Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/131/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117219898
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7117219898.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
v C., D. E. F. XX, zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou, advokátkou, Advokátska kancelária
so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, IČO: 41 109 094, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Račianska ulica č. 71, IČO:
00 166 073, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, o odvolaniach žalobcu i žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
25C/26/2017-703 zo dňa 10.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 25C/26/2017-703 zo dňa 10.10.2024
zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 19.186,67 € s 5% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 2.186,67 € od 24.7.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2.Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal zaplatenia spolu sumy 102.289,97 €, z toho
100.000 € titulom nemajetkovej ujmy a 2.289,97 € titulom vynaložených trov právneho zastúpenia
v trestnom konaní. K tomu sa domáhal aj príslušenstva, a to 5% ročného úroku z omeškania zo sumy
2.289,97 € od 24.7.2017 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ zo dňa 21.2.2012 pod č. ČVS: PPZ-53/BOK-VY-2012
voči jeho osobe ako advokátovi bolo vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344
ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola

zamietnutá uznesením Okresnej prokuratúry v Trenčíne pod sp.zn. 1Pv/160/2012 zo dňa 23.2.2012,
pričom aj proti tomuto uzneseniu o obvinení namietal podnetom na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní zo dňa 5.3.2012, ktorý podnet bol ale rozhodnutím Generálneho prokurátora SR
odložený.

3.Žalobca uviedol, že uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne sp.zn.
OTp 18/2012 zo dňa 24.2.2012 bol vzatý do väzby ako obvinený pre zločin marenia spravodlivosti

z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom väzba mu začala plynúť od 21.2.2012
o 17:17 hod. a mala sa vykonávať v Ústave na výkon väzby v Ilave. Z väzby bol prepustený na
základe uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 2Tpo 9/2012 zo dňa 5.3.2012, ktorý jednoznačne
a nespochybniteľne uviedol pri skúmaní dôvodnosti jemu vzneseného obvinenia ako elementu samotnejexistencie materiálnej stránky väzby, že skutok uvedený, prípadne opísaný v uznesení vyšetrovateľa
nie je trestným činom. Už týmto uznesením bola spochybnená dôvodnosť vzneseného obvinenia ako
základného predpokladu väzobného stíhania. Väzbu vykonával v ÚVV Ilava od 21.2012 do 2.3.2012

a v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne od 2.3.2012 do 5.3.2012, t.j. 13 dní, z toho
dva dni v CPZ na KRPZ Košice. Na protest a podporu svojich argumentov ako nezákonného trestného
stíhania odmietal prijímať stravu a 13 dní držal hladovku. Vyšetrovateľ napriek jednoznačnému aj postoju
Krajského súdu v Trenčíne o zjavnej nedôvodnosti trestného stíhania, úmyselne pokračoval v trestnom
stíhaní ešte dva roky a spracoval podnet na podanie obžaloby, ktorá bola na osobu žalobcu podaná

18.3.2013 na Okresný súd v Trenčíne pod sp.zn. 1Pv/160/2012 za skutok právne kvalifikovaný ako
zločin marenia spravodlivosti. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne pod sp.zn. 6T 140/2013 zo dňa
27.10.2014 bolo trestné stíhanie za uvedený skutok zastavené, pretože skutok nebol trestným činom
a nebol dôvod na postúpenie veci. Prokurátor proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ale táto bola
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4.32015 zamietnutá.

4.Žalobcovi uvedeným nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia proti jeho osobe za skutky
ktoré nespáchal, ako aj nezákonným rozhodnutím o väzbe bola spôsobená škoda, a to aj svojvoľným,
nedôvodným a dlhoročným účelovým vyšetrovaním jeho osoby v tzv. banálnej veci, ktorú mali orgány
činné v trestnom konaní skončiť do štyroch mesiacov od vznesenia obvinenia. V danom prípade štát
nesie objektívnu zodpovednosť za postup svojich orgánov, ktoré nezákonne zasiahli do jeho základných

práv a slobôd, pričom trestné stíhanie bolo zastavené. Poukazom na ust. § 17 ods. 1, 2 a ust. § 18
ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Zz. žalobca požadoval škodu, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia,
pričom všetky obhajcom realizované úkony právnej pomoci boli realizované účelne a v dôsledku
nezákonného rozhodnutia o väzbe bezprostredne nadväzujúceho na nezákonné uznesenie o vznesení
obvinenia. Nemajetkovú ujmu požadoval vo výške 100.000 €, a to za ujmu, ktorá mu vznikla

vosobnom,aleajvprofesionálnomživote,keďakobezúhonnýčlovekmuselstrpieťobmedzenieosobnej
slobody v CPZ v katastrofických podmienkach, a to 11 dní v ÚVV Ilava a v rovnako katastrofických
podmienkach, keď jeho väzobná cela sa nepochopiteľne nachádzala v oddelení maximálneho stupňa
stráženia, od ktorej sa pár metrov nachádzali cely doživotne odsúdených najťažších zločincov. Ako
bezúhonný človek musel strpieť obmedzujúce úkony počnúc ponižujúcou osobnou prehliadkou, odňatím

osobných vecí, obmedzením styku s rodinou, ale aj amatérskym a zaujatým neodborným prístupom
vyšetrovateľa a prokurátora. Ako súčasť spisu boli do vyšetrovacieho spisu z jeho mobilného telefónu
vytiahnuté fotografie maloletej dcéry a iné súkromné údaje, ako aj údaje podliehajúce advokátskemu
tajomstvu. V rodinnom, osobnom živote prišiel o možnosť byť pri prvých krokoch maloletej dcéry,
zúčastniť sa pohrebu najlepšieho priateľa a trestným stíhaním, ale aj výkonom väzby stratil množstvo

potencionálnych klientov, nemohol zabezpečiť príjem do rodiny v čase rodičovskej dovolenky jeho
manželky.Poprepustenízvýkonuväzbymaldlhýčasvážnezdravotnéproblémy,pričommuselvyhľadať
aj odbornú psychiatrickú pomoc, bol práceneschopný. Rozsiahla medializácia jeho obvinenia zasiahla
aj do rodinných vzťahov žalobcu, došlo k výraznému narušeniu a zhoršeniu vzťahov s manželkou
vzťahov s manželkou, v najbližšej rodine odvrátilo sa od neho množstvo členov rodiny a priateľov, ako aj

kolegov z radov advokátov, sudcov, prokurátorov a tým bola pošliapaná jeho dôstojnosť a nezmazateľne
pošpinená aj profesionálna a ľudská česť. Na pojednávaní dňa 5.9.2019 právna zástupkyňa žalobcu
špecifikovala majetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia uznesenia o vznesení obvinenia vo
výške 70.000 € a titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe 30.000 €.

5.Svoj nárok na náhradu škody si uplatnil v písomnej žiadosti na Ministerstve spravodlivosti SR
ako na orgáne príslušnom v zmysle § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dňa 10.5.2017 mu bolo
prostredníctvom právneho zástupcu doručené oznámenie, že jeho žiadosť príslušný orgán posúdil ako
bezdôvodnú.

6.Žalovaný podal vo veci písomné vyjadrenie, v ktorom v prvom rade poukázal na nedostatok žaloby
spočívajúci v jej nezrozumiteľnosti a vyjadroval sa aj k dôvodnosti uvedenej žaloby. Čo sa týka škody
predstavujúcejtrovyobhajobyvtrestnomkonanížalovanýrozporoval,žežalobcovmajetoksaouvedenú
sumu v súvislosti s obhajobou nezmenšil a rovnako namietal, že k účtovným úkonom došlo, že sa ich
obhajca žalobcu zúčastnil a že trvali tvrdený čas. Napriek tomu, že náhrada škody podľa § 18 zákona

č. 514/2003 Z.z. vo všeobecnosti zahŕňa i náhradu trov právneho zastúpenia, ale nie bez ďalšieho,
pretože je potrebná príčinná súvislosť s namietaným zásahom orgánom štátu. Táto podmienka podľa
žalovanéhonebolasplnená,pretožesplnenábybolalenpritrováchtzv.povinnejobhajoby.Aajvprípade
povinnej obhajoby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spočívajúcu v uhradených trovách obhajobyje potrebne dôsledne diferencovať, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní
podmienili úkony obhajoby a určiť rozsah tých úkonov, ktoré boli vyvolané týmito rozhodnutiami. Čo sa
týka nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný mal za to, že v danom prípade nie sú splnené zákonné

podmienky na jej priznanie, pretože žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej a nepreukázal ju ani
v takom rozsahu, že by konštatovanie práva nebolo dostatočným zadosťučinením, a že ujmu nie možné
uspokojiť inak. Dôvody, ktoré uvádza žalobca, a ktoré spočívajú v tom, že bol obmedzený na osobnej
slobode a musel znášať podmienky, v ktorých sa väzba vykonávala, tak tieto skutočnosti nemôžu
byť prijaté ako skutočnosti odôvodňujúce vznik nemajetkovej ujmy, resp. ako kritéria na určenie výšky

primeranej náhrady. Tak zlé podmienky väzby ako aj neprofesionálna, neodborný postup vyšetrovateľa
nemôžu byť prijaté ako skutočnosti, ktoré odôvodňujú vznik nemajetkovej ujmy, v prípade, že by aj tieto
podmienky preukázané boli, môžu zakladať iba osobitný nárok, ktorého príčinou by mohol byť nesprávny
úradný postup vyšetrovateľa a prokurátora. Žalobca bol vo väzbe len 11 dní a skutočnosť, že na tieto
dni pripadli prvé kroky dcéry a pohreb priateľa nie je priamym a bezprostredným dôsledkom väzby.
Tvrdenie o strate potencionálnych klientov a strate možnosti zabezpečiť príjem rodiny, tak tieto okolnosti

po ich preukázaní a vyčíslení môžu zakladať len nárok na náhradu majetkovej škody. Aj prípadné
poškodenie zdravia nie je skutočnosť, ktorá by mohla byť relevantná pri priznávaní nemajetkovej ujmy,
pretože táto škoda predstavuje osobitný nárok, ktorý sa posudzuje, preukazuje a uplatňuje spôsobom
ustanoveným osobitným zákonom (zákon č. 437/2004 Z.z.). Napokon sám žalobca uvádza, že jeho
zdravie sa zhoršilo aj po jeho proteste – hladovke a išlo o jeho slobodné rozhodnutie poškodiť si

zdravotný stav, začo žalovaný nemôže niesť zodpovednosť. Rovnako nemôže štát niesť zodpovednosť
za medializáciu prípadu s výnimkou, ak došlo k informovaniu verejnosti a zástupcov médií v rozpore
s ust. § 6 zákona č. 301/2005 Z.z.. Poukázal na premrštenosť požadovanej sumy a poukázal aj na
doterajšiu judikatúru v súvislosti s výškou priznávanej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach.

7.Následne nasledovali vzájomné vyjadrenia a argumentácia obidvoch sporových strán.

8.Súd vykonal vo veci dokazovanie a mal preukázané, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ zo dňa 15.2.2012 bolo začaté trestné stíhanie pre
zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona, lebo skutočnosti doposiaľ

nasvedčovali tomu, že presne nezistený páchateľ dňa 3.10.2011 a 16.12.2011 v priestoroch Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody Ilava maril dôkaz trestného stíhania tým, že kontaktoval odsúdeného
G. F., ktorý bol v procesnom postavení svedka v konaní vedenom na Špecializovanom trestnom súde
Pezinok pod sp. zn. PK1T/26/11 a inštruoval ho, aby na hlavnom pojednávaní poprel to, že má
vedomosť o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktoré mu boli známe. Uznesením Prezídia

policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ zo dňa 21.12.2012, sp.zn.
ČVS:PPZ-53/BOK-VY-2012 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi, ako advokátovi pre zločin marenia
spravodlivosti na podklade zistených skutočností, ktorých bol odôvodnený záver, že menovaný dňa
3.10.2011 a 16.12.2011 v priestoroch Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava maril dôkaz trestného
stíhania tým, že kontaktoval odsúdeného G. F., ktorý bol v procesnom postavení svedka v konaní

vedenomnaŠpecializovanomtrestnomsúdePezinokpodsp.zn.PK1T/26/2011ainštruovalho,abyako
svedok na hlavnom pojednávaní poprel, že má vedomosť o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie
o ktorých mal vypovedať. Uvedené uznesenie žalobca a jeho právny zástupca prevzal 21.2.2012.
Uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1 Pv 160/12-11 zo dňa 23.2.2012 prokurátor zamietol
sťažnosť obvineného – žalobcu podanú proti uvedenému uzneseniu ako nedôvodnú. Osobná sloboda

obvineného bola obmedzená, zadržaný bol 21.2.2012 o 17,17 hod. v Pezinku, následne eskortovaný
do Košíc, kde s ním bola spísaná zápisnica o zadržaní a súčasne bola vykonaná osobná prehliadka
obvineného. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 24.2.2012 v konaní číslo 0 Tp/18/2012
uvedený súd žalobcu zobral do väzby, ktorá začala dňom 21.2.2012 od 17,17 hod. a o prijatí do
väzby svedčí príkaz na prijatie do väzby zo dňa 24.2.2012. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa

5.3.2012 v konaní 2 Tpo/9/2012-71 zrušil napadnuté uznesenie zo dňa 24.2.2012 v celom rozsahu,
obvinený žalobca bol prepustený z väzby ihneď na slobodu. V odôvodnení Krajský súd v Trenčíne
uviedol, že zo znenia skutku tak, ako je uvedený po vznesení obvinenia nijakým spôsobom nevyplýva
dôvodnosť kvalifikácie skutku v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty § 344 ods. 2 písm. d/ Trestného
zákona. Dňa 19.12.2013 Okresná prokuratúra Trenčín podala na žalobcu obžalobu pre uvedený skutok,

pričom Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 27.10.2014 č.k. 6 T/140/2013-274 zastavil trestné
konanie proti obvinenému A. C. pre skutok uvedený v obžalobe, pretože skutok nebol trestným činom
a nebol dôvod na postúpenie veci. V spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4.3.2015uvedené uznesenie, ktorý sťažnosť prokurátora proti tomuto uzneseniu zamietol, uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 4.3.2015.

9.Bolotiežpreukázané,žežiadosťžalobcuopredbežné prerokovanienárokupoškodenéhoadresovanú
ministerstvu spravodlivosti, toto posúdilo ako nedôvodnú a oznámenie o výsledku predbežného
prerokovania bolo zo dňa 4.5.2017.

10.Žalobca predložil v súvislosti s nárokom na náhradu škody spočívajúcu v nákladoch na trovy

trestného konania – trovy obhajoby vyúčtovanie trov právneho zastúpenia zo dňa 25.3.2015 a predložil
aj ostatné listinné dôkazy, preukazujúce jeho zdravotný stav.

11.V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal kto je oprávnený konať za Slovenskú republiku
v posudzovanom prípade a v závere konštatoval, že žalovaným je Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, keďže žiadosť na prejednanie nároku podal žalobca práve tomuto

orgánu dňa 28.10.2016, poukázal pritom na judikatúru najvyššieho súdu.

12.Súd ďalej zistil, že žalobca advokátsku činnosť vykonáva od roku 2003, od 1.3.2007 je samostatným
advokátom, pričom väčšinu svojej činnosti orientuje na obhajobu v trestných veciach, sám uviedol,
že sa považoval za úspešného advokáta a skutočne obhajoval ťažšie a medializované prípady. Dňa

21.2.2020 sa zúčastňoval na pojednávaní v súvislosti s obhajobou tzv. Sýkorovcov, išlo o skupinovú
trestnú vec veľmi zložitú, pričom sa vykonávali záverečné reči. Po jeho záverečnej reči a ukončení
pojednávania pred pojednávacou miestnosťou došlo k jeho zadržaniu príslušníkmi z ÚBOK - Východ,
terajšie veľké NAKA, ktorí mu doručili vznesenie obvinenia. Napriek tomu, že argumentoval, že na
pôde súdu zadržanie nie je prípustné, dobrovoľne sa podriadil vyšetrovateľom, ktorí ho odviezli do

Košíc. Od samého počiatku namietal skutky, ktoré a mu kladú za vinu, pričom vo večerných hodinách
bol v Košiciach vypočúvaný. Doma mal rodinu, manželku, malé dieťa, bol umiestnený v CPZ, kde m
u bol odňatý mobilný telefón a médiá sledovali kauzu, čiže manželka sa o zadržaní dozvedela z médií.
Po tom, čo bol umiestnený v ÚVV Ilava na výkon väzby, držal hladovku, ako protest pre nezákonnú
väzbu a nezákonné obvinenie. Následne súd podrobne opisoval výpoveď žalobcu v súvislosti s jeho

advokátskou činnosťou, ktorú dával do súvisu aj so svojim trestným stíhaním.

13.Súd vypočul ako svedkyňu manželku žalobcu C. C., svedka C., ale aj ďalších svedkov A. D.,
svedka C., svedka C., svedka H. I., svedka H. J.. Tiež sa zaoberal listinnými dôkazmi, ktoré preukazovali
medializáciu skutku a žalobcu v súvislosti s jeho zadržaním a obvinením.

14.Súd prvej inštancie následne vec právne posúdil podľa § 27 ods. 1, § 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, §
3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vo veci rozhodol.
S poukazom na ust. § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona čiastkovo posudzoval nárok žalobcu na náhradu

škody. Urobil tak po konštatovaní, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR je pre posúdenie zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania rozhodný
neskorší výsledok trestného konania. Výsledok trestného konania bol taký, že trestné konanie proti
obvinenému JUDr. Križiakovi (tu žalobcovi) bolo zastavené. Udialo sa tak z dôvodu, že konanie, ktoré mu

bolo kladené za vinu v zmysle obžaloby z hľadiska objektívneho konania nenapĺňalo znaky objektívnej
stránkytrestnéhočinumareniaspravodlivostianebolisplnenépodmienkynato,abybolomožnékonanie
obvineného kvalifikovať ani ako iný trestný čin a nebol dôvod na to, aby bola vec postúpená inému
orgánu na prejednanie.

15.Následne súd vo všeobecnej a odbornej rovine rozoberal nárok žalobcu predstavujúci tak náhradu
škodyvsúvislostisnákladminaobhajobuvtrestnomkonaní,aleajčosatýkapožadovanejnemajetkovej
ujmy. Dospel k záveru, že vo svojej podstate je žaloba žalobcu dôvodná, keďže výsledkom trestného
stíhania voči žalobcovi bolo zrušenie nezákonných rozhodnutí, a to uznesenia o vznesení obvinenia,
ako aj uznesenia o jeho vzatí do väzby a trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené. Materiálny právny

štát musí teda niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do
základných práv jednotlivca. Súd vzal za preukázané žalobcom, že tak samotné väzobné stíhanie,
ako aj trestné konanie sa negatívne podpísalo aj na zdravotnom stave žalobcu, ale aj ovplyvnilo jeho
rodinný život, ako aj profesijný život aj v súvislosti s medializáciou celého prípadu. Súd vyhodnotilzistené následky trestného stíhania žalobcu i väzby a dospel k záveru, že prežité útrapy, narušenie
pracovných, rodinných, priateľských väzieb sú nepochybne závažným zásahom do integrity žalobcu,
keď iba konštatovanie porušenia práva nie je spôsobilé takýto závažný zásah vyvážiť. Mal za to, že

predmetným trestným stíhaním a väzbou došlo výrazným spôsobom k zníženiu ľudskej dôstojnosti
žalobcu, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom pri určovaní
rozsahujejnáhradypostupovalsúdpodľa§17zákonač.514/2003Z.z.,aleporovnávaltoajspodobnými
prípadmi, kedy rozhodoval vo veci tak ústavný, ako aj najvyšší súd, poukázal tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva.

16.V posudzovanom prípade súd prihliadol pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy aj na dĺžku trestného
konania, na trvanie väzby (13 dní), spôsob zadržania žalobcu, medializáciu skutku, následky väzby
a trestného stíhania v osobnom, pracovnom, rodinnom živote, ako aj na tú skutočnosť, že nemajetková
ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku väzby a trestného stíhania netrvala len po dobu vznesenia
obvineniadozastaveniatrestnéhostíhania,alevosvojejpodstatepretrvávalaapretrvávanaďalejanieje

možné odstrániť to inak ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Napokon súd výšku
nemajetkovejujmyurčilpostarostlivomuváženívšetkýchskutočností,ktorézistilnazákladevykonaného
dokazovania. Žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 €, ktorú považoval za
primeranú a dôvodnú, zodpovedajúcu všeobecnej podstate spravodlivosti, s prihliadnutím na výšku
priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ale aj aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov. Z toho

sumu 15.000 € považoval ako náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a sumu 2.000 € ako
náhradu za väzbu. V prevyšujúcej časti žalobu o priznanie nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol.

17.Následne rozhodoval aj o nároku žalobcu na náhradu nákladov spojených s obhajobou v trestnom
konaníapodrobnevbodoch94.,95.,96.,97.a98.rozpísal,oktoréúkonynáhradyškodyvtejtosúvislosti

ide. Žalobca pritom súdu predložil doklad, a to príjmový pokladničný doklad zo dňa 23.5.2015, ktorý
preukazoval úhradu trov obhajoby právnej zástupkyni vo výške 2.289,97 € a v takej výške náhradu
škody žalobcovi súd aj priznal. S poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka priznal aj
príslušenstvo pohľadávky, poukazujúc aj na známu judikatúru, s použitím tiež § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z.
Priznal tak úroky z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od podania žaloby až do zaplatenia.

18.Otrováchkonaniarozhodolsúdpodľa§255ods.1CSPstým,ženapriektomu,ženevyhovelvcelom
rozsahu požadovanému nároku žalobcu vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej
ujmy závisí od úvahy súdu po posúdenie jednotlivých okolností prípadu, priznal mu plnú náhradu trov
konania, pričom pri určovaní výšky náhrady trov tohto konania bude sa vychádzať (§ 262 ods. 1, 2 CSP)

z výšky priznanej sumy.

219.Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaný.

21.Žalobca podal odvolanie proti zamietavému výroku (II.) rozsudku z dôvodov uvedených v § 365

ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Žalobca legitímne očakával, že jeho spor pred konajúcim súdom bude
rozhodnutý zákonne a najmä v súlade s jeho právami a v súlade so zohľadnením statusu žalobcu, ako
aj zohľadnením intenzity zásahov. Tiež očakával, že bude rozhodnutý v primeranom čase a spravodlivo,
v súlade s jeho právom na náhradu všetkej a úplnej škody, ktorá mu bola spôsobená orgánmi verejnej
moci podľa čl. 36 ods. 3 Listiny a čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd prvej inštancie pri

určení nárokov žalobcu, ich výške, úplne rezignoval v otázke vyriešenia zásadnej právnej otázky,
a to, že pre zváženie postupu a určenie výšky odškodnenia bol významným referenčným rámcom tiež
postup justičných orgánov v iných signatárnych štátoch dohovoru. Súd prvej inštancie mal pri priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorá bola do 1.1.2013 bez limitu jej výšky, inšpirovať sa bohatou
judikatúrou všeobecných súdov Slovenskej republiky. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 1Cdo/133/2018 zo dňa 30.4.2019, ktorým tento zamietol dovolanie žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach 11Co/127/2016 zo dňa 20.12.2017, ktorým v spojení s rozsudkom
bývalého Okresného súdu Košice I bola tam uvedenému žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 75.000 €. Tiež nezohľadnil rozsudok Krajského súdu v Košiciach 5Co/384/2015
zo dňa 24.5.2016, ktorým v spojení s rozsudkom bývalého Okresného súdu Košice I bola uvedenému

žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100.000 €. Poukazoval tiež na
ústavné nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 4227/2012 zo dňa 12.5.2014, ale aj IV.
ÚS 3193/10 zo dňa 10.3.2011. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP bol podľa neho
naplnený tým, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje odôvodnenie nepriznaniapodstatne väčšej časti ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zvlášť, ak na základe
vykonaného dokazovania súd jednoznačne konštatoval, že v dôsledku nezákonného zásahu štátu došlo
k závažnému zásahu do integrity žalobcu. Chýba teda zrozumiteľný a jasný výklad dôvodov, pre ktoré

mu nebol priznaný nárok v ním uplatnenej výške, keď právna úprava aplikovaná na posúdenie nároku
žalobcunanáhraduškodyniejezhľadiskavýškynáhradycelkovejujmylimitovanázákonomč.412/2012
Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z.. Len pre ozrejmenie žalobca uviedol, že nezákonné
rozhodnutie o väzbe bolo vydané dňa 24.2.2012, t.j. v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
pred jeho novelizáciou zákonom č. 412/2012 Z.z. a z uvedeného dôvodu výška žalobcom požadovanej

náhrady nemajetkovej ujmy neprekračuje zákonom stanovený limit. Čo sa týka odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalobca vidí jeho naplnenie v tom, že pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu nezohľadnil jedinečné individuálne skutkové okolnosti
v prejednávanej veci žalobcu, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Toto
pochybenie súdu sa v konečnom dôsledku premietlo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení jeho nároku predovšetkým z naplnenia

zákonných predpokladov na náhradu škody, výšku náhrady nemajetkovej ujmy limitoval s prihliadnutím
narozhodovaciučinnosťsúdov,avšakpriurčenívýškynáhradynemajetkovejujmydôslednenezohľadnil
jedinečné skutkové okolnosti sprevádzajúce nezákonný zásah štátu do práv žalobcu. Žalobca ako
advokát - obhajca v trestných veciach by pri výkone svojej činnosti postupoval v súlade so zákonom
a stavovskými predpismi, avšak využíval všetky zákonné prostriedky na uplatnenie obhajobných práv

svojich klientov. Práve nepohodlnosť žalobcu ako advokáta obhajcu v závažných trestných veciach bola
dôvodom nezákonného a neštandardného zásahu štátu prostredníctvom orgánov činných v trestnom
konaní voči jeho osobe v podobe vznesenia obvinenia a väzobného stíhania, a to s cieľom odstaviť
ho z vykonávania obhajoby v konkrétnej trestnej veci. Práve jedinečnosť týchto skutkových okolností
je dôvodom na primerané a spravodlivé odškodnenie žalobcu, ktoré zmierni negatívny dopad na jeho

život. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadnil, že v dôsledku vzatia
žalobcu do väzby vznikla v osobnostnej sfére žalobcu závažná a ťažko reparovateľná nemajetková
ujma, ktorá dosahuje hornú hranicu závažnosti. Výška priznaného odškodnenia za väzbu vo výške
2.000 € vyvoláva v žalobcovi pocit, že súd bagatelizuje a rehabilituje postup orgánov činných v
trestnom konaní vo vzťahu k nemu, a to napriek tomu, že vydaním ich rozhodnutí bolo nenapraviteľne

zasiahnuté do jeho cti a dobrého mena. Súd prvej inštancie mal osobitne zohľadniť skutočnosť, že
žalobca vykonával väzbu v ÚVV v Ilave, pričom jeho väzobná cela v ÚVV Ilava sa nachádzala v
oddelení výkonu trestu s maximálnym stupňom stráženia, od ktorej sa pár metrov nachádzali cely na
doživotie odsúdených najťažších zločincov. Ďalej žalobca ako bezúhonný človek, advokát s miestom
bydliska ako aj sídla svojej advokátskej kancelárie v Košiciach, vykonával väzbu 300 km od svojho

trvalého bydliska, kde mal rodinu a zároveň od sídla ním zvolených advokátov, čo mu značne sťažilo
kontakt s rodinou ako aj realizáciu jeho práva na obhajobu. Tiež mal zohľadniť súd neštandardný
spôsob jeho zadržania priamo na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku bezprostredne po hlavnom
pojednávaní, na ktorom vykonával činnosť ako obhajca, tiež spôsob informovania o tomto zákroku
je regionálnymi aj celoslovenskými médiami, závažnosť zdravotných problémov, ktoré žalobcovi v

dôsledku nezákonného zadržania a väzby vznikli a ktoré si vyžiadali jeho hospitalizáciu v Nemocnici pre
obvinených a odsúdených v Trenčíne, že žalobca bol v dôsledku nezákonného zásahu štátu odlúčený
od svojej manželky a ročného dieťaťa. Manželka bola v uvedenom období na rodičovskej dovolenke
a celá ťarcha starostlivosti o rodinu bola na jeho pleciach. Z dôvodu nezákonného trestného stíhania
musel žalobca absolvovať konanie pred predsedníctvom Slovenskej advokátskej komory z dôvodu

hrozby možného pozastavenia výkonu advokácie a následne čeliť mnohým nepríjemným otázkam a
poznámkam svojich kolegov v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Významná skutočnosť je aj tá, že celý
prípad bol medializovaný s tým, že konanie žalobcu opísané ako nesporné a nespochybniteľné. Podľa
neho tiež neboli zohľadnené skutkové okolnosti nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia pri
priznaní nemajetkovej ujmy, a preto priznanú sumu vo výške 15.000 € za svoje trestné stíhanie považuje

skutočne za nespravodlivú a len symbolickú. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudky Krajského súdu
v Košiciach sp.zn. 9Co/360/2019 zo dňa 12.10.2016, rozsudky ďalších všeobecných súdov, kde boli
priznané skutočne oveľa vyššie sumy titulom nemajetkovej ujmy. Limitné ustanovenie dané novelizáciou
zákona č. 412/2012 Z.z. je účinné od 1.1.2013, pričom ide o hmotnoprávny predpis. Právna ujma
nemajetkovej ujmy účinnej do 31.12.2012 nestanovila pre určenie jej výšky žiadny limit, zákon č.

412/2012 Z.z. nemá prechodné ustanovenia, ktoré by určovali povinnosť použiť ust. § 17 ods. 4 aj na
prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred účinnosťou tohto zákona.
Poukázal na prípad K. C., keď dňa 10.7.2024 Vláda SR schválila sumu 90.000 € ako odškodné rodine
zosnulého advokáta, aby sa vyhla sporu na Európskom súde pre ľudské práva. Poukázal aj na prípad,kedy poslanec Národnej rady SR L. M. bol povinný zaplatiť sudkyni L. N. O. náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 70.000 € a zároveň sa jej písomne ospravedlniť a žalobca je presvedčený, že pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy za jeho trestné stíhanie mal prvoinštančný súd primerane zohľadniť všetky

tieto fakty. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie
tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť mu sumu 102.186,67 € s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
2.186,67 € od 24.7.2017 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a aby priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

22.Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný - v zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Zdôraznil, že rozhodnutia
o vznesení obvinenia a o väzbe môžu nepochybne vyvolať v osobnostnej sfére poškodeného následky,
avšak s rôznou intenzitou a môžu byť nepatrné až značné. Od toho sa potom odvíja určenie formy
kompenzácie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v prípade, že sa dospeje k záveru, že je potrebné priznať
poškodenej osobe peňažnú satisfakciu, je intenzita zásahu rozhodujúcim kritériom pre stanovenie výšky

primeranej náhrady. V tejto súvislosti poukázal na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 25.4.2023 č.k. 16Co/16/2021-259, v zmysle ktorého hoci obmedzenie osobnej slobody výkonom
väzby nepochybne znamená samo o sebe pre poškodeného určitú i materiálnu ujmu, treba dodať,
že poškodeného to nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania peňažnej náhrady vznik
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života. Iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočne účinným a efektívnom prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.
Inak nie je možné posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom úvaha súdu musí byť vždy
preskúmateľná z hľadísk, ktoré samotný žalobca považuje za posúdenie zásahu za významné. V prvom
rade do zásahu do osobného života žalobcu súd prvej inštancie zahrnul aj irelevantné následky pre
toto konanie, keď v bode 84. uvádza, že tak samotné väzobné stíhanie, ako aj trestné konanie, sa

negatívne podpísalo na zdraví žalobcu. Opomenul však skutočnosť, že škoda na zdraví predstavuje
osobitnýnárok,ktorýsaposudzuje,preukazujeauplatňujespôsobomustanovenýmosobitnýmzákonom
(č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia). K uplatneniu škody na
zdravíanikpreukazovaniujejvznikuvkonaníbezpochybnenedošlo,apretosúdtakýtonásledokcelkom
nesprávne a neprípustne subsumoval pod nemajetkovú ujmu. Poukázal pritom na známu judikatúru

tak Najvyššieho súdu ČR a poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 14C/5/2021-475
zo dňa 15.3.2023. Sekundárne žalovaný však namietol aj to, že hoci súd v tejto súvislosti poukázal
na výpoveď lekára G. A. I., necitoval to podstatné, keď lekár konštatoval, že v danom prípade nikto
nevie povedať na 100%, čo bolo zdrojom takého stavu u žalobcu (pľúcna embólia). Žalovaný teda má
za to, že uvedené spochybňuje existenciu priamej súvislosti medzi tvrdenou príčinou a následkom.

Namietal tiež, že súd sa oprel o výpoveď žalobcu ako laika o negatívnom pôsobení väzby a trestného
konania na zdravie žalobcu. Tiež súd nereagoval na ďalšiu námietku žalovaného, že rozhodnutie
žalobcu na protest vo väzbe hladovať bolo jeho slobodným rozhodnutím poškodiť si zdravotný stav, za
ktorý žalovaný nemôže niesť zodpovednosť. Takéto dobrovoľné rozhodnutie žalobcu vylučuje príčinnú
súvislosť medzi zákonným titulom, rozhodnutím o väzbe a škodou na zdraví. V súvislosti s následkami

titulom medializácie trestného stíhania žalovaný zdôraznil, že nemá dosah na to, aby vydavatelia
a vysielatelia rešpektovali princíp prezumpcie neviny ako základný princíp materiálneho právneho
štátu. Tento princíp je všeobecne známy, a preto každý, osobitne vysielatelia a vydavatelia sú povinní
rešpektovať a dodržiavať ho. Ak neverejné subjekty zverejnia a šíria takéto informácie spôsobom, ktorý
porušujú prezumpciu neviny, nie je možné preniesť zodpovednosť za ich konanie na žalovaného. Ak

bol žalobca dotknutý vo svojich právach nekorektným prístupom masovokomunikačných prostriedkov,
ktoré napriek tomu, že nedošlo k jeho odsúdeniu, zverejnili jeho úplnú identitu a meno, bol oprávnený
sa domáhať nápravy poskytnutia a zadosťučinenia priamo voči týmto vysielateľom. Poukázal pritom
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co/418/2012 a v tomto prípade aj uznesenie
najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/176/2015 zo dňa 21.9.2016. Súdom prvej inštancie ďalej zostali bez

odpovede námietky žalovaného, ktoré smerovali k tomu, že žalobcovi výkon advokácie pozastavený
nebolažalobcaajnaďalejvykonávaadvokáciuavtejtosúvislostinenastalnegatívnydopad.Skutočnosť,
že žalobca by mal podľa svedeckých výpovedí P. G. C. a P. L. C. prísť o spoluprácu s týmito svedkami,
a teda aj o zisk, by bola v tomto konaní relevantná, ak by si bol takýto nárok na náhradu majetkovej škody
žalobca uplatnil a bol by doložený, čo sa nestalo. Čo sa týka výpovede A. C., tak súd nereagoval na to,

že tento uviedol, že práve v rokoch 2007 – 2009 malo dôjsť k vystaveniu poslednej faktúry zo strany
žalobcu, čo bolo nepochybne ešte pred rokom 2012, kedy bol žalobca obvinený. Zdôraznil, že náhrada
nemajetkovej ujmy neslúži k odškodneniu prípadných majetkových škôd ako je ušlý zárobok. Pokiaľ
žalobca poukazoval vo svojej výpovedi na postup orgánov činných v trestnom konaní pri obmedzovaníjeho osobnej slobody a následne na podmienky, v ktorých sa väzba vykonávala, súd tieto skutočnosti
nekriticky prevzal a bez reakcie ostala námietka žalovaného, že tieto skutočnosti nemôžu byť prijaté
ako skutočnosti odôvodňujúce vznik nemajetkovej ujmy, resp. ako kritéria na určenie výšky primeranej

náhrady. V tomto konaní si žalobca náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý by bol predmetom dokazovania a posudzovania neuplatnil. Z výpovede žalobcu aj manželky
žalobcu súd prvej inštancie, teda nekriticky prevzal vyjadrenia, ktoré obsahovali prevažne vlastné pocity.
Tiež bez reakcie ostala časť výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 16.11.2023, keď výslovne uviedol,
že pokiaľ išlo o strach, tak strach o svoju osobu nikdy nemal. Podľa žalovaného sa súd nevysporiadal

ani s námietkami vo vzťahu k výpovediam svedkov, a to manželky žalobcu a JUDr. Jaroslava Homzu,
ktorý má so žalobcom spoločné miesto podnikania. Súd napriek tomu, že mu bol známy blízky
vzťah so žalobcom u týchto svedkov, nepoužil pri hodnotení hodnovernosti ich svedeckých výpovedí
tzv. doktrínu RAVEN, podľa ktorej sa svedecká výpoveď posudzuje vzhľadom na reputáciu svedka,
schopnosť zmyslového vnímania, dopad výsledku sporu na záujem svedka, odbornosť svedka, celkovú
nezaujatosť svedka. Podľa názoru žalovaného, je rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočné,

neodôvodnené, čo zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Zároveň dospel
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadnom
následkov v živote žalobcu a ich intenzity a vec nesprávne právne posúdil, keď pod nemajetkovú
ujmu zahrnul následky, ktoré s nemajetkovou ujmou vôbec nesúvisia, ako napr. škoda na zdraví a ušlý
zisk, alebo tie ktoré zohľadnil nemal, napr. medializácia alebo tie, ktoré neboli v príčinnej súvislosti

s namietanými zásahmi, prípadne neboli preukázané, čo predstavuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že podľa judikatúry
Najvyššieho súdu SR je potrebné, aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy aplikoval
voľnú úvahu aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo upravujú.
Na takýto hmotnoprávny predpis poukázal NS SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/15/2012, a to

konkrétne na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
v súčasnosti už nahradený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Z výšky náhrady nemajetkovej ujmy je možné sa domnievať, že súd prvej inštancie
na vec zákonný limit aj aplikoval, hoci na uvedené ustanovenie v napadnutom rozsudku na žiadnom
mieste nepoukázal. Žalovaný však dopĺňa, že pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej

ujmy za zásah orgánu štátu, ktorú by bolo možné považovať za rozumnú a spravodlivú, nepostačuje
vziať do úvahy len samotné limity odškodnenia, ale je potrebné uvedomiť si, že tieto limity majú byť
viazané na najextrémnejšie prípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného.
S poukazom na skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním vo vzťahu k následkom vyvolaným
väzbou a trestným stíhaním v živote žalobcu, a to tým, ktoré bolo možné zohľadniť, nemožno súdom

priznanú výšku náhrady vyhodnotiť ako primeranú a adekvátnu, pričom pre priznanie sumy v tejto
výške neboli a nie sú naplnené predpoklady v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a priznaním
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 17.000 € tak došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu
právnemuposúdeniuveci.Žalovanýtedazastávanázor,žesúdprvejinštanciežalobcovipriznalnáhradu
nemajetkovej ujmy, ktorej výška nie je primeraná skutkovému stavu zistenému súdom v konaní, a ktorá

súčasne nezodpovedá zásadám rovnosti a primeranosti v porovnaní s odškodnením za poškodenie
zdravia alebo za spôsobenie smrti vyplývajúcim z judikatúry. Čo sa týka náhrady nemajetkovej umy za
vzatie do väzby, tak súd prvej inštancie priznal žalobcovi za vzatie do väzby 2.000 € za dobu 13 dní, čo
predstavuje sumu cca 153,85 €/deň väzby. Táto suma je podľa žalovaného neprimeraná a premrštená.
Poukázal na rozhodovaciu prax súdov, kde za deň väzby bola v prevažnej väčšine stanovená náhrada

v sume 32 €/deň, resp. 24,85 €/deň, 17,12 €/deň, 13,50 €/deň a podobne. Pre zdôraznenie poukázal
aj na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 14C/120/2016-171, na základe ktorého bola priznaná
suma 10,04 €/deň väzby u bezúhonnej osoby. Žalovaný vyčítal súdu aj tú skutočnosť, že napriek tomu,
že v odôvodnení v bode 87. poukázal na existenciu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
v otázke primeranosti, v ďalšom texte napadnutého rozsudku chýba akákoľvek zmienka o komparácii

s konkrétnymi rozhodnutiami, ktoré do konania predložil žalovaný v podaní zo dňa 3.7.2024. V súvislosti
s náhradou nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu
za ujmu s ním spojenú v paušálnej výške 410,96 € za mesiac trvania, pričom prihliadol na neprimerane
dlhý stav neistoty a narušenie osobného života žalobcu. Nevysporiadal sa však dostatočne so všetkými
kritériami, ktoré sa aplikujú v prípade určovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným

stíhaním, a to povaha trestnej veci, dĺžka trestného konania a následky spôsobené trestným konaním
v osobnostnej sfére poškodeného. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na iné rozhodnutie (NS SR
sp.zn. 5Cdo/192/2021), ktorý zamietol dovolanie vo veci, o ktorej súdy priznali náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške cca 300 € za mesiac trestného stíhania, tak z matematického porovnania oboch prípadovje zrejmé, že žalobcovi bola priznaná za mesiac trestného stíhania v tomto konaní vyššia suma, aj keď
v porovnávanom prípade trestné stíhanie trvalo nepomerne dlhšiu dobu. Na ilustráciu poukázal žalovaný
naďalšieznámerozsudkyvšeobecnýchsúdov.Mázato,ževýškanáhradynemajetkovejujmyzatrestné

stíhanie žalobcu je teda súdom prvej inštancie nedostatočne odôvodnená a tým nepreskúmateľná,
zjavne neprimeraná oproti náhradám priznávaným iným poškodeným podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
V súvislosti s majetkovou škodou (trovy obhajoby) a jej náhrady poukazoval na ust. § 18 ods. 1, 3
zákona č. 514/2003 Z.z., ale aj na uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/402/2015, z čoho vyplýva, že sa
uhrádzajú len účelne či dôvodne vynaložené náklady v konaní, nie všetky náklady, ktoré účastník

konania vynaložil. Bolo by preto popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj
náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Žalovaný zdôraznil, že
s výnimkou úkonov právnej služby, a to porady s klientom, nebol predmetom vykonaného dokazovania
žiaden iný úkon právnej služby, keď žalobca v priebehu konania v pozícii žalujúcej strany, na ktorej
viazne dôkazné bremeno ani len nešpecifikoval, riadne neoznačil listiny v pripojenom spise, ktoré by
mali preukazovať realizáciu predmetných úkonov právnej služby. Súd tým, že preskúmaval trestný spis

za žalobcu a zisťoval, aké úkony právny zástupca žalobcu uskutočnil, vykonal dokazovanie v prospech
žalobcu. To žalovaný považuje za vážne pochybenie súdu prvej inštancie, a to zjavné porušenie zásady
rovnosti strán podľa čl. 6 ods. 1 CSP. K priznaným trovám konania taktiež mal žalovaný námietku,
že bola priznaná v plnej výške, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Úspech vo veci sa
zisťuje porovnaním petitu žaloby a výrokom rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo. Jednoznačne žalobca

v konaní plný úspech nemal a nemôže mu preto patriť náhrada podľa § 255 ods. 1 CSP. Súd prvej
inštancie priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 17.000 €, pričom žalobca požadoval 100.000 €,
a preto nemožno hovoriť o tom, že by bolo možné priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá celkom zjavne neprimerane
prekračovala judikatórne limity či ustálenú prax, teda namietal aj to, že predmetom konania bola aj

náhrada nemajetkovej ujmy v časti, ktorej úspech strán sporu vôbec nevyhodnocoval. Vzhľadom na
uvedené žalovaný predložil odvolací návrh, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých
výrokoch zmenil tak, že žalobcovi prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške rešpektujúcej princíp
primeranostiaspravodlivostiodškodnenia,zodpovedajúcejzistenémuskutkovémustavu,vychádzajúcej
výlučne z preukázaných a relevantných následkov a rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania,

rešpektujúc zásadu úspechu, v súlade s ustanoveniami CSP.

23.Vyjadrenia k odvolaniam z protistrán podané neboli.

24.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd vec prejednal na základe podaných odvolaní podľa ust.

§ 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolania boli podané včas
a oprávnenou osobou preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379, a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo zverejnené minimálne 5 dní pred vyhlásením na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219

ods. 1, 2 CSP).

25.Sporové strany použili odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP.
Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný,
než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

26.V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku

súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania
najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom

a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie,
zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa kritériá riadneho
odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom dokazovania
pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie
skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

27.Poukazujúc na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne sú dôvody
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na

doplnenie s zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

28.Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že „všeobecné súdy

disponujúprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmyvpeniazochzavedenietrestnéhostíhania
širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch
je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického
prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce

posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno
limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti
či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu
z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je
zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa

jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
(orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a
dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí
byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny

priestor na realizáciu voľnej úvahy.

29.Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

30.Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na súdnu judikatúru (4MCdo/15/2009), ktorá dôvodila,

že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
V prejednávanej veci preto súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad ust. § 6 ods. 1zákona č. 514/2003 Z.z. a správne posúdil zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.

31.V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a stotožňuje
sa so záverom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivcaavyvolávaajnegatívnedopadynajehoosobnýživotaživotnýosud.Trestnéstíhaniezasiahlo
do súkromného života žalobcu do jeho cti a dobrej povesti a preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj
jeho práva na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a

dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že väzba a trestné
stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

32.Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal rozsiahle dokazovanie aj na zistenie
skutočností, potrebných pre ustálenie výšky náhrady škody vrátane nemajetkovej ujmy. Odvolací súd

vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti, aj vzhľadom na výšku priznanej sumy dospel k záveru, že
náhrada nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi je primeraná.

33.Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že preskúmaval trestný spis za žalobcu a zisťoval,
aké úkony právny zástupca žalobcu uskutočnil, vykonal dokazovanie v prospech žalobcu a tým porušil

právo žalovaného na spravodlivý proces, keďže nezachoval rovnosť sporových strán pred súdom.
Odvolací súd však tento postup súdu považuje za legitímny, keďže náhrada škody spočívajúca vo
vynaložených nákladoch na trovy obhajoby predsa súvisí práve s týmto trestným konaním a objektívne
práve z trestného spisu je možné získať informácie, ktoré preukazujú realizáciu predmetných úkonov
právnej služby a ich účelnosť. Napokon, žalovaný ani nenamietal kontrétne úkony právnej služby, ktoré

by mali byť vynaložené neúčelne.

34. Odvolací súd podrobil prieskumu všetky závery súdu prvej inštancie v súvislosti s ustálením výšky
nemajetkovej ujmy a napriek istým odlišným svojím záverom (vyplývajúcim aj z argumentov jednotlivých
sporových strán v ich odvolaniach) je potrebné uviesť že výška nemajetkovej ujmy bola ustálená

primerane všetkým okolnostiam prípadu.

35.Každá fyzická osoba vníma zásah do svojich osobnostných práv inak, závisí to od jej osobnostného
vybavenia, postavenia v spoločnosti, charakteru rodinné života ale i pracovného uplatnenia. Je
nespochybniteľné, že negatívy zásah do osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito

u každej fyzickej osoby inak. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahu do týchto osobnostných sfér života
každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy
do týchto oblastí súkromného, rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď
obdobnými prípadmi.

36.Žalobca podal odvolanie, keďže nebol spokojný s výškou priznanej nemajetkovej izjmy a poukazoval
na rôzne rozhodnutia a prípady, kedy bola priznaná oveľa vyššia sumy. Mnohé tieto prípady boli
rozhodované za úplne iných skutkových okolností( prípad K. C., sudkyňa L. N. O.). Zákon č. 514/2003
Z.z. v znení platnom v rozhodnom čase neuvádzal odkaz na limit, avšak NS SR poukázal vo svojom
rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/15/2012 na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi v súčasnosti už nahradený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných
činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Aj keď zákon č. 514/2003 Z.z. v znení platnom
v rozhodnom čase neuvádzal odkaz na limit ako v teraz platnom zákone, neznamená to, že by súdy pri
svojom rozhodovaní nebrali do úvahy časom vyvinutú platnú a ustálenú judikatúru.

37.Žalovaný výšku nemajetkovej ujmy namietal s tým, že je neprimeraná a z kontextu odvolania možno
vyrozumieť, že ju žiada priznať nižšiu, pričom jej výšku (ani v určitom rozmedzí) neuviedol. Ponechal to
teda na rozhodnutie odvolacieho súdu, čo vyplýva aj z jeho samotného odvolacieho návrhu. Odvolací
súd opätovne uvádza, že výška nemajetkovej ujmy bola stanovená súdom privej inštancie správne
a je primeraná. Tu odvolací súd pripomína, že prepočítavanie priznanej nemajetkovej ujmy za väzbu

žalobcu v odvolaní žalovaného nemá oporu ani v platnom právnom predpise, ktorý odkazuje na zák.č.
274/2017 Z.z., t.j. nie je upravený horný limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby,
resp. obmedzenie slobody trestne stíhanej osoby.38.Kďalšímnámietkamžalovanéhoohľadne hodnoteniahodnovernostipoužitýchsvedeckýchvýpovedí
(tzv. doktrína RAVEN) odvolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade ide o zisťovanie ujmy
u žalobcu, o ktorej vedia svedčiť práve najbližší rodinní príslušníci a priatelia, pretože práve oni vedia

posúdiť, ako sa nezákonné trestné stíhanie podpísalo na osobe žalobcu. Súd prvej inštancie aj keď
osobitne neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že z hľadiska hodnovernosti svedecké výpovede
posudzoval, je možné z ďalšieho textu odôvodnenia vyrozumieť, že tieto výpovede hodnotil a ako ich
vyhodnotil. V tomto smere súd prvej inštancie skutočne podrobne a správne vyhodnotil uvedený zásah
anámietkyžalovaného,ževmnohomvodôvodneníuvádzapocityaujmyrodinnýchpríslušníkovžalobcu

nie sú relevantné. Ide predsa o osoby blízke, a žalobca vnímal ich pocity, trápilo ho to, prejavilo sa to
v celej škále jeho života.
39.V súvislosti s primeranosťou priznanej nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu a celé trestné konanie
odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že chýba príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe
a poškodením zdravia žalobcu, keďže hladovku zahájil sám a dobrovoľne a za zdravotné následky
žalovaný nenesie zodpovednosť. Na druhej strane však možno konštatovať, že väzba a trestné stíhanie

skutočne sú spôsobilé mať negatívny dosah na zdravie takto nezákonne stíhanej osoby a to sa musí
istým určitou mierou prejaviť aj vo výške priznanej nemajetkovej ujmy. Tiež žalobca jednoznačne
nepreukázal stratu zisku z výkonu svojho povolania, je však evidentné, že ako advokát minimálne musel
vyvinúť vyššie úsilie na zachovanie, príp. získanie klientov v porovnaní s tým, ak by stíhaný nebol.

40.Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania a namietal, že žalobca nebol plne úspešný
so svojím nárokom. V tomto prípade ale nejde o neúspešného žalobcu, pretože mu bola priznaná
časť ním uplatneného nároku, výška závisela od úvahy súdu. Odvolací súd tu poukazuje na správne
posúdenie a rozhodnutie, ako aj zdôvodnenie súdu prvej inštancie výroku o trovách konania, s ktorým
sa odvolací súd plne stotožňuje, keďže je v súlade so zaužívanou súdnou praxou. Pri vyčíslení výšky

náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy.

41.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

42.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca ani žalovaný v odvolacom konaní neboli neúspešní, trovy
odvolacieho konania im priznané neboli.

43.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).