor starostlivosti

o životné prostredie.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom obhajkyne. Uviedol aj
nasledovné (citácie):

Je pravdou, že som osobou živiacou sa podnikateľskou činnosťou, avšak z uvedeného automaticky

nevyplýva, že by som žil nadštandardným spôsobom života. Môj približný mesačný príjem je cca 1.000,-
Eur. Ako som aj uviedol na poslednom hlavnom pojednávaní, medzičasom sa mi narodilo ďalšie dieťa a
preto mám v súčasnosti až dve vyživovacie povinnosti. Prokurátor sa v odvolaní len umelo snaží navodiť
dojem, že moja osoba si žije nadštandardným životom, opak je však pravdou. Zároveň poukazujem na
to, že som nikdy nebol ani len trestne stíhaný a preto mám register trestov čistý.

Trestné stíhanie mojej osoby trvá už od apríla 2022. Mám za to, že už samotné prejednanie veci pred
OČTK a súdom malo na mňa pozitívny účinok. Dokonca som za tieto posledné viac ako 2 roky minul
nemalé peňažné prostriedky a to jednak na uvedenie životného prostredia do pôvodného stavu, tak ako
vyplýva aj zo súdneho spisu, rovnako tak na získanie potrebných povolení na zlegalizovanie stavby, t.j.

na získanie dodatočného stavebného povolenia a jeho kolaudáciu a v neposlednom rade aj na obhajobu
mojej osoby v tomto konaní.

Poukazujem súdu obzvlášť na to, že mojím konaním nedošlo k poškodeniu alebo ohrozeniu životného
prostredia, dokonca som ani len nenakladal s nebezpečným odpadom. Zároveň mojim úmyslom nebolo

obchádzať zákon, ale práve naopak, mojim úmyslom bolo pomôcť životnému prostrediu. Cestu som
vytvoril za účelom spevnenia a vytvorenia lesnej cesty, ktorú som vytvoril za účelom ľahšieho prístupu
požiarnej techniky do lesa najmä
z dôvodu požiarov, ktoré majú z roka na rok stúpajúcu tendenciu a zároveň z toho dôvodu, že v prípade
prudkých dažďov dochádzalo k splavovaniu tejto prístupovej cesty.

Z vyššie uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že trest navrhovaný prokurátorom v odvolaní je
neprimeraný, a práve trest uložený Rozsudkom je dostatočný, rešpektujúci tak zásady ukladania trestov
v zmysle TZ.

Na základe vyššie uvedených skutočností týmto opätovne navrhujem, aby Krajský súd Trenčín zrušil
podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku napadnutý Rozsudok prvostupňového súdu a
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom
vovecitak,žemaakoobžalovanéhovzmysle§285písm.b)Trestnéhoporiadkuoslobodíspodobžaloby
a podľa § 320 ods. 1 a) Trestného poriadku vec postúpil na priestupkové konanie na odbor starostlivosti

o životné prostredie.

Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, avšak pri splnení všetkých zákonných
podmienok uvedených v ustanovení § 293 ods. 5 Tr. por. Naviac sám obžalovaný aj písomne požiadal,
aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Naverejnomzasadnutíkonanomoodvolaniachsaprítomnéprocesnéstranyvrámcikonečnýchnávrhov
vyjadrili nasledovne:
· Prítomný prokurátor krajskej prokuratúry sa v celom rozsahu pridržiaval konečného návrhu uvedeného
v písomných dôvodoch odvolania podriadeného prokurátora a navrhol rozhodnúť spôsobom tam

uvedeným. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, navrhol ho podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné
zamietnuť.· Obhajkyňa obžalovaného sa celom rozsahu sa taktiež pridržiavala konečného návrhu uvedeného
v písomných dôvodoch odvolania a navrhla rozhodnúť spôsobom tam uvedeným. Pokiaľ ide o odvolanie
prokurátora, navrhla ho podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

***

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac najskôr dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr.
por., na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe tohto svojho postupu dospel k
záveru, že odvolania prokurátora
a obžalovaného nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto
smere nebola v odvolaniach vytýkaná žiadna chyba a odvolací súd nezistil sám také chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

*** K výroku o vine ***

· K skoršiemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej trestnej veci

Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že predmetnou trestnou vecou sa zaoberal už opakovane, keď
najmä uznesením sp. zn. 2To/13/2024 zo dňa 30.04.2024 (ďalej len „skoršie rozhodnutie odvolacieho

súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušil v celom rozsahu skorší rozsudok súdu prvého stupňa
(zo dňa 11.12.2023) a vec podľa § 322 ods. 1
Tr.por.vrátilsúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednalarozhodol.Týmtoskorším
rozsudkom bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., keď súd prvého
stupňa dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom.

Skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu bolo odôvodnené tým, že skorší rozsudok súdu prvého stupňa
bol nejasný a v dôsledku toho aj nepreskúmateľný (§ 168 ods. 1 Tr. por.).

Odvolací súd však ďalej dospel aj k záveru, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (o podanej obžalobe) a bolo potrebné dať
za pravdu odvolacím námietkam prokurátora (ktoré považoval odvolací súd aj za logické a majúce
dostatočný podklad v doteraz vykonanom dokazovaní), že pri hodnotení dôkazov nepostupoval
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda nehodnotil ich podľa vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

a v ich súhrne a na základe toho potom neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové aj právne zistenia.

Súd prvého stupňa najmä nezohľadnil dôsledne časové hľadisko predmetnej trestnej veci, resp. konania
obžalovaného, ktoré vyplynulo z dovtedy vykonaného dokazovania. Sám obžalovaný totiž priznal, že
„recyklát“ sa na dotknuté pozemky navozil na jeho pokyn

v roku 2020, teda ešte predtým, ako požiadal o dodatočné stavebné povolenie (obžalovaný bol v tejto
veci vypočutý ako svedok dňa 12.04.2021, dokumentácia pre dodatočné stavebné povolenie bola
z obdobia december 2021 a rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby bolo vydané dňa 13.04.2022).
Aj preto miesto činu (dotknuté parcely) nebolo možné považovať
za stavenisko. Naviac obžalovaný podaním zo dňa 27.07.2022 dodatočne požiadal aj o udelenie súhlasu

na využívanie odpadov na spätné zasypávanie, pričom v žiadosti priznal, že začal s činnosťou spätného
zasypávania odpadov ešte v roku 2020 (č.l. 269-270 spisového materiálu).

V tejto spojitosti tiež súd prvého stupňa nedostatočne zohľadnil aj to, čo sa kládlo obžalovanému
(v podanej obžalobe) za vinu, teda že v dobe asi od mesiaca september 2020 do presne nezistenej

doby roku 2020 mal na konkrétne parcely bez súhlasu Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné
prostredie v Trenčíne ako príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods.
1 písm. s) a § 107 písm. u) Zák. č. 79/2015 Z.z.o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného a účinného
v čase spáchania skutku, naviezť stavebné odpady a tieto odpady mal uložiť
na inom mieste ako na mieste na to určenom a týmto konaním mal porušiť ustanovenia § 12 ods. 1

a § 13 písm. a) Zák. č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku. Teda nekládlo sa mu za vinu to,
že na takúto činnosť nemal stavebné povolenie.

Súd prvého stupňa tiež dostatočne neprihliadol na výpoveď svedkyne F. G. H., či správu Okresného

úradu Trenčín, odbor starostlivosti o životné prostredie
zo dňa 26.04.2021, a napokon bez dostatočnej opory vo vykonanom dokazovaní spochybnil aj odborné
závery znaleckého dokazovania. Svedkyňa H. pritom uviedla, že „navážky“ možno robiť len so súhlasom
okresného úradu, pričom dôležité je aj to, či ju realizuje fyzická alebo právnická osoba. Obžalovaný
nemal súhlas ani na spätné zasypávanie, taký súhlas nemožno už dať ani dodatočne. Uviedla aj to,
že ak sa má na stavbu použiť odpad, tak vždy so súhlasom orgánu štátnej správy v oblasti životného

prostredia. Podľa správy zo dňa 26.04.2021 okresný úrad ako príslušný orgán neudelil obžalovanému
ani podnikateľskému subjektu „A. B.“ súhlas podľa § 97 ods. 1 písm. s) Zák. č. 79/2015 Z. z. o odpadoch
na využívanie odpadov na spätné zasypávanie v období od roku 2020 do súčasnosti.

A napokon znalkyňa F. I. J. jednoznačne zotrvala na záveroch svojho znaleckého posudku č. 44/2021,

pričom uviedla aj to, že v sondách nebolo zistené, že by išlo o recyklát. Podľa znalkyne bol odpad použitý
na spätné zasypávanie. Tiež uviedla aj to, že
na spätné zasypávanie bol použitý aj odpad, ktorý fyzická osoba – nepodnikateľ (ktorým bol obžalovaný
v inkriminovanom čase) nemôže použiť na spätné zasypávanie.

Súd prvého stupňa naopak významne zohľadnil výpoveď svedkyne F. K. A., ktorá na mieste činu ani
len nebola a vypracovala pre obžalovaného projektovú dokumentáciu pre stavebné povolenie. Napriek
tomu, že svedkyňa nebola znalkyňou z odboru Ochrana životného prostredia, jej výpoveď súd prvého
stupňa v podstate „nadradil“
nad odborné závery znalkyne F. I. J..

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nemožno ako nesprávne a nelogické odmietnuť odvolacie
námietky prokurátora, ktorý konkrétne namietal to, že obžalovaný nebol pôvodcom odpadu, ktorý bol
na predmetných parcelách neoprávnene navezený (tento naopak nadobudol nezisteným – pokútnym
spôsobom a na neznámom mieste, pretože pokladničné doklady

a vážne lístky o nákupe dolomitového kameniva boli vystavené až v roku 2021), tento odpad
nepochádzal z miesta, na ktoré bol navezený a obžalovaný nebol podnikateľským subjektom, ktorý by
mal v predmete podnikania výkon stavebných prác, vrátane demoličných alebo spracovanie stavebného
odpadu pre účely jeho ďalšieho využitia. Pritom trestné je už samo nedovolené nakladanie s odpadmi
bez spôsobenia následku, t.j. majetkovej alebo ekologickej ujmy.

Odvolací súd potom konštatoval, že súd prvého stupňa bez dostatočného odôvodnenia preferoval
dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného, a nevenoval sa naopak viacerým dôkazom, ktoré ho
usvedčovali zo spáchania stíhaného skutku, hoci tieto dôkazy sa javia byť aj dostatočne vierohodné.

Odvolací súd mal za to, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa
na hlavnom pojednávaní nebolo najmä presvedčivo a preskúmateľne odôvodnené oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por.

Po vrátení veci bol súd prvého stupňa povinný vec znovu prejednať so zameraním sa na náležité

vysporiadanie sa so všetkými vytýkanými nedostatkami (pri viazanosti právnym názorom odvolacieho
súdu). Súd prvého stupňa bol povinný prípadne vykonať ďalšie dôkazy potrebné pre zákonné a
spravodlivé rozhodnutie vo veci. Následne bol povinný vo veci objektívne rozhodnúť na základe
posúdenia všetkých vo veci vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., pričom
bol povinný svoje nové rozhodnutie o obžalobe už presvedčivo a tiež preskúmateľne odôvodniť.

· K napadnutému rozsudkuV rámci svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok je vo výroku o vine
správny a zákonný, pretože vykonané dôkazy sú vo vzájomnej zhode
a svedčia o vine obžalovaného aj bez tých najmenších pochybností.

Podľa názoru odvolacieho súdu vykonal súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní všetky potrebné
dôkazy (teda pre svoje rozhodnutie dostatočné dokazovanie), ktoré následne vyhodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, kto ich obstaral

(§2ods.12Tr.por.).Svojerozhodnutielogickyipresvedčivoodôvodnil,pričomdaldostatočnéodpovede
na všetky podstatné námietky obžalovaného (na stranách 8 až 10 napadnutého rozsudku), ktoré tento
predniesol v podstate už aj na súde prvého stupňa a zopakoval ich následne aj v písomných dôvodoch
odvolania. Súd prvého stupňa zároveň rešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v skoršom
rozhodnutí odvolacieho súdu, a aj preto odvolací súd považuje závery súdu prvého stupňa za správne
a v plnom rozsahu na ne poukazuje.

Ani odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o priebehu (popise) skutku tak, ako je tento uvedený vo
výroku o vine.

Na základe vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa bolo bez najmenších pochybností

preukázané, že obžalovaný A. B. v období asi od mesiaca september 2020 do presne nezistenej doby
roku 2020 mal na konkrétne parcely bez súhlasu Okresného úradu, odboru starostlivosti o životné
prostredie v Trenčíne ako príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods.
1 písm. s) a § 107 písm. u) Zák.
č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

platného a účinného v čase spáchania skutku, naviezť stavebné odpady a tieto odpady mal uložiť na
inom mieste ako na mieste na to určenom a týmto konaním porušil ustanovenia § 12 ods. 1 a § 13
písm. a) Zák. č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov platného a účinného v čase spáchania skutku. Pritom obžalovaný v písomných dôvodoch
svojho odvolania priznáva, že jeho konaním bol porušený zákon č. 79/2015 Z.z. o odpadoch (viď strana

5 tohto uznesenia,
resp. strana 7 písomných dôvodov odvolania obžalovaného – č.l. 436 spisového materiálu).

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd poukazuje aj na svoje skoršie úvahy
a závery uvedené v uznesení sp. zn. 2To/13/2024 zo dňa 30.04.2024, ktoré neboli nijako spochybnené

či dokonca vyvrátené ani po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa (keďže
súd prvého stupňa ešte doplnil dokazovanie).

K odvolacej námietke obžalovaného, že napadnutý rozsudok bol vydaný predčasne, odvolací súd
dodáva, že obžalovaný nenavrhoval žiadne ďalšie dokazovanie. Naviac skutkové zistenia súdu prvého

stupňa sú podľa názoru odvolacieho súdu jasné a úplné.

Správne napokon súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku prekvalifikoval skutok uvedený v obžalobe
(skutok, pre ktorý ho uznal vinným) na miernejší prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa §
302 ods. 1 Tr. zák. (spáchaný v malom rozsahu), vzhľadom k ustanoveniu § 2 ods. 1 Tr. zák., keďže

medzičasom nadobudol účinnosť Trestný zákon
pre obžalovaného priaznivejší.

Napokonsprávnesúdprvéhostupňadospelajkzáveru,žestupeňzávažnosti(podľanázoruodvolacieho
súdu najmä vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky) tohto činu bol vyšší ako nepatrný.

Všetkyusvedčujúcedôkazyvytváralidostatočnúlogickúreťazdôkazovsvedčiacichovineobžalovaného
bez tých najmenších pochybností. Tieto dôkazy napokon dostatočne vyvracali obranu obžalovaného,
ktorú v trestnom konaní prezentoval, a preto odvolací súd nemohol prisvedčiť žiadnej z jeho odvolacích
námietok.

Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd
za potrebné uviesť vzhľadom na odvolaciu argumentáciu obžalovaného vo vzťahuku skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa, pričom s podrobnejším odôvodnením v tomto
smere odkazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd totiž poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a súdu druhého stupňa tvoria

jednotu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa preto svedčilo pre
jediný možný záver, že obžalovaný z nedbanlivosti nakladal s odpadmi
v malom rozsahu v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Nepochybne tak obžalovaný

svojim konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil znaky skutkovej podstaty
prečinuneoprávnenéhonakladaniasodpadmipodľa§302ods.1Tr.zák.,prektorýhosúdprvéhostupňa
aj uznal vinným. Obžalovaný aj podľa názoru odvolacieho súdu takto konal v nevedomej nedbanlivosti.

Na záver krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Nestotožnenie sa obvineného (obžalovaného) s odpoveďami
súdov nižších stupňov neznamená nedostatočnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako nie je
možné označiť súdne rozhodnutia
za nedostatočne odôvodnené v prípade, ak súdy vyhodnotili dôkazy inak ako strany konania (práve
obžalovaný sa svojím odvolaním domáhal iného hodnotenia dôkazov). Napokon treba zdôrazniť, že

ani súčasťou práva na obhajobu, ale ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo obvineného
(obžalovaného) na rozhodnutie súdu len v súlade s jeho návrhmi, predstavami alebo očakávaniami.

*** K výroku o treste ***

Preskúmaním výroku o uloženom peňažnom treste (a na neho nadväzujúceho výroku o náhradnom
treste odňatia slobody) na podklade odvolacích námietok prokurátora odvolací súd dospel k týmto
záverom:

Podľa § 33a ods. 3 Tr. zák. tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne,

nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť
uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť
uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni

v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 veta prvá Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody
a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.

Súd prvého stupňa pri určovaní druhu a výmery trestu správne prihliadol najmä
na vyššie uvedené (citované) zásady ukladania trestov.

Odvolací súd len zopakuje, že obžalovaný spáchal prečin s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody

až na 2 roky, a to vo forme nevedomej nedbanlivosti, pričom jeho úmyslom bolo spevniť lesnú cestu
nachádzajúcu sa na jeho pozemkoch, ale opomenul povinnosť požiadať a získať na to predtým príslušné
povolenia. Naviac skutok sa stal ešte v roku 2020, obžaloba bola podaná na súd prvého stupňa
dňa 05.08.2022 a napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa 26.08.2024, pričom odvolací súd rozhodol
týmto uznesením vo veci až dňa 28.01.2025. Obžalovaný doteraz nebol súdne trestaný a dopúšťal

sa dopravných priestupkov menšej závažnosti. Súd prvého stupňa tiež správne prihliadol na dve
poľahčujúce okolnosti
na jeho strane. Ako veľmi významnú poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil aj odvolací súd tú, že sa
obžalovaný pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu, pretožena vlastné náklady ex post zrecykloval významnú časť použitého materiálu na mieste.

Napokon k odvolacej námietke prokurátora, ktorý nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa,

že uložený peňažný trest má mať iba preventívny účinok, čo je v priamom rozpore s účelom trestu,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že
obžalovanému uložil trest peňažný, v podstate vo výške nízkej až symbolickej a zodpovedajúci náhradný
trest, ktorý má v podstate mať ten (nie iba) preventívny účinok pre obžalovaného do budúcna, že pri
akýchkoľvek stavebných zámeroch musí sa zaoberať aj prislúchajúcou právnou úpravou spojenou s

dopadmi stavebnej činnosti na životné prostredie.

Peňažný trest (ako druh trestu) zákonodarca „primárne“ koncipoval ako vhodný prostriedok na
dosiahnutie účelu trestu v tých prípadoch, keď sa páchateľ dopustil trestného činu zo ziskuchtivosti
či trestným činom prejavil iné nedostatky vo vzťahu k nedotknuteľnosti a ochrane cudzieho majetku,
resp. ak páchateľ úmyselného trestného činu získal či sa snažil získať majetkový prospech (§ 56 ods.

1 Tr. zák.). Okrem toho môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu
spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá (§ 56 ods. 2 Tr. zák.),
čo je aj prejednávaný prípad.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že súdom prvého stupňa uložený peňažný trest obžalovanému nie

je možné považovať za neprimerane mierny tak, ako to má na mysli ustanovenie § 321 ods. 1 písm.
e) Tr. por.

Naopak je odvolací súd takého názoru, že uložený peňažný trest v dostatočnej miere zabezpečí účel
trestu tak, ako je tento uvedený v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák., a teda nie je potrebné vzhľadom na

povahu spáchaného prečinu (ktorý je „nižšej“ závažnosti) a možnosť nápravy obžalovaného ukladať mu
trest odňatia slobody, a to ani s podmienečným odkladom jeho výkonu. Uložený peňažný trest považoval
odvolací súd za primeraný i spravodlivý.

Ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že by peňažný trest v tejto výmere nebol obžalovaný schopný

aj zaplatiť (§ 57 ods. 1 Tr. zák.).

Rovnakotakzaprimeranúpovažovalodvolacísúdvýmerunáhradnéhotrestuodňatiaslobodypreprípad
úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu, ktorý musel byť obžalovanému obligatórne
ustanovený (§ 57 ods. 3 Tr. zák.).

***

Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd odvolania prokurátora a obžalovaného podľa § 319 Tr.
por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.