Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: B1-39Cb/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122207641
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Hatalová

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2025:1122207641.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III sudkyňou JUDr. Luciou Hatalovou v spore žalobcu: Železničná spoločnosť

Slovensko,a.s.,sosídlomRožňavská1,83272Bratislava,IČO:35914939protižalovanému:Železnice
Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie
6.805,22 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zastavuje konanie v časti o zaplatenie 3.402,61 Eur.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.402,61 Eur
od 25.3.2021 do 18.1.2024, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 30.8.2022 domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.805,22 Eur s príslušenstvom
z titulu náhrady škody a trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku.

2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že je železničným podnikom v zmysle § 34 zákona č. 513/2009 Z. z.
o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dráhach“) a žalovaný je v zmysle zákona o dráhach manažérom infraštruktúry a prevádzkovateľom
železničnej infraštruktúry (ďalej aj len „ŽI“). Žalobca ako železničný podnik a žalovaný ako manažér
infraštruktúry uzatvorili 24.11.2011 zmluvu č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre (ďalej aj len
„zmluva o prístupe“).
2.2. Dňa 15.9.2020 o 12:30 hod. došlo v železničnej stanici U. Q. ku vzniku menšej nehody -

nárazu tlačeného posunujúceho dielu pri prestavovaní troch osobných vozňov žalobcu z koľaje XXX
do odstavenej skupiny vozňov na koľaji XXX (ďalej len „nehoda“). Pri nehode došlo k poškodeniu
dvoch vozňov žalobcu (ďalej aj len „poškodené ŽKV“). Nehoda bola vyšetrená a uzatvorená správou
žalovaného z 28.1.2021 (ďalej len „správa žalovaného“), podľa ktorej príčinou vzniku nehody bola
nepozornosť rušňovodiča pri zatláčaní troch osobných vozňov na stojacu skupinu vozňov a nesprávne
dávanie návestí pri posune a riadenie posunu vedúcim posunu - ostatné príčiny. Podľa správy
žalovaného nehodu zavinili (i) F. G., rušňovodič, zamestnanec žalobcu (ďalej len „rušňovodič“) tým,

že počas zachádzania tlačeného posunujúceho dielu na obsadenú koľaj nesledoval návesti dávané
vedúcim posunu a keď mu prestali byť tieto dávané, nezastavil, ale sa riadil návesťami posunovača,
ktorý na to nemal poverenie, čím porušil články č. 231, 481, 544a, a 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z 1,
a (ii) D. E., vedúci posunu, zamestnanec žalovaného (ďalej len „vedúci posunu“) tým, že nesprávneorganizoval posun ako v tom čase osoba oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil a riadenie posunu
prenechal posunovačovi F. V. (ďalej len „posunovač“) a počas posunu na skupinu vozňov na koľaji 201
nedal návesť Pomaly a návesť Stoj, čím porušil články 221, 481 a 542 predpisu ŽSR Z 1. Podľa správy

žalovaného bola nehoda uzatvorená so zavinením vlastnými zamestnancami žalobcu a žalovaného
bez určenia miery zavinenia. Keďže k nehode došlo za účasti zamestnancov a zariadení žalobcu aj
žalovaného, príčiny nehody vyšetrovali oprávnení zamestnanci žalovaného v spolupráci s oprávnenými
zamestnancami žalobcu. So závermi správy žalovaného žalobca nesúhlasil, čo v správe žalovaného
uviedol poverený zamestnanec žalobcu.

2.3. Keďže žalobca so správou žalovaného nesúhlasil, využil svoje zákonné právo a nehodu prešetril
a zo zisťovania príčin nehody vydal správu zo zisťovania príčin vzniku menšej nehody zo 4.2.2021
(ďalej len „správa žalobcu“), v ktorej určil, že nehodu zavinil posunovač F. V. a príčinu nehody určil ako
nesprávne dávanie návestí pri posune tlačeného posunujúceho dielu. Žalobca mal za to, že posunovač
bol na základe príkazu vedúceho posunu v čase tlačenia posunujúceho dielu osobou oprávnenou riadiť
posun, vedúci posunu mu nariadil dávať návesti pre tlačený posunujúci diel a spôsob návestného styku

určil pomocou RDST. Podľa správy žalobcu teda nehodu spôsobil žalovaný so 100 % zavinením jeho
vlastného zamestnanca.
2.4. Žalobca poukázal na to, že podľa správy žalovaného posunovač na prvom tlačenom vozni
opakovane dával návesť „Tlačiť“ prostredníctvom RDST v predpísaných intervaloch. Vedúci posunu,
ktorý počas posunu stál pri výhybke 201 a cez RDST počul návesť „Tlačiť“, taktiež dával ručnú

návesť „Priblížiť“ až do okamihu, keď čelo posunujúceho HKV minulo úroveň jeho stanovišťa. Po
chvíli začal dávať posunovač vzdialenosti od stojacich vozňov na koľaji XXX nasledovne: „Ešte na tri
vozne, na dva vozne, pomaly na jeden vozeň“. Keď videl, že posunujúci diel nespomaľuje, opakovane
začal dávať návesť „Stoj“ a zoskočil zo stúpačky vozňa. Vzápätí došlo k silnému nárazu do skupiny
stojacich vozňov na koľaji 201, ktoré boli odrazené. Podľa správy žalovaného posunovač dával návesť

„Stoj“. S týmto tvrdením žalobca nesúhlasil, pretože rušňovodič ani vedúci posunu takúto návesť pri
posune nezaregistrovali. Priebeh posunu bol zaznamenaný na zvukovom zázname rádiostaníc (ďalej
len „záznam RDST“), ktorý mal pri vyšetrovaní nehody k dispozícii aj žalovaný a je súčasťou spisu o
nehode.
2.5. Žalobca nesúhlasil ani so záverom správy žalovaného, že nehodu zavinil rušňovodič, ktorý sledoval

návesti a podľa nich konal. Poukázal na to, že posunovač bol odborne, zdravotne a psychicky spôsobilý
riadiť tlačený posunujúci diel, vedúci posunu mu dal príkaz riadiť posun a mal poverenie aj na dávanie
návestí cez RDST. Zdôraznil, že vedúci posunu má podľa predpisu ŽSR Z 1 oprávnenie prikázať riadiť
posun inému zamestnancovi, čo sa pri posune aj udialo. Žalobca tvrdil, že z výpovedí posunovača aj
vedúceho posunu vyplynulo, že vedúci posunu dal príkaz k posunu posunovačovi, tzn. posunovač konal

pri posune na základe pokynu vedúceho posunu, ktorý posun riadil a návesti určené rušňovodičovi
dával posunovač. Na základe výpovedí posunovača, vedúceho posunu, rušňovodiča a záznamov
RDST bol žalobca toho názoru, že rušňovodič neporušil žiadne ustanovenie predpisu ŽSR Z 1. Podľa
záznamov RDST boli návesti posunovača dávané v pravidelných intervaloch 5 sekúnd, a preto nebol
správny záver v správe žalovaného, že návesti neboli dávané v pravidelných intervaloch, rušňovodič bol

povinný zastaviť rušeň a keďže tak nekonal, porušil čl. 231 predpisu ŽSR Z 1. Podľa zápisu výpovede
posunovača aj vedúceho posunu boli vedúcim posunu dané jasné príkazy na posun posunovačovi,
ktorý konal pri posune na základe pokynu vedúceho posunu. O tejto skutočnosti bol uzrozumený aj
rušňovodič, ktorý posun vykonával, a preto neporušil čl. 481 predpisu ŽSR Z 1. Rušňovodič neporušil ani
čl. 544 písm. a) predpisu ŽSR Z 1, pretože aktívne sledoval návesti a vykonával posun podľa návestí od

posunovača. Pre tvrdenie o porušení tohto ustanovenia rušňovodičom podľa žalobcu neexistuje žiadny
dôkaz a bolo účelové. Žalobca mal za to, že rušňovodič neporušil ani čl. 545 odsek 3 predpisu ŽSR Z
1, pretože pred posunujúci diel nevidí. Riadil sa návesťami posunovača a pokynmi cez RDST a podľa
nich prispôsoboval jazdu hnacieho dráhového vozidla. Pri tlačení vozidiel podľa čl. 542 predpisu ŽSR
Z1 zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu návesťami, aby rušňovodič mohol prispôsobiť jazdu HKV

posunu.
2.6. Žalobca posúdil predpokladaný rozsah poškodenia na sumu 6.806,55 Eur bez DPH na základe
dvoch vykonaných komisionálnych prehliadok dňa 25.9.2020. Poškodené ŽKV boli opravené vo vlastnej
opravovni žalobcu a žalobca 10.3.2021 vystavil žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 6805,22
Eur bez DPH so splatnosťou 24.3.2021 (ďalej aj ako „faktúra“), ktorú doručil žalovanému spolu s

prílohami - rozpisom nákladov na opravu, správou žalobcu a zápismi z komisionálnej prehliadky
poškodených ŽKV. Žalovaný mu však škodu, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nehodou
neuhradil do dňa podania žaloby na súd.3. Žalobca doručil Okresnému súdu Bratislava I dňa 29.9.2022 podanie, ku ktorému pripojil dva
videozáznamy z nehody a zvukový záznam RDST. Žalobca poukázal na to, že z videozáznamu 1
vyhotoveného v čase nehody z perónu na železničnej stanici U. Q. je zrejmé, že vedúci posunu stál

pri výhybke XXX a dával ručnú návesť „Priblížiť“ až do prejazdu HKV úrovňou výhybky 201, kde sa
vedúci posunu nachádzal (15. minúta a 21. sekunda - 16 minúta a 47 sekunda videozáznamu). Vedúci
posunu dostával návesti k posunu od posunovača prostredníctvom RDST. Následne sa rušňovodič riadil
pokynmi posunovača prostredníctvom RDST (na videozázname je viditeľné, že posunovač nedával
rušňovodičovi ručné návestí). HKV sa zastaví v 16. minúte a 56. sekunde videozáznamu 1 a dochádza

k nárazu posunovaného dielu do stojacich vozňov, ktoré sú mimo záber, čím došlo ku vzniku škody.
Z videozáznamu 2 z toho istého perónu je viditeľný náraz z iného pohľadu (24. minúta a 14 sekunda
videozáznamu 2). Z predloženého záznamu RDST vyplýva, akým spôsobom dával posunovač pokyny,
pričom po poslednej hlasovej návesti „pomaly 1. záloha“ sa posun končí nárazom. Posledná návesť bola
daná dve sekundy pred nárazom, t.j. v čase, keď sa už nárazu nedalo zabrániť. Rušňovodič dostával
návestí od posunovača o približnej vzdialenosti v čele posunujúceho dielu od stojacej skupiny vozňov

v dostatočných pravidelných päť sekundových intervaloch, ale posunovač nedal rušňovodičovi návestí
„Stoj!“ vôbec. Videozáznamy, ako aj záznam z RDST mal žalovaný v čase vyšetrovania nehody k
dispozícii. Posunovač mal podľa žalobcu v čase vzniku nehody znalosť miestnych pomerov a vedel o
tom, že riadi posun na koľaj 201, avšak nevenoval dostatočnú pozornosť dávaniu návestí, návesť pri
znižovaní rýchlosti dával tesne pred nárazom, návesti pre zastavenie posunu nedával vôbec.

4. Okresný súd Bratislava I vydal v konaní 22.9.2022 platobný rozkaz, ktorý bol doručený žalovanému
26.9.2022. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa
13.10.2022. Žalovaný v odpore uviedol, že nesúhlasí so záverom vyjadreným v správe žalobcu, že
príčinou nehody bol nesprávny postup posunovača pri dávaní návestí pre posun pre tlačený posunujúci

diel. Doplnil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný je povinný pri prevádzkovaní dopravy
na dráhe (železničnej infraštruktúre) prevádzkovanej žalovaným dodržiavať prevádzkový predpis ŽSR Z
1, ako ani to, že riadenie posunu sa spravuje predpisom žalovaného Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky.
Žalovaný poukázal na to, že každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu.
VedúcimposunubolvtomtoprípadePeterSlížzaradenýnapozíciivedúciposunu,anieposunovačF.V..

Rušňovodič musí vždy vedieť, kto je vedúci posunu a len táto osoba mohla posun riadiť. Rušňovodič sa
mal pri posune riadiť iba návesťami vedúceho posunu, a keď po prechode okolo neho ich vedúci posunu
prestal dávať, mal s posunujúcim dielom v zmysle článku XXX predpisu ŽSR Z 1 okamžite zastaviť.
Nakoľko rušňovodič v posune pokračoval ďalej, bez návestí dávaných vedúcim posunu, bol v správe
žalovanéhooznačenýakospoluvinníknehody,ktorýtýmtokonanímporušilčl.544písm.a),čl.545odsek

3 predpisu ŽSR Z 1. Žalovaný ďalej zdôraznil, že v zmysle čl. 481 predpisu ŽSR Z 1 nie je možné poveriť
posunovača riadením posunu, ako to uvádza žalobca. Posunovač je oprávnený len sprostredkovať
prenos návestí na základe návestí vedúceho posunu, a teda nie je oprávnený tento posun riadiť. Zmenu
vedúceho posunu upravuje čl. 484 predpisu ŽSR Z 1, avšak takáto zmena neprebehla a vzhľadom na
neoprávnenosťposunovačaaninebolamožná.Naviacvedúciposunusanachádzalajnamiestenehody,

a preto nemal dôvod posun odovzdať inej osobe. Žalovaný preto namietol, že žalobca nepreukázal,
že k odovzdaniu a prevzatiu posunu posunovačom došlo v súlade s článkom 484 predpisu ŽSR Z 1.
I zo správy žalobcu vyplývalo, že rušňovodič počas posunu vedel, že mu návesti dávajú dve osoby,
pričom jedným z nich bol vedúci posunu a druhým posunovač. Rušňovodič žalobcu sa preto nemal
dôvod domnievať, že posunovač bol oprávnený riadiť posun. Žalovaný nespochybnil, že sa na nehode

podieľali aj jeho zamestnanci, avšak rovnako ku vzniku nehody prispel aj zamestnanec žalobcu, preto v
správe o nehode žalovaný uzavrel, že za nehodu zodpovedá žalobca so žalovaným zavinením vlastnými
zamestnancami bez určenia miery zavinenia.

5. Žalovaný sa vyjadril k podaniu žalobcu z 29.9.2022 podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava

I dňa 19.1.2023, v ktorom uviedol, že sám žalobca priznal, že jeho zamestnanec - rušňovodič sa riadil
návesťami dávanými posunovačom a nezastavil potom, ako mu prestali byť dávané návesti jedinou
oprávnenou osobou riadiť posun - vedúcim posunu. Žalobca totiž vo svojom vyjadrení uviedol, že
rušňovodič sa riadil pokynmi posunovača prostredníctvom RDST. Žalovaný mal za to, že žalobca tým
priznal, že jeho zamestnanec porušil čl. 231 v spojitosti s čl. 481 predpisu ŽSR Z 1 a čl. 544 predpisu ŽSR

Z 1 a že z iných podaní a dôkazov vyplýva, že rušňovodič porušil aj ďalšie ustanovenia predpisu Q. Z 1.

6. K odporu žalovaného a k vyjadreniu žalovaného z 18.1.2023 sa žalobca vyjadril žalobnou replikou
doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 21.2.2023. Žalobca poukázal na to, že predpis ŽSR Z 1umožňuje prevzatie riadenia posunu aj iným členom posunovacej čaty. Riadenie posunu sa musí meniť a
bežne sa pri posune počas 12-hodinovej pracovnej zmeny medzi členmi posunovacej čaty niekoľkokrát
mení podľa toho, ako je to z hľadiska prevádzky potrebné. Inak by posun nebol bezpečný a v niektorých

prípadoch by bol len ťažko uskutočniteľný, napríklad pri viac ako 300 metrovej posunovanej súprave
zloženej z niekoľkých dielov nie je možné, aby riadenie vykonávala jediná osoba. Žalobca mal za to, že
prevzatie riadenia posunu medzi vedúcim posunu a posunovačom nastalo po tom, čo bol posunujúci
diel vytiahnutý z koľaje XXX, nastalo jeho krátke zastavenie, potom vedúci posunu prehodil výhybku na
koľaj XXX a nasledovalo tlačenie pre posunujúci diel. Od tohto momentu dával návesti (riadil posun)

posunovač prostredníctvom RDST (začal návesťou - príkazom „Tlačiť“). Posunovač bol už v tomto
čase jediný člen posunovacej čaty, ktorý mal prehľad, čo sa deje pred posunujúcim dielom, pretože
stál na jeho čele - na schodíku vagóna, ktorý bol v smere jazdy prvý. Vedúci posunu bol poverený
obsluhou výhybky, pri ktorej zostal stáť a dostával od posunovača návesti cez RDST a odovzdával ich
rušňovodičovi. Žalobca bol toho názoru, že rušňovodič, vedúci posunu aj posunovač boli s prevzatím
riadeniaoboznámeníanezávisleodsebavypovedalipriprešetrovanínehody.Žalobcauviedol,ževedúci

posunu aj posunovač sú ako členovia posunovacej čaty rovnako odborne spôsobilí na posun, v čase
nehody mali obaja potrebnú odbornú skúšku a označenie „vedúci posunu“ a „posunovač“ je označením
ich funkčného pracovnoprávneho zaradenia. To však neznamená, že riadenie posunu musel vykonávať
jedine vedúci posunu. Žalobca k tomu, že rušňovodič nezastavil po tom, ako mu vedúci posunu ako
jediná osoba oprávnená riadiť posun prestal dávať návesti, poukázal na to, že vedúci posunu sám

uviedol, že dával ručné návesti podľa toho, čo počul v RDST. To znamená, že vedúci posunu dával
návesti v zhode s návesťami, ktoré dostával od posunovača a rušňovodič dostával jasné pokyny k
posunu od posunovača, ktorými sa riadil a v súlade s nimi prispôsoboval jazdu HKV. Rušňovodič teda
vykonával posun podľa zhodných návestí vedúceho posunu a posunovača a následne podľa návestí
posunovača z RDST. K porušeniu tretieho odseku čl. 545 predpisu ŽSR Z 1, ktorým malo dôjsť k

prekročeniu rýchlosti 5 km.h-1 v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom žalobca zdôraznil,
že k nehode došlo v dôsledku toho, že posunovač počas riadenia posunu pri tlačení posunu (i) nedal
včas návesť „Pomaly“ tak, aby rušňovodič mohol znižovať rýchlosť pri posune na najviac 5 km/h a
očakávať návesť „Stoj“, (ii) nedal včas návesť „Pomaly“ tak, aby pri nabiehaní na stojace vozidlá nebola
prekročená rýchlosť 5 km/h a to v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom, (iii) nedal vôbec

návesť „Stoj“ tak, aby rušňovodič mohol bezpečne zastaviť pred stojacim vozidlom a (iv) pred nárazom
nedal návesť „Stoj zastavte všetkými prostriedkami”, čím porušil čl. 43, čl. 221, čl. 222, čl. 542, čl. 545
odsek 3 predpisu ŽSR Z1.

7. Žalovaný sa k žalobnej replike vyjadril podaním zo 6.6.2023 doručeným súdu 14.6.2023, v ktorom

nesúhlasil so záverom žalobcu, že posunovač vykonával funkciu vedúceho posunu, ktorú riadne prevzal
od vedúceho posunu, a preto mohol rušňovodič vykonávať posun len na základe návestí, ktoré mu dával
posunovač. Žalovaný mal za to, že záver žalobcu, že po prehodení výhybky na koľaj XXX dával návestí
(riadil posun) posunovač prostredníctvom RDST, nemalo oporu v správe žalobcu, pretože v nej bolo
jednoznačne uvedené, že návesti dával vedúci posunu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že rušňovodič sa riadil

zhodnými návesťami posunovača a vedúceho posunu, žalovaný považoval toto tvrdenie za skreslené,
keďže sám žalobca vo svojej správe uviedol, že vedúci posunu prestal dávať návesti v momente,
ako čelo posunujúceho HKV minulo jeho úroveň. Bolo preto nepochybné, že rušňovodič potom, ako
prešiel s HKV okolo vedúceho posunu sa už jeho návesťami nemohol riadiť. Z čl. 481 predpisu Z
1 vyplýva, že každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu, ktorý má

riadiť posun návesťami a zamestnanci žalobcu sú povinní sa riadiť návesťami vedúceho posunu. I z
videozáznamu 1 (v čase 0:16:30 až 00:17:00) predloženého do konania žalobcom vyplýva, že vedúci
posunu prestal dávať návesti rušňovodičovi v zhode s návesťami, ktoré dostával od posunovača (t.j.
„neprenášal“ návesti posunovača). Zo žiadneho dôkazu predloženého žalobcom nevyplývalo, že po
tom, ako vedúci posunu prestal dávať návesti pre posun, poveril inú osobu riadením posunu v súlade s

predpisom Z 1. Žalovaný poukázal aj na svoj katalóg typových pozícií, z ktorého vyplýva, že oprávnený
riadiť posun je výlučne zamestnanec vo funkcii vedúci posunu, a nie posunovač, a preto funkcia
vedúceho posunu nebola len funkčným pracovnoprávnym zaradením. Podľa žalovaného bolo tiež
nepochybné, že rušňovodič vedel, že vedúcim posunu bol pán E., a nie pán V., ktorý bol posunovačom.
Rušňovodič teda mohol a mal vedieť, že pán V. mu nebol oprávnený dávať návestí, a preto sa nemal

návesťami dávanými posunovačom riadiť. Žalovaný bol toho názoru, že rušňovodič mal okamžite zastať
potom, ako prestal dostávať návestí od vedúceho posunu, teda po tom, ako prešiel s HKV okolo
vedúceho posunu s ohľadom na čl. 231 predpisu Z 1. Ak by tak konal, k nehode by neprišlo, pretože
mal dostatočnú vzdialenosť na bezpečné zastavenie posunujúceho dielu. K porušeniu ustanovenia opovinnosti dodržiavať rýchlosť 5 km/h v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom žalovaný
poukázal na to, že aj zo správy žalobcu vyplýva, že nárazová rýchlosť bola 12 km/h. Rušňovodič žalobcu
nepochybne porušil predmetné ustanovenie predpisu žalovaného, keďže bol povinný dodržať rýchlosť

5 km/h. Posunovač informoval rušňovodiča o vzdialenosti k stojacim vozidlám, pričom predpis Z 1 ani
žiadny právny predpis ho nezbavoval povinnosti dodržiavať predpísanú rýchlosť. Ak by žalobca túto
rýchlosť dodržal, k materiálnej škode na vozidlách by neprišlo, resp. by boli minimálne. K tomu, že
posunovač nedal návesť „Stoj“ žalovaný poukázal na výpoveď zamestnanca žalobcu K. L., ktorý uviedol,
že po chvíli počul v RDST návesti na určenie vzdialenosti, potom návesti „Pomaly“ a následne počul

„záloha Stoj“.

8. Žalobca sa k žalobnej duplike vyjadril podaním doručeným súdu 28.10.2023, v ktorom uviedol,
že vedúci posunu odovzdával rušňovodičovi ďalej návesti, ktoré počul v RDST. To znamenalo, že
vedúci posunu sa spoliehal na pokyny posunovača, ktorého návesti pri posune boli rozhodujúce a ktorý
rozhodoval, či musí HKV (rušňovodič) tlačiť rýchlosťou 20 km/hod, 5 km/hod alebo či má spomaľovať

alebo úplne zastaviť. Ak by posunovač odovzdal pokyn „Stoj“, ten istý pokyn by odovzdal vedúci posunu
rušňovodičovi, pretože jedine posunovať mal prehľad o tom, čo sa dialo pred posunujúcim dielom, keďže
stál na jeho čele - na schodíku vagóna, ktorý bol v smere jazdy prvý. Ak vedúci posunu mechanicky
opakovalpokynyposunovača,nemožnopodľažalobcutvrdiť,ževedúciposunuriadilposun.Osobitneak
vedúci posunu odovzdával návesti rušňovodičovi len do okamihu, keď sa HKV (rušňovodič) dostalo do

úrovne vedúceho posunu. Okamžite potom, ako HKV minulo miesto, kde vedúci posunu stál, rušňovodič
nemohol, resp. nesmel už pokyny vedúceho posunu sledovať, pretože vedúci posunu sa nachádzal
mimo dohľadu rušňovodiča, ktorý bol povinný sledovať dianie v smere tlačenej súpravy. Podstatné
podľa žalobcu bolo, že posunovač dostal od vedúceho posunu príkaz riadiť posun prostredníctvom
RDST a posunovač mal ako jediný z celej posunovacej čaty prehľad o pohybe posunujúceho dielu k

stojacej súprave. Žalobca bol toho názoru, že vedúci posunu mal podľa predpisu ŽSR Z 1 oprávnenie
riadenie posunu posunovačovi odovzdať, k odovzdaniu riadenia posunu došlo a vedúci posunu prikázal
posunovačovi vykonať posun. Posun riadil posunovač a návestný styk bol medzi členmi posunovacej
čaty určený cez RDST. Tento názor podľa žalobcu zastávala i vyšetrovacia komisia zložená z odborne
spôsobilých zamestnancov žalovaného, ktorá v čl. IV ods. 3 písm. a) bod 2) správy žalovaného

uviedla, že nehodu zavinil vedúci posunu, tým, že nesprávne organizoval posun, ako v tom čase osoba
oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil a riadenie posunu prenechal posunovačovi a počas posunu
na skupinu vozňov na koľaji XXX nedal návesť Pomaly a návesť Stoj. Žalobca preto nerozumel, prečo
v správe o nehode žalovaného bolo uvedené, že vedúci posunu posun neriadil a riadenie posunu
prenechal posunovačovi a na druhej strane žalovaný tvrdil, že posun riadil vedúci posunu. Žalobca mal

za to, že z predložených dôkazov, z celkovej faktickej situácie - z logiky priestorového usporiadania
členov posunovacej čaty a z ich fyzických možností bolo zrejmé, že k odovzdaniu riadenia posunu
došlo v zmysle príslušného ustanovenia predpisu ŽSR Z 1. Ak by neboli jednotliví členovia posunovacej
čaty uzrozumení o riadnom odovzdaní riadenia posunu z jedného člena na druhého a došlo by k
pochybnostiam o tom, kto reálne riadi posun, a z toho dôvodu k ohrozeniu bezpečnosti dopravy, všetci by

museli okamžite použiť návesť „Stoj, zastav všetkými prostriedkami“ v zmysle čl. 43 predpisu ŽSR Z 1.
Túto návesť nepoužil počas celej doby posunu ani jeden člen posunovacej čaty, takže medzi nimi žiadne
pochybnostioosoberiadiacejposunanioohrozeníbezpečnostidopravyneboli.Otomvšaknieježiadna
zmienka v správe žalovaného a nenachádza sa ani v zápisoch výpovedí s účastníkmi nehody. Pokiaľ
žalovaný predložil svoj vnútorný predpis charakteristík pracovných pozícií, tento žalobcu nezaväzuje a

ani nevylučuje, že vedúci posunu ako nadriadený mohol poveriť posunovača prevzatím riadenia posunu
a posunovač bol ako podriadený vedúceho posunu povinný tento príkaz splniť. Žalobca mal za to, že
nedošloanikporušeniučl.231predpisuŽSRZ1,pretože odovzdávanienávestívsmereodpovereného
posunovača k rušňovodičovi nebolo prerušené - návesti boli odovzdávané prostredníctvom RDST tak,
ako to tvrdil vo svojej výpovedi vedúci posunu a rušňovodič sa riadil počas celého tlačenia súpravy

návesťami posunovača z RDST. Žalobca vylúčil, že by návesť „Stoj“ bola cez RDST odovzdávaná. To
preto, že podľa záznamu z RDST vedúci posunu ani rušňovodič návesť „Stoj” nepočuli a na zvukovom
zázname RDST návesť „Stoj“ nebola zaznamená, posledný zvukový záznam pred nehodou je jedenkrát
„Pomaly“. Žalobca poukázal na záznam RDST, z ktorého vyplýva, že posunovač v čele posunujúceho
dielu od 48. sekundy záznamu RDST hlásil prostredníctvom RDST: „tlač na 3 vozy” (48. sekunda

záznamu z RDST), „tlač na 2 vozy” (52. sekunda záznamu z RDST), „tlač na 1 vozeň” (57. sekunda
záznamu z RDST), „1/2 vozňa“ (59. sekunda záznamu z RDST), „pomaly 1. záloha“ (61. sekunda
záznamu z RDST). Po poslednej hlasovej návesti „pomaly 1. záloha“ dve sekundy pred nárazom
sa posun končí nárazom. Ak by posunovač návesť „Stoj“ dal, sekundu pred nárazom nebolo možnéposunovací diel zastaviť. Podľa správy žalobcu posunovač v čele tlačeného posunujúceho dielu neskôr
v dodatku k zápisu so zamestnancom pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil
kľúčovacie tlačidlo RDST, keďže v tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu. Podľa záznamu

z kamier v ŽST U. Q. posunovač zoskakoval z vozňa posunujúceho dielu sekundu pred nárazom. Podľa
správy žalobcu bolo vykonané komisionálne preskúšanie funkčnosti RDST zabudovanej na HKV, ktorým
nebola zistená žiadna závada, došlo k nadviazaniu zrozumiteľného spojenia.

9. Následne sa žalovaný k veci samej vyjadril podaním doručeným súdu 16.1.2024, v ktorom poukázal

na čl. 481 a čl. 542 predpisu Z1, z ktorých vyplývalo, že návesti pri posune môže dávať rušňovodičovi
len vedúci posunu. Podľa čl. 44 predpisu Z1, ak je návesť pochybná, má sa zamestnanec riadiť
najzávažnejšou návesťou, aká prichádza do úvahy, čo je v prípade posunu návesť stoj. Žalovaný mal
za to, že v tomto prípade nešlo o mechanické odovzdanie (zopakovanie) návesti, ale obsah návesti
posunovača bol „spracovaný“ vedúcim posunu, ktorý následne dával návesti rušňovodičovi. Vedúci
posunu dával rušňovodičovi návesť „Priblížiť“, ktorú dával na základe návesti posunovača „Tlačiť“.

Sám žalobca vo svojich podaniach uviedol, že návesti dával vedúci posunu, ktorý posun riadil. Zo
žiadneho dôkazu podľa žalovaného nevyplývalo (a ani to fakticky nebolo možné vzhľadom na časový
sled udalostí), že po prejazde HKV okolo vedúceho posunu prebehol úkon odovzdania riadenia posunu,
na základe ktorého by bol posunovač oprávnený posun riadiť a dávať návesti rušňovodičovi. Na základe
toho bolo potrebné čítať správu žalovaného, v ktorej je uvedené, že vedúci posunu posun neriadil od

momentu ako HKV prešlo okolo neho a prenechal jeho riadenie posunovačovi. Po prejdení HKV okolo
vedúceho posunu totiž fakticky nastala situácia, že tento prestal vykonávať činnosť riadenia posunu a
fakticky prenechal túto činnosť posunovačovi, ktorý aj naďalej dával návesti, hoci vedúci posunu prestal
posun riadiť. Toto prenechanie ale nebolo riadnym odovzdaním podľa čl. 484 predpisu Z1, a preto
žalovaný vo svojej správe neuviedol, že vedúci posunu odovzdal riadenie posunu posunovačovi, ale len

mu ho prenechal. Keďže faktické prenechanie riadenia posunu posunovačovi zjavne neprebehlo riadne
v súlade s predpisom Z 1, mal rušňovodič s vozidlom zastaviť hneď po tom, ako prestal vedúci posunu
dávať návesti. Žalovaný ďalej uviedol, že rušňovodič sa rozhodol vykonať posun nepredpisovo spolu
s vedúcim posunu a posunovačom, keď bez riadneho odovzdania posunu postupoval podľa návestí
posunovača. O nepredpisovom konaní rušňovodiča svedčí aj skutočnosť, že HKV nezastavil napriek

tomu, že posunovač mu dával návesti nepredpisovým spôsobom, keď vzdialenosť od stojacich vozidiel
udával v počte vozňov (tlač na 3 vozy, tlač na 2 vozy,...), hoci podľa čl. 453 predpisu Z1 sa mala dávať v
metroch, napriek tomu nevyhodnotil túto návesť ako pochybnú, HKV nezastavil v súlade s čl. 44 predpisu
Z1, ale pokračoval v posune. Napriek tomu rušňovodič ako skúsený zamestnanec so skoro 40-ročnou
praxou vedel, aká je vzdialenosť tri vozne (pozn. približná dĺžka osobného vozňa je 25 metrov), dva

vozne, jeden voz, pol voza (teda cca 15 m), ktoré mu dával posunovač, ale neprispôsobil rýchlosť jazdy
HKV tejto vzdialenosti, čím porušil čl. 545 ods. 3 predpisu Z 1. V tomto prípade išlo podľa žalovaného o
nepredpisové konanie všetkých zúčastnených vrátane rušňovodiča, ktoré vyústilo do škodovej udalosti.
Z toho dôvodu bol v správe žalovaného prijatý záver, že za škodu sú zodpovední žalobca i žalovaný so
zavinením vlastnými zamestnancami bez určenia miery zavinenia.

10. Podaním doručeným súdu 23.1.2024 žalovaný súdu oznámil, že uhradil žalobcovi 50 % ním
nárokovanej škody, t.j. sumu 3.402,61 Eur.

11. Podaním doručeným súdu 12.2.2024 žalobca súdu oznámil, že žalovaný mu 19.1.2024 uhradil

záväzok v časti 3.402,61 Eur. Žalovaný v tejto časti vzal svoj návrh späť a navrhol žalobe vyhovieť
v časti istiny 3.402,61 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,00 % ročne zo sumy 3.402,61 Eur od
25.3.2021 do zaplatenia a zo sumy 6.805,22 Eur od 25.3.2021 do 18.1.2024. Žalobca zotrval na svojich
predchádzajúcich vyjadreniach vo veci. Mal za to, že žalovaný vykladá ustanovenia čl. 481 a čl. 542
predpisu Z1 čisto gramaticky, bez spojenia s inými ustanoveniami a bez vzájomných súvislostí. Poukázal

na čl. 543 predpisu Z1, ktorý umožňuje dávať rozkaz návesťou nielen vedúcemu posunu, ale aj na to
určeným zamestnancom. Žalobca bol toho názoru, že tvrdenie žalovaného, že návesti môže dávať pri
posunerušňovodičovilenvedúciposunu,niejevsúladespredpisomZ1,ktorývčl.549umožňovaldávať
návesti aj inej osobe ako vedúcemu posunu, v tomto prípade posunovačovi. Žalobca ďalej namietol,
že v čl. 484 predpisu Z1 sa nenachádza termín „odovzdať“ ani iná predpísaná forma, ktorou by sa

určoval zamestnanec oprávnený dávať návesti k posunu. Nebolo ani podstatné, aký pojem vedúci
posunu pri takomto „určení“ alebo „odovzdávaní“ použije. Posun od okamihu jeho začatia prebiehal bez
problémov, nikto neavizoval rušivý moment, ani v zápisoch výpovedí, ani v záznamoch RDST nie je
dôkaz o nekoordinovanosti, či nedorozumení pri dávaní návestí. Zo žiadnej výpovede členov posunuv správe žalovaného nevyplýva záver, že vedúci posunu posun neriadil a riadenie posunu prenechal
posunovačovi. Vyšetrovatelia žalovaného po nehode vykonali výsluchy členov posunu bez účasti
zodpovedných zástupcov žalobcu. Pri výsluchu nepoložili členom posunu konkrétne otázky, či došlo k

odovzdaniu riadenia posunu a za akých okolností k odovzdaniu došlo. Podľa žalobcu neexistoval žiaden
dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že vedúci posunu nesprávne organizoval
posun, tento posun neriadil, riadenie posunu prenechal posunovačovi. Vedúci posunu a posunovač vo
svojich výpovediach zhodne tvrdili, že zamestnancom určeným dávať návesti bol posunovač. Žalobca
bol toho názoru, že aj keby fakticky nedošlo k odovzdaniu riadenia posunu medzi vedúcim posunu a

posunovačom v súlade s čl. 484 predpisu Z1, z ich výpovedí bolo zrejmé, že návesti pre členov posunu
mal dávať na to určený zamestnanec - posunovač prostredníctvom RDST. K tvrdeniu žalovaného,
že rušňovodič nezastavil HKV napriek tomu, že posunovač mu dával návesti nepredpisovo určujúc
vzdialenosť od stojacich vozidiel v počte vozňov namiesto približnej vzdialenosti v počte metrov, žalobca
poukázal na zmysel ustanovenia predpisu Z1 zrozumiteľne oznámiť posunovacej čate vzdialenosť
pohybujúcej sa súpravy napr. k stojacemu ŽKV, na základe čoho prispôsobuje rušňovodič jazdu HKV.

V čl. 453 predpisu Z1 nebolo podľa žalobcu kogentne uvedené, že vzdialenosť sa musí vždy uvádzať v
metroch a poukázal na to, že žalovaný sám priznal, že rušňovodič so 40-ročnou praxou presne vedel,
koľko metrov znamenalo hlásenie vzdialenosti v počte vozňov. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že
rušňovodič neporušil predpis Z1 a uvedené ani nemá pri určení príčin nehody žiaden význam. Žalobca v
súvislosti s nedodržaním predpísanej rýchlosti zdôraznil, že rušňovodič bol povinný podľa čl. 544 písm.

a) predpisu Z1 vykonávať návesti, ktoré mu boli dávané pri tlačení posunu posunovačom, ktorý nedal
včas návesť „Pomaly“ tak, aby pri nabiehaní na stojace vozidlá nebola prekročená rýchlosť 5 km/h v
úseku 20 m pred stojacim dráhovým vozidlom a pred nárazom nedal návesť „Stoj zastavte všetkými
prostriedkami“.Toboldôvod,prečorušňovodičnemoholvčasreagovaťnapredpísanézníženierýchlosti.

12. Žalobca sa vo veci samej opätovne vyjadril podaním doručeným súdu 7.1.2025, v ktorom doplnil,
že žalovaný vykonal nedostatočné zistenie príčin nehody, čo malo za následok, že v správe žalovaného
neboli adekvátne prešetrené a dostatočne objasnené všetky kľúčové okolnosti týkajúce sa dodržania
povinností vedúceho posunu vyrozumieť všetkých zamestnancov zúčastnených na posúdenie o osobe,
ktorá bude riadiť ďalší posun. Žalobca považoval postup žalovaného za neúplný, pretože nezabezpečil

dostatočnú transparentnosť objasnenia týchto skutočností. Mal za to, že žalovaný pri vypracúvaní svojej
správy nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o dráhach, ignoroval výpovede
zúčastnených zamestnancov, najmä rušňovodiča a vedúceho posunu a tieto nezohľadnil v správe
žalovaného. Žalovaný sa počas vyšetrovania dostatočným spôsobom nezaoberal príčinami vzniku
nehody ani miestnymi pomermi s ohľadom na bezpečnosť železničného systému, resp. prevádzky,

ktoré bližšie ozrejmovali výpovede zamestnancov. Správa žalovaného neobsahovala informácie o tom,
za akých okolností došlo k odovzdaniu riadenia posunu, resp. vyrozumeniu o odovzdaní riadenia
posunu medzi zúčastnenými osobami, a preto bola zo strany žalobcu podpísala s výhradou. Výpovede
zúčastnených zamestnancov podľa žalobcu potvrdzovali, že vedúci posunu vyrozumel zúčastnené
osoby o ďalšom postupe posunu, a to minimálne pred jeho začiatkom, keď udeľoval príkazy. Z toho

dôvodu všetci účastníci vedeli, že od výhybky 201 bude posun riadiť posunovač. Žalobca zdôraznil,
že vyrozumeniu zúčastnených osôb nemusí nutne dôjsť prostredníctvom RDST. Ustanovenie čl. 484
predpisu Z1 explicitne neurčuje, akým spôsobom a kedy má dôjsť k vyrozumeniu, t.j. riadenie posunu
je možné odovzdať aj ústne. Vyrozumenie, resp. odovzdanie posun nespochybnil ani jeden zo
zamestnancov a žalovaný do konania nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval opak.

Žalobca ďalej poukázal na výpoveď vedúceho posunu, ktorý uviedol, že kvôli hlučnému prostrediu v
blízkosti dvoch HKV, ktoré boli veľmi hlučné, nebol schopný zachytiť všetky návestí. Z toho dôvodu
by bolo do značnej miery nebezpečné, aby sa odovzdanie posunu uskutočnilo výhradne v okamihu
faktického a fyzického odovzdania riadenia posunu z vedúceho posunu na posunovača, pretože by
mohlo dôjsť k tomu, že niektorá zo zúčastnených osôb by odovzdanie posunu nepočula. Podľa žalobcu

bolo preto logické, že si zúčastnené osoby dohodli postup posunu, vrátane odovzdania riadenia posunu,
vopred s ohľadom na zabezpečenie bezpečnosti prevádzky. Vzhľadom na polohu vedúceho posunu
bolo najviac fyzicky nemožné, aby zabezpečil riadenie celého posunu. Žalobca bol presvedčený, že
škoda vznikla výhradne jemu, a preto bol žalovaný povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že
škodunespôsobil.Žalovanýbolpodľažalobcupovinnýpreukázať,žerušňovodičporušilsvojepovinnosti

vyplývajúce z príslušných predpisov a súčasne mal za to, že neexistuje žiadny taký relevantný dôkaz,
ktorý by potvrdzoval porušenie povinnosti rušňovodiča, nakoľko v opačnom prípade by bol takýto dôkaz
žalovaným predložený súdu.13.1. Súd vo veci vytýčil termíny pojednávaní na dni 7.11.2024 a 30.1.2025, na ktorých spor prejednal
za účasti strán sporu, resp. ich poverených zamestnancov. Strany sporu na pojednávaniach zotrvali na
svojich písomných vyjadreniach a prednesených argumentoch.

13.2. Na pojednávaní 7.11.2024 poverený zástupca žalobcu doplnil, že predpis žalovaného ŽSR Z1
upravuje veľké množstvo ustanovení a povinností, ktoré súčasne ani nemožno dodržiavať, a preto
by mali zamestnanci konať v súlade s ich odbornou praxou a spôsobilosťou tak, aby boli dodržané
ustanovenia upravujúce bezpečnosť. Poverená zamestnankyňa žalovaného uviedla, že prevádzka na
železnici je vysoko riziková, preto sú predpisy rozsiahle a pravidelne prebieha komunikácia medzi

žalovaným a dopravcami o prípadných nejasnostiach. Žalobca neavizoval, že by mu bolo v predpise
žalovaného niečo nejasné. I keď predpisy žalovaného neupravujú všetky situácie, ktoré môžu nastať,
povinnosť vyrozumieť o zmene vedenia posunu je v predpise ŽSR Z1 jasne upravená.
13.3. Na pojednávaní 30.1.2025 poverení zamestnanci žalobcu poukázali na to, že žalovaný tvrdí, že
rušňovodič nemal informáciu o tom, že návesti na riadenie posunu bude vykonávať posunovač, avšak
takáto skutočnosť nevyplýva zo správy žalovaného ani z iného dôkazu. Ďalej uviedli, že zamestnanci

zúčastnení na posune vopred vedeli, čo majú robiť, avšak zamestnanec žalovaného nedal pokyn na
zastavenie, preto došlo k vzniku škody. Poverená zamestnankyňa žalovaného nesúhlasila s prenesením
dôkazného bremena na žalovaného tak, ako to naznačil žalobca. Doplnila tiež, že k vyrozumeniu
došlo len vo vzťahu k posunovačovi, nie však vo vzťahu k rušňovodičovi. I žalobca vypracoval svoju
vlastnú správu o nehode, avšak na odovzdanie posunu sa rušňovodiča nepýtal a nenavrhol ani vypočuť

žiadnych svedkov. Dodala, že zamestnanci zúčastnení na posune túto činnosť vykonávajú dlhoročne, a
preto vedia, ako majú posun vykonať, častokrát si ale prácu zľahčujú, čím porušujú záväzné predpisy
upravujúce nimi vykonávanú činnosť.
13.4. Na pojednávaní 30.1.2025 strany sporu po poučení podľa § 154 CSP vyhlásili, že nemajú ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania. Súd pojednávanie konané 30.1.2025 odročil za účelom vyhlásenia

rozsudku na termín 27.2.2025.

14. Súd sa oboznámil so žalobou a vyjadreniami strán sporu a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
založenými v súdnom spise, a to najmä správou žalovaného z 28.1.2021 zo zisťovania príčin vzniku
menšej nehody, návrhom opatrení po menšej nehode z 21.12.2020, zmluvou č. 20/2011 o prístupe k

železničnej infraštruktúre z 21.11.2011 s prílohami, licenciou na prevádzkovanie dopravy č. 0950/2007/
L, bezpečnostným osvedčením žalobcu z 28.1.2010, správou žalobcu o zisťovaní príčin vzniku menšej
nehody zo 4.2.2021, faktúrou č. XXXXXXXXXX z 10.3.2021 s prílohami, zápisom z komisionálnej
prehliadky ŽKV z 25.9.2020, dodatkom k zápisu z komisionálnej prehliadky ŽKV z 25.9.2020, zápismi
so zamestnancom ZSSK F. G. z 15.9.2020 a z 22.10.2020, zápismi so zamestnancom D. E. z

15.9.2020 a z 22.10.2020, zápisom so zamestnancom F. V. z 15.9.2020, predpisom ŽSR Z 17 Nehody a
mimoriadne udalosti účinným od 1.1.2016, predpisom ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky účinným
od 11.12.2011, plánom koľajiska železničnej stanice U. Q., katalógom typových pozícií žalovaného
účinného od 1.1.2014, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, zvukovým
záznamom z rádiostanice (RDST) a dvomi videozáznamami predloženými žalobcom z nehody.

15. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s rušňovodičom súd zistil, že rušňovodič k priebehu nehody uviedol,
že vedúci posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za
výhybku 201 a následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom
elektrického predkurovania. Po prevzatí príkazu uviedol HKV do pohybu smerom koľaj 205. Po privesení

súpravy posunovačom a po udelení súhlasu začal posun smer H. zhlavie. Po ukončení posunu za
výhybkou 201 zastavil chod posunujúceho dielu. Po udelení súhlasu od vedúceho posunu a následnom
potvrdení od zamestnanca na prvom tlačenom vozidle a daní návesti „Tlač“ uviedol posunujúci diel
do pohybu smer koľaj 201 obsadená. Posunovač mu opakovane dával návesť stlačiť prostredníctvom
RDST v predpísaných intervaloch. Po chvíli mu začal udávať vzdialenosť od vozidiel na koľaji 201

nasledovne: ešte tri vozne, ešte dva vozne a po chvíli počul návesť „Pomaly“. Dva alebo trikrát počul,
že posunovač kričí pomaly. Vtedy zareagoval tým, že zaviedol rýchločinné brzdenie, ale napriek tomu
vzápätí došlo k silnému nárazu do stojacich vozňov na koľaji 201. V RDST nepočul návesť „Stoj“, iba
návesť „Pomaly“. Pri určení vzdialenosti v počte vozňov znížil rýchlosť použitím priamočinnej brzdy.

16. Z dodatku k zápisu z nehody z 22.9.2020 s rušňovodičom súd zistil, že rušňovodič k priebehu nehody
uviedol, že vedúci posunu sa nachádzal pri výhybke 201 a dával ručné návesti pre posun „Priblížiť“.17. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s vedúcim posunu súd zistil, že približne o 12:50 h dal príkaz na
vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za výhybku 201, následne zatlačiť na
koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Po

udelení príkazu dal súhlas na posun Štúrovské zhlavie. Po ukončení posunu za výhybkou 201 prestavil
výhybku 201 pre zamýšľanú posunovú cestu na koľaj 201 obsadenú. Po skontrolovaní polohy výhybky
201 a 202 udelil súhlas na posun na koľaj 201. Následne sledoval vykonávanie posunu a pomalým
krokom išiel ku koľaji 201. V RDST sledoval dávanie návestí až po návesť pomaly a po chvíli počul zvuk
nárazu. Všetky návesti v RDST nepočul, nakoľko bol v blízkosti dvoch HKV, ktoré boli dosť hlučné.

18. Z dodatku k zápisu k nehode z 22.9.2020 s vedúcim posunu súd zistil, že vedúci posunu k priebehu
nehody uviedol, že posunovačovi na prvom tlačenom vozni nariadil dávať návesti pre tlačený posunujúci
diel na koľaj 201. Návestný styk bol určený cez RDST. Vedúci posunu dával ručne návestí podľa toho,
čo počul RDST. Návesť priblížiť dával pokiaľ ho neminulo stanovište HKV.

19. Zo zápisu z nehody z 15.9.2020 s posunovačom súd zistil, že približne o 12:50 h mu vedúci
posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za prvú
výhybku, následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú. Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom
elektrického predkurovania. Po prevzatí príkazu išiel na koľaj 205, kde odvesil prvé tri vozne. Po
príchode posunovacieho HKV videl, že kolega prívesil HKV k súprave. Potom nastúpil na stúpačky

posledného ťahaného vozidla a po súhlase na posun udelenom vedúcim posunu, HKV zahájilo posun
smer Štúrovské zhlavie. Po ukončení posunu za výhybkou 202 a po udelení súhlasu na posun od
vedúceho posunu prostredníctvom RDST, ohlásil rušňovodičovi, že môže tlačiť na koľaj 201 obsadenú.
Následne začal dávať návesti na posun „Tlačiť“. Rušňovodič uviedol posunujúci diel do pohybu a
po priblížení k vozňom stojacim na koľaji 201 začal do RDST dávať návesti určujúce vzdialenosť

posunujúceho dielu od vozidiel na koľaji 201 nasledovne: „Môžeš ešte na tri vozne, na dva vozne,
pomaly, na jeden vozeň.“. Keďže posunujúci diel neznižoval rýchlosť, tak začal opakovane dávať návesť
„Stoj“. Stále nedochádzalo k zníženiu rýchlosti, preto zoskočil zo stúpačky a opakovane dával návesť
„Stoj“. Po chvíli došlo k nárazu posunujúceho dielu do stojacich vozidiel.

20. Zo správy žalovaného o nehode z 28.1.2021 súd zistil, že najvyššia rýchlosť dosiahnutá pri
posune bola 16,6 km.h-1, nárazová rýchlosť bola 12 km.h-1, a že posunovač v dodatku k zápisu so
zamestnancom pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil kľúčovacie tlačidlo
RDST, keďže v tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu.

21. Zo správy žalobcu o nehode zo 4.2.2021 súd zistil, že najvyššia rýchlosť dosiahnutá pri posune bola
16,6 km.h-1, nárazová rýchlosť bola 12 km.h-1, a že posunovač v dodatku k zápisu so zamestnancom
pripustil, že počas dávania návesti „Stoj“ pravdepodobne nestlačil kľúčovacie tlačidlo RDST, keďže v
tom čase zoskakoval z idúceho posunujúceho dielu.

22. Zo zvukového záznamu z RDST mal súd preukázané, že posunovač okrem iného hlásil nasledujúce
návesti (od 48. sekundy zvukového záznamu): „tlač na tri vozy“, „tlač na dva vozy“, „tlač na jeden voz“,
„pol vozňa“, „pomaly 1. záloha“.

23. Zo zmluvy č. 20/2011 o prístupe z 24.11.2011 súd zistil, že žalobca a žalovaný sa dohodli na

vzájomnej úprave vzťahov nasledovne:
23.1. V čl. I. bode 1 predmetom tejto zmluvy je úprava vzájomných práv a povinností medzi manažérom
infraštruktúry a železničným podnikom pri zabezpečovaní prístupu k železničnej infraštruktúre (ďalej len
ŽI)apriposkytovanídopravnýchslužiebnaŽI.Vzájomnévzťahymanažérainfraštruktúryaželezničného
podniku sa budú riadiť touto zmluvou, príslušnými ustanoveniami zákona o dráhach, zákona o doprave

na dráhach a zákona č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ŽSR).

23.2. V čl. V. bode 1 zmluvné strany sa zaväzujú organizovať pobyt a pohyb dráhových vozidiel na ŽI
tak, aby nedochádzalo ku škodám, ohrozeniu životného prostredia, majetku, života a zdravia osôb a

aby neboli poškodzované oprávnené záujmy manažéra infraštruktúry, železničného podniku a ani tretích
osôb.23.3. V čl. V. bode 4 v prípade, že vznikne akákoľvek škoda, ktorú spôsobili spoločne manažér
infraštruktúry a železničný podnik, za náhradu tejto škody zodpovedajú podľa miery zavinenia. Ak nie je
možné mieru zavinenia určiť, zmluvné strany sú za škodu zodpovedné rovnakým dielom.

23.4. V čl. V. bode 7 zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností v súvislosti s touto
zmluvou sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka a príslušnými právnymi predpismi o
náhrade škody.

23.5. V čl. VII. bode 3 zmluvné strany sa vzájomne dohodli, že právne vzťahy neupravené touto Zmluvou
sa budú riadiť Obchodným zákonníkom v platnom znení ako aj ostatnými právnymi predpismi platnými
na území Slovenskej republiky.

23.6. V čl. VII. bode 9 neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú: Príloha č. 1 Predpisy a pokyny manažéra
infraštruktúry platné pre železničný podnik, Príloha č. 2 Zisťovanie príčin vzniku nehôd a mimoriadnych

udalostí v železničnej prevádzke.

23.7. V bode 2 prvej a druhej vete prílohy č. 2 k zmluve o prístupe príčiny vzniku nehôd a mimoriadnych
udalostí v železničnej prevádzke, ku ktorým dôjde na ŽI, zisťujú oprávnení zamestnanci manažéra
infraštruktúry.Akknehode,resp.mimoriadnejudalostidôjdeajzaúčastizamestnancovalebozariadenia

železničného podniku, zisťujú príčiny oprávnení zamestnanci manažéra infraštruktúry v spolupráci
s oprávneným zamestnancom železničného podniku, ktorých železničný podnik oznámi manažérovi
infraštruktúry.

23.8. V bode 4 prílohy č. 2 k zmluve o prístupe zisťovanie príčin vzniku nehody a mimoriadnej udalosti

podľa bodu č. 2 manažér infraštruktúry ukončí na spoločnej operatívnej komisii za účasti železničného
podniku „Správou o uzatvorení nehody“ („Správou“), ktorej jeden odpis dostane aj železničný podnik. V
„Správe“ manažér infraštruktúry uvedie príčinu nehody a určí zodpovednosť za jej vznik. V súlade so
Zákonom o dráhach zasiela manažér infraštruktúry túto Správu vyšetrovaciemu alebo bezpečnostnému
orgánu. V „Správe“ sa ukladajú aj úlohy a opatrenia na zabránenie ďalších podobných udalostí, ktoré

sú pre železničný podnik a manažéra infraštruktúry záväzné. Podrobnejší spôsob uzatvorenia nehôd a
mimoriadnych udalostí stanovuje predpis ŽSR Z 17 - Nehody a mimoriadne udalosti. Ak príčiny vzniku
zisťuje železničný podnik, v „Správe“ uvedie príčinu nehody a učí zodpovednosť za jej vznik a postupuje
podľa predpisu ŽSR z 17.

23.9. V bode 5 prvej vete prílohy č. 2 k zmluve o prístupe v prípade, že pred operatívnou komisiou
nedôjde k zhode o príčine vzniku nehody alebo mimoriadnej udalosti medzi vyšetrovateľom manažéra
infraštruktúry a oprávneným zamestnancom železničného podniku, postupuje sa v zmysle predpisu ŽSR
Z 17 - Nehody a mimoriadne udalosti článok 254.

23.10. V bode 8 prílohy č. 2 k zmluve o prístupe škody, ktoré vzniknú v priamej súvislosti s nehodou
alebo mimoriadnou udalosťou, sú uhradené podľa miery zodpovednosti stanovenej v „Správe“. Náhrade
škody a jej uplatňovanie sa vykonáva podľa zákona.

24. Z predpisu žalovaného ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky, účinného od 11.12.2011, ktorý sa

podľa zmluvy o prístupe vzťahuje na žalobcu a žalovaného, vyplývajú tieto pravidlá:
24.1. Podľa čl. 231 ak nemôže rušňovodič alebo zamestnanec, ktorý je určený na sprostredkovanie
návestí, ďalej návesti pozorovať, prípadne návestí sa prestali dávať, musí rušňovodič posunujúci diel
zastaviť (zamestnanec určený na sprostredkovanie návestí musí dať návesť 77, Stoj).

24.2. Podľa čl. 453 záväzné slovné znenie nahradzujúce viditeľné návesti pri posune:
- návesť „Vzdialiť“ alebo „Priblížiť“ - záväzné slovné znenie: posunujte smerom k (na)... a ďalej opakuje
len „Tlačte“ alebo „Ťahajte“. Pri tlačení sa dopĺňa v úseku 200 m od miesta zastavenia o približnú
vzdialenosť k tomuto miestu, napr. 200 metrov - 100 metrov - 50 metrov - 30 metrov - pomaly - stoj;
- návesť „Pomaly“ - záväzné slovné znenie: pomaly (opakovane až do návesti „Stoj“), pri tlačení sa

dopĺňa o približnú vzdialenosť k miestu zastavenia.
Záväzné slovné znenia sa môžu doplniť prípadnými ďalšími potrebnými údajmi, ktoré vyplývajú z
miestnych pomerov a potrieb. Stále spojenie medzi vedúcim posunu a rušňovodičom idúceho HDV musíbyťpreverovanéopakovanímvysielanýchoznámeníasivpäťsekundovýchintervaloch.Akniejepravidlo
dodržané, musí rušňovodič ihneď zastať.

24.3. Podľa čl. 481 každý posun smie riadiť len jeden oprávnený zamestnanec - vedúci posunu.

24.5. Podľa čl. 484 ak riadenie posunu prevezme iný oprávnený zamestnanec, je odstupujúci
zamestnanec alebo výpravca povinný vyrozumieť všetkých zamestnancov zúčastnených na posune o
tom, kto bude riadiť ďalší posun.

24.6. Podľa čl. 486 písm. a) pred uvedením vozidla do pohybu musí vedúci posunu zabezpečiť, aby
o spôsobe vykonania posunu boli vyrozumení všetci zamestnanci zúčastnení na posune a aby o
zamýšľaných pohyboch pri posune boli upovedomení zamestnanci nachádzajúci sa v koľajach alebo pri
koľajach, na ktorých sa bude posunovať.

24.7. Podľa čl. 542 pri tlačení vozidiel zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu ručnými návesťami,
za včasné dávanie návestí. Návesť 76, Pomaly, a 77, Stoj, dáva tak, aby rušňovodič mohol bezpečne
zastaviť pred iným dráhovým vozidlom, návestidlom platným pre jeho jazdu v zakazujúcej polohe, príp.
pred inou prekážkou.

24.8. Podľa čl. 543 rušňovodič smie uviesť HDV do pohybu, len ak bol o postupe pri posune vyrozumený,
a ak dá na to rozkaz vedúci posunu ústne, rádiovým zariadením alebo návesťou, ktorú dá sám alebo
prostredníctvom na to určeného zamestnanca.

24.9. Podľa čl. 544 písm. a) rušňovodič je pri posune povinný sledovať rozkazy dávané návesťami a

presne ich vykonávať.

24.10. Podľa čl. 545 tretieho odseku pri nabiehaní na stojace vozidlá nesmie byť prekročená rýchlosť
5 km.h-1, a to v úseku 20 metrov pred stojacim dráhovým vozidlom (platí aj pri zachádzaní k pevným
prekážkam - zarážadlám).

24.11. Podľa čl. 549 prvého a tretieho odseku pri posune vozidiel tlačením stojí určený zamestnanec
na stúpadlách (plošine) prvého vozidla, najďalej na druhom vozidle alebo kráča pred vozidlami tak, aby
nebola ohrozená jeho bezpečnosť a mohol prezrieť koľaj pred vozidlami a dávať potrebné návesti. Toto
ustanovenie sa nevzťahuje na posun na spádovisku. Pri zachádzaní tlačeného posunujúceho dielu na

stojace koľajové vozidlá určený zamestnanec smie dávať návesti z miesta medzi čelom posunujúceho
dielu a stojacimi vozidlami, ak má prehľad na celú posunovú cestu.

25. Z predpisu žalovaného ŽSR Z 17 Nehody a mimoriadne udalosti účinného od 1.1.2016, ktorý sa
podľa zmluvy o prístupe vzťahuje na žalobcu a žalovaného, vyplývajú tieto pravidlá:

25.1. Podľa čl. 202 príčinou nehody sa rozumie konanie alebo opomenutie osôb, udalosť, okolnosť
alebo ich kombinácia, ktoré viedli k nehode. Podľa pôvodu vzniku sa príčiny delia na príčiny vnútorné
(vznikajúce z prevádzky dráhy a prevádzky dopravy na dráhe) a príčiny vonkajšie (vznikajúce z
vonkajšieho prostredia ako nepredvídateľné udalosti, cestné vozidlá, neoprávnené osoby a pod.).

25.2. Podľa čl. 254 ak sa na vzniku nehody podieľali zamestnanci, resp. zariadenia dopravcu alebo
dopravcu a ŽSR, musí dôjsť pred konaním spoločnej operatívnej komisie k zhode (čl. 208) medzi
vyšetrovateľom ŽSR a poverenou osobou dopravcu (čl. 161) o príčine vzniku nehody (resp. zavinení). Ak
medziniminedôjdekzhode,dohodnúsanazákladezistenýchskutočnostiopríčinevznikunehody(resp.
zavinení) oprávnený zamestnanec ŽSR (ktorý je oprávnený podľa Prílohy č. 3 uzatvárať predmetnú

nehodu) a poverená osoba dopravcu, v opačnom prípade rozhodne oprávnený zamestnanec ŽSR o
uzatvorení predmetnej nehody a ak dopravca nesúhlasí, môže požiadať o súdne konanie.

26. Súd spor právne posúdil nasledovne:
26.1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o dráhach prevádzkovaním dráhy je správa, obsluha a zabezpečenie

prevádzky dráhy v stave, ktorý umožňuje bezpečnú a plynulú dopravu na dráhe a organizovanie dopravy
na dráhe.26.2. Podľa § 27 ods. 4 zákona o dráhach prevádzkovateľom dráhy je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá prevádzkuje dráhu ako jej vlastník alebo na základe zmluvy s jej vlastníkom.

26.3. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona o dráhach prevádzkovateľ dráhy je povinný dbať o prevenciu
vzniku nehôd, najmä zisťovaním príčiny nehody alebo mimoriadnej udalosti a pravidelným školením
zamestnancov.

26.4. Podľa § 34 ods. 6 písm. c) zákona o dráhach manažér infraštruktúry je okrem základných

povinností prevádzkovateľa dráhy podľa § 30 povinný zisťovať príčinu nehody alebo mimoriadnej
udalosti na dráhe a oznamovať ich vyšetrovaciemu orgánu.

26.5. Podľa § 2 písm. h) vyhlášky Ministerstva dopravy, pôst a telekomunikácií Slovenskej republiky
č. 351/2010 Z. z. o dopravnom poriadku dráh v znení neskorších predpisov na účely tejto vyhlášky sa
rozumie posunom každý úmyselne a organizovane vykonávaný pohyb dráhového vozidla okrem chodu

vlaku.

26.6. Podľa § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah,
ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. Dohoda podľa odseku 1
vyžaduje písomnú formu.

26.7. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.

26.8. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj
záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným
spôsobom.

26.9. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného

záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo
požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby
osobitného upozornenia.

26.10. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá,

dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky
nariadením.

26.11. Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je
povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo

spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

26.12. Podľa § 378 Obchodného zákonníka škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená
strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

26.13. Podľa § 379 prvej vety Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk.

26.14. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca môže
vziať žalobu späť.

26.15. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

26.16. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.27. Súd po vykonanom dokazovaní a zhodnotení výsledkov dokazovania jednotlivo, ako aj vo
vzájomných súvislostiach, dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

28. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako železničným podnikom a žalovaným ako
manažérom infraštruktúry bola uzatvorená zmluva č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre z
24.11.2011, ktorej prílohou č. 1 bol aj zoznam predpisov a pokynov manažéra infraštruktúry platných
pre železničný podnik vrátane predpisu ŽSR Z 1 Pravidlá železničnej prevádzky a ŽSR Z 17 Nehody a
mimoriadne udalosti, ktoré boli pre zmluvné strany záväzné. Nesporné bolo, že škodová udalosť nastala

15.9.2020 v železničnej stanici U. Q. pri tlačení posunovaného dielu pri prestavovaní troch osobných
vozňov, pri ktorom došlo k poškodeniu dvoch vozňov žalobcu. Strany neposporovali, že nehoda bola
uzatvorenásprávoužalovanéhoz28.1.2021bezurčeniamieryzavinenia,vzmyslektorejnehoduzavinili
(i) F. G., rušňovodič a zamestnanec žalobcu, ktorý nesledoval návesti dávané vedúcim posunu a keď
mu prestali byť dávané, nezastavil, ale sa riadil návesťami posunovača, ktorý na to nemal poverenie
a (ii) D. E., vedúci posunu a zamestnanec žalovaného, ktorý nesprávne organizoval posun, ako osoba

v tom čase oprávnená riadiť posun, tento posun neriadil, ale riadenie prenechal posunovačovi F. V..
So závermi správy žalobca nesúhlasil, a preto vypracoval vlastnú správu o nehode, v ktorej dospel k
záveru, že nehodu zavinil F. V., posunovač a zamestnanec žalovaného, nesprávnym dávaním návestí pri
posune. Nesporné bolo i to, že žalobca opravil poškodené vozne vo svojej opravovni, pričom náklady na
opravu boli vyčíslené na sumu 6.805,22 Eur a žalovanému fakturované faktúrou z 10.3.2021, splatnou

24.3.2021.

29. Sporným v konaní bolo posúdenie zodpovednosti za vznik škody, teda či škoda vznikla primárne
z dôvodu porušenia záväzných pravidiel železničnej prevádzky rušňovodičom a vedúcim posunu, ako
to tvrdil žalovaný, alebo z dôvodu porušenia záväzných pravidiel železničnej prevádzky posunovačom,

ako to tvrdil žalobca. V tejto súvislosti bol sporný rozsah (suma) nároku na náhradu škody, teda či by
mali škodu znášať žalobca a žalovaný rovným dielom alebo výlučne žalovaný.

30. Žalobca vzal žalobu späť podaním doručenými súdu 12.2.2024 v časti o zaplatenie istiny 3.402,61
Eur, ktorú mu žalovaný zaplatil 19.1.2024. Čiastočné späťvzatie žaloby bolo vykonané ešte pred začatím

pojednávania a ani žalovaný voči čiastočnému späťvzatiu žaloby nevzniesol žiadne námietky, preto súd
konanie o zaplatenie časti istiny 3.402,61 Eur zastavil.

31.Zaplatenímsumy3.402,61Euržalovanýuznalnárokžalobcuvtejtočasti.Žalobcavyzvalžalovaného
na úhradu škody v sume 6.805,22 Eur faktúrou splatnou 24.3.2021. Žalovaný žalobcovi nahradil časť

vzniknutej škody 3.402,61 Eur až po podaní žaloby na súd dňa 19.1.2024. Z toho dôvodu súd priznal
žalobcovi uplatnený úrok z omeškania 8 % ročne z časti istiny zaplatenej žalovaným. Základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky v čase vzniku omeškania žalovaného bola vo výške 0,00 %. Žalobca
síce v žalobe uviedol, že si úrok z omeškania uplatňuje podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, avšak v podaní doručenom

súdu 12.2.2024 si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 8 % ročne za celé obdobie omeškania
žalovaného. Z toho dôvodu súd priznal žalobcovi ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,00 %
ročne zo sumy 3.402,61 Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, ktorou žalobca fakturoval
žalovanému náklady na opravu nehodou poškodených ŽKV, t.j. odo dňa 25.3.2021 až do 18.1.2024, t.j.
do dňa predchádzajúceho dňu, v ktorom došlo k zaplateniu časti istiny 3.402,61 Eur žalovaným.

32. Sporným tak ostal nárok na zaplatenie 3.402,61 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že škoda, ktorej vznik a celkovú výšku žalovaný v konaní
nerozporoval, vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením povinností zo záväzkového
vzťahu výlučne žalovaným, resp. porušením záväzných pravidiel železničnej prevádzky výlučne

zamestnancami žalovaného.

33. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o prenesení dôkazného bremena na žalovaného z
dôvodu, že poškodeným bol výlučne majetok žalobcu, a preto bol žalovaný povinný preukázať, že
škodu nespôsobil. Súd predovšetkým uvádza, že dôkazné bremeno nesú obe strany sporu, pričom vo

všeobecnosti platí, že každá strana sporu preukazuje tie skutočnosti, ktoré v konaní tvrdí. Žalobca bol
preto povinný preukázať porušenie povinností zo záväzkového vzťahu výlučne žalovaným, vznik škody,
príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Žalovaný v konaní ani netvrdil,
že by porušenie zmluvných povinností, v dôsledku ktorých vznikla žalobcovi škoda, bolo spôsobenéokolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť, a preto nemal dôvod také skutočnosti v konaní preukazovať.
Naopak žalovaný v konaní tvrdil, že záväzné pravidlá železničnej prevádzky porušili zamestnanci
žalovaného i žalobcu a keďže mieru zavinenia na vzniku škody nemožno určiť, majú sa obe strany sporu

podieľať na náhrade vzniknutej škode rovným dielom.

34. Súd v tejto súvislosti dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle ustanovenia § 263 ods. 1
Obchodného zákonníka nie je ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením a
strany sporu sa môžu pri úprave svojich vzťahov týkajúcich sa náhrady škody dohodou odchýliť od

zákonnej úpravy (s výnimkou ustanovení § 376, § 382, § 384, § 386 Obchodného zákonníka, ktoré sú
kogentné), resp. podrobnosti svojich vzťahov môžu bližšie zmluvne upraviť. V tomto konkrétnom prípade
žalovaný poukázal na čl. V. bod 4 zmluvy o prístupe, v ktorom sa strany sporu dohodli, že ak vznikne
akákoľvek škoda, ktorú spôsobili spoločne manažér infraštruktúry a železničný podnik, za jej náhradu
zodpovedajú podľa miery jej zavinenia a ak mieru zavinenia nie je možné určiť, zodpovedajú rovnakým
dielom.

35. Súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia dospel k záveru, že na nehode,
v dôsledku ktorej boli poškodené dva vozne žalobcu sa podieľali zamestnanci žalobcu i žalovaného,
ktorí porušili záväzné pravidlá železničnej prevádzky. To preto, že vedúci posunu časť vykonávaného
posunu neriadil, konkrétne po tom, ako HKV minula vedúceho posunu stojaceho pri výhybke 201, v časti

posunu, kedy dochádzalo k tlačeniu posunovanej súpravy na obsadenú koľaj 201. V čase, kedy HKV
prešla okolo vedúceho posunu pri výhybke 201, tento prestal posun fakticky riadiť, keďže prestal dávať
návesti rušňovodičovi, ďalší posun len sledoval a nechal posunovača, aby výlučne on dával návesti
rušňovodičovi cez RDST. Takéto konanie vedúceho posunu bolo podľa názoru súdu v rozpore s čl. 481
predpisu ŽSR Z1, keďže každý posun smie riadiť len jedna osoba - vedúci posunu. Zároveň podľa čl.

542 predpisu ŽSR Z1 platí, že pri tlačení vozidiel zodpovedá zamestnanec, ktorý riadi jazdu ručnými
návesťami, za včasné dávanie návestí. Je teda zrejmé, že riadiť posun mohol len vedúci posunu, ktorý
pri tlačení posunovanej súpravy mal riadiť posun ručnými návesťami v súlade s postupom upraveným
v čl. 453 predpisu ŽSR Z 1 a ktorý zároveň zodpovedal za včasné dávanie návestí. Vedúci posunu
ale nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami predpisu ŽSR Z1 a posun riadil ručnými

návesťami len do okamihu, kedy okolo neho pri výhybke 201 prešlo HKV tlačiace posunovanú súpravu,
čo vyplýva aj z videozáznam 1 predloženého žalobcom do konania.

36. Porušení ustanovení čl. 231, čl. 453 v spojení s čl. 481 a čl. 544 písm. a) predpisu ŽSR Z1 sa podľa
názoru súdu dopustil aj rušňovodič. To preto, že rušňovodič mal vedomosť o tom, kto je vedúci posunu,

avšak po tom, ako minul vedúceho posunu stojaceho pri výhybke 201 a vedúci posunu mu prestal
dávať ručné návesti, HKV nezastavil, namiesto toho pokračoval v posune a riadil sa výlučne návesťami
posunovača. Pokiaľ žalobca uviedol, že rušňovodič sa po prejazde okolo výhybky 201 nemohol riadiť
návesťami vedúceho posunu, pretože ho už nemal v dohľade a bol povinný sledovať, čo sa deje v smere
tlačenej súpravy, súd uvádza, že práve preto, že rušňovodič nevidel vedúceho posunu, ktorý bol ako

jediný oprávnený posun riadiť, mal zastaviť, pretože už nemohol dostávať od vedúceho posunu návesti
v predpísaných päť sekundových intervaloch.

37. Žalobca v konaní tvrdil, že vedúci posunu odovzdal riadne vedenie posunu posunovačovi v súlade
s čl. 484 predpisu ŽSR Z 1, súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu nemal preukázané žiadnym dôkazom

predloženým do konania. Naopak zo zápisov so zamestnancami zúčastnenými na nehode vyplýva,
že rušňovodič i posunovač zhodne uviedli, že vedúci posunu dal príkaz na vykonanie nasledovného
posunu: z koľaje 205 vytiahnuť tri vozne za výhybku 201 a následne zatlačiť na koľaj 201 obsadenú.
Na koľaji 201 spojiť vozne a zatlačiť k stojanom elektrického predkurovania. Vydanie takého príkazu
potvrdil aj vedúci posunu. Ďalší príkaz na pokračovanie v posune vydal vedúci posunu po tom, ako

bolo HKV privesené k súprave, kedy po súhlase na posun udelenom vedúcim posunu HKV zahájilo
posun smer H. zhlavie. To znamená, že posun nepochybne riadil vedúci posunu, ktorý dával príkazy
na vykonanie jednotlivých úkonov pri posune a rušňovodičovi dával ručné návesti až do okamihu, kedy
ho HKV minulo pri výhybke 201. Súd mal v konaní preukázané, že vedúci posunu poveril posunovača
dávať slovné návesti cez RDST, to však podľa názoru súdu bez ďalšieho neznamená, že došlo k

zmene osoby oprávnenej posun riadiť. Súd predovšetkým nemal preukázané, že by došlo k odovzdaniu
riadenia posunu v zmysle čl. 484 predpisu ŽSR Z 1 tak, že by vedúci posunu oznámil všetkým osobám
zúčastnenýmnaposune,žeodovzdávavedenieposunuinejosobe-posunovačovi.Odovzdanieriadenia
posunu posunovačovi v súlade s čl. 484 predpisu ŽSR Z 1 po tom, ako HKV minulo vedúceho posunustojaceho pri výhybke 201 nebolo preukázané z predloženého zvukového záznamu z RDST a ani iným
dôkazom. Pokiaľ žalobca tvrdil, že toto odovzdanie nemuselo byť zaznamenané na zázname z RDST a
zamestnanci zúčastnení na posune si ho mohli odovzdať ústne, súd uvádza, že ide len o dohad, resp.

tvrdenie žalobcu, ktoré v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazom. Žalobca ani nenavrhol vykonať
dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia (napr. výsluchom zamestnancov zúčastnených na posune). Z toho
dôvodusúddospelkzáveru,žeriadiťposunbolpovinnýpočascelejdobyposunuvýlučnevedúciposunu
atentoriadenieposunuposunovačovineodovzdalvsúlades484predpisuŽSRZ1.Keďžekodovzdaniu
riadenia posunu nedošlo v súlade s čl. 484, rušňovodič nemal dôvod domnievať sa, že posun riadi

posunovač.

38. Súd tiež dospel k záveru, že rušňovodič porušil aj tretí odsek čl. 545, keď v čase nárazu posunovanej
súpravy mala táto rýchlosť 12 km/h. Zo záznamu z RDST mal súd preukázané, že posunovač hlásil
do RDST informácie o približnej vzdialenosti od skupiny stojacich vozňov na koľaji 201 „tlač na tri
vozy“, „tlač na dva vozy“, „tlač na jeden voz“, „pol vozňa“. Žalovaný tvrdil a žalobca to nerozporoval, že

približná dĺžka osobného vozňa je 25 metrov. Súd je tiež toho názoru, že spôsob, akým bolo potrebné
udávať vzdialenosť podľa čl. 453 predpisu ŽSR Z1 bol určený len demonštratívne (napr. v metroch).
Podľa názoru súdu bolo preto možné udávať približnú vzdialenosť i iným, pochybnosť nevzbudzujúcim
spôsobom, napr. v počte vozňov s ohľadom na znalosti a skúsenosti členov posunovacej čaty a
rušňovodiča. Napokon strany sporu sa zhodli i na tom, že rušňovodič s dlhoročnou praxou vedel podľa

návestí posunovača určiť približnú vzdialenosť posunovanej súpravy od skupiny stojacich vozňov na
koľaji 201. To znamená, že v čase zahlásenia návesti „tlač na jeden voz“ rušňovodič musel vedieť,
že sa čoskoro priblíži k stojacim vozňom na menej ako 20 metrov, z čoho vyplývala jeho povinnosť
znížiť rýchlosť tlačenej súpravy na rýchlosť neprekračujúcu 5 km/h. Následne ešte posunovač hlásil
vzdialenosť od skupiny stojacich vozňov „pol vozňa“, kedy podľa názoru súdu rušňovodič musel mať

vedomosť o tom, že sa od skupiny stojacich vozňov nachádzal na menej ako dvadsať metrov, no napriek
tomurýchlosťjazdyHKVneprispôsobiltýmtoinformáciám.Podľazhodnýchinformáciízosprávonehode
žalobcu i žalovaného nárazová rýchlosť posunovanej súpravy do stojacich vozňov bola 12 km/hod., čo
bolo takmer dva a pol krát viac, ako bola prípustná rýchlosť v úseku 20 metrov pred miestom, kde mal
rušňovodič zastaviť.

39. V prejednávanom spore je súd toho názoru, že primárnou príčinou vzniku nehody a škody
na dvoch vozňoch žalobcu, bolo porušenie záväzných pravidiel železničnej prevádzky zo strany (i)
vedúceho posunu, ktorý posun prestal riadiť po tom, ako ho HKV minula pri výhybke 201, prestal
dávať ručné návesti rušňovodičovi a nechal posunovača, aby výlučne on dával rušňovodičovi ústne

návesti prostredníctvom RDST a (ii) rušňovodiča, ktorý HKV nezastavil napriek tomu, že vedúci posunu
mu prestal dávať ručné návesti a zároveň ho stratil z dohľadu, v posune pokračoval podľa návestí
posunovača a naviac prekročil povolenú rýchlosť vykonania posunu, čo malo bezpochyby vplyv na
rozsah vzniknutej škody.

40. Pokiaľ ide o nesprávne dávanie návestí posunovačom, je pravda, že na predloženom zázname z
RDST nie je zaznamená návesť posunovača „Stoj“, a teda neoznámenie návesti „Stoj“ rušňovodičovi
bolo tiež jednou z príčin nehody, i keď podľa názoru súdu len príčinou druhotnou. Súd v tejto súvislosti
opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že rušňovodič sa mal riadiť primárne návesťami vedúceho
posunu, ktoré mu však od výhybky 201 neboli dávané, a preto mal HKV zastaviť. Okrem toho ani

návesťami posunovača sa rušňovodič neriadil dôsledne, pretože podľa návestí posunovača určujúcich
približnú vzdialenosť od miesta zastavenia rušňovodič neznížil rýchlosť na najvyššiu prípustnú rýchlosť
5 km/h vo vzdialenosti 20 metrov pred skupinou stojacich vozňov, keďže v čase nárazu posunovanej
súpravy bola rýchlosť 12 km/h. Ak by rušňovodič dodržal predpísanú rýchlosť v súlade s návesťami
posunovača, v prípade nárazu do skupiny stojacich vozňov by i pri porušení povinnosti dať návesť „Stoj“

bol rozsah škody nižší, prípadne by škoda na vozňoch žalobcu nevznikla.

41. Žalobca v konaní namietal, že žalovaný nezisťoval riadne všetky relevantné skutočnosti týkajúce
sa odovzdania riadenia posunu u zamestnancov zúčastnených na posune. Súd je toho názoru, že táto
námietka nie je pre právne posúdenie veci podstatná. Žalobca, ktorý nesúhlasil so záverom správy

o nehode žalovaného vypracoval vlastnú správu o nehode, avšak ani zo správy žalobcu nevyplýva,
že žalobca zisťoval okolnosti, či došlo k odovzdaniu riadenia posunu v súlade s čl. 484 predpisu
ŽSR Z 1 a či boli všetci zamestnanci zúčastnení na posune o tomto odovzdaní oboznámení podľa
čl. 484 predpisu ŽSR Z 1. Okrem toho žalobca podal na súd žalobu, v ktorej sa domáhal náhradyškody vzniknutej v dôsledku nehody, a teda žalobca bol povinný v konaní preukázať všetky rozhodné
skutočnosti týkajúceho sa jeho nároku, ktoré tvrdil. Správa žalovaného tak, ako aj správa žalobcu
v súdnom konaní predstavujú listinné dôkazy, ktoré súd posudzuje jednotlivo, ako aj vo vzájomných

súvislostiach. Závery žalobcu a ani žalovaného o príčinách škody neboli pre súd v rámci právneho
posúdenia sporu záväzné. Pokiaľ mal žalobca za to, že pri vyšetrovaní nehody žalovaným neboli riadne
zistené všetky rozhodujúce skutočnosti, mohol v tomto smere navrhnúť vykonať dokazovanie, napríklad
výsluchom zamestnancov zúčastnených na posune. To však žalobca neurobil.

42. S ohľadom na vyššie uvedené závery súdu o porušení záväzných pravidiel železničnej prevádzky
zamestnancami žalobcu i žalovaného je súd toho názoru, že na tento prípad je namieste uplatniť čl.
V. bod 4 zmluvy o prístupe, podľa ktorého za škodu, ktorú spôsobili spoločne manažér infraštruktúry a
železničný podnik a za jej náhradu zodpovedajú rovnakým dielom, keďže mieru zavinenia spôsobenej
škody nemožno s ohľadom na sled udalosti pri nehode a porušenie pravidiel železničnej prevádzky
zamestnancami žalobcu a žalovaného presne určiť. Keďže žalovaný žalobcovi uhradil polovicu

vzniknutej škody, súd priznal žalobcovi i nárok na uplatnené úroky z omeškania a vo zvyšku žalobcom
uplatnený nárok, ktorý ostal predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby ako nedôvodný
zamietol.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

45. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

46. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

47. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.402,61 Eur na základe
čiastočného späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalovaný túto sumu zaplatil žalobcovi po podaní žaloby na
súd. Z uvedeného dôvodu má súd za to, že zastavenie konania v tejto časti zavinil žalovaný. Žalobca bol
zároveň neúspešný v zamietajúcej časti polovice uplatnenej pohľadávky 3.402,61 Eur s príslušenstvom.

Súduvádza,žezohľadnilpomerúspechuvovzťahukžalovanejistine,nakoľkopríslušenstvopohľadávky
nebolopredmetomsamostatnéhonároku.Vprípade,akjepríslušenstvouplatnenéspoluspohľadávkou,
jeho súdom priznaná výška, resp. zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, nemá vplyv na posúdenie
úspechu žalobcu v konaní (viď. napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.4.2017, č. k.
3Cob/300/2016-118). Z uvedeného vyplýva že žalobca bol v konaní neúspešný v jednej polovici istiny

uplatnenej pohľadávky a zároveň žalovaný zavinil zastavenie konania o druhej polovici istiny uplatnenej
pohľadávky, a preto súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP) do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestskom súde Bratislava III.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 CSP ( t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia alebo na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. v platnom znení).