Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119458558
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6119458558.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej
a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Patricie Skotnickej v sporovej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zastúpený Remedium Legal,
s.r.o., IČO: 53 255 739, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: N. G., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom E. X, R., o zaplatenie 827,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. decembra 2022 č. k. 23Csp/83/2020-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému
domáhal zaplatenia istiny 827,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 11.12.2018 do

zaplatenia a náhrady trov konania, odôvodnenej na tom skutkovom základe, že žalovanú pohľadávku
nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi Československá obchodná
banka,a.s.,IČO:36854140,Žižkova11,81102Bratislavaakopostupcomažalobcomakopostupníkom
dňa 10. 12. 2018. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 18. 05. 2007 Zmluvu č. XXXXXXXXXR,
ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“). Na základe zmluvy poskytol
žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania

peňažnýchprostriedkovapodmienkyprineplnenízmluvnýchpodmienokaďalšienáležitostisúupravené
v zmluve a vo VOP. Žalobca zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné
náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb., príp. zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju zmluvnú

povinnosť a postupca preto podaním zo dňa 22. 03. 2017 oznámil žalovanému, že dňa 20. 03. 2017
vyhlásil celý úver za splatný. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu jej postúpenia sumu vo výške
1.218,42 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 827,19 eur, riadneho úroku vo výške 207,56 eur, úroku
z omeškania vo výške 183,67 eur, tak ako to vyplýva z výpisu z bankovej knihy generovaného bankovým
systémom. Žalovaný po postúpení pohľadávok nevykonal žiadnu platbu a ako príslušenstvo žalovanej
pohľadávky si vzhľadom k existujúcemu omeškaniu uplatnil aj zákonný úrok z omeškania počnúc dňom

11. 12. 2018, t. j. dňom nasledujúcim po dni postúpenia pohľadávky. Dôvodnosť žalovaného nároku
preukazoval Zmluvou o postúpení pohľadávok v spojení s jej prílohou, oznámením o poskytnutí úveru k
ČSOB kreditnej karte, oznámením o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z 22. 03. 2017, Podmienkami
pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Sadzobníkom
poplatkov, výzvou na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 07. 10. 2016, opakovanou výzvou na zaplatenie
dlžnej sumy zo dňa 24. 10. 2016, poslednou výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa 23. 11. 2016,

platobnou históriou, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 13. 12. 2018, pokusom o zmier zo dňa
21. 11. 2019.2. Okresný súd Banská Bystrica návrhu v celom rozsahu vyhovel a vo veci vydal dňa 27.12.2019 pod
sp. zn. 3Up/1886/2019 platobný rozkaz, ktorý pre nemožnosť doručenia žalovanému do vlastných rúk a

následný návrh žalobcu na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa CSP
podľa § 10 ods. 3 zák. č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní v znení neskorších predpisov ex lege
zrušil.

3. Okresný súd Banská Bystrica dňa 16. 09. 2020 podľa § 10 ods. 3, § 14 ods. 3 zák. č. 307/2016 Z.z.

postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava I.

4. Uznesením zo dňa 22. 09. 2020 súd prvej inštancie žalovaného vyzval na vyjadrenie k žalobe a jej
prílohám v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená podľa § 111 ods. 3 CSP
dňa 28. 09. 2020.

5. Nakoľko sa žalobu s prílohami nepodarilo žalovanému doručiť na adresu evidovanú v registri
obyvateľov SR a vykonaným šetrením súd prvej inštancie nezistil miesto jeho skutočného pobytu, na
adresu ktorého by bolo možné úspešne vykonať toto doručenie, dňa 15. 12. 2020 zverejnil na svojej
úradnej tabuli a na webovej stránke oznámenie o podanej žalobe. Uviedol, že po 15 dňoch od tohto
zverejnenia sa žaloba podľa § 116 ods. 2 CSP považovala za doručenú, bez ohľadu na to, či sa žalovaný

o nej dozvedel.

6. Žalovaný sa k podanej žalobe a jej prílohám na výzvu súdu prvej inštancie doručenú podľa § 111 ods.
3 CSP v stanovenej lehote nevyjadril.

7. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol postupom podľa § 219 ods. 3 CSP bez nariadenia pojednávania
v súlade s ust. § 297 písm. b) CSP, majúc za to, že sa jedná o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, pričom hodnota žalovanej pohľadávky bez príslušenstva
neprevyšuje 1.000,- eur. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu prvej
inštancie a na jeho webovej stránke oznámené dňa 14. 12. 2022.

8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, v rámci ktorého z oznámenia o poskytnutí úveru
k ČSOB kreditnej karte k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR zistil, že na základe žiadosti žalovaného o
ČSOB kreditnú kartu zo dňa 16. 05. 2007, ktorou žalovaný právneho predchodcu žalobcu požiadal o
poskytnutie úveru k ČSOB kreditnej karte vo výške 6.638,78 eur (200.000 Sk) s čerpaním od 16. 05.

2007 a dňom splatnosti vždy 20.- ty deň v mesiaci, bola v zmysle Podmienok pre vydanie a používanie
ČSOB Kreditnej karty medzi zmluvnými stranami uzatvorená úverová zmluva do výšky úverového rámca
6.638,78 eur. Úverový účet č. XXXXXXXXXXX/XXXX bol otvorený dňa 18. 05. 2007 s tým, že k tomuto
dňu výška úrokovej sadzby predstavovala sumu 8,80 % ročne, debetnej úrokovej sadzby 30 % ročne,
sadzby úrokov z omeškania 15 % ročne a splatnosť úverových splátok bola dohodnutá na 20.- ty deň

v mesiaci.

9. Poukázal na čl. iii. ods. 1. a 3. Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB kreditnej karty (ďalej len
„PVP ČSOB KK“), podľa ktorej predpokladom pre vydanie kreditnej karty je:
a) doručenie žiadosti banke,

b) preukázanie totožnosti a solventnosti, resp. existencie žiadateľa banke spôsobom akceptovateľným
pre banku,
c) schválenie úverového limitu žiadateľovi bankou. Žiadateľ je povinný žiadosť vyplniť pravdivo, úplne
a zrozumiteľne. Banka rozhodne o vydaní kreditnej karty a schválení a výške úverového limitu po
vyhodnotení údajov a dokladov poskytnutých banke žiadateľom na základe interných kritérií. Banka má

právo preveriť si pravosť a obsah dokladov predložených žiadateľom ako aj právo vyžiadať si ďalšie
informácie o žiadateľovi z iných zdrojov. Výšku úverového limitu je možné meniť dohodou medzi bankou
a držiteľom hlavnej karty na prechodnú alebo trvalú dobu.

10. Podľa čl. viii. ods. 1,3 veta prvá a druhá PVP ČSOB KK držiteľ hlavnej karty je povinný uhradiť

banke dlžnú sumu najneskôr v deň splatnosti v ľubovoľnej výške, minimálne však vo výške minimálnej
splátky, ktorá je uvedená vo výpise. Výpis transakcií realizovaných kreditnou kartou za mesačné obdobie
je vystavený vždy 15 dní pred dňom splatnosti. Výška minimálnej splátky je 5 % z dlžnej sumy avšakminimálne 500 Sk. Pokiaľ dlžná suma, z ktorej sa minimálna splátka vypočítava, je nižšia ako 500 Sk,
rovná sa výška minimálnej splátky výške dlžnej sumy.

11. Tiež zistil, že výzvou zo dňa 07. 10. 2016 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na
dodatočnú úhradu záväzku zo zmluvy č. XXXXXXXXXR ku kreditnej karte uzavretej s ČSOB, ktorá ku
dňu 06. 10. 2016 predstavovala sumu 76,94 eur, a ktorý nebol doposiaľ uhradený. Opakovanou výzvou
zodňa24.10.2016právnypredchodcažalobcuspoukazomnato,ženapriekpredchádzajúcejpísomnej
výzve nebol uhradený záväzok vyplývajúci zo zmluvy č. XXXXXXXXXR zo dňa 18. 05. 2007 ku kreditnej

karte uzatvorenej s ČSOB vyzval opakovane žalovaného na úhradu dlhu predstavujúceho k 23. 10.
2016 sumu 219,05 eur s tým, že ak nebude dlžná čiastka bez meškania uhradená, vyhlási záväzok
z uvedenej zmluvy za predčasne splatný. Poslednou výzvou zo dňa 23. 11. 2016 právny predchodca
žalobcu vyzval žalovaného vzhľadom k neuhradeniu dlhu napriek predchádzajúcom písomným výzvam,
na úhradu dlhu z omeškaných splátok v sume 367,30 eur vrátane príslušenstva s tým, že v opačnom
prípade bude úver vyhlásený za predčasne splatný a žalovanému vznikne povinnosť uhradiť celý úver

vo výške 3.217,55 eur. Výzva bola podľa poštových údajov doručovaná žalovanému dňa 23. 11. 2016.
Z platobnej histórie vyvodil, že žalovaný nedodržiaval svoje zmluvné záväzky, úver nesplácal v čase
splatnosti v dohodnutých splátkach. V októbri 2016 vykonal čiastkovú úhradu v sume 31,03 eur (zostatok
dlhu 2.840,11 eur, od ktorého sa odvíjala výška minimálnej splátky), v novembri 2016 v sume 26,34 eur,
v decembri 2016 v sume 20, 86 eur a v januári 2017 v sume 348,66 eur. K novembru 2018 predstavovala

výška dlhu sumu 827,19 eur. Listom zo dňa 22. 03. 2017 právny predchodca žalobcu žalovanému
oznámil,ževzhľadomnaopakovanépísomnévýzvyatrvajúceomeškaniesplnenímzáväzkovzozmluvy
č. 002440463R vyhlásil celý úver dňom 20. 03. 2017 za splatný a žalovaného súčasne vyzval na úhradu
dlhu vo výške 2.648,91 eur. Oznámenie bolo dané na poštovú prepravu dňa 22. 03. 2017. Zmluvou o
postúpení pohľadávok uzatvorenou dňa 10. 12. 2018 medzi Československou obchodnou bankou, a.s.,

IČO: 36854140, Žižkova 11, Bratislava, ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola žalovaná
pohľadávka zo Zmluvy č. XXXXXXXXXR s príslušenstvom postúpená v prospech žalobcu. Postupovaná
pohľadávka bola špecifikovaná v prílohe Zmluvy o postúpení pohľadávok, označením okrem iného
menom a priezviskom žalovaného, jeho dátumom narodenia, adresou trvalého pobytu, rodným číslom,
dátumom podpisu zmluvy, číslom zmluvy, výškou úverového rámca, výškou dlhu a jeho špecifikáciou.

Podľa výpisu z bankovej knihy tvoriaceho prílohu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 12. 2018
výška dlhu žalovaného voči ČSOB, a.s. predstavovala spolu 1.218,42 eur, z toho istina 827,19 eur,
úroky z úveru 207,56 eur, úroky z omeškania 183,67 eur. Listom zo dňa 13. 12. 2018, bolo právnym
predchodcom žalobcu ako postupcom žalovanému oznámené postúpenie pohľadávky zo zmluvy o
kreditnej karte č. XXXXXXXXXR zo dňa 18. 05. 2007 vedenej na úverovom účte č. XXXXXXXXXX s

účinnosťou od 12. 12. 2018. Žalobca listom zo dňa 21. 11. 2019, daným na poštovú prepravu dňa 22.
11. 2019 vyzval žalovaného na úhradu dlhu v celkovej výške 1.283,698 eur v dodatočnej lehote do 01.
12. 2019.

12. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len
„zák. č. 258/2001 Z.z.“), § 3 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 4 ods. 6 uvedeného zákona, § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
postúpenia žalovanej pohľadávky s príslušenstvom, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o pôžičke (ďalej len „OZ“), § 54a OZ v znení účinnom od 05. 12. 2018,
§ 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 103 OZ, § 524 ods. 1, 2 OZ, § 526 ods. 1 OZ, § 565 OZ a § 879v OZ
(prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 05. 12. 2018).

13. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnené právo je v dôsledku premlčania, na ktoré musel
prihliadať ex offo, nevymáhateľné podľa § 54a OZ.

14. Konštatoval, že novelizáciou OZ, ktorú priniesol zákon č. 343/20018 Z.z. účinný od 05. 12. 2018 v
reakcii na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07. 02. 2018 o nesúlade ust. § 5b

zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, bolo do OZ zakomponované ust. § 54a OZ majúce povahu
tzv. nepravej preklúzie, keď nesie prvky typické pre právne inštitúty preklúzie aj premlčania. Uviedol,
že podľa predmetného ustanovenia nemožno premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy vymáhať ani
ho platne zabezpečiť. Pod vymáhaním premlčaného práva treba podľa dôvodovej správy k zákonač. 343/2018 Z.z. rozumieť súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Mal za to, že
uvedené oslabenie práva zo spotrebiteľskej zmluvy je tak viazané na kvalifikované uplynutie času v
rozsahu ustanovení OZ o premlčaní ako objektívnej právnej skutočnosti, avšak na rozdiel od právneho

inštitútu premlčania, ktorý je striktne viazaný na vznesenie námietky premlčania, súd na oslabenie
nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, či už uplatneného spotrebiteľom alebo dodávateľom, prihliada z
úradnej povinnosti, t. j. aj bez obrany strany sporu spočívajúcej v námietke premlčania. Konštatoval,
že v prípadoch spotrebiteľských právnych vzťahov sa nárok po uplynutí premlčacej doby neoslabuje
ako pri právnom inštitúte premlčania, ale priamo zaniká (ako pri preklúzii). Na rozdiel od preklúzie však

nezaniká subjektívne právo ako celok a naďalej je možné, aby dlžník plnil dobrovoľne, pričom takéto
plnenie nebude považované za bezdôvodné obohatenie. Jediným rozhodujúcim kritériom pre aplikáciu
ust. § 54a OZ je podľa vôle zákonodarcu povaha právneho vzťahu, a nie subjektu, ktorému svedčí právo
alebo povinnosť z hmotnoprávneho vzťahu. V zmysle uvedeného uzavrel, že vždy, ak bude predmetom
sporu právo vyplávajúce zo spotrebiteľskej zmluvy definovanej v ust. § 52 ods. 1 OZ, je súd povinný
ex offo podrobiť uplatnené právo prieskumu jeho vymáhateľnosti v konaní pred súdom. S odkazom na

intertemporálne ust. § 879v OZ (výklad a contrario) sa takýto postup uplatní na všetky konania začaté
po účinnosti predmetnej novely, t. j. po 05. 12. 2018.

15. V predmetnom konaní súd prvej inštancie považoval za nesporné, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola dňa 18. 05. 2007 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č.

258/2001 Z.z., ktorú posúdil bezpochybne ako zmluvu spotrebiteľskú aj podľa § 52 a nasl. OZ, nakoľko
právny predchodca žalobcu ako dodávateľ konal pri plnení a uzatváraní zmluvy v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 OZ) a žalovaný v pozícii spotrebiteľa ako fyzická osoba
nekonal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
(§ 53 ods. 4 OZ). Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol žalovanému poskytnutý úverový

rámec, ktorý žalovaný mohol čerpať do výšky úverového limitu 6.638,78 eur čerpaného bezhotovostne
prostredníctvom kreditnej karty, a to za podmienok dohodnutých v zmluve, Podmienkach pre vydanie a
používanie ČSOB Kreditnej karty a Všeobecných obchodných podmienkach banky. Splatnosť splátok
bola dohodnutá vždy v 20.- deň v mesiaci v minimálnej výške 5 % z dlžnej sumy. Vzhľadom k skutočnosti,
že konanie bolo začaté po 05. 12. 2018 OZ a jeho predmetom je právo zo spotrebiteľského zmluvného

vzťahu, sa súd prvej inštancie najprv zameral na to, či vymáhateľnosti žalobou uplatneného práva
nebráni plynutie času v zmysle ust. § 54a O.z.

16. Za rozhodujúcu pre posúdenie tejto otázky súd prvej inštancie považoval nespornú skutočnosť, že
medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá možnosť predčasného zosplatnenia úveru, t. j. sankcia straty

výhody splátok, ktorú právny predchodca žalobcu využil, keď ku dňu 20. 03. 2017 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Z predložených výziev na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 07. 10. 2016, 24. 10. 2016
a poslednej výzvy na úhradu pohľadávky pred zosplatnením dlhu z 23. 11. 2016 mal za zrejmé, že
k predčasnému zosplatneniu došlo pre omeškanie s riadnou, t. j. nielen včasnou alebo aj v zmluvne
dohodnutej minimálnej výške, úhradou niektorej zo splátok splatných pred 23. 11. 2016, na uhradenie

ktorých viazal právny predchodca žalobcu možnosť predčasného zosplatnenia dlhu, čomu zodpovedá
aj predložená platobná história, z ktorej vyvodil, že žalovaný v období od minimálne od septembra 2016
neuhrádzal splátky úveru riadne a včas posúdiac výšku dlhu a minimálnu výšku splátky 5 % z výšku
dlhu, vrátane výziev na úhradu úverových splátok pred zosplatnením úveru.

17. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že plynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby upravenej v
§ 101 OZ je v prípade predčasnej splatnosti dlhu, ktorý mal dlžník pôvodne platiť v splátkach (§ 565
OZ), modifikované osobitnou právnou úpravou ust. § 103 veta druhá OZ. V zmysle tohto ustanovenia
plynutie premlčacej doby v prípade zročnosti celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok je viazané
na zročnosť splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie celého dlhu. Vychádzal z toho, že v danom prípade k

zosplatneniu dlhu nepochybne došlo pre omeškanie s úhradou splátok splatných najneskôr do 20. 11.
2016 (splátka splatná pred poslednou výzvou na úhradu dlhu pred jeho zosplatnením), a preto pokiaľ
žalobaboladoručenánaOkresnýsúdBanskáBystricadňa05.12.2019,dospelkzáveru,žekuplatneniu
vymáhaného nároku došlo nepochybne až po uplynutí trojročnej lehoty plynúcej od splatnosti splátky,
ktorá vyvolala zosplatnenie dlhu. Z uvedených dôvodov, na ktoré bol povinný prihliadať ex offo, súd prvej

inštancie bez meritórneho preskúmania veci žalobu s poukazom na ust. § 54a OZ zamietol pre prekážku
vymáhateľnosti práva súdnou cestou v dôsledku uplynutia premlčacej doby.18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu
trov konania proti neúspešnému žalobcovi, avšak žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, preto

mu nárok na ich náhradu nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2018, sp. zn.
7Cdo/14/2018), s tým, že rozhodnutím o nepriznaní nároku žalovanému na náhradu trov konania
zároveň odpadá potreba samostatného rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2
CSP.

19. Proti uvedenému rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie
podľa neho nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
podľa neho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o
namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie poukázal na čl. 1, 2 a 12 Základných

princípov CSP a na ust. § 297 CSP, ktoré ustanovuje, kedy je možné upustiť od nariadenia pojednávania.
Nakoľko však súd prvej inštancie vyhodnotil ako sporné plynutie premlčacej doby, resp. ktorá splátka
vyvolala zosplatnenie celého dlhu, a od ktorej začala plynúť premlčacia doba, žalobca zastal názor, že
vyššie uvedené ustanovenie § 297 CSP je potrebné vykladať tak, že ak sú tvrdenia preukázané, potom
súd prvej inštancie v zmysle ust. § 297 písm. b) CSP žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania.

Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané,
potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t. j. bez
nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je teda podľa názoru žalobcu nesprávne,
resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Mal za zrejmé, že súd nie je povinný žalobcu
vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak považoval za potrebné rešpektovať zákonné ustanovenia, a

nepovažoval za možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť ani len z časti bez toho, aby súd nenariadil
vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu, resp. uviesť
svoj právny názor vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby, keď i podľa ust. § 171 ods. 1 CSP: „Ak sa
spor nepodarilo vyriešiť zmierom, súd uloží stranám povinnosti potrebné na dosiahnutie účelu konania,
najmä v súvislosti s prípravou pojednávania. Zároveň určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami

sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci a predpokladaný termín pojednávania.“ Podľa
ust. § 181 ods. 2 CSP: „Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri

predbežnom prejednaní sporu.“ Súdu prvej inštancie vytkol, že v priebehu konania žalobcovi žiadnym
spôsobom neprezentoval, že by považoval uplatnený nárok, resp. akúkoľvek jeho časť za premlčanú, v
dôsledku čoho žalobca nemal dôvod produkovať akékoľvek ďalšie dôkazy, či vyjadrenia na preukázanie
skutočností, ktoré neboli sporné (resp. o ktorých spornom vnímaní zo strany súdu sa žalobca nemal ako
dozvedieť). Žalobca mal za to, že v konaní predložil všetky relevantné dôkazy, ktoré deklarujú žalobcom

uplatnenýnárokažiadenznichnebolzostranyžalovanéhoanilensčastispochybnený.Namietal,žesúd
prvej inštancie počas konania zároveň ani neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, s ohľadom
na to, že žalovaný nespochybnil nárok žalobcu žiadnym podaním, ktoré by bolo doručené žalobcovi a
nemal preto žalobca dôvod a ani potrebu vyjadriť sa k povahe rozsudkom zamietnutého uplatneného
nároku, čo však napokon nebolo zo strany súdu prvej inštancie žalobcovi ani len umožnené, nakoľko

nenariadil pojednávanie a neuviedol ani svoje predbežné právne posúdenie veci - v nadväznosti na čo -
žalobca ani nemohol mať pri nespornosti skutkových tvrdení medzi stranami sporu vedomosť o vnímaní
uvedeného nároku ako premlčaného zo strany súdu prvej inštancie, a v dôsledku čoho mu bolo napokon
znemožnené, aby odôvodnil a preukázal, že k premlčaniu nároku nedošlo, čím podľa neho súd prvej
inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania, považovanú za hlavný pilier spravodlivého súdneho

procesu, vydal pre žalobcu nepredvídateľné rozhodnutie a takýmto nesprávnym procesným postupom
tak znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo podľa
neho k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že totiž pri vnímaní nesporných skutkových
tvrdení ohľadom uplatneného nepremlčaného nároku nadobudol pocit právnej istoty, že žalobe bude
súdom v jeho prospech vyhovené, nakoľko skutkové tvrdenia neboli sporné v žiadnom smere. Žalobca

bol toho názoru, že v danom konaní súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutému nároku nevyslovil
svoje predbežné právne posúdenie veci a neprezentoval pred stranami sporu žiadnu skutočnosť ako
spornú, resp. nárok za premlčaný, a nakoľko zároveň ani nenariadil vo veci pojednávanie, tým de facto
nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov, vyjadrení, resp. možnosť využitia ďalších prostriedkovprocesného útoku žalobcu v konaní. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie odňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom, pričom uvedené právne závery potvrdzuje podľa neho aj aktuálna
rozhodovacia prax krajských súdov Slovenskej republiky, z ktorej žalobca príkladmo vybral:

Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/24/2022 z 20.10.2022: „Na to, aby súd
mohol vo veci postupovať bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP, musí ísť o vec
jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán sporu sú nesporné a musí ísť o bagateľný
cenzus. Bagateľný cenzus je zrejmý z predmetu sporu. Čo sa týka jednoduchého právneho posúdenia

veci a nespornosti skutkových tvrdení strán sporu, ide o podmienky, kedy nie je potrebné vykonať
dokazovanie pred súdom a vec právne pred súdom prejednať. V prípade, že žalovaný nespochybňuje
tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, skutkové tvrdenia sú nesporné a predpokladá sa, že žalobe
bude na verejnom vyhlásení rozsudku vyhovené. V danej veci však prvoinštančný súd nevychádzal
z tejto premisy a nepovažoval skutkové tvrdenia žalobcu nepopreté žalovanou za nesporné. Naopak,
považoval tvrdenia žalobcu za sporné a žalobcu postupom podľa § 171 ods. 1 CSP alebo § 181 ods. 2

CSP neoboznámil so svojim predbežným právnym posúdením veci a nevytvoril stranám sporu, najmä
žalobcovi, dostatočný procesný priestor na to, aby súdom považované sporné skutkové okolnosti mohol
ešte vysvetliť, resp. preukázať ďalšími dôkazmi, ku ktorým by mohla na pojednávaní zaujať žalovaná
svoju procesnú obranu.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/18/2022 z 24.05.2022: „Na to, aby
súd mohol vo veci postupovať bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b/ CSP, musí ísť
o vec jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán sporu sú nesporné a musí ísť
o bagateľný cenzus. Bagateľný cenzus je zrejmý z predmetu sporu. Pokiaľ sa týka jednoduchého
právneho posúdenia veci a nespornosť skutkových tvrdení strán sporu, ide o podmienky, kedy nie je

potrebné vykonať dokazovanie pred súdom a vec právne pred súdom prejednať. V prípade, že žalovaný
nespochybňuje tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, skutkové tvrdenia sú nesporné a predpokladá
sa, že žalobe bude na verejnom vyhlásení rozsudku vyhovené. V danej veci však prvoinštančný súd
nevychádzalztejtopremisyanepovažovalskutkovétvrdeniažalobcunepopretéžalovanouzanesporné.
Naopak, považoval tvrdenia žalobcu za sporné a žalobcu postupom podľa § 171 ods. 1 CSP alebo § 181

ods. 2 CSP neoboznámil so svojim predbežným právnym posúdením veci a nevytvoril stranám sporu,
najmä žalobcovi, dostatočný procesný priestor na to, aby súdom považované sporné skutkové okolnosti
mohol ešte vysvetliť, resp. preukázať ďalšími dôkazmi, ku ktorým by mohla na pojednávaní zaujať
žalovaná svoju procesnú obranu. Tým, že prvoinštančný súd prioritne zamietol žalobu pre to, že žalobca
nedostatočne skúmal bonitu spotrebiteľa a tým nemohol zosplatniť dlh žalovanej, žalobca nie je aktívne

legitimovaný na podanie žaloby a žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
v dôsledku hrubého porušenia povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa je predčasný a v
svojom závere aj pre strany sporu konajúce kontradiktórne prekvapivý. Prvoinštančný súd nevyzval
žalobcu, aby preukázal okolnosti skúmania bonity spotrebiteľa, preto neumožnil mu ani aplikáciu práva
na spravodlivý proces. Aj závery prvoinštančného súdu o absencii dokladov o doručení všetkých výziev

(výzva podľa § 53 ods. 9 OZ, výzva k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, k oznámeniu
o postúpení pohľadávky) sú okolnosti, na ktoré mal prvoinštančný súd vyzvať žalobcu a umožniť mu
procesným postupom na pojednávaní predložiť tieto listiny osvedčujúce skutočnosti, ktoré prvoinštančný
súd považoval za sporné. Pri spornosti uplatňovanej pohľadávky bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcu
na vysvetlenie alebo zdokladovanie uplatňovanej výšky a dôvodu. Keďže prvoinštančný súd týmto

spôsobom nepostupoval, porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a tým mu odňal právo na
uskutočňovanie žalobcovi patriacich procesných práv vyplývajúcich z kontradiktórnosti súdneho konania
v takej miere, že tento nedostatok nie je možné napraviť pred odvolacím súdom. Preto odvolaciemu
súdu neostávalo nič iné, než rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie prvoinštančnému súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/23/2021 z 29.04.2021: „... Žalobca
na preukázanie svojho nároku predložil dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok a žalovaná tieto tvrdenia
nepoprela, v konaní ostala nečinná. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu súd posudzoval
prijateľnosť zmluvných podmienok a zmluvu z hľadiska obsahu zákonných náležitostí, ale aj za použitia

§ 54a OZ. Ako je už vyššie uvedené, uznal zmluvu za uzavretú, avšak bez úrokov a poplatkov,
ale aj za absolútne neplatnú, lebo podpis žalovanej na tlačive zmluvy z 13.5.2008 absentuje. Nárok
považoval za premlčaný podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Za týchto sporných okolností súd prvej
inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania. Ak považoval súd uplatnený nárok za sporný, bolojeho povinnosťou vo veci nariadiť pojednávanie a vytvoriť žalobcovi priestor na označenie, navrhnutie
dôkazov, resp. ho pred nariadením pojednávania vyzvať na doplnenie ďalších skutkových tvrdení (§
150 CSP). Pokiaľ takto súd prvej inštancie nepostupoval, porušil práva žalobcu na spravodlivé súdne

konanie.Keďsúdprvejinštanciezamietolžalobubeznariadeniapojednávania,nepostupovalpriustálení
skutkového stavu a jeho právnom posúdení v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z § 297 písm. b/
CSP, § 151, § 186 CSP, § 215 CSP, jeho konanie nesie znaky nepredvídateľnosti a rozhodnutie má
povahu neúplne odôvodneného a prekvapivého súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore s právom sporovej
strany na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené neostala odvolaciemu súdu iná možnosť

ako napadnutý rozsudok zrušiť v súlade s § 389 ods.1 písm. b/, c/ CSP.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7CoCsp/9/2021 z 14.04.2021: „Podmienky pre vydanie
rozsudku postupom podľa § 297 písm. b/ CSP môžu nastať iba vtedy, ak súd žalobe žalobcu vyhovie.
Totiž ak sa žalovaný v súdom stanovenej lehote podľa § 167 ods. 2 CSP k žalobe žiadnym spôsobom
nevyjadrí, znamená, že skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe, na základe ktorých sa žalobca domáha

splnenia povinností podanou žalobou, nespochybňuje. V danom prípade, ak súd prvej inštancie žalobu
zamietol, došlo neprípustne k porušeniu princípu rovnosti strán v konaní, keďže namiesto žalovaného,
ktorý žiadnu procesnú aktivitu v konaní nevynaložil, spochybnil opodstatnenosť a dôvodnosť podanej
žaloby, čím vytvoril stav, že tvrdenia žalobcu v žalobe vo vzťahu k postaveniu žalovaného ako procesnej
strany v konaní, sa stali sporné. K záveru o možnej neopodstatnenosti žaloby by súd mohol dospieť iba

na základe postupu podľa § 177 ods. 1 CSP, t.j. že by vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie
spôsobom, ako to ustanovuje Civilný sporový poriadok a až na základe takéhoto postupu v konaní by
mohol vyniesť vo veci rozsudok.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoCsp/4/2021 z 13.04.2021:

„Vychádzajúczcitovanýchzákonnýchustanovenísúdprvejinštanciebeznariadeniapojednávaniamôže
vec prejednať a rozhodnúť ak sú súčasne naplnené podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav
veci na základe dôkazov predloženými stranami sporu alebo boli preukázané všetky sporné skutkové
okolnosti významné pre právne posúdenie veci, ktoré existujú medzi stranami sporu a ide o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, pri zohľadnení hodnoty sporu v spotrebiteľských sporoch

(§ 297 písm. b/ CSP), alebo bežnom sporovom konaní (§ 177 ods. 2 písm. a/ CSP). Odvolací súd
poukazuje na to, že pokiaľ ust. § 297 písm. b/ CSP (aplikované v danej veci súdom prvej inštancie )
upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje sa tým nielen požiadavka, aby
súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal (okrem zhodných tvrdení strán,
resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela - § 151 ods. 1 CSP) z iného

dôkazu, ako z listín predložených stranami, ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú
zhodnými, resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že
teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo
neunesenie dôkazného bremena tak, ako je tomu v danom prípade.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/169/2019 zo dňa 22.04.2020: „S poukazom
na uvedené je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie nesplnil zákonom uloženú povinnosť postupovať v
zmysle citovaného ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho vydal pre strany nepredvídateľné
a prekvapivé rozhodnutie, odňal tým stranám možnosť konať pred súdom a porušil ich právo na
spravodlivý proces.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6CoCsp/6/2021 zo dňa 31.03.2021: „Postup podľa
ust. § 297 písm. b/ C. s. p. teda okrem iného predpokladá nespornosť skutkových tvrdení strán. Ide tu
o situáciu, keď žalovaný vo vyjadrení k žalobe nespochybní skutkové tvrdenia žalobcu, alebo keď sa
v lehote stanovenej súdom podľa § 167 ods. 2 C. s. p. k žalobe nevyjadrí. V prejednávanej veci bola

žaloba spolu s výzvou na vyjadrenie k nej doručená žalovanému dňa 16.9.2020 (č. l. 119), ale žalovaný
sa k žalobe nevyjadril. Za tohto stavu mal súd prvej inštancie vychádzať z toho, že skutkové tvrdenia
žalobcu obsiahnuté v žalobe nie sú sporné a preto - ak postupoval v zmysle § 297 písm. b/C. s. p. - mal
žalobe vyhovieť.“ Žalobca sa v ďalšom nestotožnil ani s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie,
v zmysle ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa ust. § 565 OZ“,

potom v zmysle ust. § 103 OZ začína plynúť premlčacia doba v prípade zročnosti celého dlhu pre
nesplnenie niektorej zo splátok, ktorá vyvolala zosplatnnie celého dlhu, pričom v prejednávanom prípade
nepochybne došlo pre omeškanie s úhradou splátok splatných najneskôr dňa 20.11.2016 (splátka
splatná pred poslednou výzvou na úradu dlhu pred jeho zosplatnením). Vytkol súdu prvej inštancie, ženapodkladeuvedenejúvahydospelkzáveru,ženakoľkoprvounezaplatenousplátkoujesplátkasplatná
už dňa 20.11.2016, tak potom všeobecná trojročná premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu
uplynula najneskôr dňa 20.11.2019. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, v

zmysle ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa ust. § 565 OZ, tak
ak o v tomto prípade podaním zo dňa 22.03.2017, potom v zmysle § 103 OZ začína plynúť premlčacia
doba pre všetky splatné do budúcna odo dňa zročnosti tej splátky úveru, ktorá predchádzala výzve
na úhradu dlhu pred jeho zosplatnením (v posudzovanom prípade podľa súdu splátka splatná dňa
20.11.2016), nakoľko túto splátku podľa názoru žalobcu nemožno považovať za splátku, ktorá vyvolala

zosplatnenie dlhu a navyše s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky premlčaciu dobu nemožno odvíjať od splatnosti splátky úveru, ktorá vyvolala zosplatnenie
dlhu. Uviedol, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z
30.11.2022: „V súdenej veci dospel súd prvej inštancie k záveru (bod 54. a 55. rozsudku), že mimoriadna
splatnosť úveru bola vyhlásená k 23. máju 2016 pre nezaplatenú splátku splatnú dňa 25. januára
2016, keďže splátky boli splatné k 25. dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci. Splatnosť nesplnenej

splátky, kvôli ktorej nastala zročnosť celého dlhu, tak podľa súdu prvej inštancie nastala 25. januára
2016 a premlčacia doba celého dlhu tým začala plynúť 25. januára 2016 a uplynula 25. januára 2019.
Odvolací súd sa s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožnil a vyjadril právny názor, že v zmysle § 103
druhej vety Občianskeho zákonníka plynie (aj v prípade spotrebiteľských zmlúv) premlčacia doba celého
zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od

zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné splatenie. Nakoľko
v danom prípade išlo o splátku splatnú 25. januára 2016, začala týmto dňom plynúť premlčacia doba
pre splatnosť celého zvyšku dlhu. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu preto uplynula
najneskôr 25. januára 2019. ...Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na
danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia

doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je
tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v
lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa.

Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 OZ). V kontexte uvedeného
najvyšší súd záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu
(a tiež súdu prvej inštancie), že v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia doba celého zosplatneného
dlhu plynie od zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné
splatenie.“ Žalobca poukázal s ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na skutočnosť, že pri dohode o plnení dlhu v splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy
len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou). Mal za to, že každá zo splátok tak
predstavuje samostatné plnenie, a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa ust.
§ 103 OZ samostatne, keď OZ v ust. § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa
nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého dlhu (tzv. strata výhody

splátok). Ak toto právo veriteľ uplatní, trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína
podľa žalobcu plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania so
splatením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Žalobca mal za to, že zo znenia
ustanovení § 101 OZ, § 565 OZ, § 103 OZ a § 53 ods. 9 OZ vyplýva, že žalobca mohol uplatňovať svoje
právo súdnou cestou po prvýkrát až prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od

omeškania žalovaného so splnením splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal splatný celý dlh, v prípade,
ak bol na možnosť uplatnenia tohto práva upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní (t. j. po uplynutí
3 mesiacov od splátky, ktorá o viac ako 3 mesiace predchádzal a uplatneniu práva podľa § 565 OZ,
keďže žalovaný preukázateľne bol upozornený na možné uplatnenie tohto práva).V posudzovanom
prípade bolo preukázané, že žalovaný bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (podaním

zo dňa 22.03.2017) v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, a súčasne bol
pôvodným veriteľom (postupcom, resp. právnym predchodcom žalobcu) upozornený v lehote nie kratšej
ako 15 dní na možné uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti všetkých splátok jednorazovo (ako to
vyžaduje ust. § 53 ods. 9 OZ). Mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť v posudzovanom prípade
vyhlásenáprenesplnenieinejsplátky,nežsplátky,ktorávyhláseniumimoriadnejsplatnostipredchádzala

po dobu tri mesiace, t. j. v danom prípade splátky splatnej dňa 20.12.2016. Vyjadril názor, že pre
všetky splátky, ktoré vyhláseniu mimoriadnej splatnosti predchádzali, tak v súlade s ust. § 103 OZ plynie
samostatnátrojročnápremlčaciadoba.Prevšetkysplátkysplatnépovyhlásenímimoriadnejsplatnosti(t.
j. splátky splatné od 20.04.2017 do konečnej splatnosti úveru) plynie premlčacia doba v súlade s vyššiecitovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po uplynutí troch mesiacov od splatnosti
splátky, ktorá zosplatnenie podľa § 53 ods. 9 OZ vyvolala (20.12.2016), t. j. v prejednávanom prípade
od 20.03.2017 (20.12.2016 + tri mesiace). Z uvedeného dôvodu žalobca považoval za nesprávny

výklad súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého za „nesplnenú splátku“ je potrebné považovať splátku
splatnú dňa 20.11.2016, pričom od tejto splátky má podľa názoru súdu prvej inštancie plynúť premlčacia
doba. Uvedené právne posúdenie je podľa neho v priamom rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom plynutia premlčacej doby pri uplatnení práva podľa
§ 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ v spotrebiteľských sporoch. Rovnako mal za zrejmé, že v

prípade, ak právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 22.03.2017 ku
dňu 20.03.2017, tak toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ
pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.12.2016 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru o viac ako tri mesiace predchádzala a pre ktorej nezaplatenie mohol v súlade s ust. § 565 OZ
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a s úspechom sa obrátiť na súd po prvykrát), a zároveň toto svoje
právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok

po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a upozornení na možné uplatnenie tohto práva. Uviedol, že premlčacia
doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti tak začala v súlade s ust. § 103
OZ a aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plynúť až uplynutím troch
mesiacov od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k zosplatneniu (20.12.2016), t. j. od splátky,
ktorá bezprostredne predchádzala vyhlásenou mimoriadnej splatnosti, a ktorá je v tomto prípade splátka

splatná dňa 20.03.2017 a uplynula by najskôr dňa 20.03.2020. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa
05.12.2019, mal žalobca za to, že svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby a súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k opačnému záveru. Z ust. § 565 OZ jasne
vyvodil, že ak dôjde k nesplneniu niektorej z dohodnutých splátok a veriteľ je oprávnený žiadať pre
nesplnenie niektorej splátky zaplatenie celej pohľadávky (t. j. zmluvné strany si toto právo dojednali, k

čomu v spotrebiteľských sporoch pristupujú navyše aj ďalšie zákonodarcom stanovené podmienky - a to
3 mesačné omeškanie spotrebiteľa a upozornenie na možnosť uplatnenia tohto práva). Nestotožnil sa
so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých je bez právneho významu, kedy došlo k uplatneniu práva
podľa § 565 OZ. Uvedené závery podľa názoru žalobcu vôbec nevyplývajú z právnych predpisov (ani
z ust. § 565 OZ, ani z § 53 ods. 9 OZ), pričom sú navyše pre veriteľov v maximálnej miere šikanózne -

nakoľko skracujú zákonodarcom stanovenú trojročnú premlčaciu dobu. Žalobca mal za to, že uvedený
výklad súdu prvej inštancie je nesprávny, nakoľko veriteľ má pri splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ
možnosť kedykoľvek (za splnenia tých podmienok) uplatniť uvedené oprávnenie - pričom ho môže využiť
len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a právo mu opätovne vznikne v prípade, ak ani táto
splátka nebude spotrebiteľom uhradená. Oprávnenie postupcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru (a

uplatniť tak právo podľa ust. § 565 OZ) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.11.2016 (pre ktorú podľa
názoru súdu prvej inštancie došlo k uplatneniu tohto práva) zaniklo v súlade s ust. § 565 OZ splatnosťou
ďalšejsplátkyúveru(20.12.2016)ajedinásplátka,prektorúpodanímzodňa22.03.2017moholpostupca
podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, je podľa žalobcu
splátka splatná dňa 20.12.2016 (nakoľko pre skôr splatné splátky toto oprávnenie v súlade s ust. § 565

OZ zaniklo), za súčasného splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ (t. j. omeškania trvajúceho po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace a upozornenia na možné uplatnenie práva podľa § 565 OZ) a preto splátkou
podľa § 103 OZ veta druhá bola splátka splatná 20.12.2016, pričom však od jej splatnosti neplynie
premlčanie, nakoľko podľa aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky začne
plynúť premlčanie až po uplynutí troch mesiacov od splatnosti tejto splátky. Uviedol, že tento právny

názor žalobcu ohľadom výkladu ust. § 103 OZ je okrem vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zároveň v súlade aj s aktuálnou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, z
ktorej žalobca príkladmo vybral:

Podľa rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6CoCsp/53/2021 z 18.01.2022: „Odvolací súd

v prvom rade uvádza, že právo v zmysle ust. § 565 OZ je právom veriteľa, nie jeho povinnosťou,
pričom veriteľovi vzniká toto právo pravidelne vo vzťahu ku každej nesplnenej splátke a trvá do
splatnosti nasledujúcej splátky. Pokiaľ veriteľ svoje právo nevyužije vo vzťahu k tej ktorej jednotlivej
splátke, neznamená to, že mu toto právo zaniká. Naopak, zakaždým pri nezaplatení každej jednotlivej
nasledujúcej splátky mu takéto právo vzniká opakovane. Je však potrebné zdôrazniť tak, ako to už bolo

uvedené, že sa jedná o právo, nie o povinnosť. Pokiaľ veriteľ svoje právo v zmysle § 565 OZ nevyužije,
resp. v období, kým toto právo nevyužije, platí v zmysle § 103 OZ, že každá jedná splátka sa premlčuje
samostatne, teda vo vzťahu ku každej jednotlivej splátke začína plynúť premlčacia lehota samostatne.
Až následne, keď dôjde k zosplatneniu dlhu, stane sa splatným celý zostatok dlhu a vo vzťahu k tejtosume začne plynúť premlčacia doba, ktorá začína plynúť od tej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu
dlhu, avšak zároveň musí byť splnená aj podmienka v zmysle § 53 ods. 9 OZ. Zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti konkrétne,

ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala. Uvedené je možno vyvodiť podľa § 565 OZ v spojení s §
53 ods. 9 OZ. Z uvedeného dôvodu je preto táto odvolacia námietka žalovaného nedôvodná... Odvolací
súd tu zdôrazňuje, že aj v danom prípade zosplatnenie nemalo vplyv na splatnosť splátok, ktoré sa
stali splatnými už skôr. Splátky, ktoré sa už stali splatnými v zmysle vyššie citovaného ustanovenia §
103 veta prvá OZ pred zosplatnením celého zostatku dlhu dňa 28.02.2018 (t.j. až po splátku splatnú

15.10.2018) už takýto status nadobudli, teda jednoznačne už boli splatnými, preto aj premlčacia doba
vo vzťahu k týmto splátkam už začala plynúť u každej samostatne. Splátky splatné pred vyhlásením
mimoriadnej splatnosti však neboli predmetom tohto konania ... Vychádza preto z úvahy, že aj vo vzťahu
k celému zosplatnenému zostatku dlhu nemožno obísť základné pravidlo stanovené v § 101 OZ, v
zmysle ktorého premlčacia doba plynie vždy odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť na súde) po
prvý raz. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pri zosplatnenom zostatku dlhu veriteľ nemohol

uplatniť celú pohľadávku skôr, ako došlo k zosplatneniu (využitiu práva podľa § 565 OZ), pričom k
takémuto zosplatneniu môže dôjsť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
Z uvedeného teda vyplýva, že pre uplatnenie celej pohľadávky (zosplatneného zostatku dlhu) musia
byť (okrem ďalších) súčasne splnené dve podmienky, a to, že veriteľ využil svoje právo a požiadal o
splatenie celého dlhu (zosplatnil dlh) a zároveň, že dlžník je v omeškaní so zaplatením splátky po dobu

dlhšiu ako tri mesiace. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má za to, že by bolo nelogické a časovo
paradoxné, pokiaľ by premlčacia doba začala vo vzťahu k zosplatnenému dlhu plynúť už dňom splatnosti
nesplnenej splátky, ktorá bola splatná viac ako tri mesiace pred tým, ako mohlo dôjsť k zosplatneniu
dlhu, teda premlčacia doba by začala plynúť o tri mesiace skôr, ako si veriteľ mohol uplatniť pohľadávku
vyplývajúcu zo zosplatneného dlhu na súde. V takom prípade začatie plynutia premlčacej doby časovo

predchádza právnu možnosť veriteľa vôbec uplatniť nárok na súde a prakticky skrátilo zákonom určenú
dobu na vykonanie práva (premlčacia doba, ktorá má byť podľa § 101 OZ trojročná, by bola skrátená o tri
mesiace). Aj v preskúmavanom prípade, pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu
k zosplatnenému zostatku pohľadávky, je potrebné najprv ustáliť, pre nesplnenie ktorej splátky vniklo
veriteľovi právo (a veriteľ ho využil) v zmysle § 565 OZ požadovať zaplatenie celej pohľadávky (t.j. v

dôsledku nesplnenia ktorej splátky sa stal zročným celý dlh). Vyššie uvedená podmienka stanovená v
§ 53 ods. 9 OZ bola v danom prípade splnená ku dňu 28.02.2018 (ku dňu zosplatnenia) iba vo vzťahu
k splátke splatnej dňa 15.11.2017, ako už bolo uvedené vyššie. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah
a súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
vo vzťahu k celému zostatku pohľadávky (počnúc splátkou 15.11.2017, kde veriteľ využil právo podľa

§ 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ) premlčacia doba začala plynúť 16.02.2018, t.j. deň nasledujúci
po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa 15.11.2017, kedy nastala splatnosť splátky, ktorá zosplatnenie
vyvolala (§ 53 ods. 9 OZ) a uplynula dňom 16.02.2021.“

Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/18/2021 z 31.05.2021: „Zohľadňujúc

existujúcu právnu úpravu, ktorá predpokladá v prípade spotrebiteľských zmlúv nevyhnutné omeškanie
spotrebiteľa s úhradou splátky minimálne po dobu 3 mesiacov, za najbližšiu nasledujúcu splátku, do
splatnosti ktorej môže veriteľ pristúpiť k zosplatneniu dlhu podľa § 565 OZ, je potrebné považovať
splátku najbližšie nasledujúcu po 3 mesačnom omeškaní dlžníka s úhradou splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol pre zosplatnenie úveru. Nakoľko k právnej skutočnosti omeškania dlžníka s plnením dlhu

musí pristúpiť aj právna udalosť uplynutia času minimálne 3 mesiacov, aj premlčacia doba v prípade
predčasne zosplatneného dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy začína plynúť s ohľadom na § 53 ods. 9 OZ
až po uplynutí 3 mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pre ktorú veriteľ využije svoje právo na
zosplatnenie dlhu. K takému záveru dospelo aj Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach
na svojom rokovaní dňa 22.10.2020. V tomto prípade, ak pôvodný žalobcu úver zosplatnil listom zo dňa

19.10.2015 mohlo sa tak stať pre splátku splatnú dňa 15.7.2015, s ktorou bol žalovaný v omeškaní 3
mesiace, a zároveň je vo vzťahu k tejto splátke splnená podmienka podľa § 53 ods. 9 (upozornenie na
možnosť zosplatnenia minimálne 15 dní pre využitím tohto práva veriteľa) aj podmienka podľa § 565
OZ druhej vety, že k uplatneniu práva na zosplatnenie došlo do splatnosti najbližšej splátky. Premlčacia
doba potom začala plynúť v súlade s § 101 OZ v spojení s § 103 OZ odo dňa nasledujúceho po uplynutí

trojmesačnej doby omeškania s úhradou tejto splátky, t.j. 16.10.2015. Právna skutočnosť zosplatnenia
v deň 19.10.2010 je preto pre počiatok plynutia premlčacej lehoty irelevantná.“Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6CoCsp/12/2021 z 12.04.2021: „Ako nesprávny
odvolací súd vyhodnotil postup súdu, ktorý aplikoval na vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
(iba) ustanovenie § 103 veta druhá OZ, vychádzajúc z úvahy, že premlčacia doba začala plynúť

od nezaplatenej splátky za február 2016 splatnej 20.02.2016. Podľa názoru súdu prvej inštancie, z
prehľadu splátok a úhrad vyplynulo, že žalovaná poslednú úhradu vykonala 20.01.2016 vo výške 129,66
€ a splátka splatná 20.02.2016 bola prvou neuhradenou splátkou, s ktorou sa žalovaná dostala do
omeškania a žalobca mohol pristúpiť k zosplatneniu úveru už 21.04.2016. Odvolací súd konštatuje, že
veriteľ má právo, ale nie povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade omeškania s úhradou

splátky. Právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru mu zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej
splátky ... V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pri zosplatnenom zostatku dlhu veriteľ nemohol
uplatniť celú pohľadávku skôr, ako došlo k zosplatneniu (využitiu práva podľa § 565 OZ), pričom k
takémuto zosplatneniu môže dôjsť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
Z uvedeného teda vyplýva, že pre uplatnenie celej pohľadávky (zosplatneného zostatku dlhu) musia
byť (okrem ďalších) súčasne splnené dve podmienky, a to, že veriteľ využil svoje právo a požiadal

o splatenie celého dlhu (zosplatnil dlh) a zároveň, že dlžník je v omeškaní so zaplatením splátky po
dobu dlhšiu ako tri mesiace. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má za to, že by bolo nelogické
a časovo paradoxné, pokiaľ by premlčacia doba začala vo vzťahu k zosplatnenému dlhu plynúť už
dňom splatnosti nesplnenej splátky, ktorá bola splatná viac ako tri mesiace pred tým, ako mohlo dôjsť
k zosplatneniu dlhu, teda premlčacia doba by začala plynúť o tri mesiace skôr, ako si veriteľ mohol

uplatniť pohľadávku vyplývajúcu zo zosplatneného dlhu na súde. V takom prípade začatie plynutia
premlčacej doby časovo predchádza právnu možnosť veriteľa vôbec uplatniť nárok na súde a prakticky
skrátilo zákonom určenú dobu na vykonanie práva (premlčacia doba, ktorá má byť podľa § 101 OZ
trojročná, by bola skrátená o tri mesiace). Aj v preskúmavanom prípade, pri posudzovaní začiatku
plynutia premlčacej doby vo vzťahu k zosplatnenému zostatku pohľadávky, je potrebné najprv ustáliť,

pre nesplnenie ktorej splátky vzniklo veriteľovi právo (a veriteľ ho využil) v zmysle § 565 OZ požadovať
zaplatenie celej pohľadávky (t.j. v dôsledku nesplnenia ktorej splátky sa stal zročným celý dlh). Vyššie
uvedená podmienka stanovená v § 53 ods. 9 OZ bola v danom prípade splnená ku dňu 11.10.2016 iba
vo vzťahu k splátke splatnej dňa 20.06.2016, ako už bolo uvedené vyššie. 51. Vychádzajúc z vyššie
uvedených úvah a súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k záveru, že

v danom prípade vo vzťahu k celému zostatku pohľadávky (počnúc splátkou splatnou 20.09.2016 až
do konečnej splatnosti, kde veriteľ využil právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ) premlčacia
doba začala plynúť 21.09.2016, t.j. v deň nasledujúci po uplynutí 3-mesačnej lehoty odo dňa 20.06.2016,
kedy nastala splatnosť splátky, ktorá zosplatnenie (dňa 11.10.2016) vyvolala (§ 53 ods. 9 OZ) a uplynula
dňom 21.09.2019.“ Vzhľadom k vyššie uvedenému bol preto žalobca názoru, že mu vznikol nárok na

úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania, nakoľko uplatnený nárok žalobou
nemožno považovať za premlčaný ani len v časti. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, a
prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380

CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca doručil Okresnému súdu Banská
Bystrica žalobu s prílohami, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia dlhu zo spotrebiteľskej

zmluvy a náhrady trov konania. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 27. 12. 2019 platobný
rozkaz č. k. 3Up1886/2019-36, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu s
príslušenstvom alebo podať odpor. Pre nedoručenie platobného rozkazu do vlastných rúk žalovanému
bol spor postúpený Okresnému súdu Bratislava I ako súdu príslušnému na prejednanie veci, o čom
boli strany sporu upovedomené. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie uznesením zo dňa

22.09.2020 vyzval žalovaného k povinnosti vyjadriť sa k žalobe a k jej prílohám s poučením o možnosti
rozhodnúť spor kontumačne, za predpokladu, že by nešlo o spotrebiteľský spor. Uvedené uznesenie
súdu prvej inštancie bolo doručené žalovanému na základe zákonnej fikcie doručenia. Súd prvej
inštancie vo veci verejne dňa 20.12.2022 bez pojednávania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobcuzamietol pre premlčanie žalobou uplatneného nároku, na ktoré prihliadol ex ofo v zmysel ust. § 54a
OZ majúc za to, že žalobca takýto premlčaný nárok nemôže súdnou cestou vymáhať, a žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

23. Podľa § 177 ods. 1 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Podľa § 177 ods. 2
CSP pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur.

24. Z dikcie citovaných procesných ustanovení možno vyvodiť, že na prejednanie veci a rozhodnutie o
nej sa zásadne nariaďuje pojednávanie, pričom odsek 2 upravuje len výnimku z uvedenej zásady, keď
v prípade kumulatívneho splnenia jej zákonných kritérií konajúci súd môže od tejto zásady upustiť a
pojednávanie nariadiť alebo nenariadiť, keďže jeho nariadenie aj za splnenia zákonných podmienok pre
nenariadenie pojednávania nie je nedovolené , ale nie je iba potrebné. Ide o vyjadrenie fakultatívnosti
nariadenia pojednávania a je na rozhodnutí súdu, či aj v prípade, ak by bol naplnený predpokladaný

dôvod pre nenariadenie pojednávania, pojednávanie nariadi, vždy so záujmom na zachovaní práva
oboch strán sporu na spravodlivý súdny proces. Súd je oprávnený využiť zjednodušený procesný
postup rozhodnutia sporu bez nariadenia pojednávania za predpokladu nespornosti skutkových tvrdení
v žalobe, teda aj za situácie, ak sa žalovaný k žalobe a k jej prílohám nevyjadril, keď ostáva úlohou
súdu len právne posúdenie nesporných skutočností, avšak zákonným kritériom pre možnosť využitia

aplikácie ust. § 177 ods. 2 CSP je jednoduchosť právneho posúdenia sporu.

25. Nevyhnutnosť nariadenia pojednávania je totiž vyjadrením ústavnej zásady ústnosti a
bezprostrednosti konania, nakoľko podľa čl. 48 ods. 2 Ústav SR každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala v jeho prítomnosti, a podľa čl. 6 os. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola prejednaná spravodlivo a verejne. Je pravdou, že táto zásada nie je absolútna a pojednávanie nie
je potrebné nariadiť za splnenia kritérií podľa ust. § 177 ods. 2 CSP, keď procesný zákon nestanovuje,
čo treba rozumieť jednoduchým právnym posúdením veci. Ide o čisto subjektívny a relatívny pojem, keď
posudzujúcim subjektom toho, čo je jednoduché právne posúdenie, je konajúci súd.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že práve vnesením problematiky premlčania žalobou uplatneného
nároku ex offo s prihliadnutím na ust § 54a OZ do veci súd prvej inštancie vyjadril nejednoduchosť
právneho posúdenia žaloby a skutkových tvrdení v nej, keď v nich ex offo vzhliadol právny problém
vyúsťujúci do pre žalobcu nepriaznivého súdneho rozhodnutia, avšak bez jeho možnosti vyjadriť sa
k prípadnému predbežnému právnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie v rámci konania pred

ním. Odvolací súd má za to, že uvedeným postupom súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na
realizáciu svojich procesných práv, keďže právna otázka premlčania nároku je otázkou procesného
charakteru, a to i v prípade, ak na ňu konajúci súd neprihliada na námietku dlžníka, ale aj za
danej situácie, ak je hmotnoprávnym predpisom ustanovená nemožnosť jej vymáhania, t. j iniciovania
súdneho sporu žalobou ako procesného práva právneho subjektu. Odvolací súd má za to, že v záujme

zachovania práva oboch strán sporu na spravodlivé súdne konanie spočívajúce najmä v práve na
zachovanierealizácievšetkýchprocesnýchprávstranysporubolvdanejvecipovinnýsúdprvejinštancie
nevyhnúťsanariadeniupojednávanianajejprejednanie,keďženariadeniepojednávaniaizaprípadného
subjektívneho posúdenia splnenia podmienky podľa ust. § 177 ods. 2 CSP o jednoduchosti právneho
posúdenia veci nariadenie pojednávania nie je v zmysle ust. § 177 ods. 1, 2 CSP v záujme spravodlivého

súdneho konania vylúčené.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods.1písm.b)CSPzrušil,nakoľkosúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomvkonaní,ktoré
jeho vydaniu prechádzalo, spočívajúcim v rozhodnutí vo veci bez nariadenia pojednávania pri absencii

zákonných podmienok na takýto procesný postup, ukrátil žalobcu na realizácii jeho procesných práv a
porušil tým právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie, keď nie je vzhľadom na dvojinštančnosť
civilného sporového konania účelné, aby uvedený nedostatok napravil odvolací súd.

28. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vec prejednať a opätovne rozhodnúť
za zachovania procesných práv oboch strán sporu a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť zákonu
zodpovedajúcim spôsobom (§ 391 ods. 3 CSP).29. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).